Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoP/133/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122205095
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5122205095.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Miriam Štillovej, v právnej veci navrhovateľky – manželky A. B.
C., D. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., G. E. XXXX/X, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom v Žiline, Ul. D. Dlabača č. 2748/28, IČO: 36 854 956 a manžela
H. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ako navrhovateľka, prechodne I. J. XXX, K. L. M. B., adresa
na doručovanie písomností: F., G. C. XXXX, právne zastúpeného ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o.,
so sídlom v Žiline, Ul. Tolstého 1201/20, IČO: 36 864 455, v konaní o rozvod manželstva a úpravu
práv a povinností rodičov k maloletej H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpenej kolíznym

opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, na odvolanie manžela proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 9P/113/2022-2107 zo dňa 17. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina rozviedol manželstvo účastníkov uzavreté dňa
XX.XX.XXXX, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Obce J., zväzok X, ročník XXXX,
strana XXX, pod poradovým číslom XX. Maloletú H. C. na čas po rozvode zveril do výlučnej osobnej

starostlivosti matky s tým, že obidvaja rodičia budú maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok.
Otca zaviazal platiť výživné na maloletú H. v sume 625,- EUR mesačne, a to sumu 475,- EUR mesačne
bežné výživné vždy k rukám matky a sumu 150,- EUR mesačne na tvorbu úspor, všetko do 15. dňa
v mesiaci vopred. Výživné na tvorbu úspor uložil otcovi splácať na účet zriadený v banke č. IBAN: N.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXodnadobudnutiaprávoplatnostivýrokuorozvode.Stykotcasmaloletou
dcérou upravil každý kalendárny týždeň, vždy v utorok a vo štvrtok, kedy si otec maloleté dieťa prevezme
o 15.30 hod. v predškolskom zariadení alebo v mieste bydliska matky, do 18.00 hod. a každý nepárny

kalendárny týždeň v sobotu od 09.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 09.00 hod. do 16.00 hod.
a rodičom a maloletému dieťaťu uložil povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu v špecializovanom
zariadení po dobu 10 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Návrhy otca na úpravu výkonu rodičovských
práv zamietol a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie vo výroku o rozvode manželstva odôvodnil ust. § 23 ods. 1 Zákona o rodine, keď
konštatoval, že manželstvo účastníkov je len formálne, neplní žiadnu zo svojich spoločenských funkcií
a jeho udržiavanie nie je ani v záujme maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa takmer 4 roky býva s matkou,

s otcom sa stretáva nie v širokom rozsahu, pričom vzťah matky a otca je dlhodobo konfliktný a nie je
v záujme „dobrého“ vývoja dieťaťa, najmä psychického, aby vyrastalo v takomto konfliktnom prostredí.
Z tohto dôvodu manžel aj opustil spoločnú domácnosť a pokračovanie manželstva je podľa názoru súdu
prvej inštancie vylúčené. Príčinu rozvratu súd videl v rozdielnosti pováh manželov, predstáv o spoločnomživote, ktoré sa prejavili najmä po narodení dieťaťa. Tieto rozdielne názory a postoje sa postupom
času prehlbovali a stupňovali, pričom k rozvratu manželstva prispela aj pracovná zaneprázdnenosť
otca, čo manželka vyhodnotila ako nezáujem manžela o rodinu. Pri úprave výkonu rodičovských práv

a povinností vychádzal z ust. § 24, § 25 Zákona o rodine (je potrebné poznamenať, že namiesto
rozsiahlej citácie právnych predpisov – č.l. 58 až 62 spisu stačilo poukázať na príslušnom mieste
právneho posúdenia na konkrétnu právnu úpravu) a maloletú dcéru pochádzajúcu z manželstva zveril do
výlučnej osobnej starostlivosti matky. Pri rozhodovaní v tejto časti vychádzal z vykonaného dokazovania,
z ktorého mal preukázané, že matka sa o maloletú dcéru prakticky sama stará od útleho veku po tom,

čo otec opustil spoločnú domácnosť a prihliadol i na závery znaleckého dokazovania znalkyne I. C.,
v zmysle ktorého je matka dominantnejšou osobnosťou pre maloletú dcéru. Mal za to, že v konkrétnom
prípade nie sú vytvorené podmienky na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti
a už vôbec nie do osobnej starostlivosti otca, a to i s prihliadnutím na pretrvávajúci konflikt medzi rodičmi.
Svoje rozhodnutie pri úprave výkonu rodičovských práv a povinností súd prvej inštancie prakticky
odôvodnil zhodne ako vo veci tých istých účastníkov v rozsudku č.k. 9P/113/2022-1986 zo dňa 23.

decembra 2024. Pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti zo strany otca prihliadol jednak na možnosti
a schopnosti obidvoch rodičov, ako aj na potreby maloletého dieťaťa, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 75
ods. 1 Zákona o rodine v spojení s ust. § 62, § 63 Zákona o rodine tak, ako ich vyhodnotil v odsekoch 135.
až 179. odôvodnenia svojho rozhodnutia. V prvom rade prihliadol na nadštandardnú životnú úroveň otca
tak, ako pri predchádzajúcom rozhodnutí (č.k. 9P/113/2022-1986), keďže od posledného rozhodnutia

o výživnom uplynula doba cca dvoch mesiacov a nedošlo k výraznej zmene pomerov medzi účastníkmi.

Prihliadajúc na pretrvávajúcu konfliktnú situáciu medzi rodičmi, upravil styk otca v rozsahu každý
kalendárny týždeň v utorok a vo štvrtok od 15.30 do 18.00 hod. a každý nepárny kalendárny
týždeň v sobotu od 09.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 09.00 hod. do 16.00 hod. v záujme

postupného rozvíjania citových väzieb medzi otcom a dcérou a uložil rodičom a maloletému dieťaťu
povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu v špecializovanom zariadení (v záujme obnovenia
komunikácie medzi rodičmi). Nepovažoval za potrebné nariaďovať ďalšie výchovné opatrenie týkajúce
sa asistovaného styku, ktoré navrhoval otec, z dôvodu zbytočného zaťažovania maloletého dieťaťa
ďalším výchovným opatrením.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania.

2.Protitomutorozsudkupodalodvolanievzákonomstanovenejlehoteprostredníctvomsvojhoprávneho
zástupcu otec maloletého dieťaťa. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, návrh

manželky na rozvod manželstva zamietnuť alebo v prípade potvrdenia výroku o rozvode manželstva
žiadal maloletú zveriť výlučne do svojej starostlivosti s tým, že matka je oprávnená stretávať sa
s maloletou H. každý nepárny víkend v čase od 09.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 09.00 hod. do
18.00 hod. bez prítomnosti otca a každý týždeň v utorok a vo štvrtok v čase od 15.30 hod. do 18.00 hod.,
alternatívne, aby súd zveril maloletú H. do striedavej osobnej starostlivosti matky a otca v týždňových

intervaloch. V prípade, ak by odvolací súd nevzhliadol dôvody na navrhované zverenie, žiadal, aby bol
zaviazaný platiť výživné na maloletú vo výške 180,- EUR mesačne, vždy k rukám matky. Mal za to,
že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o rozvode manželstva postupoval len formálne, bez akejkoľvek
snahy o skutočné zistenie stavu rozvratu manželstva alebo o odstránenie príčin konfliktov. Síce na
pojednávaniach sa pokúšal zmieriť účastníkov, avšak išlo iba o formálnu snahu bez praktického dosahu,

napriek vyjadreniam manžela, že má záujem zotrvať v manželstve, o manželstvo zabojovať a pracovať
na ich vzťahu s manželkou. Súd v tomto smere nerealizoval žiadne kroky za účelom ich zmierenia.
Zo Správy B. O. zo dňa 14.02.2025 vyplýva, že rodina sa na podklade nariadeného výchovného
opatrenia zúčastňuje na psychologickom poradenstve, že doposiaľ sa uskutočnili dve stretnutia a že
možným konfliktom medzi rodičmi sa psychológ bude venovať na ďalšom stretnutí. Súd však na ďalšie

zistenia B. O. nečakal, aj keď obaja účastníci potvrdili, že ich vzťah bol temperamentný, s početnými
nezhodami. Za takéhoto stavu považoval záver o trvalom rozvrátení manželstva za predčasný. Tak
ako v predchádzajúcom odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 23. decembra 2024,
vytýkal súdu nesprávny postup pri úprave výkonu rodičovských práv a povinností, keď zamietol návrh na
doplnenie dokazovania a vychádzal len zo znaleckého posudku I. C., na základe ktorého potom zveril

maloletú dcéru do výlučnej osobnej starostlivosti matke. Taktiež zotrval na svojich námietkach týkajúcich
sa nesprávneho postupu pri zisťovaní jeho potencionálneho príjmu v súvislosti s prerozdeľovaním
podielov na zisku spoločnosti B. C., s.r.o. s tým, že reálna finančná situácia tejto spoločnosti bola od roku
2022 nepriaznivá. Taktiež poukazoval na neprimerane vysoké odôvodnené potreby maloletého dieťaťa,vysokú životnú úroveň matky a matkou obmedzovaný kontakt otca s dcérou. Otcovi sa javí, že matka
samostatne nedokáže viesť a vychovávať dcéru riadne a primerane, nedokáže jej stanoviť primerané
hranice a podporuje ju v rozvoji nevhodného správania sa k otcovi. Súd ponechal bez povšimnutia

skutočnosť, že dcéra sa ináč správa k otcovi v čase, keď ju vyzdvihne z predškolského zariadenia. Je
podľa jeho názoru nepochopiteľné, na čo mieni súd a kolízna opatrovníčka čakať, keď styk otca s dcérou
je marený už prakticky od júna 2022 a žiadnu možnosť z nariadení asistovaného styku či výchovného
opatrenia ex offo kolízna opatrovníčka nenavrhovala a neurobil tak ani súd.

3. Matka vo svojom vyjadrení žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Poukazovala na účelové tvrdenia manžela týkajúce sa jeho záujmu na obnovení spolužitia,
ako i tvrdenie o formálnom prístupe súdu bez akejkoľvek snahy o zistenie skutočného stavu. Medzi
manželmi prebieha aj konanie o úpravu práv a povinností k maloletej H. na čas do rozvodu, v ktorej
veci súd konal a rozhodol skôr a už len zo správania sa manžela v priebehu predmetného konania,
vrátane jeho ústnych, ako aj písomných vyjadrení, je zrejmé, že nemôže dôjsť k obnoveniu spolužitia.

Vo svojich vyjadreniach ju ako matku neustále obviňoval, dehonestoval jej rodičovskú kompetenciu,
ako aj formu výchovy dieťaťa. Samotná interakcia manželov v pojednávacej miestnosti je prakticky
dôkazom o tom, že vzťahy medzi manželmi sú rozvrátené a nemožno predpokladať, že by došlo
k obnoveniu spolužitia. Opätovne, ako v predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu otca voči rozsudku zo
dňa 23.12.2024, poukázala na časové obdobie, kedy sa znalkyňa oboznamovala so situáciou v rodine

a neobstojí teda tvrdenie otca, podľa ktorého súd nezistil aktuálny stav v rodine v čase rozhodovania.
Znalkyňa sa vyjadrovala v priebehu konania o úprave práv a povinností na čas do rozvodu v rovnakom
čase ako otcom uvádzané svedkyne, a to 29.05.2024, teda je možné konštatovať, že závery ňou
podaného znaleckého posudku boli aktuálne aj v čase vydania napadnutého rozsudku, teda 17.02.2025.
Správnosť záverov znaleckého posudku P. C. totiž nebola v konaní, ako ani v podanom odvolaní otca

relevantne spochybnená, a to ani po tom, čo otec údajne absolvoval tréning rodičovských zručností.
Opätovne zdôrazňovala, že maloletej v styku s otcom nebráni, pričom otec neustále hľadá chybu iba
v druhých, čoho dôkazom sú aj jeho tvrdenia obsiahnuté v odvolaní. Použitie skutočnosti, že zákonný
sudca údajne nemá deti, a teda nevie pochopiť otca v tomto konaní, je nemiestnou argumentáciou zo
strany otca, ale najmä je opäť dôkazom toho, že otec nechce, aby súd rozhodoval v najlepšom záujme

dieťaťa, ale v záujme otca. Otec stále poukazuje na akúsi nečinnosť súdu, pričom súd opakovane
rozhodoval o neodkladných opatreniach, výchovných opatreniach a vytyčoval riadne termíny a z obsahu
podaného odvolania, ako i z vykonaného dokazovania je zrejmé, čo v tomto smere urobil otec a ako
on sám prispel k zlepšeniu vzťahu s dcérou a k zmierneniu rodičovského konfliktu, ktorý sám neustále
prehlbuje.Vovzťahukzamietnutémunávrhuotcanaasistovanýstykvyjadrilasúhlassrozhodnutímsúdu

a za najdôležitejšie považovala v tomto smere vyjadrenie kolíznej opatrovníčky, ktorá to označila ako
ďalšie nadmerné zaťažovanie najmä maloletej H., u ktorej už je realizované jedno výchovné opatrenie.
Trvala na tom, že súd riadne zistil skutočný stav a pomery v rodine a na ich základe aj rozhodol. To, že
otec nie je ochotný reálne vnímať skutočnosť, zotrváva v pozícii obete, viní všetkých okolo seba, je mu
zjavne na škodu a mal by sa preto zmeniť v prvom rade on. Pri realizovaní styku práve otec nie je aktívny,

väčšinou len zavolá, že či dcéra pôjde s ním, ale pokiaľ táto povie, že nie, uspokojí sa s tým, akoby
ani v skutočnosti nemal záujem s ňou byť. Opätovne poukázala na majetkové pomery otca, ktoré súd
prvej inštancie podľa jej názoru podrobne zistil a už len samotné výpisy z jeho účtu svedčia o tom, že je
v jeho možnostiach a schopnostiach platiť výživné tak, ako určil súd prvej inštancie. Nemožno sa podľa
jej názoru stotožniť ani s tvrdeniami otca, že súd nesprávne vypočítal jeho nároky na nerozdelený zisk

z jeho dvoch obchodných spoločností. Súd prvej inštancie tu vychádzal z oficiálnych daňových priznaní
a účtovných uzávierok, ktoré spoločnosti otca podali príslušnému daňovému úradu, pričom doposiaľ
nedošlo k ich oprave. Na tieto skutočnosti matka poukázala i v predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu
otca vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas do rozvodu manželstva.

4. Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu manžela nevyjadril.

5. Manželia vo svojich ďalších vyjadreniach poukazovali navzájom na uprednostňovanie svojich
záujmov pred záujmami maloletého dieťaťa. Vzájomne sa obviňovali z marenia styku otca s maloletou
a zotrvávali inak na všetkých svojich predchádzajúcich vyjadreniach, či už v rámci odvolacieho alebo

prvoinštančného konania.6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 65, § 66 CMP a bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 CSP) rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa ust. § 23 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého
z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že
manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského
spolužitia.

8. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na
základe návrhu manželky skúmal, či vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené,
že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné
dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď návrhu manželky vyhovel a manželstvo účastníkov
rozviedol.

9. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal i odvolací preukázané, že manželia
od februára 2021 nežijú v spoločnej domácnosti, kedy sa otec po vzájomných nezhodách odsťahoval
a manželka ostala bývať v byte spolu s maloletou dcérou. Z vyjadrení samotných manželov v priebehu
prvoinštančného konania, ako i z konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov na

čas do rozvodu manželstva je zrejmé, že medzi nimi dlhú dobu pretrvávajú nezhody vyplývajúce najmä
z rozdielnych názorov na výchovu maloletého dieťaťa, keď sa navzájom obviňujú z nezodpovedného
prístupu k výchove maloletej dcéry v záujme zabezpečenia jej zdravého vývoja a podobne. V priebehu
celého konania manžel vyčítal manželke nesprávnu výchovu maloletej dcéry, nedostatočné nastavenie
hraníc a prakticky sa vyjadroval len k úprave výkonu rodičovských práv, keď požadoval zverenie

maloletej do svojej výlučnej osobnej starostlivosti, poprípade do striedavej starostlivosti obidvoch
rodičov. V situácii, keď aj vo svojom odvolaní poukazuje na nedostatočnú starostlivosť zo strany matky
– manželky, obviňuje ju z narušenia jeho vzťahu s maloletou dcérou, možno konštatovať, že nesúhlas
s rozvodom manželstva z jeho strany je len formálnym. Na jednej strane poukazuje na formálny prístup
súdu v súvislosti so zmierením manželov, ale na druhej strane je zrejmé, že manželia počas doby štyroch

rokov, odkedy nežijú v spoločnej domácnosti, nezmenili svoj postoj k manželstvu, ani k vzájomným
konfliktom. Manželka podľa vlastného vyjadrenia i s prihliadnutím na vyjadrenia samotného manžela
voči jej osobe, nemá záujem na obnovení spolužitia, preto i podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
predpokladať obnovenie manželského vzťahu a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne
správny potvrdil.

10. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď po tom, čo manželstvo účastníkov rozviedol, rozhodoval
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej H. pochádzajúcej z manželstva. Aj v tomto
smere vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď maloletú zveril do
osobnej starostlivosti matky. Tu je potrebné zdôrazniť (tak ako v predchádzajúcom rozsudku odvolacieho

súdu – Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13CoP/132/2025), že znalecký posudok, na ktorý poukazujú
obidvaja rodičia vo svojich písomných podaniach a z ktorého vychádzal čiastočne i súd prvej inštancie,
je len jedným z dôkazov, ktorý je potrebné vyhodnotiť spolu s ostatnými dôkazmi, prihliadajúc v prvom
rade na záujem maloletého dieťaťa, ktoré sa bez vlastnej viny ocitlo v konfliktnej situácii medzi rodičmi.
Je nepochybné, že od odchodu zo spoločnej domácnosti zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa

matka, v ktorej starostlivosti neboli zistené žiadne vážne nedostatky, a preto dospel aj odvolací súd
k presvedčeniu, že v súčasnosti nie je v záujme maloletého dieťaťa meniť výchovné prostredie. Je
logické, že maloletá od útleho veku je naviazaná výlučne na matku a zmena výchovného prostredia
v súčasnej situácii by mohla mať nepriaznivé následky na jej ďalší psychický vývoj. Tak, ako súd
prvej inštancie a ako je uvedené aj v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ani odvolací

súd nespochybňuje rodičovské zručnosti otca, ale táto samotná skutočnosť nie je dôvodom pre zmenu
výchovného prostredia, a to ani formou striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov.

11. Pokiaľ išlo o určenie rozsahu vyživovacej povinnosti zo strany otca, v tejto časti súd prvej inštancie
v súlade s ust. § 75 Zákona o rodine prihliadol na možnosti a schopnosti obidvoch rodičov, ako aj

na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa a svoje rozhodnutie zákonným spôsobom i odôvodnil, keď
v odsekoch 145. až 178. napadnutého rozsudku podrobne uviedol, z ktorých konkrétnych skutočností
pri rozhodovaní vychádzal i to, akými úvaha sa riadil, s ktorými dôvodmi sa potom i odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie obdobne ako v rozsudku tých istých účastníkovzo dňa 23.12.2024 sa vyporiadal s námietkami otca týkajúcimi sa jeho majetkových pomerov, a to
i v súvislosti s nevyplatenými podielmi na zisku v spoločnostiach v rozhodnom období, keďže od tohto
rozhodnutia uplynula doba cca dvoch mesiacov a nedošlo k podstatnej zmene v majetkových pomeroch

otca. Výživné na čas po rozvode tak, ako ho určil súd prvej inštancie, s prihliadnutím na nadštandardnú
životnú úroveň otca nemožno považovať ani za neodôvodnené, resp. bezhraničné, na čo poukazoval
otec vo svojom odvolaní, a preto odvolací súd aj v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil. Tak, ako je uvedené už i v predchádzajúcom konaní tých istých účastníkov,
dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni obidvoch rodičov a pokiaľ to majetkové pomery rodičov

umožňujú, za odôvodnené potreby je potrebné považovať i iné, než bežné výdavky, ako napr. výdavky
spojené s kultúrnym vyžitím, trávením voľného času, dovoleniek a podobne v rozsahu primeranom
životnej úrovni rodičov.

12. Za primeraný považoval odvolací súd i rozsah úpravy styku otca s maloletou dcérou, a to najmä
s prihliadnutím na situáciu, ktorá pretrváva medzi účastníkmi. Je nepochybné, že v súčasnosti je

narušený vzťah otca s maloletou dcérou a úprava styku v rozsahu, ako ju upravil súd prvej inštancie,
je podľa názoru odvolacieho súdu postačujúca na obnovenie, resp. postupné rozvíjanie citových väzieb
medzi otcom a dcérou.

13. V situácii, keď rodičia nie sú schopní a najmä ochotní dohodnúť sa na výkone svojich rodičovských

práv, sú povinní rešpektovať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu. V prípade, ak niektorý
z rodičov rozhodnutie nerešpektuje, má právo oprávnený rodič domáhať sa núteného výkonu súdneho
rozhodnutia. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že je v záujme maloletého dieťaťa upraviť styk rodiča
s dieťaťom v určitom rozsahu, je otázne, aký význam má ukladať rodičom po takomto rozhodnutí
výchovné opatrenie a prakticky ich presviedčať o správnosti takéhoto rozhodnutia, keďže, ako je vyššie

uvedené, sú povinní takéto rozhodnutie rešpektovať a viesť i maloleté dieťa k jeho realizácii. Súd
prvej inštancie preto postupoval správne i v tom, keď neakceptoval návrh otca na nariadenie ďalšieho
neodkladného opatrenia, lebo i podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade je neúčelným ukladať
rodičom a maloletému dieťaťu ďalšie výchovné opatrenie. Nie je ani v možnostiach súdu reagovať na
každú situáciu, ktorú vytvoria rodičia svojím nezodpovedným prístupom a intervencia tretích osôb do

vzájomných vzťahov medzi rodičmi a deťmi jednoznačne nepriaznivo ovplyvňuje ďalší vývoj maloletého
dieťaťa.

14. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP s použitím ust. § 396 ods. 1 CSP
a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 19 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).