Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124208465
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7124208465.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
D. E. C., F. XX/XX, proti žalovanému: Slovenské združenie charitatívnej pomoci XV., o.z., so sídlom
v Pezinku, Kamenice 5528/6, IČO: 53 706 277, zastúpeného JUDr. Andreou Tkáčovou, advokátkou, so
sídlom v Košiciach, Magurská 3, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy,
o odvolaní žalovaného proti čiastočnému rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 15. novembra 2024
sp. zn. 63Cpr/12/2024 v spojení s opravným uznesením zo dňa 5.3.2025 sp. zn. 63Cpr/12/2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 15. novembra 2024 č. k. 63Cpr/12/2024-128

vo výroku I.

O d m i e t a odvolanie voči výroku III.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie „alebo len súd“) rozsudkom zo dňa 15. novembra
2024č.k.63Cpr/12/2024-128vspojenísopravnýmuznesenímzodňa5.3.2025č.k.63Cpr/12/2024-159
určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného vykonané výpoveďou doručenou

žalobkyni dňa 9.12.2023 je neplatné (výrok I.), žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne
trvá, zamietol (výrok II.) a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd
rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch.

2.1.Rozhodoltakožalobedoručenejsúdu29.4.2024,ktorousažalobkyňadomáhalaurčenianeplatnosti
výpovede zo dňa 9.12.2023, určenia, že jej pracovný pomer k žalovanému trvá a uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za obdobie od 1.3.2024 až do

dňa, kedy jej žalovaný začne prideľovať prácu.
2.2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 09.12.2023 o 07:45 hod. pri nástupe do práce jej
bola doručená výpoveď. Táto výpoveď jej bola doručovaná jej priamou nadriadenou manažérkou
G. D. za prítomnosti p. H. E.. Prevzatie výpovede potvrdila svojim podpisom. Vo výpovedi chýbal
podpis štatutára a nebola v nej uvedená výpovedná lehota. Žalobkyňa ďalej uviedla že bola vyzvaná
na opustenie pracoviska z dôvodu, že dostala výpoveď. Miesto výkonu práce žalobkyňa odmietla
opustiť, aby nedostala absenciu. Preto pani D. po telefonickom rozhovore so štatutárom zamestnávateľa

privolala do prevádzky príslušníkov Policajného zboru SR. Následne žalobkyňa opustila pracovisko s
tým, že bude čerpať dovolenku. Ďalej podľa žaloby po vyčerpaní dovolenky za rok 2023 žalobkyni bolo
emailomataktiežpoštoudoručenéodzamestnávateľaoznámenieoprekážkevprácizodňa21.12.2023,
kde jej zamestnávateľ okrem iného oznámil, že rozhodnutím zamestnávateľa zo dňa 01.08.2023 ozmene organizačnej štruktúry malo byť ku dňu 31.10.2023 jej pracovné miesto zrušené a teda odo
dňa 01.11.2023 sa stala nadbytočnou. Žalobkyňa má za to že toto rozhodnutie neexistovalo a bolo
antidatované, aby mal zamestnávateľ dôvod sa jej zbaviť. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na

to, že rozhodnutie bolo zo dňa 01.08.2023, pričom o jeho existencii sa dozvedela až po preštudovaní
svojej výpovede. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že štatutár prestal s ňou komunikovať až potom, čo
ho upozornila na možnú šikanu a diskrimináciu zo strany p. D.. Žalobkyňa nesúhlasí ani s tvrdením,
že zamestnávateľ nemá pre ňu inú vhodnú prácu, keďže od doby, kedy sa stala práceneschopnou a
aj počas výpovednej doby, zamestnávateľ inzeroval na pracovnom portáli profesia.sk ponuku na prácu

vedúcej aj asistentky predaja v prevádzkach kilovka v Spišškej Novej Vsi, kde mala miesto výkonu práce.
V závere žaloby žalobkyňa zhrnula dôvody neplatnosti výpovede tak, že namietla splnenie písomnej
formy výpovede z dôvodu nedostatku prejavu vôle, namietla skutočnosť, že výpoveď neobsahovala
základné náležitosti o výpovednej dobe, odstupnom a výške náhrad a s poukazom na formuláciu o
čerpaní dovolenky poukázala na zameniteľnosť výpovede s okamžitým skončením pracovného pomeru.
Žalobkyňa tiež namietla, že písomné rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo k výpovedi doložené a

nebolo jej doručené ani skôr a tiež má za to, zamestnávateľ si nesplnil svoju ponukovú povinnosť podľa
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce. Preto žalobkyňa má za to, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
je neplatné a jej pracovný pomer naďalej trvá, pričom zotrvala na svojom vyjadrení, že trvá na ďalšom
zamestnávaní.

3. Keďže predmetom konania bola žaloba jednak o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, o určenie, že pracovný pomer trvá, ako aj o priznanie náhrady mzdy, súd mal za to, že v
záujme hospodárnosti konania je dôvodné rozhodnúť čiastočným rozsudkom najskôr o prvých dvoch
uplatnených nárokoch, keď predpokladom pre rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy je právoplatné
rozhodnutie o platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

4.1. V konaní nebolo sporné: (i) žalobkyňa pracoval u žalovaného na pozícii vedúca predajne a (ii) že
žalobkyni dňa 09.12.2023 bola doručená výpoveď z pracovného pomeru, a to listom označeným ako
Výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
4.2. V konaní bolo sporné, (i) či list označený ako Výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť

zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v čase doručenia žalobkyni obsahoval podpis
osoby oprávnenej konať za žalovaného, (ii) či v čase dania výpovede žalobkyni, t.j. dňa 09.12.2023,
existovalo písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, na ktoré sa odvoláva žalovaný vo výpovedi, t.j. v
liste označenom ako Výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce a (iii) či žalovaný v čase dania výpovedi žalobkyni, t.j. dňa 09.12.2023 disponoval

voľným pracovným miestom, ktoré mal ponúknuť žalobkyni.

5.1. Súd mal za preukázané, že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.08.2022 vznikol
žalobkyni pracovný pomer na dobu neurčitú pôvodne u zamestnávateľa Second Chance for all I. o.z. na
pozícii vedúca predajne. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté ako Zimná 54, Spišská Nová ves. Dňa

30.12.2022 pôvodný zamestnávateľ uzatvoril so žalovaným zmluvu o prechode práv a povinností, na
základe ktorej prešli práva a povinnosti pôvodného zamestnávateľa z pracovnoprávneho vzťahu voči
žalobkyni na žalovaného ako preberajúceho zamestnávateľa, a to s účinnosťou od 01.01.2023.
5.2. Z Výpovede zamestnávateľa pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce mal za preukázané, že listom, žalobkyňou osobne prevzatým dňa 09.12.2023, dal

žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 31.08.2022.
Žalovaný danie výpovede skutkovo odôvodnil nadbytočnosťou žalobkyne vzniknutou v dôsledku prijatia
písomného rozhodnutia zo dňa 01.08.2023 o organizačnej zmene, ktorou sa zrušili pracovné pozície a
znížil počet zamestnancov spoločnosti s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a ktorou bola pracovná
pozícia žalobkyne, a to vedúca predajne, zrušená s účinnosťou ku dňu 31.10.2023. Organizačná zmena

konkrétne mala spočívať v zrušení dvoch pracovných pozícií vedúca predajni a ich kumulácii do jednej
pozície. Žalovaný právne kvalifikoval dôvod výpovede ako dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Vo výpovedi je konštatované, že žalovaný nemá pre žalobkyňu žiadnu vhodnú prácu, a to ani
na kratší pracovný čas.
5.3. Listom zo dňa 21.12.2023 žalovaný oznámil žalobkyni, že z dôvodu zrušenia jej miesta s účinnosťou

od 01.11.2023 jej nemá možnosť prideľovať prácu, čo má za následok vznik prekážky na jeho strane
podľa § 124 ods. 3 Zákonníka práce.
5.4. Z inzerátov portálu profesia.sk vyplynulo, že spol. Second Chance, s.r.o. zverejnila na portáli
profesia.sk inzeráty na voľné pracovné miesta pre prevádzku secondhandu Kilovka v Spišskej NovejVsi s nástupom ihneď nasledovne: (i) dňa 07.10.2023 na pozície vedúci predajne, predavač, (ii) dňa
30.10.2023 na pozíciu vedúci prevádzky a (iii) dňa 28.12.2023, 16.01.2024 a 08.03.2024 na pozíciu
asistent predaja.

5.5. Z výpisu spol. Second Chance, s.r.o. zo živnostenského registra a prehľadu o firme spol. Second
Chance na stránke finstat.sk vyplýva, že spol. Second Chance nemala žiadne prevádzky a žiadnych
zamestnancov v roku 2024.
5.6. Z výpisu žalovaného zo sociálnej poisťovne a výpisu zo živnostenského registra mal súd
preukázané, že žalovaný zrušil prevádzkareň na Zimnej 54 v Spišskej Novej Vsi dňa 30.05.2024 a od

01.06.2024 nemá žiadnych zamestnancov.

6. Právne vec posúdil podľa § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b/, § 77 a § 79 Zákonníka práce, pričom
konštatoval,žežalobkyňapodalažalobunasúdedňa29.04.2024včas,t.j.vlehotepodľa§77Zákonníka
práce, a to v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa jej pracovný pomer u žalovaného mal skončiť
(dňa 29.02.2024).

7.1. Súd vychádzal z úvahy, že predpokladom platnej výpovede z pracovného pomeru podľa ust. §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce patrí, že (i) o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického
vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ
alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že (ii) sa podľa tohto rozhodnutia zamestnanec stal pre

zamestnávateľa nadbytočným a že (iii) je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a
prijatými organizačnými zmenami.
7.2. Poukázal na rozhodovaciu prax, a to rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/102/2009, uznesenie NS SR
sp. zn. 3Cdo/261/2007, ako aj právnu teóriu, v zmysle ktorých podmienkou platnosti výpovede podľa §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je mimo iného (i) existencia písomného rozhodnutia o organizačnej

zmene a (ii) splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa.

8. Na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že v konaní nebola preukázaná existencia písomného
rozhodnutia o organizačnej zmene. Napriek tomu, že žalovaný tvrdil jeho existenciu, v konaní neuniesol
dôkazné bremeno tohto svojho tvrdenia. V dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalovaného

súd dospel k záveru, že v čase dania výpovede žalobkyni nebol splnený hmotnoprávny predpoklad
výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorým je písomné rozhodnutie o organizačnej
zmene. Dôsledkom uvedeného je podľa súdu prvej inštancie neplatnosť skončenia pracovného pomeru
žalobkyne výpoveďou doručenou žalobkyni dňa 09.12.2023.

9.1. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila (už v žalobe a tiež vo svojom vyjadrení zo dňa
23.09.2024), že písomné rozhodnutie o organizačných zmenách zo dňa 01.08.2023 v čase dania jej
výpovede v skutočnosti neexistovalo. Žalobkyňa pritom poukazovala na to, že jej toto rozhodnutie spolu
s výpoveďou doručované nebolo, nebolo jej doručené a nebola o jeho existencii informovaná ani skôr,
hoci údajne bolo žalovaným vyhotovené už dňa 01.08.2023. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa

23.09.2024 vyslovila názor, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o existencii tohto písomného
rozhodnutia, keďže ho nedoložil ani do súdneho spisu. Žalovaný však rozhodnutie nepredložil ani
v reakcii na toto vyjadrenie žalobkyne zo dňa 23.09.2024. Žalovaný v rámci procesnej obrany iba
tvrdil, že písomné rozhodnutie existovalo a organizačná zmena bola skutočne vykonaná a že nemal
povinnosťhodoručovať.Žalovanýpritompoukázalnato,žežalovanýkudňu20.08.2024nemážiadneho

zamestnanca a ani žiadnu predajňu.
9.2. Súd zdôraznil, že do dňa konania pojednávania žalovaný navrhol iba dôkazy na preukázanie
uskutočnenia tvrdenej organizačnej zmeny spočívajúcej v zrušení dvoch miest vedúcej a ich kumulácii
do jeden pozície. Uskutočnenie predmetnej organizačnej zmeny žalovaný chcel preukázať vypočutím p.
E., p. D. a žalovaného. Avšak toto dokazovanie nesmerovalo a nebolo navrhnuté za účelom preukázania

formy prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene. Žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene zo dňa
01.08.2023 nepredložil súdu ani na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 15.11.2024. Až po prednesení
predbežného právneho názoru súdu žalovaný žiadal o poskytnutie lehoty na jeho predloženie.
9.3. Súd však v tejto súvislosti uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a neprihliadol na návrh
na vykonanie dokazovania písomným rozhodnutím o organizačnej zmene zo dňa 01.08.2023 a

neodročil pojednávanie za účelom jeho predloženia do súdneho spisu. Tento návrh na dokazovanie
nebol žalovaným uplatnený včas. Žalovaný totiž, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, tento návrh mohol a mal možnosť uplatniť skôr. Napokon tento návrh na
dokazovanie by vyžadoval aj nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalovaný neuviedol pritom ani žiadneokolnosti, ktoré mu bránili v predložení písomného rozhodnutia skôr. V tejto súvislosti súd opätovne
zdôraznil,žežalobkyňaužvžalobeanáslednompísomnomvyjadrenízodňa23.09.2024spochybňovala
existenciu daného písomného rozhodnutia o organizačnej zmene. Teda spornosť existencie písomného

rozhodnutia o organizačnej zmene musela byť žalovanému od začiatku zjavná. Preto keď súd vo svojom
predbežnomprávnomposúdeníkonštatovalspornosťtejtoskutočnosti,neuviedolžiadnuprestranynovú
a prekvapivú informáciu.

10. Zároveň súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané ani splnenie ponukovej povinnosti

žalovaného.

11.1. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/138/2012 a vychádzal z úvahy, že pre posúdenie
otázky splnenia ponukovej povinnosti je určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce
boli pracovnémiestavoľnéalebočiboliobsadené,pričomjenazamestnávateľovi,abytvrdilapreukázal,
že všetky miesta boli obsadené. Zamestnanec v rámci procesnej obrany má možnosť tvrdiť, že mal

zamestnávateľ voľné pracovné miesta, avšak tieto musí označiť konkrétne.
11.2. Podľa súdu prvej inštancie ani v tomto prípade žalovaný neuniesol svoj dôkazné bremeno.
Žalobkyňa už v žalobe nesúhlasila s tvrdením žalovaného uvedeným vo výpovedi o tom, že nemá pre ňu
žiadnu vhodnú prácu a uviedla, že žalovaný disponoval voľnými pracovnými miestami. Žalobkyňa pritom
poukázala na to, že žalovaný na pracovnom portáli profesia.sk inzeroval ponuku na prácu na pozícii

vedúcej predajne a asistenta predaja v prevádzkach „Kilovka“ v Spišskej Novej Vsi. Uvedeným došlo
zo strany žalobkyne k označeniu konkrétnych pracovných miest, ktoré mali byť voľné a jej ponúknuté.
Žalobkyňa aj vo svojom vyjadrení zo dňa 23.09.2024 celkom jednoznačne označila konkrétne pracovné
miesto, ktoré malo byť voľné v prevádzke Kilovka na Zimnej 54 v Spišskej Novej Vsi, t.j. v mieste výkonu
jej práce dohodnutom podľa pracovnej zmluvy, v deň, kedy jej bola doručovaná výpoveď, a to pracovné

miesto asistent predaja. V dôsledku uvedeného bolo v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 6Cdo/138/2012 na žalovanom, aby preukázal, že žalobkyňou označené pracovné miesto asistenta
predaja a miesto vedúcej predajne ku dňu doručenia výpovede žalobkyni nebolo voľné. Žalovaný však
uvedené v konaní nepreukázal. Súd teda v dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalovaného o
tom, že v čase dania výpovede žalobkyni nemal voľné miesto asistenta predaja a vedúcej predajne v

dohodnutom mieste výkonu práce, konštatoval nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 63
ods. 2 Zákonníka práce. Súd uzavrel, že uvedené má tiež za následok neplatnosť skončenia pracovného
pomeru žalobkyne u žalovaného výpoveďou doručenou dňa 09.12.2023.

12. Právna zástupkyňa žalovaného za účelom preukázania neexistencie voľného pracovného miesta

a neprijímania ďalších zamestnancov v čase dania výpovede navrhla vypočuť žalovaného a navrhla
tiež vyžiadať sumár o zamestnancoch žalovaného od Sociálnej poisťovne odo dňa dania výpovede, z
ktorého by bolo zrejmé, že žalovaný neprijal žiadnych zamestnancov. Tieto návrhy súd nepripustil a teda
navrhované dôkazy súd nevykonal. Dokazovanie výsluchom žalovaného súd nepripustil z dôvodu, že
neboli splnené zákonné podmienky na jeho vykonanie. V zmysle § 195 CSP totiž výsluch žalovaného

slúži len ako podporný dôkaz a je možné ho vykonať iba v prípade, že danú skutočnosť nemožno
preukázať inými dôkazmi. Čo v danom prípade nebolo splnené. Neexistenciu voľného pracovného
miesta asistenta predaja a vedúcej predajne, ktoré označila a konkretizovala žalobkyňa bolo totiž možné
preukázať inak ako výsluchom žalovaného, a to napr. predložením pracovných zmlúv zamestnancov
žalovaného pracujúcich na uvedených pozíciách v danom čase a v danej prevádzke mieste a

predložením vtedy platnej organizačnej štruktúry žalovaného, z ktorej by vyplýval počet predmetných
pracovných pozícií u žalovaného v danom čase a v danej prevádzke. Súd sa vzhľadom na uvedené
nestotožnil s názorom právnej zástupkyne žalovaného, že sa nedá preukázať, čo nie je. Uvedenými
písomnými dôkazmi to totiž bolo možné. Rovnako podmienky na vykonanie výsluchom žalovaného
neboli splnené ani na preukázanie skutočnosti, že nezamestnal po daní výpovede žalobkyni žiadnych

ďalších zamestnancov. Aj túto skutočnosť bolo podľa súdu možné preukázať inak, napr. aj sumárom,
ktorý žiadala od súdu zabezpečiť právna zástupkyňa žalovaného. Dôkaz vyžiadaním uvedeného
sumáru od Sociálnej poisťovne súd však nevykonal z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie,
keďže nebol uplatnený včas a vyžadoval odročenie pojednávania. Naviac súd v tejto súvislosti
uviedol, že išlo zároveň o neúčelný dôkaz. Skutočnosť, že žalovaný v čase od 09.12.2023 neprijal

nových zamestnancov nepreukazuje skutočnosť, že žalovaný dňa 09.12.2023 nedisponoval voľným
pracovným miesto asistenta predaja a/alebo vedúcej predajne. Súd ako neúčelný a nehospodárny
dôkaz vyhodnotil aj návrh žalovaného na zabezpečenie informácie od Sociálnej poisťovne o tom, že
žalovaný nemá žiadnych zamestnancov od mesiaca 05/2024. Pre účely tohto konania je totiž rozhodnékoho zamestnával, v akej štruktúre a či mal žalovaný voľné pracovné miesto ku dňu dania výpovede
žalobkyni, t.j. ku dňu 09.12.2023. Súd za neúčelné napokon považoval aj dokazovanie ohľadom
skutočnosti, pre akú spoločnosť boli inzerované voľné miesta na portáli profesia.sk. Totiž ani prípadné

preukázanie skutočnosti, že inzeráty netýkali pracovných miest u žalovaného, nepostačovalo na záver
o unesení dôkazného bremena žalovaného o tom, že v čase dania výpovede žalobkyni nemal voľnú
pozíciu asistenta predaja resp. vedúcej predajne. Napokon z dôvodu neúčelnosti súd nevykonal ani
dokazovanie k preukázaniu uskutočnenia organizačnej zmeny u žalovaného, ktorá mala spočívať v
zrušení pracovnej pozície žalovanej, keďže uskutočnenie organizačnej zmeny nie je dôkazom o prijatí

rozhodnutia v písomnej forme. Žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie neexistencie voľného pracovného
miesta asistenta predaja a vedúcej predajne (okrem vyššie uvedených, ktoré súd z vysvetlených
dôvodov nevykonal), žalovaný v konaní nenavrhol vykonať.

13. Vzhľadom na uvedené súd žalobe v časti o určenie neplatnosti skončenie pracovného pomeru
žalobkyne u žalovaného vykonané výpoveďou doručenou žalobkyni dňa 09.12.2023 vyhovel, avšak

žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne trvá súd zamietol pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu na takomto určení.

14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého „ak súd rozhoduje
čiastočným rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým

rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch.“ V súlade s týmto citovaným ustanovením bude
teda o nároku na náhradu trov konania rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa vyčerpá celý predmet tohto
konania.

15. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I. a III., podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie

z dôvodov podľa 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol alebo, aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

16.1. Odvolateľ považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny, vydaný na základe
jednostranného, či zaujatého a neúplného hodnotenia dôkazov súdom a tým nezisteného skutkového

stavu, ktorý by odôvodňoval také rozhodnutie aké súd vydal. Namieta záver súdu o nesplnení
hmotnoprávneho predpokladu výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorým je
podľa súdu prvej inštancie písomné rozhodnutie o organizačnej zmene. Má za to, že Zákonník práce
nezakotvuje bližšiu úpravu ohľadne náležitosti rozhodnutia o organizačných zmenách.
16.2.Zároveňpoukázalnaust.§319a§320druhávetaCSP,vzmyslektorýchsúdajbeznávrhuobstará

alebo zabezpečí aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci, pretože sa jedná o individuálny pracovný spor, pre ktorý platia osobitné pravidla, a kde sa nepoužijú
ani ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania.
16.3. Vo vzťahu k ponukovej povinnosti zamestnávateľa citoval z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/
261/2007, pričom zdôraznil, že v prípade, ak zamestnávateľ žiadnu prácu pre zamestnanca nemá

ponuková povinnosť odpadá. Žalovaný zdôraznil, že Zákonník práce pre ponuku inej práce nezakotvuje
písomnú formu. Zamestnávateľ nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto
ani vytvoriť inak pomenované pracovné miesto s totožnou alebo podobnou pracovnou náplňou, pričom
musí byť schopný organizačnú zmenu vysvetliť a obhájiť. Citoval z rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 3CoPr/5/2017 vo vzťahu k obsahovým náležitostiam rozhodnutia o organizačných

zmenách a jeho účinnosti.
16.4. Odvolateľ má za to, že mu súd vzal možnosť konať tým, že nevypočul zamestnávateľa –
žalovaného, v dôsledku čoho nemohol vysvetliť a obhájiť, že prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene
sledovalo deklarovaný cieľ, zníženie počtu zamestnancov z dôvodu ukončenia činnosti. S poukazom na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 119/03 zdôraznil, čo musí odôvodnenie rozsudku obsahovať,

aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Vyjadril názor, že súd nepostupoval v procese hodnotenia dôkazov
v súlade s článkom 15 a § 191 a nasl. CSP, pričom má za to, že ním došlo k odopretiu zákonného práva
žalovaného na spravodlivý proces.

17.1. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila písomne tak, že rozhodnutie považuje v celom

rozsahu za vecne správne, stotožňuje sa s ním v napadnutej časti, pretože súd prvej inštancie sa
dostatočne vysporiadal s právnou aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam.17.2. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach a chybnom právnom
posúdení, keďže v zmysle ustálenej judikatúry je nevyhnutným predpokladom platnosti výpovede podľa
§63ods.1písm.b/Zákonníkapráceexistenciapísomnéhorozhodnutiaoorganizačnejzmeneazároveň

faktická zmena a žalovaný v konaní nepreukázal existenciu takéhoto rozhodnutia ku dňu výpovede.
17.3. Za nesprávne považuje aj tvrdenie žalovaného o tom, že sa nemajú aplikovať pravidlá sudcovskej
koncentrácie konania na individuálne pracovnoprávne spory vo všeobecnosti, keďže má za to, že
ust. § 319 CSP nemožno aplikovať v prospech zamestnávateľa, ale iba v prospech zamestnanca
za účelom ochrany zamestnanca ako slabšej strany. Úmyslom zákonodarcu bolo uvedené výnimky

aplikovaťvovýnimočnýchprípadochvovzťahukzamestnancoviakoslabšejstranesporuanievovzťahu
k procesným úkonom a dôkaznému bremenu na strane zamestnávateľa. Žalovanému nič nebránilo
predložiť rozhodnutie o organizačnej zmene súdu od začiatku konania, resp. od jeho prvého procesného
úkonu až do nariadenia pojednávania najmä s dôrazom na tú skutočnosť, že bol zastúpený advokátkou
v konaní. Súd preto postupoval správne, ak nepripustil oneskorene predložené dôkazy. Žalobkyňa
zdôraznila, že žalovaný mal počas celého konania dostatočný priestor predložiť relevantné dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení, ak tak neurobil, ide výlučne o jeho procesné pochybenie, ktoré nemôže byť
dôvodom na zásah odvolacieho súdu. Nie sú správne preto jeho tvrdenia o tom, že mu bolo odopreté
právo na spravodlivý proces.
17.4. Ďalej žalobkyňa namietala tvrdenie žalovaného o tom, že mu nevznikla povinnosť ponúknuť jej inú
vhodnú prácu, keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný v rozhodnom období inzeroval

voľné pracovné miesta na portáli profesia.sk a nepreukázal, že tieto miesta boli v čase výpovede
obsadené.
17.5. Žalobkyňa teda zhrnula, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania existencie
písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, súd správne aplikoval pravidlá sudcovskej koncentrácie
a odmietol oneskorene navrhnuté a predložené dôkazy, žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť

a nepreukázal opak tvrdenia žalobkyne, že mal voľné pracovné miesta a jeho právo na spravodlivý
procesneboloporušené,keďžemaldostatokpríležitostínapreukázaniesvojichtvrdeníaúčinnépopretie
tvrdení žalobkyne. Navrhla preto, aby odvolací súd odvolanie v celom rozsahu zamietol ako nedôvodné
a potvrdil čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

18.1. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolaním nebol napadnutý výrok II. o zamietnutí žaloba v časti
o určenie, že pracovný pomer žalobkyne trvá, ktorý preto nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom
odvolacieho prieskumu.
18.2.PredmetomodvolaciehoprieskumubolodvolanímžalovanéhonapadnutývýrokI.,ktorýmsúdurčil,
že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného vykonané výpoveďou doručenou žalobkyni

dňa 9.12.2023 je neplatné a výrok III., ktorým vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku,
ktorým súd rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) skôr, než pristúpil k vecnému preskúmaniu

rozsudku v napadnutom rozsahu, zaoberal sa otázkou prípustnosti odvolania proti jednotlivým výrokom
a dospel k záveru, že odvolanie proti výroku III. zákon (CSP) nepripúšťa, z ktorých dôvodov je potrebné
odvolanie voči výroku III. odmietnuť.

20. Výrokom III. súd rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne

o všetkých uplatnených procesných nárokoch.

21. Podľa ust. § 234 ods. 1 CSP, súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.

22. Súd prvej inštancie výrokom III. rozhodol v rámci rozsudku, avšak toto rozhodnutie má procesnú

povahu, nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto aj rozhodnutie v tejto časti má povahu uznesenia.

23. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

24. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a/ zastavení konania,
b/ odmietnutí podania vo veci samej,
c/ odmietnutie žaloby na obnovu konania,d/ návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e/ zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a § 335 ods. 1,
f/ návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávnosti, okrem odôvodnenia,

g/ zamietnutie návrhu na doplnenie rozsudku,
h/ zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i/ návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j/ odklad vykonateľnosti rozhodnutia,
k/ povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,

l/ zabezpečení dôkazného prostriedku,
m/ nároku na náhradu trov konania,
n/ prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164,
o/návrhunauznaniecudziehorozhodnutia,onávrhunavyhlásenievykonateľnosticudziehorozhodnutia
a vo veciach výkonu rozhodnutia.

25. Zákon v ustanovení § 357 CSP taxatívne vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti
ktorýmjeodvolanieprípustné.Medzitýmitouzneseniaminiejeuvedenéuznesenie,ktorýmsúdrozhodol,
že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí (ktorým rozhodne o ostatných uplatnených
nárokoch, o ktorých v tomto čiastočnom rozsudku nerozhodol). Odvolanie je prípustné iba proti
uzneseniu o nároku na náhradu trov konania (§ 357 písm. m/), avšak predmetným výrokom nebolo

rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, ale o vedení konania. Odvolanie proti uzneseniu, ktorým
saupravujevedeniekonania,niejeuvedenévust.§357CSP.Vychádzajúczuvedenéhopretoodvolanie
proti nemu nie je prípustné.

26. Na uvedenej skutočnosti nemení nič ani to, že napadnutý rozsudok obsahovalo nesprávne poučenie

súdu o prípustnosti odvolania (proti všetkým výrokom, bez vyčlenenia výroku III.), lebo odvolanie je
prípustné (ako bolo vyššie uvedené) len zákonom taxatívne uvedených prípadoch v § 357 CSP, a tento
rozsah nie je možné meniť ani rozhodnutím súdu.

27. Vzhľadom na tú skutočnosť, že odvolanie bolo podané proti výroku III., proti ktorému zákon odvolanie

nepripúšťa, odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len odmietnuť odvolanie žalovaného proti výroku
III. podľa § 386 písm. c/ CSP (v zmysle ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné).

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného proti výroku

I. ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysleust.§385ods.1CSPacontrariovrozsahuvyplývajúcom
z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/,
f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného voči výroku I. nie je možné vyhovieť.

29.RozsudokjevovýrokuI.,ktorýmsúdurčil,žeskončeniepracovnéhopomeružalobkyneužalovaného
vykonané výpoveďou doručenou žalobkyni dňa 9.12.2023 je neplatné, vecne správny, preto ho odvolací
súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

30. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. júna 2025 o 09.30 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 10.06.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

31. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd

prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

32. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.33. Súd prvej inštancie pre potrebu rozhodovania o určení ne/platnosti skončenie pracovného pomeru
žalobkyneužalovanéhovykonanévýpoveďoudoručenoužalobkynidňa9.12.2023vykonaldokazovanie
v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.

§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo výroku I. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

34. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
týkajúcesaposúdeniaplatnostipredmetnejzmluvy,sktorýmisaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňuje
a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

35. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

36. Súd svoje úvahy, ako dospel k týmto záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého

rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalovaného.

37. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza nasledovné:

38. Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede danej žalobkyni, ako zamestnancovi, zo strany
žalovaného, ako zamestnávateľa.

39. Podstatou odvolacích námietok bolo okrem tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia aj

tvrdenie o nesprávnych skutkových a právnych záveroch súdu v dôsledku
- nesprávnej aplikácie osobitnej procesnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálne
pracovnoprávne spory a koncentrácie konania,
- nesprávneho právneho posúdenia podmienok platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/, a to
písomnej formy rozhodnutia o organizačnej zmene a ne/splnenia ponukovej povinnosti.

40. Vo vzťahu k prvej námietke žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, by uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto odvolací súd ako prvé
skúmal či nedošlo v danom prípade k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by súd

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

41. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť aj právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ako aj právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní a podobne. Porušením práva na spravodlivý proces je teda aj prípad, ak dokazovanie nebolo
vykonané v súlade s podmienkami stanovenými Civilným sporovým poriadkom a v dôsledku toho bola
znemožnená strane sporu realizácia jej práv súvisiacich s dokazovaním.

42.Popreskúmaníodvolanímnapadnutéhorozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo odvolacísúd
nezistilžiadentakýnesprávnyprocesnýpostup,ktorýmbysúdznemožnilžalovanému,abyuskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa aj kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. § 220
ods.2CSPanemožnohopovažovaťzanepreskúmateľný.Súdprvejinštanciedostatočnevysvetlilsvoje

úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného
vykonané výpoveďou doručenou žalobkyni dňa 9.12.2023 je neplatné. V danom prípade tak nedošlo
k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ako sa domnieval odvolateľ.43. Žalovaný ďalej namieta, že súd prvej inštancie bol povinný aj sám zabezpečiť (obstarať)
dôkaz- rozhodnutie o organizačnej zmene (ktorý bol podľa neho nevyhnutným na posúdenie platnosti
výpovede), pretože sa jedná o individuálny pracovný spor, pre ktorý platia osobitné pravidlá (s poukazom

na § 319 a 320 CSP) a nepoužijú sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii. Odvolací súd sa s takouto
úvahou nestotožňuje s poukazom na nasledovné:

44.1.Vzmysle§316ods.1zák.číslo160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlenCSP)individuálny
pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom

vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov.
44.2. Podľa § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento
účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
44.3. Podľa § 320 CSP zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o

sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

45. Vychádzajúc z citovaných ustanovení možno súhlasiť s odvolateľom, že pri individuálnych
pracovných sporoch (o aký sa v tomto prípade jedná) sa uplatňuje osobitná právna úprava, ktorá
vylučuje použitie prísneho princípu koncentrácie konania, typického pre všeobecnú úpravu sporového

konania. Neuplatní sa ani zásada zákonnej koncentrácie, podľa ktorej sa prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany môžu uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie
končí. Rovnako sa neuplatní ani zásada sudcovskej koncentrácie konania, podľa ktorej súd nemusí
prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ak ich strana nepredložila včas, najmä
ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

46.1. Odvolací súd však zdôrazňuje, že sa nejedná o osobitnú úpravu, ktorá by sa vzťahovala na obe
strany sporu. Týka sa iba dokazovania v prospech zamestnanca, pretože vychádza z potreby ochrany
slabšej strany sporu, ktorou je v tomto prípade zamestnanec. Táto osobitná úprava sa nevzťahuje na
zamestnávateľa. Uvedené vyplýva z účelu zavedenia osobitnej úpravy (cieľa, ktorý sa má dosiahnuť jej

zavedením) na niektoré špecifické konania, alebo subjekty, ktorým je zmenšenie nežiaducich prísnych
dopadov kontradiktórneho koncentrovaného sporu na určité subjekty. Odôvodnenosť tohto postulátu
spočíva v objektívnej hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti určitých subjektov práva, ktorú
musí súd kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných
procesných inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je

spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv.
46.2. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k ustanoveniam § 319 a § 320 CSP, v zmysle ktorej
zásadný odklon od všeobecnej úpravy procesného dokazovania vo forme príklonu k vyšetrovaciemu
princípu v sporovom konaní je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany
práva do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov, kedy sa súd nebude spoliehať v plnej miere na

splnenie si dôkaznej povinnosti zamestnanca, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám. Povaha
individuálneho pracovnoprávneho sporu a postavenie zamestnanca ako objektívne a prirodzene slabšej
strany právneho i procesnoprávneho vzťahu ipso facto vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania
typickej pre všeobecné sporové konania.
46.3. Aj z gramatického výkladu citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že kým všeobecná úprava

je založená na kontradiktórnosti procesu, súd v prípade pracovnoprávnych sporov môže práve (iba)
v záujme zamestnanca (ako slabšej strany) vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak
je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz,
pričom je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Zároveň
zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

aj po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, a to až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú
vo vzťahu k tvrdeniam zamestnanca a dôkazom na ich preukázanie.

47. Uvedený odklon od všeobecnej úpravy vyplýva aj z čl. 6 CSP, podľa ktorého strany sporu majú v

konaní rovné postavenie, ktoré spočíva v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú
ochranu strany sporu, s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.48.1. Na rozdiel od zamestnanca (ako strany sporu) vo vzťahu k žalovanému (ako zamestnávateľovi)
je potrebné uplatňovať všeobecné pravidlá o procesných bremenách, a to povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti. Bolo preto jeho povinnosťou označiť, a ak nimi disponuje aj predložiť,

dôkazné prostriedky k preukázaniu ním tvrdených skutočností. Ak tvrdil existenciu skutkovej okolnosti
predpokladanej právnou normou, na základe ktorej si uplatnil právo dať žalobkyni výpoveď, práve
jeho zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie existencie písomného rozhodnutia o organizačnej
zmene.
48.2. Žalovaný danie výpovede žalobkyni skutkovo odôvodnil nadbytočnosťou žalobkyne vzniknutou v

dôsledku prijatia písomného rozhodnutia zo dňa 01.08.2023 o organizačnej zmene, ktorou sa zrušili
pracovné pozície a znížil počet zamestnancov spoločnosti s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a
ktorou bola pracovná pozícia žalobkyne, a to vedúca predajne, zrušená s účinnosťou ku dňu 31.10.2023.
Organizačná zmena konkrétne mala spočívať v zrušení dvoch pracovných pozícií vedúca predajni a
ich kumulácii do jednej pozície. Žalovaný správne vo výpovedi právne kvalifikoval dôvod výpovede ako
dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Bolo jeho povinnosťou preukázať naplnenie tohto

výpovedného dôvodu.
48.3. Pokiaľ žalovaný dôkazné bremeno neuniesol muselo sa to prejaviť v procesnej rovine v podobe
neúspechu v spore.

49. Súd prvej inštancie nielenže nebol povinný, ale ani nemohol, sám zabezpečiť (obstarať) dôkaz-

rozhodnutie o organizačnej zmene (ktorý síce bol relevantným na posúdenie platnosti výpovede, avšak
šlo o dôkaz, vo vzťahu ku ktorému zaťažovalo dôkazné bremeno žalovaného- zamestnávateľa).

50. Zároveň postupoval správne, keď uplatnil sudcovskú koncentráciu konania a neprihliadol na
návrh na vykonanie dokazovania písomným rozhodnutím o organizačnej zmene zo dňa 01.08.2023

a neodročil pojednávanie za účelom jeho predloženia do súdneho spisu, pretože tento návrh na
dokazovanie nebol žalovaným uplatnený včas. Žalovaný tento návrh mohol a mal možnosť uplatniť
skôr a neuviedol žiadne okolnosti, ktoré mu bránili v predložení písomného rozhodnutia skôr. Správne
súd poukázal na to, že žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila (už v žalobe a tiež vo svojom
vyjadrení zo dňa 23.09.2024), že písomné rozhodnutie o organizačných zmenách zo dňa 01.08.2023

v čase dania jej výpovede v skutočnosti neexistovalo. Žalovaný v rámci procesnej obrany iba tvrdil, že
písomné rozhodnutie existovalo a organizačná zmena bola skutočne vykonaná a že nemal povinnosť
ho doručovať. Žalovaným navrhované dokazovanie nesmerovalo a nebolo navrhnuté za účelom
preukázania formy prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene. Žalovaný rozhodnutie o organizačnej
zmene zo dňa 01.08.2023 nepredložil súdu ani na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 15.11.2024.

Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že spornosť existencie písomného
rozhodnutia o organizačnej zmene musela byť žalovanému od začiatku zjavná, preto návrh na
poskytnutie ďalšej lehoty (čo vyžadovalo odročenie pojednávania) po konštatovaní súdu o spornosti
existencie písomného rozhodnutia) nemožno považovať za včasnú reakciu na novú skutočnosť (súd
neuviedol žiadnu pre strany novú a prekvapivú informáciu).

51. Odvolací súd teda dospel k záveru, že namietaným postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu
procesnému postupu, ktorým by súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

52.1. K tvrdeniu žalovaného, že mu súd vzal možnosť konať tým, že ho nevypočul, odvolací súd
poukazuje na to, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä
nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a
dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú
založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom

len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie
nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba
samotnáokolnosť,ženevykonaldôkazystranaminavrhnuté,nemôžebyťvsporovomkonaníspôsobilým
odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod,
súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné

skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za
právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvej inštancie.52.2. Žalovaný namieta, že nemohol vysvetliť a obhájiť, že prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene
sledovalo deklarovaný cieľ, zníženie počtu zamestnancov z dôvodu ukončenia činnosti. Odvolací súd
tu zdôrazňuje, že pokiaľ v konaní nebola preukázaná existencia písomného rozhodnutia o organizačnej

zmene, uvedené samo o sebe je dôvodom neplatnosti výpovede, a to bez ohľadu na cieľ organizačnej
zmeny, preto vykonanie navrhovaného dokazovania by nebolo ani hospodárne.

53. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením odvolateľa, že Zákonník práce nezakotvuje bližšiu úpravu ohľadne
náležitosti rozhodnutia o organizačných zmenách.

54. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zák. číslo 311/2001 Z.z. Zákonník práce zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane

nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

55. Z citovaného ustanovenia gramatickým výkladom jednoznačne vyplýva, že jednou zo zákonných
podmienok výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je existencia písomného rozhodnutia

o organizačnej zmene. Rovnako podľa rozhodovacej praxe súdov aj právnej teórie podmienkou platnosti
takejto výpovede je mimo iného existencia písomného rozhodnutia o organizačnej zmene (aj splnenie
ponukovej povinnosti zamestnávateľa), ako na to správne poukázal súd prvej inštancie.

56.1. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietky vo vzťahu k ne/splneniu ponukovej povinnosti,

kde súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané ani splnenie
ponukovej povinnosti žalovaného. Pretože žalobkyňa označila konkrétne pracovné miesta, ktoré mali
byť voľné a jej ponúknuté, žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno, že tieto pracovné miesta boli
už obsadené (t.j. aby preukázal, že žalobkyňou označené pracovné miesto asistenta predaja a miesto
vedúcej predajne ku dňu doručenia výpovede žalobkyni nebolo voľné). Žalovaný však uvedené v konaní

nepreukázal, preto súd správne konštatoval nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 63
ods. 2 Zákonníka práce, čo má tiež za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobkyne
u žalovaného výpoveďou doručenou dňa 09.12.2023.
56.2. Súd pritom jasne a správne odôvodnil nevykonanie žalovaným navrhovaného dokazovania za
účelom preukázania neexistencie voľného pracovného miesta a neprijímania ďalších zamestnancov v

čase dania výpovede. Správna je úvaha súdu, že neexistenciu voľného pracovného miesta asistenta
predaja a vedúcej predajne, ktoré označila a konkretizovala žalobkyňa bolo totiž možné preukázať
inak ako výsluchom žalovaného, a to napr. predložením pracovných zmlúv zamestnancov žalovaného
pracujúcich na uvedených pozíciách v danom čase a v danej prevádzke mieste a predložením vtedy
platnej organizačnej štruktúry žalovaného, z ktorej by vyplýval počet predmetných pracovných pozícií u

žalovaného v danom čase a v danej prevádzke. Rovnako skutočnosť, že nezamestnal po daní výpovede
žalobkyni žiadnych ďalších zamestnancov bolo možné preukázať inak, napr. aj sumárom, ktorý žiadala
od súdu zabezpečiť právna zástupkyňa žalovaného. Dôkaz vyžiadaním uvedeného sumáru od Sociálnej
poisťovne však súd nevykonal z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie, keďže nebol uplatnený
včas a vyžadoval odročenie pojednávania.

57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku I., ako vecne
správny potvrdil v zmysle ust. § 387 CSP.

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v

spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

59. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to

samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

60. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).