Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208250
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124208250.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

25CoPr/2/2025

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a Mgr. Mareka Janigloša v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., zastúpený JUDr. Ing. Petrom Lyžičiarom, advokátom so sídlom
Svätoplukovo nám. 1/B, 949 01 Nitra, IČO: 52 334 490, proti žalovanej: Slovenská republika –
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866,

o zaplatenie sumy 7 133,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti výroku I. a III. rozsudku
Okresného súdu Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo dňa 04. marca 2025 pod č.k. 36Cpr/3/2024-316
(ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

25CoPr/2/2025

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) a v časti trov

konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

25CoPr/2/2025

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom žalobu vo zvyšnej

časti zamietol a tretím výrokom priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. O výške náhrady si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku samostaným uznesením.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej
zaplatenia sumy 7 133,64 eura titulom nemajetkovej ujmy. Žalobca pracuje v hasičskom
a záchrannom zbore od roku 2017, v súčasnosti vykonáva funkciu hasič – záchranár
špecialita na hasičskej stanici Nitra. Jeho služobný čas je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný
pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje

na výkon služby. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8)
sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 - 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas
služobnej pohotovosti, kedy sú hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas(aktívnu časť), inak trvá neaktívna časť. Na hasičskej stanici Nitra sa striedali 3 hasičské zmeny, t.j.
každý tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má 2 dni voľna. Priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu (v rámci výkonu zmenovej služby zarátanej vo fonde pracovného času a určenej

služobnej pohotovosti spolu) predstavoval: v období od júl 2021 do december 2021 vrátane: 1 343,79
hodín, čo predstavuje 51,12 hod./týždeň; v období od január 2022 do jún 2022 vrátane: 1 315,73 hodín,
čopredstavuje50,88hod./týždeň;odjúl2022dodecembra2022vrátane:1339,99hodín,čopredstavuje
50,97 hod./týždeň; v období od január 2023 do jún 2023 vrátane: 1 350,37 hodín, čo predstavuje
52,22 hod./týždeň; v období od júl 2023 do december 2023 vrátane: 1 345,68 hodín,

čo predstavuje 51,19 hod./týždeň, v období od január 2024 do jún 2024 vrátane: 1 399,01 hodín, čo
predstavuje 53,81 hod./týždeň. Počas celého žalovaného obdobia od júla 2021 do júna 2024 vrátane,
dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,70 hodín týždenne. Podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni
žalobca bol v dotknutom období evidovaný ako zamestnanec s pravidelným príjmom u zamestnávateľa
ZaMED, s.r.o., Roľníckej školy 1519, Komárno, s vymeriavacím základom v rozpätí od 399,88 eura do
877,19 eura. Ďalej vykonával pracovnú činnosť na základe dohody o vykonaní práce ako dohodár s

nepravidelným príjmom ako aj na základe dohody o pracovnej činnosti.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami čl. 7 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, 3 zákona č.
315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, čl. 1 ods. 1, 2, 3, čl. 2 ods. 1, 2, čl. 6 písm b), čl. 16

písm. b), čl. 17 bod 3 písm. iii), čl. 19 smernice 2003/88/ES, § 3 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP.
1.3. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že predmetnou žalobou si žalobca uplatnil nárok na náhradu
škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovanej, ktorá neúplne,
resp. nesprávne prevzala do právneho poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušila právo žalobcu
nasmernicoustanovenýmaximálnytýždennýpracovnýčasvrozsahu48hodín.Právonanáhraduškody

spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce
priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu. Odráža
základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti

a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd
viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je
potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa

ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z

absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady: ad 1) porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc, ad 2) aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, ad
3) vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, ad 4) na prijatie
alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie. Vzhľadom na uvedené pre

vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok. Po
preskúmaníokolnostídanéhoprípaduasprihliadnutímnajudikatúruSúdnehodvoraEurópskejúnie súd
prvej ištancie dospel k záveru, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené, teda nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy je daný. Prejednanie danej žaloby patrí do právomoci súdu, poukazujúc
na pravidlo o obsiahnuté v § 3 ods. 1 CSP.

1.4. Na námietku žalovanej ohľadne miestnej nepríslušnosti súdu, súd prvej inštancie, neprihliadol. V
zmysle konštrukcie miestnej príslušnosti danej na výber je popri všeobecnom súde žalovanej na konanie
miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody
(§ 19 ods. 1 písm. b) CSP). Žalobca si teda popri všeobecnom súde môže zvoliť na podanie žaloby aj
takýto súd. Keďže miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo na náhradu škody v konkrétnych

skutkových okolnostiach, je pracovisko žalobcu (Nitra), príslušným je aj súd, v obvode ktorého hasič
vykonáva služobnú činnosť.
1.5. Žalovaná vzniesla námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňovala tým, že
žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do právneho poriadku, môžepodať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola priamo
dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať svojho
zamestnávateľa. S tým sa súd prvej inštancie nestotožnil, poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora.

Keďže vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní
o náhradu škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku
SR, je nevyhnutné na vec aplikovať právnu úpravu, ktorá upravuje právne vzťahy obsahom a účelom
najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon
číslo 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e/ označený ako orgán, ktorý koná v mene SR v prípade

vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo či iný ústredný orgán
štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Súd analogicky na
vec aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych
orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na
povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. Členský štát zodpovedá
za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva, preto pasívna vecná legitimácia

vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve Slovenskej republike ako
členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene štátu je oprávnené v danej
veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a
záchranný zbor SR, ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z.
1.6. S ďalšou námietkou žalovanej, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica nevzťahuje,

pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, sa súd prvej
inštancie rovnako nestotožnil. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou
zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der
Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods.

3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS
bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu
k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde výslovne uviedol, že z
rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno

zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor
v rozsudku G. Fuß (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J. Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer
(C-397/01týkajúcisalekárskychzáchranárov),pričomdospelkzáveru,žepracovnápohotovosťtvoriaca
súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné

považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec povinný byť na pracovisku.
1.7. Vo vzťahu k námietke žalovanej poukazujúcej na čl. 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, súd
prvej inštancie konštatoval, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
(maximálny týždenný pracovný čas), referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby
sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku

Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by Slovenská republika
uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať
a skúmať v rámci referenčného obdobia štyroch mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených
podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení
zákona č. 315/2001 Z.z. ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno
konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia
smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný
čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času

podľa smernice. Námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola
nedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždenného
pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, preto sa žalovaná nemôže
dovolávať jeho aplikácie.
1.8. Súd prvej inštancie považoval za splnené predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu

spôsobenú porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych,
zabezpečený stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré
vyplývazustanoveniačl.6písm.b/Smernice2003/88/ES,ktorémápriamyúčinok.ZjudikatúrySúdnehodvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou
škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť.
1.9. K námietke žalovanej, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by upozornil zamestnávateľa na

porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, konštatoval, že
judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto
podmienky neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaná bola zvýhodnená
oproti žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovanú, ktorá porušila svoje
povinnosti vyplývajúce z komunitárneho práva a prenášať zodpovednosť na žalobcu,

aby sa tento domáhal odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa. Uvedeným postupom
nie je podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby. Na to, aby sa článok
16 písm. b/ mohol uplatňovať, je ho potrebné prevziať do právneho poriadku, čo však do 01. 11. 2024
realizované nebolo.
1.10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdením, že v čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie

až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice, ako záväzné pravidlo, nevyplýva (ide len o možnosť
výnimky). Referenčné obdobie šesť mesiacov bolo do právneho poriadku zavedené novelou k 01. 11.
2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024.
1.11. Súd prvej inštancie ďalej považoval za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov, za ktoré
si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval vyšší počet hodín v rámci

týždenného pracovného času, ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice
2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu bol žalobca ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý
mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. Tento následok do osobného života
žalobcu sa už nedá zvrátiť. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a
vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej

fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho
zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovanej, došlo k porušeniu práva žalobcu
na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do práva na ochranu jeho zdravia, a teda za
tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pritom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady
súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov. Vzhľadom na formu

zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o
nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických
síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná
náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké
právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo

sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Nárok žalobcu nemožno považovať za mzdový nárok. V podanej žalobe sa domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7 404,85 eura.
1.12. K námietke premlčania vznesenej žalovanou, súd prvej inštancie konštatoval, že porušením
práva EÚ zo strany žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú analogicky posúdil podľa § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu
ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej
osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol

dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. S poukazom na
dátum podania žaloby (01. 08. 2024) nie je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v
dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, keďže si uplatňuje nárok za obdobie od júla 2021 do júna
2024. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že vykonáva namáhavú pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plné

sústredenie, ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas
na regeneráciu fyzických i psychických síl, tento čas je dlhodobo okliešťovaný, žalobcovi je nariaďovaný
výkon služobných povinností nad maximálny, smernicou povolený limit týždenného pracovného času
v trvaní 48 hodín. To má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy
má dostatok času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby. Nemohol sa a nemôže dostatočne

venovať svojej priateľke a matke, nemá dostatok voľného času ani pre seba, pre svoje koníčky, pre
mimopracovný život, spoločenský život. Ide pritom o zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa už
nedá napraviť. Pokiaľ žalovaná polemizovala ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti,
že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti,mal preukázané, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez
ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené

podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje
povinnosti. Počas pohotovosti sa nenachádza s rodinou, je oddelený od svojho vlastného sociálneho,
súkromnéhoprostredia,rodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťorganizovaťsisvojsúkromný
čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená.
1.13. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci, na dlhodobé porušovanie práva žalobcu na

dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného
času, ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch,
keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, dospel súd prvej inštancie k záveru, že
žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 1 500 eur, nakoľko porušením práva Únie
bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol zohľadniac
skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych

sporoch v rámci SR. Pri určení náhrady prihliadol na to, že žalobca po celú dobu žalovaného obdobia
pravidelnevykonávalďalšiupravidelnúpracovnúčinnosť.Napriektomu,žeodôvodňovaltútoskutočnosť
potreboufinanciípresvojichblízkych,súduviedol,žejehopartnerkabolapráceneschopnálenvpriebehu
minulého roku, pričom túto „druhú prácu“ vykonával už aj v roku 2021. Ak aj žalobca poukazoval na to,
že pracuje pre potrebu vzdelávať sa, na túto skutočnosť pri určení výšky finančnej náhrady neprihliadol.

Ak je práca hasiča náročná a riziková, mal by si hasič zvážiť, či tento spôsob konania nie je na úkor
jeho potrebného odpočinku a regeneráciu po službe. Ak žalobca okrem práce hasiča vykonáva ďalšiu
prácu ako záchranár, sám prispieva k tomu, že si kráti čas, ktorý je možné inak venovať súkromiu,
rodine, koníčkom ako aj odpočinku. I keď mu vznikol nárok na finančnú náhradu za zásah do jeho
osobnostných práv, túto mu priznal v sume 1 500 eur a žalobu v prevyšujúcej časti nepovažoval za

dôvodnú, preto ju zamietol. Z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov
do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov,
rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy vo vyššom rozsahu. Súd prvej inštancie zohľadnil aj rozhodovaciu prax iných súdov v skutkovo
obdobných veciach, kde súdy na základe vlastnej úvahy priznávali náhrady v rozsahu 1 500 až 2 500

eur. Čo sa týka rozhodnutí súdov, ktorými boli žaloby s podobným obsahom zamietnuté, išlo skôr o
výnimočné rozhodnutia. Vo všetkých prípadoch sa jedná o neprávoplatné rozsudky
súdov prvej inštancie, ktorými súd nie je žiadnym spôsobom viazaný.
1.14. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k uplatneniu nemajetkovej ujmy
bol žalobca úspešný čo do základu nároku, preto mu priznal voči žalovanej náhradu trov konania v

rozsahu 100%. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.
Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu

uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela od
úvahy súdu. Takýto záver posúdil Ústavný súd SR ako ústavne konformný a udržateľný (uznesenie
IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa 07.02.2019). Strany sporu v priebehu konania nenavrhli a ani súd nezistil
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal prípadne postupovať podľa § 257 CSP
a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.

2. Žalovaná podala proti vyhovujúcemu výroku I. (zaplatiť žalobcovi sumu 1 500 eur) a výroku III.
o trovách konania napadnutého rozsudku odvolanie v zákonnej lehote dôvodiac, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace rpocesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/

CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu plrvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že v súlade s

ustanovením § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov je oslobodená od súdnych poplatkov.
2.1. Žalovaná namietala, že nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES nezakladá
automaticky porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Keďže súd konštatoval, že došlo k nesprávnejtranspozícií smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak je jeho povinnosťou aplikovať
smernicu 2003/88/ES priamo, musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b/, od ktorého si
žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Nesúhlasila, že by

bol článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi porušený z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice. Článok 2 smernice definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku, nepriznáva
žiadne právo pracovníkom. Až článok 6 smernice priznáva pracovníkom určité právo a preto nemožno
vychádzať z argumentácie, že ak Slovenská republika neprijala správne definíciu pojmu pracovný čas,
táto skutočnosť by automaticky zakladala nárok žalobcu v tomto konaní. Poukázala na všeobecné

podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné
uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.
2.2. K výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu uviedla, že súd musí skúmať
samotné porušenie článku 6 písm. b/, od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu
pracovného času. Fond pracovného času v sebe zahŕňa nie len pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1

smernice 2003/88/ES, ale aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Slovenská
republika posúdila transpozíciu do právneho poriadku prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.z. Historickým výkladom dospela k záveru, že § 97 zákona č.
315/2001 Z.z., na ktorý opakovane poukazuje žalobca nebol, nie je a ani nikdy nebude transpozičným
článkom k údajnému rozšíreniu pojmu „pracovný čas“ v Slovenskej republike. Preto ho

nemožno považovať za relevantný v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Ustanovenie § 97 nehovorí,
že čerpanie dovolenky či dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Nestotožnila sa s názorom,
že by išlo o akékoľvek rozšírenie pojmu pracovný čas v prospech príslušníkov HaZZ. Ak sa dovolenky,
práceneschopnosť, rehabilitácie a pod. posudzujú ako služobný čas (na účely mzdy), tak tieto nie sú

pracovným časom. Novela účinná od 01. 11. 2024 nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne
jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich interpretačných problémov. Stotožnila sa s názorom
iných okresných a mestských súdov, ktoré správne ustanovili rozdiel medzi smernicou
2003/88/ES a zákonom č. 315/2001 Z.z. Fond pracovného času je určitá veličina hodín, ktorá musí
byť v rámci toho-ktorého mesiaca naplnená, ale sa nestotožňuje s údajom skutočne odpracovaných

hodín. Svoju argumentáciu podporila odkazmi na judikatúru SD EÚ (rozsudok C-303/98, C-151/02). Súd
prvej inštancie síce poukázal na rozsudok SD EÚ C-437/05 Jan Vorel proti Nemocnica Český Krumlov,
ale podľa bodu 24. vychádzal iba z prvej časti a nevysporiadal sa so záverom bodu 24. rozsudku,
podľa ktorého tento pojem je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku. Oba pojmy sa navzájom
vylučujú. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre ustanovil kritériá „pracovného času“, pritom ak v súlade so

znením smernice a s judikatúrou Súdneho dvora príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať
za čas odpočinku.
2.3. Súd prvej inštancie nesprávnym právnym posúdením dospel k nesprávnym skutkovým záverom
ohľadom prepočtov priemerného týždenného pracovného času žalobcu, ak konštatoval, že by žalobca
odpracoval spolu 5 937,87 hodín zmenovej služby za žalované obdobie. Súdny dvor EÚ jasne

stanovil kritériá pojmu pracovný čas, Európska únie tento pojem, ako aj jeho antonymum, definovala
v čl. 2 smernice 2003/88/ES. Európska Komisia vo Výkladovom oznámení k smernici 2003/88/ES.
Jasne stanovila požiadavku na vnútroštátne súdy, aby neobmedzili svoju analýzu iba na ustanovenia
vnútroštátneho práva. Právne posúdenie otázky pracovného času súdom je zmätočné. Pri otázke
služobnej pohotovosti vychádzal rozsiahlo z judikatúry SD EÚ, pri otázke „času odpočinku“ obmedzil

svoju analýzu na výklad ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Nevzal do úvahy čl. 2 ods. 2
smernice, ani požiadavky Európskej komisie a judikatúry SD EÚ. Súd dospel k nesprávnemu právnemu
záveru, ak považoval fond pracovného času za smerodajný, pretože sa odchýlil od podstaty samotnej
žaloby, týkajúcej sa hodín odpracovaných nad rámec limitu podľa čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES.
Súd dospel k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, ak považoval dni voľna za výkon práce, teda

za pracovný čas. Dôkaznú činnosť obmedzil iba na výplatné pásky, ktoré sa môžu týkať iba mzdových
otázok, pretože reflektujú hodiny, za ktoré žalobcovi patrí mzda.
2.4. Súd prvej inštancie síce skonštatoval, že žiadne referenčné obdobie nebolo transponované do
právneho poriadku SR, avšak zmätočne skúmal údajné porušenie v šiestich šesťmesačných obdobiach.
Uviedla, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. reflektuje referenčné obdobia podľa smernice. §

86 zákona upravuje budúce rozvrhnutie služieb, vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do
určitého obdobia (6 mesiacov). Pojem referenčné obdobie je pojmom následku a ustanovuje, ako
možno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Služby príslušníkov HaZZ sa plánujú do obdobia
6 mesiacov. Fond pracovného času sa „vyrovnáva“ ku koncu kalendárnych polrokov, teda v období6 mesiacov. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedla, že súd prvej inštancie vychádzal z porovnávania
obdobnýchprípadov,včomvidela nepreskúmateľnosťrozsudku.Hocižalobcauviedolurčitéskutočnosti
vo vzťahu k jeho nemajetkovej ujme, nikdy ich nepreukázal, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali existenciu akejkoľvek ujmy. Z napadnutého rozsudku nevyplývajú konkrétne skutočnosti,
na základe ktorých súd prvej inštancie považoval sumu 1 500 eur za primeranú. Chýba stanovenie
konkrétnych skutočností, ktoré predstavujú nemajetkovú ujmu žalobcu, súd iba všeobecne skonštatoval,
že žalobca mohol venovať viac času sebe a svojej rodine, avšak žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá
by vyplynula ako dôsledok porušenia článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, ani len neuviedol. Sám

súd nevzhliadol intenzitu, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku
ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného
stavu. Ani jedno tvrdenie žalobcu na pojednávaní nebolo dokázané. V tomto smere poukázala na
rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 108/2009 zo dňa 19. 05. 2010.
2.5. Predmetom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v
rozdielnom finančnom ohodnotení žalobcu za služobnú pohotovosť, ktorá skutočnosť nie je porušením

žiadneho práva žalobcu, čo deklaroval samotný Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-742/19 (bod
98), že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.

To vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci Jan Vorel proti Nemocnice Český Krumlov sp. zn.
C-437/05 z 11.01.2007.
2.6. Namietala rozhodnutie v časti trov konania majúc za to, že ide o nesprávne právne posúdenie veci.
Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, teda ak zmení prvý výrok napadnutého
rozsudku, potom je výrok o trovách konania potrebné rovnako zmeniť ako závislý výrok, ktorý je priamo

viazaný na úspech, resp. neúspech žalobcu alebo žalovanej v spore.

3. Žalobca sa k odvolaniu písomne vyjadril a uviedol, že s tvrdeniami žalovanej v celom rozsahu
nesúhlasí. Súd jasne definoval porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice, keď poukázal, na základe akých
úvah a prepočtov dospel k tomuto záveru. Správne sa vysporiadal s

použiteľnosťou údajov z fondu pracovného času. Poukázal aj na to, že zákonodarca až novelou účinnou
od 01. 11. 2024 do Zákona o HaZZ doplnil odsek 3 a upravil, že napr. dovolenku nie je možné
započitavať do priemerného pracovného času, čo vzhľadom na vnútornú logiku uvedeného ustanovenia
potvrdzuje nutnostˇ v prípade absencie tejto úpravy (odseku 3), tam uvedený čas do priemerného
pracovného času zahrnúť. Až uvedenou novelou zákonodarca splnil požiadavku Smernice 2003/88/

ES, aby sa do priemerného týždenného služobného času započítavala aj služobná pohotovosť. Je
iracionálne, aby žalovaná pristúpila k zmene právnej úpravy (doplnením ods. 3 do ust. § 97 Zákona o
HaZZ), keby táto už dávno predtým riadne reflektovala požiadavky Smernice. Z jednotlivých ID plachiet
žalobcu naviac vyplýva, že aj žalovaná do odpracovaných hodín žalobcu započítavala aj dovolenky,
práceneschopnosť, rehabilitácie a pod. (napr. ID plachta za mesiac 10/2021, kde sa do odpracovaných

hodín zohľadnila aj pracovná neschopnosť žalobcu alebo ID plachty za mesiac 01/2022 a 04/2022,
kde sa do odpracovaných hodín zohľadnila aj dovolenka). K použiteľnosti údajov z fondu pracovného
času, ktoré sú riadne premietnuté vo výplatných páskach ako aj evidencii z dochádzkového systému
SAP sa vyjadrili odvolacie súdy SR, na ktoré poukázal. Právny záver o použiteľnosti referenčných
období považoval za správny. Súd správne odmietol referenčné obdobia z dôvodu ich absencie právnej

úpravy v SR aj z dôvodu len ich „možnosti“ použitia a nie záväznosti, t.j. nepriameho účinku. Aj v tomto
smere poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov. Ustanovením § 86 Zákona o HaZZ bolo do právnej
úpravy SR prevzaté ustanovenie o referenčných obdobiach, toto sa týka nerovnomerne rozvrhnutého
služobného času, avšak nijak nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa
smernice. Z ustanovenia § 86 Zákona o HaZZ týkajúceho sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného

času (na obdobie šiestich mesiacov) jednoznačne vyplýva, že sa týka rozvrhnutia nerovnomerného
služobného času, maximálnej dĺžky služobného času v jednotlivých služobných dňoch a celkovej
dĺžky vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v
mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené ustanovenie, ako ani celý právny predpis však neobsahuje
stanovenie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času 48 hodín, preto sa ani uvedené tam

stanovené obdobie nemôže vykladať tak, že bolo zavedené aj v súvislosti s maximálnym
týždenným pracovným časom. Nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti
s maximálnou priemernou dĺžkou týždenného pracovného času. Referenčné obdobie 6 mesiacov pre
uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až novelou k 01. 11.2024,čopodporujezáveryojehoabsenciivprávnejúpraveplatnejdo31.10.2024.Záverysúduohľadne
referenčných období považoval za správne.
3.1. Rovnako sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s dôvodmi a určením výšky nemajetkovej ujmy.

Hoci žalovaná v úvode odvolania uviedla odvolacie dôvody, na tieto len formálne odkázala a vo svojom
odvolaní iba raz konkretizovala konkrétny odvolací dôvod. V tomto smere poukázal na uznesenie
ÚS SR zo dňa 05.11.2019, sp.zn. IV. ÚS 90/2019. Konštatoval, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkými námietkami žalovanej, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil. Poukázal na názorovú jednotu
rozhodovacej praxe odvolacích súdov a navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

4. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu podala vyjadrenie a uviedla, že sa pridržiava svojho odvolania v celom
rozsahu a trvá na všetkých námietkach v ňom uvedených. Žalobca sa počas konania nevenoval vlastnej
ujme a tvrdeniam, odkazoval iba na iné rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré nie sú judikatúra a preto nie
sú všeobecne záväzné. Uviedla, že pre úspešnosť podanej žaloby je nevyhnutné preukázať porušenie
článku, ktorý priznáva žalobcovi určité právo, teda článku 6 písm. b) smernice. V prípade, ak žalobca

preukáže, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, tak je na
mieste uviesť, že musí sa skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu
a aké následky to na žalobcu malo. Pri tretej podmienke je potrebné prihliadnuť na § 1 ods.
1 zákona č. 314/2001 Z.z., ktorým sa stanovuje úloha HaZZ, prísahu, ktorú príslušníci HaZZ skladajú a
súvislosti medzi stratou času a tvrdenými následkami - zásahmi do osobnostných práv.

4.1. Opätovne uviedla, že je dôležité prihliadať na rozdiel medzi pojmami pracovný čas a čas
odpočinku. Mala za to, že § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. nepovažuje časy odpočinku (dovolenky, voľná,
práceneschopnosti, a ďalšie pracovné absencie) za služobný čas. Článok 2 smernice 2003/88/
ES rozlišuje tieto 2 pojmy a tiež judikatúra SD EÚ stanovuje 3 kritériá, podľa ktorých sa považuje určitý
čas za pracovný čas. Dodala, že Slovenská republika transponovala smernicu do právneho poriadku

SR prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z.z.
o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z.z.. S
poukazom na tabuľku zhody k článku 2, 6, 15 a 17 smernice uviedla, že § 97 zákona č. 315/2001 Z.z.,
nie je transpozičným článkom k údajnému rozšíreniu pojmu pracovný čas v SR. Opakovane poukázala

na Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času č. 2023/C 143/06. Ak vnútroštátny súd
prihliadnenaprávneposúdeniepojmupracovnýčas,takvtomtorozsahunemôžeposudzovaťibaotázku
služobnej pohotovosti, rovnako musí prihliadnuť aj čo do otázky dní voľna, ktoré sú príslušníkov HaZZ
priznávané v značne vyššom rozsahu než to prezumuje smernica 2003/88/ES. Právna úprava účinná

od 01.11.2024 nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, len jej precizovaním za účelom odstránenia
existujúcichinterpretačnýchproblémovnakrajskýchsúdoch,čopotvrdzujeajdôvodovásprávakzákonu
č. 258/2024 Z.z., v ktorej sa uvádza, že návrhom zákona sa spresňuje výpočet priemerného týždenného
služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby.
4.2. Zopakovala dôvody, prečo je nevyhnutné prihliadať na referenčné obdobie v

tomto konaní. Ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého
obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže
by zákon nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. Zákon č.
561/2005Z.z.reflektovalajotázkureferenčnéhoobdobia.Referenčnéobdobieakotakénebolopotrebné
opakovane transponovat', keďže toto bolo odzrkadlené v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.. Poukázala

na rozhodnutia NS SR sp.zn. 4 Cdo 285/2008, 3 M Cdo 6/2010, 5 Obo/52/2010 a uviedla, že žalobca
neuniesoldôkaznébremenočodootázkypreukázaniaporušeniaustanoveniaprávaúnie,ktorépriznáva
jednotlivcovi právo. Neuviedol ani žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdený zásah na jeho
osobnostnú sféru. Súd má vychádzať zo stavu, ktorý bol zistený v čase vyhlásenia rozsudku. Žalobca
nenaplnil ani podmienku tvrdenia, pretože nesprávne tvrdil, že by stratil stovky hodín svojho voľného

času a teda neuniesol ani bremeno dôkazu. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Ak nepreukázal
zásah do svojich práv, nie je dôvodné, aby mu bola priznaná akákoľvek kompenzácia. Súd nemôže
vychádzať z iných, síce obdobných, ale skutkovo rozdielnych konaní.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním, v ktorom uviedol, že k ujme sa vyjadril vo svojich

vyjadreniach, plne ju konkretizoval na pojednávaní dňa 04. 02. 2025. Žalovaná nezohľadňuje dôkaznú
situáciu v spore, najmä aké skutočnosti boli preukázané vykonaním dôkazu, jeho výsluchom. Ignoruje
judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej už samotné porušovanie článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/
ES spôsobuje ujmu, keďže znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého hasiča (ods.54 rozsudku C-243/09). Porušovanie práv hasičov nerešpektovaním smernice trvá desaťročia,
o protiprávnosti ktorého žalovaná nepochybne vie a tento stav naďalej vedome udržiava. Podrobne
poukázal na rozhodnutia iných súdov, na zákaz novôt v odvolacom konaní a záverom

dodal, že súd sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalovanej, ktoré
riadne a presvedčivo odôvodnil.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po zistení,
že odvolanie bolo podané stranou sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej

lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363
CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
názoru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci
a vyvodil z neho správny právny záver. Preto rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku

o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej
správnosti napadnutého rozsudku a jeho dôvodov, odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať tie
isté podstatné dôvody, ktoré sú v ňom obsiahnuté, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov a
smernice, vzťahujúcich sa na tento prípad.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu

prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziťlennaskonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnenazdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil

s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a v
neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,
z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému

rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré
účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný
rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom

dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvej inštancie
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená,
že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne. V danej veci odvolací
súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil procesné vady

konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

11. Odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožnil a preto viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil. Rozsudok vo výroku II., ktorýmsúd prvej inštancie zamietol žalobu, nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť
a nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom. Žalovaná napadla rozhodnutie v jeho vyhovujúcom I.
výroku a III. výroku týkajúcom sa trov konania, ktoré sú predmetom prieskumu odvolacím súdom.

12. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu uplatnený žalobou, doručenou súdu prvej inštancie
dňa 01. 08. 2024, týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7 133,64 eura, spôsobenej
žalovanému v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho 48
hodín v rozpore s čl. 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.01.2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal splnením
procesných podmienok. Správne posúdil, že prejednávaná vec patrí do právomoci súdov SR, rovnako
aj skutočnosť, že Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie je miestne príslušným. Správne sa po
právnej stránke vysporiadal s námietkou pasívnej vecnej legitimácie, námietkou premlčania časti nároku
a následne skúmal, či došlo k tvrdenému porušeniu pri transpozícii uvedenej smernice do právnej
poriadku Slovenskej republiky majúcou za následok vznik žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy.

13. Na zdôraznenie správnosti záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd iba dodáva,
že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia

práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.

14. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu
právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť

uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pritom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom
Únie. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú
mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v
prípade každého porušenia práva Únie členským štátom.

15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal
okrem iného na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci F. G., ktorý sa
zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.
11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,

ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas.

16. Z vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom práve tkvie
rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a úpravy zakotvenej v práve EÚ. Súdny dvor opakovane vyjadril

názor, že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva
EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rozsudku vo veci C-518/15
Ville de Nivelles/Rudy Matzak Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich

z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať
ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa
neuplatňujenadefiníciupojmu„pracovnýčas“.Totokonštatovaniepotvrdzujeajúčeltejtosmernice,ktorý

má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na
to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

17. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody za splnenia troch
podmienok: Prvou je, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie
je dostatočne závažné, druhou je existencia škody a treťou priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Splneniu týchto podmienok sa súd prvej
inštancie podrobne venoval v odôvodnení napadnutého rozsudku a preto odvolací súd na ich splnenie
len poukazuje. Je potrebné konštatovať, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody

je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii. Je zrejmé, že
v prejednávanom prípade existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/
Smernice 2003/88/ES, dodržaný. Ustanovenie článku 6 písm. b/ Smernice nebolo do právneho poriadku

SR prebraté správne, pretože vnútroštátny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín.
17.1. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, teda maximálneho
týždenného pracovného času 48 hodín, za posudzované rozhodné obdobie od júla 2021 do júna
2024 odpracoval vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný

pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Ide o dostatočne závažné porušenie voči
žalobcovi, keďže došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr.
C-429/09 a iné).

17.2. Odvolací súd tiež dáva do pozornosti, že zo zákona nevyplýva, že maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia štyroch mesiacov, resp. za
splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období, keďže Slovenská republika uvedené
ustanovenie neprevzala. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje
referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva

(ide len o možnosť výnimky).

18. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch

podmienok: po prvé, pracovník musí byť v práci, po druhé, musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po
tretie, musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho,
čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a
okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník
môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom

a rodine.
18.1. Práve absenciu tohto aspektu žalobca namietal, tvrdiac, že nemal dostatok voľného času venovať
sa svojej rodine (partnerke a budúcej rozrastajúcej sa rodine), nemohol sa venovať cestovaniu,
priateľom, ďalším sociálnym a športovým aktivitám. Žalobca vykonávajúci službu na mieste určenom
zamestnávateľomtammuselbyťfyzickyprítomný abezohľadunato,ženemuselbyťaktívnypočas

celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že mal vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok,
musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť požadované služby a plniť si svoje
povinnosti. Voľný čas si žalobca vedel organizovať len s ťažkosťami, venovanie sa voľnočasovým
aktivitám a svojim vlastným potrebám, bolo narušené. Rovnako právo na odpočinok žalobcu
bolo takýmto spôsobom porušované, napriek tomu, že v spoločnosti plnil náročné a zodpovedné úlohy

vyžadujúce si nasadenie vlastného života. O to viac by sa malo dbať na dodržiavanie času na odpočinok,
regeneráciu psychických a fyzických síl, právo na súkromie a rodinný život. Počas pohotovosti nemohol
byť so svojou rodinou, bol oddelený od vlastného sociálneho a súkromného prostredia, čím sa narúšali
tieto väzby.19. Súd prvej inštancie rozhodol na základe zisteného skutkového stavu. Teória procesného práva
podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť

skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP podľa
ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú
povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné

na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany
sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie

je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak

strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla
inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať väčšinou za následok pre

neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto
norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako
rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce

žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
19.1. Na margo odvolacej námietky žalovanej, že svoje tvrdenia žalobca nepodložil a
nepreukázal dôkazmi, odvolací súd dodáva, že je všeobecne známe, že problémy z vyčerpania (v

tomto prípade spôsobené prácou nad stanovenú mieru v zmysle vyššie uvedeného), hoci sa spočiatku
môžu javiť neškodne, pri ich dlhodobom pretrvávaní môžu prerásť do väčších zdravotných problémov.
Pri takejto pracovnej vyťaženosti sa žalobca nemohol naplno podľa vlastných predstáv venovať svojej
rodine, napriek tomu že čakali príchod potomka, partnerka aj matka mali zdravotné komlikácie a prežíval
náročné obdobie, k tomu sa pričlenili aj následné nezhody v partnerskom spolužití, ktoré takmer vyústili

do rozchodu. Jedná sa o bežný jav, ktorý logicky vyústi v dôsledku toho, že partneri a budúci rodičia
nemajú pre rodinný život dostatočný priestor. Takéto okolnosti ani nie je možné preukazovať dôkazmi,
prípadne, ak vôbec, len s veľkými ťažkosťami. Ostatné podstatné tvrdenia však žalobca v konaní podložil
dôkazmi preukazujúcimi žalovaný nárok.
19.2. Nad rámec dôvodov uvedených súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva, že

skutočnosť, že žalobca vykonáva aj ďalšiu zárobkovú činnosť popri práci pre žalovanú, nemôže mať
rozhodujúcivplyv,keďžetútovykonávavosvojomvoľnomčaseoktoromsijeoprávnenýrozhodovaťsám
ako s ním naloží, ktorý však už bol narušený v dôsledku vyššie uvedených skutočností vychádzajúcich
z nesprávnej transpozície smernice žalovanou.

20. Úlohou vnútroštátneho práva členských štátov EÚ je, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a
efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna
alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Smernica totižto neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia.
Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti

štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má
ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskehozákonníka). Odvolací súd výšku peňažnej náhrady za porušovanie práv žalovaného vyplývajúcich zo
Smernice, priznanú súdom prvej inštancie, považoval za primeranú a s odôvodnením
rozhodnutia sa aj v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy bolo závislé od úvahy

súdu, kedy súd prihliadal na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd nemôže súhlasiť s námietkou odvolateľky, že súd nesprávnym právnym posúdením dospel
svojim rozhodnutím k nesprávnym skutkovým záverom. K ďalšej námietke odvolací súd
dodáva, že je pravdou, že rozhodnutia odvolacích súdov nie je možné považovať za judikatúru, avšak
tieto súdy v obdobných právnych veciach, postavených na rovnakom skutkovom a právnom

základe, dospeli k rovnakým právnym záverom o nesprávnej transpozícii Smernice do právnej úpravy
SR, keď táto umožňovala vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR výkon štátnej
služby prevyšujúci smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín.
20.1. Rovnako odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou nepreskúmateľnosti a zmätočnosti
rozhodnutia, keďže mal za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie
po právnej stránke riadne a vyčerpávajúco odôvodnil. Ďalšie námietky žalovanej odvolací súd považoval

za irelevantné, pretože na ne dal vyčerpávajúcu odpoveď už súd prvej inštancie.

21. Odvolací súd obiter dictum dodáva, že na množstvo prejednávaných vecí a
prebiehajúcich sporov evidentne reagovala žalovaná tým, že dňa 17. júna 2025 v skrátenom
legislatívnom konaní parlament schválil novelu zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a

záchrannom zbore, ktorá zvyšuje finančnú náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov. Ďalšou
kľúčovou zmenou je stanovenie hornej hranice priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane
štátnej služby nadčas a určenej služobnej pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať
len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade
môže byť horná hranica 48 hodín prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín

týždenne. Žalovaná na svojej oficiálnej stránke uviedla, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade
s požiadavkami práva Európskej únie a prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru.

22. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal zo zásady úspechu vo

veci, ktorá sa vzťahuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, nezistiac dôvody
hodné osobitného zreteľa. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom I. výroku ako aj vo výroku III. týkajúcom sa trov konania v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

23. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu, aby sa vyjadril k podstatným námietkam
uvedeným v podanom odvolaní.
23.1. Odvolateľ v podanom odvolaní dôvodí, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným prostupom
znemožnil strane, aby uskutočňvala jej patriaceč procesné lpráva v takej mire, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

23.1.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces), je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane
znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, a to v takej
miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala
bezzbytočnýchprieťahov,vjehoprítomnostiaabysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť

súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z
jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001,
II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania),
t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie
zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo
vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval

Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne
otázky súvisiace s predmetom sporu.
23.1.2. Odvolateľ v podanom odvolaní tento odvolací dôvod nekonkretizoval, neuviedol, v čom spočíval
nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu avšak len
za predpokladu, že mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
23.1.3. Žalovaná však žiadnym spôsobom tento odvolací dôvod nekonkretizovala a nezdôvodnila,
odvolací súd sa preto týmto dôvodom nezaoberal, keďže nie je jasné v čom vidia žalobcovia pochybenie
súdu prvej inštancie v procesnom postupe.
23.2.Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), je daný vtedy, ak súdne rozhodnutie trpí
skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutový základ. Táto nesprávnosť môže byť
spôsobená príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazov, nesprávnosť postupu a/alebo záverov pri ostatných spôsoboch
vytvárania skutkového základu alebo predpoklad „dotvorenia“ skutkového stavu ďalšími prípustnými

prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného útoku.
23.3.Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa

príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
23.4. Odvolací dôvod podľa písm. f/ a h/ § 365 ods. 1 CSP odvolací súd vyššie v tomto rozhodnutí
zdôvodnil, nakoľko sa domnieva, že práve týmito odvolacími dôvodmi odvolateľka podané odvolanie

zdôvodnila.
23.4.1.NámietkouodvolateľkytýkajúcejsanesprávnehovýkladusmerniceES(2003/88/ES)sazaoberal
tak súd prvej inštancie, so záverom ktorého sa odvolací súd stotožnil, ako aj odvolací súd v tomto
rozhodnutí. Námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú, preto na ňu neprihliadal.
23.4.2. Taktiež námietku týkajúcu sa priemerného týždenného pracovného času žalobcu, ako aj

referenčných období, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odôvodnením týchto námietok sa
zaoberal tak súd prvej inštancie, so záverom ktorého sa odvolací súd stotožnil, ako aj odvolací súd
v tomto rozhodnutí.
23.4.3. Výpočtom nemajetkovej ujmy, jej riadnym zdôvodnením sa zaoberal v odôvodnení napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie, odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil a taktiež odvolací súd sa k tejto

námietke vyjadril v tomto rozhodnutí. Námietku preto vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd námietky žalovanej vyhodnotil ako nedôvodné
a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu z dôvodu, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

25CoPr/2/2025

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).