Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 13SaZ/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100914
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100914.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX v meste Iľnica, Ukrajina, naposledy trvale bytom: mesto C., D. A. X, E. C., F. G.,
D., toho času v evidencii: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika – dlhodobá priepustka: Rozkvet
2067/148-1, Považská Bystrica, štátna príslušnosť: Ukrajina, zastúpeného: Slovenská humanitná
rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-1-32/2025-Ž zo dňa 22.05.2025 v časti 2. výroku o neposkytnutí
doplnkovej ochrany, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-1-32/2025-Ž zo dňa 22.05.2025 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“), 2) neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c
ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa
§ 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 01.01.2025
žalobca pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo
o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu, že sa v prípade návratu do
krajiny pôvodu obáva o svoj život vzhľadom na prebiehajúci vojnový konflikt medzi Ukrajinou a Ruskou

federáciou (ďalej len „RF“), ako aj z dôvodu, že na území SR žije jeho manželka a deti, ktoré tu chodia
do školy a celá rodina chce zostať žiť na Slovensku.

2. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol so žalobcom dňa 14.01.2025 vykonaný vstupný pohovor,
počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany či organizácie a ani
nevykonával žiadne politické aktivity. Počas vstupného pohovoru neuviedol žiadne problémy s políciou,
armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi, nikdy nebol trestne stíhaný alebo väznený.

Základnú vojenskú službu neabsolvoval. K svojej osobe uviedol, že v krajine pôvodu v roku 2000 ukončil
stredoškolské štúdium v meste Iľnica. Po ukončení štúdia na Ukrajine nikde nepracoval. Príležitostne
pracoval mimo územia Ukrajiny, a to v RF, Poľskej republike, Českej republike, Belgickom kráľovstve, a
to až do roku 2018. Od roku 2018 pracuje na území SR ako živnostník.3. V roku 2018 požiadal na území SR o prechodný pobyt, pričom tento mu bol udelený za účelom
zamestnania na adrese Košice - Západ. Dňa 08.03.3024 požiadal na Oddelení cudzineckej polície

Policajného zboru Trnava (ďalej len „OCP PZ“) o obnovenie prechodného pobytu. Nakoľko sa pri
viacnásobnej kontrole vykonanej OCP PZ Trnava na adrese H., D. I. J. XXXX/X nezdržiaval, OCP PZ
Trnava rozhodlo o zrušení jeho pobytu, o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na 5 rokov do
všetkých členských štátov Európskej únie.

4. K dôvodom, prečo sa rozhodol požiadať o medzinárodnú ochranu uviedol, že v prípade návratu na
D. sa obáva o svoj život, pretože na Ukrajine je vojna. V prípade prekročenia hranice na D., by ho hneď
vzali bojovať. Ďalej uviedol, že na území SR má manželku a dve malé deti a v prípade, ak by ho zabili,
nemal by sa kto o nich postarať. Keďže už dlhšiu dobu žije na území SR, chce tu zostať žiť a pracovať. V
súvislosti s vyhlásenou mobilizáciou uviedol, že na Ukrajine majú policajti a vojaci kontrolné stanovištia,
na ktorých kontrolujú mužov, či nepodliehajú mobilizácii. On osobne však odmieta ísť bojovať, pretože

nechce zomrieť a taktiež preto, aby jeho deti nezostali bez otca. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

5. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v prípade návratu
žalobcu do krajiny jeho pôvodu možno vylúčiť, že by mu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
a to z objektívnych dôvodov. Trest smrti bol na Ukrajine zrušený v roku 2000. K tomuto kroku bola

Ukrajina zaviazaná v roku 1995 potom, čo vstúpila do Rady Európy. Parlament Ukrajiny prijal v roku
2000 novelu vtedy platného trestného zákonníka a trest smrti bol zo zoznamu oficiálnych trestov Ukrajiny
vynechaný. Podľa Amnesty International bola posledná poprava na Ukrajine vykonaná v roku 1997. K
tomu žalovaný dodal, že žalobca na Ukrajine nepáchal žiadnu trestnú činnosť, a preto neexistuje žiadny
reálny dôvod obávať sa, že by mu trest smrti mohol byť udelený. Zároveň nie je podľa jeho názoru ani

dôvod domnievať sa, že by sa stal obeťou nejakej mimosúdnej popravy.

6. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu,
žalovanýkonštatoval,žeuvedenéžalobcovivprípadenávratudokrajinypôvodutakistonehrozí.Nehrozí
mu uväznenie a ani neľudské zaobchádzanie od štátnych ako aj neštátnych aktérov, nakoľko nemal

nikdy žiadne také problémy, ktoré by na to dávali dôvod. Ako žalobca sám uviedol, na Ukrajine nemal
žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi, nikdy nebol trestne
stíhanýaleboväznený.Vnadväznostinauvedenéžalovanýpoukázalnato,žezákonyUkrajinyzakazujú
praktiky v podobe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a podľa prehlásenia
Rady Európy, Ukrajina takisto podpísala Dohovor proti mučeniu a neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu. Ústava Ukrajiny zároveň zabezpečuje slobodu vnútorného pohybu, zahraničného
cestovania, emigrácie a repatriácie. Preto ani v tomto prípade, neexistuje podľa názoru žalovaného
žiadny reálny dôvod obávať sa, že by bol žalobca vystavený takejto hrozbe vážneho bezprávia. Uviedol,
že pri posudzovaní tejto formy vážneho bezprávia vychádzal z ustanovenia § 19a ods. 2 zákona o azyle,
pričom v tejto súvislosti možno jednoznačne konštatovať, že v predmetnom konaní sa nepreukázalo, že

by žalobca čelil predmetnej hrozbe vážneho bezprávia v krajine pôvodu, resp. že by jej mohol čeliť v
prípade jeho návratu. Poznamenal, že uvedené sa týka aj eventuálneho trestu za vyhýbanie sa povinnej
vojenskej službe, resp. jej výkonu, keďže príslušné tresty možno považovať za zákonné, pričom ich
nemožno hodnotiť ako neprimerané alebo diskriminačné, a teda nemožno ich považovať ani za formu
mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

7. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho
ozbrojeného konfliktu žalovaný konštatoval, že na území Ukrajiny objektívne prebieha vojenský
konflikt. Žalovaný v konaní teda skúmal, či by v prípade návratu do krajiny pôvodu žalobca čelil

tejto hrozbe vážneho bezprávia. Za účelom posúdenia tejto formy vážneho bezprávia si žalovaný do
konania zabezpečil aktuálne informácie o Ukrajine. Poukázal na článok Open Democracy zverejnený
04.05.2023, podľa ktorého: „Zakarpatská oblasť je najvzdialenejší región od Ruska a Bieloruska,
stovky kilometrov od frontových línií a život je tu blízky normálu, ako sa len dá v krajine, ktorá čelí
druhému roku vojny“. Podľa údajov ACLED bolo v období od 24.02.2022 do 31.01.2025 v Zakarpatskej

oblasti hlásených celkovo 5 incidentov/výbuchov, pričom v oblasti Iršavského rajónu, teda v mieste
trvalého bydliska žalobcu, nebol hlásený ani zadokumentovaný žiaden. V období od 01.11.2024 do
31.01.2025 boli podľa ACLED nahlásené 2 bezpečnostné incidenty v celej Zakarpatskej oblasti, z toho
v jednom prípade sa jednalo o protest a v druhom o výbuch. Za uvedené obdobie nebolo v súvislosti sbezpečnostnými incidentami zaznamenané ani jedno úmrtie. Hoci je Zakarpatský región vzdialený od
frontovej línie, vojna sa ho stále dotýka, a to tým, že región čelí hospodárskemu úpadku, emigrácii a
exodu etnickej maďarskej menšiny. Do regiónu na druhej strane však prišlo tisíce vnútorne vysídlených

osôb z juhu a východu krajiny, ako ďalej dodáva zdroj Open Democracy. Žalovaný mal za to, že
uvedené svedčí o skutočnosti, že túto oblasť považujú samotní Ukrajinci za bezpečné miesto pobytu,
ktoré nie je priamo zasiahnuté vojenským konfliktom v miere, kedy by dochádzalo na danom území k
neselektívnemu násiliu. Dodal, že pri vyvodení uvedeného záveru vychádzal aj z rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-465/07, ktorého časť odcitoval v napadnutom rozhodnutí.

8. Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej
jednej žiadosti o medzinárodnú ochranu sa žalovaný priklonil k záveru, že v prípade návratu osoby
žalobcu do krajiny jeho pôvodu, resp. do regiónu jeho pôvodu, možno vylúčiť, že by bol ohrozený jeho
život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu bezpečnostnej situácie na Ukrajine, resp. že by mu
hrozilo vážne bezprávie v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti

osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

9. Poukázal na znenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.12.2011 o normách
pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie
medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú

ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, ktorá v bode (35) konštatuje, že „riziká, ktorým je spravidla
vystavené obyvateľstvo krajiny alebo časť obyvateľstva, obvykle samotné nespôsobujú individuálne
ohrozenie, ktoré by sa kvalifikovalo ako vážne bezprávie.“ V nadväznosti na uvedené žalovaný
konštatoval, že samotné všeobecné nepriaznivé podmienky v krajine pôvodu nie sú dostatočným
dôvodom na preukázanie vážneho bezprávia. Potrebné je preukázať aktéra konajúceho so zámerom

protižiadateľovi,kčomupodľajehonázoruvprípadežalobcunedošlo.Žalovanýpretokonštatoval,žena
základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do
krajiny pôvodu, resp. do miesta svojho trvalého bydliska, vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia
v zmysle § 13a zákona o azyle.

10. Záverom poukázal na stanovisko právnej zástupkyne, ktorá uviedla, že hoci žalobca aktuálne nie je
subjektom vážneho bezprávia v jeho tretej forme, teda z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia
života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, ešte neznamená, že v budúcnosti mu reálne nebezpečenstvo
nehrozí. K uvedenému žalovaný uviedol, že napriek tomu, že hoci v prípade žalobcu neboli splnené

podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu absencie reálnej hrozby niektorej z foriem
vážneho bezprávia, ochranu pred samotným ozbrojeným konfliktom na Ukrajine poskytuje SR v zmysle
piatej časti zákona o azyle v podobe dočasného útočiska všetkým štátnym príslušníkom Ukrajiny, a to
v súlade so Smernicou Rady 2001/55/ES z 20.07.2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie
dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu

rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich
dôsledkov, ktorá bola do zákona o azyle prebratá, ako aj na základe Uznesenia vlády SR č. 144 zo
dňa 28.02.2022, ktoré bolo zosúladené Uznesením vlády SR č. 185 zo 16.03.2022 s Vykonávacím
rozhodnutím Rady EÚ 2022/382 zo dňa 04.03.2022. Zdôraznil, že žalobca teda má možnosť požiadať
na území SR o dočasné útočisko. Uviedol, že pri posudzovaní žiadosti žalobcu zobral do úvahy aj

odporúčanie UNHCR, ktoré v marci 2022 zverejnilo stanovisko k návratom na D. a v ktorom vyzvalo
štáty, aby pozastavili nútené návraty štátnych príslušníkov a osôb s obvyklým pobytom na Ukrajine
vrátane tých, ktorým bola zamietnutá žiadosť o azyl. Žalovaný preto považoval za potrebné poukázať
na to, že vzhľadom na stále prebiehajúci medzinárodný ozbrojený konflikt, SR aj naďalej poskytuje
štátnym príslušníkom Ukrajiny možnosť požiadať o dočasné útočisko, reaguje na ich potreby, zaisťuje

bezpečnosť a ochranu vysídlených osôb, kým sa nebudú môcť dobrovoľne, bezpečne a dôstojne vrátiť
domov alebo kým sa nenájde iné trvalé riešenia.

II.

Správna žaloba

11. Správnou žalobou zo dňa 12.06.2025 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:
MU-PO-1-32/2025-Ž zo dňa 22.05.2025 v časti 2. výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany a vráteniaveci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca s napadnutým rozhodnutím v časti
o neposkytnutí doplnkovej ochrany nesúhlasil, považoval ho za vecne a právne nesprávne a nezákonné
a mal za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c)

SSP).

12. Žalobu odôvodnil tým, že o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky žiada z
dôvodu obavy o svoj život, pretože na Ukrajine je vojna. Nechce sa vrátiť do krajiny pôvodu, pretože by
musel ísť bojovať, čo nechce, pretože má manželku a dve malé deti. Ak by ho vo vojne zabili, nemal by

sa o nich kto postarať. Štát by sa o nich nepostaral. Keby prekročil hranicu a vstúpil na územie Ukrajiny,
vzali by ho bojovať. Tvrdil, že chce ostať žiť a pracovať na území Slovenskej republiky, pretože tu už
dlhšiu dobu žije. Hoci na Ukrajine nemal v minulosti žiadne problémy, jeho rodina, ktorá zostala žiť na
Ukrajine v Zakarpatskej oblasti má strach. Nie je tam až taká agresívna situácia, ale z času na čas tam
prelietavajú rakety, ktoré ale našťastie spadli mimo obývané územie. Má informácie, že muži, ktorí sa
vrátili na D. za účelom vybavenia dokladov boli políciou zadržaní a odvedení na front. Uviedol, že tí,

ktorí majú peniaze sa môžu „vykúpiť“, ale keďže majú viacero stanovísk, môžu si „výkupné“ pýtať na
každom z nich. Ide o sumu od 1.000,- eur vyššie. Jeho známi z obce museli ísť bojovať, pretože ich
nasilu odvliekli, niektorí už zomreli vo vojne. Nesúhlasí s vojnou a nechce vo vojne zomrieť. Chce žiť
v bezpečnej krajine.

13. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca videl v posúdení hrozby vážneho bezprávia v jeho druhej
a tretej podobe. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že mu v krajine pôvodu nehrozí vážne bezprávie v
jeho druhej forme. Je pravdou, že mučenie zo strany orgánov Ukrajiny mu nehrozí ani v prípade, ak by po
mobilizácii do armády dezertoval. Namietal však, že žalovaný sa vôbec nezaoberal a ani nevysporiadal s
verziou možného vážneho bezprávia, ktoré by žalobcovi hrozilo v prípade, ak by bol ako ukrajinský vojak

zajatý ruskou armádou. V tejto súvislosti poukázal na čl. 1 ods. 1 Dohovoru OSN proti mučeniu a inému
krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a tiež na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej, ak existujú vážne a preukázateľné
dôvody vedúce k presvedčeniu, že osoba bude v krajine pôvodu vystavená nebezpečenstvu mučenia,
neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, zakladá to zodpovednosť štátu podľa čl. 3 Európskeho

dohovoruoľudskýchprávach(ďalejaj„EDĽP“)nevyhostiť,resp.nevrátiťtakútoosobudokrajinypôvodu.
ESĽP vo svojich rozhodnutiach definuje, ako dospieť k presvedčeniu o reálnej hrozbe, a hlavne, do akej
miery musí byť táto hrozba individualizovaná. Podľa ESĽP nie je možné vylúčiť prípad, keď všeobecná
situácia násilia v krajine pôvodu dosiahne takú mieru, že by akýkoľvek návrat musel byť považovaný
za rozporný s čl. 3 EDĽP.

14. V kontexte uvedeného a v spojení s dôveryhodnými správami a dôkazmi, žalobca konštatoval,
že ukrajinským vojakom hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, najmä
ak sa dostanú do rúk ruských ozbrojených síl alebo s nimi spriaznených skupín. Uviedol, že
mučenie a kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie sú v praxi faktom. Ruské štátne orgány

alebo ich spriaznené sily ich používajú systematicky — na výsluch, psychologický nátlak, trest a
zastrašovanie, vrátane prípadov mimosúdnej popravy. Tieto aktivity sú dobre zdokumentované UN,
Amnesty International, AP a prostredníctvom osobných výpovedí preživších zajatcov. Podľa jeho názoru
ide o jasné porušenie medzinárodného humanitárneho práva (Ženevské dohovory, Medzinárodný pakt
o občianskych a politických právach, ECHR). Poukázal na to, že OSN pravidelne dokumentuje mučenie

a zlé zaobchádzanie s ukrajinskými zajatcami zo strany Ruska. Viacerí prepustení uväznení uviedli, že
boli počas výsluchov vystavení fyzickému týraniu, elektrickým šokom, psychickému nátlaku, hrozbám
popravy i sexuálnemu násiliu. Viac ako polovica z nich to potvrdila. Medzi decembrom 2023 a februárom
2024 OSN zaznamenala minimálne 32 prípadov popráv mimo súd a potvrdila tri konkrétne exekúcie.
Podľa najnovších dát vyše 95 % prepustených ukrajinských vojnových zajatcov tvrdilo, že boli mučení

OSN (UN Human Rights Monitoring Mission in Ukraine – HRMMU). Vzhľadom na uvedené žalobca
zastával názor, že pôvodom vážneho bezprávia v jeho druhej forme je Ruská federácia ako neštátny
pôvodca v zmysle § 2 písm. e) bod 3 zákona o azyle.

15. Ďalej uviedol, že žalovaný si do konania prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej

spolupráce MV SR zaobstaral informácie o krajine pôvodu žalobcu (Polytematická správa č. p.:
MU-ODZS- 2025/000200-004). Podľa názoru žalobcu tieto informácie žalovaný bagatelizuje. Žalobca
poukázal na to, že ACLED eviduje útoky raketami dlhého doletu už aj v najzápadnejších územiach
Ukrajiny. Iršavský región, odkiaľ žalobca pochádza, nezostáva úplne bez hrozby, hoci priame bojev tomto regióne zatiaľ neprebiehajú. Podľa názoru žalobcu vývoj ozbrojeného konfliktu nemožno
predvídať. Zdôraznil, že samotná skutočnosť, že v Iršavskom regióne sa dnes nebojuje, nemusí byť
pravdou aj zajtra. Riziko, ktorému by žalobca čelil v prípade návratu do Iršavského regiónu Ukrajiny,

spôsobuje individuálne ohrozenie, ktoré je podľa jeho názoru nutné kvalifikovať ako vážne bezprávie.

16. V súvislosti so Smernicou Rady 2001/55/ES z 20.07.2001 o minimálnych štandardoch pre
poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na
podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a z toho vyplývajúcich

dôsledkov, ktorá bola implementovaná do zákona o azyle možno rezultovať, že Slovenská republika
nemôže legálne vyhostiť cudzinca na D., pretože nie je možné vylúčiť ohrozenie jeho života z dôvodu
ozbrojeného konfliktu. Žalobca mal za to, že podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany sú v jeho
prípade splnené.

17. S ohľadom na vyššie uvedené možno podľa názoru žalobcu vyvodiť záver, že jeho obavy z návratu

do krajiny pôvodu sú v kontexte relevantných informácii o situácii na Ukrajine opodstatnené. Uviedol,
že pokiaľ by sa vrátil na Ukrajinu, bol by povolaný do armády, hoci v minulosti neabsolvoval vojenskú
službu. Ako osoba, ktorá nemá žiadne skúsenosti v armáde je u neho znásobené riziko zajatia zo strany
Ruskej armády, či straty vlastného života. Žalobca vyjadril výhradu svedomia voči vojne. Tiež uviedol,
že si plne uvedomuje, že obrana vlasti je vecou povinnosti a cti každého občana, avšak súčasne má aj

každý občan právo, ak je to v rozpore s jeho svedomím, aby nebol nútený vykonávať službu so zbraňou.
Podľa jeho názoru je na zamyslenie, či priznať väčšiu váhu ochrane práva žalobcu a jeho rodiny na holý
život oproti právu jeho vlasti na obranu pred nepriateľom.

III.

Vyjadrenie žalovaného

18. Vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 17.07.2025 žalovaný uviedol, že pri vydaní napadnutého
rozhodnutia vychádzal z výpovedí žalobcu (Zápisnica o podaní vysvetlenia..., 01.01.2025, Dotazník
žiadateľa o udelenie azylu 14.01.2025), tiež z doložených dôkazných prostriedkov založených v

administratívnom spise a z verejne dostupných informácií spracovaných žalobcom v správach o krajine
pôvodu – Ukrajina (Polytematické správy o krajine - Ukrajina MU-ODZS-2025/000260-002 z 10.02.2025,
MU-ODZS-2024/000182-018 z 29.11.2024 a MU-ODZS-2024/000182-008 z 07.06.2024). Ďalej uviedol,
že posúdil tiež skutočnosti, ktoré žalobca uviedol, či tieto mohli v jeho prípade spĺňať kritériá na
udelenie medzinárodnej ochrany. Konštatoval, že z výpovedí žalobcu jednoznačne vyplýva, že s vojnou

na Ukrajine nesúhlasí, nechce sa do krajiny vrátiť, nakoľko „nechce ísť bojovať“. V tejto súvislosti
žalovaný zdôraznil, že jeho povinnosťou je zistiť skutočný stav veci v podľa § 32 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“) v rozsahu dôvodov, ktoré
žalobca v priebehu konania uviedol. Uviedol, že vychádzajúc z uvedených vyjadrení sa žalovaný v
napadnutom rozhodnutí vysporiadal s otázkou, či povolanie do armády, resp. odmietnutie povolania

do armády v rámci mobilizačného zákona v krajine pôvodu možno považovať za prenasledovanie
podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. Žalovaný bol toho názoru, že v napadnutom rozhodnutí riadne a
dostatočne zdôvodnil nenaplnenie kritérií na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Informácie o
krajine pôvodu založené v administratívnom spise uvádzajú, že nový mobilizačný zákon (z roku 2024)
ukladá ukrajinským mužom vo veku od 18 do 60 rokov povinnosť prihlásiť sa na vojenskú službu,

podrobiť sa lekárskej prehliadke a aktualizovať svoj pobyt, a to do 60 dní. Pokiaľ sa títo nachádzajú
v zahraničí, majú tak urobiť prostredníctvom aplikácie „Reserve+“. Pri nedodržaní tejto povinnosti im
bude uložená pokuta 17 000 hrivien. Osoby, ktoré nereagujú na predvolanie dostanú pokutu vo výške
25 000 hrivien, pričom sankcie sa zvyšujú s tým, že v prípade odmietnutia mobilizácie hrozí dotyčnému
trest odňatia slobody až na 5 rokov. Opätovne zdôraznil, že uvedené sankcie nemožno považovať za

neprimerané alebo diskriminačný tresty, ktoré by zasahovali do základných ľudských práv žalobcu tak,
že by napĺňali definíciu prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle.

19. V súvislosti s eventuálnym trestom za nenastúpenie do boja podľa aktuálneho zákona o
mobilizáciiUkrajinyžalovanýzároveňpoukázalnarozhodnutieVyššiehosprávnehosúduMeklenburska-

Predpomoranska, ktorý potvrdil zamietavé rozhodnutie pre žiadateľa zo západnej Ukrajiny, ktorý
odmietol vykonať vojenskú službu. Vyšší správny súd Meklenburska-Predpomoranska skúmal, či by
žiadateľovi mala byť udelená doplnková ochrana podľa § 4(1) vety 2 č. 2 zákona o azyle. Súd uznal,
že odmietnutie vojenskej služby z dôvodu svedomia na Ukrajine vedie k trestnému stíhaniu a trestuodňatia slobody na niekoľko rokov. Súd sa ďalej odvolal na správy o fyzickom násilí, nedostatku lekárskej
starostlivosti, výživových nedostatkoch, nedostatku hygieny, nedostatku svetla a násilí medzi väzňami a
poznamenal, že väzenské podmienky na Ukrajine sú zlé, nespĺňajú dôsledne medzinárodné štandardy

a v niektorých prípadoch predstavujú vážnu hrozbu pre život a zdravie väzňov. Súd však poznamenal,
že žiadateľ je zdravý muž, ktorý je schopný pracovať, nie je odkázaný na lekársku starostlivosť a
môže si zlepšiť svoje životné podmienky prácou. Súd preto usúdil, že hoci nemožno vylúčiť, že by bol
žiadateľtrestnestíhanýauväznenýzaodmietnutievojenskéhopovolania,vzhľadomnajehoindividuálne
okolnosti sa dospelo k záveru, že mu nehrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest

podľa článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

20. Žalovaný zastával názor, že v predmetnom azylovom konaní nebolo preukázané, že by žalobca
po návrate čelil reálnemu riziku vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania alebo trestu.

21. Ďalej poukázal na námietku žalobcu smerujúcu k potencionálnej hrozbe vážneho bezprávia
spočívajúceho vo vážnom ohrození života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podľa žalobcu vývoj ozbrojeného
konfliktu nemožno predvídať a ako žalobca sám konštatoval „samotná skutočnosť, že v Iršavskom
regióne sa dnes nebojuje, nemusí byť pravdou aj zajtra“. V tejto súvislosti žalovaný poukázal

na riadne a dostatočné odôvodnenie neposkytnutia doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho
bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu v napadnutom rozhodnutí
(str. 9 napadnutého rozhodnutia). Uviedol, že v článku 15 písm. c) Kvalifikačnej smernice (prepracované
znenie) sa pojem „všeobecné násilie“ („indiscriminate violence”) vzťahuje na zdroj konkrétneho typu

vážneho bezprávia. Tu poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-901/19, Elgafaji zo dňa
17.02.2009 a tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci CF a DN zo dňa 10.06.2021, v ktorom Súdny
dvor EÚ poskytol usmernenie k posudzovaniu „vážnej a individuálnej hrozby“.

22. Žalovaný zastával názor, že vec bola posúdená správne a žalobca nespĺňa podmienky na získanie

medzinárodnej ochrany. Vzhľadom na uvedené považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a
zákonné, a preto navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

IV.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

23. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.08.2025 poukázal na tvrdenie žalovaného v súvislosti s námietkou
žalobcu, že v prípade zajatia ruskou armádou mu hrozí mučenie, že tento má povinnosť zistiť skutočný
stavlenvrozsahudôvodov,ktoréžiadateľvpriebehukonaniauviedol.Žalobcapripomenul,ževpriebehu

konania vypovedal, že „bojovať nechce, pretože vo vojne nechce zomrieť“. Mal za to, že vzhľadom
na takto formulované dôvody možno predpokladať, že riziko straty života vo vojne pramení zo strany
nepriateľa, ktorým je Ruská federácia a je na mieste a relevantné, aby sa žalovaný vysporiadal s hrozbou
od neštátneho pôvodcu. Žalobca zastával názor, že žalovaný nepostupoval v súlade s ustanovením §
32 správneho poriadku.

24. Poukázal na to, že čo sa týka hrozby vážneho bezprávia v tretej forme, ustálená judikatúra v
azylovýchveciachjejednotná,neposudzujesituáciuzhľadiskaozbrojenéhokonfliktuvkrajineakocelku.
Pokiaľ teda konflikt prebieha len na časti územia dotknutého štátu, v azylovom konaní sa posudzuje,
či existuje možnosť bezpečného návratu na územia krajiny, kde konflikt neprebieha. Žalobca tvrdil, že

si je toho vedomý. Ako aj uviedol v podanej žalobe, Iršavský región, z ktorého pochádza patrí medzi
aktuálne bezpečné územia v rámci Ukrajiny. Napriek tomu pociťuje obavy z bezpečnostnej situácie a
poukazuje na jej nepredvídateľnosť.

25. V tomto kontexte sa žalobca zamýšľal nad princípom non-refoulement, ktorý je zakotvený vo

viacerých medzinárodných zmluvách a dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná (článok 19
ods.2ChartyzákladnýchprávEÚ,článok3Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd, Smernica o spoločných postupoch v poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, článok 33
ods. 1 Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov 1951). Súhrnne možno uviesť, že tentoprincíp znamená zákaz návratu do krajiny alebo regiónu, kde by osobe hrozilo prenasledovanie alebo
vážnaujma.Priposudzovanísarovnakoskúmanielenkrajinaakocelok,aleajkonkrétneregióny.Avšak,
ak v krajine prebieha vojna, často býva veľmi ťažké určiť, že určitá časť je „bezpečná“. Poukázal na to, že

Európsky súd pre ľudské práva aj Súdny dvor EÚ vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňujú, že musí ísť
o stabilnú a trvalo bezpečnú oblasť (napríklad rozhodnutia CF a DN, C-901/19, Diakité, C-285/12, Sufi
and Elmi v. UK (2011)). Uviedol, že sa pridržiava názoru, že Iršavský región nemožno vyhodnotiť ako
trvalo bezpečnú oblasť, nakoľko sa objavili informácie, že ACLED eviduje 14 ruských útokov raketami
dlhého doletu a bezpilotnými lietadlami aj v západných oblastiach, ukrajinské sily zachytili útoky v

najmenej 24 prípadoch vrátane po prvýkrát v najzápadnejšej Zakarpatskej oblasti.

26. Vo vyjadrení zo dňa 28.08.2025 žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach uvedených vo vyjadrení
k správnej žalobe zo dňa 17.07.2025.

V.

Relevantné právne predpisy

27. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa
môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných
orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

28. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
29. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).

30. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).
31. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
32. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase

vydania jeho rozhodnutia.
33. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
34. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa
rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv

alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

35. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je
1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

36. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.37. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

38. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 13b.

39. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo
a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,

c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo
vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol
uplatniť svoje štátne občianstvo.

40. Podľa § 19a ods. 2 zákona o azyle, skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel
vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je
dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia,
ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude

opakovať.
41. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to
neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.

VI.
Posúdenie veci správnym súdom
42. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods.
3, § 17 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „SSP“)], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho

vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods.
3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho
konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu
a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho
súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez

nariadenia pojednávania dňa 24.09.2025, nakoľko ani jeden z účastníkov nenavrhol, aby súd vo veci
nariadil pojednávanie, pričom boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste
a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.
43. Žalobca sa v konaní domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti výroku 2. o neposkytnutí

doplnkovej ochrany, a to z dôvodu, ž rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o azyl dňa 01.01.2025 z dôvodu obavy o život,
pretože na Ukrajine je vojna. Uviedol, že miestom jeho posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu bola
Zakarpatská oblasť, Iršavský región. Nechce sa vrátiť do krajiny pôvodu, pretože by musel ísť bojovať.
Ak by prekročil hranicu na D., hneď za ukrajinskou hranicou by ho vzali bojovať. V prípade návratu sa

obáva, že bude povolaný do vojny. Nesúhlasí s vojnou a nechce vo vojne zomrieť. O dočasné útočisko
by požiadal, ale keďže je dlhá čakacia doba 2 až 3 mesiace, tak jediná možnosť, aby ho nevyhostili zo
Slovenska, bolo požiadať o azyl.

44. Žalobca sa domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia iba v časti neposkytnutia doplnkovej

ochrany. V administratívnom konaní sa žalobca domáhal doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby vážneho
bezprávia spočívajúceho vo vážnom a individuálnom ohrození života alebo nedotknuteľnosti osoby z
dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu (§ 13a
v spojení s § 2 písm. f/ bod 3. zák. o azyle). Pri rozhodovaní o poskytnutí doplnkovej ochrany podľa§ 13a zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v tej súvislosti
posudzovaní existencie vážneho bezprávia definovaného v § 2 písm. f) bode 3 zákona č. 480/2002 Z. z.
o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov je správny orgán povinný skúmať splnenie podmienok

v nasledujúcom poradí: (i) Ako prvá musí byť posúdená otázka, či sa krajina pôvodu žiadateľa o azyl
nachádza v situácii medzinárodného alebo vnútorného ozbrojeného konfliktu. Ak je odpoveď na prvú
otázku kladná, žalovaný musí skúmať (ii) existenciu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia a (iii) súčasne musí skúmať, či násilie dosahuje
intenzitu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo telesnej integrity (viď rozsudok Najvyššieho

správneho súdu SR sp. zn. 2 Sak/18/2022 zo dňa 31.01.2023). Žalovaný postupoval v súlade s týmto
rozhodnutím, keď najprv skonštatoval, že na území Ukrajiny objektívne prebieha vojenský konflikt.
Následne sa žalovaný zameral na posúdenie, či by žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu čelil
hrozbe vážneho bezprávia, pričom vychádzal najmä zo správ o krajne pôvodu. Z tých vyplýva, že aj keď
ruská invázia do istej miery postihuje celú krajinu, Zakarpatská oblasť, v ktorej mal žalobca naposledy
bydlisko v krajine pôvodu, je región najvzdialenejší od Ruska aj Bieloruska a život tu, stovky kilometrov

od frontových línií, je taký blízky normálu, ako sa len dá v krajine, ktorá čelí druhému roku vojny. V
Zakarpatskej oblasti boli v poslednej dobe zaznamenané 2 bezpečnostné incidenty, avšak v blízkosti
Iršavskej oblasti neboli zaznamenané žiadne útoky, a ani úmrtie v dôsledku vojnového konfliktu. Na
základe uvedeného, podľa názoru súdu, žalovaný dospel k správnemu záveru, že miera svojvoľného
násilia v dôsledku ozbrojeného konfliktu v oblasti, z ktorej žalobca pochádza, nedosahuje takú úroveň

intenzity, že existujú závažné dôvody domnievať sa, že by žalobca v prípade návratu do tohto
regiónu bol vystavený, iba zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na území tohto regiónu, reálnemu
nebezpečenstvu ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby. Pokiaľ žalobca argumentoval, že
situácia v regióne, z ktorého pochádza, sa môže vzhľadom na nepredvídateľnosť ozbrojeného konfliktu
zhoršiť, súd poukazuje na to, že pre súd je v súlade s § 206 ods. 4 SSP rozhodujúci stav v čase

vyhlásenia rozhodnutia. Žalobca nepreukázal, ani netvrdil, že by došlo k zhoršeniu bezpečnostnej
situácie na území tohto regiónu. V priebehu administratívneho konania žalobca nenamietal správy o
krajine pôvodu, ktoré zabezpečil žalovaný, nežiadal ich ani doplniť ani aktualizovať. Rovnako to platní
aj o konaní pred súdom.

45. Žalobca tiež uvádzal, že sa nechce vrátiť na D., z dôvodu že bude povolaný do vojny a bude
musieť ísť bojovať. Tu súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/33/2015 zo
dňa 06.10.2015, podľa ktorého „branná povinnosť je legitímnou občianskou povinnosťou a podľa
Ženevskej konvencie vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu alebo dezercia z armády napriek
ich trestnosti, nepredstavuje dôvod pre udelenie medzinárodnej ochrany.(...) V súvislosti s tvrdenými

obavami navrhovateľa z mobilizácie resp. nástupu do armády je však potrebné tiež pripomenúť, že za
vážne bezprávie nemožno považovať nutnosť zapojenia sa do prípadného konfliktu z hľadiska brannej
povinnosti, pretože výkon vojenskej služby je jednou zo základných štátno-právnych povinností.“ K tomu
súd tiež uvádza, že samotné plnenie brannej povinnosti nemožno bez ďalších súvislostí považovať za
dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany, za predpokladu, že ide o povinnosti v regulárnej armáde

demokratického právneho štátu, ktoré sú v súlade s vnútroštátnym aj medzinárodným právom, a pokiaľ
prípadné odopieranie výkonu takej vojenskej služby z dôvodu svedomia nie je trestané neprimeranými
sankciami (viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sak 5/2021 zo dňa
31.01.2022). Z tvrdení žalobcu, ani zo správ o krajine pôvodu zabezpečených žalovaným nevyplýva,
že by tieto predpoklady neboli splnené. Zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že prípadný trest, ktorý

žalobcovi hrozí za nenastúpenie na vojenskú službu (pokuty, strata vodičského oprávnenia, prípadne aj
trest odňatia slobody až na 5 rokov), nemožno považovať za diskriminačný alebo neprimeraný. Nehrozí
mu z tohto titulu mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, čo žalobca ani
netvrdil. Žalobcovi tiež v krajine pôvodu nehrozí trest smrti alebo jeho výkon, čo nebolo medzi účastníkmi
konania sporné. Nie je teda u žalobcu daný ani dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany v súlade s §

13a v spojení s § 2 písm. f) bod 1. zákona o azyle.

46. V správnej žalobe žalobca vytýkal žalovanému, že sa nezaoberal a nevysporiadal s verziou
možného vážneho bezprávia, ktoré by žalobcovi hrozilo v prípade, ak by bol ako ukrajinský vojak zajatý
ruskou armádou, keď zajatým ukrajinským vojakom hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce

zaobchádzanie. K tomu je potrebné uviesť, že žalobca takéto obavy neuvádzal v administratívnom
konaní, ale až v konaní pred súdom. Z ničoho pritom nevyplýva, že by sa malo jednať o nové skutočnosti,
ktoré žalobca nemohol uviesť v administratívnom konaní alebo, že by išlo o zmenu okolností po vydaní
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.1SžoKS 154/2005 zo dňa 27.02.2007, podľa ktorého „povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania
uviedol. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť,

aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k
týmtodôvodomvykonalpríslušnéskutkovézistenia.“ZároveňsúdpoukazujeajnarozsudokNajvyššieho
súduSRsp.zn.1Sža/72/2010zodňa14.09.2010,podľaktorého„zmyslomaúčelomdoplnkovejochrany
je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým
žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne

uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie.
Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate
žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase ako
v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany
do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.“ Je teda
zrejmé, že žalovaný pri posudzovaní žiadosti žalobcu vychádzal z dôvodov, ktoré žalobca v priebehu

administratívneho konania uvádzal, preto pokiaľ sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaoberal
skutočnosťami uvádzanými až v správnej žalobe (viď úvod tohto odseku) nemožno to považovať za
podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

47. Napriek tomu sa súd aspoň stručne vyjadrí k tomuto žalobcom (až v správnej žalobe) tvrdému
dôvodu na poskytnutie doplnkovej ochrany. Nemožno vylúčiť, že zajatí ukrajinskí vojaci môžu čeliť
mučeniu, krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, takáto hrozba je však prítomná
vo všetkých vojenských konfliktoch. Ako však už bolo uvedené vyššie, za vážne bezprávie nemožno
považovať nutnosť zapojenia sa do prípadného konfliktu z hľadiska brannej povinnosti, pretože výkon

vojenskej služby je jednou zo základných štátno-právnych povinností (viď ods. 45 odôvodnenia
rozsudku). Zo správ o krajine pôvodu nevyplýva, že by boli ukrajinskí muži v odvodovom veku fyzicky
nútení k nástupu vojenskej služby, naopak vplýva z nich, že právny poriadok Ukrajiny upravuje tresty a
sankcie za vyhýbanie sa mobilizácii, teda počíta aj s takouto situáciou. Žalobca teda má možnosť vyhnúť
sa nástupu na vojenskú službu, a teda priamemu zapojeniu sa do vojenského konfliktu, aj keď zrejme

za cenu určitých sankcií, či trestov, ktoré, ako už bolo konštatované vyššie, nemožno považovať za
diskriminačné alebo neprimerané.

48. Na základe vyššie uvedeného možno konštatoval, že nebolo preukázané, že by bol žalobca v
prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, a to ani v jednej z foriem

uvedených v § 2 písm. f) zákona o azyle.

49. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že Slovenská republika nemôže žalobcu legálne vyhostiť na D.,
pretože nie je možné vylúčiť ohrozenie jeho života, prípadne nebezpečenstvo mučenia, neľudského
či ponižujúceho zaobchádzaniam, k tomu súd uvádza, že predmetom konania nie je preskúmanie

rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca podal
žiadosť o medzinárodnú ochranu účelovo, aby sa vyhol administratívnemu vyhosteniu, čo sám výslovne
uviedol. Účelom inštitútu medzinárodnej ochrany však nie je legalizácia pobytu na území SR. Súd
však na okraj dáva do pozornosti účastníkov konania, že podľa jeho názoru má žalobca nárok na
dočasnú ochranu na základe Smernice Rady 2001/55/ES z 20.07.2001 o minimálnych štandardoch

na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach
na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho
vyplývajúcich dôsledkov (ďalej aj len „Smernica 2001/55/ES“) v spojení s Vykonávacím rozhodnutím
Rady (EÚ) 2024/1836 z 25.06.2024, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím
rozhodnutím (EÚ) 2022/382 do 04.03.2026 a s uznesením vlády SR č. 185 zo 16.03.2022 v znení

uznesenia č. 93 z 26.02.2025. Podľa čl. 19 ods. 2 Smernice 2001/55/ES, keď sa po preskúmaní žiadosti
o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok
alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala alebo naďalej požívala
dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok 28. Žalobca by však mal
postupovať podľa § 30 a nasl. zákona o azyle, na čo žalovaný poukázal aj v napadnutom rozhodnutí.

50. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne
právne posúdil v tom smere, že u žalobcu nie sú dané dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany
a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutéhorozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa §
219 SSP.

51. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi
nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej

náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa §
5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP).

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v
zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa

alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.