Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/96/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2224010741
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2224010741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného: A. B.
C., D., pre prečin schvaľovanie trestného činu podľa § 338 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
09.04.2025, sp. zn. 24T/58/2024 - 212, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.09.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku
o treste.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

obžalovanému A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. XXX, Slovenská republika,

u k l a d á :

Podľa § 338 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (ďalej len ,,Trestný zákon“),
za použitia § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 60 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona trest prepadnutia veci - mobilného telefónu XIAMO POCO s krytom čiernej farby, IMEI 1:
864460050691048/22, IMEI 2: 864460050691055/00.

Podľa § 60 odsek 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) sp. zn.
24T/58/2024-212zodňa09.04.2025bolobžalovanýuznanývinnýmzospáchaniaprečinuschvaľovanie
trestného činu podľa § 338 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ktorého sa
dopustil na tom skutkovom základe, že
- ,,v bode 1): v presne nezistenom čase, v popoludňajších hodinách dňa 15. mája 2024 v obci C. XXX,
okres Dunajská Streda, prostredníctvom svojho mobilného telefónu zverejnil na sociálnej sieti Facebook
pod svojím profilom „B. E. C.“ širokej verejnosti prístupný nenávistný príspevok v znení: „Všetci hovoria

o nejakom postrelenom politikovi. Ja vidím iba postreleného mafiánskeho bossa, zodpovedného (okrem
iného) za tisíce mŕtvych kvôli skolabovanému zdravotníctvu, ktorý si podobný osud zaslúži. Prajem mu
to a nehanbím sa to povedať nahlas. #XXXXXXXXXXXXXXXXXX. Vydarený deň.“, ktorým príspevkom
vyjadril súhlas s pokusom o úkladnú vraždu premiéra Slovenskej republiky, ku ktorému malo dôjsť 15.mája 2024 v meste Handlová, zo spáchania ktorého bolo vznesené obvinenie F. G. a ktorý skutok bol
pôvodne právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy na chránenej osobe podľa §
144 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) Trestného zákona

a § 140 písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona;“
- ,,v bode 2): v čase o 15:06 hod. nezisteného dňa v obci C. XXX, okres Dunajská Streda,
prostredníctvom svojho mobilného telefónu zverejnil na sociálnej sieti Facebook pod svojím profilom
„B. E. C.“ širokej verejnosti prístupný nenávistný komentár v znení: „Držme palce Slovensku, aby to
neprežil“, ktorým príspevkom vyjadril súhlas s pokusom o úkladnú vraždu premiéra Slovenskej republiky,

ku ktorému malo dôjsť 15. mája 2024 v meste Handlová, zo spáchania ktorého bolo vznesené obvinenie
F. G. a ktorý skutok bol pôvodne právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy na
chránenej osobe podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.
1 písm. h) Trestného zákona a § 140 písm. b) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona“.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom obžalovanému za tento skutok uložil
- podľa § 338 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody
vo výmere tri mesiace, výkon ktorého podmienečne doložil podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
na skúšobnú dobu jeden rok podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona;
- a tiež § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trest prepadnutia veci, a to mobilného telefónu XIAMO

POCO s krytom čiernej farby, IMEI 1: 864460050691048/22, IMEI 2: 864460050691055/00, kedy
vlastníkom danej prepadnutej veci sa stáva štát podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona.

Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 212 až 228 (ďalej aj ,,napadnutý
rozsudok“).

Proti tomuto rozsudku (v celom jeho rozsahu) v zákonnej lehote podal obžalovaný, prostredníctvom
svojho obhajcu, odvolanie (doručené súdu prvého stupňa dňa 16.04.2025, č. l. 195), ktoré následne
prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa
07.07.2025 (č. l. 238 až 239; ďalej aj ,,odvolanie obžalovaného“). Prokurátorka sa vzápätí po vyhlásení

napadnutého rozsudku vzdala práva podať proti nemu odvolanie (§ 312 ods. 1 Trestného poriadku; č. l.
194); k odvolaniu obžalovaného sa osobitne nevyjadrila (č. l. 241 v spojení s doručenkou na č. l. 229).

Obžalovaný v písomnom odôvodnení svojho odvolania namietal (zostručnené/zosumarizované tak, ako
z daného vyrozumel odvolací súd), že napadnutý rozsudok je nesprávny v celom svojom rozsahu,

nakoľko pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie nepochybne nepreukázalo, že by sa bol
obžalovanýdopustiltužalovanéhoprečinu,pričomsíceobžalovanývtomtokonanísapriznalknapísaniu
statusov na sociálnej sieti, ktoré statusy tvoria podstatu tu žalovaného skutku a stíhaného trestného činu,
nasvojommobilnomtelefóne,notietostatusynijakneschvaľovalitrestnýčin(obžalovanýnimilenvyjadril
svoj postoj a hodnotenie morálnej povahy dotknutej osoby, nie schvaľovanie násilia). V spornom texte

sa neschvaľuje žiaden trestný čin, neobsahuje ani len nepriamu výzvu na násilie (obžaloba tak vkladá
do mysle obžalovaného myšlienky, ktoré on nevyslovil). Vyjadrenie postoja/názoru/želania bez výzvy
na násilie nemôže byť trestným činom. Navyše, za ostatný čas vo verejnom priestore odzneli aj z úst
verejných činiteľov/politikov obdobné prejavy, ktoré však ostali bez záujmu zo strany orgánov činných
v trestom konaní, kedy aplikácia takéhoto ,,dvojakého metra“ nesmie byť na ujmu obžalovaného (s touto

argumentáciou obhajoby sa podľa názoru obhajoby súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vôbec
nevysporiadal). Taktiež, obžalovaný je tu stíhaný za schvaľovanie trestného činu, pre ktorý však dosiaľ
nie je nik právoplatne odsúdený, neexistuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré by vôbec kvalifikovalo
udalosť, ku ktorej sa obžalovaný vyjadril (a za ktoré vyjadrenie je tu trestne stíhaný), ako trestný čin
– a ak niet trestného činu, nemožno ho ani schvaľovať a teda obžalovaný nemohol naplniť zákonné

znaky tu stíhaného trestného činu; súd prvého stupňa sa s touto námietkou obhajoby v napadnutom
rozsudkunevysporiadal,lenstrohopoukázalnabližšienešpecifikovanýjudikátzroku1935,ktorýsavšak
obhajobe dohľadať nepodarilo, kedy takéto zdôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné,
navyše odkazujúce na súdne rozhodnutie vydané pred cca 90timi rokmi za úplne odlišnej spoločenskej/
politickej/právnej situácie. Súd prvého stupňa sa podľa názoru obžalovaného v napadnutom rozsudku

náležite nevysporiadal ani s prípadnou aplikáciou tzv. materiálneho korektívu (§ 10 ods. 2 Trestného
zákona), kedy následok tu stíhaného skutku je jednoznačne nepatrný (ak aj niekto videl daný komentár
obžalovaného na internete, do pár dní už aj zabudli, že také niečo čítali, následok takého konania
obžalovaného je preto s ohľadom na záujem chránený trestným právom zanedbateľný). Vzhľadom nauvedené navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v celom jeho rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
nové konanie/rozhodnutie.

Preskúmanie odvolania obžalovaného odvolacím súdom. Podľa § 315 Trestného poriadku O odvolaní
proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý
rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku
rozhodujeKrajskýsúdvTrenčíne.OodvolaníprotirozsudkuŠpecializovanéhotrestnéhosúdurozhoduje
najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu

prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 02.09.2025 za prítomnosti prokurátora,
obžalovaného a jeho obhajcu. Obžalovaný zotrval na podanom odvolaní. Odvolací súd
oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov

obžalovaného, lustráciou z databázy súdov (CDB) ohľadne obžalovaného, lustráciou z centrálnej
evidencie správnych deliktov a priestupkov ohľadne obžalovaného, lustráciou zo Sociálnej poisťovne
ohľadne obžalovaného, s podstatným obsahom spisu [odvolací súd za účelom získania aktuálnych
informácií o osobe obžalovaného pri odvolacom prieskume napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
procesne doplnil dokazovanie o aktuálnu lustráciu z databázy súdov (CDB) ohľadne obžalovaného,

z ktorej plynie (i) prehľad súdnych (aj trestných) konaní obžalovaného, ako aj (ii) informácia, že niet
takého súdneho (trestného) konania, ktoré by bránilo prejednaniu a rozhodnutiu veci odvolacím súdom
v tomto odvolacom konaní k dátumu tohto rozsudku odvolacieho súdu, a tiež o lustráciu zo Sociálnej
poisťovne ohľadne obžalovaného, z ktorej plynie informácia o zárobkovej činnosti obžalovaného
za posledné cca 2 roky, kedy bol za ten čas pracovne činný u niekoľkých zamestnávateľov, jeho

vymeriavací základ predstavoval od niečo málo cez jednosto eur až po cca 1.800,- eur]. Procesné
strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému obsahu spisového materiálu, vykonanému
dokazovaniu (obžalovaný sa v danej súvislosti vyjadril, že jeho mesačný príjem je priemerne 1.000,-
eur až 1.500,- eur), ani návrhy na doplnenie dokazovania. Prokurátor konečným návrhom uviedol, že
navrhuje odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca

obžalovaného konečným návrhom uviedol, že sa v plnej miere sa pridržiava písomného vyhotovenia
odvolania. Poukázal na okolnosti, ktoré sú spojené s týmto prípadom, a to na rovnosť všetkých občanov
pred zákonom, kedy nie je prípustné v demokratickej spoločnosti, aby niektoré osoby požívali práva
nad rámec iných osôb (obhajoba poukázala na obdobné vyjadrenia politicky činných osôb, za ktoré
vyjadrenia tieto osoby neboli odstíhané ani odsúdené). Taktiež poukázal na otázku tzv. materiálneho

korektívu, najmä ohľadne závažnosti resp. následku, ktorý je názoru obhajoby zanedbateľný. Navrhol,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil ho súdu prvého stupňa na nové
prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný konečným uviedol, že sa pridržiava návrhu svojho obhajcu,
navrhol zrušiť napadnutý rozsudok, uviedol, že považuje postup orgánov činných v trestnom konaní za
príliš prehnaný (v podobe vykonanej domovej prehliadky, zadržania jeho osoby na 4 dni, následne návrh

na jeho väzobné stíhanie, všetko za status na sociálnej sieti, čo je podľa jeho názoru neprimerané).

Odvolací súd skôr, než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť podľa § 317 Trestného poriadku, bol
povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie obžalovaného bolo podané včas (§309 Trestného poriadku), či ho podala oprávnená osoba (§ 307, § 308 Trestného poriadku) a či nedošlo
k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného odvolania (§ 312, § 313 Trestného
poriadku), alebo či nebolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b)

Trestnéhoporiadku,§334ods.4Trestnéhoporiadku].Odvolacísúdvovzťahukodvolaniuobžalovaného
nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho prejednania odvolania obžalovaného
a rozhodnutia o ňom.

Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v tomto smere

v podstate žiadne odvolacie námietky procesné strany nemali a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd vlastným
prieskumom nezistil. Možno tak skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo vzťahu
kvýrokovejčastinapadnutéhorozsudkuprocesnesprávne;zjednodušenepovedané,podľanázorusúdu
cesta súdu prvého stupňa k napadnutému rozsudku bola ,,procesne čistá“, aj čo do plného zachovania
práv procesných strán na konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje procesné

práva.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku, ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;
ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,
ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o vine i treste odvolací súd konštatuje,
že odvolanie obžalovaného, namietajúce nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu zo
strany súdu prvého stupňa (t. j. že neboli naplnené znaky žiadneho trestného činu) a tým nezákonnosť

napadnutého rozsudku, je čiastočne dôvodné, nie však čo do napadnutým rozsudkom konštatovanej
viny, ale ,,len“ čo do napadnutým rozsudkom uloženého trestu resp. kombinácii trestov, pretože súdom
prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložená kombinácia podmienečného trestu odňatia slobody
s trestom prepadnutia veci, je podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraná, príliš prísna, idúca nad
rámecpotrebného,ktorýmjedocielenienaplneniaúčelutrestupodľa§34Trestnéhozákona.Právepreto

odvolací súd týmto rozsudkom zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste [§ 321 ods. 1 písm. e), ods.
3 Trestného poriadku] a vo veci sám, pokiaľ ide o ukladanie trestu obžalovanému, rozhodol (§ 322 ods.
3 Trestného poriadku), a to na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku náležite
a správne zistený, resp. v konaní pred odvolacím súdom doplnený o oboznámenie listinného dôkazu,
aktuálnej lustrácie z databázy súdov ohľadne obžalovaného a aktuálnej lustrácie zo Sociálnej poisťovne

ohľadne obžalovaného (ako je už uvedené vyššie, vrátane informácií, ktoré z daných listín plynú).

Pokiaľ ide o otázku viny, po zohľadnení odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku
(i) dostatočne a (ii) predmetnú otázku naplnenia zákonných znakov žalovaného trestného činu

trestne zodpovedným obžalovaným vyčerpávajúco uviedol právne úvahy, ktoré vyvodil z pred súdom
vykonaného dokazovania a ktoré vyústili do výroku o vine obžalovaného v napadnutom rozsudku
(viď strany 6 až 13 napadnutého rozsudku). Odvolací súd pripomína, že z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva vyplýva, že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú
námietku sťažovateľa, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (tu ohľadne

ne/viny obžalovaného a v prípade preukázanej viny rozhodnutia o treste) a ktoré zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní. Pritom pre záver o zákonnosti napadnutého rozsudku je bez významu, či obžalovaný
vyhodnocuje pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy inak, než súd prvého stupňa, nakoľkomedzi právo na spravodlivý proces nepatrí právo obžalovaného, aby súd rozhodol v súlade s jeho
želaním či jeho nazeraním na pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy (právo na spravodlivý
proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi; súd neporuší
žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, a
rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia
vykonaných dôkazov). Pohľadom na napadnutý rozsudok odvolací súd uvádza, že obžalovaný v otázke
viny za tu žalovaný skutok resp. skutky jeho prostredníctvom dostal jednoznačnú/zrozumiteľnú a danú

matériu vyčerpávajúcu odpoveď ,,v čom a prečo“ vidí súd prvého stupňa naplnené zákonné znaky tu
žalovaného trestného činu, ktorý spáchal tu trestne stíhaný obžalovaný a prečo tu stíhaný skutok resp.
skutky dosahujú svojou protiprávnosťou trestnoprávnu relevanciu, inými slovami závažnosť vyššiu než
nepatrnú (§ 10 ods. 2 Trestného zákona). Prieskumom napadnutého rozsudku (v intenciách odvolania
obžalovaného) ako i konania, ktoré mu predchádzalo (v intenciách § 317 ods. 1 Trestného poriadku),
odvolací súd dospel k záveru, že, súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku riadne/vyčerpávajúco

vysporiadal so svojou povinnosťou zakotvenou v § 168 ods. 1 Trestného poriadku a nenechal v danom
smere otvorenú v podstate žiadnu spornú otázku na riešenie odvolaciemu súdu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho

stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (k tomu viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z
23.01.2018). Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je čo do vyriešenia
otázky viny obžalovaného za tu stíhaný prečin presvedčivé, toto vychádza zo skutkového stavu, ako
bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, odvolací súd proti nemu nemá podstatné výhrady, a preto si

odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojuje a v podrobnostiach na neho týmto poukazuje.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného uvedené v odvolaní obžalovaného, že obžalovaný síce
napísal predmetné tzv. statusy na sociálnej sieti, ktoré sú podstatou trestného činu mu tu kladeného
za vinu (t. j. ako z obhajoby a odvolacích námietok vyrozumel odvolací súd, obžalovaný nepopiera

spáchanie tu žalovaného skutku resp. skutkov, spočívajúcich v napísaní tzv. statusov na sociálnej sieti),
no
- tie neschvaľujú žiaden trestný čin, nevyzývajú na násilie, predstavujú len vyjadrenie postoja/názoru/
želania, tak s danou obhajobnou obranou sa odvolací súd nestotožňuje, pričom plne odkazuje najmä
na posledný odsek na strane 10 a prvý odsek na strane 11 napadnutého rozsudku, ktorý jednoznačne

vysvetľuje obžalovanému, že taká jeho obrana neobstojí vo svetle v tomto konaní vykonaného
dokazovania a s ktorým sa odvolací súd v názore na danú otázku zhoduje. K danému odvolací súd len
stručne dodáva (s poukazom na tretí odsek na strane 12 napadnutého rozsudku), že tzv. sloboda slova
je zaručená (aj) obžalovanému cez článok 26 Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.), no obsah
tzv. statusov resp. text, z ktorých pozostávajú, ako vidno zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, ktorá

je výsledkom pred súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania, ďaleko aj podľa názoru odvolacieho
súdu presahuje právnym poriadkom garantované právo slobodne sa vyjadrovať vo verejnom priestore
(ak je nimi verejne s dosahom na neuzavretý počet možných recipientov vyjadrovaná spokojnosť
s ozbrojeným násilným útokom na zdravie/život iného a prianie, aby obeť takého útoku predmetný útok
neprežila), nakoľko realizáciou takého práva nesmie dochádzať k narúšaniu iných záujmov chránených

(tu Trestným) zákonom (tu v podobe záujmu spoločnosti na poriadku vo verejných veciach, konkrétne
ochrane samotnej spoločnosti ako celku a svojich členov jednotlivo pred prejavmi vyjadrujúcimi pozitívny
vzťah k trestnému činu a jeho páchateľovi); zjednodušene povedané, každé právo má svoje medze,
končí tam, kde začína právo iného (tu konkrétne sú také medze určené Trestným zákonom). V tejto
súvislosti súd prvého stupňa správne posúdil závažnosť tu stíhaného skutku ako vyššiu než nepatrnú

(§ 10 ods. 2 Trestného zákona; k tomu viď posledný odsek na strane 13 napadnutého rozsudku).
-dosiaľnebolnikzaskutokspočívajúcivozbrojenomútokunazdravie/životinéhoprávoplatnevtrestnom
konaní odsúdený (a teda nebol dosiaľ ani právoplatne právne kvalifikovaný ako trestný čin, ktorý by
vôbec bolo možné schvaľovať v zmysle § 338 ods. 1 Trestného zákona), tak ani s danou obhajobnou
obranou sa odvolací súd nestotožňuje, pričom plne odkazuje najmä na štvrtý odsek na strane 9

napadnutého rozsudku. Trestný čin podľa § 338 ods. 1 Trestného zákona (schvaľovanie trestného činu)
nie je v Trestnom zákone koncipovaný na podmienke (pre naplnenie zákonných znakov tohto trestného
činu, najmä jeho objektívnej stránky), aby (protiprávne) konanie, ktoré je ním ,,schvaľované“, bolo za
trestný čin aj v danom čase (či vôbec neskôr) označené (právne kvalifikované ako konkrétny trestnýčin) právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu. Napriek odvolacej výhrade obhajoby súd prvého
stupňa správne v tejto súvislosti odkázal na judikát s označením R 5176/1935, ktorý je dohľadateľný
v odbornej literatúre/komentári k § 338 Trestného zákona (viď napr. s 1121 odbornej publikácie STRÉMY,

T., KURILOVSKÁ, L. a kol. Trestný zákon. Komentár. II. zväzok. 1. vydanie. Praha : Wolters Kluwer, a.s.,
2022), pričom uvedený právny názor vychádza z konštantných záverov právnej vedy (viď napr. s. 689
a na nej zachytený odborný komentár k § 338 ods. 1 Trestného zákona v odbornej publikácii SAMAŠ, O.,
STIFFEL, H., TOMAN, P. Trestný zákon. Stručný komentár. Prvé vydanie. Bratislava : IURA EDITION,
spol. s r. o., 2006). Podstatou postihovania daného trestného činu (§ 338 Trestného zákona) je ochrana

spoločnosti/verejného poriadku pred verejnými prejavmi sympatizujúcimi, schvaľujúcimi, morálne či inak
podporujúcimi protiprávnu činnosť, pred ktorou má spoločnosť chrániť samotný Trestný zákon. Ak by
podmienkou pre naplnenie zákonných znakov tohto trestného činu (resp. jeho objektívnej stránky) bolo
právoplatné odsúdenie páchateľa za trestnú činnosť, ktorá je verejne takto schvaľovaná/podporovaná,
§ 338 Trestného zákona by sa mohol stať obsolentným, nepoužiteľným, nakoľko vyčkávanie na
právoplatnosť označenia schvaľovaného protispoločenského/protiprávneho správania sa jednotlivca

ako trestného činu by mohlo spôsobiť reálnu neodstíhateľnosť konania spočívajúceho v schvaľovaní
takej trestnej činnosti napr. v dôsledku premlčania trestného stíhania (§ 338 Trestného zákona popisuje
v oboch svojich odsekoch protiprávne správanie sa dosahujúce intenzitu ,,len“ prečinu).
- iné (aj verejne známe či činné) osoby sa mali vyjadrovať obdobne (či snáď aj negatívnejšie na
adresu iných), a tie nie sú (na rozdiel od obžalovaného) za také svoje vyjadrenia trestne stíhané (čo

nepovažuje obžalovaný za ,,férové“), k danému odvolací súd uvádza, že v tomto trestnom konaní je
posudzované žalované konanie/správanie sa obžalovaného (nie inej osoby), t. j. či k nemu došlo (tak
ako je žalované alebo inak), a v prípade kladnej odpovede na danú otázku, či také konanie/správanie sa
obžalovaného dosahuje intenzitu relevantnú pre Trestný zákon a napĺňa zákonné znaky tu žalovaného
(či iného) trestného činu spáchaného trestne zodpovedným obžalovaným. V danej súvislosti odvolací

súd poukazuje na tretí odsek na strane 12 napadnutého rozsudku. Ak má obžalovaný informácie
o prípadnej trestnej činnosti (obdobného či totožného charakteru, ako je tomu v tomto trestnom konaní,
alebo aj akejkoľvek inej takej činnosti) iných osôb, nič mu nebráni (a v niektorých prípadoch je to dokonca
jeho povinnosťou, viď § 340 Trestného zákona) dané oznámiť orgánom činným v trestnom konaní či
iným príslušným orgánom.

- trestné stíhanie bolo v jeho prípade neprimeraným (či už ako celok alebo cez jednotlivé úkony trestného
konania), odvolací súd v danej súvislosti uvádza, že súd prvého stupňa, s čím odvolací súd pohľadom
na obsah spisu súhlasí, po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní nezistil nezákonnosť súdu
predložených dôkazov, na ktorých založil výrokovú časť napadnutého rozsudku, preto je táto námietka
obžalovaného s ohľadom na odvolací prieskum irelevantná (procesné úkony trestného konania už len zo

svojej povahy predstavujú častokrát citeľný zásah do práv adresátov takého procesného úkonu; v tomto
prípade však také úkony viedli k naplneniu predmetu trestného konania zakotveného v § 1 Trestného
poriadku, pričom súd z obsahu spisu nezistil, že by bolo v konaní obžalovanému akokoľvek bránené
uplatňovať práva, ktoré mu nielen Trestný poriadok na obranu pred trestným konaním priznáva).

V konaní tak bolo aj z pohľadu odvolacieho súdu nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil
v priamom úmysle trestnej činnosti, spáchania prečinu schvaľovanie trestného činu podľa § 338
ods. 1 Trestného zákona (účinného v čase spáchania žalovaného skutku) v zmysle výrokovej časti
napadnutého rozsudku, za ktorý je možné páchateľovi, pri aplikácii § 338 ods. 1 Trestného zákona a tiež
§ 38 ods. 2 Trestného zákona (pri nezistení tak poľahčujúcich ako ani priťažujúcich okolností, ako tomu

bolo v prípade napadnutého rozsudku, k tomu viď nižšie) uložiť trest odňatia slobody v základnej trestnej
sadzbe až do jedného roka.

Pri posudzovaní správnosti/zákonnosti/primeranosti napadnutým rozsudkom obžalovanému uloženého
trestu resp. kombinácie podmienečného trestu odňatia slobody a trestu prepadnutia veci (mobilného

telefónu použitého na spáchanie tu žalovaného trestného činu), odvolací súd vychádzal zo skutkových
zistení tak, ako ich správne ustálil súd prvého stupňa, avšak čiastočne doplnených aj o informácie
z aktuálnej lustrácie z databázy súdov ohľadne obžalovaného a aktuálnej lustrácie zo Sociálnej
poisťovne ohľadne obžalovaného. Berúc do úvahy zásady ukladania trestov v trestnom konaní (§
34 Trestného zákona), odvolací identifikoval potrebu miernejšieho postihu pre páchateľa tu stíhanej

trestnej činnosti - výrok o treste napadnutého rozsudku je podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane,
nadbytočne prísny, účel trestu u obžalovaného je možné docieliť i miernejším trestným postihom.Súd prvého stupňa u obžalovaného nesprávne vzhliadol absenciu poľahčujúcich okolností, nakoľko
s ohľadom na (i) odpis registra trestov obžalovaného (jedno toho času už zahladené odsúdenie z roku
2005, t. j. spred cca 19tich rokov pred tu stíhanou trestnou činnosťou, kedy bolo upustené od potrestania

obžalovaného za trestný čin spočívajúci v prechovávaní drog pre vlastnú potrebu, nakoľko vzhľadom
na povahu spáchaného činu a na dovtedajší život obžalovaného bolo možno dôvodne očakávať, že
už prejednanie veci pred súdom postačovalo na jeho nápravu), (ii) výpis z evidencie priestupkov resp.
evidencie priestupkov v cestnej premávke (2 záznamy v cestnej premávke z roku 2007 a z roku 2012,
t. j. spred cca 17tich resp. 12tich rokov pred tu stíhanou trestnou činnosťou ), tiež na (iii) aktuálne

riadne vedenie života obžalovaným za ostatné roky (mimo tu stíhanej trestnej činnosti), kedy bol
(okrem absencie priestupkov či iných úradne zaznamenaných pokleskov proti zákonu za ostatné roky
aj) riadne pracovne činný a legálnymi prostriedkami si zabezpečoval svoje živobytie, možno podľa
názoru odvolacieho súdu uzavrieť, že možno obžalovanému v tejto trestnej veci priznať poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona v podobe vedenia riadneho života pred tu žalovanou
trestnou činnosťou. Naopak, súd prvého stupňa správne vzhliadol u obžalovaného absenciu akejkoľvek

priťažujúcej okolnosti. Odvolací súd teda u obžalovaného na účely ukladania trestu identifikoval prevahu
poľahčujúcich okolností podľa § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, a to účinného v čase spáchania
tu žalovaného skutku, nakoľko neskoršie znenie zákona neidentifikoval ani odvolací súd (v zhode so
súdom prvého stupňa) v zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona ako pre obžalovaného priaznivejší (berúc
do úvahy najmä odvolacím súdom identifikovanú prevahu poľahčujúcich okolností u obžalovaného, ako

teda odvolacím súdom tu identifikovanú potrebu ukladania miernejšieho trestu, než tomu bolo v prípade
napadnutého rozsudku).

Z hľadiska účelu trestu uvedeného v § 34 ods. 1 Trestného zákona, individuálna a generálna prevencia
tvoria jednotu a musia sa navzájom dopĺňať a podmieňovať. Jednotlivé parciálne ciele sa vo výroku

o druhu a výmere trestu musia prelínať a dopĺňať tak, aby sa generálna prevencia dosiahla aj
prostredníctvom individuálnej prevencie. Pôsobenie generálnej a individuálnej prevencie je potrebné
vidieť aj v ich časovom pôsobení, kým generálna prevencia sa popri ochrane spoločnosti a jednotlivcov
pred zločinnosťou zameriava aj na predchádzanie recidívy, individuálna prevencia nastupuje až po
spáchaní trestného činu. Hľadiská uvedené v ustanovení o účele trestu tvoria jednotu, to znamená, že

sa musia vzájomne dopĺňať a podmieňovať. Preto záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a s výchovným pôsobením na ostatných členov
spoločnosti. Je zásadne vylúčené, aby súd otázku možnosti nápravy páchateľa riešil len z hľadiska
jeho osoby, alebo vôbec len z hľadiska niektorej skutočnosti, svedčiacej v jeho ne/prospech, a ostatné

hľadiská uvedené v ustanovení o účele trestu nebral do úvahy, prípadne ich význam zámerne znižoval/
zvyšoval.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v § 34 Trestného zákona, podľa ktorých (okrem iného) trest má zabezpečiť

ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienkynajehovýchovuktomu,abyviedolriadnyživotasúčasneinýchodradíodpáchaniatrestných
činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba
páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký
je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada

tzv. proporcionálnosti trestu). Pritom otázku nápravy páchateľa nemožno riešiť iba s prihliadnutím na
jehoosobuavždyjepotrebné,abysabraladoúvahyspoločenskásituáciaaostatnéhľadiská.Vprípade,
ak by došlo k disproporcii medzi jednotlivými druhmi prevencie, viedlo by to najskôr k nedostatočnému
výchovnému pôsobeniu trestu, kde by spravodlivosť trestu neuznával ani páchateľ, ani spoločnosť.
Preventívny účinok trestu netkvie len v jeho prísnosti (napr. zvolenej jeho výmery), nakoľko v treste je

obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne
ako aj etické. Vyslovením viny a uložením trestu spoločnosť vyjadruje zavrhnutiahodnosť trestného činu,
teda že páchateľ vykonal niečo protispoločenské a nemorálne.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu, zohľadnení okolností spáchania tu stíhaného trestného

činu a jeho závažnosti ako trestného činu (aj pokiaľ ide o dopad na samotnú spoločnosť resp. jeho
zarezonovanie v spoločnosti s potenciálom byť ohrozujúcim/narúšajúcim prvkom verejného poriadku či
riadneho chodu spoločnosti), osoby obžalovaného a jeho doterajšieho života (ako je už detailne uvedené
vyššie), pri tom neopomínajúc ani zákonom predpokladané výchovné pôsobenie trestu do budúcna,odvolací súd dospel k záveru, že na naplnenie účelu trestu u obžalovaného (§ 34 Trestného zákona)
bude postačovať samostatne uložený trest prepadnutia veci použitej na spáchanie tu žalovanej trestnej
činnosti, t. j. nástroja na jeho tu stíhanú protiprávnu činnosť (čím je zasahované aj do majetkovej sféry

obžalovaného).Tuodvolacísúdtedanezdieľanázorsúduprvéhostupňa,žebynanaplnenieúčelutrestu
u obžalovaného bol potrebný trest prísnejší cez kombináciu viacerých druhov trestov. Na dosiahnutie
účelu trestu (§ 34 Trestného zákona) nie je teda nutné u obžalovaného siahať ani po treste odňatia
slobody.

V zmysle § 34 Trestného zákona platí aj zásada tzv. personality trestu (ako je už naznačené vyššie),
podľa ktorej trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby, pričom v oblasti nie len individuálnej, ale aj generálnej prevencie bude
v prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý bezo zvyšku už cez samostatný trest prepadnutia veci
(mobilného telefónu použitého na spáchanie tu žalovanej trestnej činnosti). Takto uložený trest považuje
odvolací súd za adekvátny, postačujúci, zákonný, primeraný (nie príliš prísny, nie príliš benevolentný),

spravodlivý, bezo zvyšku napĺňajúci účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady
ukladania trestov), a to tak z pohľadu generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej
činnosti), ako aj z pohľadu individuálnej prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už
vbudúcnostitrestnejčinnostidopúšťaťnebude(kedysprávnosťtýchtozáverovodvolaciehosúdupreverí
až budúci čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
rozsudkom sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. V ostatnej, tu nezrušenej časti,
ostal napadnutý rozsudok nedotknutý.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.