Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. marec 2025

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 36Cpr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208250
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Moravčíková

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2025:4124208250.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra, sudkyňou JUDr. Katarínou Moravčíkovou, v spore žalobcu: A. B., narodený

XX.XX.XXXX, bytom B. X, C. D., zastúpený JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát, Svätoplukovo nám. 1/
B, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie sumy 7 133,64 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 500 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal, aby mu žalovaný uhradil sumu 7 133,64 eur titulom nemajetkovej
ujmy. Uviedol, že pracuje v hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „HaZZ“) od roku 2017, pričom
v súčasnosti vykonáva funkciu hasič – záchranár špecialista na hasičskej stanici Nitra v súlade so
zákonom 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„zákon o HaZZ“). Je slobodný, očakáva narodenie prvého potomka, vo svojom voľnom čase sa venuje
prípravám na narodenie dieťaťa, turistike, cestovaniu, rodine, priateľom, či iným športovým a sociálnym

aktivitám, ktoré je však nútený často potláčať. Dôvodom bolo to, že služobný čas príslušníka HaZZ
je totiž rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej
služobnej pohotovosti. V rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca na pracovisku sústavne 24 hodín.
Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo
rozvrhnutia pracovného času, poprípade mu môže byť určená práca nadčas, kedy faktický výkon služby
prekračuje viac ako 24 hodín sústavného výkonu. Obe služobné pohotovosti, či už určená služobná
pohotovosť ako ani nariadená služobná pohotovosť, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon

týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac,
kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť
je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na
čas nočných hodín. Za obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane žalobca odpracoval spolu 2 156,7 hodín
určenej služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu
nebola započítaná do pracovného času. Takýto postup je však v rozpore so smernicou č.
2003/88/ES. V tomto období žalobca odpracoval spolu 5 937,87 hodín zmenovej služby (odpracovaných

hodín zarátaných vo fonde pracovného času). Počas celého žalovaného obdobia od júla 2021 do júna
2024 vrátane, dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,70 hodín týždenne. Priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu počas žalovaného obdobia pravidelne presahoval nielen 40 hodinový týždenný
služobný čas príslušníka HaZZ tak, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/
ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj
ako „smernica“). K tejto skutočnosti dochádza v dôsledku, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej

pohotovostiniejezapočítavanádofondupracovnéhočasu,keďževnútroštátnaprávnaúpravavZoHaZZ
služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1
Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Smernica nebola správne (resp. vôbec v časti)
transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení Zákona o HaZZ, čím sú
ustanoveniatohtozákonavrozporesčlánkom6písm.b)Smernice.AktuálneznenieZákonaoHaZZtotiž

umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto
sústavne prekračuje Smernicou (čl. 6 písm., b) stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobca odôvodnil tým, že ako jednotlivec sa môže voči žalovanému
štátu domáhať náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva. Pasívne vecne legitimovaným
subjektom v tomto konaní je štát a v mene žalovaného koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do
pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, pričom dané ministerstvo bolo taktiež garantom

právnej úpravy zákona o HaZZ. Žalobca poukázal na to, že porušením úniového práva má jednotlivec
nárok na náhradu škody, pričom v tomto prípade má nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s
tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), preto je v slovenskom
právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy za zásah
do ochrany osobnosti fyzickej osoby podľa § 11 – 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia

upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva. Zásah do
osobnosti žalobcu bol spôsobený tým, že žalobca priemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín
v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice (súčasne viac ako 40 hodín týždenne v rozpore s ust.
§ 85 ods. 2 prvá veta ZoHaZZ) a jednak skutočnosťou, že žiadna z odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024 nebola v rozpore

s článkom 6 písm. b) Smernice v spojení s článkom 2 bod 1 Smernice započítaná do pracovného
času žalobcu. Primeraná náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy preto predstavuje rozdiel medzi
peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHZZ a peňažnou náhradou uvedenou v ust.§ 122
ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy

zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roka (t.j. 50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej
pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (t.j. 50 % mínus 30 %). Výška škody vo

forme nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatnil, predstavuje 7 133,64 eur. Žalobca počas žalovaného
obdobia júl 2021 až jún 2024 odpracoval spolu 2 156,7 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu
nebolazapočítanádoslužobnéhočasu.Poprepočtevýškyškodypredstavujenemajetkováujma v
peniazochsumu3,31eur(7133,64eur:2156,7 hodín)zakaždúhodinuporušovaniaprávžalobcu.Táto
suma je ešte menšia, ako je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike

preprvý,t.j.najľahšístupeňnáročnostipráce,ktorázažalovanéobdobiepredstavovalapriemernesumu
vo výške 3,91 eur. Zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody
porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa § 122 ZoHaZZ použil výlučne z dôvodu
neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto
prípadoch. V tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia súdov v rámci SR, ktoré riešili obdobné

prípady (rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici).

2. Žalovaný sa vyjadril k žalobe a navrhol ju zamietnuť. Zaoberal sa výkladom jednotlivých ustanovení
smernice, teda aj čl. 2 ods. 1 a jeho transponovania do zákona č. 315/2001 Z. z. v § 85
a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku, ako

aj do kolektívnych zmlúv. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES
s názvom „Maximálny týždenný pracovný čas.“ Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný
čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný
čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou
zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní,

čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice
2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné
obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám
možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak jeto uvedené v kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia
takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný
náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné

poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Ako vyplýva
z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú
výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý
na 17 hodín/16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v
jednej 24 hodinovej zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3

ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023 a Kolektívnej zmluvy 2024. Čo
sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6
mesiacov. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje
explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je
tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty

hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín
služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované
v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by
štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by
existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES. Podľa žalovaného sa podania posudzujú podľa § 124 ods. 1 CSP; zo žaloby vyplýva,
že sa žalobca domáha náhrady mzdových nárokov vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za
určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť. Žalobca sa zameriava výhradne iba na
služobnú pohotovosť, žiada doplatenie rozdielu za všetku určenú služobnú pohotovosť. Žalobca si žiada
náhradu len za určenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmenený vo výške 15 %, resp. 30 % zo sumy,

ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a škodu dopočítava do výšky 50 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už žiadnu škodu nepociťuje.
To znamená, že ak by aj došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi a týmto
porušením by boli hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, tak by žalobca naďalej nepociťoval žiadnu
ujmu vo vzťahu k týmto hodinám aj napriek tomu, že by išlo o zásah do jeho práv podľa čl. 6 smernice

2003/88/ES, ale stále by pociťoval škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a stále
len do výšky rozdielu medzi poskytnutou odmenou a 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu. Podľa žalovaného žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období
za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Žalovaný s poukazom na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 má za to, že keď nemožno hovoriť o skutočnej škode spočívajúcej

v rozdielnom ohodnotení výkonu služby a služobnej pohotovosti, teda na skutočnosť, že ich rozdielne
ohodnotenie neznamená zásah do mzdových práv pracovníkov, tak žalovanému nie je jasné, prečo
žalobcapočítasvojunemajetkovúujmuprávetýmtospôsobom.Žalovanýmátedazato,žekeďrozdielne
ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno
toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti považovať za spôsobilé na

vypočítanie nemajetkovej ujmy. K pojmu fond pracovného času uviedol, že nejde o správny ukazovateľ
skutočne odpracovaných hodín, pretože inak sa posudzuje podľa zákona č. 315/2001 Z. z. a inak podľa
smernice. Žalobca začiatok premlčacej doby viaže na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac a teda
ajplynutiepremlčacejdobyviaženamzdovénárokyanienavzniknemajetkovejujmy.Podľažalovaného
by sa mala viazať na deň služobnej pohotovosti, v rámci ktorej došlo k údajnému zásahu do jeho práva

podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Žalobca premlčaciu dobu viaže ale na splatnosť mzdy a
teda jeho škoda mu vznikla až momentom vyplatenia mzdy z dôvodu, že mu nebola vyplatená
suma, ktorú sám očakával; teda až po vyplatení jeho mzdy sa cítil byť poškodený, čo jednoznačne
značí, že nežaluje nemajetkovú ujmu, ale mzdové nároky. Uvedené tvrdenie možno podporiť aj tým, že
žalobca priložil k žalobe výplatné pásky, na ktoré viaže svoju škodu. Ohľadne toho žalovaný poukázal

na rozhodnutia súdov SR, ktoré dospeli k záveru, že peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do
osobnosti je závislá na úvahe súdu a nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom
na špecifickosť neoprávneného zásahu. Existujú len rozhodnutia 4 senátov, u ktorých nie je známe,
aký je dôvod takéhoto odklonu od rozhodovacej činnosti súdov po celej Slovenskej republike. SúdySlovenskej republiky sa odkláňajú od matematického spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu,
že tento celkom zrejme odporuje podstate a účelu náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem
nemajetková ujma s pojmom vecná škoda. Je zrejmé, že obsahom žaloby je náhrada nemajetkovej

ujmy, čo žalobca niekoľkokrát deklaroval. Z uvedeného dôvodu žalovaný považoval za nesprávne, aby
žalobca vôbec tvrdil, že rozsudky 4 senátov Krajského súdu v Banskej Bystrici, by mali vytvárať akési
vodítko v predmetných sporoch. Viaceré súdy Slovenskej republiky chránia podstatu rozdielnosti
inštitútov nemajetkovej ujmy a skutočnej škody. Ide o 2 nezávislé inštitúty, ktoré sa prejavujú v absolútne
rozdielnychsférach.Zatiaľčoskutočnáškodasaprejavujeskutočnýmzníženímmajetkutej-ktorejosoby,

tak nemajetková ujma sa prejavuje vo vnútornej sfére tej-ktorej osoby. Z uvedeného dôvodu nemožno
tieto 2 inštitúty zlievať do jedného a ignorovať ich rozdielnosť a jedinečnosť. Zároveň žalovaný poukázal
aj na systematický výklad pojmov; zatiaľ čo nemajetková ujma je upravená v § 11 až § 16 Občianskeho
zákonníka, tak skutočná ujma je upravená v § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade, ak sa aj
súd stotožní s argumentom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícií smernice 2003/88/ES
a teda predmetná smernica je spôsobilá nadobudnúť priamy účinok, tak predmetné konštatovanie súdu

prvejinštancienezakladážiadennároknanáhradunemajetkovejujmy,resp.náhradumzdovýchnárokov
žalobcu.Jenevyhnutnérozlišovaťmedzitranspozíciousmerniceajejsamotnouaplikáciou.Toznamená,
že ak aj súd rozhodne, že smernica 2003/88/ES nebola transponovaná správne, tak je súd naďalej
povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES alebo nie, a to vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne.

Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES stanovuje určitú hornú hranicu priemerného pracovného času,
ktorú stanovuje v rámci nadčasov na 48 hodín týždenne. Z uvedeného ustanovenia však nemožno
bližšie definovať spôsob predmetného výpočtu a teda z uvedeného dôvodu nemožno považovať výpočty
žalobcu za správne. Spočítavanie fondu pracovného času so služobnou pohotovosťou je v zrejmom
rozpore s článkom 2 smernice 2003/88/ES, teda s pojmom „pracovný čas“ v zmysle článku 2 ods. 1 a

s pojmom „čas odpočinku“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Podľa žalovaného nemožno
súhlasiť s výpočtami pracovného času žalobcu v žalobe, keďže žalobca započítava do pracovného
času aj čas odpočinku, ktorý smernica 2003/88/ES jasne od pracovného času oddeľuje. Žalovaný sa
zaoberal aj výkladom pojmu priemerný čas a bol toho názoru, že vzhľadom na simulovaný úkon žaloby
o náhradu mzdových nárokov, ktorý sa snaží žalobca zastrieť žalobou o náhradu nemajetkovej ujmy,

je pasívne vecne legitimovaným subjektom zamestnávateľ žalobcu a nie štát. K nároku na náhradu
škody mal žalovaný za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým,
že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej
vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej

služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby. Žalobca
vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase
ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím
služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky
vzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv

príslušníka spočívajúcich v ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby
na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie v kontexte
vyššie uvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu. Žalovaný zdôrazňuje,
že dôkazné bremeno je na strane žalobcu. Nemajetková ujma môže vzniknúť až konkrétnym porušením
ustanovení predmetnej smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok

vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného porušenia smernice. Žalovaný mal
za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad
takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad
maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného

času u hasičov v referenčnom období. Ak prijmeme názor žalobcu, že došlo k nesprávnej transpozícií
smernice 2003/88/ES, tak je nevyhnutné tento dôkaz zakladať na ustanoveniach konkrétnej smernice
a nie ju náhodne zamieňať so zákonom č. 315/2001 Z. z. Je nevyhnutné, aby pracovný čas bol pri
výpočtoch žalobcu striktne oddeľovaný od času odpočinku prihliadnuc na článku 16 písm. b) smernice
a zároveň, aby bol tento vypočítaný v priemere za 6-mesačné referenčné obdobia. Žalobca vedel o

všetkýchpodmienkachvýkonuslužbyanikdynedošloktomu,žebytietopodmienkynamietal,aaninikdy
nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo
zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované. Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v
zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z. Ďalej uviedol, že určenie prípadnej výšky náhradynemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotkol, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požaduje vo výške 7 404,85 eur, žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú,
a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v

porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Žalovaný citoval viaceré rozhodnutia súdov
ohľadne stanovenia výšky nemajetkovej ujmy s tým, že hoci ju súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca podľa žalovaného neodôvodnil výšku
požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval.
Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej

osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia
nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne. Mal za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali
zásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnenýzásah,ktorýbysaodrazilnapr.vmedziľudských
vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej

miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podmienkou
priznanianáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch(t.j.materiálnejsatisfakcie)jevždy vzávislosti
na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne
preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalovaný odkázal na rozhodnutia súdov v rámci
SR, podľa ktorých podmienkou priznania náhrady NU v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Na

záver zhrnul to, že žalobca svojou zmätočnou žalobou simuluje žalobu na náhradu mzdových nárokov,
kedy svoju škodu posudzuje práve podľa výšky svojej odmeny za rôzne druhy služobnej pohotovosti a
pociťuje ju vždy až v čase výplatného termínu. Tvrdil, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom
a zároveň ani súd nie je kauzálne príslušný. Ak by súd prvej inštancie prijal záver, že ide o konanie
o náhradu nemajetkovej ujmy, tak má žalovaný za to, že prípadné konštatovanie súdu, že došlo k

nesprávnejtranspozíciísmernicedoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,nezakladážalobcoviprávo
na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože táto skutočnosť sama o sebe nie je spôsobilá privodiť žalobcovi
akúkoľvek ujmu. Taktiež vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu.

3. V rámci repliky právny zástupca žalobcu trval na právnych záveroch o rozpore Smernice so ZoHaZZ.

K otázke nesprávnej transpozície Smernice do ZoHaZZ poukázal na to, že tieto závery možno najlepšie
potvrdiť na záveroch súdnych rozhodnutí súdov SR, ktoré sa vždy zhodli na dôvodnosti všetkých žalôb
ako je táto v predmetnom konaní. V rámci rozhodovacej praxe súdov SR totiž neexistuje ani jedno
právoplatné rozhodnutie súdov Slovenskej republiky, z ktorých by vyplýval záver o tom, že Smernica
bola do zákona o HaZZ transponovaná správne a že u hasičov tak nedochádza k porušovaniu ich

práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Námietky žalovaného boli už súdmi posúdené.
Pokus žalovaného, že v spore ide o mzdový nárok žalobcu, považoval za odvádzanie pozornosti od
merita veci a skôr za zbožné prianie žalobcu, ako by sa mohol zbaviť svojej zodpovednosti. Rozhodnutia
súdov odmietli akékoľvek pokusy o zdanlivú prekvalifikáciu nárokov uplatnených v tomto konaní zo
strany žalovaného. Žalobca nikdy nespochybnil, že by mu za výkon akejkoľvek pohotovosti nebola

vyplatená mzda. Podstatou tohto konania je porušenie smernice pri prekročení maximálneho rozsahu
odpracovaných hodín a nezapočítanie pohotovosti do pracovného času. Žalobca uviedol a vyčíslil len
určenú služobnú pohotovosť, nakoľko táto tvorí za žalované obdobie gro protiprávneho konania a je
kvantifikovaná v stovkách až tisícoch hodín. Neznamená to však v žiadnom prípade, že by žalobca
pri nariadenej služobnej pohotovosti „mal byť spokojný a neukrátený na svojich právach“ tak ako sa to

snaží uviesť žalovaný. Nariadená služobná pohotovosť tak isto nie je započítaná v rozpore so smernicou
do pracovného času žalobcu (ako určená služobná pohotovosť), a preto aj výkon tejto pohotovosti
spôsobuje protiprávnosť konania žalovaného. Žalobca si v tomto kontexte však dovoľuje uviesť, že
keby vyčíslil aj nariadenú služobnú pohotovosť, protiprávnosť konania žalovaného v nezapočítaní tejto
pohotovosti do pracovného času by bola ešte vypuklejšia, nakoľko by ešte viac navýšila priemerný počet

odpracovaných hodín nad maximálny povolený týždenný limit určený smernicou. Rozdiel mzdového
ohodnotenia tak nie je vecným problémom tohto konania, a toto tvrdenie žalovaného preto považoval za
nesprávneazavádzajúce.Porušovaniesmernicesavzťahujenaceléžalovanéobdobie,akoajnavšetky
referenčné obdobia, na ktoré poukazuje žalovaný vo svojej procesnej obrane vo všetkých obdobných
prípadoch a aj v tomto, t.j. na 4, 6 a aj 12 mesačné referenčné obdobia. Pri nerovnomernom rozvrhnutí

služobného času u hasičov v referenčnom období treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie C-254/18 zo dňa 11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intéreuere, v
zmyslektoréhosúčlenskéštátypovinnégarantovaťdodržiavaniemaximálne48hodinovéhotýždenného
pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam, keďže žiadne ustanovenie smernice sa nespájaso zavedením referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa ust. čl.6 písm. b)
Smernice.Tvrdeniažalovanéhoohľadnefondupracovnéhočasuboliopätovnepredmetompreskúmania
rôznych odvolacích súdov Slovenskej republiky v rámci totožných konaní ako je toto, pričom všetky

súd zhodne uviedli, že z fondu pracovného času je možné v tomto konaní vychádzať (napr. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9CoCsp/4/2020, 5CoPr/3/2020). Námietku žalovaného ohľadne
premlčania považoval za nedôvodnú, pričom obdobný záver vyslovil aj Krajský súd Banská Bystrica v
rozhodnutí zo dňa 14.12.2023, sp. zn. 17Co/94/2023 a tento záver si následne osvojili aj ďalšie súdy
vo svojej rozhodovacej praxi. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň

nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac júl 2021 najskôr dňa 1.8.2021.
Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2021
plynula žalobcovi do 1.8.2024, kedy žalobca aj riadne podal žalobu. Súdy po celej Slovenskej republike
(ide o rozhodnutia odvolacích súdov) rozhodujú konštante v prospech príslušníkov HaZZ, keď im
je pravidelne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v neprospech
príslušníkov HaZZ. Zároveň si už len z dôvodu, že žalovaný si dovoľuje označovať rozhodnutia

KrajskéhosúduBanskáBystricazazavádzajúceanesmerodajné,dovolilpoukázaťnato,želennatomto
súde žalobca eviduje 67. rozhodnutí všetkých 6 odvolacích senátov, ktoré potvrdili rozhodnutia súdov
prvej inštancie, a priznali žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy spôsobom ako si uplatnil žalobca v
tomto konaní, pričom zároveň deklarovali primeranosť uplatnenej ujmy a popreli, že by šlo o
mzdový nárok. Žalobca v kontexte súdnych rozhodnutí preto nevidí jeden rozumný argument, prečo by

so zreteľom na dá sa povedať zaužívanú rozhodovaciu prax mali súdy pristupovať iným spôsobom k
rozhodovaniu skutkovo rovnakých prípadov. Vyčíslenie škody vo forme nemajetkovej ujmy spôsobom
ako si uplatnil v tomto konaní žalobca, totiž prešlo preskúmaním vyššie uvedenej mnohopočetnej
rozhodovacej praxe odvolacích súdov, pričom záverom každého rozhodnutia bolo konštatovanie, že
uplatnenýnárokjeprimeraný.Otázkasplneniapodmienoknáhradyškodybolataktiežakovšetkyostatné

uvádzané námietky žalovaného predmetom preskúmania v mnohých obdobných konaniach „hasičov“
po celej Slovenskej republike, a súdy konštante zastávajú názor, že splnenie týchto podmienok je dané.
V súvislosti so žalobcom a jeho organizáciou pracovného času došlo k porušeniu Smernice. Žalovaný
vo vyjadrení špecifikuje pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Uviedol, že čas odpočinku v zmysle
ust. § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ sa síce v zmysle danej litery zákona určuje ako služobný čas, ale takýto

výklad má byť nesprávny. Tento názorový zvrat v danom prípade je spôsobený pravdepodobne tým,
že pod ťarchou súdnych rozhodnutí by sa žalovanému hodil iný výklad pojmu „čas odpočinku“, ktorý
by bol tentokrát v zmysle Smernice, a nie v zmysle zákone o HaZZ. Paradoxom tejto argumentácie je,
že kým na porušovanie čl. 6 písm. b) Smernice by žalovaný nenahliadal (nakoľko súdy konštatovali,
že tento článok v rozpore so Zákonom o HaZZ), na iný arbitrárny a jemu sa hodiaci výklad Smernice

(ktorý by zároveň platný ZoHaZZ a jeho ust. § 97 ods. 1 derogoval) sa snaží v tomto a aj
každom inom konaní poukazovať. Ale aj otázka pracovného času v súvislosti s príslušníkom
HaZZ však už bola predmetom preskúmania inými súdmi. Výpočet priemerného pracovného času podľa
žalovaného nie je správne, tj. keď sa mu hodí smernica, použije Smernicu a keď zákon o HaZZ, tak
zákon o HaZZ. Tento názor je však nesprávny už len z toho dôvodu, že v prípade, ak by sa malo

vychádzať zo žalovaným deklarovaného výpočtu, v ktorom bez ďalšieho odpočítava od služobného času
napr. nároky na zákonom priznané dovolenky, dodatkové dovolenky a voľno za štátnu službu, potom
by to nevyhnutne znamenalo len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal tieto zákonné
nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a pod. by boli automaticky odpočítavané od služobného času,
čo je v zjavnom rozpore nielen s účelom a cieľom Smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 ZoHaZZ.

Žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka,
keďže preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s právom Európskej
únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských
vzťahov alebo relaxácii. Z dôvodu právnej istoty však zopakoval, že uvedená ujma u žalobcu spočívala
v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu

zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku. K námietke miestnej nepríslušnosti žalovaného žalobca uviedol, že táto už bola riešená
a súdy dospeli k záveru, že miestne príslušným je aj ten súd, v ktorom konkrétny hasič – žalobca
vykonáva služobnú činnosť, pretože na tomto mieste sa stala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnený nárok
na náhradu škody. Preto si žalobca v súlade s ust. § 19 ods. 1 písm. b) CSP mohol zvoliť na podanie

žaloby aj takto určený súd (v rámci tzv. miestnej príslušnosti danej na výber). Krajský súd v Bratislave
tak už dlhodobo a konštantne zotrváva na svojom právnom názore o tom, že miestne príslušný v tomto
type sporov je aj súd, v ktorého obvode konkrétny hasič vykonáva služobnú činnosť, keďže práve tamsa stala skutočnosť zakladajúca jeho nárok na náhradu škody tomto konaní. Túto námietku považoval
za nedôvodnú a konajúci súd za správne miestne príslušný.

4. V rámci dupliky žalovaný zotrvával na svojej skutkovej a právnej argumentácii konštantne zastávanej
od počiatku konania. Poukázal na názor Mestského súdu Bratislava IV, ktorý sa výrazným spôsobom
nestotožňuje s názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici a to z dôvodu, že Krajský súd v
Banskej Bystrici vychádza striktne z pojmu „hasič“ a neskúma bližšie vnútroštátnu právnu úpravu
štátnozamestnaneckéhovzťahumedzipríslušníkmiHaZZaštátom.Privýkladečlánku2ods.2smernice

žalovaný poukazuje na to, že vzhľadom na veľký počet krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva
v čase prijatia smernice (1989) a z toho vyplývajúce množstvo osobitných činností existujúcich
v každej jednotlivej členskej krajine EHS, obsahuje toto ustanovenie nie taxatívny, ale len príkladný
výpočet takýchto činností a každá členská krajina sama posudzuje, či sa na organizáciu splňujúcu
charakteristiku vzťahuje pojem „osobitná činnosť verejných služieb“ a teda následne do vnútroštátnej
právnej úpravy činnosti takejto organizácie (v tomto prípade Hasičského a záchranného zboru)

je štát povinný implementovať smernicu 2003/88/ES. Smernica uvádza vyslovene ako príklad takejto
činnosti ozbrojené sily a políciu. Je preto na mieste skúmať či organizácia a činnosť HaZZ, ktorého
je žalobca príslušníkom, spĺňa v rámci organizačného usporiadania takú obsahovú charakteristiku
osobitnýchčinností,ktorúmožnoprimeraneaplikovaťzhodnenatietodvezložkyatedačiniejevylúčená
aplikácia Smernice Rady 89/391/EHS a následne aj Smernice 2003/88/ES aj v prípade HaZZ. Žalovaný

poukázal na ustanovenia ZoHaZZ a na zák. č. 73/1998 Z. z. a dospel k záveru, že závery Krajského
súdu v Banskej Bystrici vo veci pôsobnosti smernice 2003/88/ES na príslušníkov HaZZ nemajú
oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky a vychádza len zo slovného pomenovania
činnosti „hasič“ bez toho, aby bola bližšie skúmaná vnútroštátna právna úprava rozsahu pôsobnosti a
činnosti organizácie, v rámci ktorej žalobca vykonáva činnosť hasiča. Žalovaný mal za to, že rozhodnutie

Súdneho dvora Európskej únie v jednej konkrétnej veci, týkajúcej sa hasiča pracujúceho pre mesto
Halle, nemožno paušalizovať do takej miery, že v podstate zamedzí vnútroštátnemu súdu
výklad článku 2 ods. 2 smernice Rady 89/391/EHS. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie je
len jedným z prameňov práva a nemožno ju absolutizovať do takej miery, aby súd nemal priestor
na vlastné posúdenie konkrétnej veci, o ktorej rozhoduje. Je nevyhnutné, aby súd pri

výklade predmetného článku smernice skúmal, v akom právnom režime je činnosť hasiča v rámci HaZZ
vykonávaná, teda či sa jedná o klasický pracovnoprávny vzťah v zmysle Zákonníka práce
alebo sa jedná o služobný pomer s charakteristikami uvedenými v § 12 zákona č. 315/2001 Z. z.,
resp. § 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Platná právna úprava v Slovenskej republiky jednoznačne stavia
príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru

zamestnanca a štátu. Možno teda konštatovať, že pokiaľ smernica Rady 89/391/EHS
v článku 2 ods. 2 hovorí, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad
ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v celom rozsahu vztiahnuť aj
na činnosť príslušníka HaZZ a z uvedeného vyvodiť záver, že rovnako na HaZZ sa predmetný článok
smernice neuplatňuje. Z vyššie uvedeného dôvodu mal žalovaný za to, že sa Smernica Rady 89/391/

EHS na HaZZ neuplatňuje, teda na služobný vzťah príslušníka HaZZ sa nevzťahuje ani smernica
2003/88/ES. Vzhľadom na právne posúdenie povinnosti žalovaného transponovať smernicu 2003/88/
ES v tomto konaní a teda skutočnosť, že na činnosť žalobcu vykonávanú v rámci HaZZ nemožno
predmetnú smernicu aplikovať je nepochybné, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom
na podanie žaloby a to z dôvodu, že mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia,

teda ani domáhať sa od žalovaného náhrady škody za porušenie povinnosti transponovať smernicu.
Rovnako žalovanému z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne povinnosti a preto ani on nie je
pasívne vecne legitimovaný. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobca zatiaľ predmetný zásah
nepreukázal a všeobecné tvrdenie, že došlo k porušeniu jeho práv či už v 4, 6 alebo 12 mesačných
referenčných obdobiach, žalovaný považuje len za naplnenie bremena tvrdenia, avšak bez naplnenia

bremena dôkazu. Súd si musí urobiť vlastný názor na vec, ale už aj Krajský súd v Košiciach priznal, že z
počiatku súdy prihliadali na predmetný spôsob výpočtu, ako na výpočet, ktorý bol prípustný na výpočet
nemajetkovej ujmy, avšak s ohľadom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom
podstaty nemajetkovej ujmy, ako aj na zásadnú rozdielnosť pojmov „nemajetková ujma“ a „skutočná
škoda“, od takéhoto spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy upustili. Žalovaný nad rámec poukázal aj na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie B. E. proti Nemocnica Český Krumlov sp. zn. C-437/05,
s tým, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie nebráni tomu, aby služobná pohotovosť bola
rozdielne ohodnotená oproti výkonu štátnej služby. To znamená, že žalobca nemá nárok na náhradu
akéhosi doplatku za finančný rozdiel v odmene za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. Je preto namieste konštatovať, že uplatneným spôsobom nemajetkovej ujmy sa žalobca snaží obchádzať zákon,
resp. judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy žalobcom nemá
oporu ani v zákone, ktorý de facto obchádza; nemá oporu ani v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky; ba dokonca ani len v právnom názor Súdneho dvora Európskej únie, od ktorého
svoj nárok zakladá. Žalovaný ďalej poukázal na podstatu nemajetkovej ujmy a spôsob zisťovania jej
výšky (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/265/2009, kde ide o ujmu postihujúcu inú ako majetkovú
sféru osobnosti, sféru osobnostnú, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 a ďalšie).
Žalovaný považuje za správne, aby sa aj v tomto prípade prihliadalo na všetky okolnosti prípadu a bol

to súd, ktorý určí výšku nemajetkovej ujmy v prípade, ak bude konštatovať existenciu nároku a teda
na výpočty žalobcu neprihliadne. Žalovaný ďalej uviedol, že prípadné konštatovanie nesprávnej, resp.
neúplnej transpozície smernice 2003/88/ES, nie je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do
právneho poriadku, nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Súd preto v prípade
konštatovania nesprávnej transpozícii smernice musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b),

od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa
názoru žalovaného je povinnosťou súdu skúmať v prvom rade, či vôbec došlo k porušeniu smernice
2003/88/ES, nakoľko prípadné konštatovanie jej nesprávnej transpozície nie je spôsobilé byť v priamej
príčinnej súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou. Žalovaný predložil súdu
prepočet priemerného služobného času žalobcu vyplývajúci z ustanovení smernice 2003/88/ES, ktorým

sú aplikované všetky jej ustanovenia – predovšetkým článok 2, 6, 16, 17 a 19. V jednom z referenčných
období žalobca odpracoval viac ako 48 hodín, išlo o prvé obdobie, kedy jeho priemerný týždenný
služobný čas bol 50,040 hod., čo ale žalovaný okamžite napravil. V ostatných referenčných obdobiach
žalobca odpracoval menej ako 48 hodín týždenne, tj. k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES preto nedošlo. Žalovaný dodáva, že nepovažuje žalobu za dôvodnú, nakoľko s výnimkou jedného

prípadu inak nedošlo k zásahu do práv žalobcu podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v žiadnom
referenčnom období. Pretože nedošlo k naplneniu hneď prvej podmienky práva na náhradu škody, teda
k porušeniu práva Európskej únie štátom, tak nie je dôvodné pokračovať v konaní o rozsahu vzniknutej
škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi porušením a údajnou škodou. Žalovaný
poukazuje na článok 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES, cit.: „čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je

pracovným časom“, ako aj na § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý posudzuje určité časy
odpočinku ako služobný čas, avšak tieto časy odpočinku nie sú služobným časom. § 97 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. predmetné časy odpočinku len posudzuje ako služobný čas z dôvodu, aby sa aj tento
čas odpočinku, za ktorý žalobcovi patrí náhrada mzda, odzrkadlil vo fonde pracovného času a teda aj na
výplatných páskach. Podľa prepočtov služobného času žalobcu mal za to, že do práva žalobcu v zmysle

článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zasiahnuté nebolo v rozsahu odôvodňujúcom akúkoľvek časť
nároku; teda celá žaloba žalobcu je iba špekulatívna, snažiac sa bezdôvodne obohatiť na situácii iných
príslušníkoch HaZZ, u ktorých k porušeniu došlo, pričom vlastný nárok žalobca odvodzuje výlučne iba
od rozsudkov iných príslušníkov HaZZ. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že súdna prax v prípadoch
porušenia smernice 2003/88/ES sa ustálila v rozsahu 1 500 eur až 2 500 eur (napr. rozsudok Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/85/2023, 9CoSp/4/2020, 2Co/60/2019). Je zrejmé, že súdy po celej
Slovenskej republike sa neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej ujmy. Zároveň
je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy v rámci Banskobystrického
kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1 000 eur až 2 500 eur, resp. viac iba
v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3 500 eur.

5. Právny zástupca žalobcu reagoval na vyjadrenie žalovaného a uviedol, že námietka žalovaného
k tomu, že na žalobcu ako príslušníka HaZZ sa nemá vzťahovať Smernica, nakoľko tento spadá
rovnako ako policajti, či ozbrojené sily pod výnimku v zmysle čl. 2 ods. 2. Smernice a spadá pod režim
ZoHaZZ, bola predmetom preskúmania mnohopočetnej súdnej praxe odvolacími súdmi naprieč celou

SR (napr. rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/66/2023, rozh. Krajského súdu Trenčín sp. zn.
5Co/62/2024).ŽalovanýrozporujesprávnosťzáverovKrajskéhosúduBanskáBystrica,ktorýsavosvojej
mnohopočetnej rozhodovacej praxi konštante vysporiadal so spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy.
Rozpornosť tejto praxe žalovaným je možné považovať za logickú, nakoľko žalovaný je pred súdmi v
konečnom dôsledku plne procesne neúspešnou stranou. V prípade však, ak by bola prax Krajského

súdu Banská Bystrica naozaj taká markantne nesprávna, ako to uvádza žalovaný, tento mal možnosť
zvrátiť túto jurisdikciu dovolacím konaním na Najvyššom súde SR, čo však nikdy nespravil, resp. svoj
„pokus“ vzal späť ešte skôr, ako by došlo k meritórnemu rozhodnutiu veci týmto súdom, čo len
potvrdzuje vágnosť procesnej obrany, resp. názorov, ktoré prezentuje. Žalobca poukázal na aktuálnerozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica z roku 2024, podľa ktorých zostala zachovaná názorová
línia ohľadne určenia výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca v prílohe k žalobe - prehľad odpracovaných
hodín, určenej služobnej pohotovosti a priemerného týždenného času, jasne preukázal porušenie čl. 6

písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi. Z predloženej prílohy jasne vyplýva (kedy a koľko v 7 dňových
obdobiach vyjadrených v 12 mesačných obdobiach) žalobca pracoval nad povolený týždenný limit 48
hodín služobného času, čím žalobca považuje dôkazné bremeno o porušení čl. 6 písm. b) Smernice
za v plnom rozsahu preukázané. Žalobca zároveň vyjadril v žalobe porušenie čl. 6 písm. b) Smernice aj
za celé žalované obdobie 36 mesiacov. Žalobca okrem svojich vyjadrení odkázal na rozsudok súdneho

dvora C-243/09 vo veci I. J., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez
ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice bez toho,
aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Podľa názoru žalobcu je podstatnou skutočnosťou to, že čas,
ktorý trávil v práci nad rámec maximálne prípustného pracovného času v priemere 48 hodín týždenne, by
inak v skutočnosti v práci tráviť nemal. Čas presahujúci maximálny týždenný pracovný čas by teda mohol

využiť akokoľvek inak, podľa vlastného slobodného rozhodnutia, či už s rodinou, priateľmi, koníčkami
alebo aj odpočinkom. K výpočtu priemerného týždenného času žalovaným, z ktorých má vyplývať
nenaplnenie 48 hodinového limitu, žalobca uviedol, že v predmetných výpočtoch žalovaný neguje fond
pracovného času, pričom zároveň odpočítava z pracovného času žalobcu napr. dovolenku, PN, OČR,
rekondičnépobytyčiškolenia,čímpreukazuje,žepriemernýčasžalobcunepresahoval vrozpore

sčl.6písm.b)Smernice48hodinovýlimit.Žalobcazotrvalnazávere,ževkaždomzobdobnýchprípadov
vychádzal konajúci súd ako z rozhodného ukazovateľa pri posudzovaní veci z fondu pracovného času,
do ktorého žalovaný v rozpore s čl. 2 Smernice nezapočítaval čas služobnej pohotovosti (napr. rozsudok
Krajské súdu Košice, sp. zn. 3Co/54/2024, sp. zn. 2Co/110/2024, Krajského súdu Banská Bystrica, sp.
zn. 17Co/142/2023). Údaje o odpracovaných hodinách žalobcu, žalovaný tendenčne

upravuje vo svoj prospech. Predložené výpisy dochádzkového systému SAP za každý mesiac (spoločne
s výplatnými páskami) potvrdzujú reálne odpracované hodiny žalobcu (bez času služobnej pohotovosti).
Z podkladov dochádzkového systému SAP (vytvorených žalovaným), ktoré obsahujú údaje: PH –
plánované hodiny, OH – odrobené hodiny, RO – rozdiel hodín, P- pohotovosť, či N – nadčas, tak
vyplýva, že aj samotný žalovaný považuje všetky odrobené hodiny v rámci výkonu štátnej služby (ust. §

97ods.1ZoHaZZ)zahodiny,zktorýchjepotrebnévychádzaťpriurčeníhodínpracovnéhočasu.Vtomto
podklade totiž žalovaný sám uznáva koľko hodín žalobca odrobil v rámci svojho mesačného pracovného
času (kolónka „OH“) a koľko hodín nad rámec tohto času odrobil pohotovosti, ktorú mu do pracovného
času nerátal. V týchto podkladoch dochádzkového systému SAP žalovaný neodpočítava žiadne hodiny,
tak ako sa to snaží prezentovať v jeho predložených výpočtoch, čo azda najlepšie vystihuje skutočnosť,

že pri výpočte hodín pracovného času je potrebné vychádzať zo skutočného počtu (fondu pracovného
času) tak ako ho predložil žalobca (napr. Krajský súd Prešov sp. zn. 22Co/21/2024). Pri výpočtoch
pracovného času Žalobcu je potrebné nakoniec vychádzať aj zo samotného znenia § 97 ods. 1 zákona
o HaZZ. Žalovaný sa síce snaží v predmetnej časti uvádzať, že § 97 ods. 1 ZoHZZ posudzuje časy
čerpania dovolenky, PN, OČR, školení a iné ako služobný čas, avšak tento čas podľa neho je časom

odpočinku a nie služobným časom. Táto argumentácia žalovaného priamo zasahuje do normotvornej
činnosti zákonodarcu, keď sa tento snaží striktne definované ustanovenia ZoHZZ vykladať značne
tendenčným spôsobom. V prípade, ak by sa naozaj malo vychádzať zo žalovaným deklarovaného
výpočtu, v ktorom tento bez ďalšieho odpočítava od služobného času napr. nároky na zákonom priznané
dovolenky, dodatkové dovolenky, voľno za štátnu službu či školenia, potom by takýto stav nevyhnutne

znamenal len to, že žiaden z príslušníkov HaZZ by nikdy nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto
nároky na dovolenku pod. by boli automaticky odpočítavané od služobného času (príslušník HaZZ by sa
takichčerpanímdostávaldomínusupracovnéhočasu),čojevzjavnomrozporenielensúčelomacieľom
Smernice, ale aj v rozpore s ust. § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje
aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a

vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z
dôvoduchorobyaleboúrazu.Knázoružalovaného,ktorýprisvojichprepočtochpoukazujenareferenčné
obdobie 6 mesiacov, ktoré používa pri svojich prepočtoch, sa vyjadrili k aplikácii týchto referenčných
období odvolacie súdy, ktoré ju odmietli (napr. rozh. Krajského súdu Prešov, sp. zn. 22Co/21/2024,
Krajský súd Košice sp. zn. 2Co/110/2024, Krajský súd Trenčín sp. zn. 5Co/62/2024). Ďalej

poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra, sp. zn. 12Cpr/2/2024, ktorý priznal žalobcovi sumu 2 000
eur.6. Žalovaný ďalej k referenčnému obdobiu poukázal na to, že v prípade žalobcu ide o 6
mesiacov, pretože cieľom referenčného obdobia je rozvrhnutie pracovného času do určitého obdobia
a cieľom § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je rovnako rozvrhnutie plánu služieb príslušníkov HaZZ

do obdobie 6 mesiacov. V spojitosti s tým predložil súdu rozhodnutia súdov prvej inštancie o zamietnutí
žaloby príslušníkov zboru.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, v rámci ktorého právny zástupca žalobcu zotrval na svojich
vyjadreniach a navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

8. Zástupca žalovaného navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom poukázal na svoje vyjadrenia.

9. Súd nepovažoval za nutné opakovať v odôvodnení rozhodnutia vyjadrenia zástupcov strán sporu,
pretože tie boli súdu prednesené už počas konania a v rámci pojednávania boli zopakované z dôvodu,
aby strany sporu buď odôvodnili svoj nárok (žalobca) alebo vyvrátili jeho neopodstatnenosť (žalovaný).

10. Žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že v zbore pracuje od r. 2017. Pôvodne bol prijatý do
Nových Zámkov na dennú funkciu v strojnej službe a po 2 rokoch bol prevelený do Nitry ako zdravotnícky
záchranár – špecialista. Týmto má menej času ako aj služobného voľna. V detstve sa rodičia rozviedli
a zostal žiť s maminou. Vzájomne sa o seba starali. Neskôr ochorela, má sklerózu multiplex, čo je

náročná choroba aj na čas. Vzájomne si pomáhali. Vyštudoval záchranára formou Bc. a v Žiline študoval
záchrannú službu hasičov. Ako pomáhal mamine, mal nutkanie pomôcť aj ostatným. K hasičom išiel
hneď po škole, popritom pomáhal mamine aj finančne, keďže mala iba invalidný dôchodok a zlú finančnú
situáciu. Popritom sa zamestnal na záchrannej službe, aby sa ďalej vzdelával a pomáhal ostatným. Keď
prišiel do Nitry, našiel si aj partnerku. Pôvodne nechápala spôsob jeho práce a ani to, čo sa

deje s maminou. Trávenie voľného času bolo náročné. Chceli dieťa, ale bol tu problém. Museli začať
navštevovať lekárov, aby počali dieťa. Bolo to náročné časovo, psychicky a finančne. Nepodarilo sa
dva krát umelé oplodnenie. Nastalo veľmi ťažké obdobie, mali rôzne názory s partnerkou a problém
mala aj mamina. Boli na pokraji rozchodu, ale partnerke sľúbil aj nemožné, aby zostali spolu, že urobí
pre to všetko. Nakoniec boli na klinike v Brne a tam sa podarilo a partnerka úspešne podstúpila umelé

oplodnenie.PotomboladlhodoboPN.Jevyčerpanýajzroboty,keďžemávajúťažkévýjazdy.Máproblém
aj so spánkom. Venoval sa aj partnerke a v noci sa budil hneď ako sa pohla z miesta. Nevedel zaspať,
chodil po byte. Posledné roky sú pre neho veľmi náročné, či už voči mamine alebo partnerke. Je rodinne
založený a okrem toho potrebuje zabezpečiť aj financie na živobytie s partnerkou, ktorá je PN
ako aj podporiť maminu. Všetko je to na úkor pracovného času, ktorý má cez 48 hodín týždenne a ešte

k tomu nie je to zarátané. Nemá vôbec voľný čas na turistiku a posledné roky sú pre neho ťažké. Nemá
čas pre seba ani pre priateľov. Ak má voľno, tak tam chodieva k lekárovi s maminou. S priateľmi je skôr
už iba v písomnom kontakte. Všetko zostáva na ňom aj vo vzťahu k mamine a partnerke. Nemá nikoho,
kto by mu pomohol. Je akoby hlavný člen rodiny od rozvodu rodičov a má sa starať o rodinu. Veľa krát
nemá čas skrz prácu. Ak by mal rovnako zaplatenú službu a pohotovosť, podal by taktiež túto žalobu,

keďže pracoval viac ako 48 hodín týždenne. Prišiel tým o svoj voľný čas, ktorý mohol tráviť s rodinou
alebo na turistiku. To mu už ale nikto nevráti. To, že pracuje u hasičov, mu spôsobuje problémy
so spánkom, napr. aj minule bol nahlásený výjazd. Hneď vyštartoval, ale nakoniec na výjazd nešiel,
išiel na WC, kde mu zostalo nevoľno a museli sa ho ujať kolegovia. Potom nemohol zaspať. Problémy
so spánkom neriešil so žiadnym odborníkom, teda lekárom, psychológom. Ak aj na začiatku pracoval

ako denný hasič, chcel byť vždy zásahový hasič. Pri nástupe do zboru ako aj po preložení do Nitry bol
oboznámený o pracovnom čase. Nevedel ale, čo to obnáša, teda konkrétne tie nočné pohotovosti.
Pokiaľ ide o ďalšiu prácu, pracuje na základe dohody o pracovnej činnosti. Našiel si ju po tom, čo začal
pracovať u hasičov, a to z dôvodu, aby získal vedomosti aj ohľadne starostlivosti o mamu
ako aj z dôvodu finančného. Nevedel povedať koľko týždenne pracuje v druhej práci. Má málo času,

keďže sa venuje druhej práci, preto nemôže čas tráviť s rodinou. Vždy chcel mať rodinku a je to jeho
sen, ale je potrebné to všetko zabezpečiť aj finančne. Potom čo mamina ochorela, si aj uvedomil, že
čas strávený s rodinou je veľmi vzácny, ale na druhej strane sú potrebné aj financie. Ide tu o začarovaný
kruh. Za práce nadčas si berie služobné voľno, ak je to možné. S matkou žil donedávna v spoločnej
domácnosti. Momentálne je s partnerkou, ale pravidelne matku navštevuje, pomáha jej a

chodí s ňou k lekárovi.

11.Súdvykonaldokazovanieoboznámenímsasobsahomspisu,výsluchomžalobcu,vyjadreniamistrán
sporu, lustráciou v Sociálnej poisťovni, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav:12. Žalobca pracuje v hasičskom a záchrannom zbore od roku 2017, pričom v súčasnosti vykonáva
funkciu hasič – záchranár špecialita na hasičskej stanici Nitra. Služobný čas žalobcu je rozvrhnutý

nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej
služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon služby. Do konca roka 2021 (v čase
rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 - 05:30
hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané
v čase 22:00 - 06:00 hod. V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú hasiči

vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť mení na pracú nadčas (aktívnu časť), inak trvá neaktívna
časť. Na hasičskej stanici Nitra sa striedali 3 hasičské zmeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná zmena
odslúži 24 hodín a následne má 2 dni voľna.

13. Za obdobie júl 2021 - jún 2024 žalobca odpracoval spolu 2 156,7 hodín určenej služobnej
pohotovosti,ztoho:vobdobíodjúl2021dodecembra2021vrátane:340,59hodínslužobnejpohotovosti,

v období od január 2022 do decembra 2022 vrátane: 705,72 hodín služobnej pohotovosti, v období od
január 2023 do decembra 2023 vrátane: 737,05 hodín služobnej pohotovosti, v období od január 2024
do jún 2024 vrátane: 373,34 hodín služobnej pohotovosti.

14. V období júl 2021 - jún 2024 vrátane žalobca v rámci výkonu zmenovej služby (v zmysle

fondu pracovného času) odpracoval: v období od júl 2021 do decembra 2021 vrátane: 1 003,2 hodín,
v období od január 2022 do decembra 2022 vrátane: 1 950 hodín, v období od január 2023
do decembra 2023 vrátane: 1 959 hodín, v období od január 2024 do jún 2024 vrátane: 1 025,67 hodín.
Za obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane tak žalobca odpracoval spolu 5 937,87 hodín zmenovej služby
(odpracovaných hodín zarátaných vo fonde pracovného času).

15. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu (v rámci výkonu zmenovej služby zarátanej vo fonde
pracovného času a určenej služobnej pohotovosti spolu) tak predstavoval: v období od júl 2021 do
december 2021 vrátane: 1 343,79 hodín, čo predstavuje 51,12 hod./týždeň; v období od
január 2022 do jún 2022 vrátane: 1 315,73 hodín, čo predstavuje 50,88 hod./týždeň; od júl 2022 do

decembra 2022 vrátane: 1 339,99 hodín, čo predstavuje 50,97 hod./týždeň; v období od január 2023 do
jún 2023 vrátane: 1 350,37 hodín, čo predstavuje 52,22 hod./týždeň; v období od júl 2023 do december
2023 vrátane: 1 345,68 hodín, čo predstavuje 51,19 hod./týždeň, v období od január 2024 do jún 2024
vrátane: 1 399,01 hodín, čo predstavuje 53,81 hod./týždeň Počas celého žalovaného obdobia od júla
2021 do júna 2024 vrátane, dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 51,70 hodín týždenne.

16. Podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni žalobca bol v dotknutom období evidovaný ako
zamestnanec s pravidelným príjmom u zamestnávateľa ZaMED, s.r.o., Roľníckej školy 1519, Komárno,
s vymeriavacím základom v rozpätí o 399,88 eur do 877,19 eur. Ďalej vykonával pracovnú činnosť na
základe dohody o vykonaní práce ako dohodár s nepravidelným príjmom ako aj na základe dohody

o pracovnej činnosti.

17. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

18. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády

podľa čl. 120 ods. 2.

19. Podľa § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako CSP), súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány.

20. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako smernica), smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.21. Podľa čl. 1 ods. 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

22. Podľa čl. 1 ods. 3 smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,17, 18 a 19
tejto smernice.

23. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice, na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.

24. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

25. Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť: b) pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

26. Podľa článku 17 ods. 3 iii) smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky

článkov 3, 4, 5, 8 a 16 služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií,
sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

27. Podľa článku 19 smernice, možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku
17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.

28.Podľa§85ods.1a2zákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore(ďalejajakoHaZZ),
služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného
času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

29. Podľa § 86 ods. 1 a 2 HaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch
vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej

určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

30. Podľa § 91 ods. 1, 2 a 3 HaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,

nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom
roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

31. Podľa § 92 ods. 1 HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v

mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

32. Podľa § 92 ods. 2 HaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času

a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.33. Podľa § 103 ods. 5 HaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom
okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

34. Podľa § 122 ods. 1 HaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

35. Podľa § 122 ods. 3 zákona o HZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí
začas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby
je štátnou službou nadčas.

36. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

37. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

38. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

39.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

40. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej(§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

41. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

42. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

43. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z

dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do právneho
poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny
týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho
práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža

základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti
a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd
viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je
potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by

mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje naprípady: ad 1) porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc, ad 2) aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, ad
3) vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, ad 4) na prijatie

alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie. Vzhľadom na uvedené pre
vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok,
pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

44. Súd je toho názoru, že prejednanie danej žaloby patrí do právomoci súdu, poukazujúc na pravidlo
o obsiahnuté v § 3 ods. 1 CSP.

45. Súd neprihliadol na námietku žalovaného ohľadne miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu. V zmysle
konštrukcie miestnej príslušnosti danej na výber je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie

miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody
(§ 19 ods. 1 písm. b) CSP). Žalobca si teda popri všeobecnom súde môže zvoliť na podanie žaloby aj
takýto súd. Keďže miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo na náhradu škody v konkrétnych
skutkových okolnostiach, je pracovisko žalobcu (Nitra), príslušným je aj súd, v obvode ktorého hasič
vykonáva služobnú činnosť.

46. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňoval
tým, že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice
do právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať

svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa tunajší súd nestotožnil poukazujúc, že z judikatúry Súdneho
dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na
náhradu škody v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
práv tejto osoby, pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov
môže fyzická osoba dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri

zachovaní princípov rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania
ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade
nárokov založených na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné
pravidlá neznemožnili uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili).
Keďže vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní

o náhradu škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku
SR, v dôsledku uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá
upravuje právne vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán,
ktorý koná v mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné

ministerstvo či iný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v
danej oblasti. Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti
tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom
rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je
vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší

súd analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z. z., ktoré upravuje
okruh štátnych orgánov ,ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to
poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a
účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako
aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu

transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva, a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z
hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý
porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo
vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktoré bolo
garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.

47. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru
je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice89/391/EHS.S týmto tvrdením žalovaného sa tunajší súd rovnako nestotožňuje, pričom poukazuje na
judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß
(C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto

súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje
rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté
články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení
čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnosti, a to verejné aj súkromné (priemysel,

poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods.
2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s
ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v
oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/EHS, je nevyhnutné
konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné
činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch,

ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej
bezpečnosti, a ak by za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice,
došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné
situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť
chránené predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov.

Služobná činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti
Smernice. Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie
už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde výslovne uviedol, že
z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny
dvor konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s

osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48-hodinovúhranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti

ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako
aj F. G., C-429/09, body33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav
pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v
rozsudku G. Fuß (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J. Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer

(C-397/01týkajúcisalekárskychzáchranárov),pričomdospelkzáveru,žepracovnápohotovosťtvoriaca
súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za
pracovný čas, ak je zamestnanec povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. Fuß taktiež
konštatoval, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas,

ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje
týždennú hranicu upravenú v čl. 6písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09).
Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým

spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera
a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto
podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo
sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu

zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré
vyplýva z tohto ustanovenia.

48. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva,
že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možnédodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou
stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom
svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR
boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením

týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní
splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie
o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo
do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

49. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/

ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
má tunajší súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený
stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia

čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené, a
jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o
porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje
priama príčinná súvislosť. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by
upozornil zamestnávateľa na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného

času, súd konštatuje, že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto
podmienky neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný
bol zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý
porušil svoje povinnosti vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu,
aby sa tento domáhal odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným

postupom nie je podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za
nesprávne transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.
50. Pokiaľ žalovaný odkazuje na referenčné obdobia, za ktoré sa má zohľadňovať priemerný týždenný
pracovný čas v rozsahu 48 hodín, súd má za to, že právna úprava platná v rozhodnom období
netransponovala do vnútroštátneho predpisu normy týkajúce sa referenčných období v zmysle článku

16 písm. b) smernice, prípadne výnimky umožňujúce určenie dlhšieho referenčného obdobia podľa
článku 17 ods. 3 smernice. K námietke žalovaného, že ak súd posudzuje porušenie článku 6 písm. b)
smernice, tak by mal toto porušenie posudzovať v rámci inštitútov uvedených v smernici (referenčné
obdobie, prípadne neutrálne dni), súd zdôrazňuje rozdiel v účinkoch jednotlivých ustanovení smernice.
Pokiaľ sa žalobca dovoláva priamej aplikácie článku 6 písm. b) smernice, tento má priamy účinok,

keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudky Pfeiffer a i., j Fuß). Na druhej strane smernica v článku 16 písm. b) „iba“ umožňuje členským
štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Na to,
aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, je ho potrebné prevziať do právneho poriadku, čo však
do 01.11.2024 realizované nebolo. Súd sa nestotožňuje ani s tvrdením, že v čl. 19 smernice rozširuje

referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva
(ide len o možnosť výnimky). Ustanovenia § 86 zákona o HaZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s
priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času, a to aj s prihliadnutím na to, že do

zákona nebolo transponované ani ustanovenie o stanovení maximálneho týždenného pracovného času.
Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov bolo do právneho poriadku zavedené novelou k 01.11.2024,
čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024.

51. Pokiaľ ide o polemiku ohľadne referenčného obdobia použitého na výpočet priemerného týždenného

pracovného času, v článku 16 Smernice sa stanovuje, že „doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Súd poukazuje na výkladové oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu Komisie), vzmysle ktorého „neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období,
počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Z toho súd dôvodí, že nie je správny
názor, ktorý odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznanú riadnu dovolenku alebo

dobu pracovnej neschopnosti. Súd uvádza, že to by nevyhnutne znamenalo, že žiadny z príslušníkov
by nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky na dovolenku a práceneschopnosť by boli
automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v rozpore nielen s účelom a cieľom Smernice, ale
aj v rozpore s § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie
dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj

neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu
choroby alebo úrazu. Súd zdôrazňuje, že záväzok garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný
čas podľa článku 6 písm. b) Smernice (bez ohľadu na jeho dĺžku) platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu
k referenčnému obdobiu.

52. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov, za

ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval vyšší počet hodín
v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl.6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu bol žalobca ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku,
ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. Tento následok do osobného
života žalobcu sa už nedá zvrátiť. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a

vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej
fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho
zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovaného, došlo k porušeniu práva žalobcu
na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do práva na ochranu jeho zdravia, a teda za
tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady

súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o
nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických
síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná
náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké

právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo
sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Súd je toho názoru, že nárok žalobcu nemožno považovať za mzdový nárok. V podanej
žaloby sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7 404,85 Eur.

53. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatuje, že porušením práva EÚ zo strany
žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa
na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ a začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne
počasceléhoobdobia,kedyneboldodržanýlimitpracovnéhočasupodľačl.6písm.b)smernice2003/88/
ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže
dôjsť jedným okamihom. Súd má za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (01.08.2024) nie je
premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných

práv, keďže si uplatňuje nárok za obdobie od júla 2021 do júna 2024.

54. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako

priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je
závislé od úvahy súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada

nemajetkovejujmy vkonkrétnejvýške.Ikeďvýškanemateriálnejujmyjepredmetomvoľnejúvahysúdu,
táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadomna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná

závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je
jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj
na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od
úvahysúduaodposúdeniazávažnostivzniknutejujmy,dĺžkyčasu,poktorúdochádzalokprotiprávnemu

konaniu, intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho
prípadu.

55. V predmetnej veci z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú pracovnú činnosť,
ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku
čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je

dlhodobo okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny,
smernicou povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z výsluchu žalobcu taktiež
vyplývalo, že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy má
dostatok času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby. Nemohol sa a nemôže dostatočne venovať
svojejpriateľkeamatke,nemádostatokvoľnéhočasuanipreseba,presvojekoníčky,premimopracovný

život, spoločenský život. Ide pritom o zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa už nedá napraviť.

56. Súd poznamenáva, pokiaľ žalovaný polemizoval ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej
pohotovosti, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti, tak súd mal preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste

vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a
že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti. Žalobca sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od
svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a

jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z
týchto dôvodov fakticky vylúčená.

57. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného

pracovného času ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v
iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov
súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 1 500 eur, nakoľko
porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté, a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol zohľadňujúc aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v

obdobnýchsúdnychsporochvrámciSR.Súdpriurčenínáhradyprihliadolnato,žežalobcapocelúdobu
žalovaného obdobia pravidelne vykonával ďalšiu pravidelnú pracovnú činnosť. Napriek tomu, že žalobca
odôvodňoval túto skutočnosť potrebou financií pre svojich blízkych, súd uvádza, že jeho partnerka bola
PN len v priebehu minulého roku, pričom túto „druhú prácu“ vykonával už aj v roku 2021. Ak aj žalobca
poukazoval na to, že pracuje pre potrebu vzdelávať sa, súd na túto skutočnosť pri určení výšky finančnej

náhrady neprihliadol. Súd je toho názoru, že ak je práca hasiča náročná a riziková, mal by si hasič
zvážiť, či tento spôsob konania nie je na úkor jeho potrebného odpočinku a regeneráciu po službe. Ak
žalobca okrem práce hasiča vykonáva ďalšiu prácu ako záchranár, sám prispieva k tomu, že si kráti čas,
ktorý je možné inak venovať súkromiu, rodine, koníčkom ako aj odpočinku. Na základe toho súd dospel
k záveru, že i keď žalobcovi vznikol nárok na finančnú náhradu za zásah do jeho osobnostných práv, túto

mu priznal v sume 1 500 eur a žalobu v prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú, preto ju zamietol.

58. Súd poznamenáva, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov
do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov,
rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy vo vyššom rozsahu. Súd dospel k záveru, že za negatívny zásah do žalobcovho súkromia,
práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 eur.59. Súd zohľadnil aj rozhodovaciu prax iných súdov v skutkovo obdobných veciach, kde súdy na základe
vlastnej úvahy priznávali náhrady v rozsahu 1 500 až 2 500 eur (rozhodnutia, ktoré označil žalovaný
- č.l. 134).

60. Čo sa týka rozhodnutí súdov, ktorými boli žaloby s podobným obsahom zamietnuté, súd uvádza,
že ide skôr o výnimočné rozhodnutia. Vo všetkých prípadoch sa jedná o neprávoplatné rozsudky súdov
prvej inštancie, ktorými súd nie je žiadnym spôsobom viazaný.

61. Súd na záver taktiež konštatuje, že do odôvodnenia rozsudku zahrnul iba rozhodné skutkové
okolnosti a dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, tj. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatneniu.

62. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

63. Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

64. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP. Vo vzťahu k uplatneniu nemajetkovej ujmy
bol žalobca úspešný čo do základu nároku. Preto mu súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Je potrebné uviesť, že CSP nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku (možnosť priznania plnej náhrady trov konania, ak rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu). Zásadu úspechu vo veci treba

uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Priznanie plnej náhrady trov konania
je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže

ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné
považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a
súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela od úvahy súdu. Pokiaľ
teda žalobca bol v predmetnej veci týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v základe úspešný, je treba
priznať úspech žalobcovi v plnom rozsahu. Takýto záver posúdil Ústavný súd SR ako ústavne konformný

audržateľný(uznesenieIV.ÚS71/2019-12zodňa07.02.2019).Obdobnenároknanáhradutrovkonania
posudzovalajKrajskýsúdvNitre(uznesenieč.k.25Co/148/2018-1266,č.k.9Co/267/2018-307).Strany
sporu v priebehu konania nenavrhli a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
pre ktoré by mal prípadne postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi
nepriznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného
vyhotovenia na Okresný súd Nitra.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§

365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich

preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.