Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. júl 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-12Csp/100/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520202411
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adam Hradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1520202411.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobcu: PROFI

CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Peter Kováč, s. r. o., IČO: 36 857 033, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti
žalovanej: Q.. S. J., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom S. námestie XXA/XXXX, O., zastúpenej STANĚK
VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., IČO: 36 795 038, so sídlom Dunajská 15, Bratislava, o zaplatenie 5 474,80
EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu zamieta.

II. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Žalobou zo dňa 24.01.2020 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5
474,80 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01.06.2016 do zaplatenia.

2. Žalobca v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedol, že dňa
08.10.2014 uzatvoril so spoločnosťou ARCO-Art Agency s.r.o., IČO: 47 635 177 a žalovanou ako
spoludlžníčkou zmluvu o úvere č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkovi úver v sume 13

248,- EUR, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 48 mesačných splátkach v sume 276,- EUR. Žalovaná
sa však so splácaním dostala do omeškania, preto žalobca listom zo dňa 16.05.2016 oznámil žalovanej,
že je v omeškaní s úhradou splátok. Následne dňa 31.05.2016 zosplatnil celý úver. Uviedol, že celkový
dlhžalovanejpredstavovalsumu4150,-EUR,pričomdoposiaľuhradilažalobcovilensumu9098,-EUR.
Žalobca si taktiež podľa čl. 12 ods. 12.1 zmluvy uplatnil aj nárok na zmluvné pokuty (2x) po 662,40 EUR.

3. Žalobca na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: zmluvu

o revolvingovom úvere, splátkový kalendár, prehľad platieb, pokus o zmier, faktúry č. XXXXXXXXX a
č. XXXXXXXXX a žiadosť o úver.

II.
4. Žalovaná v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedla, že
žalobca žalovanej poskytol úver len v sume 4 000,- EUR, na čo žalovaná viackrát upozornila žalobcu
a keďže žalovaná žalobcovi uhradila celkovo sumu 9 098,- EUR, zo strany žalovanej došlo k splateniu

žalobcom poskytnutého úveru. Žalovaná uviedla, že zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaná mala obdržať
úver len v sume 4 000,- EUR a zvyšných 9 248,- EUR bolo považovaných za odmenu, resp. poplatok za
úver. Žalovaná preto namietala absolútnu neplatnosť zmluvy a konanie žalobcu považovala za rozporné
s dobrými mravmi, najmä vo vzťahu k požadovaným úrokom. Taktiež bola toho názoru, že jej patrípostavenie spotrebiteľa, pričom pri poskytnutí úveru nebola skúmaná jej bonita a preto by mal byť
bezúročný. Žalovaná taktiež tvrdila, že ide o úžeru, resp. že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi.

5. Žalovaná na preukázanie skutkových tvrdení navrhla vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to:
fotokópiu doručenky, výpis z účtu, oznámenie o výške splatenia dlhu zo dňa 07.02.2020 a výpis zo
živnostenského registra.

III.

6. Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 07.12.2022 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu od žalobcu. Súd v
rámci odôvodnenia predmetného rozsudku uviedol, že ak by súd posúdil čl. 4.1. uzatvorenej zmluvy
ako dohodu zmluvných strán o povinnosti dlžníkov zaplatiť úroky, čím by zmluva o úvere obsiahla
všetky zákonom požadované náležitosti potrebné na to, aby súd mohol konštatovať, že došlo k vzniku
absolútneho záväzkového vzťahu na jej základe a keďže k splneniu povinnosti dlžníkov zaplatiť úroky

došlo formou vzájomného započítania pohľadávok zmluvných strán, ich jedinou povinnosťou bolo vrátiť
žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky a to sumu 4 000,- EUR, ktoré boli žalobcovi žalovanou aj
preukázateľne vrátené. Zároveň však súd uviedol, že ak by súd čl. 4.1. uzatvorenej zmluvy posúdil
ako povinnosť dlžníkov zaplatiť odmenu za dojednanie úveru podľa § 499 Obchodného zákonníka,
nebolo by možné skonštatovať, že medzi žalobcom na jednej strane a spoločnosťou ARCO-Art Agency

s. r. o. a žalovanou na druhej strane došlo vôbec k uzatvoreniu zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka a vzniku absolútneho obchodnoprávneho vzťahu. Za takých okolnosti by bolo
potrebné peňažné plnenia poskytnuté žalobcom spoločnosti a žalovanej považovať podľa § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka za majetkový prospech spoločnosti a žalovanej získaný plnením žalobcu
bez právneho dôvodu, teda na základe zmluvy, o ktorej sa zmluvné strany len domnievali, že bola

uzatvorená, čím by spoločnosti a žalovanej vznikla podľa § 456 Občianskeho zákonníka povinnosť
predmet bezdôvodného obohatenia vydať žalobcovi, pričom táto povinnosť spoločnosti a žalovanej
bola žalovanou preukázateľne splnená. Žalobca síce argumentoval, že za daných okolností by bolo
potrebné na uzatvorenú zmluvu použiť § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, avšak úmyslom oboch
strán sporu podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka nebolo uzatvoriť nepomenovanú zmluvu, ale

zmluvu, ktorá je ako zmluvný typ upravená (t.j. zmluvu o úvere), a preto už len samotný úmysel
zmluvných strán bráni tomu, aby súd predmetnú zmluvu posúdil ako nepomenovanú. Zároveň však aj
pri nepomenovaných zmluvách podľa § 269 ods. 2 druhej vety Obchodného zákonníka platí, že zmluvné
strany sú povinné určiť dostatočne predmet svojich záväzku, v opačnom prípade nemožno mať za to,
že takáto nepomenovaná zmluva bola uzatvorená. To znamenalo, že ak by súd (hypoteticky) predmetnú

zmluvu posúdil ako nepomenovanú, na to, aby súd mohol priznať žalobcovi právo na úroky, musel by
byť tento záväzok dlžníkov v zmluve dostatočne špecifikovaný. O dostatočnej špecifikácii záväzku o
úrokoch mal však súd značené pochybnosti, keďže ako súd vyššie uviedol, nebolo zrejmé, či č.l. 4.1.
zmluvy treba považovať za dohodu o úrokoch alebo dohodu o odmene za poskytnutý úver podľa § 499
Obchodného zákonníka. Inak povedané, č.l. 4.1. pripúšťal rôzny výklad a v takom prípade podľa § 266

ods. 4 Obchodného zákonníka treba prejav vôle zachytený v tomto článku zmluvy vykladať na ťarchu
žalobcu, keďže ho použil ako prvý (žalobca formuloval uvedenú zmluvu). Vzhľadom na uvedené, bez
ohľadu na to, či by súd posúdil, že k uzatvoreniu predmetnej zmluvy o úvere došlo alebo nie, závery v
oboch prípadoch by boli rovnaké a majúce za následok nedôvodnosť žalobcom požadovaného nároku
(vrátane zmluvnej pokuty) od žalovanej ako jednej z dlžníkov a teda zamietnutie žaloby. Na základe

uvedeného súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

7. Odvolací súd však rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 07.12.2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie bodu 4.1. zmluvy

nebolo možné vyložiť inak, než dohodu zmluvných strán o povinnosti zaplatiť úroky za poskytnutie
úveru, ich výšky a ich splatnosti, a preto podľa odvolacieho súdu uzatvorená zmluva obsahovala všetky
náležitosti zmluvy o úvere požadované Obchodným zákonníkom (t.j. určenie zmluvných strán, určenie
sumy úveru, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky a záväzok dlžníka vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky).

8. Zároveň odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude sa (1) vysporiadať s tým, čo
bolo predmetom uzatvorenej zmluvy, (2) či na jej základe došlo k plneniu tak zo strany žalobcu ako
veriteľa, ako aj žalovanej ako dlžníka a v oboch prípadoch v akom rozsahu, pričom (4) bude skúmať ajvôľu zmluvných strán pri uzatváraní predmetnej zmluvy najmä vo vzťahu k výške úveru, či sa táto vôľa
odzrkadlila v uzatvorenej zmluve a (5) zároveň sa vysporiada aj s námietkou žalovanej o konaní žalobcu
v rozpore s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom.

IV.
9. Súd na opätovne prejednanie a rozhodnutie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami
sporu navrhnuté listinné dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového
stavu rozhodného pre právne posúdenie veci (v intenciách požadovaných odvolacím súdom).

10. Žalovaná ako konateľka spoločnosti ARCO-Art Agency s. r. o., IČO: 46 947 922 požiadala dňa
07.10.2014 žalobcu o poskytnutie úveru tejto spoločnosti v sume 4 000,- EUR, ktorý mal byť splatený
v 48 mesačných splátkach po 276,- EUR, pričom ako nominálna hodnota úveru bola určená suma 13
248,- EUR.

11. Nasledujúci deň (t.j. dňa 08.10.2014) došlo medzi žalobcom ako veriteľom a spoločnosť ARCO-
Art Agency s. r. o., IČO: 46 947 922 ako dlžníkom (ďalej už len „dlžník“) a žalovanou ako spoludlžník
(a štatutárnym orgán tejto spoločnosti) k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXX-
XXXXX (ďalej už len „zmluva“), na základe ktorej sa žalobca zaviazal dlžníkovi na účely výkonu jeho
podnikateľskej činnosti poskytnúť peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR (bod 1.1 zmluvy) do 8

pracovných dní od uzatvorenia zmluvy.

12. Zo zmluvy ďalej vyplývalo, že:
-dlžníksazaviazalúver(t.j.peňažnéprostriedkyvsume13248,-EUR)splatiťv48mesačnýchsplátkach
po 276,- EUR (bod 2.1. zmluvy);

- za poskytnutie úveru (t.j. peňažných prostriedkov v sume 13 248,- EUR) sa dlžník zaviazal zaplatiť
veriteľovi odmenu predstavujúcu úroky v celkovej sume 9 248,- EUR, pričom táto odmena mala byť
splatná ku dňu poskytnutia úveru (bod 4.1. zmluvy);
- zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok vyplývajúcich z tejto zmluvy ku dňu
poskytnutia úveru, a to pohľadávky dlžníka v sume 13 248,- EUR oproti pohľadávke žalobcu v sume

9 248,- EUR;
- zmluvné strany sa dohodli na zaplatení zmluvnej pokuty vo výške 5 % z nominálnej výšky úveru v
prípade meškania dlžníka s úhradou splátky úveru o viac ako 15 dní po termíne.

13. Z prehľadu platieb žalovanej vyplývalo, že žalovanej bola dňa 09.10.2014 žalobcom vyplatená suma

4 000,- EUR, pričom tá následne žalobcovi v období od 11/2014 do 11/2017 uhradila celkovo sumu 9
098,- EUR.

14. Z faktúr č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX vyplývalo, že žalobca najskôr dňa 15.09.2015 a neskôr
dňa 16.05.2016 vyzval žalovanú na úhradu zmluvných pokút po 662,40 EUR z dôvodu omeškania

žalovanej so zaplatením splátky č. 10 (prvá faktúra) a č. 18 (druhá faktúra).

V.
15. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka
upravujúce absolútne obchodnoprávne záväzkové vzťahy (§ 261 ods. 6 písm. d)), zmluvu o úvere (§

497 a nasl.) a započítanie vzájomných pohľadávok dohodou (§ 364), na základe ktorých mal za to, že
medzi stranami sporu došlo dňa 08.10.2014 uzatvorením zmluvy v písomnej forme k vzniku obchodného
záväzkového vzťahu, keďže obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka (tak ako zdôraznil odvolací súd), ktorá predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného
zákonníka absolútny obchodno-záväzkový vzťah.

16. Predmetom uzatvorenej zmluvy bol na jednej strane záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť
dlžníkovi peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR (bod 1.1 zmluvy) a na druhej strane záväzok
dlžníka a žalovanej ako spoludlžníka splatiť žalobcovi peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR v 48
mesačných splátkach po 276,- EUR (bod 2.1 zmluvy), ako aj zaplatiť zmluvnú odmenu, predstavujúcu

úrokyzaposkytnutieúveruvsume9248,-EUR,ktorésastalisplatnýmivdeňposkytnutiaúveru(bod4.1.
zmluvy). Inak povedané, žalobca sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v sume 13 248,-
EUR a dlžník vrátane žalovanej sa zaviazali tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť spolu s úrokmi
(viď bod 4.1. zmluvy, ktorý odvolací súd vyhodnotil ako dohodu o povinnosti dlžníka a žalovanej zaplatiťúroky) splatnými v deň splnenia záväzku žalobcom dlžníkovi (t.j. poskytnutím peňažných prostriedkov v
sume 13 248,- EUR). V tejto súvislosti súd musel poznamenať, že dohoda o úrokoch vyplývala jedine
z bodu 4.1. zmluvy a teda záväzok dlžníka a žalovanej vyplývajúci z bodu 2.1. zmluvy sa týkal výlučne

len vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 13 248,- EUR.

17. Ako už spomenul odvolací súd, zmluva o úvere je konsenzuálny typ záväzku, z čoho vyplýva,
že na uzatvorenie takejto zmluvy stačí dohoda o jej podstatných náležitostiach. Hoci pri označení
zmluvných strán sa používajú termíny veriteľ a dlžník, ktoré sú od počiatku nemenne spojené s tou

ktorou zmluvnou stranou, nie je takéto označenie úplne presné. Totižto veriteľ (v tomto prípade žalobca)
je po uzatvorení zmluvy o úvere v postavení dlžníka, keďže mu patrí záväzok poskytnúť druhej strane
peňažné prostriedky a na druhej strane má zmluvná strana označená ako dlžník spočiatku postavenie
veriteľa, keďže jej patrí právo (pohľadávka) na poskytnutie peňažných prostriedkov. Až po tom, ako si
veriteľ svoj záväzok voči dlžníkovi splní, dostáva sa do pozície veriteľa voči dlžníkovi, keďže následne
vzniká dlžníkovi záväzok veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o

úvere je teda typickou synalagmatickou zmluvou podľa § 325 Obchodného zákonníka, kedy obe strany
sú v určitých momentoch, resp. fázach zmluvného vzťahu, zároveň aj veriteľmi a aj dlžníkmi. Pri
synalagmatickýchzáväzkochzároveňplatí,žesplneniazáväzkudruhoustranousamôžedomáhaťlentá
strana, ktorá svoj záväzok už splnila alebo je pripravená a schopná ho splniť súčasne s druhou stranou,
ibaže zo zmluvy, zo zákona alebo z povahy niektorého záväzku vyplýva niečo iné. Inak povedané, pri

vzájomnosti plnení sa plnenia nemôže domáhať strana, ktorá svoj záväzok ešte nesplnila.

18. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že záväzok dlžníka a žalovanej špecifikovaný z bodu
2.1., ako aj ich záväzok na zaplatenie úrokov z bodu 4.1. zmluvy, mohol vzniknúť jedine v tom prípade, ak
si žalobca splnil svoj záväzok vyplývajúci z bodu 1.1. zmluvy, teda až v momente poskytnutia peňažných

prostriedkov dlžníkovi v sume 13 248,- EUR.

19. V tejto súvislosti však bolo nesporné a zároveň aj preukázané, že žalobca nikdy dlžníkovi neposkytol
peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR, teda nikdy z jeho strany nedošlo k splneniu jeho záväzku
(§ 324 Obchodného zákonníka) v rozsahu ako mu vyplýval z bodu 1.1. zmluvy, keďže dlžníkovi

poskytol peňažné prostriedky len v sume 4 000,- EUR a to z dôvodu aplikácie bodu 9.1. zmluvy - t.j.
dohody o započítaní vzájomných pohľadávok - konkrétne pohľadávky dlžníka na poskytnutie peňažných
prostriedkov v sume 13 248,- EUR a pohľadávky žalobcu na zaplatenie úrokov v sume 9 248,- EUR.
Inak povedané, žalobca aplikoval postup, kedy jeho záväzok v časti 9 248,- EUR nezanikol splnením
podľa § 324 Obchodného zákonníka - t.j. poskytnutím peňažných prostriedkov dlžníkovi ale spôsobom,

ktorým splnenie nahradil - t.j. započítaním vzájomných pohľadávok.

20. Je síce pravdou, že inštitút dohody o započítaní vzájomných pohľadávok je v Obchodnom zákonníku
upravený s dôrazom na voľnosť strán sporu, a preto umožňuje napr. započítať aj pohľadávky existujúce
voči budúcim pohľadávkam, za predpokladu, že sú vzájomné, avšak ani táto relatívna voľnosť strán

sporupriaplikáciizapočítaniapodľa§364Obchodnéhozákonníkaniejeneobmedzená.Vtejtosúvislosti
si bolo podľa súdu potrebné uvedomiť, že hoci § 364 Obchodného zákonníka umožňuje započítať
akékoľvek vzájomné pohľadávky, v danom prípade išlo o vzájomne podmienené pohľadávky. Ak by súd
pripustilmožnosťaplikáciezapočítaniapodľa§364Obchodnéhozákonníkaajnavzájomnepodmienené
pohľadávky podľa § 325 Obchodného zákonníka, ich vzájomná podmienenosť by stratila akýkoľvek účel

a zmysel. Inak povedané, samotná povaha, účel a zmysel synalagmatického záväzku ako takého podľa
§ 325 Obchodného zákonníka vylučuje možnosť aplikácie dohody o započítaní vzájomných pohľadávok
podľa § 364 Obchodného zákonníka aj na takéto vzájomne podmienené záväzky. Vzhľadom na uvedené
súd dospel k záveru, že bod 9.1. zmluvy ako taký je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný,
keďže svojim obsahom a účelom odporuje zákonu - teda ním dochádza k aplikácii ustanovenia § 364

Obchodného zákonníka aj na synalagmatické záväzky podľa § 325 Obchodného zákonník, ktorým
nepochybne je aj zmluva o úvere, čo je v rozpore so samotnou povahou takýchto synalagmatických
záväzkov.

21. Vzhľadom na uvedené súd nemohol dospieť k inému záveru než tomu, že žalobca si svoj záväzok

vyplývajúci z bodu 1.1 zmluvy nesplnil podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka riadne, keďže
neposkytol dlžníkovi peňažné prostriedky v rozsahu 13 248,- EUR ale len v rozsahu 4 000,- EUR, teda
svoj záväzok plnil len z časti. Ak teda zo strany žalobcu ako prvotného dlžníka z uzatvorenej zmluvy
nedošlo k splneniu jeho záväzku riadnym spôsobom, teda z jeho strany nikdy nedošlo k poskytnutiupeňažných prostriedkov dlžníkovi v rozsahu 13 248,- EUR, nebol splnená podmienka pre vznik záväzku
dlžníka/žalovanej vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky v sume 13 248,- EUR (bod 2.1.
zmluvy) a ani podmienka pre vznik záväzku dlžníka/žalovanej zaplatiť žalobcovi jednorazovo úroky v

sume 9 248,- EUR (bod 4.1. zmluvy). V oboch prípadoch sa totiž predpokladalo a vyžadovalo riadne
splnenie záväzku žalobcu a nie len jeho čiastočné plnenie. Hoci Obchodný zákonník umožňuje domáhať
sa plnenia záväzku druhou stranou aj v prípade, keď prvá strana svoj záväzok ešte nesplnil ale je
pripravená a schopná ho splniť súčasne s druhou stranou, toto však podmieňuje tým, že takáto možnosť
z povahy záväzku vôbec vyplýva. V danom prípade by bolo podľa názoru súdu v rozpore s povahou

zmluvy o úvere ako takej, ak by bol veriteľ oprávnený domáhať sa splnenia záväzku dlžníka aj v prípade,
ak by sám svoj záväzok neplnil, resp. plnil len v časti, keďže samotnou podstatou zmluvy o úvere je
práve záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky - teda odovzdať mu ich do sféry jeho
dispozície,resp.vprospechjehodispozícieaažsplnenímtohtozáväzku(vdohodnutomrozsahu)vzniká
dlžníkovi povinnosť zaplatiť cenu za to, že má vo svojej dispozícii peňažné prostriedky veriteľa.

22. Hoci zo žiadosti o úver vyplývalo, že dlžník žiadal o poskytnutie peňažných prostriedkov v sume 4
000,- EUR, žiadosť obsahovala aj údaj o "nominálnej hodnote úveru" v sume 13 248,- EUR, ktorú možno
stotožniť s istinou úveru, teda s požičanou sumou bez poplatkov a úrokov, pričom tento údaj sa následne
preniesol aj do záväzku žalobcu spočívajúcom v poskytnutí peňažných prostriedkov práve v takejto
sume, ako aj záväzku dlžníka/žalovanej spočívajúci vo vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s

tým, že samotný žalobca v rámci svojich skutkových tvrdení uviedol, že dlžníkovi poskytol úver v sume
13 248,- EUR (aplikujúc započítanie), ako aj žalovaná tvrdila, že viackrát žalobcu upozornila, že žalobca
nevyplatil úver v celom rozsahu, a preto súd o vôli zmluvných strán ohľadom toho v akom rozsahu mal
žalobca poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a na jej následnom odzrkadlení v samotnej zmluve,
nemal žiadne pochybnosti, teda že od počiatku mal byť rozsah poskytnutých peňažných prostriedkov

žalobcom dlžníkovi v sume 13 248,- EUR.

23. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, najmä na záver súdu o tom, že žalobca si svoj záväzok
zo zmluvy spočívajúci v poskytnutí peňažných prostriedkov dlžníkovi v sume 13 248,- EUR nesplnil
riadne ale len v časti 4 000,- EUR, na základe čoho nevznikol dlžníkovi/žalovanej záväzok (vzájomne

podmienený predmetnému záväzku žalobcu) spočívajúci vo vrátení peňažných prostriedkov žalobcovi
v sume 13 248,- EUR (bod 2.1. zmluvy) a zaplatení úrokov jednorazovo splatných v sume 9 248,- EUR
(bod 4.1. zmluvy), keďže ich vznik bol podmienený riadnym splnením predmetného záväzku žalobcu,
ako aj skutočnosť, že žalobca z titulu zmluvy prijal od dlžníka/žalovanej peňažné prostriedky v celkovej
sume 9 098,- EUR, teda v sume viac ako dvojnásobne prevyšujúcej žalobcom poskytnuté peňažné

prostriedky, dospel súd k záveru, že žalobca žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná a túto zamietol.
Na základe toho sa už súd nezaoberal námietkou žalovanej ohľadom konania žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi/poctivým obchodným zvykom, keďže na výsledku sporu by to nemalo žiadny vplyv. Za
nedôvodný tiež považoval aj nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže zo strany dlžníka/
žalovanej nedošlo k porušeniu dohodnutej zmluvnej povinnosti.

24. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalovanej
ako úspešnej strane sporu podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu od žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.