Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-18C/154/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212219128
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Szaniszlová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7212219128.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Adrianou Szaniszlovou v právnej veci žalobcu: Mesto Košice, so

sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr.
Ján Tokár, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Werferova 1, proti žalovanému: COMPCAR s.r.o., so
sídlom v Prešove, Slovenská 67, IČO: 31 706 843, zast. JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom so sídlom
v Lipanoch, Námestie Sv. Martina 39, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalovaného na zmenu rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn.: 18C/154/2012-260 zo dňa
26.2.2013 zamieta.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov pôvodného aj obnoveného konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu (Okresnému súdu Košice II) dňa 22.4.2008 žiadal, aby súd určil,
že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX katastrálneho územia A. B., C. D.
a to pozemkov – parc.č. XXXX/X - ostatné plochy vo výmere 9056 m2, parc.č. XXXX/X – ostané plochy
vo výmere 5687 m2, parc.č. XXXX/X – ostané plochy vo výmere 6026 m2, parc.č. XXXX/X – ostatné
plochy vo výmere 1820 m2, parc.č. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 2201 m2, parc.č. XXXX/X –
ostatné plochy vo výmere 133 m2 a zároveň navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania.

Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný je zapísaný na LV č. XXXX ako vlastník sporných nehnuteľností.
Uvedené nehnuteľnosti žalovaný odkúpil od Východoslovenských tehelní š.p. v likvidácii po
predchádzajúcom zápise pozemnoknižných parciel do súboru „C“ katastra nehnuteľností. Pri
preverovaní pôvodných parciel, vedených v pozemkovej knihe na Východoslovenské tehelne š.p.,
žalobca zistil, že Hospodárskou dohodou zo dňa 28.7.1962 boli tieto parcely majetko-právne
vysporiadané v prospech Československého štátu - MsNV Košice pre účely výstavby „Severojužnej
komunikácie Terasa v Košiciach“. Z dôvodu, že v roku 1962 evidencia nehnuteľností na stredisku

geodézie ešte neexistovala a zápisy v pozemkovej knihe už nemali konštitutívny charakter, uvedená
dohoda nebola zaevidovaná. Hospodárskou dohodou o prevode správy národného majetku zo dňa
28.7.1962 došlo k prevodu správy národného majetku z Československého štátu – Východoslovenských
tehelní, národného podniku na Československý štát - MsNV v Košiciach v zast. Okresným investorským
útvarom v Košiciach. Uzavretím cit. dohody Východoslovenské tehelne, n.p. prestali byť správcom
majetku štátu - pozemkov, ktoré boli predmetom dohody. Na základe uvedeného, ku dňu 24.11.1990
právo hospodárenia k uvedenému majetku preukazoval Národný výbor Mesta Košice a podľa ust.

§ 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. tejto majetok prešiel do vlastníctva Mesta Košice. Skutočnosť,
že pozemky - katastrálne parcely, ktoré sú predmetom tohto sporu boli predmetom prevodu na
základe Dohody o prevode správy národného majetku z Východoslovenských tehelní n.p. Košice naČeskoslovenský štát – MsNV Košice ako pozemnoknižné parcely vyplýva z grafickej identifikácie č.
1/2007.
Východoslovenské tehelne n.p., v likvidácii nemohli v roku 2004 predať majetok, ktorého správu v roku

1962 previedli na MsNV v Košiciach a od roku 1962 tento majetok fyzicky ani účtovne neviedli vo svojej
účtovnej evidencii. Na uvedených parcelách bola vybudovaná komunikácia, ktorá bola vlastníctvom
štátu v správe MsNV Košice a v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešla táto komunikácia
do vlastníctva žalobcu. Preto následný prevod majetku je neplatný. Z listinných dôkazov je zrejmé,
že vlastníkom sporných parciel je žalobca a údaj o vlastníkovi sporných parciel evidovaný v katastri

nehnuteľností je nesprávny. Nakoľko žalobca nie je zapísaný ako vlastník sporných parciel v evidencii
nehnuteľností, nemôže riadne vykonávať svoje vlastnícke právo a jeho postavenie vlastníka je tým
neisté. Žalobca má preto naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k sporným
parcelám, keďže v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov je zapísaný žalovaný.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 11.6.2008 uviedol, že predmetné pozemky kúpil v dobrej viere

v konkurznom konaní z majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské tehelne
š.p. v likvidácii od správcu konkurznej podstaty, na základe právoplatného opatrenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2K 620/95 zo dňa 9.7.2004. Správca konkurznej podstaty pri zaradení predmetných
nehnuteľností vychádzal zo zápisu v pozemkovej knihe, v ktorej ako vlastník predmetných nehnuteľností
bol zapísaný úpadca. Neexistuje hodnoverný a originálny doklad, na základe ktorého by sa prevod

správy majetku mohol uskutočniť v roku 1962 a následne zapísať do pozemkovej knihy. Doklad, ktorý
o tejto skutočnosti predložil žalobca, takým dokladom nemohol byť, pretože k prevodu správy majetku
bol aj v tej dobe potrebný originál dohody o prevode správy majetku a jeho vklad do pozemkovej
knihy. Správa sporného majetku neprešla na Československý štát - MsNV v Košiciach, pretože až do
zápisu žalovaného do katastra nehnuteľností žiadny zápis v prospech Československého štátu MsNV

v Košiciach v pozemkovej knihe neexistoval. Žalovaný má za to, že sporné pozemky nikdy neboli
majetkovo právne vysporiadané v prospech Československého štátu, v správe MsNV Košice a túto
skutočnosť žalobca ničím nepreukázal. Keby tomu tak bolo, nemohol by ich v roku 1997 správca
konkurznej podstaty zapísať do súpisu konkurznej podstaty úpadcu a následne so súhlasom Krajského
súdu v Košiciach predať v súlade so zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Osoby, ktoré

uplatňujú práva k veciam, ktoré boli zapísané do súpisu, musia súd alebo správcu podstaty upozorniť
na to, že veci nemali byť do podstaty zapísané. Ak po takomto uplatnení zostanú pochybnosti, či vec
do podstaty patrí, zapíše sa vec do súpisu s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami. Súd
uloží tomu, kto tvrdí, že vec do súpisu nemala byť zapísaná, aby v súdom uloženej lehote podal žalobu
proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz (§ 19 zákona o konkurze a vyrovnaní). Nepodanie tzv.

vylučovacej žaloby zakladá domnienku, že vec bola do súpisu zahrnutá oprávnene (§ 19 ods. 2 druhá
veta zákona o konkurze a vyrovnaní). Znamená to, že s takou vecou sa bude, bez ohľadu nato, či
skutočne patrila úpadcovi, v konkurze nakladať, ako keby patrila do podstaty, teda bude predmetom
speňaženia. Na základe uvedeného navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalobcu zaviazať na
náhradu trov konania.

3. Okresný súd Košice II rozsudkom č. 24C/41/2008-136 zo dňa 27.2.2009 žalobu zamietol.
Na základe odvolania žalobcu, Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn.: 2Co/158/2009 zo dňa
8.10.2009 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Na základe podnetu žalobcu, Generálny prokurátor SR podal mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd SR uznesením č. 6 M Cdo 1/2011 zo dňa 30.4.2012 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach aj rozsudok Okresného súdu Košice II a vec vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice II rozsudkom č. 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 určil, že žalobca je výlučným
vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX katastrálneho územia Južné mesto, obec D. – A.,
C. D. E. ako parcela č. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 9056 m2, parcela č. XXXX/X – ostatné

plochy vo výmere 5687 m2, parcela č. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 6026 m2, parcela F. XXXX/X
– ostatné plochy vo výmere 1820 m2, parcela F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 2201 m2 a parcela
F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 133 m2.
Na základe odvolania žalovaného, Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn.: 2Co/253/2013-306 zo
dňa 13.11.2014 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 (tento

nadobudol právoplatnosť 29.12.2014).

4. Žalovaný dňa 16.9.2015 podal návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice
II pod sp. zn. 18C/154/2012, konanie bolo vedené pod sp. zn. 20C/591/2015. Dôvodnosť návrhu naobnovu konania vyvodil z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 9.6.2015, ktorým ESĽP
vo veci spol. COMPCAR s.r.o. proti Slovenskej republike vedenej pod č. 25132/13 vyslovil názor, že
Slovenská republika porušila v konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. 6 MCdo 1/2011, rozhodnutím

zo dňa 30.4.2012, právo žalovaného (spol. COMPCAR s.r.o.) zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 24.11.2017 sp. zn. 20C/591/2015 povolil obnovu konania
vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18C/154/2012.
Na základe odvolania žalovaného, Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn.: 11Co/114/2018-255

zo dňa 15.5.2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie č. 20C/591/2015 zo dňa 24.11.2017 (tento
nadobudol právoplatnosť 2.8.2019 po ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR; Najvyšší súd SR uznesením sp. zn.: 6Cdo/216/2022 z 28.3.2023 zamietol dovolanie žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/114/2018 z 15.5.2019).

5. Žalobca podaniami zo dňa 15.8.2023, 21.9.2023 a 10.1.2024 (č.l. 471, 501, 615), keďže rozsudok

Okresného súdu Košice číslo 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 považuje za vecne správny, navrhol,
aby súd zamietol návrh na jeho zmenu.
Žalobca poukázal na to, že rozsudok ESĽP č. 2513/13 nemal a ani nemôže mať žiaden právny účinok
vo vzťahu k prejedávanej veci ( po hmotnej stránke ). Rozsudkom ESĽP nedošlo k zmene a ani k
zrušeniu žiadneho z rozsudkov súdov Slovenskej republiky. Samotné povolenie obnovy konania je

síce výsledkom toho, že vnútroštátne súdy reflektovali na záver o porušení práv sťažovateľa, ako
to konštatoval ESĽP, avšak rozsudkom ESĽP nebolo zrušené právoplatné a vykonateľné uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.4.2012 vo veci sp. zn.: 6M Cdo 1/2011, ktorým boli zrušené
rozsudky Okresného súdu Košice II číslo 24C/41/2008-136 zo dňa 27.2.2009 a Krajského súdu v
Košiciach číslo 2Co/158/2009-171 zo dňa 8.10.2009.

Žalobca poukázal na právny stav a správnosť prijatých právnych záverov Najvyššieho súdu SR v
uznesení sp. zn.: 6M Cdo 1/2011, najmä čo sa týka právnych záverov vo vzťahu k interpretácii
ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb., ide o totožné právne závery, ktoré prijal Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku z 11.9.2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008 (Rozsudok publikovaný v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zošit 3/2010 pod č. 25).

Predmetné závery najvyššieho súdu pritom prešli aj ústavným preverovaním. Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením číslo II. ÚS 421/2012- 53 zo dňa 13.12.2016 (v poradí už tretí krát) posúdil
hmotnoprávne závery všeobecných súdov v danej veci a určenie vlastníctva v prospech žalobcu
a zároveň v poradí už druhý krát posudzoval aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6MCdo
1/2011, pričom jasne konštatoval ústavnú komfortnosť a správnosť záverov vyplývajúcich z daného

rozhodnutia. Ústavný súd SR v označenom uznesení mimo iného uviedol, že „Z rozhodnutia ESĽP preto
ústavný súd nemôže vyvodzovať právne závery týkajúce sa správnosti či nesprávnosti vnútroštátneho
hmotnoprávneho posúdenia sporu. V obnovenom konaní pred ústavným súdom je však podstatou
sťažnosti práve argumentácia namietajúca nesprávne hmotnoprávne posúdenie sporu. Sťažovateľka
(COMPCAR s.r.o.) v bode 1 petitu sťažnosti požaduje z tohto dôvodu vyslovenie porušenia čl. 46

ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia v bode
2 petitu sťažnosti. Tretí senát ústavného súdu si uvedomuje, že rozhodnutím ESĽP bolo vyslovené
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak uvedené porušenie dohovoru bolo vyslovené iba vo vzťahu
k procesnému účinku napadnutého rozhodnutia, pričom jeho hmotnoprávny účinok ostal s odkazom
na zákonnosť vnútroštátnej úpravy nedotknutý. Tretí senát ústavného súdu si preto nemôže osvojiť

právomoc rozhodnúť in concreto o zrušení napadnutého rozhodnutia iba na základe rozhodnutia ESĽP,
pretože ním bolo vyslovené pochybenie iba v procese, a nie v správnosti odlišného hmotnoprávneho
rozhodnutia sporu. Zrušením napadnutého rozhodnutia by tak ústavný súd nad rámec rozhodnutia ESĽP
zasiahol aj do hmotnoprávneho posúdenia sporu. O pochybení v hmotnoprávnom posúdení sporu z
hľadiska vnútroštátneho práva však v rozhodnutí ESĽP nebola reč a ústavný súd považuje napadnuté

rozhodnutie z tohto pohľadu za vydané v súlade s platnou právnou úpravou a aj za vecne správne (pozri
rozhodnutieoodmietnutíprvejústavnejsťažnostiarozhodnutieonevyhovenídruhejústavnejsťažnosti).
Vrátiac sa k rozhodnutiu ESĽP, ústavný súd podotýka, že ESĽP v prerokúvanom prípade porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa jeho názoru nevhodným procesným vydaním napadnutého rozhodnutia
konštatoval a sťažovateľke zaň priznal satisfakciu“.

Ako vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR tak o pochybení v hmotnom práve v rozsudku
ESĽP nebola žiadna reč a ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR za
vydané v súlade s platnou právnou úpravou a aj za vecne správne. Teda aj z ústavného hľadiska sú
závery, ktoré uviedol Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 30.4.2012 sp. zn.: 6M Cdo 1/2011 správne,pričom „Žalovaná, majúc informáciu o zastavanosti kupovaných pozemkov komunikáciou, musela pri
zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke prípadne iné právo
k pozemkom zastavaným touto stavbou, a teda že táto osoba môže byť kúpnou zmluvou ukrátená

na svojich právach. Nemohla byť presvedčená o poctivosti, a teda správnosti svojho konania. Túto
morálno-právnupožiadavkunavlastnéiočakávanécudziesprávanienemôžeospravedlniťaniopatrenie
konkurzného súdu, nerešpektujúce ochranu práv tretej osoby. Absencia dobromyseľnosti pri právnom
úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok
neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka)“.

KopatreniuKrajskéhosúduvKošiciach2K620/95zodňa9.7.2004,ktoréumožnilosprávcovikonkurznej
podstaty uzavrieť zmluvu s vybraným záujemcom, žalobca uviedol, že z odôvodnenia opatrenia jasne
vyplýva, že zo strany žalovaného sa jednalo o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Aj v opatrení KS sa
uvádza „ide o pozemky, na ktorých sa nachádzajú miestne a mestské komunikácie. Pozemky je možné
využiť iba z dlhodobého hľadiska za vynaloženia vysokých finančných nákladov.“
Predmetné opatrenie žalovaný taktiež opakovane uvádza ako res iudicata, preto žalobca poukázal aj na

to, čo uviedol Ústavný súd SR v uznesení číslo II. ÚS 421/2012-14 zo dňa 11.10.2012, keď preskúmaval
prvýkrát uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.4.2012 sp. zn.: 6M Cdo 1/2011 „Ústavný súd však nad
rámecuvádza,ženámietkasťažovateľkytýkajúcasanemožnostipreskúmaniaopatreniakrajskéhosúdu
sp. zn. 2 K 620/95 z 9. júla 2004, resp. jeho záväznosti v zmysle ustanovenia § 159 ods. 2 a 3 OSP
pre najvyšší súd pri jeho rozhodovaní nie je opodstatnená. Dostupná odborná literatúra sťažovateľkou

nastolenú otázku pozná a rieši. Ústavný súd konkrétne odkazuje na komentár k Občianskemu súdnemu
poriadku, Števček/Ficová a kol. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 424, 425, podľa ktorého skutočnosť, že
výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány sa však nemôže vykladať tak, že by sa
iný subjekt než účastník právoplatne rozhodnutého konania nemohol domáhať svojho nároku, ktorý
sa nejakým spôsobom dotýka už právoplatne rozhodnutej veci. Pre súdy a iné štátne orgány je výrok

rozhodnutia súdu záväzný len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania.
Ak prejednávaná vec skutkovo a právne súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá medzi
účastníkmi konania, nemôže si súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto
právoplatného rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým kto nebol účastníkom konania
právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená

subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok
právoplatného rozsudku v tomto prípade záväzný nebude.
Uvedené možno aplikovať aj na daný prípad a vyplýva z toho, že opatrením krajského súdu sp. zn.
2 K 620/95 z 9.7.2004 nebol najvyšší súd viazaný a preto mohol otázku dotýkajúcu sa právoplatne
rozhodnutej veci posúdiť podľa svojho názoru.

Speňaženie majetku z konkurznej podstaty možno považovať za platné, len ak tu nie sú okolnosti
spochybňujúce zaradenie veci do súpisu. Pokiaľ tu takéto okolnosti sú, je povinnosťou správcu
konkurznej podstaty podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať (zaradiť) vec do súpisu s
poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie spochybňujú. Ak to správca neurobil, bolo povinnosťou
konkurzného súdu, vykonávajúceho dohľad nad činnosťou správcu, dať mu pokyn, aby takto postupoval.

Následne v zmysle § 12 zákona č. 328/1991 Zb. je povinnosťou konkurzného súdu vykonať potrebné
zistenia na odstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu alebo dať v tomto smere správcovi
príslušné pokyny. V prípade nedodržania tohto postupu je kúpna zmluva, ktorou správca konkurznej
podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne neplatná pre rozpor so
zákonom (§ 39 Obč. zákonníka).

Vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam (parcelám) je pritom absolútne nepochybné, že v momente
konkurzného konania, resp. v momente ich predaja žalovanému tieto parcely neboli vlastníctvom
Východoslovenských tehelní Košice, š.p. v likvidácii, a teda boli do súpisu podstaty zapísané
neoprávnene. Ako vyplýva z dostupných informácií zo spisu, Východoslovenské tehelne Košice,
š.p. v likvidácii tieto nehnuteľnosti ani neviedli vo svojom majetku a ani o nich neúčtovali vo svojom

účtovníctve. Na týchto pozemkoch sa totiž už niekoľko desaťročí nachádzala stavba štvorprúdovej
komunikácie s električkovými pásmi, pásom zelene a priľahlými chodníkmi. Tieto parcely okrem toho, že
boli vlastníctvom žalobcu, boli zároveň žalobcom využívané vo verejnom záujme pre potreby verejnosti,
najmä obyvateľov mesta Košice. Podľa žalobcu správca konkurznej podstaty, konkurzný súd a kupujúci
museli vedieť, že sa jedná o nehnuteľnosti, na ktorých sú postavené stavby tretej osoby využívané

na verejnoprospešný účel. Uvedené je s ohľadom na lokalitu nehnuteľností nepochybné. Okrem toho
aj opatrenie Krajského súdu v Košiciach č. 2K 620/95 zo dňa 9.7.2004, ktoré umožnilo správcovi
konkurznej podstaty uzavrieť zmluvu s vybraným záujemcom, obsahovalo ustanovenie o tom, že „ide opozemky, na ktorých sa nachádzajú miestne a mestské komunikácie. Pozemky je možné využiť iba z
dlhodobého hľadiska za vynaloženia vysokých finančných nákladov. “
Žalobca je toho názoru, že kúpna zmluva, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok vo

vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu (Mesta Košice) je nepochybne absolútne neplatná pre rozpor
so zákonom. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke
právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac
práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne

previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného
právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa,
žehnuteľnúalebonehnuteľnúvecnadobúdaodvlastníka,mávplyvnanadobudnutievlastníckehopráva,
len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá
dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
27.4.2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky 5/2021 – Veľký senát). Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností
je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra
so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera
nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata
vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na

iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať (nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 510/2016
z 19.1.2021).
Žalobca s poukazom na vyššie prezentované právne závery Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného
súdu SR dodal, že uvedené rozhodnutia pracujú s kategóriou „dobrej viery nadobúdateľa“, pričom
žalovaný konal nepochybne výslovne so špekulatívnym úmyslom, nakoľko kupoval za zlomok hodnoty

nehnuteľnosti (parcely), na ktorých boli postavené cesty, miestne komunikácie, električkové dráhy,
chodníky, verejné osvetlenie, verejná zeleň a iné vybavenie vo vlastníctve mesta slúžiace výlučne pre
verejné účely. V tejto súvislosti žalobca poukazuje aj na to, že líniové stavby žalobca nadobudol vlastnou
výstavbou,akojezrejméajnapr.zrozhodnutiaOdboruvýstavbyradyMNVvKošiciachopovolenívstupu
na pozemky za účelom výstavby severojužnej komunikácie sídliska TERASA, ktoré bolo doručené aj

Východoslovenským tehelniam, n. p. v Košiciach a zo Zmluvy o prevode správy národného majetku zo
dňa 28.7.1962. Žalovaný, majúc informáciu o zastavanosti kupovaných pozemkov komunikáciou, musel
pri zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke prípadne iné
právo k pozemkom zastavaným touto stavbou, a teda že táto osoba môže byť kúpnou zmluvou ukrátená
na svojich právach. Nemohla byť presvedčená o poctivosti, a teda správnosti svojho konania. Túto

morálno-právnupožiadavkunavlastnéiočakávanécudziesprávanienemôžeospravedlniťaniopatrenie
konkurzného súdu, nerešpektujúce ochranu práv tretej osoby. Absencia dobromyseľnosti pri právnom
úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok
neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka). Práve
z uvedeného dôvodu, kvôli posúdeniu dobromyseľnosti žalovaného, je podľa žalobcu nutné skúmať

právny úkon poňatý do kúpnej zmluvy práve cez kategóriu dobrých mravov. V opatrení konkurzného
súdu, na ktoré žalovaný opakovane poukazoval, je totiž uvedený stav a charakter týchto nehnuteľností,
a aj samotný správca uvádza, že pozemky sú na bývalých pieskoviskách, že sú zdevastované,
neudržiavané, a že sa na nich nachádzajú miestne a mestské komunikácie.
Žalobca uviedol, že parcely zapísané na LV č. XXXX k. ú. Južné mesto sú vo vlastníctve žalovaného

a neboli predmetom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva, v ktorom konajúce súdy priznali
vlastnícke právo žalobcovi (rozsudok Okresného súdu Košice II č. 18C/154/2012-260 z 26.2.2013 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice č. 2Co/253/2013-306 z 13.11.2014). Sporné parcely, podľa
vyššie uvedených rozsudkov súdov, boli a dodnes sú zapísané v prospech žalobcu a to na LV č. XXXXX
k. ú. A. B. ako parcely číslo XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X. Pozemok parc.F.

XXXX/X o výmere 133 m2, ostatné plochy a parc.F. XXXX/X o výmere 2201 m2, ostatné plochy je do
dnešných dní identická ako do výmery, tak aj do druhu pozemku. U ostatných parciel došlo k zmenám
v ich výmerách (napr. u parc.F. XXXX/X došlo k zníženiu výmery z pôvodných 1820 m2 na 1228 m2,
uparc.F.XXXX/Xkzníženiuvýmeryzpôvodných5687m2na4120m2) vdôsledkudispozičnýchúkonovžalobcu ako vlastníka. Žalobca odvodzuje svoje vlastníctvo na základe vyššie uvedených nadobúdacích
titulov uvedených aj na LV č. XXXXX ako „Rozsudok Okresného súdu Košice II číslo: 18C/154/2012-260
zo dňa 26.2.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach číslo 2Co/253/2013-306 zo dňa

13.11.2014 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parc. F. XXXX/X, G.F.XXXX/X, parc. F.
XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. F. XXXX/X, parc. F. XXXX/X). H./XX zo dňa 23.1.2015 - 443/15“.
Na základe uvedeného žalobca má za to, že nie je dôvodné meniť petit pôvodnej žaloby, nakoľko ten
má odraz práve v rozsudku Okresného súdu Košice II č. 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013, ktorý
žalobca považuje za vecne správny a navrhuje, aby bol zamietnutý návrh na jeho zmenu.

6. Žalovaný v podaniach zo dňa 7.8.2023, 30.9.2023 a 7.2.2024 (č.l. 461, 488, 696) uviedol, že
voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo1/2011 podal dňa 1.8.2012 sťažnosť na Ústavný
súd SR, ktorý uznesením č. k. II.ÚS 421/2012-14 zo dňa 11.10.2012 sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Po tomto rozhodnutí Ústavného súdu SR sa žalovaný obrátil na Európsky súd pre ľudské práva so

sťažnosťou. Dňa 9.6.2015 v danej veci žalovaného ako sťažovateľa proti Slovenskej republike vydal
Európsky súd pre ľudské práva rozsudok č. 25132/13, ktorý nadobudol v súlade s čl. 44 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatnosť dňa 9.9.2015. ESĽP vyslovil, že Slovenská
republika v konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6MCdo1/2011,
resp. jeho uznesením zo dňa 30.4.2012, ktoré predchádzalo konaniu vedenému pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. II.ÚS 421/2012-14, resp. jeho uzneseniu č. k. II.ÚS 421/2012-14 zo
dňa 11.10.2012, porušila právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. ESĽP zdôraznil najmä skutočnosť, že „právo na spravodlivé konanie pred súdom,
ako ho zaručuje čl. 6 § 1 dohovoru, musí byť interpretované vo svetle Preambuly k dohovoru, relevantná
časť ktorej uvádza, že výkon práva je súčasťou spoločného dedičstva účastníckych štátov. Jedným zo

základných aspektov výkonu práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, že ak súdy
konečne rozhodli vo veci, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybnené.“
Rozsudkom ESĽP zo dňa 9.6.2015, ktorým je Slovenská republika v zmysle čl. 46 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práva a základných slobôd viazaná, bolo uznané, že právoplatný a vykonateľný
rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 24C/41/2008-136 zo dňa 27.2.2009, ktorým bola žaloba

žalobcu zamietnutá, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Co/158/2009-171 zo dňa
8.10.2009, majú silu res iudicata, čím tvoria prekážku právoplatne rozhodnutej veci a tak neodstrániteľnú
vadu konania vedeného pod sp. zn. K2-18C/154/2012. Na túto neodstrániteľnú vadu konania je súd
povinný prihliadať ex officio.
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 9.6.2015 tiež uviedol, že oba súdy Okresný súd

Košice II vo veci 24C/41/2008 a Krajský súd v Košiciach vo veci 2Co/158/2009 sa zaoberali právnou
domnienkou uvedenou v § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom domáce súdy (Najvyšší súd
SR a Ústavný súd SR) a vláda nevzniesli žiadny účinný argument v tejto veci a že spravodlivosti v konaní
pred Okresným súdom Košice II vo veci 24C/41/2008 a pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
2Co/158/2009 sa nedá nič vyčítať (bod 74 rozsudku). ESĽP tiež konštatoval, že medzi právoplatným

rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach a jeho zrušením rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa
30.4.2012 uplynula doba dlhšia než dva roky a tri mesiace, pričom napadnuté „rozhodnutie najvyššieho
súdu z 30.4.2012 malo spätný účinok na záležitosti vyriešené v konkurznom konaní a v správnom konaní
ohľadom registrácie vlastníckeho práva už v roku 2004“ (bod 77. rozsudku). Opatrenie z 9.7.2004 nebolo
napadnuteľné odvolaním. Stalo sa právoplatným v rovnaký deň, ako bolo vydané (bod 9. rozsudku).

Dňa 28.7.2004 bol predaj zaregistrovaný v katastri nehnuteľností. Vlastnícke právo bolo týmto účinne
prevedené na sťažujúcu sa spoločnosť (bod 10. rozsudku).
Žalovaný poukázal aj na skutočnosť uvádzanú v bode 73. predmetného rozsudku, že „zrušenie
rozhodnutí nižších súdov najvyšším súdom anulovalo celý súdny proces, ktorý mu predchádzal. Tento
proces nielenže skončil právoplatným rozhodnutím, ktoré malo povahu res iudicata, ale toto rozhodnutie

bolo aj čiastočne vykonané.“ ESĽP v rozsudku uviedol aj nasledovné: „Okrem toho si súd všimol, že
záležitostiam riešeným v tomto prípade na okresnom súde a krajskom súde s platnosťou právoplatného
rozhodnutia predchádzalo právoplatné súdne rozhodnutie súvisiacich záležitostí v konkurznom konaní
a následnom správnom konaní ohľadom registrácie vlastníckeho práva sťažujúcej sa spoločnosti na
daný majetok v katastri nehnuteľností“ (bod 72. rozsudku). „Okrem toho súd pokladá za významné,

že v pôvodnom kole konaní nižšie súdy priamo spomenuli právnu prezumpciu, použitie ktorej potom
bolo napadnuté generálnym prokurátorom v jeho následnom mimoriadnom dovolaní, že obaja prišli k
rovnakému záveru, a že vzhľadom na zdôvodnenie, sa spravodlivosti v konaní nedá nič vyčítať. Teda
mimoriadne dovolanie GP je možné vnímať ako ďalšie odvolanie alebo, inými slovami, zamaskovanéodvolanie z hľadiska citovaného precedeného práva súdu“ (bod 74 rozsudku). „Avšak z pohľadu
dohovoru, súd pokladá za podstatné, že najvyšší súd zrušil rozsudky, ktorými bola žaloba žalobcu
právoplatne zamietnutá. Uznáva, že zamietnutie žaloby malo silu res iudicata a ako také bolo zamietnuté

následným mimoriadnym opravným prostriedkom. Preto zostáva určiť, či zásah do skončeného procesu
v konaní žalobcu, ktorý mal spätný účinok na záležitosti určené v konkurznom konaní, bol v súlade
so zárukami čl. 6 dohovoru, zvlášť s princípmi výkonu práva a právnej istoty obsiahnutými v týchto
ustanoveniach“ (bod 67).
Námietkami, ktoré vzniesol žalobca, sa ESĽP po ich namietaní vládou Slovenskej republiky už zaoberal

a vysporiadal vo svojom rozsudku v prospech žalovaného, preto v súlade s jeho právnym názorom nie
je na mieste, ak ESĽP uznal existenciu rozsudkov medzi účastníkmi sporu so silou res iudicata, aby sa
súd po nelegitímnom, nelegálnom a neproporcionálnom zásahu najvyššieho súdu zaoberal námietkami
žalobcu a aby sa viedlo ďalšie konanie, ak je tu existencia neodstrániteľnej vady konania, na ktorú
je súd v tomto konaní pod sp. zn. K2- 18C/154/2012 povinný ex officio prihliadať. ESĽP v danom
prípade dal pred zásahom najvyššieho súdu prednosť princípu právnej istoty a záujmu zachovania

nezmeniteľnosti rozsudku Okresného súdu Košice II o žalobe žalobcu – mesta Košice zo dňa 27.2.2009
vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachzodňa8.10.2009,ktoréuznalzarozsudkysosiloures
iudicata. ESĽP akceptoval a uznal aj predchádzajúce konkurzné konanie a zápis vlastníckeho práva v
katastri nehnuteľností na základe právneho úkonu – kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný nadobudol žalované
nehnuteľnosti. Akýkoľvek iný názor je názorom v rozpore s právnym názorom ESĽP vyslovenom v

rozsudku zo dňa 9.6.2015.
Žalovaný nekonal nedobromyseľne, resp. v rozpore s dobrými mravmi, keďže iba kupoval, tak ako to
mohol urobiť ktokoľvek iný a ako je to aj v iných konkurzných konaniach, nehnuteľnosti – pozemky
(94 parciel, a nielen 6 žalovaných parciel, v rôznych katastrálnych územiach), predávané správcom
konkurznej podstaty so súhlasom konkurzného súdu, ktorého rozhodnutie (Opatrenie Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. 2K620/95 zo dňa 9.7.2004) je do dnešného dňa právoplatné. Pozemky boli oprávnene
zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské tehelne Košice, š. p., v likvidácii,
keďže správca konkurznej podstaty s dohľadom konkurzného súdu zahrnul do súpisu konkurznej
podstaty len majetok úpadcu a žiadnej inej osoby a so súhlasom súdu aj predal. Žalovaný kupoval v
konkurznom konaní nehnuteľnosti na základe ponuky v tlači a bez akékoľvek špekulatívneho úmyslu.

Žalobca tvrdil, že nevedel o prebiehajúcom konkurznom konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach
pod sp. zn. 2K 620/95. Toto tvrdenie je nepravdivé, čo potvrdzujú aj dôkazy, z ktorých vyplýva, že
žalobca vedel o prebiehajúcom konkurznom konaní, keďže v tomto konkurznom konaní mu správca
previedol okrem iných parciel aj parcelu č. 9761, ku ktorej si uplatnil vlastnícke právo. Vlastnícke právo k
pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania si žalobca v konkurznom konaní neuplatnil. Z rozhodnutia

Správy katastra Košice č. X-43/2003 zo dňa 28.5.2004, vyplýva, že správca konkurznej podstaty so
žalobcom riadne komunikoval a po predložení Hospodárskej zmluvy zo dňa 4.12.1974 ju písomne
akceptoval a tieto pozemky nepojal do súpisu konkurznej podstaty a súhlasil s tým, aby nehnuteľnosti,
ktoré boli aj riadne protokolárne odovzdané Protokolom o prechode vlastníctva majetku, majetkových
práv a záväzkov zo dňa 28.9.1992, boli zapísané v prospech žalobcu. Týmto je vylúčená aj akákoľvek

nedobromyseľnosť správcu konkurznej podstaty. Aj vyjadrenie žalobcu pre Generálnu prokuratúru SR
zo dňa 8.12.2010 (č.l. spisu 188), v ktorom uviedol „keďže pozemky nemalo mesto Košice zapísané
na LV z uvedeného dôvodu nemohlo ani podať vylučovaciu žalobu“, preukazuje, že žalobca vedel o
prebiehajúcom konkurznom konaní. Ak by žalobca bol mal platnú a účinnú dohodu o prevode správy
národného majetku k žalovaným nehnuteľnostiam a predložil ju správcovi konkurznej podstaty, bol

by sa správca so žalovaným majetkom vysporiadal s najväčšou pravdepodobnosťou rovnako, ako sa
vysporiadal s parcelami, ktoré nepojal do konkurznej podstaty úpadcu.
Dohoda o prevode správy národného majetku, ktorú žalobca predložil, je bez podstatných náležitostí a
nebola, a ani nemohla byť podkladom pre prevod správy národného majetku. Je iba bezpredmetným
dokladom, ktorý je bez podpisov a pečiatok účastníkov dohody, bez označenia osôb, ktoré by za jej

účastníkov mali konať a ešte k tomu je aj na nej iným typom strojového písma dopísaný text v znení: „ Za
správnosť odpisu: Košice, dňa 28. 7.1962“ bez podpisu a označenia osoby a orgánu, ktoré mali tento
údajný odpis overiť. Na druhej strane odpisu dohody chýba tiež označenie preberajúcej organizácie.
Chýba aj číslo dohody, pod ktorým by mala byť uzatvorená a zaevidovaná, čo potvrdzuje tvrdenie
žalovaného, že nikdy nebola uzatvorená. Už aj v roku 1962 odpisy dohôd museli byť riadne úradne

overené a to miestnym národným výborom, súdom, prípadne štátnym notárstvom a to v súlade s § 1
ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1953 Sb.. Žalobca nepredložil súdu originál, príp. aspoň overený odpis
dohody o prevode správy národného majetku zo dňa 28.7.1962.ProtokoloprevodevlastníckehoprávaSRzodňa20.11.2008uzavretýmedzižalobcomaSR-Obvodným
úradom Košice je absolútne neplatným úkonom, pretože vlastníkom žalovaných nehnuteľností od
roku 2004, čo potvrdil aj ESĽP, bol žalovaný. Ako vlastník pozemkov v katastri nehnuteľností bol

vedený iba úpadca Východoslovenské tehelne, š. p., Košice, v likvidácii, nikdy nie žalobca. Žalobca v
pozemnoknižnej vložke nemal nikdy zapísanú ani správu k žalovanému majetku, tak ako ani obvodný
úrad. Žalobca nenamietal na súde alebo u správcu konkurznej podstaty, že žalované nehnuteľnosti
podľa neho nemali byť do konkurznej podstaty zapísané a nepreukázal ani existenciu dohody o prevode
správy národného majetku a protokolu o prechode vlastníctva majetku k žalovaným nehnuteľnostiam a

to ani ku dňu podania žaloby. Žalobca opomenul uviesť, že podaniu žalôb o zaplatenie predchádzalo
medzi stranami sporu stretnutie ohľadne žalovaných nehnuteľností, výsledkom ktorého bola neochota
jeho zástupcov vec riadne prejednať. Dňa 30.3.2005 sa konalo stretnutie, kde bolo žalobcovi oznámené,
že žalovaný je vlastníkom žalovaných pozemkov s tým, že následne do 15 dní bude zvolané ďalšie
stretnutie, ku ktorému však pre nezáujem žalobcu už nedošlo. Zo strany žalovaného predchádzala ešte
jedna snaha a to návštevou žalovaného na Magistráte mesta Košice v decembri 2005. V danom období

ak žalobca nesúhlasil s vlastníctvom žalovaného, mohol využiť mimoriadny opravný prostriedok voči
opatreniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2K620/95 zo dňa 9.7.2004, keďže plynula v tom čase ešte
1-ročnálehotanapodaniemimoriadnehodovolania.Žalobcanevyužiltakútomožnosťapretosanemôže
v súčasnosti, aj kvôli právoplatnosti daného opatrenia konkurzného súdu, domáhať vlastníckeho práva
k žalovaným nehnuteľnostiam.

Následne v súvislosti s rozsudkom ESĽP v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv žalovaného
vydal Ústavný súd SR nález č. k. I. ÚS 76/2016-29 zo dňa 11.5.2016, ktorým okrem iného zrušil svoje
pôvodné uznesenie č. k. II. ÚS 421/2012-14 zo dňa 11.10.2012 a zároveň povolil obnovu konania pred
Ústavným súdom SR, výsledkom ktorého bolo uznesenie č. k. II. ÚS 421/2012-53 zo dňa 13.12.2016,
v ktorom uviedol, že vyhovením petitu sťažnosti by tak v konečnom dôsledku mohlo dôjsť už iba k

duplicitnému vysloveniu porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože prvý tak urobil ESĽP. Zároveň uviedol,
že sťažovateľkou tvrdená skutočnosť podania návrhu na povolenie obnovy konania okresnému súdu
vo veci sp. zn. 18C154/2012 vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia
označených práv, ak je zrejmé, že vo veci sa vedie konanie o povolení obnovy konania. O ochrane práv,

ktorých sťažovateľka porušenie namieta, bude rozhodovať okresný súd a voči jeho rozhodnutiu bude
mať k dispozícii dostupné opravné prostriedky. Z uvedeného dôvodu musí byť sťažnosť posúdená ako
predčasná. ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že vec medzi žalobcom a žalovaným bola vyriešená s
konečným účinkom (bod 50), t. j. s procesnoprávnym a hmotnoprávnym účinkom. V bode 67 rozsudku
uznal ESĽP prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), z ktorej vyplýva konečné rozhodnutie

po procesnoprávnej a aj po hmotnoprávnej stránke medzi sporovými stranami, pričom vyslovil, že
najvyšší súd zasiahol až do konkurzného konania, v ktorom žalovaný nadobudol vlastnícke právo
k pozemkom a poukázal aj na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom
nevzhliadol žiadne pochybenie zo strany súdu prvej a druhej inštancie a preto ich rozhodnutia uznal
ako res iudicata. Aj zásah Najvyššieho súdu SR až do konkurzného konania označil ESĽP ako

nezlučiteľný s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím je potrebné
považovaťžalovanéhonaďalejzavlastníkažalovanýchnehnuteľností.ESĽPuviedolpotom,čouznal,že
zamietnutie žaloby žalobcu malo silu res iudicata a ako také bolo zamietnuté následným mimoriadnym
opravným prostriedkom, že zostáva určiť, či zásah do skončeného procesu v konaní žalobcu, ktorý mal
spätný účinok na záležitosti určené v konkurznom konaní, bol v súlade so zárukami čl. 6 dohovoru,

zvlášť s princípmi výkonu práva a právnej istoty obsiahnutými v týchto ustanoveniach (bod 67). Podľa
názoru súdu je oneskorenie medzi tým, ako sa rozsudok stal právoplatným a jeho stratou účinku o to
dôležitejšie, keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 malo spätný účinok na záležitosti
vyriešené v konkurznom konaní a v správnom konaní ohľadom registrácie vlastníckeho práva už v
roku 2004 (viď. ods. 9 a 10 vyššie) (bod 77). Predchádzajúce úvahy týkajúce sa dôvodov zrušenia

právoplatného rozsudku v konaní žalobcu ako aj relevantný časový rámec sú dostatočné pre umožnenie
súdu dospieť k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo nezlučiteľné s princípom právnej istoty
a ako také porušilo právo sťažujúcej sa spoločnosti na spravodlivé konanie. Podobne bolo porušením
článku 6 dohovoru (bod 78).
Rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 20C/591/2015-172 zo dňa 24.11.2017 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/114/2018-255 zo dňa 15.5.2019 došlo k povoleniu obnovy
konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 18C154/2012 v súlade s ustanovením § 397
písm. d) Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého proti právoplatnému rozsudku je prípustná
žaloba na obnovu konania, ak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojomrozsudkukzáveru,žerozhodnutímsúdualebokonaním,ktorémupredchádzalo,boliporušenézákladné
ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným
spravodlivým zadosťučinením. Z uvedeného vyplýva, že aj právoplatným rozhodnutím o povolení

obnovy konania súdy uznali, že závažné dôsledky porušenia základného ľudského práva žalovaného
garantovaného dohovorom neboli odstránené. A preto v spojitosti s nálezom Ústavného súdu SR č. k. I.
ÚS 76/2016-29 zo dňa 11.5.2016, vydaným v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv žalovaného,
nie žalobcu, ktorým okrem iného zrušil svoje pôvodné uznesenie č. k. II. ÚS 421/2012-14 a rozsudkom
ESĽP, ktorým vyslovil, že nielen zásah najvyššieho súdu do skončeného procesu v konaní žalobcu

a žalovaného (res iudicata), skončeného po hmotnoprávnej a procesnoprávnej stránke v prospech
žalovaného, ale aj jeho zásah so spätným účinkom na záležitosti určené v konkurznom konaní, nie sú
v súlade so zárukami čl. 6 dohovoru, resp. princípom výkonu práva a právnej istoty.
Dňa 19.1.2001 Výbor ministrov Rady Európy schválil rezolúciou č. R (2000) 2 odporúčanie adresované
členským štátom o obnove alebo opätovnom prerokovaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni
na základe rozsudkov ESĽP. Skúsenosti Výboru ministrov Rady Európy pri vykonávaní dohľadu

nad výkonom rozsudkov ESĽP ukázali, že za určitých okolností obnova konania, resp. opätovné
prerokovanie prípadu predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok na dosiahnutie restitutio
in integrum (uvedenie do pôvodného stavu). Tým sa predovšetkým napravujú spôsobené škody a
zamedzuje sa ďalšiemu pokračovaniu nechceného negatívneho právneho stavu.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 261/2021 z

25.5.2021, resp. k účinkom rozsudku ESĽP vo veci porušenia práv podľa dohovoru uvedených v bodoch
18 až 22, podľa ktorých požiadavka na nápravu ESĽP zisteného porušenia dohovoru je implicitne
vyvodzovaná z obsahu čl. 46 ods. 1 dohovoru, čo sa v oblasti ochrany základných práv a slobôd
nevyčerpáva len satisfakciou, prípadne kompenzáciou za porušenie základného práva, ale takáto
náprava sa zabezpečuje aj uvedením veci do pôvodného stavu, teda nastolením stavu, v ktorom sa

jednotlivec nachádzal pred porušením dohovoru. Článok 46 dohovoru, ktorý sa vzťahuje na všetky
rozsudky ESĽP o porušení dohovoru, ukladá zmluvnému štátu právnu povinnosť ukončiť porušovanie
a zjednať nápravu jeho dôsledkov. Zmluvný štát má v zásade voľnosť pri výbere prostriedku, ktorým
vyhovie rozsudku o porušení práv podľa dohovoru. Zohľadňujúc inštitucionálnu rovnováhu medzi
ESĽP, Výborom ministrov a zmluvnými štátmi, ktoré majú vykonať rozsudok o porušení práv podľa

dohovoru, je konečné rozhodnutie o opatreniach v právomoci zmluvného štátu pod dohľadom Výboru
ministrov. Dôležité v tejto súvislosti je to, aby opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni zmluvným štátom
boli zlučiteľné so závermi a s duchom rozsudku. Právny názor vyslovený ESĽP v odôvodnení jeho
rozhodnutia nie je v podmienkach vnútroštátneho právneho poriadku bez právneho významu, keďže je
výrazom aplikácie celého systému ochrany zaručeného dohovorom. Aj keď preto ESĽP nie je vo vzťahu

k vnútroštátnym orgánom aplikácie práva vybavený priamou kasačnou pôsobnosťou, predstavuje jeho
rozsudok v časti, v ktorej sa vyjadruje o porušení práv garantovaných dohovorom, autoritatívne riešenie
týchto otázok a preto musia byť jeho závery vnútroštátnymi orgánmi aplikácie práva rešpektované
bez ohľadu na pochybnosti o jeho správnosti či úplnosti (implicitný kasačný účinok). V konkrétnych
okolnostiach danej veci to potom znamená, že v hierarchii súdnych rozhodnutí sa rozhodnutia ESĽP

nachádzajú nad rozhodnutiami všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu a ústavného súdu, čo vo
svojom dôsledku pre účely prebiehajúceho súdneho konania pred všeobecnými súdmi implikuje záver,
podľa ktorého všeobecné súdy sú po rozhodnutí ESĽP povinné, a to napriek záverom vyplývajúcim z
kasačného uznesenia najvyššieho súdu a uznesenia ústavného súdu, premietnuť závery vyplývajúce z
rozsudkuESĽPdosvojichrozhodnutí,atotak,abysanavrhovateľdostal,čosatýkaprávnehoposúdenia

základu jeho nároku, do stavu, v ktorom sa nachádzal v čase pred vydaním kasačného uznesenia
najvyššieho súdu, keďže právne závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu, ako aj uznesenia
ústavného súdu sú v dôsledku vydania rozsudku ESĽP prelomené, … .
Iba zastavenie tohto konania vedeného Mestským súdom Košice pod sp. zn. K2- 18C/154/2012,
čo prvotne bolo povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto právnej veci po podaní

„zamaskovaného odvolania“ - mimoriadneho dovolania Generálnym prokurátorom SR na podnet
žalobcu vo forme odmietnutia dovolania, tak ako to bolo napríklad v inom prípade vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 7MCdo/3/2015, kde mimoriadne dovolanie mesta Košice bolo
odmietnuté, bude naplnením rozsudku ESĽP, ktorý je pod dohľadom Výboru ministrov Rady Európy,
a dosiahnutím restitutio in integrum (uvedením do pôvodného stavu). O výsledku tohto konania bude

žalovaný, tak ako sa obrátil naň so žiadosťou o dohľad nad výkonom rozsudku Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.05.2022, informovať aj Výbor ministrov Rady Európy.
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/3/2015 zo dňa 25.11.2015 okrem
iného vyplýva, že aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9.6.2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike(DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o. a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti
zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho

prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum
Ústavného súdu SR. Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, pristúpilo 18.3.2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.
z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods.
1 Ústavy SR ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom SR, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná
za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných
prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv
a oprávnených záujmov.“ Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade

možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil
(čo je prípad žalobcu v tejto právnej veci), i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne
ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú
povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne,
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv.

Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho
prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné
dôsledky predpokladané v ustanoveniach § 243e až § 243j O.s.p.. Aj ústavný súd už dávnejšie
konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už
žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“ (PL. ÚS 57/99).

Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/3/2015 zo dňa 25.11.2015, bolo odobrené
uznesenímÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS216/2016zodňa6.4.2016aodmietnutímústavnejsťažnosti
mesta Košice.
Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/216/2022, zo dňa 28.3.2023 vydanom
vo veci povolenia obnovy konania vyplýva, že „Relevantnou je nepochybne závažnosť zisteného

porušenia (v danom prípade práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) a
existencia príčinnej súvislosti medzi ním a konečným rozhodnutím vo veci samej“. Z uvedeného názoru
najvyššieho súdu je zrejmé, že rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 18C/154/2012-260 zo dňa
26.2.2013 závažne porušuje právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie, keďže porušenie práva
žalovaného na spravodlivé súdne konanie je v príčinnej súvislosti aj s týmto rozhodnutím a závažné

dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením. Z tohto dôvodu
došlo aj k právoplatnému povoleniu obnovy konania vedeného Okresným súdom Košice II pod sp. zn.
18C154/2012.
Žalovaný poukázal aj na rozsudok ESĽP vo veci Redquest Limited v. Slovenská republika zo dňa
19.5.2020, v ktorom ESĽP okrem iného uviedol, že nakoľko konanie po zrušení rozsudkov najvyšším

súdom na základe mimoriadneho dovolania stále prebieha, pokračujúca neistota ohľadom už raz
priznania nároku sama o sebe predstavuje neprimerané bremeno pre sťažujúcu sa spoločnosť, čím je
porušený článok 1 Protokolu č. 1. Žalovaný má za to, že „zamaskované odvolanie“ žalobcu (bod 74
rozsudku), porušujúce právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru, ako
nazvalESĽPmimoriadnedovolanieGenerálnehoprokurátoraSRpodanévtejtoveci,nazákladektorého

došlo k zrušeniu už právoplatných a vykonateľných rozhodnutí vrátane rozhodnutia v konkurznom
konaní a k nedôvodnému zásahu do konkurzného konania, v ktorom sa tiež rozhodlo o hmotnoprávnej
otázke a to o vlastníckom práve žalovaného k žalovaným nehnuteľnostiam, nezakladá žiadne právo
žalobcu na určenie vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam, ale vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiampatrí v súlade s rozsudkom ESĽP žalovanému. Akýkoľvek iný názor je ohýbaním práva,

svojvôľou, nerešpektovaním rozsudku ESĽP a ďalším porušovaním článku 6 ods. 1 dohovoru a článku
1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol v súlade s § 417 ods. 2 CSP rozsudok Okresného súdu
Košice II č. k. 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Košice II č. k. 18C/154/2012-317 zo dňa 29.1.2015, nahradiť týmto novým rozhodnutím: Súd konanie

vedené pod sp. zn. K2-18C/154/2012 zastavuje.

7. Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový stav, pričom zohľadnil všetko čo vyšlo
najavo v pôvodnom aj v obnovenom konaní v súlade s ust. § 416 C.s.p.:Z Dohody o prevode správy národného majetku (č.l. 7) uzavretej medzi odovzdávajúcou organizáciou -
Východoslovenskýmitehelňami,n.p.D.apreberajúcouorganizáciou-Československýmštátom-MsNV
Košice v zast. Okresným investorským útvarom Košice dňa 28.7.1962 súd zistil, že bola prevedená

správa národného majetku a to časti nehnuteľností – pozemnoknižných parciel F. XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X zapísaných v G. F. XXXXX,
XXXX, XXXX, XXXX odčlenených podľa geometrického plánu a výkazu plôch č. I. XXX-XX/XXX-XXX-
XX. Správa sa prevádzala s účinnosťou od 1. augusta 1962 z dôvodu, že prevádzaný národný majetok
bol pre odovzdávajúcu organizáciu nepotrebný a preberajúca organizácia ho potrebuje k splneniu

svojich plánových úloh – výstavbu Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach.
Z listu Východoslovenských tehelní, národného podniku Košice (č.l. 6) zn. S 194/62 zo dňa 23.7.1962
adresovaného Okresnému investorskému útvaru Košice vyplýva, že Východoslovenské tehelne n.p. v
prílohe tohto listu doručovali Okresnému investorskému útvaru 5 vyhotovení administratívnej dohody
o prevode časti parciel F. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X zapísaných v Pkv F. XXXXX, XXXX, XXXX, XXXX kat. územia Košice na potvrdenie.

Originál a 2 rovnopisy si mal adresát ponechať pre vlastnú potrebu a 2 rovnopisy dohody po potvrdení
vrátiť Východoslovenským tehelniam. Zmenu správy prevzatého majetku v pozemkovej knihe mal
obstarať nadobúdateľ.
Z listu riaditeľa Okresného investorského útvaru v Košiciach (č.l. 5) adresovaného Východoslovanským
tehelniam n.p. Košice zo dňa 28. júla 1962 vyplýva, že Okresný investorský útvar v prílohe tohto listu

vrátil 2 rovnopisy administratívnej dohody zn. S 194/62 zo dňa 23.7.1962 o prevode správy národného
majetku v súvislosti s výstavbou Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa, po podpísaní, adresátovi.
Žalobcasúdupredložilgeometrický(polohopisný)plánF.I./XXX-XXX-XXna(č.l.22)zodňa30.11.1961,
bez jeho grafickej časti, geometrický plán č. 61/2002 na určenie vlastníckeho práva parciel F. XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXX/X a grafickú identifikáciu parciel pozemkovej knihy

na stav katastra nehnuteľností F. X/XXXX, z ktorých vplýva, že parcely, ktoré boli predmetom Dohody
o prevode správy národného majetku uzavretej dňa 28.7.1962 medzi Východoslovenskými tehelňami
n.p. a Československým štátom - MsNV Košice sú identifikované s parcelami, ktoré tvoria predmet tohto
konania.
Krajský súd v Košiciach v konkurznej veci úpadcu Východoslovenské tehelne š.p. v likvidácii opatrením

zo dňa 9.7.2004 sp. zn.: 2K 620/95 (č.l. 55), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.7.2004 rozhodol
o predaji majetku patriaceho do konkurznej podstaty tak, že súhlasil s predajom nehnuteľného majetku
úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre COMPCAR s.r.o. Slovenská 67, Prešov,
IČO: 31706843, pričom medzi predávanými pozemkami sa nachádzali aj parcely tvoriace predmet tohto
konania. Krajský súd v Košiciach cit. opatrením uložil správcovi konkurznej podstaty uzavrieť kúpnu

zmluvu s vybraným záujemcom do 30 dní od právoplatnosti tohto opatrenia. Krajský súd prihliadol pri
rozhodovanínastanoviskosprávcu,žezáujemcasplnilpodmienkypredajamajetkuúpadcu,navrhovaná
kúpna cena je primeraná nakoľko ide o pozemky, ktoré sa nachádzajú na bývalých pieskoviskách, sú
zdevastované, neudržiavané. V neposlednom rade ide o pozemky, na ktorých sa nachádzajú miestne
a mestské komunikácie. Pozemky je možné využiť iba z dlhodobého hľadiska za vynaloženia vysokých

finančných nákladov.
Kúpnou zmluvou o predaji časti konkurznej podstaty uzavretou dňa 9.7.2004 JUDr. Jozef Vaško, správca
konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské tehelne Košice štátny podnik v likvidácii ako predávajúci
previedol vlastnícke právo (okrem iných) sporných pozemkov zapísaných na LV č. XXXX katastrálneho
územia Južné mesto, obec D. – A., C. D. E. ako parcela F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 9056 m2,

parcela F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 5687 m2, parcela F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere
8105 m2, parcela F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 1820 m2, parcela F. XXXX/X – ostatné plochy
vo výmere 5158 m2 a parcela F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 133 m2 do výlučného vlastníctva
žalovaného ako kupujúceho za kúpnu cenu (za všetky, nielen sporné pozemky) vo výške 1.001.000,-
Sk. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra Košice dňa

28.7.2004 pod č. J. XXX/XXXX (č.l. 539, 538).
Zlistuvlastníctvač.XXXXkatastrálnehoúzemiaJužnémesto,obecKošicevyhotoveného9.10.2008(č.l.
107) súd zistil, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania boli zapísané ako výlučné vlastníctvo SR
- Východoslovenské tehelne š.p. v likvidácii titulom žiadosti o zápis. Vklad vlastníckeho práva v prospech
žalovaného bol povolený pod č. J.–XXX/XXXX dňa 28.7.2004.

Žalobca súdu predložil Protokol o prechode vlastníckeho práva Slovenskej republiky k nehnuteľnému
majetku do vlastníctva obce spísaný na základe § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v znení neskorších prepisov dňa 20.11.2008 medzi odovzdávajúcim SR – Obvodným
úradom v Košiciach a preberajúcim Mestom Košice. Predmetom prechodu vlastníctva sú pozemkyv katastrálnom území Južné mesto, obec Košice – JUH a to parc. F. XXXX/X – ostané plochy vo
výmere 9056 m2, parc. F. XXXX/X – ostané plochy vo výmere 5687 m2, parc. F. XXXX/X – ostané
plochy vo výmere 6026 m2, parc. F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 1820 m2, parc. F. XXXX/X –

ostatné plochy vo výmere 2201 m2, parc. F. XXXX/X – ostatné plochy vo výmere 133 m2, ktoré vznikli
z pozemnoknižných parciel F. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX a XXXX katastrálneho územia Košice. Uvedený
nehnuteľný majetok, podľa článku 3 cit. protokolu, prešiel dňom 1.5.1991 do vlastníctva mesta Košice
(č.l. 133).

Parcely zapísané na LV č. XXXX k. ú. Južné mesto vyhotoveného dňa 11.12.2023 vo vlastníctve
žalovaného nie sú predmetom tohto konania (č.l. 568).
Sporné parcely sú zapísané v prospech žalobcu na LV č. XXXXX k. ú. A. B. ako parc. F. XXXX/X –
zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 3067 m2, parc. F. XXXX/X – zastavaná plocha a nádvorie
vo výmere 4120 m2, parc. F. XXXX/X – ostaná plocha vo výmere 2935 m2, parc. F. XXXX/X –
zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 1228 m2, parc. F. XXXX/X – ostatná plocha vo výmere 2201

m2, parc. F. XXXX/X – ostatná plocha vo výmere 133 m2 titulom rozsudku Okresného súdu Košice II
číslo: 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach číslo
2Co/253/2013-306 zo dňa 13.11.2014 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (G. F. XXXX/X,
G. F. XXXX/X, G. F. XXXX/X, G. F. XXXX/X, G. F. XXXX/X, G. F. XXXX/X) pod číslom Z-516/15 zo dňa
23.1.2015 - 443/15 (č.l. 616).

Z rozhodnutia Správy katastra Košice č. X-43/2003 zo dňa 28.5.2004, vyplýva, že v r. 2003
Východoslovenské tehelne Košice š. p. v likvidácii požiadali o zápis pozemnoknižnej parcely F. XXXX
kat. úz. D. vo vlastníctve Čsl. štátu a v správe Východoslovenských tehelní Košice š. p. z dôvodu,
že pozemnoknižná parc. F. XXXX kat. úz. D. bola na základe Hospodárskej zmluvy o prevode správy
národného majetku zo dňa 4.12.1974 prevedená do vlastníctva Čsl. štátu v správe MsNV Košice

(právneho predchodcu mesta Košice) (č.l. 493, 494).
Dňa 30.3.2005 sa konalo stretnutie medzi zástupcami žalobcu a žalovaného zvolaného žalobcom.
Predmetom rokovania bolo majetkoprávne vysporiadanie sporných pozemkov vo vlastníctve
žalovaného. Zúčastnení sa dohodli, že do 15 dní bude zvolané ďalšie stretnutie, na ktorom zástupcovia
oboch strán prerokujú spôsob majetkoprávneho vysporiadania sporných pozemkov (č.l. 492).

8. Podľa ust. § 416 C.s.p., len čo nadobudne rozsudok o povolení obnovy konania právoplatnosť, súd
bez ďalšieho vec znova prejedná. Pritom prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní aj
v obnovenom konaní.

9. Podľa ust. § 417 ods. 1 - 3 C.s.p., ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne,
zamietne rozsudkom návrh na jeho zmenu. Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, novým
rozhodnutím nahradí pôvodné rozhodnutie. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd o nároku na
náhradu trov pôvodného konania i obnoveného konania.

10. Podľa ust. § 418 C.s.p., právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím
dotknuté.

11. Súd v zmysle cit. ustanovení Civilného sporového poriadku, po právoplatnom povolení obnovy
konania, vec opätovne prejednal a prihliadol na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní aj v

obnovenom konaní. Rozhodnutie súdu v obnovenom konaní závisí od zistenia, k akému záveru dospel
po preskúmaní skutkového stavu.

12. Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 24.11.2017 sp. zn. 20C/591/2015 povolil obnovu konania
vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18C/154/2012. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

2.8.2019.

13. Žalobca navrhoval, aby súd zamietol návrh na zmenu rozsudku Okresného súdu Košice II
č. 18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 (ktorým súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel), ktorý
žalobca považuje za vecne správny (z dôvodov uvedených v bode 5.).

14. Žalovaný navrhol v súlade s § 417 ods. 2 C.s.p. rozsudok Okresného súdu Košice II č. k.
18C/154/2012-260 zo dňa 26.2.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice II č. k.18C/154/2012-317 zo dňa 29.1.2015 nahradiť týmto novým rozhodnutím: Súd konanie vedené pod sp.
zn. K2-18C/154/2012 zastavuje (z dôvodov uvedených v bode 6.).
Podľa názoru žalovaného rozsudok ESĽP z 9.6.2015 č. 25132/13 má kasačný účinok na uznesenie NS

SR č. 6MCdo/1/2011, ktorým bol, podľa rozsudku ESĽP, porušený čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v dôsledku čoho rozsudok Okresného súdu Košice II č. 24C/41/2008 zo dňa
27.2.2009 (ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. 2Co/158/2009 zo dňa 8.10.2009, majú silu res iudicata a preto obnovené konanie
č. 18C/154/2012 je potrebné zastaviť.

15. Rozhodnutím ESĽP bolo vyslovené porušenie čl. 6 dohovoru, avšak iba vo vzťahu k procesnému
účinku uznesenia NS SR č. 6MCdo/1/2011, pričom jeho hmotnoprávny účinok ostal s odkazom
na zákonnosť vnútroštátnej úpravy nedotknutý. Otázka hmotnoprávneho posúdenia veci nebola
problematickou zo strany ESĽP ani zo strany Ústavného súdu SR.
Z pohľadu ESĽP nebol v uznesení najvyššieho súdu podstatný jeho hmotnoprávny účinok, pretože ten

bol iba výsledkom zákonnosti aplikácie domáceho práva, podstatným bol jeho procesný účinok, ktorý
nemal nastať, pretože umožnil odlišný hmotnoprávny názor na posúdenie sporu a odlišný hmotnoprávny
názor nemal byť dôvodom na nové prerokovanie veci, lebo týmto bol porušený princíp právnej istoty.
Princíp právnej istoty (podľa názoru ESĽP – bod 69 rozsudku) môže byť prelomený jedine pri náprave
vady, ktorá predstavuje okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, závažnú vadu alebo justičný

omyl, ktorý by bol viac ako len samotná existencia dvoch názorov na vec.
Aj ústavný súd vecne preskúmal hmotnoprávny názor najvyššieho súdu uvedený v uznesení č.
6MCdo/1/2011 a súhlasil s ním ako s ústavne konformným, v súlade s platnou právnou úpravou a aj
vecne správnym.
K uvedeným záverom dospel ústavný súd v uznesení č. II. ÚS 421/2012 zo dňa 11.10.2012 (ktorým

odmietol prvú ústavnú sťažnosť žalovaného), v uznesení č. I. ÚS 154/2015 zo dňa 16.9.2015 (ktorým
odmietol druhú ústavnú sťažnosť žalovaného), v uznesení č. I. ÚS 76/2016 zo dňa 11.5.2016 (ktorým
povolil obnovu konania vedeného na ústavnom súde pod sp.zn. II. ÚS 421/2012) a tiež v uznesení č. II.
ÚS 421/2012-53 zo dňa 13.12.2016 (ktorým odmietol tretiu ústavnú sťažnosť žalovaného).
Žalovaný ústavnými sťažnosťami namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a porušenie práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením NS SR č. 6MCdo/1/2011 (resp. rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. 2Co/253/2013 – v prípade druhej sťažnosti) a žiadal, aby ústavný súd uznesenie
NS SR č. 6MCdo/1/2011 zrušil.

16. ESĽP sa v bodoch 65. – 78. rozsudku zaoberal procesnými účinkami uznesenia NS SR na konanie,
ktoré mu predchádzalo. Hoci konštatoval, že „nie je presvedčený, že vada pričítaná nižším súdom
predstavovala okolnosti podstatného a naliehavého charakteru, závažnú vadu alebo justičný omyl, ktorý
by bol viac ako len samotná existencia dvoch názorov na vec“ (bod 69) a že „považuje za relevantné to,
že v pôvodnom konaní sa súdy nižšieho stupňa priamo zaoberali právnou domnienkou, aplikácia ktorej

bola neskôr napadnutá generálnym prokurátorom, že oba súdy dospeli k rovnakému záveru“ (bod 74),
vec po hmotnoprávnej stránke neposúdil v tom zmysle, že nevyslovil svoj právny názor ohľadom toho, s
ktorým z dovtedy vyslovených právnych názorov (okresného a krajského súdu alebo najvyššieho súdu)
súhlasí príp. či má odlišný právny názor.

17. V danom prípade je nepochybné, že ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru uznesením
NS SR č. 6MCdo/1/2011 a priznal žalovanému finančné zadosťučinenie vo výške 7.500,- eur. Podľa
čl. 46 dohovoru je zmluvný štát povinný zabezpečiť ukončenie porušovania práv a zjednať nápravu
jeho dôsledkov tak, aby tieto opatrenia boli zlučiteľné so závermi a duchom rozsudku ESĽP. Náprava
sa zabezpečuje finančným zadosťučinením a uvedením veci do pôvodného stavu, t.j. stavu, v ktorom

sa sťažovateľ (žalovaný) nachádzal pred porušením dohovoru. Aj keď ESĽP nie je vo vzťahu k
vnútroštátnym orgánom aplikácie práva vybavený priamou kasačnou pôsobnosťou, predstavuje jeho
rozsudok v časti, v ktorej sa vyjadruje o porušení práv garantovaných dohovorom, autoritatívne riešenie
týchto otázok a preto musia byť jeho závery vnútroštátnymi orgánmi aplikácie práva rešpektované bez
ohľadu na pochybnosti o jeho správnosti či úplnosti (implicitný kasačný účinok). Všeobecné súdy sú po

rozhodnutí ESĽP povinné, a to napriek záverom vyplývajúcim z kasačného uznesenia najvyššieho súdu
a uznesenia ústavného súdu, premietnuť závery vyplývajúce z rozsudku ESĽP do svojich rozhodnutí,
a to tak, aby sa navrhovateľ dostal, čo sa týka právneho posúdenia základu jeho nároku, do stavu, v
ktoromsanachádzalvčasepredvydanímkasačnéhouznesenianajvyššiehosúdu,keďžeprávnezáveryvyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu, ako aj uznesenia ústavného súdu sú v dôsledku vydania
rozsudku ESĽP prelomené (uznesenie ÚS SR č. IV. ÚS 261/2021).
Za situácie, keď ESĽP sa zaoberal len procesnými účinkami uznesenia NS SR, pričom jeho rozsudok

nemá priamy kasačný účinok na uznesenie NS SR č. 6MCdo/1/2011 a predmetné uznesenie nebolo
zrušené ani ústavným súdom, súd v tomto konaní posudzoval základ nárokov strán po hmotnoprávnej
stránke podľa stavu, ktorý bol pred vydaním uznesenia najvyššieho súdu. Náprava dôsledkov porušenia
práv žalovaného podľa čl. 6 dohovoru bola zabezpečená už samotným povolením obnovy a v tomto
konaní opätovným prejednaním veci po povolení obnovy bez viazanosti právnym názorom vysloveným

v uznesení NS SR č. 6MCdo/1/2011. Z uvedených dôvodov nie je možné konanie zastaviť pre prekážku
rozhodnutej veci (24C/41/2008) tak ako to navrhoval žalovaný.

18. Podľa ustanovenia § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

19. Naliehavý právny záujem na tomto určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam je daný tým,
že rozhodnutie súdu v pôvodnom konaní bolo podkladom pre vykonanie zmeny zápisu sporných
nehnuteľností v katastri nehnuteľností a v tomto obnovenom konaní odstráni stav právnej neistoty medzi
stranami sporu.

20. Podľaust.§18ods.1zákonač.328/1991Zb.okonkurzeavyrovnanívzneníúčinnomdo31.7.2004,
súpispodstaty(ďalejlen"súpis")vykonásprávcapodľapokynovsúduspoužitímzoznamupredloženého
úpadcom. Ak úpadca nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie
zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi.

21. Podľa ust. § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do
31.7.2004, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou
o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú
zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v

lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba
nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

22. Podľa ust. § 39 0bčianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

23. V danom prípade medzi stranami bolo nesporné, že v čase vyhlásenia konkurzu na
Východoslovenské tehelne Košice š.p. v likvidácii k 20.11.1997 (č.l. 553) boli sporné pozemky zapísané
v pozemkovej knihe ako výlučné vlastníctvo Východoslovenských tehelní š.p.. Na základe návrhu
správcu konkurznej podstaty bol vykonaný zápis sporných pozemnoknižných parciel do katastra

nehnuteľností ako parcely C-KN v prospech Východoslovenských tehelní Košice š.p. v likvidácii
v roku 2003 podľa geometrického plánu F. XX/XXXX (č.l. 81) na LV č. XXXX katastrálneho územia
Južné mesto, obec Košice (č.l. 107). Správca konkurznej podstaty na základe opatrenia Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2K 620/95 zo dňa 9.7.2004 predal sporný nehnuteľný majetok úpadcu zapísaný do
konkurznej podstaty mimo dražby žalovanému. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného do

katastra nehnuteľností bol povolený dňa 28.7.2004 pod F. J./XXXX (č.l. 538, 539).
Žalobca tvrdil, že nemal vedomosť o tom, že sa vedie konkurzné konanie voči úpadcovi
Východoslovenským tehelniam š.p. v likvidácii, v dôsledku toho si neuplatnil svoj nárok, podľa ktorého
nemali byť do súpisu zaradené pozemky, ktoré sú predmetom tejto žaloby, nepodal ani vylučovaciu
žalobu, teda žiadnym spôsobom si neuplatnil svoj nárok ani voči úpadcovi ani voči správcovi na

konkurznom súde. Prvý krát sa svojich vlastníckych práv k predmetným pozemkom domáhal podaním
tejto žaloby na určenie vlastníckeho práva, ktorá bola súdu doručená dňa 22.4.2008.
Z rozhodnutia Správy katastra Košice č. K./XXXX zo dňa 28.5.2004, vyplýva, že žalobca ako účastník
tohto katastrálneho konania mal vedomosť o prebiehajúcom konkurznom konaní, keďže druhým
účastníkom tohto katastrálneho konania boli Východoslovenské tehelne Košice š. p. v likvidácii

zastúpené správcom konkurznej podstaty (č.l. 494).
Nebolo však preukázané, že žalobca mal informácie o zápise sporných pozemkov do katastra
nehnuteľností na LV č. XXXX k. ú. Južné mesto do vlastníctva Východoslovenských tehelní Košice š. p.v likvidácii a ich následnom speňažení a správcom konkurznej podstaty ani konkurzným súdom nebol
vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote.

24. Z Dohody o prevode správy národného majetku (č.l. 7) uzavretej medzi odovzdávajúcou
organizáciou - Východoslovenskými tehelňami, národným podnikom Košice a preberajúcou
organizáciou - Československým štátom - MsNV Košice v zast. Okresným investorským útvarom Košice
dňa 28.7.1962 súd mal preukázané, že sporné pozemky boli na základe tejto dohody prevedené do
správy bývalého MsNV Košice. Žalobca síce predložil len odpis tejto dohody, jej originál predložiť

nevedel, preto žalovaný spochybnil aj samotnú existenciu takejto dohody. Súd nemal pochybnosti o tom,
že odpis tejto dohody bol vyhotovený z existujúceho originálu dohody z dôvodu, že žalobca predložil aj
korešpondenciu medzi účastníkmi dohody (č.l. 6, 5), z obsahu ktorej jednoznačne vyplýva, že k uzavretiu
takejto dohody došlo. Naviac, podľa dohody aj korešpondencie, účelom prevodu správy majetku bola
výstavba Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach, ku ktorej výstavbe v nasledujúcom
období aj nepochybne došlo. Súd sa stotožňuje so žalovaným v tom, že bývalé MsNV v Košiciach

nesplnilo svoju povinnosť – zabezpečiť zápis tejto dohody do pozemkovej knihy resp. do katastra
nehnuteľností podľa zákona č. 22/1964 Zb., táto skutočnosť je ale bez právneho významu, nakoľko zápis
právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný (deklaratórny)
účinok.

25. Podľa ust. § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí prechádzajú
z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú. Veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti
tohto zákona.

26. Dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991 došlo k prechodu sporných
pozemkov do vlastníctva žalobcu podľa § 2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. o čom svedčí aj Protokol
o prechode vlastníckeho práva Slovenskej republiky k nehnuteľnému majetku do vlastníctva obce (č.l.
133) zo dňa 20.11.2008. Žalobca bol povinný podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na

zápis do evidencie nehnuteľností podľa § 14 ods. 4 cit. zákona. Nesplnenie tejto povinnosti žalobcom
však nie je právne významné, pretože zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal
právotvorný, ale iba evidenčný (deklaratórny) účinok.

27. Otázku, či dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní sa

vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola zapísaná do súpisu konkurznej podstaty,
pričom nebol konkurzným súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti
správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty riešil NS SR v rozsudku sp.zn.:
5Cdo/194/2008 zo dňa 11.9.2009 a dospel ohľadne takto vymedzenej právnej otázky k nasledovnému
záveru:

Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra
2005 (resp. do 31.7.2004), platí, že ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu
podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch,
ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu
zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V

prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Ostatná
veta citovaného ustanovenia upravuje právnu domnienku, podľa ktorej, ak žaloba o vylúčenie veci zo
súpisu podstaty (vylučovacia žaloba) nie je podaná v súdom určenej lehote, predpokladá sa, že vec je
do súpisu zahrnutá oprávnene.
Právna domnienka (prezumpcia) znamená, že podľa zákona sa určitá právna skutočnosť považuje

za existujúcu, ak nastala iná právna skutočnosť. Zákon tak v niektorých prípadoch uľahčuje potrebné
zistenie tým, že ustanoví právnu domnienku, v ktorej formuluje závery opierajúce sa o všeobecnú
skúsenosť. Právne domnienky (prezumpcie) sa ustanovujú v záujme zabezpečenia právnej istoty.
Simulujú existenciu určitého faktu, ktorý je právnou skutočnosťou. Výklad právnej normy ustanovujúcej
právnu domnienku (prezumpciu), keďže sa pri ňom musí zabezpečiť najvyššia miera právnej istoty, musí

byť doslovný (adekvátny) a nemôže byť v žiadnom prípade rozširujúci.
Zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a
vyrovnanípoužitýchslovanimiutváranýchvietmožnovyvodiť,žedomnienkaustanovenávpredmetnom
ustanovení je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe (tomu,kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie vylučovacej žaloby a poučí ju, že
vec(majetok)bolazapísanádosúpisuaoprávnychdôsledkochnepodaniažaloby.Akvovzťahuktakejto
tretej osobe uznesenie nebolo vydané, nenastávajú právne dôsledky podľa uvedeného ustanovenia.

28. Súd ako predbežnú otázku posudzoval platnosť zmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty
previedol sporné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného. V konaní bolo nesporné
medzi stranami, že predmetné pozemky boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu
(Východoslovenské tehelne, š.p.) a následne aj speňažené predajom žalovanému, za situácie, keď

žalobca nemal informácie o zápise a speňažení pozemkov a správcom konkurznej podstaty ani
konkurzným súdom nebol vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote.
Keďže v predmetnej právnej veci konkurzný súd oprávnenej osobe - žalobcovi neuložil, aby v lehote
určenej súdom podala vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz a nepoučil ju
o tom, že vec bola zapísaná do súpisu a o právnych následkoch nepodania žaloby, nemohla nastať
domnienka ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Z hľadiska vzniku tejto domnienky nebolo pritom významné, z akého dôvodu konkurzný súd takto
nepostupoval (napr. preto, že správca konkurznej podstaty nezapísal majetok úpadcu alebo tretej osoby
s poznámkou, alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že vec bola zapísaná do súpisu a pod.).
V takomto prípade možno speňaženie považovať za platné, len ak tu nie sú okolnosti spochybňujúce
zaradenie veci do súpisu. Pokiaľ tu také okolnosti sú, je povinnosťou správcu konkurznej podstaty podľa

§ 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie
spochybňujú.Následnejepovinnosťoukonkurznéhosúduvzmysle§12zákonač.328/1991Zb.vykonať
potrebné zistenia na odstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu alebo dať v tomto smere
správcovi príslušné pokyny. V prípade nedodržania tohto postupu je kúpna zmluva, ktorou správca
konkurznej podstaty speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne neplatná pre

rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

29. V prejednávanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že tu boli dané okolnosti spôsobilé
vyvolať u konkurzného správcu i konkurzného súdu pochybnosti o zaradení sporných pozemkov
do súpisu podstaty – skutočnosť, že na pozemkoch sa už niekoľko desaťročí nachádza stavba

štvorprúdovej komunikácie s električkovými pásmi, pásmom zelene a priľahlými chodníkmi. Sporné
pozemky preto mali byť zapísané do súpisu podstaty s poznámkou, že sú tu dôvody spochybňujúce ich
zaradenie do súpisu. Následne, poznajúc všeobecne záväzné právne predpisy a miestne pomery, mal
správca, prípadne konkurzný súd, zistiť vlastníka stavby komunikácie a jeho stanovisko o oprávnenosti
stavby ako aj o právnom stave pozemkov, na ktorých bola zriadená. Konkurzný správca však takto

nepostupoval a konkurzný súd dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov žalovanému napriek
tomu, že vedel o ich zastavanosti komunikáciou. Kúpnu zmluvu, ktorou správca predal žalovanému
pozemky, ktoré mal nadobudnúť zo zákona č. 138/1992 Zb. do vlastníctva žalobca, teda osoba odlišná
od úpadcu, treba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom. Žalovaný
majúc informáciu o zastavanosti kupovaných pozemkov komunikáciou, musel pri zachovaní náležitej

opatrnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, ktorá
môže byť kúpnou zmluvou ukrátená na svojich právach. Nemohla byť preto presvedčená o poctivosti
a správnosti svojho konania. Túto morálno-právnu požiadavku na vlastné i očakávané cudzie správanie
nemôže ospravedlniť ani opatrenie konkurzného súdu, nerešpektujúce ochranu práv tretej osoby.
Absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli porušené

práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi
(§ 39 Obč. zákonníka).

30. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalobca je výlučným vlastníkom
sporných nehnuteľností, rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn.: 18C/154/2012-260 zo dňa

26.2.2013 je vecne správny, preto návrh žalovaného na jeho zmenu zamietol.

31. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 225 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 417 ods. 3 C.s.p.
a žalobcovi, ktorý bol v tomto spore úspešný, priznal nárok na náhradu trov pôvodného aj obnoveného
konania v rozsahu 100 % preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov vzniknutých

v tomto konaní.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd
Košice v dvoch písomných vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§

127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody § 365 C.s.p.) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.