Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/103/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116225922
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1116225922.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: J.. H. P., F. XXX, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou CIMRÁK s.r.o., IČO: 36 868 876, Štefánikova 7, Nitra, proti žalovanej:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska
71, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.03.2023, č. k. 20C/116/2016-240, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žiadnej zo strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 07.12.2016 domáhala zaplatenia
sumy 42.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 42.000 eur od 06.10.2016
do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Dôvodila, že dňa
31.01.2011 podala na Okresný súd Bratislava I žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,

konanie o ktorej bolo vedené pod sp. zn. 18C/16/2011 (ďalej aj „konanie sp. zn. 18C/16/2011“).
Predmetný súd, po neúnosných prieťahoch trvajúcich 32, resp. 40 mesiacov, konanie uznesením
zo dňa 25.01.2016 zastavil z dôvodu zrušenia vtedajšieho žalovaného - spoločnosti MCEall, a.s.
(ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „spoločnosť“) bez likvidácie; jeho štatutárny orgán sa pritom počas
rokovania so zamestnancami vyhrážal vyhlásením konkurzu. Okresný súd Bratislava I v priebehu
konania neuskutočnil žiadne podstatné úkony, jej výsluch vykonal takmer po roku od podania žaloby,
pričom existenciu prieťahov v konaní, v dôsledku ktorých mohol zamestnávateľ realizovať svoj zámer,

konštatovala i predsedníčka súdu v upovedomeniach o vybavení sťažnosti zo dňa 12.09.2014, Spr
2323/2014 a zo dňa 10.02.2016, Spr 2004/2016. Žalobkyňa predpokladala plný úspech v konaní sp. zn.
18C/16/2011, čo by viedlo k povinnosti zamestnávateľa vyplatiť jej ušlú mzdu a ďalšie mzdové nároky;
k uvedenému však nedošlo, nakoľko nečinnosťou okresného súdu sa stali jej nároky nevymožiteľné.
Nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru si pritom nemohla uplatniť v rámci konania
o zrušenie spoločnosti bez likvidácie, keďže tieto záviseli od rozhodnutia o (ne)platnosti skončenia
pracovnéhopomeru;zrovnakýchdôvodovneprichádzalodoúvahyaniuplatnenienárokovzgarančného

poistenia podľa § 102 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Na uvedenom
základe si žalobkyňa s poukazom na § 9, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z.z.“) uplatnila voči žalovanej náhradu škody v sume 42.000 eur zodpovedajúcejjej mesačnému príjmu u zamestnávateľa (cca 1.200 eur brutto) a počtu mesiacov prieťahov v konaní
(23.05.2012 do 21.04.2015). Išlo pritom o ušlý zisk, keďže ako osoba so zdravotným postihnutím si
nemohla nájsť stabilné zamestnanie.

3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a navrhla ju zamietnuť. Podľa nej si žalobkyňa uplatnila len
hypotetický ušlý zisk, keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou nevyslovil Okresný súd
Bratislava I právoplatným rozsudkom vydaným v konaní sp. zn. 18C/16/2011, a preto sa pracovný pomer
žalobkyne skončil platne. Uvedené malo za následok, že žalobkyni nikdy nevznikol nárok na náhradu

mzdy podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Napokon
z vyjadrenia zamestnávateľa zo dňa 14.06.2011, ako i zo zápisnice zo dňa 17.04.2012 v konaní sp.
zn. 18C/16/2011 vyplývala jeho insolventnosť, pričom Národná banka Slovenska v podnete zo dňa
15.08.2012 konštatovala nečinnosť spoločnosti už 3 mesiace predtým. Vzhľadom na to, že predmetná
spoločnosťnedisponovalažiadnymmajetkomžalovanávyvodila,žeakbyOkresnýsúdBratislavaIvydal
v konaní sp. zn. 18C/16/2011 meritórne rozhodnutie, žalobkyňa by nemohla byť zamestnaná a obdržať

mzdu, nakoľko jej zamestnávateľ bol od 15.05.2012 nemajetný a nevyvíjal činnosť.

4. Súd prvej inštancie rozhodol o veci prvý krát rozsudkom zo dňa 15.05.2018, č.k. 20C/116/2016-47,
tak, že žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobkyne Krajský
súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 3Co/282/2018, napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie vytýkajúc mu nedostatočné odôvodnenie rozsudku
pri vyhodnocovaní vykonaných dôkazov, protirečivosť jeho záverov ohľadne ne/existencie zbytočných
prieťahov v konaní, pričom v tomto smere odkázal na spôsob vybavenia sťažností, ktoré ich existenciu
preukazovali; napokon mu vytkol i nedostatočné odôvodnenie záverov ohľadne absencie vzniku škody,
keď túto otázku konajúci súd neposudzoval ako predbežnú. Uvedené nedostatky mali vo svojom súhrne

za následok i predčasnosť záverov ohľadne absencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, v rámci ktorej sa konajúci súd nezaoberal reálnou možnosťou úhrady eventuálne
priznanej pohľadávky bývalým zamestnávateľom žalobkyne.

5. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie, pričom nevyhovel návrhu žalobkyne na

výsluch svedkyne Z. E., keď ho vyhodnotil ako podaný oneskorene podľa § 153 a nasl. zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.“). Podľa mienky konajúceho súdu žalobkyni nič
nebránilo v tom, aby výsluch predmetnej svedkyne navrhla v súlade s ustanovením § 132 ods. 1 C.s.p.
už priamo v žalobe, s prípadným dovetkom ohľadne jej zdravotného stavu. Pokiaľ k takému procesnému
návrhu pristúpila až po takmer 7 rokoch trvajúceho súdneho konania, neuplatnila ho včas, pričom

nepreukázala ani tvrdené zdravotné ťažkosti navrhovanej svedkyne, ktoré mali vylučovať jej osobnú
účasť na pojednávaní. Súd prvej inštancie súčasne skonštatoval, že označenú svedkyňu nevyslúchol i z
toho dôvodu, že jej výpoveď bola zachytená v spise Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 18C/16/2011,
ktorého obsah stranám oboznámil, a teda mu boli známe okolnosti, za ktorých podľa jej názoru malo
dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru dohodou dňa 30.11.2010.

6. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/16/2011
došlo v období od 23.05.2012 do 12.09.2014 a následne od 30.01.2015 do 12.10.2015 k zbytočným
prieťahom. Konštatoval, že i keď z upovedomenia (o vybavení sťažnosti žalobkyne - pozn. odvolacieho
súdu) zo dňa 14.10.2014 nevyplynulo, kedy konkrétne tieto prieťahy vznikli, pri ustálení rozhodného

obdobia vychádzal z tvrdení žalobkyne, že k nim malo dôjsť od 23.05.2012 do 21.04.2015, podporne z
dátumu podania prvej sťažnosti žalobkyne na prieťahy v konaní - 12.09.2014, rozhodného i pre následný
prieskum zo strany predsedu okresného súdu, pričom zohľadnil i obsah spisu sp. zn. 18C/16/2011;
celkovo teda okresný súd nekonal efektívne približne 3 roky.

7. Pokiaľ išlo o škodu, jej existenciu nemal súd prvej inštancie za preukázanú, keďže o jej dôvodnosti
svedčali len tvrdenia žalobkyne sprítomnené v žalobe v konaní sp. zn. 18C/16/2011 alebo pri jej
výsluchu, resp. výsluchoch žalobkýň zo dňa 19.01.2012, resp. na pojednávaní v prebiehajúcom spore
dňa 03.03.2023; tieto tvrdenia však zamestnávateľ, spoločnosť MCEall a. s., poprela, rovnako tak,
ako ich na pojednávaní dňa 17.04.2012 poprel svedok A.. J.. Jediným dôkazom nasvedčujúcim,

avšak nie preukazujúcim, nátlak potom ostala jedna veta z e-mailu žalobkyne zo dňa 10.12.2010, ku
ktorému sa jej adresát A.. J. nevyjadril. Pokiaľ žalobkyňa spolu s ostatnými žalobkyňami v pôvodnom
konaní poukazovali na obsah dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 30.11.2010 súd prvej
inštancie uviedol, že rovnopisy dohody predložené pôvodným zamestnávateľom žiadne rukou doplnenévyhlásenie o nátlaku neobsahovali; táto okolnosť v kombinácii so znením článku II., bodu 5 dohôd,
podľa ktorého obsah dohody zodpovedal slobodnej a vážnej vôli zmluvných strán, nasvedčoval skôr
tomu, že uvedené vyhlásenie mohli byť doplnené dodatočne. Napokon, nátlak pri skončení pracovného

pomeru neskonštatoval ani Inšpektorát práce Bratislava, ktorý v oznámení zo dňa 16.02.2011 len zistil,
že spoločnosť porušila ustanovenie § 38 ods. 2 a § 129 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko vyplatila
žalobkyni mzdu za mesiac november 2010 dňa 13.12.2010, a nie 10.12.2010, a zároveň jej nedoručila
tzv. výstupné doklady formou doporučenej zásielky s doručenkou. Pokiaľ mali žalobkyňou tvrdené
okolnosti uzavretia dohody potvrdiť výpovede svedkov navrhovaných v konaní sp. zn. 18C/16/2011, k ich

výsluchu nikdy nedošlo, a to ani v prebiehajúcom konaní, v ktorom žalobkyňa taký návrh ani nepodala.
Za tohto dôkazného stavu súd prvej inštancie nemal za jednoznačne preukázané, že by žalobkyňa bola
v pôvodnom konaní úspešná.

8. Pripustiac prípadný úspech žalobkyne v časti vyhlásenia dohody zo dňa 30.11.2010 za neplatnú,
konajúci súd vyslovil pochybnosti ohľadne následného priznania nároku na náhradu mzdy a jeho

rozsahu. Poukázal na to, že okresný súd najprv neformálne dňa 12.09.2014 a následne formálne
uznesením zo dňa 17.12.2014 vyzval vtedajšie žalobkyne na špecifikáciu výšky a obdobia, za ktoré si
uplatnili nárok na náhradu mzdy, ktorej výzve žalobkyne nevyhoveli, a to i napriek výslovnému poučeniu,
že v opačnom prípade súd ich návrh v časti náhrady mzdy odmietne; žalobkyne do obsahu úradného
záznamu uviedli len, že si náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru uplatňujú od

01.12.2011 až do rozhodnutia súdu. I keď žalobkyne napadli uznesenie okresného súdu (o odstránení
vád - pozn. odvolacieho súdu) odvolaním z dôvodu zrejmej chyby a nesprávnosti výzvy (označenie
žalovaného v záhlaví uznesenia - pozn. odvolacieho súdu), avšak následne na túto nijako nereagovali.
Na uvedenom základe, bez hodnotenia procesného postupu okresného súdu, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobkyne by neboli zrejme v konaní úspešné, nakoľko pod hrozbou odmietnutia ich žaloby

nešpecifikovali výšku požadovaného peňažného nároku.

9. Za predpokladu pripustenia iného hodnotenia vykonaných dôkazov, vrátane včasného odstránenia
nedostatkov žaloby, konajúci súd konštatoval, že žalobkyňa si v zmysle § 80 v spojení s § 79 ods. 1 a
ods. 2 Zákonníka práce mohla uplatňovať nárok na náhradu mzdy len v sume jej priemerného zárobku

za obdobie odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým
jej umožnil pokračovať v práci alebo do rozhodnutia o skončení pracovného pomeru, t.j. nie za čas
zbytočných prieťahov. Z pripojeného spisu nevyplynulo, že by oznámila pôvodnému zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, z ktorého dôvodu potom bolo potrebné vychádzať z dátumu doručenia
žaloby zamestnávateľovi dňa 09.03.2011 a skončenia prípadného bezprieťahového konania, cca v

januári2013.Zataktovymedzenéobdobiemoholžalobkynivzniknúťnároknanajvýšnadvadsaťnásobok
jej priemernej mzdy vypočítanej podľa § 134 a nasl. Zákonníka práce; tento nárok by však s ohľadom
na dĺžku trvania jej pracovného pomeru mohol byť krátený (za predpokladu, že by o to pôvodný
zamestnávateľ požiadal), a potom by nedosiahla viac ako dvanásťnásobok priemernej mzdy. Súd prvej
inštancie na uvedenom základe uzavrel, že i keby žalobkyňa preukázala neprimeraný nátlak (pri podpise

dohody o skončení pracovného pomeru dňa 30.11.2010 - pozn. odvolacieho súdu), ktorý však v čase
zastavenia konania sp. zn. 18C/16/2011 nepreukázala a odstránila vytýkané nedostatky žaloby, možno
dôvodne predpokladať, že prisúdená náhrada mzdy by rozhodne nedosahovala žalobkyňou uplatnenú
sumu náhrady škody.

10. A napokon konajúci súd nezistil ani splnenie predpokladu príčinnej súvislosti medzi uplatneným
nárokom na náhradu škody a nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz,
ktorým by akýmkoľvek spôsobom verifikovala tvrdenia o tom, že nebyť zbytočných prieťahov v
pôvodnom konaní, spoločnosť by ju s jej nárokom uspokojila. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
že by dotknutá spoločnosť v období od začiatku roka 2013, kedy by najskôr bolo možné predpokladať

vydanie prvoinštančného rozsudku, do začiatku roku 2016 (správne má byť 2015 - pozn. odvolacieho
súdu), kedy bola zrušená bez likvidácie, disponovala dostatkom finančných zdrojov v takom množstve
alebo rozsahu, aby bola schopná vyplatiť aspoň časť zo žalobkyni prípadne prisúdenej náhrady mzdy;
konajúci súd podotkol, že v prípade úspechu žalobkyne by pritom zrejme rovnako úspešné boli aj ostatné
žalobkyne. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo a súd prvej inštancie mal za preukázané, že

spoločnosť MCEall a. s. bola prakticky od svojho vzniku v neustálej strate, keď jej hospodársky výsledok
za rok 2009 bol mínus 72.093,37 eura a za rok 2010 mínus 99.295,14 eura, pričom v rokoch 2011
až 2015 spoločnosť ani nepodala daňové priznania. Dňa 21.05.2011 sa A.. J. vzdal funkcie predsedu
predstavenstva,dňa05.09.2011bolpodanýnávrhnavýmazosôbfigurujúcichvštatutárnomadozornomorgáne spoločnosti, bez súčasného zápisu nových orgánov, na čo reagovala Národná banka Slovenska,
keď dňa 09.08.2012 signalizovala obchodnému registru dôvody na zrušenie spoločnosti ex offo; k
zrušeniu spoločnosti bez likvidácie došlo uznesením zo dňa 25.01.2015. I tieto skutočnosti, rovnako

ako zistenia obchodného registra z konania o zrušenie spoločnosti, podľa ktorých už minimálne v
období od 18.11.2013 do 14.03.2014 spoločnosť nedisponovala žiadnymi nehnuteľnosťami, motorovými
vozidlami a prakticky žiadnou hotovosťou, keď na účte v ČSOB, a. s. mala zostatok 2,40 eura, skôr
potvrdzovali, že bývalý zamestnávateľ žalobkyne bol minimálne od roku 2011 neaktívny, neplnil si svoje
povinnosti predkladať účtovné závierky, z ktorého dôvodu podal Centrálny depozitár cenných papierov

v roku 2014 návrh na jeho zrušenie; zamestnávateľ žalobkyne teda nevykonával hospodársku činnosť
a nedisponoval majetkom, z ktorého by uplatnený nárok žalobkyne mohol uspokojiť. Konajúci súd
pritom podotkol, že v konaní boli vyvrátené žalobkyňou udávané tvrdenia o uspokojovaní pohľadávok
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne. Len samotná skutočnosť, že A.. J. ako fyzická
osoba dodnes podniká pritom nemalo nijaký vplyv na uvedené závery, nakoľko žalovaným a pasívne
vecne legitimovaným subjektom v pôvodnom konaní bola spoločnosť MCEall a. s., a nie on.

11. Na uvedenom základe, za súčasnej aplikácie § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a § 17 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., dospel konajúci súd k záveru, že žalobkyňa nepreukázala splnenie v poradí
druhej a tretej podmienky na vyvodenie zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to
existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a eventuálnou škodou, a

preto jej žalobu ako nedôvodnú zamietol.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 C.s.p. v spojení s
článkom17základnýchprincípovC.s.p.tak,žežiadnejzostránnepriznalnároknanáhradutrovkonania.
Vychádzal pritom z vyjadrenia žalovanej, inak plne procesne úspešnej, ktorá o priznanie nároku na

náhradu trov konania nepožiadala a uviedla, že jej ani žiadne trovy v konaní nevznikli. V tejto situácii
nepovažoval za hospodárne, aby najprv rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaná má voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a následne by vyšší súdny úradník v intenciách
§ 262 ods. 2 C.s.p. vydal uznesenie, podľa ktorého by výška priznaných trov bola nulová.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) až f) a h) C.s.p. Konajúci súd správne ustálil, že v pôvodnom
konaní sp. zn. 18C/16/2011, v ktorom sa spolu s ďalšími dvomi zamestnankyňami domáhali určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou a zaplatenia náhrady mzdy, došlo k prieťahom,
vychádzajúc pritom z upovedomení predsedníčky Okresného súdu Bratislava I ohľadne vybavenia jej

sťažností pod Spr 2323/2014 a Spr 2004/2016; konštatoval tak správne existenciu prvého predpokladu
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradom postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Následne však dospel k nesprávnemu záveru, že v konaní nepreukázala vznik samotnej škody, nakoľko
tvrdenia o nátlaku pri podpise dohôd o skončení pracovného pomeru, ktoré v pôvodnom konaní štatutár
zamestnávateľa A.. J. poprel, nepodporila žiadnym relevantným dôkazom. Konajúci súd pritom poukázal

na jej e-mail zo dňa 10.12.2010, v ktorom prezentovala nátlak zo strany A.. J. a ku ktorému sa tento
nijako nevyjadril, a teda nepoprel jeho relevanciu. Zohľadniac nepopretý e-mail zo dňa 10.12.2010,
ako aj výpovede ostatných žalobkýň v pôvodnom konaní, považovala žalobkyňa za zrejmé, že z nich
vyplýval nátlak konateľa zamestnávateľa, aby podpísala dohodu zo dňa 30.11.2010, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že tento predložil v pôvodnom konaní verzie dohôd bez rukou dopísaného postoja

žalobkyne k priebehu celej udalosti; je totiž logické, že bývalý zamestnávateľ si na svoj rovnopis dohody
nenechal nič vpisovať. Za bez významu žalobkyňa vyhodnotila odkaz konajúceho súdu na článok II.,
bod 5 dohody zo dňa 30.11.2010, keďže túto bola nútená podpísať, pokiaľ chcela obdržať mzdu za
mesiac november 2010, ako i jeho následný poukaz na to, že tvrdený nátlak nevzhliadol ani Inšpektorát
práce Bratislava; predmetná inšpekcia nemala kompetenciu konštatovať prítomnosť nátlaku zo strany

zamestnávateľa, keď sa zaoberala len jeho porušeniami v súvislosti so skončením pracovného pomeru.
Žalobkyňa na podporu svojich tvrdení v pôvodnom konaní navrhla vypočuť označených svedkov, čím si
splnila svoje povinnosti v zmysle v tom čase platného procesného predpisu, o čom nepochybne svedčil
i úradný záznam založený v spise sp. zn. 18C/16/2011; k výsluchu svedkov okresný súd nepristúpil,
pričom sa ani nezaoberal hodnotením, či k dokazovaniu v ňou navrhovanom smere pristúpi alebo nie;

uvedené žalobkyňa vnímala ako ďalšie pochybenie okresného súdu. Žalobkyňa pritom podotkla, že v
tom čase nebola zastúpená advokátom, a preto ju mal konajúci súd poučiť o jej procesných právach a
povinnostiach; okresný súd ostal však nečinný. Vzhľadom na to, že v pôvodnom konaní uplatnila návrh
na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorému okresný súd nevyhovel, nežiadala opätovneo realizáciu rovnakého dôkazu v prebiehajúcom konaní. V tejto súvislosti žalobkyňa podotkla, že i
keď sa prebiehajúci spor spravuje ustanoveniami Civilného sporového poriadku, mal konajúci súd pri
posudzovaní predbežnej otázky, ktorou bol jej úspech v pracovnoprávnom spore, aplikovať v zmysle §

470 ods. 1 C.s.p. ustanovenia § 316 a nasl. C.s.p., keďže išlo zjavne o individuálny pracovnoprávny
spor. V takom prípade, disponujúc potrebnými údajmi o navrhovaných svedkoch z konania sp. zn.
18C/16/2011, mal konajúci súd pristúpiť k vykonaniu dôkazu výsluchom svedkov aj bez jej návrhu. Súd
prvej inštancie však až do vyhlásenia meritórneho rozsudku ani raz nenaznačil, že by potreboval týchto
svedkov vypočuť.

14. Za nesprávnu označila žalobkyňa pochybnosť konajúceho súdu ohľadne priznania nároku na
náhradu mzdy a jej výšky. Tým, že sa mienila vrátiť do pôvodného zamestnania a vykonávať v ňom
dohodnutú prácu, v pôvodnej žalobe jasne zadefinovala požiadavku na náhradu mzdy a dodatočne
špecifikovala i za aké časové obdobie. Okresný súd si podľa nej mohol a mal výšku konkrétnej
náhrady mzdy zistiť zo mzdových podkladov nachádzajúcich sa v súdnom spise sp. zn. 18C/16/2011;

pri jej ustálení pritom nebol viazaný žalobným návrhom, ale zákonom. Napokon, i konajúci súd v
bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že výška mesačnej mzdy žalobkyne bola
zhruba 1.200 eur brutto. Na uvedenom základe mala žalobkyňa za to, že nárok na náhradu mzdy
zadefinovala právne udržateľným spôsobom, tak čo do požadovaného obdobia, ako aj výšky. V čase
podania žaloby pritom bývalý zamestnávateľ vykonával činnosť, keď A.. J. podal návrh na výmaz

štatutárneho orgánu z obchodného registra až v septembri 2011, čím de facto spoločnosť znefunkčnil.
Doručením žaloby bývalému zamestnávateľovi splnila podmienku na priznanie náhrady mzdy. Jej
celková suma pritom nemusela striktne korelovať s uplatnenou náhradou škody, za ktorú zodpovedá
štát. Podľa žalobkyne bolo v plnej právomoci konajúceho súdu objektívne a spravodlivo zhodnotiť, či na
ňou požadovanú náhradu škody nevplývajú, okrem neprisúdenej náhrady mzdy, aj iné faktory, najmä

postup okresného súdu v konaní sp. zn. 18C/16/2011, ako i v prebiehajúcom spore, v ktorom bol spis
postupnepridelenýminimálnepiatimsudcomavktorombolitaktiežkonštatovanéprieťahy.Rovnakomal
konajúci súd zohľadniť, že v priebehu konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ju okresný
súd opakovane zaťažoval neodôvodnenými bremenami a vytváral tak procesné prekážky v plynulom
rozhodovaní. Pokiaľ by jej i okresný súd napokon priznal náhradu mzdy vo výške dvadsať násobku jej

priemerného mesačného zárobku, ako konštatoval súd prvej inštancie, i také rozhodnutie by považovala
za spravodlivé.

15. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom súdu prvej inštancie ohľadne absencie príčinnej súvislosti
medzi uplatnenou škodou a nesprávnym úradným postupom. V prvom rade jej nebola zrejmá úvaha

konajúceho súdu ohľadne predpokladaného dátumu vydania meritórneho rozsudku viažuceho sa na
začiatok roka 2013, ktorý neoprel o žiaden dôkaz; jeho právny názor preto označila za nepreskúmateľný.
Keby okresný súd konal proaktívne, v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“), tak by skutkovo a právne jednoduchú vec musel vyriešiť za oveľa kratší čas.
Súdprvejinštanciepriustálenísvojichzáverovbralnepochybnezreteľnaekonomickúkondíciubývalého

zamestnávateľa, zohľadňujúc daňové priznania za rok 2009 a 2010, v období ktorom bol nepochybne v
hlbokej strate. Nebral však ohľad na nespornú skutočnosť, a to, že napriek tomu dokázal zamestnávať 7
zamestnancov a desiatky „dohodárov“, na ktorých vyplatenie nepochybne musel disponovať finančnými
zdrojmi. Napokon i ju bývalý zamestnávateľ riadne vyplácal podľa pracovnej zmluvy. Odhliadnuc od
toho, že okresný súd ju svojou nečinnosťou v konaní sp. zn. 18C/16/2011 obral o možnosť uspokojiť jej

nárokaspoňzčastizdávokgarančnéhopoistenia,prieťahovýmkonanímumožnilvymazaniespoločnosti
z obchodného registra. Preto žalobkyňa považovala za irelevantné zistenie konajúceho súdu, podľa
ktorého spoločnosť nedisponovala v období od 18.11.2013 do 14.03.2014 žiadnym majetkom a na
bankovom účte mala zostatok 2,40 eura; pokiaľ by okresný súd konal vo veci plynule, mohla byť plne
uspokojená legitímnou cestou.

16. Za nesprávny označila žalobkyňa procesný postup konajúceho súdu, ktorým zamietol jej návrh
na výsluch svedkyne Z. E., pretože jej výsluch nepovažoval za dôležitý. Označená svedkyňa pritom v
pôvodnom konaní vystupovala v inom procesnom postavení a práve jej svedeckou výpoveďou mienila
preukázať dôvodnosť nároku. Návrh na vykonanie tohto dôkazu pritom oznámila konajúcemu súdu

dva dni pred termínom súdneho pojednávania, preto podľa nej neobstála argumentácia o nedodržaní
koncentrácie konania, ktorú v prípade individuálneho pracovného sporu nemožno v zmysle § 320 C.s.p.
aplikovať. Odmietnutie vykonania výsluchu navrhnutej a na pojednávaní prítomnej svedkyne označilažalobkyňa za nesprávny postup, ktorý viedol k porušeniu jej procesných práv v takej miere, že došlo k
zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces.

17. Žalobkyňa uzavrela, že konajúci súd sa absolútne nezaoberal relevantnou judikatúrou, ani odbornou
literatúrou, ktorú počas konania predložila vo vzťahu k neplatnosti právnych úkonov; tieto pritom svedčili
v prospech jej úspechu v spore. Na uvedenom základe navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a jej žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

18. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrila.

19. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil

dňa 28.03.2024 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

20. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobkyne na
náhradu škody v sume 42.000 eur s príslušenstvom titulom nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18C/16/2011. Podľa mienky odvolacieho súdu vykonal súd prvej
inštancie dostatočné dokazovanie a na jeho základe, zohľadniac tak sporné skutkové tvrdenia (vo
vzťahu k existencii škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom),
ako aj tie nesporné (ohľadne nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní v
špecifikovanom období), ustálil skutkový stav, na ktorý aplikoval zodpovedajúce ustanovenia právnych

predpisov a dospel i k správnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil, keď sa v miere potrebnej vysporiadal s podstatnou a pre vec významnou a určujúcou
argumentáciou sporových strán, vrátane žalobkyne. Z obsahu súdneho spisu pritom nevyplýva,
že by žalobkyňa v priebehu konania osobitne poukázala a argumentovala ustálenou judikatúrou
najvyšších súdnych autorít, prípadne odbornou literatúrou, s ktorou by sa konajúci súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku nevysporiadal a nedal na ňu odpoveď. Žalobkyňa preto nedôvodne vytýkala
konajúcemu súdu pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení, a tým nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku. Je nepochybné, že pre rozhodnutie o veci bolo podstatné zistenie, či žalobkyňa
v konaní preukázala existenciu všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., t.j. nesprávny úradný postup, škodu a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou, tak ako tvrdila v žalobe a v priebehu konania na súde prvej inštancie. Tieto
rozhodujúce skutočnosti súd prvej inštancie posudzoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré
tak predstavuje dostatočný podklad pre uskutočnenie odvolacieho prieskumu z hľadiska správnosti
zaujatých skutkových a právnych záverov; proti týmto záverom konajúceho súdu mohla žalobkyňa
náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jej právo na

spravodlivý súdny proces. Treba podotknúť, že len samotná skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia
nezodpovedalo predstavám a očakávaniam žalobkyne, nemá za následok porušenie práva na
spravodlivý súdny proces. Odvolací súd konštatuje pritom správnosť dôvodov vedúcich súd prvej
inštancie k zamietnutiu žaloby (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.).

21. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a nebolo sporné, že Okresný súd Bratislava I sa v
konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou vedenom pod sp. zn. 18C/16/2011,
iniciovaného žalobkyňou, dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní
v špecifikovanom období. So zreteľom na uvedené bolo potrebné, aby žalobkyňa v ďalšom preukázala
existenciu ňou uplatňovanej škody vo forme ušlého zisku, ktorý predstavoval náhradu mzdy z titulu

neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 42.000 eur, ako i to, že nebyť prieťahov v konaní
jej nárok uplatnený v pôvodnom konaní by jej pôvodný zamestnávateľ vyplatil, t.j. preukázala i príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá musí byť priama a bezprostredná.

22. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom uznesení zo dňa

28.11.2019, sp. zn. 3Co/282/2018, ktorý zohľadňoval závery súdnej praxe (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo 145/2002, sp. zn. 25Cdo 2809/2006) súd prvej inštancie pri
skúmaní existencie škody, resp. ušlého zisku, posudzoval správne ako otázku predbežnú úspech
žalobkyne pri uplatňovaní nárokov v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18C/16/2011. V situácii,keď konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou neskončilo meritórnym
rozhodnutím súdu, bolo treba otázku dôvodnosti práva žalobkyne, najmä na plnenie, riešiť v konaní
o náhradu škody ako predbežnú. Škoda vo výške uplatneného ušlého zisku totiž mohla žalobkyni

vzniknúť len pokiaľ by bolo naisto preukázané, že skutočne disponovala pohľadávkou voči pôvodnému
zamestnávateľovi, t.j. pri vecnom rozhodnutí by so svojim nárokom uspela; v opačnom prípade by
súd i pri správnom postupe nezaťaženom prieťahmi v konaní bol nútený jej žalobu zamietnuť, a teda
žalobkyňa by napokon nič nezískala.

23. Oboznámiac sa s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 18C/16/2011, súd prvej
inštancie správne konštatoval, že o dôvodnosti nároku žalobkyne nasvedčovali len jej skutkové tvrdenia
o nátlaku vyvíjanom zo strany bývalého zamestnávateľa, resp. konateľa A.. J.P., ktoré však tento v
plnom rozsahu poprel. Je bez relevancie, či sa A.. J. (ne)vyjadril k e-mailu žalobkyne zo dňa 10.12.2010,
nakoľkovňomžalobkyňaopätovneuviedlalenskutkovétvrdenia,ktorýmiodôvodňovalaopodstatnenosť
žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa v pôvodnom konaní pritom nijako

nevyvrátilaprocesnúobranubývaléhozamestnávateľa,ktorýnamietal,ževyhlásenieonátlakuneurobila
pri samotnom podpise dohody o skončení pracovného pomeru, ale až dodatočne, nakoľko toto sa na
rovnopise dohody, ktorý mu odovzdala a ktorý predložil i v pôvodnom konaní, nenachádzalo; išlo pritom
o pre vec relevantnú argumentáciu, ako i dôkaz. Je nepochybné, že žalobkyňa iný dôkaz ako vlastné
vyhlásenienachádzajúcesanavlastnomexempláridohodyoskončenípracovnéhopomeruvpôvodnom

konaníneprodukovala,apretomožnosúhlasiťsnázoromkonajúcehosúdu,žesvojetvrdeniaoexistencii
nátlaku zo strany zamestnávateľa nepreukázala.

24. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že za taký by nebolo možné považovať ani obojstranne podpísané
dohody o skončení pracovného pomeru zvyšných žalobkýň (žalobkyne v 2. a v 3. rade), ktoré uskutočnili

vyhlásenie o nátlakovom konaní zo strany zamestnávateľa až ex post, ani ich výpovede, podľa ktorých
ani neboli účastné pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru zo strany žalobkyne, keďže
k uzavretiu dohôd pristupoval každý zamestnanec jednotlivo, a to až na druhý deň po oznámení
zamestnávateľa, že prišiel o dôležitú zákazku a nebude ich mať z čoho vyplatiť (čo nenasvedčuje o
tvrdenom nátlaku - pozn. odvolacieho súdu). I keď žalobkyňa v pôvodnom konaní navrhla na podporu

svojich tvrdení vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, k jeho uskutočneniu nikdy nedošlo; na jej
úspech v pôvodnom spore pritom nepostačovalo len splnenie povinnosti označiť dôkazy, ale bolo
potrebné, aby jej tvrdenia boli relevantne vykonanými dôkazmi i preukázané, k čomu však nedošlo.

25. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti konajúcemu súdu vytýkala, že pri posudzovaní predbežnej

otázky mal prihliadať na charakter pôvodného konania sp. zn. 18C/16/2011 ako individuálneho
pracovnoprávnehosporuaztohtodôvodumalpristúpiťkvykonaniudôkazuvýsluchomsvedkovajbezjej
návrhu, jej argumentácii nemožno priznať úspech. Je nepochybné, že predmetom prebiehajúceho sporu
je náhrada škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., ktorý nemožno považovať za spor spadajúci pod právnu úpravu tretej časti, druhej hlavy C.s.p.,

t.j. za individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom môže vykonať súd ex offo aj dôkazy, ktoré slabšia
strana sporu nenavrhla, ak je to potrebné pre rozhodnutie o veci. Povahu tohto sporu nemôže založiť
len samotná okolnosť, že v rámci ustálenia jedného z predpokladov zodpovednosti konajúci súd skúma
ako predbežnú otázku úspechu žalobkyne v individuálnom pracovnoprávnom spore. Prijatím odvolacej
argumentácie žalobkyne by v priebehu sporu s odlišným predmetom dochádzalo k absurdným zmenám

jeho charakteru v závislosti od povahy skúmanej predbežnej otázky majúcej väzbu k inému súdnemu
konaniu. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva, že žalobkyňa, ktorá je nositeľom povinnosti tvrdenia
a súčasne i dôkazného bremena, nepredložila, okrem návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom Z. E.,
iný návrh na vykonanie dokazovania; ňou uplatnený návrh pritom konajúci súd nevykonal z dôvodu, že
ho žalobkyňa neuplatnila včas (dňa 28.02.2023), ako i z dôvodu jeho nadbytočnosti. Je nepochybné, a

konajúci súd to uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobkyňa bola oprávnená a povinná
uplatniť prostriedky procesného útoku, vrátane návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom Z. E.
ako svedkyne, už priamo v žalobe, resp. i po vrátení veci po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu
prvej inštancie odvolacím súdom, tak ako to napokon realizovala v súvislosti s návrhom na doplnenie
dokazovania obsahom spisu obchodného registra, sp. zn. 32CbR/209/2012, daňovými priznaniami

zamestnávateľa za roky 2009 až 2015, oznámením o výsledku kontroly Inšpektorátu práce zo dňa
16.02.2011. Pokiaľ tak neurobila, návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne uplatnený dva
dni pred termínom súdneho pojednávania, na ktorom konajúci súd pristúpil k vyhláseniu meritórneho
rozhodnutia, nemožno považovať za uplatnený včas. Zároveň, možno súhlasiť i s úvahou konajúcehosúdu, že výsluch žalobkyňou navrhovanej svedkyne by bol pre prebiehajúce konanie nadbytočný, keďže
jej stanovisko k situácii pri uzatváraní (jej) dohody o skončení pracovného pomeru bolo zachytené v
pôvodnom spise.

26. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobkyňa uplatnenými prostriedkami
procesného útoku v konaní bez pochybností nepreukázala, že by bola úspešná v pôvodnom konaní, a
teda, že by výsledkom konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 18C/16/2011
bolo meritórne rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 30.11.2010;

nepreukázala potom ani vznik nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru, ktorý v sume 42.000 eur predstavoval práve ňou uplatnenú náhradu škody (ušlý zisk) v tomto
konaní.

27. Za tejto situácie sa konajúci súd nadbytočne zaoberal tým, či v prípade preukázania úspechu
žalobkyne v čiastkovej otázke vyhlásenia dohody o skončení pracovného pomeru za neplatnú, by

jej Okresný súd Bratislava I priznal i náhradu mzdy. Avšak za účelom vysporiadania sa s odvolacou
argumentáciou žalobkyne odvolací súd udáva, že i tu musel súhlasiť s názorom konajúceho súdu;
vychádzajúc z obsahu pôvodného spisu, keď žalobkyňa v žalobe neuviedla skutkové tvrdenia ohľadne
dosahovanej mzdy, jej výšky, splatnosti a nešpecifikovala ani dostatočne jasnú a určitú požiadavku
na rozhodnutie o priznaní náhrady mzdy, ktorú nedoplnila ani na výzvu Okresného súdu Bratislava I

formou uznesenia zo dňa 17.12.2014, pod hrozbou odmietnutia jej žaloby v tejto časti, nemožno na
isto ustáliť, že by dosiahla úspech v podobe súdneho rozhodnutia o priznaní náhrady mzdy práve v
sume, akej zaplatenia sa domáhala v prebiehajúcom konaní. I keď pôvodné konanie spadalo pod právnu
úpravu Občianskeho súdneho poriadku, nezbavovalo to žalobkyňu povinnosti uviesť skutkové tvrdenia a
dostatočneurčitý,zrozumiteľnýavykonateľnýžalobnýnávrh(petit)vtomtosmere,apokiaľtakneurobila,

resp. tento mal vady, bolo povinnosťou súdu vyzvať ju na ich odstránenie, tak ako to napokon urobil
Okresný súd Bratislava I v pôvodnom konaní. Splnenie procesných povinností žalobkyne, konkrétne
formuláciu určitého a vykonateľného žalobného návrhu, pritom nebolo možné prenášať na súd, a teda sa
stotožniťsargumentácioužalobkyne,ževýškukonkrétnejnáhradymzdymalzistiťzmzdovýchdokladov.

28. A napokon za dôvodnú nemohol odvolací súd uznať ani námietku žalobkyne ohľadne nesprávneho
posúdenia (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorá
pri konštatovaní absencie škody, nemôže obstáť. Možno pritom súhlasiť i so záverom konajúceho
súdu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom, že nebyť zbytočných prieťahov v pôvodnom
konaní, bývalý zamestnávateľ by uspokojil jej nárok na náhradu mzdy (za predpokladu, že by jej bol

Okresným súdom Bratislava I priznaný). Pokiaľ žalobkyňa mienila preukazovať solventnosť bývalého
zamestnávateľa tvrdením, že i po výmaze z Obchodného registra uhradil záväzky voči Všeobecnej
zdravotnej poisťovni a Sociálnej poisťovni, jej tvrdenia nezodpovedali zisteniam konajúceho súdu z
odpovedí oboch poisťovní. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že spoločnosť MCEall, s.r.o. v
roku 2011 už negenerovala žiaden zisk, keďže podľa daňových priznaní za roky 2009 a 2010 bola v

strate a nedosahovala pozitívny hospodársky výsledok; existenciu dostatočného majetku nebolo možné
ustáliť ani z údajov z účtovných závierok, keďže tieto dlhodobo nepodávala.

29. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že i keď žalobkyňa prostriedkami procesného
útoku preukázala nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 18C/16/2011,

v ďalšom neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie škody vo forme ušlého zisku a
príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na to, že
na vyvodenie zodpovednosti voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne, t.j.
súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, absencia čo len jednej z nich, tak ako v
danom prípade (tu dvoch), musela viesť nevyhnutne k zamietnutiu žaloby žalobkyne.

30. So zreteľom na skutočnosť, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla také skutkové tvrdenia alebo právnu
argumentáciu, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdil.

31. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacomkonaní úspech, nepriznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu
súdneho spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).