Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203135
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0021203135.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, právne zastúpený: Vašiv & Partners s.r.o. so sídlom v Košiciach,
Murgašova 3, IČO: 47 238 836, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.532,60 EUR s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 27C/87/2021-187
zo dňa 06.06.2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 EUR do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi nárok vo vzťahu k žalovanej na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 14.07.2021, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
5.532,60 EUR z titulu náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej len EÚ),
konkrétne z dôvodu práce nad zákonnom povolený limit pracovnej doby stanovenej v článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003, o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len Smernica). Žalobca v podstatnom tvrdil, že jeho týždenný
pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny)

v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje
48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov)
tvorí predmet úpravy práva Európskej únie, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času
na 48 hodín. V súvisiacej argumentácii žalobca poukázal na to, že Smernica vo svojom čl. 6 písm.
b) zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný pracovný
čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Podľa uvedeného ustanovenia Smernice, členské štáty
majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a

zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u každého pracovníka vrátane nadčasov v období 7 dní
neprekročil 48 hodín. Žalobca poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ktorým sa spravujú pomery žalobcu ako hasiča v Prílohe k zákonu
uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, no v skutočnosti sa tak nestalo. Služobná pohotovosťnariaďovaná žalobcovi nie je považovaná za súčasť jeho služobného (pracovného) času a § 96 ods. 2
Zákonníka práce, ktorý výslovne ustanovuje, že súčasťou pracovného času je nariadená pohotovosť,
je zákonom č. 315/2001 Z.z. vylúčený z aplikácie na právne vzťahy príslušníkov hasičského zboru.

Žalobca poukazoval na to, že v dôsledku uvedeného je mu opakovane nariaďovaný výkon práce v 16,5
hodinových zmenách, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť, po ktorej 24-hodinovej zmene
súhrn týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Zodpovednosť žalovanej za škodu
spôsobenú porušením práva Únie žalobca odvodzoval od rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ďalej tiež
„SDEÚ“ alebo „Súdny dvor“) vo veci C-268/06 Impact, C - 6/90 a C-9/90 Francovitch a i. , C- 224/01

Köbler, C-44604 Test Claimants in the FII Group Litigation, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur
Factortame, C-302/97 Konle, z ktorých rozhodnutí vyplýva, že Článok 6 písm. b) Smernice má ako
norma komunitárneho práva priamy účinok priznávajúci priamo jednotlivcom právo, ktoré môžu uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa záverov rozhodnutí Súdneho dvora, ustanovenia Smernice
sa vzťahujú aj na postavenie hasičov zamestnaných vo verejnom sektore, a pokiaľ taký pracovník
odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z Článku 6

písm. b) Smernice, môže sa dovolávať vyvodenia zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s
cieľom získať náhradu škody. Pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času sa
prejavilo v osobnostnej sfére žalobcu predovšetkým vo vzťahu k úrovni a kvalite ochrany jeho práva na
zdravie, čo sa negatívne dotýka aj celkovej osobnej integrity. Škoda vzniknutá v dôsledku straty času na
odpočinok má nemajetkovú povahu, ktorej v zmysle podmienok jej uplatnenia zodpovedajú ustanovenia

§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby, ktoré
upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia
jeho úniového práva. Výšku škody vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 2 písm. a) zák. č. 315/2001 Z.z.
vo forme doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu.

3. Súd právne vec posúdil podľa čl. 7 druhá, tretia veta, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, § 3 CSP, čl. 1 bod
2., bod 3., čl. 2 ods.1, č. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES (ďalej len Smernica), § 85 ods.1, 2, § 86 ods.1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, § 97 ods.1 písm. h), §
103 ods. 5, § 122 ods.1, 2 z. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej
len zákon č. 315/2001 Z.z), § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 101 OZ. Pri hodnotení sporných

otázok pasívnej vecnej legitimácie žalobcu, pôsobnosti Smernice, splnenia podmienok náhrady škody a
primeranosti žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z ich jednoznačného vyriešenia výkladom
Smernice v rozhodnutiach SDEÚ.

4. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného

zboru SR (ďalej len HaZZ) s miestnom výkonu stálej štátnej služby v D.. Jeho týždenný pracovný čas sa
skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na
prácu nadčas. Hasiči teda trávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Každý tretí deň

odslúžiahasičivjednotlivýchhasičskýchzmenách24hodínanáslednemajúdvadnivoľna.Vžalovanom
období (od februára 2018 do januára 2021) odpracoval žalobca 1.927,84 hodín nad rámec únie povolený
týždenný limit služobného času a teda v posudzovanom časovom období žalobca pracoval v priemere
56 hodín týždenne a tak odpracoval každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom únie.
Na námietku miestnej príslušnosti neprihliadol, nakoľko je zjavné, že ku konaniu, ktorým malo dôjsť k

porušeniu konkrétneho práva žalobcu došlo v D. a konkrétna skutočnosť, na ktorej žalobca zakladá svoj
nárok, nastala v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu t.j. v D., a preto je v danej veci na konanie
miestne príslušný Okresný súd Michalovce.

4.1. K námietke žalovanej spočívajúcej v nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní súd

uviedol, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza
z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu
úpravu v súlade s požiadavkami práva únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo únie priznáva jednotlivcom,

pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom
únie. Súdny dvor judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené 3
podmienky, po 1. že cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočné závažné, po 2. existencia škody, po 3. priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením aškodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Vzhľadom na uvedené súd ustálil, že žalobca ako hasič
zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný
týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b)

Smernice sa môže dovolávať podľa práva únie vyvodenia zodpovednosti orgánov dotknutého členského
štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutú v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súd dodal,
že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré však
nerešpektuje Smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná,

v zmysle rozsudku Fuß, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade
hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore a nie je preto relevantné žalovanou zdôrazňované
rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou
zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere
žalobcu.
4.2. K žalovanou namietanej pôsobnosti (aplikácie) Smernice na daný prípad žalobcu, ktorý je hasičom,

resp. príslušníkom HaZZ súd uviedol, že z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 až C-403/01 ako aj
C-52/04 vyplýva, že táto je daná. Článok 1 ods. 3 Smernice definuje rozsah pôsobnosti na všetky
odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS,
v zmysle článku 2 ods. 1 sa uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku
ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,

administratíva,služby,vzdelávanie,kultúra,voľnýčasatď.)Zodseku2tohtočlánkuvyplýva,žesmernica
sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. V danom prípade sa na činnosť,
vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Cieľom smernice, ktorá je
zameraná na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci je, že rozsah jej

pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2
je potrebné vykladať zužujúco. Tento článok smernice nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej
ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“. Služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní
požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu
záchranárskych činností pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda,

musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou
spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli
na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice

89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci
zákonodarca Spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti,
súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice v článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES podľa ktorého, v súlade s odsekom
2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s

potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä (okrem iných) protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany. Odchýlku od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.
Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že článok 2 smernice 89/391/EHS ako aj článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES, sa majú vykladať v
tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná

služba,oktorúidevkonanívovecisamej,obvyklepatriadopôsobnostiuvedenýchsmerníc,takžečlánok
6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako
maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné
v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k
zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako

sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a
zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii
však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Činnosti, ktoré vykonávajú
zásahové sily verejnej hasičskej služby, akou je služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, sa neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu, ako aj povahu takýchto činností, od tých, ktoré boli predmetom konaní, ktoré

viedli k vydaniu už citovaného rozsudku Pfeiffer a i. a teda, výklad týkajúci sa smernice 89/391, ktorý
Súdny dvor uviedol v tomto rozsudku, je možné uplatniť aj v tejto veci. V tejto súvislosti potreboval
za potrebné zdôrazniť, že nielen so zreteľom na znenie článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice
89/391, ktoré z pôsobnosti vylučuje iba určité osobitné činnosti buď verejných služieb, alebo týkajúcesa služieb civilnej ochrany, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s touto smernicou, ale aj z
dôvodu existencie výnimky, ktorá vyplýva najmä z už citovaného rozsudku Pfeiffer a i., nemôže uvedené
ustanovenie odôvodňovať to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných

odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje.

4.3. S poukazom na rozsudok C-421/09 uviedol, že z neho vyplýva, že z rozsahu úpravy smernice
nie sú vyňatí hasiči, keď v bode 33 tohto rozsudku súd konštatuje, že článok 6 písm. b) smernice
predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý

pracovník, keďže je min. požiadavkou určenou na zistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia v
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ
ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide aj vo veci samej (aj rozsudky C-397/01 až 103/01).
Podobný názor zastáva súd ESD aj v rozsudku C-397/02, ktorý sa týka režimu pohotovosti lekárskych

záchranárov. V rozsudku ESD C-429/09 súd konštatuje, že členské štáty nemôžu jednoznačne určiť
rozsah pôsobnosti v článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby
priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval max. hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo
ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súd

nazákladevyššieuvedenéhoustálil,žeslužobnáčinnosťžalobcupatrídopôsobnostismernice2003/88/
ES. K tvrdeniu žalovanej o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s
cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu, pričom odkazuje na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame, uviedol, že je
potrebnépoukázaťnaneskoršiukľúčovújudikatúruSúdnehodvorapredovšetkýmnarozsudokC-429/09

Fuß a C-445/06, z ktorých vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by
to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Preto ustálil,
že nie je možné požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu porušenia práva priznaného v
článku 6 písm. b) smernice jeho zamestnávateľom, aby na účely uplatnenia nároku na náhradu škody

najprv vyvinul iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi.

4.4. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že smernica 2003/88/ES nebola správne prebratá do právneho
poriadku zák. č. 315/2001 Z.z. K záveru o nesprávnej transpozícii smernice do vnútroštátnej úpravy,
dospel súd na podklade úvahy, že z § 85 zákona č. 315/2001 Z.z (podľa ktorého služobným časom

príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z § 92 tohto zákona (podľa ktorého
Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej
služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci
rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnomdni),vyplýva,žeslužobnápohotovosťpodľazákonač.315/2001Z.zsanepovažujezasúčasť
týždennéhoslužobnéhočasujehopríslušníkov,keďže„bezprostrednenadväzujenavykonávanieštátnej
službyazačínaažposkončenívýkonuštátnejslužbyvslužobnomčase“.Súdprvejinštancienapodporu
tohto interpretačného záveru poukázal tiež na § 122 zákona č. 315/2001 Z.z, ktorý spresňuje, že ak

počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l tohto zákona, v ktorom sa uvádza, že „štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 2“. Napokon takáto právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa podľa úsudku súdu prvej inštancie
premietla aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Z § 103

zákona č. 315/2001 Z.z v tomto smere vyplýva, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu
uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti
patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením
§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z). Žalobca ako príslušník hasičského a záchranného zboru SR
spadajúceho pod Ministerstvo vnútra SR má smernicou garantované právo na 48 hodinový týždenný

pracovný čas. Konštatoval, že žalobca ako hasič v stálej štátnej službe v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch 2018 až 2021 priemerne týždenne
čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice. Preto súd uzavrel,že žalobca je oprávnený dovolávať sa vyvodenia zodpovednosti orgánu dotknutého členského štátu s
cieľom získať náhradu škody vzniknutú v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.

4.5. Súd prvej inštancie hodnotil ako splnené predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú
porušením práva Únie, vyvodenú z judikatúry Súdneho dvora C- 429/09 Fuß, C-118/08 Transportes
Urbanos y Servicios Generales, ktorá zodpovednosť je daná, ak 1. vyplýva z porušenia právnej
normy Únie, ktorej cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, 2. išlo o porušenie dostatočne závažné
a 3. medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť.

Súd vychádzal zo záverov rozsudku vo veci C-429/09 Fuß, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Porušenie práva únie je v prípade porušenia tohto ustanovenia Smernice dostatočne závažné, pretože
je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, nakoľko otázka súvisiaca s pojmom
pracovný čas neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je pracovník prítomný na pracovisku je

súčasťou pojmu pracovného času v zmysle Smernice. Dospel tiež k záveru, že medzi porušením
Článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, ktorý
by inak čerpal, ak by bol dodržaný maximálny pracovný čas pripadajúci na 7 dní, je priama príčinná
súvislosť. Súd ďalej uviedol, že zo smernice 2003/88 nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje
niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody

vzniknutej porušením jej ustanovení. Ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná
pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale
tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný,
ak by bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny
pracovnej pohotovosti. Ujma žalobcu spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva na

ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúca najmä v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku. Nestotožnil sa s výhradou žalovanej, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle
ktorého je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa
§13 ods. 1, najmä preto že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť resp.

vážnosť žalobcu v spoločnosti.
4.6. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že
pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, odkázal na opakované
konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v práci", po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.

Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to,
či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry súdneho dvora je známy rozsudok ktorý
sa týkal nemocničného lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú

miestnosť s posteľou, v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za
takýchto okolností sa nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase "odpočíva". Z judikatúry Súdneho
dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne
(teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník
musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda

organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených dôvodov považoval námietky
žalovanej bez právneho významu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné vziať na zreteľ tú
skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí
tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny" počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii

a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.4.7. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť s rodinou,
budovaním iných vzťahov, psychicky a fyzicky by regeneroval. V dôsledku nezarátania pracovnej
pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času išlo o zásah závažný. Prihliadol aj na pomerne

dlhé trvanie protiprávneho stavu, preto za každý rok trvania tohto vzťahu považoval za primeranú sumu
1.000,- EUR s ohľadom na priznávanie nemajetkovej ujmy v podobných prípadoch všeobecnými súdmi.
Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 2.500,- EUR
za 2,5 roka zo žalovaného obdobia. Súd vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná na súde
dňa 14.07.2018 ako i na účinne vznesenú námietku premlčania žalobu v časti uplatneného nároku

za obdobie od 02/2018 do 07/2018, pri uplatnení 3 ročnej premlčacej lehoty považoval nárok pred
14.07.2018 za premlčaný a žalobu vo výške 500,- EUR zamietol. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol z
dôvodu, že žalobcom požadovanú sumu nepovažoval za primeranú z dôvodov uvedených v bode 80
odôvodnenia rozsudku.
4.8. Rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd

uplatnil zásadu úspechu a posúdil, že žalobca bol v konaní plne úspešný, pretože stanovenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustálil, že
základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu.

5. Rozsudok vo výroku I. a výroku III. napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Navrhla, aby ho odvolací súd v napadnutej časti zmenil a žalobu
zamietol a priznal jej nárok náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Žalovaná namietala právomoc súdu z dôvodu, že predmetom súdneho konania je nárok na náhradu
škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do

právneho poriadku SR a zároveň je predmetom konania mzdový nárok žalobcu podľa § 122 ods. 2 písm.
a) zákona č. 315/2001 Z.z.. Aby súd mohol skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel
by žalobca v prvom rade preukázať, že z. č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne,
t.j. žalobca musel poukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore so smernicou 2003/88/
ES. Podľa názoru žalovanej právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne

záväzných právnych predpisov, platných na území SR so smernicou EÚ bezpochyby nespadá do
kompetencie všeobecného súdu. Súd prvej inštancie si záver o nesprávnom prebratí obsahu smernice
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania,
by presiahli predmet tohto súdneho konania, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na
náhradu škody. Zotrvala na námietke nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, v ktorej súvislosti

považovalazapotrebnépoukázaťnazrejmýrozdielmedzipojmamiprebratie(transponovanie)smernice
a aplikácia smernice. Domnievala sa , že len priamom porovnaním znenia zákona č. 315/2001 Z.z.
v jeho znení pred a po prebratí Smernice by bolo možné zaoberať sa (ne)správnosťou jej prebratia.
Pokiaľ zákon č. 315/2001 Z.z. neustanovuje výslovne, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná
za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného

času, to neznamená, aby Smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebratá, keďže nebolo
povinnosťou žalovanej skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice, a to aj vzhľadom
na priamy účinok Smernice. Žiadne ustanovenie zákona nie je v rozpore s obsahom Smernice. Až
prípadná nesprávna aplikácia jednotlivých ustanovení smernice, teda ak si adresát účinkov smernice
(zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s obsahom Smernice, môže zakladať prípadný nárok

žalobcu na náhradu škody, za ktorú však nenesie zodpovednosť štát, pretože nie je zamestnávateľom
žalobcu a ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi – Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra, resp. Hasičským záchranným zborom rozlišovať, nakoľko nie je prípustné aby sa zodpovednosť
žalovanej odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho

zamestnanca. Podľa žalovanej, tak súd nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h).
6.1. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaná napadla nesprávne právne posúdenie pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES na daný prípad uvádzajúc, že na služobný pomer príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času nevzťahuje v plnom rozsahu, preto nemohli byť porušené jej ustanovenia. Uviedla, že rozsah
pôsobnosti tejto smernice je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 a v čl. 2 ods. 2 vymedzený negatívne.
z ktorých možno vyvodiť, že Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určitéosobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany integrovaného záchranného
systému a právnej úpravy samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek subsumovať

pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, čo podľa názoru žalovanej potvrdzuje znenie
§ 12 zák. č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrany, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001 Z.z., § 8 ods. 1, §
12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme. Štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť patriaca do osobitnej činnosti
služieb civilnej ochrany je vylúčená z pôsobnosti Smernice skrz článok 1 ods. 3 prostredníctvom článku

2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09 Fuß, na ktoré poukazoval
žalobca, a z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie nie je možné považovať za smerodajné, pretože
sa týkalo pozície mestského hasiča, u ktorého je režim výkonu práce odlišný od režimu, v ktorom
fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v SR, ktorého zriaďovateľom je štát, a ktorým sa
poskytujúajnemalévýhody,definitíva,čiosobitnýsystémsociálnehozabezpečenia.Žalovanánamietala

aj splnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody dôvodiac, že žalobca nepreukázal, aby
mu akákoľvek škoda vznikla, pretože pri nariadenej služobnej pohotovosti, má vymedzený priestor
na odpočinok, môže sa venovať aj inej činnosti, prácu nemusí vykonávať z vlastnej iniciatívy ale
iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, nakoľko v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje aktívna činnosť mimo času skutočného výkonu práce. Napriek uvedenému je žalobcovi

zamestnávateľom vyplácaná odmena nie len za vykonanú prácu ale aj za takúto neaktívnu časť
práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude k dispozícii. Ak by napriek
uvedenému súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom
a má sa zarátavať do pracovného fondu, tak to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody,pretoževzmyslerozhodnutiaSúdnehodvoraC-104/89aC-37/90Mulder,musípoškodenáosoba

pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škody, vyvinúť primerané úsilie aby obmedzila rozsah
škody. Hoci je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy na zvážení súdu, priznanú výšku nepovažoval
za primeranú a to najmä s prihliadnutím na porovnanie výšky náhrad priznávaných obetiam trestných
činov, ktorých ujma je vyššia, ako i na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy
musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti a zároveň výška náhrady musí v konkrétnom

prípade zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti.
6.2. Tabuľky priložené k žalobe považovala za dôkaz, preukazujúci výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko
jej výpočet žalobcom je veľmi mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia
primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou

je príslušná za čas jeho služobného platu podľa ustanovenia 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona
č. 315/2001 Z. z., a žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme
doplatkumalažalovanázato,žesajednáoindividuálnypracovnoprávnysporaOkresnýsúdMichalovce
nie je vzhľadom na § 23 CSP príslušný vo veci konať a rozhodnúť.

6.3. Žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu ani do výšky, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi,
nakoľko samotný predmet sporu označený žalobcom je veľmi zmätočný. Zastávala názor, že žalobca,
ktorého v konaní zaťažuje dôkazné bremeno v konaní dosiaľ nepreukázal zásah do súkromného
ani rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch či
nepriaznivosti zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere,

ktorá by odôvodňovala výšku sumy priznanej súdom prvej inštancie. Akcentovala akcesorickú povahu
peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktoré nastupuje len vtedy, ak by iná náprava nebola možná
resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, pričom jeho priznanie závisí na individuálnych
okolnostiachdanéhoprípadu.Prihodnotenízávažnostiujmysavychádzazokolnostíprípadu,zaktorých
k porušeniu práva došlo, intenzity zásahu, jeho trvania a dôsledkov, keď nerozhoduje subjektívne

hľadisko, ale objektívne dôvody, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase pociťovala každá
iná fyzická osoba. Súčasne poukázala na to, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustila od
neoprávneného zásahu. V konaní, ani výpoveďou žalobcu ani inými dôkaznými prostriedkami nebolo
preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre
vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym pre odvolateľku zostalo, akú inú činnosť žalobca by chcel vykonávať

v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné
hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby tento
čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.
Žalovaná v tejto spojitosti zdôraznila, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práva Európskejúnierozhodnenesvedčíužlentáskutočnosť,žežalobcasanikdynedomáhal,abysaodposudzovaného
zásahu upustilo ani aby sa odstránili jeho následky ale naopak, sa domáha len finančného plnenia ako
kompenzácie, bez toho aby bol protiprávny stav upravený do budúcna. S odôvodnením, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie je nesprávne, žiadala tiež o zmenu výroku rozhodnutia o náhrade trov konania ako
súvisiaceho výroku tak, že jej bude priznaná ich náhrada proti žalobcovi.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch ako

vecne správny potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania. K vznesenej námietke nedostatku
právomoci súdu zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je oprávnený a zároveň povinný chrániť práva
priznané právnym poriadkom EÚ a priznať im právnu ochranu. V súlade so zásadou priameho účinku
práva EÚ, ktorá bola prvýkrát formulovaná v rozhodnutí Van Gend en Loos, v ktorom SD EÚ dospel
k záveru, že právo (vtedy) Spoločenstva ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj
individuálne práva, ktorým sú vnútroštátne súdy povinné poskytnúť ochranu, preto je podľa žalobcu

nepochybné, že jediným orgánom, ktorý mohol poskytnúť ochranu úniovému právu žalobcu, bol v
okolnostiach prípadu práve Okresný súd Michalovce. K námietke žalovanej o nedostatku jej pasívnej
vecnej legitimácie žalobca uviedol, že je nedôvodná a súd prvej inštancie dostatočne v bode 46.
odôvodnil, prečo je pasívne vecne legitimovaná, zároveň poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského
súdu v Košiciach, v ktorej dospel opakovane k záveru, že zodpovedným subjektom za dodržiavanie,

rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ je členský štát. Za účelom
vyvrátenia tvrdenia žalovanej k nesprávnemu posúdeniu pôsobnosti smernice na činnosť vykonávanú
žalobcom poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, predovšetkým na rozhodnutie
vo veci Fuß, v ktorom sa ESD jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia,
či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo

iný subjekt. ESD sa aj vo svojej skoršej judikatúre kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného
spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti
smernice 2003/88/ES. V tomto smere poukázala i na rozhodnutie ESD vo veci C-397/01 až C-403/01
Pfeiffer a iní, v ktorom súd uzavrel že výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 EHS bola
prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej

bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
- napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy.
Žalobca ďalej argumentoval tým, že výklad pojmu pracovný čas, ktorý uvádza žalovaná, je v rozpore
s účelom Smernice a s rozhodovacou činnosťou ESD. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý

pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice, a to
bez ohľadu na to, či vykonáva prácu alebo je len v stave pripravenosti na jej výkon. V rozhodnutí vo veci
C-518/15 Ville de Nivelles v. Rudy Matzak ESD dokonca rozšíril pojem čas práce aj o dobu pohotovosti,
ktorú pracovník trávi doma s povinnosťou v krátkej lehote reagovať na povolanie zamestnávateľom.
Žalobcazastávalnázor,ževkonaníriadnetvrdilapreukázal,ževdôsledkunezarátavaniačasuslužobnej

pohotovosti do fondu pracovného času dochádza u neho k pravidelnému prekračovaniu 48-hodinového
týždennéhopracovnéhočasugarantovanéhoSmernicouatýmajkzásahudoprávžalobcunasúkromie,
ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, rozvoj svojej osobnosti, oddych a pod. Tabuľka predložená
spoločne so žalobou predstavuje len orientačné a východiskové kritérium, ktoré žalobca považoval za
primeraný ekvivalent na vyjadrenie požadovanej ujmy a neznamená, že vyčíslenie výšky žalovaného

nároku má väzbu na rozsah priznávanej pracovnej odmeny. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca bol
povinný pred uplatnením svojho nároku vyvinúť primeranú snahu o odstránenie protiprávneho stavu,
ktorý spôsobil poškodenie jej práv, žalobca uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich

nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by
ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne
zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré
im vnútroštátny zákon odoprel. Žalobca ďalej nesúhlasil s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie mu

priznal nemajetkovú ujmu v neprimeranej výške. Súd správne prihliadol na to, že právo na odpočinok
u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si
po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, činepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Na záver žalobca dal do pozornosti, že vo veciach, ktoré sú
čo do podstaty nároku totožné s predmetom tohto konania (napr. rozsudok KS KE sp. zn. 9CoPr/1/2019
z 13.5.2020, rozsudok KS KE sp. zn. 11Co/222/2020 zo 16.12.2020) odvolací súd uznal porušenie práva

žalobcov - hasičov na priemerný 48-hodinový pracovný čas.

8. Žalovaná v replike zotrvala na argumentácii, že ňou prezentovaná rozsiahla právna argumentácia v
konaní zo strany súdu nebola správne aplikovaná.

9. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II.) nebol odvolaním napadnutý. V
tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP a nebol v odvolacom konaní
preskúmavaný.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané

včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je
v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.3.2025 v pojednávacej
miestnosti č. dv. 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené
na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.

12. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel pri posudzovaní svojej právomoci
na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, v otázkach pasívnej vecnej legitimácie, nesúladu zákona č.
315/2001 Z.z. so smernicou 2003/88/ES a naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu škody
z dôvodu porušenia únijného práva.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutých výrokov rozsudku a predchádzajúceho procesného
postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok
žalovanej uvedených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a
žalovanou namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP a

dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie,
považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých
kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými
stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,
reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovanej v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá

CSP), odvolací súd dodáva nasledovné dôvody:

14. Pokiaľ ide o žalovanou nastolenú otázku právomoci, súd prvej inštancie dal na túto otázku vecne
správnu odpoveď v odôvodnení svojho rozsudku. Otázku právomoci súdu na prejednanie uplatneného
nároku je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných

skutkových okolností, na ktorých sa zakladá nárok žalobcu.

14.1.Zobsahužalobyjezrejmé,žepredmetomkonaniajeprávožalobcuuplatnenévpodobepeňažného
plnenia majúceho povahu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku nesprávnej
implementácie pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, kedy malo dôjsť k porušeniu

jeho práva na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES
ako práva garantovaného právom Únie. Škoda spôsobená porušením práva Únie, ktoré patrí medzi
všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z judikatúry Súdneho dvora EÚ bez ohľadu
na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti
a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex

officio. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi čl. 7 ods. 2, 5, čl. 144 Ústavy SR, ako aj čl. 3 CSP
a súd je viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ.14.2. Žalobca odôvodňuje svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala (resp.
nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k úprave pracovného
času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie. V tejto súvislosti je nutné

konštatovať, že judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie
práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v článku 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na
zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa
akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok

komunitárneho práva.
14.3. Nemožno preto prisvedčiť názoru žalovanej, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne
preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s úniovým právom. Zo zásady prednosti práva EÚ pred
vnútroštátnou normou vyplýva totiž povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich
právomoci a voľnej úvahy nielen vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, ale
pokiaľ táto interpretácia možná nie je, ukladá mu aj neaplikovať s právom únie nezlučiteľné vnútroštátne

ustanovenia bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa vnútroštátna
právna norma mala uviesť do súladu s úniovým právom (SD EÚ C -231 - 233/06, C - 128 - 131/07).
Keďže existuje povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, tým
nepochybne je daná jeho právomoc aj posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom
EÚ a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu odporujúcu

právu EÚ. Súd prvej inštancie v danom prípade neprekročil preto svoje právomoci, pokiaľ ako predbežnú
otázku skúmal, či (ne)došlo k prevzatiu (transpozícia) smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. a či k tomu
(ne)došlo spôsobom zaručujúcim jednotlivcovi touto smernicou priznané právo na 48 hodinový týždenný
pracovný čas. SD EÚ pritom napr. v rozsudku vo veci C - 456/98 Centrosteel vo vzťahu k vnútroštátnym
súdomvyjadrilpožiadavkukontrolovaťsprávnosťpreberaniasmerníc,načomjevystavanájehodoktrína

priamej a nepriamej aplikácie úniových smerníc vnútroštátnymi orgánmi.
14.4. Vo vzťahu k námietke nedostatku právomoci rozhodovania súdu Slovenská republika v
zastúpení Ministerstva vnútra SR predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice Európskej únie do
slovenského právneho poriadku, pokiaľ ide o nezarátanú tiež pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku
počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nespráva transpozícia

Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu.
14.5. Naplnením vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu,
vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

15. Súd prvej inštancie správne vyriešil aj otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia

práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a
9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho
právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie
súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00
Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom

Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú
škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06
Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie
du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich) : 1/ porušená úniová norma
priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr.

C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

15.1. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch

o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom,
sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a
účinnosti (efektivity). Pokiaľ v prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje
špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojim obsahoma účelom je najbližšia v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového
práva. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky síce pozná osobitný zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý
upravuje otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však

daná iba v prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup v príčinnej
súvislosti, s ktorými vznikla tvrdená škoda. Sporná vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu,
resp. nesprávnu transpozíciu smernice do z. č. 315/2001 Z.z., teda nejde o naplnenie zákonných
predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa z. č.
514/2003 Z.z. Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva

je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti
zákona č. 514/2003 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a), d) Ústavy SR a postup
alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b) Ústavy SR.
15.2. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a
efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu

škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán
do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca v
rozhodnej dobe.
15.3. Súčasne Slovenská republika je garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z..
Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácii žalovanej v konaní nič nemení ani to, ak by základ

zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý
prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna
zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil,
resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr, C 429/09
G. Fuß bod 46).

15.4. Na margo argumentácie žalovanej v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie
limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo
strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty

(porov. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax
(už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo
v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti
(rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

16. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citoval judikatúru Súdneho dvora, v ktorej bol riešený
výklad komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec, a ktorý bol preto pre konajúci súd záväzný.
S odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré riešili obdobnú alebo totožnú právnu otázku
konštatoval, že boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu (C-429/09 Fuß,
C-437/05 vo veci Vorel, C-397/01 Pfeiffer,), ku ktorým záverom nevzniesla žalovaná žiadne relevantné

výhrady ani na súde prvej inštancie, ani v odvolaní. Obrana žalovanej je založená na všeobecnej
polemike so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od
ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť, vzhľadom na zhodné skutkové okolnosti prípadu. V
zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice
má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré sa môžu uplatniť priamo v konaní pred

vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj
proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Článok 2 ods. 2

Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti Smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení
Smernice“ (C-397/01).

17. Činnosti, vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem prípadov výnimočných

okolností) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, takže článok 6 písm. b) tejto Smernice
bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane
zásahových služieb. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníkasa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny

alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (bod 52, 55 vo veci C 397/01 až 403/01 Pfeiffer, bod 56 vo veci C 429/09 Fuß,
bod 27 až 30 vo veci C 518/15 Matza).
17.1. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že Smernica sa nevzťahuje
na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho významu je aj fakt, či

hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 Fuß).

17.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Čl. 6 písm. b) Smernice tak,
aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99, C 429/09 Fuß bod 35,52). Súdny dvor EÚ tiež opakovane
judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr. bod 95 C-39701 Pfeiffer ), a

konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil
v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou

pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie
je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný
byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii
zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b) Smernice je preto aj skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.

18. Z predložených listín o výkone služobnej činnosti vyplývalo, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48
hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b) Smernice. V danej veci žalobcom predložené
dôkazy o počte ním odpracovaných hodín nad limit stanovený normami Únie neboli v konaní relevantne

spochybnené, preto z nich súd prvej inštancie správne vychádzal (§151 ods. 1, § 185 ods. 2 veta
za bodkočiarkou, § 186 ods.2 CSP) a nemal žiadny zákonný dôvod ich podrobovať akémukoľvek
preskúmavaniu. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel,
pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje
za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ,

ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Aj keď
Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod
hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame),
súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva

Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne
zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo
nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske
Slagterier).

19. Súdny dvor EÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6 písm. b) Smernice je pravidlom
sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ
vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou
v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť
ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať

od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával
žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až
87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie.Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade

nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß).

20. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovanej za

škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že
žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva,
súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým
osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11 OZ. Súd prvej
inštancie správne posudzoval jeho nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu

Smernicerady89/391/EHSatiežSmernicerady2003/88/ES.Vzáujmezamedzeniavýskytupracovných
úrazov a chorôb z povolania bolo jeho cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa

zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Správne sú preto závery súdu prvej inštancie, že vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v
zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv, keď ide o nenávratný stav
straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len

samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy.

21. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu

nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť
aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

22. Za dôvodné nemožno považovať ani námietky žalovanej, pokiaľ ide o skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v týchto otázkach
súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 77 až 82 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v
kontexte odvolacej argumentácie žalovanej možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma
žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k

záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia Odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvej inštancie má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo,
ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom
zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou
porušenia (prekračovanie limitu pravidelne o 8 hodín týždenne) a jeho trvaním (len v posudzovanom

období 2,5 roka pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.

22.1. V súvislosti s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov
voči tej istej žalovanej prax okresných súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach a aj tohto krajského
súdu je dlhodobo jednotná ohľadne záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty

na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súdy preto aj keď
spočiatkupriznávalinemajetkovúujmuvovýške35%zosumy,ktoroujepríslušnáčasťslužobnéhoplatu
toho ktorého žalobcu, keď vychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má najbližšie k náhrade
škody vzniknutej v dôsledku konštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako rozdiel náhrady uvedenej
v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) cit.

zákona je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, postupne od tejto
súdnej praxe bolo upustené a výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov
sa pohybuje v rozpätí od 1.500 € do 3.000 €.22.2. Ostáva dodať, že súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež
v kontexte hierarchie iných osobnostných hodnôt a že jeho predstava o primeranosti odškodnenia je
konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v skutkovo a právne obdobných (kolegovia žalobcu)

veciach (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoPr/3/2019 (1.500 €),
11Co/162/2022 (2 500 €), 5Co/64/2022 (2 000 €), 6Co/129/2022 (2 500 €), 9CoCsp/4/2020 (2 089,60
€), 9Co/148/2021 (1 000 €), 6Co/60/2022 (2 000 €), 3Co/141/2022 (2 500 €) alebo aj Krajského súdu v
Banskej Bystrici 16Co/53/2022 (4 169,46 €), 15Co/86/2022 (2 400 €), 15Co/81/2021 (2 400 €)).

23. Ako správne a zákonu zodpovedajúce hodnotil odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
o nároku na náhradu trov konania. Predmetom sporu bolo priznanie nároku na náhradu škody (ujmy)
spočívajúcej v porušení práva Únie členským štátom, ktorá škoda (ujma)vznikla v nemajetkovej sfére
žalobcu. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, na ktorú možno usudzovať len s určitou presnosťou
vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a poznanej judikatúry. No v konečnom dôsledku je to
práve súd, ktorý má zohľadniť špecifiká každého jednotlivého prípadu, a na základe toho posúdiť nárok

žalobcu ako dôvodný, či nedôvodný. V zmysle súdnej judikatúry, ako aj právnej teórie, na ktorú súd
odkázal, sa strana sporu považuje za úspešnú bez ohľadu na výšku priznaného plnenia v prípadoch, ak
bola konštatovaná dôvodnosť základu uplatňovaného nároku (komentár autorov k Civilnému sporovému
poriadku Štefček, M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, C.H. Beck, 2.vydanie, 2022). Nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením povinnosti štátu pri implementácii

noriem komunitárneho práva bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený, preto mu patrí mu nárok na
náhradu trov proti žalovanej v plnom rozsahu. Až v samostatnom rozhodnutí o výške náhrady trov
konania (§ 262 ods. 2 CSP), sa zohľadní rozsah priznaného plnenia.

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387

ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní.

26.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).