Rozsudok – Zmluvy – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4319203587
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4319203587.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

20 25CoCsp/9/2025

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu
JUDr. Márie Malíkovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX, XXX XX D., proti žalovanej: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava,
IČO: 35 724 803, zastúpenej: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO:
53 255 739, o určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 2 386,09 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice

zo dňa 27. januára 2025 pod č.k. 11Csp/107/2019-545, takto

r o z h o d o l :

20 25CoCsp/9/2025
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

20 25CoCsp/9/2025
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po vrátení veci odvolacím súdom zostal predmetom

sporu nárok žalobkyne, aby súd určil, že zmluva zo dňa 22.12.2004 je bezúročná a bezpoplatkov,
zaviazal žalovanú na povinnosť úhrady 2 386,09 eura titulom bezdôvodného obohatenia a na náhradu
trov konania. Predmet sporu posudzoval v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý bol
vyslovený v zrušujúcom uznesení. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že pôvodne žalovaná
ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník, uzavreli 22.12.2004 zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, t.j. medzi
pôvodným veriteľom a žalobkyňou, existoval záväzkový vzťah titulom zmluvy o úvere podľa § 497 nasl.
Obchodného zákonníka, ktorá je súčasne spotrebiteľskou zmluvou. Na žalobkyňu je potrebné hľadieť

ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§
52 a nasl. Občianskeho zákonníka), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č.
102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že
na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, pričom podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014) ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijúustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
1.2. Z podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala viacerých nárokov, z ktorých 1.

je určovacím nárokom, v rámci ktorého žiadala o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy o úvere. Naliehavý právny záujem na danom určení vyplýva zo zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý
priamo v ust. § 11 ods. 4 zakotvuje možnosť podania takejto určovacej žaloby v prípade spotrebiteľských
úverov. Nie je potrebné skúmať otázku naliehavosti právneho záujmu. Ide o spotrebiteľský úver, na ktorý
sa vzťahovala ešte úprava zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pri spotrebiteľských

úveroch súd je povinný z úradnej povinnosti skúmať, či predmetná zmluva spĺňa všetky zákonom
požadované náležitosti.
1.3. Platnosťou postúpenia pohľadávky na žalovanú sa nezaoberal a právne nevysporiadal, nakoľko
táto skutočnosť nebola medzi sporovými stranami sporná. Zároveň však konštatoval, že aktívnu vecnú
legitimáciu žalobkyne mal preukázanú zo zmluvy o úvere, a pasívnu vecnú legitimáciu
žalovanej postúpením pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere na žalovanú.

1.4. Opätovne podrobil zmluvu o poskytnutí flexipôžičky prieskumu a zistil, že bola uzatvorená dňa
22.12.2004 medzi zmluvnými stranami, Všeobecná úverová banka, a.s., ako veriteľ (právny predchodca
žalovanej) a žalobkyňou, ako dlžníkom, v písomnej forme. Predmetom zmluvy o poskytnutí flexipôžičky
bolzáväzokveriteľaposkytnúťdlžníkoviúvervovýške75000Sk(2489,54eura),ktorýsadlžníkzaviazal
splatiť veriteľovi v 48 mesačných splátkach splatných vždy k 22. dňu mesiaca, s

výškou mesačnej splátky: 2 238,55 Sk (74,31 eura), pevnou úrokovou sadzbou, dátumom
prvej splátky: 22.01.2005 a poslednej splátky: 22.12.2008, s RPMN: 10,08 %, výškou
celkových nákladov dlžníka: 110.120,40 Sk (3 655,33 eura), poplatkom za poskytnutie úveru: 750 Sk
(24,90 eura), poplatkom za vedenie účtu: 40 Sk (1,33 eura) mesačne a poistným za poistenie úveru: 50
Sk (1,66 eura) mesačne. V čl. I. zmluvy bol zároveň označením krížikom žalobkyňou prijatý základný

súborpoistenia.Neoddeliteľnousúčasťouzmluvypodľačl.IIIbodu6boliObchodnépodmienky.Vkonaní
nebolo sporné plnenie pôvodnej žalovanej v rozsahu poskytnutého úveru. Na zistený skutkový stav
aplikoval ustanovenia § 137 CSP, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2, § 4 ods.1, 2 ,2, 3, 4, 5, 6
zákona č. 258/2001 Z.z., § 497, § 502 ods.1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2,
4, § 39, § 41, § 100, § 107 ods. 1, 2, § 122 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 prvej vety, § 524 ods. 1, 2.

1.5. Po opätovnom preskúmaní zmluvy, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, dospel k záveru,
že zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by spôsobovali vo vzťahu k spotrebiteľovi
(žalobkyni) značnú nerovnováhu, že by v rozpore s ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. (napriek
námietkam žalobkyne) nebola dodržaná písomná forma zmluvy, a tak nebolo možné konštatovať jej
neplatnosť.

1.6. Žalobkyňa osobitne namietala chýbajúce náležitosti zmluvy o úvere, že neobsahuje výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely jeho
splatenia, neobsahuje náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a preto je
bezúročný a bezpoplatkov. Ďalej namietala vynútené uzatvorenie poistnej zmluvy a uvedenie do omylu

použitím nekalých praktík s tým, že do zmluvy včlenila neprijateľné zmluvné podmienky. K skutkovým
tvrdeniam žalobkyne o absencii rozlíšenia jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, absencie
sumy, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov uviedol, že tieto nie sú zákonným
dôvodom, pre ktoré bolo možné vyhlásiť úver bezúročným a bezpoplatkov. Poukázal
na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citované v uznesení z 22. februára

2018 vo veci sp.zn. 3 Cdo 146/2017, v zmysle ktorého nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo
väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru

zahrňuje“. Zo znenia zmluvy o úvere, je zrejmé koľko mala žalobkyňa uhradiť na istinu (75 000 SK),
úroky a poplatky (35 120,40 SK), výška mesačnej splátky (2 238,55 SK), počet mesačných splátok (48)
a deň ich splatnosti (22.deň).
1.7. Pokiaľ ide o nárok na riadny úrok, konštatoval, že zákon č. 258/2001 Z.z. účinný v čase uzatvorenia
zmluvy, v ustanovení § 4 ods. 2, ustanovil náležitosti zmluvy, medzi ktorými sa „úroková sadzba“

nenachádzala, preto aj táto námietka žalobkyne nebola dôvodná. Namietaná absencia úrokovej sadzby
by nemohla vyvolať bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Uviedol,
že v § 4 ods. 5 je síce uvedené, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré
nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale výška úrokov sa v zmluve o poskytnutíflexipôžičky nachádzala v časti základné podmienky, ako výška úrokov a poplatkov 35 120,40 Sk. Išlo
o celkovú sumu úrokov a poplatkov za celú dobu splatnosti úveru. V zmluve bola uvedená poznámka,
že výška úrokovej sadzby je zverejnená na výveskách v prevádzkových priestoroch banky. Za týchto

skutkových okolností teda ani z týchto dôvodov by nebolo možné považovať úver za bezúročný.
1.8. S namietanou absenciu priemernej RPMN dospel k záveru, že zákonná úprava spotrebiteľských
úverov v čase uzatvorenia zmluvy takýto údaj nepožadovala, a tak nebolo potrebné tento údaj v
zmluve uvádzať. K nesprávnemu uvedeniu celkovej sumy, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia odvolacie súdu bod 21.1 a bod 21.2, z ktorých je zrejmé, že zo zmluvy o úvere

jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa mala zaplatiť 48 splátok po 2 238,55 Sk, spolu vo výške 107.450,40
Sk, ďalej mala zaplatiť jednorazový poplatok za poskytnutie úveru 750 Sk a poplatok za vedenie účtu za
48 mesiacov po 40 Sk, spolu teda 1 920 Sk, čo spolu činí sumu vo výške 110 120,40 Sk, teda vo výške
celkových nákladov, ktoré musí spotrebiteľ (žalobkyňa) uhradiť, tak ako bolo uvedené v zmluve. Dospel
k záveru, že celková čiastka bola v zmluve o úvere uvedená správne.
1.9. Z § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy jednoznačne vyplýva, že

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou možno sankcionovať iba takú zmluvu, v ktorej nie je
uvedená ročná percentuálna miera nákladov, a preto súd preskúmal, či je tento údaj v zmluve uvedený
a dospel k záveru, že v čl. I. zmluvy, je jasne a zrozumiteľne uvedená výška RPMN 10,08 %, a preto
nemožno poskytnutý úver považovať za bezúročný a bezpoplatkov.
1.10.Knamietanejdobrovoľnostiuzatvoreniapoisteniauviedol,žepoplatkyzapoisteniesadocelkových

nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (do RPMN) nezapočítavali na základe
výnimky uvedenej v § 2 písm. c) bod 5. zákona č. 258/2001 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Skutočnosť, či bolo poistenie dobrovoľné bola v danom prípade
právne bezvýznamná. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že zmluva obsahovala náležitosti
vyžadovanézákonomč.258/2001Z.z.vzneníúčinnomvčasejejuzatvorenia.Úvernemožnopovažovať

za bezúročný a bez poplatkov.
1.11. Za účelom potvrdenia vecnej správnosti rozhodnutia sa zaoberal námietkami žalovanej
vznesenými v rámci jej procesnej obrany, pokiaľ išlo o posúdenie skutkových tvrdení žalobkyne
týkajúcich sa preukázania okamihu nadobudnutia skutočnej vedomosti, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne náležitosti a obsahuje nesprávne údaje a že túto mala

nadobudnúť dňa 20.07.2019 od Centra správnej pomoci. Konštatoval, že tieto boli rozporné,
pretože žalobkyňa neustále menila svoje vyjadrenia. Opakovane vo svojich vyjadreniach
uvádzala, že kontaktovala Centrom právnej pomoci Bratislava, ktorým bola odkázaná na pani B. (keď
z obsahu samotného súdneho spisu je zrejmé, že vyjadrenie žalobkyne zo dňa 28.01.2022, bolo
odosielané z emailovej adresy osoby E. B. - E.), ktorá s ňou mala zmluvu prezrieť, spísať žalobu a

podať na súde. Na preukázanie svojich tvrdení súdu predložila potvrdenie a vyjadrenie Občianskeho
združenia OSPO Martin. Z obsahu predložených listín žalobkyňou mal pochybnosti o ich výpovednej
hodnote a pravdivosti z dôvodu, že na preukázanie svojich tvrdení predložila prehlásenie Občianskeho
združenia OSPO Martin a vyhlásenie p. E. B., ktorý uviedol, že on osobne okontroloval,
posúdil zmluvu. Mal zato, že úver je bezúročný a bez poplatkov, na podklade čoho bola spísaná

žaloba. Preto dospel k záveru, že žalobkyňa hodnoverne nepreukázala svoje tvrdenie, podľa ktorého
skutočnú vedomosť o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne náležitosti a
obsahuje nesprávne údaje nadobudla až 20.07.2019. Teda nemal preukázané včasné podanie žaloby.
Následne sa hodnotením listín predložených žalobkyňou na preukázanie tohto tvrdenia, a ich následným
posudzovaním nezaoberal, a to najmä s poukazom na právne závery prijaté vyššie. Nezaoberal sa ani

vznesenou námietkou premlčania, ani plynutím subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko to považoval za
nadbytočné, majúc zato, že nemusí dať odpoveď na každú otázku, ktorá počas konania vystala, ak by
jej vyriešenie nemalo podstatný význam pre rozhodnutie.
1.12. Vzhľadom k tomu, že v danej veci bolo rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, opätovne
zaoberal aj tým, či rozhodcovský rozsudok predstavuje materiálne vykonateľný exekučný titul vydaný

rozhodcovským súdom, ktorého právomoc na prejednanie a rozhodnutie v
uvedenejrozhodcovskejvecižalobkyneažalovanejmusíbyťzaloženánazákladeplatnejrozhodcovskej
zmluvy. Odvolací súd sa vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
že rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a je neplatná, že rozhodcovský rozsudok
je nulitným aktom, netvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci brániacej opätovnému prejednaniu

veci, s odôvodnením, že uvedený záver súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Vzhľadom na uvedené konštatoval, že v danej veci bol dňa 18.01.2010 vydaný Stálym rozhodcovským
súdom, zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841
04 Bratislava, rozhodcom F. E. G., rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 17908/09, ktorým rozhodcovskýsúd rozhodol, že žalovaná (v tomto konaní žalobkyňa) je povinná zaplatiť žalobcovi (v tomto konaní
žalovaná) sumu vo výške 1 317,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne zo sumy 1 317,48 eura od 21.09.2008 do zaplatenia a poplatok za rozhodcovské konanie vo

výške 78,39 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a rovnako zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 209,04 eura k rukám právneho zástupcu žalobcu do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 15.02.2010 a
vykonateľnosť 18.02.2010. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku jednoznačne vyplýva, že žalobca
(v tomto konaní žalovaná) so žalovanou (v tomto konaní žalobkyňa) uzatvorili dňa 05.09.2020 dohodu

o úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorej žalovaná uznala čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči
žalobcovi v celkovej výške 2 368,62 eura a zaviazala sa ho uhradiť v pravidelných mesačných splátkach
podľa dohodnutého splátkového kalendára, počnúc dňom 20.09.2008. V zmysle bodu 4 tejto dohody sa
stala celá pohľadávka splatnou dňom splatnosti prvej splátky pre neplnenie záväzku žalovanej riadne
a včas podľa splátkového kalendára. V bode 5 tejto dohody si účastníci konania dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. (ďalej aj
ako "rozhodcovský súd" alebo "súd"), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rovnako vyplýva, že rozhodcovský
súd po preskúmaní svojej právomoci dospel k záveru, že je príslušný na rozhodnutie v predmetnej
veci. K námietke res iudicata vznesenej zo strany žalovanej, uviedol, že v zmysle pokynu odvolacieho

súdu vyzval strany sporu na doloženie dohody o úhrade splátok uzatvorenej
medzi stranami sporu dňa 20.09.2008, pretože v zmysle rozhodcovského rozsudku (č.l. 259) konal
rozhodcovský súd o pohľadávke žalovanej na základe rozhodcovskej doložky, zahrnutej do dohody
o úhrade splátok, za účelom posúdenia jej platnosti. Rovnako sa pokúšal sám zadovážiť dohodu
zapožičaním si celého rozhodcovského spisu sp.zn. SR 17908/09, avšak túto sa mu zabezpečiť

nepodarilo. Napriek uvedenému konštatoval, že strany sporu existenciu a uzatvorenie dohody počas
konania nerozporovali, ako aj tam dohodnutej rozhodcovskej doložky. Z obsahu predloženej zmluvy o
poskytnutíflexipôžičkysícevyplývarozhodcovskádoložka(čl.II.bod5),avšakvykonanýmdokazovaním
bolo jednoznačne preukázané, že na jej základe nedošlo k prejednaniu
pohľadávky žalobkyne pred rozhodcovským súdom, ani k vydaniu rozhodcovského rozsudku. V zmysle

rozhodcovského rozsudku konal rozhodcovský súd o pohľadávke na základe rozhodcovskej
doložky, zahrnutej do dohody o úhrade splátok uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 20.09.2008, až
po postúpení pohľadávky na žalovanú. Platnosť rozhodcovskej doložky musel skúmať exekučný súd
pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nie je nulitný akt, došlo teda k
právoplatnému rozhodnutiu rozhodcovským súdom, ktorý priznal veriteľovi žalobný nárok.

1.13. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, keď
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania, že poskytnutý úver má byť bezúročný
a bezpoplatkov. Predmetná zmluva obsahuje všetky náležitosti, spĺňa atribúty prehľadnosti a
zrozumiteľnosti. Nevzhliadol dôvody určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkov, preto
žalobu zamietol.

1.14. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vrátenia bezdôvodného obohatenia v sume 2
386,09 eura, ktoré bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť preplatením úveru, ktorý mal byť bezúročný
a bezpoplatkov. Nakoľko nevzhliadol dôvody na určenie, že úver je bezúročný a bezpoplatkov, nemohol
žalobkyni vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného dôvodu aj v tejto časti
žalobu zamietol.

1.15. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), § 262 ods.1, 2 CSP, § 396 ods. 3 CSP. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP, žalovanej úspešnej v konaní v celom rozsahu (zamietnutá žaloba), priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 3 CSP, pretože žalovaná bol úspešná v rozsahu svojho podaného odvolania, a

preto jej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej ( správne žalobkyni) v rozsahu 100 %.

2. Žalobkyňa podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie zdôvodnila citáciou celého
ustanovenia § 365, § 366 CSP. Uviedla, že namietala bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalobu
podala v zákonnej 2 ročnej premlčacej dobe.

2.1.Namietala nesúlad celkovej čiastky úveru uvedenej v zmluve v sume 110 120,40 Sk(3 655,33 eura),
ktorá v skutočnosti prestavuje sumu 107 450,40 eura (3 655,88 eura).
2.2. Namietala nesprávne uvedenú výšku RPMN 10,08, ktorá mala byť správne uvedená v sume 7,24
eura. V zmluve nie je uvedená priemerná hodnota RPMN. Ak veriteľ zahrnul do RPMN poplatok zaposkytnutie úveru, je to nekalá obchodná praktika. Nesprávne uvedená RPMN sa posudzuje, akoby
nebola uvedená.
2.3. Namietala predtlačenú formulárovú zmluvu, neuvedenie výšky úrokovej sadzby spôsobujúcej

bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Zotrvala na svojom tvrdení včasnosti podania žaloby, odôvodňujúc
svoje písomné podania a vyjadrenia tým, že občianske združenie Ochrana spotrebiteľa Martin má nový
názov, predtým sa volalo Centrum správnej pomoci Bratislava, pod vedením B. H. a E. B., ktorý sa
osamostatnil a zmenil názov združenia. Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a rozhodnúť
v zmysle jej podaným petitom žaloby.

3. Žalovaná podala písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne. Nesúhlasila s názorom
žalobkyne, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. V odôvodnení rozhodnutia
vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil svoje rozhodnutie, vrátane opätovne namietaných chýbajúcich
náležitostí zmluvy a dôkazov, ktoré uvádzala žalobkyňa vo svojom odvolaní. Napriek skutočnosti,

že sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou premlčania žalovaného nároku a to predovšetkým s
odôvodnením na prijaté závery o tom, že uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase jej uzatvorenia a teda,
nemožnohopovažovaťzabezúročnýabezpoplatkovmalanaďalejzato,ženárokjepremlčaný.Uviedla,
že subjektívna premlčacia doba začína plynúť v momente, kedy sa žalobkyňa preukázateľne dozvedela

o existencií skutkových okolností, na podklade ktorých možno takéto právo uplatniť. Z tohto dôvodu
(v súvislosti s plynutím subjektívnej premlčacej doby) je podľa jej názoru bez významu, že žalobkyňa
tvrdila, že sa dňa 20.07.2019 dozvedela od občianskeho združenia (pričom počas konania uvádzala
viackrát iné osoby, resp. občianske združenia, ktoré jej mali v predmetnej veci radiť a poskytovať služby)
o skutočnosti, že úver je podľa ich názoru možné považovať za bezúročný a bez poplatkov – nakoľko

to samo o sebe nemalo vplyv na vedomosť o existencií skutkových okolností potrebných na podanie
takejto žaloby. Keďže úmysel nebol v konaní preukázaný, je aplikácia 10 ročnej objektívnej premlčacej
doby vylúčená.

4. K vyjadreniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá opätovne uviedla, že na zmluve chýba

dátum konečnej splatnosti ako podstatná náležitosť, ktorá bola v čase uzatvorenia zmluvy povinná. Mala
za to, že bola nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú zaplatí spotrebiteľ za poskytnutý úver, RPMN
a že išlo o formulárovú zmluvu. Súd sa nesprávne vysporiadal s tým, ako preukázala ako
sa dozvedela o tom, že poskytnutý úver je bezúročný a bezpoplatkový a o tom, že včas podala žalobu.

5. K vyjadreniu žalobkyne žalovaná uviedla, že zotrváva na svojich vyjadreniach.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k názoru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil
z neho správny právny záver. Preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako i jeho dôvodov, odvolací

súd nepovažuje za potrebné opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom
rozsudku, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza doúvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

10.1. Z obsahu spisu vyplýva, že Všeobecná úverová banka, a.s., ako veriteľ, a

žalobkyňa, ako dlžník, uzavreli dňa 22.12.2004 zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, predmetom ktorej
bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 75 000 Sk (2 489,54 eura),
ktorý sa dlžník zaviazal splatiť úver veriteľovi v 48 mesačných splátkach, s mesačnou
splátkou 2 238,55 Sk (74,31 eura), s pevnou úrokovou sadzbou, s dátumom prvej splátky 22.01.2005 a
poslednej splátky 22.12.2008, s ročnou percentuálnou mierou nákladov 10,08 %, s celkovými nákladmi
dlžníka 110 120,40 Sk (3 655,33 eura), s poplatkom za poskytnutie úveru 750 Sk

(24,90 eura), s poplatkom za vedenie účtu 40 Sk (1,33 eura) mesačne a s poistným za poistenie úveru
50 Sk (1,66 eura) mesačne. V čl. I. zmluvy bol označením krížikom žalobkyne prijatý základný súbor
poistenia. V zmysle čl. II. bodu 5 zmluvy, banka uzavretím tejto zmluvy navrhla, aby prípadné spory
vzniknutéztohtoobchodubolirozhodnutéprednostnevrozhodcovskomkonaníprostredníctvomstáleho
rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku, s čím dlžník

vyjadril súhlas. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy podľa čl. III bodu 6 boli Obchodné podmienky. V konaní
nebolo sporné, že banka úver žalovanej poskytla. Na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 23.11.2006 bola pohľadávka z úveru postúpená na žalovanú. Rozhodcovským rozsudkom sp.zn.
SR 17908/09 zo dňa 18.01.2010 vydaným Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, rozhodcom F. E. G.,

bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanej do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia sumu 1
317,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1 317,48 eura od 21.09.2008
do zaplatenia, poplatok za rozhodcovské konanie vo výške 78,39 eura a trovy právneho zastúpenia vo
výške 209,09 eura. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.02.2010 a vykonateľnosť
dňa 18.02.2010. Na jeho základe bola pohľadávka z úveru vymáhaná v exekučnom konaní, v ktorom

bol nárok žalovanej uspokojený vo výške 2 648,55 eura.
10.2. Súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 11Csp/107/2019-378 zo dňa
23.09.2022 tak, že určil, že zmluva o úvere je bezúročná a bezpoplatkov, uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni 2 386,09 eura v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v časti,
ktorou žalobkyňa žiadala zaviazať žalovanú sumou 500 eur titulom finančného zadosťučinenia zastavil

a žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej nepriznal. O odvolaní žalovanej rozhodol
odvolací súd uznesením pod č.k. 25CoCsp/2/2023-441 zo dňa 10.10.2023 tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výroky I. a II.) a v časti trov konania (výrok IV.) zrušil
a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Následne po doplnení dokazovania
a pojednávaní rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, ktorý je z dôvodu podaného

odvolania žalobkyne predmetom prieskumu odvolacím súdom.

11.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

12. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

13. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na

uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.14. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na
predmet plnenia alebo cenu plnenia. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,

e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a
spotrebiteľovi to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na

dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena

dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia. Neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

15.Podľa§54ods.1,2Občianskehozákonníka,zmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred

vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

16. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä: písm. a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak
je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie
ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré
sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu

vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú
percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená

ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté
do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ
zaplatiťzvýšenénáklady.Uvediesavýškatýchtonákladov,spôsobvýpočtualebočonajpresnejšíodhad.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, zmluva ďalej obsahuje: písm. a) oprávnenia spotrebiteľa na
zníženienákladovnaspotrebiteľskýúverprijehosplatenípredlehotousplatnostipodľa§6,b)sankcieza

porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob zániku záväzku
zo zmluvy.
Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva
o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe písm. a) poskytnutý spotrebiteľský
úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia, veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný
predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného
predpisu.

Podľa odseku 7 citovaného ustanovenia, ak spotrebiteľ použije na splnenie záväzku zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zmenku alebo šek, musí si veriteľ počínať tak, aby boli zachované všetky práva
spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru.
Podľaodseku8citovanéhoustanovenia,veriteľzodpovedázaškoduvzniknutúspotrebiteľoviporušením
odseku 7 veriteľom.

17. Podľa § 8a Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2006 zákona č.
258/2001 Z.z., právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov.

18.1. Súd prvej inštancie sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovanej dôvodiac

naplnením právnych dôvodov zamietnutia žaloby. Žalovaná aj vo svojom písomnom vyjadrení
k odvolaniu žalobkyne zotrvala na svojej námietke premlčania.
18.2.Odvolacísúdvzhľadomnavyvíjajúcusarozhodovaciupraxnajvyššiehosúdupoukazujenadôvody
rozsudku sp.zn. 4Cdo 281/2021 z 24.08.2022, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal právnou otázkou
určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného

plnením zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti.
Dovolací súd v rozhodnutí uviedol: “ Pre jej kvalifikované zodpovedanie bolo z pohľadu dovolacieho
súdu nutné posúdiť tri podotázky, ktoré súvisia so spornou právnou otázkou: 1/ ktorá skutková okolnosť
(skutkové okolnosti) je (sú) podstatné pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného
obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej

premlčacej doby, 2/ ktorým momentom spotrebiteľ nadobúda skutočnú vedomosť o uvedenej podstatnej
skutkovej okolnosti (skutkových okolnostiach) a 3/ o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
v tomto prípade ide.
18.3. Za skutkové okolnosti, ktoré sú podstatné pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie

plynutia subjektívnej premlčacej doby, je potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom,
že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. Bez tejto
vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý
záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa
dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj

produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo
sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Spotrebiteľova vedomosť
o tom, že výška splátok (resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky)
je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou
okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je

len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti).
18.4. Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o
tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ
túto vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého
spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len

na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet
veriteľa, čo by v podstate znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore
jej (niektorých) ustanovení so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/1/2012 uviedol, že starorímsky princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva
patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. V uznesení sp.zn. 6MCdo/9/2012 zo 16.01.2013 najvyšší súd doplnil, že
ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a
kvality života občanov. Poukázal na povinnosť súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu
ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto

uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. Najvyšší súd tiež uviedol, že
rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa
bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Ajv prípade tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje
na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,

odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na
ujmu. Hoci najvyšší súd v uvedenom konaní posudzoval oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky a samotnú platnosť rozhodcovskej doložky, tieto závery sú platné aj v tejto
dovolacím súdom posudzovanej kauze, a to aj s poukazom na článok 6 Základných princípov

medzičasom prijatého Civilného sporového poriadku (princíp ochrany tzv. slabšej strany sporu).
18.5. Zohľadniac uvedené východiská, podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ
dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota je vedomosť o tom, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú
(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť,
že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia

uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď
sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti
mal už skôr. Je potom potrebné individualizovať, kedy žalobca nadobudol vedomosť o tom, že došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z
reálneho momentu, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila

(rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/121/2009). V zmysle § 107 Občianskeho zákonníka sa pre
určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná, nielen
predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, a preto je potrebné vychádzať z momentu, kedy
si žalobca sám musel byť vedomý, že bez existujúceho (platného) právneho dôvodu previedol na
účet žalovanej určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je porada, ktorú absolvoval žalobca ako

priemerný spotrebiteľ - fyzická osoba s jeho právnym zástupcom, kedy sa dozvedel o
rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmlúv o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia
poskytnutého žalobcom nad rámec základnej sumy úveru ako bezdôvodného obohatenia). Právna
úprava bezdôvodného obohatenia vychádza zo zásady, že ten, kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí takéto obohatenie vydať. To, komu je povinný bezdôvodné obohatenie vydať
(§ 456 Občianskeho zákonníka) vyplýva z konkrétneho právneho dôvodu, na základe ktorého záväzok
vydať bezdôvodné obohatenie vznikol. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z
nepoctivých zdrojov alebo tým, že sa za iného plnilo, hoci mal podľa práva plniť sám (§ 451 ods.

2, § 454 Občianskeho zákonníka). Pre vyriešenie otázky, o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného
obohatenia ide, treba prihliadať na právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
vzniku záväzkových vzťahov žalobcu a žalovanej. Ide však o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý
nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej
priamo v zákone. Ako uviedol ústavný súd v náleze sp.zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybovať

o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec
požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide
o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona
už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej

zmluvy ako takej.“ Túto špecifickú situáciu je možné najviac pripodobniť k vadnosti písomne uzavretej
zmluvy (inej ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere), z ktorej zmluvné strany v domnení, že sú ňou
viazané, plnili, ale v dôsledku vadnosti zmluvy sa dostaví zákonný následok v podobe jej neplatnosti
a už poskytnuté plnenie je bezdôvodným obohatením. Uvedené umožňuje dovolaciemu súdu prijať
zovšeobecnenie, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého

spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného
právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z
hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi
modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného
hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

18.6. Otázkou začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia
získaného plnením zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti sa najvyšší súd zaoberal už až v rozhodnutí z 28. septembra 2021 sp.zn.
5Cdo/29/2021(avďalšíchnaňnadväzujúcichrozhodnutiach,napr.sp.zn.7Cdo/79/2021,7Cdo/96/2020,8Cdo/189/2020), v dôsledku čoho je možné v ňom vyslovené právne názory považovať (teraz už) za
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Riešenie uvedenej právnej otázky vyústilo na zasadnutí
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22. júna 2022 k judikovaniu

uznesenia sp.zn. 5Cdo/29/2021 a bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky 2/2022 pod č. 14 ako R 14/2022 v znení právnej vety: „Pre určenie začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na
základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je podstatná skutočná
vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej

v úverovej zmluve.“ V tomto recentnom rozhodnutí sa ďalej uvádza: „... je potrebné vychádzať z
momentu,kedysižalobkyňasamamuselabyťvedomá,žebezexistujúceho(platného)právnehodôvodu
previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky...(túto vedomosť je potrebné odlišovať od
znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako
bezdôvodného obohatenia) ... Vyššie uvedené závery dovolacieho súdu sú plne súladné s
rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 22. apríla 2021 vo veci LH proti Profi Credit

Slovakia s.r.o. (C-485/19) ... K začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia Súdny dvor uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci
existuje nezanedbateľné riziko, že sa spotrebiteľ nebude počas stanovenej lehoty dovolávať svojich
práv, priznaných právom Únie (keď k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť, či je zmluvná

podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe zmluvnej podmienky). Potrebné je zohľadniť
znevýhodnené postavenie spotrebiteľa pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti
a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach. Na prvú položenú prejudiciálnu
otázku potom Súdny dvor odpovedal, že: „zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm

neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle
smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48,
sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu.“
18.7.VtomtosmerejepotrebnépoukázaťajnarozhodnutieNSSRz28.02.2022,sp.zn.7Cdo268/2021,

ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky2/2022podč.15vzneníprávnejvety:„Analogickáaplikáciadesaťročnejobjektívnejpremlčacej
doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je
právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla

2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.“

19. Rovnaký právny názor zaujal NS SR v rozhodnutí sp.zn. 8 Cdo 189/2020 z 27.04.2022. Pre
vyriešenie otázky, o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ide, treba prihliadať na
právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku záväzkových vzťahov

žalobcu a žalovanej (3. augusta 2006 a 18. júna 2007). Podľa § 11 ods. 1 uvedenej
právnej úpravy sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a/
zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1, b/ je v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Z citovanej právnej

normy vyplýva, že následkom dohody zmluvných strán odporujúcej tam uvedeným ustanoveniam
zákona o spotrebiteľských úveroch je tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru („považuje sa“). Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z
hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi
modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného

hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na neskoršie zmeny a
dopĺňanie odsekov v ustanovení § 11 ide v tejto veci o § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z..“

20. Taký istý právny názor zaujal NS SR v rozhodnutí zo dňa 31.01.2022 sp.zn. 7 Cdo 79/2021,
zo záverov ktorého vyplýva: „Dovolací súd pripomína, že v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka

sa pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vyžaduje skutočná, teda preukázaná,
nielen predpokladaná vedomosť na strane oprávneného, a preto aj v prejednávanom spore je potrebné
vychádzať z momentu, kedy si žalobca sám musel byť vedomý, že bez existujúceho (platného)
právneho dôvodu previedol na účet žalovanej určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je podľadovolacieho súdu porada, ktorú absolvoval žalobca ako priemerný spotrebiteľ - fyzická osoba s jeho
právnym zástupcom, kedy sa dozvedel o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmlúv
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať

od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobcom nad rámec základnej sumy úveru ako
bezdôvodného obohatenia).

21. Žalobkyňa podľa jej tvrdenia podala žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že úver je bezúročný

a bez poplatkov, vzniklo by na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie spočívajúce v prijatí splátok,
na ktoré nárok nemala. Súd prvej inštancie by v takom prípade pri posudzovaní námietky premlčania
musel postupovať v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí. Pre posúdenie včasnosti podania žaloby preto
bolo rozhodujúce posúdenie, či vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie
z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve o flexipôžičke uzavretej žalobkyňou s právnou
predchodkyňou žalovanej.

22.1. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu ako platný právny úkon, neobsahujúci neprijateľné zmluvné
podmienky. Žalobkyňa sa domáhala bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nesúladu celkovej
čiastky úveru v sume 110 120,40 Sk, v skutočnosti predstavujúcu sumu 107 450,40 Sk (3 655,88
eura), nesprávnu výšku RPMN, neuvedenie priemernej výšky RPMN, predtlačenú formulárovú zmluvu,

neuvedenie úrokovej sadzby, namietala neuvedenie konečnej splatnosti úveru, zahrnutie poplatku,
vnútenie poistnej zmluvy.
22.2. Odvolací súd s poukazom na uvedené, zotrvávajúc na záveroch súdu prvej inštancie, na ktoré
poukazuje len v krátkosti dodáva, že na zmluvu uzatvorenú medzi žalobkyňou a právnou predchodkyňou
žalovanej súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úverov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a tiež všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.).
22.3. Na podporu záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že k namietanej absencii úrokovej
sadzby v zmluve je potrebné uviesť, že táto sa v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý
stanovuje náležitosti zmluvy, nenachádza, preto ju zákonodarca v tom čase v zmluvách ani nevyžadoval.

V časti základné podmienky sa v zmluve nachádza výška úrokov ako celková výška úrokov s poplatkami
za celú dobu splatnosti úveru. V tejto časti zmluvy bolo ďalej uvedené, že výška úrokovej sadzby je
zverejnená na výveskách v prevádzkových priestoroch banky. Rovnako právna úprava nepožadovala
aniuvedeniepriemernejRPMNvzmluve.Podľa§4ods.2písm.g)zákona č.258/2001Z.z.zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov.

Len v prípade, ak táto nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
v predmetnej veci však nešlo o tento prípad, pretože RPMN bola uvedená a to vo výške 10,08%.
22.4. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s námietkou dobrovoľnosti poistenia a tiež s
námietkou nesúladu celkovej čiastky úveru v sume 110 120,40 Sk, ktorá mala byť podľa žalobkyne
v skutočnosti vo výške 107 450,40 Sk (3 655,88 eura), keď podrobne uviedol výpočty zhodujúce sa

s výslednou sumou na zmluve. S poukazom na uvedené preto dospel k správnemu právnemu záveru,
že poskytnutý úver nie je možné označiť za bezúročný a bezpoplatkový a preto ani nebol dôvod zaviazať
žalovanú uhradiť sumu vo výške 2 386,09 eura titulom bezdôvodného obohatenia.
22.5. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil zmluvu a konštatoval, že zmluvu nepovažoval za
bezúročnú a bez poplatkov, platí plnenie zo zmluvy a preto sa na danú právnu vec vzťahuje všeobecná

premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia § 101 normuje časový okamih
začatia plynutia všeobecnej premlčacej lehoty ako deň, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Časový okamih vzniku premlčacej lehoty je zhodný s okamihom vzniku tzv. žalobného práva. Ide
o deň (okamih zrodu žaloby, actio nata), v ktorý veriteľ mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na
ochranu svojho subjektívneho práva na súde. Ustanovenie § 101 predstavuje lex generalis aj vo vzťahu

kotázkepočiatkuplynutiapremlčacejlehoty.Osobitnejetentopočiatokustanovenývhypotézeprávnych
noriem § 106, 107 a 114 OZ.
22.6. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo. Žalovaná
vzniesla námietku premlčania k bezdôvodnému obohateniu, preto sa súd prvej inštancie s námietkou
správne nevysporiadal.

23. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol
vo výroku vecne správne a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

2 25CoCsp/9/2025
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).