Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720200768
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2720200768.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa C. D.,
zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomír Vanek, so sídlom Skalica, Potočná 169/85, proti žalovanej: E.
C., nar. XX.XX.XXXX, adresa D., F. X/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekár, so sídlom Skalica,
Potočná 191/39, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 62.570,54 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. SI-9C/19/2020-638 zo dňa
4.12.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku rozhodol nasledovne:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 20.647,21 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 20.647,21 eura od 30.10.2020 do zaplatenia, a to do tridsiatich dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
III. Súd žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi

v rozsahu 34%.

2. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 49,
§ 50a ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, 2, 3
zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj len „OZ“).
3. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil súd prvej inštancie právny záver,
že žaloba je čiastočne dôvodná. Vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu uzatvorili dňa 5.1.2006

Zmluvuobudúcejzmluve(č.l.7),ktorejpredmetombolzáväzokžalovanejakobudúcejdarujúcejdarovať
žalobcovi ako budúcemu obdarovanému nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovanej zapísané na
liste vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie D. v podiele 1, a to za podmienky výmazu
záložného práva v prospech banky. Sporným v prejednávanej veci zostalo, či boli predmetné úvery
splatené z výlučných prostriedkov žalobcu, žalovanej, resp. či a v akom rozsahu plnili obaja.

4. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v danom spore vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Súd skonštatoval, že bolo výlučne na žalobcovi, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku
prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré by zároveň podporil dôkazmi. Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremenospočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou, v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne

splnil svoju dôkaznú povinnosť. V danej právnej veci bolo na žalobcovi, aby dôkaznými prostriedkami
preukázal,žeplnilzažalovanútým,žezosvojichfinančnýchprostriedkovsplácalúvery,ktorébolipoužité
na rekonštrukciu nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej. Súd po doplnení dokazovania a opätovnom
právnom posúdení vyhodnotil nárok žalobcu za čiastočne dôvodný. V konaní bolo preukázané, že
žalobca si splnil povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o úvere, keď ich riadne splatil. Sporným medzi stranami

sporu bol rozsah, v akom sa na splatení predmetných úverov podieľala žalovaná. Žalobca nepreukázal,
že by predmetné úvery v celom rozsahu uhradil zo svojich peňažných prostriedkov, resp. možno
konštatovať, že žalovaná účinne vyvrátila, že žalobca predmetné úvery uhradil v celom rozsahu zo
svojich peňažných prostriedkov.

5. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania žalovaného nároku (doplnenú po rozhodnutí

odvolacieho súdu podaním zo dňa 5.9.2023, č.l. 527-532), a to s odôvodnením, že ku dňu vyhotovenia
Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 existovalo len jedno záložné právo, na ktoré sa mohla viazať
podmienka uvedená v predmetnej zmluve, a to záložné právo podľa V-1427/2005 zo dňa 31.10.2005,
ktoré podľa Oznámenia Okresného úradu Skalica, katastrálneho odboru zo dňa 11.8.2023 (č.l. 534)
zaniklo dňa 23.4.2018, žalobca sa teda o vzniku údajného bezdôvodného obohatenia dozvedel dňa

1.5.2018, pričom dvojročná premlčacia lehota na úspešné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia tak uplynula dňa 1.5.2020, resp. dňa 2.5.2020, žaloba bola podaná na súde po jej uplynutí
dňa 16.6.2020. Čo sa týka záložného práva zo dňa 6.3.2006 zapísaného podľa V-151/2006 uvádza,
že nebola uzatvorená žiadna dohoda, preto v prípade údajného splácania úveru zabezpečeného týmto
záložným právom tak začala premlčacia doba plynúť vždy momentom úhrady jednotlivej splátky, z

ktorého dôvodu vzniesla námietku premlčania aj vo vzťahu k údajnému bezdôvodnému obohateniu,
ktoré malo vzniknúť v nadväznosti na úver zo dňa 24.1.2006. Vo vzťahu k odôvodneniu námietky
premlčania prvoinštančný súd konštatoval, že s jej argumentáciou sa nemožno stotožniť. Vychádzajúc
z ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia (§ 107) mal súd za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Bezdôvodné obohatenie získané

plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol, vzniká a objektívna doba pre premlčanie práva na
jeho vydanie (ktorá je v dĺžke tri roky, nakoľko v danom prípade sa nejedná o úmyselné bezdôvodné
obohatenie)pretozačínaplynúťokamihomodpadnutiaprávnehodôvoduposkytnutéhoplnenia.Začiatok
subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil
a o odpadnutí právneho dôvodu tohto plnenia. V prejednávanom prípade je týmto okamihom deň, keď

uplynula lehota na uzavretie darovacej zmluvy v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve, t.j. siedmy deň po
výmaze ťarchy (záložného práva) na predmetných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovanej.

6. Ako už prvoinštančný súd uviedol v prvom rozhodnutí, ak záložné právo zaniklo (bolo vymazané dňa
20.6.2018, ako to vyplýva z uvedeného Oznámenia Okresného úradu Skalica, katastrálneho odboru

zo dňa 11.8.2023) subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty
v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006, teda dňa 28.6.2018, pričom však žaloba bola na
súd podaná dňa 16.6.2020, t.j. pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedeného potom logicky vyplýva,
že je zachovaná aj objektívna premlčacia doba, nakoľko táto začala plynúť dňom odpadnutia právneho
dôvodu poskytnutého plnenia. Súd poukázal aj na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý uvedený právny

názor potvrdil (viď bod 67. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu). Súd pri stanovení rozhodného
dátumu zániku záložného práva pôvodne (t.j. pred rozhodnutím odvolacieho súdu) vychádzal zo
zhodných tvrdení strán sporu. Ak v priebehu konania žalovaná uviedla nové skutkové tvrdenia, ktoré by
mohli mať vplyv na posúdenie premlčania nároku žalobcu, súd na ne prihliadol a zaoberal sa nimi.

7. S poukazom na uvedené je podľa názoru prvoinštančného súdu pre posúdenie plynutia premlčacej
dobynavydaniebezdôvodnéhoobohateniairelevantnýmomentzriadeniazáložnýchprávkpredmetným
nehnuteľnostiam, ale ich existencia vo vzťahu ku konkrétnemu záložnému veriteľovi (t.j. k G. H. I., J.).
V bode III. Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 si zmluvné strany dojednali, že „Podmienkou a
skutočnosťou, na ktorú sa viaže povinnosť budúcej darujúcej darovať a budúceho obdarovaného prijať

ako dar predmetné nehnuteľnosti je výmaz ťarchy - vecného bremena zapísaného na strane -C- listu
vlastníctva č. XXXX obec a k.ú. D., a to záložného práva v prospech G. H. I., J.. ...“. Vychádzajúc z textu
a gramatického výkladu predmetného ustanovenia Zmluvy možno konštatovať, že nie je jednoznačne
uvedené, že sa jedná o „konkrétne“ záložné právo, ale všeobecne záložné právo v prospech G. H. I.,J., t.j. súd má sa za to, že pokiaľ zmluvné strany neuviedli niečo iné, uvedená podmienka o výmaze
ťarchy (záložného práva) sa viaže aj na prípadné iné záložné právo voči tomu istému záložnému
veriteľovi, v danom prípade na záložné právo V-151/2006 zo dňa 6.3.2006, a to hoci bolo zriadené až

po uzatvorení Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006. Inak povedané aj napriek skutočnosti, že k
výmazu predmetného záložného práva V-1427/2005 došlo skôr (konkrétne dňa 23.4.2018), z obsahu
Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 vyplýva, že má ísť o výmaz ťarchy - vecného bremena
(záložného práva v prospech G. H. I., J.), a to bez jej bližšej špecifikácie (t.j. bez určenia ktorého
záložného práva), a teda z výkladu uvedeného ustanovenia Zmluvy možno vyvodiť, že sa môže jednať o

akékoľvek v budúcnosti zriadené záložné právo voči tomu istému záložnému veriteľovi. V tejto súvislosti
súd poukázal na postoj žalovanej v priebehu konania, ktorá pôvodne nerozporovala skutkové tvrdenia
žalobcu, že darovacia zmluva v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 sa mala uzatvoriť
po splatení spoločných úverov a po výmaze všetkých záložných práv, ktoré sa vzťahovali k spoločným
úverom, pričom z tohto jej postoja možno vyvodiť vôľu uzatvoriť predmetné ustanovenie Zmluvy o
budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 v zmysle vyššie uvedeného výkladu. Žalobcovi ako oprávnenému z

bezdôvodného obohatenia tak premlčacia doba (subjektívna ako aj objektívna) začala plynúť uplynutím
lehoty na uzatvorenie darovacej zmluvy v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006, t.j. dňom
28.6.2018. Na účely premlčania v zmysle vyššie uvedeného výkladu nemožno za začiatok plynutia
premlčacej doby vychádzať z jednotlivých splátok, ktoré žalobca uskutočnil za účelom splátok úverov,
ako to požadovala žalovaná.

8. Základnou úlohou súdu bolo posúdiť Zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 (č.l. 7), nakoľko
žalovaná namietla jej platnosť, a to s odôvodnením, že daný právny úkon urobila v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok. V konaní však prvoinštančný súd nemal zo strany žalovanej preukázané,
že by predmetnú zmluvu podpisovala v tiesni, resp. že by s jej obsahom nebola riadne oboznámená.

Pokiaľ poukazovala na skutočnosť, že zmluvu v danom znení nemala v úmysle uzatvoriť, súd uviedol,
že je potrebné považovať procesnú obranu žalovanej za nedostatočnú, nakoľko zo žiadnych dôkazov
nevyplýva, že by právny úkon (t.j. uzatvorenie zmluvy žalovanou) nebol vykonaný slobodne, vážne,
určite a zrozumiteľne. Zmluva bola vyhotovená notárom a hoci nebola spísaná formou notárskej
zápisnice, podpisy oboch zmluvných strán boli overené priamo na notárskom úrade, čo výrazným

spôsobom spochybňuje tvrdenia žalovanej ohľadom okolností uzatvorenia zmluvy. Z vyššie uvedených
dôvodov prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie, resp. zamietol návrh na vykonanie dokazovania
za účelom preukázania skutočnosti, že žalovaná mala snahu zmeniť obsah zmluvy uzavretím dodatku
(t.j. výsluchom svedkyne E. K.), nakoľko ho považoval za nadbytočný pre rozhodnutie vo veci samej,
keďže zmluvu je potrebné považovať za platnú. Dôvod, pre ktorý neprišlo k jej zmene, je pre posúdenie

nároku žalobcu irelevantný. Súd dodal, že ak by boli naplnené predpoklady v zmysle ustanovenia §
49 Občianskeho zákonníka, žalovaná mala možnosť od zmluvy odstúpiť, čo však neurobila, z ktorého
dôvodu súd na uvedenú námietku žalovanej neprihliadal (viď aj bod 58. odôvodnenia uznesenia
odvolacieho súdu).

9. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca splácal predmetné úvery zo svojho účtu s
tým, že sa so žalovanou na základe Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006 dohodli, že po splatení
predmetných úverov žalovaná na žalobcu prevedie polovicu predmetných nehnuteľností. Jedná sa
o zhodné skutkové tvrdenie (vyplývajúce aj zo samotného znenia Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa
5.1.2006), v zmysle ktorého bolo budúce darovanie predmetných nehnuteľností viazané na výmaz

vecného bremena, a to záložného práva v prospech veriteľa ČSOB, a.s., pričom v konaní bolo takisto
nesporné,žežalovanáposplatenípredmetnýchúverovasplneniadanejodkladacejpodmienkyodmietla
túto darovaciu zmluvu uzavrieť. Vzhľadom na skutočnosť, že uplynula aj prekluzívna lehota podľa §
50a ods. 2 Občianskeho zákonníka (nárok na nahradenie vyhlásenia vôle vyhlásenie zmluvnej strany),
dodatočne odpadol právny dôvod založený predmetnou Zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 5.1.2006, za

základe ktorého žalobca plnil žalovanej formou uhrádzania splátok úverov použitých na rekonštrukciu
nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej (konkrétne nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX
pre obec a katastrálne územie D., a to pozemok parcela registra C č. 2402 - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 1216 m2 a rodinný dom súpisné číslo X stojaci na parcele registra C č. 2402),
na strane žalovanej vzniklo podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie,

ktoré je povinná podľa § 456 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi, na úkor ktorého ho získala. V
tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 288/2015 zo dňa 25.11.2015, podľa ktorého je poskytnutie peňažných prostriedkov tretej osobe na
nadobudnutie nehnuteľnosti prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby, zásadne považovanéza investíciu do cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné vymáhanie poskytnutých
prostriedkov ako bezdôvodného obohatenia.

10. V konaní bolo nesporné, že predmetné úvery boli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu
nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, čo vyplýva zo zhodných tvrdení strán sporu. Žalovaná vo
svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.8.2021 (č.l. 104) uviedla, že peňažné prostriedky získané z
predmetných úverov boli použité na predmetný dom, na rekonštrukciu, spravili sa podkrovné byty
a vymenili okná, pričom v priebehu konania do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepoprela tvrdenie

žalobcu, že peňažné prostriedky získané z predmetných úverov boli investované do predmetných
nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej (č.l. 102, č.l. 286 ako aj č.l. 387). Uvedené skutkové tvrdenie o
vykonaníinvestície(resp.ojejrozsahu)dopredmetnýchnehnuteľnostížalovanápoprelaažvodvolacom
konaní a zotrvala na ňom aj po rozhodnutí odvolacieho súdu, konkrétne namietala, že žalovaný
nepreukázal, že by celú sumu poskytnutých úverov investoval do nehnuteľností v jej vlastníctve.
Odvolací súd uzavrel, že sa jedná o tzv. novotu v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu na toto

nové tvrdenie žalovanej v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d) CSP neprihliadal (viď bod 65.
odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu). Nakoľko žalovaná zotrvala na novom skutkovom tvrdení aj
po rozhodnutí odvolacieho súdu, bolo úlohou súdu zaoberať sa posúdením, či sa jedná o sporné alebo
nesporné skutkové tvrdenie. V tomto smere prvoinštančný súd poukázal na ustanovenie § 186 ods.
2 CSP, podľa ktorého súd nemôže prihliadať na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa

strany sporu dohodli. Z výkladu citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak niektorá zo strán
sporu v priebehu konania spochybní nesporné tvrdenie (§ 151 CSP), súd na jej tvrdenie neprihliadne.
Vychádzajúc z uvedeného výkladu je potrebné tvrdenie strán sporu o použití predmetných úverov v
celom rozsahu na rekonštrukciu predmetných nehnuteľností za nesporné.

11. Aj napriek uvedenému záveru (t.j. o nespornosti tvrdenia o účele použitia peňažných prostriedkov
získaných na základe predmetných úverov) prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaná v odvolaní
ako ani vo svojich ďalších vyjadreniach neuviedla také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť
pravdivosť pôvodne prezentovaných zhodných tvrdení strán sporu. Žalovaná síce uviedla, že opätovnou
kontrolou výpisov z účtu žalobcu zistila, že minimálne suma 3.006,89 eura bola použitá na iný účel

než na rekonštrukciu nehnuteľností (viď č.l. 555). Súd mal za to, že argumentácia žalovanej nemôže
obstáť. Zo skutočností uvedených žalovanou vyplýva, že z bankového účtu žalobcu boli uhrádzané aj
iné platby (napríklad splátka úveru, poplatok za úver či poplatok za vedenie účtu), nepreukazujú však,
že by poskytnuté úvery neboli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu predmetných nehnuteľností
vo vlastníctve žalovanej. Nie je totiž vylúčené, že na rekonštrukciu boli použité peňažné prostriedky

získané z predmetných úverov v neskoršom období, t.j. aj po mesiaci august 2006 (podľa prehľadu
žalovanej z č.l. 555 boli uvedené platby do 26.8.2006), keďže v konaní nebolo preukázané, v ktorom
období rekonštrukcia prebiehala. Z potvrdení G., J. zo dňa 31.1.2022 (č.l. 370-371) mal súd preukázané,
že sumy úverov boli na účet žalobcu poukázané vo výške 1.200.000,- Sk, resp. vo výške 685.000,- Sk.
Uvedený záver nemôže byť spochybnený ani tou skutočnosťou, že žalobca nemal v určitých obdobiach

žiadny príjem, resp. že mu v týchto obdobiach nebola na daný bankový účet uskutočnená žiadna platba
(viď body 48. a 51. odôvodnenia). Súd prvej inštancie dodal, že žalovaná okrem vyššie uvedenej sumy
3.006,89 eura nevedela uviesť, či mala byť nejaká ďalšia časť peňažných prostriedkov z poskytnutých
úverov použitá na iný účel ako na rekonštrukciu nehnuteľnosti v jej vlastníctve, t.j. popretie skutkového
tvrdenia žalobcu je potrebné považovať za neúčinné.

12. V konaní nebolo takisto sporné, že predmetné úvery boli splácané z bankového účtu žalobcu č.
XXXXXXXXXX/XXXX. Sporným medzi stranami sporu však zostalo, či sa jednalo o peňažné prostriedky
žalobcu (t.j. v jeho výlučnom vlastníctve), resp. v akom rozsahu. Z výpisov z účtu žalobcu (č.l. 109-218)
ako aj potvrdení G., J. (č.l. 370-371) vyplýva, že v rozhodnom období (t.j. od poskytnutia úveru na

základeZmluvyoúverezodňa17.8.2005,t.j.od8.9.2005dojehosplatenia,t.j.do26.2.2018)prichádzali
na predmetný bankový účet platby od žalobcu a žalovanej, ale aj od iných subjektov, resp. platby
bez identifikácie platiteľa. Aj napriek skutočnosti, že predmetné úvery boli splácané z bankového účtu
žalobcu, bolo potrebné ustáliť, aká suma peňažných prostriedkov bola na predmetný účet vložená
priamo žalobcom. V konaní bolo teda potrebné posúdiť účel platieb uskutočnených na bankový účet

žalobcu, okrem platieb predstavujúcich mzdu alebo dôchodok žalobcu (prípadne iné položky, ako
poistenie, viď písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 23.5.2023, č.l. 501), nakoľko v daných prípadoch sa
preukázateľne jedná o peňažné prostriedky vo vlastníctve žalobcu. Žalobca doložil pracovné zmluvy
(resp. dohody alebo potvrdenia o zamestnaní) z rozhodného obdobia, na základe ktorých možnoidentifikovať jednotlivých zamestnávateľov žalobcu, ako aj potvrdenia sociálnej poisťovne, z ktorých
vyplýva, v akej výške bol žalobcovi vyplácaný dôchodok.

13. Vykonaným dokazovaním (či už potvrdeniami o vkladoch alebo výpismi z účtu žalobcu) mal súd
preukázané, že na splácaní predmetných úverov sa v období od 17.8.2005 do 26.2.2018 podieľala
žalovaná realizovaním vkladov hotovosti na bankový účet žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX, a to v
nasledovnom rozsahu:
- dňa 31.8.2005 sumu 500,- Sk (16,60 eura)

- dňa 5.9.2005 sumu 8.400,- Sk (278,83 eura)
- dňa 21.9.2006 sumu 10.000,- Sk (331,94 eura)
- dňa 26.1.2007 v sume 95.000,- Sk (3.153,42 eura)
- dňa 16.2.2007 sumu 5.000,- Sk (165,97 eura)
- dňa 19.3.2007 sumu 7.000,- Sk (232,36 eura)
- dňa 8.4.2009 sumu 36,88 eura

- dňa 24.4.2009 sumu 260,- eur
- dňa 30.6.2009 sumu 525,- eur
- dňa 26.8.2009 sumu 650,- eur a 80,- eur
- dňa 27.8.2009 sumu 10,- eur
- dňa 23.10.2009 sumu 725,- eur

- dňa 7.12.2009 sumu 750,- eur
- dňa 25.2.2011 sumu 750,- eur
- dňa 29.11.2011 sumu 560,- eur
- dňa 28.12.2011 sumu 690,- eur
- dňa 30.1.2012 sumu 400,- eur

- dňa 31.1.2012 sumu 350,- eur
- dňa 6.2.2012 sumu 375,- eur
- dňa 28.2.2012 sumu 161,- eur
- dňa 27.3.2012 sumu 360,- eur
- dňa 7.5.2012 sumu 752,- eur

- dňa 29.5.2012 sumu 540,- eur
- dňa 6.6.2012 sumu 24,- eur
- dňa 26.7.2013 sumu 750,- eur
- dňa 25.11.2013 sumu 600,- eur
- dňa 27.11.2013 sumu 100,- eur

- dňa 27.12.2013 sumu 720,- eur
- dňa 24.2.2014 sumu 700,- eur
- dňa 24.3.2014 sumu 400,- eur
- dňa 26.3.2014 sumu 100,- eur
- dňa 24.4.2014 sumu 730,- eur

- dňa 26.5.2014 sumu 720,- eur
- dňa 22.2.2016 sumu 350,- eur
- dňa 31.3.2016 sumu 350,- eur
- dňa 27.4.2016 sumu 350,- eur
- dňa 26.5.2016 sumu 350,- eur

- dňa 28.6.2016 sumu 350,- eur
- dňa 22.7.2016 sumu 350,- eur
- dňa 23.6.2017 v sume 350,- eur
- dňa 25.7.2017 v sume 350,- eur
- dňa 25.8.2017 v sume 350,- eur

- dňa 25.9.2017 v sume 350,- eur
- dňa 31.10.2017 v sume 350,- eur
- dňa 22.11.2017 v sume 350,- eur
- dňa 24.1.2018 v sume 150,- eur
t.j. v súhrnnej sume 21.348,- eur. Prvoinštančný súd tak konštatoval, že žalovaná preukázala, že v

rokoch 2005 až 2018 uhradila na splátky predmetných úverov uvedenú sumu, pričom v časti vloženej
sumy 20.992,06 eura sa jedná o nespornú a preukázanú skutočnosť (viď body 76. a 80. odôvodnenia
uznesenia odvolacieho súdu). Žalobca spochybnil vlastnícke právo žalovanej k peňažným prostriedkom
vkladaným na bankový účet žalobcu ako aj skutočnosť, že ňou boli vkladané na bankový účet žalobcuza účelom splátok predmetných úverov (č.l. 552). S argumentáciou žalobcu nemožno súhlasiť. Je
potrebné konštatovať, že žalobca účinne nevyvrátil obranu žalovanej (ktorá tvrdila, že hradila splátky
predmetných úverov poukazovaním peňažných prostriedkov v jej vlastníctve na účet žalobcu), z ktorého

dôvodu možno uzavrieť, že v prípade vkladov, pri ktorých je v poznámke ako platiteľ uvedená žalovaná,
sa jednalo o peňažné prostriedky žalovanej (t.j. v jej výlučnom vlastníctve) a slúžili na splácanie
predmetných úverov. Ak totiž boli platby poukazované na bankový účet žalobcu, bolo jeho povinnosťou
preukázať, že sa jednalo o platby na iný účel ako na splácanie úverov. Pokiaľ ide o vlastnícke právo
takto vložených peňažných prostriedkov pri vkladoch, pri ktorých je v poznámke ako platiteľ uvedená

žalovaná, súd vychádzal z predpokladu, že sa jedná o peňažné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve,
keďže v konaní nebol žalobcom preukázaný opak. Skutkové tvrdenie ako prostriedok procesného útoku
(spochybňujúce účel vkladov uskutočnených žalovanou) nebolo žalobcom uvedené včas, z ktorého
dôvodunaňsúdneprihliadolspoukazomnaustanovenie§153CSP.Žalobcauvedenéskutkovétvrdenie
v konaní uviedol až v písomnom vyjadrení zo dňa 19.9.2023 (č.l. 537-539), doplnenom písomným
vyjadrením zo dňa 6.3.2024 (č.l. 590-592), t.j. po rozhodnutí súdu prvej inštancie, pričom neuviedol

dôvod, ktorý by mu bránil ho predložiť už skôr, t.j. v zmysle výzvy podľa § 167 CSP (viď uznesenie zo
dňa 27.11.2020, č.l. 42), resp. v priebehu konania po vykonaní dokazovania výpismi z účtu žalobcu (č.l.
109-218) na pojednávaní zo dňa 17.1.2022 (č.l. 283-287). V priebehu konania (do rozhodnutia súdu
prvej inštancie) síce žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poprel skutočnosť, že by mali
byť vklady žalovanej robené za účelom splácania úverov (viď č.l. 286), neuviedol však žiadne konkrétne

skutočnosti, najmä ktoré konkrétne vklady žalovanej namieta, z akého dôvodu a podobne.

14. Žalovaná v konaní argumentovala tým, že platby splátok úverov boli realizované aj priamo
nájomcami,sktorýmimalauzatvorenénájomnézmluvyaktorýchpredmetomboloužívaniepredmetných
nehnuteľností (resp. ich častí), a to formou uhrádzania nájomného na bankový účet žalobcu na základe

ústnych dohôd medzi žalovanou s nájomcami. V tomto smere súd vykonal (zároveň po rozhodnutí
odvolacieho súdu doplnil) dokazovanie zmluvami o nájme (č.l. 303-312, č.l. 315-365 a č.l. 563-565),
z ktorých vyplýva, že žalovaná ako prenajímateľka prenechala do užívania priestory v predmetných
nehnuteľnostiach v jej vlastníctve, konkrétne časť domu na F. L. G. XX M. D., resp. časť z nebytových
priestorov nachádzajúcich sa v predmetnej stavbe (viď napríklad č.l. 303 alebo č.l. 523), a to nájomcom:

N. O., O. Rohatec, s.r.o., INA SKALICA spol. s r.o., ZIPP, F. (viď písomné vyjadrenie žalovanej, č.l. 288 a
nasl.). Súd konštatuje, že zo znení predmetných zmlúv o nájme nevyplýva dohoda o platení nájomného
na účet žalobcu za účelom splácania úverov. Navyše tvrdenia žalovanej sú v tejto súvislosti zmätočné,
keď pred súdom na jednej strane uviedla, že nájomcom dala číslo účtu žalobcu, aby naň poukazovali
platby nájomného (za účelom splácania predmetných úverov) a na druhej strane uviedla, že nájomcovia

jej platili väčšinou v hotovosti (viď výpoveď na pojednávaní dňa 11.3.2024, č.l. 601). Zároveň je však
potrebné konštatovať, že na bankovom účte žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX sú evidované viaceré
platby od nájomcov, preto nemožno vylúčiť, že sa jednalo práve o platby nájomného a takisto nemožno
vylúčiť, že účelom týchto platieb bola úhrada predmetných úverov tak, ako to tvrdila žalovaná, t.j. že boli
poukazované na bankový účet žalobcu na základe ústnej dohody medzi žalovanou a nájomcami.

15. Uvedenú skutočnosť (t.j. úhradu nájomného na účet žalobcu) potvrdil aj samotný žalobca, keď
svoju výpoveď doplnil o tvrdenie, že na jeho bankový účet mu prichádzali platby aj od nájomcov
žalovanej (napríklad od pána O. ako aj od inej firmy), nevedel síce uviesť v akej výške, jednalo sa však
o peňažné prostriedky určené na splácanie hypotéky (resp. boli uskutočňované za tým účelom, aby

mal na splátky hypotéky, viď jeho výpoveď na č.l. 600). Z uvedeného tak možno uzavrieť, že žalobca
potvrdil, že niektoré platby uskutočnené na jeho účet boli určené na splátky predmetných úverov. S
poukazom na procesnú obranu žalovanej (ktorá tvrdila, že nájomné bolo uhrádzané nájomcami na účet
žalobcu za účelom úhrady splátok predmetných úverov) bolo na žalobcovi preukázať, že platby od
tretích osôb (nájomcov) na bankový účet žalobcu neboli realizované za účelom splácania predmetných

úverov. Hoci je možné badať medzi tvrdeniami žalobcu istú rozpornosť, keď na jednej strane uviedol,
že platby od pána O. boli zasielané na jeho bankový účet za účelom platieb splátok úverov a na
druhej strane v následnej odpovedi na otázku právneho zástupcu žalovanej uviedol, že nevedel, z
akého dôvodu mu pán O. posielal peniaze, možno uzavrieť, že v prípade platieb od pána O. ako
nájomcu sa jedná o platby uskutočnené za účelom splácania splátok predmetných úverov. Pokiaľ v

ostatnýchprípadoch(t.j.vprípadochplatiebuskutočnenýchnájomcami)žalobcazotrvalnatvrdení,žesa
nejednalo o úhrady za účelom splácania splátok predmetných úverov, je potrebné uzavrieť, že žalobca v
tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, t.j. nepreukázal účel platieb uskutočnených na jeho bankový
účet nájomcami žalovanej, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaná nepreukázala ústnu dohodu snájomcami o platení nájomného na účet žalobcu, a to s poukazom na tvrdenie žalobcu. Ak totiž potvrdil,
že aspoň jeden z nájomcov vykonával vklady na jeho bankový účet, možno odôvodnene predpokladať,
že aj pri ostatných vkladoch (platbách), pri ktorých je v poznámke uvedený údaj o platiteľovi, ktorý bol

zároveň nájomcom nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, sa jednalo o platbu nájomného na základe tej
ktorej zmluvy o nájme (žalovanou predložených na č.l. 303-312, č.l. 315-363, č.l. 563-565). Na základe
uvedených skutočností prvoinštančný súd tieto platby posúdil ako plnenie žalovanej na účet žalobcu.
Týmto spôsobom však súd nepostupoval u nájomcov, s ktorými bola v zmluve o nájme dohodnutá
platba nájomného na iný účet ako bankový účet žalobcu (viď napríklad v prípade nájomcu INA SKALICA

spol. s r.o., č.l. 324). Takisto súd ako plnenie žalovanej neposúdil platby, pri ktorých je ako platiteľ
uvedený údaj F. a ZIPP (ktorých ako nájomcov označila žalovaná, viď č.l. 288, v spojení s výpismi z účtu
žalobcu, č.l. 115 a č.l. 138), nakoľko žalovaná nepreukázala existenciu nájomného vzťahu s uvedenými
subjektmi (napríklad doložením zmlúv o nájme). Vychádzajúc z uvedeného výkladu súd posúdil ako
plnenie žalovanej nasledovné platby (vklady) uskutočnené v dňoch 13.2.2007, 13.3.2007, 13.4.2007,
14.5.2007, 13.6.2007, 13.7.2007, 13.8.2007, 13.9.2007, 15.10.2007, 13.11.2007, 13.12.2007, a to v

celkovej sume 121.000,- Sk, t.j. 4.016,46 eura.

16. Porovnaním platieb na bankový účet žalobcu uznaných samotným žalobcom (č.l. 610) prvoinštančný
súd zistil, že sa jedná o platby žalovanej (t.j. kde bola ako platiteľ označená žalovaná), t.j. nejedná
sa o platby realizované nájomcami, s ktorými sa súd už vysporiadal, keď uzavrel, že predstavujú

plnenie žalovanej za účelom splácania splátok predmetných úverov. Čo sa týka vkladov bez uvedenia
konkrétneho vkladateľa je potrebné konštatovať, že bolo takisto na žalobcovi, aby preukázal, za akým
účelom boli uskutočnené, t.j. aby preukázal, že sa jednalo o jeho vlastné peňažné prostriedky (t.j. v jeho
výlučnom vlastníctve). Za týmto účelom navrhol vykonať dokazovanie správou G., J., konkrétne kto bol
vkladateľomhotovostinaosobnýúčetžalobcuvobdobíodroku2005do2018,bezoznačeniavkladateľa,

prípadne identifikačného údaja pri danom vklade, ďalej prečo pri niektorých platbách na osobný účet
žalobcu v období rokov 2006 až 2018 nie je uvedený žiadny vkladateľ, prípadne identifikačný údaj a
napokon či existuje interné nariadenie banky, že v prípade vkladu v hotovosti majiteľom účtu na jeho
osobný účet sa neuvádza tento údaj do poznámky k platbe, teda či možno identifikovať vklady hotovosti
bez uvedenia identifikačného údaja pri platbe ako vklady hotovosti majiteľa účtu (viď č.l. 593-595). Z

oznámenia G., J. zo dňa 7.3.2024 (č.l. 605) však vyplýva, že nebolo možné poskytnúť požadovanú
súčinnosť, a to s poukazom na ustanovenie § 42 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa
ktorého je banka povinná uchovávať a ochraňovať údaje a kópie dokladov o preukázaní totožnosti
klienta a doklady o zisťovaní vlastníctva prostriedkov použitých klientom na vykonanie obchodu, zmluvy
o uskutočnených obchodoch najmenej päť rokov od ukončenia obchodu.

17. Úlohou súdu tak bolo zamerať sa na vklady vykonané na účet žalobcu (t.j. s popisom transakcie
uvedenej vo výpise z účtu s označením Vklad hotovosti), ktoré sú sporné, t.j. u ktorých možno
mať pochybnosti o vlastníckom práve k peňažným prostriedkom. S poukazom na uvedené možno
konštatovať, že žalobca uvedené skutočnosti nepreukázal a neuniesol tak dôkazné bremeno tvrdenia,

t.j. nepreukázal jednak účel vkladov uskutočnených na jeho bankový účet v prípade vkladov bez
uvedenia konkrétneho platiteľa a takisto nepreukázal, kto bol týmto vkladateľom, resp. nepreukázal,
že ním bol on sám. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že v prípade vkladov hotovosti
na bankový účet, pri ktorých nie je v poznámke uvedený údaj o platiteľovi, bol týmto platiteľom jeho
majiteľ, t.j. v danom prípade žalobca. Súd pri stanovení uvedeného záveru vychádzal zo skutočnosti, že

vo viacerých prípadoch vkladov uskutočnených v hotovosti (t.j. s popisom transakcie Vklad hotovosti)
zo žalovanou doložených potvrdení o vklade (č.l. 61) vyplýva, že vkladateľkou peňažných prostriedkov
bola žalovaná, hoci v poznámke nie je uvedený údaj o platiteľovi (viď napríklad vklad hotovosti dňa
24.4.2009, dňa 30.6.2009, dňa 26.8.2009 a podobne). V tejto súvislosti sa nemožno sa stotožniť s
argumentáciou žalobcu, podľa ktorej je žalobca vlastníkom všetkých peňažných prostriedkov na svojom

účte, t.j. nielen tých, ktoré sám aj vložil (č.l. 500). Ak bolo totiž v konaní preukázané, že žalovaná
vkladala na účet žalobcu peňažné prostriedky za tým účelom, aby bola realizovaná splátka predmetných
úverov, jednalo sa o peňažné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve, resp. inak povedané samotným
prevodom na bankový účet žalobcu nemala úmysel žalovaná tieto peňažné prostriedky žalobcovi
darovať (resp. plniť na základe iného právneho titulu), ale jediným účelom platieb bolo splácanie

predmetných úverov. Vychádzajúc z uvedeného výkladu súd posúdil ako plnenie žalovanej vklady na
účet žalobcu v rozhodnom období (t.j. od 17.8.2005 do 26.2.2018) v celkovej sume 16.558,87 eura
(vychádzajúc z výpisov z účtu žalobcu, č.l. 109-218).18. Pokiaľ sa jedná o vklady v hotovosti s poznámkou A. B. alebo Majiteľ účtu, mal prvoinštančný súd za
to, že vkladateľom bol žalobca, ktorý je majiteľom daného bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Iný
výklad by bol v rozpore s logickými predpokladmi, resp. inak povedané, bolo na žalovanej, aby vyvrátila

tvrdenie žalobcu, že v prípade týchto vkladov nebol platiteľom žalobca, ktorú skutočnosť však žalovaná
nepreukázala. Zároveň ako už prvoinštančný súd uviedol vyššie, ak je v poznámke ako platiteľ uvedený
údaj A. B. alebo Majiteľ účtu, možno dôvodne usudzovať, že sa jednalo o peňažné prostriedky žalobcu
(t.j. v jeho výlučnom vlastníctve). Žalovaná v jednom prípade vkladu uskutočneného dňa 26.1.2007 s
poznámkou Majiteľ účtu preukázala, že vkladateľkou bola ona, a to doložením fotokópie časti potvrdenia

o vklade zo dňa 26.1.2007 (viď č.l. 61 a č.l. 364). Vychádzajúc z uvedeného výkladu súd ustálil, že
žalobca vložil na svoj bankový účet v rozhodnom období (t.j. od 17.8.2005 do 26.2.2018) nasledovné
peňažné prostriedky:
- dňa 30.12.2005 sumu 80.000,- Sk, t.j. 2.655,51 eura
- dňa 6.2.2006 sumu 4.110,- Sk, t.j. 136,43 eura
- dňa 14.11.2006 sumu 15.500,- Sk, t.j. 514,51 eura

- dňa 6.12.2006 sumu 20.000,- Sk, t.j. 663,88 eura
- dňa 21.4.2008 sumu 14.000,- Sk, t.j. 464,71 eura
- dňa 26.5.2008 sumu 16.000,- Sk, t.j. 531,10 eura
- dňa 22.1.2009 sumu 50,44 eura
- dňa 25.5.2011 sumu 900,- eur

- dňa 2.6.2011 sumu 50,- eur
- dňa 28.2.2012 sumu 380,- eur
- dňa 13.8.2012 sumu 20,- eur
- dňa 17.12.2012 sumu 10,- eur
- dňa 13.6.2013 sumu 10,- eur

- dňa 4.7.2013 sumu 350,- eur
- dňa 10.7.2013 sumu 10,- eur
- dňa 22.8.2013 sumu 10,- eur
- dňa 26.8.2013 sumu 750,- eur
- dňa 23.9.2013 sumu 600,- eur

- dňa 24.10.2013 sumu 750,- eur
- dňa 4.12.2013 sumu 15,- eur
- dňa 30.12.2013 sumu 55,- eur
- dňa 24.1.2014 sumu 700,- eur
- dňa 4.2.2014 sumu 25,- eur

- dňa 5.3.2014 sumu 100,- eur
- dňa 4.7.2014 v sume 260,- eur
- dňa 24.9.2014 v sume 300,- eur
- dňa 24.10.2014 v sume 700,- eur
- dňa 12.1.2015 v sume 50,- eur

- dňa 9.2.2015 v sume 60,- eur
- dňa 25.2.2015 v sume 350,- eur
- dňa 20.8.2015 sumu 200,- eur
- dňa 28.9.2015 v sume 500,- eur
- dňa 17.12.2015 sumu 400,- eur

- dňa 26.1.2016 sumu 300,- eur
- dňa 2.8.2016 sumu 50,- eur
- dňa 10.8.2016 sumu 20,- eur
- dňa 30.12.2016 sumu 300,- eur
- dňa 2.3.2017 sumu 100,- eur

- dňa 5.4.2017 sumu 100,- eur
- dňa 10.4.2017 sumu 50,- eur
- dňa 12.4.2017 sumu 10,- eur
- dňa 2.5.2017 sumu 200,- eur
- dňa 23.5.2017 sumu 250,- eur

- dňa 21.12.2017 sumu 350,- eur
- dňa 9.2.2018 sumu 30,- eur
t.j. v súhrnnej sume 14.331,58 eura. Súd prvej inštancie mal za to, že sa nemožno stotožniť s
argumentáciou žalovanej, podľa ktorej samotné odovzdanie vkladového lístka na meno žalobcu (vprípade platieb zo dňa 4.7.2013 a zo dňa 21.12.2017) žalobcom žalovanej potvrdzuje, že sa jednalo v
prípade týchto platieb o peňažné prostriedky vo vlastníctve žalovanej.

19. Za uvedených okolností bolo potom bezpredmetné zaoberať sa námietkou žalovanej, že žalobca
nemohol splácať predmetné úvery prostredníctvom vkladov v pobočke banky, a to z dôvodu plnenia
si pracovných povinností počas pracovného týždňa v zahraničí. Z uvedenej námietky je zrejmé, že sa
týka vkladov uskutočnených v hotovosti, pri ktorých nebol ako platiteľ uvedený žalobca. Súd vychádzal
z predpokladu, že ak bol ako platiteľ (či už vo výpisoch z účtu alebo v potvrdeniach o vklade) uvedený

žalobca, reálne aj uvedený vklad uskutočnil. V prípade ostatných vkladov hotovosti realizovaných na
účet žalobcu súd vyhodnotil, že sa jednalo o peňažné prostriedky žalovanej, resp. o peňažné prostriedky,
priktorýchžalobcaneozrejmilpôvodatedajepotrebnéichpovažovaťzaplneniežalovanej.Zuvedeného
dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať skutočnosťou, či žalobca reálne mohol osobne vykonávať vklady
v pobočke banky. Navyše súd uvedenú argumentáciu žalovanej posúdil ako nedostatočnú na popretie
skutkových tvrdení žalobcu, keď najmä nešpecifikovala, ktoré konkrétne vklady spochybňuje ako ani

nekonkretizovala, v ktorom období sa mal žalobca počas pracovného týždňa zdržiavať pracovne v
zahraničí. Na tomto mieste súd opätovne uvádza, že peňažné prostriedky predstavujúce vklady, pri
ktorých bol ako platiteľ uvedený žalobca, považuje za peňažné prostriedky žalobcu (t.j. v jeho výlučnom
vlastníctve).

20. Čo sa týka tvrdenia žalovanej, že žalobcovi odovzdávala časť peňažných prostriedkov, z ktorých
boli hradené splátky predmetných úverov z bankového účtu žalobcu, v hotovosti do jeho rúk buď doma
alebo pred bankou, ktoré následne žalobca vložil na svoj bankový účet, je potrebné konštatovať, že
ho žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala a nenavrhla ani vykonať dokazovanie za účelom jeho
preukázania. Súd prvej inštancie uviedol, že dôkazné bremeno ležalo na žalovanej, nakoľko žalobca

uvedené tvrdenie žalovanej poprel a označil ho za účelové (č.l. 600), bolo teda na žalobkyni, aby uniesla
dôkazné bremeno a preukázala tvrdené skutočnosti, z ktorých pre seba vyvodzuje priaznivé právne
následky, t.j. v danom prípade vlastníctvo k peňažným prostriedkom vložených na bankový účet žalobcu
práve žalobcom. V tejto súvislosti je pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu irelevantné, že žalovaná
mala dostatočný príjem na splácanie predmetných úverov pozostávajúci či už zo starobného dôchodku

(viď č.l. 582-588) alebo z podnikania, resp. z prenájmu nehnuteľností (viď č.l. 601, ako aj výpisy z
účtov č.l. 109-218). Podstatnou skutočnosťou v danom prípade bolo preukázanie, že v prípade úhrad
(vkladov v hotovosti) na bankový účet žalobcu sa jednalo o peňažné prostriedky vo výlučnom vlastníctve
žalovanej, čo však žalovaná nepreukázala.

21. Žalovaná v konaní tvrdila, že žalobca úver reálne nemohol splácať, nakoľko nemal dostatok
peňažných prostriedkov (viď napríklad písomné vyjadrenie zo dňa 5.9.2023, č.l. 527-532). Za týmto
účelom súd vyzval žalobcu na doloženie prehľadu zamestnávateľov v rozhodnom období (t.j. od
roku 2005 do roku 2018) ako aj na preukázanie príjmu vyplácaného v hotovosti (viď č.l. 547). Z
pracovných zmlúv (resp. z dohôd alebo potvrdení o zamestnaní, viď č.l. 502-512) mal súd preukázané,

že žalobca od 6.5.2002 do 7.10.2004 vykonával pracovnú činnosť u zamestnávateľa CTJ a.s., od
19.10.2004 do 20.11.2006 u zamestnávateľa STATSCHECHIA spol. s r.o., od 10.11.2006 do 31.8.2008
u zamestnávateľa PECHIM TRANSPORT s.r.o., od 1.9.2008 do 30.4.2009, od 10.1.2012 do 20.2.2012
a od 14.5.2012 do 22.1.2014 u zamestnávateľa STD DONIVO a.s., od 1.12.2009 do 15.4.2011 u
zamestnávateľa Road Feeder Service SK spol. s r.o., od 26.3.2012 do 14.5.2012 u zamestnávateľa

Vadual Logistik spol. s r.o., od 20.6.2014 do 31.5.2015 u zamestnávateľa PROFI V+K spol. s r.o., od
31.12.2015 do 30.6.2016 u zamestnávateľa PROPERTY SECURITY SERVICES, s.r.o., od 1.7.2016 do
31.12.2016 u zamestnávateľa FENIX SECURITY C.Z.. Z výpisov z účtu žalobcu (č.l. 109-218) súd zistil,
že mu bola poukazovaná mzda, resp. dôchodok, prípadne poistenie bezhotovostným prevodom, a to v
roku 2006 v sume 84,- eur, v roku 2007 v sume 3.225,- eur, v roku 2008 v sume 3.442,- eur, v roku 2009

v sume 11.063,- eur, v roku 2010 v sume 13.543,- eur, v roku 2011 v sume 6.003,- eur, v roku 2012 v
sume 12.122,- eur, v roku 2013 v sume 7.266,- eur, v roku 2014 v sume 6.335,- eur, v roku 2015 v sume
5.554,- eur, v roku 2016 v sume 7.978,- eur, v roku 2017 v sume 11.414,- eur a v roku 2018 v sume
6.312,- eur. Zároveň na účet bola priamo žalobcom vložená v hotovosti suma 14.331,58 eura.

22. S poukazom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že žalobca mal dostatok peňažných
prostriedkov na splácanie predmetných úverov, a to či už z príjmov zo zamestnania, zo starobného
dôchodku alebo z hotovostných vkladov realizovaných v prospech daného bankového účtu. V konaní
síce žalobca tvrdil, že mu bol vyplácaný príjem aj v hotovosti (napríklad u zamestnávateľa CTJMnichovice, a to 100,- eur za jednu otočku na trase Beroun - Nemecko, viď č.l. 600), svoje tvrdenie
však nepreukázal. Uvedenú skutočnosť (t.j. vyplácanie mzdy v hotovosti) ale možno predpokladať, a to
vychádzajúc zo žalobcom doložených potvrdení o zamestnaní. Napríklad z Potvrdenia o zamestnaní zo

dňa 20.11.2006 (č.l. 510) vyplýva, že v období od 19.10.2004 do 20.11.2006 pracoval u zamestnávateľa
STATSCHECHIA spol. s r.o., pričom za uvedené obdobie dosiahol priemerný čistý mesačný príjem
10.903, možno predpokladať že českých korún (jednalo sa o zamestnávateľa so sídlom v Českej
republike). Hoci teda z výpisu z účtu žalobcu (č.l. 109-218) nevyplýva, že by mu bola v uvedenom období
nejaká mzda od tohto zamestnávateľa poukazovaná, možno sa odôvodnene domnievať, že žalobca mal

minimálne v uvedenom období (10/04-11/06) príjem vyplácaný v hotovosti. Vzhľadom na vyššie uvedené
odôvodnenie súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k jednotlivým obdobiam, na ktoré poukázala
žalovaná, v ktorých podľa jej názoru nemal žalobca dostatočný príjem na splácanie predmetných úverov
(viď napríklad písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 5.9.2023, č.l. 527-532). Poukazuje najmä na záver,
podľa ktorého na úhradu predmetných úverov započítal ako plnenie žalovanej sumu v celkovej výške
41.923,33 eura (viď najmä body 39., 42., 44. a 45. odôvodnenia súdu prvej inštancie). Vychádzajúc z

uvedeného je potom najmä s ohľadom na preukázaný príjem žalobcu (pokiaľ by sa zobral do úvahy len
príjem od zamestnávateľov vyplácaný bezhotovostne, dôchodok alebo poistenie) možno konštatovať,
že bolo v jeho majetkových možnostiach splácať predmetné úvery vo zvyšnej časti (t.j. v časti 43.635,41
eura vypočítanej ako rozdiel celkovej splatenej sumy na predmetných úveroch a plnenia žalovanej),
keďže v rozhodnom období (t.j. od 17.8.2005 do 26.2.2018) bol vykonaným dokazovaním preukázaný

príjem žalobcu vo výške 94.341,- eur. Žalovaná zdôrazňovala, že v roku 2005 nemal žalobca žiadny
príjem, resp. peňažné prostriedky vedené na bankovom účte predstavovali sumy čerpaných úverov.
Prvoinštančný súd v tejto súvislosti konštatoval, že s hotovostnými vkladmi sa vysporiadal v bode 49.
odôvodnenia, pričom žalobca v období od 17.8.2015 do 31.12.2015 vložil na daný účet sumu 80.000,-
Sk a žalovaná sumu 8.900,- Sk, splátky predmetných úverov boli uhradené v celkovej sume 13.573,39

Sk, t.j. v nižšej výške. Naopak v roku 2006 boli uhradené splátky úverov v celkovej sume 152.834,63 Sk,
pričom však okrem príjmu žalobcu vo výške 2.549,- Sk boli v období od 1.1.2006 do 31.12.2006 vložené
peňažné prostriedky zo strany žalobcu v sume 39.610,- Sk a zo strany žalovanej v sume 50.000,- Sk,
t.j. možno konštatovať, že splátky predmetných úverov v tomto období boli hradené zo súm čerpaných
úverov (resp. zo zostatku peňažných prostriedkov na bankovom účte z predchádzajúceho obdobia).

23. V nasledujúcich obdobiach mal preukázané, že žalobca mal dostatočný príjem, a to aj po prípadnom
zohľadnení výdavkov na svoju spotrebu, na ktoré poukázala žalovaná za časť roku 2011 (viď č.l. 556).
V tejto súvislosti nie je relevantné tvrdenie žalovanej, že žalobca neprispieval na domácnosť a bol
takpovediac vyživovaný zo strany žalovanej. Jedná sa o tvrdenia, ktoré žalovaná ničím nepodložila,

nenavrhla vykonať žiadny dôkaz. Súd však uvádza, že aj v prípade ich preukázania by nemali pre
prejednávaný prípad žiadny význam, nakoľko ich neuplatnila ako kompenzačnú námietku. Pri porovnaní
výšky príjmov žalobcu (len príjmov od zamestnávateľov a dôchodku, resp. poistenia) a výšky splátok
predmetných úverov v nasledujúcich obdobiach tak možno konštatovať, že žalobca mal dostatočný
príjem na ich čiastočnú úhradu (okrem hotovostných vkladov uskutočnených za rozhodujúce obdobie

v celkovej sume 14.331,58 eura, viď bod 45. odôvodnenia), konkrétne v roku 2007 mal príjem v sume
3.225,- eur a splátky podľa zmlúv o úvere boli vo výške 8.188,80 eura (t.j. 682,40 eura x 12 mesiacov),
v roku 2008 v sume 3.442,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2009 v sume 11.063,-
eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2010 v sume 13.543,- eur a splátky boli vo výške
8.188,80 eura, v roku 2011 v sume 6.003,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2012 v

sume 12.122,- eur a splátky boli vo výške 8.188,80 eura, v roku 2013 v sume 7.266,- eur a splátky boli
vo výške 8.188,80 eura, v roku 2014 v sume 6.335,- eur a splátky boli vo výške 7.549,69 eura (úver zo
dňa 24.1.2006 bol splatený dňa 27.10.2014, viď č.l. 371), v roku 2015 v sume 5.554,- eur a splátka bola
vo výške 4.354,08 eura (t.j. 362,84 x 12 mesiacov), v roku 2016 v sume 7.978,- eur a splátka bola vo
výške 4.354,08 eura, v roku 2017 v sume 11.414,- eur a splátka bola vo výške 4.354,08 eura a v roku

2018 v sume 6.312,- eur a splátka bola vo výške 725,68 eura (úver zo dňa 24.1.2006 bol splatený dňa
26.2.2018, viď č.l. 370). Prvoinštančný súd dal do pozornosti, že pokiaľ by aj všetky vklady v hotovosti
na účet žalobcu (z ktorého boli hradené splátky predmetných úverov) započítal ako plnenie žalovanej,
predstavovali by sumu 56.254,91 eura, t.j. nedosahovali by ani sumu istín predmetných úverov, ktorá
je vo výške 62.570,54 eura (viď aj prehľad žalovanej z č.l. 293-297, podľa ktorého mala vložiť na účet

žalobcu sumu 60.456,06 eura). Z uvedeného je teda zrejmé, že v časti sa na splácaní predmetných
úverov podieľal žalobca.24. Žalovaná spochybnila rozsah, v akom boli peňažné prostriedky na účte žalobcu použité na splácanie
úvery, a to s odôvodnením, že tieto peňažné prostriedky žalobca priebežne konzumoval, pričom za
príklad uviedla obdobie od 1.7.2011 do 25.10.2011 s rozpisom jednotlivých položiek (viď č.l. 554-558) V

tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že skutkové tvrdenie ako prostriedok procesného útoku
(spochybňujúce účel použitia peňažných prostriedkov na účte žalobcom) nebolo žalovanou uvedené
včas, z ktorého dôvodu naň neprihliadol s poukazom na ustanovenie § 153 CSP. Žalovaná uvedené
skutkové tvrdenie v konaní uviedla až v písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2023 (č.l. 554-558), t.j. po
rozhodnutí súdu prvej inštancie, pričom neuviedla dôvod, ktorý by jej bránil ho predložiť už skôr, t.j.

v zmysle výzvy podľa § 167 CSP (viď uznesenia zo dňa 16.10.2020 a zo dňa 14.12.2020, č.l. 36 a
č.l. 48), resp. v priebehu konania po vykonaní dokazovania výpismi z účtu žalobcu (č.l. 109-218) na
pojednávaní zo dňa 17.1.2022 (č.l. 283-287). V priebehu konania (do rozhodnutia súdu prvej inštancie)
síce žalovaná zotrvala na stanovisku, že žalobca nesplácal predmetné úvery zo svojich peňažných
prostriedkov, neuviedla však žiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by svoje tvrdenie preukazovala.

25. V zmysle právneho záveru odvolacieho súdu bolo potrebné započítať žalovanou zaplatenú časť
úverov na platenie úveru ako celku, teda nielen istiny úveru ale aj úroku z úveru. Za týmto účelom
vyzvalžalobcunapredloženiesplátkovýchkalendárovpredmetnýchúverov,ktorévšakžalobcanedoložil
s odôvodnením, že tieto nemá k dispozícii (viď č.l. 619). Navyše súd poznamenal, že žalobca až v
odvolacomkonaníuviedolcelkovúsumubezdôvodnéhoobohatenia(85.558,74eura),pričomnazáklade

dispozičnéhooprávneniasižalobouuplatnillennároknazaplateniesumy62.570,54eurapredstavujúcej
istinypredmetnýchúverov.Vychádzajúczjehoargumentácie,keďuviedol,žezohľadnilčiastočnéúhradu
zostranyžalovanej(bezuvedeniakonkrétnejsumytýchtoúhrad)súdvyzvalžalobcunadoplneniežaloby
o jednoznačné a úplné opísanie podstatných a rozhodujúcich skutočností, z ktorých vyplýva žalobou
uplatnený nárok (č.l. 606). Podaním zo dňa 13.5.2024 žalobu doplnil tak, že žalovaná suma 62.570,54

eura predstavuje časť sumy bezdôvodného obohatenia žalovanej vo výške 74.436,58 eura, a to pri
súčasnom zohľadnení sumy 11.122,16 eura predstavujúcej vklady žalovanej vykonané na jednotlivé
splátky predmetných úverov, keďže celkovo bola žalobcom na splatenie predmetných úverov zaplatená
suma 85.558,74 eura. Bolo na žalobcovi, aby uviedol podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia na
preukázanie svojho nároku, pričom až na základe výzvy súdu (uskutočnenej až po prvom rozhodnutí

súdu prvej inštancie) špecifikoval výšku úhrad žalovanej za účelom splácania predmetných úverov. V
konaní bolo preukázané a nesporné, že žalovaná uhradila na predmetné úvery sumu 20.992,06 eura
(viď bod 39. odôvodnenia, ako aj body 76. a 80. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu).

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobca si uplatnil nárok

na bezdôvodné obohatenie vo výške 62.570,54 eura (t.j. len vo výške istín predmetných úverov, ako
to vyplýva z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 17.1.2022, č.l. 286), až v
neskoršom priebehu konania (viď č.l. 610) uviedol, že si ju uplatnil v nižšej sume ako predstavuje
celková suma žalobcom zaplatená na splatenie predmetných úverov 74.436,58 eura, a to na základe
dispozičného oprávnenia. Vychádzajúc z uvedeného tak nie je možné započítať jednotlivé platby zvlášť

na istinu a zvlášť na úrok, nakoľko zo strany žalobcu neboli jednak doložené splátkové kalendáre
preukazujúce zložky jednotlivých splátok úveru (t.j. aká časť pripadá v každej splátke na istinu a aká časť
na úrok), ale najmä z dôvodu, že žalobca nešpecifikoval, akú časť bezdôvodného obohatenia si uplatnil.
Pokiaľ argumentuje, že po uznaní časti úhrad zo strany žalovanej predstavuje bezdôvodné obohatenie
sumu 74.436,58 eura (viď č.l. 610), bolo potrebné uviesť, z ktorých splátok úverov pozostáva žalovaná

suma 62.570,54 eura, resp. inak povedané, či predstavuje len sumu zaplatených splátok v časti istiny,
alebo ak aj v časti úrokov, za ktorého obdobie si túto sumu ním uhradených splátok úverov uplatňuje. Len
v takom prípade by bolo možné zohľadniť jednotlivé zistené a preukázané úhrady zo strany žalovanej a
započítať na istinu a na úrok. Súd však konštatuje, že ani po výzve žalobca neuviedol, z čoho pozostáva
žalovaná suma bezdôvodného obohatenia.

27. Takisto sa nemožno stotožniť s výkladom žalobcu, podľa ktorého pri uplatnení nároku žalobou
zohľadnil úhrady zo strany žalovanej. V prvom rade súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že
od začiatku konania žalobca popieral, že by sa žalovaná akýmkoľvek spôsobom podieľala na úhrade
splátok úveru, pričom až na základe výzvy súdu na doplnenie žaloby uznal úhrady žalovanej v sume

11.122,16 eura (viď č.l. 610). Pokiaľ si teda žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
v sume 62.570,54 eura a nedoplnil, z akých konkrétnych zložiek pozostáva (t.j. ako už bolo uvedené
vyššie, o ktoré konkrétne plnenia, resp. platby splátok predmetných úverov sa jedná), je potrebné za
súčasného preukázania platieb zo strany žalovanej tieto odpočítať od celkovej žalovanej sumy, t.j.nie z celkovej sumy bezdôvodného obohatenia, ako to navrhoval žalobca, keďže čiastočné úhrady zo
strany žalovanej už zohľadnil tým, že sa nedomáha celej sumy bezdôvodného obohatenia (viď písomné
vyjadrenie, č.l. 609-611). Zároveň vychádzajúc z uvedeného výkladu nebolo možné postupovať podľa

právneho záveru prezentovaného odvolacím súdom ohľadom započítania platieb žalovanej (viď bod
80. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu), keďže žalobca nepreukázal, z čoho (z akých zložiek)
pozostáva žalovaná suma, t.j. či pozostáva aj z platieb uskutočnených za účelom úhrady úrokov úverov,
resp. ak áno, úrokov z ktorej konkrétnej splátky. Záverom prvoinštančný súd konštatoval, že sa možno
stotožniť s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej s poukazom na ustanovenie § 566 ods. 2 Občianskeho

zákonníka sa čiastočné plnenia započítavajú najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.
V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná ako dlžníčka určila inak, z ktorého dôvodu je potrebné
uzavrieť, že úhrady z jej strany boli započítané na istinu, preto má súd za to, že uskutočnené úhrady na
bankový účet žalobcu (okrem vkladov uskutočnených samotným žalovaným, viď bod 45. odôvodnenia)
je potrebné odpočítať od sumy 62.570,54 eura predstavujúcej istinu predmetných úverov.

28. Na základe vyššie uvedených skutočností prvoinštančný súd žalobe čiastočne vyhovel a žalovanej
uložil v zmysle § 456 Občianskeho zákonníka povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo
výške 20.647,21 eura, ktorá predstavuje majetkový prospech žalovanej získaný plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol. Čo sa týka lehoty na plnenie, súd prvej inštancie podľa § 232 ods. 3 CSP určil
dlhšiu lehotu na plnenie (tridsať dní), a to aj napriek tomu, že o to žalovaná nepožiadala. Uvedený

postup súd prvej inštancie odôvodnil výškou uloženej sumy. Zároveň žalobcovi priznal aj nárok na
úroky z omeškania vo výške 5% ročne, ktorých výška je v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to z uloženej sumy, avšak až od
30.10.2020 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vychádzajúc z judikatúry (37/2006 ZSP) pri nároku na
vydaniebezdôvodnéhoobohatenianiejevymedzenýčasplnenia,zktoréhodôvodujepotrebnévzmysle

ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné
obohatenie vydať prvý deň potom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi
už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; zročnosť pohľadávky nastane deň po
doručení tejto žaloby žalovanému. V prejednávanom prípade žalobca nepreukázal doručenie výzvy na
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej pred podaním žaloby, z ktorého dôvodu v zmysle vyššie

uvedeného výkladu sa žalovaná dostala do omeškania dňa 30.10.2020, keďže žaloba jej bola doručená
dňa 29.10.2020.

29. Prvoinštančný súd skonštatoval, že argumentáciu žalovanej týkajúcu sa platenia všetkých nákladov
na domácnosť za žalobcu (viď dupliku, č.l. 54) neposúdil ako vzájomnú žalobu ako ani jej procesnú

obranu. Z podania nebolo zrejmé, či sa domáha nejakého nároku, resp. voči nemu uplatňuje svoj
kompenzačný nárok (t.j. či žiada započítanie vzájomnej pohľadávky), nakoľko svoje tvrdenie žiadnym
spôsobom neodôvodnila. Uvedená námietka zo strany žalovanej bola následne upravená v ďalšom
písomnom vyjadrení (viď č.l. 288 a nasl.), takisto však bez bližšej špecifikácie, poukázala len na
správanie žalobcu voči nej a že ak by mu účtovala dané náklady, mal by jej zaplatiť sumu 46.200,- eur.

Možnotedauzavrieť,žežalovanásiuvedenýmipodaniamineuplatnilazaplatenievzájomnejpohľadávky,
podania nespĺňali náležitosti kompenzačnej námietky žalovanej. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
skonštatoval, že uvedená námietka (na základe písomného vyjadrenia zo dňa 10.1.2022) bola zo strany
žalovanej uplatnená podľa § 153 CSP po sudcovskej koncentrácii konania a preto na ňu súd neprihliadol
s poukazom na hospodárnosť konania. Dodal, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná popiera nárok

žalobcu, musela by sa svojho nároku domáhať vzájomnou žalobou podľa § 147 ods. 2 CSP, jej podania
však nespĺňajú náležitosti riadneho podania v zmysle ustanovení § 127 a § 132 a nasl. CSP, z ktorého
dôvodu na ne nebolo možné prihliadať. Súd na záver uvádza, že po rozhodnutí odvolacieho súdu
žalovaná na vyššie uvedenej argumentácii nezotrvala.

30. Súd prvej inštancie uviedol, že hoci vykonal dokazovanie znaleckým posudkom znalca Ing. Jozefa
Vlčeja č. 149/2020 zo dňa 11.12.2020, v rámci hodnotenia dokazovania a rozhodnutia vo veci samej
ho nebral do úvahy, z ktorého dôvodu sa nezaoberal námietkou žalovanej, podľa ktorej sa jedná o
nezákonný dôkaz. Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nebolo rozhodujúcim zistenie hodnoty
predmetnej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej, resp. zistenie jej zhodnotenia od momentu začiatku

rekonštrukcie, ale len tá skutočnosť, či žalobca plnil v prospech žalovanej (resp. v akom rozsahu plnil). Z
uvedených dôvodov súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom znalca, ktorý vypracoval
uvedený znalecký posudok.31. Čo sa týka návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom svedka C. I. (zamestnanca G.,
J.), prvoinštančný súd uviedol, že jeho výpoveďou by neboli preukázané skutočnosti relevantné pre
rozhodnutie vo veci. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, kto bol v jednotlivých prípadoch vkladateľom, resp.

prevodcom na účet žalobcu (t.j. či ním bol žalobca, žalovaná alebo iný subjekt). V prípade hotovostných
vkladov bez uvedenia údaja o vkladateľovi bolo na žalobcovi, aby uvedenú skutočnosť preukázal, za
ktorým účelom navrhol vykonať dokazovanie (viď bod 43. odôvodnenia), návrh na výsluch daného
svedka však nepodal. Súd prvej inštancie dodal, že výsluchom svedkov A. B., C. B. a C. C. (t.j. detí
žalobcu a žalovanej) nebolo preukázané, či predmetné úvery splácala žalovaná alebo žalobca, resp. či

medzi nimi existovala nejaká dohoda týkajúca sa ich splácania. Svedkovia síce zhodne uviedli, že sa
podieľali na rekonštrukcii predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, ale výlučne svoju prácou,
finančne žalobcovi ani žalovanej neprispievali. Takisto svedkovia zhodne uviedli, že neboli prítomní pri
uzatváraní samotnej Zmluvy o budúcej zmluve, resp. aj o predzmluvných rokovaniach medzi stranami
sporu sa dozvedeli až dodatočne.

32. Prvoinštančný súd sa takisto bližšie nezaoberal ďalšími dôkazmi vykonanými na návrh žalovanej
(t.j. napríklad oznámením o zrušení trvalého pobytu alebo priestupkovým spisom Mestskej polície
Skalica), ktoré na jednej strane mali poukázať na správanie žalobcu voči žalovanej, na druhej strane
však pre rozhodnutie v danej veci nemali právny význam. Prvoinštančný súd preto zamietol návrhy
žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov F. C. a C. E.. Pokiaľ ide o námietku žalovanej,

ktorá konanie žalobcu (resp. ním uplatnený nárok) označila za rozporné s dobrými mravmi, súd prvej
inštancie uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje taký výkon práv a
povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, ako aj s
princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. V prípade dobrých mravov sa teda jedná o
elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, všetko vo vhodnej

miere a únosnosti. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možné odoprieť
ochranu aj takému výkonu práva, ktorý sa ocitne v rozpore s dobrými mravmi. Znamená to, že s
prihliadnutím na okolnosti spočívajúce v osobe alebo pomeroch účastníka, ktoré svojou závažnosťou
mimoriadny ohľad vyžadujú, je dôvod na nepriznanie uplatňovaného nároku. Je však nevyhnutné dbať
o to, aby ten, kto sa dobrých mravov dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi (R 39/1986).

Vychádzajúc z uvedeného výkladu prvoinštančný súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním nemal
preukázané také konanie žalobcu, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaná argumentovala, že sa dostala do závislého a podriadeného postavenia voči žalobcovi
tým, že zabezpečovala pravidelné dopĺňanie peňažných prostriedkov na splácanie predmetných úverov,
ich využitie však nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť, nakoľko nemala dispozičné oprávnenie k

bankovému účtu žalobcu. Zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobca býval v jej domácnosti bez toho,
aby jej uhrádzal nájom alebo príspevok na domácnosť. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa
v prejednávanej veci domáha vydania bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej z dôvodu, že zo
svojhoúčtuuhrádzalsplátkypredmetnýchúverovpoužitýchnafinancovanierekonštrukcienehnuteľností
vo vlastníctve žalovanej. Pokiaľ svoje tvrdenie o porušení dobrých mravov žalovaná založila aj na

skutočnosti, že žalobca nesplácal predmetné úvery a svojím nárokom sa domáha úhrady, súd odkazuje
na vyššie uvedené odôvodnenie, podľa ktorého posúdil nárok žalobcu za čiastočne dôvodný (t.j. že
žalovaná sa bezdôvodne obohatila), avšak len z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom,
t.j. nebolo v konaní preukázané, že by sa žalobca domáhal zaplatenia sumy, ktorú preukázateľne
neuhradil na splátkach predmetných úverov, preto nie je možné jeho konanie posúdiť ako konanie v

rozpore s dobrými mravmi. Ohľadom vyššie popísaného konania žalobcu, ktoré žalovaná považuje
za rozporné s dobrými mravmi, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nepreukázala, že by bola v
podriadenom, resp. v závislom postavení voči žalobcovi, pričom za týmto účelom nenavrhla vykonať
ani žiadne dôkazy. Naopak z vykonaného dokazovania vyplýva, že spolu so žalovaným tvorili pätnásť
rokov pár (druh - družka), pričom žalovaná neuviedla také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

rovnocenné postavenie partnerov. Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedené tvrdenie žalovanej
nepreukazuje priestupkový spis Mesta D., nakoľko spáchanie priestupku žalobcom voči žalovanej
považuje za ojedinelé pochybenie žalobcu. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že samotné rozhodnutie
žalobcu neumožniť žalovanej disponovať s jeho bankovým účtom na stanovenie záveru o podriadenom
postavení žalovanej voči žalobcovi nepostačuje. Rozhodnutie obdobného typu je závislé od dohody

partnerov, pričom ho nemožno bez ďalšieho považovať za konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými
mravmi. To isté platí aj pre prípad spoločného bývania a s tým spojeného uhrádzania výdavkov na
bývanie, stravu ako aj ďalšie potreby (napríklad dovolenky); konkrétne je na dohode partnerov, ako sa
budú na úhrade výdavkov podieľať. Prvoinštančný súd uviedol, že v konaní nemal preukázanú takútodohodu a teda nie je možné posúdiť, či a v akom rozsahu sa žalobca mal na uvedených výdavkoch
podieľať a či tak aj robil. Dodáva, že ak by bolo preukázané, že žalovaná v prospech žalobcu plnila bez
právneho dôvodu, bolo na nej, aby svoj nárok riadne uplatnila, t.j. nebolo by možné také konanie žalobcu

(ak by bolo preukázané) považovať za rozporné dobrými mravmi (k tomu pozri bod 57. odôvodnenia).

33. Žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 4.9.2024 namietla postup
súdu prvej inštancie, ktorý odročil pojednávanie za účelom poskytnutia dodatočnej lehoty na doplnenie
žaloby, s poukazom na ustanovení § 183 CSP a § 153 CSP (viď zápisnicu o pojednávaní zo dňa

4.9.2024, č.l. 619-620, ako aj zvukovú nahrávku z pojednávania). Prvoinštančný súd však skonštatoval,
že uvedeným procesným postupom neboli podľa jeho názoru porušené práva žalovanej na spravodlivý
súdny proces. Mal za to, že je v plnej kompetencii súdu neprihliadnuť na neskôr uplatnené prostriedky
procesného útoku alebo procesnej obrany, ako ich aj akceptovať, pričom záleží od voľnej úvahy súdu
v závislosti od osobitostí konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci súd uznesením vyzval žalobcu
na doplnenie žaloby, ktorú povinnosť si síce žalobca splnil (viď č.l. 609-611), na pojednávaní však súd

usmernil žalobcu (resp. jeho právneho zástupcu), že doplnenie žaloby je neúplné, za ktorým účelom mu
na jeho žiadosť poskytol ďalšiu lehotu na doplnenie podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení,
a to v zmysle ustanovenia § 181 ods. 4 CSP, a to aj napriek tomu, že si to vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania. Súd poukázalaj na osobitosti konkrétneho prípadu, kde bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie a vzhľadom na skutkovú situáciu nebolo možné s poukazom na plynutie času viaceré

skutočnosti preukázať (napríklad postup pri zapisovaní údajov o platiteľovi na bankový účet v prípade
vkladu hotovosti). Zároveň súd prvej inštancie poukázal na prejavený záujem strán sporu o mimosúdne
rokovania (viď napríklad zápisnicu o pojednávaní zo dňa 25.9.2023, č.l. 543, ako žiadosť žalovanej zo
dňa 4.10.2023, č.l. 560). V súvislosti s písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 30.10.2024 (č.l. 622-626)
súd prvej inštancie skonštatoval, že obsahuje len zhrnutie už vyslovených skutkových tvrdení či právnej

argumentácie žalobcu týkajúcej sa premlčania, t.j. nejedná sa o nové skutkové tvrdenia či návrhy na
vykonanie dokazovania, ku ktorým by bolo potrebné zo strany žalovanej sa vyjadrovať (viď napríklad
písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.9.2023, ktorého obsahom je okrem iného právna argumentácia
týkajúca sa premlčania).

34. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 3 CSP a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 34%, nakoľko mala vo veci čiastočný
úspech. V zmysle uvedeného bola žalovaná úspešná v rozsahu 67% a žalobca v rozsahu 33%,
úspešnejšia bola teda žalovaná. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle

§ 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane (či už úplné
alebo čiastočné) v konaní nebola tvrdená, pričom ju nezistil ani súd. Na záver prvoinštančný súd dodal,
že trovy konania tvoria jeden celok, t.j. po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu rozhoduje o
nároku na náhradu trov celého konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci, pričom pre
rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je podstatný celkový úspech strany v spore (§ 255

CSP). O výške náhrady trov prvoinštančného aj odvolacieho konania súd rozhodne v zmysle § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

35. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany.

36. Žalobca v podanom odvolaní smerujúcom proti výrokom II. a III. predmetného rozsudku uplatnil
odvolacie dôvody, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h)

CSP), pričom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 62.570,54 eur spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 30.10.2020 do zaplatenia
a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

37. Podľa žalobcu z výpisov jeho účtu, ktorý si zabezpečil súd prvej inštancie, je preukázané, že
žalobca pravidelne uhrádzal mesačné splátky úverov zo svojho osobného účtu, zo svojich výlučných
finančných prostriedkov. Z vykonaného dokazovania možno ustáliť, že predmetné úvery, ktoré boliposkytnuté a použité výhradne na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovanej, boli
splatené v celkovej výške 85.558,74 eur. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie je v časti vnútorne
rozporné a neodôvodnené, pričom vytýka súdu, že bez akéhokoľvek dôkazu prijal záver, že vklady

finančných prostriedkov na osobný účet žalobcu, súdom opísané v bode 44 rozsudku boli 1. vykonané
žalovanou, 2. jednalo sa o finančné prostriedky žalovanej a 3. boli žalovanou vložené na osobný
účet žalobcu za účelom uhradenia jednotlivých úverových splátok. Toto tvrdenie súdu pritom nie je
možné vyvodiť zo žiadneho dôkazu, uvedený záver prijal súd len na základe tvrdení žalovanej, ktoré
však boli žalobcom rozporované. Žalobca zdôraznil, že tvrdenia žalovanej boli v priebehu dokazovania

spochybnené, prípadne vyvrátené, čím bola do značnej miery spochybnená dôveryhodnosť všetkých
tvrdení žalovanej. Podľa žalobcu súd neaplikoval rovnaký meter na posudzovanie miery a kvality
dôkazného bremena žalobcu a žalovanej. V bode 43 rozsudku súd konštatuje, že čo sa týka vkladov bez
uvedenia konkrétneho vkladateľa, bolo na žalobcovi, aby preukázal za akým účelom boli uskutočnené,
t.j. aby preukázal, že sa jednalo o jeho vlastné finančné prostriedky. Rovnako však už nepostupoval súd
pri hodnotení dôkazného bremena žalovanej v súvislosti s vkladmi, pri ktorej nebola žiadna poznámka

o vkladateľovi, keď v tejto súvislosti už súd nevyžadoval od žalovanej žiadny dôkaz o tom, že vkladané
finančné prostriedky boli vkladané žalovanou a že to boli jej finančné prostriedky za účelom úhrady
úverových splátok, pričom súd posúdil ako plnenie žalovanej vklady na účet žalobcu v rozhodnom
období v celkovej sume 16.558,87 eur. Tento záver však nevyplýva z vykonaného dokazovania, resp.
je v rozpore s vykonaným dokazovaním a žalobcovi nie je zrejmé, aké myšlienkove pochody viedli súd

k tomu, aby takýmto univerzálnym spôsobom podriadil všetky vklady finančných prostriedkov (vynímajúc
vklady s poznámkou vkladateľa A. B.) pod vklady finančných prostriedkov vo vlastníctve žalovanej
realizovaných žalovanou za účelom úhrady úverových splátok. Žalobca pritom konkrétne uviedol, ktoré
splátky realizovala žalovaná za účelom úhrady úverových splátok, pričom sa to týkalo výlučne ním
označených čiastok a nemožno z neho vyvodiť žiadne iné súdom dovodené skutočnosti. Z uvedeného

dôvodu považuje žalobca za arbitrárny záver súdu, že platby označené v bode 44 rozsudku boli
vykonané žalovanou, že sa jednalo o jej finančné prostriedky a že ich vložila žalovaná na osobný účet
žalobcu za účelom úhrady jednotlivých úverových splátok. V konečnom dôsledku boli závery súdu prvej
inštancie prijaté v bode 44 rozsudku spochybnené a vyvrátené samotným súdom v bode 47 rozsudku,
keď súd skonštatoval, že tvrdenie žalovanej, že žalobcovi odovzdávala časť peňažných prostriedkov,

z ktorých boli hradené splátky predmetných úverov z bankového účtu žalobcu v hotovosti do jeho rúk,
žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, hoci dôkazné bremeno ležalo na nej. Žalobca v konaní
tvrdil, že vklady finančných prostriedkov na svoj účet, bez označenia vkladateľa, či inej poznámky,
realizoval sám a jednalo sa o finančné prostriedky žalobcu získané prevažne z jeho pracovnej činnosti.
Naopak žalovaná v konaní tvrdila, že sa jednalo o jej finančné prostriedky, ktoré dávala žalobcovi pred

bankou a žalobca ich následne vložil na svoj účet, prípadne sa jednalo o jej finančné prostriedky, ktoré
išli spolu vložiť na účet žalobcu a z neznámeho dôvodu nebol na potvrdení o vklade uvedený žiaden
vkladateľ. K týmto tvrdeniam zaujal súd prvej inštancie stanovisko uvedené v bode 47 rozsudku s tým,
že žalovaná tieto tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázala. Žalobca potom nerozumie, ako mohol
súd započítať vklady s neznámym vkladateľom na platby žalovanej za účelom uhradenia úverových

splátok (bod 44 rozsudku) a vzápätí tieto označiť ako žalovanou nepreukázané (bod 47 rozsudku). Treba
prisvedčiť záveru súdu v uvedenom bode 47 rozsudku, že žalovaná nepreukázala, že by vkladala na
účet žalobcu finančné prostriedky bez poznámky či označenia vkladateľa.

38. Aj keby súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany nepreukázali vlastníctvo k finančným

prostriedkom, ktoré boli na daný účet žalobcu vložené bez poznámky, nič to nemení na tom, že žalobca
v rozhodnom období disponoval finančnými prostriedkami v dostatočnom množstve na to, aby jednotlivé
mesačné splátky úverov platil zo svojich výlučných prostriedkov (bod 48 rozsudku). S poukazom na bod
49 rozsudku odvolateľ uviedol, že bolo nesporne dôkazným bremenom žalovanej preukázať, že nielen
vkladala finančné prostriedky na osobný účet žalobcu, ale najmä, že ich tam vkladala za účelom úhrady

jednotlivých úverových splátok, čo žalovaná v konaní nijakým spôsobom nepreukázala.

39. V súvislosti so započítaním žalovanou realizovaných vkladov na jednotlivé úverové splátky žalobca
poukázal na závery odvolacieho súdu v uznesení č.k. 24Co/90/2022-479 zo dňa 15.2.2023 bod 80,
podľa ktorých žalovanou zaplatenú časť úverov je potrebné započítať na platenie úveru ako celku, teda

nielen istiny úveru, ale aj úroku z úveru. Skutkový stav a dôkazná situácia sa v tejto súvislosti nijakým
spôsobom nezmenila, preto žalobca považuje za nedôvodné a nesprávne tvrdenie súdu, že v danej
veci nebolo možné postupovať podľa právneho záveru prezentovaného odvolacím súdom ohľadne
započítania platieb žalovanej (bod 55 rozsudku). Právny záver odvolacieho súdu bol vyjadrený určitoa presne a bol náležite vysvetlený a pre súd prvej inštancie právne záväzný. Súdna prax a teória
akceptuje v zásade len 3 prípady, kedy právny názor súdu vyššej inštancie netreba slepo nasledovať,
1. kedy po vrátení veci vyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré odôvodňujú odklon od právneho názoru, 2.

keď určitá súdna autorita na danú právnu otázku zaujme iný názor a 3. ak príde k zmene legislatívy. Ani
jeden z uvedených prípadov sa však nevzťahuje na toto konanie, preto žalobca považuje na nesprávne
a neodôvodnené nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu.

40. Žalovaná v podanom odvolaní smerujúcom (po jeho oprave) proti výroku I. a III. uplatnila odvolacie

dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, pričom sa domáhala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a žalobu žalobcu odmietol, eventuálne aby žalobu zamietol, pričom žiadala
o oslobodenie od súdneho poplatku s poukazom na svoje majetkové a príjmové pomery.

41. Ako prvé odvolateľka namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď prvoinštančný súd vyhodnotil
jej námietku premlčania ako nedôvodnú s poukazom na bod 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Poukázala na to, že záložné právo podľa V-151/2006 v deň uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve
neexistovalo. Nie je preto možné súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý akceptoval
moment začatia plynutia premlčacej doby, od momentu výmazu ďalšieho záložného práva podľa
V-151/2006. Tvrdenie súdu prvej inštancie v bode 32 rozsudku, že pri stanovení rozhodného dátumu
zániku záložného práva pôvodne (t.j. pred rozhodnutím odvolacieho súdu) vychádzal zo zhodných

tvrdení strán sporu, je nepreskúmateľné. Na žiadnom mieste v rozsudku sa nenachádza údaj o tom, že
by pred rozhodnutím odvolacieho súdu sporové strany uviedli zhodné tvrdenie, týkajúce sa momentu
začatiaplynutiapremlčacejdobyodmomentuvýmazuďalšiehozáložnéhoprávapodV-151/2006.Pokiaľ
prvoinštančný súd v bode 32 odôvodnenia tvrdí, že žalovaná mala uviesť nové skutkové tvrdenia,
s týmto nesúhlasí, ona kontinuálne uvádzala vždy rovnaké skutkové okolnosti, t.j. že podmienkou pre

uzatvorenie darovacej zmluvy bolo, že žalobca bude úver splácať, avšak žalobca úver nesplácal. Nemá
teda vedomosť o tom, aké nové skutkové tvrdenia mala uviesť. Za nezrozumiteľné označila tiež tvrdenie
prvoinštančného súdu v bode 33 rozsudku, že pre posúdenie plynutia premlčacej doby, v danom prípade
je irelevantný moment zriadenia záložných práv k predmetným nehnuteľnostiam, ale ich existencia vo
vzťahu ku konkrétnemu záložnému veriteľovi, t.j. k G. J.. Toto tvrdenie označila za nezrozumiteľné.

V prvom rade táto skutočnosť nevyplýva zo zmluvy o budúcej zmluve, v druhom rade takéto tvrdenie
neprezentoval dokonca ani žalobca. Zo strany súdu ide tak o umelo vytvorenú konštrukciu skutkového
a právneho stavu veci, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná nemôže súhlasiť ani
s tvrdením súdu prvej inštancie v bode 33 rozsudku, že pokiaľ zmluvné strany neuviedli niečo iné,
uvedená podmienka o výmaze ťarchy záložného práva sa viaže aj na prípadné iné záložné právo voči

tomu istému záložnému veriteľovi. Za použitia interpretácie reductio at absurdum je nutné konštatovať,
že dané odôvodnenie je absolútne neudržateľné, keď súd naviazal beh premlčacej doby na akékoľvek
záložné právo zriadenia nehnuteľnosti v prospech G. H. I., J.. Ide o zjavne nesprávne právne posúdenie
obsahu zmluvy o budúcej zmluve. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 33 rozsudku poukazuje na postoj
žalovanej, ktorá pôvodne nerozporovala skutkové tvrdenia žalobcu, že darovacia zmluva v zmysle

zmluvy o budúcej zmluve sa mala uzatvoriť po splatení spoločných úverov a po výmaze všetkých
záložných práv, uvedené tvrdenie súdu je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, keď nepoukazuje na
žiadne jej konkrétne písomné alebo ústne podanie, kde by takú skutočnosť uviedla. Z poukázaného
znenia žaloby je zrejmé, že aj žalobca si bol vedomý toho, že zmluva o budúcej zmluve bola naviazaná
na v tom čase zapísané záložné právo na LV. Z poukázaného obsahu prvého podania žalovanej zo dňa

23.11.2020jenepochybné,žeonavždyuvažovalaoprávejednomúvereexistujúcomvčaseuzatvorenia
zmluvy o budúcej zmluve. Aj zo znenia textu zmluvy o budúcej zmluve vyplýva, že sa v nej jednoznačne
hovorí o ťarche, práve jednej v tom čase zapísanej na LV č. XXXX. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie
nie je preskúmateľné, na základe ktorej formulácie vyvodil, že môže ísť o hocijaké záložné právo
zapísané v prospech G. J., keď takáto formulácia v predmetnej zmluve o budúcej zmluve absentuje.

Argumentácia súdu prvej inštancie v bode 33 rozsudku tak nemá oporu v podaniach žalovanej, dokonca
ani v žalobe žalobcu, a ani v zmluve o budúcej zmluve. Nesprávny je aj záver súdu, že na účely
premlčania nemožno za začiatok plynutia premlčacej lehoty vychádzať z jednotlivých splátok, keďže
vo vzťahu k druhému úveru nebola uzatvorená žiadna dohoda ani žiadna zmluva o budúcej zmluve,
teda premlčacia lehota začala plynúť u každej jednotlivej splátky. S poukazom na uvedené potom nie

je možné súhlasiť so zisteným skutkovým stavom zo strany súdu prvej inštancie, ako to súd uvádza
v bode 35 rozsudku.42. Odvolateľka pokračovala, že nie je pravdivé ani tvrdenie súdu, že by v konaní malo byť nesporné, že
predmetné úvery boli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej,
čo má vyplývať zo zhodných tvrdení strán sporu (bod 36 rozsudku). V podaní zo dňa 14.11.2023

podrobnearozsiahlouviedla,ktoréfinančnéprostriedky,vakomobdobíavakýchsumáchpoužilžalobca
výlučne pre svoje osobné potreby, pričom žalobca sa k týmto tvrdeniam nevyjadril, nerozporoval ich.
Správne tak malo byť medzi účastníkmi nesporné, že minimálne suma 3.006,89 eur bola použitá na iný
účel, než rekonštrukcia nehnuteľností. Nie je zrejmé, prečo súd na tieto jej tvrdenia neprihliadol. Súd
prvej inštancie tiež nemôže vychádzať z tzv. nesporných tvrdení, pokiaľ z listinných dôkazov – výpisov

z účtu vyplýva absolútne odlišný skutkový stav, ide o porušenie práva na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie síce poukázal na ust. § 186 ods. 2 CSP, avšak z výpisov z účtu žalobcu je nespochybniteľné,
že nie všetky finančné prostriedky boli použité na rekonštrukciu, na čo súd prvej inštancie neprihliadol.
Z druhej vety § 186 ods. 2 CSP vyplýva, že súd neprihliadne na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na
ktorých sa strany dohodli, pričom žalovaná nemá vedomosť o žiadnej dohode so žalobcom. Súd takúto
dohodu ani nekonštatuje, nie je preto zrejmé z akého dôvodu súd vôbec pristúpil k aplikácii citovaného

ustanovenia. V tejto časti tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces aj k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci.

43. Žalovaná nesúhlasí ani s tvrdenia súdu prvej inštancie v bode 37 rozsudku s tým, že v podaní
zo dňa 14.11.2023 uviedla, že z výpisu z účtu žalobcu preukázateľne vyplýva, že minimálne suma

3.006,89 eur bola použitá na iný účel, než rekonštrukcia nehnuteľnosti, pričom poukázala na konkrétne
označené platby. Zdôraznila, že žalobca mal v uvedenom období príjem na jeho osobnom účte len
zo sumy čerpaných úverov. Vyššie uvedené platby sú však platby výlučne použité na osobné potreby
žalobcu – splátka výlučného úveru žalobcu, poplatky za vedenie účtu žalobcu, poplatky za úver, splátky
spoločného úveru. Z výpisu účtu žalobcu vyplýva, že ku dňu 18.9.2006 bol stav na jeho účte 0,- Sk,

v neskoršom období tak už nebolo reálne zo sumy 0,- Sk čerpať akékoľvek finančné prostriedky na
rekonštrukciu. Súd v rozsudku dokonca vytvára argumentáciu za žalobcu, keď samotný žalobcu sa
k tvrdeniam žalovanej nevyjadril, ani ich nepoprel. Tvrdenia súdu nemajú oporu vo výpisoch z účtu
žalobcu. Súd v bode 37 tiež uvádza, že považuje popretie skutkového tvrdenia žalobcu žalovanou za
neúčinné. Pokiaľ sa týka sumy 3.006,89 eur s daným tvrdením nie je možné súhlasiť.

44. So závermi súdu v bode 45 rozsudku nie je možné súhlasiť, keď žalobca nepreukázal v konaní
žiadne hotovostné príjmy. Napriek tomu súd tvrdí, že žalobca mal odniekiaľ hotovosť v sume 14.331,58
eur. Súd ďalej vychádza z predpokladu, že pokiaľ sa jedná o vklady v hotovosti s poznámkou A. B.
alebo majiteľ účtu, vkladateľom bol žalobca. Práve potvrdením o vklade zo dňa 26.1.2007 žalovaná

preukázala, že taký predpoklad je nesprávny. Bolo potom na žalobcovi, aby preukázal, že vkladateľom
v hotovosti bol v iných prípadoch práve žalobca, čo žalobca nepreukázal. K bodu 45 rozsudku žalovaná
zdôraznila, že aj žalobca je povinný uniesť dôkazné bremeno o tom, že bol nielen vkladateľom, ale aj
vlastníkom finančných prostriedkov, pričom taký dôkaz žalobca ani v jednom prípade nepredložil. Súd
bez ďalšieho stotožnil svoju úvahu o osobe vkladateľa s osobou vlastníka finančných prostriedkov, čo

žiadnym spôsobom neodôvodnil.

45. Podľa odvolateľky nie je zrejmé, na základe čoho súd v bode 46 rozsudku uvádza, že jej
námietka sa mala týkať len vkladov uskutočnených v hotovosti, pri ktorých nebol ako platiteľ uvedený
žalobca. Rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný. Ona jednoznačne predložila dôkaz o tom, že

pokiaľ bol na vkladovom lístku uvedený žalobca, v skutočnosti bola vkladateľom ona. Pritom v konaní
kontinuálne tvrdí aj preukazuje, že jednotlivé úvery v celom rozsahu splatila sama. Odvolateľka v tejto
súvislosti odkazuje na svoje podanie zo dňa 14.11.2023, v ktorom uviedla, že trvá na tom, že aj
všetky vklady, kde na výpisoch z účtu nie je uvedené žiadne meno, alebo u ktorých je uvedené
meno A. B. boli zrealizované buď priamo ňou alebo z jej finančných prostriedkov žalobcom, čo

preukazujú ňou poukázané vkladové lístky. Súd však na tieto tvrdenia ani na predložené dôkazy vôbec
neprihliadol. K tvrdeniu prvoinštančného súdu v bode 45 rozsudku, že argumentáciu žalovanej posúdil
za nedostatočnú na popretie skutkových tvrdení žalobcu, keď nešpecifikovala, ktoré konkrétne vklady
spochybňuje a v ktorom období sa mal žalobca počas pracovného týždňa zdržiavať pracovne v zahraničí
uviedla, že má za to, že zo zápisnice zo dňa 11.3.2024 vyplýva, že dlhodobé pracovné pobyty žalobcu

sa vzťahujú v období, kedy pracoval v kamiónovej doprave a sú podrobne rozpísané napr. v jej podaní
zo dňa 5.9.2023, z ktorého je zrejmé, že v autodoprave pôsobil do roku 2014. Je pre ňu nezrozumiteľné,
ako môže súd tvrdiť, že nemala špecifikovať konkrétne vklady, ktoré spochybňuje v situácii, keď vo
svojich prvých vyjadrení uvádza, že úvery v celom rozsahu uhradila ona a tiež, že prípadné vklady, ktorérobil žalobca boli výlučne z jej finančných prostriedkov napr. aj na pojednávaní 11.3.2024. Nie je potom
zrejmé, akým ešte ďalším spôsobom mala konkretizovať, že všetky vklady pochádzali z jej finančných
prostriedkov. Rozsudok je tak podľa nej absolútne nezrozumiteľný.

46. Odvolateľka pokračovala, že súd prvej inštancie napr. v bode 47 rozsudku zaťažuje ju dôkazným
bremenom na preukázanie vlastníckeho práva k finančným prostriedkom vkladaným na účet žalobcu.
Súd ale však už rovnakým dôkazným bremenom vo vzťahu k vlastníckemu právu k finančným
prostriedkomvkladanýmnaúčetžalobcuužžalobcunezaťažil,alebezďalšiehoprijíma,žeideofinančné

prostriedky v jeho vlastníctve.

47. So skutkovým zisteným súdu prvej inštancie v bode 49 rozsudku podľa žalovanej nie je možné
súhlasiť. Súd vôbec neprihliada na skutočnosť, že žalobca mal v rozhodujúcom období nielen príjmy,
ale aj výdavky a tiež vo viacerých obdobiach nepracoval vôbec a teda mal príjem len zo Sociálnej
poisťovne. V bode 49 rozsudku súd opätovne umelo konštruuje skutkový stav, ktorý nemá podklad vo

vykonanom dôkaze, ani v tvrdeniach strán sporu, keď napríklad tvrdí, že vyplácanie mzdy v hotovosti
možno predpokladať a to vychádzajúc z potvrdení o zamestnaní doložených žalobcom. Súd pritom
vôbec neuvažuje o tom, že žalobca mohol mať založený účet v Českej republike alebo v inej banke na
Slovenskuanemaldôvodtakútoinformáciuvkonanípredložiť.Vyplácanímmzdyvhotovostitedanebolo
žiadnym spôsobom preukázané. Konštrukciu, ktorú predkladá za žalobcu súd žalobca nepotvrdil. Súd

síce uvádza, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ale bez ďalšieho také tvrdenia žalobcu akceptuje.
Uvedeným postupom súdu prvej inštancie dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je tiež
nezrozumiteľné, akú súvislosť má potvrdenie o príjme žalobcu od zamestnávateľa STATSCHECHIA,
s.r.o., za obdobie od 19.10.2004 do 20.11.2006, keď v roku 2004 a 2005 úvery neboli splácané vôbec.

48. Odvolateľka nesúhlasí ani s postupom súdu prvej inštancie, ako to uvádza v bode 50 rozsudku, keď
nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k jednotlivým obdobiam, na ktoré poukázala žalovaná, v ktorých
nemal mať žalobca dostatočný príjem na splácanie úverov. Súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na
skutočnosť, že žalobca mal aj výdavky, že v určitých obdobiach nemal žiaden resp. minimálny príjem,
pričom žiadny dodatočný príjem nepreukázal. Súd sa mal podrobne vyporiadať s príjmami a výdavkami

na účte žalobcu za každý mesiac tak, aby bolo zrejmé, či žalobca zo svojich príjmov vôbec mal možnosť
úver splácať, pričom ona tvrdí, že žalobca také príjmy nemal. Skutočnosť, že súd neprihliadol na jej
podanie zo dňa 5.9.2023 a 14.11.2023 a nevyporiadal sa s ich obsahom, predstavuje porušenie práva
na spravodlivý proces.

49. Za nezrozumiteľné žalovaná označila, že súd do celkového príjmu žalobcu započítal aj príjmy
z poistenia, keď ona poukázala na to, že práve dané príjmy boli obratom buď vybrané z účtu alebo
poukázané na iný účet, a teda práve príjem z poistenia nebol použitý na úhradu úveru. Pokiaľ súd v bode
50 uvádza, že žalobca mal preukázaný príjem vo výške 94.341,- eur, súd nezisťuje, či žalobca daný
príjem skutočne použil na úhradu úverov.

50. K bodu 50 rozsudku žalovaná poukázala na svoje podanie zo dňa 5.9.2023, v ktorom uviedla, že
k úverom, ku ktorým bolo zriadené záložné právo na jej nehnuteľnostiach, nebola uhradená žiadna suma
a z pripojených výpisov z účtu je tiež zrejmé, že z prostriedkov poskytnutého úveru bol splácaný iný
úver, nielen na rekonštrukciu jej nehnuteľnosti. Tvrdenie súdu v bode 50 rozsudku je tak nezrozumiteľné.

Nesprávne je aj zistenie súdu, že v roku 2006 bola na úvery uhradená suma 152.834,63 eur, keďže
z výpisu účtu žalobcu je zrejmé, že bol z neho splácaný aj ďalší úver, teda nielen úvery na rekonštrukciu
jej nehnuteľnosti. V roku 2006 pritom preukázateľne boli uhradené splátky len jedného úveru, kde boli
ako dlžníci uvedení žalovaná aj žalobca t.j. nie úverov. Súd jednotlivé úvery vôbec nerozlišuje, ani
nerozlišuje, v ktorom období boli uhradené splátky, v akej sume, na aký úver.

51. Žalovaná nemôže súhlasiť ani s vyjadreniami súdu v bode 51 rozsudku, keďže nie je žiadnym
spôsobom preukázané, že hotovostné vklady v sume 14.331,58 eur pochádzali z vlastníctva žalobcu,
keď príjmy žalobcu v jednotlivých rokoch nepostačovali na úhradu splátok úveru, pričom mal aj výdavky.
Súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že úvery boli v rokoch 2006 a 2007 splácané zo samotných úverov

a nezohľadnil, že niektoré hotovostné platby na úhradu splátok, ktoré od nej žalobca prevzal, nevložil na
svoj účet, ale využil na svoje osobné potreby. Súd ani nezohľadnil, že minimálne suma 3.006,89 eur bola
použitá na iný účel, než rekonštrukcia nehnuteľností a teda niet dôvodu, aby žalobcovi bola priznaná
náhrada za finančné prostriedky z úveru, ktoré skonzumoval sám.52. Žalovaná sa vyjadrila aj k bodu 52 rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd uviedol, že tvrdenia
v podaní zo dňa 14.11.2023 s poukazom na § 153 CSP neuplatnila včas s tým, že daný postup súdu,

keď súd vo veci následne pojednával, porušuje princíp rovnosti strán v zakotvených v čl. 6 ods. 1
CSP. Pojednávanie zo dňa 25.9.2023 bolo odročené na 10.1.2024 za účelom doplnenia skutkových
tvrdení. Výzvou zo dňa 9.10.2023 súd vyzval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení v lehote 20 dní,
pričom žalobcovi prakticky nadiktoval, ktoré tvrdenia a dôkazy je potrebné doplniť a v tomto smere súd
nepochybne prekročil jeho poučovaciu povinnosť. Žalobca v súvislosti s výzvou doručil súdu len krátke

podanie, kde nedoplnil žiadne skutkové tvrdenia, ani nepredložil dôkazy, čoho následkom malo byť
neuneseniedôkaznéhobremenazostranyžalobcu.Vrámcisamotnéhorozsudkuvšaksúdnekonštatuje
na strane žalobcu neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k požadovaným informáciám. Ďalšie
pojednávanie sa uskutočnilo 11.3.2024, na ktorom boli vypočuté sporové strany a predkladali ďalšie
svoje tvrdenia. Toto pojednávanie súd odročil za účelom, aby žalobca predložil ďalšie dôkazy, zaslal
žalobcovi ďalšiu výzvu na doplnenie žaloby zo dňa 26.4.2024. Na pojednávaní dňa 9.4.2024 súd

opätovne vyzval žalobcu, aby doplnil žalobu. Žalobca bol teda oprávnený v priebehu celého roku 2024
dopĺňať rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy, ale na podanie žalovanej zo dňa 14.11.2023 súd
neprihliadol s poukazom na § 153 CSP. Je zrejmé, že súd daným spôsobom porušil princíp rovnosti
strán, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

53. V bode 54 rozsudku prvoinštančný súd uvádza, že na pojednávaní dňa 17.1.2022 si žalobcu uplatnil
nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške 62.570,54 eur. Podľa názoru súdu prvej inštancie premlčacia
lehota začala plynúť dňa 28.6.2018 a uplynula dňa 28.6.2020, je tak zrejmé, že pokiaľ žalobca svoj nárok
riadne uplatnil až 17.1.2022, ide o premlčaný nárok.

54. Pokiaľ súd v bode 55 rozsudku uvádza, že žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v žalovanej sume a nedoplnil, z akých konkrétnych položiek pozostáva, je zrejmé, že žaloba
mala vady, ktoré žaloba neodstránil ani po výzve súdu, súd tak mal žalobu odmietnuť. Miesto toho
rozhodoval o nároku, o ktorom ani v súčasnosti nevie z čoho pozostáva.

55. Pokiaľ súd v bode 57 rozsudku poukazuje na argumentáciu žalovanej, týkajúcu sa uhrádzania
nákladov na domácnosť, jej vyjadrenia mali slúžiť najmä k vykresleniu povahy žalobcu. Pokiaľ jej žalobca
neposkytoval finančné prostriedky ani na domácnosť, nie je reálne, aby ich poskytoval na úhradu úverov.
Je zrejmé, že žalobca mal po celú dobu ich vzťahu jediný zámer a to získať nehnuteľnosti žalovanej.
Žalobca nemal žiadnu motiváciu pre to, aby úvery splácal, jediný kto bol vystavený riziku, plynúceho

z nesplácania úverov, bola žalovaná.

56. Žalovaná zdôraznila, že nie je možné súhlasiť s tvrdením súdu v bode 59 rozsudku, že by
z výpisu z účtu malo byť zrejmé, kto finančné prostriedky na účet vkladal. Žalobca nepredložil žiadny
vkladový lístok a táto skutočnosť podporne preukazuje, že žalobca zo svojich finančných prostriedkov

neuskutočnil žiadny hotovostný vklad a predovšetkým nepreukázal žiadne také príjmy, z ktorých by
mohol akúkoľvek hotovosť čerpať.

57. Žalovaná vyjadrila tiež nesúhlas s argumentáciou súdu v bodoch 60 až 63 rozsudku vo vzťahu
k dobrým mravom. Za v rozpore s dobrými mravmi nepovažuje len skutočnosť, že žalobcu prakticky

vyživovala, ale najmä, že žalobca sa voči nej dopustil fyzického násilia. Súd mal mať preto záujem
oboznámiť sa so správaním žalobcu aj z priestupkového spisu, preto považuje za nesprávny postup
súdu, ktorý neprihliadol na správanie žalobcu voči nej a aproboval násilné a využívajúce správanie. Súd
tak nesprávne aplikoval § 3 ods. 1 OZ, keď osobne s násilným správaním žalobcu voči nej priznal nárok
na zaplatenie finančných prostriedkov. Žalovaná všetko financovala, dávala žalobcovi hotovostné vklady

na účet, žalobca jej zrušil dispozičné právo k účtu, z ktorého sa úvery splácali. Jej nehnuteľnosti boli
založené záložným právom, žalobca sa voči nej dopustil fyzického násilia a súd dospel nepochopiteľne
k tomu, že žalovaná nemala byť voči žalobcovi v podriadenom postavení. Vo vzťahu k bodu 64 rozsudku
poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenie v odvolaní.

58. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

59. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku –
ďalej CSP), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi– stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia

použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po
preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania v intenciách
podaných odvolaní dospel k záveru, že ani jednému z podaných odvolaní strán nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).

60. Predmetom konania, vychádzajúc z podanej žaloby, je nárok žalobcu na zaplatenie od žalovanej
sumy 62.570,54 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo žalovanej vzniknúť
tým, že žalobca splácal za žalovanú 2 úvery použité na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo výlučnom
vlastníctve žalovanej v očakávaní, že následne žalovaná na základe zmluvy o budúcej darovacej zmluve

uzavretej medzi stranami dňa 5.1.2006 uzatvorí so žalobcom darovaciu zmluvu, ktorou na neho prevedie
polovicu dotknutých nehnuteľností.

61. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak
i dôvodmi uplatnenými v podaných odvolaniach, bolo posúdiť vyhovujúcu i zamietajúcu časť rozsudku,

včítane závislého výroku o náhrade trov konania, v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených oboma
odvolateľmi popísaných vyššie.

62. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho

právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie dotknutých odvolaním odchýliť,
pričom nezistil naplnenie ani ďalších uplatnených odvolacích dôvodov, a nemôže preto dať za pravdu

žiadnemu z odvolateľov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej
argumentácie odvolateľov, dopĺňa iba nasledovné:

K odvolaniu žalovanej

63.Akoprvéžalovanávpodanomodvolanínamietalazáverysúduprvejinštancievovzťahukpremlčaniu
žalobou uplatneného nároku s tým, že jedno záložné právo podľa V-1427/2005 zaniklo dňa 23.4.2018
a ďalšie podľa V-151/2006 zaniklo dňa 20.6.2018, pričom záložné právo podľa V-151/2006 v deň
uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve neexistovalo, preto nie je možné akceptovať ako moment začatia
plynutia premlčacej doby moment výmazu záložného práva podľa V-151/2006.

64. Prvoinštančný súd sa s námietkou premlčania žalovanej komplexne vyporiadal v bodoch 31 až 33
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku a dospel k záveru, že nárok nie je premlčaný, pričom odvolací
súd sa s jeho závermi v tomto smere stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací súd
je toho istého názoru ako prvoinštančný, že pokiaľ v bode III. zmluvy o budúcej zmluve uzavretej

stranami dňa 5.1.2006 zmluvné strany dojednali, že podmienkou, na ktorú sa viaže povinnosť budúcej
darujúcej darovať a budúceho obdarovaného prijať ako dar predmetné nehnuteľnosti, je výmaz ťarchy
– vecného bremena zapísaného na strane C – listu vlastníctva č. XXXX, obec a k.ú. D. a to záložného
práva v prospech G. H. I. J., keďže nie je jednoznačne uvedené, že sa jedná len o jedno konkrétne
záložné právo, pokiaľ zmluvné strany neuviedli niečo iné, uvedená podmienka sa viaže aj na prípadné

iné záložné právo voči tomu istému veriteľovi v kontexte daného prípadu vo vzťahu k úveru na
rekonštrukciu danej nehnuteľnosti, na ktorej sa podieľali obe strany. S prihliadnutím na okolnosti prípadu
neprichádza do úvahy výklad citovaného dojednania, ako na to poukazuje odvolateľka, ad absurdum,
keďže zmluva o budúcej zmluve uzavretá stranami sa netýkala tretej osoby (odvolateľkou príkladmouvádzaného jej syna). Skutočnosti, že uvedeným spôsobom vnímali obsah predmetného ustanovenia
danej zmluvy o budúcej zmluve obe strany nasvedčuje aj to, že hoci žalobca už v podanej žalobe
opakovane poukazuje na úvery v množnom čísle, žalovaná to nenamietala, ale tiež postoj žalovanej,

ktorá pôvodne v písomných podaniach ani vo výpovedi nerozporovala skutkové tvrdenia žalobcu,
že predmetná darovacia zmluva v zmysle zmluvy o budúcej zmluve sa mala uzatvoriť po splatení
spoločných úverov a výmaze všetkých záložných práv, ktoré sa k nim vzťahovali. Túto skutočnosť
nenamietala ani v odvolaní podanom proti prvému rozsudku prvoinštančného súdu. Prvýkrát tento
argument uplatnila až v písomnom vyjadrení z 5.9.2023 (č.l. 527) po zmene advokáta. Aj vo vyjadrení

kžalobez23.11.2020(č.l.37)naktoréodvolateľkaodkazuje,poukazujenazmluvyaúveryanienajednu
zmluvu a jeden úver. Preto ani ak v úvode podania uvádza, že podmienkou darovania bolo splatenie
úveružalobcom,nemožnozdanéhopodaniavyvodiť,ževždyuvažovalalenojednomúvereexistujúcom
v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve.

65. Keďže potom neskoršie z daných dvoch záložných práv, ako bolo v konaní nesporne preukázané,

bolo vymazané dňa 20.6.2018 a subjektívna 2-ročná premlčacia lehota začala plynúť 8. deň po výmaze
ťarchy záložného práva (čl. III. Zmluvy o budúcej zmluve) dňa 28.6.2018, uplynula dňa 28.6.2020.
Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 16.6.2020, t. j. pred uplynutím danej premlčacej lehoty, žalobou
uplatnený nárok nie je premlčaný a vznesenie námietky premlčania žalovanou nebolo dôvodné.

66. Žalovaná v podanom odvolaní s odkazom na bod 54 rozsudku súdu prvej inštancie v súvislosti
s premlčaním tiež uviedla, že na pojednávaní dňa 17.1.2022 si žalobca uplatnil nárok na bezdôvodné
obohatenie vo výške 62.570,54 eur a keďže podľa názoru súdu prvej inštancie subjektívna premlčacia
lehota začala plynúť dňa 28.6.2018 a uplynula dňa 28.6.2020, je zrejmé, že pokiaľ žalobca svoj nárok
riadne uplatnil až 17.1.2022, ide o premlčaný nárok.

67. Podľa zápisnice z pojednávania prvoinštančného súdu dňa 17.1.2022 (č.l. 286) právny zástupca
žalobcu uviedol, že žalobca si v konaní uplatňuje len istinu úverov (nie úroky). V predmetnom vyjadrení
zástupca žalobcu nemenil žalobu resp. žalobný petit, neuplatnil iné právo, ani nemenil skutočnosti
tvrdené v žalobe, iba spresnil obsah už v žalobe riadne uplatnenej sumy. Neobstojí preto tvrdenie, že

žalovanú sumu riadne uplatnil až 17.1.2022, čo by malo mať za následok premlčanie nároku.

68. Ako ďalšie odvolateľka namietala záver súdu prvej inštancie, že predmetné úvery boli v celom
rozsahu použité na rekonštrukciu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej, čo malo vyplývať zo zhodných
výpovedí strán sporu (bod 36 rozsudku). V tejto súvislosti odvolateľka namietla výklad ust. § 186 ods.

2 CSP prvoinštančným súdom.

69. V zmysle § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli,
súd neprihliada.

70.Druhávetacitovanéhoustanoveniajelimitom,ktorýmáposilniťprocesnúzodpovednosťstránaviesť
ich k tvrdeniu pravdivých skutočností, v dôsledku čoho súd neprihliada na zmeny zhodných skutkových
tvrdení, pričom pojem zhodné tvrdenia možno obsahovo stotožniť s nespornými tvrdeniami (§ 151 CSP).
Zcitovanéhoustanoveniapotomvyplýva,ženaneskoršiezmeny,predtýmnespornýchtvrdenístrán,súd

neprihliada. Prvoinštančný súd preto k výkladu citovaného ustanovenia pristúpil správne a nedopustil
sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ako mu vytýka odvolateľka.

71. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z toho, že v konaní bolo nesporné, že predmetné úvery
boli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu nehnuteľností vo vlastníctve žalovanej, vychádzajúc zo

zhodných tvrdení strán, pričom na neskoršie tvrdenie žalovanej, že tomu tak nebolo, s poukazom na
ust. § 186 ods. 2 CSP neprihliadol. Súd pritom správne vychádzal zo zistení, podložených obsahom
spisu, že žalovaná už vo svojej výpovedi na pojednávaní 25.8.2021 (č. l. 104) uviedla, že predmetné
úvery boli použité na predmetný dom, na rekonštrukciu; na pojednávaní prvoinštančného súdu dňa
17.1.2022 (č.l. 286) právny zástupca žalovanej uviedol, že nespochybňuje, že peňažné prostriedky (z

úverov) boli použité na dojednaný účel, to je na rekonštrukciu nehnuteľnosti; v písomnom vyjadrení
z 1.4.2022 (č.l. 387) žalovaná uviedla, že nikdy netvrdila, že finančné prostriedky z úverov neboli
použité na rekonštrukciu nehnuteľnosti v jej vlastníctve. Vzhľadom na tieto opakované zhodné tvrdenia
strán, bez ďalšieho, nebola príčina na dôvodnú pochybnosť o ich pravdivosti, preto prvoinštančný súdz nich správne vychádzal. Na neskoršiu zmenu v týchto tvrdeniach zo strany žalovanej potom dôvodne
neprihliadal.

72. Uvedené sa vzťahuje aj k dodatočnému tvrdeniu žalovanej (vyjadrenie zo 14.11.2023 č.l. 554 a n. -
po rozhodnutí odvolacieho súdu) že minimálne suma 3.006,89 eur na splátku úveru, poplatok za úver,
či poplatok za vedenie účtu žalobcu, nemala byť použitá na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Odvolací súd
sa stotožňuje aj s nadväzujúcou argumentáciou prvoištančného súdu (bod 37) vo vzťahu k odvolateľkou
poukázanej sume 3.006,89 eur, na ktorú odkazuje. Realizácia daných platieb v období od 17.9.2005

do 26.8.2006 v sume 3.006,89 eur na splátku úveru, poplatok za úver, či poplatok za vedenie účtu,
sama osebe nepreukazuje, že poskytnuté úvery neboli v celom rozsahu použité na rekonštrukciu danej
nehnuteľnosti.

73. Žalovaná v podanom odvolaní tiež namietala, že žalobca nepreukázal v konaní žiadne hotovostné
príjmy. S otázkou príjmov žalobcu sa prvoinštančný súd podrobne vysporiadal v ods. 48 až 51

odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Na základe
vykonaného dokazovania prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru, že žalobca mal dostatok
peňažných prostriedkov na splácanie predmetných úverov a to či už z príjmov zo zamestnania, zo
starobného dôchodku alebo z hotovostných vkladov realizovaných v prospech daného bankového účtu.

74. Pokiaľ žalovaná potvrdením o vklade zo dňa 26.1.2007 preukázala, že vkladateľkou sumy, napriek
poznámke pri vklade „majiteľ účtu“, bola ona, čo prvoinštančný súd zohľadnil (ods. 45 preskúmavaného
rozsudku), neznamená to, že došlo k prenosu dôkazného bremena zo žalovanej na žalobcu, aby
on preukázal, že vkladateľom v hotovosti v iných prípadoch s poznámkou v pri vklade A. B. alebo
majiteľ účtu, bol práve on. Ak žalovaná v konaní tvrdila opak, ležalo na nej dôkazné bremeno

preukázať, že napriek poznámke, že vkladateľom bol A. B. alebo majiteľ účtu, vložené peniaze nepatrili
jemu, ale žalovanej. Takéto dôkazné bremeno žalovaná vo vzťahu k sume 14.331,58 eur neuniesla.
Prvoinštančný súd tiež správne vychádzal z premisy, že ak bol pri tom ktorom vklade uvedený ako
platiteľ (či už vo výpisoch z účtu alebo z potvrdení o vklade) žalobca, reálne aj uvedený vklad
uskutočnil, keď opak preukázaný nebol. Nie je zrejmé, prečo by banka pri vkladoch uvádzala osobu

vkladateľa v rozpore s realitou. V tejto súvislosti je tiež potrebné prisvedčiť prvoinštančnému súdu, keď
predmetnú argumentáciu žalovanej posúdil ako nedostatočnú na popretie skutkových tvrdení žalobcu,
keď najmä nešpecifikovala ktoré konkrétne vklady spochybňuje a v ktorom období sa mal žalobca počas
pracovného týždňa zdržiavať pracovne v zahraničí. Všeobecné tvrdenie žalovanej, že oba úvery v celom
rozsahu zaplatila ona sama, je v tomto smere nedostačujúce.

75.Prvoinštančnýsúdvychádzajúczvýsledkovvykonanéhodokazovaniaanáležitýchúvahtiežsprávne
vods.44odôvodneniapreskúmavanéhorozsudkuustálil,žeakoplneniežalovanejjepotrebnézapočítať
vklady na účet žalobcu v období od 17.8.2005 do 26.2.2018 v celkovej sume 16.558,87 eur, vychádzajúc
pritom z výpisov z účtu žalobcu na č.l. 109 až 2018 (ods. 44 odôvodnenia rozsudku). Keďže žalobca

predloženými výpismi z účtu preukázal pri dotknutých vkladoch (ods. 45 prvoinštančného rozsudku),
že vklad vykonal on s poznámkou A. B. alebo majiteľ účtu a žalovaná toto popierala, na nej ležalo
dôkazné bremeno preukázať opak, čo sa nestalo. Prvoinštančný súd pritom zohľadnil v prípade vkladov
bez uvedenia konkrétneho platiteľa predmetné vklady ako plnenie žalovanej rovnako bez toho, aby
požadoval z jej strany preukázanie vlastníckeho práva k týmto finančným prostriedkom. Námietka

odvolateľky o nerovnakom posudzovaní dôkazného bremena (ods. 28 jej odvolania) preto neobstojí.

76. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie namietanými odvolateľkou, v ods.
49 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku. Hoci vyplácanie príjmu žalobcovi v hotovosti v istých
obdobiach nebolo preukázané priamym dôkazom, táto skutočnosť vyplýva z nepriamych dôkazov,

ako na to poukázal prvoinštančný súd a to napríklad z potvrdenia o zamestnaní žalobcu v období
od 19.10.2004 do 20.11.2006 u zamestnávateľa STATSCHECHIA, spol. s r.o., že dosahoval čistý
priemerný mesačný príjem 10.903,- Kč a preto hoci z výpisu účtu žalobcu nevyplýva, že by mu bola
v uvedenom období poukazovaná nejaká mzda od tohto zamestnávateľa, je možné mať za preukázané,
že v uvedenom období mu bol príjem vyplácaný v hotovosti. Pre danú vec je pritom irelevantné

hypotetické tvrdenie žalovanej, že mohol mať založený účet v Českej republike, alebo v inej banke
na Slovensku, čo zatajil, pre danú vec je rozhodujúce, že aj v predmetnom rozhodnom období mal
nezanedbateľné pravidelné príjmy. Odvolací súd v poukázanom postupe súdu prvej inštancie preto
nezistil žiadne porušenie práva na spravodlivý proces. Príjem žalobcu v uvedenom období, kedy podľaodvolateľky úvery neboli splácané, resp. boli splácané z vyplatených súm úverov, nasvedčuje možnosti
akumulácie finančných zdrojov žalobcu pre neskoršie splácanie úverov a zároveň možnosti pokrývať
vlastné náklady.

77. Prvoinštančný súd správne v bode 50. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku uviedol, že
nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k jednotlivým obdobiam poukazovaným žalovanou, v ktorých
podľa jej názoru nemal žalobca dostatočný príjem na splácanie predmetných úverov, keď na splatenie
úveru započítal ako plnenie žalovanej sumu 41.923,33 eur a preukázaný príjem žalobcu (len od

zamestnávateľovvyplácanýbezhotovostne,dôchodokalebopoistenie)vrozhodnomobdobíbol94.341,-
eur, preto možno konštatovať, že bolo v jeho majetkových možnostiach splácať predmetné úvery vo
zvyšnej časti (t.j. v časti 43.635,41 eur). Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne s prvoinštančným
bol toho názoru, že súd sa nemusel podrobne vysporiadavať s príjmami a výdavkami na účte žalobcu
za každý mesiac tak ako to navrhovala žalovaná, pretože by to bolo nadbytočné a neefektívne, keďže
dokazovaním preukázaný príjem žalobcu v rozhodnom období vo výške 94.341,- eur značne prekračuje

splátky úveru, ktoré podľa preukázaného nemožno zohľadniť ako plnenie žalovanej v sume 43.635,41
eur. Prvoinštančný súd správne vychádzal z toho, že práve finančné prostriedky z týchto príjmov žalobcu
v príslušnom rozsahu boli použité na splácanie daných úverov.

78.Odvolateľkavpodanomodvolanítiežnamieta,žesúddocelkovéhopríjmužalobcuzapočítalajpríjmy

z poistenia, hoci ona poukázala na to, že tieto príjmy (bez bližšej konkretizácie) neboli použité na úhradu
úveru. Z podania žalovanej dňa 14.11.2023 (č.l. 554 a nasl. spisu), v ktorom detailne rozoberá príjmy
žalobcu v rozhodnom období od roku 2006 do 2018, vyplýva, že žalobca mal v roku 2015 jednorazový
príjem v podobe „poistky“ v sume 1.572,62 eur. Táto suma však vo vzťahu k súdom prvej inštancie
ustálenému celkovému príjmu žalobcu v rozhodnom období je irelevantná a je bez vplyvu na správny

záver súdu prvej inštancie, že žalobca v rozhodnom období mal dostatočný príjem aj po zohľadnení
výdavkov na jeho spotrebu, na splácanie súdom prvej inštancie ustálenej dotknutej časti úveru.

79. Z bodu 50. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva záver súdu prvej inštancie, že splátky
predmetných úverov v období rokov 2005 (z kontextu vyplýva, že vyššie v danom odseku súd nesprávne

uvádza rok 2015, namiesto 2005) a 2006 boli hradené zo súm čerpaných úverov, prípadne zo zostatku
na bankovom účte z predchádzajúceho obdobia. Takže uvedené obdobie sa nedotýka platieb žalobcu
na dané úvery.

80. K námietke odvolateľky voči k záverom súdu prvej inštancie v bode 51. odôvodnenia rozsudku,

ohľadom zistených príjmov žalobcu v rozhodnom období, odvolací súd uvádza, že sa s týmito závermi
opretými o výsledky vykonaného dokazovania stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

81. Odvolací súd považuje za správny a v súlade s dotknutými ustanoveniami CSP aj postup súdu
prvej inštancie, keď skonštatoval, že skutkové tvrdenie žalovanej spochybňujúce rozsah v akom boli

peňažné prostriedky na účte žalobcu použité na splácanie úverov s tým, že tieto priebežne konzumoval,
nebolo žalovanou uplatnené včas, v dôsledku čoho na naň súd, s poukazom na § 153 CSP, neprihliadol.
V podrobnostiach pritom odkazuje na obsah bodu 52. odôvodnenia rozsudku. V prípade opakovanej
výzvy prvoinštančného súdu žalobcovi na doplnenie skutkových tvrdení sa jednalo po postup v zmysle
§ 150 ods. 2 CSP, podľa ktorého na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd stranu

požiadať o ďalšie skutkové (substancované) tvrdenia. Predmetom skutkových tvrdení sú pritom právne
skutočnosti označené určitou právnou normou v jej hypotéze, o ktorých je možné vykonať dokazovanie.
Na druhej strane nesubstancované skutkové tvrdenie žalovanej o priebežnej konzumácii peňažných
prostriedkov na účte žalobcu žalobcom, predložené cca tri roky po začatí konania, podlieha sudcovskej
koncentráciivzmyslesúdomprvejinštancieaplikovaného§153CSP.Odvolacísúdvuvedenompostupe

súdu preto nezistil žiadne porušenie práva na spravodlivý proces, resp. princípu rovnosti strán a zbraní.

82. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namieta, že súd mal žalobu po neúspešnej výzve žalobcovi
odmietnuť, keďže nie je zrejmé z čoho uplatnený nárok pozostáva, je potrebné poukázať na ust. § 129
ods. 3 CSP, ktoré umožňuje súdu odmietnuť žalobu výlučne za podmienky, že pre uvedený nedostatok

nemožno v konaní pokračovať, čo v danom prípade nebolo splnené. Žalobca na výzvu (uznesenie)
súdu zo dňa 26.4.2024 na doplnenie skutočností, z ktorých vyplýva žalobou uplatnený nárok (č.l. 606
a n.) riadne zareagoval podaním z 13.5.2024 (č.l. 610 a n.), pričom prvoinštančný súd následne dôvodne
nezistil podmienky na odmietnutie žaloby.83. Súd prvej inštancie správne uviedol (bod 59. rozsudku), že z výpisu z účtu žalobcu vyplýva kto
bol v jednotlivých prípadoch vkladateľom resp. prevodcom na účet žalobcu a v prípade vkladov bez

uvedenia vkladateľa bolo dôkazné bremeno na žalobcovi. Skutočnosť, že žalobca nepredložil žiaden
vkladový lístok, sama osebe nepreukazuje, že žalobca neuskutočnil žiaden hotovostný vklad, ako to
tvrdí žalovaná v odvolaní.

84. Pokiaľ žalovaná v závere svojho odvolania namieta úsudok súdu prvej inštancie, že nebolo

preukázané také konanie žalobcu, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v ods. 61 až 63 odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku, vedúcej k záveru, že žalobcom uplatňovaný nárok na vydanie predmetného
bezdôvodného obohatenia od žalovanej nie je možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pričom v podrobnostiach na toto odôvodnenie odkazuje. V tejto súvislosti žalovaná v odvolaní
akcentuje, že žalobca sa voči nej dopustil fyzického násilia, teda priestupku, súd sa mal preto

oboznámiť s priestupkovým spisom (je založený na č.l. 65) a žalobcovi ako osobe s násilným správaním
voči žalovanej nemal priznať nárok na zaplatenie finančných prostriedkov. K tomu odvolací súd
dodáva, že ani fyzické násilie žalobcu voči žalovanej, ktoré správne prvoinštančný súd definoval
ako ojedinelé pochybenie žalobcu, naviac bez dôsledkov, nemôže mať za následok nepriznanie
žalobou uplatneného právneho nároku žalobcu na zaplatenie od žalovanej predmetného bezdôvodného

obohatenia. S poukazom na súvisiace okolnosti daného prípadu poukázané v ods. 62 a 63 odôvodnenia
prvoinštančného rozsudku, odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade
nebol dôvod na aplikáciu súdom prvej inštancie citovaného ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keďže nebolo preukázané, že by výkon daného práva žalobcu bol v rozpore s dobrými mravmi.

K odvolaniu žalobcu

85. Odvolateľ vytýka prvoinštančnému súdu, že bez akéhokoľvek dôkazu prijal záver, že vklady
finančných prostriedkov na osobný účet žalobcu (bez uvedenia ich konkrétneho platiteľa) boli vykonané
žalovanou, že sa jednalo sa o jej finančné prostriedky a boli žalovanou vložené na osobný účet žalobcu

za účelom uhradenia jednotlivých úverových splátok, hoci to podľa odvolateľa nevyplýva zo žiadneho
dôkazu.

86. V danej veci nebolo sporným, že predmetné úvery boli splácané z bankového účtu vedeného na
meno žalobcu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Ak žalobca na svoju obranu v konaní tvrdil, že vklady na tento

účet bez uvedenia (zistenia) vkladateľa tvorili finančné prostriedky v jeho výlučnom vlastníctve, čo
žalovaná popierala, na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno toto svoje tvrdenie preukázať. Žalobca
však žiaden relevantný dôkaz na preukázanie tohto jeho tvrdenia neposkytol a teda dôkazné bremeno
v tomto smere neuniesol. V dôsledku toho potom nebolo možné predmetné platby, pri ktorých nebol
uvedený konkrétny platiteľ, zohľadniť ako plnenie žalobcu na splácanie predmetných úverov. Pre danú

vec už potom nebolo rozhodujúcim, či uvedené finančné prostriedky boli vo výlučnom vlastníctve
žalovanej, postačuje, že nebolo preukázané, že dané vklady pochádzali z osobných prostriedkov
žalobcu, v dôsledku čoho v dotknutom rozsahu nebolo možné jeho žalobe vyhovieť. Preto ani záver
súdu prvej inštancie, keď ako plnenie žalovanej zohľadnil vklady na účet žalobcu v rozhodnom období
v celkovej sume 16.558,87 eur, nie je pre posúdenie danej veci rozhodný.

87. Stanovisko súdu prvej inštancie obsiahnuté v ods. 47 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku sa
týka výlučne tvrdenia žalovanej, že hoci žalobca sám vložil na svoj účet peniaze, tieto mu žalovaná
predtým odovzdávala, teda sa týka tých peňažných prostriedkov, ktoré boli vložené na účet žalobcu pod
jeho označením. Preto argumentácia súdu v bode 47 odôvodnenia daného rozsudku nie je v rozpore

s jeho argumentáciou v bode 44 týkajúcou sa vkladov bez uvedenia platiteľa, ako to namieta odvolateľ.

88. Odvolateľ s odkazom na záver odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie č.k.
24Co/90/2022-479 zo dňa 15.2.2023, bod 80) tiež namietal, že prvoinštančný súd sa nedôvodne odklonil
od záväzného právneho záveru odvolacieho súdu.

89. S touto otázkou sa prvoinštančný súd vysporiadal v ods. 55 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku
keď poukázal na skutočnosť, že od začiatku konania žalobca popieral, že by sa žalovaná akýmkoľvek
spôsobom podieľala na úhrade splátok úveru a až na základe výzvy súdu uznal úhrady žalovanejv sume 11.122,16 eur. Pokiaľ teda uplatnil nárok na zaplatenie sumy 62.570,54 eur a nedoplnil z akých
konkrétnych zložiek pozostáva, je podľa prvoinštančného súdu potrebné platby žalovanej odpočítať
od celkovej žalovanej sumy a nie od celkovej sumy bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho

nebolo možné postupovať podľa právneho názoru prezentovaného odvolacím súdom, keďže žalobca
nepreukázal, z akých položiek pozostáva žalovaná suma, t.j. či pozostáva aj z platieb za účelom úhrady
úrokov, resp. úrokov z ktorej konkrétnej splátky. Na dôvažok prvoinštančný súd poukázal na ust. § 566
ods. 2 OZ s tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná ako dlžníčka určila inak a potom úhrady
z jej strany boli započítané na istinu.

90. Odvolací súd sa na základe aktuálneho stavu a skutočností uvedených prvoinštančným súdom,
odkláňa od predtým vysloveného názoru, a iba na okraj v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
NS ČR zo dňa 24.10.2007 sp. zn. 28Cdo 3342/2007 publikované v Sbírce soudních rozhodnutí
a stanovisek č. 8/2008 pod č. 80, podľa ktorého odvolací súd môže zmeniť svoj právny názor
vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým

ten jeho skorší právny názor nerešpektoval. Žalobca napriek výzve okresného súdu po zrušení
predchádzajúceho rozsudku a vrátení veci odvolacím súdom, bližšie nešpecifikoval obsah uplatneného
nároku, v dôsledku čoho je prakticky nemožné platby žalovanej započítať inak ako na žalovanú sumu
ako takú. Zároveň analogicky je možné použiť aj prvoinštančným súdom aplikované ust. § 566 ods. 2
OZ podľa ktorého, pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu

a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak, čo žalovaná pri plnení neurčila. Právny zástupca žalobcu pritom
na pojednávaní dňa 17.1.2022 uviedol, že žalobca si v konaní uplatňuje len istinu úverov.

91. Ďalšie odvolacie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu

sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

92. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného

rozsudku súdom prvej inštancie, po skonštatovaní, že nebol naplnený žiaden z odvolacích dôvodov
uplatnených stranami, odvolací súd potom napadnutý rozsudok ako vo výrokoch vecne správny, včítane,
vzhľadom na spôsob prvoinštančného rozhodnutia správneho výroku o náhrade trov konania, s použitím
ust. § 387 CSP, potvrdil.

93. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

94. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

95. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.96. V odvolacom konaní žiadna zo strán neuspela so svojím odvolaním, naopak, mala úspech vo vzťahu
k odvolaniu protistrany. Keďže potom úspech a neúspech každej zo strán bol rovnaký, odvolací súd
s použitím ust. § 255 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

97. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).