Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/91/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423209139
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423209139.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: G.. U. O., nar.
XX. P. XXXX, bytom, P. XXXX/XX, W., zastúpeného P.. U. W., nar. XX. U.na XXXX, bytom L. XXXX/
XX, F., proti žalovanej: P.. Y. O., nar. XX. C. XXXX, bytom P. XXXX/XX, W., zastúpenej advokátskou
kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom v Bratislave, Žilinská 14, IČO: 47 232 757, o

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského
súdu Bratislava IV č. k. 3C/ 59/2023-262 zo dňa 31. marca 2025 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania (IV. výrok) p
o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie sťažnosť žalobcu zamietol (I. výrok). Sťažnosť žalovanej
odmietol (II. výrok). Návrh žalobcu na odpustenie zmeškania lehoty pre podanie návrhu na priznanie
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov zamietol (III. výrok). Žalovanej priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (IV. výrok). Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV z 26.
novembra 2024 č. k. 3C/59/2023-240 opravil v časti uvedenia priezviska žalovanej v záhlaví tohto

uznesenia tak, že správne má byť uvedené: „P.. Y. O., narodená XX. C. XXXX, trvalým pobytom Q. W.,
P. XXXX/XX“ (V. výrok).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia podielového
spoluvlastníctva sporových strán k bytu č. X-XX, nachádzajúcom sa na X. poschodí polyfunkčnej budovy
so súp. č. XXXX na ul. P.E. XX Q. W., postavenej na pozemku parcely reg. „C“ č. XXXX/X- zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 1 362 m2, spolu so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 4615/940690
na spoločných častiach a zariadeniach domu, na zastavanom pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/
X-zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 1362 m2 a na priľahlom pozemku parcely registra „C“ č.
XXXX/XX - ostatná plocha vo výmere 32 m2, pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/XX - ostatná
plocha vo výmere 100 m2, pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/XX - ostatná plocha vo výmere 54 m2,
pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 81 m2, pozemku

parcely registra „C“ č. XXXX/XX - ostatná plocha vo výmere 40 m2 a pozemku parcely registra „C“ č.
XXXX/XX - ostatná plocha vo výmere 20 m2, všetko zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX vedenom
Okresným úradom W., katastrálnym odborom, pre katastrálne územie A., obec W.-H., okres W. G.,
a k parkovaciemu státiu č. XX, nachádzajúcemu sa v Parkovacom dome P. XX so súp. č. XXXXX,
postavenom na pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 1
216 m 2, spolu s týmto zastavaným pozemkom a priľahlým pozemkom parcely registra „C“ č. XXXX/

X - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 7 m2, pozemkom parcely registra „C“ č. XXXX/X - ostatná
plocha vo výmere 1 m 2, pozemkom parcely registra „C“ č. XXXX/XX - ostatná plocha vo výmere10 m2 a pozemkom parcely registra „C“ č. XXXX/XX - ostatná plocha vo výmere 11 m2 vo veľkosti
spoluvlastníckeho podielu každého z nich 1/246, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX vedenom
Okresným úradom W., katastrálnym odborom, pre katastrálne územie A., obec W.- H., okres W. G., a

vyporiadať nariadením predaja všetkých týchto nehnuteľností s tým, že jeho výťažok bude rozdelený
medzisporovéstranyvoveľkostizodpovedajúcejichspoluvlastníckympodielom,atožalobcovivpodiele
1/2 a žalovanej v podiele 1/2.

3. Mestský súd Bratislava IV uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom 26. novembra 2024 č. k.

3C/59/2023-240 konanie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 71/1992 Zb.“ alebo „zákon o
súdnych poplatkoch“) zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu vyrubeného v sume
3 600 eur podľa § 7 ods. 9 zákona č. 71/1992 Zb. a položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov
(ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.), na zaplatenie ktorého bola žalobca ako poplatník vyzvaný
výzvou z 18. septembra 2024, ktorá mu bola riadne doručená 4. októbra 2024.

4. Proti tomuto uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal žalobca sťažnosť, ktorá bola
súdu doručená dňa 11. decembra 2024.
Vo svojej sťažnosti namietal, že súd zastavil konanie aj napriek tomu, že mu bol 23. októbra 2024
riadne doručený návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Ďalej, že mu súd doručil výzvu

na zaplatenie súdneho poplatku, a nie uznesenie, a preto je potrebné rozlišovať pojmy medzi výzvou na
zaplatenie súdneho poplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné
svojou formou, podmienkami. Žalobca však už bližšie neuviedol, aký má tento ním evidovaný rozdiel
medzi uvedenými formami vyrubovania súdneho poplatku dopad na právne posúdenie veci. Žalobca
ďalej vo svojej sťažnosti vytýkal, že od podania predmetnej žaloby 15. decembra 2023 „v priebehu

viacerých mesiacov súd nekonal a teraz neprihliada na podanie, o ktorom by mal rozhodnúť, nakoľko
nebolo urobené značnú dobu po lehote (pár dní)“. Podľa jeho názoru „je predsa nemysliteľné, že
súd nekoná aj mesiace, čo možno považovať za prieťahy v konaní, zastaví konanie a nerozhodne
o podaní, ktoré bolo urobené riadne a pár dní po lehote určenej vo výzve súdu, a nie v uznesení“.
Napokon uviedol, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku mu bola doručená do elektronickej schránky

fikciou doručenia, a nie osobným potvrdením notifikácie v elektronickej schránke, a to z objektívnych
dôvodov, ktoré znemožnili prevziať elektronicky doručovanú správu. A z toho dôvodu bol aj podaný
návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov v neskoršom termíne (pár dní). Žiadal, aby mu súd odpustil
zmeškanie lehoty na zaplatenie súdnych poplatkov „z ospravedlniteľných dôvodov osobitného zreteľa“
a rozhodol o podanom návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

5. Proti uvedenému uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom podala sťažnosť aj žalovaná.
Namietala, že za procesnej situácie, kedy súd už doručil žalobu na vyjadrenie žalovanej, ktorá toto svoje
právo riadne využila, neexistoval dôvod pre zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,
pretože súd už začal konať vo veci samej. Takisto poukázala, že v konaní jej vznikli trovy v súvislosti

s vyjadrením sa k podanej žalobe žalobcu, ktoré by jej mal žalobca nahradiť, pretože v dôsledku jeho
zavinenia bolo konanie zastavené a súd v sťažnosťou napadnutom uznesení o tomto nároku opomenul
rozhodnúť. Zároveň navrhla vykonať opravu zrejmej nesprávnosti v tomto uznesení, keď súd uviedol
nesprávne priezvisko žalovanej „O.“ namiesto „O.“.

6. Mestský súd Bratislava IV ako súd príslušný na rozhodnutie o sťažnosti [§ 248 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“)] konajúci prostredníctvom sudcu (§ 14 ods. 4 druhej vety zákona č. 71/1992
Zb.) po zistení, že sťažnosť proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podala v stanovenej lehote (§
242 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), bez nariadenia pojednávania
(§ 249 CSP) skúmal, či žalobca opodstatnene namieta vytýkané nesprávnosti napadnutého uznesenia

a postupu súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a dospel k záveru, že sťažnosť žalobcu nie je dôvodná
a treba ju zamietnuť (§ 250 ods. 1 CSP).

7. Mestský súd Bratislava IV ako súd príslušný na rozhodnutie o sťažnosti [§ 248 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“)] konajúci prostredníctvom sudcu (§ 14 ods. 4 druhej vety zákona č. 71/1992

Zb.) po zistení, že sťažnosť proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podala v stanovenej lehote (§
242 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), bez nariadenia pojednávania
(§ 249 CSP) skúmal, či žalobca opodstatnene namieta vytýkané nesprávnosti napadnutého uzneseniaa postupu súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a dospel k záveru, že sťažnosť žalobcu nie je dôvodná
a treba ju zamietnuť (§ 250 ods. 1 CSP).

8. Vychádzal z ustanovení § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1, § 10 ods. 2 písm. e/, § 14 ods.
3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

9. Zistil, že v rozhodovanom spore z obsahu spisového materiálu vyplýva, že doposiaľ nebola splnená
poplatková povinnosť, ktorá žalobcovi ako navrhovateľovi poplatkového úkonu (§ 2 ods. 1 písm. a/

zákona č. 71/1992 Zb.) zo zákona vznikla dňom podania predmetnej žaloby na súde, t. j. v danom
prípade 15. decembra 2023 (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.), a stala sa splatnou v ten istý
deň 15. decembra 2023 ( § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.).

10. Konštatoval, že so zreteľom na to, že základom poplatku v konaní o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva je cena podielu žiadaného navrhovateľom (§ 7 ods. 9 zák. č. 71/1992

Zb.), žalobcovi v konaní vystupujúcemu v hmotnoprávnom postavení podielového spoluvlastníka
vyporiadavaných nehnuteľností so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 1/2 k celku vznikla dňom
podania predmetnej žaloby poplatková povinnosť vo výške 3 600 eur, t. j. vo výške 6 % zo sumy 1/2
zo všeobecnej trhovej hodnoty vyporiadaných nehnuteľností 120 000 eur, ktorá bola na účely určenia
výšky poplatkovej povinnosti súdom zistená z predloženej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností

zo 14. augusta 2017, na základe ktorej žalobca a žalovaná ako kupujúci nadobudli vyporiadavané
nehnuteľnosti do svojho podielového spoluvlastníctva, a to každý vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu
1/2 k celku.
Pokiaľ si žalobca dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu v
zákonom určenej lehote splatnosti, ktorá nastala v deň vzniku poplatkovej povinnosti, t. j. v deň podania

predmetnejžalobynasúde15.decembra2023,anevzťahovalsanaňhožiadnyzákonompredpokladaný
dôvod pre vecné či osobné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zo zákona podľa § 4 ods. 1, 2
alebo § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., považoval súd prvej inštancie za správny procesný postup
súdu, keď výzvou z 18. septembra 2024 vyzval žalobcu ako poplatníka na splnenie tejto povinnosti,
ktorá ho zo zákona zaťažovala, a to v dodatočne určenej lehote 10 dní odo dňa doručenia tejto výzvy, a

náležite ho poučil následkoch spojených s nerešpektovaním tejto výzvy, teda s nezaplatením súdneho
poplatku riadne a včas, ktorým je zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Súdom určená
dodatočná lehota na splnenie poplatkovej povinnosti v trvaní 10 dní od doručenia predmetnej výzvy
nebola kratšia, ako to ustanovuje zákon (t. j. podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. „spravidla v lehote
desiatich dní od doručenia výzvy“) a žalobca nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú

žalobu vo výške, ktorá by odporovala zákonu o súdnych poplatkoch.
Za správnu považoval súd prvej inštancie aj formu vyrubenia súdneho poplatku žalobcovi za podanú
žalobu výzvou z 18. septembra 2024. Postup súdu mal za súladný s § 10 ods. 1 prvá veta zákona č.
71/1992Zb.ažalobcoveúvahyotom,žemumalbyťsúdnypoplatokvyrubenýformouuznesenia,nemali
žiadny zákonný podklad a tiež sú v rozpore s procesualistickou doktrínou a ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít, pretože poplatková povinnosť v prípade žaloby ako poplatkového
úkonu sa stáva splatnou zo zákona (ex lege) „už“ momentom podania tejto žaloby na súde (§ 8
ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.), a nie „až“ na základe právoplatného
rozhodnutia súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Zároveň platí, že súdny poplatok sa
vyrubuje formou výzvy na jeho zaplatenie v tých prípadoch, kedy splnenie poplatkovej povinnosti je

procesnou podmienkou pre to, aby súd mohol ďalej konať, inak sa konanie zastaví, t. j. v prípade žaloby,
návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti. Naproti tomu uznesenie na zaplatenie
súdneho poplatku sa vydáva v tých prípadoch, kedy súdu zo zákona vyplýva povinnosť o návrhu konať
bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k situácii, že súd napriek nezaplatenému
súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.).

Uznesením sa tak ukladá poplatková povinnosť v tých prípadoch, kedy pre nezaplatenie súdneho
poplatku nemožno konanie zastaviť a tento poplatok sa v prípade nezaplatenia vymáha; zaplatenie
súdneho poplatku za podanie žaloby avšak medzi tieto prípady nespadá (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sži 18/2013). Vo vzťahu k tejto sťažnostnej námietke žalobcu dodal, že
žalobca nijako bližšie neargumentuje, z čoho konkrétne vyvodzuje, že za podanú žalobu mu mal byť

súdny poplatok vyrubený uznesením, a nie výzvou. Tento jeho právny názor žalobcu v kontexte vyššie
uvedeného mal za nesprávny.
Prekážkou zastavenia konania nebolo podľa súdu prvej inštancie ani podanie návrhu na oslobodenie od
súdnych poplatkov. Z ustanovenia § 10 ods. 2 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. síce vyplýva, že poplatník(žalobca) môže odvrátiť následok v podobe zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
tým, že podá návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, avšak musí tak urobiť „do
uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku“. V danom prípade súdom určená 10-dňová lehota na

zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu na základe výzvy súdu z 18. septembra 2024 začala
žalobcovivzmyslezásadpočítanialehôtpodľa§121ods.2,4a5CSPplynúťnasledujúcipojejdoručení
(4. októbra 2024), t. j. od 5. októbra 2024, a márne skončila uplynutím dňa 14. októbra 2024 (pondelok),
čím vznikol právny následok vedúci k zastaveniu konania. Pokiaľ žalobca doručil osobne do podateľne
súdu návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov až 23. októbra 2024, uskutočnil

tak oneskorene a na právnom následku vedúcom k zastaveniu konania pre nesplnenie poplatkovej
povinnosti už nemohol nič zmeniť. Tento právny následok vyplývajúci z § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992
Zb. nastáva priamo zo zákona a nepodlieha prípadnej diskrécii vo veci konajúceho všeobecného súdu.
Totožný záver vyplýva aj z ust. § 14 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., ktoré neumožňuje poplatníkovi
(žalobcovi) úspešne namietať v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení súdneho konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku také skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho

poplatku. Keďže žalobca v lehote na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, ktorá mu márne
uplynula 14. októbra 2024, nepožiadal o priznanie oslobodenia od v tom čase splatnej poplatkovej
povinnosti, sťažnostný súd pri rozhodovaní o sťažnosti žalobcu nemohol prihliadať na jeho oneskorene
uplatnený návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Uviedol, že žalobca mal poskytnutý
dostatočný časový priestor na splnenie svojej poplatkovej povinnosti, ktorá sa stala splatnou dňom

podania jeho žaloby na súde 15. decembra 2023. Žalobca však túto svoju zákonnú povinnosť mesiace
ignoroval, a to aj napriek tomu, že z výzvy súdu na ozrejmenie skutočností na účely stanovenia výšky
súdneho poplatku z 23. januára 2024, ktorá mu bola riadne doručená 24. januára 2024 a následne aj
jeho splnomocnenému zástupcovi P.. U. W. dňa 26. júna 2024, mu bolo zrejmé, že ako navrhovateľ
poplatkového úkonu je zaťažený poplatkovou povinnosťou a že súd uskutočňuje úkony smerujúce k

splneniu tejto jeho zákonnej povinnosti. Žalobca napriek uvedenému zostal v konaní takmer deväť
mesiacov absolútne nečinný, až kým sa súd z vyjadrenia žalovanej k podanej žalobe doručeného súdu
13. septembra 2024 nedozvedel skutočnosti, z ktorých už sám a bez súčinnosti žalobcu dokázal ustáliť
hodnotu poplatkového úkonu (výšku súdneho poplatku za podanú žalobu) a následne postupom podľa §
10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. vyzvať (výzvou z 18. septembra 2024) žalobcu na dodatočné splnenie

jeho poplatkovej povinnosti. Nečinnosť žalobcu pretrvávala aj po tom, ako mu bola 4. októbra 2024
doručená táto výzva, a tiež počas plynutia súdom stanovenej 10-dňovej lehoty na zaplatenie súdneho
poplatku, ktorá v dôsledku žalobcovho (ne)konania márne uplynula dňom 14. októbra 2024. Odhliadnuc
od toho, že zákonný následok nezaplatenia súdneho poplatku v podobe zastavenia konania nepodlieha
diskrécii vo veci konajúceho súdu, finančnú nedisciplinovanosť žalobcu v trvaní 10 mesiacov, počas

ktorých žalobca nebol schopný súdny poplatok buď riadne zaplatiť tak, ako mu to ukladá zákon, alebo
podať návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, možno považovať za tak závažnú,
že nemôže zakladať dôvod pre jeho ospravedlnenie zo zmeškania podania návrhu na oslobodenie od
súdnych poplatkov, vo vzťahu ku ktorému aj samotný žalobca priznáva, že bolo urobené „pár dní po
lehote určenej vo výzve súdu“ na zaplatenie súdneho poplatku. Za takejto situácie sa uplatní zásada

vigilantibus iura scripta sunt (t. j. práva patria iba bdelým, ostražitým, ktorí sa o ne náležite starajú), ktorá
je už ustálenou zásadou rozvíjanou v pomeroch moderného právneho štátu, ktorý subjekty právnych
vzťahov poníma ako emancipovaných jedincov, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli
rešpektované a chránené, a nie sa spoliehať na ochranársku ruku paternalistického štátu.
Zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie je jednou z procesných podmienok konania,

za ktorých súd môže konať a rozhodnúť (§ 161 ods. 1 CSP). Súd je povinný splnenie tejto procesnej
podmienky skúmať, pričom ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, urobí
vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Z tohto dôvodu súd postupoval správne, keď v zmysle § 10 ods.
1 zákona č. 71/1992 Zb. vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, ktorý sa stal
splatnýmuždňomjejpodanianasúde15.decembra2023,keďžeuvedenéustanovenieprostredníctvom

inštitútu následnej výzvy (použiteľnej v prípade nesplnenia zákonnej povinnosti poplatníka) umožňuje
poplatníkovi zaplatiť súdny poplatok ešte v dodatočnej lehote, ktorú možno z jej povahy označiť za lehotu
na nápravu. Pokiaľ žalobca tento nedostatok procesnej podmienky neodstránil, t. j. súdny poplatok ani v
súdom určenej dodatočnej lehote nezaplatil, hoci bol poučený o následkoch jeho nezaplatenia, vznikol
tak procesný následok spočívajúci v oprávnení súdu konanie zastaviť (§ 161 ods. 3 tretia veta CSP a

§ 10 ods. 1 veta za bodkočiarkou zákona č. 71/1992 Zb.). Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že
v sťažnosti vytýkané námietky (sťažnostné dôvody) žalobcu proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym
úradníkom z 26. novembra 2024 č. k. 3C/59/2023-240, ktorými je súd viazaný a nemôže ich rozširovať,meniť či dopĺňať, nie sú opodstatnené, a preto jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu ako nedôvodnú
zamietol (§ 250 ods. 1 CSP).

11. Pokiaľ ide o sťažnosť žalovanej, súd prvej inštancie dospel k záveru, že ju treba odmietnuť z
dôvodu, že bola podaná osobou, ktorá na tento úkon nebola oprávnená (§ 240 CSP). Uviedol, že
pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti sťažnosti treba vziať na zreteľ, či napadnuté rozhodnutie
má negatívny dopad na osobu, ktorá sťažnosť podáva, či jej bola spôsobená ujma dopadajúca na
jej pomery a či prípadným zrušením rozhodnutia sa dosiahne náprava dôsledkov, ktoré vyvolalo. Z

uvedeného teda vyplýva, že právo (účinne) podať sťažnosť nie je dané tomu subjektu konania, v ktorého
neprospech rozhodnutie súdu vydané súdnym úradníkom nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol
negatívne dotknutý na svojich právach, pretože nie je splnená podmienka subjektívnej prípustnosti
takejto sťažnosti. Subjektívna prípustnosť sťažnosti reflektuje stav procesnej ujmy v osobe určitého
subjektu konania, ktorá môže mať podobu formálnu, prejavujúcu sa navonok v odlišnosti napadnutého
výroku rozhodnutia od posledného návrhu subjektu v jeho neprospech, alebo podobu materiálnu, ktorá

jedanávtedy,akrozhodnutiesvojímobsahomznevýhodňujeosobupodávajúcusťažnosťalebozhoršuje
jej právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej povinností), a preto u nej existuje právny záujem
požadovať odlišné rozhodnutie vo svoj prospech. Posúdenie otázky, či sťažnosťou napadnutý výrok
rozhodnutia vydaného súdnym úradníkom vyznel v prospech alebo neprospech konkrétneho subjektu
konania, a teda či tento subjekt je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti, prislúcha výlučne súdu

príslušnému na konanie a rozhodnutie o podanej sťažnosti. Pri tomto posudzovaní nemožno brať do
úvahy subjektívne presvedčenie sťažovateľa o ujme, ale len objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím
súdu vydaným súdnym úradníkom bola tejto osobe spôsobená určitá, aj nepatrná ujma, ktorú možno
odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia.
V danom prípade sťažnosťou napadnutým uznesením súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom bolo

konanie zastavené pre nesplnenie poplatkovej povinnosti zo strany žalobcu, ktorý podaním žaloby na
súde predmetné konanie inicioval. Týmto rozhodnutím tak z procesného hľadiska nebola podľa súdu
prvej inštancie žalovanej spôsobená žiadna procesná ujma, žiadnym spôsobom nezhoršilo jej doterajšie
právne ani faktické postavenie, nezužuje jej jej práva ani nerozširuje jej povinnosti, resp. neukladá jej
celkom žiadnu povinnosť. Dospel k záveru, že sťažnosťou napadnutým uznesením vydaným vyšším

súdnym úradníkom z 26. novembra 2024 č. k. 3C/59/2023 -240 nebolo rozhodnuté v neprospech
žalovanej, čo znamená, že nie je subjektom konania subjektívne oprávneným na podanie sťažnosti
proti tomuto rozhodnutiu, a preto jej sťažnosť ako sťažnosť podanú neoprávnenou osobou odmietol pre
jej procesnú neprípustnosť.

12. Čo sa týka návrhu žalobcu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie návrhu na priznanie
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v lehote na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 122
CSP,ktorýbolobsiahnutývjehosťažnostidoručenejsúdu11.decembra2024,súdprvejinštanciedospel
k záveru, že nie sú splnené všetky zákonné predpoklady pre odpustenie zmeškania lehoty žalobcu na
podanie návrhu na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v lehote na zaplatenie súdneho

poplatku za žalobu, a preto jeho návrh v zmysle § 122 CSP ako nedôvodný zamietol. Uviedol, že súd
môže odpustiť sudcovskú lehotu určenú na zaplatenie súdneho poplatku, resp. zmeškanie vykonania
procesného úkonu počas jej plynutia, keďže právna úprava odpustenie tejto lehoty výslovne nevylučuje.
Ustanovenie § 14 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. síce upravuje, že v sťažnosti proti rozhodnutiu o
zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré

nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, avšak jeho úprava nedopadá aj na tie
skutočnosti, ktoré nastali do uplynutia tejto lehoty (t. j. v danom prípade do 14. októbra 2024). Novelou
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, vykonanou zákonom
č. 152/2017 Z. z., bolo s účinnosťou od 1. júla 2017 doplnené ustanovenie § 10 ods. 2 tohto zákona o
písmeno e/, ktorým zákonodarca explicitne upravil, že pre nezaplatenie súdneho poplatku súd konanie

nezastaví v tom prípade, ak do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel. Cieľom tejto právnej úpravy
bolo dosiahnutie zvýšenia finančnej disciplíny poplatníkov a vynútenie včasného plnenia ich zákonnej
poplatkovej povinnosti pod sankciou zastavenia konania za jej porušenie, a to bez možnosti nápravy po
márnom uplynutí súdom určenej dodatočnej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 10 ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. Už len so zreteľom na účel tejto právnej normy, ako aj na to, že účelom inštitútu
následnej výzvy na zaplatenie súdneho poplatku nie je uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok,
ale upozornenie na jej nesplnenie, je potom podľa súdu prvej inštancie potrebné vykladať možnosťodpustenia zmeškania lehoty na splnenie poplatkovej povinnosti či na požiadanie o oslobodenie spod
tejto povinnosti maximálne reštriktívne.

13. V danom prípade žalobca si svoju zákonnú poplatkovú povinnosť nesplnil pri jej vzniku a zároveň
splatnosti v deň podania žaloby na súde 15. decembra 2023, preto ho súd vyzval na jej dodatočné
splnenie výzvou z 18. septembra 2024. Táto výzva bola žalobcovi riadne doručená 4. októbra 2024.
Sudcovská lehota na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu, určená v trvaní 10 dní od doručenia výzvy,
tak žalobcovi márne uplynula dňom 14. októbra 2024. Po márnom uplynutí tejto lehoty žalobca 23.

októbra 2024 doručil osobne do podateľne súdu návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov, ktorý je ním datovaný už 1. októbra 2024. Žalobca neoznačil žiadny ospravedlniteľný dôvod,
ktorý mu v čase od 15. decembra 2023 do 14. októbra 2024 nepretržite bránil riadne a včas zaplatiť
súdny poplatok za žalobu, resp. podať návrh na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov
(datovaný 1. októbra 2024).

14. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tým, že podľa § 14 ods. 4 prvej
vety zákona č. 71/1992 Zb. vyšší súdny úradník koná a rozhoduje v konaní podľa zákona o súdnych
poplatkoch, vrátane rozhodovania o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Podľa § 5
ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov ale vyšší súdny
úradník nemôže vydať v civilnom procese rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie. To

znamená,ževyššísúdnyúradníkmôže(amá)rozhodnúťozastaveníkonaniaprenezaplateniesúdneho
poplatku, ale nemôže v tomto rozhodnutí zároveň rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania, pretože
proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania je odvolanie prípustné.
Konštatoval, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sa konanie končí, je nerozlučne späté s rozhodnutím
o nároku na náhradu trov konania (§ 234 ods. 2 CSP v spojení § 218 ods. 1 druhá veta CSP),

keďže rozhodnutie o náhrade trov konania (resp. o nároku na ich náhradu) je jedným z aspektov
usporiadania vzájomného procesnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Jediným právne
konformným riešením usporiadania tohto procesnoprávneho vzťahu pre prípad zastavenia konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku je potom rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v samostatnom
(osobitnom) rozhodnutí, ktorý vydá sudca potom, ako súdny úradník rozhodol o zastavení konania

podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Civilný sporový poriadok však nebráni, aby sudca mohol
rozhodnúťonárokunanáhradutrovkonaniaivrozhodnutíosťažnostiprotiuzneseniuvyššiehosúdneho
úradníka o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak sa sťažnosť zamieta, pretože
takéto zamietajúce rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
So zreteľom na uvedené, o trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 256 ods. 1 CSP. V rozhodovanom spore vznikol žalovanej nárok na náhradu trov konania,
pretože žalobca nesplnením svojej zákonnej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu
procesne zavinil, že sa konanie sa pre nedostatok tejto procesnej podmienky, ktorý sa ani napriek
súdom vykonaným opatreniam (t. j. na základe výzvy na dodatočné splnenie poplatkovej povinnosti v
zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) nepodarilo odstrániť, muselo zastaviť. O výške náhrady trov

konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto uznesenia
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Súd prvej inštancie podľa § 224 CSP odstránil aj zrejmú nesprávnosť v záhlaví sťažnosťami
napadnutého uznesenia z 26. novembra 2024 č. k. 3C/59/2023-240, ktorým konanie zastavil pre

nezaplatenie súdneho poplatku, spočívajúcu v nesprávnom označení priezviska žalovanej P.. Y. O., a
to priezviskom „O.“, ktoré bolo jej rodným priezviskom, namiesto jej terajšieho priezviska „O.“. Žalovaná
na túto zrejmú nesprávnosť poukázala vo svojej sťažnosti doručenej súdu 12. decembra 2024 a navrhla
vykonať jej opravu.

16. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v časti
týkajúcej sa výroku o trovách konania (IV. výrok) a žiadal ho v tejto napadnutej časti zmeniť a žiadnej
zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať, dôvodiac tým, že konanie bolo zastavené z
dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, k čomu došlo napriek tomu, že v dobrej viere podal žiadosť o
oslobodenie od súdneho poplatku, ktorá bola súdom prvej inštancie zamietnutá z dôvodu jej neskorého

podania, preto nešlo o úmyselné obchádzanie povinnosti, ale o dôsledok jeho sociálnej a majetkovej
situácie. Keďže sa vec vôbec neprejednávala, mal za to, že v takých prípadoch je možné rozhodnúť
podľa § 255 ods. 1 CSP, že každá strana znáša svoje trovy konania sama. Bol toho názoru, že podľa
judikatúry (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo 37/2000, Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/07)je potrebné brať ohľad na osobitné okolnosti prípadu a rozhodovanie o trovách konania musí byť
spravodlivé a proporcionálne. Uviedol, že aj v konaní na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn.
B2-53C/24/2023-41, v ktorom žalovaná žiadala vyporiadanie podielového spoluvlastníctva rovnakej

nehnuteľnosti, súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, nie zmeškania lehoty, ale
žalovaná absolútne ignorovala výzvu a súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobkyňa súdny
poplatok za žalobu nezaplatila v stanovenej lehote a ani do dňa vydania rozhodnutia. To znamená,
že súd prvej inštancie rozhodnutie vydal 19.10.2023, čakal až do rozhodnutia a konkludentne priznal,
že v prípade do rozhodnutia by akceptoval aj úhradu poplatku alebo oslobodenie od poplatku (cca

5 mesiacov). Súd v rozhodnutí nepriznal trovy žalovanému, lebo si myslel, bez toho aby vyzval na
vyčíslenie trov žalovaného, že mu žiadne nevznikli.
Uviedol, že v tomto prípade zmeškal lehotu (vôbec nie v takom časovom rozmedzí ako žalovaná v
predošlom konaní, ale pár dní) a nie zo subjektívneho zavinenia, ale z objektívnych príčin, súdny
poplatok bol uložený výzvou, a nie uznesením, zároveň súd nekonal niekoľko mesiacov, a napriek
tomu neuznal jeho žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, neodpustil lehotu a priznal protistrane

100 % náhradu trov konania. Vytýkal súdu prvej inštancie, že namiesto toho sa zaoberal písaním
rozhodnutia, aj napriek možnému pokračovaniu v súdnom spore a vyriešenia veci. Nie je preto podľa
neho proporcionálne, ale hlavne morálne a spravodlivé, aby súd, ktorý vo veci nerozhodol, nepristúpil
k pojednávaniu, ani k dokazovaniu a napriek tomu priznal náhradu trov v absurdnej výške protistrane
za spísanie dvoch vyjadrení.

Mal tiež za to, že žalovaná má taký istý právny záujem na vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, ako
on. Nie je to podľa neho žaloba, ktorou by sa dal určiť úspech vo veci, ale žaloba, kde každý žalobca
alebo žalovaný dostane svoj podiel určený v pomere k veci, a to sa pokúšal niekoľkokrát o mimosúdne
vyporiadanie a práve žalovaná je tá, ktorá negovala každú jeho snahu.

17. Žalovaná vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu
žalobcu navrhla odvolanie žalobcu odmietnuť z dôvodu, že nemá náležitosti podľa § 363 CSP,
eventuálne uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania ako vecne
správne potvrdiť a žalobcovi uložiť povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Mala za to, že odvolanie žalobcu neobsahuje obligatórne zákonné náležitosti v zmysle § 363 CSP, a

to konkrétne v ňom úplne absentuje vymedzenie odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP. pokiaľ by mal
odvolací súd za to, že táto vada je takého charakteru, že napriek nej možno v odvolacom konaní
pokračovať, a teda by z textu odvolania vyabstrahoval odvolací dôvod, zrejme by mohlo ísť jedine o
nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Právne posúdenie veci žalobcom
však považovala za nesprávne, keď zo znenia § 255 ods. 1 CSP nevyplýva možnosť súdu vysloviť, že

si má každá strana znášať vlastné trovy konania. Toto zákonné ustanovenie totiž upravuje rýdzo zásadu
úspechu, podľa ktorej sa rozhoduje ak je spor autoritatívne ukončený meritórnym rozhodnutím súdu, nie
ak sa konanie zastavuje (tzn. nie je rozhodnuté meritórne). Uvedené platí aj pre prípad, že mal žalobca
na mysli § 255 ods. 2 CSP, pretože aj pre tento prípad platí, že musí ísť o meritórne rozhodnutie, ktoré
je však s ohľadom na výsledok konania skončené tak, že neúspech je len čiastočný a je na oboch

stranách. Z povahy veci by pritom malo ísť o prípady, kedy majú obe strany úspech na úrovni +/- 50%.
V prejednávanej veci sa však zásada úspechu nemohla aplikovať, keďže sa vo veci nerozhodlo
meritórne. Súd prvej inštancie tak podľa žalovanej správne aplikoval zásadu zodpovednosti za zavinenie
ktorú navyše kriticky podrobil aj skúmaniu z toho pohľadu, či nie sú v konaní dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by súd nemal priznať nárok na náhradu trov konania žiadnej strane, čo vyplýva z

bodu 29. odôvodnenia rozhodnutia, kde súd konštatoval , že možnou aplikáciou ust. § 257 CSP sa
zaoberal, aj keď dôvody hodné osobitného zreteľa neboli tvrdené. Uviedla, že aplikácie tohto zákonného
ustanovenia sa nedomáha ani sám žalobca, a to zrejme z dôvodu, že sám vie, že žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by sa malo vysloviť, že žiadna strana nemá nárok na náhradu trov konania,
jednoducho neexistujú.

K žalobcom uvedeným rozhodnutiam, a to rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obo 37/2000 a nález ÚS
SR sp. zn. III. ÚS 78/07, z ktorých má vyplývať, že je potrebné brať ohľad na osobitné okolnosti
prípadu a rozhodovanie o trovách konania musí byť spravodlivé a proporcionálne, žiadne takéto závery
z uvedených rozhodnutí nevyplývajú a žalobca si tak vykonštruoval „judikatúru“ na podporu svojho
špekulatívneho odvolania.

Konštatovala, že žalobca vo svojom odvolaní účelovo porovnáva neporovnateľné, a síce zastavenie
konania, v ktorom sa nevykonali žiadne procesné úkony druhej strany (t. j. konanie vedené pod sp. zn.
2B-53/24/2023). Hoci sa toto konanie zastavilo pre nezaplatenie súdneho poplatku , tak logicky sa podľa
nej nemohla nikomu priznať náhrada trov, pretože žalovanej strane nevznikli žiadne trovy. Naopak vtomto konaní vznikli trovy, keďže žalovaná strana sa v súlade s výzvou súdu vyjadrila a ďalej v konaní
využívala svoje procesné práva. Preto ak sa toto konanie dôvodne zastavilo pre nezaplatenie súdneho
poplatku žalobcom, tak zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania nesie jedine žalobca , preto ho

súd prvej inštancie správne v súlade s § 256 ods. 1 CSP (nezistiac podmienky pre aplikáciu ust. § 257
CS), zaviazal na náhradu trov konania žalovanej strany.
Žalovaná zdôraznila vecnú správnosť právneho posúdenia súdu prvej inštancie obsiahnutého v bodoch
28. a 29. odvolaním napadnutého uznesenia. Čo sa týka tvrdení a argumentácie žalobcu, tento používa
bližšie nevymedzené výrazy ako “nespravodlivé, nemorálne, neproporcionálne“, či frázy, ako „objektívne

príčiny“, pre ktoré mal zmeškať lehotu na podanie žiadosti na oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa
žalovanej pritom odvolanie má slúžiť na revíziu súdneho rozhodnutia, a nie na vyjadrenie nesúhlasu s
jeho obsahom tak, ako sa zrejme žalobca nesprávne domnieva.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania bez odvolacieho

pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane.
Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257

CSP).

20. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady

zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny
výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne
z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto
rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.

Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Ak nie je preukázané, že k
zastaveniu konania došlo správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval
v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani
procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade
nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie

účastníka konania.

21. Nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva. Súd
prvej inštancie o trovách zastaveného konania v danej veci rozhodol v súlade so zákonom, aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je v danej veci relevantné, a to ust. § 256 ods. 1 CSP

upravujúce zásadu procesnej zodpovednosti strany za zavinenie, ktoré aj správne interpretoval. Táto
zásada znamená, že trovy konania je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá ich vznik zavinila. Náhrada
týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“ použitý
v ust. § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zavinenie nie je možné interpretovať
v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa

strany sporu, v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že
konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola
žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania
(pozri Civilný sporový poriadok, Komentár, autorov doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol., vyd. C. H.
Beck v Prahe 2016, str. 934).

22. V danom prípade došlo k zastaveniu konania v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku za žalobu
žalobcom, a to ani napriek výzve súdu, čím procesne zavinil zastavenie konania a žalovanej tým
vznikol nárok na náhradu trov konania. Názor žalobcu, že keďže sa vec vôbec neprejednávala, v
takých prípadoch je možné rozhodnúť podľa § 255 ods. 1 CSP, že každá strana znáša svoje trovy

konania sama, nie je správny. V prípade zastavenia konania súd o trovách konania rozhoduje podľa
§ 256 CSP, výnimočne v prípade dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, o ktoré
však v danom prípade nešlo. Nedôvodné boli aj odvolacie námietky žalobcu, že zmeškal lehotu a
nie zo subjektívneho zavinenia, ale z objektívnych príčin, súdny poplatok bol uložený výzvou, a nieuznesením, zároveň súd nekonal niekoľko mesiacov, a napriek tomu neuznal jeho žiadosť o oslobodenie
od súdneho poplatku, neodpustil lehotu a priznal protistrane 100 % náhradu trov konania. Taktiež
nebola dôvodná argumentácia žalobcu, že žalovaná má taký istý právny záujem na vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva, ako on a že nejde o žalobu, ktorou by sa dal určiť úspech vo veci, ale
žaloba, kde každý žalobca alebo žalovaný dostane svoj podiel určený v pomere k veci, a to sa pokúšal
niekoľkokrát o mimosúdne vyporiadaniae a práve žalovaná je tá, ktorá negovala každú jeho snahu.
Nešlo o konanie skončené meritórnym rozhodnutím, ale zastavením konania. Preto súd prvej inštancie
správne pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 256 CSP. Na potvrdenie vecnej správnosti

napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že v danom spore neboli preukázané ani výnimočné
okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania podľa ust. § 257 CSP žalovaným, ktorým
nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobca
uvádza v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť uznesenia v napadnutom výroku o
trovách konania, nezakladajú výnimočnosť prípadu ani z hľadiska okolností danej veci a ani z hľadiska
pomerov strán a neodôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP na daný prípad a nepriznanie náhrady trov

konania žalovanej.

23. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
týkajúcej sa trov konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP a žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu

od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.