Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. december 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-3C/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118220530
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1118220530.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobkyne: A. A. B.,

narodená XX.XX.XXXX, bytom A. X, XXX XX C., zastúpená: JUDr. Róbert Dupkala, advokát, so sídlom
Radlinského 51, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Železnice Slovenskej
republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o splnenie povinnosti,

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 19.12.2018 sa žalobkyňa
domáhala voči žalovanému nahradenia prejavu vôle uzavrieť s ňou zmluvu o prevode vlastníctva

bytu a zriadení záložného práva č. 918470369/2018, ktorá bola obsahom prílohy žaloby a mala tvoriť
neoddeliteľnú súčasť výroku rozsudku.

2. Žalobu odôvodnila tým, že je nájomníčkou jednoizbového bytu č. 14, ktorý sa nachádza na 8. podlaží v
bytovom dome D. E. XXXX F. A. X G. C., ktorý je postavený na pozemku parcela reg. „C“, parcelné číslo
XXXX/X, parcelné číslo XXXX/X a parcelné číslo XXXX/X. Byt je vo vlastníctve Slovenskej republiky. Byt
bol žalobkyni pridelený za trvania manželstva s H. I.. Po rozvode manželstva bývalý manžel žalobkyne

opustil byt, čo žalobkyňa dňa 15.08.2016 oznámila žalovanému ako prenajímateľovi a požiadala, aby
bola určená za jedinú nájomníčku bytu. Žalobkyňa ešte s bývalým manželom požiadali žalovaného
dňa 19.08.2002 o prevod bytu do vlastníctva a listom zo dňa 03.02.2004 oznámili žalovanému, že na
odkúpení bytu trvajú. Žalovaný mailom zo dňa 21.11.2017 vyzval žalobkyňu, aby oznámila, ktorú zo
štyroch variant uhradenia kúpnej ceny za byt si zvolila. Žalovaná oznámila, že si zvolila platobnú variantu
č. 4. Žalovaný doručil žalobkyni na podpis viac exemplárov zmluvy o prevode vlastníctva bytu a zriadení
záložného práva spolu s vyhlásením prenajímateľa bytu podľa § 5 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. Žalobkyňa

akceptovala predložený návrh zmluvy a šesť podpísaných exemplárov zmluvy odovzdala žalovanému,
ktorý do dnešného dňa zmluvu neuzatvoril.

3. Z právneho hľadiska argumentovala tým, že podľa ustanovenia § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993
Z.z. sú právnické osoby, ktoré podľa osobitného zákona spravujú majetok štátu, povinné s nájomcom
bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o
prevod vlastníctva bytu, pričom táto povinnosť sa vzťahuje aj na Železnice Slovenskej republiky, ktoré

spravujú majetok štátu. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie
tejto povinnosti. Tiež argumentovala § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle
smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na
uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípadejeho prijatia. Žalobkyňa uviedla, že jej zo strany žalovaného bol doručený návrh na uzatvorenie zmluvy,
ktorý ona bezodkladne prijala. Keďže tento návrh nebol v súlade s § 43 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho
zákonníka odvolaný, žalovaný je týmto návrhom viazaný. Na základe uvedených skutočností žiadala

rozsudkom nahradiť prejav vôle žalovaného uzatvoriť zmluvu. K žalobe priložila dôkazy preukazujúce jej
tvrdenia, a to najmä list vlastníctva k predmetnému bytu, nájomnú zmluvu, žiadosť zo dňa 15.08.2016,
list zo dňa 03.02.2004, emailovú komunikáciu a kópiu zmluvy zaslanej zo strany žalovaného.

4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že povinnosť žalovaného ako právnickej

osoby spravujúcej majetok štátu previesť nájomcom byty bola do zákona č. 182/1993 Z.z. vložená
až novelou č. 268/2007 Z.z. účinnou odo dňa 01.07.2007, takže jeho povinnosť previesť byt nemohla
vzniknúť na základe žiadosti podanej pred týmto dátumom. Žalovaný taktiež vzniesol námietku
premlčania, nakoľko v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. Keďže v prípade žalobkyne nešlo o vlastnícke právo, ale len o
právo na prevod vlastníckeho práva, takéto právo podlieha premlčaniu, a to v trojročnej subjektívnej

dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu žalovaný tvrdil, že ak by aj súd pokladal
žiadosť žalobkyne podanú pred rokom 2007 za riadne podanú, došlo v takom prípade k premlčaniu
jej práva na prevod vlastníctva bytu. K návrhu na uzatvorenie zmluvy v roku 2017 uviedol, že nešlo o
ofertu podľa § 43a Občianskeho zákonníka, nakoľko išlo len o nepodpísaný koncept a ten nie je možné
považovať za záväzný návrh na uzatvorenie zmluvy. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 46 ods. 1

a ods. 2 Občianskeho zákonníka musí mať zmluva o prevode nehnuteľností písomnú formu, pričom
podpisy účastníkov musia byť na tej istej listine, a súčasťou platného písomného návrhu na uzatvorenie
zmluvy tak obligatórne musí byť aj podpis strany, ktorá uzatvorenie zmluvy navrhuje. K tomu v tomto
prípade nedošlo.

5. Žalobkyňa na pojednávaniach k argumentácii žalovaného uviedla, že právo na uzatvorenie zmluvy o
prevode vlastníckeho práva zakotvené v § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepremlčateľné, pričom
odkázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 105/2013 zo dňa 07.05.2013. Pokiaľ ide o žiadosť
o prevod bytu, táto bola podľa žalobkyne nepochybne podaná v roku 2002, resp. potvrdená v roku 2004
alebo 2005, a na základe tejto žiadosti vzniklo žalobkyni právo na prevod bytu. Pri pečiatke žalovaného

ide pravdepodobne o chybu v roku, pôvodná žiadosť ale bola podaná dňa 19.08.2002, a bola potvrdená
dňa 03.02.2004. Žalobkyňa taktiež uviedla, že v prípade návrhu zmluvy zaslaného zo strany žalovaného
išlo o perfektný návrh na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníckeho práva, pričom žalobkyňa tento
návrh prijala a bezodkladne zaslala podpísané zmluvy žalovanému naspäť. Žalobkyňa nakoniec na
pojednávaniach z osobného hľadiska uviedla, že žiadosť podala až v roku 2017 z toho dôvodu, že sa v

danom čase rozvádzala, a takýto postup jej navrhla advokátka jej manžela. Taktiež uviedla, že podľa jej
názoru spôsobil zmenu názoru žalovaného na podpis zmluvy o prevode bytu práve jej bývalý manžel,
ktorý bol taktiež zamestnaný u žalovaného. Žalovaný na pojednávaniach a v neskoršom podaní zotrval
na svojej právnej argumentácii, pričom k premlčaniu dal súdu do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/441/2013 zo dňa 31.03.2016, podľa ktorého sa právo na prevod

vlastníckeho práva v obdobných prípadoch podľa zákona č. 182/1993 Z.z. premlčuje vo všeobecnej 3-
ročnej premlčacej dobe.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami: výpis z listu vlastníctva
č. XXXX (č.l. 9 až 11), žiadosť o odkúpenie bytu zo dňa 03.02.2004 (č.l. 12), návrh zmluvy o prevode

vlastníckeho práva (č.l. 13 až 22), zmluva o nájme bytu zo dňa 18.12.1996 (č.l. 23 až 27), žiadosť
o určenie jediného nájomcu bytu zo dňa 12.08.2016 (č.l. 27), emailová komunikácia žalobkyne s
pracovníčkou žalovaného zo dňa 21.11.2017 (č.l. 28 až 29), žiadosť o odkúpenie bytu doručená
žalovanému dňa 28.02.2017 (č.l. 71), oznámenie žalovaného zo dňa 16.07.2018 (č.l. 72 až 73),
vyjadrenie žalovaného v konaní 19C/88/2005 na Okresnom súde Bratislava I zo dňa 11.07.2005 (č.l. 95

až 96) a žiadosť žalobkyne o prevod bytu zo dňa 09.02.2018 (č.l. 128).

7. Z vykonaného dokazovania mal súd zo skutkovej stránky za preukázané, že žalovaný je vlastníkom
bytu, ktorého sa žaloba týka, a žalobkyňa nájomcom tohto bytu. Ďalej mal preukázané, že žalobkyňa
ešte so svojím manželom podala žalovanému žiadosť o odkúpenie bytu s dátumom 03.02.2004, pričom

žalovaný túto žiadosť zaevidoval s dátumom 03.02.2005; súd v tejto súvislosti predpokladá, že ide
len o omyl v dátume na pečiatke, a žalovanému bola žiadosť doručená dňa 03.02.2004. Žiadosť
zároveň odkazovala na predchádzajúcu žiadosť zo dňa 19.08.2002, pričom túto žiadosť žalobkyňa do
konania nepredložila. Presný dátum podania žiadosti však nebol pre rozhodovanie súdu podstatný,takže sa ním ďalej nezaoberal. Súd mal ďalej preukázané, že žalobkyňa podaním zo dňa 12.08.2016
požiadala žalovaného, aby bola určená za jedinú nájomníčku predmetného bytu. Dňa 28.02.2017 si
podala opätovne žiadosť o odkúpenie bytu. Koncom roka 2017 bola žalobkyňa kontaktovaná zo strany

pracovníčky žalovaného ohľadom možnosti platobných podmienok za prevod bytu, pričom následne
boli žalobkyni zaslané nepodpísané vyhotovenia kúpnej zmluvy. Tieto žalobkyňa podpísala a zaslala
žalovanému naspäť; táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, žalovaný ju však nerozporoval.

8. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval právne predpisy. Nárok žalobkyne na prevod

predmetného bytu vznikol na základe novelizovaného znenia § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.
účinného odo dňa 01.07.2007, podľa ktorého: „Štátne podniky, štátne podniky v likvidácii, štátne
rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie, právnické osoby, ktoré podľa osobitného
zákona spravujú majetok štátu30a) a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu, garáže alebo s
nájomcomateliéruuzatvoriťzmluvuoprevodevlastníctvabytu,garážealeboateliérudodvochrokovodo
dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru. Nájomca môže po uplynutí

tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti.“ Poznámka pod čiarou 30a pritom
odkazovala na zákon č. 258/1993 Z.z. o Železniciach slovenskej republiky, t.j. priamo na žalovaného.
Súd tak mal za preukázané, že pri splnení podmienok vyžadovaných zákonom bola žalobkyňa ako
nájomca oprávneným subjektom a žalovaný ako vlastník povinným subjektom v zmysle § 29 ods. 2
zákona č. 182/1993 Z.z.

9. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným. V zmysle § 100
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.
Z uvedeného ustanovenia je podľa názoru súdu zrejmé, že právo na prevod vlastníckeho práva

vyplývajúce z osobitných predpisov podlieha premlčaniu, nakoľko nejde o vlastnícke právo. Právo na
prevod vlastníctva bytu sa vlastníckeho práva týka, avšak nejde o samotné vlastnícke právo. Súd na
okraj uvádza, že tento záver je okrem jeho zreteľného vyjadrenia v právnom predpise aj veľmi logický.
Nepremlčateľnosťvlastníckehoprávajemotivovanázabezpečenímprávnejistotyastabilityvlastníckeho
práva, pričom v prípade práva na prevod vlastníckeho práva v určitej zákonom stanovenej lehote takáto

požiadavka vo všeobecnosti neplatí; naopak, z hľadiska právnej istoty vlastníckych vzťahov je skôr
žiaduce, aby takéto právo premlčateľné bolo.

10. Vyššie uvedené závery súdu potvrdzuje aj judikatúra najvyšších súdnych inštancií, napr. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 58/09-12 zo dňa 19.02.2009 alebo rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4Cdo/441/2013 zo dňa 31.03.2016. V ostatnej dobe bol tento právny názor opätovne
potvrdenýrozsudkomNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/273/2021zodňa28.02.2023.Vtomtorozsudku
súd konštatuje, že „právo na prevod vlastníctva bytu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť
uplatnený po prvýkrát.“ V zmysle citovaného § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. mohlo byť toto právo

uplatnené prvýkrát po uplynutí dvojročnej lehoty od podania žiadosti na prevod vlastníckeho práva.

11. V uvedenom rozsudku však Najvyšší súd SR cituje aj staršie rozhodnutie rovnakého súdu sp.
zn. 6Cdo/37/2010 zo dňa 21.12.2010, v ktorom sa konštatuje, že „podľa názoru dovolacieho súdu
opakovaná žiadosť nájomcu bytu o prevod vlastníctva bytu, pri splnení aj ostatných podmienok podľa

právneho stavu v čase jej podania, má za následok vznik nového subjektívneho práva na prevod tohto
vlastníctva so začiatkom plynutia novej dvojročnej lehoty na splnenie tomuto právu zodpovedajúcej
povinnosti.“, pričom s týmto skorším názorom vyjadruje Najvyšší súd SR aj v novšom rozhodnutí súhlas.
Najvyšší súd SR potom pokračuje, že „potom platí, že keďže ide o nové subjektívne právo, s ktorým
je spojená nová dvojročná lehota na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu a nová možnosť

obrátenia sa nájomcu na súd (v prípade nedodržania povinnosti zo strany vlastníka domu), po uplynutí
zákonnej dvojročnej lehoty začína plynúť nová premlčacia doba.“ Súd sa s týmto názorom Najvyššieho
súdu SR rovnako stotožnil. Hoci je na jednej strane zrejmé, že v prípade práva na prevod vlastníckeho
práva ide o bežné majetkové právo, ktoré sa premlčuje, na druhej strane ak zákon neobsahoval
ustanovenia znemožňujúce opätovné podanie žiadosti o prevod bytu, mohlo takéto právo na prevod v

zákonnej dvojročnej lehote vzniknúť jednému žiadateľovi aj opakovane, a rovnako mu opakovane mohla
začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie tohto práva na súde. Súd sa tak ďalej zaoberal otázkou, či
si žalobkyňa riadne uplatnila právo na prevod bytu a či toto právo bolo premlčané alebo nie.12. Pre úplnosť však súd ešte najprv konštatuje, že si je vedomý aj odlišného právneho názoru na
otázku premlčania práva na prevod vlastníckeho práva vyjadreného v náleze Ústavného súdu SR IV.
ÚS 105/2013-27 zo dňa 07.05.2013 na ktorý poukázala žalobkyňa. Súd však konštatuje, že tento právny

názor pokladá vo svetle ostatných rozhodnutí najvyšších súdnych inštancií za menšinový, a zároveň
čiastočne zmätočný, nakoľko Ústavný súd SR svoje závery opiera aj o vyššie citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2010, ktorého podstatnou súčasťou ale je práve možnosť podania
opakovanej žiadosti o prevod bytu. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázka možnosti premlčania
práva podať žalobu o prevod vlastníckeho práva nebola až do roku 2016 (pozri odsek 15 nižšie) v praxi

relevantná, resp. podstatná, nakoľko premlčanie nároku síce teoreticky spôsobilo možnosť žalovaných
brániť sa touto námietkou voči prevodu vlastníctva v súdnom konaní, avšak zároveň mali oprávnené
osoby možnosť podaním novej žiadosti úplne negovať efekt premlčania a založiť vznik tak novej lehoty
na prevod bytu, ako aj následnej novej premlčacej doby.

13. Súd sa tak ďalej zaoberal žiadosťami žalobkyne o prevod bytu. V konaní bolo nesporné, že prvú

žiadosť žalobkyňa ešte so svojím manželom podala v rokoch 2002 až 2005. Vzhľadom na to, že
žalovanému povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu vznikla až k 01.07.2007, pokladá súd za právne
sporné, či vôbec takúto žiadosť možno pokladať za relevantnú. Súd sa prikláňa k názoru že nie, avšak
zároveň nepokladal za potrebné sa s touto skutočnosťou osobitne vysporiadať, nakoľko žalobkyňa si
celkom zjavne nesplnila zákonnú povinnosť podať žalobu počas plynutia trojročnej premlčacej doby

a žalovaný v konaní uplatnil námietku premlčania. Ak by aj súd vychádzal z toho, že žiadosť bolo
možné podať „vopred“, t.j. pred 01.07.2007, a žalovaný bol povinný v rokoch 2002 až 2005 podanú
žiadosť pokladať za žiadosť podanú v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. ku dňu, keď sa povinnosť podľa
§ 29 ods. 2 tohto zákona začala vzťahovať na žalovaného, vznikla by povinnosť žalovaného previesť
vlastnícke právo k bytu ku dňu 01.07.2007, pričom táto povinnosť by trvala do 01.07.2009. Od tohto

dňa by plynula trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Keďže žaloba bola
podaná až v roku 2018, je námietka premlčania vznesená žalovaným vo vzťahu k akejkoľvek žiadosti o
prevod vlastníckeho práva k bytu podanej pred rokom 2007 zjavne dôvodná.

14. Pokiaľ ide o druhú žiadosť žalobkyne podanú dňa 28.02.2017, túto žalobkyňa podala v čase, keď už

zákon neukladal žalovanému povinnosť vlastnícke právo k bytu previesť.

15. Podľa § 32e ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. účinného odo dňa 01.01.2016 platilo, že „Povinnosť
ustanovená v § 29 ods. 2 a 8 a v § 29a sa vzťahuje na vlastníkov domov alebo bytov len vtedy, ak
nájomca bytu požiadal o prevod vlastníctva bytu do 31. decembra 2016; táto povinnosť nezaniká, ak je

vlastníkomdomualebobytubytovédružstvoaoprevodvlastníctvabytupožiadaajpo31.decembri2016
nájomca družstevného bytu, ktorý je členom tohto bytového družstva.“ Týmto ustanovením zákonodarca
časovo obmedzil povinnosť vlastníkov bytov tieto prevádzať na nájomcov, pričom ako konečný dátum
pre podanie žiadosti stanovil termín 31.12.2016. Tento termín sa nevzťahoval na nájomcov družstevných
bytov, avšak takýto byť nebol predmetom tohto konania. Žalobkyňa tak bola povinná podať žiadosť o

prevod bytu najneskôr do 31.12.2016, avšak preukázateľne tak spravila až dňa 28.02.2017. V dôsledku
tejto skutočnosti jej tak nevzniklo právo na prevod bytu, a žalovanému nevznikla povinnosť na jeho
prevod. Súd tak uzavrel, že žalobkyni na základe žiadnej z ňou podaných žiadostí nevzniklo právo na
prevod vlastníckeho práva a z tohto dôvodu je potrebné žalobu zamietnuť.

16. V tejto súvislosti súd ešte pre úplnosť uvádza, že rovnako ako žalovaný nemal na základe žiadosti
podanej po 31.12.2016 povinnosť previesť vlastnícke právo k bytu, nemal už v zmysle § 32e ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z. v prípade, ak sa byt previesť rozhodol, ani povinnosť aplikovať cenovú reguláciu
podľa § 18 citovaného zákona, a cena sa uzatvárala výlučne dohodou podľa § 17 ods. 1 citovaného
zákona.

17. Súd tak v konaní ešte skúmal, či žalovanému nevznikla povinnosť uzatvoriť zmluvu na základe
ním zaslaného návrhu. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o právne perfektný návrh
na uzatvorenie zmluvy v zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa § 40 ods. 3
Občianskeho zákonníka je písomný úkon platný, ak je podpísaný konajúcou osobou, podľa § 46 ods.

1 Občianskeho zákonníka musia mať zmluvy o prevode nehnuteľností písomnú formu a podľa § 46
ods. 2 Občianskeho zákonníka musia byť prejavy (podpisy) účastníkov na tej istej listine. Je teda úplne
vylúčené, aby nepodpísaný návrh textu zmluvy o prevode nehnuteľnosti bol tzv. ofertou v zmysle §
43a ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade zmluvy o prevode nehnuteľností musí byť návrh nauzatvorenie zmluvy podpísaný, pričom ak je navrhovateľom prevodca nehnuteľnosti, musí byť jeho
podpis zároveň overený notárom alebo obecným úradom (§ 42 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností). Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný zaslal žalobkyni len nepodpísané verzie

kúpnych zmlúv, ktoré v žiadnom prípade nemožno pokladať za platný návrh na uzatvorenie zmluvy o
prevode nehnuteľnosti. Súd tak ani z tohto dôvodu nemohol žalobnému návrhu vyhovieť.

18. Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené vyššie súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

19. Pre úplnosť súd uvádza, že námietku žalobkyne, že postup žalovaného bol v rozpore s dobrými
mravmi, súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že iné byty v rovnakom bytovom
dome boli zo strany žalovaného prevedené na nájomcov, avšak žiadnym spôsobom nepreukázala v
akom období sa tak stalo, na základe kedy podaných žiadostí, za akých cenových a iných podmienok
a pod.; súd teda nemal na základe čoho ani len posúdiť, či mohol byť postup žalovaného diskriminačný
alebo v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o zaslanie nepodpísaného návrhu na uzatvorenie kúpnej

zmluvy, resp. predchádzajúcu komunikáciu zo strany pracovníčky žalovaného, súd konštatuje, že
postup žalovaného nebol v tomto smere štandardný a korektný, a žalobkyni nemal byť zasielaný ani
nepodpísaný návrh v prípade, že takýto návrh zmluvy nebol schválený kompetentnými pracovníkmi a
nebolo isté, že bude zo strany žalovaného podpísaný. Z pohľadu súdu však takýto postup v žiadnom
prípade nemôže dosiahnuť intenzitu konania v rozpore s dobrými mravmi. Bolo zodpovednosťou

žalobkyne, aby žalovanému adresovala žiadosť o prevod bytu v zmysle zákona, pričom na riadne
podanie tejto žiadosti mala takmer desaťročné časové obdobie – od 01.07.2007 do 31.12.2016.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bol plne úspešný žalovaný,

mal by tak právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu. Keďže však žalovanému v konaní žiadne
trovy nevznikli, súd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho

doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich

preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.