Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218202639
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4218202639.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne BENCONT COLLECTION, a. s., Bratislava,
Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovaným 1/ Z. R., narodenému XX. U. XXXX, M., Ž. XXX/
XX, 2/ E. R., narodenej XX. A. XXXX, M., Ž. XXX/XX, oboch zastúpených spoločnosťou JUDr. Peter
Vachan, advokát, s. r. o., Žilina, Pavla Mudroňa 1191/5, IČO: 47 445 092, o zaplatenie 14 978,87
eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Csp/96/2018, o dovolaní

žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 19. októbra 2023 sp. zn. 8CoCsp/18/2023,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 19. októbra 2023 sp. zn. 8CoCsp/18/2023
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 7Csp/96/2018 - 509 z 27. novembra 2023 z r u š u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k.
7Csp/96/2018-397 zo dňa 11. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením č. k. 7Csp/96/2018-430 zo
dňa 20. júna 2023 zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 204,35 eura z titulu poplatkov a vyčíslených
úrokov z omeškania ku dňu 29. júnu 2015 v sume 1 339,77 eura; uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 5 729,79 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %

ročne od 1. marca 2018 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu
zamietol. Žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 23,4 %. Opravným
uznesením č. k. 7Csp/96/2018-430 z 20. júna 2023 opravil záhlavie a to uvedenie právneho zástupcu
žalovaných.

1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1992 Z. z. Obchodný zákonník v
znení neskorších predpisov, § 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 529 od. 1, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1
až 4, ods. 9, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“), § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon č. 129/2010 Z. z.“) a na základe výsledkov vykonaného dokazovania skonštatoval, že žaloba bola
podaná sčasti dôvodne. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 21. augusta 2019
naďalej zostal uplatnený vo výške 14 978,87 eura z titulu istiny, úrokov vo výške 402,86 eura, úrokov vo
výške 6 381,81 eura, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 14 978,87 eura vo výške 10,9 %
ročne od 1. marca 2018 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 14 978,87
eura od 1. marca 2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že zo strany právnej

predchodkyne žalobkyne Poštovej banky, a.s. bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok z 25.
októbra 2018, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu. Následne konštatoval,že došlo k zosplatneniu úveru, a to doručením výziev z 11. júna 2015 a z 29. júna 2015. Vo výzve z 11.
júna 2015 právna predchodkyňa žalobkyne uviedla, že pohľadávka banky bola viac ako 3 mesiace po
lehote splatnosti, preto poskytla ešte dodatočnú lehotu na úhradu v trvaní 15 dní. Z dôvodu neuhradenia

pohľadávky, žalobkyňa doručila žalovaným výzvu z 29. júna 2015. Skonštatoval, že všetky splátky,
ktorých splatnosť bola staršia ako 3 roky, t. j. pred 24. májom 2015 teda pred podaním žaloby, boli s
poukazom na vznesenú námietku premlčania už premlčané, preto súd prvej inštancie uplatnený nárok v
sume 1 630,85 eura zamietol. O zastavení konania sčasti v sume 204,35 eura z titulu poplatkov, v časti
úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených k 29. júnu 2015 a v časti prevyšujúcej sumu 402,86 eura,

súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 145 ods. 1 CSP.

1.2. Súd prvej inštancie viazaný vysloveným právnym názorom súdu vyššej inštancie v kasačnom
uznesení č. k. 8Co/256/2019-203 z 23. apríla 2021, v zmysle ktorého nemožno tolerovať odchýlky
ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len ,,RPMN“) medzi skutočnými nákladmi spotrebiteľa vo
výške 156 eur a sumou uvedenou v zmluve vo výške 11 376,38 eura, pretože rozdiel predstavuje

sumu vo výške 1 779,62 eura, ktorá suma mohla výrazne ovplyvniť výpočet RPMN a teda aj konečné
správanie spotrebiteľa pri výbere výhodnejšieho úveru. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie
konštatoval porušenie povinností v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa) zákona
129/2010 Z. z., čím sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). Na základe uvedeného preto žalobkyni priznal sumu 5 729,79 eura

vychádzajúc z výšky poskytnutého úveru v sume 17 000 eur, zníženú o vykonané úhrady v celkovej
výške 9 639,36 eura a zníženú o premlčané splátky v sume 1 630,85 eura, k zaplateniu ktorej zaviazal
žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne.

1.3. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2020 sp. zn.

5Cdo/42/2020 súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni uplatnený nárok na dohodnuté úroky po
zosplatnení úveru. V súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods.
1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, spolu s istinou priznal žalobkyni aj úrok z
omeškania vo výške vo výške 5,05 % od 1. marca 2018 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania

rozhodol v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 19. októbra 2023 sp. zn. 8CoCsp/18/2023
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania

potvrdil; žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Odvolací súd po zhrnutí ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie, skonštatoval správne
posúdenie právneho vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade
došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (postupcu) - Poštová banka, a. s. na žalobkyňu

(postupníka) sa odvolací súd zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne ako právneho
nástupcu pôvodného veriteľa. Ustálil, že vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (pôvodnou
žalobkyňou) a žalovanými 1/ a 2/ vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou
úpravou, a to zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o bankách“), ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žezostranyprávnejpredchodkynežalobkyne
došlo k splneniu všetkých predpokladov pre platné mimoriadne zosplatnenie. Právna predchodkyňa
žalobkyne výzvami z 11. júna 2015, upozornila žalovaných 1/ a 2/, že sú v omeškaní viac ako 3
mesiace s plnením splátky pohľadávky a súčasne na základe uvedeného upozornenia, ich vyzvala k
okamžitej úhrade celkovej dlžnej sumy v lehote 15 dní. Zároveň im oznámila, že v opačnom prípade je

oprávnená využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedenú výzvu v zásade je možné vyhodnotiť ako výzvu podľa § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, po doručení ktorej musel postupca v súlade s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 v zmysle § 565 Občianskeho
zákonníka do splatnosti ďalšej splátky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, a teda do 15. júla 2015, keďže z

úverovej zmluvy vyplývalo, že splatnosť jednotlivých splátok úveru bola dohodnutá vždy k 15. dňu, toho
ktorého kalendárneho mesiaca. Z obsahu spisu vyplynulo, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
dňa 29. júna 2015, listami z 29. júna 2015, ktorými okrem oznámenia o mimoriadnom zosplatnení, vyzval
žalovaných 1/ a 2/ k úhrade sumy celkovo v sume 16 925,85 eura v lehote 10 dní. Vychádzajúc zuvedeného odvolací súd konštatoval, že zo strany právnej predchodkyne žalobkyne došlo k dodržaniu
ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka spolu s § 565 Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že
na rozdiel od výzvy z 11. júna 2015, ktorej primárnym účelom bolo upozornenie, resp. výzva dlžníka k

úhrade, čo i len časti nezaplateného splatného dlhu a sekundárne upozorniť dlžníka na možnosť postupu
podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tak účelom výzvy z 29. júna 2015 bolo primárne oznámenie o
mimoriadnom zosplatnení dlhu a až sekundárne výzva k úhrade pohľadávky. Na základe uvedeného
teda odvolací súd dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobkyne splnila i podmienku výzvy podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách, keď za túto výzvu možno považovať výzvu z 11. júna 2015, ktorá je

sekundárne i upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

2.2. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaných 1/ a 2/, že žalobkyňa nepreukázala
doručenie výziev, keď v súdnom spise sa ako dôkazy v tejto súvislosti nachádzali fotokópie podacích
hárkov a obálok s doručenkami, preukazujúce, že tieto dokumenty boli žalovaným 1/ a 2/ doručované,
resp. že sa dostali do ich dispozičnej sféry. V prípade výzvy z 11. júna 2015 jej doručovanie bolo

preukázané podacím hárkom č. EPH004733920, z ktorého vyplýva skutočnosť, že žalobkyňa resp. jej
právna predchodkyňa vykonala doručovanie výziev z 11. júna 2015 žalovanému 1/, ako aj žalovanej 2/.
Uvedené potvrdzuje taktiež skutočnosť, že dátum podania je na uvedenom podacom hárku uvedený dňa
11. júna 2015 s tým, že predmet zásielky bol v oboch prípadoch označený identifikátorom „UPOZ1006“,
ktorý sa zhoduje s identifikátorom uvedeným vo výzve z 11. júna 2015 adresovanej žalovanému 1/,

ako i vo výzve adresovanej žalovanej 2/. Rovnako tak v prípade výziev z 29. júna 2015 adresovaných
žalovaným 1/ a 2/ bolo preukázané ich doručenie fotokópiami obálok s doručenkami. V rámci tejto
argumentácie odvolací súd podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 1/2021, prijatý ako judikát R 4/2021.

2.3. Odvolací súd argumentáciu žalovaných, že zmluva o úvere je neplatným právnym úkonom, pretože
žiadosť o úvere neobsahovala údaj o RPMN, o výške mesačnej splátky, výške úrokovej sadzby,
dátum prvej splátky a konečnej splatnosti úveru, ako aj ďalšie údaje uvedené právnou predchodkyňou
žalobkyne, vyhodnotil ako nedôvodnú. Z dôvodu, že údaje, na ktoré poukazovali, boli zo strany veriteľa

do úverovej zmluvy doplnené bez toho, aby sa osobitne dohodli, nie sú údajmi, na ktorých sa zmluvné
strany môžu dohodnúť, ale ide o údaje, ktoré sa odvíjajú od požiadaviek stanovených žiadateľom o úver,
resp. ide o údaje objektívne vyplývajúce zo zadaných vstupných údajov v bode 3, o ktorých sa dohodnúť
nedá. Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné považovať úverovú zmluvu
za neplatnú.

2.4. K námietkam žalovaných týkajúcich sa začiatku plynutia premlčacej lehoty v prípade mimoriadneho
zosplatnenia úveru, odvolací súd aplikovaním právneho záveru vyplývajúceho z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2022 sp. zn. 4Cdo/132/2021 vyslovil, že v posudzovanej
veci tak mohla byť pohľadávka žalobkyne resp. jej právnej predchodkyne voči žalovaným 1/ a 2/

prvýkrát uplatnená až dňa 30. júna 2015 , t. j. nasledujúci deň po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
spotrebiteľského úveru k vyhláseniu, ku ktorej došlo dňa 29. júna 2015 a k premlčaniu nároku žalobkyne
z úverovej zmluvy by došlo až dňa 29. júna 2018. Žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 24.
mája 2018 , teda počas plynutia zákonnej trojročnej premlčacej doby, preto odvolací súd konštatoval, že
záver súdu prvej inštancie o nepremlčaní nároku žalobkyne bol správny. Na základe uvedených dôvodov

odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom
výroku o trovách konania v súlade s § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania
rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie (ďalej

len ,,dovolatelia“), ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietali
nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom otázky doručovania jednostranných hmotnoprávnych
úkonov v režime Občianskeho zákonníka, ktoré síce podľa žalovaných 1/ a 2/ spočívalo v správnej
aplikácii ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak v nesprávnej interpretácii daného
ustanovenia. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd zrejme vychádzal z prvého spôsobu dojednania

fikcie doručenia uvedeného judikátu R 4/2021, podľa ktorého sa zásielka považuje za doručenú
uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania. Dovolatelia boli toho názoru, že zo strany
žalobkyne neboli doložené žiadne listinné dôkazy od Slovenskej pošty, a. s., preukazujúce neprevzatie
zásielky v odbernej lehote a vrátenie zásielky späť. Odvolací súd podľa dovolateľov vychádzal z prvéhospôsobu dojednania fikcie doručenia, a to, že zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred
určených dní odo dňa jej odoslania v zmysle všeobecných obchodných podmienok. K uvedenému
spôsobudojednaniafikciedoručeniavšakzaujalasúdnapraxodmietavéstanoviskovjudikáte R4/2021.

Na podporu svojich tvrdení, v zmysle ktorých samotný poštový podací hárok nepreukazuje doručenie
listiny adresátovi, žalovaní 1/ a 2/ poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
mája 2023 sp. zn. 2Cdo/182/2022. Keďže zo strany žalobkyne nebolo preukázané doručenie výzvy z
11. júna 2015, ktorú možno považovať za výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, neboli
splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565

Občianskeho zákonníka, preto bolo potrebné uvedené úkony považovať za neplatné. Z ustanovenia
§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že možno postúpiť len splatnú pohľadávku a ak dôjde
k postúpeniu nesplatenej pohľadávky, ide o postúpenie, ktoré odporuje zákonu v zmysle § 525 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala doručenie výzvy
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda neboli splnené podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky z banky na nebankový subjekt, preto žalobkyňa nemá v danom prípade aktívnu vecnú

legitimáciu. Navrhli zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Zároveň predložili návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov z dôvodu bezprostrednej
hrozby exekúcie, čím bol podľa nich daný dôvod hodný osobitného zreteľa, s poukazom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. mája 2021 sp. zn. 4Obdo/51/2020, z 12. júla 2019 sp. zn.
1Obdo/18/2019, z 29. marca 2023 sp. zn. 5Cdo/24/2023 a z 27. septembra 2023 sp. zn. 5Cdo/118/2023.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu zotrvala na svojich vyjadreniach v predmetnej veci. V súvislosti
s argumentáciou ohľadom preukázania doručenia výziev na splatenie dlžnej čiastky úveru z 11. júna
2015, opätovne odkázala na podací hárok k predmetným výzvam, ktorý preukázal odoslanie zásielok
do dispozičnej sféry žalovaných 1/ a 2/. Žalobkyňa zdôraznila, že vo forme odoslania predmetných

výziev uskutočnila všetky potrebné kroky na to, aby mohol byť prejav vôle účinný, t. j. aby došiel a
spôsoboval účinky v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov považovala
splnenie povinnosti v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto podľa jej názoru došlo
k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobkyňu. Navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť a
nevyhovieť návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

5. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní

(§ 35 CSP) nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia, preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Dovolací súd len dodáva, že možnosť povoliť odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, na
podklade ktorého možno nariadiť exekúciu, je len jednou z podmienok na odloženie vykonateľnosti a
nie skutočnosťou preukazujúcou dôvod hodný osobitného zreteľa.

7. Dovolací súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú
splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie

je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.11. Podľa§432CSPdovolanieprípustnépodľa§421možnoodôvodniťibatým,že rozhodnutiespočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu

z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K

posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný

vzťah medzi právnou otázkou a rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Pre právnu otázku v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov
dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 83/2018).

15. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,
legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikovanévZbierkachsúdnychrozhodnutía stanovískvydávanýchNajvyššímisúdmiČSSR aČSFR,
ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a

napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch
najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

16. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 písm. a)
CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu

dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolatelia nesúhlasili
s právnym posúdením odvolacieho súdu pri riešení otázky fikcie doručovania výzvy podľa ustanovenia
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V rámci namietaného odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
poukázali na judikát R 4/2021 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2023
sp. zn. 2Cdo/182/2022. V kontexte uvedeného poznamenali, že žalobkyňa nepreukázala doručenie

výzvy z 11. júna 2015, preto neboli splnené podmienky na platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky, s poukazom na rozsudok
najvyššieho súdu z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, z ktorého dôvodu žalobkyňa nemá v danom
prípade aktívnu vecnú legitimáciu.

17. Dovolací súd v rámci dovolacieho prieskumu prípustnosti dovolania dospel k záveru, že dovolanie
je procesne prípustné, preto sa následne zaoberal podstatou namietaného nesprávneho právneho
posúdenia otázky účinného doručenia výzvy v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a otázky
splnenia podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.

18. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že právny vzťah medzi stranami sporu vznikol uzavretím
zmluvy o úvere s právnou predchodkyňou žalobkyne Poštovou bankou a. s., ktorá poskytla žalovaným
úver vo výške 17 000 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v mesačných splátkach v sume 252,96
eura v počte 120 splátok so splatnosťou prvej splátky k 15. júlu 2011 a termínom konečnej splatnostik 15. júnu 2021 s úrokovou sadzbou vo výške 10,9 %, ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej
len ,,RPMN“) vo výške 12,2 % a priemernej RPMN vo výške 12,52 % a celkových nákladov v sume
11 376,38 eura. Z dôvodu nesplácania úveru riadne a včas, právna predchodkyňa žalobkyne listom

z 11. júna 2015 upozornila žalovaných v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, že k 10. júnu
2015 je pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1
630,85 eura, pozostávajúca z omeškanej splátky vo výške 1 430 eur, poplatkov vo výške 36,15 eura a
poistného v sume 164,70 eura, pričom výška sankčného úroku je za každý deň z omeškania vo výške
0,20 eura. Uložila žalovaným lehotu 15 dní od doručenia výzvy na zaplatenie, ako aj zároveň upozornila

žalovaných na možnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka. O doručovaní
zásielky žalobkyňa predložila len kópiu podacieho hárku č. EPH004733920. Následne výzvou z 29.
júna 2015 právna predchodkyňa žalobkyne zosplatnila úver k 29. júnu 2015 so zostatkom vo výške
16 925,85 eura, pozostávajúcim z dlžnej sumy vo výške 14 978,87 eura, úrokom vo výške 1 742,63
eura, poplatkami za upomienky v sume 39,65 eura a poistným v sume 164,70 eura, ktorú sumu uložila
žalovaným zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný 1/ zásielku s výzvou neprevzal v

odbernej lehote a žalovaná 2/ uvedenú zásielku prevzala dňa 9. júla 2015 (v spise na č. l. 45 až
48). Právna predchodkyňa žalobkyne Poštová banka a. s. postúpila pohľadávku zmluvou o postúpení
pohľadávok č. II/2018 z 25. októbra 2018 na žalobkyňu, o ktorej zmene súd prvej inštancie rozhodol
uznesením č. k. 7Csp/96/2018-102 z 9. januára 2019 s právoplatnosťou od 20. februára 2019.

19. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že otázkou tzv. fikcie doručenia sa dovolací súd
zaoberal napr. v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/36/2020, 7Cdo/133/2023, 2Cdo/182/2022).

20. Najvyšší súd v rozsudku z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020, ktoré bolo publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako judikát R

4/2021 judikoval právnu vetu v znení: ,,Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje
a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o
tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú
známu adresu spotrebiteľa. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
do 31. decembra 2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase

postúpenia splatná“. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že ,,Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle
pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu
dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti
zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime

Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde,
resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína
právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou

možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také
prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta
či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho

úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že
z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu

alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal
reálnumožnosťoboznámiťsasprejavomvôle,nastávajúprávneúčinkyjednostrannéhoprávnehoúkonu
obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia
prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých

okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol
predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces
účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný
a nemožno ho jednostranne odvolať. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovanímprávnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa
ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia
zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a

to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/
zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia
adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko,
podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu,
že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania

bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako
platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich
účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného
práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych
vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne

objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou
osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť
do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím
režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví
zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo

určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité,
či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov
zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie
zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu
povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno

pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola
včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú
povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát
porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov
pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým,

čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné,
či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania
zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil
svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná
argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na

ktorejsanezdržiava,abyznemožnilaúčinnédoručovanie.Taktodojednanúfikciudoručeniamožnoistým
spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje
reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia
sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do
dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny

jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým
spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2
ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou
odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva,
že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva,

že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie
doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé
vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s
obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu
to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny

úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát
vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej
adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na
požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň
sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť)

oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je
podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť,
že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa.
Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval,resp. ju vedel relevantne preukázať“. Dovolací súd zároveň poznamenal, že v spotrebiteľských sporoch
je nevyhnutné posudzovať inštitút dojednania oveľa prísnejšie, t. j. cez test prijateľností zmluvných
podmienok spotrebiteľských zmlúv v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

20. Najvyšší súd v uznesení z 27. novembra 2024 sp. zn. 7Cdo/133/2023 v skutkovo obdobnej veci
týkajúcej sa žalobkyne pri riešení otázky doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
uviedol, že ,,podací hárok s uvedením konkrétneho čísla, nie je dôkazom o tom, že by výzva na splatenie
dlžnej časti úveru bola aj reálne doručená a dostala sa do dispozičnej sféry žalovaných“. Totožný právny
záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu z 29. mája 2023 sp. zn. 2Cdo/182/2022.

21. V preskúmavanej veci dovolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci dospel k
záveru, že dovolatelia dôvodne namietali odklon od ustálenej rozhodovacej dovolacieho súdu v otázke
posúdeniapreukázaniadoručeniavýzvypodľaustanovenia§53ods.9Občianskehozákonníkaprávnou
predchodkyňou žalobkyne žalovaným. Podací hárok z 11. júna 2015 č. EPH004733920 (v spise na č. l.
42) obsahujúci zásielku určenú žalovanému 1/ nie je hodnoverným dokladom o jej doručení žalovanému

1/ do jeho dispozičnej sféry. Vo vzťahu k žalovanej 2/ žalobkyňa doručenie výzvy z 11. júna 2015 vôbec
nepreukázala. V kontexte uvedeného preto záver odvolacieho súdu o splnení podmienok vyplývajúcich
z § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka spočíva na nesprávnom právnom posúdení, čím je daný
uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

22. V súvislosti s posúdením splnenia zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákon o bankách, dovolací súd konštatuje, že otázka týkajúca sa splnenia
podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je súdnou praxou
dovolacieho súdu ustálená. Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. apríla 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017,
publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018,

prijatého judikátu pod R 60/2018 vyplýva právna veta v znení: ,, Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v
súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto
ustanovením, je neplatný právny úkon“. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že ,,Vo všeobecnosti platí, že
postúpeniepohľadávky(cesia)spočívavtom,žedoexistujúcehozáväzkunamiestodoterajšiehoveriteľa

vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností
dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas
dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky
došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky
proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné

pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý
stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa
na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so
všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje
Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky

nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok
v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na
platné postúpenie potrebné. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525
Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy
o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), na ktorú neplatnosť musí súd

prihliadať aj bez námietky z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej
to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť“.

23.Najvyššísúdvrozsudkuz27.októbra2021sp.zn.4Cdo/162/2020publikovanomvZbierkestanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 v prijatom judikáte pod R 6/2022

prijal právnu vetu v znení: ,,V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej
povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o
bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým
súvisiace skutkové tvrdenia veriteľ“.

24. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje dôvodne namietané nesprávne právne posúdenie
zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách v
spojení s § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z dôvodu odklonu v
otázke posúdenia splnenia zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky.25. Uznesením č. k. 7Csp/96/2018 - 509 z 27. novembra 2023 súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti
žalobkyne zaplatiť žalovaným trovy právneho zastúpenia vo výške 650,04 eura v lehote 3 dní od

právoplatnosti uznesenia s právoplatnosťou od 14. decembra 2023.

26. Podľa § 439 CSP dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi

stranami vyplýva z osobitného predpisu.

27. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie
právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady
trovkonaniaakozávislérozhodnutiestratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)
rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný

zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty (sp. zn. 4Obdo7/2018, 3Obo/9/2017). Závislým
výrokom môže byť nielen dovolaním dotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj
výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (R 73/2004).

28. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok vrátane súvisiaceho výroku

o trovách konania, v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450
a § 390 CSP). Zároveň zrušil aj uznesenie o trovách konania v súlade s § 449 v spojení s § 439 CSP.

29. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

30. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní
žalovaných. Vysloveným právnym názorom vyplývajúcim z toto uznesenia uvedeným najmä v bodoch
21. a 24. je odvolací súd viazaný (§ 455 CSP).

31. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom
rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.