Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 22Ek/1807/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125336747
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6125336747.4

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného:JUDr.KatarínaHegedüšová,advokátka,so
sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 42 185 190 proti povinnému:
A. A., nar. XX.XX.XXXX, posledné trvalé bydlisko v SR B. X, XXX XX C. C., občan C. D. E. F.,
o vymoženie pohľadávky vo výške 331,42 eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo dňa 01.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo
dňa 01.10.2025 z a m i e t a.

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 18.06.2025 domáhal od
povinného vymoženia peňažnej pohľadávky vo výške 331,42 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu – platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Rob/533/02 zo dňa
12.08.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.12.2002.

2. Uznesením sp. zn. 22Ek/1807/2025 zo dňa 01.10.2025 súd návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie v časti úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 399,32 eur od 27.05.2002
do 20.12.2019, úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 384,32 eur od 21.12.2019
do 17.06.2021, úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 369,12 eur od 18.06.2021 do
30.11.2022,úrokuzomeškaniavovýške0,25%dennezosumy352,92eurod01.12.2022do13.05.2024
a úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 331,42 eur od 14.05.2024 do zaplatenia zamietol.
Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že s poukazom na

zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijatého v uznesení Ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS
1/2022zodňa15.06.2022jeexekučnýsúdspoukazomnaustanovenie§53ods.3písm.e)Exekučného
poriadku oprávnený a povinný vykonávať hmotnoprávnej prieskum vymáhaného nároku v prípade, ak
sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného
titulom spotrebiteľskej zmluvy a možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia
platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by

inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal
vychádzajúc predovšetkým z rozsudku Súdneho dvora C – 448/17 majúc na zreteli záväzky Slovenskej
republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie v záujme dosiahnutia cieľov
smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu. Súd v danej veci zistil,
že exekučný titul a to platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Rob/533/02 zo dňa
12.08.2002 bol vydaný súdnym tajomníkom, z tohto dôvodu v danej veci ex offo preskúmal existenciu

neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Oprávnený si v návrhu na
vykonanie exekúcie požaduje úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, čo v konečnom dôsledkupredstavuje takmer 100%-ný ročný úrok z vymáhanej istiny. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a
povinným súd vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, pričom výška úrokov z omeškania nebola priznaná
v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s paragrafom 3 vykonávacieho nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z.z. Vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere číslo 6010626
zo dňa 24.04.2002, ktorú zmluvu súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Aj keď v čase uzavretia
zmluvy o úvere ešte Občiansky zákonník neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, na zmluvný
vzťah oprávneného a povinného je potrebné aplikovať právnu úpravu zákona č. 634/1990 Zb. o
ochrane spotrebiteľa. Ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1990 Zb. (účinným od 01.01.2000

do 24.11.2004) bol do právneho poriadku Slovenskej republiky vnesený pojem tzv. „typovej“ zmluvy,
v období od 25.11.2004 do 30.06.2007 potom zmenené znenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. už
definovalo„typové“zmluvyakozmluvy„spotrebiteľské“,ktorýmibolizmluvyuzavretépodľaObčianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Občiansky zákonník následne definoval spotrebiteľské zmluvy v „obnovenom“ ustanovení

§52atood01.04.2004.Hocizmluvaoúvereuzatvorenámedzioprávnenýmapovinnýmdňa24.04.2002
nemohla spadať do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného od
01.04.2004, nemôže byť sporu o tom, že táto zmluva bola a je typovou (spotrebiteľskou) zmluvou
v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom do 31.03.2002, keďže tu išlo o zmluvu
uzavretú(formálne)podľaObchodnéhozákonníkaajejcharakteristickýmznakomje,žesauzatváralavo

viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil,
ani nemal možnosť ovplyvniť. Súd ďalej konštatoval, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu
vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona
nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia mať primeranú
výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška

prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatným právnym úkonom. Pre určenie výšky úroku z omeškania je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal
do omeškania.
Súd mal v danej veci za preukázané, že povinný sa s vrátením poskytnutého úveru dostal do omeškania
dňa 27.05.2002. Súd zistil, že v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom čase platného § 3

Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako dvojnásobok
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. V období, kedy sa povinný dostal do omeškania, bola základná úroková sadzba NBS
vo výške 8,25 %. Keďže v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 %
ročne (0,25 % denne) oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 8,25 % ročne, súd uviedol že takto

dojednaný a následne priznaný úrok z omeškania je jednoznačne v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktoré kogentne stanovujú hornú
hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne
je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania
nebolo možné dojednať, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa úrok

z omeškania spravuje ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 vykonávacieho
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Navyše, exekučný súd alebo oprávnený nemôže moderovať, resp.
zmeniť daný úrok z omeškania priznaný exekučný titulom na zákonný, ako to požadoval oprávnený,
nakoľko úrok z omeškania bol v exekučnom titule priznaný nie ako zákonný úrok z omeškania, ale
ako dohodnutý úrok z omeškania vychádzajúci z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd v tomto

smere poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6MObdo 5/2009 zo dňa 26.11.2009.Súd tak po preskúmaní
spisového materiálu dospel k záveru, že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod na
zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, keďže
dojednanýúrokzomeškaniapresahujúcizákonnúvýškuúrokovzomeškaniavyhodnotilakoneprijateľnú
zmluvnú podmienku.

3. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil
tým, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere
z roku 2002. Zmluva je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.). Exekučným titulom
je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase Občiansky zákonník

nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny
inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani
nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený
aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnostiObčianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie
účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské
zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane

spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené
spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval
následneažsúčasnýZákonoochranespotrebiteľa(zákonč.250/2007Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov
– viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu

úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej
úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného
súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Právna úprava tzv. typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna úprava. Pozostáva len z jedného ustanovenia a jednej
legálnej definície. Neobsahovala žiadnu sankciu. Išlo teda zjavne o obsolentnú právnu úpravu bez

akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku.
Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení uviedol, že je
neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania
stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu

na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková
sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere). Exekučný súd tu však opomenul, že zmluva o úvere bola
uzavretá v roku 2002, kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti.
Exekučný súd naviac (s ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo

účinné až od 01.01.2008) referuje na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek, no neuviedol, aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd naviac v
súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu judikatúru
vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2002). V čase uzavretia
zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z

omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred Najvyšším
súdom SR, pričom v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako
platné (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp.
zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22.
septembra 2005).V konaní pred Vrchným súdom v Prahe bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z

omeškania vo výške 1% denne z dlžnej čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného súdu v
Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94). Zmluvná pokuta vo výške 0,25% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania
je primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi
(Rozsudok zo dňa 23. júna 2004, sp. zn. 33 Odo 588/2003 publikovaný pod číslom C 2801). Napokon,

zmluvná pokuta vo výške 0,25% z istiny za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol
dohodou o zmluvnej pokute sledovaný, a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského
súdu v Nitre zo dňa 3. februára 2010, č.k. 5Co/16/2010 publikovaný na G.). Oprávnený zdôraznil, že
ide o rozhodnutie o občianskoprávnom spore so zohľadnením argumentácie spotrebiteľským právom.
Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne

nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi,
je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom.
Dosadené do pomerov predmetnej exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný
platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných
podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto

právny záver je neprijateľný. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na
zastavenie exekúcie ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3
písm. b) v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie
exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku
z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla

dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naproti
tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na
prípad rozporu s dobrými mravmi.4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

7. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,

je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie sťažnosti.

10. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na
povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

11. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

12. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

13. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

14. Sudca po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v
ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249
CSP a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.

15. Vprejednávanejvecisioprávnenýuplatňujenároknazákladeexekučnéhotituluplatobnéhorozkazu
vydaného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 1Rob/533/02 zo dňa 12.08.2002 v osobe
súdneho tajomníka.

16. Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení síce poukázal na ust. § 39 OZ, avšak dôvodom
zamietnutia návrhu na vykonanie exekúcie v časti požadovaného príslušenstva (úrokov z omeškania)
bola skutočnosť, že „dojednaný úrok z omeškania presahujúci zákonnú výšku úrokov z omeškania
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku“.

Naviac odôvodnenie sťažnosti oprávneného sčasti nekorešponduje s dôvodmi, pre ktoré vyšší súdny
úradník zamietol návrh na vykonanie exekúcie. Argumentácia vyššieho súdneho úradníka nebola
založená na porovnávaní výšky úrokov (z omeškania) s úrokovými mierami obvyklými v čase dojednania
zmluvy, najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. Úrok z omeškania nie je zmluvným, dohodnutým riadnym úrokom ako cenou úveru,

odplatou pre veriteľa (banku, resp. nebankový subjekt) za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale
sankciou za porušenie povinnosti splácať úver, resp. jeho splátok riadne a včas. Taktiež nezodpovedá
odôvodneniu sťažnosťou napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka tvrdenie oprávneného v
sťažnosti, že exekučný súd s ohľadom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od
01.01.2008 referoval na úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek,

no neuviedol aké existovali úrokové sadzby bánk v roku 2002.

17. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd ďalej udáva: V prípade návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods.1 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k
zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom

opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ
bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a
nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný
návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe
opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu

zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu
súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia
relevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkonrozhodnutianeprípustný,jepovinnýnávrh na
vykonanie exekúcie zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti). Vyšší súdny úradník tak po preskúmaní
návrhu na vykonanie exekúcie návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie úrokov
z omeškania zamietol s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku.

18. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti sťažnostný súd poukazuje na to,
že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 6010626
zo dňa 24.04.2002, ktorú vyšší súdny úradník správne vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú.

19. V čase vydania exekučného titulu Občiansky zákonník neobsahoval ustanovenia o ochrane
práv spotrebiteľa, uvedené ustanovenia boli do Občianskeho zákonníka inkorporované až zákonom
č. 150/2004 Z.z. účinným od 01.04.2004. Z predloženého exekučného titulu je teda zrejmé, že
oprávneným uplatnený nárok v základnom konaní nebol zo strany súdu predmetom prieskumu
z hľadiska neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve. V prejednávanom prípade išlo

však nesporne o spotrebiteľský spor, nakoľko povinný (žalovaný) je fyzická osoba, ktorá pri uzatvorení
zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže povinný bol v
zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom a trvalým pobytom. V tejto súvislosti vyšší súdny
úradník správne poukázal na ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere, z ktorej si oprávnený ako žalobca uplatnil nároky judikované exekučným titulom. Aj

keď sa ustanovenie § 23a nachádza v tretej časti zákona upravujúcej úlohy verejnej správy na úseku
ochrany spotrebiteľa, má podľa názoru sťažnostného súdu povahu normy súkromného práva, nakoľko
definuje typové zmluvy uzatvárané medzi súkromnoprávnymi subjektami – veriteľom, predávajúcim
a spotrebiteľom, a aké ustanovenia nesmú tieto typové zmluvy obsahovať, pričom dodržiavanie tohto
ustanovenia podliehalo dohľadu orgánov verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa.

20. K argumentácii oprávneného, že v čase vydania exekučného titulu Slovenská republika nebola
členom Európskej únie a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať
komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu súd poukazuje na ust. § 879e ods. 3 a 4 veta
prvá zákona č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v

znení neskorších predpisov (v súčasnosti ust. § 879f Občianskeho zákonníka), ktoré nadobudli účinnosť
01.04.2004, a podľa ktorých spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské
zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o
náležitosti zmluvy a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti

tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53,
54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Ak teda bolo povinnosťou veriteľov dať ustanovenia spotrebiteľských zmlúv do
súladu s ust. § 53 a 54 OZ do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti novely – zákona č. 150/2004
Z.z. a ak tak neurobili, stali sa tieto ustanovenia zmlúv po uplynutí tejto lehoty (absolútne) neplatnými, je

len logické, že nároky vyplývajúce z už judikovaných nárokov možno exekučne vymáhať len v rozsahu
a v medziach ust. § 53 a 54 OZ.

21. Výška úrokov z omeškania bola účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná v bode 7 zmluvy o úvere
zo dňa 24.04.2002, v zmysle ktorého „ obidve zmluvné strany sa dohodli, že sankčný úrok (úrok z

omeškania )za nezaplatenú splátku v určenom termíne je vo výške 0,25% denne z celkovej dovtedy
dlžnej sumy. Dlžník potvrdzuje, že si je vedomý toho, že v prípade riadneho a včasného nesplácania
úveru môže pristúpiť veriteľ k okamžitému vymáhaniu celkového úveru, bez ohľadu na dĺžku trvania
úveru. V prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz z dôvodu riadneho neuhradenia 2 splátok, vznikáveriteľovi nárok na celý dohodnutý poplatok ako forma zmluvnej pokuty z dôvodu nesplnenia záväzku
dlžníka. Dlžník si je vedomý toho, že je povinný uhradiť aj ďalšie náklady spojené so zabezpečením
úhrady dlžnej pohľadávky“. Vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení správne vyhodnotil, že

uvedené zmluvné ustanovenie týkajúce sa (aj) dojednania výšky úroku z omeškania je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

22. Takéto zmluvné dojednanie podľa názoru súdu predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku
z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa spočívajúcu v tom, že požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Je síce pravdou, že v
čase uzavretia úverovej zmluvy (dňa 24.04.2002) Občiansky zákonník neobsahoval právnu úpravu
ochrany práv spotrebiteľa, avšak ako už bolo uvedené vyššie ust. § 879e zákona č. 150/2004 Z.z.
ukladalo povinnosť spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona dať do
súladu s ustanoveniami OZ na ochranu práv spotrebiteľa. Uvedená zmluvná podmienka požaduje od

spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú
s nesplnením jeho záväzku, čo je v rozpore s generálnou klauzulou uvedenou v ust. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

23. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania nie je možné dojednať vyššie ako v zákonom
a vykonávacím nariadením stanovenom limite, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny)
vzťah, v ktorom sa úrok z omeškania spravuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nemôžu byť
žiadne pochybnosti o tom, že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom
presahuje dvojnásobok diskontnej, resp. základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou

Slovenska pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (ktorých výšku ustálil vyšší súdny
úradník v napadnutom uznesení), v čoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného titulu bol priznaný
aj v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

24. Súd správne zamietol návrh na vykonanie exekúcie ohľadne celej výšky úroku z omeškania, t.j.

nielen nad zákonom a vykonávacím nariadením vlády SR stanovený limit. V tejto súvislosti si dovolí
súd poukázať na závery rozsudku Súdneho dvora zo 14.06.2012 vo veci C – 618/10, v ktorom súdny
dvor dospel k tomu, že čl. 6 ods. 1 smernice o spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že mu odporuje právna úprava členského štátu, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že
rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo

dodávateľom aspotrebiteľom,doplniťuvedenúzmluvutým,žezmeníobsahtejtopodmienky. Vbode68.
a 69. citovaného rozhodnutia súdny dvor uviedol, že vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu,
na ktorom spočíva ochrana priznaná spotrebiteľom smernicou ako vyplýva z jej čl. 7 ods. 1 v spojení
s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné
prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených

so spotrebiteľmi. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, mohlo by sa tým
ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v čl. 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispievať
k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre dodávateľov spočívajúceho v tom, že dodávatelia by sa mohli
pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti,
mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu a tak by ich záujmy ostali zabezpečené

(obdobne nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/2023 – 38 zo dňa 10.04.2024).

25. Na záver súd konštatuje, že exekučný súd musí postupovať v súlade s platnou právnou úpravou,
v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ. V tomto smere možno pripomenúť nález ÚS SR vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022,

kde Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje
rozsudok Súdneho dvora priliehavý na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach
tiež zdôraznil, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom
práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov
(m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo

(aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcu právnej
regulácii, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch
postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné
poukázať na to, že Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvnýchpodmienok nie je o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu
súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej
nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku,

pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane
prípadu“ (rozsudok C-243/08, H.:H.:I.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou
mierou procesnej ingerencie, ktorá je typická pre ochranu verejného poriadku (porovnaj uznesenie
C-76/10, H.:H.:I.:XXXX:XXX, bod 50), a to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov.
rozsudok C-497/13, H.:H.:I.:XXXX:XXX, bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo

prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr.
v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14, H.:H.:I.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17,
H.:H.:I.:XXXX:XXX).

26. Sťažnostný súd je názoru, že možnosť exekučného súdu preskúmavať rozhodnutie súdu z hľadiska,
či ním nie je priznaný nárok z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských vzťahoch

vyplýva z ust. § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd návrh na vykonanie
exekúcie zamietne, ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo
preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na
vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Uvedené zákonné ustanovenie
bližšie nekonkretizuje konanie, resp. formu rozhodnutia, ktorým bol v danom konaní priznaný nárok

oprávneného, neobmedzuje svoju aplikáciu len na určité druhy konaní. V tejto súvislosti sťažnostný
súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz. ÚS 1/2022 z 15. júna
2022, podľa ktorého: „Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej
všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný
vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod

v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá
naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS.“ Sťažnostný súd je názoru, že ak má exekučný
súd nielen oprávnenie, ale aj povinnosť ex offo skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré mali
vplyv na vymáhaný judikovaný nárok za situácie, ak tieto neprijateľné zmluvné podmienky neboli, hoci

mali byť ex offo skúmané už v základnom konaní, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz (za právneho
stavu po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie), t.j. podrobiť takýto exekučný titul vecnému
prieskumu z tohto hľadiska, o to viac má toto oprávnenie a povinnosť za situácie, ak ustanovenia
zmluvy z hľadiska ich neprijateľnosti nemohol skúmať súd v základnom konaní za právneho stavu
účinného v čase vydania platobného rozkazu pred 01.04.2004 a ustanovenia zmluvy sa dodatočne

stali neplatnými z dôvodu ich nezosúladenia s neskoršou právnou úpravou upravujúcou neprijateľné
zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách účinnou od 01.04.2004, teda po vydaní platobného
rozkazu. Ak by sa totiž veriteľ domáhal na základe takýchto ustanovení zmluvy nárokov až v čase po
01.04.2004, resp. 01.07.2004, ani súd v základnom konaní by mu tieto nároky nemohol, resp. nemal
priznať, nakoľko ustanovenia zmluvy, z ktorých by ich veriteľ vyvodzoval by už boli absolútne neplatné.

V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 MCdo 20/2009 zo dňa 25.01.2011, zverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR
pod č. 36/2013. V konaní, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané generálny prokurátor argumentoval: „V
danom prípade zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným 3. februára 2003, ktorej súčasťou sú
všeobecné podmienky poskytovania verejnej mobilnej siete, spĺňala znaky typovej zmluvy podľa zákona

č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy účastníkmi
(ďalej len "zákon č. 634/1992 Zb."). Išlo o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá nesmie obsahovať neprimeranú
podmienkuaspôsobovaťznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospech
spotrebiteľa. Z novely Občianskeho zákonníka, ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 2004, vyplýva, že ak
účastníci spotrebiteľských zmlúv nedali spotrebiteľské zmluvy do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti

novej úpravy do súladu so zákonom, považujú sa za absolútne neplatné (ex tunc). Žalobca bol preto
povinný uzavretú spotrebiteľskú zmluvu v určenej lehote zosúladiť so zákonom tak, aby neobsahovala
neprijateľnú podmienku.“, pričom NS SR sa s uvedenou argumentáciou stotožnil: „Z ustanovenia § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. vyplýva, že typovou zmluvou je zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z odseku

2 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že typová zmluva nesmie obsahovať špecifikované
neprimerané podmienky, ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd považuje
za správny názor generálneho prokurátora, že zmluva o pripojení vymedzená v § 43 zákona č. 195/2000
Z.z. a od 31. decembra 2003 v § 43 zákona č. 610/2003 Z.z. je svojím charakterom občianskoprávnouzmluvou,ikeďvObčianskomzákonníkuniejevýslovneupravenáakospotrebiteľskázmluva.“Vzhľadom
na vyššie uvedené by bolo podľa názoru sťažnostného súdu absurdné vyžadovať od exekučného
súdu, aby ignoroval skutočnosť, že v čase posudzovania exekučného titulu – platobného rozkazu

sú už ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy o úvere, z ktorých oprávnený vyvodzuje exekučným titulom
judikované nároky neplatnými, ak na túto neplatnosť nemohol ešte prihliadnuť súd v základnom konaní
v čase vydania exekučného titulu. Preto sťažnostný súd uzatvára, že aj keď bol na základe ustanovení
zmluvy uzavretej 24.04.2002 nárok oprávneného už judikovaný, je povinnosťou súdu v exekučnom
konaní rozsah takto vymáhaného nároku v kontexte ust. § 879e zákona č. 150/2004 Z.z. posúdiť

a poskytnúť spotrebiteľovi ochranu.

27. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti súd postupom podľa § 250 ods. 1 CSP sťažnosť
oprávneného proti napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú zamietol.

28. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného súd nerozhodoval,

nakoľko v zmysle ust. § 35 Exekučného poriadku do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je
účastníkom konania výlučne oprávnený, pričom tento si nárok na náhradu trov v konaní o podanej
sťažnosti ani neuplatnil a vzhľadom na zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na
vykonanie exekúcie by mu aj tak tento nárok nemohol byť priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).