Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/118/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116225922
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1116225922.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobkyne: J.. H. P.,
narodená XX. E. XXXX, F. XXX, zastúpenej: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Nitra, Štefánikova
7, IČO: 36868876, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20C/116/2016, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2024 sp. zn. 3Co/103/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdBratislavaI(ďalejaj„súdprvejinštancie"alebo„okresnýsúd")rozsudkom(vporadídruhým)
zo dňa 3. marca 2023 č. k. 20C/116/2016 - 240 rozhodol tak, že žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 07.12.2016 domáhala
zaplatenia sumy 42.000 eur spolu s úrokom z omeškania titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na tom skutkovom základe, že dňa 31.01.2011 podala na Okresný súd Bratislava

I žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, konanie o ktorej bolo vedené pod sp. zn.
18C/16/2011 (ďalej aj „konanie sp. zn. 18C/16/2011"). Predmetný súd, po prieťahoch trvajúcich 32, resp.
40mesiacov,konanieuznesenímzodňa25.01.2016zastavilzdôvoduzrušeniavtedajšiehožalovaného
- spoločnosti MCEall, a. s. (ďalej aj „zamestnávateľ" alebo „spoločnosť") bez likvidácie, s tým, že
existenciu prieťahov v konaní konštatovala predsedníčka súdu v upovedomeniach o vybavení sťažnosti
zo dňa 12. 09. 2014, Spr 2323/2014 a zo dňa 10. 02. 2016, Spr 2004/2016. Žalobkyňa predpokladala
plný úspech v konaní sp. zn. 18C/16/2011, čo by viedlo k povinnosti zamestnávateľa vyplatiť jej ušlú

mzduaďalšiemzdovénároky;kuvedenémuvšaknedošlo,nakoľkonečinnosťouokresnéhosúdusastali
jej nároky nevymožiteľné. Nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru si pritom nemohla
uplatniť v rámci konania o zrušenie spoločnosti bez likvidácie, keďže tieto záviseli od rozhodnutia
o (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru; z rovnakých dôvodov neprichádzalo do úvahy ani
uplatnenie nárokov z garančného poistenia podľa § 102 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení. Na uvedenom základe si uplatnila voči žalovanej náhradu škody v sume 42.000
eur zodpovedajúcej jej mesačnému príjmu u zamestnávateľa (cca 1.200 eur brutto) a počtu mesiacov

prieťahov v konaní (23.05.2012 do 21.04.2015). Išlo pritom o ušlý zisk, keďže ako osoba so zdravotným
postihnutím si nemohla nájsť stabilné zamestnanie.
1.2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/16/2011
došlo v období od 23.05.2012 do 12.09.2014 a následne od 30.01.2015 do 12.10.2015 k zbytočnýmprieťahom s tým, že celkovo okresný súd nekonal efektívne približne 3 roky. Pokiaľ išlo o škodu, jej
existenciu nemal súd prvej inštancie za preukázanú, keďže o jej dôvodnosti svedčali len tvrdenia
žalobkyne. Tieto tvrdenia však zamestnávateľ, spoločnosť MCEall a. s., poprela, rovnako tak, ako ich na

pojednávaní dňa 17. 04. 2012 poprel svedok A... E. dôkazom nasvedčujúcim, avšak nie preukazujúcim,
nátlak potom ostala jedna veta z e-mailu žalobkyne zo dňa 10. 12. 2010, ku ktorému sa jej adresát A.. J.
nevyjadril. Pokiaľ žalobkyňa spolu s ostatnými žalobkyňami v pôvodnom konaní poukazovali na obsah
dohody o skončení pracovného pomeru, rovnopisy tejto dohody žiadne rukou doplnené vyhlásenie o
nátlaku neobsahovali, čo nasvedčovalo tomu, že uvedené vyhlásenia mohli byť doplnené dodatočne.

Napokon, nátlak pri skončení pracovného pomeru neskonštatoval ani Inšpektorát práce Bratislava.
Pokiaľ mali žalobkyňou tvrdené okolnosti uzavretia dohody potvrdiť výpovede svedkov navrhovaných v
konaní sp. zn. 18C/16/2011, k ich výsluchu nikdy nedošlo, a to ani v prebiehajúcom konaní, v ktorom
žalobkyňa taký návrh ani nepodala. Za tohto dôkazného stavu súd prvej inštancie nemal za jednoznačne
preukázané, že by žalobkyňa bola v pôvodnom konaní úspešná. Pripustiac prípadný úspech žalobkyne
v časti vyhlásenia dohody zo dňa 30. 11. 2010 za neplatnú, konajúci súd vyslovil pochybnosti ohľadne

následného priznania nároku na náhradu mzdy a jeho rozsahu, pretože okresný súd najprv neformálne
a následne formálne uznesením zo dňa 17. 12. 2014 vyzval vtedajšie žalobkyne na špecifikáciu výšky
a obdobia, za ktoré si uplatnili nárok na náhradu mzdy, na ktoré žalobkyne nereagovali. Preto je
zrejmé, že žalobkyne by neboli zrejme v konaní úspešné, nakoľko pod hrozbou odmietnutia ich žaloby
nešpecifikovali výšku požadovaného peňažného nároku. Súd prvej inštancie na uvedenom základe

uzavrel, že i keby žalobkyňa preukázala neprimeraný nátlak, ktorý však v čase zastavenia konania sp.
zn. 18C/16/2011 nepreukázala a odstránila vytýkané nedostatky žaloby, možno dôvodne predpokladať,
že prisúdená náhrada mzdy by rozhodne nedosahovala žalobkyňou uplatnenú sumu náhrady škody. A
napokon konajúci súd nezistil ani splnenie predpokladu príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom
na náhradu škody a nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz, ktorým

by akýmkoľvek spôsobom verifikovala tvrdenia o tom, že nebyť zbytočných prieťahov v pôvodnom
konaní, spoločnosť by ju s jej nárokom uspokojila. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by
dotknutá spoločnosť v období od začiatku roka 2013, kedy by najskôr bolo možné predpokladať
vydanie prvoinštančného rozsudku, do začiatku roku 2016 (správne má byť 2015 - pozn. dovolacieho
súdu), kedy bola zrušená bez likvidácie, disponovala dostatkom finančných zdrojov v takom množstve

alebo rozsahu, aby bola schopná vyplatiť aspoň časť zo žalobkyni prípadne prisúdenej náhrady mzdy.
Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo a súd prvej inštancie mal za preukázané, že spoločnosť
MCEall a. s. bola prakticky od svojho vzniku v neustálej strate. Dňa 21. 05. 2011 sa A.. J. vzdal
funkcie predsedu predstavenstva, dňa 05. 09. 2011 bol podaný návrh na výmaz osôb figurujúcich v
štatutárnom a dozornom orgáne spoločnosti, bez súčasného zápisu nových orgánov, na čo reagovala

Národná banka Slovenska, keď dňa 09. 08. 2012 signalizovala obchodnému registru dôvody na zrušenie
spoločnostiexoffo;kzrušeniuspoločnostibezlikvidáciedošlouznesenímzodňa25.01.2015.Zozistení
obchodného registra z konania o rušenie spoločnosti vyplýva, že minimálne v období od 18. 11. 2013 do
14. 03. 2014 spoločnosť nedisponovala žiadnymi nehnuteľnosťami, motorovými vozidlami a prakticky
žiadnou hotovosťou, keď na účte v ČSOB, a. s. mala zostatok 2,40 eura. Zamestnávateľ žalobkyne teda

nevykonával hospodársku činnosť a nedisponoval majetkom, z ktorého by uplatnený nárok žalobkyne
mohol uspokojiť. Na uvedenom základe dospel konajúci súd k záveru, že žalobkyňa nepreukázala
splnenie v poradí druhej a tretej podmienky na vyvodenie zodpovednosti žalovanej podľa zákona č.
514/2003 Z.z., a to existenciu škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
eventuálnou škodou, a preto jej žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 CSP v spojení s
článkom 17 základných princípov CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania,
pretože žalovanej, inak plne procesne úspešnej, žiadne trovy nevznikli.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd") rozhodol rozsudkom sp. zn. 3Co/103/2023 zo

dňa 28. marca 2024 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý vykonal dostatočné dokazovanie a na jeho základe, zohľadniac tak sporné skutkové tvrdenia
(vo vzťahu k existencii škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom),

ako aj tie nesporné (ohľadne nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní v
špecifikovanom období), ustálil skutkový stav, na ktorý aplikoval zodpovedajúce ustanovenia právnych
predpisov a dospel i k správnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil, keď sa v miere potrebnej vysporiadal s podstatnou a pre vec významnou a určujúcouargumentáciou sporových strán, vrátane žalobkyne. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho
súdu vyjadreného v zrušujúcom uznesení, ktorý zohľadňoval závery súdnej praxe (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/145/2002, sp. zn. 25Cdo/2809/2006) súd prvej

inštancie pri skúmaní existencie škody, resp. ušlého zisku, posudzoval správne ako otázku predbežnú
úspech žalobkyne pri uplatňovaní nárokov v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18C/16/2011.
V situácii, keď konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou neskončilo
meritórnym rozhodnutím súdu, bolo treba otázku dôvodnosti práva žalobkyne, najmä na plnenie, riešiť v
konaní o náhradu škody ako predbežnú. Škoda vo výške uplatneného ušlého zisku totiž mohla žalobkyni

vzniknúť len pokiaľ by bolo naisto preukázané, že skutočne disponovala pohľadávkou voči pôvodnému
zamestnávateľovi, t.j. pri vecnom rozhodnutí by so svojim nárokom uspela; v opačnom prípade by
súd i pri správnom postupe nezaťaženom prieťahmi v konaní bol nútený jej žalobu zamietnuť, a teda
žalobkyňa by napokon nič nezískala. O dôvodnosti nároku žalobkyne nasvedčovali len jej skutkové
tvrdenia o nátlaku vyvíjanom zo strany bývalého zamestnávateľa, resp. konateľa A. ktoré však tento
v plnom rozsahu poprel. Žalobkyňa iný dôkaz ako vlastné vyhlásenie nachádzajúce sa na vlastnom

exemplári dohody o skončení pracovného pomeru v pôvodnom konaní neprodukovala, a preto možno
súhlasiť s názorom konajúceho súdu, že svoje tvrdenia o existencii nátlaku zo strany zamestnávateľa
nepreukázala.
2.2. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti konajúcemu súdu vytýkala, že pri posudzovaní predbežnej
otázky mal prihliadať na charakter pôvodného konania sp. zn. 18C/16/2011 ako individuálneho

pracovnoprávneho sporu a z tohto dôvodu mal pristúpiť k vykonaniu dôkazu výsluchom svedkov aj bez
jej návrhu, jej argumentácii nemožno priznať úspech. Je nepochybné, že predmetom prebiehajúceho
sporu je náhrada škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., ktorý nemožno považovať za spor spadajúci pod právnu úpravu tretej časti, druhej
hlavy CSP, t.j. za individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom môže vykonať súd ex offo aj dôkazy,

ktoré slabšia strana sporu nenavrhla, ak je to potrebné pre rozhodnutie o veci. Povahu tohto sporu
nemôže založiť len samotná okolnosť, že v rámci ustálenia jedného z predpokladov zodpovednosti
konajúcisúdskúmaakopredbežnúotázkuúspechužalobkynevindividuálnompracovnoprávnomspore.
Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva, že žalobkyňa, ktorá je nositeľom povinnosti tvrdenia a súčasne
i dôkazného bremena, nepredložila, okrem návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom Z. E., iný návrh na

vykonanie dokazovania; ňou uplatnený návrh pritom konajúci súd nevykonal z dôvodu, že ho žalobkyňa
neuplatnila včas (dňa 28.02.2023), ako i z dôvodu jeho nadbytočnosti. Žalobkyňa bola oprávnená a
povinná uplatniť prostriedky procesného útoku, vrátane návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom
Z. E. ako svedkyne, už priamo v žalobe, resp. i po vrátení veci po zrušení v poradí prvého rozsudku
súdu prvej inštancie odvolacím súdom. Pokiaľ tak neurobila, návrh na doplnenie dokazovania výsluchom

svedkyne uplatnený dva dni pred termínom súdneho pojednávania, na ktorom konajúci súd pristúpil k
vyhláseniu meritórneho rozhodnutia, nemožno považovať za uplatnený včas. Zároveň, možno súhlasiť
i s úvahou konajúceho súdu, že výsluch žalobkyňou navrhovanej svedkyne by bol pre prebiehajúce
konanie nadbytočný, keďže jej stanovisko k situácii pri uzatváraní (jej) dohody o skončení pracovného
pomeru bolo zachytené v pôvodnom spise. Žalobkyňa uplatnenými prostriedkami procesného útoku v

konaní bez pochybností nepreukázala, že by bola úspešná v pôvodnom konaní; nepreukázala potom ani
vznik nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorý v sume 42.000
eur predstavoval práve ňou uplatnenú náhradu škody (ušlý zisk) v tomto konaní.
2.3. A napokon za dôvodnú nemohol odvolací súd uznať ani námietku žalobkyne ohľadne nesprávneho
posúdenia (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorá pri

konštatovaní absencie škody, nemôže obstáť. Možno pritom súhlasiť i so záverom konajúceho súdu,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom, že nebyť zbytočných prieťahov v pôvodnom konaní,
bývalý zamestnávateľ by uspokojil jej nárok na náhradu mzdy (za predpokladu, že by jej bol Okresným
súdom Bratislava I priznaný). Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že spoločnosť MCEall, s.r.o.
(správne a.s., pozn.) v roku 2011 už negenerovala žiaden zisk, keďže podľa daňových priznaní za roky

2009 a 2010 bola v strate a nedosahovala pozitívny hospodársky výsledok; existenciu dostatočného
majetku nebolo možné ustáliť ani z údajov z účtovných závierok, keďže tieto dlhodobo nepodávala.
Žalobkyňa prostriedkami procesného útoku preukázala nesprávny úradný postup Okresného súdu
Bratislava I v konaní sp. zn. 18C/16/2011, v ďalšom neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania
existencie škody vo forme ušlého zisku a príčinnej súvislosti medzi uplatnenou škodou a nesprávnym

úradným postupom.
2.4. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalovanej, ktorá mala
v odvolacom konaní úspech, nepriznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, nárok na ich náhradu,
nakoľko z obsahu súdneho spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.3.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalažalobkyňa(ďalejaj„dovolateľka")dovolanie,vktoromžiadala,
aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
b) CSP.
3.1. Poukázala na tú skutočnosť, že podanou žalobou sa domáhala náhrady škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na tom skutkovom
základe, že spôsobením prieťahov v pôvodnom konaní na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.

18C/16/2011 jej vznikla škoda v sume 42.000,- € ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru.
V konaní 18C/16/2011 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
náhrady mzdy. Nakoľko v tomto konaní došlo ku konštatovaným prieťahom v konaní, súd nerozhodol
včas a žalovaný stratil právnu subjektivitu podozrivým výmazom z obchodného registra. O nárokoch
žalobkyne teda vinou prieťahov v konaní 18C/16/2011 nebolo nikdy rozhodnuté. Následne si žalobkyňa
uplatnila žalobu o náhradu škody proti Slovenskej republike v konaní na Okresnom súde Bratislava I sp.

zn. 20C/116/2016. Je absurdné, že v konaní, kde sa vymáha škoda z dôvodu prieťahov v konaní nastali
prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. ÚS 142/2022.
3.2. Spornou právnou otázkou je, či pri posudzovaní predbežnej otázky v spore o náhradu škody
spôsobenej nezákonným postupom orgánu verejnej správy, v tomto prípade súdu, sa majú použiť
osobitné procesné práva, ktoré mal poškodený v pôvodnom konaní, v ktorom bola spôsobená škoda.

Žalobkyňa je toho názoru, že ak v pôvodnom konaní, kde sa neuplatňovala zásada koncentrácie
konania ako aj ostatné zásady CSP ohľadom sporového konania, malo by jej byť umožnené preukázať
opodstatnenosť nároku za rovnakých procesných podmienok ako v pôvodnom konaní. Nakoľko však
pôvodný procesný predpis bol zrušený tak s použitím princípu podľa čl. 4 ods. 1 CSP mal súd použiť
procesné predpisy upravujúce individuálne pracovné spory. V prípade, že by sa akceptovala právna prax

nastolená odvolacím súdom, tak by to znamenalo, že na jednej strane v rámci predbežnej otázky musí
žalobkyňa preukázať dôvodnosť pôvodnej žaloby, ale na druhej strane na to nemôže využiť procesné
prostriedky, ktoré mala v pôvodnom konaní, kde nastal preukázaný nesprávny úradný postup podľa §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Opäť by sa teda žalobkyňa dostala do absurdnej situácie, keď svoj
nárok vinou nečinnosti súdov nemôže preukázať, resp. nie je jej k tomu daná možnosť. Vzhľadom na

vyššie uvedené je žalobkyňa toho názoru, že odvolací súd nesprávne právne posúdil podstatnú právnu
otázku dôležitú pre rozhodnutie vo veci.
3.3. Preto je tu daný aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a to tým, že žalobkyni bolo
znemožnené v rozpore s platným procesným predpisom navrhovať dôkazy. Žalobkyňa navrhla dôkazy,
ktoré súd odmietol vykonať s odkazom na koncentráciu konania, aj keď mal postupovať podľa princípov

individuálneho pracovného sporu, keďže posudzoval predbežnú otázku úspešnosti, resp. neúspešnosti
pracovnoprávneho nároku. Súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd tiež odkazovali pri hodnotení
dokazovania na pôvodný spor ale bez toho, aby dôkazy vykonali. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR (uznesenie sp. zn. 5Obdo/51/2020 z 25. februára 2021), z ktorého je potom zrejmé, že
„na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej zachytenia v zápisnici zo súdneho

pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 CSP ako na objektívne
pravdivé a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť). Zároveň nemožno zo
žiadneho z ustanovení CSP vyvodiť, že súd nemôže vyhodnotiť svedeckú výpoveď zaprotokolovanú
v zápisnici v inom konaní v rámci voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP). V prípade dokazovania
obsahom svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo zápisnice o pojednávaní spísanou (iným)

súdom, do ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd v podstate zaoberá popri sebe dvomi
dôkaznými prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej výpovede, ktorým je listina - zápisnica o
pojednávaní ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah výpovede svedka a samotnou svedeckou
výpoveďou z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti, či súladnosti s inými dôkazmi. Teda verejná
listina - zápisnica o pojednávaní zachycuje predovšetkým kto vypovedal, pred akým orgánom, na

aké otázky, miesto a čas výpovede a tiež, či svedecká výpoveď bola ako dôkaz v konaní vykonaná
procesne prípustným spôsobom (po zákonnom poučení). Avšak samotné zachytenie výpovede svedka
(v inom súdnom konaní) do zápisnice ako verejnej listiny nezbavuje súdu možnosti a súčasne procesnej
povinnosti hodnotiť samotnú svedeckú výpoveď spôsobom podľa ust. § 191 ods. 1 CSP. Dôkaznú
silu obsahu (pravdivosti, správnosti) výpovede svedka nezvyšuje len samotná okolnosť jej zachytenia

do zápisnice v (inom) súdnom konaní. Dôkaznú silu toho - ktorého dôkazu mu priraďuje až súd,
ako výsledok jeho hodnotenia vykonaného dokazovania zákonom aprobovaným spôsobom." Z vyššie
prezentovanéhojezrejmé,ženemožnonekritickypreberaťvýpovedesvedkovzinéhokonaniaanazerať
na ne ako na a priori pravdivé dôkazy. V situácii, keď žalobkyňa navrhovala nanovo vypočuť svedkovmal súd povinnosť tieto navrhnuté dôkazy vykonať. V tomto smere žalobkyňa len poukazuje na to, že
toto vykonávanie ako aj hodnotenie dôkazov nebolo vykonané v súlade so zákonom a právnou praxou
dovolacieho súdu.

4. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

8. Vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala

porušenie jej procesných práv spojených s navrhovaním dôkazov a nesprávny prístup súdov nižších
inštancií pri interpretácii zákonných ustanovení CSP týkajúcich sa sudcovskej koncentračnej zásady (§
153 CSP).

9. Podľa § 150 ods. 1 a 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd
strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

10. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

11. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces okrem práva domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá
okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a ,rovnosti
zbraní" (III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou ,,rovnosťou zbraní" je, aby všetci

účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na ,,protiargumenty" protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe
žalobca a žalovaný, kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (III. ÚS 32/2015). Z
judikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávavyplýva,žeprincíprovnostizbraníakojedenzprvkovširšej
koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť

predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane
(napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997, sťažnosť č. 19983/92,
bod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. októbra 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38). V kontexte
uvedeného dovolací súd len dodáva, že žiadna zo sporových strán nie je nadradená druhej strane akaždá zo strán zároveň musí mať v rovnakej miere umožnenú realizáciu svojich procesných oprávnení
v súlade so zachovaním princípu rovnosti zbraní vyplývajúceho z čl. 6 Základných princípov CSP.

12. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie sa
riadi zásadou formálnej pravdy. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných
povinností strán a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a
aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí,

že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej
úspech v spore. Skutkové tvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu, ktoré majú
formu písomných podaní či ústnych prednesov. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii konania je želateľné,
aby všetky skutkové tvrdenia boli obsiahnuté a) ak ide o žalobcu, tak v žalobe a vo vyjadrení žalobcu
podľa § 167 ods. 3 CSP, b) ak ide o žalovaného, tak vo vyjadrení žalovaného k žalobe podľa § 167 ods.
2 CSP a vo vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods. 4 CSP. Skutkové tvrdenia predložené neskôr (napr.

vo forme ústnych prednesov na pojednávaní) je potrebné ospravedlniť tým, že ich strana sporu nemohla
predložiť už skôr (napr. novým skutkovým tvrdením sa reaguje na skutočnosť, ktorá vyšla najavo až
z dôkazu vykonaného na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť (§ 153). Súd môže strany
vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý
strany nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3), prípadne

sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Tento materiálny korektív
však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom je v rozumnej miere
zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, komentár, C. H. Beck,
2016, 569 s.).

13. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými
procesnými úkonmi, pretože nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie

skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné,
napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany hodnotí v
okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný

úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Predloženie prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhej vete CSP.
Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že
predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Ustanovenie

§ 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153
ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon
prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať
mu procesnoprávne účinky).

14.Zokolnostípreskúmavanejvecivovzťahuknamietanémunesprávnemuprocesnémupostupusúdov
nižších inštancií pri interpretácii zákonných ustanovení CSP týkajúcich sa sudcovskej koncentrácie
konania vyplýva, že žalovaná v priebehu celého sporu už od jeho počiatku vo vyjadrení k žalobe, ako aj
v duplike k vyjadreniu žalobkyne spochybňovala skutkové tvrdenia žalobkyne. Z obsahu súdneho spisu

pritom vyplýva, že žalobkyňa, ktorá je nositeľom povinnosti tvrdenia a súčasne i dôkazného bremena,
nepredložila, okrem návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom Z. iný návrh na vykonanie dokazovania;
ňou uplatnený návrh pritom konajúci súd nevykonal z dôvodu, že ho žalobkyňa neuplatnila včas, ako
i z dôvodu jeho nadbytočnosti. Žalobkyňa bola oprávnená a povinná uplatniť prostriedky procesného
útoku, vrátane návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom Z. E. ako svedkyne, už priamo v žalobe,

resp. i po vrátení veci po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom.
Pokiaľ tak neurobila, návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne uplatnený dva dni pred
termínomsúdnehopojednávania,naktoromkonajúcisúdpristúpilkvyhláseniumeritórnehorozhodnutia,
nemožno považovať za uplatnený včas. Je teda pravdou, že žalobkyňa v prejednávanej veci preukázalanesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I, avšak v ďalšom neuniesla dôkazné bremeno
ohľadne preukázania existencie škody vo forme ušlého zisku a príčinnej súvislosti medzi uplatnenou
škodou a nesprávnym úradným postupom, ktoré podmienky musia byť pri zodpovednosti štátu za škodu

splnené kumulatívne.
14.1. Pokiaľ teda žalobkyňa v dovolaní poukazovala na nekritické preberanie výpovede svedkov z
iného konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/51/2020 zo dňa 25. februára 2021), je
nutné konštatovať, že žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnych svedkov nenavrhla,
okrem výsluchu svedkyne Z. ktorý však ako bolo vyššie uvedené nebol uplatnený včas, a preto jej

návrh na vykonanie takéhoto dokazovania bol zamietnutý ako oneskorene podaný (viď zápisnica z
pojednávania zo dňa 3. marca 2023, č.l. 235). S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie poskytol žalobkyni dostatočný priestor preto, aby mohla včas uplatniť všetky prostriedky
procesnej obrany a pokiaľ táto túto možnosť nevyužila, nemožno v tom vidieť porušenie jej procesných
práv spôsobom, akým prezentovala v podanom dovolaní. Napokon dovolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie si riadne splnil aj svoju povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej, prečo z

dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie konania nevyhovel návrhu žalobkyne na výsluch svedkyne
(viď bod 9. rozsudku súdu prvej inštancie).

15. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc

posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov
o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ

v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,
normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov
robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s

priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).

16. K namietanému pochybeniu v procese obstarávania dôkazov (v danom prípade neakceptovaniu
návrhu na výsluch svedkyne) dovolací súd konštatuje, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného

konania všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade
považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v
súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným

súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020,
II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí
sp. zn. III. ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať
vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,
možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové
zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve
na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných
princípov CSP) a to „rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien,

ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na
spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

17. K takejto interpretácii dospel už aj dovolací súd v rozhodnutiach napríklad sp. zn. 4Cdo/100/2018
alebo 5Cdo/202/2018, v ktorých uviedol, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy
zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež (pokiaľ im nevyhovie)
rozhodnúť a vo svojom rozhodnutí odôvodniť prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhoveniedôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,

čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť
dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak
tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré
garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté

dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (sp. zn. 5Cdo/107/2019).

18. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru, že súdy nižších inštancií
svojím postupom, keď nevykonali všetky žalobkyňou navrhované dôkazy, zaťažili konanie procesnou
vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V súvislosti s uvedeným záverom dovolací súd v

prvom rade konštatuje, že tak prvoinštančný súd ako aj odvolací súd si z hľadiska formulovania
a odôvodňovania svojich rozhodnutí riadne splnili svoju povinnosť „uviesť, prečo nevykonali ďalšie
navrhnuté dôkazy".

19. Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý

by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá
možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je
postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

20. Z dovolania vyplýva vyvodzovanie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v rámci
ktorého žalobkyňa koncipovala právnu otázku:
„či pri posudzovaní predbežnej otázky v spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom
orgánu verejnej správy, v tomto prípade súdu, sa majú použiť osobitné procesné práva, ktoré mal

poškodený v pôvodnom konaní, v ktorom bola spôsobená škoda?"

21. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka
právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na
takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich právnych

úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne
úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so
zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací súd
ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej
ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle

tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018).

22. Odvolací súd sa nastolenou právnou otázkou zaoberal v bode 25 svojho rozhodnutia, kedy poukázal
na to, že je nepochybné, že predmetom prebiehajúceho sporu je náhrada škody titulom zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nemožno považovať za spor

spadajúci pod právnu úpravu tretej časti, druhej hlavy CSP, t.j. za individuálny pracovnoprávny spor, v
ktorom môže vykonať súd ex offo aj dôkazy, ktoré slabšia strana sporu nenavrhla, ak je to potrebné
pre rozhodnutie o veci. Povahu tohto sporu nemôže založiť len samotná okolnosť, že v rámci ustáleniajedného z predpokladov zodpovednosti konajúci súd skúma ako predbežnú otázku úspechu žalobkyne
v individuálnom pracovnoprávnom spore.

23. Civilný sporový poriadok upravuje spory s ochranou slabšej strany len v ustanoveniach §§ 290
až 323 CSP, a nevzťahuje sa preto na iné konania. Vo všeobecnosti platí, že strany sporu majú v
konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany. Rovnosť zbraní je základný princíp sporového konania vyjadrený
v čl. 6 CSP <.
zaraďuje: a) spotrebiteľské spory, b) antidiskriminačné spory, c) individuálne pracovnoprávne spory.
Individuálny pracovnoprávny spor je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z
pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Za individuálny pracovnoprávny spor
sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym

pracovnoprávnym sporom. Zaradením individuálnych pracovnoprávnych sporov medzi spory so slabšou
stranou, v ktorých sa neuplatňuje kontradiktórnosť v plnom rozsahu, sa vyvažuje prirodzené nerovné
postavenie zamestnávateľa a zamestnanca. Zákonodarca vychádza z myšlienky, že vyrovnávanie
ekonomickej nerovnováhy len hmotnoprávnymi ustanoveniami je nedostatočné a zamestnancovi
musí byť poskytnutá osobitá ochrana aj procesnoprávnymi normami. Osobitná procesná ochrana

v individuálnych pracovnoprávnych sporoch sa prejavuje v týchto aspektoch: a) osobitná miestna
príslušnosť, b) rozšírená možnosť zastúpenia zamestnanca, c) mandukačná povinnosť (poučovacia
povinnosť), d) neuplatňovanie koncentrácie konania.
23.1. Hoci v prejednávanej veci by skutkové a právne otázky (vo vzťahu ku konaniu, kde
boli konštatované prieťahy v konaní) s danou vecou súviseli, ustanovenie § 316 ods. 1, 2

definuje, že individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom
a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov.
Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého
zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom. Preto možno konštatovať, že súdy
oboch inštancií vyriešili otázku o použití osobitných procesných práv poškodeného (ochrana slabšej

strany v pracovnoprávnom spore) v spore o náhradu škody proti štátu správne.
23.2. Preto možno konštatovať, že v spore o náhradu škody proti štátu spôsobenej nezákonným
postupom orgánu verejnej správy nie je možné uplatniť osobitné procesné práva poškodeného (teda
ochranu slabšej strany), ktoré mal v pôvodnom konaní a v ktorom mu bola spôsobená škoda.

24. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania podľa § 420
písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej vyriešenie právnej otázky, ktorá
nebola doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) je
prípustné, ale nedôvodné preto, lebo nastolenú právnu otázku vyriešil odvolací súd správne. Vzhľadom
na uvedené dovolací súd dovolanie zamietol (§ 448 CSP).

25. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd
trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.