Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/122/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610208227
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2610208227.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v spore žalobkýň: 1. A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
A. XXXX/X, B., 2. D. E. C., nar. X.XX.XXXX, bytom F. G. X/X/X, XXXX H., I., Rakúska republika, proti
žalovaným: 1. D. C., nar. XX.X.XXXX, bytom J. J. XXX, 2. K. L., nar. XX.X.XXXX, bytom J. J. XX, 3. M. L.,
nar. X.XX.XXXX, bytom G. XXX, 4. E. C., nar. XX.X.XXXX, bytom J. J. XXX, 5. J. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom J. J. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, na odvolanie žalovaných
1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11C/26/2019-689 zo dňa 11. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že nehnuteľnosti
nachádzajúcesavk.ú.J.J.,obecJ.J.,okresSenica,evidovanéOkresnýmúradomSenica,katastrálnym
odborom, a to:
parcela č. register výmera v m2 druh pozemku č. LV spoluvlastnícky podiel

5789 „C“ 666 orná pôda XXXX 1/1
6270 „C“ 34930 orná pôda XXXX 1/1
5505 „C“ 50267 orná pôda XXXX 59/10164
5847 „C“ 28200 orná pôda XXXX 59/10164
5878 „C“ 13213 trvalé trávne porasty XXXX 59/10164
5889 „C“ 16131 orná pôda XXXX 59/10164

6016 „C“ 7255 ostatné plochy XXXX 59/10164
6209 „C“ 632982 lesné pozemky XXXX 59/10164
6211 „C“ 5726 lesné pozemky XXXX 59/10164
6212 „C“ 12442 lesné pozemky XXXX 59/10164
6215 „C“ 7491 lesné pozemky XXXX 59/10164

6561 „C“ 16856 orná pôda XXXX 59/10164
6022 „C“ 6614 lesné pozemky XXXX 59/10164
6866 „C“ 8971 lesné pozemky XXXX 59/10164
6104 „C“ 651 ostatné plochy XXXX 27/651
472/1 „E“ 91 orná pôda XXX 4/12
3621 „E“ 31 trvalé trávne porasty XXX 4/12

3622 „E“ 827 orná pôda XXX 4/12
3363/2 „C“ 68 orná pôda XXX 1/28
4044/1 „E“ 338 orná pôda XXX 1/28
4044/2 „E“ 335 orná pôda XXX 1/28
5778 „C“ 1171 orná pôda XXXX 77/1171

156/1 „C“ 1521 trvalé trávne porasty X 10/40
5115 „C“ 21741 orná pôda XXXX 59/10164
5457 „C“ 93020 orná pôda XXXX 59/10164
5890 „C“ 19905 trvalé trávne porasty XXXX 59/10164
6196 „C“ 4836 ostatné plochy XXXX 59/10164
6416 „C“ 413 orná pôda XXXX 15/413481/1 „E“ 155 orná pôda XXX 11/168
3635 „E“ 123 trvalé trávne porasty XXX 11/168
3636 „E“ 486 trvalé trávne porasty XXX 11/168

3637 „E“ 1014 orná pôda XXX 11/168
patria do dedičstva po poručiteľke K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX,
napadnutý II. výrok r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú.

J. J., obec J. J., okres Senica, evidované Okresným úradom Senica, katastrálnym odborom, a to:
parcela č. register výmera v m2 druh pozemku č. LV spoluvlastnícky podiel
5789 „C“ 666 orná pôda XXXX 1/1
6270 „C“ 34930 orná pôda XXXX 1/1
5505 „C“ 50267 orná pôda XXXX 59/10164

5847 „C“ 28200 orná pôda XXXX 59/10164
5878 „C“ 13213 trvalé trávne porasty XXXX 59/10164
5889 „C“ 16131 orná pôda XXXX 59/10164
6016 „C“ 7255 ostatné plochy XXXX 59/10164
6209 „C“ 632982 lesné pozemky XXXX 59/10164

6211 „C“ 5726 lesné pozemky XXXX 59/10164
6212 „C“ 12442 lesné pozemky XXXX 59/10164
6215 „C“ 7491 lesné pozemky XXXX 59/10164
6561 „C“ 16856 orná pôda XXXX 59/10164
6022 „C“ 6614 lesné pozemky XXXX 59/10164

6866 „C“ 8971 lesné pozemky XXXX 59/10164
6104 „C“ 651 ostatné plochy XXXX 27/651
472/1 „E“ 91 orná pôda XXX 4/12
3621 „E“ 31 trvalé trávne porasty XXX 4/12
3622 „E“ 827 orná pôda XXX 4/12

3363/2 „C“ 68 orná pôda XXX 1/28
4044/1 „E“ 338 orná pôda XXX 1/28
4044/2 „E“ 335 orná pôda XXX 1/28
5778 „C“ 1171 orná pôda XXXX 77/1171
6104 „C“ 651 ostatné plochy XXXX 27/651

156/1 „C“ 1521 trvalé trávne porasty X 10/40
5115 „C“ 21741 orná pôda XXXX 59/10164
5457 „C“ 93020 orná pôda XXXX 59/10164
5890 „C“ 19905 trvalé trávne porastyXXXX 59/10164
6196 „C“ 4836 ostatné plochy XXXX 59/10164

6416 „C“ 413 orná pôda XXXX 15/413
481/1 „E“ 155 orná pôda XXX 11/168
3635 „E“ 123 trvalé trávne porasty XXX 11/168
3636 „E“ 486 trvalé trávne porasty XXX 11/168
3637 „E“ 1014 orná pôda XXX 11/168,

patria do dedičstva po poručiteľke K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX, II.
výrokom určil, že žalovaní 1., 2., 3., 4. a 5. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyniam 1.
a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 137 písm. c), § 470 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 34, §
38 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj
„Občiansky zákonník“), s poukazom aj § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

3. Prvoinštančný súd vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 30.3.2010 uzavrela K. C., nar. XX.XX.XXXX

ako darkyňou a D. C., nar. XX.XX.XXXX ako obdarovaná darovaciu zmluvu, za základe ktorej darkyňadarovala svoje podiely na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v Obci J. J. a k.ú. J. J., zapísaných na
listoch vlastníctva pre Obec J. J. a k.ú. J. J. č. XXXX, č. XXX, č. X, č. XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX,
č. XXXX, č. XXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX žalovanej 1. (dcére D. C.). S poukazom na

uznesenie Okresného súdu Malacky č. k. 13D/375/2022-32, Dnot 85/2023 zo dňa 6.4.2023 (nadobudlo
právoplatnosť dňa 14.4.2023), že D. C., A. I., nar. XX.XX.XXXX dňa XX.XX.XXXX zomrela. Nebohá D.
C. bola manželkou nebohého I. C., syna poručiteľky K. C. a matkou žalovaných 3., 4. a 5. (M. L., nar.
XX.XX.XXXX, E. C., nar. XX.XX.XXXX a J. C., nar. XX.XX.XXXX) a rovnako ako žalovaní 3., 4. a 5. bola
dedičkou v konaní o dedičstve po poručiteľke K. C., a to titulom dedenia po svojom nebohom manželovi

I. C.. K. C., nar. XX.XX.XXXX dňa XX.XX.XXXX zomrela, dedičské konanie po poručiteľke je vedené na
tunajšom súde pod sp. zn. 11D/40/2010, doteraz nebolo ukončené a je prerušené až do právoplatného
rozhodnutia v predmetnej veci. Z výsluchu svedkyne D. E. C. (sestra žalobkyne 1. a neter žalovanej 1.)
vyplýva, že starú matku K. C. navštívila predposlednýkrát koncom roku 2009, kedy už bola nemohúca,
len sedela, poznala ju, ale stále len plakala a pýtala lieky. Naposledy ju navštívila spolu so svojimi rodičmi
víkend predtým ako zomrela, vtedy už len ležala, nerozprávala, na svedkyňu a jej matku už nereagovala

a na svojho syna, teda otca svedkyne, reagovala len tak, že jej tiekli slzy. Svedkyňa videla prepúšťaciu
správu K. C. z nemocnice, v ktorej bolo uvedené, že táto je liekonarkoman. Svedkyňa tvrdila, že pokiaľ si
pamätá jej stará matka vždy bola závislá od liekov. Pri predposlednej návšteve svedkyne u starej matky
koncomroku2009,kedybolatátoveľmiemotívna,plakala,kričalaapýtalalieky,jejtietožalovaná1.dala.
Svedkyňa uviedla, že si pamätá ako sa jej stará matka K. C. s ňou, jej rodičmi a sestrou bavila o svojom

majetku, a to vtedy, keď nebola pri tom prítomná žalovaná 1. a vyjadrovala obavy, že ak zomrie skôr ako
jej syn J. C. tak teta, teda žalovaná 1. ho vyhodí z domu. K. C., jej syn J. C. a dcéra D. C., teda žalovaná
1. žili v spoločnej domácnosti. G. J. C. však svoju matku K. C. predumrel. Z výsluchu svedkyne K. L.
(teta žalobkyne 1. a sestra žalovanej 1.) vyplýva, že svoju matku K. C. navštevovala skoro každý deň,
pretože bývali v jednej obci. Nepamätala si presne, kedy jej matka zomrela. Tvrdila, že jej matka nemala

vážnejšie zdravotné problémy, len ju boleli kríže a hlava, nikdy nebola hospitalizovaná v nemocnici a ani
vinomzariadení,vždysaliečilalendoma.Nikdyanipredsmrťounemalavýpadkypamäti,ani„nestrácala
rozum“. Matka s ňou občas rozprávala o svojich majetkoch, a vtedy jej hovorievala, že keď sa s ňou niečo
stane, tak všetok jej majetok má zostať tomu, kto ju doopatruje. Nikdy nevyjadrila obavu, že žalovaná
1. by vyhodila brata J. z domu, ak by zomrela skôr ako brat J.. Na otázky právneho zástupcu žalobkyne

1. svedkyňa odpovedala, že je nezamestnaná, poberá sociálny príspevok a žalovaná 1. jej dáva jedlo.
Z výsluchu svedka I. C. (strýko žalobkyne 1. a brat žalovanej 1.) vyplýva, že nepamätá presný dátum a
dokonca ani rok smrti svojej matky K. C.. Svoju matku navštevoval každý týždeň, 25 rokov sa staral, aby
mala dostatok dreva a toto jej chodil rezať. Naposledy svoju matku videl týždeň pred smrťou, rozprávali
sa zase o dreve, či bude mať drevo stále na starosti. S matkou sa o jej majetkoch nikdy nerozprával,

pretože bol spokojný, že sestra sa o ňu stará, on len pomáhal s tým drevom. Vedel, že jeho matka mala
zdravotné problémy, ktoré boli spôsobené jej starobou, vedel, že užívala lieky, lebo mala zlomenú nohu i
to, že bola v nemocnici v Pezinku, ale pred ním sa nikdy nesťažovala. Matka nikdy pred ním nevyjadrila
obavu, že ak by zomrela skôr ako žalovaná 1., tak že žalovaná 1. brata J. vyhodí z domu, pretože
matka, brat J. i rodina žalovanej 1. bývali spolu. Pri posledných návštevách nikdy nepostrehol, že by

matka „strácala rozum“, keď sa bavili o dreve musela mať rozum. Celá rodina, teda všetci súrodenci,
sa stretávali len pri „zabíjačke“, kedy prišiel i brat L., aby si mohol zobrať mäso, inak chodil málo, len
keď niečo potreboval zobrať, zemiaky, fazuľu a pod. Z výsluchu svedka A. C. (bratranec žalobkyne 1.
a syn žalovanej 1.) vyplýva, že žil v spoločnej domácnosti so svojou starou matkou K. C., ako i so
svojimi rodičmi. Stará matka sa počas života 2 až 3 krát liečila v psychiatrickej nemocnici v Pezinku z

toho dôvodu, že jej nezaberali lieky. Po poslednej hospitalizácii v Pezinku už nechodila, bola pripútaná
na lôžko, pretože mala fyzické problémy, nakoľko asi dva roky pred smrťou mala zlomenú nohu a už
odvtedy nechodila. Po poslednom návrate z nemocnice bola orientovaná v priestore a v čase, ľudí okolo
seba poznala. Svedok nevedel aké lieky užívala, dávala jej ich jeho matka, teda žalovaná 1. Posledný
mesiac pred smrťou mala už ťažké „preležaniny“. Lekárske správy ohľadom zdravotného stavu starej

matky nikdy nečítal, bavil sa s ňou len o bežných veciach. Osobne sa so starou matkou nikdy nebavil
o rozdelení jej majetku po jej smrti, avšak vie, že jej deti áno, takéto rozhovory viedli ešte počas života
starej matky, spravidla na „zabíjačkách“. Z výsluchu svedkyne N. O. (bývalá matrikárky Mesta Senica)
vyplýva, že k žalobkyni 1. a ani k žalovanej 1. nie je v žiadnom vzťahu. Začiatkom roku 2010 overovala
podpis K. C. v jej domácnosti, kam sa dostavila na žiadosť žalovanej 1., ktorej syn pre ňu prišiel autom.

Darkyňa sa jej javila po stránke duševného stavu v poriadku, orientovaná v priestore aj v čase, bola
riadneprivedomí,pýtalasajej,čiviečoidepodpisovať,čijuktomunáhodouniektonenútil.Túto udalosť
si zapamätala práve preto, že to bolo overovanie podpisu v domácnosti a predstavila si svoju matku a
bolo zrejmé, že o darkyňu je veľmi dobre postarané.4. Okresný súd s poukazom na výsluchu svedkov konštatoval, že žalovaná 1. výpoveďami svedkov
mienilapreukázať,žedarkyňaK.C.bolavčasepodpisupredmetnejdarovacejzmluvyschopnápochopiť

význam a následky svojho konania, pričom poukázal na to, že svedkyňa D. E. C. vypovedala odlišne ako
ostatní svedkovia, pokiaľ išlo o otázku ako sa darkyňa prejavovala pri svojich stretnutiach s jednotlivými
svedkami v rozhodnom čase najmä verbálne, či ich rozpoznala, vedela ich zaradiť do času a priestoru,
či vedela, čo koná a ako a na aké ochorenie sa liečila. V zásade sa dá povedať, že D. E. C. (vypočutie
ktorej navrhla žalobkyňa 1., vypovedala v prospech žalobkyne 1. a ostatní svedkovia, ktorých vypočutie

navrhla žalovaná 1. vypovedali zase v prospech žalovanej 1. Navyše výpovede svedkov I. C. a K. L.
boli mierne zmätočné. Okresný súd vzhľadom na odlišné výpovede svedkov na návrh žalobkyne 1. ako
i žalovanej 1. nariadil vo veci znalecké dokazovanie za účelom preukázania psychického stavu darkyne
K. C. ku dňu 30.03.2010, teda ku dňu podpisu darovacej zmluvy, t. j. či bola darkyňa schopná ku dňu
podpisu darovacej zmluvy posúdiť význam inštitútu darovania a uvedomiť si dôsledky svojho konania,
a či ku dňu podpisu darovacej zmluvy trpela duševnou poruchou trvalého alebo dočasného charakteru,

pre ktorú by nemala spôsobilosť vykonávať právne úkony. Zo záverov Znaleckého posudku č. 18/2015
vypracovaného znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria MUDr. Róbertom ?
lvedym,malokresnýsúdpreukázané,žedarkyňaK.C.včasepodpisudarovacejzmluvydňa30.03.2010
trpela vážnou duševnou poruchou, a to demenciou zmiešaného typu v pokročilom štádiu. Keď ide o
ochorenie trvalé a progresívne, s postihnutím kognitívnych (poznávacích) schopností, ako aj postihnutím

osobnosti. V čase krátko pred podpisom darovacej zmluvy išlo tiež o delirantný syndróm v rámci
tejto základnej poruchy - pokročilej demencie, ktorý sa prejavuje nekľudom, dezorientáciou, poruchami
vnímania a myslenia ako aj správania. Či tento delirantný syndróm bol prítomný aj v čase podpisu
darovacej zmluvy nie je možné preukázať, rovnako ako ani opak. Samotná demencia zmiešaného
typu v pokročilom štádiu však postihuje kritičnosť a súdnosť postihnutej osoby zásadným spôsobom.

Na základe znalcom zistených skutočností darkyňa nebola schopná ku dňu podpisu darovacej zmluvy
posúdiť význam inštitútu darovania a posúdiť dôsledky svojho konania. Trpela vážnou duševnou
poruchou, a to demenciou zmiešaného typu v pokročilom štádiu, pravdepodobne ešte komplikovanou
delirantným syndrómom, pre ktorú nebola spôsobilá vykonávať právne úkony. Išlo o poruchu trvalého
charakteru. Darkyňa trpela okrem už uvedených ochorení aj závislosťou na analgetikách a v dôsledku

početných ďalších somatických ochorení bola závislá na pomoc opatrovníka, starostlivosť žalovanej 1.
a podávanie liekov - analgetík, na ktorých bola závislá, čím mohlo byť ovplyvnené jej rozhodovanie, čo
vzhľadom k prítomnej duševnej poruche má podporný význam, tzn. ak by nebola prítomná demencia
zmiešaného typu mohol by mať tento fakt základný forenzný význam, inak je len podporný - sekundárny.
Znalec MUDr. Róbert ?lvedy bol vypočutý na okresnom súde a vo výpovedi uviedol, že sa v celom

rozsahu pridržiava znaleckého posudku. Na otázky žalovanej 1. uviedol, že delirantný syndróm s
poruchami myslenia a správania je stav prechodný, nie je to stav trvalý a nemenný, a preto nie je možné
vylúčiť, že sa pred a po hospitalizácii u darkyne vyskytol, resp. nie. Potvrdil, že niektoré lieky, resp.
ich nesprávna kombinácia, alebo dokonca absencia niektorých liekov, môžu navodiť stav delirantného
syndrómu. Demencia zmiešaného typu bola po prvýkrát u darkyne zistená v roku 2008, kedy jej bolo

robené CT mozgu a v rámci tohto vyšetrenia bola u nej zistená kortikálna atrofia mozgu, teda úbytok
šedejmozgovejhmoty,čojeorganickýmpodkladomprevznikdemencie,čobolohospitalizácioudarkyne
v psychiatrickej nemocnici v Pezinku v roku 2010 aj potvrdené. Demencia zmiešaného typu nie je
ochorenie prechodné, ale má charakter trvalý a nemenný, a preto s poukazom na zistenie takéhoto
ochorenia darkyne, nikdy nemôže podať znalecký posudok so záverom, že v čase podpisu darovacej

zmluvy bola duševne a psychicky v poriadku. Na otázku žalovanej 1., či delirantný syndróm mohol byť
u darkyne spôsobený i z bolestí v dôsledku dekubitov, ktoré jej v psychiatrickej nemocnici v Pezinku
neošetrovali, uviedol, že k dekubitom darkyne sa vyjadriť nevie, ale do psychiatrickej nemocnice v
Pezinku bola darkyňa prijatá práve pre delirantný syndróm, ktorý sa u nej vyskytol, takže delirantný
stav nemohol u darkyne nastať až počas hospitalizácie v dôsledku dekubitov, keďže práve pre takýto

stav, teda delirantný syndróm bola na liečenie do nemocnice prijatá. S poukazom na závery znaleckého
posudku ako i na ústne vysvetlenia znalca okresný súd dospel k záveru, že svedecké výpovede svedkov,
ktorí boli v danej veci vypočutí, sú len laickým pohľadom na vec a svedkovia neboli objektívne spôsobilí
rozpoznať skutočný duševný stav darkyne v čase podpisu darovacej zmluvy, a preto na ne neprihliadal
a ani sa nimi v odôvodnení rozsudku bližšie nezaoberá.

5. Vecne dôvodil, že vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná
dôvodne. Žalobkyne sa svojou žalobou domáhali určenia, že nehnuteľnosti špecifikované vo výroku
patria do dedičstva po poručiteľke K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX z dôvodu,žeporučiteľkaK.C.tietonehnuteľnostidarovalažalovanej1.,atonazákladedarovacejzmluvyuzavretej
dňa 30.3.2010, (vklad ktorej bol povolený Okresným úradom Senica číslo vkladu V 589/10 zo dňa
16.4.2010 vz. 31/10), keď poručiteľka pri uzavretí a podpísaní darovacej zmluvy konala v duševnej

poruche, v dôsledku ktorej nebola spôsobilá vykonávať právne úkony, a preto je tento jej právny úkon,
teda uzavretie a podpísanie darovacej zmluvy zo dňa 30.3.2010 neplatný a nehnuteľnosti prevedené na
žalovanú 1. darovacou zmluvou patria do dedičstva po poručiteľke. Podľa prvoinštančného súdu bolo
v prvom rade potrebné skúmať, či je vo veci daný naliehavý právny záujem žalobkýň na určení podľa §
137 písm. c) CSP, pričom dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že na požadovanom

určeníprávavčaserozhodovaniasúdumajúžalobkynenaliehavýprávnyzáujem,zaťažovaložalobkyne.
Naliehavý právny záujem žalobkýň na predmetnom určení bolo potrebné skúmať so zreteľom na
individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej
žaloby a konečný zmysel žalobkyňami navrhovaného rozhodnutia (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 224/2008). Zmyslom žalobkyňami navrhovaného rozhodnutia v danej veci je
dosiahnutie stavu, kedy ako dedičky po poručiteľke K. C. budú môcť nadobudnúť príslušné podiely na

sporných nehnuteľnostiach, ktoré rozhodnutím súdu (vyhovením ich žalobe) budú patriť do dedičstva
po poručiteľke. Okresný súd dospel k záveru, že v danej veci žalobkyne naliehavý právny záujem
na požadovanom určení preukázali, pretože v prípade ak súd ich žalobe vyhovie príde k zmene ich
právneho postavenia ako dedičov, a teda potenciálnych nadobúdateľov vlastníckeho práva k príslušným
podielom na nehnuteľnostiach špecifikovaných vo výroku rozsudku. Civilný sporový poriadok definuje v

§ 77 ods. 1 nerozlučné spoločenstvo ako procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva
alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný,
pričom procesný úkon jedného z nich platí aj pre ostatných. V konaní o určenie predmetu dedičstva
musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, keďže rozhodnutie sa vzťahuje na každého
z nich, ide teda o nerozlučné spoločenstvo. Žalobkyne 1. a 2. sú aktívne legitimované na podanie žaloby

v danej veci, nakoľko prichádzajú do úvahy ako dedičky po nebohej K. C., a to právom ich otca L. C.,
syna nebohej K. C., ktorý sa vzdal svojho dedičského podielu po matke K. C. v prospech svojich detí
(žalobkýň). Žalovaní 1. až 5. sú v danej veci pasívne legitimovaní, nakoľko žalobkyne 1. a 2. prichádzajú
do úvahy ako dedičky po nebohej K. C. ako jej dcéry a žalovaní 3. až 5. prichádzajú do úvahy ako
dedičia po nebohej K. C. právom ich nebohého otca I. C., syna nebohej K. C.. Matka žalovaných 3.

až 5. D. C. dedičstvo po svojom nebohom manželovi I. C. odmietla a počas trvania tohto sporu dňa
X.X.XXXX zomrela. Týmto bol okruh dedičov prichádzajúcich do úvahy po poručiteľke K. C. vyčerpaný
z čoho vyplýva, že okruh účastníkov konania v danej veci o určenie predmetu dedičstva je úplný, pričom
na rozhodnutie v merite veci nemá žiadny vplyv, či ten ktorý do úvahy prichádzajúci dedič vystupuje na
strane žalobcov alebo žalovaných. Procesné postavenie účastníkov konania v danej veci má vplyv len

na rozhodnutie o náhrade trov konania, a preto ak žalovaní 3. až 5., ktorí so žalobou súhlasili, avšak
nevyvinuli žiadnu aktivitu na zmenu svojho procesného postavenia, sa v prípade úspechu žalobkýň
budú pomerne podieľať na náhrade trov konania žalobkýň. Ako predbežnú otázku v danej veci bolo
potrebné vyriešiť otázku platnosti, resp. neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 30.3.2010 medzi
darkyňou K. C. a obdarovanou žalovanou 1., na základe ktorej poručiteľka K. C. previedla nehnuteľnosti

špecifikované vo výroku rozsudku na žalovanú 1., čím bude vyriešená spornosť daného vzťahu. Súd
prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním v danej veci, a to najmä zo záverov znaleckého posudku č.
18/2015 vypracovaného znalcom MUDr. Róbertom ?lvedym ako i podaním ústneho vysvetlenia znalca
preukázané, že darkyňa K. C. v čase podpisu darovacej zmluvy dňa 30.3.2010 trpela vážnou duševnou
poruchou, a to demenciou zmiešaného typu v pokročilom štádiu. Ide o ochorenie trvalé a progresívne,

s postihnutím kognitívnych (poznávacích) schopností, ako aj postihnutím osobnosti. V čase krátko
pred podpisom darovacej zmluvy v rámci tejto základnej poruchy, teda pokročilej demencie, trpela
tiež delirantným syndrómom, čo má vzhľadom k prítomnej duševnej poruche len podporný, sekundárny
význam. Vzhľadom k tomu, že darkyňa K. C. pri uzavretí darovacej zmluvy dňa 30.3.2010 preukázateľne
konala v duševnej poruche, nie je možné tento jej právny úkon, teda uzavretie a podpísanie darovacej

zmluvyzodňa30.3.2010vzmysle§38ods.2Občianskehozákonníkapovažovaťzaplatnýprávnyúkon,
a preto dospel prvoinštančný súd k záveru, že predmetná darovacia zmluva je neplatná. Vyriešením
predbežnej otázky o neplatnosti darovacej zmluvy bola podľa prvoinštančného súdu vyriešená i samotná
spornosť daného vzťahu, potom nehnuteľnosti touto darovacou zmluvou neplatne prevedené by patrili
darkyni, avšak keďže darkyňa zomrela, tieto nehnuteľnosti patria do jej dedičstva, a preto žalobe vyhovel

a určil, že nehnuteľnosti špecifikované vo výroku rozsudku patria do dedičstva po poručiteľke K. C..

6. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a žalovaným 1. až 5. uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyniam1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pretože žalobkyne 1. a 2. mali v spore úspech, keďže
k zastaveniu konania prišlo len v nepatrnej časti, pričom doba trvania sporu, na ktorú poukazoval právny
zástupca žalovaných 1. a 2., nemá na rozhodnutie o náhrade trov konania žiadny vplyv. Súd prvej

inštancie rozhodne o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie výlučne žalované 1. a 2., ktorým navrhli rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Argumentovali

tým, že v odôvodnení rozsudku sú podrobne citované výpovede svedkov, sporových strán ako aj závery
znalca týkajúce sa spôsobilosti poručiteľky uzavrieť darovaciu zmluvu, avšak hodnotenie týchto dôkazov
sa obmedzilo len na 4 riadky v odseku 38 odôvodnenia (poukaz na nález Ústavného súdu SR I. ÚS
313/2012-52). Znalec odmietol pripustiť lucídny stav nebohej poručiteľky, napriek tomu, že lekárska prax
takéto stavy pozná. Trval na tom, že poručiteľka bola neschopná posúdiť význam právneho úkonu a bola
tedaprávnenespôsobiládarovaťčasťsvojhomajetku.Vzhľadomnazáveryznalcasasúdprvejinštancie

svedectvami očitých svedkov vôbec nezaoberal a tieto odmietol s tým, že „...svedecké výpovede
svedkov, ktorí boli v danej veci vypočutí, sú len laickým pohľadom na vec a svedkovia neboli objektívne
spôsobilí rozpoznať skutočný duševný stav darkyne v čase podpisu darovacej zmluvy...“. Preto aj v tejto
časti považujú rozhodnutie za arbitrárne. Je nevyhnutné, aby súd podrobil kritickému skúmaniu závery
znalca najmä vtedy, keď tieto odporujú svedectvám očitých svedkov. Je neprípustné, aby bagatelizoval a

dehonestoval svedectvo absolútne nezávislej svedkyne N. O.. Dnes už nikto nedokáže posúdiť skutočný
stav mysle nebohej darkyne v čase podpisu darovacej zmluvy. Nekritické preberanie záverov znalca,
bez konfrontácie so svedeckými výpoveďami priamych aktérov zúčastnených pri podpisovaní zmluvy,
nie je zákonne konformný postup hodnotenia dôkazov. Súd prvej inštancie nedal odpoveď na to, či je
zlučiteľný záver znalca, cit. „Demencia zmiešaného typu nie je ochorenie prechodné, ale má charakter

trvalý a nemenný, a preto s poukazom na zistenie takéhoto ochorenia darkyne, nikdy nemôže podať
znalecký posudok so záverom, že v čase podpisu darovacej zmluvy bola duševne a psychicky v
poriadku.“ s pozorovaním overovateľky podpisu o aktuálnom duševnom stave darkyne v čase podpisu
darovacej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nezaoberal možnosťou lucídneho stavu (viď odborné štúdie
na témuTerminálnalucidita,P.://Q.) a vplyv tohto fenoménu na platnosť darovacej zmluvy s prihliadnutím

na dlhodobý konsenzus v rodine o majetkovom vyporiadaní a plánom nebohej K. C. darovať niektoré
z vlastnených nehnuteľností. Napriek objektívnej existencii týchto lucídnych stavov aj v prípade ľudí
trpiacich pokročilou demenciou znalec vo svojej výpovedi takýto stav vylúčil, čo nesvedčí o jeho odbornej
zdatnosti, resp. objektivite. Súd prvej inštancie ale nevyhodnotil ani znalecký posudok a nepodrobil ho
žiadnemu hodnoteniu (okrem teda štyroch riadkov v bode 38 odôvodnenia). Súd prvej inštancie dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že nevyhodnotil všetky dôkazy vykonané pred súdom. Nezávislá
svedkyňa N. O. potvrdila, že p. K. C. bola v čase podpisu darovacej zmluvy orientovaná v priestore a
čase. Obdobne svedčili aj svedkovia I. C. a K. L., ktorí v podstate vypovedali vo svoj neprospech. Svedok
A. C. ako syn K. L., aj keď vypovedal pravdu, mohla by byť jeho výpoveď považovaná za spornú pre
jeho blízky vzťah k nej. Z výpovedí očitých svedkov vyplynulo, že darkyňa podpísala darovaciu zmluvu

s plným vedomím vážnosti úkonu a jeho následkov.

8. Súd prvej inštancie nerozhodol o všetkých nehnuteľnostiach darovaných darovacou zmluvou.
Jednoduchým porovnaním darovacej zmluvy s výrokom v rozsudku a návrhom žalobkyne na zmenu
žaloby sa dá zistiť, že vo výroku absentuje darovaný pozemok reg. EKN parc. č. 3615/3 orná pôda o

výmere1890m2vpodiely4/12,zapísanomnaLVč.XXXX(pôvodneLVč.XXX)vedenompreobecak.ú.
J. J.. Zároveň je duplicitne vo výroku uvedená nehnuteľnosť – pozemok reg. CKN parc. č. 6104 ostatné
plochy o výmere 651 m2 zapísaný na LV č. XXXX v podiely 27/651. Žalobkyne navrhli v žalobe, aby
súd rozhodol, že niektoré nehnuteľnosti patria do dedičstva (pretože darovacia zmluva je 9/9 neplatná)
a niektoré navrhli ponechať vo vlastníctve žalovanej 1. - pozemok reg E KN parc. č. 3615/3 orná pôda

o výmere 1890 m2 v podiely 4/12, zapísanom na LV č. XXXX vedenom pre obec a k.ú. J. J.. Nie je
možné žiadať určiť, že len časť nehnuteľností patrí do dedičstva po poručiteľke (teda len časť darovacej
zmluvy je neplatná). Ak žalobkyne nežiadajú rozhodnúť o všetkých darovaných nehnuteľnostiach, de
facto uznávajú, že časť nehnuteľností darovala darkyňa pri plnom vedomí a teda v tejto časti je právny
úkon platný. Ak je právny úkon platný pre jednu časť nehnuteľností, potom musí byť platný aj pre ostatné

nehnuteľnosti. Ak je platný právny úkon pre všetky darovacou zmluvou prevedené nehnuteľnosti, potom
je rozsudok nesprávny a okresný súd mal žalobu zamietnuť.9. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec tým, že nerozhodol o návrhoch na zmenu
žaloby bezodkladne a o takto zmenenej žalobe nerozhodol, ale poskytoval opakovane žalovanej
(zrejme žalobkyni pozn. odvolacieho súdu) neúmerne dlhé lehoty na doplnenie a zmenu žaloby

(odsek odôvodnenia rozsudku). Napr. uznesením č. k. 11C/26/2019-426 zo dňa 2.10.2020 pripustil
zmenu žaloby, avšak napriek námietkam právneho zástupcu na pojednávaní dňa 3.11.2020, že okruh
účastníkov konania je neúplný, preto by mal žalobu zamietnuť súd prvej inštancie poskytol žalobkyni
ďalšiulehotu20kalendárnychdnínadoplnenieokruhuúčastníkovkonania.Následnesúdprvejinštancie
žalobe vyhovel napriek tomu, že v čase, kedy pripustil zmenu žaloby dňa 22.1.2021 nebol okruh

účastníkov konania kompletný (chýbala manželka po nebohom I. C.) a mal teda žalobu zamietnuť
(uznesenieNSSRsp.zn.2Obdo21/2012).To,žeD.C.medzičasomzomrela,nemávplyvnanedostatok
žaloby, v ktorej mala byť zahrnutá aj D. C. (vdova po I. C.).

10. Ďalej namietali, že v záverečnej reči navrhli, aby okresný súd rozhodol o trovách konania nielen
podľa § 255 CSP, ale aby primerane použil aj ust. § 256 ods. 2 z dôvodu, že žalobkyňa 1. zavinila svojim

nesprávnym procesným postupom trovy, ktoré by inak pri správnom postupe neboli vznikli. V roku 2010
podala žalobkyňa žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorá nebola spôsobilá z procesných
dôvodov na kladné rozhodnutie, preto majú za to, že všetky úkony v konaní od podania žaloby až do
rozhodnutia dovolacieho súdu boli zbytočné pre procesné pochybenia žalobkyne (v tejto časti sporu
bola úspešná žalovaná 1. v rozsahu 100 %). Následne prvoinštančný súd opakovane odročoval konania

vždy, keď sa preukázalo, že návrh na zmenu žaloby je nedostatočný pre procesné vady (nedostatok
aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, nezrovnalosti v identifikácii nehnuteľností, ktoré boli predmetom
darovacej zmluvy). Pojednávania a písomné podania, ktorými žalovaná 1. reagovala na tieto procesné
nedostatky boli vynútené nesprávnym procesným postupom žalobkyne, teda nesprávnou žalobou.
Žaloba bola nesprávna až do predposledného pojednávania, pretože žalobkyne 1. a 2. nežalovali aj

dedičku po nebohom I. C. - jeho manželku D. C. s odôvodnením, že táto nie je dedičkou, pretože sa
vzdala dedičských nárokov. Na základe tohto klamlivého vyhlásenia prvoinštančný súd žalobe vyhovel.
Pretože o tejto nesprávnej argumentácii nevedeli vopred, nemohli okresnému súdu predložiť úradné
doklady svedčiace o opaku, čím by preukázali, že D. C., zomr. X.X.XXXX musí byť účastníčkou konania.
Doklady o tomto predložili až v odvolacom konaní, na základe čoho potom Krajský súd v Trnave

rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (aj v tejto časti konania spor vyhrali
a teda by mal byť priznaný nárok v rozsahu 100 %). Ak by teda žaloba bola zmenená tak, že by
smerovala voči všetkým dedičom, neprebehlo by ani odvolacie konanie, resp. nebol by daný odvolací
dôvod. Podľa § 256 ods. 2 ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli,
súd prizná náhradu týchto trov protistrane. Ak vinou nesprávnej žaloby bola žalovaná nútená k obrane

(úspešnej), potom všetky úkony smerujúce k zamietnutiu procesne nesprávnej žaloby sú úkonmi, ktoré
by inak neboli vznikli. Žalobkyňa bola zastúpená advokátom a preto nie je možné odborné zlyhanie
pri koncipovaní žaloby pripísať objektívnym okolnostiam. Žiadne zo skutočností, ktoré viedli k rušeniu
rozhodnutí prvoinštančného súdu neboli novotami, žalobkyni a neskôr obom žalobkyniam neznámymi.
Žalobkyňa si nesplnila ani povinnosť zistiť, či pozostalí po I. C. súhlasia so žalobou (v takom prípade

by ich mala uviesť podobne ako svoju sestru E. na strane žalobcov), ale ich automaticky uviedla ako
žalovaných (teda len tri deti, manželku I. C. do žaloby nezahrnula vôbec). Z dôkazov v súdnom spise
nie je ani zrejmé, na základe čoho tak žalobkyňa 1. postupovala. Súd prvej inštancie na túto vadu
nepoukázal (žalovaní túto vadu nenamietali z nevedomosti) napriek tomu, že vo svojich výpovediach
tvrdili, že so žalobou súhlasia a chcú, aby sporné nehnuteľnosti boli predmetom dedenia. Žalovaná 2.

vstúpila do konania až 22.1.2021, preto je nespravodlivé, aby bola zaviazaná platiť trovy konania aj za
obdobie, kedy nebola účastníkom konania.

11. Prvoinštančný súd napriek výslovnému návrhu, aby rozhodol v súlade s § 256 ods. 2 CSP sa týmto
v rozhodnutí vôbec nezaoberal. V tejto časti je teda rozhodnutie arbitrárne. Tento odvolací dôvod platí

v prípade, ak by odvolací súd žalobu nezamietol.

12. Žalobkyne 1. a 2. odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovaných 1. a 2. sa nevyjadrili, rovnako ako aj
žalovaní 3. až 5.

13. Podľa § 78 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v
ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, ods.
2 súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.14. Podľa § 77 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo,
v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto
vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

15. O nútené spoločenstvo pôjde vtedy, keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je z hľadiska
vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo. Inak povedané, existencia
spoločenstva je v tomto prípade vynútená hmotnoprávnou úpravou. V prípade žaloby o neplatnosť
právneho úkonu sa vyžaduje, aby na strane žalovaných ako nútené procesné spoločenstvo vystupovali

všetci účastníci dotknutého právneho úkonu. Ak ide o nútené procesné spoločenstvo, teda o takú
procesnú situáciu, keď si hmotnoprávna úprava vyžaduje existenciu procesného spoločenstva na
úspech v konaní, pôjde vždy o spoločenstvo nerozlučné. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde
hmotnéprávoneumožňuje,abypredmetkonaniabolprejednanýarozhodnutýsamostatnevočikaždému
spoločníkovi.

16. Žalovaní 3. až 5. odvolanie voči napadnutému rozsudku síce nepodali, ale keďže so žalovanými
1. až 2., ktoré odolanie podali, tvoria nútené spoločenstvo (§ 78 ods. 1 CSP) a zároveň aj nerozlučné
spoločenstvo, odvolanie žalovaných 1. a 2. sa vzťahuje aj na žalovaných 3. až 5.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP)
a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1CSPacontrario),bezpotrebydoplneniadokazovania,keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§

219ods.3CSP),adospelkzáveru,žeodvolaniežalovanýchvočiI.výrokurozsudkusúduprvejinštancie
nie je dôvodné, keďže I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie je obsahovo vecne správny, potrebné bolo
iba zmeniť formuláciu výroku rozhodnutia, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
vzmysle§387CSP,avšaknapadnutýII.výrokrozsudkusúduprvejinštanciebolopotrebnézrušiťavrátiť
na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP) a nové rozhodnutie.

18. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11C/26/2019 je určenie, že
nehnuteľnosti špecifikované v žalobe po ostatnom pripustení žaloby patria do dedičstva po poručiteľke
K. C., zomrelej dňa X.X.XXXX.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobe vyhovel (určil, že
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. J. J., obec J. J., okres Senica, evidované Okresným úradom
Senica, katastrálnym odborom, a to:
parcela č. register výmera v m2 druh pozemku č. LV spoluvlastnícky podiel

5789 „C“ 666 orná pôda XXXX 1/1
6270 „C“ 34930 orná pôda XXXX 1/1
5505 „C“ 50267 orná pôda XXXX 59/10164
5847 „C“ 28200 orná pôda XXXX 59/10164
5878 „C“ 13213 trvalé trávne porasty XXXX 59/10164

5889 „C“ 16131 orná pôda XXXX 59/10164
6016 „C“ 7255 ostatné plochy XXXX 59/10164
6209 „C“ 632982 lesné pozemky XXXX 59/10164
6211 „C“ 5726 lesné pozemky XXXX 59/10164
6212 „C“ 12442 lesné pozemky XXXX 59/10164

6215 „C“ 7491 lesné pozemky XXXX 59/10164
6561 „C“ 16856 orná pôda XXXX 59/10164
6022 „C“ 6614 lesné pozemky XXXX 59/10164
6866 „C“ 8971 lesné pozemky XXXX 59/101646104 „C“ 651 ostatné plochy XXXX 27/651
472/1 „E“ 91 orná pôda XXX 4/12
3621 „E“ 31 trvalé trávne porasty XXX 4/12

3622 „E“ 827 orná pôda XXX 4/12
3363/2 „C“ 68 orná pôda XXX 1/28
4044/1 „E“ 338 orná pôda XXX 1/28
4044/2 „E“ 335 orná pôda XXX 1/28
5778 „C“ 1171 orná pôda XXXX 77/1171

6104 „C“ 651 ostatné plochy XXXX 27/651
156/1 „C“ 1521 trvalé trávne porasty X 10/40
5115 „C“ 21741 orná pôda XXXX 59/10164
5457 „C“ 93020 orná pôda XXXX 59/10164
5890 „C“ 19905 trvalé trávne porasty XXXX 59/10164
6196 „C“ 4836 ostatné plochy XXXX 59/10164

6416 „C“ 413 orná pôda XXXX 15/413
481/1 „E“ 155 orná pôda XXX 11/168
3635 „E“ 123 trvalé trávne porasty XXX 11/168
3636 „E“ 486 trvalé trávne porasty XXX 11/168
3637 „E“ 1014 orná pôda XXX 11/168,

patria do dedičstva po poručiteľke K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX), II.
výrokom uložil žalovaným 1., 2., 3., 4. a 5. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyniam 1.
a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

20. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5C/110/2010-335 zo dňa 2.2.2016 (prvý

v poradí), ktorým žalobe vyhovel a určil, že darovacia zmluva uzavretá dňa 30.3.2010 medzi darkyňou
K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. J. XXX a obdarovanou žalovanou 1., na základe ktorej bol v prospech
obdarovanej žalovanej 1. Rozhodnutím Správy Katastra Senica číslo vkladu V 589/10 zo dňa 16.4.2010
vz. 31/10 povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. J. J., Obec J.
J., okres Senica, je neplatná. Súčasne uložil žalovanej 1. povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. náhradu trov

konania a taktiež náhradu trov konania štátu.

21. Odvolací súd rozsudkom č. k. 11Co/323/2016-364 zo dňa 4.10.2017 napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1Cdo/103/2018-391 zo dňa
16.7.2019 rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/323/2016-364 zo dňa 4.10.2017 a rozsudok

Okresného súdu Senica č. k. 5C/110/2010-335 zo dňa 2.2.2016 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec v otázke preukázania
existencie naliehavého právneho záujmu, konkrétne, že žalobný petit nie je spôsobilý automaticky
dosiahnuť stav, že nehnuteľnosti prevedené darovacou zmluvou budú zahrnuté do dedičskej podstaty.
Žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP na požadovanom určení.

22. Rozsudkom č. k. 11C/26/2019-507 zo dňa 26.5.2021 (druhý v poradí) súd prvej inštancie určil, že
nehnuteľnosti špecifikované v žalobe po pripustení jej ostatnej zmeny patria do dedičstva po poručiteľke
K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX (výrok I.) a konanie vo zvyšku zastavil
vo vzťahu k parcele registra „C“ č. 3615/3 o výmere 1890 m2 zapísanej na LV č. XXX, k. územie J. J.

(výrok II.). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovaní 1., 2., 3., 4., 5. sú povinní
žalobkyniam zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením (výrok III.).

23. Odvolací súd uznesením 11Co/70/2021-562 zo dňa 6.12.2021 rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva (výrok I.) a v závislom výroku o náhrade
trov konania (výrok III.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok II. rozsudku
súdu prvej inštancie (o čiastočnom zastavení konania) nadobudol právoplatnosť. V odôvodnení
konštatoval, že došlo postupom súdu prvej inštancie k znemožneniu odvolateľke uskutočňovať jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V sporoch o

určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelej poručiteľke pre úspech žaloby nevyhnutným
správne určiť okruh strán tak, aby stranami (či už na strane žalobcov alebo žalovaných) boli všetci
do úvahy pripadajúci dedičia poručiteľky, prípadne ich nástupcovia, pričom ide o nútené spoločenstvo
podľa § 78 ods. 1 CSP, a ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov, súd žalobuzamietne (§ 78 ods. 2 CSP). Postup súdu prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil ako nesprávny,
znemožňujúci strane (v danom prípade žalovanej 1.), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva,
pričom intenzita nesprávnosti konania súdu prvej inštancie bola v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Súdu prvej inštancie v prvom rade nariadil zamerať sa na preukázanie
splnenia podmienky účasti všetkých subjektov a v prípade zistenia jej nesplnenia žalobu zamietnuť (§
78 ods. 2 CSP) za predpokladu, že nedôjde k odstráneniu tejto vady. Ak bude uvedená podmienka
splnená, vyhodnotiť vykonané dôkazy v zmysle § 191 CSP, pričom prihliadnuť na to, že judikatúra
nikdy nebola postavená na jednoznačnom závere, že k aplikácii § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je

možné pristúpiť len na základe sto percentne zisteného skutkového stavu. V sporoch, ktoré sa dotýkajú
platnosti právnych úkonov podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. i predmetný spor, je podľa
odvolacieho súdu pre preukázanie konania v duševnej poruche možné použiť tzv. dôkazný štandard,
založený na tom, že spravodlivá rovnováha medzi protichodnými oprávnenými záujmami bude najlepšie
dosiahnutá stanovením vysokej miery pravdepodobnosti preukázania, že plne svojprávna osoba konala
v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment robila neschopnou právne konať, oproti postupu hodnotenia

vykonaných dôkazov cez prizmu nadmerne vysokého dôkazného štandardu. Následne vo veci opätovne
rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

24. Uznesením č. k. 1Cdo/98/2022-613 zo dňa 13.12.2023 Najvyšší súd SR dovolanie (žalovanej 1.
voči uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/70/2021-562 zo dňa 6.12.2021) odmietol (zároveň

rozhodol, že žalobkyne 1. a 2. nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania).

25. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku
(vo vzťahu k I. výroku). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej

inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu dopĺňa:

26. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci

podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a

použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto
ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci
na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva

a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

27. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

28. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby
podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (okrem
prípadu, ak tento vyplýva z osobitného právneho predpisu). Rozumie sa tým právny záujem žalobcu,
ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho

záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť
tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom
určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť.
Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia(neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi
stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami); jestvuje
ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom.

Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým
procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o
ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu (dopadu na jeho majetkovú sféru)
ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie. O splnení podmienky naliehavého
právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý

vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude
záväzný pre všetky jeho subjekty (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo 1/2010).
Vecná legitimácia účastníka (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotno-právny vzťah účastníka k
prejednávanej veci. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie
je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Pre
posúdeniedôvodnostianaliehavostiprávnehozáujmunapodanejžalobe,jepretorozhodujúceskutkové

zistenie, či vôbec je žalobca vôbec nositeľom hmotného práva, o ktoré v konaní ide. Nepreukázaná
existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacej
žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti.
Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu zamietnuť (ako neprípustnú), pričom ide o
samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí záveru, že určovacia žaloba

podľa § 137 písm. c) CSP nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa
zaoberal meritom veci.

29. Určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva, prípadne právneho vzťahu, existujúceho

ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby nemôže byť určenie práva za dobu minulú a ani do
budúcnosti (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 32/98, 2 Cdo 131/06). Z
tohto pravidla judikatúra pripúšťa výnimky, a to v podobe žalôb o určenie, že určitá osoba bola ku dňu
smrti vlastníkom veci, resp. žaloba, že určitá vec patrí do dedičstva (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu
sp.zn. 1 Cdo 26/07, 3 Cdo 44/08). Rozhodujúcim okamihom pre určenie naliehavého právneho záujmu

je teda deň smrti poručiteľa, z čoho vyplýva, že aj táto otázka bola dovolacím súdom riešená. Napokon
je prípustná len taká určovacia žaloba, ktorou sa vytvára právny základ pre právny vzťah strán sporu a
tým sa predíde prípadne ďalším žalobám (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 392/2013,
ZSP 40/96).

30. Smrť fyzickej osoby je v majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna
sukcesia podľa § 460 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Avšak tým nie je bez ďalšieho určený
konkrétny majetok, ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Dedičstvo sa síce
nadobúda smrťou poručiteľa, avšak princíp ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva sa prejavuje v
tom, že dedičstvo musí byť súdom (povereným notárom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia

súdu o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 84/2012). Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené,
že v dôsledku dedenia dedič nadobudol konkrétny majetok, resp. spoluvlastnícky podiel, nemôže sa
dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva priamo žalobou o určenie svojho vlastníckeho práva. Takýto
dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom

konkrétneho majetku, prípadne tiež súdnou praxou pripúšťanej žaloby o určenie, že konkrétny majetok
patrí do dedičstva po zomrelom poručiteľovi.

31.Jenutnézdôrazniť,žeknadobudnutiudedičstvanedochádzalennazákladesmrtiporučiteľa.Právna
úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného

predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o
dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol
známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva
alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od
smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania právoplatným rozhodnutím súdu, tu teda

nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým
dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi, ak po poručiteľovi sú viacerí
dedičia.32. Pod majetkom (aktíva) fyzickej osoby sú veci hmotné, nehmotné statky (najmä predmety duševného
vlastníctva), záväzky a pohľadávky majetkovej povahy a iné peniazmi oceniteľné hodnoty (najmä
obchodné podiely, dematerializované cenné papiere, prírodné sily, ovládateľné a slúžiace ľudským

potrebám), ktoré majú majetkovú hodnotu a ktorým je možné na základe právnych skutočností
disponovať. Ide o veľmi široko koncipované (otvorené) vymedzenie pojmu majetok, podľa ktorého tam
patrí všetko, čo má majetkovú hodnotu a možno ju vyjadriť v peniazoch. S ohľadom na uvedené možno
konštatovať, jedinou prípustnou určovacou žalobou je určenie, že konkrétne špecifikovaný majetok,
v danom prípade nehnuteľnosti, patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorou žalobou sa môže v sporovom

konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim
dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým
dedičom), pozri obdobne napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 44/2008,
sp. zn. 5Cdo 147/2007, sp. zn. 3 Cdo 25/2007).

33. Odvolací súd poukazuje na to, že žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou

súdovpovažovanázaprípustnýprostriedokriešeniasporovotom,čiurčitávec(právo)patrídodedičstva
(obdobný právny názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z 28. septembra
2006 sp. zn. 3Cdo/178/2006). V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti
vlastníkom tejto veci (práva). Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (uznesenie zo dňa 16.12.2010,

sp. zn. 3Cdo/154/2010, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 3/2011 pod č.
32/2011). Podľa NS SR „po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými
právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného, v konaní, v ktorom sa zisťuje či určitá vec bola
v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné
(uznesenie sp. zn. 3Cdo/29/2010).

34. S ohľadom na vyššie uvedené s poukazom na to, že žalobkyne tvrdia, že predmetné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po ich právnej predchodkyni (K. C.), a od tejto skutočnosti odvodzujú svoje dedičské
právo, ktoré im žalované 1. a 2. popierajú (žalovaní 3. až 5. so žalobou súhlasili), je nepochybné,
že len súd môže túto spornosť odstrániť a následne v prípade úspechu žalobkýň v konaní sa tieto

môžu domáhať svojho dedičského práva. Odvolací súd sa v zmysle uvedeného stotožnil so záverom
okresného súdu, že žalobkyne majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

35. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne (po vrátení veci odvolacím súdom uznesením
č. k. 11Co/70/2021-562 zo dňa 15.12.2021) posudzoval vecnú legitimáciu. Vecnou legitimáciou sa

rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou
určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva
určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne legitimovaná). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo
pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím. Otázku, kto je v tom-ktorom prípade
aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy skôr než pristúpi k riešeniu otázky existencie

alebo neexistencie nároku. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna
zo strán sporu nenamieta.

36. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne

postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si
tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie
tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného,
je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

37.Vdanomprípadežalobkynežiadaliurčovacívýrok(vecpatrídodedičstvapoporučiteľke).Zustálenej
praxe Najvyššieho súdu SR v otázke okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva
vyplýva, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom majetku poručiteľa sú všetci dedičia považovaní za
jej vlastníkov, pričom v určovacom spore majú títo postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§
78 ods. 1 CSP). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní)

všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (R 49/82, R 65/2003, ako aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/94/2018, sp. zn. 3Cdo/178/2006, sp. zn. 3Cdo/222/2010, sp. zn.
4Cdo/120/2009, sp. zn. 2Cdo/45/2008, sp. zn. 8Cdo/28/2019). Treba konštatovať, že ak ide o nútené
procesné spoločenstvo, pôjde vždy o spoločenstvo nerozlučné (§ 77 CSP). S ohľadom na uvedené súdprvej inštancie správne uzavrel v odseku 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že okruh účastníkov
konania v danej veci je úplný s čím sa odvolací súd stotožnil, pričom uvedený záver nebol namietaný
ani v odvolaní.

38. Žalobkyne odôvodňovali svoj návrh spochybňovaním duševnej spôsobilosti K. C. ako darkyne,
v čase podpisu darovacej zmluvy zo dňa 30.3.2010, ktorou darovala (aj) predmetné nehnuteľnosti
žalovanej 1. (ako obdarovanej).

39. S poukazom na dôvody podanej žaloby, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje,
že rozhodujúcim v danej veci bolo vyriešenie predbežnej otázky platnosti/neplatnosti darovacej zmluvy
zo dňa 30.3.2010 v kontexte duševného stavu darkyne K. C. ku dňa 30.3.2010, t. j. či darkyňa vzhľadom
na svoj duševný stav bola schopná posúdiť následky svojho konania. Neplatnosť právneho úkonu podľa
ustanovenia § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho
úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti k právnym úkonom. Neplatnosť

právneho úkonu podľa ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje bezpečné zistenie
o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie
ovládnuť.

40. Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej

poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Nie je potrebné, aby konajúca osoba bola
v dobe právneho úkonu zbavená spôsobilosti na právne úkony alebo aby jej spôsobilosť na právne
úkony bola obmedzená, príp. ak obmedzenie na základe rozhodnutia nezahŕňa právny úkon, o ktorý
ide. Postačí, aby v rozhodnej dobe bola konajúca osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá ju robí na
právne úkony neschopnou. Dôkazné bremeno o tom, či konajúci konal v konkrétnej situácii pod vplyvom

duševnej poruchy, majú tí, ktorí sa na základe určovacej žaloby dovolávajú neplatnosti právneho úkonu
urobeného takou osobou. Neplatnosť právneho úkonu, ktorý urobila fyzická osoba v konkrétnom prípade
pod vplyvom duševnej poruchy, môže konštatovať iba súd. Keďže neplatnosť právneho úkonu podľa
ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho
úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, je vylúčené robiť záver

v konaní o duševnej poruche na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré aj napriek
dôkaznej verifikácii súdu v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku (§ 132 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.6.2016) neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný
skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
To, či v danom prípade konajúca osoba vedela posúdiť následky svojho konania alebo ho ovládnuť,

musí posúdiť znalec z odboru psychiatrie. Súd musí tiež prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré súviseli
s napadnutým úkonom.

41. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením č. k. 5C/110/2010-278 zo dňa 7.5.2015 prvoinštančný súd
ustanovil MUDr. Róberta ?lvedyho, znalca z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria za

znalca v danej veci za účelom zistenia spôsobilosti K. C. na právny úkon ako darkyne v zmysle darovacej
zmluvy zo dňa 30.3.2010, t.j. ku dňu podpisu dňa 30.3.2010. Znaleckým posudkom č. 18/2015 okresným
súdom ustanovený znalec MUDr. Róbert ?lvedy zistil, že K. C. v čase podpisu darovacej zmluvy
trpela vážnou duševnou poruchou, a to demenciou zmiešaného typu v pokročilom štádiu. Keď ide o
ochorenie trvalé a progresívne, s postihnutím kognitívnych (poznávacích) schopností, ako aj postihnutím

osobnosti. V čase krátko pred podpisom darovacej zmluvy išlo tiež o delirantný syndróm v rámci
tejto základnej poruchy - pokročilej demencie, ktorý sa prejavuje nekľudom, dezorientáciou, poruchami
vnímania a myslenia ako aj správania. Či tento delirantný syndróm bol prítomný aj v čase podpisu
darovacej zmluvy nie je možné preukázať, rovnako ako ani opak. Samotná demencia zmiešaného
typu v pokročilom štádiu však postihuje kritickosť a súdnosť postihnutej osoby zásadným spôsobom.

Na základe znalcom zistených skutočností darkyňa nebola schopná ku dňu podpisu darovacej zmluvy
posúdiť význam inštitútu darovania a posúdiť dôsledky svojho konania. Trpela vážnou duševnou
poruchou, a to demenciou zmiešaného typu v pokročilom štádiu, pravdepodobne ešte komplikovanou
delirantným syndrómom, pre ktorú nebola spôsobilá vykonávať právne úkony. Išlo o poruchu trvalého
charakteru. Darkyňa trpela okrem už uvedených ochorení aj závislosťou na analgetikách a v dôsledku

početných ďalších somatických ochorení bola závislá na pomoc opatrovníka, starostlivosť žalovanej 1.
a podávanie liekov - analgetík, na ktorých bola závislá, čím mohlo byť ovplyvnené jej rozhodovanie, čo
vzhľadom k prítomnej duševnej poruche má podporný význam, tzn. ak by nebola prítomná demencia
zmiešaného typu mohol by mať tento fakt základný forenzný význam, inak je len podporný - sekundárny.Žalobkyňa znalecký posudok nenamietala (podanie zo dňa 8.12.2015, čl. 311). Žalovaná 1. (podaním
zo dňa 2.9.2015 na čl. 304 aj na pojednávaní dňa 19.1.2016) so znaleckým posudkom nesúhlasila
a navrhla znalca vypočuť k záverom znaleckého posudku. Na pojednávaní dňa 19.1.2016 (zápisnica

o pojednávaní na čl. 318) bol vypočutý znalec MUDr. Róbert ?lvedy, ktorý uviedol, že sa v celom rozsahu
pridržiava znaleckého posudku č. 18/2015. Na otázky žalovanej 1. uviedol, že delirantný syndróm s
poruchami myslenia a správania je stav prechodný, nie je to stav trvalý a nemenný, a preto nie je možné
vylúčiť, že sa pred a po hospitalizácii u darkyne vyskytol, resp. nie. Potvrdil, že niektoré lieky, resp.
ich nesprávna kombinácia, alebo dokonca absencia niektorých liekov, môžu navodiť stav delirantného

syndrómu. Demencia zmiešaného typu bola po prvýkrát u darkyne zistená v roku 2008, kedy jej bolo
robené CT mozgu a v rámci tohto vyšetrenia bola u nej zistená kortikálna atrofia mozgu, teda úbytok
šedejmozgovejhmoty,čojeorganickýmpodkladomprevznikdemencie,čobolohospitalizácioudarkyne
v psychiatrickej nemocnici v Pezinku v roku 2010 aj potvrdené. Demencia zmiešaného typu nie je
ochorenie prechodné, ale má charakter trvalý a nemenný, a preto s poukazom na zistenie takéhoto
ochorenia darkyne, nikdy nemôže podať znalecký posudok so záverom, že v čase podpisu darovacej

zmluvy bola duševne a psychicky v poriadku. Na otázku žalovanej 1., či delirantný syndróm mohol byť
u darkyne spôsobený i z bolestí v dôsledku dekubitov, ktoré jej v psychiatrickej nemocnici v Pezinku
neošetrovali, uviedol, že k dekubitom darkyne sa vyjadriť nevie, ale do psychiatrickej nemocnice v
Pezinku bola darkyňa prijatá práve pre delirantný syndróm, ktorý sa u nej vyskytol, takže delirantný stav
nemohol u darkyne nastať až počas hospitalizácie v dôsledku dekubitov, keďže práve pre takýto stav,

teda pre delirantný syndróm bola na liečenie do nemocnice prijatá.

42. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné
teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie,

nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

43. Podľa § 187 ods. 2 CSP dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,
určí ho súd.

44. Podľa § 196 ods. 1 CSP súd môže na návrh nariadiť výsluch svedka.

45. Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností,
na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Súd znalca vyslúchne;

znalcovi môže tiež uložiť, aby posudok vypracoval písomne. Ak je ustanovených niekoľko znalcov, môžu
podať spoločný posudok. Namiesto výsluchu znalca môže sa súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť
s písomným posudkom znalca, ods. 2 znalecký posudok možno dať preskúmať aj inému znalcovi,
vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii.

46. Podľa § 207 ods. 1 CSP ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké
poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi
znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný
posudok, ods. 2 v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa
k právnemu posúdeniu veci.

47. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

48. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnoteniadôkazovsúdom,ktorýnezodpovedápostupuvyplývajúcemuzustanovenia§191CSP,podľa
ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
strany. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí

vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu
pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnostimusí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

49. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,

zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

50. I keď je to práve znalecký posudok z príslušného odboru, ktorý je základným dôkazným podkladom v
konaní, v ktorom je posudzované, či predmetné právne konanie fyzickej osoby bolo urobené v duševnej

poruche alebo nie, nezbavuje to ešte súd povinností, aby sa pri hodnotení dôkazov v zmysle § 191 CSP
zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento dôkazný prostriedok spôsobom
predvídaným v ustanovení § 191 CSP hodnotil.

51. Odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie nevyhodnotil znalecký posudok a nepodrobil ho

žiadnemu hodnoteniu (okrem teda štyroch riadkov v bode 38 odôvodnenia).

52. K námietke v odseku 51 odvolací súd poukazuje, že súd prvej inštancie v odseku 34 odôvodnenia
napadnutého rozsudku odôvodnil za akým účelom (a prečo) nariadil znalecké dokazovanie, v odseku
35 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal (a uviedol) na závery znaleckého posudku č. 18/2015

a v odseku 37 konštatoval obsah vyjadrenia znalca na pojednávaní (vrátení odpovedí a otázok žalovanej
1.) a následku v odseku 56 odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval záver o neplatnosti
predmetnej darovacej zmluvy vychádzajúc z vykonaného dokazovania s dôrazom na závery znaleckého
posudku a vyjadrenie znalca na pojednávaní.

53. Znalecký posudok v zmysle Civilného sporového poriadku (ako i v zmysle pred ním platného
Občianskeho súdneho poriadku) predstavuje jeden z mnohých dôkazov, hoci je svojou povahou
nezastupiteľný. Znalec je pritom osobou (fyzickou alebo právnickou), ktorá prostredníctvom svojich
odborných znalostí posudzuje skutočnosti, ktoré boli súdom určené, a v znaleckom posudku súdu
oznamuje subjektívne výsledok tohto posúdenia. (pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo 325/2001)

54. Znalecký posudok všeobecne musí spĺňať náležitosti ust. § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tiež „zákon o znalcoch“), musí
teda obsahovať aj znaleckú doložku (ods. 6 cit. ust.), ktorá je neoddeliteľnou súčasťou znaleckého
posudku a obsahuje identifikačné údaje znalca, označenie odboru a odvetvia, v ktorom je znalec

oprávnený podávať znalecké posudky a poradové číslo úkonu znaleckej činnosti, pod ktorým je znalecký
posudok zapísaný v denníku. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že v zmysle čl. 15 ods. 2
CSP, nemá žiaden dôkaz predpísanú dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (súkromný znalecký posudok
alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv.
váhu) predpisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie

princípu voľného hodnotenia dôkazov. Keďže v danej veci bol vyhotovený znalecký posudok, ktorého
zadávateľom bol okresný súd, jeho odborné závery nepodliehajú hodnoteniu súdom z hľadiska ich
správnosti, ale súd môže hodnotiť len presvedčivosť posudku, a to pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu
k posudzovaným skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými
dôkazmi. Pravidlá hodnotenia dôkazov spravujú teóriou voľného hodnotenia dôkazov, teda aj znalecký

posudok súd hodnotí voľne, v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a z hľadiska jeho vnútornej
logiky.

55. Odvolací súd v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane a podporne na
to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom

podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného sporového poriadku)
nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť
posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s
ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacejčinnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov
a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v
prejednávanej veci musel vychádzať z odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v

danom prípade bolo potrebné zistiť, či podpísanie darovacej zmluvy bolo urobené v duševnej poruche
(alebo nie) a či tento chorobný stav robil darkyňu neschopnou na právne úkony. Po oboznámení sa
so znaleckým posudkom odvolací súd konštatuje, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje
odborné znalosti a skúsenosti a zistené informácii, prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje
odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní mu zadaných odborných otázok postupoval.

Závery potvrdil aj výsluchom na pojednávaní na okresnom súde. Prvoinštančný súd postupoval správne
s poukazom na uvedené v odseku 52, ak v súdenom spore považoval za esenciálny dôkazný prostriedok
práve znalecký posudok potvrdzujúci skutočnosti uvádzané žalobkyňami ohľadom duševného stavu
darkyne. K uvedenému odvolací súd poukazuje aj na to, že na pojednávaní dňa 19.1.2016 bol znalec na
návrh žalovanej 1., ktorá znalecký posudok namietala, pričom žalovanej 1. ako jej právnemu zástupcovi
bolo okresný súdom umožnené položiť znalcovi otázky, čo žalovaná 1. aj využila a položila otázky

týkajúce sa aj prítomnosti delirantného syndrómu s poruchami správania a myslenia u darkyne, na ktoré
tento aj odpovedal. Pričom znalec aj na pojednávaní zotrval na záveroch znaleckého posudku č. 8/2015.

56. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú

procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

57. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku, v odvolacom konaní nemožno uplatniť nové

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba
v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).

58. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nezaoberal možnosťou
lucídneho stavu (viď odborné štúdie na tému Terminálna lucidita,P.://Q.) a vplyv tohto fenoménu na

platnosť darovacej zmluvy. Napriek objektívnej existencii týchto lucídnych stavov aj v prípade ľudí
trpiacich pokročilou demenciou znalec vo svojej výpovedi takýto stav vylúčil, čo nesvedčí o jeho odbornej
zdatnosti, resp. objektivite, odvolací súd konštatuje, že sa nejedná o novotu pokiaľ ide o prostriedok
procesnej obrany (skutkové tvrdenie ako aj dôkaz), keď neboli splnené zákonné predpoklady v zmysle
§ 366 CSP a preto ani nepostupoval podľa § 384 ods. 3 CSP.

59. Nad rámec uvedeného v odseku 55 odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná 1. v podaní zo dňa
2.9.2015 na čl. 304 ako ani na pojednávaní dňa 19.1.2016 nepoukázala na možnosť „svetlej chvíľky“
poručiteľky (lucidum intervallum, alebo aj lucida intervala) dňa 30.3.2010 a k uvedenému nebolo znalcovi
ani položené žiadne otázky. Žalovaná 1. kládla otázky spojené s delirantným syndrómom, ku ktorým sa

znalec vo výpovedi aj v znaleckom posudku vyjadril.

60. Žalovaní v odvolaní poukázali na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sú podrobne citované
výpovede svedkov, sporových strán ako aj závery znalca týkajúce sa spôsobilosti poručiteľky uzavrieť
darovaciu zmluvu, avšak hodnotenie týchto dôkazov sa obmedzilo len na 4 riadky v odseku 38

odôvodnenia. S uvedeným však odvolací súd nesúhlasí, keď síce v odseku 38 okresný súd uzavrel, že
svedecké výpovede svedkov sú len laickým pohľadom na vec a svedkovia neboli objektívne spôsobilí
rozporovať skutočný duševný stav darkyne v čase podpisu darovacej zmluvy, preto na ne okresný
súd neprihliadol, avšak žalovaní opomenuli, že v odseku 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa
okresný súd vyjadril a hodnotil výpoveď jednotlivých svedkov tak, že svedkyňa (žalobkyne) D. E. C.

vypovedala v prospech žalobkyne 1. a ostatní svedkovia (žalovanej 1.) vypovedali v jej prospech.
Výpovede svedkov I. C. a K. L. považoval za mierne zmätočné. Zároveň v odseku 34 odôvodnenia
napadnutého rozsudku odôvodnil za akým účelom (a prečo) nariadil znalecké dokazovanie, v odseku
35 poukázal (a uviedol) na závery znaleckého posudku č. 18/2015 a v odseku 37 konštatoval obsah
vyjadrenia znalca na pojednávaní (vrátení odpovedí a otázok žalovanej 1.) a následne v odseku 56

odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval záver o neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy
vychádzajúc z vykonaného dokazovania s dôrazom na závery znaleckého posudku a vyjadrenie znalca
na pojednávaní. V kontexte uvedeného neobstojí námietka, že súd prvej inštancie sa svedectvami
(očitých) svedkov vôbec nezaoberal a tieto odmietol.61. Za neprípustné považovali žalovaní, aby okresný súd bagatelizoval a dehonestoval svedectvo
absolútne nezávislej svedkyne p. N. O. a jej výpoveď odmietol ako nehodnú akéhokoľvek hodnotenia

zo strany súdu. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku však postup vytýkaný žalovanými vo
vzťahu k svedkyni N. O. (ani iným) podľa odvolacieho súdu nevyplýva. Záver okresného súdu (odsek
38 odôvodnenia napadnutého rozsudku) obstojí aj vo vzťahu k svedkyni N. O., ktorá nedisponuje na
rozdiel od znalca MUDr. Róbert ?lvedyho (z odboru psychiatrie) odbornými predpokladmi, na základe
ktorých by bola schopná posúdiť zdravotný stav darkyne ku dňu 30.3.2010 inak ako bežný človek (teda

laik) bez absolvovania vysokoškolského vzdelania v medicíne. Pričom MUDr. Róbert ?lvedy ako znalec
z odboru psychiatrie bol oprávnený posúdiť, či darkyňa ako konajúca osoba vedela posúdiť následky
svojho konania v súvislosti s darovacou zmluvou zo dňa 30.3.2010.

62. Námietka žalovaných, že súd prvej inštancie nedal odpoveď na to, či je zlučiteľný záver znalca, cit.
„Demencia zmiešaného typu nie je ochorenie prechodné, ale má charakter trvalý a nemenný, a preto s

poukazom na zistenie takéhoto ochorenia darkyne, nikdy nemôže podať znalecký posudok so záverom,
že v čase podpisu darovacej zmluvy bola duševne a psychicky v poriadku.“ s pozorovaním overovateľky
podpisu o aktuálnom duševnom stave darkyne v čase podpisu darovacej zmluvy, s ohľadom na uvedené
v odsekoch 59, 60, 61, neobstojí.

63. Pokiaľ žalovaní namietajú, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam tým,
že nevyhodnotil všetky dôkazy vykonané pred súdom, z uvedeného však nevyplýva, ktoré konkrétne
dôkazy majú na mysli. Ďalej poukázali na to, že z výpovedí očitých svedkov vyplynulo, že darkyňa
podpísala darovaciu zmluvu s plným vedomím vážnosti úkonu a jeho následkov, že svedkyňa N. O.
potvrdila, že p. K. C. bola v čase podpisu darovacej zmluvy orientovaná v priestore a čase. Obdobne

svedčili aj svedkovia I. C. a K. L., ktorí v podstate vypovedali vo svoj neprospech. Svedok A. C. je jej
syn a aj keď vypovedal pravdu, mohla by byť jeho výpoveď považovaná za spornú pre jeho blízky vzťah
ku nej. K uvedenému odvolací súd poukazuje na odsek 61, keď iba MUDr. Róbert ?lvedy (znalec) bol
oprávnený zaujať odborný názor o tom, či darkyňa ne/trpela duševným ochorením, v dôsledku ktorého
ne/bola spôsobilá posúdiť následky tohto svojho konania.

64. Odvolací súd k vyššie uvedenému poukazuje na to, že v sporoch, ktoré sa dotýkajú platnosti
právnych úkonov podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. i predmetný spor, v ktorom sa rieši
otázka neplatnosti právneho úkonu urobeného osobou, ktorá už v čase vykonania dôkazu – znalecký
posudok, nežila, je podľa odvolacieho súdu pre preukázanie konania v duševnej poruche možné použiť

tzv. dôkazný štandard, založený na tom, že spravodlivá rovnováha medzi protichodnými oprávnenými
záujmami bude najlepšie dosiahnutá stanovením vysokej miery pravdepodobnosti preukázania, že plne
svojprávna osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment predstavovala neschopnú právne
konať, oproti postupu hodnotenia vykonaných dôkazov cez prizmu nadmerne vysokého dôkazného
štandardu. Judikatúra pritom nikdy nebola postavená na jednoznačnom závere, že k aplikácii § 38

ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné pristúpiť len na základe stopercentne zisteného skutkového
stavu. Takto formulovaná vysoká miera pravdepodobnosti zistenia neschopnosti osoby posúdiť následky
svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť nevedie k úplnému znemožneniu uplatnenie ustanovenia
§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Možno si totiž predstaviť množstvo situácií, v ktorých bude právne
konanie zneplatnené na základe nespôsobilosti posúdiť následky svojho konania, a to aj na základe ex

post vykonaných dôkazov.

65. Odvolací súd v rovine vyhodnotenia znaleckého dokazovania poukazuje primerane a podporne na
to, že podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa dôkaz znaleckým posudkom
podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 191 Civilného sporového poriadku)

nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd pritom hodnotí presvedčivosť
posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s
ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej
činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov
a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v

prejednávanej veci musel vychádzať z odbornej verifikácie relevantných skutkových okolností, lebo v
danom prípade bolo potrebné zistiť, či podpísanie darovacej zmluvy bolo urobené v duševnej poruche
(alebo nie) a či tento chorobný stav robil darkyňu neschopnou na právne úkony. Po oboznámení
sa so znaleckým posudkom odvolací súd konštatuje, že znalec ustanovený vo veci so zreteľomna svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené informácii, prehľadným a logickým zdôvodnením
vyložil svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní mu zadaných odborných otázok
postupoval. Správne postupoval súd prvej inštancie s poukazom na uvedené v odseku 40, ak v súdenom

spore považoval za esenciálny dôkazný prostriedok práve znalecký posudok potvrdzujúci skutočnosti
uvádzané žalobkyňami. K uvedenému odvolací súd poukazuje aj na to, že na pojednávaní dňa
19.1.2016 bol znalec na návrh žalovanej 1., ktorá znalecký posudok namietala, pričom žalovanej 1.
ako jej právnemu zástupcovi okresný súd umožnil položil znalcovi otázky, ktoré sa týkali aj prítomnosti
delirantného syndrómu s poruchami správania a myslenia u žalobkyne, na ktoré tento aj odpovedal.

Pričom znalec aj na pojednávaní zotrval na záveroch znaleckého posudku č. 8/2015.

66. V tomto smere odvolací súd uvádza, že ak žalovaná 1. (resp. aj ostatní žalovaní) nesúhlasila
so závermi znaleckého posudku č. 8/2015 vyhotoveného MUDr. Róbert ?lvedy, mala možnosť
prvoinštančnému súdu predložiť súkromný znalecký posudok v zmysle § 209 CSP, čo však neurobila
a len nepodložene namietala obsah a závery znaleckého posudku, ktorý na návrh žalovanej 1. dal

vyhotoviť okresný súd. Takéto spochybnenie odborného znaleckého posudku však nemožno považovať
za relevantné a opodstatnené.

67. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že darkyňa K.
C. uzatvorila (podpísala) darovaciu zmluvu v čase, keď trpela duševným ochorením – demenciou

Alzheimerovho typu stredne ťažkého až ťažkého stupňa, v dôsledku ktorého nebola spôsobilá posúdiť
následky tohto svojho konania. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, len konštatovať, že žalobkyňa
uniesla dôkazné bremeno v súdenom spore, že predmetná darovacia zmluva datovaná dňa 30.3.2010,
podpísaná darkyňou dňa 30.3.2010 bola uzatvorená darkyňou v stave, ktorý ju mal na tento právny
úkon diskvalifikovať, resp. bola preukázaná nespôsobilosť darkyne na tento právny úkon. Vzhľadom k

uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu odvolateľov
vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach za dostatočnú.

68. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním
riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo

odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanými v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

69.Žalovaníďalejnamietali,žesúdprvejinštancienerozhodolonávrhochnazmenužalobybezodkladne
a o takto zmenenej žalobe nerozhodol, ale poskytoval opakovane žalovanej (zrejme žalobkyni pozn.

odvolacieho súdu) neúmerne dlhé lehoty na doplnenie a zmenu žaloby (odsek 10 odôvodnenia
rozsudku). Napr. Uznesením č. k. 11C/26/2019-426 zo dňa 2.10.2020 pripustil zmenu žaloby, avšak
napriek námietkam právneho zástupcu na pojednávaní dňa 3.11.2020, že okruh účastníkov konania
je neúplný a preto by mal žalobu zamietnuť, súd prvej inštancie poskytol žalobkyni ďalšiu lehotu
20 kalendárnych dní na doplnenie okruhu účastníkov konania. Následne súd prvej inštancie žalobe

vyhovel napriek tomu, že v čase, kedy pripustil zmenu žaloby 22.1.2021 nebol okruh účastníkov konania
kompletný (chýbala manželka po nebohom I. C.) a mal teda žalobu zamietnuť (uznesenie NS SR sp.
zn. 2Obdo 21/2012). To, že D. C. medzičasom zomrela, nemá vplyv na nedostatok žaloby, v ktorej mala
byť zahrnutá aj D. C. (vdova po I. C.).

70. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

71. Podľa § 140 ods. 1 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo
sa uplatňuje iné právo, ods. 2 zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe.

72. Zmena žaloby ako dispozičný procesný úkon patriaci výlučne žalobcovi je v zmysle ust. § 132
ods. 2 CSP podaním vo veci samej, ktorým žalobca môže meniť žalobu a určovať predmet konania.
Zmena žaloby môže nastať v kvalitatívnej, kvantitatívnej rovine, ako aj v podstatnej zmene alebo
doplnení rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Zmena žaloby však podlieha súhlasu súdu,

ktorý o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu rozhoduje uznesením bez možnosti podať voči
nemu odvolanie (§ 357 CSP). Pokým súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby, nemôže pokračovať
v konaní a ak súd zmenu žaloby nepripustí, pokračuje v konaní o nezmenenej žalobe. Civilný sporový
poriadok za zmenu žaloby považuje aj „podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočnostítvrdených v žalobe“, ktorej explicitná úprava v predošlom procesnom kódexe Občianskeho súdneho
poriadku absentovala. Tento legislatívny posun sa odvíja od súdnej praxe, ktorá ustálila, že za
zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak

následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe (napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MObdoV/19/2007). Zákonodarca zároveň v dôvodovej správe k Civilnému
sporovému poriadku precizoval, že za zmenu žaloby je treba považovať akékoľvek zásahy, doplnenie,
upresnenie uplatneného nároku alebo skutočností, o ktoré žalobca uplatnený nárok opiera. Na rozdiel
od kvalitatívnej alebo kvantitatívnej zmeny návrhu, podstatnou zmenou alebo doplnením rozhodujúcich

skutočností, nedochádza k zmene žalobného petitu. Preto vyhodnotenie zásahu, doplnenia, upresnenia
žalovaného nároku alebo skutočností uplatnených žalobcom v podanej žalobe podlieha hodnotiacemu
úsudku konajúceho súdu, ktorý sa odvíja od žalobcom predloženého skutkového základu.

73. Za zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP je potrebné považovať také doplnenia, či upresnenia
skutočností tvrdených v žalobe, ktoré majú dopad na iné posúdenie skutkového základu oproti

skutkovému základu uvedenému v žalobe (pozri R 3/2023).

74. Podľa § 142 ods. 1 CSP o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na
ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola
zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

75. Postup uvedený v predchádzajúcom odseku má zrejme sledovať hospodárnosť konania. Pričom
neuvádza konkrétnu lehotu na rozhodnutie prvoinštančného súdu.

76. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa žalobou (čl. 1) doručenou okresnému súdu dňa 20.8.2010

domáhala voči žalovanej (D. C.) určenie neplatnosti darovacej zmluvy špecifikovanej označením
zmluvných strán a predmetu darovania (nehnuteľnosti). Uznesením vyhlásením na pojednávaní dňa
2.2.2016 (zápisnica o pojednávaní na čl. 330 súd prvej inštancie (na návrh právneho zástupcu
žalobkyne) pripustil zmenu petitu tak, že darovacia zmluva zo dňa 30.3.2010 je neplatná. O takto
zmenenom petite žaloby rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 5C/110/2010-335 zo dňa 2.2.2016

(prvý v poradí), ktorým žalobe vyhovel, pričom odvolací súd rozsudkom č. k. 11Co/323/2016-364 zo dňa
4.10.2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Následne však Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č. k. 1Cdo/103/2018 zo dňa 16.7.2019 rozsudok Krajského súdu v Trnave č.
k. 11Co/323/2016-364 zo dňa 4.10.2017 a rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 5C/110/2010-335
zo dňa 2.2.2016 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (z dôvodu, že súd prvej

inštancie nesprávne právne posúdil vec v otázke preukázania existencie naliehavého právneho záujmu,
konkrétne, že žalobný petit nie je spôsobilý automaticky dosiahnuť stav, že nehnuteľnosti prevedené
darovacou zmluvou budú zahrnuté do dedičskej podstaty). Podaním zo dňa 19.2.2020 (čl. 409)
žalobkyňa navrhla zmenu žaloby (určenie, že špecifikované nehnuteľnosti v návrhu patria do dedičstva
po poručiteľke K. C.), ktoré predložila prvoinštančnému súdu na pojednávaní dňa 19.2.2020 (zápisnica

o pojednávaní na čl. 413), ktorý návrh krátkou cestou doručil právnemu zástupcovi žalovanej 1., ktorý
s návrhom nesúhlasil. Po prejednaní veci okresný súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom
rozhodnutia o návrhu žalobkyne zo dňa 19.2.2020. Uznesením č. k. 11C/26/2019-426 zo dňa 2.10.2020
(mimo pojednávania) prvoinštančný súd pripustil zmenu (petitu) žaloby v zmysle návrhu žalobkyne zo
dňa 19.2.2020. Na pojednávaní dňa 3.11.2020 (zápisnica o pojednávaní na č. 441) právny zástupca

žalobkyne žiadal o odročenie pojednávania za účelom preverenia skutočností ohľadom parciel č.
3615/3 a č. 3635 a č. 3636, pri ktorých došlo k zmenám, následne požiada o čiastočné späťvzatie
žaloby, resp. pripustenie zmeny petitu žaloby a zároveň požiadal o pripustenie ďalších účastníkov do
konania na strane žalobkyne ako i na strane žalovaných, s čím právny zástupca žalovanej 1. nesúhlasil
(okresný súd poskytol žalobkyni lehotu 20 dní za účelom upresnenia okruhu účastníkov na strane

žalobkyne a žalovaných). Podaním zo dňa 23.11.2020 (čl. 444) žalobkyňa navrhla pripustil zmeny žaloby
(doplnením dvoch parciel, doplnením údaja o registri parciel) ako aj pripustenie ďalších účastníkov na
strane žalobkyne (D. E. C.) a žalovaných (K. L., M. L., E. C., J. C.), zároveň zobrala žalobu čiastočne
späť (parcela č. 3615/3). Uznesením č. k. 11C/26/2019-451 zo dňa 22.1.2021 prvoinštančný súd návrhu
žalobkyne zo dňa 23.11.2020 (v časti pripustenia zmeny ďalších účastníkov na strane žalobkyne a

žalovaných) vyhovel. Uznesením č. k. 11C/26/2019-454 zo dňa 22.1.2021 návrhu (v časti pripustenia
zmeny petitu žaloby) vyhovel. Rozsudkom č. k. 11C/26/2019-507 zo dňa 26.5.2021 (druhý v poradí)
súd prvej inštancie vyhovel I. výrokom žalobe žalobkyne (určil, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe
po pripustení jej ostatnej zmeny patria do dedičstva po poručiteľke K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX,zomrelejdňaX.X.XXXX,II.výrokomkonanievozvyškuzastavilvovzťahukparceleregistra„C“č.3615/3
o výmere 1890 m2 zapísanej na LV č. XXX, k. územie J. J. zastavil, III. výrokom priznal žalobkyni voči
žalovaným 1., 2., 3., 4. a 5. nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%, o

výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením). Odvolací súd uznesením 11Co/70/2021-562
zo dňa 6.12.2021 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku (určenia, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva), v závislom II. výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V odôvodnení súdu prvej inštancie v prvom rade uložil zamerať sa na preukázanie
splnenia podmienky účasti všetkých subjektov a v prípade zistenia jej nesplnenia žalobu zamietnuť (§

78 ods. 2 CSP) za predpokladu, že nedôjde k odstráneniu tejto vady. Podaním zo dňa 10.2.2022 (čl.
587) žalobkyňa navrhla pripustiť do konania na strane žalovaných D. C. (nar. X.XX.XXXX). Podaním zo
dňa 23.11.2023 (čl. 604) oznámila, že návrh zo dňa 10.2.2022 je bezpredmetný, keďže D. C. zomrela.

77. S poukazom na uvedený obsah spisu v odseku 76 odvolací súd konštatuje, že okresný súd
uznesením č. k. 11C/26/2019-426 zo dňa 2.10.2020 (ktorým, ktorým pripustil zmenu žaloby) reagoval na

návrh žalobkyne 1. zo dňa 19.2.2020, ktorý mu bol predložený priamo na pojednávaní dňa 19.2.2020,
pričom ani ustanovenie § 142 ods. 1 CSP výslovne nevylučuje, aby o návrhu na pripustenie zmeny
žaloby nebolo rozhodnuté priamo na pojednávaní. Pričom v danej veci išlo o spor, ktorý začal podaním
žaloby dňa 20.8.2010, a nemožno vytýkať okresnému súdu, ktorý pri rozhodovaní o návrhu o zmene
žaloby bol povinný tento posúdiť z hľadiska hospodárnosti konania, že o návrhu nerozhodol ihneď na

pojednávaní dňa 19.2.2020. Pokiaľ žalovaní namietali, že súd prvej inštancie žalobe vyhovel napriek
tomu, že v čase, kedy pripustil zmenu žaloby 22.1.2021 nebol okruh účastníkov konania kompletný
(chýbala manželka po nebohom I. C.) a mal teda žalobu zamietnuť, odvolací súd poukazuje na to, že
uznesením č. k. 11Co/70/2021-562 zo dňa 6.12.2021 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva (výrok I.) a v závislom výroku o náhrade

trovkonania(výrokIII.)zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutiezdôvodu,žepostupom
súdu prvej inštancie došlo k znemožneniu odvolateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keď súdu prvej inštancie v prvom rade
uložil zamerať sa na preukázanie splnenia podmienky účasti všetkých subjektov a v prípade zistenia jej
nesplnenia žalobu zamietnuť (§ 78 ods. 2 CSP) za predpokladu, že nedôjde k odstráneniu tejto vady.

Ak bude uvedená podmienka splnená, vyhodnotiť vykonané dôkazy v zmysle § 191 CSP. K námietke
žalovaných, že okresný súd napriek námietkam právneho zástupcu na pojednávaní dňa 3.11.2020, že
okruh účastníkov konania je neúplný a preto by mal žalobu zamietnuť, súd prvej inštancie poskytol
žalobkyni ďalšiu lehotu 20 kalendárnych dní na doplnenie okruhu účastníkov konania. Odvolací súd
poukazuje na obsah spisu v odseku 76, z ktorého vyplýva, že na pojednávaní dňa 3.11.2020 (zápisnica

o pojednávaní na č.l. 441) právny zástupca žalobkyne žiadal o odročenie pojednávania za účelom
preverenia skutočností ohľadom parciel č. 3615/3, č. 3635 a č. 3636, pri ktorých došlo k zmenám s tým,
že následne požiada o čiastočné späťvzatie žaloby, resp. pripustenie zmeny petitu žaloby a zároveň
požiada o pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane žalobkyne ako i na strane žalovaných,
s čím právny zástupca žalovanej 1. nesúhlasil (okresný súd poskytol žalobkyni lehotu 20 dní za účelom

upresnenia okruhu účastníkov na strane žalobkyne a žalovaných). Podaním zo dňa 23.11.2020 (čl. 444),
v lehote určenej okresným súdom žalobkyňa navrhla pripustiť zmeny žaloby (doplnením dvoch parciel,
doplnením údaja o registri parciel) ako aj pripustenie ďalších účastníkov na strane žalobkyne (D. E. C.)
a žalovaných (K. L., M. L., E. C., J. C.), zároveň zobrala žalobu čiastočne späť (parcela č. 3615/3). Mimo
pojednávania okresný súd uznesením č. k. 11C/26/2019-451 zo dňa 22.1.2021 návrhu žalobkyne zo dňa

23.11.2020 (v časti pripustenia zmeny ďalších účastníkov na strane žalobkyne a žalovaných) vyhovel.
Uznesením č. k. 11C/26/2019-454 zo dňa 22.1.2021 vyhovel návrhu (v časti pripustenia zmeny petitu
žaloby). Rozsudkom č. k. 11C/26/2019-507 zo dňa 26.5.2021 (druhý v poradí) okrem iného II. výrokom
konanie vo zvyšku zastavil (vo vzťahu k parcele registra „C“ č. 3615/3 o výmere 1890 m2 zapísanej na
LV č. XXX, k. územie J. J. zastavil). Opísaným postupom okresný súd podľa odvolacieho súdu aplikoval

procesné ustanovenia § 140 ods. 1, § 142 ods. 2, § 79, § 145 ods. 2 CSP reagujúc na procesné návrhy
žalobkyne. S ohľadom na uvedené odvolacia námietka žalovaných v tomto odseku nie je dôvodná.

78. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie nerozhodol o všetkých nehnuteľnostiach darovaných
darovacou zmluvou. Žalobkyne navrhli v žalobe, aby súd rozhodol, že niektoré nehnuteľnosti patria do

dedičstva (pretože darovacia zmluva je neplatná) a niektoré navrhli ponechať vo vlastníctve žalovanej
1. - pozemok reg E KN parc. č. 3615/3 orná pôda o výmere 1890 m2 v podiely 4/12, zapísanom na LV
č. XXXX vedenom pre obec a k.ú. J. J.. Nie je možné žiadať určiť, že len časť nehnuteľností patrí do
dedičstvapoporučiteľke(tedalenčasťdarovacejzmluvyjeneplatná).Akžalobkynenežiadajúrozhodnúťo všetkých darovaných nehnuteľnostiach, de facto uznávajú, že časť nehnuteľností darovala darkyňa
pri plnom vedomí a teda v tejto časti je právny úkon platný. Ak je právny úkon platný pre jednu časť
nehnuteľností, potom musí byť platný aj pre ostatné nehnuteľnosti. Ak je platný právny úkon pre všetky

darovacouzmluvouprevedenénehnuteľnosti,potomjerozsudoknesprávnyasúdmalžalobuzamietnuť.

79. Podľa § 129 ods. 1 CSP ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje,
alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie

doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní, ods. 2 v uznesení podľa odseku 1
súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí
o možnosti podanie odmietnuť, ods. 3 ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví,
súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať, ods. 4 ak sa
podanie opraví alebo doplní v celom rozsahu v súlade s výzvou podľa odseku 1 najneskôr do uplynutia
lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu

môže rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.

80. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

81. Podľa § 132 ods. 1 v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh, ods. 2 opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, ods.
3 žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny
pripojiť.

82. Žalobným návrhom sa rozumie tzv. petit a ide o spresnenie všeobecnej náležitosti podania (čo sa
podaním sleduje). Žalobný návrh musí byť jasný, zrozumiteľný a presne formulovaný. Žaloba je však
procesný úkon strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za
žalobný návrh, teda predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové

odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Žalobca musí preto svoj nárok
presne vyjadriť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku. Tá je splnená
vtedy, ak je možné žalobný petit prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov výkonu
exekúcie. Preto neprimeraný formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov strán sporu a prílišný
tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov, ktoré nemajú základný význam pre ochranu

zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS
1/02 z 26.9.2002).

83. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu, ods. 2 súd môže prekročiť
žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania

vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

84. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

85. Ustanovenie citované v odseku 84 výslovne určuje, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu

zisteného z vykonaných dôkazov alebo na základe nesporných skutočností tvrdených stranami sporu,
ak o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti, v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia.
To znamená, že súd nemôže rozhodnúť na základe takého stavu, ktorý už neexistuje, alebo svoje
rozhodnutie oprieť o stav, ktorý ešte len v budúcnosti eventuálne môže nastať (s výnimkou prípadov
obsiahnutých v ods. 2 ustanovenia § 217, ktoré však v danom prípade nebol dôvod aplikovať). Skutkový

stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je pre súd záväzný.

86. Z viazanosti súdu tzv. petitom (návrhom výroku súdneho rozhodnutia, ktorého vydania sa žalobca
domáha) vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy strán sporu a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú
(tzv. zásada ne ultra petitum) a nepochybne i to, že nemôže prisúdiť iné plnenie, než ktorého sa strany

sporu domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom. Zároveň musí
dbať na to, aby výroková časť rozhodnutia bola jasná, stručná, výstižná a materiálne vykonateľná.87. Je nepochybné, že v posudzovanej veci ide o konanie sporové, ktorého predpokladom je podanie
žaloby, ktorá bola podaná a spĺňala zákonom požadované náležitosti. Z obsahu žaloby nepochybne
vyplýva, že žalobkyňa sa voči žalovaným domáha určovacieho výroku (§ 137 písm. c/ CSP) v zmysle

ostatnej pripustenej zmene v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. 11C/26/2019-454 zo dňa
22.1.2021, čím bol určený predmet sporového konania. Pokiaľ prvoinštančný súd žalobe vyhovel
v rozsahu (označených nehnuteľností) ako bolo rozhodnuté uvedeným uznesením, napadnutým žalobe
vyhovujúcim výrokom súd prvej inštancie postupoval správne, keď do výroku nezahrnul pozemok reg.
E KN parc. č. 3615/3 orná pôda o výmere 1890 m2 v podiely 4/12, zapísanom na LV č. XXXX vedenom

pre obec a k.ú. J. J., keďže tento už nebol predmetom konania, inak by okresný súd postupoval ultra
petitum. Odvolací súd poukazuje na to, že pôvodne bola parcela č. 3615/3 orná pôda o výmere 1890
m2 v podiely 4/12, predmetom konania, avšak potom ako žalobkyne zobrali návrh v tejto časti späť
(prvoinštančný súd rozsudkom č. k. 11C/26/2019-507 zo dňa 26.5.2021 II. Výrokom konanie ohľadom
parcely č. 3615/3 (právoplatne) zastavil.

88. Žalovaní namietali, že vo výroku je duplicitne uvedená nehnuteľnosť – pozemok reg. CKN parc. č.
6104 ostatné plochy o výmere 651 m2 zapísaný na LV č. XXXX v podiely 27/651.

89.Požiadavkaustanovenia§79ods.1vetydruhejOSP(aktuálne§132ods.1CSP–pozn.odvolacieho
súdu), aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť

súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne
povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu,
práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí
vovýrokusvojhorozhodnutiarovnaképrávaapovinnosti,ktorýchsažalobcadomáhal.Ibasúdrozhoduje
o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku

rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z
obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 254/2009).

90. Súd je teda viazaný obsahom žalobného návrhu a nie doslovným znením petitu žaloby. Súd

v sporovom konaní nemôže svojvoľne meniť obsah žalobného návrhu, t.j. rozhodovať o niečom, čo
žalobca neučinil predmetom konania. Presná formulácia výroku rozhodnutia súdu musí vychádzať
z obsahu žalobného návrhu, nemusí však byť formulačne doslovne totožná so znením petitu žalobného
návrhu.

91. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bolo v konaní preukázané, že návrh žalobkyne bol
podaný dôvodne, pričom okresný súd rozhodol vecne správne, avšak odvolací súd mal za to, že bolo
potrebné znenie I. výroku preformulovať vo vzťahu k označeniu parcely, konkrétne parcely č. 6104,
uvedením parcely č. 6104 iba jedenkrát v napadnutom výroku, ktorú okresný súd uviedol dvakrát.
Uvedeným odvolací súd reagoval na námietku žalovaných, že v napadnutom výroku je duplicitne

uvedená nehnuteľnosť - pozemok reg. CKN parc. č. 6104 ostatné plochy o výmere 651 m2 zapísaný
na LV č. XXXX v podiely 27/651.

92. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie I. výrokom žalobe vyhovel,
rozhodol vecne správne, odvolací súd považoval za potrebné iba zmeniť formuláciu I. výroku

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle uvedeného v predošlom odseku. Vzhľadom na
preformulovanie I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd formálne zmenil vecne správny
výrok súdu prvej inštancie, nakoľko v podanom odvolaní žalovaní neuviedli žiadne ďalšie relevantné
skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nepovažoval
nimi uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť nielen formálnu ale

aj obsahovú zmenu napadnutého I. výroku súdu prvej inštancie.

93. Žalovaní napadli odvolaním aj II. výrok o náhrade trov konania (uložil žalovaným 1., 2., 3., 4. a 5.
povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyniam 1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením), ktorý prvoinštančný súd odôvodnil podľa

§ 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tým, že žalobkyne 1. a 2. mali v spore úspech, keďže
k zastaveniu konania prišlo len v nepatrnej časti, pričom doba trvania sporu, na ktorú poukazoval právny
zástupca žalovaných 1. a 2., nemá na rozhodnutie o náhrade trov konania žiadny vplyv.94. Posúdiac odvolanie žalovaných podľa jeho obsahu a v kontexte predmetnej veci je zjavné, že z
neho možno vyvodiť i odvolací dôvod postup súdu porušujúci právo odvolateľa na spravodlivý proces
a v dôsledku toho nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k trovám konania, keďže namietali, že

okresný súd nepostupoval podľa § 256 ods. 2 CSP, ale trovy priznal výlučne podľa § 255 ods. 1 CSP,
keď v záverečnej reči navrhli, aby okresný súd rozhodol o trovách konania nielen podľa § 255 CSP, ale
aby primerane použil aj ust. § 256 ods. 2 CSP z dôvodu, že žalobkyňa 1. zavinila svojim nesprávnym
procesnýmpostupomtrovy,ktorébyinakprisprávnompostupenebolivznikli.Majúzato,ževšetkyúkony
v konaní od podania žaloby až do rozhodnutia dovolacieho súdu boli zbytočné pre procesné pochybenia

žalobkyne (v tejto časti sporu bola úspešná žalovaná 1. v rozsahu 100 %). Následne prvoinštančný
súd opakovane odročoval konania vždy, keď sa preukázalo, že návrh na zmenu žaloby je nedostatočný
pre procesné vady (nedostatok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, nezrovnalosti v identifikácii
nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy). Pojednávania a písomné podania, ktorými
žalovaná 1. reagovala na tieto procesné nedostatky boli vynútené nesprávnym procesným postupom
žalobkyne, teda nesprávnou žalobou. Žaloba bola nesprávna až do predposledného pojednávania,

pretože žalobkyne 1. a 2. nežalovali aj dedičku po nebohom I. C. - jeho manželku D. C. s odôvodnením,
že táto nie je dedičkou, pretože sa vzdala dedičských nárokov. Na základe tohto klamlivého vyhlásenia
prvoinštančný súd žalobe vyhovel. Pretože o tejto nesprávnej argumentácii nevedeli vopred, nemohli
okresnému súdu predložiť úradné doklady svedčiace o opaku, čím by preukázali, že D. C., zomr.
X.X.XXXX musí byť účastníčkou konania. Doklady o tomto predložili až v odvolacom konaní, na základe

čoho Krajský súd v Trnave rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (aj v
tejto časti konania spor vyhrali a teda by mal byť priznaný nárok v rozsahu 100 %). Ak by teda žaloba
bola zmenená tak, že by smerovala voči všetkým dedičom, neprebehlo by ani odvolacie konanie. Ak
vinou nesprávnej žaloby bola žalovaná nútená k obrane (úspešnej), potom všetky úkony smerujúce k
zamietnutiu procesne nesprávnej žaloby sú úkonmi, ktoré by inak neboli vznikli. Žiadne zo skutočností,

ktoré viedli k rušeniu rozhodnutí prvoinštančného súdu neboli novotami, žalobkyni a neskôr obom
žalobkyniam neznámymi. Žalobkyňa si nesplnila ani povinnosť zistiť, či pozostalí po I. C. súhlasia so
žalobou (v takom prípade by ich mala uviesť podobne ako svoju sestru E. na strane žalobcov), ale
ich automaticky uviedla ako žalovaných (teda len tri deti, manželku I. C. do žaloby nezahrnula vôbec),
pričom z dôkazov v spise nie je ani zrejmé, na základe čoho tak žalobkyňa 1. postupovala. Súd prvej

inštancie na túto vadu nepoukázal (žalovaní túto vadu nenamietali z nevedomosti) napriek tomu, že vo
svojich výpovediach tvrdili, že so žalobou súhlasia a chcú, aby sporné nehnuteľnosti boli predmetom
dedenia. Žalovaná 2. vstúpila do konania až 22.1.2021, preto je nespravodlivé, aby bola zaviazaná platiť
trovy konania aj za obdobie, kedy nebola účastníkom konania.

95. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

96. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

97. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu
tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby

sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
So zreteľom na rozmanitosť prípadov je však treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím na celý
priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo
svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami.

98. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

99. Pojem „procesné zavinenie“, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti
za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto

zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať
v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa
strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov
protistrany. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z tohonie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie
muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba
podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

100. Podľa § 256 ods. 2 CSP ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli,
súd prizná náhradu týchto trov.

101. Zásada procesnej zodpovednosti vyjadrená v § 256 ods. 2 CSP znamená zodpovednosť za

trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojím procesným správaním. Zavinenie spočíva
v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom
(napr. v dôsledku sudcovskej koncentrácie), ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. Predpokladom
uloženia povinnosti na náhradu trov konania je, že zavinené porušenie procesnej povinnosti malo za
následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. Povinnosť na náhradu trov konania teda vzniká,
ak vznikli trovy, ktoré neboli efektívne vynaložené, pretože procesný úkon bol zmarený, vznik týchto trov

bol v príčinnej súvislosti so zavinením. Pri náhrade trov konania podľa § 256 ods. 2 CSP ide o trovy,
ktoré by inak neboli v priebehu konania vznikli a ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu. Podľa § 256
ods. 2 CSP rozhoduje súd bez ohľadu na výsledok sporu (úspech vo veci) o náhrade trov konania, ktoré
vznikli výlučne zavinením niektorej zo strán sporu. Pretože tieto trovy treba oddeliť od ostatných trov
konania, hovoríme o separácii trov. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (§ 147 ods. 1 OSP) sa

§ 256 ods. 2 obmedzuje iba na povinnosť nahradiť trovy v prípade zavinenia sporovej strany. O nároku
na náhradu separovaných trov rozhodne súd samostatným uznesením (výrokom), a to vzhľadom na
ustanovenie § 262 ods. 1 v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nie je vylúčené a povaha týchto trov to
pripúšťa, aby o nároku súd rozhodol aj počas konania s tým, že po právoplatnosti bude toto predložené
súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o ich výške. Trovy, ktoré boli alebo mali byť podľa § 256 ods. 2

separované, nemožno zahrnúť do trov, o náhrade ktorých sa rozhoduje podľa výsledku sporu (§255 a
§ 256 ods. 1).

102. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

103. Citované zákonné ustanovenie v odseku 102 predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa
neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.

Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale

ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane,
ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na

základe všeobecného hodnotiaceho záveru. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy
náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného
procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1), resp. zodpovednosti
za zavinenie (256 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa
neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že

ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu
trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkých
trovalebolenichčasti.Naúčelymoderácieniejerozhodujúce,nazákladeakejzásadybolitrovyuložené
a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak má súd v úmysle použiť
moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu

vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je
potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by
sa to dozvedela až z rozhodnutia.104. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa 1. žalobou (doručenou okresnému súdu dňa 20.8.2010)
voči žalovanej 1. sa domáhala určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 30.3.2010. O takejto
žalobe rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 5C/110/2010-335 zo dňa 2.2.2016 (prvý v poradí)

tak, že žalobe vyhovel, pričom odvolací súd rozsudkom č. k. 11Co/323/2016-364 zo dňa 4.10.2017
(na odvolanie žalobkyne 1. zo dňa 5.4.2016, na čl. 347) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
(prvý v poradí) potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1Cdo/103/2018 zo dňa
16.7.2019 rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/323/2016-364 zo dňa 4.10.2017 a rozsudok
Okresného súdu Senica č. k. 5C/110/2010-335 zo dňa 2.2.2016 (na dovolanie žalovanej 1. zo dňa

17.1.2018, na čl. 375) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení
uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Uznesením
č. k. 11C/26/2019-426 zo dňa 2.10.2020 prvoinštančný súd pripustil zmenu (petitu) žaloby (určenie,
že špecifikované nehnuteľnosti v návrhu patria do dedičstva po poručiteľke K. C.), v zmysle návrhu
žalobkynezodňa19.2.2020(čl.409).Uznesenímč.k.11C/26/2019-451zodňa22.1.2021prvoinštančný
súd návrhu žalobkyne zo dňa 23.11.2020 (v časti pripustenia zmeny ďalších účastníkov na strane

žalobkyne o D. E. C. a žalovaných o K. L., M. L., E. C., J. C.) vyhovel. Uznesením č. k. 11C/26/2019-454
zo dňa 22.1.2021 prvoinštančný súd pripustil zmenu petitu žaloby (doplnením dvoch parciel, doplnením
údaja o registri parciel). Rozsudkom č. k. 11C/26/2019-507 zo dňa 26.5.2021 (druhý v poradí) súd
prvej inštancie I. výrokom žalobe žalobkýň vyhovel (určil, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe po
pripustení jej ostatnej zmeny patria do dedičstva po poručiteľke K. C., narodenej dňa XX.XX.XXXX,

zomrelej dňa X.X.XXXX, II. výrokom konanie vo zvyšku zastavil vo vzťahu k parcele registra „C“ č.
3615/3 o výmere 1890 m2 zapísanej na LV č. XXX, k. územie J. J. zastavil (právoplatne), III. výrokom
priznal žalobkyni voči žalovaným 1., 2., 3., 4. a 5. nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením). Krajský súd v Trnave
uznesením č. k. 11Co/70/2021-562 zo dňa 6.12.2021 (na odvolanie žalovanej 1. zo dňa 2.8.2021,

na čl. 536) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku (určenia, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, v závislom II. výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, pričom okresnému súdu uložil okrem iného podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodnúť
o náhrade trov konania v novom rozhodnutí. Na pojednávaní dňa 20.4.2021 právny zástupca žalovaných
1. a 2. (zápisnica o pojednávaní na čl. 483) žiadal určiť, ktoré trovy konania zapríčinila žalobkyňa

svojím nekompetentným podaním na súd a ktoré je teda povinná v zmysle CSP hradiť žalovanej
1. Na pojednávaní dňa 11.6.2024 právny zástupca žalovaných 1. a 2. v prípade vyhovenia žalobe
navrhol priznať žalovanej 1. náhradu trov konania za všetky úkony právnej služby v konaní s výnimkou
dvoch: posledného návrhu na zmenu žaloby a pojednávania 11.6.2024 z dôvodu, nekompetentnými
a nesprávnymi žalobami podávanými žalobkyňou a neskôr aj žalobkyňou 2. boli spôsobené zvýšené

trovy zbytočnými podaniami a konaniami pred súdom. Tieto náklady možno v plnom rozsahu vyčítať
zavinením žalobkyniam.

105. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal náhradou trov konania
len v súvislosti s meritórnym rozhodnutím pričom vôbec nezohľadnil, že v prvom zrušujúcom rozhodnutí

odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/70/2021-562 zo dňa 6.12.2021) mu
bolo uložené rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 396 ods. 3 CSP (teda rozhodnúť aj o trovách
odvolacieho konania) a tiež v zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením
č. k. 1Cdo/103/2018 zo dňa 16.7.2019 rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/323/2016-364 zo
dňa 4.10.2017 a rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 5C/110/2010-335 zo dňa 2.2.2016 (na dovolanie

žalovanej 1. zo dňa 17.1.2018 na čl. 375) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, mu
bolo uložené rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). V odôvodnení rozhodnutia
o náhrade trov konania, ktoré predstavuje jednu vetu, tiež skonštatoval, že k zastaveniu konania prišlo
len v nepatrnej časti, pričom poukázal iba na § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa 1.
a žalobkyňa 2. mali v spore úspech.

106. Pomer úspechu a neúspechu strán pri rozhodovaní o merite sporu bolo tu potrebné posúdiť
samostatne podľa § 255 CSP. V súvislosti s procesným rozhodnutím o zastavení konania bolo zasa
nutné osobitne vyhodnotiť zavinenie strán sporu na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP.
Tomu potom mala zodpovedať aj výroková časť rozhodnutia o trovách konania. Žalovaní tak dôvodne

namietali, že okresný súd rozhodoval výlučne podľa § 255 ods. 1 CSP.

107. Vo výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie absentoval výrok, o trovách odvolacieho
konania podľa ustanovenia § 396 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého ak odvolací súd zruší rozhodnutiea ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie
v novom rozhodnutí o veci. Napriek pokynu odvolacieho súdu v prvom zrušujúcom rozhodnutí (č. k.
11Co/70/2021-562 zo dňa 6.12.2021), o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania rozhodnuté

súdom prvej inštancie nebolo.

108. Vo výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie absentoval výrok o trovách dovolacieho
konania podľa ustanovenia § 453 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak
vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách

pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. Napriek pokynu dovolacieho súdu v zrušujúcom
rozhodnutí (č. k. 1Cdo/103/2018 zo dňa 16.7.2019), o trovách dovolacieho konania nebolo súdom prvej
inštancie rozhodnuté.

109. Vo vzťahu k uvedenému vyššie odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie o náhrade trov konania
postráda aj a to, kto má voči komu nárok na náhradu trov konania v jeho jednotlivých fázach, keď

prvoinštančný súd nezohľadnil priebeh konania, z ktorého vyplýva, že žaloba bola pôvodne podaná
žalobkyňou 1. voči žalovanej 1., a až v zmysle uznesenia č. k. 11C/26/2019-451 zo dňa 22.1.2021 sa
stali účastníkmi konania aj žalobkyňa 2., žalovaní 2. až 5., keď žalovaní 3. až 5. so žalobou súhlasili. Súd
prvej inštancie neodôvodnil prečo žalovaná 2. má zaplatiť trovy konania aj za tú časť konania, v ktorej
ešte ako strana sporu nevystupovala, v tejto časti je odvolacia námietka dôvodná.

110. Je zjavné, že okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nepovažoval za dôvodné
aplikovať § 256 ods. 2 CSP, napriek tomu má odvolací súd za to, že odôvodnenie však postráda
akúkoľvek argumentáciu prvoinštančného súdu, ktorá by uvedený postup vysvetľovala tým skôr,
že právny zástupca žalovaných 1. a 2. už na pojednávaní dňa 20.4.2021 žiadal určiť, ktoré trovy

konania zapríčinila žalobkyňa svojím nekompetentným podaním na vo vzťahu k žalovanej 1. a tiež na
pojednávaní dňa 11.6.2024 navrhol priznať žalovanej 1. náhradu trov konania za všetky úkony právnej
služby v konaní s výnimkou dvoch: posledného návrhu na zmenu žaloby a pojednávania 11.6.2024
zdôvodu,nekompetentnýmianesprávnymi,žalobamipodávanýmižalobkyňou1.aneskôrajžalobkyňou
2., boli spôsobené zvýšené trovy zbytočnými podaniami a konaniami pred súdom.

111.Sumarizujúcuvedenévposudzovanejveciideoprocesnúnesprávnosťtakejintenzity,ktorázakladá
porušenie práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a súčasne odôvodňuje záver
o dôvodnosti podaného odvolania.

112. Účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov
konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by nemusela
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby sa jej

nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

113. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských

právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a stranám umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na
právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú
k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a

aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov.

114. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,

teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04).

115. S poukazom na vyššie uvedené II. výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nezodpovedal požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a postrádalo
argumentačný základ, ktorého správnosť by odvolací súd mohol preskúmať.

116. Odvolací súd preto II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec vrátil v na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej
inštancie nezohľadnil, že v danom spore bolo v spoločnom konaní prejednávaných viacero právnych
vecí, ktoré sa považujú pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania za samostatné, nedošlo ani
k prvému rozhodnutiu o trovách konania vo vzťahu ku každej veci (nebolo riadne odôvodnené
rozhodnutie o náhrade trov konania v časti zastaveného konania), a nebolo rozhodnuté ani o trovách

prechádzajúceho odvolacieho konania, ani dovolacieho konania. Prichádzalo preto do úvahy len
kasačné rozhodnutie a nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 390 CSP. Civilný sporový poriadok
stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté
v dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, zodpovedajúca ústavným právam
strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. III. ÚS 570/2023).

117. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách záverov odvolacieho
súdu, posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov konania nielen v súvislosti s meritórnym rozhodnutím, ale aj
samostatne o trovách predchádzajúceho odvolacieho konania, dovolacieho konania a v odôvodnení sa

vyjadriť k neaplikácii postupu podľa § 256 ods. 2 CSP.

118. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, postupovať v súlade
s procesnými pravidlami a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na
základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Odvolací súd pripomína, že výrok o náhrade trov konania, ktorý

bol súčasťou výroku rozsudku, si povahu rozhodnutia formou uznesenia aj naďalej zachováva, pretože
výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej hospodárnosti.

119. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho

problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).

120.Povinnosťsúduriadneodôvodniťrozhodnutiejeodrazomprávastranynadostatočnéapresvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán

konania.

121. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (t. j. aj o trovách
predchádzajúceho a tohto odvolacieho konania, dovolacieho konania).

122. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Se

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).