Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123242883
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:4123242883.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr.
Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobkyne Slovenská republika, za ktorú koná
Krajská prokuratúra v Trenčíne, so sídlom Trenčín, Legionárska 7158/5, IČO: 35 629 045, proti žalovanej
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. XXX/XX, o zaplatenie 24 233,- eur, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 19. septembra 2024, č.k. 30C/21/2024-70, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 19. septembra 2024, č.k. 30C/21/2024-70 súd prvej inštancie uložil žalovanej
zaplatiť zaplatiť Slovenskej republike, zastúpenej Okresným úradom Trenčín sumu 24 233,- eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni nepriznal
náhradu trov konania. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaná bola trestným rozkazom

Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1T/3/2022 zo dňa 09.02.2022 uznaná vinnou zo spáchania prečinu
neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Trestný rozkaz
nadobudol právoplatnosť dňa 23.02.2022. Z predloženej obžaloby prokurátora, na základe ktorej bol
vydaný trestný rozkaz, súd zistil, že žalovaná bola uznaná vinnou zo spáchania vyššie uvedeného
trestného činu na skutkovom základe, že od 08.10.2018 do 30.06.2021 v Partizánskom a na iných
rôznych miestach sústavnou činnosťou za účelom dosiahnutia zisku samostatne vo vlastnom mene a

na vlastnú zodpovednosť poskytovala telefonicky zo svojho telefónneho čísla uvedeného na jej profile
na sociálnej sieti služby osobného charakteru, a to veštenie, prácu s čakrami a predaj talizmanov, čím
získala prospech najmenej 24 233,- eur, pričom túto činnosť vykonávala bez živnostenského oprávnenia
v rozpore so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dospel k záveru, že žalovaná získala majetkový prospech
(bezdôvodné obohatenie) z trestnej činnosti neoprávneného podnikania, a to vo výške najmenej 24 233,-
eur, ako to bolo preukázané právoplatným trestným rozkazom. Súd k námietke žalovanej o potrebe

zistenia osôb, na úkor ktorých došlo k bezdôvodnému obohateniu, konštatoval, že v tomto prípade
pri výške bezdôvodného obohatenia a dlhom časovom období, za ktoré k bezdôvodnému obohateniu
došlo, nemožno presne zistiť, voči ktorým osobám k bezdôvodnému obohateniu došlo (napríklad, ak aj
boli peniaze za poskytnuté služby uhradené z účtu nejakej osoby, neznamená to, že tejto osobe boli aj
služby poskytnuté). Zdôrazňoval účel inštitútu, ktorý slúži hlavne k tomu, aby bezdôvodné obohatenie
nezostalo tomu, kto sa obohatil -páchateľovi trestného činu. V prípade ponechania bezdôvodného

obohatenia žalovanej by štát schvaľoval ponechanie majetkového prospechu z trestnej činnosti, čo je
v priamom rozpore so zásadami trestného práva. Neobstojí ani argumentácia žalovanej, že jej nebol
uložený peňažný trest alebo trest prepadnutia veci. Pri posudzovaní, komu má byť vydané bezdôvodnéobohatenie,súdvychádzalz§456Občianskehozákonníkaakonštatoval,žeštátupatríprávonavydanie
tohto obohatenia, lebo nie je možné určiť konkrétnych poškodených, na úkor ktorých sa žalovaná
obohatila. Je podľa názoru súdu potrebné vydať bezdôvodné obohatenie štátu aj v prípade, ak by bolo

niektoré osoby (poškodených) možné dohľadať, pretože štát v tomto prípade nezastupuje pôvodného
oprávneného z bezdôvodného obohatenia (poškodených), plní skôr funkciu akéhosi náhradníka, ktorý
však sám má povinnosť vydať predmet bezdôvodného obohatenia pôvodne oprávnenému subjektu,
ak sa ho neskôr podarí preukázateľne identifikovať. Súd tiež skúmal námietky žalovanej týkajúce
sa výšky bezdôvodného obohatenia; tieto považoval za nedôvodné, keďže výška prospechu bola

stanovená trestným konaním a nebola spochybnená v riadnom opravnom prostriedku. Posudzoval
aj otázku premlčania nároku. Podľa jeho názoru sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení zo strany
žalovanej dozvedela až právoplatnosťou trestného rozkazu, pretože až nadobudnutím právoplatnosti
tohto rozhodnutia bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania trestného činu, v dôsledku ktorého
nadobudla majetkový prospech. Subjektívna premlčacia doba teda začala plynúť dňa 24.02.2022
(nasledujúci deň po právoplatnosti trestného rozkazu). Keďže je subjektívna premlčacia doba dvojročná,

uplynie dňa 24.02.2024. Žalobkyňa podala žalobu dňa 22.12.2023, teda počas plynutia subjektívnej
premlčacej doby. Podľa názoru súdu objektívna premlčacia doba začala plynúť 30. júna 2021, pretože pri
postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt, ktorý tvorí jeden celok, ako v tomto prípade
(majetkový prospech získaný z jedného trestného činu), objektívna premlčacia doba začína plynúť až po
skončení bezdôvodného obohacovania sa. Keďže je objektívna premlčacia doba trojročná, uplynie dňa

30.06.2024 a žalobkyňa podala žalobu počas plynutia objektívnej premlčacej doby. Citoval zákonné
ustanovenia § 451 ods. 2, § 456, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 1 písm. a/, § 193
Civilného sporového poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku vo veci samej podala žalovaná včas odvolanie. Navrhla, aby

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie
tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala nedostatočne zistenie skutkového
stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Namietla, že rozsudok súdu prvej
inštancie neprihliadol na skutočnosť, že jej nebol uložený peňažný trest ani trest prepadnutia veci, ktoré
by mohli viesť k náhrade škody poškodeným. V odsudzujúcom rozsudku v trestnom konaní poškodený

„štát“ nebol odkázaný na náhradu spôsobenej škody v civilnom sporovom konaní. Uviedla, že žalobkyňa
sa od nej domáha plnenia, ktoré malo byť predmetom trestného konania, nakoľko v tomto trestnom
konaní bol hájený záujem chránený štátom a nie záujem konkrétnej fyzickej osoby. Poukazovala, že
bezdôvodné obohatenie je potrebné preukázať konkrétne, pričom tvrdila, že nie je možné jednoznačne
identifikovať osoby, na úkor ktorých by malo k bezdôvodnému obohateniu dôjsť, a preto podľa jej

názoru jej nemala byť uložená povinnosť vydať štátu bezdôvodné obohatenie. Žalovaná posúdila,
že argumentácia súdu prvej inštancie o nemožnosti určiť poškodených nemá oporu, keďže v trestnom
konaní nebol nikto identifikovaný ako poškodený, a preto sa nemohli domáhať vrátenia plnenia ako
náhrady škody. Ďalej žalovaná trvá na tom, že nárok je premlčaný. Vytýkala nesprávnosť právneho
posúdenia premlčania súdom prvej inštancie, pretože premlčacia doba v civilnom konaní je odlišná od

lehoty v trestnom konaní a žaloba bola podaná po uplynutí zákonných lehôt. Podľa jej názoru údaje o
tom, kedy mala nastúpiť premlčacia doba, nie sú správne zohľadnené.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu vyjadrila a navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.
K odvolaniu uviedla, že žalovanou opakovane uvádzané dôvody už vyvrátila, odvolanie považuje

za nedôvodné a účelové. Argumentáciu žalovanej, že nebola v pozícii poškodeného v trestnom konaní
a teda nemôže požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, označila za nesprávnu, pretože nároky
z bezdôvodného obohatenia nie sú podmienené postavením poškodeného alebo uplatnením nároku v
trestnomkonaní.Rozsahžalobnéhonárokupovažujeza presný,jasnýavychádzazrozsahufinančného
prospechu získaného žalovanou podľa trestného konania. Poukazuje, že žalovaná nepreukázala,

že by túto sumu vydala tretím osobám, preto je nárok úplne odôvodnený. Námietku premlčania
považuje za neodôvodnenú, pretože sa o rozsahu obohatenia a jeho páchateľke dozvedela až po
právoplatnom odsúdení žalovanej. K otázke aktívnej legitimácie uvádza, že predmetné bezdôvodné
obohatenie vzniklo z nepoctivých zdrojov (quasi ex delicto) a podľa § 456 Občianskeho zákonníka
sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získalo, a ak nie je možné identifikovať poškodených, musí sa

vydať štátu. Žalobkyňa poukazuje, že osoby, ktorým žalovaná poskytovala služby, neboli v trestnom
konaní označené za poškodených, a na úkor týchto osôb sa žalovaná neobohatila a právny dôvod
vzniku predmetného bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej nevyplýva zo skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia quasi ex contractu. K vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanejdošlo v dôsledku posúdenia jej konania, ktorým získala finančné prostriedky od tretích osôb do svojej
dispozičnej sféry, ako protiprávneho konania (trestného činu) a z tohto dôvodu aj posúdenia takto
získaných finančných prostriedkov ako získaných z nepoctivých zdrojov (bezdôvodné obohatenie quasi

exdelicto). Ďalej žalobkyňa rozoberá argument žalovanej, že štát nemal postavenie poškodeného
v trestnom konaní a preto nemohol uplatniť nárok na náhradu škody ani vydanie bezdôvodného
obohatenia v civilnom konaní. Žalobkyňa zdôrazňuje, že nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia
nie sú viazané na nároky na náhradu škody v trestnom konaní a nie je potrebné, aby pri uplatňovaní
nároku boli uložené peňažné tresty (napr. trest prepadnutia veci). Poukazuje na rozdielny charakter

týchto inštitútov – sankcie trestného práva sú odlišné od nárokov vyplývajúcich z občianskeho práva.
K výške žalovaného nároku žalobkyňa uvádza, že suma 24 233,- eur vychádza z rozsahu finančného
prospechu nadobudnutého trestnou činnosťou, ktorý bol v trestnom konaní jasne určený a táto
suma bola ustálená v trestnom konaní. Žalobný návrh uvedený v žalobe, majúci základ v rozsahu
získaného neoprávneného majetkového prospechu ustáleného v trestnom konaní, znel na presnú
sumu, t. j. bol určitý, presný, jasný a vykonateľný. Žalovaná nepreukázala, že by časť alebo celý

rozsah tejto sumy už vydala štátu alebo iným osobám. Ohľadom námietky premlčania žalobkyňa
argumentuje, že platí dvojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa oprávnený
dozvedel o bezdôvodnom obohatení, pričom poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k.
8Co/2/2023-132 zo 06.06.2024, podľa ktorého „až právoplatnosťou rozhodnutia o vine žalovaného sa
žalobca dozvedel o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.“ Argumentovala, že štát v zastúpení prokuratúrou

ako žalobca v civilnom konaní podľa § 93 ods. 1 písm. a) CSP nemôže predbežne posudzovať vinu,
resp. skutočnosť, či niekto spáchal trestný čin a nadobudol tak majetkový prospech páchaním trestnej
činnosti. O vine žalovanej bolo Okresným súdom Partizánske rozhodnuté trestným rozkazom č. k.
1T/3/2022 - 203 z 09.02.2022, právoplatným dňa 23.02.2022 a až týmto dňom bolo možné uplatniť nárok
štátu na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného protiprávnym konaním. V deň právoplatnosti

trestného rozkazu sa prokurátor dozvedel, že žalovaná získala uvedený majetkový prospech páchaním
trestnej činnosti. Žaloba bola na súde podaná dňa 22.12.2023. Objektívna premlčacia doba v danom
prípade začína plynúť odo dňa dokonania trestného činu, t. j. od 30.06.2021 a táto je podľa názoru
žalobkyne s poukazom na úmyselné bezdôvodné obohatenie 10-ročná (§ 107 ods. 2 OZ) a v čase
podania predmetnej žaloby neuplynula.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu uviedla, že súd konštatuje
nemožnosť presne zistiť osoby, na úkor ktorých malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu.
Argumentovala, že je možné identifikovať okruh osôb, ktoré jej poskytli plnenie, a až ich vyjadrením
možno jednoznačne posúdiť, či skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu. Poukázala na to, že v

prípade, ak niekto poskytnú dar, nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení, rovnako ani vtedy, ak
plnenie bolo poskytnuté za určitým účelom alebo bez účelu, pričom osoba, ktorá plnenie poskytla, toto
akceptovala. Žalovaná argumentovala, že žalobkyňa sa domáha plnenia, ktoré malo byť predmetom
trestného konania, pričom záujem chránený štátom nepredpokladá podľa nej automaticky vznik
bezdôvodného obohatenia voči konkrétnej fyzickej osobe. Vytýkala, že až vyjadrením konkrétnej osoby

bude možné vysloviť záver o bezdôvodnom obohatení. Poukázala tiež na nutnosť jasného preukázania
vzťahu medzi prijatými platbami a údajnou trestnou činnosťou vrátane osoby, ktorá platby poskytla, účelu
platieb a prípadnej súvislosti s podnikaním. Len samotný argument, že nepodala voči trestnému rozkazu
opravný prostriedok, nemôže byť preukázaním vzniku a výšky bezdôvodného obohatenia v tomto
konaní. Nepovažuje za pravdivé tvrdenie žalobkyne, že v danom prípade niet komu vydať bezdôvodné

obohatenie, pretože z podanej žaloby nie je zrejmé, na úkor koho konkrétneho sa mala bezdôvodne
obohatiť, kedy sa skutočne mala bezdôvodne obohatiť a o aké sumy.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k žalovanou namietaným skutočnostiam ohľadom možnosti zistenia
subjektov, na ktorých úkor malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, povahy prijatých plnení (ktoré

žalovaná označuje za dary) a neurčitosti uplatnenej sumy uviedla, že tieto už podrobne vysvetlila vo
svojom vyjadrení k odvolaniu, ako aj v žalobe a vo vyjadrení k odporu žalovanej a že všetky namietané
skutočnosti sa dostatočne prejednali v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie. Uviedla,
že podľa § 193 CSP je súd v občianskoprávnom konaní rozhodnutím súdu v trestnoprávnom konaní
viazaný, t. j. civilný súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a

kto ho spáchal, ako aj rozsahom neoprávneného majetkového prospechu získaného trestnou činnosťou
ustáleným v trestnom konaní a vyčísleným v skutkovej vete výroku trestného rozhodnutia. Poukázala
na to, že žaloba bola podaná podľa § 93 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku v spojení s § 451ods. 1 a § 456 Občianskeho zákonníka s riadnou aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne, pričom suma
nároku vychádza z trestným súdom presne určeného rozsahu neoprávneného prospechu.

6. Žalobkyňa po predložení veci odvolaciemu súdu doplnila svoje vyjadrenie a poukázala na aktuálnu
judikatúru odvolacích súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej je civilný súd viazaný rozsudkom
trestného súdu, ktorý zistil, že žalovaná je páchateľkou trestného činu a získala neoprávnený majetkový
prospech, ktorý tvorí bezdôvodné obohatenie. Tým je podľa žalobkyne určené, že žalovaná má
povinnosťvydaniasumy24233,-eur,ktorábolaprávoplatneurčenátrestnýmrozkazomOkresnéhosúdu

v Partizánskom zo dňa 09.02.2022 (právoplatné odsúdenie 23.02.2022). Žalobkyňa argumentovala,
že civilný súd musí rešpektovať, že trestný súd nielenže konštatoval spáchanie trestného činu, ale aj
zistený rozsah neoprávneného majetkového prospechu. Poukázala pritom na rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave z 30.03.2023 č.k. 23Co/111/2022–117, ktoré potvrdzuje, že súd je viazaný týmito
skutočnosťamiajzhľadiskavýškyškody,resp.prospechuzískanéhopáchateľom.Žalobkyňazdôraznila,
že námietka žalovanej o neexistencii trestného postihu majetku nemá právnu relevanciu, keďže nárok

štátu na vydanie bezdôvodného obohatenia nevzniká z momentu nadobudnutia finančných prostriedkov,
ale až z právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, ktoré ustanovuje právny dôvod vzniku nároku.
Nedôvodnosť odvolania žalovanej je daná aj v časti námietky premlčania uplatňovaného nároku, kde na
potvrdenie správnosti a zákonnosti rozsudku súdu poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 8Co/35/2023-158 zo dňa 18.12.2024. K naplneniu všetkých zákonných predpokladov pre vznik

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka – podľa
poslednej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ktorou je neoprávnený majetkový prospech
získaný z nepoctivých zdrojov, došlo až vyslovením viny páchateľa právoplatným rozhodnutím súdu
v trestnom konaní, keď v danom prípade dňom 23.02.2022 a až týmto dňom bolo možné uplatniť
nárok štátu na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou protiprávnym konaním. Pred

dňom právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní nebol štát aktívne vecne legitimovaným, keďže
pred dňom právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní nebol úplne ustálený a žalobkyni známy
rozsah bezdôvodného obohatenia získaného z nepoctivých zdrojov - trestnou činnosťou a najmä ani
skutočnosť, či pôjde vôbec o prospech získaný trestnou činnosťou.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

8. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd
sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu

poukazuje.

9. V danej veci súd prvej inštancie zistený skutkový stav správne právne posúdil podľa ustanovenia
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúceho majetkový prospech z nepoctivých zdrojov, kam
sú ako typické zaraďované prípady, keď došlo k získaniu prospechu z trestnej činnosti (porovnaj R

26/1975) napríklad neoprávneným podnikaním, a to bez zreteľa na to, či došlo alebo nedošlo aj
k odsúdeniu strany sporu v trestnom konaní, pretože to je otázka v danej súvislosti bez relevancie
pre súkromné právo. V danej veci skutočnosť, že u žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu,
konkrétne k majetkovému prospechu získanému z nepoctivých zdrojov podľa § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka bola preukázaná právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu - trestným rozkazom

Okresného súdu Partizánske, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania trestného činu
neoprávneného podnikania. Pre konanie v danej veci je rozhodujúci § 193 C.s.p., podľa ktorého je
rozhodnutím tohto orgánu civilný súd viazaný. Súd rozhodujúci v civilnom sporovom konaní nemôže
túto skutočnosť (získanie majetkového prospechu nepoctivým protiprávnym konaním) spochybňovať a
nanovo dokazovať, samostatne skúmať správanie žalovanej a právne ho posudzovať, t.j. nemôže

sa pustiť do otázky, či tu ide o trestný čin. Tu ho zaväzuje právoplatné rozhodnutie príslušného
orgánu. Dôvod spočíva v tom, že trestný čin je vždy protiprávnym (nepoctivým) konaním aj z hľadiska
občianskoprávneho. Ide tu o nespochybniteľný fakt, preto argumentácia žalovanej v smere, že nie
je preukázané, že vôbec došlo k bezdôvodnému obohateniu, neobstojí. Právoplatným rozsudkomv trestnej veci je nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený v civilnom sporovom
konaní zistený čo do základu a je tak zistená aj pasívna legitimácia žalovanej odsúdenej v trestnom
konaní (porovnaj R 47/1977). Žalovanou ďalšia namietaná skutočnosť, že ňou získaný prospech nebol

postihnutý v trestnom konaní trestnou sankciou (nebol jej uložený žiaden majetkový trest), nemá žiadnu
právnu relevanciu pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

10. Zároveň súd prvej inštancie vec správne právne posúdil podľa § 456 druhá veta Občianskeho

zákonníka, ktoré ustanovenie upravuje osobitné originárne právo štátu na vydanie bezdôvodného
obohatenia, kde právnym dôvodom vzniku práva je sám zákon (nie právna skutočnosť na základe
zákona, ako je to v prípade § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka). Prijatím druhej vety § 456 sa
zákonodarca snaží dôslednejšie dodržať princíp, že nie je sociálno-politicky žiaduce, aby sa určité osoby
na úkor ostatných bezdôvodne obohacovali. Špecifickou je tá podmienka konštitúcie tohto osobitého
zákonného práva štátu na vydanie bezdôvodného obohatenia, podľa ktorej ten, na koho úkor bolo

obohatenie získané, nie je známy. To pokrýva prípady, keď je síce zistené, že určitý subjekt bezdôvodné
obohatenie získal, ale nie je známy ten, na koho úkor sa tak stalo, a jeho totožnosť nemožno zistiť.
Musí ísť o objektívnu fakticitu nemožnosti zistenia tohto subjektu, napríklad v prípadoch hromadných
nárokov väčšieho počtu oprávnených subjektov (napr. spotrebiteľov). Štát nie je teda pri výkone svojho
práva podľa druhej vety § 456 zástupcom osoby oprávnenej podľa vety prvej: naopak štát koná vlastným

menom,vykonávavosvojomzáujmesvojevlastnéprávo, hocijemupriznanéakonáhradníkovi.Najeho
úspešné uplatnenie musí však preukázať, že oprávneného podľa prvej vety, ktorého právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia doposiaľ trvá, nemožno vypátrať či zistiť jeho totožnosť. Uvedenú špecifickú
podmienku sa podarilo žalobkyni v danej veci preukázať, pretože z predložených listinných dôkazov,
z obžaloby Okresnej prokuratúry Partizánske, z trestného rozkazu Okresného súdu Partizánske

nevyplýva totožnosť osôb, na úkor ktorých sa žalovaná obohatila, pričom je zrejmé, že ide o väčší
počet oprávnených subjektov, keďže trestnú činnosť vykonávala žalovaná opakovane, sústavne po dobu
takmer troch rokov. Žalovaná neoznačila, nepredložila ani nenavrhla vykonanie akéhokoľvek dôkazu,
ktorý by preukázal jej tvrdenie, že je možné zistiť totožnosť osôb, na úkor ktorých tento prospech získala.
Rovnako žalovaná nepreukázala, že by získala majetkový prospech v inom, menšom rozsahu, ako bol

zistený súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov, t.j. z obžaloby a z trestného rozkazu. Odvolací
súd preto nepovažuje uvedené odvolacie dôvody žalovanej za dôvodné.

11. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia stanoví Občiansky zákonník v
ustanovení § 107 kombinované premlčanie doby, a to subjektívnu, ktorá je dvojročná, a objektívnu,

ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, a
ktorej dĺžka je určená rozdielne podľa charakteru získania neoprávneného majetkového prospechu. V
prípade, že bol neoprávnený majetkový prospech získaný bez úmyselného konania, jej dĺžka je tri roky
a ak bol taký prospech získaný úmyselne, určil Občiansky zákonník jej dĺžku v rozsahu desať rokov. Aj
plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a aj ich plynutie a skončenie nie sú na sebe závislé. Osobitne

je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby
sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný
neoprávnený majetkový prospech a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o
získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr.
Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej

vedomosti oprávneného o neoprávnenom majetkovom prospechu získanom na jeho úkor; v zmysle
ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď k neoprávnenému majetkovému
prospechu došlo (R 1/1979).
12. K námietke žalovanej týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania súdom prvej
inštancie, odvolací súd uvádza, že súhlasí s názorom žalobkyne uvedeným v jej vyjadrení k odvolaniu

žalovanej, ktorý názor žalobca prezentoval už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie (vo
vyjadrení k odporu), že v danom prípade ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, v ktorom prípade sa
v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
premlčí za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Trestný čin, z ktorého spáchania bola žalovaná
uznaná vinnou, a to prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1, 2 písm. c) Trestného

zákona, je totiž úmyselným trestným činom. Na spáchanie trestného činu neoprávneného podnikania
sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmyselné zavinenie. Ako už bolo vyššie uvedené, súd
v civilnom súdnom konaní je viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin,
čo predpokladá aj viazanosť civilného súdu rozhodnutím trestného súdu o naplnení znakov subjektívnejstránkytrestnéhočinu,t.j.vdanomprípadezistenýmúmyselnýmzavinením. Zoskutkovejvetytrestného
rozkazu vyplýva, že žalovaná získala prospech nepoctivým spôsobom v období od 08.10.2018
do 30.06.2021, potom bol nárok žalobou podanou dňa 22.12.2023 uplatnený včas v rámci 10-

ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu lehotu, odvolací súd súhlasí s jej právnym
posúdením ako vykonal súd prvej inštancie podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak pokiaľ ide
o jej dĺžku, ako aj pokiaľ ide o počiatok jej plynutia. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa
vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný
neoprávnený majetkový prospech a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol

o získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj
skôr. Odvolací súd preto súhlasí s názorom žalobkyne, že vedomosť o bezdôvodnom obohatení, o jeho
charaktere (nepoctivé zdroje) a o celom rozsahu získaného majetkového prospechu, ako aj o tom, že nie
sú známe osoby, na úkor ktorých bolo bezdôvodné obohatenie získané, získala až právoplatnosťou
trestného rozkazu, ktorým bola žalovaná uznaná vinnou zo spáchania trestného činu neoprávneného
podnikania. Voči uvedenému právnemu posúdeniu žalovaná v odvolaní nenamietala konkrétne dôvody

nesprávnosti a ani neponúkla prípadné iné vlastné právne posúdenie tejto otázky.

13. Žalobkyňou uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
14. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je o výroku
vecne správne.

16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,

potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a
§ 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná,

a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalobkyne v zmysle § 251 C.s.p.,
preto odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).