Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123211451
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123211451.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek
senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: A. B., narodený XX.X.XXXX,
bytom C. D. XX, právne zastúpený JUDr. Adriána Kmecová, advokátka so sídlom Košice, Moldavská
cesta 6 proti žalovanému: Záchranná služba Košice, štátna príspevková organizácia so sídlom Košice,
Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 731, právne zastúpeného PIHORŇA, LENÁRT, JAŠŠO s.r.o.,

Advokátska kancelária so sídlom Košice, Hrnčiarska 29, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru , o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 60Cpr/3/2023-208
zo dňa 5. augusta 2024

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví tohto

rozhodnutia rozhodol v tomto znení:

I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu doručenej súdu prvej inštancie dňa 30.6.2023, ktorou žalobca žiadal,
aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi zo strany žalovaného podľa
ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“ zo dňa 03.05.2023, je neplatné a pracovný
pomer medzi žalobcom a žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa 07.11.2018 naďalej trvá a
nahradil trovy konania v plnom rozsahu. V dôvodoch uviedol, žalobca pracuje na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 07. 11. 2018 v organizácii žalovaného na pozícii „zdravotnícky záchranár“ a dňa 03.

05. 2023 žalovaný doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68
ods. 1 písm. b, ZP, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca následne písomne
žalovanému listom zo dňa 03. 05. 2023 obratom oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovaného považuje za neplatné, dôvody, pre ktoré sa žalovaný rozhodol okamžite skončiť
pracovný pomer so žalobcom považuje za neopodstatnené, pretože žalobca má za to, že neporušil
závažne pracovnú disciplínu tak, ako mu to kladie za vinu žalovaný ako jeho zamestnávateľ a teda že

žalobcova absencia v práci nebola zavinená a vždy si riadne ako zamestnanec plnil svoje povinnosti
vyplývajúce mu z pracovného pomeru so žalovaným. Žalovaný následne doručil žalobcovi odpoveď,
v ktorom mu oznámil, že na okamžitom skončení pracovného pomeru trvá a vyzval ho na vrátenie
stabilizačného príspevku v alikvotnej výške 3.537,08 eur, ktorá bola žalobcovi poskytnutá na základe
dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku zo dňa 19. 12. 2022. Dôvodom, pre ktorý sa žalovaný
rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom mala byť podľa žalovaného

žalobcova neospravedlnená absencia v práci a to konkrétne v dňoch 09. 04. 2023, 11. 04. 2023, 14.
04. 2023, 15. 04. 2023 a 17. 04. 2023, kedy mal podľa mesačného plánu služieb RZP Veľké Kapušanynastúpiť do plánovaných smien. V tomto okamžitom skončení pracovného pomeru zároveň žalovaný
uviedol, na Sociálnej poisťovni nezistil, že žalovaný neuviedol dátum, kedy sa tak malo stať, ani o
tom nepredložil dôkaz, ale podľa informácií dostupných zo Sociálnej poisťovne, ktoré si podľa svojich

tvrdení zisťoval žalovaný, mal byť žalobca práceneschopný v období od 30.03.2023 do 06.04.2023. Ku
skutku žalobca v podanej žalobe uviedol, že dňa 29. 03. 2023 ochorel, pocítil u seba jasné príznaky
ochorenia Covid-19, mal vysokú teplotu a pozitívny Covid Ag test. Žalobca síce nastúpil na pokyn
regionálneho riaditeľa do nočnej služby dňa 29. 03. 2023, avšak vzhľadom na námietky vedúcej stanice
RZP Veľké Kapušany kontaktoval operačného pracovníka na dispečingu v Košiciach, ktorý zabezpečil

jeho vystriedanie. Na druhý deň, 30. 03. 2023 kontaktoval žalobca telefonicky svoju vtedajšiu ošetrujúcu
lekárku MUDr. Otíliu Ostroovú, Rastislavova 45, Košice ( Poliklinika Juh ) s tým, že ju informoval, že
je pozitívny na Covid, má vysokú teplotu a zimnicu a opýtal sa jej, ako má ďalej postupovať. E. F.
žalobcovioznámila,žemáostaťdomaaliečiťsa,ženemáknejísťosobnevtakomstavedoambulancie,
že ona žalobcu vypíše ako práceneschopného a taktiež zabezpečí potvrdenie pre zamestnávateľa
o tom, že je PN. Zároveň uviedla, že keď sa žalobca bude cítiť lepšie, má jej zavolať a dohodnúť

si s ňou termín kontroly. Následne žalobca kontaktoval dňa 30.03.2023 svojho nadriadeného, p. G.,
oznámil mu, že je práceneschopný a zároveň mu oznámil, že oznámenie o PN pre zamestnávateľa
má zaslať MUDr. Ostroová. Dňa 11. 04. 2023 žalobcovi zatelefonoval jeho nadriadený, p. G., že ešte
stále nemá potvrdenie o žalobcovej PN. Obratom žalobca volal do ambulancie E. F., ale nedovolal sa
jej. Žalobca sa stále cítil zle a nechcel odísť z ohniska nákazy, bol stále pozitívny a preto požiadal

svojho brata, A. B., aby osobne zašiel do ambulancie E. F., vyzdvihol od nej potvrdenie o PN pre
zamestnávateľa a doručil ho žalovanému. Žalobcov brat, pán A. B., následne dňa 12.04.2023 navštívil
ambulanciu E. F., ktorá ho odmietla prijať, oznámila mu prostredníctvom sestričky, že ona všetky doklady
ohľadom PN už cit,: „kuriérom“ poslala na príslušné miesta a po bratovi žalobcu žalobcovi odovzdala
odkaz, že ak sa bude cítiť lepšie, má jej žalobca zavolať a prísť na kontrolu. Žalobca poznamenal,

že v tom čase ( 11. 04. 2023 ) ešte stále ležal s veľkými bolesťami hlavy a celého tela a jeho Covid
Ag test bol stále pozitívny. Toto oznámil žalobca aj svojmu nadriadenému, pánovi G.. Žalobca teda
pokračoval v liečbe do 19.04.2023, kedy mu pán G. oznámil, že v registri Sociálnej poisťovne žalovaný
ako jeho zamestnávateľ zistil, že jeho práceneschopnosť bola ukončená ku dňu 06. 04. 2023, a že
mal nastúpiť žalobca do práce. Žalobca kontaktoval svoju ošetrujúcu lekárku a konfrontoval ju s tým,

prečo ho neinformovala a svojvoľne ukončila jeho PN, na čo žalobcovi E. F. zložila telefón a viackrát
už nedvíhala telefón, hoci jej po tom ešte niekoľkokrát volal. Žalobca kontaktoval pána G. a ten mu
oznámil, že on sám nevie, čo má robiť, že sa musí poradiť a že je to na žalobcovi, či zajtra, t.j.
20.04.2023 nastúpi do dennej služby. Žalobca samozrejme na druhý deň do dennej služby nastúpil a
túto službu riadne celú odslúžil. Voči čomu žalovaný nevzniesol žiadne námietky a umožnil žalobcovi

naďalej pokračovať vo výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Pán G. sa žalobcovi odvtedy neozval, tak
žalobca predpokladal, že je všetko v poriadku. Následne žalovaný žalobcovi na jeho veľké prekvapenie
doručil už vyššie uvedené okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca sa teda až 19.04.2023 od
zamestnanca svojho zamestnávateľa - žalovaného dozvedel pre neho doposiaľ neznámej skutočnosti,
že jeho práceneschopnosť mala byť ukončená už dňa 06.04. 2023. Ešte dňa 12.04.2023 pri zisťovaní

skutočnosti žalobcovým bratom, pánom A. B., bol žalobca pritom zo strany ošetrujúcej lekárky, E. F.
preukázateľne utvrdzovaný v tom, že sa má dostaviť na kontrolu, keď sa bude cítiť lepšie, o žiadnom
ukončení práceneschopnosti ku dňu 06. 04. 2023 nepadlo ani slovo. Ošetrujúca lekárka, E. F., sa
taktiež žiadnym spôsobom potom, ako mu oficiálne dňa 30. 03. 2023 priznala status práceneschopného,
nezaujímala o žalobcov zdravotný stav, žalobcu žiadnym spôsobom nekontaktovala, telefonicky, ani

sms či inou správou, hoci je to v takých prípadoch bežné. Žalobca požiadal svojho operátora - spol.
Telekom, aj o kompletný výpis nielen odchádzajúcich, ale aj prichádzajúcich hovorov a správ, avšak v
spoločnosti Telekom mu oznámili, že takýto výpis nemôžu žalobcovi vydať len tak bez právneho dôvodu,
avšak môžu tak učiniť v rámci súdneho konania. Žalobca sa dôvodne domnieva, že z jej strany sa
jednalo o akýsi pre neho nepochopiteľný akt pomsty, pretože žalobca sa rozhodol so svojou rodinou

zmeniť ošetrujúceho lekára, ale pre túto zmenu sa rozhodli najmä z praktických dôvodov, pretože sa
presťahovali do miesta svojho súčasného trvalého bydliska - C. D., ktorá je vzdialená od Košíc viac
ako 76 kilometrov. Až z údajov uvedených v elektronickej zdravotnej knižke potom žalobca zistil, že
jeho práceneschopnosť bola ukončená ku dňu 07.04.2023 zo strany ošetrujúcej lekárky vzhľadom na
cit.: „nespoluprácu pacienta s lekárom“, voči čomu sa žalobca dôrazne ohradzuje, pretože pre svoj zlý

zdravotný stav ho bol po celý čas doma v liečebnom režime a dňa 12.04.2023 jeho bratovi, pánovi
A. B., uviedla zamestnankyňa E. F. pri jeho návšteve v ambulancii E. F., že keď a bude žalobca cítiť
lepšie, má sa ohlásiť, no veľmi zle sa žalobca naďalej cítil aj po ďalšie dni, robil si aj opakovane
testy na covid-19 a bol stále pozitívny. Poukázal na ustanovenie § 12a zákona č. 576/2004 Z.z. Podoručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 03.05.2023 žalobca kontaktoval aj Sociálnu
poisťovňu prostredníctvom na to určeného formulára, pričom mu bolo zo strany pracovníčky SP, pani
B., oznámené, že potvrdenie o práceneschopnosti sa u nich nenachádza. Na papierovom potvrdení o

dočasnej práceneschopnosti by sa musel nachádzať totiž aj podpis pacienta - ktorý preukázateľne E.
F. F. nemala k dispozícii, i dátum plánovane kontroly. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
žalobcovi listom zo dňa 26.05.2023 obratom doručil odpoveď, že vybavenie tohto podnetu nie je v
jeho kompetencii, avšak žalobcovi odporučil, aby sa obrátil písomnou formou na ústredie Sociálnej
poisťovne, úrad Košického samosprávneho kraja, oddelenie zdravotníctva, prípadne na Slovenskú

lekársku komoru, na ktoré sa žalobca následne obrátil, avšak vybavenie každého takého podnetu
objektívne trvá istý čas, preto do uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby žalobca
nemá z týchto podnetov spätnú väzbu. Od 01. 06. 2023 majú lekári povinnosť vystavovať PN-ku výlučne
elektronicky, avšak v spornom čase práceneschopnosti žalobcu túto povinnosť zo zákona ešte nemali.
Konanie ošetrujúcej lekárky považoval žalobca za nepochopiteľné, ale taktiež žiadnym spôsobom
nepovažuje za preukázané, že by ho táto informovala o predpokladanom dátume kontroly a ukončenia

jeho práceneschopnosti a taktiež považuje za nepreukázané, že by on sám svojej ošetrujúcej lekárke
neposkytol v tejto veci potrebnú súčinnosť ako pacient a preto bol následne vyhodnotený ošetrujúcou
lekárkou ako pacient nespolupracujúci. Po preverení informácií v Sociálnej poisťovni žalobca taktiež
zistil, že si ošetrujúca lekárka nesplnila svoje povinnosti ani voči Sociálnej poisťovni. Dňa 26.06.2023
totiž nahliadol žalobca do svojej zdravotnej dokumentácie u svojho nového poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti, keďže E. F. mu to už neumožnila a nachádzal sa tam len jeden diel - I.A potvrdenia o
dočasnej práceneschopnosti v papierovej podobe. Dňa 26.06.2023 teda kontaktoval opätovne žalobca
telefonicky Sociálnu poisťovňu, kde mu poverená pracovníčka oznámila, že začatie práceneschopnosti
doručila E. F. na Sociálnu poisťovňu dňa 06.04.2023 a ukončenie práceneschopnosti doručila E. F. na
Sociálnu poisťovňu až dňa 14.04.2023, pričom ešte 12.04.2023 žalobcovmu bratovi pri jeho osobnej

návšteve neuviedla, že túto práceneschopnosť mala ukončiť pre údajnú nespoluprácu žalobcu už dňa
06. 04. 2023 a žalobcu takto ďalej utvrdzovala o trvaní práceneschopnosti. Na konci zdravotných
záznamov žalobcu sa nachádzala rukou napísaná poznámka opatrená pečiatkou a podpisom E. F.,
cit.: „Ukončené poskytovanie zdravotnej starostlivosti od 01.04.2023“, aj keď žalobca pre chorobu
oficiálne zrealizoval zmenu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti až po tom, ako mu žalovaný doručil

okamžité skončenie pracovného pomeru a zistil závažné pochybenia na strane E. F., ktoré ho pripravili
o prácu u žalovaného. Žalobcovi nie je známe, akým spôsobom mala E. F. ukončiť poskytovanie
zdravotnej starostlivosti žalobcovi už ku dňu 01.04.2023, aj v prípade jednostranného právneho úkonu
- odstúpenia od poskytovania zdravotnej starostlivosti sa predsa vyžaduje, aby ho lekár vyhotovil
v písomnej podobe, odôvodnil a doručil pacientovi, v tomto prípade žalobcovi. Žalobca rešpektuje

skutočnosť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností
stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť však
porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené
(aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity, čo v prípade žalobcu podľa mienky
žalobcu absentuje, pretože porušenie povinností zamestnanca preukázateľne nezavinil. Iba porušenie
pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného

ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu,
aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou
súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade
kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto
úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu

iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného
vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým,
ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité
konanie svojho zamestnanca. Žalobca pracuje pre žalovaného od 07. 11. 2018. Od uvedeného dňa
až doposiaľ si riadne plnil svoje pracovné povinnosti, počas celej doby trvania pracovného pomeru

nebol nikdy zo strany žalovaného upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Naviac ako už žalobca
uviedol vyššie, dňa 20. 04. 2023, teda už po období, kedy sa mal dopustiť údajne závažného porušenia
pracovnej disciplíny, mu žalovaný ako zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci a žalobca riadne
odslúžilplánovanúsmenu.Žalobcazdôraznilajskutočnosť,žeodkedypracovalprežalovaného,vždydoslužby nastupoval s predstihom a do práce dochádzal každú jednu služby na trase Košice - Margecany
a späť 70 km, teraz po presťahovaní sa do Nižnej Rybnice dochádzal do každej služby 80 km a späť.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a mal za to, že žalovaný ako zamestnávateľ vyhodnotil
konanie zamestnanca – nenastúpenie do vopred naplánovaných pracovných zmien bez preukázania
a zdokladovania riadnej prekážky v práci ako natoľko závažné, že sa rozhodol so zamestnancom
okamžite skončiť pracovný pomer, keďže žalobca bol v čase svojej pracovnej neschopnosti maximálne
nedbalý, keď v rámci celkovo troch kalendárnych týždňov si u svojho ošetrujúceho lekára neoveril, či

jeho práceneschopnosť trvá, ani keď videl, že je zaradený do naplánovaných pracovných zmien a ani
keď videl, že sa mu zamestnávateľ snaží dovolať, a celé tri týždne strávil doma bez toho, aby sám
lekára navštívil, pričom v tomto prípade vedieť mohol a mal, že jeho práceneschopnosť skončila, pričom
ochorenie Covid 19 nie je dôvodom na izoláciu a je na úrovni bežných respiračných chorôb.

4. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zmysle ust. §

1 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení (ďalej len „ZP“), § 18 ZP, § 42 ods. 1 ZP, §
38 ods. 1 písm. b/, ods. 2 ZP, § 74 ZP, § 79 ods. 1, 4 písm. b/, ods. 5 ZP, § 81 písm. a/, b/, d/ ZP, § 11 ods. 3
veta prvá a druhá zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, § 227 ods. 2 písm. b/, e/, d/ zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSP“), s odkazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SRsp.zn.21Cdo/237/2000akoajrozhodnutiaNSSRR4/2002,taktiež5Cdo/81/2010adospelkzáveru,

že došlo k žalobcovej absencii na nariadených zmenách v dňoch 11.4.2023, 14.4.2023, 15.4.2023
a 17.4.2023, ktoré vykazujú znaky neospravedlniteľného dôvodu absencii v predmetných dňoch, keďže
opak preukázaný zo strany žalobcu nebol a vzhľadom na pasivitu žalobcu a jeho nespoluprácu ako
pacienta v rámci liečebného procesu s následnou obligatórnou povinnosťou ošetrujúcej lekárky ukončiť
liečebný proces u žalobcu, pričom o správnosti postupu ošetrujúcej lekárky svedčí aj odpoveď zo strany

Sociálnej poisťovne pobočka Košice s tým, že ani jeden z podnetov žalobcov na ošetrujúcu lekárku resp.
jej postup na príslušné orgány nebol vyhodnotený ako opodstatnený s tým, že takýto dôkaz žalobca
súdu v rámci prejednania sporu ani nepredložil. Žalovaný si splnil rovnako svoju zákonnú povinnosť
v zmysle ust. § 74 ZP a pokiaľ ide o posúdenie samotnej závažnosti spáchaného skutku, súd prvej
inštancie mal za to, že opakovaná neospravedlnená absencia na pracovisku je závažným porušením

pracovnej disciplíny, pre ktorú možno okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom s poukazom
aj na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov SR ako aj vyšších súdnych autorít, ktoré takéto
porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v neospravedlnenom, opakovanom nedostavení sa riadne
a včas na pracovisku posudzujú rovnako a to ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, dôsledkom
čoho aj súd prvej inštancie žalobe žalobcu v celom rozsahu nevyhovel a žalobu žalobcu z uvedených

dôvodov zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP
vychádzajúc z plného úspechu žalovaného, ktorému tak priznal proti neúspešnému žalobcovi 100 %
nárok na náhradu trov konania.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP to je, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vychádzajúc
z nesporných skutočností, že žalobca dňa 29.3.2023 ochorel, dňa 30.3.2024 telefonicky kontaktoval
svoju vtedajšiu ošetrujúcu lekárku MUDr. Otíliu Ostróovú, Rastislavova 45, Košice (poliklinika Juh), že
je pozitívny na Covid, má vysokú teplotu a zimnicu a preto sa u nej informoval, ako má ďalej postupovať
a dňa 30.3.2023 kontaktoval svojho nadriadeného p. G., že je práceneschopný a že oznámenie o PN

mu má zaslať MUDr. Ostróová, pričom dňa 11.4.2023 ho nadriadený p. G. informoval, že doposiaľ nemá
zaslané potvrdenie o PN s tým, že žalobca sa už ale E. F. nedovolal, aj keď sa cítil zle a nechcel odísť
z ohniska nákazy, keďže bol stále pozitívny a preto požiadal svojho brata A. B., aby osobne zašiel
do ambulancie E. F. a vyzdvihol od nej potvrdenie o PN pre zamestnávateľa a doručil ho žalobcovi,
čo aj on následne dňa 12.4.2023 učinil, pričom E. F. ho odmietla prijať a prostredníctvom sestričky

mu oznámila, že ona všetky doklady ohľadom PN už poslala na príslušné miesta s tým, že ak sa
bude cítiť lepšie, má jej zavolať a prísť na kontrolu. Preto žalobca pokračoval po oznámení uvedených
skutočností svojmu nadriadenému a pokračoval v liečbe až do 19.4.2023, kedy mu p. G. oznámil, že
v Registri Sociálnej poisťovne zistil, že jeho práceneschopnosť bola ukončená ku dňu 6.4.2023 a žemal nastúpiť do práce. Preto opätovne kontaktoval svoju ošetrujúcu lekárku, ktorá mu zložila telefón
a následne mu už viackrát nedvíhala telefón. Preto sa žalobca až dňa 19.4.2023 od zamestnávateľa
dozvedel, že jeho práceneschopnosť bola ukončená už dňa 6.4.2023 a na druhý deň mal riadne

pokračovať vo výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Apeloval na ochorenie, ktorým trpel, t.j. COVID
19 a na to, že pri návšteve ošetrujúcej lekárky bratom žalobcu, ten nebol informovaný o ukončení
jeho práceneschopnosti už dňa 6.4.2023 napriek tomu, že sa tak stalo až dňa 12.4.2023 s doručením
ukončenia práceneschopnosti na Sociálnu poisťovňu až dňa 14.4.2023, pričom súd uvedené rozpory
neodôvodnil, aj keď ukončenie poskytovania zdravotnej starostlivosti u E. F. ukončil 1.4.2023, dávajúc

do pozornosti aj zákonné predpoklady vyžadované ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Následne
poukazoval na riadne plnenie svojich pracovných povinností od 7.11.2018 u svojho zamestnávateľa
a jeho spokojnosť , keďže u žalovaného pracoval takmer 5 rokov a odpracoval množstvo nadčasov
a to aj pri epidémii COVID 19 za cenu ohrozenia vlastného života a zdravia, s čím sa rovnako súd
nevysporiadal, berúc do úvahy aj ďalšie konkrétne skutočnosti, na ktoré poukazoval a s ktorými sa súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysporiadal, s nezohľadnením ani ust.

§ 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zmenil, prípadne rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

7. Žalovaný v podanom vyjadrení navrhoval rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu
100% nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca nenastúpil do zamestnania v dňoch 11.4.2023,

14.4.2023, 15.4.2023 a 17.4.2023, aj keď bol práceneschopný od 30.3.2023 so schopnosťou výkonu
práce od 7.4.2023, keďže žalobca neprejavil snahu o dostatočnú komunikáciu so zamestnávateľom
ani s ošetrujúcou lekárkou, pričom ošetrujúca lekárka žalobcu postupovala v zmysle platnej a účinnej
legislatívysozohľadnenímkonkrétnychskutočností,naktoréžalovanýpoukazovalvpodanomvyjadrení.

8. Vyjadrenie odvolateľa k vyjadreniu protistrany nebolo podané.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalobcu ako odvolanie podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358

CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/
CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a preto rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 písm. b/, c/ CSP, § 391 ods. 1 CSP).

10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami poukázal na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP a z obsahu podaného odvolania vyplýva, že predmetom odvolacieho prieskumu nastolila
(tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu pri odôvodnení napadnutého rozsudku
zakladajúce jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP), nakoľko nereflektuje

na konkrétne skutočnosti sporu s odkazom na namietané skutočnosti ako aj citovanú súdnu prax.

11. V zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany
práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS

332/09). Zároveň platí, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právnyzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

13. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej činnosti
judikoval význam a nevyhnutnosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí, pričom zároveň vymedzil aj
základné zásady, ktoré pri tejto činnosti súdu musia byť rešpektované a zachované. Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument

(Georidas c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Z práva na spravodlivý súdny
proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS
410/06).

14.Aksúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je táto skutočnosť dôvodom,
pre ktorý odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom takouto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (pozri napr.
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1MCdo 6/2010 z 26.3.2012, 3Cdo 158/2012
zo 14.11.2012, 4Cdo 108/2012 z 26.2.2013).

15. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náležitosťou (časťou) písomného vyhotovenia rozhodnutia
súdu, ktoré má jasne, stručne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca
domáhal svojho nároku, ako sa vyjadril žalovaný, v ktorej súd vysvetľuje, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za (ne)preukázané, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil,
príp. v ňom aj odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 220 ods. 2 CSP) tak, aby z rozhodnutia bola
zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z
pohľaduprávaneúspešnejstranynamietaťkonkrétneskutkovéaleboprávnezáverysúdupriuplatňovaní
prípadných opravných prostriedkov.

16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku
občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR

a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, týkajúci sa skutkových vád rozhodnutia
(nesprávnych skutkových zistení), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,
na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli a v konaní ani inak
nevyšli najavo, alebo ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním
preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov

alebo poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán alebo vyšli v konaní inak najavo, vyskytne
logickýrozporaleboakvýsledokhodnoteniadôkazovnezodpovedátomu,čomalobyťzistenéspôsobom
vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z
hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1MCdo/4/2009).

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo
skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym

právnym posúdením je omyl súdu v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O mylnú aplikáciu práva ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávneinterpretoval alebo aplikoval na daný prípad, teda v skutkových okolnostiach vyvodil z právnej normy
nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

19. Odvolací súd konštatuje, že otázku platnosti okamžitého skončenia z pracovného pomeru žalobcu je
potrebné posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol učinený namietaný právny úkon,
t.j. podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení účinnom ku dňu 27.4.2023, t.j. v znení zák. č.
1/2023 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), ako i podľa vnútorných predpisov žalovaného, a to podľa stavu
existujúceho v dobe okamžitého skončenia pracovného pomeru.

20. Podľa § 59 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.

21. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b)
porušil závažne pracovnú disciplínu.

22. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

23. Dvojmesačná lehota určená v § 68 ods. 2 Zákonníka práce má charakter subjektívnej lehoty a začína
plynúť okamihom, keď zamestnávateľ zistí dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru, t.j. keď
tento dôvod zistí, ktorýkoľvek z nadriadených zamestnancov. Zamestnávateľ sa o dôvode okamžitého
skončenia pracovného pomeru dozvie dňom, keď jemu vedúci zamestnanec ktorý je bezprostredne

ale aj vyššie nadriadený zamestnancovi, ktorý porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, získal
vedomosť (dozvedel sa), že zamestnanec sa dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod na
okamžité skončenie pracovného pomeru.

24. Preto musí zamestnávateľ dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatniť v subjektívnej

lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa dozvie o dôvode zakladajúcom možnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru, najneskôr v rámci objektívnej lehoty do jedného roka od vzniku dôvodu. Lehoty
na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sú hmotnoprávne a prekluzívne. Ich márnym
uplynutím zaniká právo na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto ak sa
zamestnávateľ v priebehu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončenia

pracovného pomeru a svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť
v rámci jednoročnej objektívnej lehoty.

25. Pri určení začiatku behu lehoty uvedenie v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce nie je významné, kedy
zamestnávateľ dôvod okamžitého zrušenia zistil. Nemusí tu ísť o zistenie (rozumie sa istota v bežnom

slova zmysle), že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, ktoré spravidla nie
je možné bez vyjadrenia zamestnanca k dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru. K tomu,
aby začala bežať dvojmesačná lehota k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru postačuje, aby
zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil takého konania, ktoré môže
zakladať dôvod k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru. Uvedené ale nemožno vykladať tak, že

by zamestnávateľ mal pristupovať k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom
už na základe púheho podozrenia zo skutku zakladajúceho dôvod k takému rozviazaniu pracovného
pomeru. Dvojmesačná lehota, v priebehu ktorej musí byť okamžité skončenie pracovného pomeru
zamestnancovi dané, ak sa má jednať o platné rozviazanie pracovného pomeru, totiž slúži okrem iného
tiež k tomu, aby zamestnávateľ mohol vykonať potrebné šetrenie, či zamestnanec skutočne porušil

pracovnú disciplínu a či išlo o porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, aby sa podľa jeho
výsledku rozhodol, či pristúpi k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota, behom
ktorej musí zamestnávateľ pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru (aby šlo o platný
právny úkon), začína plynúť odo dňa, kedy sa o dôvode pre okamžité skončenie pracovného pomeru
preukázateľne (skutočne) dozvedel.

26. Odvolací súd uvádza, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré
z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súdpodľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá
predpísanúzákonnúsilu,podľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (čl. 15 Základných

princípov CSP, § 191 ods. 1 CSP).

27. Citované ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov tak
môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať
pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej
súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou
sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené

má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku
získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či
nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami
získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných
prostriedkov je potom záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či

a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,
akým súd hodnotenie vykonal.

28. Odvolací súd konštatuje, že medzi stranami sporu nebolo sporné to, že žalobca so žalovaným

uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 07.11.2018, v rámci ktorej vykonával pre žalovaného druh práce:
„zdravotníckyzáchranár“,žepracovnýpomeržalobcuužalovanéhotrvalajvčasedoručeniaokamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného žalobcovi dňa 03.05.2023, z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny. Tieto skutočnosti strany sporu nerozporovali a súd ich z tohto dôvodu
považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa

27.04.2023 súd zistil, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu.
Konanie, v ktorom žalovaný videl závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívalo v nenastúpení do
pracovných zmien počas dní 11.04.2023, 14.04.2023, 15.04.2023,17.04.2023 a svoju neprítomnosť v
práci zamestnávateľovi žiadnym spôsobom neospravedlnil. Súčasne v okamžitom skončení pracovného

pomeru žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny je
zamestnávateľ v zmysle čl. 3 bod 3.11.1 Pracovného poriadku oprávnený so zamestnancom okamžite
skončiť pracovný pomer v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Doručenka k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru na č.l. 74, potvrdzujúca doručenie okamžitého skončenia pracovného
pomeru dňa 03.05.2023. Zo žiadosti o zrušenie „Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa - v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP“ zo dňa 03.05.2023 súd zistil, že
žalobca nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného a považuje
ho za neplatné, keďže nikdy nezavinil porušenie, nedodržanie alebo zanedbanie svojich povinností
zamestnanca u žalovaného, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov,
pracovného poriadku, z pracovnej zmluvy, popisu pracovného miesta, alebo nedodržaním príkazu alebo

pokynu uloženého nadriadeným zamestnancom, preto bolo pre neho veľkým prekvapením doručenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru, bez toho, aby len tušil , že niečo spáchal alebo sa
niečoho dopustil. V rámci odôvodnenia svojej neprítomnosti poukázal na skutočnosti súvisiace s jeho
respiračným ochorením na COVID 19, a ukončením práceneschopnosti zo strany ošetrujúcej lekárky
pani E. F. bez jeho vedomia ku dňu 06.04.2023, kedy on ešte pociťoval príznaky ochorenia Covid -

19. Uvedené skutočnosti sa dozvedel až 19.04.2023 od pána G., pričom to pre neho bolo obrovským
prekvapením. Súčasne uviedol, že keďže nemal vedomosť o ukončení PN zo strany ošetrujúcej lekárky
je logické, že nemohol nastúpiť do plánovaných zmien v uvedené dni. Súčasne uviedol, že odkedy
pracuje pre žalovaného vždy do služby nastupoval s predstihom a to aj napriek tomu, že do práce
dochádzal z veľkej vzdialenosti. Z oznámenia v zmysle ust. 79 Zákonníka práce zo dňa 03.05.2023 súd

zistil, že žalobca považuje okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného za neplatné a
trvá na ďalšom zamestnávaní. Uvedené bolo žalovanému doručené dňa 04.05.2023. Z výpisov hovorom
od spoločnosti Telekom a.s. (č.l. 15/2. strana), že dňa 29.03.2023, 30.03.2023, 17.04.2023 a 19.04.2023žalobca telefonoval s pánom G.. Dňa 30.03.2023 a 19.04.2023 s E. F. s tým, že sa jedná o výpisy
„volaných čísel“.

29. Z ustanovenia § 68 ods. 1 ZP vyplýva, že z hľadiska obsahu musí okamžité skončenie pracovného
pomeru obsahovať prejav vôle skončiť pracovný pomer okamžite a dôvod jeho skončenia. Zrušovací
prejav vôle smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru musí byť písomný, musí byť
doručený druhej strane v zmysle § 38 Zákonníka práce v prekluzívnej lehote a musí byť odôvodnený so

skutkovým vymedzením dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zákonník práce požaduje,
aby bol dôvod vymedzený takým spôsobom, aby bolo zrejmé, v akých skutkových okolnostiach spočíva
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Pretože nie je možné dôvod okamžitého skončenia dopĺňať ani dodatočne meniť, dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného
pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka

pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel
účastník prejaviť, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.
Na splnenie hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda
potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný
uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu. Pretože tento dôvod je

charakterizovaný jeho skutkovým vymedzením, súd musí vychádzať pri posúdení, o aký výpovedný
dôvod ide, zo skutkového opísania tohto dôvodu. Pri splnení povinnosti zamestnávateľa jasne, určite
a zrozumiteľne uviesť, v akom konaní zamestnanca vzhliada porušenie pracovnej disciplíny, je totiž
vecou súdu, aby posúdil, či všetky vytýkané skutky (alebo ktoré) sú (alebo nie) označené jasne, určite
a nezameniteľne, či predstavujú porušenie pracovnej disciplíny tak, že naplňujú niektorú zo zákonom

uvedených skutkových podstát, na základe ktorých zákon umožňuje pracovný pomer rozviazať. Postup
súdu pri výklade jednostranného prejavu vôle žalovaného zamestnávateľa smerujúceho k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom musí byť súladný s výkladovými hľadiskami a
interpretačnými pravidlami zakotvenými v § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba
vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom, a

súčasne so zreteľom na to, že pomocou výkladu vôle nemožno nahrádzať alebo doplňovať vôľu, ktorú
zamestnávateľ v rozhodnej dobe nemal alebo ktorú síce mal, ale ktorú neprejavil dostatočne určite a
zrozumiteľne.

30. Z obsahu posudzovaného právneho úkonu a napadnutého rozsudku, je zrejmé, že žalovaný

okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
podľa ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak
zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu a to vzhľadom na charakter citovaného zákonného
ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym
normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale závisí na konkrétnych

okolnostiach prípadu, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti
prípadu, túto sám vymedzil. Judikatúra je pritom dlhodobo ustálená v závere, že pre použitie tohto
dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť splnené predpoklady: a/ zamestnanec
musí porušiť pracovnú disciplínu, t.j. porušiť povinnosti, ktoré zamestnancovi vyplývajú zo všeobecne
záväzných právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci vyplývajúce priamo zo zákona,

ktorým je predovšetkým sám Zákonník práce, alebo povinnosti, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy,
pracovného poriadku alebo iných vnútorných predpisov zamestnávateľa, alebo kolektívnej zmluvy, b/
porušenie pracovnej disciplíny súvisí s výkonom práce v pracovnom pomere a c/ zároveň musí byť toto
porušenie pracovnej disciplíny závažné.

31. Pretože v posudzovanom jednostrannom právnom úkone dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru so žalobcom žalovaný vymedzil tak, že so žalobcom okamžite zrušuje pracovný pomer pre
závažné porušenie pracovnej disciplíny, pri posudzovaní dôvodnosti použitia dôvodu (hmotnoprávnej
podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru), t.j. pri posudzovaní, či dôvod uplatnený v
písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru je skutkovo naplnený, bolo potrebné skúmať, či

boli splnené podmienky pre jeho použitie, a to v prvom rade z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom a žalovanou, event. z vnútorných predpisov zamestnávateľa, ako i zo všeobecne
záväzných právnych predpisov, a to najmä Zákonníka práce, ktorý zakotvuje základné povinnosti
všetkých zamestnancov bez ohľadu na ich zaradenie u zamestnávateľa, pričom ďalšie povinnosti môžu(mohli) žalujúcemu zamestnancovi vyplývať z pracovnej zmluvy, pracovného poriadku alebo pokynu
nadriadeného vedúceho zamestnanca, s poukazom na ochorenie, ktorým žalobca trpel Covid 19, ako
aj karanténne opatrenie, izoláciu a v tomto prípade aj lekársky postup, ktorý v tom čase platil, čo

treba dôsledne preskúmať a vyhodnotiť, pričom z potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti vyplýva, že
žalobca bol práceneschopný od 30.3.2023, s tým, že tento a ani ďalší doklad na čl. 22 spisu s ukončením
poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobcu od 1.4.2023 u ošetrujúcej lekárky z dôvodu nespolupráce
žalobcu, súd prvej inštancie dôsledne nevyhodnotil, taktiež existenciu telefónnych hovorov a návštevu
brata žalobcu u lekárky, z dôvodu izolácie žalobcu, aj keď žalobca na to v priebehu konania poukazoval,

taktiež na to, že doteraz problémy s ním na pracovisku neboli a ani neskôr a teda ide o vzorného
zamestnanca. Preto treba vziať zreteľ aj na dobré mravy a ochranu slabšej strany sporu.

32. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie splnenie hmotnoprávnej
podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru neposudzoval tak dôsledne v súlade

s citovaným ustanovením § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a vyššie uvedenými výkladovými
hľadiskami a interpretačnými pravidlami a záver o splnení hmotnoprávnej podmienky platného
okamžitého skončenia pracovného pomeru súd učinil bez toho, aby v odôvodnení rozsudku stručne
a jasne vyložil, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení
jednotlivých vykonaných dôkazov riadil berúc zreteľ na neodstránenie a vyhodnotenie relevantných

sporných skutočností, na ktoré opätovne žalobca poukazuje v odvolaní, čím je rozsudok taktiež aj
nepreskúmateľný ( § 220 ods. 2 CSP). Nakoľko sa k týmto relevantným skutočnostiam žalobca
v podanom odvolaní nemohol vyjadriť, je naplnený nie len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/
CSP ale aj v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

33.Odvolacísúdpripomína,žepreskúmateľnýzáveroskutkovomstavesporuslúžiklepšejprehľadnosti
rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky
prepojenýskutkovýnález,kuktorémusúdnachádza(aplikuje)príslušnúprávnunormu,ktorújepotrebné
na daný skutkový stav aplikovať. Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných
skutkovýchzistení,jemnožinouinformáciízistenýchvcivilnomsúdnomprocese,kuktorejsúdvyhľadáva

príslušné pravidlo správania, je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti.
Inými slovami, po vykonanom zhodnotení dôkazov musí byť naisto zistený skutkový stav, ktorý (pri
existencii príslušnej právnej normy) alebo bude podraditeľný pod príslušné pravidlo správania (právnu
normu) alebo nie (napr. preto, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať žalobné tvrdenia a nebol tak zistený
skutkový stav, na ktorý by bolo možné aplikovať príslušnú právnu normu), teda aby súd zistený skutkový

stav podradil príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. I v
tomto smere súd musí podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či
právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav
sporu.

34. V danom prípade informácie, ktoré súd prvej inštancie získal pri vykonaní dôkazov o okolnostiach,
ktoré v prípade ich preukázania by boli zásadne významné pre právne posúdenie veci, súd
relevevantným spôsobom nehodnotil tak, aby bol získaný dostatočný skutkový základ umožňujúci súdu
pristúpiť k tvorbe právne kvalifikačného záveru, t.j. k právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k posúdenia
otázky splnenia hmotnoprávnej podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu podľa §

68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

35. Odvolací súd uvádza, že v pracovnoprávnom spore je potrebné mať na zreteli, že pracovná zmluva
ako najbežnejší právny úkon, na základe ktorého vzniká pracovný pomer, je právnym vyjadrením
princípu voľby slobody zamestnania, lebo umožňuje každému občanovi vybrať si zamestnávateľa, druh

práce a miesto výkonu práce tak, aby zodpovedal jeho schopnostiam, zdravotnému stavu, kvalifikácii,
osobným pomerom a záujmom a na druhej strane umožňuje zamestnávateľovi vytvárať pracovný
kolektív v súlade s jeho potrebami, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ani skutočnosť,
kedy aký bol obsah pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu.

36. Žalobca vo svojom odvolaní namietol, že skutkový stav vo vzťahu k právne významnej otázke
splnenia hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ako ho ustálil súd v rozsudku, nemôže obstáť, keďže z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotenídôkazov a na strane druhej jednoznačným právnym záverom súdu o splnení hmotnoprávnej podmienky
platného okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
ktorý sa dostal do zjavného nesúladu so skutkovými zisteniami, čím došlo k porušeniu práva žalobcu

na spravodlivý proces, zakotveného v článku 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd. Týmto
nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobcovi (i žalovanej), aby uskutočňoval patriace mu
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keďže je povinnosť súdu dôsledne v zmysle § 191
a násl. CSP vyhodnotiť vykonané dôkazy, keďže dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, berúc do úvahy aj ochranu slabšej strany sporu a individuálny procesný
postup v zmysle § 316 a násl. CSP, kedy súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol,
ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz;
na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a
zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 319 CSP a § 320 CSP).

37. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že základným
vymedzujúcim znakom pracovných vzťahov vzniknutých na základe pracovných zmlúv je skutočnosť,

že upravujú závislú prácu a vytvárajú zvláštny osobný vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom
s osobitnými právami a povinnosťami na oboch stranách. Pracovná zmluva zakladá záväzok lojality
zamestnanca voči zamestnávateľovi a vytvára vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi zmluvnými
stranami, ktoré sa vyznačujú rozdielnou vyjednávacou silou. Táto vedie k intervencii zákonodarcu
smerom k ochrane zamestnanca pred nepriaznivými sociálnymi dopadmi. Práve z toho dôvodu, že

zamestnanec je z dôvodu istej závislosti na zamestnávateľovi v pracovnoprávnych vzťahoch slabšou
stranou, je namieste, aby mu bola poskytnutá zvýšená ochrana. Preto aj osobitná zákonná ochrana
postavenia zamestnanca sa prejavuje aj v právnej úprave skončenia pracovného pomeru, ktorá je
významne ovplyvnená dokumentami Medzinárodnej organizácie práce a právnou úpravou Európskej
únie, pričom v týchto súvislostiach sa jedná o zhodne nastavený právny režim. Spoločne s Listinou

základných práv Európskej únie, priamo zakotvujúcej ochranu zamestnancov v prípade neoprávneného
prepustenia a právo na uspokojivé pracovné podmienky (články 30 a 31 tejto Listiny), sa ochrane
zamestnancov venuje i súbor dokumentov zostavených Európskou Komisiou nazvaný Európsky pilier
sociálnych práv (European Pillar of Social Rights, „EPSR“). Pre účely skončenia pracovného pomeru je v
rámci EPSR najdôležitejší princíp nazvaný ako „Information about employment conditions and protection

in case of dismissals“, ktorý posilňuje ochranu zamestnancov prostredníctvom informačnej povinnosti
zamestnávateľa, konkrétne stanovuje, že pred prepustením majú zamestnanci právo byť informovaní o
jeho dôvodoch a musí im byť daná primeraná výpovedná doba.

38. Odvolací súd preskúmavajúc aplikáciu správne použitého ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce súdom prvej inštancie, so zreteľom na skutkové okolnosti posudzovaného sporu,
vychádzal z dlhodobo ustáleného záveru právnej doktríny a najvyšších súdnych autorít, podľa ktorého
pre použitie tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť splnené predpoklady:
a) zamestnanec musí porušiť pracovnú disciplínu, t.j. porušiť povinnosti, ktoré zamestnancovi vyplývajú

zo všeobecne záväzných právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci, vyplývajúce
priamo zo zákona, ktorým je predovšetkým sám Zákonník práce, alebo povinnosti, ktoré vyplývajú
z pracovnej zmluvy, pracovného poriadku alebo iných vnútorných predpisov zamestnávateľa, alebo
kolektívnej zmluvy, b) porušenie pracovnej disciplíny súvisí s výkonom práce v pracovnom pomere a
c) zároveň musí byť toto porušenie pracovnej disciplíny závažné, a so zreteľom na to, že v spore o

skončenie pracovného pomeru v konaní pred súdom je to zamestnávateľ, ktorý vždy tvrdí a preukazuje
dôvod, pre ktorý skončil so zamestnancom pracovný pomer a že bola splnená podmienka výnimočnosti,
pre ktorú zamestnávateľ pristúpil k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Preto aj charakter
výnimočnosti bude naplnený najmä v prípadoch tak závažného porušenia povinnosti vyplývajúcej z
právnych predpisov vzťahujúcich sa k zamestnancom vykonávanej práci, že po zamestnávateľovi

nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby,
nakoľko zamestnávateľ môže z rovnakých dôvodov skončiť pracovný pomer tiež výpoveďou, a to s
prihliadnutím k tomu, aký dopad na plnenie funkcií zamestnávateľa na jednej strane a na postavenie
zamestnanca na druhej strane by jeho ďalšie zamestnávanie (prípadne zamestnávanie do uplynutiavýpovednej doby) malo. Z tejto výnimočnosti vyplýva, že zamestnávateľ môže so zamestnancom
okamžite skončiť pracovný pomer iba v najzávažnejších prípadoch, a preto to, že v danom prípade sú
dané zákonné predpoklady v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, je potrebné dôsledne preskúmať

v smere namietaných skutočností, ako aj s odkazom na hore citované intencie odvolacieho súdu ( §
391 ods. 2 CSP), berúc do úvahy aj vyjadrenie žalovaného.

39. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako rozsudok zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm.
b), c) CSP spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové

konanie a nové rozhodnutie.

40. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v tomto uznesení, opätovne o žalobe rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť so zreteľom na
argumentáciu žalobcu a žalovaného prednesenú na súde prvej inštancie rovnako aj v odvolacom konaní
v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami súdnej praxe tak, aby z odôvodnenia

rozhodnutia boli skutkové a právne závery, ktoré súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu zrejmé
aktoréhoobsahombudújasnéazrozumiteľnéodpovedenavšetkyprávneaskutkovorelevantnéotázky,
vrátane námietok strán sporu v priebehu sporu (§ 391 ods. 2,3 CSP).

41. Keďže odvolací súd zrušil aj výrok o nároku na náhradu trov konania sporových strán, povinnosťou

súdu prvej inštancie bude o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania, opätovne
rozhodnúť v novom rozhodnutí (§ 396 ods. 3 CSP).

42.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).