Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Sfk/42/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200068
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5020200068.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu:
Pro Pharma s.r.o., so sídlom Na Bystričku 796/9, 036 01 Martin, IČO: 46 142 401, právne zastúpeného
Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102169290/2017 zo dňa 13.10.2017, v
konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2020 zo
dňa 14. novembra 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Ružomberok (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca
dane) rozhodnutím číslo: 101561561/2017 zo dňa 17.7.2017 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa alebo rozhodnutie správcu dane) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení
neskorších predpisov vyrubil žalobcovi daň v sume 4.229.905,17 Eur na dani vyberanej zrážkou
za rok 2015. V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na Protokol z daňovej kontroly č.

100692530/2017 a s poukazom na zákon č. 333/2014 Z. z. uviedol, že sa s účinnosťou od 01. januára
2015 novelizoval zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ZDP
alebo zákon č. 595/2003 Z. z.). Do ustanovenia § 17 ods. 31 ZDP bolo doplnené, že „z peňažných a
nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý je daňovníkom podľa
§ 2 písm. d) ZDP druhého bodu (daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou - právnická osoba,
ktorá má na území SR sídlo) a písm. e) tretieho bodu (právnická osoba - daňovník s obmedzenou
daňovou povinnosťou), od držiteľa sa daň vyberá podľa § 43 ZDP. Vo vzťahu k úprave podľa § 43 ods. 3

písm. o) ZDP správca dane uviedol, že toto ustanovenie a ani ZDP bližšie peňažné a nepeňažné plnenie
nešpecifikuje, to znamená toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky plnenia poskytnuté poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti od držiteľa. Jediným druhom plnenia, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť zrazenia
dane z plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa sú peňažné plnenia
vyplácané za klinické skúšanie. Povinnosť platiteľa dane z peňažných plnení nebola osobitne upravená,
preto na povinnosť zdanenia peňažných plnení držiteľom platí pri zrazení a odvedení dane postup podľa
§ 43 ods. 10 až 12 ZDP, pokiaľ ide o povinnosť vykonania zrážky dane, lehoty na odvod zrazenej dane

a predkladanie oznámenia o zrazení a odvedení dane. Z uvedených ustanovení vyplýva:
- zrážku dane je povinný vykonať držiteľ pri výplate, poukázaní alebo pri pripísaní úhrady v prospech
daňovníka;- držiteľ je povinný zrazenú daň odviesť správcovi dane najneskôr do pätnásteho dňa každého mesiaca
za predchádzajúci kalendárny mesiac, ak správca dane na žiadosť držiteľa neurčí inak; zrážka dane sa
vykoná zo sumy úhrady alebo pripísania dlžnej sumy v prospech daňovníka.

Daňový subjekt Pro Pharma ako držiteľ oprávnenia poskytoval v roku 2015 peňažné plnenia
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti podľa zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov, konkrétne nakupoval a následne predával lieky od
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti - lekární. Správca dane kontrolou zistil, že z týchto plnení
daňový subjekt nevykonal zrážku a neodviedol daň správcovi, pričom zároveň z evidencií, ktoré mal

správca dane k dispozícii zistil, že taktiež nepredložil správcovi dane oznámenie o zrazení a odvedení
dane na tlačive, ktorého vzor určilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a je uverejnené na jeho
webovom sídle. Preto správca dane z predložených účtovných dokladov vypočítal výšku dane ktorá
mala byť zrazená a odvedená správcovi dane zo sumy úhrady dlžnej sumy v prospech jednotlivých
poskytovateľov za každý kalendárny mesiac roka 2015.
2. V odvolacom konaní žalovaný rozhodnutím číslo 102169290/2017 zo dňa 13.10.2017 (ďalej aj len

napadnuté rozhodnutie) potvrdil rozhodnutie správcu dane, nakoľko neakceptoval právnu argumentáciu
daňovníka ohľadne nesprávnosti použitého výkladu § 43 ods. 3 písm. o) zák. č. 595/2003 Z. z. v kontexte
platnej právnej úpravy a jej zmien. Podľa žalovaného správca dane pri posudzovaní povinnosti platiť
zrážkovú daň žalobcom ako držiteľom povolenia na veľkodistribúciu liekov postupoval správne. Vo
vzťahu k aplikácii § 43 ods. 3 písm. o/ zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 01.01.2015 považoval

za správny výklad, že nakoľko zákon o dani z príjmov pojem peňažné a nepeňažné plnenie bližšie
nešpecifikuje, vzťahuje sa uvedené ustanovenie na všetky peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti od držiteľa, s jedinou zákonnou výnimkou ktorou sú plnenia
poskytované za klinické skúšanie. Držiteľ, ktorý poskytol peňažné plnenie poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti, v tomto prípade lekárňam, je platiteľom dane, ktorý pri zrazení dane postupuje podľa §

43 ods. 10 až 12 zákona o dani z príjmov. Z tohto dôvodu držiteľ je povinný sledovať, od koho kupuje
akýkoľvek tovar, lieky, zdravotnícke pomôcky a pod. Ak držiteľ poskytol peňažné plnenie poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti vrátane lekární, platiteľom dane je držiteľ, ktorý pri zrazení dane postupuje
podľa § 43 ods. 10 až 12 zákona o dani z príjmov. Daň zrazenú z peňažných plnení poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti je povinný odviesť správcovi dane v sadzbe 19 %, pričom základom dane je

príjem neznížený o výdavky, teda hrubý príjem. Pri vykonávaní zrážky dane a zasielaní oznámení bol
daňovník viazaný súvisiacou právnou úpravou.
II. Konanie pred správnym súdom a Najvyšším súdom SR
3. Správnou žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline (ďalej aj „správny súd“), pôvodne zapísanou pod
sp. zn. 31S/141/2017 sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ako aj

prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. V úvode
správnej žaloby žalobca zdôvodnil návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, následne
podrobne rozviedol žalobné dôvody a súvisiacu argumentáciu:
- namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v neprimerane extenzívnom výklade pojmu
peňažné a nepeňažné plnenie vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, použitý výklad ust.

§ 43 ods. 3 písm. o/ zákona o dani z príjmov, z ktorého mal žalobca podľa názoru finančných orgánov
zrážať daň.
- akcentoval skutočnosť, že vo vzťahu k lekárňam vykonával výlučne obchodnú činnosť spočívajúcu v
bežnom obchodnom styku, týkajúcom sa predaja a kúpy prebytočných liekov a podľa jeho názoru je
pojem peňažné a nepeňažné plnenie nevyhnutné vykladať tak, ako ho definuje zákon o liekoch, podľa

ktoréhozapeňažnéanepeňažnéplneniasanepovažujúplneniaposkytovanédržiteľomvrámcibežného
obchodného styku týkajúceho sa predaja alebo kúpy liekov.
- poukázal na potrebu systematicko-logického výkladu dotknutých ustanovení, zvýrazňujúc potrebu
vnútornej konzistentnosti a jednotnosti právneho poriadku, keď samotný zákon o liekoch novelizoval
dovtedajšie znenie zákona o dani z príjmov a do zákona o dani z príjmov sa práve ním zaviedol pojem

peňažné a nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.
- považoval za nelogický a ekonomicky neudržateľný výklad finančných orgánov vedúci k celému
dorubeniuzrážkovejdanezkúpnychcienvyplatenýchžalobcomdodávateľomtovaru-lekárňam,pretože
tieto pri obchodovaní s daňovým subjektom nevystupovali ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ,
ale ako držiteľ.

- namietal nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nevysporiadanie sa s
argumentáciou žalobcu.
- namietal rozpor skutkových zistení z ktorých vychádzalo napadnuté rozhodnutie s obsahom
administratívnych spisov.- namietal porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom.
4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe vo vzťahu k správnosti právneho posúdenia zotrval na
argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí s tým, že od 01.01.2015 sa upravil spôsob

zdaňovania peňažných a nepeňažných plnení, ktoré boli poskytované poskytovateľmi zdravotnej
starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi, od vymedzeného okruhu osôb
(držiteľov), okrem príjmov z vykonávania klinického skúšania. V zdaňovacom období roku 2015 bol
žalobca vedený v Zozname držiteľov povolení na veľkodistribúciu liekov zverejneným Ministerstvom
zdravotníctva SR a zároveň bol držiteľom v roku 2015 definovaným v § 8 ods. 1 písm. l/ zákona o

dani z príjmov. Vymedzenie peňažných a nepeňažných plnení je uvedené v § 2 ods. 45 a v § 15 ods.
1 písm. u/ zákona o liekoch, avšak toto je podľa názoru žalovaného zadefinované výlučne na účely
zákona o liekoch, a preto ho nie je možné použiť na účely zákona o dani z príjmov v súvislosti s
posúdením povinnosti vykonať zrážkovú daň v zmysle § 43 ods. 3 písm. o/ zákona o dani z príjmov. Vo
vzťahu k ostatným žalobným dôvodom argumentoval ich nedôvodnosťou vzhľadom na priebeh konania
zachytený obsahom administratívnych spisov a s poukazom na argumentáciu uvedenú v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia.
5. Uznesením č. k. 31S/141/2017 zo dňa 24. januára 2018 Krajský súd v Žiline priznal správnej žalobe
odkladný účinok.
6. Rozsudkom č. k. 31S/141/2017 zo dňa 15. augusta 2018 Krajský súd rozhodol o zrušení napadnutého
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP pre nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko žalovaný sa nevysporiadal s uplatnenými odvolacími dôvodmi.
7. Rozsudok napadol žalovaný kasačnou sťažnosťou z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
základnej otázky vzniku daňovej povinnosti a žalobca z dôvodu, že vzhľadom na vyslovený záver
o nesprávnom posúdení malo byť zrušené nielen rozhodnutie žalovaného ale aj vecne súvisiace
rozhodnutie správcu dane. Po podaní kasačných sťažností bolo v konaní dňa 20.8.2019 predložené

vyjadrenie žalobcu vo veci samej spolu so znaleckým posudkom č. 06/2019 zhotoveným znalcom U.. O.
L.,účelomktoréhoboloposúdenieskutkovýchokolnostídoposiaľuvádzanýchžalobcomvrámcikonania
a ich preskúmanie a vyhodnotenie z daňového a účtovného hľadiska.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 10 Sžfk/5/2019 zo dňa 29. januára 2020 kasačnú
sťažnosť žalobkyne odmietol ako podanú neoprávnenou osobou (nebolo rozhodnuté v jej neprospech)

a kasačnej sťažnosti žalovaného vyhovel, napadnutý rozsudok krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces vzhľadom na nedostatočné
odôvodnenie záveru o skonštatovanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného.
9. Po vrátení veci na ďalšie konanie Krajský súd v Žiline konal pod novou spisovou značkou 31S/22/2020
a po prejednaní veci na pojednávaní rozhodol rozsudkom 31S/22/2020 zo dňa 15.11.2022 tak, že

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
10. V odôvodnení rozsudku poukázal na celý priebeh správneho aj súdneho konania, obsah účastníkmi
predložených vyjadrení a iných písomností a skonštatoval, že v administratívnom (aj súdnom) konaní
bola spornou právna otázka dôvodnosti aplikácie inštitútu dane vyberanej zrážkou (ďalej aj len zrážková
daň) na peňažné plnenie žalobcu ako daňového subjektu v statuse držiteľa (konkrétne držiteľa povolenia

na veľkodistribúciu liekov) pri spätnom predaji liekov lekárňami tomuto držiteľovi v roku 2015 (pri
súčasnej spornosti výlučnosti statusu subjektu lekárne v relevantnej dobe roku 2015 ako poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti), kedy žalobca tvrdil, že lekáreň mohla už i v roku 2015 na účely nákupu a
predaja liekov vystupovať ako držiteľ a správca dane a žalovaný oproti tomu tvrdili status lekárne v
roku 2015 výlučne ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), podľa úpravy § 43 ods. 3 písm. o)

ZDP v jeho znení platnom a účinnom od 01.01.2015 (teda v znení ZDP po novelizácii vykonanej
zákonom č. 333/2014 Z. z.). Správne orgány založili svoj záver o správnosti zdanenia žalobcových
príjmov zrážkovou daňou 19 % na zmene znenia § 17 ods. 31 zákona č. 595/2003 Z. z. a nadobudnutia
účinnosti nového ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) zákona č. 595/2003 Z. z. v nadväznosti na odkaz
na zákon č. 362/2011 Z. z. od 01.01.2015. Žalobca svoju argumentáciu opiera o dovtedy a následne

platnú právnu úpravu, ktorá podľa jeho názoru jasne svedčí tomu, že jeho príjmy (peňažné plnenia)
nemali byť zdaňované zrážkovou daňou, ale výdavkovou metódou a teda daňou z príjmu po odpočítaní
odôvodnených výdavkov na jeho činnosť.
11. Správny súd poukázal na to, že podstata daňových príjmov pri podnikateľoch je vyjadrená v § 6
a nasledujúce zákona o dani z príjmov, pričom pri výpočte základu dane sa dôraz kladie na rozdiel

medzi príjmami a výdavkami. Len zisk po očistení nákladov predstavuje základ dane, ktorý sa následne
zdaňuje príslušnou sadzbou dane z príjmu. Určitú výnimku z tejto zásady tvoria príjmy podľa § 43 zákona
o dani z príjmov. Ide však o špecifickú skupinu príjmov, v ktorej vykonáva zrážku dane za povinnú
osobu poskytovateľ plnenia, nie jeho príjemca (napr. daň z úrokov z vkladov odvedie banka). Nejde oštandardné samozdanenie vlastnej podnikateľskej činnosti, ale o zrazenie dane z príjmov tretích osôb.
Principiálne ide o výnimku z príjmovo výdavkovej metódy výpočtu dane z príjmov, pričom každá takáto
zmena bola vždy zásadným spôsobom komunikovaná zákonodarcom pri jej prijatí a bola aj riadne

vysvetlená verejnosti. Rovnako to tak bolo aj v prípade prijatia zákona č. 333/2014 Z. z., v ktorého
dôvodovej správe bolo jasne a zrozumiteľne stanovené na aký okruh prípadov zákonodarca cielil prijatím
zmenenej právnej úpravy v § 17 ods. 31 zákona č. 595/2003 Z. z. a nadobudnutia účinnosti nového
ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) zákona č. 595/2003 Z. z. Z obsahu dôvodovej správy jasne plynie, že:
„zavedenie zrážkovej dane u farmaceutických spoločností z peňažných plnení poskytovaných lekárom

a samozdanenie lekárov z darov a iných nepeňažných plnení prijatých od farmaceutických spoločností“.
Z obsahu dôvodovej správy nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť úmysel zákonodarcu zdaniť všetky
peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti zrážkovou
daňou.
12. S poukazom na potrebu teleologického výkladu relevantných právnych ustanovení vytkol, že
žalovaný a správca dane vyložili ustanovenia § 17 ods. 31 zákona č. 595/2003 Z. z. a § 43 ods. 3

písm. o) zákona č. 595/2003 Z. z. striktne gramaticky, nezaoberajúc sa zmyslom a účelom prijatej
právnej úpravy, pričom vo svojom odôvodnení nedostatočne reagovali na žalobcovu argumentáciu.
Správny súd je toho názoru, že v danej veci bolo potrebné výklad príslušných právnych noriem vykonať
teleologickým výkladom s dôrazom na dôvodovú správu k zákonu, ktorý zabezpečí dosiahnutie zmyslu
a účelu zákona, ktorým bolo zrážkovo zdaniť plnenia poskytnutých lekárom (viď vyššie) a nie zdaniť celú

hospodársku činnosť žalobcu zrážkovou daňou (daňou z obratu). Správny súd súčasne uvádza, že pri
prijatí výkladu žalovaného a správcu dane, by žalobcovi mohli byť zdaňované dodávky liekov, ako aj
ich spätné odkúpenie, čo by pri dodávke a odkúpení toho istého lieku znamenalo zdanenie prakticky
až 38% daňou, ktorá nepozná žiadny odpočítateľný výdavok (ako štandardná daň z príjmu, alebo DPH
pri dani na vstupe). Takýto postup zákonodarca nemohol mať na mysli, ani nemohol byť jeho cieľom,

pričom ak by takto chcel postupovať, uvedený zámer by riadne verejne prezentoval, aby sa mohli na to
subjekty hospodárskeho života pripraviť a pri svojich obchodoch (peňažných/nepeňažných plneniach)
primerane zvýšiť cenu tak, aby dodávky boli pre nich zmysluplné.
13. Správny súd mal za to, že s ohľadom na všetky okolnosti výklad zákonných ustanovení dani z
príjmov vykonaný žalovaným (správcom dane) nemožno prijať, nakoľko by dodávanie liekov, resp. ich

redistribúcia stratilo ekonomické opodstatnenie pre neprimerané enormné daňové zaťaženie vysokou
daňou splatnou v krátkych lehotách (15 deň nasledujúceho mesiaca po uskutočnení plnenia). Treba mať
napamäti,žezákonodarcavprávnomštáte(akýmjeajSlovenskárepublika)mávždyzáujemnariadnom
chode spoločnosti, ekonomiky, rešpektovaní trhového hospodárstva s cieľom podporovať hospodársky
rast,prizabezpečeníriadnehoplneniadaňovýchpovinnostídotknutýchsubjektovavsúladesuvedeným

pristupuje aj k tvorbe a prijímaniu právnych predpisov, ktoré budú dávať záruky rozvoja. Preto aj k
návrhom zákonov zverejňuje dôvodové správy, aby bol zrejmý jeho úmysel a cieľ pri tvorbe právnych
predpisov. Vzhľadom na uvedené má správny súd za to, že nie je prípustný výklad právnych noriem proti
ich zmyslu a účelu tak ako ho vykonal žalovaný a správca dane, a preto sú tak rozhodnutia žalovaného
akoajsprávcudanezaťaženévadounesprávnehoprávnehoposúdeniaveciajedanýdôvodnazrušenie

napadnutých rozhodnutí.
14. Nakoľko správny súd v prejednávanej veci ustálil, že preskúmavané rozhodnutia sú nezákonné z
dôvodunesprávnehoprávnehoposúdeniaateda,žesprávnažalobajevtomtosmeredôvodná,rozhodol
podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP o zrušení napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia
a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. K ostatným žalobcovým námietkam

uviedol, že vzhľadom na prijatý záver o nesprávnom právnom posúdení, nemá ich posudzovanie pre vec
reálny význam, hoc napr. námietka nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov by bola dôvodnou pre
nedostatočné sa vysporiadanie s argumentáciou žalobcu. K návrhu žalobcu na podanie prejudiciálnej
otázky konštatoval, že tento vzhľadom na prijatý záver vo veci (nesprávne právne posúdenie veci)
ho vyhodnotil ako nedôvodný, nevykonal ani navrhované dokazovanie žalobcom ohľadne výsluchu

svedkov, čítania znaleckých posudkov, odborných vyjadrení, nakoľko vzhľadom na to, že podstatnou a
spornou bola otázka právneho posúdenia, nevzhliadol súd potrebu vykonania ďalšieho dokazovania.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
15. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, t. j. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským

súdom. Sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie.
16. Namietal, že Krajský súd sa v rozhodnutí v podstate stotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorá bola
žalobcom prezentovaná už v procese daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, odvolacieho konaniaa súdneho konania, a ktorá je založená na umiestnení odkazu 37ab) v § 43 ods. 3 písm. o) zákona
o dani z príjmov. Z rozsudku síce zaznieva potreba vysporiadať sa s celým ZOL v kontexte pojmov
peňažné a nepeňažné plnenie, a to nezávisle na výklade odkazu 37ab), avšak zo strany Krajského súdu

v Žiline ide o vyjadrenie potreby takéhoto vysporiadania sa bez uvedenie právnej opory (ustanovenia),
z ktorej takáto potreba rozsahu aplikácie ZOL vyplýva. Jediná právna a zákonná opora na prepájanie §
43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov so ZOL je cez odkaz 37ab), cez ktorý však, ako vyplýva z
nižšie uvedeného, nemožno dospieť k záveru formulovanému Krajským súdom v Žiline a síce k potrebe
vysporiadať sa s celým ZOL v kontexte pojmov peňažné a nepeňažné plnenie. Vytkol krajskému súdu,

že pri svojom rozhodovaní nezohľadnil Legislatívne pravidlá vlády SR účinné v roku 2014, t. j. v roku
v ktorom došlo k prijatiu doplnenia právnej úpravy zákona o dani z príjmov o ustanovenie § 43 ods. 3
písm. o) účinnej od 1.1.2015 (novela zákona o dani z príjmov č. 333/2014 Z. z.). Krajský súd v Žiline svoj
záver neopiera o žiadnu právnu úpravu, ktorá by ukladala povinnosť aplikovať predmetné ustanovenia
zákona o dani z príjmov v spojení s celým ZOL. Nesúhlasil s argumentáciu Krajského súdu v Žiline v
podobe prepojenia zákona o dani z príjmov so všetkými ustanoveniami ZOL, a to v kontexte pojmov

peňažné a nepeňažné plnenie, spôsobom znamenajúcim prepojenie znenia ustanovenia § 43 ods. 3
písm. o) zákona o dani z príjmov s celým ZOL a teda chápanie pojmu peňažné a nepeňažné plnenie
použitého v § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov v pojmovom chápaní ZOL.
17. Nesprávne právne posúdenie veci je podľa názoru sťažovateľa spôsobené aj nesprávnym výkladom,
resp. chápaním celého zákona o dani z príjmov, ktoré je zrejmé z bodu 28. rozsudku (nosného bodu

odôvodnenia správneho súdu, v ktorom predkladá svoje úvahy a posúdenie veci), v ktorom doslova
krajský súd uvádza, že: “Správny súd konštatuje, že správne orgány založili svoj záver o správnosti
zdanenie žalobcových príjmov zrážkovou daňou 19% na zmene znenia § 17 ods. 31 zákona č. 595/2003
Z. z.“ V uvedenom prípade vôbec nešlo o zdanenie príjmov žalobcu. Naopak, išlo o zdanenie príjmov
poskytovateľov, ktorým tento príjem žalobca vyplácal. Poukázal na nesprávne nahliadanie na zákon o

dani z príjmov ako celok čo sa prejavilo aj pri odkazovaní na § 6 zákona o dani z príjmov, ktorý sa
týka výlučne príjmov fyzických osôb (napr. živnostníkov alebo advokátov), v časti kde úplne nesprávne
pripodobňuje daň vyberanú zrážkou dani z obratu). Rozhodnutie sťažovateľa je riadne odôvodnené,
vecne správne, s relevantnými námietkami žalobcu sa sťažovateľ v rozhodnutí vysporiadal, je v plnom
rozsahu preskúmateľné a teda rozhodnutie spĺňa všetky atribúty zákonnosti.

18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žiadal túto zamietnuť, nakoľko krajský súd podal k veci
výklad zdravého rozumu, keď na ustanovenia právnych noriem nazerá optikou hľadania ich skutočného
významu a výkladu, pretože jedine správny výklad právnej normy, správne chápanie jej zmyslu, účelu
a logiky môže viesť ku správnej aplikácii normy vo i jej adresátom (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky I. ÚS 468/2011-9 zo dňa 07.12.2011). V tomto prípade - kedy finančné orgány opierajú dorub

zrážkovej dane o (podľa neho) úplne nelogické argumenty a z kontextu vytrhnuté myšlienky uviedol,
že v tomto spore a v otázke výkladu a aplikácie ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov
v príslušnom časovom znení (ZDP) - nie je možné aplikáciu zrážkovej dane na plnenia, ktoré vyplatil
žalobca ako protiplnenie za dodaný tovar, oprieť ani len o gramatický výklad príslušných právnych
noriem, pretože aj ich gramatický výklad, v kontexte ich vzniku a vývoja svedčí v prospech záverov,

že zrážková daň sa na peňažné platby vyplatené žalobcom ako odplata (protihodnota) za dodaný
tovar v súlade so zákonom č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a
doplnení niektorých zákonov nemala vôbec aplikovať. K tomuto záveru na základe podaného (najmä
teleologického výkladu) dospel aj Krajský súd v Žiline. Má za to, že správny súd postupoval pri podávaní
výkladu právnych noriem správne, zákonne a svoje závery dostatočne a preskúmateľne odôvodnil.

19. Žalobca ďalej v celom rozsahu odkázal na svoje skoršie vyjadrenia a právnu i vecnú argumentáciu,
to že v celom doterajšom konaní reagoval na argumenty žalovaného a prvostupňového orgánu, ktorými
odôvodnilisvojerozhodnutia,pričomodôvodnenevyvrátilichdôvodnosť.Kjednotlivýmčastiamkasačnej
argumentácie uviedol, že Krajský súd svoje závery o nezákonnom uplatňovaní zrážkovej dane jasne
a transparentne odôvodnil na výklade právnych noriem ZDP. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že

jediné prepojenie ZDP so ZOL je cez legislatívny odkaz „37ab“, čo opakovane odôvodnil v písomných
vyjadreniach i ústnom prednese na pojednávaní dňa 14.11.2022, a to najmä s poukazom na historický
vývoj (vznik a vývoj) príslušných ustanovení ZDP, ktoré boli prijaté práve a priamo znením ZOL,
ako súčasť ZOL. Žalovaným podaný výklad Legislatívnych pravidiel účinných v roku 2014 považuje
za prekrútený, v tomto kontexte zdôraznil, že odvolávka „37ab“ v § 43 ods. 3 písm. o) ZDP je

umiestnená až za významovým interpunkčným znamienkom a nie nad konkrétnym slovom, resp.
slovným spojením „klinické skúšanie“. K výkladu legislatívneho odkazu boli už v správnom konaní
predložené (a sú súčasťou aj súdneho spisu) - odborné stanoviská Z.. O. Ž., Z.., ktorých predmetom
je jazykovo-logický výklad ust. § 17 ods. 31 ZDP a samostatne § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, v ktorýchnezávislý odborník v oblasti jazykovedy a logiky jazyka poskytol odborný náhľad na výklad dotknutých
ustanovení z hľadiska princípov výrokovej logiky - je zrejmé, že správne sa má legislatívny odkaz „37ab“
umiestnený za interpunkčným znamienkom aplikovať na celú časť výroku (významovej vety), ktorá je

týmto významovým interpunkčným znamienkom oddelená od ostatnej časti textu.
20. Rozporoval argument žalovaného, v ktorom uvádza, že „Z doslovného znenia ustanovenia § 43 ods.
3 písm. o) zákona o dani z príjmov vôbec nevyplýva zámer zákonodarcu odkaz použiť aj na iné plnenia
definované podľa ZOL. Konštrukcia interpretácie, ktorú vytvoril žalobca a s ktorou sa Krajský súd v Žiline
stotožnil, nedáva zmysel ani pri použití logického výkladu, pretože v takom prípade by zákonodarca pri

citovanom ustanovení neuvádzal formuláciu „okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie
37ab)“, ale by doslova uviedol „okrem (týchto) plnení, ak sú vyplácané podľa osobitného zákona 37ab“,
a teda ak by mal zákonodarca záujem prezentovaný žalobcom, neexistovalo by akékoľvek logické
opodstatnenie uvádzať v predmetnom ustanovení pojem „klinické štúdie“. Tento považuje za nesprávny
a práve opak tohto tvrdenia žalovaného je pravdou z dôvodu, že ak by zákonodarca neuviedol časť
vety v znení „okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab)“ to znamená, že ak

by zákonodarca plnenia za klinické skúšanie nevylúčil spod predmetu zrážkovej dane osobitne, a to
ich explicitným uvedením s vylučovacou predložkou „okrem“, potom by plnenia poskytnuté za klinické
skúšanie podliehali dani vyberanej zrážkou, pretože peňažné/nepeňažné plnenia za klinické skúšanie sú
peňažnými/nepeňažnými plneniami podľa ZOL. Ak by zákonodarca uviedol len znenie „okrem (týchto)
plnení, ak sú vyplácané podľa osobitného zákona 37ab)“, ako tvrdí žalovaný, tak by plnenia vyplácané

za klinické skúšanie spadali do predmetu zrážkovej dane, pretože tieto sú peňažnými/nepeňažnými
plneniami podľa ZOL. Na doplnenie poukázal na to, že ustanovenia § 15 ods. 8 a nasl., § 18 ods. 12
a nasl., § 23 ods. 8 a nasl., § 60 ods. 8 a nasl., § 74a ods. 9 a nasl. zákona o liekoch , platných a
účinných od 1.1.2016 aj po celý rok 2016 (t. j. v relevantnom čase) hovoria o povinnosti subjektov,
majúcich status „držiteľa“ podávať NCZI správu o výdavkoch držiteľov na marketing, propagáciu lieku

a peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté priamo alebo nepriamo voči PZS. Podľa všetkých týchto
ustanovení sa v rámci hlásenia peňažných a nepeňažných plnení hlásia (aj) plnenia za klinické skúšanie,
o je možné kedykoľvek overiť nahliadnutím do verejne dostupných sumárnych správ na webovej stránke
NCZI. Klinické skúšanie je definované v ZOL, kde je obsiahnutá aj jeho podrobnejšia právna úprava,
ako aj úprava „peňažných a nepeňažných plnení, ktoré si subjekty - držitelia vo i PZS, v súvislosti s ním

poskytujú. V praxi ide o nasledovné: peňažné - finančné prostriedky ako napr. odmeny pre zdravotnícke
zariadenie, kde sa klinické skúšanie vykonáva a odmeny pre skúšajúcich, náhrady rôznych nákladov, a
nepeňažné plnenia ako napr. prístrojové vybavenie.
21. Z toho vyplýva, že plnenia na klinické skúšanie poskytnuté držiteľmi voči PZS, bez ohľadu na
to či v peňažnej alebo nepeňažnej forme, spadajú pod obsahové vymedzenie pojmu peňažných a

nepeňažných plnení v zmysle ZOL a takto tomu bolo aj v roku 2015.
Preto, ak by zákonodarca v § 43 ods. 3 písm. o) ZDP uviedol, že „Daň z príjmov plynúcich zo zdrojov
na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou
daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré
bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu

pracovníkovi od držiteľa okrem (týchto) plnení, ak sú vyplácané podľa osobitného zákona, 37ab)“ ako
tvrdí žalovaný, tak by aj plnenia za klinické skúšanie podliehali zrážkovej dani. Peňažné a nepeňažné
plnenia v súvislosti s klinickým skúšaním preto museli byť vylúčené osobitne a explicitne.
22. Argumentáciu citovaním časti dôvodovej správy, ktorou sa žalovaný snažil spochybniť teleologickú
povahu výkladu krajského súdu považuje za neprimerane formalistický a účelový postup, nakoľko

citovaná časť dôvodovej správy vôbec v kontexte celého znenia, ale ani samostatne nehovorí o tom,
že by zrážkovej dani nemalo podliehať len plnenie poskytnuté za vykonanie klinického skúšania, t. j.
že by išlo o túto jedinú výnimku spod predmetu zrážkovej dane. Zdôraznil, že žalovaný úplne ignoruje
podstatnú, významnú, odôvodnenú argumentáciu žalobcu, ktorou žalobca opiera svoje presvedčenie
o dôvodnosti jeho správnej žaloby ako aj postupu pri zdanení jeho príjmov v roku 2015, najmä napr.

prepojenie ZDP a ZOL a príslušných ustanovení v kontexte vývoja týchto právnych predpisov.
23. Taktiež zdôraznil, že žalobca svoje príjmy zdanil. Každú jednu z transakcií, ktoré boli predmetom
posudzovania správcom dane a žalovaným v tomto konaní a jemu predchádzajúcom konaní, žalobca
uviedol vo svojom účtovníctve, zaúčtoval a daň cez tvorbu základu dane riadne priznal, odviedol a
zaplatil. Výklad a aplikáciu právnych noriem (§ 17 ods. 31 ZDP a § 43 ods. 3 písm. o) ZDP), s ktorou

prišli finančné orgány až dodatočne, a to len voči cca 5-6 daňovým subjektom na celom slovenskom
trhu, považuje žalobca od začiatku za nezákonnú a šikanóznu.
24. Vytkol žalovanému, že nesprávne interpretuje ekonomické dopady prípadov, ak by sa zrážková
daň uplatňovala tak, ako sám tvrdí. Tvrdenia o výhodnosti a maximalizácii zisku sú úplne v rozpore sekonomickou realitou, ktorá by existovala, ak by sa aplikoval výklad žalovaného. Naproti tomu základná
ekonomická logika, ktorú aplikoval aj Krajský súd v Žiline nepripúšťa uplatnenie zrážkovej dane, ktorá
sa reálne ekonomicky správa ako „daň z obratu“ pri bežných obchodných dodávateľsko-odberateľských

vzťahoch, kde sa platí odplata (cena) za tovar. Logika a podstata zavedenia osobitného spôsobu
zdaňovania (od r. 2015 formou zrážkovej dane) na peňažné a nepeňažné plnenia od držiteľov pre PZS
bola v tom, že držitelia poskytovali PZS rôzne formy podpory predaja, predpisovania, prezentácie svojich
produktov, účasti na kongresoch, a iných vzdelávacích aktivitách s preplatením účasti, poskytovali
nepeňažné dary a pod., ktoré neboli nijako podchytené v daňovej legislatíve a do zavedenia ich úpravy

v ZDP, ich lekári, zdravotnícki pracovníci a iné osoby de facto nemuseli zdaňovať.
25. S poukazom na výsledky konaní podľa zák. č. 211/2000 Z. z. spochybnil záver žalovaného o tom,
že napadnutý rozsudok narúša stav právnej istoty žalovaného, nakoľko žalovaný ani správcovia dane,
okrem pár jednotiek subjektov, zrážkovú daň spôsobom, ktorý prezentujú neaplikujú a ani neaplikovali
v praxi vo i iným subjektom.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

26. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439
SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
27. Predmetom kasačného konania je výklad predmetu dane vyberanej zrážkou podľa ustanovenia § 43

ods. 3 písm. o/ ZODP, konkrétne je sporným obsah pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované
držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“, keď žalovaný a správny súd zastávali názor, že tento
pojem má podľa gramatického znenia tohto ustanovenia zahŕňať všetky plnenia bez ohľadu na dôvod ich
vyplácania, a teda aj plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku (okrem plnení za klinické
skúšanie, ktoré toto ustanovenie explicitne vyníma). Naopak, sťažovateľ presadzoval užšie chápanie

tohto pojmu tvrdiac, že obsah tohto pojmu je determinovaný zákonom o liekoch, na ktorý odkazuje
poznámka pod čiarou k uvedenému ustanoveniu i teleologický a systematický výklad.
28. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

29. Kasačný súd zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia už boli skutkovo a právne obdobné
veci sťažovateľa (totožná právna otázka týkajúca obsahu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia
poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“), vedené pred kasačným súdom pod
sp. zn. 5Sfk/111/2022, 2Sfk/7/2023, 5Sfk/28/2024 - zdaňovacie obdobie rok 2015 a pod sp. zn.
1Sfk/34/2022, 4Sfk/4/2023 - zdaňovacie obdobie rok 2016. Vecne je rozhodovacia línia najvyššieho

správneho súdu jednotná, odlišnosť spôsobov rozhodovania(zamietnutie kasačnej sťažnosti alebo
zrušenie rozsudku správneho súdu a jeho zmena tak, že sa rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec sa
vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie vyplýva zo skutočnosti, že v zásade príslušné správne súdy
rozhodovali dvomi spôsobmi - buď žalobu zamietali alebo rozhodnutie žalovaného zrušovali a vracali
správnemu orgánu na ďalšie konanie.

30. Vzhľadom na právnu úpravu § 464 ods. 1 SSP kasačný súd poukazuje na rozhodnutie 5Sfk/111/2022
preskúmavajúce zákonnosť rozhodnutia za obdobie rok 2015 u daňovníka MEDICOPHARM s. r.
o., Bratislava. Toto rozhodnutie vo svojom odôvodnení poukazuje na závery rozhodnutia vo veci
1Sfk/34/2022 zo dňa 30.09.2024 (rovnaký daňovník, zdaňovacie obdobie rok 2016). Kasačný súd vo
veci 5Sfk/111/2022 považoval za rozhodujúce, že vyrubenie dane v oboch veciach je založené na

obdobnom skutkovom základe, na totožnej právnej argumentácii finančných orgánov a pri uplatnení
takmer totožných námietok sťažovateľa. Rozdielnosť spočíva najmä v tom, že sa jedná o daň vyrubenú
za iné zdaňovacie obdobie roku 2016, kde od 01.01.2016 došlo k zmene v zákone o liekoch.
31. Preto kasačný súd konajúci vo veci 3Sfk42/2023na základe ust. § 464 ods. 1 SSP, (rovnako ako
pri rozhodovaní vo veci 5Sfk/111/2022) v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozsudku 1Sfk/34/2022

zo dňa 30.09.2024, s ktorým sa stotožnil a neidentifikoval dôvody, pre ktoré by sa mal od relevantnej
argumentácie odchýliť, preto uvádza jeho vybrané časti, ktoré sú aplikovateľné i na prejednávanú vec:
,,41. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci boli rozhodnutia finančných
orgánov, ktorými bol sťažovateľovi určený rozdiel na dani z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie
obdobieroku2016vsume281.667,03Eur.Finančnéorgányuzavreli,žesťažovateľakodržiteľpovolenia

na veľkodistribúciu liekov bol v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZODP povinný zrážať daň z peňažných
plnení, ktoré poskytoval lekárňam ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za spätný výkup liekov
a zdravotníckeho materiálu.42. Sporným v prejednávanej veci bol výklad predmetu dane vyberanej zrážkou podľa ustanovenia § 43
ods. 3 písm. o) ZODP, konkrétne bol sporným obsah pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované
držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“. Žalovaný a krajský súd zastávali názor, že tento

pojem má podľa gramatického znenia tohto ustanovenia zahŕňať všetky plnenia bez ohľadu na dôvod ich
vyplácania, a teda aj plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku (okrem plnení za klinické
skúšanie, ktoré toto ustanovenie explicitne vyníma). Naopak, sťažovateľ presadzoval užšie chápanie
tohto pojmu tvrdiac, že obsah tohto pojmu je determinovaný zákonom o liekoch, na ktorý odkazuje
poznámka pod čiarou k uvedenému ustanoveniu i teleologický a systematický výklad. V zmysle tohto

výkladu sa za peňažné a nepeňažné plnenie, a teda ani za predmet dane vyberanej zrážkou nemá
považovať plnenie poskytované v rámci bežného obchodného styku v rámci predaja a kúpy liekov.
Sťažovateľ namietal, že jeho príjmy mali byť zdaňované výdavkovou metódou, a teda daňou z príjmu
po odpočítaní odôvodnených výdavkov na jeho činnosť.
43. Po preskúmaní obsahu administratívneho a súdneho spisu a po oboznámení sa s relevantnou
právnou úpravou kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú.

44. Sťažovateľ namietal tak porušenie jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.
Kasačný súd najprv pristúpil ku skúmaniu otázky, či možno napadnutý rozsudok považovať za spĺňajúci
požiadavku jeho riadneho odôvodnenia. Sťažovateľ v správnej žalobe veľmi dôkladne a podrobne
argumentoval, z akých dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne. Poukazoval na

gramatický, účelový, systematický, historický a logický výklad, argumentačne podložený špecifickými
právnymi a ekonomickými dôvodmi a dôkazmi (napr. odborné posúdenia, Výročné správy FR SR).
Naproti tomu je odôvodnenie napadnutého rozsudku pomerne strohé a nedostatočne reagujúce na
sťažovateľove špecifické námietky. Krajský súd sa nijako nevysporiadal ani s návrhom na položenie
otázky Súdnemu dvoru EÚ. Aj napriek uvedenému však kasačný súd dospel k záveru, že z napadnutého

rozsudku je zrejmé, z akých dôvodov krajský súd rozhodol o zamietnutí správnej žaloby (kedy sa priklonil
ku gramatickému výkladu a extenzívnemu chápaniu sporného pojmu peňažné a nepeňažné plnenia
presadzovaného žalovaným a uviedol aj dôvody, pre ktoré k tomuto záveru dospel). Keďže kasačný
súd nevzhliadol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ďalej skúmal hmotnoprávne posúdenie
veci, čo koniec koncov požadoval aj sám sťažovateľ apelujúci na vyriešenie spornej právnej otázky

a nastolenie stavu právnej istoty zo strany kasačného súdu, a to aj s poukazom na rozpornú prax
krajských súdov (napadnutý rozsudok oproti rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2020
zo dňa 14.11.2022 a sp. zn. 31S/102/2020 zo dňa 28.07.2021, na ktoré sťažovateľ poukázal). V tejto
súvislosti kasačný súd uvádza, že nevzhliadol ani nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, a to z
obdobných dôvodov (bolo z neho zrejmé, že žalovaný rozhodol o vyrubení dane vyberanej zrážkou

z dôvodu aplikácie extenzívneho gramatického výkladu a námietkami sťažovateľa vrátane námietky o
prepojení so zákonom o liekoch sa zaoberal, hoci stroho).
45. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že na zistenie obsahu právnych noriem a právnych
pojmov, najmä pokiaľ zákon neobsahuje ich legálnu definíciu, nestačí vychádzať len z ich doslovného
znenia a jazykového (gramatického) výkladu. Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že k výkladu

právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v
prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu
zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len
prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na
overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné

interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický
výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012,
I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010, III. ÚS 295/2017-31).
46. V tejto súvislosti možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa

08.12.2010, podľa ktorého: „(...) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri
interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.
Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho
odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z
ústavnoprávnychprincípov.Privýkladeaaplikáciiprávnychpredpisovtedanemožnoopomínaťichúčela

zmysel,ktorýniejevyjadrenýlenvslováchavetáchtoho-ktoréhozákonnéhopredpisu,aleivzákladných
princípoch právneho štátu.“
47. Krajský súd v prejedávanej veci pritom vychádzal striktne z gramatického výkladu, ako vyplýva z
bodov 79 a 80 napadnutého rozsudku. V zhode s názorom žalovaného argumentoval tým, že keďžeZODP pojem peňažné a nepeňažné plnenia plynúce od držiteľa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
nedefinuje, treba pod ním rozumieť všetky plnenia bez ohľadu na dôvod ich vyplácania (a teda aj plnenia
vyplácané v rámci bežného obchodného styku). Krajský súd sa na základe gramatického výkladu tiež

jednoznačne stotožnil s názorom žalovaného, že odkaz č. 37ab) na zákon o liekoch použitý v § 43 ods.
3 písm. o) ZODP sa vzťahuje len k pojmu „klinické skúšanie“, a nie k celému tomuto ustanoveniu.
48. Kasačný súd si uvedomuje, že pojem peňažné a nepeňažné plnenie je široký, pokiaľ ide o obvyklý
význam prisudzovaný pojmu plnenie i význam prisudzovaný pojmu plnenie v ZODP. V zmysle ZODP je
peňažné a nepeňažné plnenie príjmom a ako príjem je aj predmetom dane [§ 2 písm. b) a c) ZODP].

Medzi účastníkmi bolo pritom sporné, či obsah tohto pojmu na účely § 43 ods. 3 písm. o) ZODP bližšie
špecifikoval, resp. determinoval odkaz č. 37ab uvedený na konci ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o)
ZODP a v poznámke pod čiarou poukazujúci na zákon o liekoch. Sporné bolo, či sa tento odkaz na
zákon o liekoch vzťahuje len na slovné spojenie „klinické skúšanie“ alebo na celú významovú vetu tohto
ustanovenia vrátane pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“. Primárne kasačný súd uvádza, že v zmysle
Legislatívnych pravidiel vlády SR (v tomto prípade schválených uznesením vlády SR zo dňa 25.05.2010

č. 352, Príloha č. 5, bod 22) poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho
predpisu a majú informatívnu hodnotu. Ich výklad sám o sebe preto nemôže postačovať na zistenie
obsahu a zmyslu pojmu peňažné a nepeňažné plnenia; môže však byť istým vodítkom.
49. Kasačný súd uvádza, že z jazykovej a logickej formulácie odkazu č. 37ab na zákon o liekoch
nie je jednoznačne zrejmé, či úmyslom zákonodarcu bolo použiť tento odkaz len na definíciu pojmu

„klinické skúšanie“ alebo aj pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“. Pokiaľ by zákonodarca v poznámke
pod čiarou odkázal výslovne len na tie ustanovenia zákona o liekoch, ktoré upravujú pojem klinické
skúšanie, neexistovala by pochybnosť, že odkaz sa vzťahuje len na pojem klinické skúšanie. Ak by
umiestil samostatné rovnaké odkazy tak za pojem peňažné a nepeňažné plnenia ako aj za pojem
klinické skúšanie, neexistovala by zasa pochybnosť o tom, že zákonodarca chcel oba pojmy ZODP

prepojiť so zákonom o liekoch. Uvedené však zákonodarca neurobil a použil odkaz len jedenkrát,
a to za pojem klinické skúšanie, zároveň však na konci ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZODP.
Medzi pojem klinické skúšanie a odkaz č. 37ab však vsunul interpunkčné znamienko - čiarku, ktorú
možno chápať ako oddeľujúci znak ukončujúci predchádzajúcu vetu (porov. Legislatívne pravidlá vlády,
schválené uznesením vlády SR zo dňa 25.05.2010 č. 352, Príloha č. 5, bod 21, podľa ktorého sa

odkaz síce umiestňuje nad právny pojem, na ktorý sa odkazuje, napr. „osobitné predpisy2)“ alebo
„blízke osoby3), avšak tieto príklady sú uvádzané bez čiarky). V nadväznosti na uvedené sa kasačný
súd prikláňa k záveru, že odkaz č. 37ab sa vzťahuje na celé predchádzajúce znenie ustanovenia §
43 ods. 3 písm. o) ZODP, vrátane pojmu peňažné a nepeňažné plnenia, a nielen na pojem klinické
skúšanie. Nakoľko formulácia predmetného odkazu nie je úplne jednoznačná, kasačný súd poukazuje

aj na potrebu vykladať nejasné či nejednoznačné znenie právnych noriem na prospech fyzických a
právnických osôb (bližšie pozri bod 62 tohto rozsudku).
50. Ako však kasačný súd naznačil vyššie, na zistenie obsahu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia
poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“ nie je možné použiť len jazykový výklad
tohto pojmu. Sťažovateľ v administratívnom a súdnom konaní poukazoval na historický, teleologický a

systematický výklad. Kasačný súd zastáva názor, že na zistenie, či sporné plnenia sťažovateľa mohli
byť plneniami v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZODP, je potrebné použiť aj tieto iné metódy výkladu práva,
a preto sa v ďalšom skúmaní zameral na historické okolnosti prijatia dotknutej právnej úpravy, dôvodové
správy zákonodarcu a širšie systematické súvislosti.
51. Pojem peňažné a nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti

bol ako predmet dane do zákona o dani z príjmov s účinnosťou od 01.12.2011 zavedený práve vtedy
novoprijatým zákonom č. 342/2011 Z. z. o liekoch (čl. VI zákona; § 8 ods. 1 písm. l) ZODP, § 17
ods. 31 ZODP, § 21 ods. 2 písm. m) ZODP v znení od 01.12.2011 - tieto plnenia tvorili predmet dane
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti už vtedy bez možnosti uplatniť si daňové výdavky).
52. Následne zákon č. 333/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z príjmov, zaviedol

zdaňovanie peňažných a nepeňažných plnení zrážkou. Z dôvodovej správy k zákonu č. 333/2014 Z. z.,
jej všeobecnej časti, plynie, že oblasťou, ktorú chcel zákonodarca upraviť novými ustanoveniami § 17
ods. 31 a § 43 ods. 3 písm. o) ZODP bolo „zavedenie zrážkovej dane u farmaceutických spoločností z
peňažných plnení poskytovaných lekárom a samozdanenie lekárov z darov a iných nepeňažných plnení
prijatých od farmaceutických spoločností“.

53. Dôvodová správa k tomuto zákonu v osobitnej časti [k § 8 ods. 1 písm. l), ods. 3 písm. c) a ods. 13, § 9
ods. 2 písm. y), § 17 ods. 31, § 21 ods. 2 písm. l), § 43 ods. 3 písm. o), ods. 17 a 18 a § 49a ods. 3 ZODP]
uvádzala k dôvodom prijatia tejto novej právnej úpravy nasledovné: „Navrhovaná úprava mení spôsob
zdaňovania peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa registrácie lieku, držiteľa povolenia
na veľkodistribúciu liekov, držiteľa povolenia na výrobu liekov, výrobcu zdravotníckej pomôcky, výrobcu
dietetickej potraviny alebo prostredníctvom tretej osoby. Podľa § 8 ods. 13 a § 17 ods. 31 zákona sa

mení spôsob zdaňovania predmetných plnení zrážkovou daňou, pričom ak ide o peňažné plnenia -
tieto bude zdaňovať sám držiteľ, ktorý ich vyplatil, ak ide o nepeňažné plnenie - tieto bude zdaňovať
sám poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnanec alebo zdravotnícky pracovník, ktorý ho
od držiteľa prijal.“
54. Z obsahu dôvodovej správy podľa kasačného súdu neplynie úmysel zákonodarcu zdaniť všetky

peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté držiteľom zrážkovou daňou ani rozširovať predmet dane, ale
len zmeniť spôsob zdaňovania týchto plnení.
---
56. Z vyššie uvedených súvislostí týkajúcich sa procesu prijímania príslušnej legislatívy pre kasačný
súd vyplýva vzájomné prepojenie zákona o liekoch a zákona o dani z príjmov, pokiaľ ide o obsahové
vymedzenie pojmu peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej

starostlivosti. Kasačný súd sa preto stotožnil so sťažovateľom v tom, že tento pojem je osobitný pojem
zavedený do právneho poriadku SR zákonom o liekoch, pričom ide o pojem stabilný a ustálený, s
obsahom determinovaným osobitnou právnou úpravou zákona o liekoch. Vychádzajúc z historického,
účelového a systematického výkladu, najmä argumentu vnútornej konzistentnosti a bezrozpornosti
právneho poriadku sa preto podľa kasačného súdu má definícia peňažných a nepeňažných plnení podľa

zákona o liekoch použiť aj na účely § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov.
57. Ďalej poukazoval sťažovateľ aj na iracionálnosť a nespravodlivosť výkladu žalovaného a krajského
súdu, podľa ktorých sa má zrážková daň uplatňovať na všetky plnenia so zdravotníckym tovarom s
výnimkou plnení za klinické skúšanie, a to z dôvodu, že zákon pri uplatňovaní zrážkovej dane držiteľa
neoprávňuje na uplatnenie výdavkov spojených s dosiahnutým príjmom. Držitelia by tak neboli schopní

urobiť jediný obchod - poskytnúť akékoľvek plnenie, ktoré by nepodliehalo zrážkovej dani vo výške 19%
z hrubej ceny zdravotníckeho tovaru (bez možnosti uplatniť si daňové výdavky) bez ohľadu na to, s akou
maržou tovar predávajú a kde je cena navyše limitovaná právnou úpravou. Žalovaný nebol schopný túto
argumentáciu vyvrátiť a logicky vysvetliť ani v administratívnom ani v súdnom konaní a obmedzoval sa
viac menej len na citáciu dotknutých ustanovení zákona o dani z príjmov.

58. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to,
že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR sa s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom
štáte spája aj požiadavka racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (m. m. PL. ÚS 1/04).
Racionálny a spravodlivý sa kasačnému súdu v tomto prípade javí taký výklad obsahu právnej normy,
podľa ktorého by boli plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku zdaňované ako bežné

príjmy z podnikania, teda tak, že dani bude podliehať len čistý príjem s možnosťou uplatniť si právo
na odpočítanie daňového výdavku na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu. Žalovaný počas
administratívneho a súdneho konania neuviedol žiaden ekonomický alebo spoločenský dôvod, prečo
by plnenia poskytované distribútormi liekov lekárňam v rámci bežného obchodného styku (pri predaji
a kúpe liekov za bežných trhových podmienok) mali byť zdaňované zrážkou bez možnosti uplatniť si

výdavky, resp. prečo sa nemôže uplatniť štandardná príjmovo-výdavková metóda zdaňovania. Naopak
zrážanie dane z plnení v užšom chápaní v zmysle argumentácie sťažovateľa sa kasačnému súdu
javí ako racionálne a opodstatnené ako aj zamýšľané zákonodarcom, a to práve v spojitosti s jeho
iniciatívou regulovať a urobiť transparentným poskytovanie odmien, podpôr či darov distribútormi liekov
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, predovšetkým v rámci ich účasti na kongresoch a iných

podujatiach, ku ktorému zákonodarca pristúpil prijatím zákona o liekoch a jeho neskoršej novelizácie.
59. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022 v obdobnej právnej veci, ktorý síce ako názor súdu nižšieho stupňa
nie je pre kasačný súd záväzný, avšak kasačný súd sa s ním stotožňuje. V zhode s názorom Krajského
súdu v Žiline kasačný súd uvádza, že podstata daňových príjmov pri podnikateľoch je vyjadrená v §

6 a nasl. zákona o dani z príjmov, pričom pri výpočte základu dane sa dôraz kladie na rozdiel medzi
príjmamiavýdavkami.Lenziskpoočistenínákladovpredstavujezákladdane,ktorýsanáslednezdaňuje
príslušnou sadzbou dane z príjmu. Určitú výnimku z tejto zásady tvoria príjmy podľa § 43 zákona
o dani z príjmov. Ide však o špecifickú skupinu príjmov, v ktorej vykonáva zrážku dane za povinnú
osobu poskytovateľ plnenia, nie jeho príjemca (napr. daň z úrokov z vkladov odvedie banka). Nejde o

štandardné samozdanenie vlastnej podnikateľskej činnosti, ale o zrazenie dane z príjmov tretích osôb.
Principiálne ide o výnimku z príjmovo - výdavkovej metódy výpočtu dane z príjmov, pričom každá takáto
zmena by mala byť komunikovaná zákonodarcom pri jej prijatí a aj riadne vysvetlená jej adresátom.60. V uvedenom prípade však zákonodarca takúto zásadnú výnimku zo spôsobu zdaňovania, kedy
by sa de facto všetky plnenia distribútorov liekov lekárňam mali zdaňovať daňou 19% z hrubej
ceny, nekomunikoval a nezdôvodnil. Práve naopak, z procesu prijímania právnej úpravy už od

roku 2011 vyplýva, že zákonodarca chcel prijímanou právnou úpravu primárne pokryť peňažné
plnenia - dary a odmeny - poskytované farmaceutickými spoločnosťami poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti, primárne lekárom a samozdanenie lekárov z darov a iných nepeňažných plnení prijatých
od farmaceutických spoločností, a teda nie všetky plnenia smerujúce od držiteľov lekárňam z bežného
obchodného styku. Ako bolo naznačené vyššie, proces prijímania príslušných zmien zákona o dani

z príjmov bol spätý so zákonom o liekoch a dosvedčuje ich previazanosť aj pri obsahovom naplnení
právnych pojmov.
61. Argument žalovaného a krajského súdu, že § 43 ods. 3 písm. o) ZODP výslovne vyníma zo zrážkovej
dane len peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti
za klinické skúšanie, na vyššie uvedenom názore kasačného súdu nič nemení. Plnenia za klinické
skúšanie totiž spadajú pod užšie vymedzenie pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“ v zmysle zákona

o liekoch (viď § 18 ods. 13 a § 15 ods. 9 zákona o liekoch v znení od 01.01.2016), a teda bolo potrebné
ich z § 43 ods. 3 písm. o) ZODP vyňať explicitne, aby zrážkovej dani nepodliehali. Z tejto výnimky však
rozhodne nemožno vyvodiť záver, že peňažné a nepeňažné plnenia podliehajúce zrážkovej dani sú
akékoľvek a všetky plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, aj plnenia
poskytované v rámci bežného obchodného styku. Záver, že predmetom zrážkovej dane sú peňažné a

nepeňažné plnenia v zmysle zákona o liekoch, z ktorých sú však vyňaté plnenia za klinické skúšanie, je
podľa kasačného súdu plne v súlade s jazykovým i logickým výkladom.
62. Napokon kasačný súd dodáva, že ak by aj bola právna úprava nejasná v tom, ako správne vykladať
pojem peňažné a nepeňažné plnenia ako predmet zrážkovej dane, tak v stave takejto nejasnosti
(spornosti) nemôže byť prihliadnuté na extenzívny výklad, naopak treba pristúpiť k uprednostneniu

výkladuvprospechdaňovéhosubjektu,čohosasťažovateľajdomáhal.Zozásadyústavnekonformného
výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne

normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07). Uplatnenie pravidla in dubio
mitius vyplýva aj z nálezov Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 643/06 zo dňa 19.09.2007 a IV. ÚS
666/02 zo dňa 15.12.2003 (Sbírka rozhodnutí, svazek 31, nález č. 145): „za situace, kdy právo umožňuje
dvojí výklad, nelze pominout, že na poli veřejného práva mohou státní orgány činit pouze to, co jim

zákon výslovně umožňuje; z této maximy pak plyne, že při ukládání a vymáhání daní dle zákona (čl. 11
odst. 5 Listiny), tedy při de facto odnětí části nabytého vlastnictví, jsou orgány veřejné moci povinny ve
smyslu čl. 4 odst. 4 Listiny šetřit podstatu a smysl základních práv a svobod - tedy v případě pochybností
postupovat mírněji (in dubio mitius).“
63. Ústavne konformný výklad preto taktiež vedie kasačný súd k osvojeniu si užšieho chápania pojmu

peňažné a nepeňažné plnenia, keďže zabezpečuje plnohodnotnejšiu realizáciu práva sťažovateľa na
podnikanie a ochranu vlastníctva. Kasačný súd nevidel potrebu obrátiť sa v tomto smere na Súdny dvor
EÚ s návrhom na vydanie prejudiciálneho nálezu, nakoľko spornú právnu otázku bolo možné vyriešiť
použitím výkladových metód národného práva v súlade s ustanoveniami primárneho práva EÚ, ktorých
aplikácie sa sťažovateľ dovolával. Rovnako nevidel potrebu obrátiť sa ani na Ústavný súd SR s návrhom

na vyslovenie nesúladu sporného ustanovenia ZODP s Ústavou SR, keďže tiež bolo možné spornú
otázku vyriešiť výkladom textu zákona v súlade s článkami Ústavy SR, rozpor s ktorými sťažovateľ
namietal.
64. Z účelového, systematického a ústavne súladného výkladu preto vyplýva, že pojem „peňažné
plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho

zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa“ ako predmet dane vyberanej zrážkou
podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZODP je potrebné vykladať v súlade s obsahovým chápaním tohto pojmu
podľa zákona o liekoch.“
32. Kasačný súd zároveň poukazuje na vysporiadanie sa s odlišnosťou právnej úpravy platnej v období
roku 2015, obsiahnuté v rozhodnutí 5Sfk/111/2022: „ v rozhodnutí kasačného súdu sp. zn. 1Sfk/34/2022

zo dňa 30.09.2024 bolo predmetom posúdenia kasačného súdu zdaňovacie obdobie roku 2016,
kde zákon o liekoch v znení od 01.01.2016 obsahoval negatívne vymedzenie pojmu peňažné alebo
nepeňažné plnenia tak, že sa za nich nepovažujú plnenia poskytované v rámci bežného obchodného
styku v rámci predaja a kúpy liekov (§ 2 ods. 45 zákona o liekoch v znení od 01.01.2016 do 25.05.2020).Podľa kasačného súdu však vybrané závery týkajúce sa obsahu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia
poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“ možno vzťahovať aj k prejednávanému
zdaňovaciemu obdobie roku 2015. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na obdobnú úpravu

peňažných a nepeňažných plnení v zákone o liekoch v znení účinnom do 31.12.2015 napr. pri držiteľoch
povolenia na výrobu liekov v § 15 ods. 1 písm. u/ a v § 15 ods. 5 a ods. 6, pri držiteľoch povolenia
na veľkodistribúciu liekov v § 18 ods. 1 písm. r/, a v § 18 ods. 7 a ods. 8 a pri držiteľoch povolenia
na poskytovanie lekárenskej starostlivosti v § 23 ods. 5 a ods. 6.. Záver kasačného súdu uvedený
v rozhodnutí kasačného súdu sp. zn. 1Sfk/34/2022 zo dňa 30.09.2024 v zmysle ktorého „peňažné a

nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“ je osobitný pojem
zavedený do právneho poriadku zákonom o liekoch, pričom ide o pojem stabilný a ustálený s obsahom
determinovaným osobitnou právnou úpravou zákona o liekoch a pre účely uplatnenia zrážkovej dane
v zmysle § 43 ods. 3 písm. o/ zákona o dani z príjmov je potrebné ho vykladať v súlade s obsahovým
chápaním tohto pojmu podľa zákona o liekoch, je preto aplikovateľný i na prejednávané zdaňovacie
obdobie roku 2015.

33.Stotožnilsapretosužvyslovenýmrelevantnýmzáverom,žežalovanýasprávcadanevecnesprávne
právne posúdili, keď vychádzali len z doslovného výkladu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia
poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“ podľa zákona o dani z príjmov, a bez
jeho posúdenia v súlade s obsahovým chápaním tohto pojmu podľa zákona o liekoch zahrnuli pod tejto
pojem aj plnenia žalobcu (sťažovateľa) v rámci predaja a kúpy zdravotníckeho tovaru. Z uvedeného

dôvodu bude úlohou žalovaného v ďalšom konaní venovať sa i prieskumu povahy plnení žalobcu
(sťažovateľa) ako držiteľa, ktoré poskytoval poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, a vykladať ich v
súlade s ich obsahovým chápaním podľa zákona o liekoch.
V. Záver
34. Na základe vyššie uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru o nedôvodnosti kasačnej

sťažnosti a preto ju postupom v zmysle § 461 SSP zamietol.
35. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167
ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov kasačného konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.