Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623010240
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5623010240.1

Uznesenie

21 3To/45/2025

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Sučika a JUDr. Eriky Bebčákovej na verejnom zasadnutí konanom 27. augusta 2025 prejednal
odvolanie obžalovaného A. B., nar. X.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.

3T/5/2023-436 z 5.3.2025 a takto

r o z h o d o l :

21 3To/45/2025

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

28 3To/45/2025

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 3T/5/2023-436 z 5.3.2025 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného, že

dňa 18. 8. 2022 ako zamestnanec Centra pre deti a rodiny C. D., E. E. D. XXX, C. D., pracovne zaradený
ako vychovávateľ v Dome C. F., E. E. C. F. XXX, počas nočnej služby v čase asi o 19.00 hod. prišiel

do izby tam umiestnenej chovankyne - mladistvej G. H. nar. XX. X. XXXX, túto objal, dal jej dva bozky
na krk a odišiel preč, v čase asi o 22.15 hod. znovu vošiel do jej izby, prisadol si k nej na posteľ, objal
ju rukami okolo ramien a keď sa odťahovala, prestal s tým, po chvíli ju znova chytil rukou za rameno a
začal ju na rameno bozkávať, následne jej položil ruku na brucho a postupne s touto rukou prešiel po
tielku, ktoré mala oblečené, až na jej prsník, ktorý jej chytil a keď ruku odťahoval, prešiel jej ňou aj po
druhom prsníku, na čo ho mladistvá G. H. požiadala, aby sa jej nedotýkal, potom sa postavil a povedal

jej, že si myslel, že si dajú rande, ale vidí, že sa s ním nechce objímať, tak vypadne, pričom od dverí izby
sa vrátil, znovu si sadol ku nej na posteľ, začal jej dávať bozky na líce, chytil ju rukou okolo ramien a
začal sa na ňu telom tlačiť, aby si ľahli, čomu mladistvá G. H. zabránila tak, že sa rukou zaprela o posteľ,
následne sa znovu postavil a opýtal sa jej, či chce, aby s ňou spal, na čo mu záporne odpovedala s tým,
že si ide ľahnúť, po čom odišiel z jej izby preč,

čím spáchal prečin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 5.8.2024
(ďalej len Tr. zák.)

Za to bol podľa § 202 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. odsúdený
na trest odňatia slobody vo výmere 1 rok. Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. súd určil obžalovanému skúšobnú

dobu v trvaní 16 mesiacov.Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 5.3.2025 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku,
po vysvetlení významu rozhodnutia súdu a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný podal odvolanie
a prokurátor uviedol, že sa vzdáva práva podať odvolanie.

Dňa 19.5.2025 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného podané
prostredníctvom obhajcu, v ktorom sú uvedené nasledovné argumenty:

„Čo sa týka výroku o vine, nemôžem sa stotožniť s názorom súdu, že som spáchal prečin Sexuálneho

zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Mám za to, že v priebehu konania, tak pred
súdom ako aj v prípravnom konaní nebolo preukázané, že som spáchal tento trestný čin tak, ako to
bolo uvedené v obžalobe podanej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš, ako aj vo vyššie uvedenom
napadnutom rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš.
S rozsudkom prvostupňového súdu sa nestotožňujem, pretože som toho názoru, že prvostupňový súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym, resp. nejasným skutkovým zisteniam a pri

rozhodovaní o vine a ako aj treste vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Rozsudok Okresného
súdu Liptovský Mikuláš tak považujem za vecne nesprávny. S dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa nestotožňujem. Súd v odôvodnení konštatuje, že vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že skutok, sa stal tak ako je uvedené v obžalobe a naplnil všetky znaky trestného
činu Sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Mám za to, že na preukázanie viny obžalovanému musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť
logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti obžalovanému skutku a usvedčuje ma z jeho spáchania, ale
súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch,
ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, spáchal

obžalovaný.
Po vykonanom dokazovaní, tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, výsluchom svedkov,
znalca a zabezpečenými listinnými dôkazmi, ako aj zvukovými nahrávkami nebolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že som spáchal skutok uvedený v obžalobe. Som toho názoru, že bolo
preukázanévpriebehukonania,ženebolinaplnenévšetkyznakyskutkovejpodstatyprečinusexuálneho

zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Obžalobu by som rozdelil na dve časti. V poradí druhá časť obžaloby, ktorá sa kladie obžalovanému
za vinu, že začal svojim telom tlačiť na poškodenú G. tak, aby si ľahli, čomu sa poškodená bránila
tak, že sa rukou zaprela o posteľ a následne sa mal obžalovaný znovu postaviť, tak mám za
to, že táto časť obžaloby v priebehu celého trestného konania nebola, okrem neskoršej výpovede

poškodenej, preukázaná. Výpovede svedkov, či v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom,
výrazne nespomenuli niečo také, ako som uvádzal v tejto druhej časti obžaloby. Čo sa týka prvej
časti obžaloby, k tomu je potrebné uviesť nasledovnú judikatúru v podobe zbierkového rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČSSR R 17/1982, konkrétne jeho časť, ktorá hovorí, že jednorazové letmé dotyky cez
odev nemôžu naplniť materiálny znak trestného činu sexuálneho zneužívania. Nesúhlasím s názorom

súdu, že by išlo o intenzívne dotyky, resp. intenzívne správame, keďže tento názor vychádza len z
výpovede samotnej poškodenej, ktorá však nekorešponduje s inými dôkazmi, jej vlastnými výpoveďami
pred inými osobami a ani s jej vlastným písomným prejavom k danému incidentu.
Dôležitou skutočnosťou je aj to, že zákonná zástupkyňa maloletej poškodenej sama vo svojej výpovedi
na hlavnom pojednávaní uviedla, čo sa týka dôveryhodnosti výpovede, respektíve možnosti klamania

poškodenej, že každý môže v živote zaklamať, v takých bežných veciach, teda aj poškodená maloletá
G. jej v minulosti alebo v súčasnosti zaklamala, s tým, že to bolo určite. Pokiaľ ide o minulosť
poškodenej,chcemepoukázaťnajejosobnosťacharakterovéznaky,čitrpínejakouduševnouchorobou,
teda či má aj sklony vymýšľať si, fabulovať, klamať. Poškodená mala ťažké detstvo aj so svojim
bratom, obaja sú dlhodobo v starostlivosti I. I., psychiatricky a psychológa F. J.. Poškodená G. išla do

domova pre poruchy správania, spočívajúce v sebapoškodzovaní, pojedla tabletky, mala aj problémy
s alkoholom. Taktiež v čase výpovede zákonnej zástupkyne, respektíve do konca mesiaca január,
sa maloletá poškodená nachádzala na liečení v Kremnici, kam išla pre problémy, nakoľko sa chcela
reštartovať do života, v poslednom čase pred nástupom bola apatická. Hoci znalkyňa PhDr. Štiffelová
vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že schopnosť poškodenej reprodukovať prežité skutočnosti

bola zachovaná a neboli preukázané poruchy vnímania, poukazujem na zvýšené skóre lži, ako aj na
odpovede znalkyne, ktorá pripustila, že je možné nevedomé skresľovanie prežitých skutočností, ako aj
tzv. únik do denného snenia a čo je najdôležitejšie, poškodená by vypovedala pravdivo, ak by sa tak
sama rozhodla. Sama znalkyňa uvádza, že poškodená je schopná vypovedať pravdivo v dostatočnejmiere, ak bude chcieť, čo pripúšťa možnosť, že ak by nechcela, môže vypovedať aj nepravdivo.
V kontexte ďalších záverov znalkyne, ktoré uvádzajú, že poškodená má tendencie k nadmerne
pozitívnej seba prezentácii, nevedomému skresľovaniu prežitých skutočností vo svoj prospech a

únik do sveta fantázie ako spôsob obrany, je možné mať dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti a
pravdivosti neskorších popisov skutkového deja, ktoré dala poškodená vo svojich výpovediach. Najmä
pri porovnaní bezprostredných reprodukovaní skutkového deja poškodenou zamestnancom domova,
resp. jej písomného opisu udalosti, sa javia jej neskoršie výpovede rozporuplné a nekorešpondujú ani
s ostatnými vykonanými dôkazmi.

V tomto konkrétnom prípade o nepravdivosti minimálne častí výpovede poškodenej svedčia
ostatné dôkazy. Poruchy správania maloletej, diagnostikované psychiatrickou, boli potvrdené v rámci
interpretácie a rozboru výsledkov. Človek, ktorý má takéto výsledky a diagnostikované poruchy
správania, má sklony ku záškoláctvu, poruchy správania sa môžu prejaviť aj zaklamaním. Zo správy
pedopsychiatrickej ambulancie I. I. vyplýva, že poškodená má zmiešanú poruchu správania a emotivity
u disharmonický sa vyvíjajúcej osobnosti s rysmi hraničnej osobnosti. Pre poruchy správania bola

hospitalizovaná v psychiatrickej liečebni Hraň od 30.04.2021 do 01.10.2021 s uvedenou diagnózou.
Dva mesiace pred skutkom dňa 15.06.2022 bola odvezená na DO NsP v Liptovskom Mikuláši v ťažkej
alkoholickej ebriete - intoxikácia alkoholom dosahovala 2 gramy na liter. Poškodená bola zverená do
osobnej starostlivosti starej mamy pre opakované porušenia abstinencie a poruchy správania. Navyše
pri vyšetrení, respektíve pri kontrole dňa 08.09.2022 poškodená nejavila známky stresovej poruchy, ani

známky úzkosti, či strachu.
Prakticky jediný priamy dôkaz voči obžalovanému je výpoveď poškodenej zo dňa 17.09.2022 a jej
výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 07.10.2024. V priebehu prípravného konania, ako aj výsluchom
svedkov na súde bolo preukázané, že poškodená vo svojej výpovedi preukázateľne klame. Napríklad
poškodená uviedla: „Potom sme sa s pani F. vrátili späť a ona tam ostala do rána so mnou, zamkla

nás, ostala tam spať." Avšak svedkyňa F. na pojednávaní vypovedala: „G. som chodila počas noci
kontrolovať a počas noci spala a v nasledujúce ráno potom spala dlhšie". Až vo svojej neskoršej
výpovedi toto mierne pozmenila, keď uvádzala, že ich pani F. zamkla v akoby samostatnom byte v rámci
domu. Poškodená ďalej vo svojej výpovedi uviedla: „Ja napíšem papier, s ktorým mi pomáhala pani
psychologička, mala som tam napísať, že konanie pána vychovávateľa som si zle vysvetlila a že objatie,

venované mne, bolo na dobrú noc, tak ako aj ostatným deťom. Toto mi nadiktovala pani psychologička,
ja som nemala poňatie, čo tam mám napísať. Nenútila ma to písať, ale povedala." Uvedené rozporné
tvrdenia o diktovaní obsahu listu uvádzala aj vo výpovedi zo dňa 07.10.2024. Z výpovede s vedkyne I. K.
na pojednávaní vyplynulo, že pri spisovaní tohto záznamu boli prítomné len ona a poškodená G., ostatné
kolegyne záznam podpisovali až dodatočne. Nevravela maloletej poškodenej, čo má písať, nemala pri

sebe ani žiadne poznámky. Počas písania si robila prestávky, sem-tam sa pozrela na ňu, rozmýšľala. Z
tohto vyplýva, tak ako už bolo uvedené, značný rozpor vo výpovedi poškodenej G. a to najmä v kontexte
okolností bezprostredne po údajnom skutku.
Chcel by som poukázať aj na to, že svedkyňa F. v prípravnom konaní pri svojom výsluchu uviedla, že po
skutku, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu v obžalobe, poškodená uvádzala nepravdu o zásadných

veciach. Konkrétne, že išlo len o krátku dobu po skutku a svedkyňa F. bola presvedčená o tom, že jej
poškodená klamala. Pri návšteve kamaráta z C. D. bola s ním maloletá poškodená v altánku v našom
zariadení a tam ich videla svedkyňa ako sa „pusinkujú" a objímajú. Maloletej povedala, že také veci
nepatria do zariadenia, nakoľko sú tam aj iné deti. Ona, t. j. poškodená, jej odpovedala, že nič také spolu
nerobili. Druhá situácia, ktorú opísala svedkyňa bola obdobná, vtedy jej kolegyňa hovorila, že maloletá

sa mala bozkávať s chlapcom z Ukrajiny, s J.. Na otázku, prečo to urobila, prekvapila ju jej reakcia, keď
odpovedala, že sa len objali na dobrú noc a nebozkávali sa. Toto mala svedkyni F. povedať pani L..
Ďalej by som sa chcel vyjadriť a poukázať na popis skutku, tej prvej časti v obžalobe, s ktorou sa
obžalovaný nestotožňuje, namieta ho a považuje ho za vymyslený. V zázname z mimoriadnej udalosti
zo dňa 19.08.2022 si myslím, že poškodená G. spontánne, niekoľko hodín po skutku, popísala udalosti

tak, ako sa naozaj stali. Tento záznam s ňou spísala pani F.. Citujem: „Spolu s I. M. sme išli do izby, kde
je ubytovaná maloletá G.. G. nespala. S maloletou sme viedli rozhovor o vzniknutej situácii, kvôli ktorej
kontaktovala svoju rodinu. Podľa vyjadrenia G. vychovávateľ, teda obžalovaný, ju navštívil v nočných
hodinách (cca o 22.00 hod,.) v jej izbe. Sadol si k nej na posteľ, objal ju a pobozkal na hlavu a rameno.
Presne v tomto istom duchu vypovedal, respektíve bol konfrontovaný obžalovaný, ktorý bez toho, aby

bol oboznámený s výpoveďou poškodenej, uviedol, že si sadol na posteľ a stisol ju, bozkal ju na vlasy
a ruku. Z jeho strany išlo len o kamarátske gesto. Druhá verzia, ktorá je popísaná v zázname, ktorý
spísala poškodená, tam spomína poškodená len objatia, ktoré mohol pán vychovávateľ jej venovať na
dobrú noc, tak ako aj iným deťom.Z výpovede svedkyne K. vyplynula ďalšia verzia od poškodenej ako malo dôjsť ku žalovanému skutku,
kde svedkyňa uvádza, že nezaznelo slovo prsník, ani prsia, pamätá si čo rozprávala poškodená, že ju
chytil za brucho, prisunul si ju k sebe a povedala mi, že ju chytal vyššie. To, že sa ju snažil pritlačiť

alebo zvaliť, to si nespomína, že hovorila. Uviedla, že si myslí, že o krku jej rozprávala, že pusu na
krk a rameno jej dal. Ďalšia verzia poškodenej vyplynula z výpovede svedkyne N., predtým M., tej
mala poškodená hovoriť, že ju mal hladkať po chrbte a bozkávať niekde na hlavu a krk. O prsiach jej
nemala rozprávať. Svedkyňa F. vypovedala o ďalšej verzii, ktorú jej mala povedať poškodená, že ju chytil
okolo pliec a pohladkal po vlasoch. Ale nepamätala si, že by jej poškodená vravela nejaké konkrétnosti.

Nehľadala za tým niečo sexuálne, pretože vychovávateľ vie, že keď vyzve dieťa, že si pôjdeme robiť
domáce úlohy, tak ho objíme okolo pliec so slovami, poď ideme si robiť domáce úlohy. Z týchto všetkých
rozdielnych tvrdení, ktorými popisovala poškodená domnelý skutok, možno z toho jednoznačne povedať
a považovať poškodenú za nedôveryhodnú osobu, s tým, že preukázateľne klamala, resp. opakovane
uvádzala rôznym osobám v krátkom časovom slede iné skutočnosti.
V nadväznosti na uvedené by som chcel poukázať aj na závery znaleckého posudku MUDr.

Kosorínskeho, v ktorom uviedol, že nezistil žiadnu sexuálnu úchylku u obžalovaného, ktorá by sa
prejavovala v jeho sexuálnom správaní, a ktorou by mal trpieť v čase spáchania skutku. V tejto súvislosti
by som chcel poukázať aj na bezúhonnosť obžalovaného v čase skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, má
vyše 61 rokov, doteraz nebol súdne trestaný, má čistý odpis registra trestov, nie je proti nemu vedené
žiadne ďalšie trestné stíhanie, nebola na neho podaná žiadna ďalšia obžaloba na súdoch, obec ho

hodnotíkladne,vcentrálnejevidenciisprávnychdeliktovapriestupkovmádvamenejzávažnépriestupky
z roku 2019 a z roku 2023, riešených mestskou políciou, pokuta 20,- Eur. V tejto súvislosti by som
sa chcel vrátiť k tomu, že v prípravnom konaní, aj v konaní pred súdom, nebola vypočutá poškodená
G. v prítomnosti obhajcu, respektíve obžalovaného. Pritom jej zdravotný stav, ako je hodnotený aj zo
záznamupsychologičkypreCDRC.D.I.K.zodňa08.09.2022,boltaký,žeupoškodenejniesúprítomné

žiadne nočné móry, či iné trvalé traumy. Pri návrate spomienok dokáže normálne fungovať a zvláda ich.
V neposlednom rade chcem poukázať na fakt, že v prípravnom konaní boli vypočuté tri maloleté, ktoré
v čase výsluchov, t. j. dňa 3.11. 2022, mali I. L. 12 rokov, J. K. 15 rokov a I. K. 14 rokov. Som toho
názoru, že vo výpovedi poškodenej zo dňa 17.09.2022 nie že je toľko rozporov, ale vyslovene klamstiev
preukázaných v priebehu konania svedkami, že túto jej výpoveď nemôžeme brať ako hodnovernú a ako

dôkaz na to, aby súd uznal obžalovaného za vinného zo skutku uvedeného v obžalobe.
Zvykonanýchdôkazovjezrejmé,žepoškodenávypovedalapredviacerýmiosobamidiametrálneodlišne
pokiaľ ide o samotný priebeh skutku. Dávam do pozornosti to, že poškodená má diagnostikované
poruchy správania, má sklony ku záškoláctvu, poruchy správania. Takáto osoba je schopná klamať,
konať účelovo v snahe zlepšiť si pobyt v zariadení alebo prípadne zakryť svoje prehrešky, napríklad

viaceré porušenia pravidiel pri intímnom styku s inými osobami, čo bolo taktiež výsluchmi preukázané.
V uvedenom kontexte sa hodnotenie súdu javí ako arbitrárne a vychádzajúce len z výpovede
poškodenej za súčasného ignorovania ostatných dôkazov. Ani komunikácia s F. F. a starou mamou
nepredstavuje dôkazy, ktoré by preukazovali spáchanie skutku, keďže ide o nepriame svedectvá na
základe informácií podávaných priamo poškodenou, ktorá opakovane uvádzala rôznym osobám odlišné

verzie. Uvedené len preukazuje tú skutočnosť, že poškodená neuvádza pravdivé informácie a jej
výpoveď je nedôveryhodná.
Nesprávny je názor súdu, že obžalovaný mal postupovať predátorsky, keď si mal obeť pripravovať a to
tým, že mal údajne cielene rozprávať o záľubách a objal ju. Uvedený názor v kontexte vychovávateľa
Centra pre deti a rodiny, keď sa zdvorilý a ústretový prístup vychovávateľa spočívajúci v záujme o

záľuby a potreby zverencov dáva za vinu v podobe obvinenia zo správania predátora, je nesprávny a
arbitrárny. Nie je objektívne správne žiadať od vychovávateľa, aby bol voči deťom odmeraný, nepríjemný
a nezaujímal sa o ich záľuby bližšie len preto, aby nemohol byť neskôr obvinený z predátorského
konania. Takýto názor popiera celý zmysel uvedených zariadení a vytvára atmosféru neprijateľnú a
nevhodnú pre zverencov, keď vychovávatelia by sa báli byť čo i len kúsok citovo zafarbenej ši, resp.

príjemnejší voči zverencom, aby ich konanie nebolo následne pri akomkoľvek obvinení zverenca brané
ako priťažujúci nepriamy dôkaz, resp. patologické správanie. Takýto záver a názor by v konečnom
dôsledku išiel proti účelu daných zariadení a znepríjemňoval by pobyt zverencov práva z dôvodu strachu
zamestnancov byť milí a citliví voči týmto osobám.
Podľa môjho názoru v tomto prípade chýba objektívna stránka trestného činu, konkrétne samotné

konanie obžalovaného, keďže nebolo žiadnym dostatočným spôsobom preukázané, že by vôbec došlo
ku skutku, resp. ku konaniu obžalovaného tak, ako je to popisované v obžalobe, najmä bozkávanie na
rameno, pohyby rukou z brucha na prsníky a následné bozky na líce a tlačenie telom na poškodenú
smerom na posteľ. Takéto správanie nevyplýva okrem jedinej výpovede poškodenej ani z jej písomnéhoprejavu, ale ani z jej vlastných tvrdení pred inými svedkami. Uvedené rozpory podporuje aj to, že
poškodená vo svojej výpovedi zo dňa 17.09.2022 preukázateľne a úmyselne klamala vo viacerých
podstatných skutočnostiach.

Mám za to, že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych aj nepriamych dôkazov tvoriť
určitú logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku
nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku, ale usvedčuje aj obžalovaného z jeho
spáchania a zároveň vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že
je povinnosťou prokurátora obžalovanému preukázať, že bolo skutočne objektívne vykonané konanie,

ktorého sa mal obžalovaný dopustiť. Vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľné. Úvahy
a domnienky nepostačujú na pozitívne hodnotenie o vine, a preto aj v takom prípade by mal súd
aplikovať zásadu in dubio pro reo. Použitie tejto zásady prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti,
ktoré vznikli v priebehu trestného konania o dokazovanej skutočnosti trvajú aj po vykonaní a zhodnotení
všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu
nevyhnutnom na objektívne stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

S poukazom na všetky vyššie uvedeným skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Žiline rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 3T/5/2023 zo dňa 05.03.2025 zrušil a oslobodil ma spod
obžaloby v plnom rozsahu podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku.“

Dňa 4.6.2025 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie prokurátora k odvolaniu obžalovaného, kde

doslova uviedol:

„V označenej veci sa v celom rozsahu stotožňujem s rozhodnutím Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sp. zn. 3T/5/2023 z 22. januára 2024, ktoré považujem za zákonné a správne.
Dôvody uvádzané obhajcom obžalovaného v odôvodnení odvolania sú opakujúce sa skutočnosti, ktoré

boli prezentované na hlavnom pojednávaní a v predchádzajúcom odvolacom konaní.“

Naverejnomzasadnutívkonanípredodvolacímsúdomprokurátornavrholpodľa§319Tr.por.odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm.

a) Tr. por. Verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného za splnenia zákonných
podmienok.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie

bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti
§ 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späť vzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Na tomto mieste krajský súd pripomína, že sa jedná v poradí už o druhé rozhodnutie odvolacieho
súdu, kedy Krajský súd v Žiline uznesením pod č. k. 3To/58/2024-331 zo dňa 30.5.2025 zrušil rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 3T/5/2023-281 z 22.1.2024 a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu, že konaním okresného súdu bola zásadným spôsobom
porušenázásadakontradiktórnostitým,ževsúdnomkonaníajnaprieknávrhomobhajobysúdnevypočul

maloletú poškodenú. Zároveň konštatoval, že okresný súd taktiež nepostupoval správne a v súlade so
zákonom, keď dňa 10.1.2024 na hlavnom pojednávaní vypočúval znalca PhDr. Jozefa Daňovského.
Takýto nesprávny a zákonu odporujúci postup, keď PhDr. Jozef Daňovský v tom čase už nebol zapísaný
do zoznamu znalcov, nebolo spôsobilé náležite konvalidovať ani zložením sľubu znalcom. Uvedený
nesprávny postup okresného súdu mal za následok nezákonnosť vyššie uvedeného dôkazu (výpoveď

znalca na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom dňa 10.1.2024) a predstavuje vážne procesné
pochybenie v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku. Na takýto nezákonne
vykonaný dôkaz nie je možné prihliadať v procese hodnotenia dôkazov a nemôže byť podkladom
pre konečné rozhodnutie vo veci (v tomto prípade odsudzujúci rozsudok). Súdu prvého stupňa uložilpredvolať maloletú poškodenú G., dať jej priestor na to, aby najskôr sama uviedla všetko, čo si
pamätá ohľadom žalovaného skutku a následne umožniť obžalovanému (prípadne aj prokurátorovi)
klásť jej otázky. Taktiež uložil pribrať do konania nového znalca z odboru psychológia, odvetvie klinická

psychológia detí. Na záver krajský súd podotkol, že súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie
a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom
konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,

ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového
súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom
dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových
zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa
v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný A. B. odvolanie v podstate založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej
v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého
stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by
zostalo na odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil,
na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:„Vykonaným dokazovaním, zhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomných
súvislostiach, súd dospel k záveru, že skutok, ktorý je popísaný vo výrokovej časti rozsudku sa stal,
dopustil sa ho obžalovaný A. B., ktorý svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu

sexuálneho zneužívania podľa § 202 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (v znení účinnom do 6. 8. 2024)
po subjektívnej, ako aj objektívnej stránke, preto ho uznal vinným z jeho spáchania.

Obžalovaný v prvom rade namietal, že by sa skutok vôbec stal tak, ako sa mu obžalobou kladie za vinu.
Vypovedal o svojej verzii skutku tak, že u poškodenej v izbe bol, rozprávali sa, ale poškodenú určite

nechytalzaprsiaajehoobjímanieabozkysizlevysvetlila.Hociobžalovanýspáchanieskutkuakotakého
od začiatku trestného konania popieral a zľahčoval, respektíve popisoval inak, konanie obžalovaného
mal súd preukázané najmä výpoveďou poškodenej G. H., ktorá bola vypočutá v prípravnom konaní
po vznesení obvinenia dňa 17. 9. 2022 a následne po zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa
osobne na hlavnom pojednávaní dňa 7. 10. 2024. Poškodená aj v prípravnom konaní, aj na hlavnom
pojednávaní veľmi detailne popísala charakter správania sa obžalovaného k nej dňa 18. 8. 2022 vo

večerných hodinách a najmä ho popísala zhodne v oboch svojich výpovediach.

Poškodená vypovedala zhodne o všetkých skutkových okolnostiach, ktoré sú predmetom obžalobného
skutku, o dátume, čase a mieste skutku (18. 8. 2022 v CDR v C. D.), kedy obžalovaný prišiel k nej do izby
prvý krát po príchode do služby a objal ju a dal jej dve pusy na krk na ľavú stranu a odišiel. Ďalej ku skutku

zhodne uviedla, že obžalovaný druhýkrát prišiel k nej do izby asi o 22.15 hod. a sadol si vedľa nej na
posteľ, potom ju chytil okolo ramien a objal ju, sedel po jej ľavej strane. Odťahovala sa, lebo jej to nebolo
vôbec príjemné, tak prestal. Začal jej dávať pusy na ľavé rameno. Mala na sebe tielko a kraťasy, rameno
mala holé. Keď jej dal pusy, položil jej svoju ľavú ruku na brucho, išiel s ňou vyššie až na prsia. Chytil ju
za jeden prsník a po druhom rukou prešiel. Zareagovala tak, že ho poprosila, aby sa jej nedotýkal a on

dal svoju ruku preč. Postavil sa a povedal, že vidí, že sa s ním nechce objímať, myslel si, že si dajú spolu
rande. Išiel smerom k dverám. Vtedy mu povedala, že nechce, aby si myslel, že ho vyhadzuje. Zastavil
sa, znova si k nej sadol na posteľ z druhej strany, začal jej dávať pusy na líce, potom ju objal, takisto
ako predtým, ale z druhej strany. Začal ich oboch tlačiť svojím telom, aby si ľahli na posteľ, na čo sa
zaprela rukou, aby si neľahli a odtiahla sa od neho. Postavil sa, odišiel ku dverám a opýtal sa, či chce,

aby s ním spala. Odišiel z jej izby, zatvoril dvere a počula, ako ide na horné poschodie. Ostala v šoku,
nevedela, čo má robiť, s plačom zatelefonovala bratovi, povedala mu, čo sa stalo, ale nie tak obšírne,
len to hlavné. Keď spolu dotelefonovali, brat to išiel oznámiť babke. Na jej podnet okolo polnoci prišla
do domova sociálna pracovníčka s vychovávateľkou F.. Nespala, bála sa zaspať, aby znovu neprišiel
počas jej spánku. Keď prišli, chceli vedieť, čo sa stalo. Povedala im ohľadne tej situácie, bolo už dosť

neskoro, vychovávateľka musela ísť odviezť sociálnu pracovníčku domov. Nechcela tam ostávať sama,
išla s nimi. S F. sa potom vrátili späť a ona s ňou ostala do rána, zamkla ich, ostala tam spať.

Potom popísala okolnosti riešenia udalosti v nasledujúcich dňoch so zamestnancami CDR - so
zástupkyňou riaditeľa (svedkyňa F.) so psychologičkou (svedkyňa K.), ktorým povedala, čo sa stalo.

Spýtali sa jej, ako to chce riešiť, že to buď dajú na políciu, alebo budú to riešiť inak. Mala chvíľu čas
si to rozmyslieť, volala starkému, ktorý jej povedal, že na políciu to bude dávať zbytočne, lebo to bude
tvrdenie proti tvrdeniu a každý bude stáť na strane vychovávateľa. Povedala im, že to nebude riešiť
cez políciu. Druhá možnosť, ktorú jej dali v domove, bola, že napíše papier, s ktorým jej pomáhala pani
psychologička, kde mala napísať, že konanie vychovávateľa si zle vysvetlila a objatie jej venované, bolo

na dobrú noc, ako aj ostatným deťom. Toto jej nadiktovala psychologička, pretože nemala poňatie, čo
tam má zmieniť. Nenútila ju to písať, ale povedala to. Povedala im, že bude stále tvrdiť, čo sa stalo, na čo
jej povedali, že jej veria, ale musí to napísať, keď to nechce riešiť cez políciu, budú stáť pri nej, nech sa
rozhodne akokoľvek. Povedali jej, aby to napísala, keď to cez políciu riešiť nechce. Keď to prešetrovali,
mala pocit, že jej veria. Niektorí hovorili, že došlo k nedorozumeniu, niektorí jej povedali, že jej veria.

V domove tú situáciu popísala rovnako, ako pri výsluchu. O incidente sa zdôverila bratovi, starej mame,
starému otcovi a v domove chovankyni F., ktorej o tom večer napísala cez Instagram. Dozvedeli sa o tom
aj F. súrodenci. F. jej povedala, že asi druhý deň po tom, ako sa jej to stalo, si ju zavolala psychologička
a povedala jej, aby o tom nikomu nehovorila. Okrem F. sa o tom rozprávala aj s M., Ukrajincom z jej
skupiny, ktorý jej povedal, že ukrajinské dievča, ktoré tam bolo predtým, spomínalo, že sa jej stalo niečo

také. Aj F. jej povedala, že nie je prvá ani druhá, v K. C. mal obťažovať J..

Na hlavnom pojednávaní poškodená vypovedala zhodne, jedinou odlišnosťou oproti jej predchádzajúcej
výpovedi bolo, že si presne nespomínala, keď ku nej prvý krát prišiel obžalovaný a objal ju, koľkokrátju pobozkal na krk na ľavú stranu, pamätala si tri pusy a uviedla, že to bolo postojačky, nesedel pri nej.
Keď prišiel druhý krát, sadol si z jej ľavej strany a potom, keď sa od dverí vrátil, sadol si na jej pravú
stranu. Takéto správanie vychovávateľov u väčších detí určite nebolo, vychovávateľky ich neobjímali,

nebozkávali. Keď jej prešiel po bruchu, mala oblečené krátke tielko, nebola si istá, či ju hladkal po holom
bruchu. Dole mala oblečené kraťasy. Za prsník ju chytil raz. Vysvetlila tiež, že keď v noci s F. ostali
samé, táto zamkla vchodové dvere do ich časti, čo bol akoby samostatný byt vo veľkom dome, pričom
F. ostala spať v obývačke na gauči a ona v izbe, ktorá nebola zamknutá. Ráno, keď vstala, riešilo sa
to s ľuďmi z detského domova, aj so psychologičkou, písal sa aj ten papier. Nevedela, čo chcú alebo

požadujú od nej, aby tam napísala, takže jej ho v podstate nadiktovala psychologička. Nevedela, prečo
psychologička z domova teraz tvrdí niečo iné, vtedy stáli na jej strane. Cez políciu to nechcela riešiť,
lebo spomínať si na tieto veci a stále o tom hovoriť, je pre ňu nepríjemné a stresujúce.

Súd nemal dôvod neveriť jednotlivým výpovediam poškodenej, či už bola vypočutá za prítomnosti
zákonnej zástupkyne ešte ako maloletá a prokurátora s využitím technických zariadení určených na

záznam zvuku a obrazu v prípravnom konaní podľa záznamu vyšetrovateľa sa psychológ výsluchu
nemohol zúčastniť, alebo bola vypočutá pri podávaní trestného oznámenia dňa 14. 9. 2022 za účasti
školskej psychologičky I. O. C. a riaditeľky školy F. P., alebo bola vypočutá osobne na hlavnom
pojednávaní za prítomnosti psychologičky a obhajcu obžalovaného. Na hlavnom pojednávaní síce
uviedla, že si nespomína, koľkokrát ju pobozkal na krk, že si pamätá tri pusy, ktoré jej dal postojačky.

Skutočnosť,čijejobžalovanýdalnakrkdvealebotripusyvšaksúdnepovažujezapodstatnúavkontexte
znaleckého dokazovania, ktoré pripúšťa nevedomé skresľovanie prežitých skutočností v nepodstatnej
miere,eštenespôsobujenedôveryhodnosťvýpovedípoškodenej.Otoviacniejedôvodneveriťvýpovedi
poškodenej, keď zo znaleckého posudku podaného znalkyňou z odboru klinická psychológia detí za
účelom zistenia miery vierohodnosti jej výpovede, jednoznačne vyplýva, že všeobecná a špecifická

vierohodnosť jej výpovede je zachovaná. V rámci znaleckého dokazovania vykonaného v priebehu
súdnehokonaniabolozistené,ževedoméskresľovanieprežitýchskutočností,vzmysleichbagatelizácie
alebo zveličovania v prospech alebo neprospech podozrivého (obžalovaného), u poškodenej nebolo
preukázané. Nevedomé skresľovanie prežitých skutočností v nepodstatnej miere a vo svoj prospech
je prípustné, môže mať teoreticky súvis s obrannými mechanizmami poškodenej v zmysle úniku do

denného snenia, je to čiastočné zastúpenie kompenzačných mechanizmov pri nevedomom skresľovaní.
Poškodenou bola pri znaleckom vyšetrení popisovaná neutrálna kvalita citového vzťahu k osobe, ktorej
sa výpoveď týka a je vysoko nepravdepodobné, aby poškodená interpretovala skutočnosti, ktoré sa
stali, bez toho, aby ich ako také prežila. Skóre lži bolo síce mierne zvýšené, to však priamo nevypovedá
o tom, že by poškodená mala tendenciu vedome, prípadne účelovo klamať. Keďže ide o emočne veľmi

významné skutočnosti, skresľovanie sa môže prirodzene vyskytnúť. Znalkyňou nebol zaznamenaný
žiadny zmysluplný dôvod, ktorý by spochybňoval výpovede poškodenej v zmysle, že by si ňou uvádzané
skutočnosti poškodená vymyslela, možnosť úmyselnej lži za účelom vedomého priania poškodiť osobe
obžalovaného znalkyňa hodnotila ako málo pravdepodobnú. Vychádzajúc z konkrétnych psychických
ťažkostí poškodenej v minulosti, neboli u nej zaznamenané poruchy vnímania a myslenia, to znamená

nebola u nej diagnostikovaná psychotická porucha, ktorá by jej mala výrazným spôsobom znížiť zmysel
pre objektívnu realitu.

Poškodená na hlavnom pojednávaní výslovne uviedla, že jej nerobí dobre o tomto zážitku znovu
rozprávať, aj preto to nechcela riešiť cez políciu. Súd teda mohol bezprostredne z výpovede

poškodenej na hlavnom pojednávaní vnímať, aký nepriaznivý vplyv malo na vtedy maloletú oživovanie
traumatizujúcich spomienok na konanie obžalovaného namierené proti intímnym oblastiam jej tela,
uvedené korešpondovalo aj s verbálnymi a neverbálnymi prejavmi poškodenej zachytenými na
obrazovo-zvukový záznam z jej výsluchu v prípravnom konaní. Významným postrehom, na ktorý
poukázal psychológ I. J., u ktorého poškodená absolvovala terapeutické sedenia a venovali sa aj

udalostiam v súvislosti so skutkom, ktorý je predmetom trestného stíhania, sú neverbálne prejavy
správania poškodenej, ktoré mohol tento psychológ pozorovať pri ich rozhovore, ktorý bol uskutočnený
dokonca s odstupom niekoľkých mesiacov po skutku. Poukázal na to, že tieto neverbálne prejavy
zodpovedali tomu, čo poškodená verbálne popisovala. Uvedené opäť len nasvedčuje tomu, že nie je
dôvod neveriť výpovedi poškodenej. Nielen z obsahu správy psychológa I. J. v časti, kde poukázal na

obavy poškodenej, že terapeut jej správanie sa v danej situácii vyhodnotí kriticky a negatívne, ale aj
z obsahu rozhovorov so psychologičkou I. K. a starým otcom, kde sa rozhodovala, či vec bude riešiť cez
políciu, vyplýva, že poškodená vyjadrovala opakované obavy, že jej aj tak nebudú kompetentní veriť.
K tomuto sa poškodená vyjadrila aj neskôr, v rámci vyšetrenia pred znalkyňou (strana 21 znaleckéhoposudku), kedy uviedla, že ju mrzí, že ona z toho vychádza ako psychicky narušená a nedôveryhodná,
hoci je pravdou, že má psychické problémy. Na tomto mieste sa žiada opakovane uviesť, že psychické
problémy poškodenej a poruchy správania (kvôli ktorým bola v minulosti opakovane hospitalizovaná na

psychiatrii a aj sa ocitla v CDR, kde bola vystavená sexuálne motivovanému správaniu obžalovaného)
nijakým spôsobom nesúvisia so skutkom a nijakým spôsobom neovplyvňujú jej výpoveď z hľadiska jej
vierohodnosti.

U poškodenej nebol zistený žiadny motív klamať, či snaha uškodiť obžalovanému, práve naopak. Z jej

výpovede pred znalkyňou vyplýva, že chce len spravodlivosť, nech sa to neopakuje, aby obžalovaný
nemal kontakt s deťmi ako vychovávateľ, tiež počula, že nebola prvá, nechce sa pomstiť. Zo znaleckého
posudku bolo preukázané, že v rámci motivačných premenných má poškodená neutrálnu kvalitu
citového vzťahu k osobe, ktorej sa jej výpoveď týka, teda k osobe obžalovaného a nebol zaznamenaný
žiaden zmysluplný dôvod, ktorý by spochybňoval výpovede poškodenej v tom zmysle, že by si ňou
uvádzané okolnosti vymyslela, možnosť úmyselnej lži za účelom vedomého priania poškodiť osobe

obžalovaného je málo pravdepodobná. Nie je tu ani žiadna okolnosť v správaní alebo v osobnosti
poškodenej, ktorá by nasvedčovala tomu, že by mala záujem na tom, aby obžalovanému chcela
bezdôvodne uškodiť alebo pod takouto zámienkou upútať na seba pozornosť, sama uviedla, že trestné
oznámenie by nepodávala, pretože jej nerobí dobre o tomto zážitku rozprávať a ani nevie, kto trestné
oznámenie podal. Uvedenému svedčí aj skutočnosť, že skutok sa stal 18. 8. 2022, pričom v CDR bola

poškodená umiestnená od 15. 8. 2022, teda obžalovaného v podstate ani nepoznala, pred skutkom sa
s ním rozprávala raz alebo dvakrát.

V kontexte uvedeného teda tvrdenia obžalovaného, že si „objatie a otcovský bozk“ zle vysvetlila, a ktoré
sarozhodlanapísaťdosvojhopísomnéhovyhláseniapodtlakomokolností,niezvlastnéhopresvedčenia

a vôle, vyznievajú nevierohodne a len ako argumentácia v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

Okrem výpovede poškodenej, ktorej hodnovernosť nie je žiadnym spôsobom narušená, je jej výpoveď
podporená a vyhodnocovaná v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, najmä výpovedí svedkyne a v tom
čase zákonnej zástupkyne J. Q., svedkyne M. O. N. (M.), a listinných dôkazov, v ktorých sa objavuje

taktiež bezprostredný popis udalostí po tom, čo ich zažila a uviedla ich ihneď po udalosti inej chovankyni
domova F. F. prostredníctvom písomnej správy cez Instagram a telefonicky svojmu mladšiemu bratovi,
ktorý o tom hneď upovedomil ich starú matku a tá zaslala SMS správu sociálnej pracovníčke M. N. (M.).
Na nasledujúci deň poškodená rozpovedala o skutku psychologičke I. K. a I. F., telefonicky starému
otcovi a neskôr aj psychológovi, ku ktorému chodila na terapiu. Výpoveď poškodenej preto nie je jediným

usvedčujúcim dôkazom, o ktorý by súd oprel svoje rozhodnutie.
Opis udalostí poškodenou plne korešponduje s okolnosťami tak, ako ich opísala svojmu bratovi, od
ktorého sa tieto okolnosti dozvedela jej stará matka, svedkyňa J. Q., ktorá jasne vypovedala o tom,
čo jej vnuk povedal, že mu telefonovala sestra G. a plakala, že sa bojí zaspať, lebo u nej v izbe bol
vychovávateľ, ktorý ju pusinkoval po tvári, krku a chytal za prsia a brucho. Jej vnučka prsia určite

spomenula. Svedkyňa rovnako potvrdila, že sociálnej pracovníčke M. M. (N.) zaslala SMS-ku, ktorej
obsahom boli všetky tieto okolnosti (vychovávateľ ju bozkával, chytal za prsia, bojí sa). Od sociálnej
pracovníčky dostala spätnú telefonickú reakciu, s tým, že vec idú riešiť a po príchode do domova sa to,
čo hovorí poškodená, potvrdilo. K písomnému vyjadreniu, ktoré jej vnučka spísala v domove na podnet
osôb z centra, jej sama vnučka (poškodená) povedala, že papier v centre musela podpísať, bolo jej to

proti srsti, pretože tam bolo napísané, že sa s ňou prišiel rozlúčiť na dobrú noc. Nesúhlasila s tým, čo
tam bolo napísané, ale povedala im, že to podpíše, keď to treba uzavrieť, ale stále bude trvať na svojom.

Výpoveďou svedkyne M. O. N. (M.) z prípravného konania mal súd preukázané, že od zákonnej
zástupkyne poškodenej J. Q. dostala správu o tom, že sa G. bojí zaspať, lebo ju obťažoval vychovávateľ.

Po príchode do domova aj so svedkyňou F. im poškodená rozprávala, že vychovávateľ sedel pri nej pri
posteli, bozkával ju na tvár, na krk, na rameno, objímal ju. Tiež im tvrdila, že predtým mal nejaké narážky,
pozýval ju na rande. V izbe bol za ňou prvý raz, dal jej dobrú noc, objal ju, bolo jej to divné. Keď prišiel
ešte druhý raz do jej izby, sadol si vedľa nej na posteľ, dotýkal sa jej, spomínala, že sa dotýkal brucha,
svedkyňa si už nespomínala, či aj niekde inde, objímal ju, bolo jej to nepríjemné, odťahovala sa od neho.

Keď mu povedala, že má prestať, odišiel preč. Nepamätala si, že by poškodená mala uvádzať hladkanie
za prsia. Určite jej nepovedala o tlačení telom. V noci boli aj za obžalovaným, ktorému povedali, že
poškodenej je zle a vychovávateľka (F.) ostáva na noc. Svedkyňa si na hlavnom pojednávaní už detailne
nepamätala, čo jej bolo povedané G., myslela si, že prsia spomínala, a o prsiach sa písalo aj v SMS,tú už nemá k dispozícii. G. sama od seba nehovorila, odpovedala len na otázky. Sama hovorila len to,
že ju hladkal po chrbte a o bozkávaní niekde na hlavu a na krk. Keďže svedkyňa si na mnohé okolnosti
nespomínala, najmä ohľadne hladkania za prsia, pri odstraňovaní rozporov poukázala najmä na odstup

času. Napokon však potvrdila, že informáciu o prsiach mala z SMS-ky a G. to iba potvrdila na jej otázku,
sama im o prsiach nerozprávala a viac to pri rozhovore s ňou nerozvádzala.

Hoci svedkyňa I. K. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní priamo nepotvrdila, že by jej poškodená
hovorila o chytaní obžalovaným za prsník (spomínala prisunutie a objímanie, pusu na hlavu, pusu

na rameno, na krk, chytanie za brucho a vyššie, prsia alebo prsník nespomínala), uvádzala tiež, že
poškodená po tom, čo obžalovaný odišiel, začala mať strach, kontaktovala inú chovankyňu F. F. a svojho
brata.Pripsychologickomvyšetrenívidelanapoškodenej,žejeroztrasenáaupokojovalaju.Nahlavnom
pojednávaní potvrdila, že poškodená jej povedala, že ju hladkal na bruchu a išiel vyššie. Nevedela
však, či jej povedala vyslovene, že ju chytil za prsník, už si to nepamätala. Keď jej o tom poškodená
nasledujúci deň po jej príchode do práce rozprávala, hlas sa jej triasol a prejavovala známky prežívania

nepríjemných pocitov a vyzerala vyčerpaná, nevyspala sa. K spisovaniu záznamu v tom čase maloletou
poškodenou, svedkyňa poprela, že by jej vravela, čo má písať, poškodená nemala pri sebe ani žiadne
poznámky a bolo na nej vidieť, že bola rozrušená, keď ho spisovala. Svedkyňa sa od I. F. dozvedela,
že sa rozprávali s G., ktorá ide spísať papier, že nejde podávať trestné oznámenie po tom, čo jej bolo
vysvetlené, ako môže postupovať. Od poškodenej mala informáciu, že o týchto dvoch možnostiach sa

dozvedela od I. F. (teta G.) a o tom, čo má do tohto stanoviska uviesť, sa rozprávala s vedúcou úseku
(I. F.). Počas neskorších sedení jej poškodená hovorila, že pri spomienke na incident má zimomriavky
a nerobí jej to dobre.

Z výpovede svedkyne I. M. F. k okolnostiam skutku vyplynulo, že na základe informácií od starej matky

poškodenej o obťažovaní G. vychovávateľom, po príchode do centra spolu so svedkyňou M., teraz N.,
išli za poškodenou, ktorá im uviedla, že ju obžalovaný objal okolo pliec, dal jej pusu na vlasy alebo čelo,
poprial dobrú noc a odišiel. Po hodine prišiel k nej opäť, sadol si na posteľ, zase ju objal, hladkal po ruke,
asi jej dal pusu na vlasy alebo na čelo. Videl, že jej to je nepríjemné, odišiel z izby preč. S obžalovaným
sa o tom v noci nerozprávali, povedali mu, že sa G. necítila dobre a zostanú tam do rána, až ráno

mu povedala, prečo v noci prišla, teda, že poškodená sa vyjadrila, že ju v noci obťažoval, z čoho bol
veľmi rozrušený a vystresovaný. Okolnosti, ktoré jej popísal obžalovaný, sa údajne zhodovali s tým, ako
ich popísala poškodená. Na hlavnom pojednávaní svedkyňa opakovane poukazovala na odstup času
s tým, že si už nepamätala podrobnosti zo svojej predchádzajúcej výpovede. Uviedla, že im poškodená
hovorila o tom, že ju obžalovaný chytil okolo pliec a pohladkal po vlasoch.

Z výpovede tejto svedkyne je však zrejmé zľahčovanie situácie a zahmlievanie konania obžalovaného,
keď uviedla, že si nepamätá, že by poškodená vravela nejaké konkrétnosti a nehľadali za tým niečo
sexuálne. Ťažko sa dá uveriť takýmto tvrdeniam v kontexte toho, že svedkyňa musela mať od svedkyne
N. (M.) vedomosť o obsahu SMS správy od starej matky poškodenej (kde ako potvrdila aj Q., aj N.,

bolo popísané obchytkávanie za prsia) a dôvode, kvôli ktorému sa v nočnú hodinu vracajú obidve
naspäť do práce a idú riešiť obťažovanie chovankyne vychovávateľom. Pokiaľ svedkyňa uviedla, že
u vychovávateľov je bežné, ak dieťa v centre pre deti a rodiny slovne vyzve na robenie si domácich
úloh a popri tom ho objíme okolo pliec, ide o situáciu úplne odlišnú, oproti tej, ktorú zažila poškodená,
pretože súd predpokladá, že vychovávateľka tak nerobí po 22.00 hod., bez prítomnosti ďalších iných

osôb a nedáva popri tom násťročným chovancom bozky na rôzne časti tela, či už by to boli len bozky
vlasy alebo čelo, alebo hladkanie po ruke, či chytanie za intímne zóny, za súčasného sedenia na
posteli. Nehovoriac o tom, že poškodená by zrejme nebola tak rozrušená, aby kvôli chyteniu okolo pliec
a pohladkaniu po vlasoch vychovávateľom, plakala, zalarmovala prostredníctvom brata starú matku,
ktorá okamžite kontaktovala sociálnu pracovníčku s tým, že maloletá sa bojí, lebo ju vychovávateľ

obťažoval a chytal za prsia, a napokon rozrušenie a stres prežívala aj na nasledujúci deň, keď viedla
rozhovor s psychologičkou K..

Podľa výpovede svedkyne I. G. F. malo dôjsť k nejakému incidentu medzi vychovávateľom
a poškodenou, strohé informácie mala od vychovávateľa a psychologičky. Svedkyňa tvrdila, že jej po

príchode do centra G. povedala, že si to nejak premyslela, že asi si tú situáciu nejako zle vyhodnotila,
či môže ešte zavolať starému otcovi a poradiť sa s ním. Po rozhovore so starým otcom ako zákonným
zástupcomsaG.rozhodla,žetrestnéoznámeniepodávaťnebude,čosvedkyňaakceptovalaapožiadala
psychologičku, aby G. v jej prítomnosti urobila o tomto záznam. O celej záležitosti informovala starúmatku Q., ktorá jej povedala, že nechce mať s touto udalosťou nič spoločné. Na hlavnom pojednávaní
uviedla, že o skutku sa dozvedela od vychovávateľky F., že G. navštívil vychovávateľ v izbe, objal
ju a chytil za ruku, maloletá jej povedala, že ju chcel objať na dobrú noc a jej to bolo nepríjemné.

Poškodenú videla prvýkrát, nevidela na nej, že by bola v strese alebo nepokojná. Spísanie záznamu má
na starosti psychológ, nevedela, čo bolo obsahom rozhovoru so psychologičkou a na čom sa dohodli,
G. potom ešte chcela telefonovať so starým otcom, čo jej umožnili. Starú matku telefonicky kontaktovala
na nasledujúci deň, uviedla, že nechce mať s touto záležitosťou nič spoločné. Keďže v tom čase nemali
stanovené podrobné postupy k takýmto situáciám, postačovalo im, že maloletá sa porozprávala so

starým otcom, či to ide riešiť ďalej alebo nie. Tvrdenie svedkyne o tom, že obsah záznamu spisovala
poškodená na základe rozhovoru so psychologičkou, rozporovala svedkyňa, psychologička K., ktorá
uviedla, že práve F. jej oznámila, že sa rozprávali s G. a ide spísať stanovisko o nepodaní trestného
oznámenia, pričom o tom, čo má doňho uviesť, sa rozprávala s vedúcou úseku (F.). Tieto svedkyne
teda odkazujú jedna na druhú ohľadne rozhovorov s poškodenou a okolností spísania daného záznamu.
Výpoveď tejto svedkyne je v rozpore aj s výpoveďou poškodenej o okolnostiach spísania jej stanoviska

vlastnou rukou, rozhodne to nebola v tom čase maloletá poškodená, ktorá iniciatívne povedala, že
situáciu asi zle vyhodnotila a ide sa poradiť so starým otcom. Z výpovede poškodenej vyplýva, že ju
inštruovala psychologička, čo má napísať, že si konanie vychovávateľa zle vysvetlila („nadiktovala jej
to psychologička, pretože nemala poňatie, čo tam má zmieniť“). Skutočný vnútorný postoj poškodená
nikdy neprehodnotila, spísaním tejto písomnosti v podstate chcela vyhovieť dospelým, ktorí „potrebovali

vec nejako uzavrieť“ a snažila sa prijať názor starého otca, že by jej tvrdeniam v konečnom dôsledku aj
tak nikto neveril. O jej vlastnom presvedčení a pochybnostiach, ktoré poškodená cítila a vložila do ňou
písaného textu, svedčí aj formulácia „že si to možno zle vysvetlila a tie objatia mohol pán vychovávateľ
venovať..“. Tvrdenia svedkyne F. o tom, akú hlbokú mala vedomosť o skutku, spochybňuje aj obsah
písomnosti poškodenej, kde výslovne napísala, že pani G., vedúca CDR, sa zaujímala o to, čo sa stalo

a poškodená jej povedala všetko o danej situácii.

Z opatrení a rozhovorov, ktoré vykonala psychologička I. K. vyplýva, že aj ona danú situáciu vyhodnotila
ako dostatočne závažnú na to, aby boli prijaté opatrenia spočívajúce aspoň v nahlásení udalostí ich
priamej nadriadenej a psychologickej pomoci poškodenej. Vedúca úseku starostlivosti v Centre pre

deti a rodiny C. D. s pracoviskom v C. D. I. F. však urobila to, že dala na výber v prvom rade vtedy
ešte maloletej poškodenej, aby sa rozhodla, či ide alebo nejde podávať kvôli tejto udalosti trestné
oznámenie a následne pri pochybnostiach jej umožnila poradiť sa so starým otcom, ktorý v tom čase jej
zákonnýmzástupcomaninebol.Postuptejtosvedkynesúdhodnotíakonesprávnyarozhodnehomožno
považovať za alibistický najmä v tom, že po zistení skutočností, ktoré môžu nasvedčovať spáchaniu

trestného činu, mala priamo kontaktovať a informovať zákonnú zástupkyňu, svojho nadriadeného,
prípadne aj OČTK, aby sa vec ihneď začala prešetrovať, nie prenášať zodpovednosť za rozhodnutie,
či sa vec bude alebo nebude prešetrovať, na maloletú poškodenú, ktorá bola vtedy v dočasnej
starostlivosti centra pre deti a rodiny. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že maloletej poškodenej
vyslovila podporu, nech by sa rozhodla postupovať akokoľvek. Postup svedkyne I. F., ktorý vyústil do

spísania písomného vyjadrenia maloletou poškodenou, jednoznačne vyvoláva podozrenia zo snahy vec
zľahčovať a kamuflovať za účelom čo najskoršieho uzavretia veci. Aj keď postup zamestnancov centra
nie je predmetom tohto konania, súd považuje za absolútne neprípustný takýto prístup osôb, ktoré majú
dbať na ochranu práv a záujmov maloletých osôb, ktoré sú do starostlivosti ich zariadenia zverené, práve
v takých citlivých otázkach, akým je podozrenie zo sexuálne motivovaného správania zamestnancov

alebo sexuálneho zneužívania maloletej osoby, ktorá naviac trpí poruchami správania, na ktoré sa lieči
u psychiatra a pravidelne vyhľadáva pomoc psychológa.

Pokiaľ sa týka záznamu o mimoriadnej udalosti, spisujúce osoby len všeobecne do neho uviedli dôvod,
pre ktorý ich v nočných hodinách kontaktovala zákonná zástupkyňa poškodenej (vnučka sa bojí zaspať,

pretože ju obťažoval vychovávateľ), ale nezapísali doň konkrétny dôvod, ktorý vo svojej výpovedi uviedla
stará matka J. Q. a svedkyňa N. (M.), v čom obťažovanie primárne spočívalo (chytanie za prsia). Podľa
tam zaznamenaného vyjadrenia G., ju vychovávateľ objal a pobozkal na hlavu a rameno. Na druhú
stranu vychovávateľ sa im vyjadril tak, že prišiel za poškodenou do izby, sedela na stoličke, postavila
sa, následne sa objali, odišiel. O 22.30 hod. bol skontrolovať skupinu, aj G., ktorá sedela na posteli,

sadol si ku nej a stisol ju, videl, že jej to prekáža, bozkal ju na vlasy a ruku, išlo len o kamarátske gesto.
Zaprial jej dobrú noc a išiel hore.Vrámcivýpovedíobžalovanéhonemožnoprehliadnuťviacerorozporovnavzájom,akoajrozporovmedzi
jeho výpoveďami a vyššie uvedenými dôkazmi. V prípravnom konaní uviedol, že nie je pravdou, že
by bol za poškodenou v izbe trikrát, bol tam iba ten jedenkrát. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že

u poškodenej na izbe bol dva krát, nie tri krát. Taktiež si odporoval v konaní, ktoré vo vzťahu k poškodenej
urobil, v prípravnom konaní tvrdil, že po prvom objatí sa maloletá usmiala, po druhom sa zháčila, preto
jej dal na vlasy bozk. Po tom, čo bol konfrontovaný s obsahom záznamu spísaného kolegyňami na
základe toho, čo im uviedol (prvý príchod do izby, objatie, druhý príchod do izby, stisnutie, bozkanie na
vlasy a ruku) už uvádzal, že poškodenú objal iba raz a stotožňuje sa s tým, čo je uvedené v zázname.

Pokiaľ obžalovaný tvrdil, že ešte počas nočnej sa dozvedel, že G. sa na neho sťažovala svojej starej
mame, ktorá ich telefonicky kontaktovala, o čom mu povedali kolegyne F. a M., ktoré do domova prišli,
výpovede týchto svedkýň však uvedené nepotvrdili, vyplynulo z nich, že mu takéto okolnosti nerozprávali
a až ráno mu F. uviedla skutočný dôvod, pre ktorý ostala v noci v centre. Rovnako v prípravnom konaní
tvrdil, že sa s poškodenou rozprával a ona mu hovorila, prečo je umiestnená v centre, ale na hlavnom
pojednávaní už dôvod jej umiestnenia v centre pre rodiny nepoznal. Z týchto dôvodov súd obhajobe

obžalovaného neuveril a vyhodnotil ju ako účelovú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

Výpoveď poškodenej bola podporená aj ďalšími dôkazmi, ktoré boli v tomto konaní vykonané,
najmä textovou správou, ktorú bezprostredne po skutku zaslala prostredníctvom siete Instagram inej
chovankyni CDR F. F., ktorej písala, že ju „A. obchytkával a dával jej pusy na tvár“ s tým, aby o tom

nikomu nehovorila. Skutočnosť, komu takúto správu poslala, aj jej obsah potvrdila poškodená vo svojej
výpovedi. O tejto správe mala vedomosť aj svedkyňa I. K. a do záznamu o mimoriadnej udalosti
ju zapísali aj F. s M.. Ide o bezprostredný dôkaz, ktorý tiež potvrdzuje verziu udalostí uvádzaných
poškodenou. Ďalším písomným dôkazom svedčiacim pravdivosti popisu okolností skutku poškodenou
je správa psychologickej ambulancie I. F. J., do ktorej poškodená chodievala pred skutkom aj po ňom

na psychoterapiu. Poškodená o udalostiach súvisiacich so skutkom nezačala hovoriť spontánne, ale až
na otázku terapeuta. Podrobne mu popísala konanie obžalovaného (chválil ju ako dobre vyzerá, akú
má postavu a navrhol jej, že ju zoberie do posilňovne, neskôr, keď mal službu v noci, vošiel do izby,
začal ju objímať, pobozkal ju opakovane na krk, začal sa jej dotýkať na intímnych miestach, nechcela
to, kládla odpor. Postavil sa, že ide preč, že je sklamaný, ale vrátil sa k nej, snažil sa ju zvaliť do

ľahu na posteľ, bozkával ju, dotýkal sa jej). Popísala aj koho kontaktovala, komu o tom rozprávala,
ako reagoval starý otec, ako sa vec riešila v domove, aj to, že sa jej vracali spomienky na to, čo
sa stalo. Z uvedenej správy dokonca vyplývajú obavy poškodenej, že by terapeut mohol negatívne
alebo kriticky vyhodnotiť jej správanie v danej situácii. Významným postrehom psychológa svedčiacim
o pravdovravnosti poškodenej a nepriaznivom dopade konania obžalovaného na poškodenú však je,

že pri rozhovore o týchto udalostiach neverbálne prejavy poškodenej zodpovedali tomu, čo verbálne
popisovala (hlas, dikcia, mimika, gestikulácia) a opakovane sa sťažovala na triašku, ktorú cítila pri
popise udalostí, evidentne jej bolo nepríjemné spomínať na tieto udalosti. Preto aj tieto dôkazy, hoci
nepriame, o ktorých vedomosť získali od poškodenej, patria k ucelenej reťazi usvedčujúcich dôkazov
o vine obžalovaného.

Skutočnosť, že poškodená o zážitku so zneužitím vychovávateľom uviedla aj svojej psychiatričke
pri kontrole dňa 8. 9. 2022 vyplýva zo správy I. I.. To, že psychiatrička nepozorovala na maloletej
známky stresovej poruchy, úzkosti, či strachu neznamená, že sa skutok nestal tak, ako vypovedala
poškodená, alebo, že by vypovedala nepravdu. Napokon prejavy rozrušenia a úzkosti pozorovala na nej

aj psychologička K. bezprostredne po skutku, o čom aj vypovedala, a prípadné ďalšie obavy a strachy
poškodenej zapisovala do záznamových hárkov z ich rozhovorov.

Hoci z výpovedí svedkýň J. K., I. K. a I. L., či vyťaženia J. K., chovankýň domova v K. C., vyplýva
popis negatívnych skúseností so správaním obžalovaného počas jeho pracovného zaradenia v tomto

zariadení, ktoré mali byť riešené aj hlavnou vychovávateľkou, žiadnym ďalším dôkazom nebolo
potvrdené, že by bol obžalovaný skutočne zamestnávateľom, či iným orgánom prejednávaný pre
neprípustné konanie voči osobám, nad ktorými vykonával dozor. Uvedené rozporoval a svoje tvrdenia
s ich tvrdeniami konfrontoval práve obžalovaný. Obsah ich výpovedí nie je vo vzťahu k tomuto konaniu
až tak podstatný, keďže ani jedna zo svedkýň nemala priamo, či nepriamo akúkoľvek informáciu ku

skutku, ktorý je predmetom tohto trestného konania. V kontexte uvedeného ich výpovede nepriniesli
ku skutkovému stavu žiadne relevantné skutočnosti, rovnako tak výpoveď svedkyne I. O. C., ktorá
bola len pri vypočutí maloletej poškodenej do trestného oznámenia a inak jej psychologickú pomoc
neposkytovala.V kontexte všetkých vykonaných dôkazov, aj s poukazom na citovanú judikatúru, hoci staršieho dáta, je
súdnázoru,ženešlolenoletmédotyky(hocicezodev),pretožeobžalovanýpodľavýpovedepoškodenej

sa chytal najprv jedného prsníka poškodenej (nešlo len o letmý dotyk) a následne prešiel rukou na jej
druhý prsník. Z uvedeného popisu rozhodne nemožno uzavrieť, že by šlo o jednorazový letmý dotyk, ale
cielené chytenie za prsník (ohmatanie), intímnej časti tela poškodenej, dotyky, ktorých môžu smerovať
k sexuálnemu vzrušeniu konajúcej osoby. Svoje sexuálne motivované správanie obžalovaný naviac
doplnil bozkávaním poškodenej na krk/líce/nahé rameno (mala oblečené tielko), dotykmi na brucho,

objímaním a následne aj tlačením svojho tela na jej telo a tiež verbálnym prejavom, kedy sa jej pýtal, či
chce, aby s ním spala. V kontexte uvedených skutkových okolností hodnotí súd konanie obžalovaného
akonatoľkospoločenskynebezpečné,žejehozávažnosťrozhodnenemožnopovažovaťzanepatrnú(vo
vzťahukprípadnémupoužitiumateriálnehokorektívupristíhanízaprečin).Akobžalovanýpoukazujelen
na svoj záujem „otcovsky alebo kamarátsky“ pomôcť a podporiť poškodenú, mal tak urobiť úplne iným
a verbálnym, nie fyzickým spôsobom, pretože nepristupoval k dieťaťu, ktoré by bolo umiestnené v centre

dlhodobo a dobre ho poznalo, ktoré by do neho bolo umiestnené napríklad pre stratu rodičov, nešlo
o dieťa, ktorému by chýbalo pohladenie alebo blízkosť rodinných príslušníkov, či jemu blízkych osôb,
čím by sa dala prijať prípustnosť verzie obžalovaného o objatí, či bozku na vlasy a ruku. Práve naopak,
poškodenábolavcentreumiestnenálenniekoľkodní,zdôvoduriešeniavýchovnýchproblémovvrodine,
mala blízke osoby, na ktoré sa mohla kedykoľvek obrátiť (stará matka, brat, starý otec), a najmä, bola

vo veku, ktorým sa takmer blížila k dospelosti, v čase skutku mala viac ako 16,5 roka, teda dostatočným
spôsobom vedela slovne vyjadriť svoje potreby a prípadné požiadavky vo vzťahu ku vychovávateľom aj
bez toho, aby ju objímali, kdekoľvek bozkávali, dotýkali sa, či iným neprípustným spôsobom zasahovali
do jej telesnej sféry vo veku, kedy mohla byť a je vnímaná ako sexuálny objekt. Nepochybne v kontexte
znaleckého posudku MUDr. Juraja Kosorinskeho sa len potvrdzuje, že správanie obžalovaného, keďže

je normálne heterosexuálne orientovaný, bolo motivované eroticky, apetenčne (zamerané na hľadanie
adosiahnutieurčitéhocieľa),bezprejavovšpecifickejsexuálnejagresivity,zčohovyplýva,žepoškodená
bola obžalovaným vnímaná ako štandardný, dostatočne vyspelý sexuálny objekt.

Súd teda konštatuje, že výpoveď poškodenej bola veľmi podrobná, detailná a jej obsah nie je

v rozpore s dôkazmi, ktoré ju podporujú, a ktorými sú výpoveď starej matky svedkyne J. Q., textová
komunikácia s F. F., obsah komunikácie medzi svedkyňou N., predtým M., ktorú kontaktovala stará
matka bezprostredne po skutku, záznamy z rozhovorov s psychologičkou I. K., správa zo sedení
s psychológom, psychoterapeutom I. J., v neposlednom rade znalecký posudok z odboru klinickej
psychológie detí a možno ju hodnotiť ako konzistentnú vo všetkých štádiách trestného konania. Len

preto, že obžalovaný nesúhlasí s výpoveďou poškodenej a svedkyne F., či F. priamo nepotvrdzujú jej
verziu skutkových okolností – chytanie za prsník, nemožno ju hodnotiť ako nedôveryhodnú. Poškodená
má jednak postavenie obzvlášť zraniteľnej obete (nielen z dôvodu veku v čase skutku, ale aj preto,
že je obeťou trestného činu proti ľudskej dôstojnosti) a zároveň trpí psychiatrickými diagnózami
a traumatizáciou z detstva, v dôsledku ktorých bola v minulosti a aj v čase vykonávania hlavných

pojednávaní hospitalizovaná na psychiatrických oddeleniach za účelom stabilizácie svojho psychického
stavu. Pri takýchto okolnostiach spočívajúcich v osobe poškodenej považuje súd za úplne irelevantné,
že 7 dní pred vyhlásením prvého rozsudku v tejto veci dovŕšila plnoletosť. Rovnako irelevantné je
tvrdenie, že psychologička K. v zázname zo stretnutia uviedla, že u nej nezistila žiadne traumy,
pretože táto psychologička nevykonávala klinické vyšetrenie poškodenej a sama uviedla, že klinickým

psychológom nie je. Poškodená bola vo veci opakovane vypočutá pri podávaní trestného oznámenia,
v prípravnom konaní po vznesení obvinenia, na hlavnom pojednávaní, a o skutku rozprávala minimálne
deviatim osobám (brat, svedkyňa M., F., K., F., starý otec, riaditeľka školy, psychológ I. J., znalkyňa
PhDr. Štiffelová).

Pokiaľ sa týka námietok obžalovaného v podanom odvolaní, z pohľadu obžalovaného je usvedčujúcim
dôkazom len výpoveď poškodenej, a výpovede svedkov výrazne nespomenuli niečo také, ako uvádzal
v druhej časti obžaloby. Ako bolo uvedené vyššie, výpoveď poškodenej je síce jediným priamym
usvedčujúcim dôkazom, avšak tento je podporený ďalšími nepriamymi dôkazmi – výpoveď starej matky,
textová komunikácia s F. F., obsah komunikácie medzi svedkyňou N., predtým M., ktorú kontaktovala

stará matka bezprostredne po skutku, čiastočne výpoveď tejto svedkyne, záznamy z rozhovorov
s psychologičkou I. K., správa zo sedení s psychológom, psychoterapeutom I. J., ale najmä ju podporuje
znalecké psychologické vyšetrenie poškodenej, ktorým nebol preukázaný sklon poškodenej ku klamstvu
v rozhodných okolnostiach, všeobecná aj špecifická vierohodnosť jej výpovede je zachovaná.Je prirodzené, že obžalovaný spochybňuje výpoveď poškodenej, keďže ona jediná bola prítomná pri
jeho sexuálne motivovanom konaní, nikto ďalší ho pri ňom nevidel, v danej chvíli nereagovala tak, že

by nahlas kričala a snažila sa privolať okamžitú pomoc. Pri charaktere takejto trestnej činnosti je ďalší
priamy dôkaz, okrem výpovede poškodeného, veľmi výnimočný. Keďže poškodená bola v CDR len
niekoľko dní, je evidentné, že tak ako vypovedala, ostala z tohto správania vychovávateľa šokovaná
avpodstatesazmohlalennato,abyprejavilasvojverbálnyaneverbálnynesúhlasstakýmtosprávaním,
hoci z jej výpovede je zrejmé, že sa bála nejakých ďalších následkov svojho nesúhlasu („nechcela, aby

si myslel, že ho vyhadzuje“). Poškodená sa bezprostredne zdôverila ďalším osobám. To, že niektoré
z týchto osôb, ktoré ju mali v čase jej pobytu v CDR, chrániť pred takýmto správaním vychovávateľa
alebo následne, keď sa od nej dozvedeli o takomto správaní vychovávateľa, sa snažili ho zľahčiť alebo
zmierniť spísaním dokumentu, v ktorom mala maloletá vyhlásiť, že si to len zle vysvetlila, neznamená,
že je to práve poškodená, kto nehovorí pravdu a súd uverí výpovediam osôb, ktoré skutok obžalovaného
okamžite neoznámili polícii, ale obeť sexuálne motivovaného trestného činu v podstate spochybnili.

Skutočnosť, že každá z týchto svedkýň – F., K., F. nereprodukujú rovnaké skutkové okolnosti, ktoré
sa mali dozvedieť od poškodenej, nemôže ísť na vrub dôveryhodnosti výpovede poškodenej. Sama
poškodená pri psychologickom vyšetrení k výpovediam vychovávateliek uviedla, že z ich strany jej
pripadajú niektoré veci, ktoré hovorili, absurdné. Pokiaľ obžalovaný poukazuje na to, že podľa výpovede
svedkyne F. poškodená nevypovedala pravdu o zásadných veciach, skutočnosť, že sa vychovávateľke

nepriznala k objímaniu sa a bozkávaniu sa so svojím rovesníkom v altánku, ešte nemožno považovať
za zásadnú vec vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam v tomto konaní, ktoré spočívajú v konaní
obžalovaného, nie inej osoby.

Obžalovaný poukazuje na minulosť poškodenej, jej osobnosť, charakterové znaky, či trpí nejakou

duševnou chorobou, či má aj sklony vymýšľať si, fabulovať klamať, ďalej na skutočnosti spočívajúce v jej
ťažkom detstve, aj s jej bratom, že sú v starostlivosti psychiatra a psychológa, ďalej konkrétne dôvody,
pre ktoré šla poškodená do domova, jej jednotlivé hospitalizácie na psychiatrických nemocniciach
v Kremnici, Hrani, Liptovskom Mikuláši a ďalšie. Vierohodnosť výpovede poškodenej bola dostatočne
preukázaná znaleckým dokazovaním, znalkyňa poukázala na to, že je nepravdepodobné, aby všetky

tieto skutočnosti súviseli s vyšetrovanou udalosťou. Poškodená je schopná riadne a správne vnímať
prežité udalosti, riadne a správne ich reprodukovať, nemá žiadne poruchy vnímania, má zachovaný
zmysel pre objektívnu realitu, nebola u nej preukázaná psychopatologická symptomatika v zmysle
psychózy. Okolnosti na strane osobnosti poškodenej, na ktoré poukazuje obžalovaný, preto nemajú so
spáchaným skutkom a jej výpoveďou z hľadiska vierohodnosti žiadny kontext. Sama poškodená ako

obeť trestného činu uvádza, že ju mrzí, že z toho vychádza ako psychicky narušená a nedôveryhodná,
hoci pripúšťa, že má psychické problémy. Ak obžalovaný poukazuje na judikát R 17/1982, k tomuto súd
už vyššie uviedol, že chytanie za prsník maloletej bolo podľa popisu okolností z výpovede poškodenej
cielené, pričom obžalovaný ako predátor, si svoju obeť pripravoval najprv rozprávaním sa o záľubách,
keď vošiel do jej izby prvýkrát, objatím, bozkaním na krk, a keď vošiel druhýkrát do izby poškodenej,

znovu ju objímal, bozkával na nahé rameno, prechádzal rukou po hornej časti jej tela a v rámci tohto
ju chytil za jeden prsník, potom rukou prešil po druhom, prechádzal jej po bruchu. Takéto správanie
rozhodne nemožno považovať len za nejaké letmé, náhodné, jednorazové, neúmyselné dotyky, hoci
poškodenámalanasebeoblečenétielko,jejvýpoveďoubolonespochybniteľnepreukázanérozhodujúce
konanie pre naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu sexuálneho zneužívania, a to chytenie za

jeden prsník a prejdenie rukou po druhom prsníku, ktoré taktiež možno rozhodne považovať za intímnu
sféru poškodenej ako obete.

Vyššie uvedenými vykonanými dôkazmi súd považuje vinu obžalovaného za preukázanú dostatočne
a bez akýchkoľvek pochybností, preto ho uznal vinným zo skutku spáchaného dňa 18. 8. 2022, kedy

ako zamestnanec Centra pre deti a rodiny C. D. pracovne zaradený ako vychovávateľ v Dome C. F.,
počas nočnej služby asi o 19.00 hod. prišiel do izby umiestnenej chovankyne - mladistvej G. H. nar.
XX. X. XXXX, ktorú objal, dal jej dva bozky na krk a odišiel preč, pričom v čase asi o 22.15 hod.
znovu vošiel do jej izby, prisadol si k nej na posteľ, objal ju rukami okolo ramien a keď sa odťahovala,
prestal s tým, po chvíli ju znova chytil rukou za rameno a začal ju na rameno bozkávať, následne

jej položil ruku na brucho a postupne s touto rukou prešiel po tielku, ktoré mala oblečené, až na jej
prsník, ktorý jej chytil (túto časť skutku súd presnejšie formuloval na základe výpovede poškodenej na
hlavnom pojednávaní) a keď ruku odťahoval, prešiel jej ňou aj po druhom prsníku, na čo ho poškodená
požiadala, aby sa jej nedotýkal, postavil sa a povedal jej, že si myslel, že si dajú rande, ale vidí, žesa s ním nechce objímať, tak vypadne, pričom od dverí izby sa vrátil, znovu si sadol ku nej na posteľ,
začal jej dávať bozky na líce, chytil ju rukou okolo ramien a začal sa na ňu telom tlačiť, aby si ľahli,
čomu poškodená zabránila tak, že sa rukou zaprela o posteľ, následne sa znovu postavil a opýtal sa

jej, či chce, aby s ňou spal, na čo mu záporne odpovedala s tým, že si ide ľahnúť, po čom odišiel z jej
izby preč, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu sexuálneho zneužívania podľa § 202
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do 6. 8. 2024. Obžalovaný je plne trestne zodpovedným
subjektom z hľadiska veku a príčetnosti a z vykonaného dokazovania súd nemá zistené žiadne okolnosti
vylučujúce protiprávnosť spáchaného zločinu. Z hľadiska subjektívnej stránky vyhodnotil súd konanie

obžalovaného ako konanie úmyselné v zmysle § 15 písm. a/ Trestného zákona, pretože svojím konaním
chcel a aj porušil spôsobom uvedeným v Trestnom zákone spoločenský záujem spočívajúci v záujme
štátu na ochrane mravného a telesného vývoja osôb mladších ako 18 rokov, a vedome zasiahol do
pohlavnejsférypoškodenejohmatávanímprsníkov,pričomzároveňakovychovávateľdetíumiestnených
v centre mal preukázateľne vedomosť o jej veku, teda, že ide o osobu mladšiu ako osemnásť rokov.
Zároveň u osoby poškodenej bola splnená podmienka, že v čase skutku bola dieťaťom (do 18 rokov)

a súčasne zverená pod dozor obžalovaného ako vychovávateľa, zamestnanca centra pre deti a rodiny,
do starostlivosti ktorého bola umiestnená na báze dobrovoľnosti za účelom vykonávania výchovného
opatrenia orgánu sociálnoprávnej ochrany detí s sociálnej kurately, teda vo vzťahu k páchateľovi bola
osobou v zmysle § 127 ods. 8 Trestného zákona (zverená pod dozor iného v zariadení určenom na
tento účel).“

Argumentácia okresného súdu je výstižná, presvedčivá a dostatočne odôvodňuje spáchanie skutku
obžalovaným.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje,

prípadnečiastočnemodifikujesvojuobhajobupoužitúvtrestnomkonaní.Odvolacísúdvšakrovnakoako
súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu
záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a dopustil sa ho obžalovaný. Svoje úvahy súd
prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré

boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich
vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie
obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú
obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.

Na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá
vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho
spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu
procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a oslobodiť
obžalovaného spod obžaloby preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok popísaný vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t. j.
že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam,
odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám

na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného
ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia
nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom ako tieto dôkazy hodnotil súd
prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa

a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Čo sa týka časti písomných odvolacích námietok obžalovaného v podanom odvolaní, tento sa v podstate

nestotožňuje s právnym názorom a vyhodnotením dôkazov, pretože podľa názoru obžalovaného
samotné dôkazy, či už jednotlivo, ale aj v súhrne vyvracajú tvrdenie poškodenej G. H.. Obžalovaný
poukazuje na minulosť poškodenej, jej osobnosť, charakterové znaky, či trpí nejakou duševnou
chorobou, či má aj sklony vymýšľať si, fabulovať, klamať, ďalej na skutočnosti spočívajúce v jej ťažkom
detstve aj s jej bratom, že sú v starostlivosti psychiatra a psychológa, ďalej konkrétne dôvody, pre
ktoré šla poškodená do domova, jej jednotlivé hospitalizácie v psychiatrických nemocniciach v Kremnici,

Hrani, Liptovskom Mikuláši a ďalšie. Ani komunikácia s F. F. a starou mamou podľa obžalovaného
nepredstavuje dôkazy, ktoré by preukazovali spáchanie skutku, keďže ide o nepriame svedectvá na
základe informácii podávaných priamo poškodenou, ktorá opakovane uvádzala rôznym osobám odlišné
verzie. Uvedené len preukazuje tú skutočnosť, že poškodená neuvádzala pravdivé informácie a jej
výpoveď je nedôveryhodná. Aj na tomto mieste krajský súd odkazuje na veľmi podrobné a logické

dôvody uvedené v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku a krajský súd nepovažuje za potrebné
opakovať jeho správne právne závery.

Na základe vykonaného dokazovania má krajský súd v súlade s názorom okresného súdu zato, že
obžalovaný A. B. skutočne dňa 18.8.2022 približne o 22.15 hod. zasiahol do pohlavnej sféry poškodenej

ohmatávaním prsníkov, pričom zároveň ako vychovávateľ detí umiestnených v centre mal preukázateľne
vedomosť o jej veku, teda že ide o osobu mladšiu ako osemnásť rokov, a to spôsobom ako to uviedla
poškodená vo svojej výpovedi. Zároveň u osoby poškodenej bola splnená podmienka, že v čase
skutku bola dieťaťom a súčasne zverená pod dozor obžalovaného ako vychovávateľa, zamestnanca
centra pre deti a rodiny, do starostlivosti ktorého bola umiestnená na báze dobrovoľnosti za účelom

vykonávania výchovného opatrenia orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, teda vo
vzťahu k páchateľovi bola osobou v zmysle § 127 ods. 8 Tr. zák., zverená pod dozor iného v zariadení
určenom na tento účel.

Obžalovaný spáchanie skutku počas celého trestného konania popieral. Usvedčovaný je výpoveďou

poškodenej G. H., ktorá podrobne popísala protiprávne konanie obžalovaného. Krajský súd zdôrazňuje,
že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti, a to každý
dôkazjednotlivo,alezároveňivichsúhrne.Prihodnotenívýpovedesvedkasúdskúma,čijelogická,čisa
svedok neodchyľuje od svojej prvej skoršej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí
zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede

svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim
došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív
uvádzať nepravdu. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú
povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia
svedka,atoaždookamihu,kýmniejepreukázanýopak.Jeúlohousúdu,abypouváženívšetkýchtýchto

dôkazov a okolností prípadu postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia
rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

Poškodená nemala žiaden motív uvádzať nepravdu, pričom o podstatných otázkach skutkového deja
vypovedala v rámci celého trestného konania konzistentne a bez výraznejších odchýlok. Vierohodnosť

výpovede poškodenej bola dostatočne preukázaná znaleckým dokazovaním, znalkyňa poukázala na
to, že je nepravdepodobné, aby všetky tieto skutočnosti súviseli s vyšetrovanou udalosťou. Poškodená
je schopná riadne a správne vnímať prežité udalosti, riadne a správne ich reprodukovať, nemá
žiadne poruchy vnímania, má zachovaný zmysel pre objektívnu realitu, nebola u nej preukázaná
psychopatologická symptomatika v zmysle psychózy. Okolnosti na strane osobnosti poškodenej,

na ktoré poukazuje obžalovaný, preto nemajú so spáchaným skutkom a jej výpoveďou z hľadiska
vierohodnosti žiadny kontext. Sama poškodená ako obeť trestného činu uvádza, že ju mrzí, že z toho
vychádza ako psychicky narušená a nedôveryhodná, hoci pripúšťa, že má psychické problémy.Ak obžalovaný poukazuje na judikát R 17/1982, k tomuto súd už prvostupňový súd uviedol, že chytanie
za prsník maloletej bolo podľa popisu okolností z výpovede poškodenej cielené, pričom obžalovaný,
si svoju obeť pripravoval najprv rozprávaním sa o záľubách, keď vošiel do jej izby prvýkrát, objatím,

bozkanímnakrk,akeďvošieldruhýkrátdoizbypoškodenej,znovujuobjímal,bozkávalnanahérameno,
prechádzal rukou po hornej časti jej tela a v rámci tohto ju chytil za jeden prsník, potom rukou prešiel
po druhom, prechádzal jej po bruchu. Takéto správanie rozhodne nemožno považovať len za nejaké
letmé, náhodné, jednorazové, neúmyselné dotyky, hoci poškodená mala na sebe oblečené tielko, jej
výpoveďou bolo nespochybniteľne preukázané rozhodujúce konanie pre naplnenie znakov skutkovej

podstaty prečinu sexuálneho zneužívania, a to chytenie za jeden prsník a prejdenie rukou po druhom
prsníku, ktoré taktiež možno rozhodne považovať za intímnu sféru poškodenej ako obete.

Obžalovaný je usvedčovaný aj na základe ďalších zabezpečených dôkazov tak, ako ich popísal okresný
súd v napadnutom rozsudku. Opis udalostí poškodenou plne korešponduje s okolnosťami tak, ako ich
opísala svojmu bratovi, od ktorého sa tieto okolnosti dozvedela jej stará matka, svedkyňa J. Q., ktorá

jasne vypovedala o tom, čo jej vnuk povedal, že mu telefonovala sestra G. a plakala, že sa bojí zaspať,
lebo u nej v izbe bol vychovávateľ, ktorý ju pusinkoval po tvári, krku a chytal za prsia a brucho. Jej
vnučka prsia určite spomenula. Svedkyňa rovnako potvrdila, že sociálnej pracovníčke M. M. (N.) zaslala
SMS-ku, ktorej obsahom boli všetky tieto okolnosti (vychovávateľ ju bozkával, chytal za prsia, bojí sa).
Od sociálnej pracovníčky dostala spätnú telefonickú reakciu, s tým, že vec idú riešiť a po príchode

do domova sa to, čo hovorí poškodená, potvrdilo. K písomnému vyjadreniu, ktoré jej vnučka spísala
v domove na podnet osôb z centra, jej sama vnučka (poškodená) povedala, že papier v centre musela
podpísať, bolo jej to proti srsti, pretože tam bolo napísané, že sa s ňou prišiel rozlúčiť na dobrú noc.
Nesúhlasila s tým, čo tam bolo napísané, ale povedala im, že to podpíše, keď to treba uzavrieť, ale stále
bude trvať na svojom.

Výpoveď poškodenej bola podporená aj ďalšími dôkazmi, ktoré boli v tomto konaní vykonané,
najmä textovou správou, ktorú bezprostredne po skutku zaslala prostredníctvom siete Instagram inej
chovankyni CDR F. F., ktorej písala, že ju „A. obchytkával a dával jej pusy na tvár“ s tým, aby
o tom nikomu nehovorila. Ide o bezprostredný dôkaz, ktorý tiež potvrdzuje verziu udalostí uvádzaných

poškodenou. Ďalším písomným dôkazom svedčiacim pravdivosti popisu okolností skutku poškodenou
je správa psychologickej ambulancie I. F. J., do ktorej poškodená chodievala pred skutkom aj po ňom na
psychoterapiu. Poškodená o udalostiach súvisiacich so skutkom nezačala hovoriť spontánne, ale až na
otázku terapeuta. Podrobne mu popísala konanie obžalovaného. Popísala aj koho kontaktovala, komu
o tom rozprávala, ako reagoval starý otec, ako sa vec riešila v domove, aj to, že sa jej vracali spomienky

na to, čo sa stalo. Z uvedenej správy dokonca vyplývajú obavy poškodenej, že by terapeut mohol
negatívne alebo kriticky vyhodnotiť jej správanie v danej situácii. Významným postrehom psychológa
svedčiacim o pravdovravnosti poškodenej a nepriaznivom dopade konania obžalovaného na poškodenú
však je, že pri rozhovore o týchto udalostiach neverbálne prejavy poškodenej zodpovedali tomu, čo
verbálne popisovala (hlas, dikcia, mimika, gestikulácia) a opakovane sa sťažovala na triašku, ktorú cítila

pri popise udalostí, evidentne jej bolo nepríjemné spomínať na tieto udalosti. Preto aj tieto dôkazy, hoci
nepriame, o ktorých vedomosť získali od poškodenej, patria k ucelenej reťazi usvedčujúcich dôkazov
o vine obžalovaného.

Skutočnosť, že poškodená o zážitku so zneužitím vychovávateľom uviedla aj svojej psychiatričke

pri kontrole dňa 8.9.2022, vyplýva zo správy I. I.. To, že psychiatrička nepozorovala na maloletej
známky stresovej poruchy, úzkosti či strachu neznamená, že sa skutok nestal tak, ako vypovedala
poškodená, alebo že by vypovedala nepravdu. Napokon prejavy rozrušenia a úzkosti pozorovala na nej
aj psychologička K. bezprostredne po skutku, o čom aj vypovedala, a prípadné ďalšie obavy a strachy
poškodenej zapisovala do záznamových hárkov z ich rozhovorov. Výpoveď poškodenej nie je jediným

dôkazným prostriedkom, ktorý usvedčuje obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku.

Pri absencii ďalších odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý
bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého
trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa

správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu
odňatia slobody A. B.. Z odôvodenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil
dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu, ktorý obžalovanému v konečnom
dôsledku uložil.Argumentáciu obžalovaného smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine odvolací súd
neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje

dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali

v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv
a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými
činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných
členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej
prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným

členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto
spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno
potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne
doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou,

ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi
páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej
a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi
legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže

so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá
v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,
ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému
páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na

nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný
trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods.
4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu

nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží
mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým
ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako
samostatný.Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie
druhu a výmery trestu, vrátane správneho zistenia jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. j) Tr.

zák.), keďže obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život, absencie priťažujúcich okolností a
správnej aplikácie ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. Krajský súd uzatvára, že okresným súdom uložený
trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody za
súčasného určenia skúšobnej doby v trvaní 16 mesiacov, považuje za zákonný, primeraný a spravodlivý.
V rámci úvah o treste súd k osobe obžalovaného zistil, že v období rokov 2020-2025 bol riešený v

priestupkovom konaní za jeden priestupok na úseku cestnej premávky uložením blokovej pokuty vo
výške 20 eur. V odpise registra trestov obžalovaný nemá žiaden záznam. Iné trestné konanie sa proti
nemu nevedie. Zo správy o povesti z miesta bydliska vyplýva, že jeho rodinné a majetkové pomery nie
sú známe, v mieste bydliska sa správa slušne.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní

trestnom neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré
v okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženým druhom a výmerou trestu.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej

povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného A. B. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

21 3To/45/2025

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.