Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623202397
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623202397.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej

a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu
AGROGARANT, spol. s r.o., so sídlom Štúrova 2, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 35 683 058, právne
zastúpeného Mgr. Patrikom Štefkeje, advokátom, so sídlom Školská 3, 949 01 Nitra, proti žalovanému
Macko Family s.r.o., so sídlom Lesenice č. 184, 991 08 Lesenice, IČO: 45 299 820, právne zastúpenému
JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, o vypratanie pozemkov,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 25C/9/2023-375 zo 17. januára
2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v II. a III. výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o vypratanie pozemkov v k. ú. A., B., C. D. E. F. (I. výrok)
a žalovanému uložil povinnosť zdržať sa ich užívania (II. výrok). Žiadnej zo strán právo na náhradu trov
konania nepriznal (III. výrok).

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že v časti o vypratanie pozemkov bolo konanie
zastavené vzhľadom na skutočnosť, že zmena žaloby žalobcom obsahovo znamenala jej späťvzatie
v tejto časti. S odkazom na vykonané dokazovanie a na ust. § 126 ods. 1 a 2 OZ dospel potom súd
prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému zdržať sa
užívania pozemkov. Súd poukázal na žalobcom uzavreté nájomné zmluvy a tiež na listy vlastníctva,
ktoré preukazujú oprávnenosť držby sporných pozemkov zo strany žalobcu titulom vlastníckeho práva,

resp. práva nájomného (a to vrátane prípadov upravených § 14 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z., ktorý
oprávňuje na užívanie pozemkov takého nájomcu, ktorý má uzavreté nájomné zmluvy s vlastníkmi
pozemkov, ktorí majú v súčte väčšinový spoluvlastnícky podiel). Bolo tiež preukázané, že žalovaný
sporné pozemky užíva (keďže si ohľadne nich uplatnil nárok na priame platby od PPA), hoci na to nemá
právny dôvod a tým ruší žalobcu v ich oprávnenej držbe. Žalovaný totiž neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti ani dôkazy, ktoré by preukazovali jemu svedčiaci právny vzťah k pozemkom. Vo vzťahu
k obrane žalovaného v jeho podaniach zo dňa 22. 10. 2024 a 12. 11. 2024 súd prvej inštancie poukázal

na ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP majúc za to, že takto žalovaným uplatnené prostriedky procesnej obrany
boli uplatnené oneskorene a preto na ne neprihliadal – žalovanému bola totiž od začatia konania zrejmá
argumentácia žalobcu a mal na ňu reagovať včas. Preto žalobe vyhovel a o náhrade trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP vzhľadom na rovnaký pomerný úspech oboch sporových strán.3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, ktorý napadol jeho II. a III. výrok.
Z obsahu jeho odvolania možno vyvodiť odvolacie námietky spočívajúce v tom, že podľa neho neboli

splnené podmienky na pripustenie zmeny žaloby žalobcom, ktorá navyše bola realizovaná len ústne
na pojednávaní jeho právnym zástupcom a on ako žalovaný nemohol na zmenu reagovať. Podľa
žalovaného je II. výrok rozsudku nevykonateľný, lebo neberie do úvahy systém zakladania úrody
v poľnohospodárstve (na jar alebo na jeseň) a súčasne sa týka E-KN parciel, ktoré nemajú vytýčené
presné hranice a preto ku všetkým mal žalobca priložiť geometrický plán. Namietal tiež nesprávne

znenie úvodnej časti tohto výroku. Ďalej súd prvej inštancie nerešpektoval viazanosť právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v predchádzajúcom rozhodnutí o neodkladnom opatrení, pričom
vzhľadom na čas uplynulý od podania žaloby si mal súd overiť aktuálny stav vlastníctva, spoluvlastníctva
a nájmu u každej nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom sporu. Žalovaný nesúhlasil s konštatovaním
súdu, že žalobca zvolil žalobu vhodnú na ochranu svojich práv a nesúhlasil ani s tým, že v konaní
účinne nepoprel tvrdenia žalobcu, že tento je oprávneným užívateľom sporných pozemkov. Odkaz súdu

na sudcovskú koncentráciu konania nebol dôvodný, nakoľko svoje vyjadrenia predkladal v súvislosti
s pôvodnou žalobou a teda nebol nečinný, resp. pasívny, pričom po zmene žaloby nemal možnosť
sa k nej riadne vyjadriť. Tvrdenie žalobcu o uzavretí nájomných zmlúv s vlastníkmi pozemkov pritom
spochybnil už vo vyjadrení zo dňa 12. 11. 2024. Súd mal rozhodovať o každej parcele zvlášť a nie
paušálne ku všetkým nehnuteľnostiam bez ohľadu na právny titul. Nesprávne súd prvej inštancie

rozhodol aj o trovách konania, nakoľko žalobca nebol úspešný v konaní o neodkladnom opatrení a nebol
úspešný ani v pôvodnej žalobe a preto náhrada trov konania mala byť prisúdená jemu.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho
konania. Poukázal na to, že žalovaný bol v konaní nečinný, k užívaniu pozemkov sa nevyjadril vôbec,

resp. neurčito. Zmena žaloby bola uskutočnená písomným podaním zo dňa 30. 09. 2024 s pripojenými
listinnými dôkazmi, ku ktorým sa žalovaný nevyjadril. Uplatnenie sudcovskej koncentrácie súdom
prvej inštancie bolo dôvodné vzhľadom na to, že žalovaný vyčkával s uplatnením procesnej obrany.
Rozhodnutie nie je nevykonateľné, lebo rešpektuje aj špecifiká poľnohospodárskej výroby a takisto
hranice pozemkov sú v teréne určiteľné. Vo vzťahu ku konaniu o neodkladnom opatrení poukázal

žalobca na skutočnosť, že tam bol stav iný v porovnaní s vecou samou vzhľadom na vykonané
dokazovanie a ak žalovaný namietal zmenu pomerov od podania žaloby, mal ponúknuť príslušné
skutkové tvrdenia a predložiť dôkazy.

5. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal

v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v II. a III. výroku podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu

odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, na ktoré týmto poukazuje a ktoré je dostatočné, zrozumiteľné,
presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkami a aspektmi. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v napadnutých výrokoch
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

7. Predmetom sporu po zmene žaloby a jej čiastočnom (obsahovom) späťvzatí bolo uloženie povinnosti
žalovanému zdržať sa užívania žalobcom špecifikovaných pozemkov, ktoré má právo tento užívať, či
už titulom vlastníctva, resp. spoluvlastníctva, prípadne nájomného práva. Ide o tzv. zapieraciu žalobu
majúcu právny základ v ust. § 126 ods. 1 a 2 OZ, ako na to správne poukázal už súd prvej inštancie

a táto slúži na ochranu vlastníka veci, resp. nájomcu ako jej oprávneného držiteľa, proti tomu, kto ho
neoprávnenými zásahmi ruší vo výkone vlastníckeho, resp. nájomného práva inak než neoprávneným
zadržiavaním veci. Všetky podmienky na poskytnutie takej ochrany žalobcovi z uvedeného zákonného
ustanovenia vyplývajúce boli v konaní splnené a tak súd prvej inštancie nemal inú možnosť než žalobe
v zmysle jej zmeny a čiastočného späťvzatia vyhovieť. Svoje skutkové a právne závery pritom súd prvej

inštancie preskúmateľne vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré plne zodpovedá ust. §
220 ods. 2 CSP.8. Žalovaný nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď pripustil žalobcom
navrhnutú zmenu žaloby. Podmienky (ne)pripustenia zmeny žaloby určujú ust. § 143 ods. 1 a 2 CSP,
podľa ktorých nemožno pripustiť zmenu žaloby v dvoch prípadoch: ak by výsledky doterajšieho konania

neboli použiteľné na konanie o zmenenej žalobe alebo ak by na konanie o nej bol vecne alebo kauzálne
príslušný iný súd. Ani jedna z uvedených podmienok vylučujúca pripustenie zmeny žaloby splnená
nebola a preto súd prvej inštancie nemal dôvod žalobcom navrhnutú zmenu žaloby nepripustiť. Správne
teda zmenu žaloby pripustil uznesením na pojednávaní dňa 17. 12. 2024. Nie je pravdou, že by zmena
žaloby žalobcom bola vykonaná len ústnou formou na pojednávaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že

pripustenie zmeny žaloby navrhol žalobca písomným podaním datovaným dňa 30. 09. 2024 (č. l. 239
a nasl. spisu), ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 02. 10. 2024 a toto podanie prevzal právny
zástupca žalovaného dňa 09. 10. 2024 (viď doručenka na č. l. 255 spisu). Vzhľadom na skutočnosť,
že návrh na zmenu žaloby žalovaný (presnejšie jeho právny zástupca) prevzal dňa 09. 10. 2024
a nasledujúce pojednávanie sa konalo dňa 17. 12. 2024, nemožno súhlasiť so žalovaným, že by za
viac než dva mesiace nemal dostatok času, resp. priestoru na navrhovanú zmenu žaloby reagovať. Súd

prvej inštancie nijak potom nepostupoval v rozpore s procesnou úpravou (§ 142 ods. 1 a 2 CSP), ak na
pojednávanídňa17.12.2024zmenužalobypripustilaakovyplývazozápisniceopojednávaní,žalovaný
sa cestou svojho právneho zástupcu k tejto zmene žaloby aj vyjadril. Navyše zmena žaloby sa týkala
iba prv požadovaného žalobného petitu, nešlo o žiadnu zásadnú zmenu v dovtedajších skutkových
tvrdeniach žalobcu, z ktorých tento vyvodzoval dôvodnosť žaloby. Odvolací súd teda v tomto smere

nezistil žiadne porušenie procesných predpisov, v dôsledku ktorých by bol žalovaný ukrátený na svojich
procesných právach.

9. Žalovanému nemožno dať za pravdu ani ohľadne namietanej nevykonateľnosti výroku napadnutého
rozsudku ukladajúceho mu povinnosť zdržať sa užívania špecifikovaných pozemkov. Je zrejmé, že

povinnosť spočívajúca v zdržaní sa užívania pozemku ako veci znamená jej neužívanie, t. j. nemožnosť
prisvojovania si jej úžitkovej hodnoty, teda je úplne jasné, aká konkrétna povinnosť mu bola uložená.
Výrokdefinujejednotlivépozemkyoznačenímprostredníctvomtzv.E-KNparciel,t.j.parcielevidovaných
na mape určeného operátu a pomocou toho je nepochybne možné určiť hranice pozemkov, ako sú
tam tieto zachytené. Predloženie geometrické plánu preto nebolo potrebné, keď súčasne geometrický

plán (§ 67 ods. 1 katastrálneho zákona) je technickým podkladom právnych úkonov, či verejných listín
alebo iných listín v prípadoch, ak sa nimi zasahuje do údajov k pozemkom a o taký prípad tu nešlo.
Na podklade návrhu žalobcu obsahuje II. výrok rozsudku aj zohľadnenie agrotechnických termínov
a i keď z gramatického hľadiska skutočne v úvodnej časti II. výroku absentuje čiarka medzi slovami
„vlastníkom“ a „podielovým spoluvlastníkom“, ide jednak o konštatovanie právneho režimu pozemkov vo

výroku rozsudku nadbytočné a jednak toto vo vzájomnej väzbe s následnou špecifikáciou jednotlivých
pozemkov (najmä označením katastrálneho územia, čísla listu vlastníctva a parcelného čísla) nijak
neoslabuje určitosť povinnosti, ktorej splnenie bolo žalovanému uložené.

10. Vo vzťahu k námietke žalovaného o tom, že sa súd prvej inštancie v podstate nedržal rozhodnutia

tunajšieho krajského súdu č. k. 16Co/83/2023-96 zo dňa 27. 09. 2023, odvolací súd konštatuje, že
v prejednávanej veci išlo o rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu
o zamietnutí návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Už z uvedeného je tak zrejmé, že
nakoľko išlo o rozhodnutie o neodkladnom opatrení, súd prvej inštancie nebol viazaný tým ako dopadlo
konanie o žalobcovom neodkladnom opatrení a z akých dôvodov. Rozhodnutie súdu (ani odvolacieho)

o neodkladnom opatrení totiž nijak nepredurčuje výsledok sporu samotného a ani nie je pre ďalší priebeh
a výsledok sporu záväzné, lebo vychádza len z dovtedy zisteného stavu veci, ktorý sa v následnom
procese dokazovania môže skutkovo i právne úplne zmeniť. Ide o procesné rozhodnutie, z ktorého pre
súd nevyplýva žiaden záväzný právny názor (na rozdiel od kasačného rozhodnutia podľa § 391 ods. 2
CSP), ktorý by musel v ďalšom konaní rešpektovať. Súd prvej inštancie preto správne pri rozhodovaní

v merite veci neprihliadal na výsledok konania o neodkladnom opatrení.

11. Súd prvej inštancie nepochybil ani v tom, že si mal podľa žalovaného vzhľadom na čas uplynulý od
podania žaloby overovať v čase rozhodovania aktuálny stav nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu.
Žalovaný si totiž zamieňa vlastnú povinnosť tvrdenia (a s ňou spojenú dôkaznú povinnosť) s možnosťou

súdu vykonávať dôkazy bez návrhu (§ 185 CSP). V danom prípade žalovaný včas a účinne nespochybnil
konkrétne tvrdenia žalobcu o tom, že sporné pozemky je oprávnený užívať z titulu vlastníctva, niektoré
z titulu spoluvlastníctva a k iným mu zas svedčí právo nájmu a teda za tohto stavu, ak súčasne
výrok rozsudku (spočívajúci v uložení zdržania sa užívania) nesmeroval k zmene zápisov v katastrinehnuteľností, súd prvej inštancie nemal žiaden podklad preverovať (ex offo s odkazom na § 185 ods.
2 a 3 CSP) stav zápisov v katastri nehnuteľností.

12. S uvedeným súvisí aj námietka žalovaného o neopodstatnenosti aplikácie ustanovení o sudcovskej
koncentrácii konania zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd zo spisu zistil, že žalovaný sa
k doručenej žalobe písomne vyjadril podaním zo dňa 13. 12. 2023, v ktorom poukázal na predošlé
rozhodnutia o žalobcom podanom neodkladnom opatrení majúc za to, že súd je viazaný tam vyjadreným
právnym názorom a namietol zastupovanie žalobcu a tiež to, že absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že

on sporné pozemky užíva bez právneho dôvodu. Na to reagoval žalobca písomným podaním zo dňa 11.
01. 2024, v ktorom konkrétne argumentoval od čoho odvodzuje svoje užívacie oprávnenia k sporným
pozemkom a čím preukazuje ich užívanie žalovaným. Reakciou na to bolo písomné podanie žalovaného
zo dňa 19. 01. 2024, v ktorom v podstate zopakoval už prv prednesenú argumentáciu týkajúcu sa
zastúpenia žalobcu a neodkladného opatrenia. V nadväznosti na takýto procesný stav nariadil súd
prvej inštancie pojednávanie na deň 04. 06. 2024, ktoré na žiadosť právneho zástupcu žalovaného

preložil na deň 23. 07. 2024. Tento termín bol zas zmenený na žiadosť žalujúcej strany na deň 17. 09.
2024, kedy bola vec súdom prvej inštancie prejednaná a pojednávanie bolo odročené z dôvodu potreby
doplnenia dokazovania na deň 05. 11. 2024. Potom následne až (teda nie „už“, ako tvrdil žalovaný v
odvolaní) v podaní zo dňa 22. 10. 2024, resp. zo dňa 12. 11. 2024 žalovaný začal produkovať skutkové
tvrdenia o (ne)užívaní pozemkov, resp. namietať oprávnenia žalobcu k niektorým sporným pozemkom.

Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že tak žalovaný urobil oneskorene a preto
súd prvej inštancie opodstatnene uplatnil postup podľa § 153 CSP, tieto prostriedky procesnej obrany
neakceptoval a vo veci rozhodol. Aj podľa odvolacieho súdu bola táto procesná obrana žalovaného
uplatnená oneskorene – ust. § 153 ods. 1 CSP jasne určuje, že strany sú povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas a prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. O tom bol žalovaný riadne poučený (viď výzva č. l.
113 a doručenka č. l. 115 spisu).

13. Žalovaný svoju procesnú obranu teda mal a mohol realizovať omnoho-omnoho skôr, minimálne

v rámci vyjadrenia k žalobe, resp. následného svojho písomného vyjadrenia zo dňa 19. 01. 2024 a nie
až po vykonaní prvého pojednávania. Keďže prihliadnutie na novú procesnú obranu žalovaného by
si následne vyžiadalo nariadenie ďalšieho pojednávania, resp. vykonanie ďalších úkonov, súd prvej
inštancie postupoval v súlade s ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP a svoj postup v súlade s ust. § 153
ods. 3 CSP aj dostatočne vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku. V prejednávanej veci išlo podľa

odvolacieho súdu o ukážkový prípad toho, kedy je uplatnenie tohto procesného inštitútu namieste,
pretože v súlade s koncepciou aktuálneho civilného procesu strana evidentne si vedomá skutkového
a právneho stavu veci nemôže odkladať svoju procesnú obranu (alebo procesný útok) na čas až po
vykonaní pojednávania, hoci ju nepochybne mohla realizovať pred jeho nariadením ešte v rámci procesu
výmeny písomných stanovísk podľa § 167 CSP. Neobstojí ani výhrada žalovaného, že obranu realizoval

vo vzťahu k pôvodnej žalobe, pretože odvolací súd zdôrazňuje, že k zmene jej podstaty nedošlo (došlo
len k zmene jej petitu). Skutkové tvrdenia žalobcu sa v porovnaní s pôvodnou žalobou nijak nezmenili,
pričom skutkové tvrdenia v rámci procesnej obrany sa primárne netýkajú petitu žaloby ale žalujúcou
stranou tvrdeného skutkového stavu. To znamená, že svoju procesnú obranu mohol a mal žalovaný
použiť včas už vo vzťahu k pôvodnej žalobe, lebo pripustená zmena jej petitu nemala žiaden dopad na

podstatu pôvodnej žaloby. Čiže súd prvej inštancie postupoval správne.

14. Vzhľadom na uvedené je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný účinne nepoprel
skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že je oprávnený užívateľ sporných pozemkov. Odvolací súd poukazuje
na 40. odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil svoje

úvahy a kde dal žalovanému odpoveď aj na otázku, prečo neposudzoval predmet sporu „pozemok po
pozemku“, ale „paušálne“ – nebolo to potrebné vzhľadom na absenciu konkrétnej procesnej obrany
žalovaného, ktorý ako už bolo uvedené, túto nepredostrel včas. Pokiaľ by sa žalovaný bránil včas
a konkrétnymi (nie všeobecnými a neurčitými) skutkovými tvrdeniami, bol by dostal na takú obranu
aj príslušnú odpoveď vo vzťahu ku konkrétnemu pozemku. To ale nebolo potrebné, nakoľko obrana

žalovaného v uvedenom zmysle tu absentovala.

15. Napokon odvolací súd uvádza, že „vhodnosť“ podanej žaloby nebola otázkou relevantnou pre toto
konanie už od začiatku. Žalobca najskôr žalobou uplatnil nárok na vypratanie sporných pozemkova neskôr zmenil žalobu na uloženie povinnosti zdržať sa užívania pozemkov žalovaným. Stále išlo a
ide o žalobu podľa § 137 ods. 1 písm. a) CSP na splnenie povinnosti, ktorej prípustnosť (či vhodnosť)
nie je viazaná na žiadne zákonom určené procesné podmienky, ako je tomu napr. pri určovacej žalobe

podľa § 137 písm. c) CSP vyžadujúcej na jej vecné prejednanie existenciu naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. Žalobca prv uplatnil reivindikačnú žalobu, ktorú neskôr zmenil na
žalobu zapieraciu, pričom bolo len na ňom akú žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP na ochranu
svojho vlastníckeho, či nájomného vzťahu podá, lebo je to žalobca, kto je tzv. dominus litis (pán sporu).
Preto boli nadbytočnými úvahy žalovaného, či a akú inú žalobu mal, resp. mohol žalobca podať, súd

prvej inštancie nemal inú možnosť, než podanú žalobu vecne prejednať a o nej rozhodnúť. Súdu prvej
inštancie samozrejme ale nemožno vytknúť, že vysvetlil namietajúcemu žalovanému aj túto otázku.

16. Odvolací súd považoval za správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Správne
bola aplikovaná zásada čiastočného úspechu žalobcu v spore v spojení s tým, že čiastočne zavinil
zastavenie konania ohľadne vypratanie pozemkov, kde zobral žalobu späť. V súlade s § 255 ods. 1 a 2

CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP možno konštatovať pomerne rovnaký úspech a neúspech oboch
sporových strán v polovici, a to potom aj podľa odvolacieho súdu podmieňovalo vysloviť ako to hovorí
§ 255 ods. 2 CSP, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Takýto výsledok konania
v žiadnom prípade nesmeroval k priznaniu trov konania žalovanému, ktorý sa toho domáhal, pretože
konanie o neodkladnom opatrení tvorilo len parciálnu procesnú otázku tohto konania, nemalo žiaden

vplyv a súvis s výsledkom sporu v merite veci, rovnako ako nie je pravdou, že žalovaný bol úspešný
v konaní o pôvodnej žalobe – táto totiž prestala byť predmetom konania, nekonalo sa o nej a teda
o žiadnom „úspechu“ žalovaného v tomto smere nemôže byť ani reči. Predmetom sporu bola zmenená
žaloba, ktorej bolo sčasti vyhovené (čo je úspechom žalobcu), sčasti bolo konanie o nej zastavené (čo
analogicky ako úspech treba pričítať žalovanému) a teda nebol žiaden dôvod na priznanie náhrady trov

konania žalovanému.

17. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca a preto mu odvolací

súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.