Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/80/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624200913
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5624200913.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v spore
žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., právne zastúpená: JUDr. Ján Bartánus,
advokát, so sídlom A. Medveckého 1, 034 01 Ružomberok, IČO 48 411 844, proti žalovaným: 1/ E.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, F. C., 2/ G. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, F.

C., obaja právne zastúpení: JUDr. Lena Mišalová, advokátka, so sídlom Radlinského 47, 026 01 Dolný
Kubín, IČO: 37 577 433, o vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 12C/15/2024-171 zo dňa 31.03.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

III. N a r i a ď u j e súdu prvej inštancie vykonať opravu záhlavia uznesenia č. k. 12C/15/2024-171 zo dňa
31.03.2025 v označení žalobkyne priezviskom a adresou trvalého pobytu v súlade s údajmi zapísanými
v Registri obyvateľov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni nárok na

náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 29.02.20124 (správne malo
byť uvedené „29.02.2024“ – poznámka odvolacieho súdu) sa žalobkyňa voči žalovaným domáhala
zaplatenia sumy 98 000,- EUR titulom vrátenia plnenia zo zrušenej zmluvy oproti povinnosti žalobkyne

vrátiť žalovaným nehnuteľnosti zapísané na LV XXX (správne malo byť uvedené „XXXX“ – poznámka
odvolacieho súdu) a XXXX, vedených Okresným úradom Ružomberok, katastrálny odbor, pre kat.
územie H., obec H., okres Ružomberok, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 12.11.2018.
Uznesením zo dňa 30.10.2024, č. k. 12C/15/2024-143, súd konanie zastavil a stranám nepriznal
nárok na náhradu trov konania podľa § 257 Civilného sporového poriadku ďalej len „CSP“). Dôvodom
zastavenia konania bolo späťvzatie žaloby z dôvodu, že po podaní žaloby došlo k plneniu žalovanej

sumy a dňa 23.10.2024 bola uzatvorená aj Dohoda o urovnaní. Proti výroku II. (o trovách konania)
uznesenia súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/ a 2/ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline,
ako súd odvolací, uznesením zo dňa 30.01.2025, č. k. 7Co/178/2024-163, tak, že uznesenie súdu prvej
inštancie vo výroku II. zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Dôvodil, že
súd prvej inštancie neskúmal podanie dôvodnosti žaloby s poukazom na § 513 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) ako to žalovaní namietali už vo vyjadrení k žalobe a nesprávne z článku III. bod 5 Dohody

o urovnaní vyvodil, že sú dané dôvody osobitného zreteľa, keď strany sa mali dohodnúť, že týmto sú
urovnané všetky ich nároky, avšak z tohto ustanovenia nevyplýva, že týmito nárokmi mal byť aj nárokna náhradu trov konania v spornom konaní. Ako správne žalovaní v odvolaní poukazovali, aj samotná
žalobkyňa uvedené nepovažovala za dojednané, keď v návrhu na späťvzatie žaloby sama navrhovala,
aby jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania, prípadne, aby nebol priznaný nárok na náhradu trov

konania žiadnej sporovej strane. Súdu prvej inštancie uložil v novom konaní zaoberať sa dôvodnosťou
podania žaloby s poukazom na § 513 OZ a na tvrdenia žalovaných jednak vo vyjadrení k žalobe, v
samotnom odvolaní a opätovne posúdiť danosť dôvodov osobitného zreteľa na priznanie/nepriznanie
nároku na náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie, postupujúc v intenciách odvolacieho súdu, opätovne rozhodol o trovách konania
napadnutým uznesením, ktoré odôvodnil tým, že žalovaní od počiatku nesúhlasili s uplatneným nárokom
aaktívnesaprotinemubrániliargumentujúcnedostatkomaktívnejvecnejlegitimáciežalobkynevzmysle
§ 513 OZ. V súlade s § 513 OZ v sporoch s inými osobami ohľadom spoločnej veci má každý z veriteľov
svoje samostatné právo na uplatnenie pohľadávky a nezávisle na ostatných ju môže uplatniť žalobou
na súde, avšak len do doby, než sa urobilo tzv. právo prevencie, t. j. než dôjde dlžníkovi prejav vôle

veriteľa, aby mu bolo plnené. Potom, čo jeden zo solidárnych veriteľov požiada o plnenie, nemôže už
iný veriteľ požadovať od dlžníka plnenie a dlžník nie je ani oprávnený mu plniť. Veriteľ, ktorý uplatnil
právo prevencie, sa tak stáva jediným veriteľom a ostatní veritelia strácajú právo pohľadávku uplatniť,
aj keď nebola splnená. Následne, ešte pred doručením žaloby žalovaným, žalovaní plnili druhému zo
solidárnych veriteľov. Teda žalobkyňa sa nedomohla žalobou uplatneného nároku. Žalovaní neplnili

uplatnenú pohľadávku žalobkyni. Táto sa svojej „časti“ pohľadávky mohla domáhať už len voči druhému
solidárnemu veriteľovi. Za uvedené však nemôžu niesť zodpovednosť žalovaní. Jedná sa o vzájomný
vzťah solidárnych veriteľov. Z určujúceho hľadiska, ktorým je procesné zavinenie, nemožno žalovaných
brať na zodpovednosť za zastavenie konania. Jedine žalobkyňa je zodpovedná za to, že si uplatnila
pohľadávku v dobe, keď už stratila právo na jej uplatnenie. V prejednávanom spore nie sú splnené

predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Nejedná sa o špecifický druh konania, ktorý by svojím
charakterom odôvodňoval použitie tohto ustanovenia (napr. vyporiadanie BSM, zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva a pod.). Za špecifikum nemožno považovať ani uzatvorenie Dohody
o urovnaní, ktorej obsah sa nedotýka nároku na náhradu trov konania v tomto spore. Súd prvej inštancie,
viazaný aj právnym názorom odvolacieho súdu, s ktorým sa stotožnil, dospel k záveru, že predmetný čl.

III. Bod 5. Dohody sa nedotýka nároku na náhradu trov konania v tomto konaní, čo nepriamo potvrdili
svojím prejavom vôle (v späťvzatí a odvolaní) aj strany sporu. Predmetom vyporiadania boli nároky
z titulu odstúpenia do kúpnej zmluvy, resp. iné nároky, ktoré by vznikli v budúcnosti, nie však nároky
z titulu podanej žaloby. Čo sa týka sociálnych aspektov, žalobkyňa síce bola oslobodená od súdnych
poplatkov v rozsahu 90 %, avšak uvedené sa dotýka len súdnych poplatkov, nie samotného nároku

na náhradu trov konania. Navyše svoju nepriaznivú sociálnu situáciu netvrdila. K podanému odvolaniu
a argumentácii žalovaných sa žalobkyňa nevyjadrila. Zavinenie na zastavení konania je preto potrebné
pričítať žalobkyni a nárok na náhradu trov konania svedčí žalovaným.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie

žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania. Namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a neposudzoval
argumenty uvádzané žalobkyňou, ktoré uvádzala už v späťvzatí žaloby. K odvolaniu žalovaných sa
nevyjadrila z dôvodu, že jej bolo zaslané len na vedomie, ako aj z dôvodu hospodárnosti, pričom by
len opakovane uvádzala už uvedené argumenty. Argumentovala, že dlh zanikol až po podaní žaloby

solidárnemu spoluveriteľovi, teda tak, ako keby plnili žalovaní žalobkyni. Nie je preto rozhodujúce, že
plnenie dostal druhý veriteľ. Žalobkyňa vzhľadom aj na zlé vzťahy s jej bývalým manželom nemala
vedomosť o tom, že aj on ako druhý veriteľ požiadal o plnenie, a to až po podaní žaloby, ale pred
jej doručením žalovaným. Teda v čase podania bola žaloba podaná dôvodne a dôvod žaloby odpadol
až dodatočne z dôvodu konania druhého veriteľa. Žalobkyňa sa obávala premlčania tohto nároku,

preto podala žalobu. Preto priznanie nároku na náhradu trov v prospech žalovaných by bolo v rozpore
s dobrými mravmi. Predmetom Dohody o urovnaní, podľa Čl. III bod 1., bolo okrem iného potvrdenie, že
žalovaní vrátili žalobkyni žalované plnenie. Žalovaní plnili až po podaní žaloby, preto žaloba splnila svoj
účel. Navrhla, aby tieto už skôr uvádzané argumenty súd posúdil ako významné okolnosti z hľadiska
aplikácie § 257 CSP, pretože ide o situáciu, keď sú manželia v štádiu vyporiadania BSM a nemajú medzi

sebou dobré vzťahy, teda sa ani o všetkom neinformujú. Žalobkyňa už pri podaní návrhu na oslobodenie
od súdneho poplatku uviedla, že je v zlej sociálnej situácii, ktorá pretrváva , a preto v súvislosti s
vyššie uvedenou argumentáciou existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa na to, aby súd žiadnej zo
strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.5. Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrili.

6. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová
strana proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2, § 357 písm. m) CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Ten v dostatočnom rozsahu
posúdil skutočnosti rozhodné pre zvolený procesný postup a následne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 236 CSP. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je
vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v

odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.
2 CSP).

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobkyne
formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za

obsahové vymedzenie odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp
viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

9.Zobsahuspisovéhomateriáluodvolacísúdzistil,ževposudzovanejvecisažalobkyňavočižalovaným
domáhala zaplatenia sumy 98 000,- EUR titulom vrátenia plnenia zo zrušenej zmluvy oproti povinnosti

žalobkyne vrátiť žalovaným nehnuteľnosti zapísané na LV XXXX G. XXXX, vedených Okresným úradom
Ružomberok, katastrálny odbor, pre kat. územie H., obec H., okres Ružomberok, ktoré boli predmetom
kúpnej zmluvy zo dňa 12.11.2018. Dňa 24.10.2024, pred prvým pojednávaním vo veci, zobrala
žalobkyňa žalobu späť, vzhľadom na skutočnosť, že zo strany žalovaných došlo po podaní žaloby
k plneniu celej žalovanej sumy a z dôvodu, že medzi žalobkyňou a žalovanými došlo dňa 23.10.2024

k uzavretiu Dohody o urovnaní. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobkyne súd prvej inštancie postupom
podľa § 145 ods. 1 CSP konanie zastavil. Žalobkyňa v späťvzatí žaloby žiadala priznať náhradu trov
konania, alternatívne aby súd nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán sporu. Ako
dôvody uviedla skutočnosť, že žaloba bola podaná dôvodne, pretože žalovaní až po podaní žaloby plnili
solidárnemu spoluveriteľovi, teda ako keby plnili žalobkyni. Zároveň predmetom Dohody o urovnaní

bolo o. i. potvrdenie, že žalovaní vrátili žalobkyni žalované plnenie, poukazujúc na čl. III bod 5. dohody,
v zmysle ktorého sa strany sporu dohodli na tom, že všetky nároky, ktoré vznikli odstúpením žalovaných
od uzavretej kúpnej zmluvy, sú medzi nimi vysporiadané a ani v budúcnosti si žiadny z jej účastníkov
nebude proti ktorémukoľvek z ostatných jej účastníkov uplatňovať žiadne z toho vyplývajúce nároky,
teda ani trovy konania, ktoré tvoria príslušenstvo urovnanej pohľadávky. Súd prvej inštancie posúdil

dôvody uvedené žalobkyňou a dospel k záveru, že neexistujú okolnosti, ktoré by zakladali dôvody hodné
osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, preto o trovách konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP
s prihliadnutím na zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie na zastavení konania, v súlade s ktorou
žalovaným patrí náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

10. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie na zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby na
strane žalobcu, ktorý môže ako jediný zobrať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú
zodpovednosť. Zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska,
a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti
uplatneného nároku vo veci samej. Preto ak žalobca zobral žalobu späť, zásadne platí, že zavinil

zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho trovy. Pri rozhodovaní o trovách
konania je tak právne významné len to, ktorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania, čiže dôvod,
pre ktorý vzal žalobca žalobu späť. Ak je dôvodom späťvzatia žaloby úhrada žalovanej sumy (alebo
splnenie iného žalobou uplatneného nároku) žalovaným po podaní žaloby, zastavenie konania zavinil
žalovaný. To však platí len vtedy, ak žalobca v späťvzatí žaloby preukáže, že žalovaný plnil po podaní

žaloby uplatnený nárok. V ostatných prípadoch zavinil zastavenie konania žalobca a znáša povinnosť
nahradiť trovy konania, ktoré v spore vznikli žalovanému (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Obo 12/2018 zo dňa 20.11.2018). Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7 M Cdo 4/2010, v zmysle ktorého ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnenéneskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej
požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi
jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na

zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda
jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993,
tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09).

11. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené

neskorším správaním žalovaných. K splneniu dlhu žalovanými síce došlo až po podaní žaloby v tomto
konaní, avšak v reakcii na skôr uplatnený nárok (totožný s nárokom uplatneným v tomto konaní) zo
strany solidárneho veriteľa (§ 513 OZ). Žalobkyňa v žalobe ani v ďalších podaniach realizovaných voči
súdu prvej inštancie netvrdila a nepreukazovala, že žalovaných vyzvala na plnenie skôr ako solidárny
veriteľ, teda že by sama uplatnila právo predstihu. Právo predstihu predstavuje oprávnenie veriteľa
domáhať sa plnenia ako prvý, ktorému zodpovedá povinnosť dlžníka plniť už iba tomuto veriteľovi,

pokiaľ je splnená podmienka jeho časovej priority (prior tempore potior iure). Pre riadne uplatnenie práva
predstihu zákon vyžaduje, aby solidárny veriteľ dlžníka o plnenie požiadal. Ide o hmotnoprávny úkon,
ktorého účinky sú podmienené tým, že relevantný prejav vôle veriteľa dôjde dlžníkovi (§ 45 ods. 1), resp.
sa dostane do jeho dispozičnej sféry. Nestačí uplatnenie nároku solidárneho veriteľa žalobou na súde.
Účinky práva predstihu by v tomto prípade nastali až doručením žaloby dlžníkovi na vyjadrenie zo strany

súdu. Ak by dovtedy efektívne hmotnoprávne uplatnil predstih iný solidárny veriteľ, pôvodná žaloba voči
dlžníkovi by nemohla byť posúdená ako dôvodná. Vykonaním práva predstihu niektorým z veriteľov
zanikámožnosťostatnýchspoluveriteľovdomáhaťsaplneniaadlžníkjepovinnýplniťibatomuveriteľovi,
ktorý právo predstihu uplatnil. (SEDLAČKO, František. § 513 [Aktívna solidarita]. In: ŠTEVČEK, Marek,
DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a

kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1919). Pokiaľ žalobkyňa právo
predstihu neuplatnila a žalovaní sa až zo žaloby žalobkyne dozvedeli, že si voči nim uplatňuje predmetný
nárok, pričom žaloba bola doručená súdu dňa 28.02.2024 a žalovaným dňa 10.10.2024 a 23.10.2024
a z obsahu spisu - z vyjadrenia žalovaných k žalobe zo dňa 17.10.2024 a jeho príloh (č. l. 122 –
125 spisu) mal odvolací súd preukázané, že solidárnym veriteľom boli na plnenie vyzvaní skôr, a to

výzvami zo dňa 28.03.2022 a zo dňa 11.03.2024, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel
k záveru, že žalovaní boli oprávnení a povinní plniť len jemu. S poukazom na vyššie konštatované
k plneniu zo strany žalovaných nedošlo v prospech žalobkyne na základe podanej žaloby, ale v prospech
solidárneho veriteľa, z dôvodu, že o plnenie požiadal prvý. Žalobkyňa tak nepreukázala, že žalobu vzala
späť v dôsledku neskoršieho správania sa žalovaných. Odvolací súd poukazuje na vyjadrenie samotnej

žalobkyne v odvolaní, kde uviedla, že „...dôvod žaloby odpadol až dodatočne z dôvodu konania druhého
veriteľa“. Z uvedených dôvodov žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania, preto žalovaným
vznikol nárok na náhradu trov konania.

12. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj

zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí uložiť neúspešnej
strane sporu povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnej strane, resp. nemusí strane, ktorá
spôsobila vznik trov svojím zavinením uložiť, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné
osobitného zreteľa rovnako ako výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne (vo forme
príkladného výpočtu) a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. Ustanovenie § 257 CSP nie

je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujúc vážne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba
vo výnimočných prípadoch.

13.Žalobkyňavodvolanínávrhnarozhodnutieotrováchkonaniapostupompodľa§257CSPodôvodnila
poukazom na zlé vzťahy s jej bývalým manželom, pre ktoré nemala vedomosť o tom, že požiadal
o plnenie od žalovaných. Odvolací súd je toho názoru, že osobné animozity medzi žalobkyňou a jej
bývalým manželom ako solidárnymi veriteľmi nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa tak

ako to má na mysli § 257 CSP a nemôžu byť na ťarchu žalovaných pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa pre nepriznanie trov
konania žiadnej zo strán sporu uviedla jej zlú sociálnu situáciu, na ktorú poukázala už v návrhu na
oslobodenie od súdneho poplatku a ktorá má pretrvávať, odvolací súd uvádza, že pomery žalobkyne,o. i. aj sociálna situácia, boli súdom prvej inštancie skúmané cca pred rokom, v štádiu rozhodovania
o žiadosti žalobkyne o oslobodenie od súdneho poplatku. Argumentácia žalobkyne, že jej nepriaznivá
sociálna situácia naďalej pretrváva, zostala len v rovine tvrdení, túto žiadnym spôsobom nepreukázala,

preto ani nie je možné takéto tvrdenie žalobkyne, vzhľadom na značný časový odstup od prvotného
skúmania, hodnotiť, či predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Z uvedených
dôvodov odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil okolnosti, ktoré by predstavovali dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie žalovaným nároku na náhradu trov konania, preto súd prvej
inštancie správne rozhodol, keď žalovaným napadnutým uznesením priznal voči žalobkyni nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu, v súlade s § 256 ods. 1 CSP.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 CSP. Žalovaným 1/ a 2/ ako úspešnej procesnej strane v rámci odvolacieho konania vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni, ktorá v ňom úspech nemala. Z obsahu spisového
materiálu vyplýva, že žalovaným v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, preto odvolací
súd rozhodol tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

16. Odvolací súd zároveň nariadil súdu prvej inštancie vykonať opravu záhlavia napadnutého uznesenia
podľa § 224 v spojení s § 234 ods. 2 CSP, spočívajúcu v označení žalobkyne priezviskom a adresou
trvalého pobytu v súlade s údajmi zapísanými v Registri obyvateľov.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)