Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723200208
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6723200208.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu JUDr. Dušana Kucbela a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobcu A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. C. F. XXX/XX, právne zastúpeného URBÁNI & Partners s.r.o. so sídlom
Banská Bystrica, Ul. Skuteckého č. 17, IČO: 36 646 181 proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR so sídlom Bratislava, Ul. Pribinova č.2, o zaplatenie 4 000, - Eur s

prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 14C/65/2023 - 239
zo dňa 19. 03. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
2 000,- Eur ( výrok I. ) a vo výroku o náhrade trov konania ( výrok III. ) zrušuje a vec mu
vracia v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol ( výrok
II.) ostáva nedotknutý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 2.000,- Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100%.
2. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou
transpozíciou čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a rady číslo 2003/88/
ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“) do
vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky. K vzniku nemajetkovej ujmy u žalobcu malo dôjsť tým, že
pracovná pohotovosť, ktorá nadväzuje na výkon jeho štátnej služby v rámci pracovnej zmeny, nebola

zarátavanádopracovnéhočasuvrozporesprávomEurópskejúnie.Zdôvoduzlejtranspozíciesmernice
do vnútroštátneho právneho poriadku tak malo dôjsť u žalobcu k zásahu do jeho práv na ochranu
súkromia, práva na rodinný život, ako aj práva na primeraný odpočinok po práci.
3. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca jej hasičom s výkonom štátnej služby v meste Rimavská
Sobota a jeho okolí. Súd mal za preukázané, že žalobca ako hasič v stálej služby za žalované obdobie
od 16.01.2020 do 16.01.2023 odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit

48 hodinového týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice. Do odpracovaného
týždňa pracovného času bol žalobcovi započítaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z predložených
výpisov z dochádzkového systému SAP vyplynulo kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času,
kedy pracoval v rámci pracovnej pohotovosti, kedy čerpal dovolenku, respektíve absolvoval rôzne
školenia či rekondičný pobyt. Z výpisov dochádzkového systému vyplynulo, že 24 hodinová pracovná
zmena žalobcu sa v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia skladala z riadneho pracovného

času a z pracovnej pohotovosti, pričom žalobca v mesiaci 01/2020 odpracoval od 13.01. do 19.01.
v jednom týždni celkom 54,5 hodín , v mesiaci 02/2020 odpracoval od 03.02. do 09.02. v jednomtýždni celkovo 51,5 hodín, v mesiaci 04/2020 odpracoval od 06.04. do 12.04. v jednom týždni celkovo
72 hodín, v mesiaci 05/2020 odpracoval od 18.05. do 24.05. v jednom týždni celkom 70,09 hodín, v
mesiaci 06/2020 odpracoval od 08.06. do 14.06. v jednom týždni celkom 72 hodín. To je evidentné

prekročenie maximálneho limitu úniovým právom stanoveného 48 hodinového týždenného pracovného
času. K námietke žalovaného, že pri výpočte žalobcom odpracovaných hodín sa má vychádzať so
6 mesačného referenčného obdobia, súd uviedol, že nespochybňuje, že táto právna úprava vyplýva
z článku 16 písm. d) smernice v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii smernice, ako aj z
ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2011 Z. z. To však nemá vplyv na urobený záver súdu o

porušení článku 6 písm. b) smernice, keď vykonaným dokazovaním oboznámením sa s výpismi z
dochádzkového systému bolo preukázané, že týždenný pracovný čas presiahol u žalobcu vo viacerých
týždňoch žalovaného obdobia 48 hodinový limit. Dokonca aj podľa výpočtu urobeného žalovaným
vychádzajúc z 6 mesačného referenčného obdobia vyplynulo, že dochádzalo k porušeniu tohto limitu.
Pre urobený záver súdu o poručení 6 písm. b) smernice nebolo právne významné, že to podľa výpočtov
žalovaného bolo v rámci žalovaného obdobia len v jednom referenčnom 6 mesačnom období, a to len

o 26,20 odpracovaných hodín naviac ako 48 hodinový limit. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že
spôsob výpočtu žalovaného nebol súdu vysvetlený a nevyplynul zo stanoviska kompetentného orgánu.

4. Súd prvej inštancie tak ustálil, že zamestnávateľ žalobcu nezapočítal do fondu pracovného času
žalobcu všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej

žalobcom na pracovisku. Z 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu počítal žalobcovi do fondu
jeho pracovného času len 16 a pol hodiny, zvyšných 7 a pol hodín mu do fondu pracovného času
nezapočítal. Poukázal na to, že za pracovný čas treba pokladať nielen výkon štátnej služby ale aj
pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúce na výkon štátnej služby, nakoľko takýto výklad je v
súlade s článkom 2 ods. 1 smernice. Otázku pracovnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný

čas vyriešil Súdny dvor v rozsudku vo veci C - 429/09.

5. Zo znenia ust. §§ 85, 86 ods. 2, 92 zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že služobná pohotovosť sa
nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže "bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase".

Vzhľadom na uvedené sa súd stotožnil s právnym názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je
výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a
práve v tom spočíva rozpor s úniovým právom. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. upresňuje,

že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie
štátnej služby je štátnou službou nadčas" a ust. § 91 ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že "štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore

výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe. Podľa § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa ust. § 92
ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že smernica nebola správne prebratá do zákona č.
315/2001 Z. z.

6. Súd prvej inštancie považoval za splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku
porušenia práva únie. V súdenej veci dospel súd k záveru, že boli splnené podmienky na jej náhradu.

Nemajetkovú ujmu subsumoval pod ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka v zmysle
argumentácie žalobcu. Žalobca svoj nárok spájal s odňatím práva na odpočinok zásahom do voľného
času tráveného s rodinou. Žalobca v dôsledku rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore so
smernicou bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných a
priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Vzhľadom na formu zásahu ustálil, že

konštatovanie porušenia práva nie je v prípade žalobcu dostatočným zabezpečením. Práve peňažná
náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Preto žalobcom žiadanú výšku
nemajetkovej ujmy považoval za dôvodnú len čo do výšky 2.000,- Eur pri zohľadnení dĺžky doby
porušenia práva žalobcu na 48 hodinový pracovný týždeň, ktorý trval počas celého žalovaného obdobiaa charakteru následkov porušenia práva v podobe skrátenia žalobcovho času na odpočinok. Súčasne
súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil
aj vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo na jeho

zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach života.

7. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1CSP. Keďže žalobca bol úspešný čo do základu
nároku, pričom výška odškodnenia je závislá od úvahy súdu, skutočnosť, že mu nebola priznaná plná
náhrada nemajetkovej ujmy neznamená, že nebol úspešný v celom rozsahu. Nemožno žalobcu zaťažiť

procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe úvahy súdu.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný s poukazom na §
365 ods. 1 písmena d), f) a h) CSP. Aby súd prvej inštancie mohol posúdiť, či zákon č. 315/2001 Z. z.
je v rozpore so smernicou, musel by najprv rozhodnúť, že došlo k nesprávnemu prebratiu smernice do
slovenského právneho poriadku. Žalovaný namietal, že na to nemá súd právomoc. Namietol tiež svoju

pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi prebratím smernice a aplikáciou
smernice. Vo vzťahu k prebratiu smernice pripustil, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,
ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Uvedené ale
podľa neho ešte neznamená, že by smernica bola do zákona prebratá nesprávne. Žiadne ustanovenie

zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou. Pokiaľ ide o aplikáciu
na konkrétny prípad, k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice,
ak si adresát účinkov smernice (zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak
povedané smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne
použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice.

9. Súd prvej inštancie tiež podľa žalovaného nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa
na hasičov nevzťahuje plnom rozsahu. Poukázal pritom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12.
06. 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri
práci. Podľa článku 2 ods. 2 smernice číslo 89/391/EHS sa smernica neuplatňuje na odvetvia činnosti,

ktoré zahŕňa určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, nakoľko ide o osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany.

10. Vo vzťahu k náhrade škody žalovaný namietol, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb
hasičskýchjednotiekv24hodinovýchintervaloch,aleto,koľkočasukonkrétnypríslušníkskutočnestrávil

vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne, v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Pre zistenie,
či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, je nevyhnutné podľa neho vypočítať čas, ktorý naozaj strávil
vykonaním štátnej služby, prípadne služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie
štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času podľa § 86 ods. 2 predmetného zákona. Je pre neho
nepochopiteľné prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového

počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu na skutočnosť či
tým malo dôjsť k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času. Relevantné môže byť iba
to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu
považuje žalobu za zmätočnú.

11.Priznanúvýškunáhradynemajetkovejujmypovažovalžalovanýzaneprimeranú sporovnanímvýšky
náhrad, ktorá je priznaná obetiam trestných činov. V konaní nebol podľa neho preukázaný zásah do
súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil, napríklad v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa v plnom rozsahu stotožnil s vydaným rozsudkom súdu prvej
inštancie. Konanie podľa neho netrpí žiadnou vadou, rozhodnutie vychádza z náležitého právneho
posúdenia veci. Zo strany súdu prvej inštancie nemohlo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
nakoľko použil zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na dané konanie a neopomenul žiadnu skutočnosť,

ktorá by mohla mať vplyv na odlišné právne posúdenie veci.

13. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 písm. c) CSP, pretože súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), pracovný čas je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

15. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

16. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, „Referenčné obdobia“, členské štáty môžu ustanoviť pre

uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri
mesiace.

17. Podľa čl. 17 ods. 3, písm. iii) smernice, „Odchýlky“, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8a16vprípadečinnostíspojenýchspotrebounepretržitejslužbyalebo

výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany;

18. Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý

na obdobie šiestich mesiacov.

19. Podľa § 86 ods. 2 zákona, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac 24 hodín v služobnom dni.

20. Podľa § 85 ods. 2, veta prvá zákona, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

21. Odvolací súd sa stotožňuje so zistením súdu prvej inštancie, že žalovaný štát nesprávne

transponoval ustanovenie článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b) smernice do zákona č.
315/2001 Z. z. (obdobne ako Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn
17Co/59/2022). V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice sa za pracovný čas považuje akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou. Pri právnom posúdení veci bolo rozhodujúce,

či čas, ktorý strávi žalobca na stanici v rámci určenej pracovnej pohotovosti, sa považuje za pracovný
čas. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-518/15 zo dňa 21.02.2018 sa uvedený článok
smernice má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý trávi doma s povinnosťou reagovať
na výzvu zamestnávateľa do 8 minút, sa má považovať za pracovný čas (tiež pozri rozsudok SD EU
C-303/98 vo veci Simap, bod 48). Judikatúra Súdneho dvora EU tak definovala, že pracovnú pohotovosť

žalobcu ako príslušníka na pracovisku, ako aj v domácom prostredí, je potrebné zahrnúť do pracovného
času.

22. Súd prvej inštancie správne uviedol, že smernica sa aplikuje na služobnú činnosť hasičov, pričom
tento záver judikoval aj Súdny dvor EU vo veci Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01). Vnútroštátne súdy

sú povinné zabezpečiť plnú účinnosť práva únie a za tým účelom neaplikovať vnútroštátne právo, ktoré
záväznému úniovému právu odporuje (pozri C-106/77). Súd prvej inštancie mal právomoc posúdiť,
či smernica bola prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky správne a úplne. Podľa článku
288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená s
ohľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné

na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje (Komisia verzus
Taliansko, C - 368/07). V zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť
pred zákonmi. Slovenská republika je podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ povinná dodržiavať a aplikovaťúniové právo v zmysle zásady pacta sunt servanda a zásady lojálnej spolupráce. V prípade, ak členský
štát netransponuje riadne smernicu, ohrozí jej účinok (cieľ) a poruší článok 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ.

23. Právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. odporuje čl. 2 ods. 1 smernice, pretože nezarátava do
pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný čas. Žalovaný štát
tak nedodržal svoj záväzok zabezpečiť plnú účinnosť smernice podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Jeho
legislatívna činnosť pri prebratí smernice nebola vykonaná správne. Z toho dôvodu je žalovaný štát
pasívne vecne legitimovaným za porušenie práva EÚ nesprávnou transpozíciou smernice. Uvedené

vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (Komisia p. Taliansku, C-487/04, C-214/04, C-162/99 a i, C-46
a 48/93, C-6 a 9/90, C-231 až 233/06).

24. Odvolací súd uznáva, že pasívne vecne legitimovaný by mohol byť aj zamestnávateľ žalobcu za
predpokladu, ak by žalobca smeroval žalobu len alebo aj voči nemu a namietal by nedodržanie priameho
účinku smernice vo vertikálnom právnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Možnosť žalovať

verejnoprávneho zamestnávateľa za nedodržanie aplikácie priameho účinku čl. 6 písm. b) smernice už
pripustil Súdny dvor EU v rozsudku C-429/09. Zároveň nevylúčil, že môže byť štát žalovaný priamo za
nesprávne prebratie smernice. Obdobný záver judikoval v rozsudku vo veci Marshall I, C-152/84, keď
v bode 49. uviedol, že ak sa osoba, ktorá je účastníkom konania, môže dovolávať smernice proti štátu,
môže tak urobiť bez ohľadu na to, z akej pozície štát koná, či z pozície zamestnávateľa, alebo z pozície

verejnej moci. V oboch prípadoch treba predísť tomu, aby mal štát výhodu z vlastného pochybenia pri
porušení komunitárneho práva. Žalobca teda správne žaloval priamo štát.

25. Z hľadiska žalobou uplatnených individuálnych nárokov však nemožno uzavrieť, že k porušeniu
článku 6 písm. b) smernice došlo priamo a bez ďalšieho iba legislatívnou činnosťou štátu. Tým, že

pracovný čas hasiča, upravený v § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. má byť len 18 hodín (resp. 17
hodín v rámci právnej úpravy v rozhodnom období) v služobnom dni.

26. Pre posúdenie veci je rozhodujúce oddelenie služobnej pohotovosti od pracovného času, ktoré
vytvorilo priestor pre žalobcovho verejnoprávneho zamestnávateľa (ako ho definuje judikatúra SD EU),

aby v súlade so zákonom (nie smernicou) dochádzalo aj k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu, účelom smernice a na to nadväzujúcej judikatúry SD EU bolo, aby
sa v zmysle čl. 2 ods. 1 všetok čas pracovnej pohotovosti (ako v danej veci) podradil pod pracovný
čas. Cieľom bolo zabrániť obchádzaniu článku 6 písm. b) smernice formou rôznych nariadených alebo

určených pracovných pohotovostí zo strany zamestnávateľov, ktoré by sa nezarátavali do pracovného
času.

28. Článok 2 ods. 1 smernice má však len definičný charakter (vymedzuje pojem pracovný čas). Na
rozdiel od toho článok 6 písm. b) smernice už zakotvuje zákaz prekročenia čl. 2 ods. 1 vymedzeného

pojmu pracovný čas. Z hľadiska účelu smernice článok 2 ods. 1 tvorí len základný rámec a až v spojení
s článkom 6 písm. b) smernice vymedzuje cieľ, ktorý mali členské štáty aproximáciou úniového práva
dosiahnuť.

29. Iba výkladom čl. 2 ods. 1 smernice nemožno dospieť k záveru o preukázaní závažného porušenia

smernice (ako podmienka zodpovednosti štátu za škodu porušením práva únie), pokiaľ súčasne nie je
preukázané, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.

30. Závažné porušenie smernice nastane podľa toho, či v štátnozamestnaneckom pomere hasiča
došlo k prekročeniu limitu upraveného v čl. 6 písm. b) smernice. Za ten zodpovedá štát, či už tým,

že netransponoval smernicu správne (čo nebolo v konaní na súde prvej inštancie preukázané), alebo
aj tým, že jeho zložka (Ministerstvo vnútra SR), ako verejnoprávny zamestnávateľ, nepoužil priamy
účinok čl. 6 písm. b) smernice. Preto aj spomínaná judikatúra Súdneho dvora EU vo veciach C-429/09
a C-152/84 pripustila možnosť, aby bol žalovaný štát a prípadne aj jeho zložka (zamestnávateľ žalobcu).

31. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vo veci C-319/96 Brinkmann, členský štát nesprávne
transponoval smernicu do vnútroštátneho poriadku. Učinil tak závažné porušenie, ktoré sa snažil
následne napraviť tým, že štátne orgány priamo aplikovali príslušné ustanovenia smernice, nie vlastnú
právnu úpravu, ktorá bola v rozpore so smernicou. Ustanovenia smernice síce Dánsko transponovalonesprávne, avšak príčinná súvislosť tu bola prerušená správaním vnútroštátnych daňových úradov a
preto sa Brinkmann práva na náhradu škody voči štátu nedovolal.

32. Záver, či skutočne došlo k porušeniu smernice v konkrétnom prípade závisí od toho, koľko konkrétny
hasič reálne v rozhodnom období odpracuje. Ide o zodpovedanie skutkovej otázky, ktorá môže mať -
z hľadiska v žalobe označeného obdobia - vplyv tak na posúdenie základu, aj výšky nároku.

33. Súd prvej inštancie správne posudzoval nárok žalobcu tak, že zisťoval, či u žalobcu došlo k ukráteniu

jeho voľného času v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice. Teda, či žalobca bol v službe viac, ako
je to prípustné, a to bolo predmetom odškodnenia súdom prvej inštancie. Pri tomto závere však súd prvej
inštancie nesprávne interpretoval článok 6 písm. b) smernice. Posudzoval prekročenie limitu 48 hodín
v 7 dňoch podľa jednotlivých kalendárnych mesiacov, ako to tvrdil žalobca, a nie podľa príslušných
referenčných období. Žalobca však mal rozvrhnutý pracovný čas v žalovanom období nerovnomerne na
obdobiešiestichmesiacovpodľa§86ods.1zákonač.315/2001Z.z.Ideotzv.referenčnéobdobie,ktoré

zodpovedá odchýlke od článku čl. 16 písm. b) smernice dovolenej v článku 17 ods. 3, písm. iii), v dĺžke
stanovenej v článku 6 smernice. Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času na obdobie 6 mesiacov
znamená napríklad, že pokiaľ v niektorých mesiacoch došlo k odpracovaniu väčšieho množstva služieb,
môže to byť kompenzované v iných mesiacoch v rámci referenčného obdobia. Preto automaticky
prijatý záver súdu prvej inštancie o tom, že počas jednotlivých mesiacov dochádzalo k porušovaniu

stanoveného limitu, nie je správny. Rozhodujúce je, či za obdobie 6 mesiacov v rámci konkrétneho
referenčného obdobia došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice.

34. Pre posúdenie veci je potrebné skutkovo ustáliť, či skutočne došlo k porušeniu článku 6 písm.
b) smernice v konkrétnom referenčnom období, zistiť konkrétny počet odslúžených hodín v rámci

referenčného obdobia. Ak v konkrétnom referenčnom období nebol po započítaní služobnej pohotovosti
prekročený limit u žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice, potom treba mať za to, že priamy účinok
smernice verejnoprávnym zamestnávateľom žalobcu bol dodržaný. Bez zohľadnenia referenčných
období upravených v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné určiť porušenie práva žalobcu.

35. Zistenie rozsahu porušenia čl. 6 písm. b) smernice tiež bude determinovať aj rozsah odškodnenia
žalobcu na základe voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť preskúmateľná. Z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku však odvolací súd vyvodil, že predmetom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu
bolo samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice, bez ohľadu na jeho rozsah z dôvodu, že
v rozhodnutí nie je jednoznačne determinované, koľko celkovo hodín bol žalobca v práci viac, ako

mal byť. Toto zistenie so zohľadnením referenčných období však je nevyhnutné pre ustálenie výšky
nemajetkovej ujmy, s porovnaním iných prípadov odškodnenia. Aby nedošlo k disproporciám, keď
hasičom bude priznané obdobné odškodnenie bez ohľadu na rozsah hodín voľného času, o ktoré prišli
a bez posúdenia individuálnych okolností konkrétneho prípadu.

36. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej
strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im
zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady
následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať
skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, z ktorej vyvodzuje svoj právny nárok. Strana

domáhajúca sa týchto právnych nárokov nesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného
určitého skutkového stavu), teda procesných následkov toho, ako by bolo zistené, že k naplneniu
skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020).

37. Z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že žalobca neuviedol k aplikácii čl. 2 ods. 1 v spojení
s čl. 6 písm. b) smernice na vec sa vzťahujúce podstatné skutkové tvrdenia podľa § 132 ods. 1 a 149
CSP, ktorými by preukázal, že v konkrétnom referenčnom období odpracoval viac v priemere ako 48
hodín v rámci 7 dní. Povinnosť žalobcu uviesť na vec sa vzťahujúce skutkové tvrdenia podľa § 132 ods.
2 CSP nesmie nahrádzať súd.

38. V konaní teda musia byť opätovne skúmané podmienky náhrady škody definované judikatúrou
Súdneho dvora EU, a to: a) porušená úniová norma priznáva práva fyzickým a právnickým osobám,alebo zakladá povinnosti pre členský štát, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi
porušením úniového práva a škodou existuje priama príčinná súvislosť, d) škoda naozaj vznikla.

39. V ďalšom konaní tak súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu posúdi, či
u žalobcu došlo k prekročeniu limitu maximálneho pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice podľa
referenčných období stanovených v § 86 ods. 1, veta druhá zák. č. 315/2001 Z. z.. Vo vzťahu k tomu má
žalobca bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa výsledku dokazovania súd rozhodne a náležite
svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, tak

aby zodpovedalo intenciám § 220 ods. 2 CSP.

40. Odvolaciemu súdu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici v
obdobných sporoch. Článok 2 CSP však v zásade nebráni účelu rozvíjania judikatúry, ak konajúci
súd v analogických veciach z hľadiska interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery.
Uvedenému zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu najvyššieho súdu, ktorý sa

vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru,
ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj a doposiaľ
„neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente, ak k nemu
dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra 2024).
Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových alebo

právnych osobitosti prípadu.

41. O právnych osobitostiach veci možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry,
rozhodnej právnej úpravy, prípadne v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu.
Predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola relevantným spôsobom

determinovaná aj rozsahom produkovaných odvolacích námietok odvolateľa. Tie však z hľadiska
množstva obdobných sporov, v nich použitých argumentov a na to nadväzujúcich odôvodnení súdov
prvej inštancie, boli odvolacím súdom prehodnotené už v uznesení sp. zn. 14Co/13/2025 zo dňa
27.05.2025, ako aj ďalších uzneseniach sp. zn. 17Co/126/2024, 17Co/120/2024. Najmä, pokiaľ
„prehodnotenie“ doterajšieho právneho posúdenia neznamená úplný obrat z hľadiska úspechu strán

v spore. Zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu tak precizuje, za akých okolností je základ nároku
žalobcu daný, ale ho tým nepopiera.

42. S ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko pre
rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré

nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

43. Odvolací súd zrušil aj rozhodnutie o náhrade trov konania, ako výrok závislý. Výrok, ktorý nebol
napadnutý odvolaním, ktorým v prevyšujúcej časti súd prevej inštancie žalobu zamietol, zostáva
nedotknutý.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy , ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolateľ, ktorý je fyzickou osobou a v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôže využívať právne
služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, sa môže so žiadosťou o poskytnutie právnej
pomoci obrátiť na Centrum právnej pomoci podľa podmienok upravených v zákone č. 327/2005 Z. z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať
centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci. O predbežnom poskytnutí právnej pomoci centrum
rozhodne bez zbytočného odkladu ešte pred rozhodnutím o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§
11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi).