Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2224010990
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2224010990.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Ladislava Révesa a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného A.
B., pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 158 Trestného zákona účinného v čase žalovaného skutku,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 16.04.2025, sp. zn.
24T/70/2024-193, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.08.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 16.04.2025, sp. zn. 24T/70/2024-193 (ďalej
aj ,,napadnutý rozsudok“), bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu ublíženie na zdraví podľa § 158
Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že
dňa 12.04.2024 v čase o 15:45 hod., po miestnej komunikácii v obci D. C., v okrese Dunajská

Streda, viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Rapid, EČV: C., kde pri vchádzaní do križovatky s
hlavnou cestou III/1432 nerešpektoval príkazovú dopravnú značku „Stoj, daj prednosť vjazde“ a nedal
prednosť v jazde po hlavnej ceste zo smeru mesta Dunajská Streda prichádzajúcemu motocyklu zn.
Derbi Senda EČV: E., vedeného vodičom F. E., nar. v roku XXXX, v dôsledku čoho došlo k zrážke, pričom
vodič motocykla utrpel zlomeninu priečnych výbežkov hrudného stavca Th8 - Th9, kontúziu hrudníka,
kontúziu a odreniny pravého predkolenia a členku s predpokladanou liečbou v trvaní 12-14 týždňov,

vrátane počiatočnej 3 - dňovej hospitalizácie, počas ktorej bol pripútaný na lôžko a plne odkázaný na
pomoc zdravotného personálu, pričom mal naložený trojbodový korzet a následne bol prepustený do
domácej liečby, počas ktorej nebol pripútaný na lôžko, ale mal odporúčaný kľud a mohol vstávať, sedieť
alebo chodiť len s naloženým korzetom, súčasne bol po dobu 3 týždňov odkázaný na pomoc druhej
osoby pri obliekaní, hygiene a stravovaní, teda počas liečby bol poškodený obmedzený na obvyklom
spôsobe života, ktorým konaním obžalovaný porušil ustanovenie § 20 ods. 1 v spojení s ustanovením §

137 ods. 2 písm. c), písm. j) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.

Za tento trestný čin Okresný súd Dunajská Streda (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“) obžalovanému
- uložil podľa § 158 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, a § 36 písm. l) Trestného zákona trest odňatia
slobody v trvaní 3 mesiace, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd prvého
stupňa obžalovanému podmienečne odložil, s určením skúšobnej doby podľa § 50 ods. 1 Trestného

zákona v trvaní 12 mesiacov.
- uložil tiež podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v trvaní 12 mesiacov.

Pokiaľ ide o v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku neuspokojený/v konaní uplatnený nárok na
náhradu škody, podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa poškodeného F. E. odkázal

s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 193 - 204 spisu súdu prvého stupňa.

Po vyhlásení napadnutého rozsudku obžalovaný spolu so svojím obhajcom zahlásil proti napadnutému

rozsudku ihneď odvolanie (č. l. 192 spisu súdu prvého stupňa), a to bez bližšej konkretizácie
rozsahu takto zahláseného odvolania (t. j. proti ktorému výroku smeruje a či smeruje aj voči
konaniu, ktoré výrokom napadnutého rozsudku predchádzalo). Prokurátorka prítomná na hlavnom
pojednávaní sa vzápätí po vyhlásení napadnutého rozsudku vzdala práva na podanie odvolania,
rovnako tak tam prítomný poškodený F. E. (č. l. 192 spisu súdu prvého stupňa); poškodená obchodná

spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. v zákonnej lehote po doručení písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku (ani dosiaľ) odvolanie proti napadnutému rozsudku súdu nedoručila/neoznámila.

Obžalovaný písomným podaním datovaným 09.06.2025 a doručeným súdu prvého stupňa v rovnaký
deň (č. l. 207 až č. l. 228 spisu súdu prvého stupňa) prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil podané
odvolanie (ďalej aj ,,odvolanie“). V písomnom odôvodnení odvolania obžalovaný, prostredníctvom

svojhoobhajcu,poúvodnejstručnejrekapituláciizáverovnapadnutéhorozsudkuuviedol,ženímpodané
odvolanie smeruje výlučne proti výroku o treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu v trvaní 12 mesiacov, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom (ďalej aj ,,uložený trest zákazu
činnosti“); napriek teda všeobecne zahlásenému odvolaniu ihneď po vyhlásení napadnutého rozsudku
(ako plynie zo zápisnice o hlavnom pojednávaní), napadnutý rozsudok obžalovaný napáda výlučne

v rozsahu daným rozsudkom obžalovanému uloženého trestu zákazu činnosti. Obžalovaný vo svojom
odvolaní poukázal na to, že (zostručnené)
- uložený trest zákazu činnosti je v jeho prípade neprimeraný, nezohľadňujúci individuálne okolnosti
danej veci (najmä rodinné a pracovné pomery obžalovaného). V danej veci sa od počiatku priznáva
a skutok ľutuje, napadnutým rozsudkom uložený podmienečný trest odňatia slobody akceptuje. Pokiaľ

ide o jeho osobné/pracovné pomery, povolaním je kuchár, pracuje v Bratislave, kde každodenne
dochádza zo svojho bydliska (G. – E.), a bez vodičského oprávnenia mu hrozí strata zamestnania
a aktuálne dosahovaného príjmu, nakoľko cestovaním verejnou dopravou vzhľadom na svoje pracovné
vyťaženie nie je u obžalovaného reálne možné udržať aktuálny stav ,,bydlisko – zamestnanie“, čo
považuje za likvidačné; ako prílohu svojho odvolania predložil sobášny list (v 05/2025 sa zosobášil

s partnerkou, t. j. zakladajú si rodinu), potvrdenia od zamestnávateľa o svojej pracovnej vyťaženosti
za ostatné mesiace (výkazy zamestnanca), prehľad spojov verejnej autobusovej dopravy či vyjadrenie
mesta G. o absencii chodníka/verejného osvetlenia na tam uvádzanej verejnej komunikácii (kedy časť
trasy do svojho zamestnania musí obžalovaný podľa svojho vyjadrenia absolvovať peši po ceste bez
chodníka/osvetlenia, čo ohrozuje jeho bezpečnosť ako v podstate pešieho účastníka premávky).

- dosiaľ bol bezúhonným (v minulosti mal jedno odsúdenie, avšak toho času sa na neho hľadí, akoby
odsúdený nebol) a v tomto konaní od počiatku spolupracuje a vyjadruje ľútosť nad ním spáchaným a tu
žalovaným skutkom.
- účel trestu (§ 34 Trestného zákona) bol už v tomto prípade naplnený samotným trestným stíhaním jeho
osoby a následným uložením podmienečného trestu odňatia slobody cez napadnutý rozsudok, kedy

uložený trest zákazu činnosti ohrozuje jeho ekonomickú existenciu a každodennú životnú stabilitu. On
sám nie je žiaden recidivista čo do porušovania pravidiel cestnej premávky, tie (s výnimkou jedného
prípadu v minulosti, kedy za priestupok mu bola uložená pokuta 20,- eur) dodržiava.
- napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný v odvolaním obžalovaného napadnutej časti, nakoľko je
príliš všeobecný, nespravodlivý. Súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s možnosťou uloženia

alternatívneho, najmä peňažného trestu či ukladania výchovného opatrenia v podobe povinného
školenia obžalovaného ako vodiča, prípadne s možnosťou ukladania skráteného trestu zákazu činnosti
alebo jeho obmedzenia na konkrétny typ motorového vozidla. Súd prvého stupňa tiež nezohľadnil
(pri úvahe o primeranosti ním ukladaného trestu) okolnosti tu žalovaného skutku, kedy určitou mierou
k nemu prispel i samotný poškodený spôsobom svojej jazdy. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal ani

s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Prešove v obdobnej veci (č. l. 185 až 186), a teda vybočuje
zo štandardov trestnej represie v obdobných prípadoch.
- už samotné vedenie trestného stíhania voči jeho osobe spolu s cez napadnutým rozsudkom uloženým
podmienečným trest odňatia slobody majú reálny/citeľný vplyv na jeho osobný/spoločenský/profesijný
život, preto nesúhlasí s vyjadrením súdu prvého stupňa, že by on nepocítil trest, ak by mu nebol uložený

popri podmienečnom treste odňatia slobody aj trest zákazu činnosti, taký záver súdu prvého stupňa je
podľa názoru obžalovaného nepreskúmateľný vzhľadom na reálny dopad trestu na jeho osobu.V závere navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o treste
tak, že neuloží obžalovanému trest zákazu činnosti, prípadne jeho uloženie nahradí iným druhom
trestu (napr. trestom peňažným), a resp. ak odvolací súd tiež trest zákazu činnosti uloží, tak nech

v nižšej výmere či obmedzenom rozsahu čo do druhu motorových vozidiel, než súd prvého stupňa; to
všetko s prihliadnutím na osobné/rodinné/majetkové pomery obžalovaného, berúc do úvahy zákonom
predpokladaný účel, ktorý sa má ukladaným trestom dosiahnuť.

Prokuratúra sa k odvolaniu obžalovaného osobitne písomne nevyjadrila (č. l. 229 spisu).

Konanie na odvolacom súde. Podľa § 315 Trestného poriadku O odvolaní proti rozsudku okresného
súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni;
o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku rozhoduje Krajský súd v Trenčíne.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,

ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Krajský súd ako súd odvolací (ďalej len ,,odvolací súd“), skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť
podľa § 317 Trestného poriadku, bol povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie
obžalovanéhobolopodanévčas(§309Trestnéhoporiadku),čihopodalaoprávnenáosoba(§307,§308
Trestného poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo späťvzatiu podaného

odvolania (§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či nebolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334 ods. 4 Trestného poriadku]. Odvolací
súd nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho prejednania odvolania obžalovaného
a rozhodnutia o ňom. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo výroku napadnutého
rozsudku o uloženom treste zákazu činnosti, v tomto smere v podstate žiadne odvolacie námietky

procesné strany nemali a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§371ods.1Trestnéhoporiadku,odvolacísúdvlastnýmprieskumomnezistil.Možnotakskonštatovať,že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie (aj) vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o treste zákazu
činnosti procesne správne; zjednodušene povedané, podľa názoru odvolacieho súdu cesta súdu prvého
stupňa k napadnutému rozsudku bola ,,procesne čistá“, aj čo do plného zachovania práv procesných

strán na konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje procesné práva. Odvolací súd
teda podané odvolanie preskúmal a dospel k záveru, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená
osoba v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, no
nie je však dôvodné (k tomu viď detailne nižšie).
Za účelom prejednania odvolania odvolací súd v predmetnej veci vykonal verejné zasadnutie za

prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry, obžalovaného a obhajcu obžalovaného, u ktorých bola
lehota podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku zachovaná. Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí
v konečnom návrhu uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny a zákonný,
vzhľadom na okolnosti prípadu uložený trest zákazu činnosti, uložený na spodnej hranici trestnej
sadzby, považuje za primeraný a odôvodnený, odvolanie obžalovaného navrhuje podľa § 319 Trestného

poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, že sa pridržiava písomne podaného odvolania.
Obžalovaný podal odvolanie len čo do výroku o treste zákazu činnosti, nakoľko s ohľadom naokolnosti prejedávanej veci a osobu obžalovaného, jeho súčasné osobné a rodinné pomery je
uloženie takéhoto druhu trestu neprimerane prísne. Zdôraznil, že obžalovaný od počiatku spolupracoval
s orgánmi činnými v trestnom konaní, poškodeným a napokon aj samotným súdom, a prispel tak

k objasneniu skutku, tento priznal, oľutoval a priamo odstránil spôsobené škodlivé následky. Obžalovaný
je osobou, ktorá je bezúhonná. Uvedený trest zákazu činnosti by veľmi neúmerne tvrdo dopadol na
rodinu obžalovaného, kedy svoju manželku denne vozí do práce, pričom aj sám potrebuje motorové
vozidlo využívať. Prihliadnuc k okolnostiam, uloženie trestu zákazu činnosti v prejednávanej veci, hoc
zákonné, považuje za neprimerane prísne. Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.

zn. 23To/45/2023 z 02.08.2023, kedy súd skutkovo a právne vo veľmi podobnej veci rozhodol tak, ako
v súčasnosti navrhuje tu obhajoba, a teda zrušil výrok o uloženom treste zákazu činnosti viesť motorové
vozidlo, nakoľko mal za to, že uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom je dostatočné
na ochranu spoločnosti ako aj na nápravu samotného páchateľa. Obhajoba má za to, že tieto závery sú
aplikovateľné na tento prípad. S ohľadom na to navrhuje, aby odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa, zrušil trest zákazu činnosti a upustil od uloženia tohto druhu trestu, resp. alternatívne,

ak bude mať odvolací súd za to, že uloženie tohto druhu trestu je v tomto prípade nevyhnuté, obhajoba
navrhuje, aby skrátil tento druh trestu. Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava vyjadrení obhajcu.

Po zohľadnení odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku dostatočne uviedol právne

úvahy súvisiace (aj) s výrokom o treste (a to aj čo do uloženého trestu zákazu činnosti). V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto
považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby
na tieto len stručne poukázal (k tomu viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23.01.2018).

Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo
skutkovéhostavu,akoboltentozistenýnahlavnompojednávaní,krajskýsúdprotinemunemápodstatné
výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení
podľa § 257 Trestného poriadku urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v
obžalobe a následne na všetky položené otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g),
písm. h) Trestného poriadku odpovedal ,,áno“, pričom prokurátorka nemala k vyhláseniu obžalovaného
výhrady a navrhla toto vyhlásenie prijať (rovnako tak na hlavnom pojednávaní prítomný poškodený).

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania
skutku uvedeného v obžalobe, a vykonal dokazovanie (len) ohľadne trestu/náhrady škody. V konaní
tak bolo nepochybne preukázané [tiež s poukazom na vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku], že obžalovaný sa dopustil spáchania prečinu ublíženie na zdraví podľa
§ 158 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Odvolací súd vzhľadom na odvolanie

podané obžalovaným proti výroku o treste, resp. obžalovaný svoje výhrady voči napadnutému rozsudku
smeruje len voči uloženému trestu zákazu činnosti, ako aj vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného o
vine na hlavnom pojednávaní a prijatie vyhlásenia súdom prvého stupňa, sa meritórne zaoberal len
preskúmaním napadnutého výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil obžalovanému podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 12

mesiacov.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie
trestov uvedených v ustanovení § 34 Trestného zákona (tu účinného v čase spáchania žalovaného
skutku), podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Pritom páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to
ustanovené v Trestnom zákone, kedy Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody. Pri voľbe druhu a výmery trestu musí súd brať do úvahy, že trest má postihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri

určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ
trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobnépomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto
majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, pokiaľ mu
takýto trest za splnenia zákonných podmienok neuloží ako samostatný.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu

právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.05.2014,
sp. zn. 4 To 7/2013). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa celou

spoločnosťou. V treste je teda obsiahnuté spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a
jeho činu, a to tak právne ako aj etické (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Tost/19/2015 zo dňa 23.06.2015).

Po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého

stupňa nepochybil pri postupe v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné na ukladanie trestu. V
tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne vyhodnotil
osobu obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie zákonného a spravodlivého trestu resp.
tu kombináciu dvoch druhov trestu, podmienečného trestu odňatia slobody a trestu zákazu činnosti.

Súd prvého stupňa správne u odsúdeného skúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností. Obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného
zákona (priznal sa a oľutoval spáchanie trestného činu), a správne nepriznal inú poľahčujúcu okolnosť,
nakoľko tomu nenasvedčuje obsah spisu/pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie. Pokiaľ
obhajoba poukazovala (ako z obsahu spisu resp. konečného návrhu vysloveného obhajobou pred

odvolacím súdom vyrozumel odvolací súd) na naplnenie poľahčujúcej okolnosti podľa
- § 36 písm. k) Trestného zákona, tá podľa názoru odvolacieho súdu splnená nebola. Totiž plnenie
náhrady škody tomu ktorému poškodenému z povinného zmluvného poistenia vozidla, kedy dosiaľ
ani neboli uspokojené všetky nároky (nárok poškodeného F. E. na tzv. bolestné obžalovaný neuhradil,
ponecháva dané na riešenie poisťovňou a aktivitu daného poškodeného), ktoré také poistenie

predstavuje zákonnú povinnosť držiteľa/vlastníka/prevádzkovateľa/nájomcu/vodiča vozidla (viď § 3
zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v príslušnom znení),
nenapĺňa z pohľadu odvolacieho súdu poľahčujúcu okolnosť zakotvenú v § 36 písm. k) Trestného
zákona, ak nebola zdokladovaná ani aktívna snaha obžalovaného uľahčiť docielenie náhrady škody

poškodeným (z dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že obžalovaný ponecháva v tomto
smere iniciatívu na poškodenom F. E., pritom znalecký posudok ohľadne tzv. bolestného, ktorý je
obsahom vyšetrovacieho spisu, je plne k dispozícii aj obžalovanému ako klientovi príslušnej poisťovne).
- § 36 písm. n) Trestného zákona, ani tá podľa názoru odvolacieho súdu splnená nebola, nakoľko
samotné doznanie sa ku skutku a úprimné oľutovanie trestného činu obžalovaným nie je spôsobilé

naplniť predmetnú poľahčujúcu okolnosť. K tomu viď aj stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016, označené ako R 44/2017, v zmysle
ktorého samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm.
n) Trestného zákona; zdvojené/ďalšie použitie určitej faktickej okolnosti, tu najmä doznávanie sa
a ľutovanie skutku obžalovaným, ako právne poľahčujúcej okolnosti je podmienené určitým obsahovo

novým prvkom, ktorý presahuje podstatu prvého z oboch posúdení – odvolací súd však v obsahu spisu
a postoji obžalovaného, spočívajúcom v doznávaní sa/ľutovaní skutku a z daného dôvodu nebrojeniu
proti vlastnému trestnému stíhaniu žiadny taký obsahovo nový prvok, či inú/novú faktickú okolnosť
napĺňajúcu poľahčujúcu okolnosť v podobe napomáhania zo strany obžalovaného pri objasňovaní
trestnej činnosti, zo spisu nevidí.

Okresný súd správne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, a to aj vo vzťahu
k § 37 písm. m) Trestného zákona, kedy síce bol obžalovaný v minulosti jedenkrát súdne trestný za
svojou povahou menej závažný drogový prečin, toho času sa však v danom prípade na neho hľadí,akoby odsúdený nebol, tam uložený peňažný trest zaplatil do mesiaca po jeho právoplatnom uložení.
Správne preto s ohľadom na dané okolnosti a osobu obžalovaného okresný súd na túto skutočnosť ako
priťažujúcu neprihliadal.

Súdprvéhostupňapriukladaníodvolanímnapadnutéhotrestuzákazučinnostiobžalovanémuvychádzal
zo všetkých zákonných hľadísk zakotvených v § 34 Trestného zákona a ukladal tento druh trestu na
samotnej spodnej hranici do úvahy prichádzajúcej trestnej sadzby, teda 1 roka. Výkon takto vymeraného
či svojím rozsahom uloženého trestu zohľadňujúc správne (i) zákonné kritériá uvedené v § 61 ods.

1, ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 34 Trestného zákona a zároveň (ii) výsledky pred súdom
prvého stupňa vykonaného dokazovania (ohľadne osobných/majetkových pomerov obžalovaného,
jeho doterajší osobný/pracovný život, a tiež okolností prípadu) považuje odvolací súd za zákonný a
spravodlivý, nie príliš benevolentný ani príliš prísny, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej
činnosti a ktorý dostatočne naplní funkciu tak individuálnej ako aj generálnej prevencie. Zhrnujúco
povedané, súdom prvého stupňa uloženú kombináciu trestov (a v ich výmere/rozsahu) považuje

odvolací súd za zákonnú, primeranú (nie príliš prísnu, nie príliš benevolentnú), spravodlivú, bezo zvyšku
napĺňajúcu účel trestu v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady ukladania trestov), a to tak
z pohľadu generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej činnosti), ako aj z pohľadu
individuálnej prevencie či prevýchovy obžalovaného na jedinca, ktorý sa už v budúcnosti trestnej činnosti
dopúšťať nebude (kedy správnosť týchto záverov odvolacieho súdu preverí až budúci čas a v ňom

zaznamenané počínanie si obžalovaného).

K odvolacím námietkam obžalovaného. Odvolací súd pripomína, že z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vyplýva, že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú námietku
obžalovaného, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že správnym spôsobom sa
okresný súd vysporiadal s otázkou potreby ukladania trestu zákazu činnosti obžalovanému.

Obžalovaný svoje odvolacie námietky v podstate namieril proti/zúžil na spochybnenie napadnutým

rozsudkom uloženého trestu zákazu činnosti. Argumentoval neprimeranosťou daného trestu vzhľadom
na jeho doterajší/aktuálny život, postoj k vlastnej tu stíhanej trestnej činnosti, jeho osobné/majetkové/
rodinné pomery, kedy uložený trest zákazu činnosti je pre neho a jeho rodinu najmä ekonomicky
likvidačný, keďže mu bráni (vzhľadom na časovú i logistickú náročnosť dochádzania za prácou zo svojho
bydliska) vo výkone svojho povolania/zamestnania v inom mieste, než je miesto jeho bydliska.

Súd prvého stupňa v tu napádanom rozsudku však z pohľadu odvolacieho súdu pomerne detailne
a danú matériu z pohľadu odvolacieho súdu vyčerpávajúco zdôvodnil, z ktorých pred súdom na hlavnom
pojednávaní vykonaných dôkazov na účely ukladania trestu obžalovanému vychádzal a aké skutočnosti
pri tom bral do úvahy. Zhodnotil tak osobu obžalovaného (jeho doterajší život, jeho aktuálne pomery,

ako i možnosti dochádzania do zamestnania verejnou dopravou), povahu spáchaného skutku ako
i možnosti jeho nápravy, pri úvahách o ukladaní trestu zákazu činnosti (a jeho výmery) aj aktuálne
zamestnanie obžalovaného a možnosti jeho dennodenného cestovania do/z práce verejnou dopravou.
Z pohľadu odvolacieho súdu tak súd prvého stupňa poskytol obžalovanému v napádanom rozsudku
svojím rozsahom dostatočnú/vyčerpávajúcu odpoveď na otázku, aký trest (resp. druh trestu či ich

kombináciu), v akej výmere a prečo obžalovanému za tu stíhanú trestnú činnosť ukladá.

Odvolací súd pre umocnenie/doplnenie správnych právnych záverov, čo do voľby druhu trestov
a ich výmery súdom prvého stupňa v tu napádanom rozsudku súdu prvého stupňa, uvádza, že u
obžalovaného v tomto prípade nešlo len o ojedinelý exces v jeho správaní v rámci bežného života

v súvislosti s vedením motorového vozidla. Je síce pravdou, že obžalovaný má v priestupkovom
registri len 1 záznam z novembra roku 2023, za ktorý mu bola uložená pokuta vo výške 20,-
eur zaplatená na mieste (t. j. nie je osobou, ktorá by nerešpektovala pravidlá cestnej premávky
na bežnej báze), no išlo o nerešpektovanie dopravného značenia; napriek tejto administratívnej
sankcii, nedošlo k náprave obžalovaného (čo do rešpektovania predpisov cestnej premávky), práve

naopak, o niekoľko málo mesiacov neskôr, v apríli roku 2024, spáchal tu žalovaný nedbanlivostný
trestný čin spočívajúci v nerešpektovaní príkazovej dopravnej značky „Stoj, daj prednosť vjazde“, a to
s trestnoprávne relevantným následkom na zdraví iného (tu poškodeného F. E.). Protiprávne správanie
sa obžalovaného, spočívajúce v nerešpektovaní pravidiel cestnej premávky, špeciálne dopravnéhoznačenia, tak napriek administratívnej sankcii uloženej mu v novembri roku 2023, vygradovalo do svojej
spoločensky nebezpečnejšej formy v podobe tu žalovaného nedbanlivostného prečinu, s následkom
na zdraví poškodeného. K danému nutne pristupuje aj skutočnosť (pokiaľ ide o posúdenie sklonu

obžalovaného správať sa v rozpore so zákonom, a tým aj vhodnosť tohto ktorého druhu trestu či ich
kombinácia v tejto trestnej veci), že obžalovaný bol (ako je už uvedené vyššie) v minulosti (2019)
jedenkrát súdne trestaný za (svojou povahou menej závažný, no predsa len) drogový prečin, a i keď
sa na neho toho času hľadí v danej trestnej veci, akoby odsúdený nebol (a správne túto okolnosť súd
prvého stupňa nezohľadnil ako priťažujúcu), je zrejmé aj s ohľadom na tu stíhaný skutok, že obžalovaný

naďalejmáistúmierusklonusprávaťsavrozporeajsTrestnýmzákonom.Pokiaľtedasúdprvéhostupňa
uložilobžalovanémupopripodmienečnomtresteodňatiaslobody(vnízkejvýmereanajkratšommožnom
určení dĺžky skúšobnej doby), na posilnenie dosiahnutia účelu trestu (§ 34 Trestného zákona) aj trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu (t. j. bez zúženia daného zákazu na nejaký
konkrétny druh vozidla, ktorý obžalovaný ako vhodnejší z jeho pohľadu vo svojom odvolaní ani sám
neuvádza/nekonkretizuje) v trvaní 1 roka, postupoval správne, pričom tento svoj postup a úvahy, ktorého

ho k tomu viedli, v napadnutom rozsudku aj náležite zdôvodnil. To vrátane toho, že volil s ohľadom na
výsledky dokazovania práve kombináciu týchto dvoch druhov trestu, nie iných, a že nezistil ani žiadne
mimoriadne okolnosti prípadu či týkajúce sa osoby obžalovaného, ktoré by odôvodňovali mimoriadne
zníženie trestu zákazu činnosti pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Odvolací súd môže odvolacie námietky obžalovaného vyhodnotiť jedine ako nedôvodné a čo do
ním želaného výsledku odvolacieho konania označiť za plané – takto uložený druh trestu (a to
ani v kombinácii s tu uloženým podmienečným trestom odňatia slobody) nie je neprimerane prísny
(zohľadňuje totiž skutočnosť, že u obžalovaného bola zistená prítomnosť nebezpečne gradujúcej
tendencie nerešpektovať dôležité pravidlá cestnej premávky, ktorá prerástla až do trestnoprávne

relevantnej roviny, s následkom na zdraví poškodeného), a napadnutý rozsudok dáva jasné odpovede,
prečo a na základe čoho ho súd prvého stupňa obžalovanému uložil (tu napádaný rozsudok teda
nie je nepreskúmateľný, ako sa mylne vo svojom odvolaní domnieva obžalovaný). Nespokojnosť
obžalovaného s jemu napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa uloženým trestom zákazu činnosti
bez ďalšieho nezakladá nezákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Právo na spravodlivý proces totiž negarantuje osobe právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s
jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté odsúdeným – prieskumom napadnutého

rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo v intenciách § 316 ods. 3 Trestného poriadku a § 317
a nasl. Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že také právo obžalovaného v konaní pred
súdom prvého stupňa naplnené bolo, súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal
s obhajobnou argumentáciou a nenechal otvorenú v podstate žiadnu spornú meritórnu otázku (čo do
odvolacích námietok obžalovaného), riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Pokiaľ ide o dôkazné návrhy obžalovaného uvádzané v jeho odvolaní, podľa názoru odvolacieho súdu
prípadné vykonanie tohto dôkazu nemá vplyv na už vyššie odvolacím súdom konštatovanú správnosť/
zákonnosť/primeranosť obžalovanému napadnutým rozsudkom uloženého trestu zákazu činnosti, preto
odvolací súd nepovažoval ich vykonanie za potrebné. Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov

v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho
uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (k tomu viď rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej
republiky, zhmotnenú napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 218/00, či sp. zn. IV. ÚS 182/04). Podľa
ustálenej judikatúry, ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá
mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a

najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3
Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného
poriadku). Teda je potrebné si uvedomiť, že súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli
a nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a
dôležité pre spravodlivé rozhodnutie a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce

navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 Trestného poriadku). Pre konanie pred odvolacím súdom platí, že
tento nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania formálne rozhodnúť uznesením podľa § 272 ods. 3
Trestného poriadku, pretože „ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa podľa § 295 ods.
2 Trestného poriadku na verejné zasadnutie použijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajúdôkazy, pritom sa nepoužijú priamo, ale „primerane“; z hľadiska zachovania práv obhajoby je podstatné,
či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k
návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom

na odôvodnenie napadnutého rozsudku s jeho prípadným doplnením (R 43/2018)“ (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.04.2023, sp. zn. 1Tdo/68/2023). V prípade, že súd
odmietne vykonať konkrétny dôkaz a správne sa vysporiada so všetkými okolnosťami dôležitými pre
rozhodnutie, nemožno len z dôvodu inej predstavy o výsledku rozhodovania konštatovať porušenie
práva obžalovaného na obhajobu.

V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že v odvolaní obžalovaným predkladané listiny, a to
potvrdenie mesta G., potvrdenia zamestnávateľa, tzv. trafikony spojov verejnej dopravy, sobášny list,
neboli ako dôkazy spôsobilé privodiť iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V napadnutom rozsudku súd
prvého stupňa bral do úvahy totiž aj rodinné/osobné/majetkové pomery obžalovaného, možnosti jeho
cestovania do práce verejnou dopravou, kedy svoje úvahy výstižne a vyčerpávajúco v napadnutom

rozsudku uviedol/vysvetlil. Je len samozrejmé, že uložený trest zákazu činnosti zasiahne obžalovanému
(i jeho rodine) do života v negatívnom zmysle, taká je ale jeho podstata (ako koniec koncov každej
sankcie). Odvolací súd však z obsahu spisu, pred súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania
a odvolacích námietok obžalovaného nezistil neprimeranosť uloženého trestu zákazu činnosti, ktorý
- je uložený na úplnej spodnej hranici do úvahy prichádzajúce sadzby tohto druhu trestu, pričom

s ohľadom na doterajší život obžalovaného je predpoklad u neho na postup súdu podľa § 69 ods. 1
Trestného zákona, ak taký postup bude obžalovaný iniciovať, a teda predpoklad o možnom predčasnom
(podmienečnom) ukončení výkonu tohto druhu trestu;
- zohľadňuje na jednej strane gradáciu spoločenskej nebezpečnosti s pravidlami cestnej premávky
nesúladného správania sa obžalovaného za ostatnú pomerne krátku dobu a teda aj jeho istú mieru

sklonu resp. tendenciu správať sa v rozpore so zákonom (a to aj Trestným zákonom), no na druhej
strane tiež osobitné okolnosti prípadu a osoby obžalovaného (doznanie sa, oľutovanie skutku, nízku
mieru kriminálneho či priestupkového narušenia obžalovaného, čo viedlo súd k voľbe najnižšej možnej
základnej výmery tohto druhu trestu);
- v kombinácii s uloženým podmienečným trestom odňatia slobody (taktiež v nízkej výmere 3 mesiace,

s najkratšou možnou dĺžkou skúšobnej doby) vhodne cieli na efektívne naplnenie účelu trestu (§ 34
Trestného zákona) tak, aby sa obžalovaný po ich vykonaní ďalšej trestnej činnosti už nedopúšťal (čo
ukáže však až budúci čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného);
- zasahuje možnosť obžalovaného viesť počas výkonu tohto druhu trestu všetky druhy motorových
vozidiel, nakoľko odvolací súd nevidí, a obžalovaný to dosiaľ ani nezdôvodnil, akoby obmedzenie

pôsobenia tohto druhu trestu len na konkrétne druhy vozidiel (a ktoré také druhy, keďže ich obžalovaný
neuviedol) malo byť spôsobilé docieliť naplnenie účelu tohto druhu trestu (ak tým obžalovaný myslel
obmedzenie pôsobenia tohto druhu trestu mimo osobné motorové vozidlá, teda druh vozidla, s ktorým
sa dopustil tu stíhanej trestnej činnosti, tak uloženie takto zúženého druhu trestu zákazu činnosti by
malo len slabý, ak vôbec nejaký potenciál naplniť svoje účel v zmysle § 34 Trestného zákona; zákaz

viesť taký druh vozidiel, ktorý obžalovaný ani nepoužíva, by nemalo žiaden zmysel). Obžalovaný sa tu
stíhanej trestnej činnosti dopustil v rámci gradácie závažnosti/nebezpečnosti jeho správania sa v cestnej
premávke pri vedení motorového vozidla, súdom prvého stupňa uložený trest zákazu činnosti je preto
plne dôvodným, nakoľko trest má docieliť aj ochranu spoločnosti pred právne závadným správaním
páchateľa do času, kým nie je naplnený účel uloženého trestu (taký účel by nenaplnil prípadný, namiesto

trestu zákazu činnosti uložený iný, aj alternatívny trest) .
Zjednodušene povedané, súd prvého stupňa zrozumiteľne, pre vec samu dostatočne resp.
vyčerpávajúco, vysvetlil v napadnutom rozsudku, prečo uložil obžalovanému aj predmetný trest zákazu
činnosti (a v takom rozsahu). Prípadné obhajobou uvádzané súdne rozhodnutia z iných trestných
vecí, nie sú pre tu prejednávanú trestnú vec záväzné, a navyše vychádzajú z individuálnych okolností

daných iných trestných vecí. Tu súd zohľadnil individuálne okolnosti trestnej veci obžalovaného. To,
že obžalovanému výkon daného trestu spôsobí sťaženie jeho doterajšieho obvyklého života, skrátka
nepohodlie v jeho živote, je jedným z cieľov takto ukladanej sankcie, pričom ani odvolací súd nevidí jej
neprimeranosť (vzhľadom na osobné/rodinné/majetkové pomery obžalovaného či jeho práve zakladanej
mladej rodiny).

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.Keďže odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zrušenie či zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa, ani dôvody pre iný procesný postup, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle vyššie
citovaného § 319 Trestného poriadku zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.