Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/78/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212219128
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7212219128.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: mesto Košice, Trieda
SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, zást. AVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Tokár, spol. s r.o.,
Werferova 1, Košice, IČO: 36 721 981, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Ján Tokár, proti
žalovanému: COMPCAR, s.r.o., Slovenská 65, Prešov, IČO: 31 706 843, zást. advokát JUDr. Marek
Tkáč, Nám. sv. Martina 39, Lipany, o určenie vlastníckeho práva po povolenej obnove konania vedenom
bývalým Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 18C/154/2012, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Košice č. k. K2-18C/154/2012 - 719 z 20. marca 2024 v znení opravného uznesenia

z 2.4.2025 č. k. K2-18C/154/2012 - 864

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e zamietavý výrok rozsudku z 20.3.2024, č. k. K2-18C/154/2012 – 719 v znení opravného
uznesenia z 2.4.2025, č. k. K2-18C/154/2012 – 864.

M e n í výrok o trovách konania tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov obnoveného
konania v rozsahu 100 %.

P o t v r d z u j e opravné uznesenie z 2.4.2025, č. k. K2-18C/154/2012 – 864.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania okresným súdom vedeným pôvodne pod sp. zn. 24C/41/2008 bolo určenie,
že žalobca je výlučným vlastníkom pozemkových parciel špecifikovaných v petite žaloby v katastri
nehnuteľností vtedy evidovaných na LV č. XXXX, k. ú. A. B.. V tzv. prvom kole rozsudkov rozsudkom
z 27.2.2009 v spise na č. l. 136 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu z 8.10.2009
žaloba bola dňom 7.1.2010 právoplatne zamietnutá. Na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

uznesením najvyššieho súdu z 30.4.2012 v konaní sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 (ďalej aj len ako „kasačné
rozhodnutie najvyššieho súdu“) boli zrušené rozsudky súdov oboch nižších inštancií (ďalej aj len ako
„rozsudky súdu spred kasácie z 30.4.2012“) a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
V tzv. druhom kole rozsudkov rozsudkom z 26.2.2013 už pod novou spisovou značkou 18C/154/2012
(v spise na č. l. 260) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu z 13.11.2014 pod sp.
zn. 2Co/253/2013 dňom 29.12.2014 právoplatne bolo určené, že žalobca je výlučným vlastníkom
pozemkových parciel špecifikovaných vo výroku rozsudku, v katastri nehnuteľností pre k. ú. A. B.

evidovaných na LV č. XXXX (ďalej aj len ako „rozsudky súdu po kasácii z 30.4.2012“); uznesením
z 29.1.2015 č. k. 18C/154/2012 – 317 v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho súdu
z 21.4.2015 došlo k oprave chyby v písaní vo výroku rozsudku 26.2.2013 na správne č. LV XXXX;
opravné uznesenie právoplatnosť nadobudlo dňom 28.6.2015.2. Žalovaný po neúspešnom vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy (sťažnosť vo veci II. ÚS
421/2012 uznesením ústavného súdu z 11.10.2012 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená) ochrany

svojich práv sa domohol pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj len ako „ESĽP“), ktorý
svojím rozsudkom z 9.6.2015 vo veci sťažnosti č. 25132/13 právoplatne dňom 9.9.2015 vyslovil
porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ako „dohovor“)
Slovenskou republikou v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 a jeho
kasačným rozhodnutím v danej veci v spojení so zmieneným uznesením ústavného súdu a v zmysle

čl. 41 dohovoru žalovanému priznal voči štátu spravodlivé zadosťučinenie 7 500 € (plus akékoľvek
dane súvisiace s nepeňažnou ujmou); sťažnosť vo zvyšku zamietol, resp. vyslovil za neprípustnú
(ďalej aj len ako „rozsudok ESĽP“). Obnova konania sp. zn. 18C/154/2012 pre dôvody ustanovené
v §397 písm. d) CSP („ESĽP rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím
súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody
stranyazávažnédôsledkytohtoporušenianeboliodstránenépriznanýmspravodlivýmzadosťučinením“)

bola povolená rozsudkom bývalého Okresného súdu Košice II z 24.11.2017 sp. zn. 20C/591/2015
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu z 15.5.2019 pod sp. zn. 11Co/114/2018;
rozsudok právoplatnosť nadobudol dňom 2.8.2019.

3. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví

v znení jeho opravného uznesenia z 2.5.2025 v spise na č. l. 864 zamietol návrh žalovaného na zmenu
rozsudku súdu vydaného po kasácii z 30.4.2012 v znení jeho opravného uznesenia z 29.1.2015 č. k.
18C/154/2012 - 317 a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov tak pôvodného, ako i obnoveného
konania. S procesnou obranou žalovaného, že rozsudok ESĽP má kasačný účinok na kasačné
rozhodnutie najvyššieho súdu, v dôsledku čoho rozsudky súdu spred kasácie z 30.4.2012 majú silu res

iudicata a obnovené konanie je potrebné preto zastaviť, podrobne sa pritom vysporiadal v 15. – 17.
odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uzavrel, že za danej situácie, keď ESĽP vo svojom
rozsudku sa zaoberal len procesnými účinkami kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom jeho
rozsudok nemá priamy kasačný účinok na kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré nebolo zrušené
ani ústavným súdom, po právoplatnom povolení obnovy konania v tomto sporovom konaní základ

nárokov strán po hmotnoprávnej stránke posudzoval podľa stavu, ktorý tu bol pred vydaním kasačného
rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom konštatoval, že náprava dôsledkov porušenia práv žalovaného
podľa čl. 6 dohovoru bola preto zabezpečená už samotným povolením obnovy konania a opätovným
prejednaním veci bez viazanosti právnym názorom vysloveným v kasačnom rozhodnutí najvyššieho
súdu a z týchto dôvodov nepovažoval za možné konanie zastaviť pre prekážku rozhodnutej veci, ako

sa tohto domáhal žalovaný.

4. Po právoplatnom povolení obnovy konania postupom podľa ustanovení §§416 - 418 CSP vec
takto opätovne prejednal prihliadajúc na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom, ako aj v obnovenom
konaní. Vychádzal pritom zo zistenia, že (i) dohodou z 28.7.1962 (v spise na č. l. 7) o prevode

správy národného majetku medzi národným podnikom Východoslovenské tehelne, n. p. Košice ako
odovzdávajúcou organizáciou a Československým štátom – MsNV Košice v zastúpení Okresným
investorským útvarom Košice ako preberajúcou organizáciou, a to s účinnosťou od 1.8.1962 bola
prevedená správa (pre odovzdávajúcu organizáciu nepotrebného) nehnuteľného národného majetku
označeného číslami pozemkovoknižných parciel označených č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X C. XXXX/X zapísaných v PKV č. XXXXX, XXXX,
XXXX C. XXXX, ktoré preberajúca organizácia potrebovala na splnenie svojich plánovaných úloh, a to
výstavbu Severojužnej komunikácie na sídlisko Terasa v Košiciach (ďalej aj len ako „sporná dohoda“);
pozemkovoknižné parcely, ktoré boli predmetom spornej dohody, boli odčlenené podľa geometrického
plánu a výkazu plôch č. C. XXX-XX/XXX-XXX-60, v zmysle ktorého tieto sú identické s pozemkovými

parcelami, ktoré tvoria predmet tohto súdneho sporu (ďalej aj len ako „sporné pozemky“). Hoci v konaní
nebol predložený originál spornej dohody, nepochybný skutkový záver o jej uzavretí založil vychádzajúc
jednak z obsahu jej dobového odpisu z 28.7.1962, o ktorom nemal pochybnosti, že bol vyhotovený
z existujúceho originálu, pretože tento plne korešpondoval s obsahom spornej dohode predchádzajúcej
korešpondencie medzi jej účastníkmi z 23.7.1967 (v spise na č. l. 6) a z 28.7.1962 (v spise na č. l. 5),

z ktorej jednoznačne vyplynulo, že k uzavretiu spornej dohody došlo; v zmysle týchto „odovzdávajúca
organizácia v prílohe listu z 23.7.1962 zn. S 194/62 preberajúcej organizácii totiž doručovala 5
vyhotoveníadministratívnejdohodyoprevodečastioznačenéhomajetkunapotvrdeniestým,žeadresát
originál a dva rovnopisy si mal ponechať pre vlastnú potrebu a dva rovnopisy dohody po jej potvrdenímal vrátiť odovzdávajúcej organizácii“ a následne „prílohou listu z 28.7.1962 preberajúca organizácia
odovzdávajúcej organizácii vrátila dva rovnopisy administratívnej dohody zn. S 194/62 z 23.7.1962
o prevode správy národného majetku v súvislosti s výstavbou Severojužnej komunikácie na sídlisko

Terasa po podpísaní“) a jednak vychádzajúc zo samotného faktu, že k zastavaniu sporných pozemkov
predmetnou severojužnou komunikáciou aktuálne vo vlastníctve žalujúceho mesta, ktorej výstavba bola
samotným účelom sporného prevodu sporných pozemkov spornou dohodou, v nasledujúcom období
aj nepochybne došlo, už niekoľko desaťročí sa na nich nachádza stavba štvorprúdovej komunikácie
s električkovými pásmi, pásmom zelene a priľahlými chodníkmi; zároveň sa stotožnil so žalovaným,

že preberajúca organizácia nesplnila svoju povinnosť zo spornej dohody zabezpečiť jej zápis do
pozemkovej knihy, resp. do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 22/1964 Zb. (správne evidencia
nehnuteľností – pozn. odvolacieho súdu), uzavrel však, že uvedené pre rozhodnutie v merite tejto veci je
bez právneho významu, nakoľko zápis právnych vzťahov podľa uvedeného zákona nemal právotvorný,
ale iba evidenčný (deklaratórny) účinok.

5. Ďalej vychádzal zo zistenia, že (ii) sporné pozemky v pozemkovej knihe v čase vyhlásenia konkurzu
na majetok úpadcu Východoslovenské tehelne, štátny podnik - v likvidácii, t. j. k 20.11.1997 (konkurz
na tohto úpadcu bol vyhlásený uznesením konkurzného súdu z 28.10.1997 – pozn. odvolacieho súdu)
boli zapísané ako výlučné vlastníctvo úpadcu (správne ako výlučné vlastníctvo Čsl. štátu v správe
Východoslovenské tehelne, národný podnik Košice ako organizácie štátneho socialistického sektora –

pozn. odvolacieho súdu) a že (iii) do katastra nehnuteľností na LV č. XXXX, k. ú. A. B. ako vlastníctvo
úpadcu tieto ako parcely C KN boli zapísané v roku 2003 na základe návrhu správcu konkurznej podstaty
úpadcu, a to podľa geometrického plánu č. 61/2002;

následne (iv) Krajský súd v Košiciach v konkurznej veci úpadcu Východoslovenské tehelne, štátny

podnik - v likvidácii (ďalej aj len ako „konkurzný súd“) opatrením z 9.7.2004 pod sp. zn. 2K 620/95 (v
spise na č. l. 55) súhlasil s predajom o. i. aj sporných pozemkov ako majetku úpadcu patriaceho do jeho
konkurznej podstaty mimo dražby pre žalovanú obchodnú spoločnosť COMPCAR, s.r.o., prihliadajúc
pritom jednak na stanovisko správcu konkurznej podstaty úpadcu (ďalej aj len ako „správca“), že
záujemcasplnilpodmienkypredajamajetkuúpadcu,akoinato,ženavrhovanákúpnacenajeprimeraná,

nakoľko ide o zdevastované a neudržiavané pozemky nachádzajúce sa na bývalých pieskoviskách,
na ktorých sa nachádzajú miestne a mestské komunikácie a ktoré je možné využiť iba z dlhodobého
hľadiskazavynaloženiavysokýchfinančnýchnákladovasprávcovizároveňuložiluzavrieťkúpnuzmluvu
s týmto vybraným záujemcom do 30 dní od právoplatnosti opatrenia (9.7.2004);

k uzavretiu (v) kúpnej zmluvy o predaji časti konkurznej podstaty, ktorou správca ako predávajúci
previedol vlastnícke právo o. i. aj sporných pozemkov do výlučného vlastníctva žalovaného ako
kupujúceho, došlo rovnako 9.7.2004, na základe ktorej (vi) vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností v prospech žalovaného bol povolený 28.7.2004 pod č. V 760/2004 (v spise na č. l. 538
- 539);

(vii) prechod sporných pozemkov z majetku štátu na žalujúce mesto na základe zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí k 1.5.1991 je deklarovaný v protokole z 20.11.2008 medzi odovzdávajúcou SR –
Obvodný úrad v Košiciach a preberajúcim mestom Košice (v spise na č. l. 133);

(viii) aktuálne, a to titulom rozsudkov súdu po kasácii z 30.4.2012 v prospech žalobcu sú zapísané na
LV č. XXXXX, k. ú. A. B..

6. Posudzujúc nárok žalobcu po hmotnoprávnej stránke citoval ustanovenia §18 ods. 1 a §19 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 31.7.2004 (ďalej aj len ako

„ZKV“). Pokiaľ ide o otázku, či dôsledky vyplývajúce z §19 ods. 2 ZKV sa (ne)vzťahujú aj na vlastnícka
veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola zapísaná do súpisu konkurznej podstaty, pričom tento, ako žalobca
v tomto prípade, konkurzným súdom nebol poučený, aby v určenej lehote proti správcovi podal žalobu
o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, riadil sa právnymi závermi dovolacieho súdu vyjadrenými v jeho
rozsudkuz11.9.2009voveci5Cdo/194/2008(ktorýakojudikátboluverejnenývZbierkestanovískNSSR

a rozhodnutí súdov SR, zošit 3/2010 pod č. 25 (ďalej aj len ako „rozsudok NS SR č. 25/2010“), v zmysle
ktorých právna domnienka upravená v §19 ods. 1 a ods. 2 ZKV, podľa ktorej, „ak žaloba o vylúčenie veci
zo súpisu podstaty nie je podaná v súdom určenej lehote, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá
oprávnene“, je aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe akotomu, kto uplatňuje, že určitá vec do súpisu konkurznej podstaty sa nemala zaradiť, lehotu na podanie
vylučovacej žaloby a poučí ju, že vec bola zapísaná do súpisu, ako aj o právnych dôsledkoch nepodania
takejto žaloby, pričom ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie nebolo vydané, nenastávajú právne

dôsledky podľa uvedeného ustanovenia.

7. Ako predbežnú otázku posudzoval preto otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy z 9.7.2004, ktorou
správca sporné pozemky previedol do výlučného vlastníctva žalovaného, pričom hoci vychádzajúc
zrozhodnutiaSprávykatastraKošicez28.5.2004vinejvecič.X-43/2003,nepochyboval,žežalobcaako

účastník daného katastrálneho konania, ktorého druhým účastníkom v zastúpení správcom bol úpadca,
mal vedomosť o prebiehajúcom konkurznom konaní na úpadcu, svoje závery v merite veci založil
na nespornom skutkovom závere, že sporné pozemky boli správcom zapísané do súpisu konkurznej
podstaty úpadcu a následne ním aj speňažené predajom žalovanému za situácie, že žalobca ani
správcom ani konkurzným súdom nepochybne nebol vyzvaný na podanie vylučovacej žaloby v určenej
lehote. A pretože v danom prípade sa tak nestalo, pričom žalobca nebol poučený konkurzným súdom, že

vec bola zapísaná do súpisu, ako ani o právnych následkoch nepodania vylučovacej žaloby, uzavrel, že
v danom prípade nemohla nastať domnienka ustanovená v §19 ods. 2 ZKV, považujúc pritom za právne
bezvýznamné, z akých dôvodov konkurzný súd takto nepostupoval (napr. pretože správca nezapísal
majetok úpadcu alebo tretej osoby s poznámkou alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že vec bola
zapísaná do súpisu a pod.).

8. Ďalej uvažoval, že speňaženie sporných pozemkov v konkurze spornou kúpnou zmluvou z 9.7.2004
z týchto dôvodov bolo možné považovať za platné, len ak tu neboli okolnosti spochybňujúce zaradenie
spornýchpozemkovdosúpisukonkurznejpodstatyúpadcu.Apokiaľtakétookolnostituboli,konštatoval,
že podľa §19 ods. 1 ZKV bolo povinnosťou správcu sporné pozemky do tohto súpisu zapísať

s poznámkou o dôvodoch, ktoré toto zaradenie spochybňujú a že následne, s odkazom na §12 ZKV bolo
povinnosťou konkurzného súdu buď vykonať potrebné zistenia na odstránenie existujúcich pochybností
o správnosti ich zaradenia do súpisu alebo dať v tomto smere správcovi príslušné pokyny. S týmito
právnymi úvahami uzavrel, že v prípade nedodržania tohto postupu kúpna zmluva, ktorou správca
speňažil majetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, musí byť absolútne neplatnou pre rozpor so

zákonom (§39 o. z.).

9. V prejednávanej veci považoval pritom za zrejmé, že z dôvodu, že na sporných pozemkoch sa už
niekoľko desaťročí nachádza stavba štvorprúdovej komunikácie s električkovými pásmi, pásmom zelene

a priľahlými chodníkmi, tieto do súpisu konkurznej podstaty ako majetok úpadcu mali byť zapísané preto
s poznámkou, že sú tu dôvody spochybňujúce ich zaradenie do tohto súpisu, že následne správca,
prípadne konkurzný súd mali zistiť vlastníka stavby komunikácie, jeho stanovisko o oprávnenosti stavby,
ako aj o právnom stave sporných pozemkov, na ktorých táto stavba bola zriadená a pretože v danom
prípade ani správca a ani konkurzný súd, a to napriek ich nepochybnej a v konaní aj preukázanej

vedomosti o zastavanosti sporných pozemkov predmetnou komunikáciou, takto nepostupovali, právne
uzavrel, že posudzovaná kúpna zmluva z 9.7.2004, ktorou správca predal žalovanému sporné pozemky,
ktoré zo zákona č. 138/1991 Zb. mal nadobudnúť do vlastníctva žalobca ako osoba odlišná od úpadcu,
pre jej rozpor so zákonom je absolútne neplatná.

10. Aplikujúc ustanovenie §2 ods. 1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb., ktoré citoval, takto uzavrel, že dňom
účinnosti tohto zákona, t. j. k 1.5.1991 došlo preto k prechodu sporných pozemkov z vlastníctva SR do
vlastníctva žalujúcej obce, o čom svedčí aj zmienený protokol z 20.11.2008 o prechode vlastníckeho
práva SR k nehnuteľnému majetku do vlastníctva obce a hoci žalobca v zmysle §14 ods. 4 daného
zákona bol povinný do 12 mesiacov od účinnosti daného zákona podať návrh na zápis do evidencie

nehnuteľností, k čomu v danom prípade nepochybne nedošlo, nesplnenie tejto povinnosti žalobcom
nepovažoval za právne významné s odôvodnením, že zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964
Zb. nemal právotvorný, ale iba evidenčný účinok.

11.Zároveňvyhodnocovalajprípadnúdobromyseľnosťžalovanéhoprinadobudnutíspornýchpozemkov

do jeho vlastníctva spornou kúpnou zmluvou. V tomto smere za právne významné považoval, že
vzhľadom na zastavanosť kupovaných pozemkov komunikáciou žalovaný pri zachovaní náležitej
opatrnosti už v čase kúpy musel vedieť, že tu môže byť tretia osoba majúca vlastnícke alebo iné právo
k sporným pozemkom a ktorá spornou kúpnou zmluvou môže byť ukrátená na týchto svojich právach.Uzavrel preto, že žalovaný nemohol byť preto presvedčený o poctivosti a správnosti svojho konania
a túto morálno-právnu požiadavku na vlastné i očakávané cudzie správanie podľa jeho právnej úvahy
nemohlo ospravedlniť ani opatrenie konkurzného súdu nerešpektujúce ochranu práv tejto tretej osoby,

pričom absencia dobromyseľnosti žalovaného pri spornom právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu
práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, vyhodnotil ako okolnosť, ktorá má za následok neplatnosť
sporného nadobúdacieho právneho úkonu, a to pre jeho rozpor s dobrými mravmi.

12. S takýmto odôvodnením dospel k záveru, že žalobca je výlučným vlastníkom sporných pozemkov

a návrh žalovaného na zmenu právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II z 26.2.2013 č. k.
18C/154/2012 – 260, ktorým výlučné vlastníctvo žalobcu bolo určené, preto zamietol.

13. Rozhodnutie o trovách konania s odkazom na §225 ods. 1 (správne §255 ods. 1 – pozn. odvolacieho
súdu) v spojení s §417 ods. 3 CSP odôvodnil zásadou úspechu žalobcu v spore.

14. Následne uznesením z 2.4.2025 v spise na č. l. 864 postupom podľa §224 CSP výrok predmetného
rozsudku opravil tak, aby bolo z neho zrejmé, že došlo k zamietnutiu návrhu na zmenu právoplatného
rozsudkuajvrozsahuopravychybneuvedenéhoLVč.XXXXvovýrokurozsudkuz26.2.2013nasprávne
LV č. XXXX, vykonanej opravným uznesením z 29.1.2015 v spise na č. l. 317.

15.Protitomutorozsudkužalovanýpodalodvolanietvrdiacnaplnenieodvolacíchdôvodovustanovených
v §365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že ho nahradí novým rozhodnutím, ktorým konanie zastaví.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa neho nerešpektuje právny názor vyjadrený najmä v rozsudku

ESĽP v spojení s rozsudkom NS SR z 28.3.2023 vo veci 6Cdo/216/2022, podľa ktorého v danej
veci „relevantnou nepochybne je závažnosť zisteného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného článkom 6 ods. 1 dohovoru a existencia príčinnej súvislosti medzi ním a rozsudkom
okresného súdu po kasácii z 30.4.2012 ako konečným rozhodnutím vo veci.

17. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadal či nijako sa nevysporiadal s jeho
námietkami, ktoré v konaní uplatnil a ktoré boli uznané či vyslovené aj rozsudkom ESĽP, že (i)
právoplatné zamietnutie žaloby o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom rozsudkami súdu
spred kasácie z 30.4.2012 ako konečné rozhodnutie medzi sporovými stranami tak po procesnoprávnej,
ako aj hmotnoprávnej stránke boli neodstrániteľnou prekážkou konania res iudicata, došlo však k

porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré preto
nespravodlivo anulovalo predchádzajúci súdny proces právoplatne skončený v prospech žalovaného
a preto spravodlivým rozhodnutím v tejto veci, ktoré by zodpovedalo aj rozsudku ESĽP, malo byť
vrátenie veci do pôvodného stavu spred tohto porušenia dohovoru, pričom odvolateľ trval na tom, že
uvedené bolo možné dosiahnuť jedine zastavením konania pre existenciu prekážky res iudicata, čoho

predmetnou žalobou na obnovu konania sa preto domáha; napadnutý rozsudok v tejto veci podľa neho
nerešpektuje, že právoplatné rozsudky súdu spred kasácie z 30.4.2012 sa stali aj vykonateľnými, ale
založil nespravodlivé súdne konanie;

(ii) najvyšší súd svojím kasačným rozhodnutím zasiahol až do konkurzného konania, pričom ESĽP zo

strany všeobecných súdov do jeho vydania 30.4.2012 nevzhliadol žiadne pochybenie, ich právoplatné
rozsudkyspredkasáciez30.4.2012pohmotnoprávnejaprocesnoprávnejstránkevspojenísrozsudkom
ESĽP garantovali či uznali vlastnícke právo žalovaného k sporným pozemkom ku dňu povolenia jeho
vkladu v katastri nehnuteľností, pričom závery tohto spravodlivého súdneho konania podľa odvolateľa
odobril a uznal aj ESĽP; v tejto súvislosti s poukazom na §66a ods. 1 ZKV v znení ku dňu vyhlásenia

konkurzu (10/1997), tiež na §66b ods. 1, §66e ods. 1 a jeho §66 ods. 2 namietal, že nezlučiteľný
s princípom právnej istoty rovnako je aj rozsudok súdu z 26.2.2013, pričom podľa neho aj zo strany
mestského súdu jednoznačne došlo k neprípustnému zásahu do právoplatne skončeného konkurzného
konania 2K 620/1995, v rámci ktorého na základe právoplatného opatrenia konkurzného súdu došlo
k predaju sporných nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu a ku ktorým 28.7.2004 príslušnou

správou katastra bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného;

(iii) právoplatné rozsudky po kasácii z 30.4.2012 jednak nesprávne sa týkali pozemkov na LV č.
XXXX, a netýkali sa sporných pozemkov na LV č. XXXX, na ktorom tieto v katastri nehnuteľnosti bolizapísané ako vlastníctvo žalovaného, pričom absolútne nešlo o pisársku chybu, keďže rozsudok bol
takto nesprávne aj vyhlásený, čo preto nebolo možné následne ani napraviť iba opravným uznesením
prechybyvpísaní,pričomužlenminimálnepretútopodstatnúokolnosťnebolomožnénávrhžalovaného

na zmenu takto vyhláseného rozsudku zamietnuť a jednak z výroku údaj o registri katastra nehnuteľností
absentoval, resp. parcelné čísla nezodpovedali v tom čase platným údajom z katastrálneho operátu;

(iv) právoplatné opatrenie konkurzného súdu z 9.7.2004 sp. zn. 2K 620/95, ktorým bol odsúhlasený
predaj sporného nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do jeho konkurznej podstaty mimo dražby

žalovanémunebolodosiaľzrušené,anemožnopretoposudzovaťanizákonnosťnadobudnutiasporných
pozemkov, resp. samotnú kúpnu zmluvu, keďže platí princíp právnej istoty aj vo vzťahu k tomuto
súdnemu rozhodnutiu.

18. Odvolateľ nesúhlasil s právnymi úvahami súdu vyjadrenými v 7., 15. - 17. a v 23. - 30. odsekoch
odôvodnenia napadnutého rozsudku namietajúc, že tieto sú v rozpore tak s právnymi názormi

nadriadených súdov vydanými v tejto právnej veci, ako aj s vykonanými dôkazmi a že nemajú nič
spoločné so spravodlivým súdnym konaním a tiež namietal, že súd sa nespravoval a vo veci rozhodol
v rozpore s právnym názorom ESĽP vyjadreným v bodoch 63, 49, 50, 65, 67, 68, 70, 72, 73, 74, 77, 9, 10,
78 jeho rozsudku, ktoré odvolateľ v odvolaní doslovne a viackrát citoval či na tieto rozsiahlo opakovane
poukazoval.

19. Odvolateľ ďalej namietal, že súd v tejto veci (v) nezohľadnil, že závažné dôsledky porušenia
základného ľudského práva žalovaného garantovaného dohovorom neboli odstránené ani priznaným
spravodlivým zadosťučinením; (vi) v rozpore s právnym názorom ústavného súdu vyjadreného v bodoch
18 – 22 jeho judikovaného rozhodnutia z 25.5.2021 vo veci IV. ÚS 261/2021 k účinkom rozsudku ESĽP

vo veci porušenia práv podľa dohovoru, v posudzovanej sporovej veci súd neprijal také opatrenie na
vnútroštátnej úrovni, ktoré by bolo zlučiteľné so závermi a s duchom rozsudku ESĽP; (vii) žalovanému
spravodlivú právnu ochranu neposkytol ani mestský súd, hoci mal preukázané, že kasačný účinok
kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu v dôsledku právnych účinkov rozsudku ESĽP zanikol pre
jeho nezlučiteľnosť s čl. 6 ods. 1 dohovoru a nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že

náprava dôsledkov porušenia jeho práv garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru bola zabezpečená už
povolením obnovy tohto sporového konania a samotným opätovným prejednaním veci po jej povolení
bez viazanosti právnym názorom vysloveným v kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu, keďže nedošlo
k uvedeniu veci do jej stavu spred porušenia dohovoru; (viii) po vydaní kasačného rozhodnutia
najvyššieho súdu, resp. ani po vydaní rozsudku ESĽP, a to ani po právoplatne pripustenej obnove

konania nenastala do vydania rozhodnutia vo veci 18C/154/2012 žiadna zmena skutkového stavu oproti
skutkovému stavu zistenému v konaní 24C/41/2008 do vydania kasačného rozhodnutia z 30.4.2012.

20. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa odvolateľa je predčasný, riadne
neodôvodnený, arbitrárny a nespravodlivý, pričom tento vo veci aj nesprávne rozhodol.

21. Okrem toho odvolateľ tými istými námietkami, ktoré uplatnil už aj v konaní pred súdom prvej inštancie
(reprodukované v 6. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku) naďalej spochybňoval existenciu
spornej dohody z 28.7.1962 vytýkajúc, že táto uzavretá nikdy nebola, na čom podľa neho nič nemení ani
akákoľvek iná korešpondencia či geometrický plán, o ktorých vedomosť mal už aj ESĽP, za rozhodujúce

považujúc, že originál ani overená kópia spornej dohody v konaní predložené neboli, že jej údajný odpis
v spise na č. l. 7 nemá podstatné náležitosti a tento preto nebol a ani nemohol byť podkladom pre
sporný prevod a záver súdu, že sporný odpis spornej dohody z 28.7.1962 bol vyhotovený z existujúceho
originálu, namietal preto ako nepravdivý.

22. S poukazom na stanovisko NS SR sp. zn. Obpj 7/2002 odvolateľ polemizoval tiež so správnosťou
súdom prvej inštancie v 27. odseku jeho odôvodnenia použitého výkladu §19 ods. 2 ZKV a či už s
poukazom na obsah vyjadrenia žalobcu z 8.12.2010 pre generálnu prokuratúru (v spise na č. l. 188)
alebo na rozhodnutie príslušnej správy katastra z 28.5.2004 vo veci č. X-43/2003 namietal, že pretože
žalobca v danom prípade preukázane vedel o prebiehajúcom konkurznom konaní a napriek tomu voči

správcovi nenamietal, že sporné pozemky sa nemajú zaradiť do súpisu konkurznej podstaty úpadcu,
nebolo preto povinnosťou konkurzného súdu postupom podľa §19 ods. 2 ZKV uložiť žalobcovi povinnosť
podať žalobu o vylúčenie veci z tohto súpisu a z týchto dôvodov postup tak správcu, ako aj konkurzného
súdu v danej veci bol preto v súlade s §19 ods. 2 ZKV.23. Namietal tiež, že žalobca ani nemal naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho
práva k sporným pozemkom, pretože tieto nikdy neboli vylúčené zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu,

pričom odkázal jednak na rozsudok NS ČR z 29.7.2004 vo veci 29 Odo 394/2002, v zmysle ktorého
„osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania previedol majetok spísaný do
konkurznej podstaty, sa stáva vlastníkom takého majetku bez zreteľa na to, že neskoršie vyšlo najavo,
že tento majetok v dobe speňaženia vlastnícky patril iným osobám“, ale tiež opäť aj na to, že žalobca
nepodal vylučovaciu žalobu.

24. Pretože ako vlastník sporných pozemkov v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva bol vedený
iba úpadca, a nikdy nie žalobca, podľa odvolateľa žalobca nemohol mať preto zapísanú ani
správu k sporným pozemkom, ktorú preto nikdy ani nemal. A keďže vlastnícke právo žalovaného
v katastri nehnuteľností bolo zapísané od 28.7.2004, protokol o prechode vlastníckeho práva SR
k sporným pozemkom do vlastníctva žalobcu spísaný až 20.11.2008 nemôže mať za následok prechod

vlastníckeho práva zo SR na žalobcu so spätným účinkom k 1.5.1991.

25. V napadnutom rozsudku, pokiaľ išlo o prevod správy národného majetku, súd podľa odvolateľa
nesprávne sa odvolával na evidenčný charakter zápisu vlastníckych práv do evidencie nehnuteľností

podľa ustanovení zákona č. 22/1964 Zb., ktorý k 28.7.1962 nebol ani platný ani účinný. Osobitne
poukázal na §7 k 28.7.1962 relevantnej vyhlášky č. 81/1958 Zb. (v skutočnosti išlo o vládne
nariadenie – pozn. odvolacieho súdu), ktoré správcovi národného majetku ukladalo povinnosť
v pozemkovej knihe evidovať vlastnícke práva, resp. správu národného majetku, pričom v danom
prípade v pozemkovej knihe správa národného majetku sporných pozemkov aj po roku 1962 bola

zapísaná na Východoslovenské tehelne, š. p. Košice v likvidácii, o čom odvolateľ tvrdil, že to bolo
v súlade so skutočným stavom, pričom ich správa nikdy neprešla na MsNV Košice a preto ani ich
vlastníctvonáslednenemohlovzmysle§2ods.1a7zákonač.138/1991Zb.k1.5.1991prejsťnažalobcu

26. Namietal tiež, že on sporné pozemky nadobudol v úplnej dobromyseľnosti, a nie v rozpore so

zákonom a nesúhlasil preto s právnym záverom súdu prvej inštancie, že ako nadobúdateľ pri právnom
úkone uzavretia kúpnej zmluvy mal byť nedobromyseľným.

27. S odôvodnením, že žaloba žalobcu už bola právoplatne zamietnutá a vec mala byť vrátená do stavu
pred porušením dohovoru, odvolateľ namietal nedôvodnosť priznania nároku na náhradu trov konania

žalobcovi.

28. K odvolaniu sa vyjadril žalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny a aby žalobcovi priznal náhradu trov konania. Súd podľa neho v napadnutom rozsudku plne
aplikoval tak zákonom, ako aj rozsudkami ESĽP či rozhodnutiami ústavného súdu kladené požiadavky

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z ktorého je jednoznačné, na základe ktorého vykonaného
dokazovania, aký skutkový stav súd zistil, pričom pri svojom rozhodovaní prihliadal na všetko, čo
vyšlo v konaní najavo. Podľa žalobcu napadnutý rozsudok súdu dal dostatočné odpovede na námietky
odvolateľa, ktorý navyše v celom rozsiahlom odvolaní v obmenách tvrdil v podstate iba to, že rozsudkom
ESĽP z 9.6.2015 sa automaticky obnovilo jeho vlastníctvom, čo však bolo tak všeobecnými súdmi, ako

i ústavným súdom vo viacerých konaniach vyvrátené.

29. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pritom podrobne sa vyjadril k argumentácii žalovaného,
že právoplatné rozsudky súdu spred kasácie z 30.4.2012 mali silu res iudicata (15. – 17. odsek jeho
odôvodnenia), zrozumiteľne vysvetlil, prečo bol daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom

určení (18. a 19. odsek), odôvodnil, prečo uznal argumentáciu žalobcu, že tento nemal informácie
o zápise sporných pozemkov v katastri nehnuteľností do vlastníctva úpadcu (23. odsek), ako i to,
že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca mal informácie, na základe ktorých by mohol podať
vylučovaciu žalobu, ale naopak tieto však mal tak správca, ako aj konkurzný súd, keďže tieto boli
uvedené v opatrení konkurzného súdu z 9.7.2004 a preto žalobca mal byť vyzvaný buď správcom

alebo konkurzným súdom na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote. Žalovaný podľa žalobcu
nemohol byť preto dobromyseľný pri spornom nadobúdaní sporných pozemkov. Súd v 24. odseku
jeho odôvodnenia podal pritom jasnú odpoveď, prečo nemal pochybnosti, že predložený odpis spornej
dohody z 28.7.1962 bol vyhotovený z jej existujúceho originálu a v 27. odseku podrobne rozobralsamotnú spornú otázku, či dôsledky vyplývajúce z §19 ods. 2 ZKV sa vzťahujú aj na vlastníka veci,
ktorý nevedel, že jeho vec bola zaradená do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, čo podľa žalobcu plne
korešponduje s totožnými právnymi závermi najvyššieho súdu vyjadrenými v jeho rozsudku z 11.9.2009

vo veci sp. zn. 5Cdo/194/2008, ktoré prešli aj testom ústavnosti (uznesenie z 13.12.2016 vo veci II. ÚS
421/2012), keď ústavný súd už po tretí krát posúdil hmotnoprávne závery všeobecných súdov v danej
veci o určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu.

30. V 28. odseku svojho odôvodnenia súd podrobne sa pritom zaoberal argumentáciou žalobcu, že

sporná kúpna zmluva z 9.7.2004 je neplatná pre nedodržanie postupu ustanoveného v §19 ods. 2
ZKV, a teda pre rozpor so zákonom, pričom zároveň posúdil aj otázku nedobromyseľnosti žalovaného
pri spornom nadobudnutí sporných pozemkov. Tá podľa žalobcu vyplynula už aj zo znenia samotnej
spornej kúpnej zmluvy, kde je priamo konštatované, že žalovaný ako kupujúci sa oboznámil so stavom
predávanej časti konkurznej podstaty, a teda musel vedieť nielen o samotnej zastavanosti daných
pozemkov líniovými stavbami, ale poť. aj o tom, že k sporným pozemkom mohla mať právny vzťah tretia

osoba.

31. Žalobca poukázal na to, že ani podľa ústavného súdu v rozsudku ESĽP z 9.6.2015 nič sa nehovorí
o pochybení v hmotnom práve, pričom aj ústavný súd kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu považoval
za rozhodnutie nielen vydané v súlade s platnou právnou úpravou, ale aj za rozhodnutie vecne správne.

Právne významným pritom je tiež to, že rozsudkom ESĽP z 9.6.2015 nedošlo k zmene ani k zrušeniu
žiadneho z rozsudkov prijatých súdmi v tejto sporovej veci, ako to podsúva žalovaný v odvolaní, a teda
nebolo ním zrušené ani právoplatné a vykonateľné kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu z 30.4.2012,
ktorýmbolizrušenéprávoplatnérozsudkysúduspredtejtokasácie,ktorévyznelivprospechžalovaného.

32. Z dokazovania vykonaného v štádiu po povolení obnovy konania podľa žalobcu je pritom zrejmé, že
nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by mali silu zmeniť alebo byť podkladom pre zmenu právneho
posúdenia veci v základnom konaní. Z týchto dôvodov odvolateľ podľa žalobcu neuniesol dôkazné
bremeno, pričom ani v konaní nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť právne závery prijaté
v napadnutom rozsudku z 20.3.2024 v tejto veci sp. zn. K2-18C/154/2012.

33. Odvolateľ v reakcii na vyjadrenie protistrany v odvolacej replike namietal, že tak žalobca, ako aj
súd v tejto veci vychádzal iba z premisy, že rozsudok ESĽP platil iba do právoplatnosti obnovy konania,
čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého „vysoké zmluvné strany sa zaväzujú,
že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami“, pričom

takýmtoprípadomjeajvecpopovoleníobnovykonania.Okremtohopodotkol,žehocisúdvnapadnutom
rozsudkukonštatovalopak,štruktúrajehorozhodnutiavôbecnenasvedčuje,žebyvtejtovecirozhodoval
bez viazanosti právnym názorom vysloveným v kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu a znova sa
dovolával aplikovania účinkov rozsudku ESĽP, ako tieto sú zhrnuté v uznesení ÚS SR z 25.5.2021 vo
veci IV. ÚS 261/2021.

34. Podľa odvolateľa vzhľadom na rozsudok ESĽP nie je pritom možné spochybňovať postup
konkurzného súdu a správcu, keď navyše opatrenie konkurzného súdu z 9.7.2004 doposiaľ nebolo
zrušené a aj naďalej je záväzné, čo podľa neho uznal aj ESĽP a namietal, že pokiaľ žalobca nesúhlasil
s vlastníctvom žalovaného, mohol využiť mimoriadny opravný prostriedok voči spornému opatreniu

konkurzného súdu, keďže v tom čase ešte plynula jednoročná lehota na podanie mimoriadneho
dovolania, pričom žalobca túto možnosť nevyužil a preto v súčasnosti aj kvôli právoplatnosti daného
opatrenia konkurzného súdu sa nemôže domáhať vlastníckeho práva k sporným pozemkom.

35. Ďalej poukázal na to, že bývalým Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 15C/39/2018 a odvolacím

súdom pod sp. zn. 5Co/107/2021 z iniciatívy žalobcu medzi totožnými sporovými stranami sa viedlo
aj konanie o určenie neplatnosti spornej kúpnej zmluvy z 9.7.2004, ktoré právoplatne bolo skončené
zamietnutímžaloby,atedažalobcaajpretoniejeoprávnenýdomáhaťsačiužurčenianeplatnostikúpnej
zmluvy, ako ani určenia vlastníckeho práva, keďže v konkurze sa svojich práv podaním vylučovacej
žaloby nedomáhal. Zotrval preto na tom, že žalobca nemôže byť vlastníkom sporných pozemkov, ktoré

žalovaný nadobudol ešte v r. 2004.

36.Okremtohoodvolateľznovaopísalgenézuceléhoprípaduodpodaniažaloby22.4.2008avskrátenej
forme zopakoval svoje argumenty z rozsiahleho odvolania vrátane dôvodov tak z rozsudku ESĽP, akoaj z rozsudku dovolacieho súdu z 28.3.2023 sp. zn. 6Cdo/216/2022 vo veci povolenia obnovy konania,
ako tieto už skôr boli reprodukované zhora v tomto odôvodnení odvolacieho súdu.

37. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojom vyjadrení podanom v odvolacom konaní k odvolaniu
protistrany. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku podľa žalobcu je zrejmé, že neobstojí
tvrdenie odvolateľa, že súd v tejto sporovej veci vychádzal z premisy, že rozsudok ESĽP z 9.6.2015 platil
iba do právoplatnosti obnovy konania, pričom rovnako je to aj so žalovaným opakovane predkladanou
teóriou res iudicata, k čomu sa vyjadrili nielen všeobecné súdy, ale aj ústavný súd so záverom, že

tvrdenia žalovaného nemajú žiadnu oporu v rozsudku ESĽP.

38. Žalovaný odvolanie podal aj proti opravnému uzneseniu navrhujúc, aby odvolací súd opravné
uznesenie zrušil. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že po vykonanej oprave výrok napadnutého
rozsudku neprípustne sa nezhoduje s tým, ako bol rozsudok vyhlásený, čím podľa neho došlo
k porušeniu §219 CSP, v zmysle ktorého súd bol viazaný rozsudkom, len čo ho vyhlásil. Okrem toho

namietal, že nešlo pritom o chybu v písaní či počítaní, ako ani o inú zrejmú nesprávnosť, ktorú by
bolo možné napraviť iba vydaním opravného uznesenia, t. j. bez toho, aby bolo vo veci nariadené
pojednávanie a aby rozsudok bol vyhlásený verejne, čím v danej veci došlo preto k popieraniu
a klamlivému otáčaniu verejne a v mene Slovenskej republiky vyhlásených rozsudkov, čo je v rozpore
s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

39. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca. Podľa tohto opravným uznesením došlo len k oprave inej
zrejmej nesprávnosti, ktorá musí byť každému zrejmá tak z odôvodnenia opravovaného rozsudku, ako aj
z obsahu spisu. Poukázal pritom na to, že sám žalovaný žalobou na obnovu konania novým rozhodnutím
navrhoval nahradiť rozsudok okresného súdu z 26.2.2013, a to aj v spojení s jeho opravným uznesením

z 29.1.2015 v spise na č. l. 317, čo nepochybne vyplýva z obsahu spisu, pričom na túto skutočnosť
reflektoval aj prvostupňový súd v opravovanom rozsudku (v jeho 6. odseku a rovnako aj v 14. odseku).
Stranám sporu, ako aj konajúcemu súdu v priebehu celého konania bolo pritom jednoznačne zrejmé, že
konásaonávrhunazmenuobochtýchtorozhodnutí,akocelku,čoformálnesanedostalodovyhotovenia
rozsudku. Navyše súd vydaním opravného uznesenia len sformalizoval tú skutočnosť, že rozhodoval

o žalobe v presne takom rozsahu, ako to žiadal sám žalovaný, a teda nebolo rozhodnuté o niečom,
k čomu by sa žalovaný nemal možnosť vyjadriť. V prípade opravy rozsudku z 26.2.2013 išlo pritom
o ukážkovú opravu chyby v písaní, keď v pôvodnom vyhotovení rozsudku bol zjavný preklep v čísle listu
vlastníctva XXXX namiesto správneho č. LV XXXX. Odvolanie žalovaného žalobca považoval preto za
neopodstatnené a účelové a navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť ako vecne správne.

40. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutia spolu s konaním, ktoré im predchádzalo (§34 a §355

a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku sčasti je dôvodné len v rozsahu,
v ktorom toto smeruje proti závisiacemu výroku o trovách konania, kým vo zvyšku nie je dôvodné ani
jedno z odvolaní v tejto veci.

41. Rozsudok a rovnako aj opravné uznesenie vo výroku sú vecne správne, odvolací súd postupom

podľa §387 ods. 1 CSP obe napadnuté rozhodnutia preto potvrdil.

42.RozsudoknaKrajskomsúdevKošiciachverejnebolvyhlásený27.8.2025o9.55hod.vpojednávacej
miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 30.7.2025
boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods.

3 za použitia §378 CSP).

43. Žalovaný proti rozsudku uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. a) (neboli splnené
procesné podmienky), písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces), písm. d) (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci),
písm.f)(súdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniam)
a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci),
o ktorých odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie sú naplnené.44. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto

dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného
skutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáverarozsudokajnáležiteodôvodnil.Vkonanínebolazistená
žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

45. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na

riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiajeplneakceptovateľný,presvedčivý,dostatočnezrozumiteľný,
určitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré
mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého
rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil
v plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu
so správnymi právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
v súlade s §387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím

súdom zhora sú reprodukované, odkázal, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku na zmenu
právoplatného rozsudku v znení jeho právoplatne vykonanej opravy v obnovenom konaní.

46. Ani podľa odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva priestor pre akékoľvek
pochybnosti, z akých dôvodov súd prvej inštancie takto postupoval, pričom jeho dôvody aj v tomto smere

sú dostatočne zrozumiteľné, určité a preskúmateľné.

47. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalovaného
odvolací súd dopĺňa nasledovné dôvody.

48. V súvislosti s návrhom žalobcu dosiahnuť zastavenie tohto konania pre prekážku právoplatne
rozhodnutej veci predstavovanej právoplatnými rozsudkami súdu spred kasácie z 30.4.2012, ktorými
žaloba bola zamietnutá a ktoré v otázke sporného vlastníckeho práva k sporným pozemkom medzi
sporovými stranami vyzneli preto v prospech žalovaného, predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že
ide síce o rozsudky, ktoré boli zrušené práve tým kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu, vo vzťahu

ku ktorému následne rozsudkom ESĽP následne bolo vyslovené porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ale pretože ESĽP nie je vo vzťahu k vnútroštátnym orgánom aplikácie práva vybavený priamou
kasačnou pôsobnosťou, ani rozsudok ESĽP z 9.6.2015 nemá priamy kasačný účinok na kasačné
rozhodnutie najvyššieho súdu z 30.4.2012, ktoré nebolo pritom zrušené ani ústavným súdom, podľa
ktorého aj obnovenie tohto sporového konania pred okresným súdom môže viesť iba k opätovnému

meritórnemu prerokovaniu celého sporu, ale bez možnosti ovplyvniť existenciu a kasačný účinok
kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu z 30.4.2012. Uvedené jednoznačne znamená, že hoci tieto
pre žalovaného priaznivé a kedysi právoplatné rozsudky súdu spred kasácie z 30.4.2012 fyzicky ako
listiny naďalej existujú, stratili však akékoľvek právne účinky vrátane právoplatnosti a vykonateľnosti a
nemožno v nich preto viac vidieť prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a teda ani konanie zastaviť

pre túto prekážku, ktorá preto právne už viac neexistuje. Neobstála pritom odvolacia obrana žalovaného
ani v rozsahu, v akom tento namietal, že súd prvej inštancie s jeho námietkou existencie prekážky res
iudicata nijako sa nevysporiadal. Súd na uvedené v tejto veci primerane a dostatočne reagoval, keď
v 17. odseku odôvodnenia svojho rozsudku, in fine túto žalovaným namietanú okolnosť neobišiel, ale
osobitne a výslovne vysvetlil, v dôsledku akých okolností a právnych skutočností nebolo možné toto

sporové konanie zastaviť pre prekážku res iudicata (pozri tam).

49. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd v tejto veci v rozpore s právnym názorom ústavného súdu
vyjadreného v bodoch 18 – 22 jeho judikovaného rozhodnutia z 25.5.2021 vo veci IV. ÚS 261/2021
neprijal také opatrenie na vnútroštátnej úrovni, ktoré by bolo zlučiteľné so závermi a s duchom rozsudku

ESĽP, podľa odvolacieho súdu je potrebné predovšetkým si uvedomiť, že pre súd v tomto sporovom
konaní relevantným nie je uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 261/2021 vo veci iných účastníkov,
na ktoré odvolateľ opakovane poukazoval vo svojom rozsiahlom odvolaní a v zmysle ktorého po zistení
porušenia práv garantovaných dohovorom má dôjsť k ukončeniu porušovania dohovoru a k nápraveuvedením do stavu, v ktorom jedinec sa nachádzal pred jeho porušením vrátane zamietnutia žaloby
v danom prípade, ale relevantným je uznesenie ústavného súdu z 13.12.2016 vo veci II. ÚS 421/2012,
ktoré priamo sa týka tejto sporovej veci a v ktorom ústavný súd sformuloval záver, že porušenie čl. 6 ods.

1 dohovoru rozsudkom ESĽP z 9.6.2015 vo veci sťažnosti č. 25132/13 „bolo vyslovené iba vo vzťahu
k procesnému účinku kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom jeho hmotnoprávny účinok
ostal s odkazom na zákonnosť vnútroštátnej úpravy nedotknutý“. Okrem toho ESĽP v tomto rozsudku
priamo konštatoval, že vnútroštátna právna úprava ani neumožňuje úplnú nápravu, pretože najvyšší súd
predurčil, aký právny názor je správny a žalovanému preto priznal spravodlivé zadosťučinenie (čl. 41

dohovoru), pričom právoplatné rozsudky súdov spred kasácie ako zrušené nemajú už žiadne právne
účinky, hoci fyzicky existujú.

50. Ústavný súd pritom aj v uznesení IV. ÚS 261/2021, na ktoré žalovaný v tejto veci sa odvolával,
zdôraznil, že pre vnútroštátne súdy rozhodujúce je aj odôvodnenie rozsudku ESĽP, a nie restitutio in
integrum en block. Ďalším podstatným rozdielom medzi týmito prípadmi riešenými tak rozsudkami ESĽP,

ako aj uzneseniami ústavného súdu preto je aj to, že rozsudkom ESĽP z 19.5.2020 vo veci sťažnosti č.
2749/17, ktorým ústavný súd sa zaoberal v odvolateľom zmieňovanej veci IV. ÚS 261/2021 na rozdiel od
rozsudku ESĽP z 9.6.2015 vo veci sťažnosti č. 25132/13 došlo o. i. k vysloveniu porušenia aj základného
ľudského práva sťažovateľky (právo vlastniť majetok, čl. 1 dodatkového protokolu), účinky rozsudku
ESĽP z 19.5.2020 vymenované v bodoch 18 – 22 uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 261/202

nemožno preto en block vztiahnuť aj na prípad odvolateľa posudzovaný v tejto sporovej veci, keďže
rozsudok ESĽP z 9.6.2015 vo veci jeho sťažnosti nemá hmotnoprávne, ale len procesnoprávne účinky
na toto sporové konanie.

51.Akovyplynuloajzuzneseniaústavnéhosúduz13.12.2016,č.k.II.ÚS421/2012–53,ESĽPkasačné

rozhodnutie najvyššieho súdu na jednej strane vyhodnotil in concreto ako procesne porušujúce čl. 6
ods. 1 dohovoru, keďže podľa neho toto neriešilo podstatné pochybenie v konaní, ale presadzovalo
iba bežný odlišný hmotnoprávny názor na posúdenie sporu a na druhej strane posúdením správnosti
a zákonnosti tých dôvodov, ktoré podľa vnútroštátnych súdov nevyhnutne zakladali druhý odlišný
hmotnoprávnynázornaposúdeniesporuzhľadiskavnútroštátnehoprávaaktoréznamenalivkonečnom

dôsledku pre sťažovateľa stratu sporu, sa odmietol zaoberať (bod 66 rozsudku ESĽP). Právne úvahy
vzťahujúce sa na §19 ZKV z kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu rozoberal len v rozsahu,
ktorý mu umožnil prijať záver o dvoch rozdielnych pohľadoch na vec a o zamaskovanom odvolaní
v podobe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Ani podľa ústavného súdu z pohľadu
ESĽP nebol preto podstatný hmotnoprávny účinok kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože

ten bol iba výsledkom zákonnosti aplikácie domáceho práva, podstatným bol jeho procesný účinok,
ktorý in concreto nemal nastať, pretože umožnil aplikáciu hmotnoprávneho účinku. Inak povedané,
odlišný hmotnoprávny názor na posúdenie sporu, akýkoľvek už bol, nemal byť procesným dôvodom
jej nového prerokovania. Pritom práve za toto, ako odvolateľ to nazval „nespravodlivé anulovanie
predchádzajúcich právoplatných rozsudkov súdu v tejto veci“ žalovanému ako sťažovateľovi rozsudkom

ESĽP bolo priznané spravodlivé zadosťučinenie.

52. Aj podľa odvolacieho súdu možno preto zhrnúť, že otázka hmotnoprávneho posúdenia sporu zo
stranyESĽPnebolapretoproblematickou,keďžetenotázkuvnútroštátnehohmotnoprávnehoposúdenia
sporu ani len nehodnotil, pričom práve z toho dôvodu konajúci súd v posudzovanej veci o žalobou

nastolenej otázke ani nemohol rozhodnúť v prospech žalovaného iba na základe rozsudku ESĽP
z 9.6.2015, ako sa toho domáhal žalovaný, keďže týmto bolo vyslovené iba procesné pochybenie, nie
všakpochybenievsprávnostiodlišnéhohmotnoprávnehoposúdeniasporukasačnýmsúdomsodkazom
na judikované rozhodnutie dovolacieho súdu z 11.9.2009, č. 25/2010.

53. Rozsudok ESĽP z 9.6.2015 predstavuje preto autoritatívne riešenie výlučne v časti, v ktorej tento
sa vyjadruje o porušení práv garantovaných dohovorom a preto (len) tieto jeho závery musia byť
vnútroštátnymi orgánmi aplikácie práva rešpektované, a to bez ohľadu na pochybnosti o jeho správnosti
či úplnosti (implicitný kasačný účinok).

54. Rovnako aj v zmysle záverov ústavného súdu vyjadrených v jeho náleze z 11.5.2016 vo veci
I. ÚS 76/2016 v danom prípade aj obnovené konanie o určenie vlastníckeho práva k sporným
pozemkom po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu z 30.4.2012 môže viesť len k opätovnému
meritórnemu prerokovaniu tejto sporovej veci bez možnosti ovplyvniť existenciu, procesné dôsledkya tým aj kasačný účinok tohto rozhodnutia dovolacieho súdu vo vzťahu ku skoršiemu meritórnemu
a právoplatnému rozhodnutiu v merite veci, objektívne však nemôže privodiť nápravu porušenia práv
žalovaného vyslovených rozsudkom ESĽP z 9.6.2015, keďže ten porušenie práva žalovaného vzhliadol

práve v samotnej kasácii (zrušení) skoršieho právoplatného rozhodnutia v jeho veci dovolacím súdom
(v spojení s uznesením ústavného súdu z 11.10.2012, sp. zn. II. ÚS 421/2012 z iniciatívy generálneho
prokurátora na základe jeho mimoriadneho dovolania.

55. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd v tejto veci nezohľadnil, že závažné dôsledky porušenia

základného ľudského práva žalovaného neboli odstránené ani priznaním spravodlivého zadosťučinenia,
je potrebné si uvedomiť, že to, čo je základným ľudským právom, nie je zakotvené v dohovore, ale v čl.
5 – 16 Listiny základných práv a slobôd, resp. v čl. 14 – 25 Ústavy SR, pričom právo na spravodlivé
súdne konanie zakotvené v čl. 6 dohovoru, ktorého porušenie ESĽP vo svojom rozsudku z 9.6.2015
konštatoval, medzi tieto základné ľudské práva ani slobody nepatrí (pozri čl. 5 – 16 Listiny, resp. čl. 14
– 25 Ústavy SR). Argumentovať v tejto sporovej veci (ne)odstránením závažných dôsledkov porušenia

základného ľudského práva, majúc tým na mysli právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré základným
ľudským právom ani slobodou preto ani nie je (ide o právo patriace k právam na súdnu a inú právnu
ochranu), bolo preto ako bezpredmetné nenáležité. Ďalším rozmerom toho, že rozsudkom ESĽP zistené
porušeniedohovoromgarantovanéhoprávažalovanéhoniejezákladnýmľudskýmprávomanislobodou,
pričom tento ani nerozhodol ani nedospel k záveru, že kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré

v konaní o sťažnosti č. 25132/13 posudzoval alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené
základné ľudské práva alebo slobody, t. j. druhou stranou tej istej mince podľa odvolacieho súdu je, že
vtejtosporovejvecinebolipretoanisplnenékumulatívnezákonnépodmienkynapovolenieobnovytohto
sporového súdneho konania ustanovené v §397 písm. d) CSP, čo odvolací súd v tomto štádiu konania
po právoplatnom povolení jeho obnovy naprávať však nemohol, a musel preto v tejto veci procesne

postupovať už jedine tak, ako mu to ukladá platná zákonná úprava v §416 a nasl. CSP ustanovená pre
štádium sporového konania po právoplatnom povolení jeho obnovy.

56. Pokiaľ preto odvolateľ namietal, že rozhodnutím súdu v tomto spore nedošlo k uvedeniu veci do jej
stavu spred porušenia dohovoru, je pravdou, že kasačný účinok kasačného rozhodnutia najvyššieho

súdu zanikol. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít reprezentovaná judikovaným
rozsudkom dovolacieho súdu z 11.9.2009 vo veci 5Cdo/194/2008 (č. 25/2010) dosiaľ však prekonaná
nebola a súd v zmysle čl. 2 CSP s cieľom zachovania právnej istoty a legitímnych očakávaní sporových
strán bol preto povinný podľa nej postupovať a rozhodovať aj v tejto sporovej veci alebo svoj odklon
od tohto právneho názoru dovolacieho súdu patrične odôvodniť. Súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku podrobne pritom vysvetlil, aká je ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu ako jednej z najvyšších súdnych autorít a priklonil sa k jeho právnemu názoru prezentovanému
v tomto jeho judikovanom rozhodnutí, pričom zjavne nevzhliadol odkloniť sa od výkladu relevantnej
právnej normy (§19 ods. 2 ZKV) aplikovaného aj dovolacím súdom v danom judikovanom rozhodnutí.
Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva priestor na pochybnosti, z akých

dôvodov súd prvej inštancie takto postupoval, jeho dôvody aj v tomto smere sú dostatočne zrozumiteľné,
určité a preskúmateľné. Odvolateľ má právo s právnym názorom súdu, ako aj jeho dôvodmi a výkladom
zákonov a iných právnych predpisov nesúhlasiť, ale odvolanie nemôže úspešne založiť len na tomto
nesúhlase. Ako podmienka pre uvedenie veci do pôvodného stavu, t. j. v danom prípade do stavu pred
kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu nebola preto v danom prípade zachovaná ani odvolateľom

zmieňovaná nevyhnutná podmienka príčinnej súvislosti medzi zisteným porušením práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného článkom 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom súdu po kasácii z 30.4.2012 ako
konečným rozhodnutím vo veci. Kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo totiž len rozhodnutím,
ktoré vôbec iba umožnilo aplikovanie právneho názoru dovolacieho súdu z jeho judikátu č. 25/2010
v tejto už raz právoplatne skončenej sporovej veci zrušením už právoplatných rozsudkov spred kasácie

z 30.4.2012, a to z podnetu žalobcu na mimiroiadne dovolanie generálneho prokurátora. A pretože
ESĽP za toto porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru žalovanému ako poškodenému priznal spravodlivé
zadosťučinenie („ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly, a ak
vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, súd prizná v
prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie“), zákonite musel dospieť k záveru, že

vnútroštátne právo SR ako dotknutej Vysokej zmluvnej strany za toto porušenie dohovoru umožňuje len
čiastočnú nápravu, t. j. že neumožňuje restitutio in integrum, ktorého odvolateľ sa domáha predmetnou
žalobou na obnovu konania, pričom ESĽP výslovne konštatoval i to, že kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu zároveň predurčilo riešenie podstatných právnych otázok.57. Sú preto bezpredmetné všetky odvolacie námietky odvolateľa zamerané na argumentáciu či už
existenciouprávoplatnýchrozsudkovspredkasáciez30.4.2012,akoipotrebounavráteniatejtosporovej

veci do stavu rozsudkom ESĽP vysloveného porušenia dohovoru.

58. Z bodu 66 rozsudku ESĽP pritom výslovne vyplynulo, že ESĽP vo veci danej sťažnosti sa nezaoberal
ani zákonnosťou z hľadiska domáceho práva v kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu a jeho spätného
účinku na konkurzné konanie a odvolateľ argumentoval preto náležite, že ESĽP žiadne pochybenie

v rozsudkoch spred kasácie z 30.4.2012 nevzhliadol alebo že dokonca odobril či akokoľvek uznal ich
hmotnoprávne závery, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam patrí výlučne žalovanému. ESĽP
naopak v rozsudku tiež výslovne konštatoval, že v posudzovanom kasačnom rozhodnutí z 30.4.2012
najvyšší súd záväzne naznačil, ako treba rozhodnúť v danej sporovej veci, čo z hľadiska zákonnosti
vnútroštátnej úpravy ESĽP nepreskúmaval. Odvolateľ odvolávajúc sa na tento rozsudok ESĽP nemôže
preto úspešne namietať ani neprípustnosť spätného zásahu do konkurzného konania úpadcu. Sporový

súd v tejto sporovej veci ani nesuploval pritom konanie konkurzného súdu v konkurznej veci 2K
620/95 a v danej konkurznej veci ani nerozhodoval či nenahrádzal rozhodnutia konkurzného súdu,
odvolateľom namietané porušenie ním označených ustanovení ZKV procesného charakteru porušiť
preto ani nemohol. Odvolaciemu súdu nebolo preto zrejmé, ako tieto námietky odvolateľa by mali
preukazovať opodstatnenosť jeho obrany, že či už v obnovenom konaní preskúmavaný právoplatný

rozsudok súdu z 26.2.2013 alebo hoci aj napadnutý rozsudok mestského súdu by mali byť nezlučiteľné
s princípom právnej istoty.

59. Sporový súd v tejto sporovej veci, ktorej predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k sporným
pozemkom, ktoré na základe kúpnej zmluvy z 9.7.2004 boli predmetom prevodu medzi správcom a

žalovaným ako ich nadobúdateľom v rámci konkurzného konania na úpadcu ako predbežnú posudzoval
otázku (ne)platnosti spornej kúpnej zmluvy. Hoci je pravdou, že právoplatné opatrenie konkurzného
súdu z 9.7.2004 sp. zn. 2K 620/95 nebolo dosiaľ zrušené, jeho výrok, keďže sa ním nerozhodlo
o osobnom stave, v zmysle §159 ods. 2 OSP ako procesného kódexu platného a účinného v čase
začatia tohto sporového konania o určenie vlastníckeho práva, ale ani v zmysle aktuálnej právnej úpravy

(§228 CSP) nie je záväzný pre žalobcu, ktorý účastníkom konkurzného konania v rozsahu sporných
pozemkov nebol, v dôsledku čoho predmetné právoplatné opatrenie konkurzného súdu netvorí preto ani
prekážku pre prejudiciálne posúdenie predmetnej otázky (ne)platnosti spornej kúpnej zmluvy z 9.7.2004
vtomtosúdnomsporemedzižalobcomažalovanýmnadobúdateľom.Námietkaodvolateľaonemožnosti
preskúmania toho právoplatného a dosiaľ platným procesným postupom súdu nezrušeného opatrenia

konkurznéhosúduapretorovnakoajnámietka,žetýmtoprávoplatnýmopatrenímkonkurznéhosúdusúd
jeviazanýprisvojomrozhodovaníajvtomtosporovomkonaní,kdenejdeootázku,akobolopredmetným
opatrením rozhodnuté medzi účastníkmi konkurzného konania, nie je preto opodstatnená. Ak totiž súd,
ako je tomu v tejto sporovej veci, koná s niekým, kto nebol účastníkom konkurzného konania vo veci 2K
620/95, ktorého výsledkom vo vzťahu k sporným pozemkom bolo právoplatné opatrenie konkurzného

súdu z 9.7.2004 a, ako je tomu aj v tomto sporovom konaní, zároveň nejde ani o subjekt, na ktorý
je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia (opatrenia konkurzného
súdu), sporový súd môže túto otázku posúdiť aj inak. Z týchto dôvodov výrok právoplatného opatrenia
z 9.7.2004 nielen pre žalobcu, ale ani pre súd v tomto sporovom konaní záväzný nebol a ten mohol preto
otázku týkajúcu sa ním v inom konaní právoplatne rozhodnutej veci za účasti iných účastníkov v tomto

sporovom konaní posúdiť aj inak podľa svojho názoru, musel pritom však predbežne právne posúdiť, či
v danom prípade sa (ne)uplatnila nevyvrátiteľná právna domnienka ustanovená v §19 ods. 2 ZKV, in fine.

60. Vzhľadom na právne závery a výklad nevyvrátiteľnej právnej domnienky ustanovenej v §19 ods.
2 ZKV, in fine, vyjadrené v rozsudku NS SR z 11.9.2009 judikovanom pod č. 25/2010, ktorým súd

v rozsudkoch spred kasácie z 30.4.2012 sa neriadil, pretože v tom čase ešte ako nepublikované
ich nepoznal, pričom sám urobil iný, nesprávny výklad tohto zákonného ustanovenia, na základe
ktorého vo veci určenia vlastníckeho práva zamietnutím žaloby napokon aj rozhodol, je nepodstatné,
že k odvolateľom namietanej zmene skutkového stavu po kasačnom rozhodnutí najvyššieho súdu ani
nedošlo, keďže vykonaným dokazovaním všetky rozhodujúce skutočnosti pre aplikovanie aktuálneho

výkladu spornej právnej normy v konaní boli už beztak zistené.

61. Úlohou súdu v tomto sporovom konaní s cieľom zákonného vyriešenia žalobou nastolenej otázky
sporného vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ako jednu z rozhodujúcich skutočností boloprejudiciálne posúdiť, či v danom prípade v súvislosti s postupom konkurzného súdu v konaní 2K
620/95 prípadne (ne)mohla nastať nevyvrátiteľná právna domnienka ustanovená v §19 ods. 2 ZKV,
že sporné veci do súpisu konkurznej podstaty úpadcu boli zapísané oprávnene. Pri jej posúdení

odvolací súd plne sa stotožnil s výkladom §19 ods. 2 ZKV, ktorý v tejto veci aplikoval aj súd prvej
inštancie a ktorý plne sa odvíja od výkladu tohto zákonného ustanovenia aplikovaného aj dovolacím
súdom v jeho zmienenom judikáte č. 25/2010, v zmysle ktorého „zo zmyslu a obsahu normatívneho
textu druhej a tretej vety §19 ods. 2 ZKV v jeho relevantnom znení (do 30.6.2005) možno vyvodiť,
že právne dôsledky podľa uvedeného ustanovenia nenastanú, ak konkurzný súd nevydal uznesenie,

ktorým určil tretej osobe lehotu na podanie vylučovacej žaloby a nepoučil ju, že vec bola zapísaná
do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania takejto žaloby“. Z toho dôvodu odvolacie námietky
odvolateľa, ktoré argumentačne boli zamerané na presadenie jeho názoru z pohľadu tohto judikátu
dovolacieho súdu právne bezvýznamnej vedomosti žalobcu o prebiehajúcom konkurze úpadcu bez
toho, aby súčasne spochybňoval aj správnosť skutkového záveru súdu vyjadreného v 23. odseku jeho
odôvodnenia, in fine, že konkurzný súd vo veci sp. zn. 2K 620/95 žalobcovi povinnosť podať vylučovaciu

žalobu neuložil, neboli preto spôsobilé spochybniť ani správnosť jeho právneho záveru, že v danom
prípade práve (aj) z dôvodu, že uznesenie žalobcovi ukladajúce povinnosť podať tzv. vylučovaciu
žalobu konkurzným súdom vydané nebolo, neprichádzalo do úvahy uplatnenie nevyvrátiteľnej právnej
domnienky o oprávnenosti zaradenia sporných pozemkov do súpisu konkurznej podstaty úpadcu
a preto hoci aj preukázaná vedomosť žalobcu o prebiehajúcom konkurze za stavu, že v konaní

nebolo sporným, že žalobcovi konkurzným súdom nebolo uložené podať tzv. vylučovaciu žalobu,
bola preto pre (ne)uplatnenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky o oprávnenosti zaradenia sporných
pozemkov do súpisu konkurznej podstaty úpadcu v tomto spore právne bezvýznamnou. Stanovisko
NS SR sp. zn. Obpj 7/2002, ako namietal odvolateľ, pritom absolútne nie je v rozpore s právnymi
závermi dovolacieho súdu vyjadrenými v jeho zmienenom judikáte č. 25/2010, ale naopak rozhodnutie

i stanovisko najvyššieho súdu bezpochyby navzájom sa dopĺňajú. V stanovisku najvyšší súd urobil totiž
výklad prvej vety §19 ods. 2 ZKV, kým v zmienenom judikáte, ako je to odôvodnené aj zhora v tomto
odôvodnení, urobil výklad druhej a tretej vety tohto zákonného ustanovenia.

62. Z uvedených dôvodov platnosť speňaženia sporných pozemkov v konkurze ich predajom

žalovanému nebolo možné vyvodzovať z §19 ods. 2 ZKV. Pre účely predmetu tohto sporového súdneho
konania súd prvej inštancie správne preto pristúpil k posudzovaniu skutočnosti majúcej vplyv na platnosť
spornejkúpnejzmluvyz9.7.2004,čiprizapísaníspornýchpozemkovdosúpisupodstatyúpadcu(ne)boli
pochybnosti, či vec patrí do podstaty, a teda či správca tieto (ne)bol povinný (za absencie nárokov
uplatnených inými osobami) do súpisu zapísať s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú

ich zaradenie do tohto súpisu. Vzhľadom na charakter sporných pozemkov, na ktorých sa nachádza
štvorprúdová komunikácia s električkovými pásmi, pásmom zelene a priľahlými chodníkmi, správca,
ak by postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou, ako mu to ukladá zákon (§8 ods. 2 ZKV),
v zmysle §19 ods. 1 ZKV aj podľa odvolacieho súdu mal tento majetok do súpisu podstaty úpadcu
zapísať s poznámkou o týchto dôvodoch spochybňujúcich jeho zaradenie do tohto súpisu, t. j. ako

sporný. Okrem toho pochybnosti o správnosti zaradenia sporného majetku do súpisu podstaty úpadcu
mala vyvolať aj samotná skutočnosť, že správca pri návrhu na ich zapásanie do vlastníctva úpadcu
a poť. aj pri ich zaradení do tohto súpisu vychádzal z údajov v pozemkovej knihe o správcovi tohto
majetku patriaceho v tom čase do vlastníctva štátu, pričom údaje z pozemkovej knihy v tom čase už boli
údajmi vychádzajúcimi z archívneho materiálu, nakoľko účinnosťou zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii

nehnuteľností, t. j. dňom 1.4.1964, sa vykonávanie zápisov v pozemkových knihách zastavilo, a bez ich
aktualizácie boli nepoužiteľné.

63. Dôsledkom toho, že správca a ani konkurzný súd vykonávajúci dohľad nad postupom správcu (§12
ZKV) takto nepostupovali, je, že spornú kúpnu zmluvu z 9.7.2004, ktorou správca predal žalovanému (o.

i. aj) sporné pozemky, ktoré podľa výsledkov vykonaného dokazovania ako pozemky v správe bývalého
MsNV v Košiciach mal nadobudnúť zo zákona (zákon č. 138/1991 Zb.) do vlastníctva žalobca, a teda
osoba odlišná od úpadcu, bolo potrebné za tejto situácie v zmysle §39 o. z. považovať za absolútne
neplatnú, a to pre jej rozpor so zákonom (ZKV).

64. Ak určitý úkon je absolútne neplatný, jeho neplatnosť nastáva priamo zo zákona už v čase jeho
urobenia. Ani pri uplatnení princípu spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností súd
nemá možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonov (ne)uzná, resp. či ju (ne)zohľadní. Nadôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd musí vždy prihliadať, a to aj bez návrhu
(z úradnej povinnosti).

65. Pretože na uvedenom závere o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy z 28.7.1962 pre
jej rozpor so zákonom nie je nič spôsobilá zmeniť ani prípadná dobromyseľnosť žalovaného ako
nadobúdateľa sporného predmetu kúpy pri ich nadobúdaní, odvolací súd posudzovaním otázky jeho
dobromyseľnosti sa preto ako nadbytočným nezaoberal.

66. Samotný protokol z 20.11.2008 prechod vlastníctva k sporným pozemkom zo štátu na obce
pritom rovnako len deklaroval, vlastníctvo však prechádzalo na základe zákona č. 138/1991 Zb., a to
s účinnosťou k 1.5.1991 a práve preto bolo potrebné posúdiť účinnosť prevodu vlastníckeho práva
k sporným pozemkom na žalovaného v konkurznom konaní. Súd prvej inštancie v 28. odseku svojho
odôvodnenia dôvodil a in fine sformuloval správny záver, že sporná kúpna zmluva z 9.7.2004 je neplatná
pre rozpor so zákonom. Na žalobcu ako na vlastníka samotnej pozemnej komunikácie vystavanej na

sporných pozemkoch, ktorá ako stavba k 24.11.1990 v konaní aj medzi sporovými stranami nesporne
bola v správe bývalého Mestského národného výboru v Košiciach, následne na základe §2 zákona č.
138/1991 Zb. prešla pritom na žalobcu, pričom o. i. i samotná existencia tejto stavby spolu s ďalšími
súdom prvej inštancie v 24. odseku jeho odôvodnenia zmienenými listinami svedčí zároveň o tom, že
správu sporného, k 24.11.1990 nepochybne národného majetku pod touto stavbou vtedy vykonával

bývalý MsNV v Košiciach a preto na základe uvedeného zákonného ustanovenia vlastníctvo k nemu
rovnako prešlo na žalujúcu obec k 1.5.1991.

67. Argument odvolateľa o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení,
a to odvolávajúc sa či už na namietané dôvody uvádzané v rozsudku NS ČR z 29.7.2004 vo veci 29

Odo 394/2002 alebo aj na samotný fakt nepodania tzv. vylučovacej žaloby v danom prípade neobstojí.
Odvolateľom namietaný rozsudok NS ČR, ktorý súd nepatrí medzi najvyššie súdne autority SR a ich
rozhodnutia právnu istotu preto nezakladajú, používa iný výklad sporného §19 ods. 2 ZKV v rozsahu
(ne)uplatnenia nevyvrátiteľnej právnej domnienky, než ako uvedenú otázku vykladá NS SR vo svojom
rozsudku z 11.9.2009 judikovanom pod č. 25/2010, pričom druhá námietka, ktorou odvolateľ odôvodňuje

nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na vedení tohto sporu, by mohla obstáť jedine
v prípade, že by v okolnostiach konkurznej veci 2K 620/95 na sporné pozemky ako na majetok správcom
zaradený do súpisu konkurznej podstaty úpadcu bolo možné uplatniť nevyvrátiteľnú právnu domnienku
o oprávnenosti ich zaradenia do tohto súpisu. Keďže z dôvodov aj odvolacím súdom vysvetlených
v predchádzajúcich odsekoch tohto jeho odôvodnenia v danom prípade táto právna domnienka sa

nemôže uplatniť, v odvolacom konaní bez ďalšieho nemohla preto obstáť ani odvolateľom s poukazom
na tieto skutočnosti a právne názory odôvodňovaná odvolacia námietka o nedostatku naliehavého
právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení jeho vlastníckeho práva k sporným pozemkom.

68. Pretože potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu z 8.9.2022, sp. zn. 5Co/107/2021 bol zrušený

uznesením dovolacieho súdu z 28.5.2025, sp. zn. 9Cdo/54/2023, zamietnutie žaloby o určenie
neplatnosti spornej kúpnej zmluvy z 28.7.1962 medzi žalobcom a žalovaným na Mestskom súde Košice
vedenom pod sp. zn. 15C/39/2018 nie je právoplatné, a nie je preto daná ani táto odvolateľom namietaná
prekážka ďalšieho, hoci aj len prejudiciálneho posudzovania danej pre určenie vlastníckeho práva
rozhodujúcej otázky v tomto sporovom konaní.

69. Existenciu a obsah spornej dohody z 28.7.1962 o prevode správy národného majetku medzi
vtedy dvomi organizáciami štátneho socialistického sektora, z ktorých jedna ako správu tohto
majetku odovzdávajúca organizácia bola právnym predchodcom úpadcu ako stále štátnej socialistickej
organizácie, kým preberajúcou organizáciou bol právny predchodca žalujúcej obce (bývalý MsNV

v Košiciach), aj podľa odvolacieho súdu bolo možné hodnoverne a v danom prípade aj spoľahlivo
preukázať jednak obsahom súvisiacej korešpondencie v spise na č. l. 6 a 5 nesporne potvrdzujúcej
tak predmet prevodu, ako i jeho účel a tiež aj samotné uzavretie (podpísanie) dohody, pričom nemenej
významným, ako správne sa s tým vysporiadal aj súd prvej inštancie v 24. odseku odôvodnenia
napadnutého rozsudku, bolo, že na sporných pozemkoch k výstavbe komunikácie, ktorá bola účelom

samotného prevodu správy tohto národného majetku medzi účastníkmi spornej dohody v nasledujúcom
obdobíajnepochybnedošlo,keďžeideopozemky,naktorýchužniekoľkodesaťročísanachádzastavba
štvorprúdovej komunikácie s dvomi električkovými pásmi, pásmom zelene a priľahlými chodníkmi.
Odvolateľ správnosť týchto úvah súdu prvej inštancie svojimi odvolacími námietkami pritom ani lennespochybnil, keďže tie argumentačne rovnako, ako aj v konaní na súde prvej inštancie, naďalej
boli zamerané len na zdôrazňovanie dôležitosti absencie originálu spornej dohody či jej osvedčeného
odpisu, s čím súd prvej inštancie starostlivo a presvedčivo sa vysporiadal v tom istom odseku svojho

odôvodnenia. Z toho dôvodu tieto odvolacie námietky odvolateľa sú len jeho ničím nepodloženou
nespokojnosťou s uvedenými skutkovými a právnymi závermi súdu, ktorá však preto nie je spôsobilá
relevantne spochybniť správnosť týchto záverov súdu.

70. Správa sporného národného majetku v pozemkovej knihe nebola evidovaná na Východoslovenské

tehelne, štátny podnik – v likvidácii, ktorý ako subjekt práva navyše vznikol až k 1.7.1989 (pozri
v obchodnom registri), pričom zápisy do pozemkovej knihy sa nevykonávali už od 1.4.1964; správa
sporného národného majetku, ktorú žalovaný a napr. v 23. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku
nesprávneajsúdprvejinštanciestotožňovalsvlastníckymvzťahom,vpozemkovejknihebolaevidovaná
na Východoslovenské tehelne, n. p. Košice ako na organizáciu štátneho socialistického sektora, pričom
k zápisu vlastníckeho práva úpadcu, a to až po vyhlásení konkurzu došlo až v roku 2004 na návrh

správcu konkurznej podstaty, ktorý pritom, a to aj na základe vlastného vyjadrenia žalovaného v tomto
spore (v spise na č. l. 54) vychádzal jedine zo zápisu správy národného majetku v samotnej pozemkovej
knihe, t. j. z archívneho materiálu, ktorý v tom čase už 40 rokov sa neaktualizoval a bez ďalšieho
nemohol (nemal) byť preto výlučným relevantným podkladom pre zápis vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností v prospech úpadcu (údaje katastra o. i. o právach k nehnuteľnostiam sú hodnoverné, ak

sa nepreukáže opak; §70 ods. 1 katastrálneho zákona).

71. Na druhej strane pokiaľ by malo byť pravdou, ako v spore namietal žalovaný, že správa sporných
pozemkov ako národného majetku na vtedajší MsNV v Košiciach prevedená v skutočnosti nikdy nebola,
na sporných pozemkoch by ani nebola vystavaná pozemná komunikácia, ktorá ako majetok Čsl. štátu

v správe MsNV v Košiciach podľa zákona č. 138/1991 Zb. k 1.5.1991 prešla do vlastníctva žalobcu,
pričom proti tomuto záveru súdu žalovaný pred súdom nijako nenamietal, išlo preto o medzi stranami
nespornú skutočnosť, z ktorej súd pri svojom rozhodovaní v tejto sporovej veci správne vychádzal.

72. Pretože zápis správy národného majetku tak do pozemkovej knihy, ako aj do evidencie či

neskôr do katastra nehnuteľností, a to za účinnosti všetkých relevantných právnych predpisov, ktoré
v rozhodujúcom čase evidenciu nehnuteľností v týchto verejných knihách upravovali, bol deklaratórnej,
a nie právotvornej povahy, ako vecne správne sa s tým vysporiadal aj súd prvej inštancie v 24. odseku
jeho odôvodnenia, in fine a z pohľadu prijatých záverov bolo preto právne bezvýznamné namietať omyl
súdu v aplikácii k 28.7.1962 ešte neplatného a neúčinného právneho predpisu, ak navyše evidovanie

správy národného majetku v pozemkovej knihe aj podľa odvolateľom namietaného vládneho nariadenia
malo výlučne deklaratórny charakter. Akokoľvek bolo preto bezpredmetným namietať, že žalobca správu
sporného národného majetku v katastri nehnuteľností nikdy nemal zapísanú.

73. Pokiaľ odvolateľ namietal, že právoplatné rozsudky po kasácii z 30.4.2012 nesprávne sa týkali

pozemkov na LV č. XXXX, a nie sa sporných pozemkov na LV č. XXXX vtedy vo vlastníctve žalovaného,
pričom podľa neho nešlo o prípad, ktorý možno napraviť opravným uznesením súdu, k týmto otázkam
súd v tejto veci sa vyjadril v samotnom opravnom uznesení z 29.1.2015 v spise na č. l. 317, ako
aj odvolací súd v jeho potvrdzujúcom uznesení z 21.4.2015 v spise na č. l. 330 a nebolo preto
potrebné k tomuto osobitne sa vyjadrovať aj v napadnutom meritórnom rozsudku. A hoci možno

súhlasiť s odvolateľom, že nešlo o chybu v písaní (opravované číslo LV), právne relevantným je, že
vychádzajúc z obsahu spisu muselo byť každému zrejmé, že uvedením nesprávneho čísla LV tak
vo výroku rozsudku okresného súdu z 26.2.2013, ktorým bolo určené vlastníctvo žalobcu, ako aj
v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu z 13.11.2014 v spise na č. l. 306, išlo o inú
zrejmú nesprávnosť spôsobenú náhlym zlyhaním osoby, ktorá rozsudok vyhlasovala, resp. písomne ho

vyhotovovala, ktorý rovnako ako chybu v písaní či počítaní možno opraviť konajúcim súdom správne
zvoleným procesným postupom podľa vtedajšieho §164 OSP opravným uznesením, a to aj po vyhlásení
rozsudku vo veci samej, správnosť ktorého procesného postupu v konaní napokon bola potvrdená aj
odvolacím súdom. Ďalšie odvolateľom namietané nedostatky výroku posudzovaného právoplatného
rozsudku z 26.2.2013 sú právne bezvýznamné minimálne z dôvodu, že rozsudok okresného súdu aj

s takýmto nedostatočným výrokom bol vykonateľný, keďže v katastri nehnuteľností na základe neho
došlo k zápisu vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech žalobcu, t. j. došlo ním k naplneniu
zmyslu a účelu tohto sporového súdneho konania.74. Odvolacie námietky, ktorými odvolateľ bez bližšieho odôvodnenia len nesúhlasil s právnymi úvahami
súdu vyjadrenými v ním označených odsekoch odôvodnenia napadnutého rozsudku, resp. rovnako
všeobecne len namietal, že súd v tejto veci sa nespravoval a vo veci rozhodol v rozpore s právnym

názorom ESĽP vyjadreným v ním označených bodoch jeho rozsudku, sú vágne, s ktorými práve pre
tento nedostatok nebolo možné v odvolacom konaní nijako sa vysporiadať a nebolo preto možné a ani
potrebné sa s nimi ďalej preto zaoberať.

75. Odvolanie žalovaného smerujúce proti opravnému uzneseniu v odvolacom prieskume nemohlo

obstáť ako neopodstatnené. Opravným uznesením z 2.5.2025 v spise na č. l. 864 súd prvej inštancie
procesne prípustným spôsobom ustanoveným v §224 CSP, ktorý bez rozdielu je aplikovateľný aj na
opravuvýrokurozsudkuvyhlásenéhoverejneavmeneSlovenskejrepubliky,opravilzrejmúnesprávnosť
výrokusvojhozamietavéhorozsudkuz20.3.2024vtejtoveci,vktoromopomenulvyjadriť,žezamietnutie
návrhu na zmenu právoplatného rozsudku bezo sporu sa vzťahuje na rozsudok súdu prvej inštancie
v znení jeho opravného uznesenia v spise na č. l. 317, ktoré rozhodnutia od vydania predmetného

opravného uznesenia tvoria jeden neoddeliteľný celok, čo vychádzajúc z obsahu spisu musí byť
každému zjavné.

76. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalovaného neobstáli, žiadna z nich nebola spôsobilá
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 2 CSP

rozsudok v merite veci preto potvrdil ako vecne správny, postupom podľa §388 CSP zmenil však
rozhodnutie o výroku o trovách konania v rozsahu, v ktorom súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
duplicitne a preto nesprávne rozhodol aj o trovách pôvodného konania, o ktorých vzhľadom na to, že
návrhu na zmenu právoplatného rozsudku nevyhovel, rozhodovať potrebné nebolo (§417 ods. 3 CSP,
a contrario). Odvolací súd uvedené procesné pochybenie súdu prvej inštancie v prospech odvolateľa

preto napravil tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

77. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1
CSP rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou

úspechu ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní procesne plne úspešnému žalobcovi
priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto
rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP).

78. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak jeho rozhodnutie záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).