Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124448596
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124448596.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr.AlenyZáhumenskejaMgr.MartinyTrnavskejvsporežalobcu:HomeCreditSlovakia,a.s.,Teplická
7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX E., občanovi SR, právne zastúpenému: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Malcho, s. r. o., so sídlom Stankovany 549, Stankovany, IČO: 55 962 165, o
zaplatenie13.856,65Eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidza
zo dňa 4. júna 2025, č.k. 18Csp/11/2025-86, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a
výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia istiny

v sume 13.856,65 Eur, úroku v sume 644,47 Eur, úroku z omeškania vo výške 8,40 % ročne zo sumy
13.856,65 Eur od 31.10.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania dôvodiac, že žalobca a žalovaný
uzavreli dňa 20.10.2023 úverovú zmluvu č. 1310043596 (ďalej len „zmluva“), ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú Úverové zmluvné podmienky žalobcu (ďalej len „VOP“). Na základe uvedenej zmluvy
poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 14.352,- Eur s tým, že žalovaný sa zaviazal peňažné
prostriedky vrátiť v 96 pravidelných mesačných splátkach po 239,- Eur. Žalovaný porušil svoju zmluvnú
povinnosť a neuhrádzal jednotlivé splátky riadne a včas, preto ho žalobca listom zo dňa 01.09.2024

vyzval na úhradu splátok, ktoré neboli riadne a včas zaplatené a žalobca touto výzvou upozornil
žalovaného na možnosť uplatnenia práva na predčasné splatenie budúcich splátok úveru v lehote nie
kratšej ako 15 dní. Žalovaný napriek výzve dlžné splátky neuhradil, preto bol listom zo dňa 15.10.2024
vyzvaný k splateniu celého úveru pre omeškanie s úhradou splátky splatnej dňa 30.06.2024. Žalobca
tvrdil, že posudzoval s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver v zmysle § 7
ods. 1 a nasl. zák. č. 129/2010 Z.z. pričom posudzovanie bonity na základe parametrov vytvorených
odbornými zamestnancami žalobcu vykonáva automatizovaný systém s výsledkom, ktorý predstavuje

limit najvyššej mesačnej splátky a pokiaľ z takto uvedených informácii vznikne pochybnosť o pravosti
tvrdení žalovaného, žalobca pristupuje k žiadosti o predloženie potvrdenia o výške príjmu a výpisu
z bankového účtu, žalobca kontroluje žalovaného aj v externých registroch ako register Sociálnejpoisťovne pre overenie príjmu žalobcu a jeho zamestnávateľa, poprípade overenie poberania dôchodku
a úverové registre NRKI.

3. Na návrh žalobcu Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 03.01.2025 platobný rozkaz pod sp. zn.
11Up/2180/2024. Žalovaný vydaný platobný rozkaz napadol v zákonom stanovenej lehote odporom,
odmietajúc uplatnený nárok žalobcu požadujúc, aby súd posúdil, že predmetná zmluva je bezúročná
a bez poplatkov. Tvrdil absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (absencia predpokladov použitých na výpočet RPMN

a nesprávny údaj o RPMN), tvrdil, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z. a preto nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. Spochybňoval tiež splnenie podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, žalobca nepreukázal doručenie listín týkajúcich sa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti,
tiež tvrdil neplatnosť právnych úkonov v zmysle § 39 OZ. Žalobca písomne reagoval na podaný odpor
s tým, že poukázal na úvodné ustanovenia zmluvy, kde sú uvedené informácie, podľa ktorých žalobca

posúdil bonitu žalovaného, skúmal túto interným dokumentom o posúdení bonity s uvedením výšky
príjmu, rodinného stavu a podmienok bývania žalovaného ku dňu uzatvorenia zmluvy a správou zo
Sociálnej poisťovne, úverovou správou z registra dlžníkov NRKI pre účely posudzovania schopnosti
žalovaného splácať spotrebiteľský úver, výpisom z bankového účtu za účelom preukázania príjmu a
výdavkov a potvrdenia o výške príjmu. Poskytnutý úver bol na refinancovanie iných dlhov žalovaného.

Ust. § 7 ods. 24 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. pri refinancovaní úveru vylučuje aplikáciu ust. § 7
ods. 20 cit. zákona o výpočte schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. K náležitostiam
zmluvy uviedol, že predpoklady k výpočtu RPMN sú uvedené na strane 2 úverovej zmluvy a poukazuje
na konanie Európskeho súdneho dvora C-290/19 k predpokladom RMPN, ktoré žalobca uviedol ku
konkrétnemu dňu 8.11.2023 poskytnutia úveru, výzva z 01.09.2024 bola podľa predloženého dokladu

daná na poštovú prepravu 04.09.2024, dňa 06.09.2024 uložená na pošte a výzva k splateniu celého
úveru z 15.10.2024 daná na poštovú prepravu dňa 16.10.2024, doručená dňa 18.10.2024. Žalobca
výzvou na zaplatenie dlžnej sumy z 01.09.2024 žalovaného vyzval na úhradu splátok, ktoré neboli
riadne a včas zaplatené a žalobca touto výzvou upozornil žalovaného na možnosť uplatnenia práva na
predčasnésplateniebudúcichsplátokúveruvlehoteniekratšejako15dní,žalovanýnapriekvýzvedlžné

splátky neuhradil a teda žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti budúcich splátok úveru
výzvou k splateniu celého úveru z 15.10.2024 pre omeškanie s úhradou splátky splatnej 30.06.2024 t.j.
splátky č. 7, keďže žalovaný uhradil 6 splátok.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie na zistený skutkový

stav aplikoval ust. § 37, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„ OZ“), § 2 písm. a/, b/, d/, § 7 ods.1 a 24 písm. a/, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „ZoSpÚ“), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), vo svetle ktorých posúdil
zmluvu o úvere uzavretú so žalobcom, a to Home Credit Slovakia, a.s. ako spotrebiteľskú, pričom išlo

o účelový a revolvingový úver č. 1310043596 zo dňa 20.10.2023. Predmetom spotrebiteľského úveru
bolo poskytnutie úveru vo výške 14.352,- Eur, ktorý bol žalovanému poskytnutý za dohodnutú ročnú
úrokovú sadzbu 12,65 %, RPMN 13,4 %. Žalovaný sa zaviazal splácať úver v 96 mesačných splátkach
vo výške 239,- Eur s dátumom prvej splátky dňa 08.12.2023 a celkovou čiastkou spojenou s úverom vo
výške 22.944,- Eur. Úver bol určený na úhradu záväzkov uvedených v prílohe č. 1 zmluvy (č.l. 47 spisu),

a to úveru v 365.banka, a.s. zo zmluvy č. 0100097788 zo dňa 03.01.2023 s čiastkou istiny k splateniu
úveru 13.772,- Eur. Predmetom zmluvy bolo zároveň poskytnutie bezúčelového revolvingového úveru
s výškou úverového rámca (kreditného limitu) 1.200,- Eur, výškou mesačnej splátky 2,583 % z výšky
úverového rámca (31,- Eur), ročnou úrokovou sadzbou 23,88 %, RPMN 26,7 %, frekvenciou splátok
v 20. deň v mesiaci a celkovou čiastkou splatnou spotrebiteľom 1.355,22 Eur. Podľa výpisu čerpania

splátok a úhrad vyplynulo, že žalovaný na úver zaplatil sumu 1.494,90 Eur. Žalobca listom zo dňa
01.09.2024 označeným ako „Výzva na zaplatenie dlžnej sumy“ oznámil žalovanému, že celková dlžná
suma je aktuálne 697,10 Eur a žiadal ho o okamžitú úhradu. Zásielka bola žalovanému odoslaná dňa
04.09.2024. Žalovaný úver naďalej riadne nesplácal, preto veriteľ listom zo dňa 15.10.2024 vyzval
žalovaného na splatenie celého úveru čerpaného na základe zmluvy vo výške 14.554,12

Eur najneskôr do 15 dní. Výzva bola žalovanému odoslaná dňa 16.10.2024. Súd prvej inštancie skúmal
splnenie podmienok pre zosplatnenie celého zvyšku dlhu. V prejednávanom prípade mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalovaný bol žalobcom písomne vyzývaný na zaplatenie dlžných splátok
úveru listom zo dňa 01.09.2024. Z obsahu uvedenej výzvy vyplynulo, že už dlhšie než mesiac žalovanýnereaguje na výzvy žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy na úverovej zmluve č. 1310043596, celková
dlžná suma je aktuálne 697,10 Eur, žalobca dôrazne požiadal žalovaného, aby okamžite uhradil dlžnú
sumu, uviedol aj číslo účtu, variabilný symbol s upozornením, že v prípade, že žalovaný dlžnú sumu

nezaplatí v lehote ani do 15 dní od doručenia výzvy, bude žalobca požadovať okamžité jednorazové
vrátenie celého úveru, vrátane úrokov, nákladov a sankcií. Z uvedenej výzvy však nevyplynulo, s
ktorou konkrétnou splátkou zmluvy bol žalovaný v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku veriteľ požadoval
od žalovaného ako spotrebiteľa zaplatiť tak, aby predišiel vyhláseniu predčasnej splatnosti. Výzva zo
dňa 01.09.2024 tak, ako bola koncipovaná, podľa názoru súdu prvej inštancie nespĺňala zákonné

požiadavky dané ust. § 53 ods. 9 OZ. Žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal využitie práva
na predčasné zosplatnenie zvyšku úveru, preto nemohlo dôjsť ani k predčasnej splatnosti peňažného
záväzku. Rovnako, ak žalobca vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru v zmysle ust. § 565 a § 53 ods.
9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne
špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh (viď Uznesenie
NS SR sp.zn. 5Cdo/2/2023 z 25.1.2024). Výzva k splateniu úveru (č.l. 27 spisu) zo dňa 15.10.2024

obsahujúca znenie, že v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov, vyplývajúcich z úveru č. 1310043596
žalobca vyzýva žalovaného k splateniu celého úveru vo výške 14.554,12 Eur vyššie uvádzané
kritéria taktiež nespĺňa. Výzva podľa § 53 ods. 9 OZ aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru pre svoju určitosť musia jasne definovať omeškanie splátky ako dôvodu pre mimoriadnu splatnosť
úveru. Pokiaľ táto podstatná náležitosť chýba, jedná sa o neurčité právne úkony, keďže v nich nie je

jednoznačne uvedené, pre omeškanie s ktorou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru.
Pokiaľ teda žalobca na základe uvedenej výzvy vyhlásil dňa 15.10.2024 mimoriadnu splatnosť úveru,
kde tiež nie je uvedená konkrétna splátka pre ktorú došlo k zosplatneniu celého úveru, ide o neplatný
právny úkon podľa § 37 a § 39 OZ. Vzhľadom k tomu súd dospel k záveru, že k platnému zosplatneniu
úveru nedošlo. V kontexte uvedenej argumentácie súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR zaoberajúce sa zákonnými podmienkami predčasného zosplatnenia úveru, a to uznesenie zo dňa
13.februára 2025 sp.zn. 6Cdo/152/2022 (tiež ako rozhodnutie z kolégia č. 21), zo dňa 25. januára 2024
sp.zn. 5Cdo/2/2023, zo dňa 26. júna 2024 sp.zn. 5Cdo/197/2022, zo dňa 25. septembra 2024 sp.zn.
6Cdo/15/2023. Súd prvej inštancie nad rámec vyššie uvedeného zamietavého záveru v predmetnom
spore vzhliadol aj iný dôvod, pre ktorý žalobca ako veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného

ako spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a to podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Nebolo sporným, že poskytnutým úverom sa refinancoval iný úver
žalovaného.Žalobcaspoukazomnaust.§7ods.24zákonač.129/2010Z.z.priposudzovaníschopnosti
žalovaného splácať poskytnutý úver nemusel postupovať podľa § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z.z.,
keďževýškaposkytnutéhoúveruvýrazneneprevyšovalazvyšokrefinancovanýchúverov(ajspoukazom

na ustanovenie § 4 ods. 1 opatrenia NBS č. 10/2017), to však veriteľa automaticky nezbavuje povinnosti
posudzovať schopnosť žalovaného splácať úver. Z úverovej zmluvy ,,informácie o klientovi“ bolo súdu
zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy bol čistý mesačný príjem žalovaného 1.100,- Eur a jeho
partnerky 1.000,- Eur, bol ženatý, mal vlastný dom/byt. Z úverovej správy na č.l. 19 ďalej vyplynulo, že
v čase poskytnutia úveru finančné inštitúcie 47-krát odmietli žalovanému poskytnúť úver a 20-krát

žiadosť o úver odvolal sám žalovaný. Z potvrdenia na č.l. 46 bolo zrejmé, že žalovaný v čase poskytnutia
predmetného úveru splácal ďalšie záväzky iným finančným inštitúciám v mesačných splátkach, a to
vo výške 296,- Eur, 10,- Eur, 20,47 Eur, 250,71 Eur, 191,- Eur, 211,- Eur, 279,- Eur, čo v
sumáre predstavuje sumu 1.258,18 Eur. Žalobca však neskúmal ani nezohľadnil iné príjmy žalovaného
ani výdavky žalovaného okrem úverov. Nebolo preukázané, že žalobca mal pri uzatváraní zmluvy k

dispozícií doklady o výdavkoch žalovaného, najmä nákladoch na bývanie, či výdavkoch predstavujúcich
uspokojovanie základných životných potrieb. Nahliadnutie do databáz úverových registrov (v danom
prípade len nebankových) za účelom skúmania výdavkov žalovaného súd nepovažoval za dostatočné.
Výpisy z týchto databáz nepodávajú kompletný obraz o výdavkoch žiadateľa /žalovaného, nakoľko
výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ žalobca nepozná

celkový objem výdavkov klienta, nemôže mať reálny obraz o majetkovej situácii spotrebiteľa potrebnej
pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver, pričom žalobca poskytol žalovanému úver vo výške
14.352,- Eur na dobu 8 rokov (96 splátok). Žalovaný úver riadne splácal od decembra 2023 do 14.6.2024
(zaplatil riadne a včas 6 splátok). Vzhľadom na (ne) konanie žalobcu bez odbornej starostlivosti tak, ako
to vyžaduje ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo možné vyžadovať od žalovaného

jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie po zistení, že zo strany žalobcu
nedošlo k platnému mimoriadnemu zosplatneniu predmetného úveru v spojení so záverom o nesplnení
vo vyžadovanom rozsahu povinnosti žalobcu predpísanej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, z ktorých dôvodov žalobe vyhovieť nemohol, sa ďalšíminámietkami žalovaného - o absencii náležitosti spotrebiteľskej zmluvy (absencia všetkých predpoklady
navýpočetRPMN,nesprávnyúdajRPMN)nezaoberal.Vzhľadomkzamietnutiužalobyvcelomrozsahu,
vzniklo úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania s tým, že o ich konkrétnej výške

rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (§ 255 ods. 1, §
262 ods. 2 CSP).

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že vyhovie

žalobe a žalovaného zaviaže nahradiť mu trovy konania v plnom rozsahu. Uplatňujúc odvolacie dôvody
uvedené v ust. § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne
skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), v konkrétnosti
nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že výzvy podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ nespĺňajú náležitosti
kvalifikovanej výzvy, nakoľko ani jedna z nich neobsahuje špecifikáciu splátky, s ktorou bol žalovaný
v omeškaní so splácaním úveru, naopak je toho názoru, že výzva na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa

01.09.2024, ako aj výzva k splateniu celého úveru zo dňa 15.10.2024 obsahujú všetky náležitosti
predpísané zákonom a nemôže tak ísť o neplatný právny úkon. Podľa názoru žalobcu súd svojim
rozhodnutím „dotvára“ právo nad rámec bežného výkladu § 53 ods. 9 OZ, keďže zo znenia § 565
OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ (v znení účinnom ku dňu ku dňu zosplatnenia) ani zo žiadnych
zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť identifikovať splátku, pre nezaplatenie ktorej je vyhlasovaná

predčasná splatnosť a preto ju ani nie je možné spravodlivo od žalobcu vyžadovať. Podstatnou právnou
skutočnosťou v čase vyhlásenia splatnosti je výlučne to, či veriteľ mal splnené podmienky pre vyhlásenie
splatnosti podľa oboch dotknutých ust. § 53 ods. 9 OZ ako aj § 565 OZ, a to omeškanie so zaplatením
splátky viac ako tri mesiace za súčasného upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní.
Nad rámec uvedeného žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že ani ustanovenie § 53 ods. 10 v znení

účinnom od 01.11.2024 neobsahuje povinnosť žalobcu uvádzať vo výzve na vrátenie splátok s ktorými je
spotrebiteľ v omeškaní konkrétne splátky, resp. špeciálne jednu splátku, ale len sumu splátok, s ktorými
je spotrebiteľ v omeškaní. Táto právna úprava § 53 ods. 10 OZ síce v predmetnej veci nie je rozhodujúca,
no podľa názoru žalobcu však potvrdzuje rozhodovaciu činnosť súdov v tom smere, že žalobca
ako veriteľ nemal a ani nemá povinnosť vo výzve na vrátenie splátok uvádzať, s ktorou konkrétnou

splátkou je žalovaný ako spotrebiteľ v omeškaní, má len povinnosť uviesť sumu splátok, s ktorými je
spotrebiteľ v omeškaní. K predmetnej právnej otázke určitosti právnych úkonov, žalobca poukazuje
aj na rozhodovaciu prax odvolacích súdov, ktoré dospeli k odlišným právnym záverom, konkrétne na
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp/18/2023-228 zo dňa 08.05.2023, rozsudok
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/25/2021 zo dňa 08. 02. 2022 a rozsudok Krajského súdu

vTrenčínesp.zn.19CoCsp/13/2022z28.09.2022.Predpokladomurčitostiprávnehoúkonujeoznačenie
jeho predmetu takým spôsobom, aby ho bolo možné nezameniteľne rozpoznať od iných predmetov.
Z obsahu výzvy na zaplatenie dlžnej sumy a výzvy k splateniu celého úveru je zrejmé, že išlo o podania
zo strany žalobcu, ktoré obsahovali odtlačok pečiatky s informačnými údajmi žalobcu, adresované
žalovanému, ktorý v nich bol označený uvedením mena a adresy. Predmetné výzvy takisto obsahovali

číslo úverovej zmluvy a výpočet dlžnej sumy. Vo výzve na zaplatenie dlžnej sumy bol žalovaný výslovne
upozornený, že v prípade ak dlžnú sumu neuhradí ani do 15 dní od doručenia tejto výzvy, žalobca
bude požadovať okamžité jednorazové vrátenie celého úveru. Žalovaný si ich tak nemohol zameniť
za iné úkony a nemohla vzniknúť žiadna nejasnosť ohľadom ich obsahu a účelu. Preskúmavanie
určitosti prejavu vôle je potrebné posudzovať s princípom prednosti platnosti právneho úkonu pred jeho

neplatnosťoualenvprípade,akzmyselprejavuvôlenebolurčiteľnýanijehovýkladom,jemožnéoznačiť
taký právny úkon za neplatný. V tomto prípade súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nesprávne
posúdil platnosť týchto úkonov. V súvislosti s tým poukazuje na rozhodnutie Ústavného Súdu SR,
I. ÚS 640/2014. Poukazuje aj na jednu zo zásad súkromného práva, ktorou je zásada pacta sunt
servanda. V tomto prípade žalovaný nerozporuje, že si riadne a včas neplnil svoje povinnosti, ktoré mu

vyplývajú zo zmluvy. Súd by preto nemal nad rámec zákona vyhľadávať dôvody neurčitosti právnych
úkonov zo strany žalobcu, o to viac keď tieto dôvody nemajú žiadnu oporu v litere zákona. Žalobca si je
vedomý, že spotrebiteľ vystupuje v spore ako slabšia strana, na druhú stranu však musí upozorniť, že v
súkromnom práve platí rovnosť zmluvných strán, ktorá je premietnutá do procesnej rovnosti účastníkov.
K uvedenému je nevyhnutné dodať, že aj ochrana spotrebiteľov musí mať určité hranice a nemôže

dochádzať pri sporoch s nimi k ich bezhraničnej ochrane bez ohľadu na platné právo. Každý spotrebiteľ
sám prejavil záujem uzatvoriť úverovú zmluvu a využiť na základe nej poskytnuté finančné prostriedky,
je preto maximálne neudržateľným vytvárať hypotetické „porušenia“ zákona. Záverom žalobca dáva do
pozornosti aj stanovisko v náleze Ústavného súdu SR I. ÚS 547/2012 zo dňa 24.10.2013, v ktorom tentopoukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a „démonizovanie“
veriteľskej pozície - v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva
v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry. V súvislosti s tým poukazuje na čl. 2 CSP zakotvujúci

princíp právnej istoty, vychádzajúc z ktorého sa súd prvej inštancie odklonil od dlhoročnej súdnej
praxe, ktoré podobnú náležitosť nevyžadovali a tak znemožnil žalobcovi domáhať sa svojho práva na
zaplatenie dlžnej sumy. V konečnom dôsledku nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie, že si
žalobca nesplnil povinnosť uvedenú v ust. § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Tvrdí, že požadované
informácie, podľa ktorých posúdil bonitu žalovaného sú uvedené v úvodných ustanoveniach úverovej

zmluvy. Žalobca naviac k otázke posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
predložil interný dokument o posúdení bonity s uvedením výšky príjmu, rodinného stavu a podmienok
bývania žalovaného ku dňu uzatvoreniu zmluvy a správu zo Sociálnej poisťovne, úverovú správu z
registrov dlžníkov NRKI a výpis z bankového účtu žalovaného za účelom preukázania príjmu a výdavkov
a potvrdenie o výške príjmu. Žalobca zobral do úvahy, že uvedený úver bol poskytnutý na refinancovanie
iných dlhov žalovaného v zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

ktorý uvádza - „Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je poskytnutie spotrebiteľského úveru
bezhotovostnenasplatenieinéhoúverualeboúverovúhradouveriteľovioprávnenémuposkytovaťúver.“
Akodôkazžalobcapredložil súduprvejinštancieprílohuč.1uvedenejúverovejzmluvy–refinancovanie.
Žalobca dáva do pozornosti ust. § 7 ods. 24 písm. a) ZoSÚ, ktorý pri refinancovaní úveru vylučuje
aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 20 ZoSÚ o výpočte schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Z

predloženýchdokladovjednoznačnevyplýva,žežalobcanespochybniteľnepreukázalvšetkysvojekroky
súvisiace nielen s preverovaním, ale aj s následným posudzovaním schopnosti žalovaného splácať
predmetný úver. S ohľadom na uvedené možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že žalobca
sa v danom prípade nedopustil hrubého porušenia povinnosti tak, ako to vyplýva z ust. § 7 ods. 1
zákona, keďže skúmal schopnosť žalobcu splácať úver nielen tým, že zisťoval jeho príjem, jeho rodinný

stav, majetkové pomery, vykonal lustrácie v externých registroch ale nad rámec povinností vyžadoval
od žalobcu ako klienta aj výpisy z bankových účtov. K otázke skúmania bonity sa vyjadroval aj Okresný
súd Žilina v rozsudku zo dňa 06.09.2021 sp.zn. 46Csp/11/2020, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo
dňa 30.11.2021 sp. zn. 17CoCsp/23/2021. Príjmy žalobcu boli zisťované na základe samotného dopytu
u klienta, ktorý poskytol informácie o svojom príjme, o príjme partnera, o bývaní, vyživovacej povinnosti,

zamestnaní. Príjem bol následne overený aj potvrdeniami z banky. Žalobca ako dôkaz predložil aj výpis z
registra NRKI. V tomto poukazuje na výpočet MLS (maximálneho limitu splátky), ktorý doložil súdu prvej
inštancie spolu s podaním označeným ako vyjadrenie k podanému odporu. V prvom kroku žalobca ako
základ pre výpočet MLS zohľadnil časť z overeného príjmu žalovaného v hodnote 1.100,- Eur a taktiež
započítal časť príjmu partnera vo výške 650,- Eur, od ktorých odpočítal ďalšie náklady žalovaného.

Ďalšou položkou, ktorá vstupuje do výpočtu MLS sú náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona
č. 129/2010. V čase žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru bolo životné minimum ustanovené
Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 220/2023 Z. z. na sumu 268,88 Eur
mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Ako vyplýva z listinného dôkazu s názvom „Interný

dokument o posúdení bonity“ žalobca overoval aj rodinný stav žalovaného, ktorý v čase žiadosti o úver
nemal vyživovaciu povinnosť na dieťa, a teda žalobca zohľadnil vo výpočte MLS sumu 0 Eur. V ďalšej
častivýpočtuMLSzohľadňovalvšetkyúvery,ktoréžalovanýčerpalužalobcu,čopredstavovalomesačnú
splátku vo výške 271,20 Eur, následne sumu splátok úverov u iných veriteľov (z NRKI mimo Home Credit
Slovakia, a.) v celkovej hodnote 987,- Eur mesačne a sumu splátok konsolidovaných úverov, čo

sa následne premietlo do zníženia výdavkov žalovaného o 191,- Eur. Následne „Vankúš“ predstavuje
hodnotu ukazovateľa schopnosti splácať podľa opatrenia Národnej banky Slovenska zo 14. novembra
2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
„Stress buffer“ je dodatočná rezerva, ktorá sa zohľadňuje pri posudzovaní schopnosti klienta splácať
úver. Ide o 20 % z výšky životného minima klienta a aj jeho vyživovaných detí. Stress Buffer je stanovený

vovýške53,80Eur.Výškasplátkyschvaľovanéhoúveruvtomtokonkrétnomprípadejevýškaschválenej
mesačnej splátky 239,- Eur. Na základe uvedeného výpočtu a posúdenia schopnosti splácania bol
žiadateľovi poskytnutý uver s mesačnou splátkou, ktorá neprekračuje stanovený maximálny limit splátky
a je v súlade s jeho finančnými možnosťami. V prípade predmetnej úverovej zmluvy je nevyhnutným
zdôrazniť skutočnosť, že ide o konsolidáciu, ktorá má špecifické pravidlá, pokiaľ ide o posudzovanie

bonity, v porovnaní s bežnými úverovými zmluvami. Žalobca pri skúmaní bonity žalovaného ako klienta
postupoval s najvyššou možnou mierou odbornej starostlivosti, v zmysle citovanej zákonnej úpravy splnil
všetky podmienky, ktoré mu zákon ukladal a preto jeho konanie jednoznačne nemôže byť vyhodnotene
ako hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1. V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočnosti jezároveň potrebné zdôrazniť, že v danom prípade si žalobca nebral „ďalší“ úver, ale predmetným úverom
konsolidoval (vyplatil, resp. refinancoval) už existujúce úvery, ktoré následkom konsolidácie zanikli.
Žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 07.02.2018 PL. ÚS 11/2016-60 publikovaného

v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 1/2018 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 23 Cdo 1201/2009 zo dňa 29.06.2010.

6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhuje potvrdenie rozsudku
súdu prvej inštancie ako vecne správneho a priznanie nároku na náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Podmienka určitosti právnych úkonov zosplatnenia je podľa jeho názoru ustálená aktuálnom
rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.06.2024, 5Cdo/2/2023 zo dňa 25.01.2024, 5Cdo/188/2023 zo dňa
31.07.2024, 6Cdo/15/2023 zo dňa 25.09.2024), keď vo výzve na úhradu pred zosplatnením (§ 53
ods. 9 OZ) musí byť uvedené, s ktorou konkrétnou splátkou je dlžník v omeškaní. Žalovanému
je známe (ojedinelé) uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2024 sp. zn. 1Cdo/123/2022,

ktoré bolo prekonané ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR v predmetnej otázke.
Uvedená sporná otázka bola vyriešená kolégiom Najvyššieho súdu SR, ktoré rozhodnutím č. 21 prijalo
z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2025 sp. zn. 6Cdo/152/2022 právnu
vetu(ktorábudepublikovanávZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSR)vznení,„Bez
konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu

práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon nekonkretizujúci splátku
preto je nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1 OZ.)“. V súvislosti
s námietkou žalobcu, že v čase pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti neexistovala ustálená judikatúra
ohľadne skutočnosti, že by upozornenie pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti malo nad rámec

zákonných ustanovení obsahovať obligatórne splátku, pre ktorú dochádza k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti, žalovaný poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/198/2017 z 19. marca
2018, na ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti odkazuje aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení
sp.zn. II. ÚS 171/2024-19 zo dňa 3. apríla 2024. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí uviedol,
že „nový“ (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti

(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.
Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú
istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno
obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať
nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj

na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od
neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem“. Nad rámec toho poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.02.2024, ktoré sa týka spotrebiteľského sporu
možno aplikovať na daný prípad a to najmä v kontexte, že v spotrebiteľských sporoch sa zmena žaloby
nepripúšťa. V ostatnom sa žalovaný pridržiava všetkých doterajších vyjadrení.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením
dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu

predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP

(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

9. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol
o trovách konania medzi stranami sporu tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie založil na závere o nepreukázaní splnenia podmienok
žalobcom pre zosplatnenie celého zvyšku dlhu podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ pre
neurčitosť právneho úkonu výzvy podľa § 53 ods. 8 OZ aj oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru z dôvodu absencie konkrétnej splátky zmluvy, pre omeškanie ktorej bola vyhlásená mimoriadnasplatnosť úveru a nad rámec toho záveru o porušení povinnosti žalobcu ako veriteľa konať s odbornou
starostlivosťou, predpísanej mu ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. spočívajúcej v obligatórnom
posudzovaní schopnosti (bonity) žalovaného splácať úver v rámci štádia, ktoré vyústilo do uzavretia

zmluvy o úvere s následkami podľa § 11 ods. 2 veta druhá zák. č. 129/2010 Z.z., pre ktorý žalobca
nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa (žalovaného) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
Náhradu trov konania v plnej výške vzhľadom na úspech v spore priznal žalovanému (§ 255 ods. 1 CSP).

10. Odvolateľ (žalobca) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v

ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové
a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V konkrétnosti ťažiskovo
nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných podmienok vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru z dôvodu chýbajúcej náležitosti – omeškanej splátky vo výzvach podľa § 53 ods. 9
a 565 OZ, ktorý podľa žalobcu nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a predstavuje odklon
od dlhoročnej súdnej praxe a v konečnom dôsledku nesúhlasí ani s právnym záverom vzťahujúcim

sa k ďalšej posudzovanej otázke, a to zákonnej povinnosti žalobcu danej mu v ust. § 7 ods.1
zák. č. 129/2010 Z.z. (povinnosť dodávateľa skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu klienta pred
uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy) vo väzbe na súdom vyvodený následok vyplývajúci z ust. § 11
ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., v kompilácii s neoprávneným zásahom do jeho práva na spravodlivý súdny
proces.

11. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.

12. Ako už bolo vyššie uvedené, produkované odvolacie námietky ťažiskovo smerujú proti nesprávnym
právnym a s nimi spojeným skutkovým záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie
(dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

14. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

15. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací
súd ako ťažiskovo nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie

sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/ navrhnuté dôkazy
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. §
191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil
svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje s jeho právnym názorom o nesplnení zákonných
predpokladov pre zosplatnenie úveru žalobcu pre neurčitosť právnych úkonov z dôvodu absencie údaju

o konkrétnej splátke, pre nezaplatenie ktorej žalobca zosplatnil úver (§ 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9
OZ) a nad rámec toho tiež o nástupe sankcie v podobe nemožnosti zosplatniť úver pre nesplnenie si
povinnosti žalobcu s odbornou starostlivosťou skúmať bonitu žalovaného pred poskytnutím mu úveru
(§ 7 ods. 1 v spojitosti s §11 ods. 2 veta prvá ZoSpÚ). Súd prvej inštancie správne vzal do úvahyvšetky k vyššie posudzovaným otázkam sa vzťahujúce výsledky dokazovania, preukázané skutkové
okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich opodstatnene žalobu zamietol a žalovanému
vzhľadom na jeho úplný úspech v spore priznal plný nárok na náhradu trov konania (§ 262 ods. 2, §

255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so
zákonom, rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania
k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Súčasne sa
odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a
vpodrobnostiachnaňodkazuje(§387ods.2CSP),abynadbytočneneopakovalvšetkyprestranyznáme

fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolacím
súdom zároveň neboli ani z hľadiska odvolateľom tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho práva na
spravodlivý proces zistené také vady, ktoré by boli spôsobilé diskvalifikovať napadnuté rozhodnutie z
jeho potvrdenia odvolacím súdom.

16. Nad rámec toho, že pre rozhodnutie zásadné otázky boli dostatočne zodpovedané už súdom prvej

inštancie, odvolací súd považuje za potrebné vo vzťahu k námietkam produkovaným žalobcom v tomto
smere v odvolaní doplniť nasledovné:

17. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami sporným nebolo, že Home Credit Slovakia, a.s. uzatvorila
so žalovaným dňa 20.10.2023 zmluvu o spotrebiteľskom úvere - účelový úver a revolvingový úver č.

1310043596, na základe ktorej poskytla žalovanému účelový úver vo výške 14.352 Eur, určený na
úhradu záväzkov uvedených v prílohe č. 1 zmluvy, a to úveru v 365.banka, a.s. zo zmluvy č. 0100097788
zo dňa 03.01.2023 s čiastkou istiny k splateniu úveru 13.772,- Eur. Žalovaný sa zaviazal splácať úver
v 96 mesačných splátkach vo výške 239,- Eur s dátumom prvej splátky dňa 08.12.2023, ročná úroková
sadzba 12,65 %, RPMN 13,4 % a celkovou čiastkou, ktorú má klient zaplatiť vo výške 22.944,- Eur.

Predmetom zmluvy bolo zároveň poskytnutie bezúčelového revolvingového úveru s výškou úverového
rámca (kreditného limitu) 1.200,- Eur, výškou mesačnej splátky 2,583 % z výšky úverového rámca (31,-
Eur), ročnou úrokovou sadzbou 23,88 %, RPMN 26,7 %, frekvenciou splátok v 20. deň v mesiaci a
celkovou čiastkou splatnou spotrebiteľom 1.355,22 Eur. Z výpisu čerpania splátok a úhrad vyplýva
a rovnako sporným nebolo, že žalovaný dňa 07.11.2023 čerpal úver vo výške 14.35,- Eur a žalobcovi

zaplatil na úver sumu 1.494,90 Eur, keď zaplatil 6 splátok po 239,- eur a 7. splátku vo výške 60,90 Eur.

18. Uplatnenie práva na predčasné splatenie budúcich splátok úveru preukazoval žalobca listom zo dňa
01.09.2024 označeným ako „výzva na zaplatenie dlžnej sumy“ a listom zo dňa 15.10.2024 označeným
ako „výzva k splateniu celého úveru“. Z predloženej kópie listu datovaného dňa 01.09.2024 vyplýva, že

žalobca adresoval žalovanému oznámenie, že celková dlžná suma je aktuálne 697,10 Eur a žiadal ho o
okamžitú úhradu. Zároveň žalovaného v liste upozornil na možnosť požadovať okamžité jednorazové
vrátenie celého úveru v prípade, ak dlžnú sumu neuhradí ani do 15 dní od doručenia tento výzvy. Z č.l. 57
vyplýva,žezásielkabolažalovanémuodoslanádňa04.09.2024.Žalovanýúvernaďalejriadnenesplácal,
preto veriteľ listom zo dňa 15.10.2024 vyzval žalovaného na splatenie celého úveru čerpaného na

základe zmluvy vo výške 14.554,12 Eur najneskôr do 15 dní. Výzva bola žalovanému odoslaná dňa
16.10.2024. Z uvedenej výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ tak ako je koncipovan, ani z oznámenia k splateniu
celéhoúverunevyplýva,sktoroukonkrétnousplátkoubolžalovanývomeškaníaktorúkonkrétnusplátku
veriteľ požadoval od žalovaného zaplatiť tak, aby predišiel vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Nad
rámec uvedeného žalobca vo vzťahu k možnosti vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru v žalobe uviedol,

že pristúpil k uplatneniu tohto práva výzvou zo dňa 15.10.2024 pre omeškanie s úhradou splátky splatnej
dňa 30.06.2024, t.j. splátky č. 7. Žalovaný tvrdenie žalobcu v žalobe o splnení podmienok pre platné
vyhláseniemimoriadnejsplatnostiúveruvzmysle§53ods.9 vspojenís§565OZ spochybnil auviedol,
že z výzvy na splatenie dlžnej sumy z 01.09.2024 a ani z výzvy na splatenie celého úveru z 15.10.2024
nie je preukázané, pre omeškanie s ktorou mesačnou splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť

úveru a preto ich v zmysle § 37 ods. 1 OZ považoval za neplatné právne úkony.

19. Podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy k 20.10.2023, ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne

upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.20. Podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o
zaplateniecelejpohľadávkyprenesplnenieniektorejsplátky,lenaktobolodohodnutéalebovrozhodnutí
určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

21. Pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva (citovaný § 53 ods. 9). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení
dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok,
že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka (v
postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia
práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného

upozornenia je uplatnenie neúčinné (pozri Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, Eurounion,
máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

22. Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce
spomína § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť

súbežne, alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej
doby. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové
vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže
tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní

s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení
dlžníka.

23. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný.

24. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25. Z Úverových zmluvných podmienok spoločnosti platných od 01.04.2023 Hlavy 6. § 2 písm. a)

s názvom Ukončenie zmluvy vyplýva, že v prípade oneskorenia s platením aspoň troch splátok alebo
oneskorením s platením jednej splátky dlhšie ako tri mesiace, dlžník musí celý čerpaný úver na
požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie úveru).

26. Keďže žalobca opodstatnenosť svojho nároku odvodzoval od tvrdeného vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru ako dôsledku neuhradenia dlžných splátok žalovaným, súd prvej inštancie správne
potom, ako zmluvou založený vzťah medzi stranami posúdil ako spotrebiteľský, považoval za prioritné
zaoberať sa právnou otázkou, či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v ust. § 53 ods.
9 OZ a § 565 OZ v podaní, ktorým upozorňuje na možné uplatnenie tohto práva v súlade s ust. § 53
ods. 9 OZ uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku hodlá pristúpiť, resp. pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti pohľadávky a zároveň, či s poukazom na znenie § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ je skutkové
vymedzenie splátky (vo výzve podľa § 53 ods. 9 OZ a vo výzve, resp. v oznámení uplatňujúcom právo na
vyhlásenie splatnosti podľa § 565 OZ) náležitosťou týchto právnych úkonov, keďže prípadné neuvedenie
by spôsobovalo neplatnosť uplatnenia práva podľa § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ, pričom s jeho
závermi, že žalobcom predložená výzva zo dňa 01.09.2024 a výzva zo dňa 15.10.2024 nespĺňa zákonne

požiadavky podľa § 53 ods. 9 a § 565 OZ, tzv. jedná sa o neurčité právne úkony z dôvodu chýbajúcej
konkrétnej splátky, v dôsledku čoho nie je možné uzavrieť, že nastali účinky predčasného zosplatnenia
zvyšku úveru, sa odvolací súd v okolnostiach danej veci plne identifikuje.

27. Nespôsobilé k odlišnému záveru sú odvolacie námietky žalobcu, že zo žiadneho zákonného

ustanovenia nevyplýva povinnosť žalobcu uvádzať konkrétnu nezaplatenú splátku, pre ktorú má veriteľ
v úmysle vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ako obsahovú náležitosť listín a súd prvej inštancie
napadnutým rozhodnutím dotvára právo nad rámec bežného výkladu § 53 ods. 9 OZ.28. Vychádzajúc z podmienok definovaných v ust. 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ odvolací súd uvádza, že
aj keď vymedzenie konkrétnej splátky pre omeškanie dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenie práva
zosplatniť úver ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti

úveru, neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 OZ expressis verbis, nemožno opomenúť
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch (podľa § 37 Občianskeho
zákonníka;právnyúkonsamusíurobiťurčito,inakjeneplatný).Určitosťprávnehoúkonuakopožiadavka
na jeho obsahové náležitosti však nie je naplnená len uvedením obligatórnych náležitostí, ktoré
pre konkrétny právny úkon stanovuje právny poriadok. Aj pri ich uvedení v právnom úkone musí

byť z právneho úkonu pre adresáta právneho úkonu vôľa konajúceho subjektu výkladom objektívne
pochopiteľná, teda bez rozumných pochybností adekvátne vnímateľná. Právny úkon aj pri uvedení
obligatórnych náležitosti stanovených vo všeobecne záväznom právnom predpise musí mať určitú
kvalitu, aby bol pre jeho adresáta poznateľný obsah prejavenej vôle konajúceho subjektu. V prípade
výzvy prezumovanej § 53 ods. 9 OZ ide jednostranný právny úkon, ktorý z hľadiska jeho určitosti
musí obligatórne obsahovať identifikáciu splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore

žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Vymedzenie
konkrétnej omeškanej splátky možno vydedukovať z podmienok, ktoré musia byť splnené pre realizáciu
mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom. Ide o bezpodmienečnú náležitosť takejto výzvy, ktorá
vyplýva z predmetného upozornenia (výzvy), ktorej účelom je informovať spotrebiteľa o tom, s ktorou
splátkou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou zamýšľa uplatniť svoje právo k

vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

29. Rozhodovacia prax všeobecných súdov posudzujúcich nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských
zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľských úveroch sa vyvíjala aj vo vzťahu k zosplatneniu pohľadávky,
prípadne vo vzťahu k určitosti výzvy na zaplatenie, resp. určitosti oznámenia o predčasnom zosplatnení

úveru. V minulosti existoval zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu zosplatňujúcej výzvy (resp.
výzvy, ktorá zosplatneniu predchádza - upozornenie na možnosť využitia práva veriteľa na zosplatnenie
úveru), kedy dochádzalo z dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej právnej otázky
súdminavšetkýchúrovniachkprávnejneistotenastranesubjektovsúkromnoprávnychvzťahovvširšom
rozsahu. Je potrebné uviesť, že aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

ako najvyššej súdnej autority všeobecného súdnictva Slovenskej republiky, ktorá dbá na zjednocovanie
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, sa práve za účelom nastolenia
právnejistotynastranesubjektovsúkromnoprávnychvzťahovpriklonilakvýkladudotknutýchzákonných
ustanovení v tom zmysle, ako ho v tejto veci vyslovil súd prvej inštancie.

30. V prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že pre rozhodnutie v tejto veci ťažiskovú
problematiku týkajúcu sa splnenia podmienok vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ v spotrebiteľských
vzťahoch, kde predmetom posúdenia súdu bola (ne)platnosť písomných podaní (úkonov) veriteľa, riešil
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/2/2023 zo dňa 25. januára 2024, ktorý jednoznačne určil,
že „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s

ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon
zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu
splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.“

31. Podobne Najvyšší súd SR v neskoršom uznesení sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26. júna 2024

zotrval na svojich skôr vyslovených záveroch, pričom svoju argumentáciu doplnil, keď konštatoval,
že ... „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s
ustanovením § 565 Občianskeho zákonník a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon
zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú

jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu
identifikácie prvého dňa plynutiapremlčacejdoby,aleiprepotrebuvedomostidlžníkaotom,zaplatením
akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/149/2021).
Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a
dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy

by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť
zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže
byť poškodený.“32. Porovnávajúc rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu odvolací súd zistiť, že senát najvyššieho
súdu 6C pri posudzovaní rovnako formulovanej otázky ako v preskúmavanej veci, v uznesení
sp. zn. 6Cdo/15/2023 zo dňa 25. septembra 2024 sumarizoval (s poukazom na vyššie uvedené

skoršie rozhodnutia), že napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od vyššie spomínanej ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri riešení (ne)platnosti úkonov veriteľa realizovaných v
zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ predostierajúc, že ... „neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ
realizoval výzvu na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
malo za následok neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj

absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne F. F. G. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v
spojení s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia
bankovej pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona
o bankách, v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v spore.“ Nakoniec uvedené právne závery boli prijaté na zasadnutí Občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu konanom dňa 04. júna 2025, ktoré prijalo stanovisko, ktoré je publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 21/2025, ktorého
právna veta znie: „Bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo
určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch
lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. októbra 2024). Právny úkon

nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou (podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka)“.

33. Vzhľadom na skutočnosť, že právna otázka nastolená žalobcom bola dovolacím súdom vyriešená,
a to tak, že pre platné predčasné zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ sa od

žalobcu, resp. právneho predchodcu žalobcu vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti výzvy podľa
§ 53 ods. 9 OZ v podobe identifikácie splátky, s ktorou je žalovaný v omeškaní a pre ktorú splátku
žalobca mal v úmysle požadovať mimoriadne zosplatnenie úveru, odvolací súd sa so zreteľom na tento
právny názor dovolacieho súdu nemá dôvod od neho odchýliť, keďže ide o ustálenú rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu. Odvolací súd preto vychádzajúc zo zhrnutých významných právnych hľadísk

Najvyššieho súdu SR, vzťahujúcich sa na daný prípad, prehodnotil svoju doterajšiu rozhodovaciu prax
v skutkovo podobných veciach, na ktoré v konečnom dôsledku žalobca v odvolaní poukázal (rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.19CoCsp/13/2022 zo dňa 28.09.2022).

34. Keďže teda v danej veci existovala dohoda podľa § 565 OZ, kedy veriteľ bol oprávnený vyhlásiť

okamžitú splatnosť úveru za dohodnutých podmienok v prípade, ak bol dlžník v omeškaní viac ako tri
mesiace so zaplatením splátky a banka ho upozornila na uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej
ako 15 dní, musí právny úkon, ktorý zosplatnenie vyvolal, obsahovať aj údaj o identifikácii splátky, pre
ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Zároveň sa od žalobcu, resp.
právneho predchodcu žalobcu vyžaduje vymedzenie konkrétnej náležitosti už vo výzve podľa § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka v podobe identifikácie splátky, s ktorou je žalovaný v omeškaní a pre ktorú
splátku mal žalobca v úmysle požadovať mimoriadne zosplatnenie úveru.

35. S poukazom na závery najvyššej súdnej autority odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že skutkové tvrdenia ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré by spĺňali

podmienky pre platné zosplatneniu úveru (v podobe uvedenia konkrétnej omeškanej splátky, pre ktorú
sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť) z obsahu notifikácií žalobcu a to „Výzvy na zaplatenie dlžnej
sumy zo dňa 01.09.2024“ ako ani z „Výzvy k splateniu celého úveru zo dňa 15.10.2024“ v zmysle
požiadaviekvyslovenýchvust.§53ods.9vspojeníust.§565OZniejemožnézistiť.Zavýzvupodľaust.
§ 53 ods. 9 OZ, ktorá by spĺňala vyššie uvedené náležitosti, t.j. špecifikáciu splátky s ktorou je spotrebiteľ

(v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá predchádzala zosplatneniu ku dňu 15.10.2024,
nemožno považovať „výzvu na zaplatenie dlžnej sumy“ zo dňa 01.09.2024. Z konštrukcie predmetnej
výzvyjemožnévyvodiťzáveryotom,žežalobcavýzvouupozornilžalovanéhona celkovúdlžnúsumuvo
výške 697,10 eur a vo vzťahu k uvedenej výške pohľadávky vyzval žalovaného ako dlžníka na okamžitú
úhradu v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia predmetnej výzvy. Zároveň vo výzve žalovaného

upozornil, že ak pohľadávku v omeškaní v stanovenom termíne neuhradí, bude požadovať okamžité
jednorazové vrátenie celého úveru. Žalovaný z obsahu uvedeného písomného upozornenia zo dňa
01.09.2024 nemohol vedieť, s ktorou splátkou sa dostal do omeškania so splácaním dlhu pre obsahovú
všeobecnosť tohto upozornenia. Žalobca v presvedčení, že žalovaný riadne a včas nereagoval napísomnú výzvu zo dňa 01.09.2024 (t.j. nesplatil dlh uvedený v upozornení), písomnou výzvou k splateniu
celého úveru zosplatnil predmetný úver a s poukazom na vyššie uvedené vyzval žalovaného, aby
celú dlžnú sumu vo výške 14.554,12 eur s príslušenstvom splatil v lehote 15 od spísania predmetnej

výzvy, pričom ani predmetné zosplatnenie neobsahuje špecifikáciu konkrétnej splátky/splátok, pre ktoré
došlo alebo malo dôjsť k zosplatneniu celého dlhu so spotrebiteľskej zmluvy žalobcom. Uvedený
nedostatok v podobe neurčito formulovanej výzvy (a rovnako oznámenia o zosplatnení) neumožňuje
pre konajúci súd jednoznačným a nesporným spôsobom vyabstrahovať tú splátku, pre ktorú veriteľ
pristúpil k mimoriadnemu zosplatneniu úveru. V potrebe zabezpečenia „rovnoprávnej“ právnej ochrany

protistrany (spotrebiteľa) nie je žiadúce, aby bol dlžník nútený čakať až na spor vyvolaný veriteľom, v
ktorom by veriteľ až dodatočne špecifikoval splátku (napr. v žalobe), pre ktorú dlh zosplatnil a s ktorou
skutočnosťou, by sa tak dlžník po prvý raz oboznámil až v rámci súdneho konania. Vychádzajúc z
vyššie uvedených úvah zastal odvolací súd názor, podľa ktorého absenciu špecifikácie splátky, pre
ktorú veriteľ dlh mimoriadne zosplatnil, nie je možné konvalidovať ani žiadnym dodatočným (skutkovým)
vymedzením v rámci súdneho konania (napr. v žalobe či v priebehu odvolacieho konania), ako sa

v danom prípade snažil dosiahnuť žalobca v podanej žalobe a vo vyjadrení k odporu skutkovým
tvrdenímotom,že pristúpilkvyhláseniupredčasnejsplatnostibudúcichsplátokúveruvýzvouksplateniu
celého úveru zo dňa 15.10.2024 pre omeškanie s úhradou splátky splatnej 30.06.2024, t.j. splátky
č. 7. Toto jeho skutkové tvrdenie totiž zo žiadneho právneho úkonu (výzvy alebo zosplatnenia) žalobcu
nevyplýva.

36. V tomto smere má odvolací súd potrebu upriamiť pozornosť na problematické postavenie
zosplatnenia ako inštitútu záväzkového práva, ktoré má totiž vážne následky pre strany úverového
vzťahu, v podobe straty výhody splátok spojenej s predčasným zosplatnením pohľadávky ako celku.
So zosplatnením je spojená aj otázka uplatniteľnosti pohľadávky na súde a tomu zodpovedajúcimi

prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktorú môžu strany sporu v konaní pred súdom
využiť; vrátane možnej námietky premlčania, či tvrdenie, že pre splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k
zosplatneniu úveru, neboli splnené zákonom predpokladané podmienky. Uvedenie konkrétnej splátky,
pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, vyplýva z požiadavky ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. V intenciách danej veci preto nepostačuje, ako uvádza žalobca

v odvolaní, že veriteľ vo svojom úkone podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorní dlžníka -
spotrebiteľa na možnosť využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka (teda na zosplatnie celého
úveru), pretože Občiansky zákonník stanovil, že toto upozornenie je, spolu s omeškaním so zaplatením
splátky trvajúcim viac ako tri mesiace, predpokladom na vyhlásenie predčasnej splatnosti celého dlhu
veriteľom. Odvolací súd pripomína, že pri požiadavke určitosti právnych úkonov žalobcu nie je úlohou

spotrebiteľa (ani súdu) si tento podstatný údaj z niečoho/ podľa niečoho vyvodzovať, či doslova po
ňom pátrať, keď navyše je známou skutočnosťou, že veritelia resp. ich právni nástupcovia podávajú
žaloby formulárového charakteru s množstvom dokumentov, z ktorých okrem iného nie je zistiteľné, pre
ktorú konkrétnu nezaplatenú splátku došlo k zosplatneniu úveru. Rovnako nie je úlohou súdu v prípade
nekonkrétnej notifikácie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (a následne aj úkonu veriteľa

podľa § 565 Občianskeho zákonníka) preskúmavaním platobnej histórie úverového vzťahu, zisťovať (čo
naráža aj na procesné limity regulované v zmysle § 132 ods. 2 C.s.p.), pre ktorú dlžnú splátku mohol
veriteľ úver zosplatniť. V opačnom prípade by konajúci súd len na základe vlastnej iniciatívy (a namiesto
žalobcu, ktorého takáto povinnosť zaťažuje) vymedzil, resp. vytvoril priestor takému skutkovému stavu,
ktorý zodpovedá hypotéze príslušnej právnej normy a na základe ktorého by bol žalobca v spore

(aspoň čiastočne) úspešný. Takáto požiadavka by nezodpovedala princípu civilného sporového konania
a rovnosti postavenia strán pred súdom.

37. Uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ dlh mieni zosplatniť už vo výzve na zaplatenie podľa § 53 ods. 9

OZ, resp. v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru totiž spotrebiteľovi predstavuje notifikačnú
povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom
následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve
uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito
vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú

mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže
v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za
splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť,
kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše jepotrebné poukázať na to, že veriteľovi v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru iba v prípade, ak je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace a súčasne
upozorní dlžníka - spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová

lehota (na upozornenie a uplatnenie tohto práva) musí uplynúť do splatnosti splátky, ktorá sa stane
najskôr splatnou po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním s
úhradou splátky (s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace) potom môže veriteľ uplatniť
výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po

uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo zosplatnenia), inak
právo na zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zaniká. Z uvedeného
možno potom vyvodiť, že aj z právneho úkonu veriteľa podľa ust. § 565 OZ by malo byť zrejmé naplnenie
podmienok podľa tohto ustanovenia a súčasne ustanovenia § 53 ods. 9 OZ. Odvolací súd zastáva názor,
že opačná interpretácia by znamenala, že každý veriteľ by si mohol určovať dodatočne, na základe
akej nesplatenej splátky vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru a tak si zabezpečiť právnu istotu na úkor

spotrebiteľa v podobe modifikovania skutkového stavu tak, aby podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti boli splnené a tým by zároveň došlo k upravovaniu si začiatku plynutia premlčacej doby, čo
je však z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami, ako ani vo svetle ochrany práv
spotrebiteľa bez jeho relevantnej obrany neudržateľným.

38. Je pravdou, že v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR sa vyskytlo rozhodnutie sp. zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30. januára 2024, ktoré je však svojím nastoleným záverom pri riešení
(ne)platnosti právnych úkonov ojedinelým na rozdiel od vyššie citovaných rozhodnutí dovolacieho súdu
(napr.sp.zn.5Cdo/197/2022zodňa26.júna2024,5Cdo/2/2023zodňa25.januára2024,6Cdo/15/2023
zo dňa 25. septembra 2024), ktoré sa zjednotili v otázke konkretizovania splátky už vo výzve podľa

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré závery sú pre odvolací súd určujúce. Nakoniec uvedený
právny záver bol prijatý na zasadnutí Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR konanom
dňa 04. júna 2025, ktoré prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 21/2025. Na konštatovanom závere nič nemení ani
žalobcomcitovanérozhodnutiainýchodvolacíchsúdov,ktoréniesúprekonajúcesúdyvprejednávanom

prípade záväzné a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v súlade
s čl. 2 základných princípov CSP.

39. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej
veci a interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov

neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti). V spotrebiteľských veciach,
akou je aj predmetná právna vec, sa spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti. Vzhľadom
na takéto znevýhodnené postavenie musí konajúci súd pri rozhodovaní o právach a povinnostiach
zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj pri žalobách na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy ako je táto)

nahradiť formálnu rovnováhu skutočnou rovnováhou. To platí aj pri skúmaní výkladu právnych úkonov
adresovaných dodávateľom spotrebiteľovi (tu výzva na plnenie omeškanej splátky podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka). Ak zákon stanovil, že veriteľ môže pristúpiť k predčasnému zosplatneniu len
vtedy, ak je dlžník-spotrebiteľ v omeškaní s plnením splátky po dobu najmenej tri mesiace a veriteľ
súčasne upozornil dlžníka-spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, môže

priemerný spotrebiteľ legitímne očakávať, že zaplatením takejto omeškanej splátky sa vyhne následku
predčasného zosplatnia celého dlhu, a preto je oprávnený očakávať, že dodávateľ ho vo svojej výzve
zrozumiteľne vyzve na zaplatenie tejto konkrétnej omeškanej splátky. Len takýmto spôsobom môže byť
naplnený účel samotnej výzvy veriteľa dlžníkovi- spotrebiteľovi pred predčasným zosplatnením, ktorým
nie je vytvorenie nástroja pre dodávateľa, ktorý spotrebiteľa svojou výzvou s „hrozbou“ zosplatnenia

pohne k zaplateniu jeho omeškaného dlhu ale vytvorenie dodatočného časového rámca, v ktorom sa
môžespotrebiteľsplnenímomeškanejsplátkyvyhnúťzosplatneniuceléhodlhu.Pretomusíkonajúcisúd,
ktorý má zaistiť plnú mieru ochrany práv spotrebiteľa, trvať na uvedený konkrétnej omeškanej splátky vo
výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka aj pri vedomí si zásady preferencii výkladu v prospech
platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.

40. So zreteľom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo
k platnému a zákonnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku nesplnenia všetkých
predpokladov pre zosplatnenie úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ.41. Vyššie uvedené závery sú v plnom rozsahu aj bez ďalšieho plne spôsobilé a postačujúce
k potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k zamietajúcemu rozhodnutiu súdu prvej

inštancie a preto ďalším dôvodom pre ktorý došlo k zamietnutiu žaloby pre nemožnosť požadovať od
žalovaného jednorazové splatenie úveru, ani nebolo potrebné sa v princípe z hľadiska hospodárnosti
zaoberať.

42. Odvolací súd preto len nad rámec ťažiskového a plne postačujúceho dôvodu pre neúspech žaloby

(nemožnosť zosplatnenia pre neuvedenie konkrétnej splátky), vo vzťahu k ďalšej povinnosti žalobcu
pred uzatvorením dotknutej úverovej zmluvy posudzovať s odbornou starostlivosťou úverovú bonitu
spotrebiteľa, v našom právnom poriadku zakotvenú v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch z hľadiska
všetkýchprávnychaspektov tútoproblematikouovládajúcich, uvedenýchvtomtozákonnomustanovení
považuje za potrebné poukázať na nasledovné:

43. Žalobca za účelom preukázania splnenia povinnosti skúmať bonitu žalovaného pred uzatvorením
zmluvy odkazoval na úvodné ustanovenia úverovej zmluvy, kde sú uvedené informácie, podľa ktorých
posúdil bonitu žalovaného, predložil interný dokument k posúdeniu bonity s uvedením výšky príjmu,
rodinného stavu a podmienok bývania žalovaného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, správu zo Sociálnej
poisťovne (obsahujúcu „lustrum“ údajov k v nej identifikovaným 23 bodom), úverovú

správu z registra dlžníkov NRKI ku dňu uzatvoreniu zmluvy, výpis z osobného účtu žalovaného a výpis
z podúčtu žalovaného.

44. V konkrétnosti z úvodných ustanovení zmluvy o úvere zo dňa 20.10.2023 označených ako
„Informácie o klientovi“ a „Informácie o príjme“ vyplýva, že žalovaný je ženatý (uvádza počet

vyživovacích povinností 0), býva vo vlastnej nehnuteľnosti (rodinný dom/ byt), príjem žalovaného má
pochádzať zo zamestnaneckého pomeru vo výške 1.100,- Eur, zamestnaný má byť od 10/2020, čistý
príjem manželky vo výške 1.000,- Eur. Z potvrdenia (čl. 46 spisu) nad rámec vyššie uvedených
informácií o žalovanom a jeho príjme vyplynulo, že žalovaný v čase poskytnutie úveru splácal záväzky vo
H. I. C. v mesačných splátkach po 296,- Eur a 10,- Eur, v Home Credit Slovakia, a.s. vo výške mesačnej

splátky 20,47 Eur a 250,71 Eur, v XXX. C., a.s. vo výške mesačnej splátky 191,- Eur a v ďalších
finančných inštitúciách v mesačných splátkach vo výške 211,- Eur a 279,- Eeur.

45. Ďalej z listiny predloženej žalobcom v priebehu konania, ktorá podľa neho má byť úverovou správou
z registra dlžníkov NRKI (čl. 48 a nasl. spisu) vyplynulo, že žalovanému bolo celkovo odmietnutých 47

finančných operácií a 20 žiadostí o úver odvolal sám žalovaný. Existujúce úverové záväzky žalovaného
v tom čase (pred uzatvorením zmluvy) predstavovali kumulatívne mesačne splátku výške 1.258,18 Eur
(celkovo siedmich z toho 4 splátkových a 3 kreditných kariet týkajúcich sa rôznych veriteľov).

46. V dôsledku úverovej zmluvy uzatvorenej so žalobcom, plnenia z ktorej sa domáha žalobca došlo

k zvýšeniu úverového zaťaženia žalovaného, keďže mu bol poskytnutý nielen úver na refinancovanie
jeho doterajšieho úveru v 365.banke (ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy zostatok vo výške 13.772,-
Eur), ale aj súčasne ďalší revolvingový úver vo výške 1.200,- Eur a celkové náklady s týmto úverom
sa vyšplhali podľa zmluvy na 22.944,- Eur (čo je navýšenie v neprospech žalovaného na zaťažení
o 9.172,- Eur (22.944,- Eur po odpočítaní dovtedajších 13.772,- Eur) a vzrástla tiež jeho mesačná

splátka z dovtedajších 191,- Eur u 365.bank na 239,- Eur u žalobcu. Úverom u žalobcu nedošlo ku
konsolidácii dovtedajších úverov žalovaného, ale len k refinancovaniu jedného úveru voči 365.banke,
naviac so zvýšením mesačnej splátky a celkového úverového zaťaženia (+ nový revolvingový úver
a zvýšenie celkovej čiastky ktorú v dôsledku tohto úveru musel platiť naviac). Nebolo sporné, že na úver
zaplatil len 1.494,90 Eur.

47. Z tlačového výstupu overenia pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni zo dňa 20.10.2023
(čl.47 spisu) vyplýva v rámci 23 bodov zodpovedanie, resp. overenie zamestnanosti dotyčnej osoby,
formy zamestnanosti, prípadné poberanie invalidného či starobného dôchodku, z obsahu ktorého
vyplýva,žežalobcabolvzisťovanomobdobízamestnanýuzamestnávateľa,sdĺžkouzamestnaniavtom

čase aspoň 90 dní, že za predpredposledný mesiac (pred dopytom) mal dostatočný vymeriavaci základ,
nebol poberateľom invalidného ani starobného dôchodku (teda z nich nemá ani zrážky), nepracoval na
dohodu o pracovnej činnosti, nepracoval ako SZČO a nemal ani príjem u viacerých zamestnávateľov.48. Pokiaľ ide o výpis z osobného účtu žalovaného vedeného v XXX. C., a. s. za obdobie od
01.08.2023 do 31.08.2023 z tohto vyplýva, že k 01.08.2023 bol počiatočný zostatok na ňom vo výške
6,57 Eur a konečný zostatok ku dňu 31.08.2023 vo výške 0,41 Eur. Z výpisu z podúčtu žalovaného

vedeného rovnako v XXX.C., a.s. za rovnaké obdobie vyplýva, že k 01.08.2023 bol počiatočný zostatok
vo výške 2,01 Eur a konečný zostatok ku dňu 31.08.2023 vo výške 0,- Eur.

48. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. (ďalej len „ZoSpÚ“) v znení účinnom v rozhodnom období
(v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 20.10.2023), veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

alebo pred zmenou tejto zmluvy, spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru, povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

49. Veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý
nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je
veriteľ povinný hodnoverne preukázať (§ 7 ods. 16 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období).
Vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ
podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých
registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine
veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov

podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 17 ZoSpÚ v znení účinnom v rozhodnom období).

50. Podľa § 11 ods. 2 veta prvá zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období, ak
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa

jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

51. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), podľa ktorého ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

52. Nemožno pochybovať, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa, čo zákonodarca zdôrazňuje priamo v ust. § 7 ods. 17 písm. b) za
bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch.
53. Ústavný súd SR zaoberajúci sa vyššie uvedenou povinnosťou veriteľa, ako aj povinnosťou

všeobecných súdov ex offo skúmať jej splnenie vo svojom Náleze pod č.k. II. ÚS 530/2024-39 zo dňa
12. februára 2025 v jeho zásadných jednotlivých častiach uviedol, že......

- „...splnenie tejto povinnosti je potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním
úveru. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu je pre spotrebiteľa nepochybne

viac než podstatná, pretože chráni spotrebiteľa pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej
neschopnosti [pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit
Lyonnais SA proti Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú
smernicu vykladá tak, že ,,existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu
nevedomosti nebude dovolávať právnej normy určenej na jeho ochranu (rozsudok z 21. apríla 2016,

Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok
Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene
povedané, v mnohých prípadoch je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, aleveriteľ je ten, kto má odborné skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať
môže, aby to vedel splácať....

- Práve s ohľadom na dôležitosť tejto povinnosti sú prísne aj sankcie, ktoré postihujú veriteľa, ktorý
túto svoju povinnosť zanedbá (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) – v prípade porušenia
povinnosti konať s odbornou starostlivosťou nie je veriteľ oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie
úveru ....

- Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.

- Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a
vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo

možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred
nadmernou zadĺženosťou a platobnou neschopnosťou.

- Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť
úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže
stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť,

či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ
klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade
omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát
výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má).
Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať,

či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie –
jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník
nebude vedieť splácať.

- Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia

§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa
a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).

- Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ
poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa predsa
vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.

- Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi
hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek
podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a
cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu.

- Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní vnútroštátneho práva
povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel smernice tak, aby sa
dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť
konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom ZFEÚ, keďže umožňuje
vnútroštátnym súdom v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva únie pri rozhodovaní o sporoch,

ktoré im boli predložené (rozsudok Súdneho dvora Dominguez, vyššie citovaný, bod 24)“.

54. Sumarizujúc tak vyššie uvedené, ústavný súd zdôrazňuje odkazom na ním identifikované
rozhodnutia súdneho dvora povinnosť vnútroštátneho súdu rozhodujúceho vo veci skúmať ex offoporušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva, čo subsumuje aj povinnosť súdu ex offo
skúmať tiež dodržanie povinnosti veriteľa konať nielen s formálnou, ale s odbornou starostlivosťou
pri prieskume úverovej bonity klienta (teda dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 vyššie

uvedenej smernice), ktorý postup, ak je správny, zodpovie, ako sa veriteľ so zisteniami získanými
v takomto procese vysporiadal a na základe čoho dospel k záveru, že v jeho prípade nejde o klienta
nebonitného(pokiaľmuúverposkytol,akotomuboloajvposudzovanejveci),pretožeprávezamedzenie
poskytovania úverov nebonitným spotrebiteľom je zmyslom a podstatou vyššie uvedenej zákonnej
povinnosti veriteľa ochraňujúcej záujem slabšieho spotrebiteľa.

55. Úlohou súdu prvej inštancie so zreteľom na vyššie uvedené teoretické východiská a následne
aj odvolacieho súdu tak bolo aj v okolnostiach danej veci posúdiť splnenie povinnosti veriteľa vo
všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru, vyhodnotiť, či z dostatočného podkladového
materiálu správne veriteľ posúdil, či žalovanému mohol požičať sumu žiadaného/poskytnutého úveru
s predpokladom, že to bude aj splácať, že ho to neuvrhne do ťaživých podmienok (nezhorší jeho

postavenie), a to so zreteľom na právny predpis.

56. So zreteľom na znenie ust. § 7 ods. 1 ZoSpÚ, jeho účel a zmysel, na ktorých zakladá svoje
rozhodnutie tiež ústavný súd vo svojom náleze (špecifikovaný v predchádzajúcej časti), nemožno
pochybovať, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ tak existujúcu

situáciu klienta (jeho príjmy a výdavky, náklady na bežný život, osobný stav, počet vyživovacích
povinností), ako aj skutočností, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím
zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je
tak v zmysle reálneho naplnenia tejto povinnosti potrebné klásť na pomer medzi reálnymi príjmami
a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných

výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru, resp. či vzhľadom na jeho
pomery je vôbec reálne očakávať, že pri nákladoch na najzákladnejšie potreby bude vôbec schopný
úver splácať a či sa neocitne v dôsledku povinnosti jeho splácania v ťaživejšej životnej situácii ako
pred jeho poskytnutím. Zákonodarca zavedením tejto povinnosti jasne sledoval efektívne zamedzenie
predlžovania spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní v čase uzatvorenia zmluvy a reálne ani vo svetle

svojich v tom čase existujúcich pomerov do budúcnosti svoje záväzky riadne splácať, čo ich uvrhne
do ešte ťaživejších podmienok. Tieto informácie si má veriteľ predovšetkým zabezpečiť sám (avšak
tiež v spolupráci so žiadateľom o úver). Jeho povinnosťou je takto získané informácie zhromaždiť,
vyhodnotiť a s odbornou starostlivosťou rozhodnúť, ktoré z nich je nevyhnutné ďalej tiež aj overovať.
Za dostatočné sa považujú iba také informácie o osobnom stave spotrebiteľa, príjmoch a výdavkoch

(v ich zložení a kvalite), z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácii. Spotrebiteľa síce zaťažuje povinnosť poskytnúť veriteľovi (avšak len na jeho žiadosť) potrebné
údaje, čo však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a aktívne si zabezpečovať
ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne
vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je tak stav (zistenie veriteľa), keď tomuto

v závislosti na frekvencii splácania zostane v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške, čo vyžaduje zo strany dodávateľa zanalyzovanie tak príjmov, ako aj výdavkov u konkrétneho
žiadateľa o úver. Samostatné analyzovanie príjmov bez analýzy výdavkov, osobného stavu, počtu
vyživovacích povinností, nákladov na najzákladnejšie potreby, či naopak, nie je logicky spôsobilé

k reálnemu posúdeniu úverovej schopnosti (bonity) spotrebiteľa, ako žiadateľa o úver. Dôsledkom
podcenenia bonity veriteľom nie je neplatnosť zmluvy, ale sankciou pre veriteľa pre neposkytnutie
ochrany spotrebiteľovi pred nebonitným úverom, teda pre prípad nekonania veriteľa s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru (§11 ods. 2 veta prvá).

57. Vychádzajúc z listín predložených žalobcom tento pred uzatvorením zmluvy určitými informáciami
o pomeroch žalovaného (ktoré okrem iných sú tiež potrebné pri skúmaní bonity žiadateľa
o úver) disponoval, avšak jednak nie v rozsahu, ktorý by odôvodňoval záver o skúmaní
a následnom vyhodnotení jeho bonity s odbornou starostlivosťou a jednak tieto výsledky nesprávne

vo výsledku na ťarchu spotrebiteľa vyhodnotil (teda aj v tomto smere nie s odbornou starostlivosťou).
Uspokojil sa len s interným dokumentom o posúdení bonity žalovaného, ktorý mu dal odpoveď len
na to, či bol žalovaný v tom čase zamestnaný, že mal mať príjem 1.100,- eur, príjem jeho manželky
mal byť vo výške 1.000,- eur (nemal to však verifikované), vychádzal z počtu vyživovacích povinnostíuvedeným žalovaným „0“ (keďže žalovaný je ženatý znamená to, že má minimálne jednu vyživovaciu
povinnosť), potvrdenie od zamestnávateľa o výške príjmu absentuje, rovnako ako zisťovanie, či nie
je napríklad vo výpovednej lehote/ nemá pracovný pomer dojednaný na dobu určitú a pod. Výstup

zo sociálnej poisťovne mu dal odpoveď len na to, či bol žalovaný v tom čase zamestnaný, tiež, že v
tom čase nebol poberateľom invalidného, ani starobného dôchodku, nepracoval súčasne u iných
zamestnávateľov, nebol SZČO a v priemere za zisťované mesiace (z výstupu nie je zrejmé ktoré) mal
potrebný vymeriavací základ. Výpisy z bežného účtu a podúčtu žalovaného (ktoré nie je zrejmé ako
v kontexte s inými skutočnosťami vyhodnotil žalobca) nasvedčujú však o tom, že žalovaný nedisponoval

v rozhodnom období žiadnymi úsporami (jeho zostatky na konci obdobia boli skutočne nevýznamné
až nulové (0,0 eur - 0,41 eur). Absolútne absentuje akýkoľvek prehľad výdavkov žalovaného (už
len dôkaz, že boli žalobcom vôbec zisťované v konaní predložený nebol) na jeho základné životné
potreby, takže je potrebné vychádzať z toho, že v čase uzatvorenia zmluvy nedisponoval žalobca údajmi,
potrebnými na seriózne preskúmanie bonity žalovaného v zmysle odbornej starostlivosti. Absentovali
informácie o nákladoch na bývanie žalovaného, na stravu, na energie, prípadne na telefón či cestovné

do práce, náklady na zdravotnú starostlivosť, teda na jeho základné odôvodnené potreby, ktoré musel/
mohol vynakladať v priemere za mesiac, už len čím sa žalobca diskvalifikoval reálne z možnosti
hodnoverne a s odbornou starostlivosťou bonitu žalovaného analyzovať. Aj keď žalobca v konaní doložil
ako prílohu k vyjadreniu k podanému odporu výpočet MLS (maximálneho limitu splátky), v ktorom
ako uvádza (tiež v odvolaní) zohľadnil pri posudzovaní jeho žiadosti príjem žiadateľa zo žiadosti vo

výške 1.100,- Eur, časť príjmu partnera vo výške 650,- Eur, životné minimum žiadateľa v čase žiadosti
o poskytnutie úveru (pri zohľadnení jeho rodinného stavu a životného minima na 0 vyživovaných
detí), sumu splátky posudzovaného úveru, sumu splátok získaných z NRKI vo výške 987,- Eur, sumu
splátky „konsolidovaného“ úveru vo výške 191,- Eur, vankúš (hodnota ukazovateľa schopnosti splácať
podľa NB SR) v hodnote 0,- Eur, Streff Buffer ako dodatočnú rezervu žiadateľa vo výške 53,80 Eur

a výšku splátky schvaľovaného úveru vo výške 239,- Eur, predloženému výpočtu a parametrom v ňom
použitých nezodpovedá záver, že tento nový úver poskytnutý žalovanému pri nastavenej mesačnej
splátke 239,- Eur, už len pri jeho existujúcom ďalšom úverovom zaťažení vo vzťahu k iným veriteľom
(987,- Eur mesačne) by mohol byť pre žalovaného v kompilácii tiež s výškou jeho príjmu, pri absencii
znalosti výšky jeho životných nákladov bonitným. Nemožno pochybovať, že výška ním uvádzanej

mzdy pri existujúcom úverovom zaťažení v porovnaní s výškou paušálnych základných životných
potrieb vyplývajúcich z poznatkov praktického života (v zmysle nákladov na bývanie, stravu, ošatenie,
zdravotnú starostlivosť a podobne) nedáva rozumný predpoklad pre to, že by žalovaný mohol bez
ohrozenia svojich základných životných potrieb predpokladanú splátku na úver platiť, či už v danom
momente alebo výhľadovo do budúcna ( pri počte nastavených splátok 96), keďže išlo o úver dlhodobý,

čo sa nakoniec aj potvrdilo, keďže žalovaný na úver zaplatil len sumu 1.494,90 Eur. Naviac, pokiaľ
žalobca tvrdí, že poskytnutý úver mal byť konsolidačný, jeho tvrdenie nezodpovedá z dokazovania
plynúcim skutočnostiam. Konsolidácia totiž znamená zjednotenie, alebo upevnenie niečoho s cieľom
dosiahnuť stabilitu a lepšie fungovanie v rôznych oblastiach, príkladom čoho je úverová konsolidácia
(spojenie viacerých pôžičiek do jednej), s cieľom v princípe dosiahnuť zníženie dlhu, o ktorý prípad však

v okolnostiach tejto veci nešlo. V dôsledku úverovej zmluvy uzatvorenej so žalobcom (ako to už bolo
uvedené aj v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia), plnenia z ktorej sa domáha žalobca došlo totiž
jednoznačne nie k zníženiu, či zefektívneniu, ale naopak k zvýšeniu úverového zaťaženia žalovaného (a
to nielen vo vzťahu k refinancovanému úveru z XXX.C., ale celkovému), keďže mu bol jednak poskytnutý
nielen úver na refinancovanie jeho doterajšieho úveru v 365.banke (ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy

zostatok vo výške 13.772,- Eur), ale aj súčasne k navýšeniu o ďalší a to revolvingový úver vo výške
1.200,- Eur s tým, že celkové náklady s týmto úverom spojené, ktoré má zaplatiť žalovaný sa vyšplhali
podľa zmluvy na 22.944,- Eur (čo je navýšenie celkové a tiež voči refinancovanému úveru v neprospech
žalovaného na zaťažení o 9.172,- Eur, t.j. 22.944,- Eur - dovtedajších 13.772,- Eur) a vzrástla tiež
jeho mesačná splátka z dovtedajších 191,- Eur u XXX.C. na 239,- Eur u žalobcu. Úverom u žalobcu

tak jednoznačne nedošlo ku konsolidácii dovtedajších úverov žalovaného, ale len k refinancovaniu
jedného úveru voči XXX.C., naviac so zvýšením mesačnej splátky a celkového úverového zaťaženia (+
nový revolvingový úver a zvýšenie celkovej čiastky ktorú v dôsledku tohto úveru musel platiť naviac).
Nemožno pochybovať o tom, že pokiaľ sa ocitol žalovaný v tak ťaživej ekonomickej situácii, že zažiadal
o úver pri už existujúcom úverovom zaťažení, po jeho poskytnutí a pri uvedenej mesačnej splátke, sa

jeho situácia musela nevyhnutne zhoršiť a to z pohľadu aj dlhodobého horizontu, pretože na pokrytie
všetkých jeho životných a najnevyhnutnejších nákladov po odpočítaní len mesačne už v tom čase
splácaných iných úverov (987,- Eur) + splátka nová 239,- Eur (spolu 1.226,- Eur), by bol vychádzajúc z
jeho čistého príjmu 1.100,- Eur) 126,- Eur mesačne v debete, čo je pri dlhodobom úverovom zaťaženíak by aj bol braný do úvahy príjem jeho manželky (ktorý však ani nie je verifikovaný) likvidačné (96
mesiacov), čo zjavne správne vyhodnotili s odbornou starostlivosťou iné inštitúcie, keďže viac, ako
v 40 prípadoch žiadosti žalovaného o úver nevyhoveli a tento mu neposkytli. Vychádzajúc z vyššie

uvedeného je bez právneho významu odvolacia námietka žalobcu, že v prípade predmetnej zmluvy
o úvere ide o konsolidáciu existujúcich úverov a preto nemožno pri posudzovaní jeho povinnosti skúmať
bonitu aplikovať niektoré ustanovenia zákona, v ktorých sa stanovuje metodika plnenia tejto povinnosti.
Jednak, ako bolo uvedené vyššie poskytnutý úver nemožno vzhľadom na okolnosti posudzovať ako
konsolidačný, a jednak zo znenia ZoSpÚ vôbec nevyplýva, že by veriteľovi neprináležala povinnosť

zisťovať potrebné údaje v kvantitatívne a kvalitatívne zodpovedajúcom rozsahu pre možnosť odborného
posúdenia bonity žiadateľa o úver. Výnimku pri tomto druhu úveru je možné vzhliadnuť len v tom, že
veriteľ nemá povinnosti, ktoré sú uvedené v § 7 ods. 19 až 23 (teda určovať a prehodnocovať limit
pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať úver), keďže vylúčenie aplikácie týchto ustanovení je
uvedené v § 7 ods. 24 písm. a/ ZoSÚ). V spomínanom zákone sa však neuvádza, že povinnosť zisťovať
príjmy, výdavky spotrebiteľa a preverovať ich v príslušnej databáze a registri neplatí pri spotrebiteľskom

úvere, ktorým sa spláca jeden, alebo viac predchádzajúcich refinancovaných úverov, a to dokonca bez
ohľadu na to, že by v tomto novom úvere boli nastavené výhodnejšie podmienky pre spotrebiteľa
ohľadom výšky dohodnutej mesačnej splátky (čo dokonca v tomto prípade ani naplnené nie je).

58. Z dostupných dokladov tak sumárne možno konštatovať (opak žalobca nepreukázal), že tento

pri skúmaní bonity žalovaného nepostupoval s odbornou starostlivosťou, prakticky ani nemohol pre
absenciu predpísaných údajov, ktoré by mu reálne umožnili získať objektívny obraz o finančnej situácii
žalovaného ako žiadateľa o úver a tak úver, ktorý mu poskytol, pri parametroch jeho nastavenia v
kolízii s jeho pomermi (už pri údajoch ktoré mal k dispozícii) nemohol byť pre neho bonitným, čím
porušil svoju povinnosť uvedenú v ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže zmyslom

a účelom zavedenia tejto povinnosti zákonodarcom na vnútroštátnej úrovni ako transpozície smernice,
bolo nastoliť vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa pri poskytovaní úverov spotrebiteľom
s cieľom zamedziť nebonitným úverom, v ktorom procese sa rozhodne nemožno, pokiaľ má byť zmysel
a účel tejto povinnosti naplnený, uspokojiť s formalistickým prístupom spočívajúcom v uspokojení sa len
so žiadateľom uvedenými, avšak nekomplexnými informáciami, bez preukázania získavania informácií

o ďalších potrebných relevantných skutočnostiach (životných nákladoch žalovaného, nahliadnutiu
do úverového registra, overenia si jeho príjmu, zisťovania či nie je vo výpovednej lehote) a ich
následnej analýzy a vyhodnotenia, ktorú reálnu činnosť žalobca nepreukázal, keďže za takúto rozhodne
nemožno z hľadiska jej výpovednej hodnoty považovať prítomnosť len zmieňovaných neúplných
údajov, znemožňujúcich seriózny záver o (ne)bonite spotrebiteľa. Pokiaľ by bol žalobca si svoje

povinnosti predpísané zákonom v potrebnom rozsahu splnil, a tiež už len z prítomných údajov s
odbornou starostlivosťou pri posudzovaní bonity žalovaného postupoval, tak už len zistené dovtedajšie
(i keď nekomplexné) pomery žalovaného, by nevyhnutne museli indikovať na jeho strane k vážnym
pochybnostiam jednak o tom, či tento vôbec bude môcť bez ohrozenia svojich životných potrieb splácať
poskytnutý úver, keďže tento už pri existujúcom úverovom zaťažení musel byť pre neho likvidačný a tiež,

že na základe odborného posúdenia mal nemal byť úver poskytnutý (pri vedomosti naviac o tom, že
viac ako 40 žiadostí žalovaného pri jeho existujúcej situácii v iných inštitúciách mu bolo zamietnutých).
Žalobca v tomto prípade musel udržateľne predvídať, že jednak žalovaný úver splácať v kratšom, či
dlhšom horizonte splácať nebude, ktorej situácii sa dalo predísť jednoducho tým, že by mu úver nebol
poskytol, čím by žalovaný síce finančné prostriedky nezískal, ale ani nič by naviac nestratil. V prípade

omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát
výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má)
a ako v tomto prípade došlo k navýšeniu o ďalší úver nad rámec refinancovaného, dokonca k zvýšeniu
mesačnej splátky a celkovej čiastky, ktorú by mal žalovaný zaplatiť. Aj na platobnej neschopnosti
dlžníkov teda môže (ako to do pozornosti dáva tiež ústavný súd) veriteľ „zarobiť“, a preto bolo aj v tomto

smere zo strany súdov potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní
úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že
boloužnazačiatkuzrejmé,žehodlžníknebudevedieťsplácať,oktorýprípadidetiežvokolnostiachtejto
veci. Zvolený postup žalobcu nemožno teda rozhodne posúdiť ako konanie s odbornou starostlivosťou,
ale naopak ako porušenie tejto povinnosti stanovenej zákonom, s opodstatneným nástupom sankcie

v podobe nemožnosti vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru).

59. Sumárne tak možno konštatovať, že námietky produkované odvolateľom neboli spôsobilé k
záveru o naplnení dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.60. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal zostávajúcou odvolacou námietkou žalobcu, vo svetle ním
tvrdeného porušenia práva na spravodlivý proces, ktorá je subsumovateľná pod dôvody na odvolanie

uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

61.Podporušenímprávanaspravodlivýprocesvzmysleuvedenéhoodvolaciehodôvodutrebarozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR

(uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010), so závermi ktorého sa odvolací súd plne
identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom
ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí
pod sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR ...základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako
zásadne „výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba
mať na zreteli proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Určujúci

z tohto hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu, alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový
význam má jeho výsledok. Z uvedeného tak vyplýva, že konkrétne pochybenie súdu (ak by aj bolo
prítomné, o ktorý prípad v okolnostiach tejto veci však nejde) musí byť teda hodnotené v kontexte celého
konania, t. j. jeho vplyvu na prípadné ďalšie pochybenia, či možnosť zvrátenia nesprávneho postupu,
následky atď. Zároveň tiež nie je možné opomenúť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na

spravodlivý proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V okolnostiach tejto veci žiadne
takétopochybeniezaznamenanéneboloapokiaľnaplnenietohtoodvolaciehodôvoduvzhliadaodvolateľ
v spôsobe, akým súd prvej inštancie rozhodol, z hľadiska takto formulovanej námietky nebolo možné
konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

63. Sumárne teda žalobcom produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech
neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

64.Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďžedospelodvolacísúdkzáveru, že súdprvejinštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o

náhrade trov konania, podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

65. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania, prostredníctvom
ktorého sa realizuje aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky.

66. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

67. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

68. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

69. V danej veci v odvolacom konaní zaznamenal úspech žalovaný, preto mu odvolací súd podľa §

396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
vzniknutých v odvolacom konaní v rozsahu 100 %.

70. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného vzniknutých v odvolacom konaní rozhodne
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).