Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. september 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 53Ek/1949/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119419576
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6119419576.4

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., IČO: 45684618, so
sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava, zast.: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47255706,
Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti povinnému: A. B., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale
bytom: B. XXX , XXX XX B., o vymoženie 202,57 Eur, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Zuzana
Papcunová, so sídlom exekútorského úradu Hlavná 68 04001 Košice pod sp. zn. 256EX 562/19-9,

o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/1949/2019 zo
dňa 07.08.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/1949/2019 zo
dňa 07.08.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí sťažnosti

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/1949/2019 zo dňa
07.08.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 24.10.2019, domáhal
od povinného vymoženia 202,57 Eur na základe exekučného titulu - Platobného rozkazu vydaného
Okresným súdom Rožňava sp. zn. 6Csp/21/2016 zo dňa 08.03.2017 (ďalej ako „exekučný titul“).

Okresný súd Banská Bystrica po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a príloh k nemu, vydal
dňa 21.11.2019 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Zuzana Papcunová, so
sídlom exekútorského úradu Hlavná 68 04001 Košice (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu
pod sp. zn. 256EX 562/19.

2. Dňa 01.07.2025 vydal súdny exekútor upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na zaplatenie

náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na
majetok povinného sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 53Ek/1949/2019 zo dňa 07.08.2025 súd námietky oprávneného proti
upovedomeniu o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora podľa § 61n ods.
4 Exekučného poriadku zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka
odôvodniltým,že oprávnenýpodalnámietkyprotiupovedomeniuozastaveníexekúcieprenedôvodnosť
zastavenia exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Uvedené ustanovenie považuje

za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom
konaní (tzn. relatívna nemajetnosť), a nie neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného (čiže absolútnunemajetnosť). Povinnosť exekútora vydať upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu
vzniká, ak nezistil zexekvovateľný majetok povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov
exekútora do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku povinného.

Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda je situácia, keď uplynulo päť rokov od začatia exekúcie
(predpokladá sa, že exekútor začal konať okamžite) alebo od posledného zexekvovania majetku. Dikcia
obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. d) formuluje relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu
konkrétneho exekučného konania, a ak by zákon vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu
regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú reálny výhľad na úspech, by nebola efektívna a neúmerne

dlho by trvali aj exekúcie proti povinným, ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale v ktorých nebude v
dlhom časovom horizonte dosiahnutý žiadny výťažok.
Súdny exekútor v priebehu exekúcie vykonal viaceré majetkové lustrácie povinného v medzirezortných
evidenciách. Z vyjadrenia súdneho exekútora mal preukázané, že povinný nemá vedené žiadne aktívne
bankové účty, povinný nebol v žiadnom dlhodobom trvalom pracovnom alebo inom obdobnom pomere
a zároveň nebol poberateľomdávok sociálneho zabezpečenia, nie je vlastníkom žiadneho nehnuteľného

majetku na území SR ani nie je vlastníkom žiadnych vozidiel. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení
uviedol, že osobným preverením by neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by viedli k
zisteniu majetku vo vlastníctve povinného. Povinný má evidovaný trvalý pobyt v nehnuteľnosti, ktorej nie
je vlastníkom, preto nemožno predpokladať, že sa na danej adrese trvalo zdržiava. Obec B., v ktorej má
povinný hlásený trvalý pobyt, na základe žiadosti o súčinnosť so šetrením pobytu uviedla, že povinný

sícevobcitrvalýpobytmá,avšaknezdržiavasatam.Majúvedomosť,ževtomčasesapovinnýzdržiaval
v Obci C., konkrétnejšími informáciami však nedisponovali.
Súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu predloženého povereným súdnym exekútorom
konštatoval správnosť vydaného upovedomenia o zastavení exekúcie z titulu nemajetnosti osoby
povinnej, keď napriek opakovaným výkonom lustračných mechanizmov zo strany súdneho exekútora

neboli zistené žiadne relevantné majetkové hodnoty a taktiež nebol dosiahnutý žiadny výťažok.
V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho
osobe povinnej či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru
oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného súd uviedol, že predmetná argumentácia
oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu

úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený
súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne
s jednotlivými ustanoveniami Exekučného poriadku, ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky
oprávneného peňažnej povahy. V tejto súvislosti uviedol, že poverený súdny exekútor je oprávnený
postupovať len v medziach stanovených Exekučným poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného

poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu
vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku
nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú
činnosť a fakticky postihovať majetok patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej
povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších

trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním
priam absurdného statusu, ktorý by v jeho premietnutí do reálneho sveta viedol k rozsiahlemu výkonu
exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho
exekútora,atovpodobefyzickýchnávštevvmiestebydliskapovinného,čivinommieste,kdesapovinný
čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení

početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v
evidencii dopravných prostriedkov (IRIS), v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni a zistení, že
povinný sa v mieste svojej adresy trvalého bydliska nezdržiava a zastihnutí susedia nemali o jeho pobyte
žiadnu vedomosť, absolvoval ďalšie služobné cesty na adresu osoby povinnej v záujme vyhotovenia
súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne,

ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny
exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku.
V neposlednom rade vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení zdôraznil, že pri pohľadávkach s
nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je
vyhľadávanieosobypovinnejčiosobnézisťovaniejemupatriacehohnuteľnéhomajetkunehospodárnym

prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa taktiež vzťahuje aj na oprávneným predkladanú
výzvu k predloženiu vyhlásenia o majetku, či následného uloženia donucovacieho opatrenia, keď
uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky
len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol uspokojený žiadnym z taxatívnevymedzených spôsobov vykonania exekúcie. Podstatou donucovacieho opatrenia preto nemôže byť
automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho výlučným účelom je donútenie
povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z konkrétnej skutkovej okolnosti,

zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve
dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie

na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a
115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia
nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani
súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté
uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného

ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch,
počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za
okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky
oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnosti
alebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený aj vlastnil. V tomto smere poukázal

oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že
súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom
neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny
exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie
hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného konania, v ktorom

sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s paragrafom 200
a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremeno
preukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1
a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku
povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku.

Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa
ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a
okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a
oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má

v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie,
čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na
úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného
požadovať. To, že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor prednostne zisťuje
existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej

komunikácie neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie dostupné prostriedkami elektronickej
komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie
povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov,
hodnotnejších vozidiel a podobne. Exekučný súd v konaní o námietkach má posúdiť, či boli splnené
podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu

patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu,
či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie všetkého možného majetku povinného nielen majetku
evidovaného subjektami podľa paragrafu 2 vyhlášky MS SR číslo 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je
povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využiť
všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten, ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas

oprávneného alebo úhrada preddavkov na trovy, má ich exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a
ich úhradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu
exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený
nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach kde
žije, respektíve v jeho domácnosti nachádza. Oprávnenému nie je zrejmé prečo ak je jedinou možnosťou

na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie
majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné
prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho exekútorského úradu boli negatívne,
túto možnosť výkonu exekúcie má oprávnený súdnemu exekútorovi vopred navrhovať. Oprávnenýpoukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/1291/2019 a sp.
zn. 40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom na rozhodnutia okresného súdu
nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení

exekúcie odklonilo od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej súd v prípadoch
s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné
vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Oprávnený
nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného.
Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného sám z vlastnej

iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora pri výkone
exekúcie. Podľa § 32 Exekučného poriadku je súd oprávnený požadovať od exekútora vysvetlenia alebo
správy o priebehu každej exekučnej veci, ktorá bola exekútorovi pridelená, ktoré je exekútor povinný
súdu v určenej lehote poskytnúť. Z ustanovenia paragrafu 32 Exekučného poriadku jasne vyplýva
dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Navyše nejde o nejaké prešetrovanie postupu
exekútora ale skutkové zisťovanie naplnenia podmienok zákona pre zastavenie exekúcie, keď exekútor

exekúciu zastavil, na čo má súd výsostnú právomoc a v rámci zisťovania dôkazov pre svoje rozhodnutie
vo veci je oprávnený žiadať súčinnosť a získavať podklady od kohokoľvek v súlade s Civilným sporovým
poriadkom. Ak si exekútor presadil u zákonodarcu náhodné prideľovanie exekúcií, majú zabezpečiť,
aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jej výkonov u tých exekútorských
úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení na vedenie exekučného konania

vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike by mali
byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa
svojho práva. Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností, alebo im bránil
v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má
za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným

exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie bez toho, aby sa musel
kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú
im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež
sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútori
iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúciu a inkasuje náhrady

podľa vyhlášky.

5. K podanej sťažnosti sa súdna exekútorka písomne vyjadrila. Vo svojom stanovisku uviedla, že
oprávnený svoje argumenty opiera o skutočnosť, že súdna exekútorka nevykonala fyzické zisťovanie
majetku povinného na mieste samom a nespísala hnuteľný majetok. V tejto súvislosti súdna exekútorka

zotrvala na svojom vyjadrení v podaní „ Predloženie námietok voči upovedomeniu o zastavení exekúcie
súdu na rozhodnutie“ zo dňa 18.07.2025, kde uviedla, že povinný má podľa Registra obyvateľov
evidovaný trvalý pobyt na adrese B. XXX. V súvisiacom spise bola obec B. oslovená na podanie
súčinnosti v súvislosti so šetrením pobytu povinného. V odpovedi na súčinnosť jej bolo oznámené,
že povinný má síce na danej adrese trvalý pobyt, avšak dlhodobo sa tam nezdržiava. Podľa údajov

dostupných z katastra nehnuteľností ide o nehnuteľnosť patriacu osobe mimo tohto exekučného konania
a to pani D. A.. Nakoľko pani A. nie je účastníkom konania a už vôbec nie povinnou v exekučnom
konaní, súdna exekútorka nemôže vykonávať úkony smerujúce k uspokojeniu pohľadávky oprávneného
z majetku patriaceho tejto tretej osobe.
Nevydanie upovedomenia o zastavení exekúcie by bolo v rozpore so zákonom a to konkrétne s

ustanovením paragrafu 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, ktoré ustanovenie kogentne odkazuje
na zastavenie exekúcie, čiže ide o normatívnu povinnosť súdnej exekútorky, kde táto nemá priestor na
úvahu či upovedomenie vydá alebo nie. Ak by súdna exekútorka danú exekúciu nezastavila, práve vtedy
by postupovala v rozpore so zákonom.
Oprávnený demonštratívne uvádza existenciu majetku – „televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové

peniaze nad 165 eur, cennosti, nábytok, počítače, notebooky, lampy a nebežné odevy a iný textil
a podobný, ktorý si myslí že povinný môže vlastniť. Oprávnený zjavne nepochopil skutočnosť, že
súdny exekútor nemôže vykonať osobné zisťovanie majetku a jeho následný predaj, keď nie je možné
zistiť, kde sa povinný zdržiava. Možno dôvodne predpokladať, že veci nachádzajúce sa v obydlí
vlastníka nehnuteľnosti mu aj reálne patria. Argumentum a contrario nemožno predpokladať, že veci

nachádzajúce sa v obydlí u pani D. A. patria povinnému, zvlášť keď sa na danom mieste dlhodobo
nezdržiava. Naopak, osobné zisťovanie majetku by v konkrétnom prípade znamenalo, že zisťovanie
majetku by sa viedlo voči tretej osobe a to pani D. A., nakoľko táto je vlastníčkou nehnuteľnosti, kde
má povinný trvalý pobyt. Oprávnený sa nemôže riadiť svojimi subjektívnymi domnienkami a vychádzaťz premisy, že každý jedinec vlastní vyššie uvedené hnuteľné veci. Exekúcia má smerovať výlučne voči
povinnému a má čo najmenej zasahovať do rodinnej sféry povinného. Súdna exekútorka nemá ani
vedomosť v akom vzťahu je povinný k tretej osobe pani D. A., nakoľko to prekračuje rámec rozsahu

exekúcie.
K tvrdeniam oprávneného, že súdna exekútorka má dokázať opak, že neboli splnené podmienky pre
zastavenie exekúcie uviedla, že poskytla súdu v prílohách zoznam výsledkov súčinností, čím jasne
preukázala splnenie zákonných podmienok pre aplikáciu ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku, s čím sa plne stotožnil aj samotný exekučný súd vo svojom uznesení tým, že oprávneného

námietkyzamietol.Oprávnenývsťažnostivychádzazextenzívnehoanesprávnehovýkladuustanovenia
paragrafu 59 odsek 1 Exekučného poriadku. Súdny exekútor má povinnosť vykonať úkony potrebné
na zistenie majetku povinného, avšak v citovanom ustanovení nie je formulovaná povinnosť súdneho
exekútora vykonať fyzickú návštevu povinného a len takto zisťovať existenciu hnuteľného majetku.
Zákonodarca podľa paragrafu 64 Exekučného poriadku ponechal spôsob vedenia exekúcie na súdnom
exekútorovi,čopotvrdzujeajoprávnenýkeďuvádza,žeexekútorvykonávasvojuprávomocsamostatne.

V citovanom ustanovení je formulovaná povinnosť súdneho exekútora zistiť majetkové pomery
prednostne z lustrácií v registroch, čo súdna exekútorka vykonala, čo preukázala aj vo svojom podaní,
keď súdu predložila výsledky súčinnosti. Oprávnený používa opätovne extenzívny výklad citovaného
ustanovenia paragrafu 59 odsek 1 Exekučného poriadku keď tvrdí, že súdny exekútor si má pokyny
oprávneného žiadať iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Predmetné ustanovenie Exekučného

poriadku jasne uvádza, že exekútor prihliadne pri zisťovaní majetku na pokyny oprávneného, ak sú pre
zisteniemajetkupovinnéhopotrebnéaaksiichuskutočnenienevyžadujenákladyvovýškeneprimeranej
k výške vymáhanej povinnosti. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že preukázanie majetnosti alebo
nemajetnosti povinného neprechádza na oprávneného ako dôkazné bremeno čo si v bode 6 sťažnosti
opäť oprávnený mylne vyvodil vo svojich subjektívnych domnienkach. Ak ale oprávnený mal vedomosť

o hnuteľných veciach, mohol kedykoľvek v priebehu exekúcie informovať súdnu exekútorku. Nejde o
prechod dôkazného bremena, ale o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie. Keďže oprávnený
počas celého exekučného konania nepodal informáciu o akýchkoľvek hnuteľných veciach, ktoré povinný
môže vlastniť, má za to, že ani oprávnený nemôže určiť, ktorá hnuteľná vec je vo vlastníctve povinného.
Oprávnený v sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor môže zistiť hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci

exekúcie len na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného. Oprávnený však akosi zabudol uviesť,
kde konkrétne sa podľa neho má nachádzať obydlie povinného. Oprávnený opomína fakt, že povinný
nemá podľa dostupných registrov ani podľa vyjadrenia obce Rejdová vo vlastníctve obydlie, kde je
pravdepodobnosť výskytu jeho hnuteľných vecí. Pokiaľ oprávnený myslí pod pojmom obydlie povinného
adresu trvalého pobytu, kde sa povinný dlhodobo nezdržiava, opätovne uviedla, že toto obydlie je vo

vlastníctve tretej osoby mimo exekučného konania, čiže je možné logicky predpokladať, že vlastník
nehnuteľnosti má vo vlastníctve aj hnuteľné veci nachádzajúce sa v danej nehnuteľnosti.
Oprávnený ďalej uviedol, že súdny exekútor nemá vykonávať iba zisťovanie dostupné prostriedkami
elektronickej komunikácie. Súdna exekútorka nevykonávala zisťovanie iba prostriedkami elektronickej
komunikácie, čo oprávnený nemôže vedieť, keďže oprávnenému sa nedoručuje vykonanie všetkých

procesných úkonov v exekučnom spise. Súdna exekútorka dopytovala v súvisiacom spise
54Ek/1192/2023 povinného na podanie vyhlásenia o majetku povinného, povinný si však nepreberal
žiadnu zásielku, čo potvrdzuje tvrdenie, že sa na uvedenej adrese trvalého pobytu očividne nezdržiava.
Súdna exekútorka taktiež v súvisiacom spise dotazovala obec, kde má povinný trvalý pobyt za
účelom šetrenia pobytu, avšak s negatívnym výsledkom. V napadnutom uznesení sa nikde

neuvádza, že oprávnený je povinný navrhovať spôsoby vykonania exekúcie exekútorovi, takže toto
tvrdenie oprávneného je prinajmenšom zmätočné. Taktiež v texte napadnutého uznesenia nie je
nikde formulovaná povinnosť oprávneného oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný
majetok povinného. Oprávnený si účelovo vykladá ustanovenia zákona a tvrdenia súdu v extenzívnom
výklade, z ktorých vyvodzuje zjavne nesprávne závery. Na základe dikcie ustanovenia paragrafu 116

Exekučného poriadku bol oprávnený oboznámený, že pokiaľ má alebo mal vedomosť o hnuteľných
veciach vo vlastníctve povinného, mal počas celého exekučného konania priestor na informovanie
súdnej exekútorky, ktorú možnosť nevyužil.
Súdna exekútorka ďalej uviedla, že sa nepreukázalo, že by povinný akúkoľvek hnuteľnú vec vlastnil
alebo bol jej spoluvlastníkom. Nemožno preto vykonať predaj hnuteľných vecí, ktorých vlastníctvo je

sporné alebo je pochybnosť, či vôbec patrí povinnému. V danom prípade neexistuje žiadny predpoklad,
že by akákoľvek vec nachádzajúca sa v nehnuteľnosti pani D. A. patrila povinnému. Súdna exekútorka
ďalej odkázala na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom súd konštatoval, že dôvodomzastavenia exekúcie je nezistenie majetku, ktorý je možno zexekvovať (tzv. relatívna nemajetnosť) nie
neexistencia akéhokoľvek majetku povinného (t.j. absolútna nemajetnosť).
Pokiaľ ide odkaz povinného na exekučné konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. 67Ek/1291/2019, tejto súvislosti súdna exekútorka uviedla, že odkaz oprávneného na dané
konanie je irelevantným, pretože uvedené rozhodnutie sa týka konania, kde povinný očividne vlastnil
nehnuteľnosť, čo v danom prípade nie je splnené.
V bode 16 sťažnosti oprávnený poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
40Ek/1204/2019, ktoré sa zameriava na to, že súdu neboli preukázané všetky vykonané úkony.

V tejto súvislosti súdna exekútorka uviedla, že povinný bol vyzvaný na podanie vyhlásenia o majetku
v súvisiacom spise, avšak poštové zásielky si nepreberá. Podľa súčinnosti s obcou B. sa zistilo, že sa
v obci dlhodobo nezdržiava. V rozhodnutí sa uvádza, že súdny exekútor sa ku konkrétnym námietkam
oprávneného nevyjadril, čo je v súvislosti s predmetným exekučným konaním irelevantné.
Na dotaz oprávneného, že mu nie je jasné, prečo sa súd odklonil od zaužívanej praxe v prípade
s rovnakým skutkovým základom, avšak povinný nevlastní nehnuteľnosť (ako v uznesení sp. zn.

67Ek/1291/2019) uviedla, že na výzvu súdu reagovala a predložila súdu výsledky procesných úkonov,
takže rozhodne nejde o rovnaký skutkový základ ako tvrdí oprávnený.
V danom prípade nejde o predčasné zastavenie exekúcie, ak sa voči povinnému nepodarilo zistiť
majetok alebo príjmy, ktoré by postačovali aspoň na úhradu trov exekúcie. Ide o legitímny dôvod,
kedy má súdna exekútorka povinnosť postupovať v súlade s ust. § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného

poriadku a exekúciu zastaviť. Podľa uvažovania oprávneného, ak by sa nepodarilo zistiť skutočný pobyt
povinného po dobu ďalších 10 rokov, stále by išlo o predčasné zastavenie exekúcie, v konečnom
dôsledkubytaktodochádzalokvedeniuexekúciepocelýživot,pričomcieľomzákonodarcubolozastaviť
zjavne bezúspešnú exekúciu.
Dôrazne nesúhlasí s názorom oprávneného, že súdni exekútori prispievajú k znižovaniu možnosti

veriteľov domôcť sa svojho práva. Zisťovanie majetku prebehlo v súlade s ustanoveniami Exekučného
poriadku, avšak oprávnený pri zjavnej nemajetnosti musí akceptovať stav, kedy objektívne nie je možné
jeho pohľadávku ako aj trovy exekúcie vymôcť. Nie je možné vychádzať zo záverov, že každý vlastní
majetok, ktorý sa dá speňažiť. Ak aj dôjde k spísaniu hnuteľných vecí a uskutočneniu dražby neznamená
to nevyhnutne uspokojenie pohľadávky oprávneného. Spísané veci sa nemusia vydražiť z dôvodu, že

povedomie ľudí o kúpe hnuteľných vecí na dražbe je nízke a navyše zdrojov pre kúpu veci z druhej ruky
je len na internete neskutočné množstvo. Dražba taktiež predstavuje vysokú administratívnu záťaž a
hodnota hnuteľných vecí býva tak zanedbateľná, že výťažok vôbec nemusí postačovať ani na náklady
predaja. Navyše nemožno garantovať technický stav veci, čo je riziko pre potenciálnych kupujúcich,
ktoré väčšinou nie sú ochotní podstupovať.

Veriteľ naviac nemá právnym poriadkom zaručené, že pohľadávka priznaná právoplatným exekučným
titulom bude úspešne vymožená. Oprávnený ďalej neberie na vedomie, že okrem jeho pohľadávky nie
sú vymožené ani trovy exekúcie, ktoré súdnemu exekútorovi patria vo výške určenej podľa Exekučného
poriadku. Súdna exekútorka zdôraznila, že povinný má od začiatku exekúcie negatívny výsledok
súčinnosti so Sociálnou poisťovňou – t.j. nie je a počas celej exekúcie ani nebol evidovaný ako

poberateľ štátnych ani iných dávok ani samostatne zárobkovou činnou osobou, zamestnávateľ ani
ako zamestnanec. Nevlastní nehnuteľnosť ani žiadne motorové vozidlo, nie je vlastníkom žiadneho
bankového účtu. Povinný bol oslovený na podanie vyhlásenia o majetku v súvisiacom spise. Nakoľko
sa v stanovenej lehote nevyjadril a súdna exekútorka nemohla a nemala ako vedieť, aká hnuteľná vec,
v akej hodnote, a na akom mieste je vo vlastníctve povinného. Povinný nekomunikuje s exekútorským

úradom,nemážiadnusnahuoznižovaniesvojichzáväzkov,anisinepreberápoštovézásielky.Zlustrácie
s Centrálnym registrom exekúcií zo dňa 15.07.2025 povinný figuruje v ďalšom exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 54Ek/1192/2023 256EX 377/2023). Povinný
sa taktiež podľa odpovede na žiadosť o súčinnosť obcou B. dlhodobo v obci nezdržiava. Miesto trvalého
pobytu povinného je rómska osada nachádzajúca sa za obcou B.. Neexistuje žiadny odôvodnený záver

alebo akýkoľvek predpoklad, že sa na mieste nachádzajú veci, ktoré sú vo vlastníctve povinného a
ktorých predaj by uspokojil čo i len trovy exekúcie. Na základe uvedeného je názoru, že zastavenie
exekúcie bolo vykonané v súlade s ustanovením paragrafu 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.7. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu
piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od

posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie

vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne, keď
vyššísúdnyúradníksprávnezistilskutkovýstavveciazozistenéhoskutkovéhostavdospelksprávnemu
právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie
konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení
exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť (ako konštatoval vyšší súdny úradník v napadnutom
uznesení a rovnako ako konštatovala súdna exekútorka vo svojom vyjadrení), že dôvodom pre

zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý
je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia
akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa
tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o
majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny

exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý
exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť,
že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania
majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie

zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania
exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora.
Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou
starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej
činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby

bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala
hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových
pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie
uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistilmajetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej
primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny
exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n

ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné

možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy
exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné

tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie
možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny
exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či
sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych

pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku
vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho
exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou
a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na
objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli

nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve
naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž
podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť
povinnosť úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci súd naviac poukazuje
na skutočnosť prezentované samotnou súdnou exekútorkou, že povinný sa na adrese trvalého pobytu

dlhodobo nezdržiava a adresa jeho súčasného pobytu súdnej exekútorke ani nie je známa.

17. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na

jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu
vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani

súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie
je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

18. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor
pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným

poriadkom.

19. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenejjudikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno
považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo

svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom
pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti

v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané
zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

20. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za

porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

21. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším
súdnym úradníkom sp. zn. 53Ek/1949/2019 zo dňa 07.08.2025 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne

a vydané v súlade so zákonom.

22.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania
v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn.53Ek/1949/2019 zo dňa 07.08.2025. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov

konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).

23. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného

konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu
a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani

iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,
Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti

s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky
spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky

MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca

mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli
minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoréby si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).