Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8321010650
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8321010650.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Lucie Bašistovej a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 01.10.2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr.
zákona, o odvolaniach obžalovaného, okresného prokurátora a poškodených A. D. D. a E. D. F. proti
rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/87/2021 zo dňa 6.3.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného A. B. C. G. H. I. J. B. , nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom L. J. XXXX/XX, M.,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

-dňa25.11.2015vM.naNotárskomúradeA.N.H.uzatvorilvoformenotárskejzápisniceN181/2015,Nz
46282/2015 zo dňa 25.11.2015 so svojou - v tom čase - manželkou E. O. D. dohodu o zúžení zákonom
ustanoveného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 143a ods. 1 Občianskeho
zákonníka s týmto obsahom:
„byt č. XX, vchod č. XX na prízemí, ktorý sa nachádza v M. na ulici L. XXXX/XX s príslušenstvom,
ako aj podiel priestoru na spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku vo výške

66/2069, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. M., parc. reg. „C“, parc. č. XXXX, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 380 m2, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 357 m2, bytovka
súpisné č. XXXX postavená na parcelách XXXX, XXXX ako predmet budúcej kúpnej zmluvy, ktorá bude
uzatvorená medzi A. B. C. ako budúcim kupujúcim a A. P., D. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX
XX M., L. XXXX/XX, ako budúcou predávajúcou, ktorá je v súčasnosti vedená na LV č. XXXX, kat. úz.
M. pod B40 v celosti ako výlučná vlastníčka predmetného bytu č. XX, nadobudne do svojho výlučného
vlastníctva A. B. C., nakoľko na kúpu vyššie uvedených nehnuteľností budú použité výlučne finančné

prostriedky, ktoré A. B. C. nadobudol pred uzavretím manželstva s E. O. D., D. E.. Na uspokojenie
súčasných a budúcich pohľadávok veriteľov, ktoré vznikli pred uzavretím manželstva alebo vzniknú za
trvania manželstva, voči E. O. D., D. E., nemôže byť použitý majetok vo výlučnom vlastníctve A. B. C.,
s čím E. O. D., D. E., výslovne súhlasí,“
hoci v skutočnosti časť kúpnej ceny vo výške 28.500,- eur bola uhradená z finančných prostriedkov,
ktoré na svoj účet za trvania manželstva s E. O. D. previedol z jej majetku, a predmetnú notársku
zápisnicu predložil Okresnému úradu Humenné, katastrálnemu odboru, ako prílohu v konaní o návrhu

na vklad vlastníckeho práva č. konania V-2042/15 k vyššie popísanému bytu, ktorý A. B. C. nadobudol
do výlučného vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzavretej s A. P., D. Q. ako predávajúcou,za dohodnutú kúpnu cenu 30.000,- eur, pričom pri spisovaní notárskej zápisnice úmyselne zamlčal
notárovi A. N. H. jemu známu skutočnosť, že E. O. D. trpí duševnou chorobou - demenciou pri
Alzheimerovej chorobe, ktorá ju robí na takýto právny úkon nespôsobilou, čo neuviedol ani v konaní o

povolenie vkladu vlastníckeho práva č. V-2042/15 vedenom na katastrálnom odbore Okresného úradu
Humenné, ktorý v dôsledku toho dňa 8.1.2016 rozhodol o povolení vkladu výlučného vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam len v prospech obžalovaného a nie o povolení vkladu vlastníckeho
práva do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čím sa obžalovaný obohatil a E. O. D. by tak pri
vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov po zániku manželstva, ku ktorému došlo dňa

13.3.2020 na návrh obžalovaného rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15Pc/43/2017 zo dňa
9.3.2020ovyhlásenímanželstvaobžalovanéhoaE.O.D.zaneplatné, spôsobilškoduvovýške28.500,-
eur,

t e d a

dopustil sa konania bezprostredne smerujúceho k tomu, aby na škodu cudzieho majetku seba obohatil
tým, že by uviedol iného do omylu, a spôsobil by tak na cudzom majetku väčšiu škodu a čin spáchal na
chránenej osobe – osobe blízkej a chorej, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo,

č í m s p á c h a l

zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024,
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) a f) Tr. zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona.

Z a t o m u u k l a d á :

Podľa § 221 ods. 3 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024 trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch)
rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a podľa § 50

ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zákona mu u k l a d á povinnosť spočívajúcu v príkaze, aby v skúšobnej dobe
podľa svojich schopností nahradil dedičom neb. E. O. D., D. E., nar. X.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX,
naposledy bytom M., L. XXXX/XX, škodu vo výške 28.500,- eur.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodených A. D. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. C. XXXX/X,
E. a E. D. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. XXXX, P. R., okr. L., J. D., s ich nárokom na náhradu
škody o d k a z u j e na civilný proces.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného A. B. C. a poškodených A. D. D. a E. D. F..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu podvodu podľa § 221
ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024, na tom skutkovom základe, že

-dňa25.11.2015vM.naNotárskomúradeA.N.H.uzatvorilvoformenotárskejzápisniceN181/2015,Nz
46282/2015 zo dňa 25.11.2015, so svojou - v tom čase - manželkou E. O. D. dohodu o zúžení zákonom
ustanoveného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 143a ods. 1 Občianskeho
zákonníka s týmto obsahom:„byt č. XX, vchod č. XX na prízemí, ktorý sa nachádza v M. na ulici L. XXXX/XX s príslušenstvom,
ako aj podiel priestoru na spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku vo výške
66/2069, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. M., parc. reg. „C“, parc. č. XXXX, zastavané plochy

a nádvoria o výmere 380 m2, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 357 m2, bytovka
súpisné č. XXXX postavená na parcelách XXXX, XXXX ako predmet budúcej kúpnej zmluvy, ktorá bude
uzatvorená medzi A. B. C. ako budúcim kupujúcim a A. P., D. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX
XX M., L. XXXX/XX, ako budúcou predávajúcou, ktorá je v súčasnosti vedená na LV č. XXXX, kat. úz.
M. pod B40 v celosti ako výlučná vlastníčka predmetného bytu č. XX, nadobudne do svojho výlučného

vlastníctva A. B. C., nakoľko na kúpu vyššie uvedených nehnuteľností budú použité výlučne finančné
prostriedky, ktoré A. B. C. nadobudol pred uzavretím manželstva s E. O. D., D. E.. Na uspokojenie
súčasných a budúcich pohľadávok veriteľov, ktoré vznikli pred uzavretím manželstva alebo vzniknú za
trvania manželstva, voči E. O. D., D. E., nemôže byť použitý majetok vo výlučnom vlastníctve A. B. C.,
s čím E. O. D., D. E., výslovne súhlasí,“
ktorú (notársku zápisnicu) predložil Okresnému úradu Humenné, katastrálnemu odboru, ako prílohu v

konaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva č. konania V-2042/15 k vyššie popísanému bytu, ktorý
A. B. C. nadobudol do výlučného vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzavretej s A. P., D. Q., ako
predávajúcou,zadohodnutúkúpnucenu30.000,-eur,pričomprispisovanínotárskejzápisniceúmyselne
zamlčal notárovi A. N. H. skutočnosť, že E. O. D. trpí duševnou chorobou - demenciou pri Alzheimerovej
chorobe, ktorá ju robí na takýto právny úkon nespôsobilou, čo neuviedol ani v konaní o povolenie

vkladu vlastníckeho práva č. V-2042/15 vedenom na katastrálnom odbore Okresného úradu Humenné,
a konal tak s úmyslom seba obohatiť tým, že byt, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy uzavretej s A. P.,
D. Q., nadobudne v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva č. V-2042/15 do svojho výlučného
vlastníctva, čím tak spôsobil škodu E. O. D. vo výške 15.000,- eur.

Za to mu bol podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024, v zmysle § 38 ods. 2 Tr.
zákona, podľa § 46 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon bol
podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená
skúšobná doba na 1 rok.

Súčasne podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku boli poškodení : A. D. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. C.
XXXX/X, E., a E. D. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXXX, P., P. R., okr. L., J. D., s uplatnenými
nárokmi na náhradu škody odkázaní na civilný proces.

Proti uvedenému rozsudku podali riadne a včas odvolania obžalovaný, prokurátor a poškodení A. D. D.

a E. D. F. (prostredníctvom splnomocnenca K. & P. B. C. S.).

Prokurátor podal odvolanie proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku v neprospech obžalovaného.
V prvom rade sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, že konaním obžalovaného bola spôsobená
škoda len vo výške 15.000,- eur, t.j. škoda malá (oproti prokurátorom žalovanej škode 28.500,- eur, t.j.

škode väčšej), podľa znenia Trestného zákona účinného od 6.8.2024. Je presvedčený, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané (okrem listinných dôkazov aj znaleckým posudkom A. R. T. a jeho
výsluchom na hlavnom pojednávaní), že obž. A. C. si v priebehu času previedol na svoje účty významné
finančné prostriedky patriace pôvodne E. D., ktoré značne prevyšujú výšku žalovanej škody v tomto
trestnom konaní. Podľa neho je ale pre toto trestné konanie podstatné, že bolo preukázané, že na

kúpu bytu, minimálne v rozsahu 28.500,- eur, boli použité finančné prostriedky patriace E. D., čo bolo v
priamom rozpore s citáciou Notárskej zápisnice o zúžení BSM, podľa ktorej mali byť na kúpu bytu použité
finančné prostriedky výlučne patriace A. C., ktoré mal nadobudnúť ešte pred uzatvorením manželstva.
Svojím protiprávnym konaním tak A. C. dosiahol stav, že peňažné prostriedky E. D. „premenil“ na byt,
ktorý nadobudol do svojho výlučného vlastníctva a tento následne previedol na svoju dcéru. Má za to,

že nie je potrebné polemizovať, či by tento byt patril alebo nepatril do BSM a ako by bolo prípadné
BSM vyporiadavané (či súdom - a s akým výsledkom; resp. či zo zákona). Ak by sa aj pripustilo, že
tento byt by bol patril do BSM, bolo by podľa neho nutné zohľadniť, že kúpna cena bytu 30.000,- eur
bola minimálne v rozsahu 28.500,- eur bezpochyby financovaná z peňažných prostriedkov výlučne
patriacich E. D.. Poukázal pritom na ust. § 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých „Pri vyporiadaní

sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať,
aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo
spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby
maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutiea udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti
a na obstarávanie spoločnej domácnosti.“ Pre účely tohto trestného konania podľa jeho názoru nie je
možné fiktívne vyporiadavať BSM, u ktorého sa ani nevie stanoviť samotná masa BSM a zohľadniť

len všeobecný predpoklad, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Tento všeobecný predpoklad by
sa v prípade súdneho vyporiadavania BSM mohol významne vychýliť na stranu jedného z manželov v
dôsledku zohľadnenia tzv. vnosov majetku do BSM (najmä E. D.), čo by zrejme viedlo k stanoveniu tzv.
disparity podielov manželov. Avšak uvedené patrí do pôsobnosti občianskoprávneho súdneho konania
a má za to, že pre stanovenie výšky škody spôsobenej trestným činom nie je potrebné teoreticky

modelovať spôsoby možného vyporiadavania BSM a odhadovať prípadné podiely A. C. a E. D. (resp.
jej právnych nástupcov). Má za to, že z trestnoprávneho hľadiska je potrebné zohľadniť najmä konanie
A. C. a jeho úmysel (resp. motiváciu), čo týmto konaním chcel dosiahnuť, resp. čo ním dosiahol. Je
podľa neho preukázané, že na kúpu bytu v celkovej cene 30.000,- eur použil peňažné prostriedky v
rozsahu minimálne 28.500,- eur patriace E. D., pričom celý byt nechal zavkladovať najprv do svojho
výlučného vlastníctva a neskôr tento previedol na svoju dcéru. Týmto konaním preto odčerpal finančné

prostriedky vo výške 28.500,- eur E. D. a „premenil“ ich na svoj byt, ktorý následne previedol do
vlastníctva svojej dcére. Z takto popísaného konania má za to, že pošk. E. D. spôsobil škodu práve
vo výške 28.500,- eur, ktorá v súčasnosti zodpovedná tzv. väčšej škode. Prevodom sporného bytu na
svoju dcéru, ktorý má v súčasnosti zrejme väčšiu hodnotu, ako bola jeho nadobúdacia cena v roku 2015
financovaná prostriedkami E. D., spôsobil stav, že tento byt by v prípadnom vyporiadavaní BSM fyzicky

nefiguroval, lebo už bol vo vlastníctve dcéry A. C.. Na základe vyššie uvedeného má za to, že konaním
A. C. bola spôsobená škoda vo výške 28.500,- eur. Prokurátor nesúhlasí ani s právnou kvalifikáciou
skutku v napadnutom rozsudku. Zdôraznil, že on podal Okresnému súdu Humenné obžalobu zo dňa
28.10.2021, v ktorej skutok obž. A. C. právne kvalifikoval (pri škode 28.500,- eur) ako zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukázaním na ustanovenie § 139

ods. 1 písm. c), písm. e), písm. f) Trestného zákona. Okresný súd Humenné poukázal na to, že v čase
spáchania skutku účinný Trestný zákon (v znení účinnom od 01.09.2015 do 31.12.2015) neobsahoval
ustanovenie § 221 ods. 3 písm. d) - „na chránenej osobe“ a teda preto kvalifikáciu podľa § 221 ods.
3 písm. d) Tr. zákona vypustil a touto sa ani nezaoberal. Ďalej mal Okresný súd Humenné za to, že
spôsobená škoda bola vo výške 15.000,- eur, preto kvalifikoval skutok ako prečin podvodu podľa § 221

ods. 1 Tr. zákona, ale už podľa znenia Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Podľa prokurátora
týmto spôsobom súd použil na právnu kvalifikáciu skutku dve rôzne znenia Trestného zákona, čím sa
dopustil nesprávneho procesného postupu, nakoľko v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zákona je potrebné ustáliť,
ktorý zákon (jedno znenie ako celok) je pre páchateľa v čase rozhodovania o skutku priaznivejšie. Ak
mal Okresný súd Humenné za to, že priaznivejšie znenie Trestného zákona pre obžalovaného je znenie

účinné v čase spáchania skutku (od 01.09.2015 do 31.12.2015), nakoľko neobsahovalo znak podľa §
221 ods. 3 písm. d) Tr. zákona „na chránenej osobe“ a skutkom bola spôsobená škoda 15.000,- eur,
táto zodpovedala v danom znení Trestného zákona tzv. „väčšej škode“. Súd mal teda skutok kvalifikovať
ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona, kde bola zákonná sadzba trestu odňatia
slobody 1 rok až 5 rokov (teda aktuálne uložený trest je podľa neho uložený mimo tejto trestnej sadzby).

Prokurátor má však za to, že škoda spôsobená trestným činom je 28.500,- eur. Pri zohľadnení škody
vo výške 28.500,- eur je potrebné určiť, ktoré (časové) znenie Trestného zákona je pre obžalovaného
aktuálne priaznivejšie. V znení účinnom od 01.09.2015 do 31.12.2015 nie je síce znak „na chránenej
osobe“ (§ 221 ods. 3 písm. d) Tr. zákona), ale škoda 28.500,- eur je tzv. „značná škoda“ (§ 221 ods. 1
ods. 3 písm. a) Tr. zákona). Skutok by bolo preto podľa neho potrebné právne kvalifikovať ako zločin

podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, t.j. sadzba 3 roky až 10 rokov trestu odňatia
slobody. V aktuálne účinnom znení (resp. v znení účinnom po novele TZ od 06.08.2024) pri zohľadnení
výšky škody 28.500,- eur by bolo potrebné skutok právne kvalifikovať ako zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 139 písm. c), e), f) Tr. zákona so sadzbou
2 až 8 rokov. Dokonca aj pri zohľadnení výšky škody len 15.000,- eur a aplikácie aktuálneho znenia

Trestného zákona by podľa neho bolo potrebné skutok kvalifikovať ako zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 139 písm. c), e), f) Tr. zákona, so sadzbou 2 až
8 rokov. Inými slovami je presvedčený, že nie je možné neaplikovat’ znak „na chránenej osobe“ podľa
znenia Trestného zákona v čase spáchania skutku z roku 2015, lebo vtedy takýto znak v ustanovení
§ 221 Tr. zákona nebol, avšak výšku škody aplikovať už podľa znenia Trestného zákona účinného od

06.08.2024. Podľa jeho názoru je potrebné zohľadniť výšku spôsobenej škody 28.500,- eur a skutok
právne kvalifikovať podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024 ako zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 139 písm. c), e), f) Tr. zákona so sadzbou 2
až 8 rokov, nakoľko toto znenie je pre obžalovaného priaznivejšie [oproti zneniu z roku 2015, kedy tátoškoda bola tzv. značnou škodou a skutok by bol kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Tr. zákona, kde bolo možné uložiť trest odňatia slobody na 3 roky až 10 rokov]. Navrhol
preto Krajskému súdu v Prešove, aby zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol, prípadne vec

vrátil Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

Poškodení A. D. D. a E. D. F. podali odvolanie z dôvodu nesprávnosti výroku o náhrade škody.
V odôvodnení odvolania prostredníctvom splnomocnenca K. & P. B. C. S. uviedli, že pri určovaní výšky
náhrady škody súd zjavne vychádzal z Občianskeho zákonníka, a to najmä z § 143 OZ, kde sa uvádza,

že v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo
nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Tu podľa nich ale súd opomenul, že v zmysle
§ 150 OZ je každý z manželov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na
spoločný majetok. Majú za to, že v rámci predmetného celého trestného konania bolo preukázané, a
to najmä na základe znaleckého posudku znalca A. R. U. T. z odboru ekonómia a manažment, ako aj
následným výsluchom menovaného znalca pred súdom, že finančné prostriedky vo výške 28.500,- eur,

ktoré boli použité na nákup predmetného bytu, patrili E. O. D., ktorá ich získala ešte pred uzatvorením
manželstva s obž. A. B. C.. Tu považujú za potrebné tiež poukázať na to, že veci, ktoré každý z manželov
nadobudol pred uzatvorením manželstva – nepatria do BSM, aj keď ich prípade užívajú obaja manželia.
Na základe hore uvedeného majú za to, že súd pri určovaní výšky škody postupoval nesprávne a mal
určiť výšku škody na sumu 28.500,- eur tak, ako to bolo uvedené v podanej obžalobe. Preto navrhli

odvolaciemu súdu, aby podľa § 322 ods. 3 Tr poriadku rozhodol sám vo výroku o náhrade škody a túto
určil vo výške 28. 500,- eur.

Obžalovaný odvolanie podal proti výrokom o vine a treste napadnutého rozsudku. Má za to, že vykonané
dokazovanie v predmetnej trestnej veci nemôže byť podkladom pre záver súdu o spôsobe spáchania

skutku, o jeho úmysle a určeniu subjektov, ktoré mal uviesť do omylu tak, ako to súd uviedol v opise
skutku (skutkovej vete), pretože neboli vykonané dôkazy, ktoré by tento záver odôvodňovali a teda nie
je možné ani dospieť k záveru, že bola jeho vina preukázaná. V celom rozsahu namieta opis skutku
uvedený v napadnutom rozsudku. Súd sa v rámci odôvodnenia rozsudku vysporiadal s námietkou
obhajoby spočívajúcou v nedostatku súhlasu poškodenej E. D. s vedením trestného konania tak, že mal

za to, že poškodená v čase začatia trestného stíhania už nebola manželkou obžalovaného, pretože ich
manželstvo bolo vyhlásené za neplatné ešte pred začatím trestného stíhania a preto nebola poškodená
vo vzťahu k obžalovanému osobou, ktorá by mala právo odoprieť výpoveď. Poukazujúc na § 130 ods. 2
Trestného poriadku obžalovaný zdôraznil, že v danom prípade považuje za nesporné, že napriek tomu,
že jeho manželstvo s poškodenou bolo vyhlásené za neplatné ešte pred začatím trestného stíhania proti

nemu, vzťah medzi ním a poškodenou bol vzťahom, ktorý napĺňal atribúty obdobného pomeru, kedy by
poškodená ujmu obžalovaného mohla pociťovať ako ujmu vlastnú. Tvrdí, že sa o poškodenú staral po
celú dobu až do jej smrti, najprv osobne v jeho domácnosti a neskôr, keď si to vyžadoval jej zdravotný
stav, pravidelne ju navštevoval v zariadení, kde bola umiestnená, riešil za ňu veci a poškodená ho stále
vnímala ako osobu blízku, ku ktorej má rozvinutý citový vzťah. Blízky vzťah medzi nimi potvrdili aj viacerí

svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí. Z tohto dôvodu je podľa neho potrebné prihliadať na to, že vzťah
medzi ním a poškodenou napĺňal predpoklady, na základe ktorých by podľa § 130 ods. 2 Trestného
poriadku mala poškodená právo odmietnuť vypovedať v tejto trestnej veci. Preto je presvedčený, že
súhlas poškodenej na začatie a následné pokračovanie v jeho trestnom stíhaní bol podľa § 211 ods.
1 Trestného poriadku potrebný, pričom tento súhlas nebol žiadaný a do času, pokiaľ ho bolo možné

získať, získaný nebol. Reštriktívny výklad ustanovenia § 130 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s
ustanovením § 211 ods. 1 Trestného poriadku tak, ako ho vyložil súd prvého stupňa, spôsobil pre neho
nepriaznivé posúdenie podmienok vedenia trestného stíhania voči jeho osobe, čo môže mať priamy
vplyv na porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Trvá na tom, že v danom prípade malo
byť trestné konanie proti nemu zastavené pre nedostatok súhlasu poškodenej podľa § 211 Trestného

poriadku. Súd prvého stupňa upravil skutkovú vetu tak, že z nej vyplýva, že mal svojím konaním uviesť
do omylu jednak notára A. H., ktorý spisoval dohodu o zúžení BSM formou notárskej zápisnice dňa
25.11.2015 a rovnako tak mal následne uviesť do omylu aj katastrálny úrad pri podaní návrhu na vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, pretože ani notára a ani kataster neupovedomil o tom, že
poškodená v čase uzatvorenia notárskej zápisnice nebola spôsobilá na právne úkony. Týmto uvedením

do omylu sa mal následne obohatiť na úkor poškodenej. Z vykonaného dokazovania však podľa neho
vyplynulo, že konanie na notárskom úrade A. H. prebehlo štandardne, čo má vyplývať z výpovede A.
T. P., bývalého koncipienta notára H., ktorý nevedel uviesť bližšie okolnosti ohľadom uzatvárania tejto
notárskej zápisnice, a teda nevedel ani potvrdiť a ani vyvrátiť obsah rozhovoru medzi notárom A. H. apoškodenou a notárom a obžalovaným. Má za to, že tak neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by A. H. ako
notárbolzostranyobžalovanéhouvedenýdoomylučosatýkaspôsobilostipoškodenejnaprávneúkony.
O to viac je v tomto kontexte potrebné prihliadať na skutočnosť, že dňa 25.11.2015, t.j. dňa spísania

tejto notárskej zápisnice nebola poškodená E. D. pozbavená alebo obmedzená súdnym rozhodnutím
spôsobilosti na právne úkony, teda ani len obžalovaný v danom čase nedisponoval právoplatným
rozhodnutím súdu o tejto skutočnosti, aby ju musel notárovi predložiť. Úlohou notára pri spisovaní
notárskej zápisnice je aj komunikovať s účastníkmi právneho úkonu a posúdiť ich spôsobilosť takýto
právny úkon uzavrieť. Ak u notára vzniknú pochybnosti o spôsobilosti účastníka právny úkon urobiť,

nemal by následne takýto úkon, v danom prípade notársku zápisnicu, vyhotoviť. Obžalovaný tvrdí, že
s poškodenou mali dobrý vzťah, pričom názory, želania a predstavy poškodenej dobre poznal. Bolo
želaním práve poškodenej, aby došlo k uzavretiu notárskej zápisnice, ktorému on vyhovel. V čase jej
uzavretia nemal pochybnosť o tom, že poškodená vie, aký právny úkon a s akým obsahom robí. Jej
duševný stav, aj podľa slov lekárov, mal rôzne fázy, ktoré sa menili, mala svetlé dni, mala horšie dni a
pod.,počasvšetkýchdnísňoubolpráveon,pretonemalpochybnosťotom,žepoškodenákonávsúlade

s jej vôľou. Keďže neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by na prípadnú priamu otázku notára A. H. poprel
alebo zamlčal psychické problémy poškodenej, v čase kedy neexistovalo žiadne rozhodnutie súdu o
obmedzení jej spôsobilosti na právne úkony, nebolo teda podľa neho preukázané, že by úmyselne a
vedome uviedol notára A. H. do omylu. Podľa názoru obžaloby je rozhodujúce, že poškodená v roku
2015 mala aj dlhé dobré obdobia, čo potvrdili aj lekári, jej ochorenie nebolo v danom roku v takom štádiu,

že by vôbec nevnímala okolie, nevedela komunikovať svoje želania a potreby, naopak, k zhoršeniu
jej stavu došlo až neskôr, preto nie je možné bez akýchkoľvek pochybností tvrdiť, že uviedol notára a
následne aj správu katastra do omylu, keďže v danom čase konal v presvedčí, že jeho konanie je v
súlade so želaním poškodenej. Zároveň považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že nikdy nekonal
bez vedomia a súhlasu poškodenej E. D., práve naopak, vždy sa snažil, aby boli jej želania plnené a

keďže ona nechcela, aby ju naďalej finančne vydierali jej deti a bola šťastná, že sa oslobodila od ich
vplyvu a zneužívania, bol presvedčený po dlhých rozhovoroch s poškodenou, že koná v úplnom súlade
s jej požiadavkami a očakávaniami. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Nazákladepodanýchodvolaníkrajskýsúdvsúladesust.§317ods.1Tr.poriadkupreskúmalzákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a zistil, že dôvodné je len odvolanie prokurátora.

Vprvomradejepotrebnéuviesť,žekonanie,ktorénapadnutémurozsudkupredchádzalo,bolovykonané

bez podstatných procesných chýb, pričom boli dodržiavané aj príslušné ustanovenia Trestného
poriadku, ktorými sa má zabezpečiť právo obžalovaného na obhajobu. Vo vzťahu ku skutku uvedenom
v obžalobe súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní aj zákonným spôsobom vykonal všetky pre
rozhodnutie potrebné dôkazy, z ktorých zistenia však nepremietol v potrebnom rozsahu do skutkovej
vety napadnutého rozsudku (aj keď v jeho odôvodnení sú obsiahnuté).

Pokiaľ ide o zákonnosť trestného stíhania, správne sa prvostupňový súd vysporiadal s námietkou
obžalovaného o neprípustnosti trestného stíhania pre chýbajúci súhlas poškodenej neb. E. O. D.
s trestným stíhaním podľa § 211 ods. 1 Tr. poriadku.

V zmysle § 211 ods. 1 Tr. poriadku trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 221 Tr. zákona
proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený ako svedok
právo odoprieť výpoveď, možno začať a v už začatom trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom
poškodeného. Vychádzajúc z ust. § 130 Tr. poriadku sú takými osobami príbuzní v priamom rade
(predkovia a potomkovia), súrodenci, osvojitelia, osvojenci, manžel, druh a taktiež iné osoby v rodinnom

alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by poškodená osoba pociťovala ako vlastnú (napr. švagrovstvo).
Pomer medzi osobou, ktorá spáchala trestný čin, a osobou poškodenou musí pritom existovať v čase,
keď sa vedie trestné stíhanie, a nie v čase, keď bol čin spáchaný. V rámci uvedeného to znamená,
že súhlas poškodeného ako podmienku trestného stíhania možno uplatniť len vtedy, ak pomer medzi
poškodeným a obvineným existuje v čase výsluchu poškodenej osoby ako svedka, resp. v čase začatia

trestného stíhania obvineného, prípadne vznikne v jeho priebehu (R 12/1995). Súhlas poškodeného
teda nie je potrebný, ak v čase trestného stíhania už zákonom predpokladaný pomer medzi obvineným
a poškodeným neexistuje, napríklad poškodená už nie je manželkou obvineného (podobne uznesenie
NS SR sp. zn. 3Tdo/9/2012). Pokiaľ obvinený a poškodená nie sú osobami príbuznými v priamom rade,súrodencami, osvojiteľmi, osvojencami, manželmi či druhom a družkou, tak súhlas poškodenej môže byť
podmienkou trestného stíhania len vtedy, keď by boli v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktorých ujmu
by poškodená osoba pociťovala ako vlastnú. V prípade zániku manželstva či pomeru druha a družky

by pri partnerskom vzťahu obvineného a poškodenej muselo ísť o kategóriu rovnocennú alternatívnym
pojmom manžela či druha, u ktorých sa vedľa citovej väzby oboch osôb predpokladá tiež súžitie v zmysle
ekonomickom, t. j. rodinný život ako v oblasti duševnej, tak v oblasti hmotnej (podobne uznesenie NS
ČR sp. zn. 3Tdo 382/2013).

Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté uznesením vyšetrovateľky PZ dňa 19.2.2021 a obvinenie
bolo vznesené A. B. C. dňa 30.4.2021. V tom čase už obžalovaný a poškodená E. O. D. manželmi
neboli. Na návrh obžalovaného bolo dňa 9.3.2020 jeho manželstvo s E. O. D. rozsudkom Okresného
súdu Humenné sp. zn. 15Pc/43/2017 vyhlásené za neplatné, čo v zmysle § 16 ods. 1 Zákona o rodine
znamená, že sa takéto manželstvo považuje za neuzavreté. V spoločnej domácnosti obžalovaný
s poškodenou však už nežili skôr, keď poškodená bola na žiadosť obžalovaného dňa 2.1.2018

umiestnená do zariadenia pre seniorov – V. L. V sprievode obžalovaného naposledy opustila toto
zariadenie 12.9.2019, no následne ho opustila už len v sprievode syna A. D. D.. Rozsudkom Okresného
súdu Humenné sp. zn. 19Ps/70/2016 z 31.8.2018 bola E. O. D. obmedzená v spôsobilosti na právne
úkony s výnimkou volebného práva (výrok právoplatný 3.11.2018), a v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 24CoP/84/2018 z 28.5.2019 bol za jej opatrovníka ustanovený A. D. D..

Z uvedeného je zrejmé, že v čase začatia a ani počas trestného stíhania medzi obžalovaným
a poškodenou E. O. D. neexistoval pomer, ktorý by podmieňoval začatie trestného stíhania súhlasom
poškodenej. Poškodená nebola manželkou obžalovaného, ani jeho družkou a nebol medzi nimi
ani pomer rodinný alebo obdobný, pre ktorý by ujmu obžalovaného poškodená právom pociťovala

ako vlastnú. Obžalovaný s poškodenou nezdieľali spoločnú domácnosť a ani nezdružovali finančné
prostriedky na spoločnú úhradu potrieb, neviedli teda spolu rodinný život ani v oblasti duševnej, tak ani
v oblasti hmotnej. Na trestné stíhanie obžalovaného tak nebol potrebný súhlas poškodenej E. O. D..

Prvostupňový súd sa tiež správne vysporiadal aj s tvrdeniami obžalovaného, že uzavretie predmetnej

dohody o zúžení rozsahu BSM bolo želaním poškodenej E. O. D., že na kúpu bytu boli použité len jeho
finančné prostriedky a že on v tom čase nemal pochybnosť o tom, že poškodená vie aký právny úkon
a s akým obsahom robí, ako aj že k zhoršeniu jej zdravotného stavu došlo až neskôr.

Znaleckým posudkom z odvetvia psychiatria znalec E. B. P. zistil u E. O. D. demenciu pri Alzheimerovej

chorobe – stredného stupňa. Prítomnosť stredného stupňa demencie znalec predpokladá na základe
zdravotných záznamov z roku 2014, ktorý (teda stredný stupeň demencie) bol prítomný aj v druhom
polroku 2015, teda v čase, kedy došlo k podpisu dohody o zúžení rozsahu BSM z 25.11.2015 a je
toho názoru, že E. O. D. už nebola schopná správne vnímať okolnosti týkajúce sa uzatvorenia
predmetnej dohody vo forme notárskej zápisnice, nakoľko v tom čase trpela touto duševnou poruchou.

Z vykonaného znaleckého dokazovania ďalej vyplýva, že pri stredne ťažkej demencii sú prejavy takmer
úplnej neschopnosti zapamätať si nové poznatky, zorientovať sa miestom a časom, denné aktivity sa
obmedzujú len na jednoduché úkony, bez pomoci druhých osôb postihnutí jedinci nie sú schopní už
samostatne fungovať. Pri krátkom stretnutí nemusí byť stredný stupeň demencie rozpoznateľný na
prvý pohľad za predpokladu, že komunikuje len všeobecnými spoločenskými frázami. Tieto prejavy sú

badateľné pri dlhšom kontakte, kedy sa rozvíjajú hlbšie niektoré témy a tretia osoba si to všimne, ak
postihnutý viackrát opakuje tie isté témy, kladie tú istú otázku, vtedy si to môže všimnúť aj laik.

Z výpovedí E. D. F. a A. D. D. - detí E. O. D. vyplýva, že zmeny v jej správaní nastali už v roku 2011,
keď bola spolu s obžalovaným na návšteve u E. D. F.. Táto E. D. pre zmenu kognitívnych funkcií žiadala

o podstúpenie psychiatrického vyšetrenia. V máji 2013 bolo odborným vyšetrením zistené, že skutočne
trpí na demenciu spôsobenú Alzheimerovou chorobou. Následne sa začala liečba u psychiatričky E.
B., pričom na tejto liečbe sa podieľal aj obžalovaný tým, že E. O. D. vždy sprevádzal k psychiatričke
a dávkoval jej predpísané lieky, lebo sama už toho schopná nebola. Zdravotný stav sa však naďalej
zhoršoval, keď nevedela súvisle udržať komunikáciu, nevedela trafiť domov či ovládať tlačidlový telefón.

Prekvapením pre nich bolo, keď sa dozvedeli o uzavretí manželstva medzi ich mamou a obžalovaným
v apríli 2014, o ktorom im mama vedieť nedala, pričom následne mama nevedela pre zlý zdravotný stav
ani uzavretie sobáša vysvetliť a nedokázala povedať čo mala na raňajky, na obed a či zobrala lieky.
Obžalovaný im k sobášu uviedol, že si je vedomý B. choroby E. O. D. a že sa o ňu postará. Zdravotnýstav E. D. sa zhoršoval najmä v druhej polovici 2013 a v rokoch 2014 – 2015 sa stav zhoršil natoľko,
že už nebola schopná sama existovať.

Podľa psychiatričky E. E. B., u ktorej sa E. O. D. liečila, na vyšetrenia ju sprevádzal obžalovaný, ktorý
aj priniesol lekárske správy z Prahy, kde bola E. D. vyšetrená, bol prítomný priamo pri vyšetreniach a
bol poučený o dávkovaní lieku.

Ďalej je potrebné poukázať na lekársku správu E. E. B. z 26.5.2014, keď pri vyšetrení bol zjavne aj

obžalovaný (podľa správy obžalovaný uviedol, že žiada o opatrovateľstvo). Zo správy vyplýva, že E. O.
D. už nevarí, zabúda postupy, blúdila po sídlisku, nevedela trafiť domov, treba ju usmerniť čo má robiť,
čo kde je, dozrieť aj na obliekanie, chod dňa a obžalovaný ju všade berie so sebou, aby nebola sama.
Vzhľadom na to potrebuje dohľad a pomoc inej osoby (pri výdaji liekov, návšteve lekára, pri chode dňa,
varení, nakupovaní, plánovaní). V správe bola diagnostikovaná Demencia pri Alzheimerovej chorobe -
forma stredne ťažká.

Podľa lekárskej správy E. E. B. zo septembra 2015 stav E. O. D. vyžadoval dohľad a pomoc inej osoby.
Správa bola vydaná na žiadosť obžalovaného za účelom zbavenia E. D. svojprávnosti na právne úkony.

Obžalovaný sám už 8.9.2015 podal na Okresný súd Michalovce návrh na pozbavenie spôsobilosti na

právne úkony E. O. D., ktorý odôvodnil tým, že u nej bola zistená duševná nevyliečiteľná choroba
Alzheimer, jej duševný stav sa stále zhoršuje a potrebuje celodennú starostlivosť. V návrhu ďalej uviedol,
že manželka sa lieči medikamentózne, zabúda, nevie sa orientovať, stráca veci, nemá chuť do jedla, trpí
nespavosťou a iné, v dôsledku čoho nie je vôbec schopná robiť právne úkony. Za opatrovníka navrhol
určiťseba.KnávrhupriložillekárskusprávuE.E.B.zoseptembra2015.Vkonanívedenompodspisovou

značkou 15Ps/45/2015 bol podaný znalecký posudok z odvetvia psychiatrie E. P. U., podľa záverov
ktoréhoE.O.D.trpínademenciuAlzheimerovhotypu,klinickynarozhranístrednéhoažťažkéhostupňa.
Ide o duševnú poruchu trvalého, nie prechodného rázu, ktorá sa zhoršuje na podklade narastajúcich
neurodegeneratívnych zmien v mozgu. V popredí klinického obrazu sú poruchy kognitívnych funkcií,
ťažká deteriorácia intelektu, pamäťové funkcie s hlbokými defektmi v staro i novo pamäti, konfabuláciami

a pseudoreminiscenciami, súdnosť a kritičnosť výrazne narušená. Menovaná nie je schopná sa
samostatne o seba postarať, nie je schopná posudzovať a ovládať svoje konanie a za svoje konanie nie
je zodpovedná ani čiastočne. Nie je schopná robiť žiadne právne úkony a nie je schopná účelne narábať
so žiadnou finančnou čiastkou. Znalec preto odporučil, aby E. O. D. bola v plnom rozsahu pozbavená
spôsobilosti na právne úkony, pretože porucha nie je len prechodného, ale naopak progredujúceho,

zhoršujúceho sa rázu.

V roku 2017 podal obžalovaný na Okresný súd Humenné aj návrh na určenie neplatnosti manželstva
uzavretého dňa 12.04.2014 medzi obžalovaným a E. O. D., ktoré sa viedlo pod spisovou značkou
15Pc/43/2017. V tomto návrhu obžalovaný tvrdí, že už v čase uzavretia manželstva dňa 12.04.2014

trpela E. O. D. nevyliečiteľnou duševnou chorobou - demenciou pri Alzheimerovej chorobe, ktorá sa
začala prejavovať krátko po uzavretí manželstva, pričom v roku 2015 došlo už k výraznému zhoršeniu
stavu. Pre účely konania bol vypracovaný znalecký posudok E. E. C., podľa ktorého posudzovaná trpela
predmetnou duševnou poruchou už v čase uzavretia manželstva, t. j. v apríli 2014, ktorá by už vtedy
mohla mať za následok obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.

K rovnakým záverom o nespôsobilosti neb. E. O. D. na právne úkony dospel aj Okresný súd
Humenné v rozsudku sp. zn. 21C/52/2022 zo dňa 29.5.2024, právoplatnom 16.8.2024, v ktorom
určil za neplatný závet poručiteľky E. O. D. spísaný formou notárskej zápisnice u notára A. N. H.
dňa 4.6.2014. Súd pri svojom rozhodovaní v prvom rade vychádzal zo znaleckého posudku E. S. W.,

odvetvie psychiatria, podľa ktorého neb. E. O. D. už v čase spísania závetu 4.6.2014 trpela vážnou
duševnouporuchou–demenciouAlzheimerovhotypu,ktorájurobilaneschopnousprávnevnímaťobsah
avýznamprávnehoúkonu,prisúčasnomkonštatovaní,žechápavosť,vnímavosť,racionálnyúsudokboli
u nebohej vo významnej miere zmenené a redukované a úkon, ktorý v daný čas vykonala, si dostatočne
neuvedomovala a nebola by schopná ho samostatne vykonať. Ďalším dôvodom vyslovenia neplatnosti

závetu bolo aj konanie obžalovaného v rozpore s dobrými mravmi.

Na základe uvedených skutočností aj podľa krajského súdu nie je možné dospieť k inému záveru, než
že obžalovaný v roku 2015, vrátane dňa 25.11.2015 a následne, vedel o duševnej chorobe E. O. D.a o jej nespôsobilosti vykonávať právne úkony. Sám to predsa uviedol už v septembri 2015 vo svojom
návrhu na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony E. D. a priložil k nemu aj lekársku správu E. B.
zo septembra 2015, podľa ktorej menovaná nie je schopná sa samostatne o seba postarať, nie je

schopná posudzovať a ovládať svoje konanie, za svoje konanie nie je zodpovedná ani čiastočne, nie
je schopná robiť žiadne právne úkony a nie je schopná účelne narábať so žiadnou finančnou čiastkou.
Napriek tomu pred notárom dňa 25.11.2015 využil E. O. D. k spísaniu notárskej zápisnice o zúžení
obsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej tiež „BSM“) tak, aby nenadobudla do BSM
byt so súvisiacimi nehnuteľnosťami, ktoré by inak do BSM nadobudla a pri jeho vyporiadaní v prípade

zániku manželstva mohla žiadať, aby sa jej uhradilo, čo zo svojho vynaložila na spoločný majetok
(§ 150 Občianskeho zákonníka). Skutočnosti o neschopnosti E. O. D. pre duševnú poruchu nakladať
s majetkom obžalovaný zamlčal tak pred notárom, ako aj pred katastrálnym odborom okresného úradu.
Aj keď súčasťou notárskej zápisnice je aj vyhlásenie účastníkov o spôsobilosti k právnym úkonom,
tak v nej nie je ani zmienka o stredne ťažkom stupni demencie pri Alzheimerovej chorobe u E. D.
a o jej vážnych následkoch na duševných schopnostiach. Ak by uvedené skutočnosti obžalovaný pred

notárom nezamlčal a pri vyhlásení do notárskej zápisnice ich uviedol, notár by bol povinný spísanie
zápisnice o dohode odmietnuť podľa § 36 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti.
Rovnako okresný úrad by zamietol návrh na povolenie vkladu podľa § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Zb.
o katastri nehnuteľností. Aj v návrhu na vklad vlastníctva obžalovaný skutočnosti významné pre záver
o neschopnosti E. D. robiť právne úkony neuviedol.

Vzhľadom na vyššie uvedené nie je reálna úvaha obžalovaného o tom, že E. O. D. mala v roku 2015 dlhé
dobré obdobia, že k zhoršeniu stavu došlo až neskôr a že jeho konanie bolo v súlade so želaním E. O. D..
V skutočnosti už táto pre duševnú poruchu v čase uzavretia dohody o zúžení rozsahu BSM do notárskej
zápisnice v novembri 2015 nebola schopná prejaviť právne významnú vôľu, rozhodovať o závažných

majetkovo-právnych opatreniach a robiť právne úkony a uzatvárať dohody a zmluvy. Obžalovaný s E.
O. D. žil už od roku 2011 a od počiatku vedel o jej zhoršujúcej sa demencii a o jej vážnych následkoch
na rozumových schopnostiach E. D., pre ktoré nebola spôsobilá robiť akékoľvek právne úkony.

Podaním návrhu na vklad vlastníctva bytu do katastra nehnuteľností obžalovaný vykonal všetko,

čo bolo z jeho hľadiska potrebné k dosiahnutiu stavu, pri ktorom E. O. D., hoci bola vtedy
jeho manželkou a na uhradenie kúpnej ceny boli použité prostriedky pochádzajúce z jej majetku,
nenadobudla vlastníctvo nehnuteľností aspoň do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Vkladom
svojho výlučného vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na list vlastníctva obžalovaný fakticky
dosiahol stav, ktorý ho oprávňoval na nakladanie s nehnuteľnosťami v pozícii výlučného vlastníka (tak sa

aj správal, keď predmetné nehnuteľnosti následne daroval svojej dcére A. B. S.). Tým sa obžalovaný na
strane jednej obohatil a na strane druhej spôsobil, že pri vyporiadaní BSM v prípade zániku manželstva
E.O.D.nemohlanadobudnúťčasťhodnotypredmetnýchnehnuteľnostídosvojhovýlučnéhovlastníctva,
ktorá by predstavovala škodu spôsobenú na cudzom majetku.

Manželstvo obžalovaného a E. O. D. bolo na návrh obžalovaného vyhlásené za neplatné rozsudkom
Okresného súdu Humenné sp. zn. 15Pc/43/2017 zo dňa 9.3.2020, právoplatným 13.3.2020. V zmysle
§ 16 Zákona o rodine sa manželstvo, o ktorom súd rozhodol, že je neplatné, považuje za
neuzavreté, pričom o majetkových pomeroch manželov po tomto rozhodnutí platia rovnako ustanovenia
o majetkových pomeroch rozvedených manželov, teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka

o vyporiadaní BSM. Podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa
vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať,
aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo
spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby
maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie

a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a
na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Konaním obžalovaného z majetku, ktorý mal patriť do BSM, unikla hodnota 30.000,- eur, ktorá
zodpovedá cene, za ktorú sa predmetné nehnuteľnosti, ako predmet útoku, v čase a v mieste obvykle

predávali. Na ich kúpu pritom boli použité prostriedky pochádzajúce z majetku E. O. D. vo výške 28.500,-
eur, ktoré mohla pri vyporiadaní BSM požadovať. Táto skutočnosť bola zistená znaleckým posudkom
z odboru ekonómia a manažment znalca A. R. U. T. a jeho výsluchom na hlavnom pojednávaní, ako
aj správami a výpismi z P. K., J., H., Prvej penzijnej spoločnosti, S. a F. K.. Vychádzajúc zo zásaduvedených v § 150 Občianskeho zákonníka by tak pri vyporiadaní BSM E. O. D. patrila hodnota vo
výške 28.500,- eur, o ktorú však v dôsledku podvodného konania obžalovaného prišla. V tejto súvislosti
je potrebné zdôrazniť, že ak by nebolo predmetnej Dohody o zúžení rozsahu BSM, tak by tu išlo o tzv.

vnos z výlučného majetku E. O. D. vo výške 28.500,- eur do spoločného majetku. Aby však E. O. D.
mohla pri vyporiadaní BSM požadovať vrátenie tohto vnosu, tak musí byť táto vec v spoločnom majetku
aj v čase jeho vyporiadania, pričom sa refundácia uhrádza zo spoločného majetku (napr. rozh. NS SR sp.
zn. 7Cdo/288/2013, R 57/1970). Keďže obžalovaný svojím konaním spôsobil, že byt nebol nadobudnutý
do BSM, ale len do jeho výlučného vlastníctva, tak pri vyporiadaní BSM by E. O. D. nemohla žiadať

náhradu vnosu do kúpy bytu v sume 28.500,- eur.

Konanie obžalovaného teda smerovalo k spôsobeniu škody 28.500,- eur.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že suma 28.500,- eur bola jeho výlučným vlastníctvom, lebo nebolo
preukázané, že to nebol dar či iný príspevok od neb. E. O. D., je potrebné zdôrazniť, že k prevodu

finančných prostriedkov z účtov E. O. D. na účty obžalovaného vo výške 80.598,61 eur a k predaji
jej účasti na podielových fondoch a ich nákupu pre obžalovaného v sume 26.044,20 eur (ako bolo
zistené v znaleckom posudku z odboru ekonómia a manažment), došlo až v období od februára do
decembra 2015, keď už neb. E. O. D. nebola spôsobilá na takéto úkony. Podľa lekárskej správy E. E.
B. z 26.5.2014 bolo pri vyšetrení (za prítomnosti obžalovaného) zistené, že E. O. D. už nevarí, zabúda

postupy, blúdila po sídlisku, nevedela trafiť domov, treba ju usmerniť čo má robiť, čo kde je, dozrieť
aj na obliekanie, chod dňa a obžalovaný ju všade berie so sebou, aby nebola sama, a že vzhľadom
na to potrebuje dohľad a pomoc inej osoby (pri výdaji liekov, návšteve lekára, pri chode dňa, varení,
nakupovaní, plánovaní). V správe bola diagnostikovaná Demencia pri Alzheimerovej chorobe - forma
stredne ťažká. Rovnaké závery boli zistené aj v znaleckom posudku E. S. W. v konaní vedenom pred

Okresným súdom Humenné sp. zn. 21C/52/2022, v ktorom za neplatný bol určený závet poručiteľky E.
O. D. spísaný formou notárskej zápisnice u notára A. N. H. dňa 4.6.2014. V znaleckom posudku E. S.
W., odvetvie psychiatria, bolo zistené, že neb. E. O. D. už v čase spísania závetu 4.6.2014 trpela vážnou
duševnouporuchou–demenciouAlzheimerovhotypu,ktorájurobilaneschopnousprávnevnímaťobsah
avýznamprávnehoúkonu,prisúčasnomkonštatovaní,žechápavosť,vnímavosť,racionálnyúsudokboli

u nebohej vo významnej miere zmenené a redukované a úkon, ktorý v daný čas vykonala, si dostatočne
neuvedomovala a nebola by schopná ho samostatne vykonať. Obžalovaný tento zdravotný stav neb. E.
O. D. zneužil a na základe plnomocenstiev si jej predmetné finančné prostriedky prisvojil. Predmetné
prevody finančných prostriedkov teda nemohli byť vykonané platne, o čom obžalovaný vedel.

Z hľadiska trestnoprávnej kvalifikácie konania obžalovaného je potrebné v prvom rade pripomenúť, že
trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona sa dopustí, kto na škodu cudzieho majetku seba
alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom
majetku malú škodu.

Objektívna stránka trestného činu podvodu spočíva v tom, že páchateľ iného uvedie do omylu alebo
využije jeho omyl, v dôsledku čoho osoba konajúca v omyle vykoná majetkovú dispozíciu a tým vznikne
malá škoda na cudzom majetku a dôjde k obohateniu páchateľa či inej osoby. Za omyl sa považuje
rozpor medzi predstavou a skutočnosťou a pôjde o neho vtedy, keď podvádzaná osoba nemá o dôležitej
okolnosti žiadnu predstavu alebo sa domnieva, že sa nemá čoho obávať; omyl sa môže týkať aj

skutočností, ktoré majú ešte len nastať, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v čase, keď
dochádza k obohateniu. Uvedením do omylu páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so
skutočným stavom veci, pričom sa tak môže stať konaním, opomenutím či konkludentným správaním.
Objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok a po subjektívnej stránke sa vo vzťahu k základnej
skutkovej podstate vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré musí zahŕňať všetky znaky objektívnej stránky

trestného činu, teda konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Podľa § 15 Tr.
zákona je trestný čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone
porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (úmysel priamy), alebo vedel, že svojím konaním
môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený
(úmysel nepriamy).

Cudzím majetkom sa rozumie majetok, ktorý nepatrí páchateľovi alebo nepatrí výlučne jemu. Vo vzťahu
k páchateľovi je cudzou vecou aj vec, ktorej vlastník nie je známy. Obohatením sa rozumie neoprávnené
rozmnoženie majetku páchateľa alebo inej osoby, či už jeho rozšírením, alebo ušetrením nákladov, ktoréby inak boli z majetku páchateľa alebo niekoho iného vynaložené. Zákonný znak „obohatenie iného“ je
naplnený aj obohatením bližšie neurčenej osoby alebo skupiny osôb, ako aj právnickej osoby.

Ďalej je potrebné zdôrazniť, že do omylu možno uviesť len osobu, ktorá je tak rozumovo vyspelá,
že dokáže chápať realitu a dokáže mať aj predstavy, na ktoré páchateľ vplýva uvádzaním
nepravdivých skutočností. Znamená to, že nie je možné uviesť do omylu osobu, ktorá trpí závažným
psychickým alebo fyzickým ochorením, ktoré jej neumožňuje chápať a vnímať realitu. Voči takejto
osobe páchateľ nemôže konať podvodne, pretože súčasťou podvodného konania je to, aby klamaná

osoba bola schopná registrovať okolnosti, ktoré sú jej uvádzané. Napriek tomu páchateľ môže spáchať
aj v týchto prípadoch trestný čin podvodu, pokiaľ podvodné konanie smerovalo voči orgánom, na základe
ktorých úradného postupu bolo možné realizovať prevod majetku. V prípade prevodu vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vkladom sa páchateľ dopustí podvodného konania vo vzťahu k okresnému
úradu, odbor katastrálny, pretože ak by kataster vedel, že páchateľ vylákal od účastníka zmluvy podpis
na zmluve s využitím jeho zdravotného stavu, celkom určite by vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

nepovolil. Povolenie vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je tou majetkovou dispozíciou, ktorá je
v príčinnej súvislosti s podvodným konaním páchateľa (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 8 Tdo 377/2011 z 27.04.2011, alebo sp. zn. 15 Tdo 960/2023 z 19.3.2024).

Z hľadiska trestnoprávnej kvalifikácie musí k tomu, aby išlo o trestný čin podvodu podľa § 221 Trestného

zákona existovať príčinná súvislosť medzi omylom určitej osoby a majetkovou dispozíciou urobenou
v omyle a ďalej príčinná súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku
a obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej.

Potrebné je tiež uviesť, že dispozíciou majetkovej povahy vykonanou v omyle v zmysle § 221 Trestného

zákona je potrebné rozumieť určité majetkové plnenie, ktorým dochádza ku škode na strane poškodenej
osoby. Dispozícia v uvedenom zmysle je nevyhnutným článkom príčinnej reťaze, ktorá spája omyl
konajúcej osoby a spôsobenie škody na majetku. Z hľadiska aplikácie § 221 Trestného zákona je
dôležité, že práve uvedená dispozícia s danými majetkovými hodnotami napĺňa páchateľovu predstavu
neoprávnenéhonakladania s nimi a k nej - a k obohateniu niekoho - smeruje jeho úmysel. Postačí pritom,

že omyl bol len jedným z dôvodov takej majetkovej dispozície, nemusí ísť o dôvod jediný. Túto dispozíciu
môže vykonať aj ten, kto nebol páchateľom priamo uvedený do omylu, nie je spôsobilý na právne úkony
alebo nemá trestnoprávnu spôsobilosť.

Škodou na cudzom majetku je ujma na tomto majetku alebo reálny úbytok na ňom alebo na právach

poškodeného alebo iná jeho ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to,
či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti
s trestným činom. Škodou je aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje
pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť (§ 124 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona).

Z hľadiska uvedeného je potrebné konštatovať, že obžalovaný k tomu, aby sa obohatil, zneužil duševnej
poruchy v tom čase jeho manželky E. O. D., ktorá ju robila neschopnou na právne úkony. Aby za
trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva s O. D. mohol byt a súvisiace nehnuteľnosti
nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva, vylákal od nej uzavretie dohody o zúžení rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že kupované nehnuteľnosti nadobudne len do svojho

výlučného vlastníctva s odôvodnením, že na kúpu budú použité výlučne prostriedky, ktoré nadobudol
pred uzavretím manželstva s E. O. D.. V skutočnosti však z celkovej kúpnej ceny 30.000,- eur
na kúpu použil prostriedky získané z majetku E. O. D. vo výške 28.500,- eur. Uvedenie do omylu
obžalovaným tu spočívalo v tom, že tak pred notárom, ale predovšetkým pred katastrálnym odborom
Okresného úradu Humenné zamlčal, že E. O. D. trpí duševnou chorobou, ktorá ju robí na právne

úkony nespôsobilou. V dôsledku tohto omylu katastrálny odbor Okresného úradu Humenné povolil vklad
výlučného vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam len v prospech obžalovaného a nie do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov – obžalovaného a E. O. D.. Touto majetkovou dispozíciou
obžalovaný seba obohatil a súčasne dosiahol právny stav, že po následnom vyslovení neplatnosti
manželstva (na návrh obžalovaného) už E. O. D. pri vyporiadaní BSM nemala nárok na nadobudnutie

majetku v sume 28.500,- eur. Pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného pritom nie je
dôležité, či dohoda o zúžení rozsahu BSM je platným či neplatným právnym úkonom, ale podstatné je to,
za akých okolností, v akých súvislostiach a s akým cieľom bola dohoda urobená, teda jej zmysel a obsah.Na základe uvedeného je tak zrejmé, že z hľadiska naplnenia znakov objektívnej stránky trestného
činu podvodu obžalovaný uviedol iného do omylu, v dôsledku toho osoba konajúca v omyle vykonala
majetkovú dispozíciu a obžalovaný sa obohatil. Nedošlo však k naplneniu znaku dokonaného trestného

činu podvodu podľa § 221 Tr. zákona spočívajúceho „v spôsobení aspoň malej škody na cudzom
majetku“. Tento znak totiž nemôže jeden z manželov naplniť podvodným skrátením bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Ako už bolo uvedené pod pojmom „cudzí majetok“ je pri trestnom čine
podvodu potrebné rozumieť majetok, ktorý nepatrí páchateľovi alebo nepatrí výlučne len jemu, avšak
vzhľadom k povahe inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov je každý z manželov úplným

vlastníkom celého takého majetku. Nie je však vylúčené, aby podvodné konanie jedného z manželov
voči tomuto majetku spočívajúce v tom, že sa do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedostal
majetok, ktorý do neho mal patriť, aby tak zámerne znížil hodnotu majetku v BSM, čo by sa prejavilo
po očakávanom zániku manželstva a vyporiadaní BSM, bolo posudzované ako pokus trestného činu
podvodu podľa § 14 ods. 1 a § 221 Tr. zákona. Odčerpanie majetku z BSM týmto spôsobom je len
medzistupňom vyplývajúcim z právneho stavu v čase podvodného konania, keď konečným cieľom

páchateľaje,abypreprípadvyporiadaniaBSMzískalpresebaväčšípodielzBSM,nežakýbynadobudol
bez takéhoto podvodného konania. Takéto konanie potom napĺňa znaky trestného činu podvodu v štádiu
pokusu, hoci vznik následku relevantného z hľadiska trestného práva je časovo vzdialený (podobne
uznesenia NS ČR sp. zn. 11Tdo 1406/2013 a 4Tdo 329/2016).

Z hľadiska hodnotenia subjektívnej stránky je potrebné osobitne poukázať na niekoľko skutočností.
V prvom rade obžalovaný manželstvo s E. O. D. uzavrel napriek vedomosti o tom, že táto trpí demenciou
pri Alzheimerovej chorobe, ktorá by už vtedy mohla mať za následok obmedzenie spôsobilosti na právne
úkony. Manželstvo s ňou uzavrel napriek tomu, že už v tom čase bol ženatý s G. N., s ktorou manželstvo
uzavrel 13.12.2010 v USA. Ako advokátovi bolo obžalovanému známe, že obe uvedené skutočnosti

spôsobujú neplatnosť manželstva uzavretého s E. O. D. (§ 9 a § 12 ods. 4 Zákona o rodine). Následne
obžalovaný vo svoj prospech vykonával za E. D. úkony, pri ktorých z jej majetku odčerpal finančné
prostriedky. Napriek vedomosti o jej nespôsobilosti na právne úkony pre duševnú poruchu obžalovaný
dňa 4.6.2014 zabezpečil u notára A. H. spísanie závetu s E. D., v ktorom poručiteľka zanechala všetok
svoj majetok obžalovanému (závet bol vyhlásený za neplatný rozsudkom Okresného súdu Humenné

sp. zn. 21C/52/2022 z 29.5.2024, a to z dôvodu zistenej neschopnosti poručiteľky na takýto úkon pre
jej duševnú poruchu, o ktorej obžalovaný vedel). Z účtov E. D. a predaja jej podielových fondov si
obžalovaný v priebehu roku 2015 previedol na svoj účet a na nákup svojich podielových fondov sumu
98.185,72 eur. Podal aj návrh na jej pozbavenie spôsobilosti na právne úkony a na ustanovenie za
jej opatrovníka, ktorý vzal späť. Za trvania manželstva využil E. D. k uzavretiu dohody o zúžení BSM

s obsahom, že len on nadobudne vlastníctvo bytu. Potom uzavrel kúpnu zmluvu o nadobudnutí bytu
do svojho výlučného vlastníctva, pričom kúpnu cenu uhradil za peniaze odčerpané z majetku E. O. D..
Následne obžalovaný podal na kataster nehnuteľností návrh na vklad svojho výlučného vlastníctva bytu,
ktorému bolo 8.1.2016 vyhovené. V roku 2017 obžalovaný podal na súd návrh na vyslovenie neplatnosti
manželstva s odôvodnením, že v čase uzavretia manželstva už E. O. D. trpela duševnou chorobou. Od

2.1.2018 bola E. D. umiestnená do ústavnej starostlivosti.

Uvedené skutočnosti po ich starostlivom zhodnotení jednotlivo i v ich súhrne bezpochyby odôvodňujú
záver o úmyselnom zavinení a zištnej motivácii podvodného konania obžalovaného.

Na základe uvedeného je tak zrejmé, že obžalovaný sa úmyselne dopustil konania bezprostredne
smerujúceho k tomu, aby na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol iného do omylu,
a spôsobil tak na cudzom majetku škodu vo výške 28.500,- eur, a čin spáchal na blízkej osobe a chorej
osobe (teda chránenej osobe), no k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Pre posúdenie právnej kvalifikácie konania obžalovaného je potrebné najprv zdôrazniť, že medzi
spáchaním predmetného trestného činu a vyhlásením rozsudku nadobudli účinnosť viaceré zákony
doplňujúce a meniace Trestný zákon, z ktorých tri sa priamo dotýkajú ustanovení § 221 o trestnom čine
podvodu.

Podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom do 31.12.2016, teda v čase spáchania činu, kto na škodu
cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a
spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa odseku
2 odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1a spôsobí ním väčšiu škodu. Podľa odseku 3 odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ
potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1: a) a spôsobí ním značnú škodu, b) z osobitného motívu,
alebo c) závažnejším spôsobom konania.

Zákonomč.316/2016Z.z.účinným1.1.2017došlokdoplneniu§221ods.3Tr.zákonaoďalšiuokolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a to o písmeno d) na chránenej osobe.

Napokon zákonom č. 40/2024 Z. z účinným od 6.8.2024 došlo k zníženiu trestných sadzieb. Podľa §

221 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024 kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného
obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku
malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa odseku 2 odňatím slobody až na štyri
roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu. Podľa odseku
3 odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku
1: a) a spôsobí ním značnú škodu, b) z osobitného motívu, c) závažnejším spôsobom konania, alebo

d) na chránenej osobe.

Súčasne s účinnosťou od 6.8.2024 došlo zákonom č. 40/2024 Z. z. aj k úprave výšky škody ako
znaku trestného činu. Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona účinného do 5.8.2024 sa škodou malou rozumela
škoda prevyšujúca sumu 266 eur, škodou väčšou suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy

(2.660,- eur), značnou škodou suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy (26.660,- eur) a
škodou veľkého rozsahu suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy (133.000,- eur). Od
6.8.2024 sa podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona škodou malou rozumie škoda prevyšujúca sumu 700,-
eur, škodou väčšou škoda prevyšujúca sumu 20.000,- eur, značnou škodou škoda prevyšujúca sumu
250.000,- eur a škodou veľkého rozsahu škoda prevyšujúca sumu 650.000,- eur.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa
priaznivejší.

Trestnosťou činu sa rozumie možnosť, že páchateľ bude pre určitý trestný čin odsúdený, t.j. po podaní
obžaloby bude pre tento trestný čin uznaný za vinného a uložený mu bude trest či iná trestná sankcia.
Sú to teda všetky podmienky relevantné pre výrok o vine a o treste, prípadne o ochrannom opatrení.
Trestnosť činu sa pritom posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, kým podľa

neskoršieho zákona len vtedy, keď je to pre páchateľa priaznivejšie. Použitie nového práva je však
potrebné posudzovať ako celok, aby konečný výsledok bol pre páchateľa priaznivejší. Potrebné je
hodnotiť starý a nový zákon ako z hľadiska ustanovení osobitnej časti, tak aj so zreteľom na ustanovenia
všeobecnej časti Trestného zákona. Pri posúdení otázky, ktorý zákon použiť, teda nemôže ísť len
o porovnanie trestných sankcií starého a nového zákona. Pritom je rozhodujúci výsledok porovnania

trestov,ktorébybolipripoužitízákonovakocelkovpáchateľovizakonkrétnychposudzovanýchokolností
uložené (R 11/1991).

Zásadne teda nie je možné trestnosť skutku posúdiť čiastočne podľa zákona účinného v čase jeho
spáchania a čiastočne podľa zákona účinného v čase rozhodovania súdu, ale vždy je potrebné

posudzovať použitie zákona vcelku (R 19/1962). Použitie nového práva je potom pre páchateľa
priaznivejšie, keď jeho ustanovenia – posudzované ako celok – poskytujú výsledok pre páchateľa
priaznivejší než právo skoršie (R 73/1951). Prihliadať je pritom potrebné na všetky právne rozhodujúce
okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane ustanovení o podmienkach použitia vyššej trestnej sadzby.

Na základe uvedeného je možné konštatovať, že pre trestnosť činu obžalovaného je priaznivejšia
úprava Trestného zákona účinná od 6.8.2024. Pri právnej úprave účinnej do 31.12.2016 by konanie
obžalovaného smerovalo k spôsobeniu značnej škody, a tak by skutok bol posudzovaný podľa § 221
ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý sa ustanovuje
trest odňatia slobody na tri roky až desať rokov. Aj keď podľa úpravy účinnej od 6.8.2024 by konanie

obžalovaného smerovalo len k spôsobeniu väčšej škody, tak čin bolo potrebné posúdiť § 221 ods. 1, ods.
2, ods. 3 písm. d), pretože ho obžalovaný spáchal na blízkej osobe (manželke) a na chorej osobe, teda
na chránenej osobe, za ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody na dva roky až osem rokov.Krajský súd teda zistil, že správne mal byť čin obžalovaného posúdený ako zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024, s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) a f) Tr. zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na uvedenú nesprávnosť právneho posúdenia konania obžalovaného v napadnutom
rozsudku krajský súd tento rozsudok v celom rozsahu zrušil a sám vo veci rozsudkom rozhodol. Súčasne
pritom upresnil skutkové zistenia tak, aby bolo zrejmé, že obžalovaný trestný čin podvodu nedokonal,
ale sa dopustil len jeho pokusu. Vychádzal pritom zo skutočností plynúcich z dokazovania vykonaného

na hlavnom pojednávaní, ktoré okresný súd konštatoval aj v odôvodnení svojho rozsudku, ako aj
z dokazovania doplneného v odvolacom konaní, spočívajúceho v prečítaní dedičského spisu po neb.
E. O. D..

V súvislosti s rozhodovaním o vine je potrebné ešte dodať, že prvostupňový súd postupoval správne,
keď odmietol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov A. J., E. X., E. V. E. a A. B. S.. Treba si uvedomiť,

že súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré
strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272
ods. 3, § 2 ods. 10, ods. 11 Tr. poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany
síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Tr. poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich
vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Tr. poriadku). Súd vykonávajúci dokazovanie návrhmi strán ani ich

názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého
z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne
významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich
dôkazná sila. V predmetnej veci, aj keď stranami nebolo výslovne uvedené, na aké skutočnosti majú byť
navrhovaní svedkovia vypočutí, tak vzhľadom na to, že boli vypočutí už v prípravnom konaní, je zrejmé,

že ide o známych, prípadne o dcéru obžalovaného (A. B. S.), ktorí sa môžu vyjadriť len k správaniu sa
obžalovaného a neb. E. O. D.. Ani jeden zo svedkov nebol prítomný pri uzatváraní Dohody o zúžení
rozsahu BSM u notára a nie je ani odborníkom na duševné zdravie. Všetky skutočnosti významné pre
posúdenie skutkového stavu a viny už boli na hlavnom pojednávaní nepochybne preukázané inými
vyššie uvedenými vykonanými dôkazmi, vrátane zistenia okolností uzatvorenia predmetnej dohody,

nespôsobilosti E. O. D. na právne úkony, vedomosti obžalovaného o tejto nespôsobilosti a pôvodu
finančných prostriedkov použitých na kúpu bytu obžalovaným. Nakoľko skutkový stav bol na hlavnom
pojednávaní preukázaný výsledkami už vykonaného dokazovania v takej miere, že odmietnuté dôkazy
nemohli mať na zistenie skutkového stavu uvádzaného v skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku
žiadny relevantný vplyv, tak prvostupňový súd postupoval správne, keď návrhy na vykonanie ďalších

dôkazov odmietol. Z rovnakých dôvodov ani krajský súd nevykonal výsluch E. X., ktorý bol obžalovaným
navrhovaný v odvolacom konaní (naviac k rovnakým skutočnostiam bola na hlavnom pojednávaní na
návrh obžalovaného vypočutá svedkyňa B. C.).

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu krajský súd vychádzal zo základných zásad ukladania trestov

uvedených v § 34 Tr. zákona, pričom prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, neexistenciu poľahčujúcej ani priťažujúcej okolnosti, na osobu obžalovaného,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho
chýbajúceúsilieonáhraduškodyaodstránenieškodlivéhonásledkutrestnéhočinuanachýbajúceúsilie
obžalovaného o dosiahnutie urovnania s poškodenými, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania

trestného činu. Prihliadol aj na to, že obžalovaný získal trestným činom majetkový prospech.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok závažnosť konania obžalovaného zvyšuje
skutočnosť, že obžalovaný si vzal E. O. D. dňa 12.4.2014 v čase, keď už táto bola postihnutá demenciou
pri Alzheimerovej chorobe v takom rozsahu, že manželstvo ani platne uzavrieť nemohla. O tomto jej

zdravotnom stave pritom obžalovaný vedel, pretože spolu žili už od roku 2011 a od roku 2013 ju
sprevádzal aj na lekárskych vyšetreniach. Manželstvo s ňou uzavrel napriek tomu, že už v tom čase bol
ženatý s G. N., s ktorou manželstvo uzavrel 13.12.2010 v USA. Následne obžalovaný vo svoj prospech
vykonával za E. D. úkony, pri ktorých z jej majetku odčerpával finančné prostriedky. Napriek vedomosti
o jej nespôsobilosti na právne úkony pre duševnú poruchu obžalovaný dňa 4.6.2014 zabezpečil u notára

A. H. spísanie závetu s E. D., v ktorom poručiteľka zanechala všetok svoj majetok obžalovanému (závet
bol vyhlásený za neplatný rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 21C/52/2022 z 29.5.2024, a to
z dôvodu zistenej neschopnosti poručiteľky na takýto úkon pre jej duševnú poruchu, o ktorej obžalovaný
vedel). Z účtov E. D. a predaja jej podielových fondov si obžalovaný v priebehu roku 2015 previedol nasvoj účet a na nákup svojich podielových fondov sumu 98.185,72 eur. Podal aj návrh na jej pozbavenie
spôsobilosti na právne úkony a na ustanovenie za jej opatrovníka, ktorý vzal späť. Za trvania manželstva
využil E. D. k uzavretiu dohody o zúžení BSM s obsahom, že len on nadobudne vlastníctvo bytu. Potom

uzavrelkúpnuzmluvuonadobudnutíbytudosvojhovýlučnéhovlastníctva,pričomkúpnucenuuhradilza
peniaze odčerpané z majetku E. O. D.. Následne obžalovaný podal na kataster nehnuteľností návrh na
vkladsvojhovýlučnéhovlastníctvabytu,ktorémubolo8.1.2016vyhovené,pričombytpotompreviedolna
svoju dcéru A. B. S.. V roku 2017 obžalovaný podal na súd návrh na vyslovenie neplatnosti manželstva
s odôvodnením, že v čase uzavretia manželstva už E. O. D. trpela duševnou chorobou. Od 2.1.2018

bola E. D. umiestnená do ústavnej starostlivosti.

Ide o také okolnosti predmetného trestného činu, ktorá podľa krajského súdu výrazne zvyšujú závažnosť
konania obžalovaného. Obžalovaný konal v priamom úmysle vedený zištnou pohnútkou, zneužívajúc
duševnú poruchu poškodenej. Ani po vyhlásení jeho manželstva s E. O. D. za neplatné (na jeho návrh)
a po zániku BSM, obžalovaný škodlivý následok svojho konania neodstránil a škodu poškodenej a jej

dedičom nenahradil. Naopak, byt získaný trestným činom previedol darovaním na svoju dcéru A. B. S.,
D. C..

V prospech obžalovaného nepôsobí ani skutočnosť, že nedošlo k dokonaniu trestného činu, ale len
k jeho pokusu [§ 34 ods. 5 písm. c) Tr. zákona]. Obžalovaný totiž vykonal všetko, aby k dokonaniu došlo

a aj sa obohatil. K dokonaniu nedošlo len preto, že ešte v čase konania obžalovaného trvalo BSM.

Z hľadiska osoby obžalovaného nie je možné prehliadnuť, že v priebehu rokov 2014 až 2017 páchal aj
zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a), c) Tr. zákona, za ktorý bol rozsudkom
Okresného súdu Humenné sp. zn. 2T/122/2017 zo dňa 10.10.2019 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 6To/6/2020 zo dňa 11.2.2020 odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3
rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu na
skúšobnú dobu 3 rokov. Obžalovaný sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dňa 27.10.2023
osvedčil a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený. Nič to však nemení na závere, že pred spáchaním
trestného činu riadnym spôsobom nežil.

Krajský súd však musel prihliadať aj na dĺžku trestného stíhania obžalovaného, ktoré sa proti nemu
viedlo od vznesenia obvinenia 30.4.2021, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania predmetného
pokusu zločinu 8.1.2016, keď došlo na návrh obžalovaného ku vkladu výlučného vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam len v jeho prospech. Od roku 2017 sa obžalovaný už žiadneho trestného činu

nedopustil.

Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností, ako aj skutočnosti, že obžalovaný doposiaľ vo výkone
trestu odňatia slobody nebol, dospel krajský súd k záveru, že pre obžalovaného primeraný a účel trestu
napĺňajúci je trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, teda na spodnej hranici zákonom ustanovenej

trestnej sadzby, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 rokov, za súčasného
uloženia povinnosti obžalovanému podľa § 50 ods. 2 Tr. zákona, aby v skúšobnej dobe nahradil škodu
spôsobenú trestným činom dedičom nebohej poškodenej E. O. D..

Z dedičského spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 17D/671/2021 vyplýva, že dedičmi po nebohej

poručiteľke E. O. D. sú jej deti A. D. D. a E. D. F., D. D.. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn.
21C/52/2022 zo dňa 29.5.2024, právoplatným 16.8.2024, bol za neplatný určený závet poručiteľky E.
O. D. spísaný formou notárskej zápisnice u notára A. N. H. dňa 4.6.2014. Súd pri svojom rozhodovaní
v prvom rade vychádzal zo znaleckého posudku E. S. W., odvetvie psychiatria, podľa ktorého neb. E. O.
D. už v čase spísania závetu 4.6.2014 trpela vážnou duševnou poruchou – demenciou Alzheimerovho

typu, ktorá ju robila neschopnou správne vnímať obsah a význam právneho úkonu, pri súčasnom
konštatovaní, že chápavosť, vnímavosť, racionálny úsudok boli u nebohej vo významnej miere zmenené
a redukované a úkon, ktorý v daný čas vykonala, si dostatočne neuvedomovala a nebola by schopná
ho samostatne vykonať. Ďalším dôvodom vyslovenia neplatnosti závetu bolo aj konanie obžalovaného
v rozpore s dobrými mravmi.

Z uvedeného dedičského spisu je teda zrejmé, že dedičmi a právnymi nástupcami po nebohej E. O. D.
sú jej deti, avšak pohľadávka na náhradu škody spôsobenú predmetným trestným činom obžalovaného
nebola predmetom dedičského konania. Z tohto dôvodu krajský súd nemohol podľa § 287 ods. 1 Tr.poriadku zaviazať obžalovaného nahradiť škodu konkrétnemu poškodenému. Preto podľa § 288 ods. 1
Tr. poriadku poškodených A. D. D. a E. D. F. s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Z uvedených dôvodov na podklade odvolania prokurátora teda odvolací súd jednomyseľne napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zrušil a sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku. Súčasne odvolania obžalovaného a poškodených ako nedôvodné zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.