Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/50/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119234892
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu

JUDr. Valérie Kleinovej ml., a Mgr. Evy Vallovej v spore žalobcu: BEULENDOKTOR, s. r. o., so sídlom
Hlavná 4/13, 927 01 Šaľa, IČO: 45 347 263, právne zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom
Jarmočná 2264/3, 927 01 Šaľa, IČO: 51 474 841, proti žalovanému: E. G., s miestom podnikania Buková
177, 919 10 Buková, IČO: 48 184 934, právne zastúpený: Michal Mrva advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom Trenčianska 38, 821 09 Bratislava, IČO: 50 145 860, o zaplatenie 18.750 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/41/2020-290 zo dňa 29.04.2022,
takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/41/2020-290 zo dňa 29.04.2022
p o t v r d z u j e .
II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej aj súd prvej inštancie) svojím rozsudkom č. k. 28Cb/41/2020-290 vydaným
dňa 29.04.2022 (ďalej aj napadnutý rozsudok), (1) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
18.750 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018 do zaplatenia,
náklady spojené s uplatnením pohľadávky 402,75 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. (2) Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% trov
konania.

2.Súdprvejinštancienapadnutýrozsudokodôvodniltým,žežalobcasažalobou domáhal,abysúduložil
žalovanému povinnosť zaplatiť 18.750 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
V žalobe uviedol, že dňa 23.05.2015 podpísal žalobca so žalovaným Zmluvu o zaškolení, následne
o obchodnej spolupráci a provízii (ďalej aj len Zmluva). Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca

žalovanému školenie, a žalovaný začal vykonávať činnosť v oblasti vyklepávania automobilových
karosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania. Za účelom vykonania týchto prác poskytol žalobca
žalovanému zálohu v celkovej výške 18.750,- eur, pričom žalovaný za týmto účelom vystavil nasledovné
faktúry:
- faktúra č. 05/2015, vystavená dňa 27.11.2015, splatná dňa 28.12.2015 vo výške 1.250 eur,
- zálohová faktúra č. 06/2015, vystavená dňa 28.12.2015, splatná dňa 28.01.2016 vo výške 1250 eur,
- zálohová faktúra č. 01/2016, vystavená dňa 26.01.2016, splatná dňa 26.02.2016 vo výške 1 250 eur,

- zálohová faktúra č. 02/2016, vystavená dňa 26.02.2016, splatná dňa 26.03.2016 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 03/2016, vystavená dňa 24.03.2016, splatná dňa 23.04.2016 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 04/2016, vystavená dňa 24.04.2016, splatná dňa 24.05.2016 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 05/2016, vystavená dňa 23.05.2016, splatná dňa 23.06.2016 vo výške 1 250 eur,- zálohová faktúra č. 06/2016, vystavená dňa 13.06.2016, splatná dňa 23.07.2016 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 07/2016, vystavená dňa 05.07.2016, splatná dňa 05.08.2016 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 08/2016, vystavená dňa 29.07.2016, splatná dňa 29.08.2016 vo výške 1 250 eur,

- zálohová faktúra č. 09/2016, vystavená dňa 02.09.2016, splatná dňa 02.10.2016 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 12/2016, vystavená dňa 14.12.2016, splatná dňa 14.01.2017 vo výške 1 250 eur,
- zálohová faktúra č. 172350, vystavená dňa 20.01.2017, splatná dňa 20.02.2017 vo výške
1.250, - eur,
- zálohová faktúra č. 172352, vystavená dňa 20.05.2017, splatná dňa 20.06.2017 vo výške

1.250, - eur,
- zálohová faktúra č. 172354, vystavená dňa 22.06.2017, splatná dňa 22.07.2017 vo výške
1.250, - eur. Uvedené faktúry žalobca riadne uhradil. Žalovaný však práce pre žalobcu nevykonal, na
základe čoho vyzval žalobca žalovaného dňa 19.11.2018 na vrátenie sumy 18.750,- eur najneskôr do
19.12.2018.
3. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 12.03.2019 platobný rozkaz sp. zn. 27Up/188/2019, ktorým

žalovanému uložil zaplatiť sumu 18.750 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 18.750
eur od 20.12.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40 eur a trovy konania.
4. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že ak žalobca tvrdil,
že žalovaný nemal na vyplatenie predmetných peňažných súm nárok, nakoľko práce pre žalobcu

nevykonal, toto jeho tvrdenie bolo v kontexte dĺžky spolupráce a výšky a spôsobu vyplácania odmeny
nepochopiteľné. Ak by žalobca pre žalovaného nevykonával žiadne práce bolo ťažko uveriteľné, že
by mu tento v období od decembra 2015 do júla 2017 vyplácal sumy vo výške 1.250 eur, celkovo
za 15 mesiacov. V predmetnom období žalovaný pre žalobcu práce vykonával a to nielen na území
Slovenskej republiky, ale aj vo Francúzsku, pričom provízie z jeho práce bral priamo žalobca, preto

mu žalovaný nemohol poskytovať vyúčtovania práce, keďže o týchto mal prehľad priamo žalobca sám.
Ak žalobca poukazoval na Zmluvu o zaškolení následne obchodnej spolupráci možno konštatovať, že
z jej znenia bolo zrejmé obchádzanie Zákonníka práce. Žalovaný pracoval v čase pred uzatvorením
predmetnej zmluvy pre spol. Volkswagen Slovakia a jeho príjem bol približne 1250 eur brutto. U tohto
zamestnávateľa bol aj zaškolený na práce, ktoré mal vykonávať pre žalobcu a ten ho v žiadnom rozsahu

neškolil a ani na výkon práce nijako nepripravoval. Žalobca mal záujem na tom, aby pre neho žalovaný
pracoval a sľúbil mu vyšší príjem než dosahoval u tohto zamestnávateľa, ktorý príjem mu aj vyplácal
na základe faktúr (príloha žaloby). Bolo potrebné skúmať či právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným
bol pracovnoprávnym vzťahom a ak áno akýkoľvek nárok na plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému
bola mzda na vrátenie ktorej nemal ani nemôže mať žalobca právny nárok. Žalobca počas celej doby,

keď pre neho žalovaný vykonával práce nereklamoval výšku fakturovaných súm ani skutočnosť, že by
žalovaný nepredpokladal akékoľvek výkazy prác. Táto skutočnosť bola žalobcovi na škodu nakoľko, ak
si chcel uplatniť nárok na vrátenie zaplatených súm mal povinnosť preukázať, že tieto neboli vyplatené
dôvodne. Prvý dokument, ktorý sa dal považovať za reklamáciu bol list zo dňa 19.11.2018 odoslaný
G.. H. Š., v ktorom sa žalovanému vytýkalo nezaslanie mesačných výkazov o opravených motorových

vozidlách a z tohoto dôvodu od Zmluvy žalobca odstúpil. Nároky z vád plnenia bolo potrebné podľa
príslušných ustanovení oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené
pri zachovaní odbornej starostlivosti. Bolo nepochopiteľné, že by žalobca bez právneho dôvodu a pri
nesplnení povinnosti zo strany žalovaného mu tento plnil sumu vo výške 1.250 eur období 15 mesiacov
bez toho, aby si skontroloval či žalovaný práce vykonal a v akom rozsahu.

5. Žalobca k podanému odporu uviedol, že tvrdenie žalovaného, že v kontexte dĺžky spolupráce, výšky
a spôsobu vyplácania odmeny žalovanému znamenalo, že prácu pre žalobcu vykonával, bolo mylné.
Skutočnosť, že žalovaný nevykonal práce potvrdzovala aj to, že porušil povinnosť podľa čl. VII bod 7.2
Zmluvy, keď nezaslal žalobcovi výkazy prác, čo vyplývalo aj z výzvy priloženej k žalobe. Dôsledkom
týchto skutočností bol žalovaný povinný zaplatiť sumu titulom bezdôvodného obohatenia na základe

vyplatených zálohových faktúr.
6. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že skutočnosť, že pre žalobcu vykonával dohodnuté práce
preukazuje (okrem iného) skutočnosť, že počas doby trvania spolupráce medzi žalobcom a žalovaným
mal žalovaný od žalobcu zapožičané a odovzdané náradie a materiál, na vrátenie ktorých ho žalobca
vyzval listom zo dňa 18.02.2019 a následne dňa 15.07.2019, na ktoré žalovaný odpovedal dňa

01.07.2019 a 05.08.2019. Aj táto skutočnosť, keď počas celého obdobia spolupráce mal žalovaný od
žalobcu zapožičané a odovzdané náradie a materiál potvrdzuje fakt, že žalovaný pre žalobcu vykonával
práce. Ak by ich nebol býval vykonával, javí sa ako absurdné, že od decembra 2015 by sa žalobca
o toto náradie a materiál nezaujímal a nechal by ich v držbe žalovaného bez dôvodu a popri tom muuhrádzal faktúry za vykonané práce. Ak by žalobca pre žalovaného nevykonával žiadne práce, bolo
ťažko uveriteľné, že by mu tento v období od decembra 2015 do júla 2017 vyplácal sumy vo výške 1.250
eur a poskytol mu materiál a náradie na vykonanie prác. Žalovaný mal za to, že jeho vzťah k žalobcovi

spĺňal všetky atribúty pracovno-právneho vzťahu, keď prácu vykonával na základe jeho pokynov a podľa
jeho požiadaviek a vo vzťahu podriadenosti k žalobcovi. Žalobca nikdy u žalovaného nereklamoval, že
by služby neposkytol alebo neposkytoval a tým sa pripravil o možnosť vznášať námietky, že by služby
poskytnuté žalobcom neboli poskytované riadne či vôbec. Nároky z vád plnenia bolo potrebné podľa
príslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov

(ďalej len ObZ, Obchodný zákonník) oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo
mohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti.
7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedka X. U., oboznámením sa s obsahom
Zmluvyozaškolení,následneoobchodnejspolupráciaprovízii,sobsahomfaktúrč.05/2015,č.06/2015,
č. 01/2016, č. 02/2016, 03/2016, č. 04/2016, č. 05/2016, č.06/2016, č. 07/2016, č. 08/2016, č. 09/2016,
č.12/2016, č. 172350, č. 172352, č. 172354, č., s obsahom podania zo dňa 19.11.2018 označeného ako

BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva, s obsahom zmlúv o poskytovaní PDR služieb, s obsahom
pripojeného spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 9Cb/147/2016 ako i s obsahom
celého spisového materiálu a zistil tento skutkový a právny stav:
8. Právny zástupca žalobcu v konaní uviedol, že žalobca netvrdil, že žalovaný nevykonával žiadnu
prácu, ale nevykonával prácu v období, za ktoré boli vystavené žalované zálohové faktúry. Žalovaný

predloženými listinnými dôkazmi - výkazmi prác nepreukázal, že prácu vykonal, nakoľko na nich
absentuje hlavička, pečiatka spoločnosti, nebolo zrejmé o aké obdobie ide alebo sa nestotožňujú so
zálohovými faktúrami, ktoré sú predmetom žaloby. Na výkazoch prác za obdobie august 2016 nebol
viditeľný dátum a na predloženom dôkaze spol. EUROTOLE nefigurovala spoločnosť žalobcu vôbec,
tu existoval pracovný vzťah medzi EUROTOLE a žalovaným. Žalobca je právnická osoba a žalovaný

je fyzická osoba podnikateľ z čoho je zrejmé, že ide o obchodnoprávny vzťah. Žalobca a žalovaný
uzatvorili Zmluvu o zaškolení následne o obchodnej spolupráci a provízií zo dňa 01.03.2013, ktorú
žalovaný podpísal na každej jednej strane zmluvy z čoho vychádza, že by si mal byť vedomý každej
zmluvnej podmienky. Žalovaný si fakturoval všetko ako živnostník. Aj keď podľa ustanovenia § 42
ods. 1 Zákonníka práce je možné, aby sa pracovný vzťah uzavrel ústne, pre jeho platnosť musí

spĺňať určité náležitosti, ako sú druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, stručná charakteristika,
mzdové podmienky, výplatné termíny, pracovný čas, je potrebné, aby zamestnávateľ platil odvody do
poisťovni, ktoré žalobca neodvádzal, nakoľko boli v obchodnoprávnom vzťahu, o pracovnoprávny vzťah
nikdy nešlo. V záverečnej reči právny zástupca uviedol, že základnou skutkovou otázkou a spornou v
tomto konaní bolo či žalovaný vykonal práce pre žalobcu a to v súvislosti s tými zálohovými platbami,

ktoré žalobca uhradil žalovanému. Otázka preukazovania vykonávania prác je otázka, ktorej dôkazné
bremeno spočívalo na žalovanom a to vzhľadom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu konštatovanú najprv
v Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24.02.2010, podľa ktorej nemožno dokazovať
negatívne tvrdenia, ale iba pozitívne tvrdenia a preto žalovaný bol povinný nepochybne preukázať
vykonanie prác, za ktoré vopred obdržal preddavky. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by

žalovaný predmetné práce vykonal, nepotvrdil to ani ním navrhnutý svedok U., ktorý sa vyjadroval
iba k vykonávaniu prác počas dvoch mesiacov. Zmluva o spolupráci uzatvorená medzi stranami bola
zmluvou o dielo, pričom žalovaný obdržal preddavky na cenu za dielo a podľa § 548 ods. 1 Obchodného
zákonníka nárok na cenu za dielo vzniká vykonaním diela, ktorým sa rozumie riadne ukončenie a
odovzdanie predmetu diela podľa § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný nepreukázal, že by

v súvislosti s prácami, na ktoré vopred dostal preddavky, tieto práce vykonal a preto mu nevznikol ani
nárok na cenu za dielo a je dôvodné, aby poskytnuté preddavky popísané v žalobe žalobcovi vrátil. Čo sa
týka právneho postavenia a vzťahu medzi stranami, tak tento sa spravoval Obchodným zákonník a nie
Zákonníkom práce, pretože obe strany pri uzatváraní zmluvy zo dňa 25.03.2015 vystupovali v predmete
svojej podnikateľskej činnosti a to oprava karosérii áut a preto išlo o obchodnoprávny vzťah. Žalovaný

mal mať postavenie subdodávateľa, keď pracoval na zákazkách, ktoré mal zazmluvnené žalobca a
podľa § 538 Obchodného zákonníka zhotoviteľ môže poveriť vykonaním diela inú osobu, pričom aj z
bodu 7.7 Zmluvy medzi stranami vyplynulo, že žalovaný mal v podstate pracovať pre zákazky v rámci
zmluvných partnerov žalobcu. Samotný žalovaný pri výpovedi k otázke rozsahu vykonávania prác pre
žalobcu vypovedal aj to, že z celého obdobia mal vykonávať prácu asi 3,5 mesiaca. Je evidentné a

vyplynulo to aj z výpovedí konateľov žalobcu, že žalovanému boli vopred poskytované preddavky a tento
mal za týmto účelom vykonať pre žalobcu práce spočívajúce v oprave karosérii, žiaden z konateľov
žalobcu nepotvrdil, že by žalovaný vykonával práce v takom rozsahu, ako to tvrdil žalovaný. V rozpore s
poctivým obchodným stykom by bolo, keby si žalovaný mohol ponechať preddavky a to bez akéhokoľvekprotiplnenia. Preddavky sa mali započítať vtedy, keď žalovaný práce skutočne vykonal. Právny zástupca
žalobcu poukázal na faktúru žalovaného č. 8/2016 vystavenú dňa 26.08.2016, v ktorej uviedol poznámku
- suma 1.250 eur uhradená zálohovou faktúrou č. 1 zo dňa 25.06.2015, takže pokiaľ aj žalobca už potom

uhradil tzv. ostré faktúry žalovaného, tak išlo o tie obdobia, ktoré boli vyňaté z tých období, za ktoré žiadal
žalobca vrátiť plnenia a aj spomínaná faktúra žalovaného č. 8/2016 preukazuje, že dostával preddavky
a tie boli potom odpočítané za tie obdobia, kedy práce skutočne vykonal. Právny zástupca poukázal aj
na faktúru žalovaného č. 11/2016 zo dňa 14.10.2016, kde je odkaz na zálohovú faktúru č. 2/2015 zo dňa
26.08.2015. Pokiaľ ide o právnu stránku veci, bolo by možné predmetný prípad posúdiť aj ako plnenie a

jeho vrátenie po odstúpení od zmluvy, keďže nie je absolútne žiaden dôvod, aby si žalovaný ponechal
poskytnuté preddavky.
9. Štatutárny zástupca žalobcu Marián Nagy v konaní uviedol, že žiadal od žalovaného ako aj pána
Kubicu, aby mu dodali doklady potrebné k práci v zahraničí a to potvrdenie A1 o tom, že nemajú žiadne
nedoplatky v sociálnej, zdravotnej poisťovni a voči daňovému úradu. Tieto doklady nedodali a následne
uzavrelivzťahsospol.EUROTOLE.Žalobcanaotázku,čireklamovalalebosiinýmspôsobomuplatňoval

nárokyspojenésvadnýmplnenímvovzťahukžalovanémuuviedol,ženevytýkal,aletelefonickysaozval
subdodávateľovi a musel zdôvodňovať prečo nebola práca dodaná v požadovanej kvalite a množstve.
Žalovanému dal najavo, že nie je spokojný, že sa treba viac snažiť ako ostatní kolegovia pričom tam
boli veľké rozdiely medzi niektorými kolegami. Žalobca na otázku, prečo žalovanému poskytol plnenie
vo výške 18.750 eur a aby vysvetlil rozpor prečo vo výzve zo dňa 19.11.2018 uviedol, že neposkytol

akékoľvek protiplnenie a v konaní uvádza, že žalovaný práce vykonával, uviedol, že žalovaný sa
zamestnal priamo u subdodávateľa vo Francúzsku. Žalovaný prácu v danom období vykonával, ale nie
v réžii žalobcu. Od každého živnostníka vyžadovali doklady a tiež, aby mali uhradené všetky odvody
a tí čo sa nevedeli zariadiť tak žiadali od žalobcu, aby im uhradil zálohové faktúry, ktoré im neskôr
boli odrátané pri ostrých faktúrach. Aj keď neboli zo strany žalovaného poskytované úkony, poskytoval

plnenie za obdobie 2015 až do začiatku roka 2017, nakoľko na začiatku spolupráce prisľúbil, že nenechá
nikoho padnúť na kolená a že je možnosť, že im uhradí faktúry skôr a potom čo to odrobia im to stiahne.
Žalovanému poskytli náradie a materiál na výkon práce, ktoré žiadal naspäť s odstupom času z dôvodu,
že očakával, že žalovaný začne pracovať a posielať výkazy práce, aby sa to čo do neho investoval,
vrátilo. Výstroj pre jedného živnostníka pred 10 rokmi vyšla okolo 3000 až 4 000 eur. Keby im náradie

zobral, nemohli by vykonávať špecializovanú činnosť a plniť si svoje záväzky voči žalobcovi. Peniaze
od obchodných spoločností vo Francúzsku, Českej republike, Rakúsku a Taliansku, napr. od obchodnej
spol.EUROTOLEbolizostranytýchtopartnerovhradenénaúčetžalobcu.Žalobcauviedol,žeživnostník
obdržal termín, adresu, kontaktnú osobu, na ktorú sa mal obrátiť. Následne im bolo pridelené pracovné
miesto. Poškodené vozidlá mali technici (živnostníci) oceniť, t. j. príjmový preberací protokol, na ktorom

boli zaznamenané všetky škody potrebné k následnému vypočítaniu škody vozidla. Na základe tohto
protokolu vyplácali živnostníkov ktorým ak to bolo možné odrátali aj zálohové faktúry. Bolo to možné
vtedy ak dlžná, zálohovaná suma nepresiahla sumu zákazky. Pri vyplácaní sumy mínus 20 % to išlo
na faktúru. Na každej faktúre to bolo zaznamenané. Peniaze boli vyplácané prevodom. V rozhodnom
obdobíneboližalovanýmpredloženéžiadnepríjmovéapreberacieprotokolyapretoaninebolivystavené

ďalšie faktúry. Štatutárny zástupca žalovaného k bodu 07.03. Zmluvy uviedol, že to nebola zákazka
žalovaného, ale žalobcu, ktorý fakturoval SI:D invest dellenteam.
10. Štatutárny zástupca žalobcu Zoltán Gombos, uviedol, že žalovaného zamestnávali ako
subdodávateľa, živnostníka. So žalovaným komunikovali emailom, telefonicky a ak dostali zákazku
od zahraničnej firmy, tak ju dali žalovanému. Jednalo sa o sezónnu prácu. Na účet žalovaného

uhrádzali pravidelné platby v období od konca r. 2015 až do začiatku r. 2017 z dôvodu predfaktúry
prác, ktoré mal vykonať. V uvedenom období vykonával nejaké práce pre žalobcu, pričom štatutárny
zástupca si nepamätal rozsah vykonaných prác. Žalobca zabezpečoval pre žalovaného pracovný odev,
pomôcky z dôvodu, že každý s kým spolupracoval, uvedené dostal, aby robil reklamu. Rovnako na
účely výkonu práce dostal žalovaný aj náradie, technické pomôcky, zariadenie, vrátane spotrebného

materiálu, keďže nimi nedisponoval, aby mohol realizovať zákazku. Žalovaný robil v rozhodnom období
práce aj pre inú spoločnosť a to EUROTOLE. To bolo naposledy, čo so žalovaným spolupracovali.
Od uvedenej spoločnosti dostali zákazku vo Francúzsku, pričom bolo potrebné vybaviť formulár
od Sociálnej poisťovne či nemá dlh, aby tam mohol žalovaný pracovať. Pretože potrebný formulár
nedodal, zamestnala ho francúzska firma. Štatutárny zástupca nevedel uviesť ako bola medzi žalobcom

a žalovaným dohodnutá odmena. Pokiaľ bolo v Zmluve uvedené minimálne 20 % zo zákazky
živnostníka, tak keď žalovaný zarobil 1000 eur mal z toho 800 eur a žalobca 200 eur. Spoločnosť
žalobcu mala v rokoch 2015-2017 jedného- dvoch zamestnancov, pričom všetky spolupráce boli so
živnostníkmi. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či vie aký je rozdiel medzi pracovnom právnymvzťahom zamestnávateľ - zamestnanec a obchodnoprávnym vzťahom, uviedol, že v prípade živnostníka
postačuje zmluva o zákazke. Žalovaný k nim prišiel spolupracovať, jednalo sa o sezónnu prácu,
vykonávali zákazky od júna do maximálne decembra. Žalovanému vyplácali odmenu v paušálnej výške,

počas celého obdobia, aj keď nebola sezónna, aby mohol zaplatiť sociálne a zdravotné odvody a aby
tak mohol začať robiť zákazku v ďalšej sezóne. V prípade veľkej zákazky sa to vrátilo naspäť. Prácu,
ktorú vykonal mu bola vyplatená na faktúru, nepamätá si, či žalovaný niečo vrátil alebo nie. Niečo bolo
spárované v účtovníctve, ale všetko nie. Pokiaľ nezarobil, nemožno spárovať celú výplatu. Štatutárny
zástupca si nepamätal, či si uplatňovali niekedy reklamáciu voči žalovanému za ním uskutočnené

práce, ale vedel, že spol. Europa France žiadala, aby žalovaný nevykonával prácu ohľadom preliačin,
lebo to nevedel. Peniaze od spoločností, kde vykonával prácu žalovaný, išli priamo na účet žalobcu.
So žalovaným sa nedohadovali na pracovných podmienkach. Za obdobie od júna 2016 do júla 2017
požadovali od žalovaného týždňové výkazy.

11. Právny zástupca žalovaného v konaní uviedol, že bolo pravdou, že žalovaný nepredložil všetky

výkazy za celé obdobie spolupráce so žalobcom, avšak bolo málo pravdepodobné až vylúčené, že ak
by žalovaný pre žalobcu nevykonával žiadne práce, že by mu tento poskytoval plnenie v rozsahu, ktorý
vôbec nie je zanedbateľný a to ani pre spoločnosť s vyšším obratom ako je žalobca. Žalobca nikdy u
žalovaného nereklamoval absenciu alebo nedodanie výkazov na vykonanie prác, čo ho diskvalifikuje
pri neskôr uplatnenej reklamácií. Prvýkrát kedy žalobca poukázal na nedodanie výkazov bol november

2018, kedy žalobca odstúpil od Zmluvy so žalovaným, pričom podľa Obchodného zákonníka odstúpenie
od zmluvy nenastupuje ex tunc, ale ex nunc znamená to, že ak žalobca žalovanému plnil protiplnenie zo
strany žalovaného nereklamoval a až v neskoršom období urobil úkon smerujúci k zániku vzájomného
právneho vzťahu a nemal nárok na vymáhanie takéhoto plnenia. Živnostenské oprávnenie nie je
prekážkouprevznikpracovnoprávnehovzťahuazkonaniažalobcuajvinýchveciachmožnousudzovať,

že takýmto spôsobom obchádzal pracovnoprávne predpisy. V intenciách § 41 Občianskeho zákonníka je
predmetný úkon zmluvy medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne zastretým právnym úkonom, ktorý
medzi nimi založil pracovnoprávny vzťah. Uvedené vyplývalo aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci Raulin C- 357/89, konkrétne bod 10 alebo vo veci Trojany C - 456/02 a bod 15, kde sú uvedené
kritéria, v zmysle ktorých je nutné posudzovať predmetný vzťah ako pracovnoprávny. K uvedeným

záverom však možno dospieť aj napríklad na základe aplikácie testu ekonomickej závislosti alebo testu
skutočnej kontroly, ktorými možno z hľadiska právnej interpretácie posudzovať vzťahy medzi subjektami
ako pracovnoprávne alebo ako obchodnoprávne. Z vyjadrení konateľov žalobcu na pojednávaniach
vyplývalo, že v rozhodnom období žalovaný pre žalobcu vykonával práce, vykonávanie prác potvrdili.
I keď s tým, že konateľ V. C. uviedol, že sa mu až tak nedarilo, rovnako vykonávanie prác potvrdil

pre žalobcu zo strany žalovaného aj druhý konateľ. Právny zástupca v rámci záverečnej veci uviedol,
že v prípade, ak by mal súd za to, že predmetný právny vzťah je vzťahom obchodnoprávnym, v
takom príp. nemožno nárok žalobcu posúdiť dôvodne ako nárok vzniknutý z odstúpenia od zmluvy,
nakoľko na odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu neboli splnené zákonné ani zmluvné predpoklady.
Ak by súd predmetný nárok posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, potom je potrebné dať

do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 3 Mcdo/40/2012 zo dňa 27.04.2015, ktorého
právny názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze 2Us/637/2015 zo dňa 24.02.2016, v ktorom tieto súdy
uviedli, že v prípade premlčania nároku vo veci neupravenej Obchodným zákonníkom je nutné aplikovať
ustanovenie o premlčaní ustanovené v Občianskom zákonníku a keďže špeciálne ustanovenia o
premlčaníbezdôvodnéhoobohateniaObchodnýzákonníkneobsahuje,jenutnénatietonárokyaplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný v takomto prípade voči žalobcu vznáša v celom
rozsahu námietku premlčania. Žalovaný v priebehu konania produkoval dôkazy, ktoré sú spôsobilé
preukázať, že minimálne v obdobiach pokrytých faktúrami č. 173254, 172352, 09/2016, 08/2016,
07/2016, 06/2016, 05/2016, 06/2015 a 05/2015 pre žalobcu vykonával práce na ním určenom mieste/
miestach, tieto skutočnosti vyplývajú zo zmlúv o poskytovaní PDR služieb za obdobie od 05.04.2017 do

04.07.2017 od 08.06.2015 do 31.12.2015, od 01.05.2016 do 30.09.2016 a z tých výkazov prác, ktoré
sú čitateľné a z ktorých možno rozpoznať meno žalovaného a čas poskytnutia služieb jeho osobou. Nie
je teda možné uplatniť domnienku, na ktorú poukazoval žalobca, že v prípade negatívnych skutočností
nemal povinnosť uniesť dôkazné bremeno žalobca, nakoľko v týchto obdobiach bolo z predložených
dôkazov zrejmé, že žalovaný služby a práce žalobcovi poskytol, sporným teda mohol byť nanajvýš ich

rozsah, ktorú skutočnosť však nutne musel preukazovať žalobca, nakoľko z výpovede konateľa žalobcu
na pojednávaní dňa 09.11.2021 vyplýva, že peňažné prostriedky za práce vykonané žalovaným boli
poukazované na účet žalobcu. Okrem toho žalovaný poukázal aj na vyjadrenia konateľa žalobcu na
tom istom pojednávaní, ktorý uviedol, že si myslí, že v spornom období žalovaný práce pre žalobcuvykonával. Tým myslel celé sporné obdobie, nielen obdobie, ku ktorému predložil žalovaný dôkazy.
Žalovaný, poukázal na ust. § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak
žalobca mal za to, že mu vznikol akýkoľvek nárok z vád plnenia poskytnutého žalovaným, musel ich

notifikovať bez zbytočného odkladu po ich zistení pri zachovaní odbornej starostlivosti a ak tak neurobil,
nárok z vád plnenia stratil a nie je možné mu ich priznať. Ak žalovaný vo svojej výpovedi uviedol
určité časové obdobie, počas ktorého vykonával pre žalobcu práce, nemal tým na mysli koncentrované
obdobie nasledujúci deň po dni, ale myslel tým celkový počet dní v priebehu celého obdobia trvania
spolupráce.

12. Žalovaný v konaní uviedol, že Zmluva o spolupráci bola podpísaná v máji/júni roku 2015, kedy
si zakladal aj živnosť kvôli tejto práci, pričom zmluvu nedostal do rúk ani v kópii. Žalobca ho neškolil
vo vzťahu k predmetu činnosti, ktorú mal vykonávať, nakoľko školenie si spravil v predchádzajúcej
práci priamo v spol. Volkswagen Slovakia niekedy v roku 2012. Pracoval pre žalobcu v roku 2015
vo Francúzsku, potom v roku 2016 v Rakúsku a Českej republike. Vykonával dvojlisú prácu, úpravu
karosérií bez poškodenia laku tak, ako to mal uvedené aj v živnostenskom liste a nikdy inú prácu okrem

tejtoprespoločnosťžalobcunevykonával.PokynyzasielalZoltánGombosatobuďprostredníctvomsms
správy alebo e-mailom, kde bolo napísané miesto práce, čas práce, dátum začiatku práce. Zálohové
faktúry fakturoval z dôvodu, aby mu konatelia žalobcu, poskytli financie na platenie hotela a stravovanie.
Peniaze nevrátil, pretože existovala dohoda medzi ním a žalobcom a je to uvedené aj v Zmluve, že
žalobca mal povinnosť poskytovať prácu a keďže mu žalobca poskytol prácu za celé toto obdobie 24

mesiacov približne v rozsahu na tri a pol mesiaca, tak boli dohodnutí, že ako čerstvému otcovi mu
bude zasielať mesačne sumu 1.250 eur na chod rodiny, keďže žalobca prácu pre neho nemal. Nikdy
nevedel za akú sumu odrába auto, keďže žiadne sumy za odpracovanú prácu neboli. Celková suma
za odpracované autá išla priamo na účet konateľov žalobcu. Ohľadom procesu výjazdu do zahraničia
žalovaný uviedol, že mu prišla správa alebo e-mail od žalobcu, kde bolo uvedené miesto práce, začiatok

práce - deň a hodina, následne sa zbalili a išli minimálne vždy dvaja alebo traja, to určoval žalobca.
Žalobca mal aj firemné autá, ale chodili svojimi, keďže žalobca pýtal prenájom. Pohonné hmoty si
hradili sami. Museli si nájsť hotel, kde sa ubytovali a to si tiež hradili sami. V daný dátum a čas sa
dostavili na miesto určenia, kde ich čakal nejaký človek. Zavolali Zoltánovi a dohodli s ním podmienky
a ukázal im čo budú robiť, aké autá a kde. Buď išli do servisu, na nejaké parkovisko alebo budovy

v tom areáli. Žalovaný potvrdil, slová žalobcu, že pred uskutočnením práce na konkrétnom aute mu
mal byť predložený preberací a prijímací protokol, ktorý obsahoval údaje o stave škody vozidla, druh,
číslo vozidla. K poznámke žalobcu, že žalovaný mal vyplniť všetky údaje o tom, čo opravoval, akú časť
auta a mal mu to odovzdať k podpisu a opečiatkovaniu osobe, ktorá im prácu prideľovala na danom
mieste, žalovaný uviedol, že tieto protokoly dostávali ako dvojica a nie každý sám a tieto protokoly

odovzdával výhradne M. D., ktorý býval najbližšie k sídlu spoločnosti žalobcu. Nie v každom protokole
bola napísaná suma, nie každé auto bolo ocenené. V Rakúsku to fungovalo takto, že autá sa ocenili
hneď alebo v ten deň, ale pri prácach vo Francúzsku tie sumy neboli udané a tak isto aj v Česku. Bolo
vyplácaných 80 % a z týchto 80 % si žalobca strhával zálohové faktúry. Servis pre ktorý robili, zasielal
peniaze za odrobenú prácu žalobcovi, ktorý si následne odrátal 20 % a ešte si odrátal zálohové faktúry

a zvyšok poslal na účet. Sám podával daňové priznanie a plnil si odvodové povinnosti. Počas trvania
záväzkového vzťahu so žalobcom sa nedomáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na
pracovnoprávny, takto spolupracovali. Žalovaný uviedol, že žalobca rozmýšľal, že by ich zamestnal ako
zamestnancov s paušálnou mesačnou výplatou, s tým, že o uvedenom sa dozvedel od zamestnancov,
s ktorými spolupracoval.

13. Z výsluchu svedka X. U. súd prvej inštancie zistil, že so spoločnosťou žalobcu spolupracoval od
roku 2015 doposiaľ. Spolupráca fungovala tým spôsobom, že žalobca dal telefonicky dopredu vedieť
kam majú prísť. Vyplácaný bol na základe faktúr po práci. Je živnostníkom, vykonával práce len pre
spoločnosť žalobcu, iné zákazky nemal. Žalovaný vykonával práce pre žalobcu od leta 2015. So
žalovaným spolupracovali vo Francúzsku v roku 2015 alebo 2016 v období dvoch mesiacov. V zahraničí

pri výkone prác im dával pokyny k práci pracovník, ktorý im vysvetľoval čo majú robiť a kde, jednalo
sa o zamestnanca pána P.. Sami si nezháňali žiadne zákazky. Svedok nemohol s istotou potvrdiť, že
by žalovaný v rozhodnom období od konca roka 2015 do začiatku roka 2017 neposkytoval žalobcovi
žiadne plnenia, to zn. žiadnu prácu nevykonával pretože zmluvy nevidel a nevie ako sú podpísané, ale
vedel potvrdiť, že na tej akcii boli. Nevedel vydokladovať presný čas kedy spolupracoval so žalovaným,

ale podľa faktúr by vedel aspoň približne. So žalovaným vykonávali odlišný druh práce, hoci boli na
rovnakom mieste. Prácou žalovaného bola predpríprava motorových vozidiel. On zasa rozoberal a
následne skladal vozidlo, keď už bolo opravené. Boli tam nejaké papiere, ktoré súviseli s opravou áut,každé auto malo papier, ale nepamätal si presne čo na nich bolo. Nevypĺňal žiadne papiere, len podpísal,
že auto pripravil.
14. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach v priebehu konania uviedol, že žalovaný žiadnym

spôsobom nepreukázal protiplnenie za ním vystavené zálohové faktúry. Dokumenty, ktoré predložil
žalovaný, konkrétne Zmluvy o poskytovaní PDR služieb, nepreukazovali výkon plnenia žalovaného
pre žalobcu za vystavené zálohové faktúry. Ide o dokumenty ktoré slúžili na vybavenie potrebných
dokumentov na plnenia v zahraničí ako napríklad certifikát A1, ktoré žalovaný neodovzdal. V
predložených e-mailoch nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané, že žalovaný plnenie

zo zálohovej faktúry vykonal, ide len o objednávky, ktoré nedokazovali jeho prítomnosť a vykonanie
protiplnenia. Žalovaný si vystavoval faktúry za vykonané plnenia z ktorých žalobca zálohové faktúry zo
začiatku nestrhával a to z dôvodu, aby sa žalovaný nedostal do finančného mínusu. Z predložených
všetkých ostrých faktúr žalovaného, ktoré vystavil pre žalobcu vyplývalo, že žalovanému boli strhávané
zálohové faktúry za plnenie len z faktúry číslo 08/2016 zo dňa 26.8.2016, číslo 11/2016 zo dňa
14.10.2016 a zálohová faktúra číslo 172351 bola strhnutá z faktúry číslo 172302 zo dňa 03.04.2017

a ostatné zálohové faktúry neboli vrátené žiadnym protiplnením zo strany žalovaného. Z predložených
ostrých faktúr žalobcom, ktoré vystavoval žalovaný vyplývalo aj to, že sumu 1.250 eur za zálohové
faktúry nemožno brať ako mzdu, nakoľko po odrobení plnenia mu bola započítaná za odrobené plnenie,
ktorú žalobca následne previedol na účet žalovaného. Keby toto tvrdenie žalovaného bolo pravdivé,
žalovaný by si nefakturoval rôzne sumy za vykonané práce. Taktiež poukázanie žalovaného na e-

mail kde pán C. používa terminológiu ako „výplata“, „práca“ nepreukazuje, že išlo o pracovnoprávny
spor. Dané výrazy boli bežne používané v neoficiálnej komunikácii a nevyvracia to fakt, že ide o
obchodnoprávny vzťah, kde žalovaný vystupuje ako fyzická osoba podnikateľ, ktorý si za plnenia
vystavuje faktúry, čo vyplýva aj z e-mailu predloženého žalovaným zo dňa 23.10.2020 o 10:41 hod.,
kde je jeho samotný výkon ako živnostník popisuje sám žalovaný a tiež aj z e-mailu zo dňa 31.3.2017,

kde pán C. od žalovaného žiadal živnostenský list, dlhy zo sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne
ako aj z daňového úradu. K výpovedi žalovaného, kde tvrdil, že ako ďalší dôkaz vykonanej práci mala
byť objednávka zamestnancov pre firmu Autohaus treba podotknúť, že objednávka neslúži ako dôkaz
vykonanej práce. Z výpovede svedka X. U. tiež nebolo dokázané, že žalovaný protiplnenia za zálohové
faktúry vykonal, nakoľko svedok nevedel kedy presne sa plnenia vykonávali.

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení počas konania uviedol, že právny vzťah medzi ním a žalobcom (a to
v celom období, počas ktorého vykonával žalovaný pre žalobcu prácu) spĺňal všetky atribúty pracovno-
právneho vzťahu. Žalovaný pracoval iba na základe pokynov a podľa požiadaviek žalobcu, pričom
žalobca poskytol a poskytoval žalovanému na výkon práce aj náradie a pracovné pomôcky potrebné
pre výkon práce. Pokyny ohľadom toho, akú prácu a pre koho má žalovaný vykonať, dostával žalovaný

výlučne od žalobcu (konateľov žalobcu alebo od jeho pracovníkov). Žalovaný sám nikdy nerozhodoval
o tom, kedy a akú zákazku vykoná a medzi žalobcom a žalovaným išlo celkom jednoznačne o vertikálny
vzťah charakteristický nadradeným postavením žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Práce vykonával
žalovaný pre žalobcu osobne a nikdy nie prostredníctvom tretích osôb. Žalovaný nikdy nevykonával
prácu vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale vždy vykonával prácu v mene žalobcu, ktorý

aj prijímal úhrady za prácu ním vykonanú, na svoj účet, a z ktorých peňažných prostriedkov následne
vyplácal žalovanému odmenu za vykonanú prácu. Rovnako žalovaný vykonával pre žalobcu práce len
v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám. Žalovaný teda nemohol byť za
žiadnych okolností, v období, v ktorom vykonával práce pre žalobcu, považovaný za podnikateľa, ktorý
rozhoduje samostatne, sám si určuje čas výkonu práce, sám rozhoduje o svojich zmluvných partneroch

a pod. Z celého obdobia výkonu práce žalovaného pre žalobcu bolo zrejmé, že žalovaný nevykonával
prácu za účelom dosahovania zisku, ale len s cieľom získať mzdu. Žalovaný nemal iných obchodných
partnerov, ako sa to pri podnikaní vyžaduje, ale prácu vykonával výlučne pre žalobcu. Právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným nemal a ani nemohol mať obchodnoprávny charakter. To obdobne platí
aj pre ostatných pracovníkov žalobcu, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 27.05.2021

aj svedok X. U., keď uviedol, že pracoval len pre žalobcu, iné zákazky nemal a že pokyny k práci mu
ukladalvýlučnežalobca.Akbyžalobcaargumentovaltým,žemedzižalobcomažalovanýmnebolanikdy
uzatvorená písomná pracovná zmluva podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, ale namiesto toho medzi
nimi bola uzatvorená Zmluva o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, a preto medzi
stranami sporu nevznikol pracovnoprávny vzťah, tento argument nemôže obstáť, a to z nasledovných

dôvodov: a) podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce je síce potrebné uzatvoriť pracovnú zmluvu písomne,
avšak Zákonník práce a ani iný právny predpis nesankcionuje nedodržanie písomnej formy pracovnej
zmluvy neplatnosťou; b) ustanovenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce má kogentný charakter a nie je možné
sa od jeho obsahu odchýliť na základe prejavu vôle zmluvných strán. Znamená to, že pracovnoprávnyvzťah nie je možné dohodou zmluvných strán nahradiť vzťahom obchodnoprávnym. Skutočnosť, že
žalovaný bol držiteľom živnostenského oprávnenia (ktoré si ale aj tak založil len za účelom splnenia
požiadavky žalobcu ku dňu uzatvorenia Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii,

čo bolo zrejmé z dátumu vzniku živnostenského oprávnenia - 22.05.2015) neznamenalo, že vzťah medzi
sporovými stranami by mohol byť obchodnoprávny. Živnostenské oprávnenie nie je prekážkou pre vznik
pracovného pomeru daného živnostníka. Z výpovední žalovaného, svedka X. U., ale aj z výpovede
samotného konateľa žalobcu - pána D. P., ako aj z predloženej e-mailovej komunikácie medzi konateľom
žalobcu a žalovaným, na pojednávaní dňa 27.05.2021 vyplynulo, že v období od mesiaca november

2015 do mesiaca jún 2017 žalovaný pre žalobcu vykonával prácu. Bolo teda nepravdivé tvrdenie
žalobcu, že žalovaný pre žalobcu práce nevykonal. Ak by žalobca tvrdil, že žalovaný mu nepredložil
výkazy o počte a typoch ním opravených motorových vozidiel, na čo sa mal zaviazať v Zmluve (v
čl. VII bode 7.2), a z ktorých mala žalovanému vyplývať provízia (čl. VII bod 7.3), je potrebné uviesť,
že počas celého obdobia spolupráce žalovaný tieto výkazy nezabezpečoval a žalobca mu to nikdy
nevytkol. Protokoly (ak sa odovzdávali) boli zabezpečované spolupracovníkom žalovaného, čo žalobca

nikdy u žalovaného nereklamoval a ani žalovanému iným spôsobom nevytýkal. Samotná Zmluva bola
vo vzťahu k určeniu výšky provízie neurčitá a teda aj neplatná. Dohoda na výške provízie vyjadrená
spôsobom „minimálne 20 % z každej zákazky živnostníka“ nie je určitá a nie je z nej zrejmé, aká mala
byť výška provízie v tom ktorom prípade, pričom žalobca sám nijakým spôsobom nepreukázal, ako
provízie pre žalovaného vypočítaval. Skutočnosť, že vypočítanie výšky provízie pre žalovaného nebolo

podľa Zmluvy možné, potvrdil, aj samotný konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 27.05.2021, keď uviedol,
že akýsi „sprostredkovateľ“ si účtoval z ceny opravy 40 % a že v prípade, ak bola oprava robená cez
sprostredkovateľa, malo ísť o inú výšku odmeny pre žalovaného. Vo vzťahu k nároku uplatnenému
žalobcom žalovaný dodal, že ak by sa aj pristúpilo na minimálnu výšku odmeny (teda 20%) z každej
zákazky (pričom nie je zrejmé, prečo by žalovaný nemal mať nárok na maximálnu výšku odmeny), potom

(z dokladov, ktoré predložil žalovaný a ktoré nie sú kompletné, nakoľko ich nemá k dispozícii), bolo nutne
konštatovať, že nárok na províziu žalovanému vznikol, a to za zákazky pre partnerov žalobcu: Autohaus
Straus Ford Gu Ford Fiesta; Renault Usine Georges Besse a Cuincy; TOTAL REPAIR GROUP sarl. Ak
žalobca na jednej strane tvrdil, že žalovaný pre neho v rozhodnom období vôbec nepracoval, ale na
druhej strane existujú dôkazy, z ktorých vyplýval opak, potom nemôže byť nárok žalobcu preukázaný.

Žalovanýpoukázalajnaskutočnosť,žežalobcasivočinemunikdyneuplatnilžiadnynárokzvádplnenia,
ktoré by bolo potrebné podľa § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka oznámiť bez zbytočného
odkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti. Žalovaný
vzniesol námietku, že žalobca neuplatnil vady plnenia včas a žiadal, aby súd prvej inštancie žalobcovi
nároky z vád plnenia nepriznal. Je nepochopiteľné, že by žalobca bez právneho dôvodu a pri neplnení

povinností zo strany žalovaného, mu tento plnil sumu vo výške 1.250 Eur v období 15 mesiacov (spolu
18.750 Eur) bez toho, aby si skontroloval, či žalovaný práce vykonal a v akom rozsahu.
16. Zo Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným dňa 23.05.2015 vyplývalo, že zmluvné strany mali v úmysle nadviazať a ďalej rozvíjať
obchodnú spoluprácu v činnostiach týkajúcich sa vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich

ďalšieho lakovania, teda v oblasti, v ktorej sa špecializoval žalobca a v ktorej by mal žalovaný podnikať
v spolupráci so žalobcom. Podľa článku 7.2. Zmluvy živnostník mal povinnosť zasielať žalobcovi (po
ukončení školenia a začatí podnikania v predmete zaškolenia) týždňové výkazy práce o počte a
typoch ním opravovaných motorových vozidiel technológiou PDR za predošlý týždeň, a to do 3.dňa
nasledujúceho týždňa pod hrozbou obdržania zmluvnej pokuty vo výške 50.000 eur. Výkaz práce

živnostníka o počte a typoch opravovaných vozidiel za predchádzajúci týždeň musel obsahovať: dátum,
miesto, typ vozidla, VIN vozidla, SPZ vozidla, cenovú kalkuláciu každej opravy. Podľa článku 7.3. Zmluvy
žalobca mal nárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky živnostníka. Provízia žalobcu
bude vypočítaná na základe mesačných výkazov práce predložených živnostníkom a bude splatná do
15 dní od vyhotovenia faktúr žalobcom. Podľa článku IX. sa zmluva uzatvorila na dobu určitú 10 rokov

počnúc dňom jej podpísania.
17. Zo zmlúv o poskytovaní PDR služieb uzavretých medzi žalobcom a žalovaným vyplývalo, že ich
predmetom bola oprava vozidiel PDR (odstraňovanie škôd po krupobití), údržba motorových vozidiel
bez zásahu do motorickej časti vozidla s metódou PDR, čistiace a upratovacie služby. Uvedené zmluvy
boli uzavreté za obdobie od 08.06.2015 do 31.12.2015, od 01.05.2016 do 30.09.2016 a od 05.04.2017

do 04.07.2017.
18. Z podania žalobcu zo dňa 19.11.2018 označeného ako BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva
vyplývalo, že vzhľadom na neplnenie si povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o zaškolení, obchodnej
spolupráci a provízii, v ktorej sa žalovaný zaviazal okrem iného podľa čl. VII bod 7.2. zmluvy žalobcovi poukončení školenia a po začatí podnikania v predmete zaškolenia zasielať jednomesačné výkazy práce o
počte a typoch opravovaných motorových vozidiel technológiou PDR za predošlý týždeň a to do 10-eho
dňa nasledujúceho mesiaca. Z uvedeného podania ďalej vyplýva, že spoločnosť žalobcu od predmetnej

zmluvy odstupuje, keďže sa jednalo o podstatné porušenie Zmluvy a túto povinnosť si žalovaný nesplnil
ani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018. Žalobca zároveň vyzval na
vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté v celkovej výške 18.750 eur bez akéhokoľvek
protiplnenia.
19.SúdprvejinštanciepocitáciizákonnýchustanoveníObchodnéhozákonníka(§269ods.2,§345ods.

1, § 346 ods. 1, § 349 ods. 1, § 350 ods. 1, § 351 ods. 1, ods. 2, § 369 ods. 2, § 369c ods. 1) a nariadenia
vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 1 ods.
1 a § 2) konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 23.05.2015 uzavreli Zmluvu o zaškolení,
následne o obchodnej spolupráci a provízii, predmetom ktorej bolo rozvíjať obchodnú spoluprácu v
činnostiach týkajúcich sa vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania,
teda v oblasti, v ktorej sa špecializoval žalobca a v ktorej by mal žalovaný podnikať v spolupráci so

žalobcom. Žalovaný však v konaní namietol, že medzi stranami bol zdanlivo uzatvorený obchodno-
záväzkový vzťah a právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňal všetky atribúty pracovno-právneho
vzťahu. Z argumentácie žalovaného, ktorý podrobne popísal všetky znaky závislej práce a aplikoval ich
na svoj prípad sa mohlo javiť, že činnosť, ktorú vykonával mohla niesť niektoré znaky závislej práce. Z
obsahu uvedenej Zmluvy vyplývalo, že táto upravuje práva a povinnosti medzi dvoma podnikateľskými

subjektami, pričom žalovaný nepreukázal, že sa počas trvania právneho vzťahu so žalobcom domáhal
zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na pracovnoprávny a v tejto súvislosti neprodukoval
žiadne dôkazy. Rovnako tak ani pokiaľ ide o skutočný prejav vôle pri uzatváraní predmetnej Zmluvy.
Žalovaný disponoval živnostenským oprávnením vystaveným na jeho meno, ktoré okrem iného zahŕňalo
aj údržbu motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti, súhlasil s konštrukciou Zmluvy a na

základe jej obsahu vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie. Vykonané práce fakturoval žalobcovi na
základe faktúr, čo bolo v konaní bez pochýb preukázané. Vo vlastnom mene podával daňové priznanie a
samostatne si plnil aj odvodové povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukázal na skutočnosť, že práce vykonával
len v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám a tiež, že úhrady za prácu
vykonanú žalovaným prijímal žalobca na svoj účet, súd prvej inštancie uviedol, že jednotlivé záväzky

zo zmlúv o dielo realizoval ako subdodávateľ žalobcu ako zhotoviteľa (v postavení objednávateľa voči
žalovanému), pričom v takomto prípade je bežné, že subdodávateľ si neurčuje čas realizácie sám, ale
postupuje na základe pokynov objednávateľa alebo zhotoviteľa pre ktorého dielo realizuje a rovnako,
že peňažné prostriedky sú poukazované na účet žalobcu ako zmluvného partnera objednávateľa diela
a nie na účet žalovaného ako subdodávateľa. Uvedené tvrdenia žalovaného teda nezakladali, že

by nemal byť považovaný za podnikateľa. Zo živnostenského registra vyplývalo, že žalovaný aj po
ukončení spolupráce so žalobcom naďalej podniká ako živnostník v rovnakých predmetoch podnikania
ako v prípade spolupráce so žalobcom a teda argumentáciu žalovaného považoval konajúci súd za
účelovú vzhľadom na podanie žaloby o zaplatenie po založení a skončení obchodno-právneho vzťahu
medzi stranami a uvedené nemohlo byť skutočnosťou, ktorá by vyvolala zmenu tohto vzťahu na

pracovnoprávny len preto, aby boli plnenia/preddavky poskytované žalobcom žalovanému uznané za
mzdu.
20. Zmluva o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii podľa názoru súdu prvej inštancie
predstavovalarámcovúzmluvu,ktorúObchodnýzákonníkneupravujeanaktorúbolopotrebnéaplikovať
ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka o nepomenovanej zmluve. Táto Zmluva určovala len

základnýokruhprávapovinnostízmluvnýchstrán,pričomnajejzákladezmluvnéstranyuzatváraliďalšie
čiastkové zmluvy/objednávky, ktoré špecifikovali detailnejšie podmienky zmluvného vzťahu v tomto
prípade označenie objednávateľa diela, pre ktorého bude žalovaný ako subdodávateľ dielo vykonávať,
miesto a čas vykonania diela, ale aj napr. dohodu o výške provízie, čo vyplývalo aj z predložených
zmlúv o poskytovaní PDR služieb a tiež e -mailovej komunikácie medzi objednávateľom a žalobcom

ako dodávateľom a zároveň v súvislosti s touto zmluvou boli dohodnuté aj preddavky na budúce plnenia
poskytnuté žalovaným. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť takejto Zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu
k určeniu výšky provízie uvedené neobstojí, nakoľko z bodu 7.3. Zmluvy je zrejmé, že žalobca mal
nárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky žalovaného a teda zmluvné strany si v
rámci čiastkových zmlúv mohli dojednať vyššiu províziu zo strany žalobcu, pričom jej výška závisela,

ako vyplynulo z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie aj
od podmienok objednávateľa.
21.ZpredloženéhopodaniaoznačenéhoBEULENDOKTORs.r.o.,protiE.G.-výzvasúdprvejinštancie
zistil,žežalobcaodstúpilodZmluvyprepodstatnéporušeniezmluvnejpovinnostižalovanéhopredkladaťvýkazy práce. Súd prvej inštancie mal za to, že nepredkladanie výkazov prác zo strany žalovaného
možno považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorú si zmluvné strany upravili v bode
7.2. Zmluvy aj vzhľadom na zmluvnú pokutu, ktorú mali pre prípad porušenia tejto povinnosti dojednanú.

V danom prípade však nemožno mať za to, že by žalobca bez zbytočného odkladu žalovanému oznámil
odstúpenie od Zmluvy po tom, čo sa o porušení povinnosti dozvedel (§ 345 Obchodného zákonníka) a
preto bol žalobca oprávnený odstúpiť od Zmluvy za podmienok stanovených pri nepodstatnom porušení
zmluvy (§ 346 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri nepodstatnom porušení zmluvy môže zmluvná strana
odstúpiť od zmluvy len v tom prípade, ak určí na plnenie zmluvy primeranú dodatočnú lehotu a druhá

zmluvná strana nesplní povinnosť ani v tejto lehote. V odstúpení od Zmluvy žalobca uviedol, že žalovaný
si nesplnil povinnosť ani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018, ale
keďže uvedená výzva v konaní nebola predložená a žalovaný v konaní uviedol, že prvou výzvou/
reklamáciou nesplnenia si zmluvnej povinnosti malo byť práve podanie označené BEULENDOKTOR
s. r. o., proti E. G. - výzva, tak konajúci súd nemal preukázané, že by žalobca žalovanému poskytol
dodatočnú primeranú lehotu na plnenie. V zmysle ustanovenia § 350 Obchodného zákonníka potom

platí, že ak oprávnený neposkytne povinnému primeranú lehotu na plnenie, resp. neposkytne vôbec
žiadnudodatočnúlehotuaodzmluvyodstúpi,právneúčinkyodstúpeniaodzmluvynastávajúažmárnym
uplynutím primeranej lehoty. Odstúpenie bolo datované dňom 19.11.2018, pričom k podaniu žaloby na
súddošlodňa21.02.2020,čosúdprvejinštanciepovažovalzaprimeranúlehotunasplneniesipovinnosti
a teda jej uplynutím nastali účinky odstúpenia. Odstúpením od Zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti

strán zo Zmluvy a plnenia poskytnuté pred odstúpením si strany majú vrátiť, pričom toto plnenie sa
nestáva bezdôvodným obohatením, ale jedná sa o vrátenie zmluvného plnenia.
22. Žalobca sa od žalovaného domáhal vrátenia poskytnutých plnení, pričom v konaní nebolo sporným,
že žalovaný dňa 02.12.2015 poukázal na účet žalovaného sumu 1.250 eur, dňa 02.01.2016 sumu 1.250
eur, dňa 27.01.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.02.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.03.2016 sumu 1.250 eur,

dňa 26.04.2016 sumu 1.250 eur, dňa 25.05.2016 sumu 1 250 eur, dňa 19.06.2016 sumu 1.250 eur,
dňa 12.07.2016 sumu 1.250 eur, dňa 11.08.2016 sumu 1.250 eur, dňa 05.09.2016 sumu 1.250 eur, dňa
19.12.2016 sumu 1.250 eur, dňa 20.01.2017 sumu 1.250 eur, dňa 21.05.2017 sumu 1.250 eur, dňa
24.06.2017 sumu 1.250 eur. Uvedené plnenia predstavovali preddavky na budúce plnenia zo strany
žalovaného, ktoré boli predmetom Zmluvy a dojednané medzi zmluvnými stranami práve v súvislosti

s touto Zmluvou. Z vyjadrení štatutárnych zástupcov ako aj z faktúr predložených v konaní vyplývalo,
že po vykonaní prác/diela žalovaným tento vystavil „ostré faktúry“, z ktorých mu boli odrátané zálohové
faktúry. Pokiaľ teda žalobca odstúpil od Zmluvy a žalovaný neposkytol plnenie, ohľadom ktorého mu
boli uhradené preddavky, ktoré na vykonanie budúcich plnení prijal, nie je právny dôvod na držanie
takéhoto plnenia a je povinný ho vrátiť. Žalovaný v konaní argumentoval tým, že za žalované obdobie

práce vykonal, čo preukazoval v konaní predloženými listinnými dôkazmi. Z predložených Zmlúv o
poskytovaní PDR služieb, e-mailovej komunikácie podľa konajúceho súdu však nevyplývalo, že by
žalovaný práce v danom období skutočne vykonal. Rovnako z listín označených ako SI:D, predložených
súdu v nečitateľnej kópii (pričom žalovaný ani na výzvu súdu nedokázal zabezpečiť originály ani
čitateľnejšiekópietýchtolistín)nemožnobezpochýbuzavrieť,žebyžalovanýprácevrozhodnomobdobí

vykonával. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že za v rozhodnom období vykonával práce potom vyvstáva otázka,
prečo žalobcovi nevystavil „ostré faktúry“.

23. Žalovaný zároveň vzniesol v konaní námietku premlčania nárokov zo zodpovednosti za vadné
plnenie v zmysle ustanovenia § 562 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, s tým, že žalobca ich

mal notifikovať bez zbytočného odkladu po ich zistení pri zachovaní odbornej starostlivosti a ak tak
neurobil, nárok z vád plnenia stratil a nie je možné mu ich priznať. Súd prvej inštancie mal za to,
že nepredkladanie mesačných výkazov a nevykonanie diela nemožno zahrnúť pod pojem vady diela,
teda faktické vady diela, kedy predmet diela nezodpovedal výsledku určenému v zmluve, ale v prípade
nepredkladaniamesačnýchvýkazovsajednalooporušeniezmluvnejpovinnostivyplývajúcejzbodu7.2.

Zmluvy a v prípade nevykonania diela je porušený samotný záväzok vykonať dielo a teda ak žalovaný
dielo nevykonal, tak nemožno hovoriť o vadách diela.
24. Aj napriek tomu, že žalovaný predložil dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť
jeho skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za

výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
žalovaného nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. S poukazom na uvedené preto súduložil žalovanému povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie a zaplatiť žalobcovi sumu 18.750 eur, poskytnutú
žalobcom na základe vystavených zálohových faktúr (bod 2 tohto rozhodnutia).

25. Pri posudzovaní požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie zo skutočnosti, že
zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, čím žalobcovi vznikol zákonný nárok požadovať
popri plnení istiny aj úroky z omeškania, preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018, t. j. odo dňa nasledujúceho po
márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu až do zaplatenia.

26. Súd prvej inštancie v súvislosti s omeškaním žalovaného priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhradu nákladov spojených s
mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 362,75 eur, a to na základe výzvy zo dňa 19.11.2018,
predloženej v konaní žalobcom, ktorú skutočnosť žalovaný nenamietal.
27. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (CSP) a žalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu

trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením.

28. Proti napadnutému rozsudku podal dňa 30.05.2022 žalovaný odvolanie, a to v celom rozsahu (teda
proti výroku I. ako aj proti výroku II.) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby

odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol
a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

29. Podľa žalovaného prvým problémom odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu,

ktorým argumentuje v prospech dôvodnosti nároku uplatneného žalobcom bolo posúdenie vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, ako vzťahu obchodnoprávneho a nie pracovnoprávneho. V argumentácii
prvostupňového súdu boli obsiahnuté viaceré tvrdenia, ktoré neboli korektné a ktoré nemôžu obstáť. Súd
prvej inštancie zdôvodnil, prečo vzťah medzi žalobcom a žalovaným neposudzoval ako pracovnoprávny,
ale ako obchodnoprávny, pričom uviedol, že: „Z argumentácie žalovaného, ktorý podrobne popisuje

všetky znaky závislej práce a aplikuje ich na svoj prípad sa môže javiť, že činnosť, ktorú vykonával
mohla niesť niektoré znaky závislej práce. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, že táto upravuje práva
a povinnosti medzi dvoma podnikateľskými subjektami, pričom žalovaný nepreukázal, že sa počas
trvania právneho vzťahu so žalobcom domáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na
pracovnoprávny a v tejto súvislosti neprodukoval žiadne dôkazy. Rovnako tak ani pokiaľ ide o skutočný

prejav vôle pri uzatváraní predmetnej Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii.
Žalovaný disponoval živnostenským oprávnením vystaveným na jeho meno, ktoré okrem iného zahŕňalo
aj údržbu motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti, súhlasil s konštrukciou zmluvy a na
základe jej obsahu vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie. Vykonané práce fakturoval žalobcovi na
základe faktúr, čo bolo v konaní bez pochýb preukázané. Vo vlastnom mene podával daňové priznanie

a samostatne si plnil aj odvodové povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že práce
vykonával len v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám a tiež, že úhrady
za prácu vykonanú žalovaným prijímal žalobca na svoj účet, súd uvádza, že jednotlivé záväzky zo
zmlúv o dielo realizoval ako subdodávateľ žalobcu ako zhotoviteľa (v postavení objednávateľa voči
žalovanému), pričom v takomto prípade je bežné, že subdodávateľ si neurčuje čas realizácie sám, ale

postupuje na základe pokynov objednávateľa alebo zhotoviteľa pre ktorého dielo realizuje a rovnako,
že peňažné prostriedky sú poukazované na účet žalobcu ako zmluvného partnera objednávateľa diela
a nie na účet žalovaného ako subdodávateľa. Uvedené tvrdenia žalovaného teda nezakladajú, že by
nemal byť považovaný za podnikateľa. Zo živnostenského registra vyplýva, že žalovaný aj po ukončení
spolupráce so žalobcom naďalej podniká ako živnostník v rovnakých predmetoch podnikania ako v

prípade spolupráce so žalobcom a teda argumentáciu žalovaného považuje za účelovú vzhľadom na
podanie žaloby o zaplatenie po založení a skončení obchodno-právneho vzťahu medzi stranami a
uvedené nemôže byť skutočnosťou, ktorá vyvolá zmenu tohto vzťahu na pracovnoprávny len preto, aby
boli plnenia/preddavky poskytované žalobcom žalovanému uznané za mzdu.“

30. Argumentácia prvostupňového súdu uvedená v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
bola podľa žalovaného nepresvedčivá a nemala oporu v platnej právnej úprave SR. Zákonník práce
(a ani iný právny predpis SR) totiž nestanovuje pre účastníkov právneho vzťahu povinnosť domáhať
sa prekvalifikácie ich právneho vzťahu, aby ho bolo možné súdom považovať za pracovnoprávny.Ustanovenie § 41a ods. 2 OZ kogentne stanovuje, že v prípade, ak právnym úkonom má byť zastretý iný
právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.
Neexistuje však zákonná povinnosť na takúto zastretosť právneho úkonu osobitne upozorňovať.

31. Aj ďalšie úvahy prvostupňového súdu v tomto smere boli zjavne nesprávne. Skutočnosť, že
subjekt disponuje živnostenským oprávnením, nie je prekážkou vzniku pracovnoprávneho vzťahu.
Existuje množstvo subjektov, ktoré sú zamestnancami a popri tom aj podnikateľmi (to však nebol
prípad žalovaného, ktorý tým iba upozornil na nesprávnosť záverov prvostupňového súdu). Ak má

však subjekt živnostenské oprávnenie, nutne musí podávať aj daňové priznania, nakoľko inak by mu
hrozila zo strany orgánov verejnej moci sankcia (administratívnoprávna, ako aj trestnoprávna). Z týchto
skutočnosti nemožno vyvodzovať záver, že žalovaný nebol alebo dokonca nemohol byť so žalobcom
v pracovnoprávnom vzťahu.
32. Ani ostatné skutočnosti uvedené prvostupňovým súdom nemohli obstáť (napr. tvrdenia o
subdodávateľovi a vystavovaní faktúr a pod.). Žalovaný totiž uviedol, že okrem žalobcu nevykonával v

rozhodnom období (teda v období za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) práce pre iné
subjekty, pričom ak by žalobcovi nevystavil faktúru, žalobca by mu nevyplatil mzdu. Okrem toho, žalobca
prenechal žalovanému za účelom výkonu práce materiál a náradie, a to ešte v roku 2015, pričom až
v roku 2019 (konkrétne výzvou právneho zástupcu žalobcu zo dňa 18.02.2019) požiadal žalovaného o
vrátenie zapožičaného náradia, pričom následne na neho (dňa 08.04.2019) podal trestné oznámenie pre

podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Bolo teda jasné, že žalobca poskytol žalovanému
za účelom plnenia jeho pracovných úloh pracovné pomôcky a náradie, aby tak tento mohol riadne plniť
svoje pracovné úlohy podľa pokynov žalobcu. Túto skutočnosť prvostupňový súd akoby prehliadol. Je
neobvyklé, aby podnikateľ poskytoval inému podnikateľovi pracovné pomôcky a náradie na výkon jeho
podnikateľských aktivít a to dokonca bezodplatne. V tomto prípade teda žalobca žalovanému nielenže

poskytol na výkon jeho činnosti náradie a iné prostriedky (bezodplatne a v rozpore s účelom výkonu
podnikateľskej činnosti, ktorej cieľom je dosahovanie zisku a nie bezodplatné vypožičiavanie náradia),
ale aj materiál ako brúsnu pastu, tavné lepidlo, špeciálne ceruzky a pod., pri ktorých je zjavné že sa
používaním spotrebujú. Z uvedeného konania žalobcu bolo zrejmé, že vzťah medzi ním a žalovaným
nebol vzťahom dvoch podnikateľských subjektov, ale že išlo o vzťah zamestnanca a zamestnávateľa.

Túto skutočnosť však prvostupňový súd úplne prehliadol.
33. V súlade s načrtnutými myšlienkami sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí
(rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. augusta 2013), v ktorom sa
výslovne odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a napriek tvrdenej vôli zmluvných
strán byť podriadený obchodnoprávnemu režimu na základe mandátnej zmluvy deklaroval závislú

činnosť, keď zdôraznil, že: „Treba však tiež vychádzať zo skutočného obsahu právneho úkonu a
nemožno odhliadnuť ani od skutočnosti, aká činnosť bola fakticky vykonávaná ...“. Pri výklade vôle
zmluvných strán tak Najvyšší súd SR zvažoval nielen deklarovaný zámer strán podrobiť sa určitej
právnej regulácii, ale všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, a to predovšetkým prax a následné
reálne správanie strán, ktoré si medzi sebou ustálili. Súdy nemôžu vystavať posudzovanie zastretých

pracovnoprávnych vzťahov výlučne na navonok prezentovanej vôli zmluvných strán s absolútnym
uplatňovaním zásady zmluvnej voľnosti výberu zmluvného typu a s tým spojenej regulácie, ale reálny
obraz o skutočnej vôli zmluvných strán vytvára to, akým spôsobom sa zmluvné strany chovajú pri
vzájomnej spolupráci. Kľúčový je preto taký postup, aby charakter vykonávanej činnosti bol odhalený
na základe materiálneho posúdenia a pritom nie je dôležité na akom formálnom právnom základe má

byť táto činnosť vykonávaná.
34. Žalovaný v tomto smere poukazoval (v konaní pred prvostupňovým súdom) aj na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci Raulin C - 357/89 (bod 10.), ako aj Trojany C - 456/02. Prvostupňový
súd však k uvedeným argumentom nezaujal relevantné stanovisko. Okrem toho, vo vzťahu k
účtovným dokladom poukazoval žalovaný aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej samotná

skutočnosť, že žalovaný vystavil faktúru nemá a nemôže mať za následok vznik alebo trvanie
obchodnoprávneho vzťahu. Na dôvažok žalovaný poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 a 3 zákona
č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: (2) Závislá práca
je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne
zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase

určenom zamestnávateľom. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere,
v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v
inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom
vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Z uvedených dôvodovbolo potom zrejmé, že nárok na vrátenie akéhokoľvek plnenia, ktoré nutne považovať za mzdu, bol
vylúčený a nárok žalobcu bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodný.

35. Ak by aj, napriek argumentom a vyššie uvedenej judikatúre, mal odvolací súd za to, že tvrdený nárok
žalobcu sa mal posudzovať ako nárok obchodnoprávny, podľa žalovaného neboli splnené predpoklady
na to, aby súd žalobe vyhovel ani z tohto dôvodu. Argumenty a dôvody uvedené prvostupňovým súdom
totiž nemohli obstáť pre ich zjavnú nesprávnosť a nepresvedčivosť.
36. Prvostupňový súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že Zmluvu uzatvorenú medzi

žalobcom a žalovaným považoval za platnú, a to aj vo vzťahu k výške odplaty, pričom výslovne uviedol,
že: „Pokiaľ žalovaný namieta neplatnosť takejto zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu k určeniu výšky
provízie uvedené neobstojí, nakoľko z bodu 7.3. zmluvy je zrejmé, že žalobca má nárok na províziu
vo výške minimálne 20 % z každej zákazky žalovaného a teda zmluvné strany si v rámci čiastkových
zmlúv mohli dojednať vyššiu províziu zo strany žalobcu, pričom jej výška závisela, ako vyplynulo z
výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie aj od podmienok

objednávateľa.“
37. Z uvedeného teda vyplývalo, že ak žalovaný poskytoval pre žalobcu služby podľa predmetnej
obchodnoprávnej zmluvy, mal mať od žalobcu nárok na úhradu za ním poskytnuté služby v rozsahu
minimálne 20% z každej zákazky žalovaného. Strop (maximálna výška odmeny) nebol medzi sporovými
stranami dohodnutý a zo žiadneho dôkazu produkovaného zmluvnými stranami nevyplynulo, že by z

e-mailu alebo inak, bola táto výška odplaty dohodnutá. Samé o sebe by to nespôsobovalo problém,
ak by bolo pravdivé tvrdenie prvostupňového súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdil,
že: „Žalovaný v konaní argumentoval tým, že za žalované obdobie práce vykonal, čo preukazoval
v konaní predloženými listinnými dôkazmi. Z predložených Zmlúv o poskytovaní PDR služieb (č.l.
128-130 súdneho spisu), e-mailovej komunikácie (č.l. 131-135 súdneho spisu) podľa názoru súdu však

nevyplýva, že by žalovaný práce v danom období skutočne vykonal. Rovnako z listín označených ako
SI:D (č.l. 55-63 súdneho spisu), predložených súdu v nečitateľnej kópii (pričom žalovaný ani na výzvu
súdu nedokázal zabezpečiť originály ani čitateľnejšie kópie týchto listín) nemožno bez pochýb uzavrieť,
že by žalovaný práce v rozhodnom období vykonával.“

38. Uvedené konštatovanie prvostupňového súdu, v ktorom súd tvrdil, že zo žiadneho z dôkazov
predložených žalovaným nemal za preukázané, že práce pre žalobcu v rozhodnom období (za ktoré
si uplatnil žalobca nárok na vrátenie plnenia) vykonával, nemohlo obstáť. Tento záver prvostupňového
súdu bol zjavne arbitrárny, keď nielenže nemal oporu v listinách preložených žalovaným (ktoré
preukazovali vykonanie prác v období minimálne od 05.04.2017 do 04.07.2017, od 08.06.2015 do

31.12.2015 a od 01.05.2016 do 30.09.2016, a ktoré žalobca nijako relevantne nerozporoval), ale
dokonca žalobca sám, prostredníctvom konateľa pána V. C. uviedol, že v rozhodnom období (za ktoré
si žalobca uplatnil nárok na vrátenie plnenia) vykonával žalovaný pre žalobcu práce, pričom si akurát
nepamätal ich rozsah. Uvedená skutočnosť vyplývala jednak zo zápisnice z pojednávania vo veci
samej, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku a nebolo preto zrejmé, ako mohol konajúci súd (v

reťazi vzájomných súvislostí, keď konateľ žalobcu uviedol, že žalovaný práce pre žalobcu v rozhodnom
období vykonával a žalovaný predložil vo vzťahu k tomuto obdobiu písomné dôkazy) vyhodnotiť nárok
žalobcu ako dôvodný, a to najmä vo vzťahu k zmluvnému dojednaniu o minimálnom nároku vo veci
odmeny. Dokonca aj z výpovede svedka X. U. (pojednávanie zo dňa 27.05.2021) vyplývalo, že spolu
so žalovaným v rozhodnom období vykonával pre žalobcu práce. Aj druhý konateľ žalobcu, pán D. P.

potvrdil vykonávanie prác žalovaným v rozhodnom období.

39. Zo všetkých spomenutých dôkazov bolo potom zrejmé, že žalovaný pre žalobcu práce v rozhodnom
období vykonával. Ak bol sporný rozsah prác, táto skutočnosť bola na ťarchu žalobcu, nakoľko na
spornosť nároku (z hľadiska rozsahu) žalovaný počas celého konania upozorňoval.

40. Ako najproblematickejšia časť argumentácie prvostupňového súdu žalovaný považoval bod
odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď sa uvádza, že: „Z predloženého podania označeného
BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G.- výzva súd zistil, že žalobca odstúpil od Zmluvy o zaškolení,
následne o obchodnej spolupráci a provízii pre podstatné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného
predkladať výkazy práce. Súd má za to, že nepredkladanie výkazov prác zo strany žalovaného možno

považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorú si zmluvné strany upravili v bode 7.2.
Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii aj vzhľadom na zmluvnú pokutu, ktorú
mali pre prípad porušenia tejto povinnosti dojednanú. V danom prípade však nemožno mať za to, že by
žalobca bez zbytočného odkladu žalovanému oznámil odstúpenie od zmluvy po tom, čo sa o porušenípovinnosti dozvedel (§ 345 Obchodného zákonníka) a preto bol žalobca oprávnený odstúpiť od zmluvy
za podmienok stanovených pri nepodstatnom porušení zmluvy (§ 346 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Pri nepodstatnom porušení zmluvy môže zmluvná strana odstúpiť od zmluvy len v tom prípade, ak

určí na plnenie zmluvy primeranú dodatočnú lehotu a druhá zmluvná strana nesplní povinnosť ani v
tejto lehote. V odstúpení od zmluvy žalobca uvádza, že žalovaný si nesplnil povinnosť ani v dodatočnej
lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018, ale keďže uvedená výzva v konaní nebola
predložená a žalovaný v konaní uviedol, že prvou výzvou/reklamáciou nesplnenia si zmluvnej povinnosti
malobyťprávepodanieoznačenéBEULENDOKTORs.r.o.protiE.G.-výzva,taksúdnemalpreukázané,

že by žalobca žalovanému poskytol dodatočnú primeranú lehotu na plnenie. V zmysle ustanovenia §
350 Obchodného zákonníka potom platí, že ak oprávnený neposkytne povinnému primeranú lehotu na
plnenie resp. neposkytne vôbec žiadnu dodatočnú lehotu a od zmluvy odstúpi, právne účinky odstúpenia
od zmluvy nastávajú až márnym uplynutím primeranej lehoty. Odstúpenie je datované dňom 19.11.2018,
pričom k podaniu žaloby na súd došlo dňa 21.02.2020, čo súd považuje za primeranú lehotu na splnenie
si povinnosti a teda jej uplynutím nastali účinky odstúpenia. Odstúpením od zmluvy zanikli všetky práva

a povinnosti strán zo zmluvy a plnenia poskytnuté pred odstúpením si strany majú vrátiť, pričom toto
plnenie sa nestáva bezdôvodným obohatením, ale jedná sa o vrátenie zmluvného plnenia.“

41. Celé toto konštatovanie prvostupňového súdu žalovaný považoval za zmätočné a nemajúce oporu v
platnej právnej úprave a ani vo vykonaných dôkazoch. Z dôkazov predložených žalovaným bolo jednak

zrejmé, že výkazy boli žalobcovi v rozhodnom období (za ktoré si uplatňuje nárok na vrátenie plnenia)
predložené. Rovnako bolo zrejmé, že ak by nepredkladanie výkazov bolo porušením zmluvy, tak žalobca
totoporušovaniedlhodobotolerovalažalovanémuposkytovalplnenia(napriektomutoneskôrtvrdenému
porušovaniu povinnosti žalovaným). Odhliadnuc od uvedeného nebolo vôbec jasné, ako mohol súd
prvej inštancie vyhodnotiť odstúpenie zo dňa 19.11.2018 za výzvu na splnenie povinnosti a žalobu

vo veci samej za odstúpenie od zmluvy. Tieto úvahy prvostupňového súdu sú neudržateľné a nemali
oporu v platnej právnej úprave. Okrem toho, sú tieto úvahy v rozpore s výrokom rozhodnutia, v ktorom
prvostupňový súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania počnúc dňom 20.12.2018 a nie až
odo dňa nasledujúceho po dni podaní žaloby. Tento rozpor je evidentný a preukazuje nepresvedčivosť
rozhodnutia prvostupňového súdu.

42. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 349 OBZ odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s
OBZ, prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej zmluvnej strane. Ak konajúci
súd nemal za preukázané, že výzva zo dňa 20.06.2018 bola žalovanému doručená a v písomnosti zo
dňa 19.11.2018 sa od zmluvy odstupuje (čo súd považoval za predčasné - viď bod 31. odôvodnenia

napadnutého rozsudku) a v žalobe nebolo obsiahnuté žiadne konštatovanie, že žalobca od Zmluvy
o zaškolení, obchodnej spolupráci a provízii odstupuje, nie je zrejmé, ako mohol prvostupňový súd
dospieť k záveru, že odstúpenie podaním žaloby bolo platné. Odhliadnuc od toho, že odstúpenie od
zmluvy nemožno považovať za relevantné keďže bolo zjavné, že žalobcom uvedený dôvod odstúpenia
od zmluvy nemožno považovať za daný vo vzťahu k tomu, že žalobca tieto výkazy obdržal (dôkazy

predložené žalovaným, i keď ich žalobca nemal za celú rozhodnú dobu k dispozícii) a jednak ich
nevyžadoval, keď v celom rozhodnom období (december 2015 až jún 2017) poskytoval žalovanému
plneniabezohľadunazasielanievýkazov.Týmtopostupomsporovéstranymedzisebouvytvorilifaktický
stav, z ktorého nemožno žalobcom oportunisticky vyvodzovať domnelé porušenie zmluvnej povinnosti
a zneužívať právo voči druhej zmluvnej strane, a to najmä v období po ukončení pracovnej činnosti

žalovaným. Okrem všetkého vyššie uvedeného sú tieto úvahy prvostupňového súdu neudržateľné aj
preto, že súd na pojednávaní vyslovil predbežný právny názor, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje
za nárok z odstúpenia od zmluvy (viď zápisnica zo dňa 13.10.2020).

43. Pre žalovaného boli úplne nezrozumiteľné aj konštatovania prvostupňového súdu obsiahnuté v

bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd vysporiadaval s námietkou premlčania
vznesenejžalovanýmpodľa§562ods.2OBZ.Žalovanýsavkonaníprotinárokuuplatnenémužalobcom
bránil aj vznesením námietky premlčania, keď podľa obsahu mala činnosť vykonávaná žalovaným
pre žalobcu (ak by sa súd priklonil k záveru, že ide o obchodnoprávny vzťah) charakter zmluvy o
dielo. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom prvostupňového súdu, že predloženie mesačných

výkazov žalovaným by v danom prípade nebolo možné zahrnúť pod pojem vady diela. Ak sa má
totiž dielo zhotoviť a odovzdať s príslušnou dokumentáciou, nutne platí, že bez splnenia všetkých
povinností zo strany zhotoviteľa by dielo malo vady. Tieto vady sa neprejavujú len vo vadách funkčných
či mechanických, ale môže ísť aj o iné vady (§ 560 ods. 1 OBZ, podľa ktorého má dielo vady, aknezodpovedá výsledku určenému v zmluve). Ak teda dielo, podľa žalobcu, nezodpovedalo výsledku
určenému v zmluve (bolo zhotovené bez predloženia mesačných výkazov, čo však žalovaný rozporoval),
nutne bolo zo strany žalobcu postupovať bez zbytočného odkladu a tieto vady reklamovať. Toto však

žalobca neurobil a žalovaný vzniesol voči nároku uplatnenému žalobcom v neskoršom období námietku
premlčania. Tvrdenie prvostupňového súdu, že ak žalovaný dielo nevykonal, nemohlo mať vady, bolo
síce konštatovaním logickým, ale nie v reťazi všetkých vykonaných dôkazov, z ktorých bolo zrejmé, že
diela žalovaný pre žalobcu v rozhodnom období vykonával.

44. Zarážajúce bolo podľa žalovaného aj to, že podľa bodu 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku
prvostupňový súd priznal žalobcovi aj nárok na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením
pohľadávky nad rámec 40 Eur, pričom sumu vo výške 362,75 Eur považoval za preukázaný samostatný
nárok, a to na základe predloženej výzvy zo dňa 19.11.2018 adresovanej žalovanému. Takýto postup
prvostupňového súdu žalovaný namieta. Žalobca nepredložil žiadny doklad, z ktorého by vyplývalo, že
žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi odmenu za právne služby v predmetnej výške a teda, že

by mu vznikol akýkoľvek nárok spojený s mimosúdnym uplatnením pohľadávky. Nie je jasné, či a v akej
výške bol predmetný úkon právnej služby pre žalobcu, zo strany jeho právneho zástupcu, spoplatnený a
preto nie je zrejmé ani to, ako ho mohol mať prvostupňový súd za preukázaný. Tiež nebolo jasné, prečo
súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj paušálnu a aj konkrétnu sumu náhrady nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky.

45. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že vyhotovenie napadnutého rozsudku
prvostupňovým súdom, nereflektujúceho na jeho relevantné argumenty a ani na judikatúru, na ktorú
poukazoval, bolo možné považovať za arbitrárne a porušujúce jeho právo na spravodlivý proces.

46. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý napadnutý rozsudok považoval za vo

výroku v celom rozsahu vecne správny a odvolacie námietky žalobcu za irelevantné a navrhol, aby
odvolací súd odmietol podané odvolanie v zmysle § 386 písm. d) CSP alebo, aby v zmysle § 387 ods.
1 CSP napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
47. Žalobca svoje konkrétne odvolacie námietky nepodradil pod zodpovedajúce odvolacie dôvody

podľa § 365 ods. 1 CSP. Z obsahu odvolania vyplývalo, že žalobca v podstate namietal odôvodnenie
napadnutého rozsudku, čo je však neprípustné. Odvolanie žalovaného bolo podľa názoru žalobcu skôr
koncipované po obsahovej stránke ako vyjadrenie k dôkazom a právnej stránke veci, nie ako namietanie
napadnutého rozsudku.
48. Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že v predmetnom prípade nešlo medzi stranami o

obchodnoprávny,alepracovnoprávnyvzťahstránkonania.Suvedenounámietkousasúdprvejinštancie
správne, vecne a podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky
žalovaného v tomto smere boli len všeobecné (odkaz na § 41 ods. 2 OZ o zastretých právnych úkonoch
bez uvedenia bližších súvislostí) - generálne konštatuje, že existujú subjekty, ktoré sú zamestnancami
a popri tom aj podnikateľmi, čo „nie je prípad žalovaného“, ktorý však bol podnikateľom a žalovaný

všeobecne odkazoval na to, že subjekt so živnostenským oprávnením musí nutne podávať aj daňové
priznania. Nevedno však v akom zmysle tieto argumenty mali mať relevanciu pre predmet konania.
Žalovaný vystavoval faktúry pod svojimi podnikateľskými údajmi, čo tiež preukazuje obchodnoprávnu
povahuprípaduavzťahuodpočiatku.Akbyajžalovanývpredmetnomobdobímaluzatvorenúobchodnú
zmluvu (o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii) z 23.5.2015 uzatvorenú iba so

žalobcom, tak uvedené predmetný právny vzťah strán nečinilo pracovnoprávnym vzťahom.

49. Žalovaný odkazoval vo svojej argumentácii na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf/55/2012 z 15.08.2013,
pričom tento rozsudok nebol vynesený v rámci obchodného kolégia NS SR, pričom sám žalovaný
vyslovene uviedol, že má ísť o odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, avšak nešpecifikoval,

že akej. Takáto právna argumentácia žalovaného bola nekonkrétna. Žalobca poukázal na názor NS SR
v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/55/2012, z ktorého bol zrejmý podstatný rozdiel veci posudzovanej NS SR v
rozsudku sp. zn. 5 Sžf/55/2012 v porovnaní s predmetnou vecou strán konania: „nemožno nebrať do
úvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v zásade ani nedával
oprávnenie. V. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a ani nemohol vykonávať ako živnostník

tak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 živnostenského zákona“. V predmetnom
prípade bolo evidentné, že žalovaný pri uzatvorení Zmluvy o spolupráci konal v predmete svojho
podnikania (Údržba motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti vozidla). Predmetný vzťah teda
spadal pod tzv. relatívny obchodný vzťah podľa § 261 ods. 1 ObZ a súd prvej inštancie v okolnostiachkonkrétneho prípadu správne a podrobne vyhodnotil naplnenie kritérií obchodnoprávneho vzťahu
medzi stranami konania. Žalovaný síce považoval za „neobvyklé“ poskytnutie pracovných pomôcok
a spotrebného materiálu žalovanému na vykonávanie niektorých činností žalovaného pre žalobcu,

avšak uvedené nenarúšalo vzťah medzi stranami ako obchodnoprávny vzťah. Žalobca takto poskytol
žalovanému určitý benefit, ktorý mu pri tých prácach - dielach, ktoré vykonal nebol na príťaž, uvedené
namietal až s odstupom času. Uvedené bolo potrebné vnímať v komplexe právneho vzťahu, ktorý
zahrňoval najprv zaškolenie a potom obchodnú spoluprácu, keď žalovaný vystupoval ako subdodávateľ
a pracoval na zákazke - diele, ktoré mal zazmluvnené žalobca, čo je v súlade s § 538 ObZ. Žalobca bol

názoru, že Zmluva o spolupráci je po právnej stránke zmluvou o dielo, ustanovenia upravujúce zmluvu
o dielo sa na ňu vzťahujú, pričom ust. § 539 ods. 1 ObZ vyslovene predpokladá, že aj objednávateľ
(t. j. žalobca vo vzťahu k žalovanému) môže byť povinný obstarať veci na vykonanie diela a odovzdať
ich zhotoviteľovi a v prípade pochybností platí pravidlo, že sa predpokladá, že o cenu týchto vecí sa
neznižuje cena za dielo. Navyše, ust. § 537 ods. 1 ObZ, podľa ktorého zhotoviteľ je povinný vykonať
dielo na svoje náklady je dispozitívne ustanovenie.

50. Argumenty o tom, že žalovaný mal vykonať závislú prácu pre žalobcu boli nesprávne. Dokonca v
odvolaní žalovaný pripustil verziu, že medzi stranami išlo o obchodnoprávny vzťah, čím si odporoval vo
svojich odvolacích námietkach.

51. V odvolaní žalovaný vykladal bod 7.3 Zmluvy o spolupráci, avšak uvedené žalobca považoval za
irelevantné a nesprávne. Z bodu 7.3 Zmluvy o spolupráci nevyplývalo, že by žalovaný mal nárok na
províziu od žalobcu, pričom žalovaný nemohol mať nárok na žiadne plnenie, keď v súvislosti s úhradami,
ktoré žalobca žiadal vrátiť späť ani žiadne protiplnenie žalovaný žalobcovi neposkytol.

52. Pokiaľ ide o podstatnú skutkovú - dôkaznú otázku, či žalovaný vykonal práce - diela, na ktoré dostal
vopred plnenie od žalobcu a ktoré žiada žalobca žalobou vrátiť späť, tak súd prvej inštancie správne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom,
že práce - diela pre žalobcu vykonal (vzhľadom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vyslovenú napr. v
uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009 z 24.02.2010 nemožno považovať od žalobcu, aby dokazoval, že

žalovaný práce a diela nevykonal). Pokiaľ žalovaný uvádzal, že žalobca nijako relevantne nerozporoval
ním predložené listiny, ktorými mal v zámere preukazovať vykonávanie prác/diel pre žalobcu, tak
uvedené nebolo pravdou, pretože žalobca vo svojich písomných vyjadreniach ako aj na pojednávaniach
spochybňoval listiny predkladané žalovaným, uvádzal k nim konkrétne námietky, pričom sám žalovaný
k určitým listinám priznal, že boli nečitateľné, resp. ťažko čitateľné, že nedisponuje originálmi. Žalovaný

precenil výpoveď svedka X.Á. U., ktorý vypovedal len o 2 mesiacoch výkonu práce žalovaným vo
Francúzsku (za tie však žalobca nežiadal vrátiť peňažné plnenie). Dokonca sám žalovaný vypovedal,
že práce vykonával pre žalobcu v rozhodnom období (iba) v rozsahu 3 a pol mesiaca - zápisnica o
pojednávaní z 27.05.2021 (rozhodné obdobie bolo pritom obdobie od novembra 2015 do júna 2017).
Pokiaľ ide o výpovede konateľov žalobcu, tak žiaden z nich nepotvrdil, že by žalovaný vykonával práce

(diela) pre žalobcu v takom rozsahu ako to tvrdil žalovaný.

53. Žalovaný ďalej spochybnil právnu argumentáciu súdu prvej inštancie o odstúpení od zmluvy.
Odvolacie námietky žalovaného považoval žalobca za irelevantné, nebolo zrejmé pod aký odvolací
dôvod namietanie odstúpenia od zmluvy a jeho účinky vyhodnotené súdom prvej inštancie žalovaný

subsumuje. Otázka odstúpenia od zmluvy medzi stranami žalobcom nebola medzi stranami sporná,
žalovaný ju nenamietal, nenamietal platnosť odstúpenia od zmluvy medzi stranami. Námietky
žalovaného boli preto oneskorené. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného: „Z dôkazov predložených
žalovaným je jednak zrejmé, že výkazy boli žalobcovi v rozhodnom období...predložené“, žalovaný
predloženie výkazov žalobcovi nepreukázal. Nebol správny názor žalovaného, že súd prvej inštancie

vyhodnotil žalobu vo veci samej ako odstúpenie od zmluvy medzi stranami, ani že by súd dospel k
záveru, že odstúpenie (nastalo) podaním žaloby, uvedené vôbec nevyplývalo z napadnutého rozsudku.
Súd prvej inštancie s odkazom na § 350 ods. 1 ObZ vyslovil názor, že účinky odstúpenia od zmluvy
medzi stranami nastali dátumom doručenia žaloby. Názor súdu prvej inštancie nebol svojvoľný, ale súd
vecne a jasne vysvetlil dôvody a účinky odstúpenia od zmluvy strán, čo malo za následok povinnosť

žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnuté plnenie. Žalovaný nikdy nerozporoval ani výzvu z 20.06.2018
jemu adresovanú na predloženie výkazov (predloženie výkazov sa naopak snažil preukazovať v tomto
konaní, ale bezúspešne).54. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 13.10.2020 vyslovil
predbežný názor, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje za nárok z odstúpenia od zmluvy, tak
uvedené z predmetnej zápisnice z 13.10.2020 nevyplývalo, pričom predbežný právny názor nie je pre

súd záväzný, je to len predbežné stanovisko súdu, ktoré sa môže zmeniť.
55. Žalobca bol názoru, že výrok napadnutého rozsudku je vecne správny. Otázka právneho posúdenia
je vecou súdu. Alternatívne by bolo možné nárok priznaný žalobcovi napadnutým rozsudkom vyhodnotiť
ako nárok z bezdôvodného obohatenia, keďže v úhrnnej sume istiny uvedenej vo výroku napadnutého
rozsudku boli žalovanému žalobcom poskytnuté peňažné plnenia ako preddavky na vykonanie budúcich

právadiel,ktorévšakžalovanýnevykonal,pretomunevznikolžiadennároknaponechaniesipeňažných
súm poskytnutých mu vopred žalobcom. Žalobca bol po právnej stránke tiež názoru, že žalovaný získal
preddavky na cenu za dielo, avšak podľa § 548 ods. 1 ObZ nárok na cenu za dielo vzniká vykonaním
diela, ktorým sa rozumie riadne ukončenie a odovzdanie predmetu diela podľa § 554 ods. 1 ObZ a ako
súd prvej inštancie správne zistil žalovaný nepreukázal, že v súvislosti s prácami, na ktoré vopred dostal
preddavky, že by tieto práce (resp. diela) vykonal a preto mu nevznikol ani nárok na cenu za dielo (porov.

rozsudok KS v Žiline sp. zn. 13 Cob 391/2010 z 12.5.2011, rozsudok NS ČR sp. zn. 5 Obo 77/2007 z
30.7.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 32 Odo 1241/2006 z 28.5.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo
5241/2007 z 8 .12.2010) a preto bolo dôvodné a nutné, aby poskytnuté preddavky v úhrnnej výške istiny
vrátil žalobcovi (ako to vecne správne rozhodol súd prvej inštancie). Nebolo by spravodlivé a bolo by v
rozporespoctivýmobchodnýmstykom,abysižalovanýponechalpeňažnésumy(preddavky)poskytnuté

mu žalobcom, za ktoré neposkytol žiadne protiplnenie. Peňažné sumy boli žalovanému poskytnuté s tým
účelom, že v budúcnosti vykoná pre žalobcu určité práce, čo potvrdili konatelia žalobcu. Pokiaľ žalovaný
práce skutočne vykonal, tak preddavky boli zohľadnené v tzv. ostrých faktúrach vystavených žalovaným
voči žalobcovi, avšak v hodnote istiny podľa výroku napadnutého rozsudku žalovaný žiadne práce pre
žalobcu nevykonal.

56. Žalovaný poukázal na námietku premlčania, avšak túto vzniesol oneskorene až v záverečnej reči, čo
nemožno považovať za včasné uplatnenie prostriedku procesnej obrany. Navyše námietka premlčania
bola veľmi nekonkrétna a len všeobecná. Žalobca poukázal na názor v náleze Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 92/06 (v spojení s názorom v rozsudku NS SR sp. zn. 5 Obo/86/2005 zo 6.10.2005),

podľa ktorého aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho
v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho
zákonníka...v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd správne, ak dospeli k
záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú
premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemohlo preto

podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy“. Preto premlčanie nároku žalobcu podlieha 4ročnej premlčacej dobe a v žiadnom prípade a ani
len čiastočne nebol nárok žalobcu premlčaný.
57. Názor žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie „nereflektuje na relevantné argumenty
žalovaného a ani na judikatúru, na ktorú...poukazoval, je možné považovať za natoľko arbitrárne,

že porušuje jeho právo na spravodlivý proces, keď sa z rozhodnutia nedozvedá o presvedčivých
argumentoch,prektorébybolnárokžalobcudôvodnýajehoargumentysúdbezargumentácieopomína“
bol len veľmi všeobecný a neprestavoval náležite prezentovaný odvolací dôvod. Odkaz žalovaného na
jeho argumentáciu počas pojednávaní a v písomných vyjadreniach je v odvolaní takto všeobecne a
nekonkrétne neprípustný. Pre odvolanie pritom platí prísna koncentračná zásada. Súd prvej inštancie

dostatočne, vecne a jasne vyargumentoval výrok napadnutého rozsudku a skutočnosť, že sa nestotožnil
so stanoviskami žalovaného nezakladá odvolací dôvod.

58. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že nemožno považovať ním podané odvolanie za odvolanie proti
odôvodneniu rozhodnutia podľa § 358 CSP. Ak mal žalobca názor, že odvolanie bolo koncipované po

obsahovej stránke ako vyjadrenie k dôkazom a právnej stránke veci a na druhej strane namietal, že
odvolacie dôvody neboli podradené pod dôvody ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, nutne si
protirečil, nakoľko písm. f) je odvolacím dôvodom spočívajúcom na nesprávnych skutkových zisteniach
(čiževyjadreniakdôkazomsúnamieste)apísm.h)jeodvolacímdôvodomspočívajúcomnanesprávnom
právnom posúdení (čiže vyjadrenia k právnej stránke veci sú rovnako namieste).

59. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadom charakteru právneho vzťahu medzi stranami sporu,
žalovaný zotrval na svojich argumentoch. V tomto smere je kľúčové v postupe súdu, aby charakter
vykonávanej činnosti bol odhalený na základe materiálneho posúdenia a pritom nie je dôležité, na akomformálnom právnom základe má byť táto činnosť vykonávaná. Ak sa žalobca snaží metódou rozlíšenia
spochybniť aplikovateľnosť záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5Sžf/55/2012
s poukazom na to, že v danej veci nemalo samotné živnostenské oprávnenie umožňovať jednej zo

zmluvných strán vykonávať dohodnutú činnosť v obchodnoprávnej zmluve, tento argument sám o sebe
nemôže znamenať vylúčenie aplikovateľnosti záverov predmetného rozhodnutia na predmetný spor,
nakoľko uvedený argument bol iba jedným z argumentov, ktorý Najvyšší súd SR použil pre zdôvodnenie
svojich záverov.
60. Ak žalobca poukázal na ustanovenie § 539 ods. 1 OBZ a snažil sa z toho vyvodiť bežnú obchodnú

prax, pri ktorej veci potrebné na zhotovenie diela môže pokojne odovzdať objednávateľ zhotoviteľovi a
zákon tomu nebráni, bolo treba uviesť, že v danom prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo
o činnosť opakovanú a sústavnú a nešlo o jednorazové odovzdanie vecí na použitie pri zhotovovaní
diela, pričom tento materiál žalobca žalovanému dopĺňal a dodával opakovane, odhliadnuc od toho,
že žalovaný nebol pri výkone svojej práce samostatný a nezávislý, ale bol plne podriadený pokynom
žalobcu, ktorý tvrdil, že ho na výkon práce dokonca aj zaškolil (čo však žalovaný popiera). Ak podľa

žalobcu výkon podnikateľskej činnosti zahŕňal to, že podľa pokynov zmluvného partnera a výlučne pre
neho, s jeho materiálom a v ním určených dobách a priestoroch vykonával podnikateľ práce, tak takýto
výkon nespĺňa definičné kritériá podnikania podľa § 2 ods. 1 OBZ.

61. Za žiadnych okolností, žalovaný nesúhlasil s tým že právny vzťah žalobcu a žalovaného by sa mal

posudzovať ako obchodnoprávny. Žalovaný od počiatku tvrdí a trvá na tom, že jeho vzťah so žalobcom
bol vzťahom pracovnoprávnym.

62. Ak nemal mať žalovaný nárok na províziu od žalobcu (za ním poskytnuté služby v rozsahu minimálne
20% z každej zákazky) bolo potom otázne, prečo mu províziu žalovaný poskytoval. Ak si žalovaný

predmetné dojednanie nesprávne vysvetlil (podľa žalobcu), nutne dať žalobcovi do pozornosti, že toto
ustanovenie si vysvetľuje presne v zmysle praxe, ktorú žalobca vo vzťahu k žalovanému zvolil, a to že
peniaze za zákazky inkasoval žalobca a nie žalovaný (ako podnikateľ) a z týchto potom žalovaného
vyplácal. Na tomto mieste treba upriamiť pozornosť žalobcu a aj súdu na ustanovenie § 266 OBZ, čo
žalobca opomínal, keď ako subjekt ktorý žalovanému zmluvu predložil a zaviedol voči nemu určitú prax,

interpretuje ustanovenia zmluvy na ťarchu žalovanému a nie seba, pričom je zrejmé, že pri výklade
zmluvy a dojednaní sa musí vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane
rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania
strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci.
63. Žalovaný trval na tom, že v rozhodnom období prácu pre žalobcu vykonával. V tomto smere

opätovne dal do pozornosti listiny preukazujúce vykonanie prác v období minimálne od 05.04.2017
do 04.07.2017, od 08.06.2015 do 31.12.2015 a od 01.05.2016 do 30.09.2016, a ktoré žalobca nijako
relevantne nerozporoval. Žalobca sám, prostredníctvom konateľa pána V. C. uviedol, že v rozhodnom
období (za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) vykonával žalovaný pre žalobcu práce,
pričom si akurát nepamätal ich rozsah. Dokonca aj z výpovede svedka X. U. (pojednávanie zo dňa

27.05.2021) vyplývalo, že spolu so žalovaným v rozhodnom období vykonával pre žalobcu práce. Aj
druhý konateľ žalobcu, pán D. P. potvrdil vykonávanie prác žalovaným v rozhodnom období. Ak všetky
tieto osoby uviedli, že v rozhodnom období žalovaný prácu vykonával, nemohol byť nárok žalobcu
dôvodný (bez ohľadu na jeho rozsah).
64. Samotné odstúpenie od zmluvy medzi sporovými stranami sporné bolo a žalovaný ho od počiatku

rozporoval. V tomto smere možno dať do pozornosti už len odpor podaný žalovaným, v ktorom odmietal
reklamácie žalobcu a pod.
65. Je síce pravdou, že predbežný právny názor nie je záväzný, ale ak sa od neho súd odkloní, mal
by procesné strany o tomto upovedomiť, aby tak vedeli produkovať dôkazy a zamerať sa na použitie
účinných prostriedkov procesnej obrany či útoku. Tým, že to súd neurobil naplnil odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP.
66. Pokiaľ ide o argumentáciu vo vzťahu k neskorému uplatneniu námietky premlčania (až v záverečnom
návrhu), tento argument žalobcu nemal oporu v platnej a účinnej právne úprave a ani v judikatúre.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Cdo 120/2009: „Zo žiadneho ustanovenia
práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v

určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1
Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania
až do právoplatného skončenia veci.“67. Žalobca vo svojej duplike poukázal na to, že v prípade citovanej časti z rozhodnutia NS SR sp. zn.
5Sžf/55/2012 nejde teda o „obiter dictum“, ale o podstatný rozdiel, ktorý determinuje aj právne posúdenie
znakov podnikania, preto poukaz žalovaného na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/55/2012 a ním vybrané

časti v odvolaní bol nenáležitý.
68. Pokiaľ žalovaný odkazoval na to, že „žalovaný nebol pri výkone svojej práce samostatný a nezávislý,
ale bol plne podriadený pokynom žalobcu...“, tak žalobca uviedol, že žalovaný bol v podstate postavení
subdodávateľa, teda nie je ničím podozrivým, že pracoval na tej istej zákazke (predmete, či diele), ktorú
mal zazmluvnenú žalobca od hlavného objednávateľa, čo sú klasické obchodnoprávne inštitúty.

69. Z ničoho nevyplývalo, že by žalovaný dostával nejakú províziu, žalovaný dostával od žalobcu zálohu,
resp. preddavky na činnosť, ktorú mal v budúcnosti vykonať a keďže ju nevykonal, tak žalobca žiadal
zálohu, resp. preddavky bez (následného) protiplnenia zo strany žalovaného vrátiť späť (hoci aj po
odstúpení od zmluvy ako to vyhodnotil súd prvej inštancie). Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že
„peniaze za zákazky inkasoval žalobca a nie žalovaný...a z týchto potom žalovaného vyplácal“, tak
uvedené bolo v súlade s koncepciou subdodávateľského modelu (ale žalovaný mal dostať platby iba za

tie práce, ktoré žalovaný skutočne vykonal).
70. Nebolo pravdou, že by žalobca nerozporoval tvrdenie žalovaného, že vykonal prácu pre žalobcu
v súvislosti s nárokom, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje. Žalobca si uplatnil žalobou iba
nárok súvisiaci s tými preddavkovými platbami, za ktoré žalovaný neposkytol žiadne protiplnenie, práce
nevykonal.

71. K námietke, že súd má o zmenenom predbežnom právnom názore súdu upovedomiť strany, pričom
(aj keď nemožno vyslovene hovoriť o pozmenenom predbežnom právnom názore) súd vyslovene na
pojednávaní dňa 14.01.2022 prezentoval predbežný právny názor, ktorý použil ako rozhodujúci pre
právne posúdenie v odvolaním napadnutom rozsudku, preto nemohol porušiť žiadne právo žalovaného

a odvolaním napadnutý rozsudok nemožno považovať za nepredvídateľný.

72.K odkazu žalovaného na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/120/2009, žalobca uviedol, že uvedené
uznesenie sa týkalo OSP, na predmetné konanie je nepoužiteľné, pretože sa má aplikovať CSP,
ktorý v § 153 ods. 1 zaviedol povinnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany (vrátane hmotnoprávnej

námietky) včas, ktoré kritérium včasnosti nespĺňalo vznesenie námietky premlčania v záverečnej reči
žalovaného. Zdôraznil, že nárok žalobcu uplatňovaný žalobou nebol premlčaný a premlčuje sa v
štvorročnej premlčacej dobe.

73. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

74. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a
§ 380 CSP, a to bez nariadenia pojednávania (termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s §
219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave a po
oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie

je dôvodné, nie je možné mu vyhovieť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a
preto ho potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
75. Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
76. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je
upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.
77. Podľa § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka (§ 365) alebo veriteľa (§ 370)

znamená podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená od zmluvy odstúpiť,
ak to oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela.
78. Podľa § 346 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená
nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy v prípade, že strana,
ktorá je v omeškaní, nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorá jej na to bola

poskytnutá.79. Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade
s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto
dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

80. Podľa § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dodatočná lehota poskytnutá na plnenie
neprimeraná a oprávnená strana odstúpi od zmluvy po jej uplynutí, alebo oprávnená strana odstúpi
od zmluvy bez poskytnutia dodatočnej lehoty pre plnenie, nastávajú účinky odstúpenia až po márnom
uplynutí primeranej dodatočnej lehoty, ktorá sa mala poskytnúť na plnenie povinností.
81. Podľa ustanovenia § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky

práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu
škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby
tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa
prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.
82. Podľa ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy
poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške

dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá
odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.
83. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

84. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe
Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej
o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto
kalendárneho polroka omeškania..

85. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
86. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Obchodného zákonníka výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa
§ 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
87. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie námietky žalovaného sa z veľkej časti zhodujú s jeho
skutkovými tvrdeniami, ktoré uvádzal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a na ktoré súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podal jasné a logické odpovede, z ktorých vyvodil

svoj prijatý záver, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Predmetom sporu je nárok uplatnený žalobcom
na zaplatenie istiny 18 750 eur s príslušenstvom titulom vrátenia týchto finančných prostriedkov
poskytnutýchžalobcomžalovanémuzanímpredloženézálohovéfaktúryzavýkonprác-opravykarosérii
automobilov bez potreby ich vyklepávania, ktoré mal žalovaný realizovať na základe medzi stranami
sporu uzatvorenej Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii zo dňa 23.05.2015.

88. Odvolací súd nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje uvádza, že primárnou odvolacou námietkou žalovaného, ktorú uvádzal aj v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo posúdenie vzťahu medzi stranami sporu ako pracovnoprávneho a nie
obchodnoprávneho. Z obsahu Zmluvy je zrejmé, že táto bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými
subjektami - žalobca ako obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným a žalovaný ako fyzická osoba

podnikateľ - živnostník s uvedením miesta podnikania a IČO-m. Ak by túto Zmluvu uzatváral žalovaný
ako fyzická osoba - nepodnikateľ je celkom zrejmé, že by v celej Zmluve potom nemohol byť označený
ako živnostník, ale bol by označený ako zamestnanec s uvedením dátumu narodenia. Zmluva obsahuje
vymedzenie predmetu obchodnej spolupráce v čl. VII a ukladá povinnosť živnostníkovi (žalovaný)
zasielať žalobcovi výkazy práce v týždennej perióde pod hrozbou pokuty 50 000 eur, s presným

uvedením čo má takýto výkaz obsahovať. Zmluva vymedzuje aj finančný nárok žalobcu voči žalovanému
na províziu z mesačne vykonaných zákaziek ako aj povinnosť žalobcu poskytnúť živnostníkovi potrebné
technické vybavenie na výkon zákaziek. Taktiež z ďalšieho postupu žalovaného je treba prijať záver, že
tento postupoval voči žalobcovi v Zmluvou uzatvorenom právnom vzťahu ako podnikateľ - živnostník,
keďže žalobcovi predkladal na preplatenie zálohové faktúry, ktoré sú predmetom tohto sporu obsahujúce

svoje označenie ako dodávateľa s údajmi živnostníka s uvedením, že nie je platca dane s pridanej
hodnoty (DPH) pre žalobcu - odberateľa. Vo všetkých zálohových faktúrach je uvedené, že žalovaný
je registrovaný na OÚ Trnava ako živnostník. V danom spore je nado všetku pochybnosť jasné, že
Zmluvu uzatváral žalovaný v postavení podnikateľa fyzickej osoby - živnostníka a z takto dlhodobooznačovaných zálohových faktúr (počas rokov 2015 - 2017) vyplýva, že medzi stranami sporu išlo
o obchodnoprávny vzťah a toto muselo byť zrejmé aj žalovanému. Argumentácia žalovaného počas
konania pred súdom prvej inštancie a v odvolaní o pracovnoprávnom vzťahu medzi stranami sporu sa

javí ako účelová a nedostatočne presvedčivá, neumožňujúca posúdiť právny vzťah strán sporu inak
ako to učinil súd prvej inštancie. Zároveň odvolací súd uvádza, že v prípade, ak je niekto živnostník
musí podávať daňové priznanie, ale taktiež nie je mu zakázané, aby uzatvoril pracovný pomer ako
zamestnanec. Odvolací súd plne súhlasí s vysvetlením podaným súdom prvej inštancie v napadnutom
rozsudku o subdodávateľskom vzťahu medzi stranami sporu, v zmysle uzatvorenej Zmluvy, kde žalobca

dohodol zákazku, na vyhotovenie ktorej najal ako svojho subdodávateľa žalovaného, ktorý ju realizoval
ako živnostník. Potom je možné, aby aj platby medzi dodávateľom - žalobca a žalovaným prebiehali
tak, že platbu za výkon činnosti opravy karosérii inkasoval žalobca a tento po odrátaní svojej provízie
v zmysle Zmluvy zvyšok sumy zaslal žalovanému. Takýto spôsob je štandardný medzi podnikateľskými
subjektami podieľajúcimi sa na realizovaní zákazky vo vzájomnom subdodávateľskom vzťahu. Ani
prenechanie pracovného náradia na výkon zákaziek žalobcom žalovanému nie je možné vyhodnotiť

ako dôkaz o pracovnoprávnom charaktere tohto vzťahu medzi stranami sporu. V danom prípade
nie je možné vzťah strán sporu definovať ako závislú prácu žalovaného pre žalobcu a teda nešlo o
pracovnoprávny vzťah medzi nimi. Na základe v konaní vykonaného dokazovania je zrejmé, že za
posudzovanéobdobievzmyslezálohovýchfaktúržalovanýneuskutočňovalprežalobcuprácenaoprave
karosérii automobilov. V konaní vypočutý svedok U. nedokázal potvrdiť, že by žalovaný za posudzované

obdobie zálohových faktúr vykonával pre žalobcu práce, potvrdil, že niekedy v lete roku 2015 alebo 2016
v období dvoch mesiacov spolu zo žalovaným pracovali vo Francúzsku. V konaní vypovedali konatelia
žalobcu D. P. a V. C., ktorí nepotvrdili vykonávanie prác žalovaným pre žalobcu v posudzovanom období,
t. j. od novembra 2015 do septembra 2016 a od decembra 2016 do januára 2017 a za máj a jún 2017.
89. Súd prvej inštancie správne posúdil výzvu žalobcu zo dňa 18.11.2018 adresovanú žalovanému,

ako výzvu na splnenie povinnosti - vrátenie finančných prostriedkov vyplatených žalobcom žalovanému
ako zálohy na budúce plnenie v zmysle dotknutých zálohových faktúr, nakoľko to z obsahu tejto
písomnosti celkom zrejme vyplýva. Predmetná výzva obsahuje uvedenie konkrétneho porušenia Zmluvy
žalovaným, a to nepredkladanie výkazu prác žalovaným žalobcovi. Žalobca požadoval vrátenie v zmysle
zálohových faktúr žalobcovi poskytnutých financií, keďže tento neodviedol výkon prác - opráv karosérii

automobilov. V konaní žalovaný nijako hodnoverne nepreukázal splnenie povinnosti dojednanej v
Zmluve - týždňové predkladanie súpisu ním vykonaných opráv žalovanému. Jeho tvrdenie o tom, že tieto
týždňové výkazy predkladal za neho iný živnostník vykonávajúci obdobné práce pre žalobcu - M. D. nie
je podložené inými overiteľnými dôkazmi. Potom odvolací súd uvádza, že deň nasledujúci po uplynutí
vo výzve zo dňa 18.11.2018 poskytnutej mesačnej lehoty žalovanému na plnenie sa tento dostal dňa

20.12.2018 do omeškania a súd prvej inštancie správne určil začiatok omeškania žalovaného s úhradou
istiny ako aj výšku úroku z meškania.
90. Ohľadom uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi titulom nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur ako aj náhradu nákladov spojených
s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 362,75 eur, odvolací súd poukazuje na to, že

predmetná predžalobná výzva zo dňa 19.11.2018, bola riadne predložená v konaní žalobcom a túto
skutočnosť žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nijako nespochybnil. Potom jeho odvolaciu
námietku v tomto smere je potrebné vyhodnotiť ako účelovú.
91. Taktiež odvolací súd neprisvedčil žalovaným namietanému premlčaniu nárokov zo zodpovednosti
za vadné plnenie a poukazuje na bod 23 tohto rozhodnutia opisujúci odôvodnenie poskytnuté súdom

prvej inštancie v napadnutom rozsudku, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.
92. Skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol inak ako pôvodne vyslovil svoj prvotný predbežný právny
názor na spor a neupovedomil o tom strany sporu podľa odvolacieho súdu nie je možné považovať za
odvolací dôvod v zmysle § 365 ods1 písm. b) CSP - porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu
nesprávneho procesného postupu, ktorým došlo k ukráteniu žalovaného o možnosť uskutočniť jemu

patriace procesné práva v konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie v konaní postupoval v
súlade s príslušnými ustanoveniami CSP vo vzťahu k obom stranám sporu a nijako neukrátil žalovaného
o žiadne jeho procesné právo a tento mal možnosť navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich
tvrdení a riadne vypovedať, čo v konaní aj učinil a využil.
93. Záverom odvolací súd uvádza, že konajúci súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový aprávny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces.
94. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny,

riadne a dôsledne odôvodnený potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Prijatý záver súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsudku vychádzal z v spore riadne vykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené
v potrebnom rozsahu pre náležité posúdenie sporu, pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny
záver o dôvodnosti podanej žaloby a uplatneného nároku žalobcu. Odvolacie námietky žalovaného
neboli dôvodné.

95. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalobcovi, ktorý bol plne úspešný v odvolacom konani´ priznal
na´rok na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalovanému s ty´m, zˇe v súlade s §
262 ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudku
samostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k.

96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
CSP).