Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124204517
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124204517.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
X, XXX XX D., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01
Svidník proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO:
00 151 653, zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10,
040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900,- eur,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Csp/64/2024-57 zo dňa 19.09.2024
v spojení s opravným uznesením č.k. 9Csp/64/2024-71 zo dňa 02.10.2024 a s opravným uznesením

č.k. 9Csp/64/2024-97 zo dňa 07.01.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I. a III v spojení s opravným uznesením.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným
uznesením rozhodol tak, že:
,,I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 200 € a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že v prejednávanom
prípade zo strany žalobcu došlo k iniciovaniu súdneho konania z dôvodu určenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok, v ktorom bol úspešný. Úspešne teda uplatnil porušenie jeho práva
garantovaného ako zákonom o ochrane spotrebiteľa, tak aj Občianskym zákonníkom. Pri výklade § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. súd prvej inštanciu akcentoval, že súčasné znenie § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. a zakladá nárok na primerané finančné zadosťučinenie (ďalej v texte aj ako ,,PFZ“)
už pri úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi bez toho, žeby sa vyžadovala, čo len potenciálna ujma.
Podľa súdu prvej inštancie v tomto type konaní je možná aj určitá paušalizácia náhrad, aby sa

nepriznávali len symbolické sumy bez hospodárskeho významu ale ako výsledok zaťažovania súdneho
systému alebo sumy premrštené vedúce k obohacovaniu spotrebiteľov. Tak súd za základnú sumu
zadosťučinenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje sumu 100 € s možným posunom oboma
smermi na základe charakteru zmluvnej podmienky. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu saupomienky súd prvej inštancie priznal 50,- eur (išlo síce o skrytú sankciu ale nebol preukázaný nadmerný
počet upomienok zaslaných žalobcovi s cieľom navýšiť sumu, ktorú je povinný zaplatiť), za neprijateľnú
zmluvnú podmienku týkajúcu sa aplikácie obchodného zákonníka priznal 50,- eur (keďže subsidiarita

ObchZ. je daná a spotrebiteľ o ochranu OZ stanovenú kogentne napriek tejto zmluvnej podmienke prísť
nemohol) a 100,- eur za podmienku o oboznámení a súhlasom s obchodnými podmienkami (pretože
skutočne vzbudzuje dojem o prenose dôkazného bremena na spotrebiteľa, čo ho môže odrádzať od
uplatňovania jeho práv), spolu 200,- eur. Nad uvedenú sumu považoval žalobu za nedôvodnú.
Pokiaľ ide o námietku šikanózneho výkonu práva žalobcom, s touto sa súd prvej inštancie nestotožnil.

Konanie žalobcu, ktorý uspel v základnom konaní, spočívajúce v podaní tejto žaloby nepovažoval
za zneužitie práva. Práve naopak, ak žalovaný vediac o výsledku základného konania nekontaktoval
žalobcu za účelom odškodnenia, potom podanie žaloby žalobcom o primerané finančné zadosťučinenie
je logickým krokom pre zavŕšenie ochrany pri porušení práva, ktoré spôsobil žalovaný. V rámci právnej
argumentácie poukázal súd prvej inštancie na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-35/22.
Vo vzťahu k námietka premlčania zo strany žalovaného súd prvej inštancie konštatoval, že podstatné

pre správne určenie začiatku premlčacej lehoty je určenie tzv. actio nata, teda kedy bolo možné 1x
podať žalobu, tak aby uplatnený nárok mohol byť ohrozený premlčaním. Žalovaný tvrdí, že sa tak deje
uzavretím právne závadnej zmluvy. Takýto zjednodušený záver by však podľa súdu poprel podstatu
spotrebiteľskej ochrany a ex offo vytvorenej súdnej kontroly zmluvných podmienok s odôvodnením, že
spotrebiteľ nie je schopný neprijateľnosť zmluvných podmienok alebo ich nezákonnosť z iného dôvodu

odhaliť a nevedomosť o týchto skutočnostiach mu nemôže byť na ujmu. V rámci právnej argumentácie
súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-485/19.
Podľa súdu prvej inštancie žalobu o zaplatenie PFZ možno podať spolu so žalobou o určenie
neplatnosti zmluvnej podmienky (z dôvodu neprijateľnosti alebo z iného dôvodu) alebo priznania iného
nároku spotrebiteľovi a v takomto prípade sa eliminuje riziko možného premlčania, ktoré začína až

právoplatnosťou rozhodnutia o určení neplatnosti zmluvnej podmienky alebo o priznaní iného nároku.
V takomto prípade by išlo o vzájomné závislé výroky a v prípade zrušenia základného výroku by sa
bez ďalšieho zrušil aj výrok o primeranom finančnom zadosťučinení. Ak však spotrebiteľ žaluje osobitne
(napr. z dôvod eliminácie vyšších trov konania v prípade neúspechu pri 2 nárokoch), tak premlčacia
lehota PFZ začína plynúť právoplatnosťou rozhodnutia o úspešnom uplatnení práva spotrebiteľa a

premlčí sa uplynutím 3 rokov. Rozsudok v základnom konaní sa stal právoplatným dňa 16.06.2023 a
žaloba o PFZ bola podaná dňa 23.05.2024, tak premlčacia lehota neuplynula.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 255 ods. zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). V konaní išlo o nárok, ktorého výška závisela od

úvahy súdu a vtedy je žalobca úspešný, ak je úspešný v základe nároku. Žalobcovi tak patrí náhrada
trov konania v rozsahu 100 %, ktorej výška sa však bude odvíjať od priznanej sumy.

4. Proti tomuto rozhodnutiu vo vzťahu k výroku I. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Namietal, že právny názor

súdu prvej inštancie, že nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia (podľa § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z.z. sa začína premlčiavať až okamihom právoplatného judikovania porušenia
spotrebiteľskéhopráva–jetotižvneprekonateľnomprotirečeníkmožnostisúčasnéhouplatnenianároku
z takého porušenia a nároku na zaplatenie zadosťučinenia. Takáto možnosť kumulatívneho uplatnenia
oboch uvedených nárokov pritom nespochybniteľne vyplýva napr. z ustanovenia § 298 ods. 2 CSP, a

je potvrdená aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít – poukázal v tomto ohľade napr. na
bod 15 odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/107/2021 zo dňa
28.02.2023: „Nevylučuje sa ani možnosť, že by sa spotrebiteľ domáhal jednou žalobou súčasne ochrany
svojho práva a priznania finančného zadosťučinenia.“.
Ak by totiž právoplatnosť rozsudku, ktorým je konštatované porušenie práva alebo povinnosti na ujmu

spotrebiteľa, mala byť podmienkou nároku na zaplatenie zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z., viedlo by to k neudržateľnému výsledku, že v prípade sporu, v ktorom by oba takéto
procesnénárokyboliuplatnenésúčasne,vrozhodujúcomčasevyhláseniarozsudkusúduprvejinštancie
(§ 217 ods. 1 CSP) by pre priznanie satisfakčného nároku ešte nemohla byť splnená predmetná
podmienka právoplatného sporového úspechu spotrebiteľa.

Ak by súd prvej inštancie napr. určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, v čase vyhlásenia jeho rozsudku
by takéto určenie ešte nebolo vybavené atribútom právoplatnosti, a teda v rozsahu satisfakčného nároku
by žaloba musela byť zamietnutá. Alebo, inými slovami, ak právoplatný rozsudok o porušení práva alebo
povinnosti má byť podmienkou satisfakčného nároku, až okamihom jeho právoplatnosti by satisfakčnýnárok získal kvalitu actio nata; skôr by takýto nárok nebolo možné úspešne zažalovať. To však odporuje
nielen bežnej sporovej praxi, keď sú oba nároky uplatňované (a priznávané) súčasne, ale aj vyššie
zmienenej výslovnej normatívnej regulácii v ustanovení § 298 ods. 2 CSP. Satisfakčný nárok teda musí

nevyhnutne vzniknúť, a zároveň začať sa premlčiavať, už pred podaním žaloby, ktorou dochádza k jeho
uplatneniu
V tejto súvislosti žalovaný zvýraznil pravidlá, na ktorých sa ustálila rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít pri posudzovaní premlčania nároku na peňažné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Nejde tu pritom o ich analogickú aplikáciu na oblasť ochrany spotrebiteľa,

keďže na premlčiavanie oboch nárokov – podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. i podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka – dopadá úplne rovnaká normatívna úprava premlčania, najmä ustanovenia §
100a§101Občianskehozákonníka.Jepretoúplneprirodzené,žeprávnezáverysformulovanévotázke
satisfakčných nárokov z ochrany osobnosti by mali byť „použiteľné“ aj v oblasti ochrany spotrebiteľa.
Rozhodujúcim kritériom má byť, naopak, monetárna povaha satisfakcie, ako výstižne postuloval
Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011 alebo v

rozsudku sp.zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012 (R 58/2014): „Je to obsah nároku a nie predmet jeho
ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania.
Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom
princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.“
Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení výslovne potvrdil, že žalobu o zaplatenie finančného

zadosťučinenia možno podať už spolu so žalobou o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čo
postavil do kontrastu voči rozhodnutiu spotrebiteľa „žalovať osobitne“ (t.j. najprv o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, a až následne o zaplatenie zadosťučinenia). Takto nielen nepriamo uznal jeden z
nosných argumentov našej námietky premlčania, a to že začiatok premlčania by sa stal závislým od vôle
spotrebiteľa (t. j. subjektu, o premlčanie nároku ktorého ide; k tomu viac ďalej), ale predovšetkým kreoval

právne neobhájiteľnú konštrukciu o akomsi diferencovanom začatí premlčania. Ak by bola podaná
kumulatívna žaloba, ktorá je podľa súdu možná (s čím súhlasíme), actio nata satisfakčného nároku by
nevyhnutnemuselonastaťužpredjejpodaním(hocisúdpretentoprípadnekonkretizuje,akáskutočnosť
by vyvolala „spustenie“ premlčania). Ak by však spotrebiteľ podal následné žaloby, premlčacia doba
satisfakčného nároku by podľa súdu mala začať plynúť až právoplatnosťou rozsudku v „základnom“

konaní. Takýto výklad však nemá absolútne žiadnu oporu v platnom práve, pretože by ten istý nárok
podliehal dvom rôznym režimom premlčania, s diferencovane určeným okamihom začiatku premlčania,
navyše závislým výlučne od toho, kto má čeliť nepriaznivým dôsledkom premlčania. Ide o úplne zjavný
rozpor najmä s ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo podlieha výlučne
„jednému“ premlčaniu, ktoré začína okamihom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Znovu žalovaný akcentuje, že premlčanie satisfakčných nárokov má byť závislé výlučne od objektívnych
skutočností (na rozdiel od premlčania napr. nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného
obohatenia, kde sa právne významnou stáva aj subjektívna vedomosť dotknutého subjektu).
Neudržateľnou je preto úvaha, že právoplatnosť súdneho rozhodnutia v „základnom“ konaní, ktoré
prebehlo na základe žaloby spotrebiteľa, má byť skutočnosťou nezávislou od jeho vôle. Okamih

právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým je konštatované porušenie práva alebo povinnosti, je
síce objektivizovateľný (t.j. je možné určiť, kedy nastane právoplatnosť), ale to neznamená, že je aj
objektívnym v zmysle nezávislosti od vôle subjektu, o premlčanie práva ktorého ide. Práve v tom ale
spočíva zmysel premlčania ako inštitútu striktne zameraného na posilňovanie právnej istoty – že subjekt,
právo ktorého sa premlčaním oslabuje, nemôže ovplyvňovať, či vôbec a kedy začne voči nemu plynúť

premlčacia doba. Vyššie uvedené mimoriadne výstižne vystihol aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 249/2023 zo dňa 10.05.2023: „Začiatok plynutia premlčacej doby vo
všeobecnosti nemôže byť závislý od vôle subjektu.“ Opačný prístup by znamenal, že začiatok plynutia
premlčacej doby by sa stal závislým na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie,
v ktorom uplatní porušenie práva alebo povinnosti, a dokonca, ak by taká žaloba nebola vôbec podaná,

premlčacia doba satisfakčného nároku by nikdy nezačala plynúť, čo je v priamom rozpore s jasným
a kategorickým pravidlom o premlčia-vaní všetkých majetkových práv (§ 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka: „Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.“). Výpočet výnimiek
z nepremlčateľnosti práv v ustanovení § 100 ods. 2 a 3 je taxatívny, pričom satisfakčný nárok podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ale ani akýkoľvek iný satisfakčný nárok medzi ne zaradený nie je.

Právne a logicky konzistentným môže byť preto iba prístup, že aj v oblasti ochrany spotrebiteľa je pre
začiatok plynutia premlčacej doby satisfakčného nároku určujúci okamih, keď došlo k zásahu do práv
spotrebiteľa. Subjektívne činitele, vrátane subjektívnej pochybnosti spotrebiteľa, či došlo k porušeniu
jeho práva, resp. ako „dopadne“ spor na jeho ochranu, by nemali mať žiadnu relevanciu pre stanoveniezačiatku premlčania. Sporový význam by mohla mať iba objektívna prekážka, ktorá by spotrebiteľa
vylučovala z možnosti podať žalobu o zaplatenie zadosťučinenia. V prípade žalobcu však žiadna taká
prekážka nebola tvrdená ani preukazovaná, ani inak nevyšla v konaní najavo.

V konkrétnych okolnostiach veci je teda jedinou významnou okolnosťou, že žalobcovi vonkoncom nič
nebránilo,abyžalobuozaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniapodalvtrojročnejpremlčacej
dobe, ktorá začala plynúť okamihom porušenia povinnosti zavedenej na ochranu spotrebiteľa. Ako
argumentuje vyššie, satisfakčný nárok mohol byť uplatnený spolu s „hlavnou“ žalobou. Právny problém
by však nepredstavovala ani situácia, ak by žalobu o primerané finančné zadosťučinenie podal ešte

pred takou žalobou – v takom prípade by došlo k obligatórnemu prerušeniu konania o žalobe na
zaplatenie zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Inými slovami, v prípade
žalobcu neexistovala žiadna relevantná prekážka, ktorá by ho objektívne (a teda nielen subjektívne,
napr. v podobe neistoty ohľadom výsledku sporu) vylučovala z možnosti podať žalobu na zaplatenie
zadosťučinenia v mantineloch § 101 Občianskeho zákonníka; takou okolnosťou najmä nie je otázka
procesného úspechu „hlavnej“ žaloby o určenie porušenia povinnosti, pretože takéto procesné nároky

môžu byť spojené do jednej žaloby, prípadne môžu byť predmetom paralelne prebiehajúcich súdnych
konaní, pričom v konaní o zaplatenie zadosťučinenia sa „vyčká“ na výsledok „hlavného“ konania.
Vo svetle vyššie uvedeného záver napadnutého rozsudku v nepremlčaní žalobného nároku odporuje
jednoznačnému pravidlu v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka, keďže nebola zistená žiadna
skutočnosť, ktorá by žalobcovi objektívne bránila v podaní žaloby v trojročnej premlčacej dobe od

porušenia práva. Na rozdiel od ustanovení § 106 a 107 Občianskeho zákonníka právna norma
relevantná v tejto otázke neumožňuje prihliadať na akýkoľvek subjektívny prvok, akým je nepochybne
aj podanie žaloby ako prejav návrhovej iniciatívy spotrebiteľa. A subsidiárne poukazuje, že extenzívny
výklad tu neumožňuje ani požiadavka eurokonformity, keďže jedným z jej nosných pilierov je princíp
ekvivalencie, ako ho štandardne definuje Súdny dvor Európskej únie.

Keďže porušením povinnosti, o ktorom bolo rozhodnuté v prvoinštančnom konaní na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 11Csp/15/2022 a v nadväzujúcom odvolacom konaní na Krajskom súde v
Prešove, bol údajný nedostatok určitého konkrétneho obsahu zmluvy o splátkovom úvere zo dňa
14.10.2014, rozhodujúcim okamihom pre posudzovanie premlčania satisfakčného nároku mohlo byť len
jej uzavretie. Premlčacia doba potom v zmysle vyššie citovanej judikatúry začala plynúť nasledujúceho

dňa 15.10.2014 a skončila uplynutím troch rokov – dňa 15.10.2017. Žaloba však bola podaná až dňa
23.05 2024, takže došlo k premlčaniu nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, čo
v spojení s jeho námietkou premlčania malo rezultovať do plného zamietnutia žalobného návrhu.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a to
tak, že žalobu aj v napadnutom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov prvoinštančného

i odvolacieho konania, v oboch prípadoch v rozsahu 100 %.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného o premlčaní nároku na PFZ
a poukázal najmä na vecné odôvodnenie v odseku 7. rozsudku, kde sa prvoinštančný súd dostatočne
zaoberal touto námietkou žalovaného v konaní. Nárok na priznanie PFZ je v zmysle § 3 ods. 5 posledná

veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným uplatnením porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného
rozhodnutia súdu. Preto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non pre súdne
uplatnenie tohto nároku. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.
2Co/137/2016-71z24.05.2017.Hypotetickúvznesenúnámietkupremlčania,ktorúžalovanýodôvodňuje

uplynutím viac ako troch rokov od uzavretia zmluvy, považuje žalobca vzhľadom na zmysel a gramatický
výkladcitovanéhoustanovenia§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľazašpekulatívnu
v snahe poprieť jeho legitímny nárok. Vo veci posudzovanej Ústavným súdom SR sp.zn. II. ÚS 249/2023,
na ktorú poukazuje žalovaný v odvolaní, tak táto sa absolútne netýkala posudzovanej veci a inštitútu PFZ
v spotrebiteľskom práve, ale nároku poškodeného z dopravnej nehody. U spotrebiteľa je však situácia

diametrálne odlišná. Jednak nejde o škodu, ale o primerané finančné zadosťučinenie, čo nie je to isté,
lebo ak by to bolo to isté, nebola by potrebná na právnu úpravu každého z týchto inštitútov, samostatná
právna úprava. Ťažko sa dá predstaviť, aby sa skutkové okolnosti vzniku škody podobali skutkovým
okolnostiam vzniku primeraného finančného zadosťučinenia. S poukazom na uvedené argumenty
žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mupredchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného (§ 124 CSP) bol v odvolacom konaní preskúmavaný
výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobu v časti o zaplatenie
200,- eur, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok II., ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá žalovaný odvolaním nenapadol, nebol preto v odvolacom konaní

predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

9. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), upravujúce práva

spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie
svojho práva, a to od toho, kto za porušenie zodpovedá. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019).

10. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej výške 900

eur titulom úspešného uplatnenia svojich spotrebiteľských práv v spore vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp.zn. 11Csp/15/2022, v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.

11. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané splnenie
všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie

žalobcu o úspechu v základnom konaní bolo preukázané rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k.
11Csp/15/2022-165 zo dňa 22.05.2022, ktorým súd určil za neprijateľné zmluvné podmienky týkajúce
sa poplatku za poskytnutie úveru vo výške 25,- eur, vyhlásenia dlžníka o oboznámení a súhlase s
obchodnými podmienkami a aplikácie Obchodného zákonníka na vzájomné zmluvné vzťahy (č.l. 4 až
16 súdneho spisu). Rozsudok nadobudol právoplatnosť 16.06.2023.

12. Za stavu, keď uvedeným rozsudkom došlo k vyhoveniu žaloby v dôsledku prijatých záverov, že
predmetné zmluvné podmienky sú neprijateľné, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, sa
odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že v tejto veci základ nároku je daný. Bol naplnený
predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobcovi požadovať

od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie.

13. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením otázky premlčania nároku žalobcu súdom prvej
inštancie, nakoľko jediným predpokladom na uplatnenie tohto nároku je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Otázka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu uplatnenia nároku
na primerané finančné zadosťučinenie bola vysvetlená v rozhodnutí NS SR sp.zn. 6Cdo/389/2015
zo dňa 14.09.2016 alebo 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. Nielen judikatúra Najvyššieho súdu,
ale aj Zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5 poslednej vety výslovne stanovuje,
že jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne

uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Uvedené
znamená, že musí prebehnúť konanie, predmetom ktorého bude určenie porušenia spotrebiteľského
práva a až v dôsledku takto deklarovaného stavu porušenia by spotrebiteľovi vzniklo právo na uplatnenie
primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ sa tak môže rozhodnúť, či právo domáhať sa
primeraného finančného zadosťučinenia si uplatní priamo v základnom konaní resp. až po rozhodnutí

o porušení jeho práv. Smerodajné však z logického výkladu ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane
spotrebiteľa je, že premlčacia doba začína plynúť až od momentu porušenia spotrebiteľského práva, t.j.
právoplatnosťou základného konania týkajúceho sa porušenia práv spotrebiteľa.14. V prejednávanej veci premlčania doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než
dňom nasledujúcim po právoplatnosti príslušného rozhodnutia. Až moment „úspešného uplatnenia“ je
conditio sine qua non (nevyhnutný predpoklad) pre súdne uplatnenie tohto nároku. Podľa právnych

úvah žalovaného by nárok na primerané finančné zadosťučinenie bol premlčaný skôr, ako vôbec
by takéto porušenie bolo judikované alebo vôbec zistené, resp. by došlo k vzniku bezdôvodného
obohatenia. Práve právoplatné judikovanie či už povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie alebo
neprijateľnosti zmluvnej podmienky je objektívnou okolnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby.
Počiatok teda vôbec nie je závislý na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa. V prejednávanom spore

rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/15/2022-165 zo dňa 22.05.2022 nadobudol právoplatnosť
dňa 16.06.2023. Počnúc nasledujúcim dňom mohol žalobca svoj nárok na primerané finančné
zadosťučinenie uplatniť na súde. Žaloba bola súdu doručená 23.05.2024, preto námietka premlčania
prednesená žalovaným nie je dôvodná.

15. Zároveň odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že zo žiadneho právneho predpisu

nevyplýva, že najprv musí byť v jednom súdnom konaní spotrebiteľ úspešný a až následne ako úspešný
si môže uplatniť právo na primerané finančné zadosťučinenie. Zo žiadneho právneho predpisu teda
nevyplýva, že by malo ísť až o následné konanie. Naopak, pokiaľ žalobca tvrdí, že došlo k porušeniu
spotrebiteľského práva, a preto si uplatňuje finančné zadosťučinenie, v prípade úspechu toto priznané
bude a v prípade nepreukázania tvrdeného porušenia, teda neúspechu spotrebiteľa, musí byť zákonite

aj tento nárok zamietnutý.

16.Zhľadiskavýškypriznávanéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniamusíodôvodneniepriznanej
výšky byť presvedčivé. Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa Zákona o ochrane
spotrebiteľa spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Pri stanovení výšky treba

vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na strane žalobcov ako aj
žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho
majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho
prostriedku ochrany. Základom pre určenie sumy peňažného zadosťučinenia je primeranosť a súd túto

sumu určí na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy a zohľadňuje
všetky skutočnosti, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vo svojom odvolaní výslovne nenamietal záver súdu prvej

inštancie o priznaní PFZ v celkovej výške 200,- eur pozostávajúceho zo sumy 50,- eur za neprijateľnú
zmluvnú podmienku tykajúcu sa poplatku za upomienku, sumy 50,- eur za neprijateľnú zmluvnú
podmienku tykajúcu sa aplikácie obchodného zákonníka a sumy 100,- eur za podmienku o oboznámení
a súhlase s obchodnými podmienkami, odvolací súd nepodrobil tento záver odvolaciemu prieskumu
a považoval ho za nesporný.

18.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na

každújednupoznámku,čipripomienkuúčastníkakonania,ktorýjunastolil.Jevšaknevyhnutné,abybolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia
ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku I. a
súvisiaceho výroku III. o trovách konania v spojení s opravným uznesením podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výškepriznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).