Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/82/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114225344
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2114225344.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcov: 1/ mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX, 2/ A. D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX a 3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, všetci
zastúpení: TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Sídlisko Jas 936/5, Galanta, IČO: 36 264
750, proti žalovanému: Fakultná nemocnica Trnava, so sídlom Ulica Andreja Žarnova 7507/11, Trnava,
IČO: 00 610 381, zastúpenému: Advokátska kancelária SPÁL & Partners s.r.o., so sídlom Kapitulská
454/12, Trnava, IČO: 54 252 601, za účasti intervenienta: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpeného advokátom:

JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu škody na zdraví a náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/222/2014-828 zo dňa
6. novembra 2024 – žalobcov 1/ až 3/ voči zamietajúcemu výroku V. a žalovaného a intervenienta voči
výrokom I. až IV. a VI., t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až V. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI. o trovách konania p o t v r d z u j e

s tým, že žalobcom 1/, 2/ a 3/ sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne.

III. Žalobcovi 1/ v časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia sa p r i z n á v a
voči žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania spoločne a nerozdielne
v rozsahu 100 %.

IV.Včastinárokužalobcu1/nanáhradunemajetkovejujmysapriznáva žalovanémuaintervenientovi

na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ každému v rozsahu
60 %.

V. V časti nároku žalobkyne 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy, n e m á žiadna zo strán ani intervenient
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

VI. V časti nároku žalobcu 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy, n e m á žiadna zo strán ani intervenient

právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

- 54 -
28Co/82/2025
28Co/82/2025-2114225344
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy vo
výške 228.365 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia zastavil, výrokom II. uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 120.000 eur, do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 100.000 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3/ titulom náhrady nemajetkovej
ujmy sumu vo výške 100.000 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom V. vo zvyšnej

časti súd žalobu zamietol a výrokom VI. priznal žalobcom 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2.Rozhodnutieodôvodnilvčastizastaveniakonaniaaplikáciouust.§144,§145ods.2,§146ods.1zák.
č.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“) avostatnejčastiprávneustanoveniami
§ 415, § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods. 1, § 444, § 455 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka

vzneníneskoršíchpredpisov,ďalejust. §1ods.1,§2ods.2,ods.3písm.a)ažc),§4ods.4,§8ods.4,
§ 10 ods. 4, 7, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 3 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, ust. § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, 3, 5, § 19 ods. 1,
2, 3, § 22 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

3. Zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 228.365 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia (ďalej tiež len „SSU“) odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobca 1/ zobral svoju žalobu
v tejto časti späť, pričom žalovaný a intervenient so späťvzatím žaloby nesúhlasili, preto sa súd podľa
§ 146 ods. 1 CSP zaoberal existenciou vážnych dôvodov ich nesúhlasu. Dôvodom späťvzatia žaloby

žalobcom 1/ bolo, že v tejto časti došlo k zániku uplatneného nároku splnením. Zaplatenie sumy
zodpovedajúcej nároku na SSU v uplatnenej výške 228.365 eur zo strany žalovaného a intervenienta
na účet právneho zástupcu žalobcu 1/ nebolo v konaní sporné. Z uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 16Ek/284/2020 zo dňa 14.08.2020 vyplýva, že žalovaný navrhol prebiehajúce exekučné
konanie zastaviť z dôvodu, že pred začatím exekúcie sumu istiny dobrovoľne uhradil žalobcovi 1/ na

účet jeho právneho zástupcu. Nárok žalobcu na náhradu SSU teda zanikol dobrovoľným splnením,
pričom neskoršie tvrdenie žalovaného a intervenienta o nedobrovoľnom plnení, vyhodnotil súd ako
účelové. Súd tiež poukázal na ust. § 444 ods. 1 CSP, podľa ktorého dovolací súd môže na návrh odložiť
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a nestotožnil sa
s názorom žalovaného a intervenienta, že v prípade podaného dovolania neexistoval právny nástroj,

ako odložiť vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti priznaného nároku na SSU. Nepodanie
takéhoto návrhu potvrdzuje dobrovoľnosť plnenia v prospech žalobcu 1/. Ak by súd konanie v späťvzatej
časti nezastavil a pokračoval by v konaní o tomto nároku, po zistení zániku záväzku splnením, by žalobu
v tejto časti zamietol, teda nepristúpil by k riešeniu otázky premlčania, brániacej v priznaní predmetného
nároku. Preto žalovaným a intervenientom tvrdenú potrebu vyriešenia sporných otázok nepovažoval za

danú. Nestotožnil sa ani s názorom žalovaného o neexistencii dôvodu plnenia bez rozhodnutia súdu,
lebo nárok žalobcu 1/ na náhradu SSU vo výške 228.365 eur existoval, jeho prípadnému priznaniu, ak by
nedošlo k dobrovoľnému splneniu, by zo strany súdu bránil iba právny záver o jeho premlčaní, keďže v
konaní bola vznesená námietka premlčania. Ak je nárok premlčaný, neznamená to že neexistuje, len ho
podľa § 100 OZ nemožno priznať. Zastaveniu konania nebráni ani skutková a právna spätosť s obsahom

vykonaného dokazovania ku všetkým žalobným nárokom. Keďže zo strany žalovaného a intervenienta
bola celkovo na účet právneho zástupcu žalobcu 1/ zaplatená suma 228.365 eur, ktorá zodpovedá
svojou výškou uplatnenému nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU, pričom k úhrade tejto sumy došlo tromi
platbami v dňoch 12.02.2020, 17.02.2020 a 20.02.2020 potom, ako bol tento nárok priznaný Krajským
súdom v Trnave dňa 29.10.2019, považoval súd tvrdenie žalovaného o nespárovateľnosti sumy 228.365

eur s konkrétnym nárokom za účelové, pretože uhradená suma jednoznačne zodpovedá nárokom
žalovaného1/nanáhraduSSU.NázorvyslovenývuzneseníNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Obo/81/2010
zo dňa 29.04.2011, na ktoré poukazoval žalovaný, je všeobecný a hovorí o tom, že dôvody, pre ktoré
súd konanie pre späťvzatie žaloby nezastaví, nemusia byť len právne, ale aj závažné etické, morálne,
ekonomické a iné motívy závažného charakteru, ktoré žalovaný ani intervenient v predmetnej veci

netvrdili a neboli zistené ani zo strany súdu. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/8/2013 zo
dňa 27.03.2014 vyplýva názor, že žalovaný nesie dôkazné bremeno existencie vážneho dôvodu, pre
ktorý súd konanie nezastaví. Existenciu takého dôvodu však žalovaný v konaní nepreukázal. V prípade
nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3065/11 zo dňa 10.04.2012 sa nejedná o totožný prípad, keďžev tu prejednávanej veci bol dobrovoľne splnený existujúci nárok, priznaniu ktorého bránilo vyriešenie
otázky premlčania. V tam prejednávanej veci súdy nedospeli k záveru o existencii uplatneného nároku.
Súd uviedol, že v konaní bola preukázaná zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu, škoda na

zdraví žalobcu 1/ nebola sporná, bola tiež preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/. Priznaniu nároku na náhradu SSU žalobcovi 1/ bránilo
iba vysporiadanie sa s otázkou jeho premlčania. Aj keby súd dospel k záveru o premlčaní nároku na
náhradu SSU, neznamenalo by to, že subjektívne právo žalobcu 1/ zaniklo. Dlžník má vždy možnosť aj
po uplynutí premlčacej doby dobrovoľne dlh splniť, pretože aj vtedy plní právne existujúci dlh, pričom

v dôsledku takéhoto plnenia v súlade s § 455 ods. 1 OZ, nedochádza na strane veriteľa k vzniku
bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný a intervenient uspokojili právne existujúci nárok žalobcu
1/, ktorý nárok podľa § 559 ods. 1 OZ zanikol splnením, nepovažoval súd dôvody ich nesúhlasu s
čiastočným späťvzatím žaloby za vážne, a preto konanie vo výroku I. zastavil.

4. K zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia žalobcu 1/, súd prvej inštancie uviedol, že

vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný pri príjme pacientky - žalobkyne 2/ dňa XX.XX.XXXX
v prvej dobe pôrodnej nedostatočne monitoroval plod, keď ozvy plodu boli sledované veľmi zriedkavo, čo
v priebehu I. doby pôrodnej nie je sledovanie a monitoring lege artis. CTG záznam bol zaznamenaný v I.
dobe pôrodnej len jedenkrát od 12:38 hod. do 13:05 hod. (jeho kópia v poskytnutej dokumentácii chýba)
aďalší,ktorýbolzaznamenanýnakonciI.dobypôrodnejo16:50hod.,svedčíohypoxiiplodu,atovšetko

napriektomu,ževpodmienkachžalovanéhobolitietovyšetreniaľahkodostupné,čímžalovanýneodhalil
intrauterinnú hypoxiu, ktorej by mohol inak včas zabrániť zvolením iného medicínskeho postupu (včasný
pôrod). Počas vedenia pôrodu došlo k pochybeniu zo strany žalovaného, pretože niekedy v dobe
medzi 13:05 hod. a 16:50 hod. došlo k intrauterinnej hypoxii plodu, ktorá bola evidentná na CTG
zázname v čase o 16:50 hod. a pre intrauterinnú hypoxiu svedčil aj stav novorodenca po pôrode.

Tým, že sa žalobkyňa 2/ nedostatočne monitorovala, neboli príznaky hroziacej intrauterinnej hypoxie
zistené včas a pôrod nebol ukončený urýchlene skôr, pričom bolo možné hypoxiu plodu u žalobkyne 2/
odhaliť včas. Na základe týchto skutočností dospel súd k presvedčeniu, že medzi protiprávnym konaním
žalovaného, ktorý zdravotnú starostlivosť pri vedení pôrodu neposkytol lege artis a poškodením zdravia
žalobcu 1/ je príčinná súvislosť. Všetky skutočnosti svedčia tomu, že to bol práve nesprávny spôsob

vedenia pôrodu žalovaným, ktorý vystavil žalobcu 1/ intrauterinnej hypoxii počas pôrodu, čo viedlo k
ťažkémupoškodeniujehozdravia.Beztohtoopomenutiažalovanéhobykpoškodeniuzdraviažalobcu1/
nebolo došlo, teda medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/ existuje vzťah faktickej
kauzality. Zároveň je tu medzi konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/ aj vzťah právnej
kauzality, keď podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu vecí a skúseností je poškodenie zdravia

žalobcu 1/ adekvátnym následkom protiprávneho konania žalovaného, ktorý nesprávnym spôsobom
vedenia pôrodu vystavil žalobcu 1/ intrauterinnej hypoxii počas pôrodu. Pre vznik zodpovednosti za
protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti je podľa § 415 OZ rozhodujúce, že včasná a účinná
diagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť, alebo čo najviac obmedziť
riziko vzniku škody na zdraví a živote žalobcu 1/, k čomu nedošlo, pretože jeho zdravotný stav bol

zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného a neeliminované riziko sa
naplnilo ťažkým poškodením zdravia žalobcu 1/. Podľa § 415 OZ je každý povinný zachovávať vždy
taký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii možno po ňom
požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/618/2001). Preto nevykonaním riadneho monitorovania

plodu v I. dobe pôrodnej ohľadom možného ohrozenia plodu hypoxiou, (t.j. neposkytnutím zdravotnej
starostlivostižalovanýmsprávne)nedošlokvčasnémudiagnostikovaniuintrauterinnejhypoxieužalobcu
1/ a realizácii včasného pôrodu a tak zamedzeniu rizika ťažkého poškodenia jeho zdravia, čím boli
naplnenévšetkyatribútyzodpovednostnéhovzťahu,vrátanepríčinnejsúvislosti.Matematickévyjadrenie
predpokladu šance na narodenie dieťaťa bez poškodenia zdravia, a teda presné kvantifikovanie teórie

pravdepodobnosti, bolo v danom prípade objektívne vylúčené práve z dôvodu, že žalovaný porušil
základnú povinnosť riadne monitorovať plod počas I. doby pôrodnej. Ak by žalovaný vykonal riadne
monitorovanie plodu počas I. doby pôrodnej a zistil by včas hypoxiu plodu a následne včas vykonal
pôrod, mohol by preukázať, že aj napriek postupu lege artis pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti,
nemohol zabrániť poškodeniu zdravia žalobcu 1/, čo však v žiadnom prípade nemožno pripísať na

ťarchu žalobcov a v prospech žalovaného. Po žalovanom (v rukách ktorého je život pacienta, ktorý
má zachrániť) je spravodlivé požadovať, že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň
základnú povinnosť predchádzať škodám na živote a zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesťzodpovednosť. O nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU súd nerozhodoval, keďže žaloba bola v tejto časti
vzatá späť.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň
tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne
rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované,
ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na nich vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.

z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno vyvodiť, že by
sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do
dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Nemajetkovou ujmou v zmysle § 13
ods. 2 OZ je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby. Takáto ujma sa teda
bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto
dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (§ 16 OZ) a

inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za
ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (§ 444 OZ). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej
dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok

neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti
fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej
(fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ), je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu
spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp.
za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,

pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
(sťaženie spoločenského uplatnenia). Záver, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví
fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na
súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví (Najvyšší
súd SR R1/2015). Z ustanovení zákona č. 437/2004 Z.z. jednoznačnej vyplýva, že zmyslom náhrady

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú
zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona
č. 437/2004 Z.z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004
Z.z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z.z.) nie je možné
vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu,

ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011 (právna veta): „Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá
v ustanovení § 11 OZ bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb.
účinným od 01.01.1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo
naochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,akoajsúkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá
aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť
života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako
celku, ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať,
je právo na súkromie. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,

imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a
nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva,
ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú
prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám)
s rovnakým právnym postavením. Výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach

určenýchprávnymporiadkomsjednotlivýmistránkamisvojejosobnostipatrífyzickejosobe,nemožnoich
scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti
(sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva),
sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od
nich, majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii,

premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým
je priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne
rýdzo osobné, resp. osobnostné právo) OZ upravuje ako jednotné právo (doslovné znenie „fyzická
osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré vtomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym
hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu.
Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza OZ v § 11 výslovne život, zdravie,

občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Súčasťou práva
na súkromie je právo na rodinný život. ESĽP v rozsudku z 21.06.1988 vo veci Berrhab proti Holandsku
konštatoval: „Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto
zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a
už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci

sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú.“ Podstatou rodinného
života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené
na silných citových väzbách.“ Rozhodovacia činnosť súdov by o otázkach nemajetkovej ujmy mala
pôsobiť preventívno-sankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by
vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu.
Pokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv zodpovednosťou objektívneho charakteru

(zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre
stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca.
Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo dokonca sériu takýchto hrubých
nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a takýto zásah by sa mal
prejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Inak povedané, potreba finančnej satisfakcie by

mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je
vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.

6. V prejednávanej veci bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
V danom prípade sa jednalo o pôvodcu zásahu, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti,

nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska
starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom je nielen
profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou. Žalovaný sa dopustil zásahu, ktorým
trvalo a vážne poškodil zdravie žalobcu 1/. Spôsobil mu ujmu, ktorá je neodstrániteľná, nie je možné ju
napraviť, odčiniť ju je možné iba poskytnutím primeranej satisfakcie. Kritériu primeranosti priznávanej

peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o
ľudských právach, ktorú objasnil ESĽP v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 06.03.2007
sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade L. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 09.10.2007 sťažnosť č.
7205/02. ESĽP uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká,
akú by priznal v porovnateľných prípadoch. Nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,

pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. E. X., PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry
súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva,
Bulletin SAK 1-2/2015). Ústavný súd ČR konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je

nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14), a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých
sa jednalo o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť.

7. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľného uváženia súdu. Prisúdená výška

náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, avšak musí pôsobiť na zodpovedný subjekt
tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život, spôsobený hrubou nedbalosťou
svojich zamestnancov predchádzať, a to obzvlášť v situácii, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie.
Súd pri určení výšky zadosťučinenia vychádza z úplne zisteného skutkového stavu a opiera sa o
konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne

zdieľané predstavy o spravodlivosti. Keďže pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy je potrebné
sa zaoberať aj rozhodnutiami v obdobných veciach, vychádzal súd prvej inštancie z nasledujúcich
rozhodnutí: Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/88/2009 z 10.10.2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013, ktorým bol pacientovi, ktorý zostal v bdelej
kóme, priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 90.000

eur. Rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 z 07.02.2020 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021, ktorým bol pacientovi, ktorý trpí závažnou formou
hypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa, detskou mozgovou obrnou,
epilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku a sluchu, mikrocefáliou,absenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou imobilitou s flekčným
držaním končatín a trvalo zavedeným PEG a tracheostómiou, priznaný nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 80.000 eur.

8. Posudzujúc nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie uzavrel, že
bezpochyby zavinením žalovaného postupom non lege artis, pri ktorom došlo k trvalému, ťažkému
a nenapraviteľnému poškodeniu zdravia žalobcu 1/, zasiahol žalovaný protiprávne tiež do jeho
osobnostných práv na súkromie a rodinný život. Vzhľadom na závažnosť zásahu a s prihliadnutím na

okolnosti prípadu, tu dokonca došlo k porušeniu práva na súkromie a rodinný život v značnej miere aj
s nárokom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez ohľadu na to, či žalobcovi 1/ bol
priznaný nárok na náhradu SSU. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy
súd vychádzal z dvoch kritérií: závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za akých došlo k neoprávnenému
zásahu. Závažnosť vzniknutej ujmy bola v konaní dostatočne preukázaná a nebola ani sporná. U
žalobcu 1/ sa jedná o mimoriadne intenzívnu a súčasne nezvratnú ujmu na zdraví, je absolútne a trvalo

ochudobnený o sféru rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho krás, vnímania
každodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí; v dôsledku jeho zdravotného stavu nikdy nezažije
rozvíjanie sociálnych interakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti a byť začlenený
do bežného života. Pravdepodobne nikdy nezažije citové puto s iným človekom a nespozná lásku
svojich rodičov. Od narodenia je hendikepovaný v oblasti mobility, komunikácie, ako aj sebaobsluhy.

Trpí detskou mozgovou obrnou - kvadruparetická forma, čo je forma s postihnutím hlavy, trupu, oboch
horných i dolných končatín, je nevidiaci a nepočujúcu, prijíma potravu prostredníctvom sondy PEG, má
najhorší druh epilepsie - Westov syndróm. Je pripútaný na lôžku a jeho okolitým svetom sú pre neho
jeho rodičia a neustále absolvovanie rehabilitácií a vyšetrení; je plne odkázaný na starostlivosť inej
osoby. Jeho darčekmi sú stimulačné, rehabilitačné a kompenzačné pomôcky. Nie je schopný vyjadriť

svoje pocity, či bolesť, ktorá je jeho okoliu skrytá. Nemôže samostatne vykonávať úkony bežnej hygieny,
obliecť sa, pripravovať si stravu a prijímať ju prirodzeným spôsobom. Prijíma len rozmixovanú tekutú
stravu, a to striekačkou cez hadičku priamo do žalúdka. Je nevidiaci a nepočujúci. Poškodenie jeho
zdravia je tak fatálne, že u neho možno hovoriť o tzv. sociálnej smrti. Za rovnako závažné súd hodnotil
aj okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Pôvodcom zásahu je poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti, nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá
adekvátna starostlivosť. V konaní nebolo sporné, že A. D. E., ako zodpovedná zdravotnícka pracovníčka
žalovaného bol odsúdená za spáchanie obdobného skutku z novembra až decembra 2009, jednalo
sa teda o skutok, ktorý predchádzal skutku, ktorým došlo k poškodeniu zdravia žalobcu 1/. Bolo preto
potrebné pri rozhodovaní o výške satisfakcie zohľadniť, že v prípade žalovaného sa nejedná o prvý

neoprávnený zásah. Berúc do úvahy mimoriadne intenzívnu ujmu na zdraví žalobcu 1/, závažnosť
okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do jeho zdravia, obdobie uplynulé od podania
žaloby (10 rokov), mal súd za to, že primeranou náhradou, ktorá by mu mohla poskytnúť primerané
zadosťučinenie a zmiernenie zásahov do jeho osobnostných práv, je suma 120.000 eur. Pri určení tejto
výšky súd zohľadnil už uvedenú rozhodovaciu prax súdov. Zohľadnil tiež skutočnosť, že životná úroveň

v krajine sa od obdobia, kedy bolo súdmi rozhodované v porovnávaných veciach zvýšila, ako aj že
priznaná výška nebude pre žalovaného likvidačná, keďže je poistený. Do úvahy vzal aj skutočnosť,
že na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného došlo pred tu súdeným skutkom už viac krát k
obdobným pochybeniam, pričom bol aj prípad s následkom smrti novorodenca. Žalovaný teda neprijal
opatrenia smerujúce k predchádzaniu pochybení uvedeného oddelenia. Súdu je zrejmé, že hodnota

ľudského života a zdravia je nevyčísliteľná. Preto nie je možné ani vyčísliť nemajetkovú ujmu, ktorá
vznikla na zdraví žalobcu 1/. Je možné iba poskytnúť mu určitú satisfakciu, resp. zadosťučinenie, ktoré
iba sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, nedokáže ju však reparovať v celom rozsahu,
pretože to je nemožné.

9. Zásah do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ ako rodičov žalobcu 1/ bol taktiež mimoriadne závažný a
naďalej pretrváva. Súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že ujma na zdraví žalobcu 1/ bola veľmi nečakaná
vzhľadom na to, že u žalobkyne 2/ sa počas tehotenstva nevyskytli žiadne vážne komplikácie a neboli
žiadne indikácie, že by sa mal žalobca 1/ narodiť so zdravotným postihnutím. Rodičia žalobcu 1/ od
jeho narodenia prežívali nekonečný strach, úzkosť, zmätenosť, beznádej, žiaľ, nevedeli čo ich bude

čakať, čo bude. Behom niekoľkých minút sa im zmenil od základov celý život, rozplynuli sa ich sny,
plány, radosť. Všetko sa zmenilo na plač a zúfalstvo. Na situáciu neboli pripravení, nikto im nepomohol,
neporadil, všetko sa museli naučiť robiť sami. Žalobcovi 1/ odsávajú hlieny, kŕmia ho cez PEG, nevedia
rozoznať jeho rozpoloženie, keďže neplače, nemá mimiku. Rozhovory rodičov sa zameriavajú iba nasyna, ako mu pomôcť, čo ešte urobiť, čo bude, čo malo a mohlo byť. Neustále je potrebná návšteva
lekárov. Vzniknutá situácia poznačila celú rodinu, nemajú žiadny život, žiadne spoločné ani spoločenské
kontakty. Nikdy nebudú ako normálna rodina s dieťaťom. Nevedia sa s ním pohrať, zobrať ho na bicykel,

na pieskovisko, kúpalisko, nikde. Sú finančne na dne, minuli úspory, snažia sa využívať a žiadať podporu
občianskych združení na kúpu pomôcok pre svojho syna. Svoj čas prispôsobujú výhradne synovi, keďže
jeho stav im nedovoľuje si robiť vlastný program. Momentálne je u žalobcu 1/ potvrdená predčasná
puberta, v dôsledku čoho sa mu zhoršili epileptické záchvaty. Dochádza u neho k sekrécii z bradaviek.
Má zhoršené dýchanie, pretože mu nestíhajú odsávať hlieny, z toho dôvodu sa mu zvýšil počet infekcií

dýchacích ciest. Medzičasom narástol do výšky, z ktorého dôvodu sa mu zhoršila skolióza. Sondu PEG
má vyvedenú na pravej strane, preto sa na túto stranu krčí, v dôsledku čoho mu vytŕča rebro na ľavej
strane. Podľa záverov vyšetrenia v Brne je žalobca 1/ iba vo vegetatívnom stave, fungujú mu orgány,
nefunguje mozog, je teda v bdelej kóme. Bola mu odporučená paliatívna starostlivosť, keďže jeho stav
sa bude iba zhoršovať. Vyžaduje starostlivosť 24/7, stará sa o neho výlučne žalobkyňa 2/, žalobca
3/ sa vzdal zamestnania, stará sa o domácnosť. Za posledných 9 rokov žalobcovia 2/ a 3/ zostarli,

vládzu oveľa menej, keďže je potrebné žalobcovi 1/ odsávať hlieny žalobkyňa 2/ spáva 2 - 3 hodiny
denne. Nemajú žiadny manželský život. Situácia spôsobila aj to, že si netrúfajú splodiť ďalšie dieťa. Syna
nemôžu nechať so starými rodičmi, keďže títo sa o neho nedokážu postarať. Situáciu nezvládajú, ich
vzájomný vzťah sa zhoršil. Súkromný život rodiny sa tak úplne zmenil a zostal v ňom už len nepatrný
priestor pre záľuby, oddych a ostatné voľnočasové aktivity. Z tohto uhla pohľadu potom súd posudzoval

aj výšku peňažnej satisfakcie, pričom nepovažoval za správne robiť pri odškodňovaní medzi rodičmi
rozdiely, keďže žalobca 1/ žije spolu s oboma rodičmi, ktorí si rozdelili úlohy pri starostlivosti o neho a
domácnosť.Vzhľadomnavyššieuvedenédôvody,zohľadňujúcajzávažnosťzásahuaokolnostiprípadu,
za primerané zadosťučinenie súd považoval sumu 100.000 eur pre každého rodiča. Súd uviedol, že
výška, ktorú určil, je vyvodená z nepredstaviteľnej beznádeje, ktorú musia v dôsledku poškodenia

zdravia ich maloletého syna žalobcovia 2/ a 3/ znášať od jeho narodenia, pričom tento následok je
o to horší, že ho musia vnímať denne a bez prognózy zlepšenia stavu ich syna. Bolesť, ktorú musia
rodičia pociťovať, sa nemôže ani časom zmierniť, lebo dennodenne majú pred sebou milovaného syna,
ktorý ich nevníma, ktorého musia kŕmiť, kúpať, prebaľovať, s ktorým sa rozprávajú, ale vedia, že im
nemôže odpovedať, pričom mali všetky predpoklady prežiť plnohodnotný život. Zásah do ich práv je

nenapraviteľný, veľmi citlivý a duševne hlboký, a to z dôvodu, že stratili možnosť žiť v harmonicky
usporiadanej rodine, došlo u nich k narušeniu možnosti plnohodnotne sa zapájať do verejného života.
Celý život žalobcov 2/ a 3/ bude determinovaný predovšetkým potrebami syna. Je všeobecne známe, že
od doby priznania nemajetkovej ujmy porovnávanými rozhodnutiami sa životná úroveň v krajine zvýšila,
došlo k inflácii, v dôsledku ktorej v dnešnej dobe možno za tam priznané nároky zaobstarať menej

statkov. Z uvedeného dôvodu súd výšku nárokov priznaných porovnávanými rozhodnutiami považoval
pre súčasnosť za nedostatočnú. Súd tiež zohľadnil, že predmetné konanie sa vedie od XX.XX.XXXX,
teda skoro 10 rokov. V súvislosti s povahou uplatneného nároku súd túto dobu považuje za neprimerane
dlhú a vzhľadom na zdravotný stav žalobcu 1/ vznikali rodine aj zvýšené výdavky. S prihliadnutím na
všetky uvedené okolnosti súd dospel k záveru, že suma 120.000 eur pre žalobcu 1/, suma 100.000 eur

pre žalobkyňu 2/ a suma 100.000 eur pre žalobcu 3/ titulom nemajetkovej ujmy je súladná s doterajšou
rozhodovacou praxou súdov, je primeraná a spravodlivá, preto súd tieto nároky priznal v uvedených
výškach. Vo zvyšnej časti súd žalobu o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú
zamietol.

10. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP, keď
dospel k záveru, že zastavenie konania v časti nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU zavinili žalovaný a
intervenient, keď po podaní žaloby dobrovoľne uspokojili predmetný nárok. V danom prípade nemožno
žalobcu 1/ považovať za subjekt zaviňujúci zastavenie konania, keďže v prípade, ak by trval na
prejednaní tohto nároku, pristúpil by súd k zamietnutiu žaloby v tejto časti z dôvodu zániku nároku

splnením. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešných žalobcov, ak im bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, nemožno ich totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je

potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva
žalobcov bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcov preto v predmetnej
veci bolo nevyhnutné považovať za plne procesne úspešných, keďže mali plný úspech čo do základu
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ichprocesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Súd preto priznal žalobcom nárok na náhradu
trov konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy. Rovnaký
názor bol vyjadrený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/97/2018 zo dňa 23.10.2018, na

ktoré poukazoval sám žalovaný.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal intervenient na strane žalovaného prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia voči jeho výrokom I. až IV. a VI. odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), d), f) a h) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie a odôvodnenie
rozsudku považoval za nepresvedčivé, lebo súd sa nevyporiadal so všetkými námietkami žalovaného
a intervenienta a za arbitrárne, nakoľko súd bez ďalšieho akceptoval a prevzal vyjadrenia žalobcov bez

toho, aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného a intervenienta, pričom súd vec nesprávne právne
posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie
vykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, absentujú jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a
skutkové otázky a zároveň obsahuje viaceré procesno-právne vady, ktoré robia napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľným. Súd sa nesprávne vyporiadal s otázkami posúdenia opodstatnenosti nesúhlasu so

späťvzatím žaloby a s tým súvisiacou existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie nebolo možné
zastaviť, s otázkou „presahu“ nároku na ochranu osobnosti nad nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví
a opodstatnenosťou nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a v tejto spojitosti priznaním neprimerane
vysokej výšky tejto náhrady. Z vykonaného dokazovania vyplynuli dôvody na zníženie náhrady, ku ktorej
súd nechcel pristúpiť, pretože sa skôr riadil etickými princípmi na úkor právneho hodnotenia veci, čím

zásadne narušil rovnosť strán a právo na spravodlivý proces.

12. K späťvzatiu žaloby žalobcom 1/ v časti náhrady škody na zdraví spočívajúcej v sťažení
spoločenského uplatnenia vo výške 228.365 eur a k zastaveniu konania v tejto časti intervenient uviedol,
že sa jednalo o nárok a predmet sporu, o ktorom malo byť opätovne rozhodnuté v zmysle záverov

zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022 (v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/93/2022 zo dňa 19. decembra 2022). Ohľadom
nesúhlasu so späťvzatím žaloby bola zo strany žalovaného a intervenienta poskytnutá rozsiahla
argumentácia s odkazom na relevantnú judikatúru o existencii vážnych dôvodov, pre ktoré konanie
nemožno zastaviť. Avšak v rozhodnutí absentuje akákoľvek zmienka o skutočnostiach tvrdených

intervenientom v odôvodnení rozhodnutia, čo indikuje nesprávnosť jeho postupu a prijatie nezákonného
rozhodnutia. „Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných
oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má
právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie
celéhosúdnehokonania(tzv.dispozičnýprincípobčianskehosúdnehokonania).Vôľažalobcudosiahnuť

zastaveniekonaniaprostredníctvominštitútuspäťvzatiažalobyjevšaklimitovanádvomaskutočnosťami,
a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov,
pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom
v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši,
preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy

a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti
dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku, a hodnotí
predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov
medzi účastníkmi a dopad na postavenie účastníkov, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru
ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky

na prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať podľa § 96 ods. 2 O.s.p., v opačnom
prípade konanie zastaví.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2010).
V danom prípade existovali vážne dôvody, pre ktoré konanie nebolo možné zastaviť. Zastavením
konania sa poprel zmysel mimoriadneho opravného prostriedku dovolania a znemožnilo sa uplatnenie
procesných práv žalovaného a intervenienta. Pripustením späťvzatia sa vec po zrušení a vrátení na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rozpore s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí dovolacieho
a odvolacieho súdu, nerozvinula do opätovného prejednania veci, pretože každý „úspešný“ žalobca (v
pôvodnom konaní) by po zrušení a vrátení veci na nové rozhodnutie prirodzene vzal žalobu späť s
tým, že mu už bolo plnené. Takýto postup by neprípustným spôsobom zvýhodňoval žalobcu a naopakznevýhodňoval stranu sporu, ktorá dosiahla zrušenie právoplatného rozhodnutia, no vzápätí stratila
možnosť na nové správne a zákonné prejednanie a rozhodnutie. Tým sa zmaril, resp. nenaplnil účel
dovolacieho konania. Právoplatné skončenie konania meritórnym rozhodnutím vydaným vo veci samej

bude tvoriť podstatný a neodmysliteľný podklad prípadného konania vedeného proti žalobcovi 1/ o
vrátenie poskytnutého plnenia na základe zrušeného právoplatného rozhodnutia. Najvyšší súd SR
v rozhodnutiach sp. zn. 5M Cdo 17/2009, sp. zn. 9Cdo 85/2013, sp. zn. 8Cdo 30/2017 a Ústavný
súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 18/2016 sa zaoberali otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia v
prípade poskytnutia plnenia, na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré

bolo neskôr v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku zrušené. Súdna prax je jednotná v
tom, že zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy, nezakladá bez ďalšieho právo strany
v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, lebo rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na
reálne existujúcom hmotno-právnom základe. Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené,
by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia
reálne nespočíval v hmotnom práve. Vo všetkých prípadoch, keď bolo poskytnuté plnenie, na základe

právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr v rámci konania o mimoriadnom
opravnom prostriedku zrušené, môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia, ktoré
je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom pre plnenie a splnenie si
hmotno-právnej povinnosti. Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval,
takže v takomto prípade nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne

nevydá rozhodnutie o uplatnenom nároku. Preto je nárok žalovaného/intervenienta na vrátenie plnenia
(bezdôvodného obohatenia) podmienený meritórnym rozhodnutím v predmetnom konaní. Skutočnosti
uvádzané žalovaným a intervenientom spĺňali požiadavku príslušnej závažnosti, nakoľko majú vplyv na
ich hmotnoprávne postavenie. Žalovaný a intervenient plnili výlučne na základe povinnosti uloženej im
rozhodnutím súdu, ktorý bol následne zrušený, a preto s ohľadom na oprávnené záujmy účastníkov

konania, s poukazom na závery zrušujúceho rozhodnutia - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022 a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/93/2022 zo dňa 19. decembra 2022 - bolo v konaní ďalej potrebné zaoberať sa tou skutočnosťou,
či právny dôvod „sporného“ plnenia spočíva na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Z dôvodu
právnej istoty, vzhľadom na dĺžku trvania sporu, doterajší priebeh, záväzný právny názor vyslovený v

rozhodnutí dovolacieho a odvolacieho súdu a sporné hmotnoprávne otázky, bolo v záujme žalovaného
a intervenienta, aby bolo vo veci rozhodnuté meritórne. Zastavením konania pre späťvzatie žaloby súd
odňal možnosť žalovanému a intervenientovi konať pred súdom, čím zasiahol do ich základných práv
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

13. Ďalej videl intervenient zásadné pochybenie súdu prvej inštancie v tom, že priznal nemajetkovú
ujmu napriek tomu, že nárok na ňu nebol preukázaný a skutočnosť, že priznal nemajetkovú ujmu na
pokrytie dopadu do spoločenského a rodinného života žalobcu 1/, ktoré majú byť odškodnené cez iné
inštitúty právneho poriadku. Žalobcovi 1/ bola prvotne priznaná náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia v súlade s ust. zák. č. 437/2004 Z. z. Žalobca 1/ si uplatňoval aj náhradu nemajetkovej

ujmy, avšak na podporu svojich tvrdení žalobcovia uvádzali len skutočnosti jeho zdravotného stavu,
ktoré by mu mali byť odškodnené v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd sa nedostatočne
vyporiadal so skutočnosťou, že náhrada škody na zdraví a náhrada nemajetkovej ujmy sú dva
samostatné nároky, ktorých dôvod náhrady musí byť odlišný. Jednotlivé zložky práva, ktoré si žalobca
1/ uplatňoval v konaní titulom náhrady nemajetkovej ujmy, by mu mali byť odškodnené inštitútom

určeným na pokrytie týchto nárokov. Tým, že súd žalobcovi 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy
na základe totožných tvrdení s tými, ktoré sú rozhodujúce pre náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia, došlo k duplicitnej náhrade tých istých nárokov, a teda k porušeniu zásady „ne bis in idem“.
Sťaženie spoločenského uplatnenia je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na to, aby si
poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a

kompenzovanieživotnýchobmedzenívyvolanýchškodounazdraví.Ideonáhraduposkytovanúzatrvalé
následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa
v ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhrada za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom,
súkromnom ale napríklad aj športovom živote, teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v
rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok

poškodenia zdravia. V konaní preukázané skutočnosti je možné subsumovať pod náhradu škody na
zdraví, ktorá sa nahrádza prioritne inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia, upraveným v § 444
a nasl. OZ, ako aj v osobitnom zákone č. 437/2004 Z. z. Náhrada nemajetkovej ujmy je v týchto
prípadoch len výnimočnou alternatívou, kedy by v konkrétnom prípade došlo aj k iným zásahom dosféry poškodeného za aké nebol už odškodnený; tie musí preukázať a zdôvodniť. Došlo k nesprávnemu
posúdeniu veci súdom; nie je možné prijať záver, že ak sa náhrada ujmy uplatňuje z tých istých
dôvodov, tak ju postačuje znížiť, lebo ak sa náhrada nemajetkovej ujmy opiera o rovnaké dôvody/

dôsledky ako náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak treba náhradu nemajetkovej ujmy
nepriznať; resp. ak by boli v konaní osvedčené iné dôvody (od náhrady spoločenského uplatnenia),
potom rozhodovať o výške nemajetkovej ujmy, ale len na základe týchto dôvodov. Žalobcovia v
konaní nijako neodôvodnili nárok na priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ a snažili sa suplovať
inštitútom nemajetkovej ujmy sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobcovia počas celého konania

neuviedli žiadne nové skutočnosti, ale snažili sa len inak pomenovať to, čo už žalobcovi 1/ odškodnené
bolo. Súd náležite nezistil, či v rámci uplatnenia nároku nejde o kompenzáciu následkov zásahu do
totožných osobných, osobnostných, zdravotných, rodinných, sociálnych prípadne ďalších relevantných
prvkov (zložiek) ochrany práv žalobcu 1/, teda, či náhrada sa netýka totožných dôsledkov, ktoré
boli i predmetom kompenzácie v rámci náhrady škody na zdraví vo forme za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Súd dôsledne neodlíšil inštitúty náhrady škody na zdraví a nemajetkovej

ujmy a náležite nevyhodnotil aj existenciu osobitných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu 1/ - jediná zmienka v bode 82. odôvodnenia je
nedostatočná. Absentuje akékoľvek logické odôvodnenie, z ktorého by vyplývalo vysporiadanie sa s
argumentáciou žalovaného a intervenienta. Rozhodnutie súdu a jeho zdôvodnenie nekorešponduje
vykonanýmdôkazomazistenémuskutkovémustavu,jevysokoprekvapivéanedostatočnezdôvodnené.

Súd logicky a zrozumiteľne nevysvetlil, prečo bolo odôvodnené priznať žalobcom tak neprimerane
vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd nemôže namiesto žalobcov sám zostavovať
tvrdenia a sám konštatovať, aký dopad malo poškodenia zdravia žalobcu 1/ na žalobcov. Súd len
popísal skutkový stav, resp. následok u žalobcov podľa ich subjektívnych tvrdení bez toho, že by
bolo zrejmé, ako následne k predmetnej sume dospel, resp. ako túto ovplyvnili jednotlivé úvahy súdu

prvej inštancie. Súd sa neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality a nedostatočne zohľadnil
jednotlivé kritériá, ktoré sú rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Závery súdu sú s
poukazom na hodnotenie skutkového stavu, dôkazov a právne posúdenie veci vnútorne rozporné,
protirečivé a argumentačne neudržateľné. Je v rozpore so zákonom, judikatúrou a súdnou praxou,
aby súd subsumoval pod individuálne okolnosti prípadu, okolnosti ako dĺžka vedenia sporu (10 rokov),

obdobné pochybenia žalovaného, a v neposlednom rade súd nezohľadnil výšku nárokov priznávaných
v porovnateľných právnych veciach, nakoľko tú považoval s ohľadom na infláciu pre súčasnosť za
nedostatočnú. Výsledkom týchto postulátov je neprimerané zvýhodnenie žalobcov.

14. Intervenient namietal tiež to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a to odňatie možnosti konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie
rozhodnutia. Súd v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré
za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. Odôvodnenie je teda nepreskúmateľné. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení
rozsudku je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces.

Intervenient preto navrhoval, aby odvolací súd rozhodol tak, že späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy
vo výške 228.365 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sa nepripúšťa, žaloba sa v celom
rozsahu zamieta a žalovaný a intervenient majú voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie
tiež žalovaný, a to voči jeho výrokom I. až IV. a VI., rovnako z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
d), f) a h) CSP. V odvolaní zároveň uviedol, že v zmysle § 360 ods. 2 CSP udeľuje intervenientovi
na strane žalovaného súhlas s podaním odvolania voči rozsudku, s odvolaním intervenienta sa v
celom rozsahu stotožňuje a zotrváva na všetkých doterajších v spore prezentovaných prednesoch,

skutkových tvrdeniach a celkovej právnej argumentácii. Rozsudok ako celok vykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, absentujú jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkové otázky a
zároveň obsahuje viaceré procesno-právne vady, ktoré robia rozsudok nepreskúmateľným. Súd v celom
rozsahu odignoroval, že žalovaný uplatnený žalobný nárok žalobcu 1/ z titulu SSU nikdy neuznal a ani
dobrovoľne neplnil. Plnil výlučne pod hrozbou exekúcie a za účelom zastavenia exekučného konania s

aktívnym využitím mimoriadnych opravných prostriedkov. Podmieňovanie využitia práva žalovaného na
odklad vykonateľnosti v dovolacom konaní nemení nič na nedobrovoľnosti plnenia v exekučnom konaní,
pričom toto právo žalovaného v dovolacom konaní je nenárokovateľným. Ak žalovaný navrhol exekučné
konanie zastaviť z dôvodu úhrady nedobrovoľne uhradenej exekvovanej pohľadávky, tak to automatickyneznamená, že by sporný nárok žalobcu 1/ z titulu SSU takýmto nedobrovoľným plnením pod hrozbou
exekúcieautomatickyzanikol,alebobolbezzohľadneniaprávnychaskutkovýchokolnostívecíuhradený
ako premlčaný alebo plnený dobrovoľne. Súd účelovo povyberal skutkové okolnosti veci, ktoré boli

vhodné pre zastavenie konania podľa účelového návrhu žalobcu 1/, čo má výrazne negatívny dopad
na objektívnosť, spravodlivosť, správnosť a arbitrabilitu tohto rozhodnutia. Súd dospel k nesprávnym
zisteniam, že žalovaný mal plniť dobrovoľne a jeho nesúhlas so späťvzatím žaloby bol nesprávne právne
vyhodnotený ako účelový. Žalovaný naďalej tvrdí, že súd nesprávne skutkovo hodnotí nárok žalobcu 1/
uplatnený z titulu SSU, ktorý žalovanému nepriamo avšak nezákonným spôsobom zastavením konania

potvrdil, keď opomenul neustálenosť momentu vzniku nároku pre účely namietaného premlčania
žalovaným. V zmysle odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Ek/284/2020
zo dňa 14.08.2020, bolo cieľom návrhu žalovaného na zastavenie exekučného konania iniciovaného
žalobcami minimalizovať exekučné trovy, ktoré bez ohľadu na nezákonnosť rozhodnutia mohli vznikať a
aj žalovanému vznikli. Naopak konanie žalobcov bolo zjavne účelové, keď od momentu nedobrovoľného
plnenia napriek vydaniu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 232/2020 zo dňa 29.06.2022

pokračovali v protiprávnom konaní bez toho, aby vrátili nedobrovoľné plnenie intervenienta, a to napriek
výzve žalovaného zo dňa 14.10.2022. Žalobca 1/ napriek tejto výzve pokračoval v súdnom konaní
so žalovaným ohľadom nároku z titulu SSU, čo potvrdil účasťou na pojednávaní dňa 20.11.2023 a
rovnako požiadal o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody. Žalobca po viac ako 2
rokoch od nedobrovoľného plnenia, sa účelne rozhodol zmeniť svoj názor a vzal žalobu v predmetnej

časti žalobného nároku z titulu SSU späť. Súd bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia konštatuje,
že bolo dobrovoľne zaplatené žalovaným a účelovo namietané, čím výlučne potvrdzuje spornosť
svojich prijatých postupov a právnych záverov. Žalovaný namieta, že nárok na SSU neplnil v zmysle
odôvodnenia zastavenia konania dobrovoľne a ani nikdy nezmenil svoj právny názor na uplatnený
nárok, ktoré navodzuje účelovo žalobca 1/ pri späťvzatí. Súd naďalej nevyriešil skutkovo spornú otázku

ustálenia momentu vzniku nároku žalobcu 1/ z titulu SSU, ktorá bola predmetom ako dovolacieho, tak
aj odvolacieho konania, z ktorého konkrétneho dôvodu dovolací a odvolací súd vrátil konanie pred súd
prvej inštancie na ďalšie doplnenie dokazovania.

16. Žalovaný sa nestotožňuje s celým právnym posúdením veci súdom v rozsudku. Súd odignoroval

právnu argumentáciu žalovaného, nielen vo výklade uplatneného titulu SSU žalobcom, ale aj jeho
súvislosť a skutkové prekrytie s ďalším uplatneným nárokom žalobcov z titulu nemajetkovej ujmy.
Žalovaný sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu k odôvodeniu zastavenia konania v súlade s
navrhovaným spať vzatím v tejto časti žaloby žalobcom 1/. Žalobca 1/ napriek vykonanej exekúcii
aktívne pokračoval v tomto konaní, a to viac ako 2 roky, čo preukazuje nielen neskorú reakciu súdu

„ako by mal postupovať, keby boli naplnené procesné predpoklady pri zastavení konania“ ale aj zjavnú
účelovosť späťvzatia žalobcom 1/ v tejto časti žaloby. Súd prvej inštancie vydal exekučný právny titul
žalobcovi 1/ nezákonným spôsobom, na základe ktorého sa žalobca v exekučnom konaní domohol
neoprávnene prospechu. Súd sa zúžil výlučne k právne nesprávnemu konštatovaniu, že nárok žalobcu
1/nanáhraduSSUvovýške228.365eurexistoval,jehoprípadnémupriznaniu,vprípadeakbynedošlok

dobrovoľnému splneniu, by zo strany súdu bránil iba právny záver o jeho premlčaní, keďže v konaní bola
vznesená námietka premlčania, avšak ak je nárok premlčaný neznamená to, že neexistuje, len ho podľa
§100OZnemožnopriznať,pričomzastaveniukonanianebránianiskutkováaprávnaspätosťsobsahom
vykonaného dokazovania ku všetkým žalobným nárokom. Súd opomína, že nárok síce existoval, avšak
vyplýva výlučne z nezákonného exekučného titulu, ktorý bol v dovolacom konaní zrušený a vrátený späť

na ďalšie konanie. Odvolací súd potom vrátil vec až na súd prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej
inštancie za účelom doplnenia dokazovania vykonal ďalšie dôkazy, ale žiaden z vykonaných dôkazov
nepreukazuje skutkovú existenciu žalobného nároku z titulu SSU. Súd mal zistiť moment ustálenia
zdravotnéhostavužalobcu1/.Žalobca1/všakvdoplňujúcomdokazovanízatýmtoúčelomdôkazyvôbec
neprodukoval, čím odignoroval znášanie svojho dôkazného bremena o ustálení momentu zdravotného

stavu pre účely nároku z titulu SSU (ako pre účely správnosti určenia výšky koeficientu za príslušný rok,
tak aj vo vzťahu k posúdeniu premlčania). Súd neuvádza správne právne závery, že bol nárok žalobcu
z titulu SSU dôkazne ustálený, a to ani v hmotnoprávnej rovine, pretože jeho výška sa odvíjala práve
od momentu ustálenia jeho vzniku. Žalovaný resp. intervenient plnil nedobrovoľne, čo vylučuje aplikáciu
ustanovenia § 100 OZ. Súd rovnako odignoroval aktivitu ako žalobcu 1/ v predmetnom konaní vo vzťahu

k žalobnému nároku z titulu SSU, tak aj aktivitu žalovaného vo vzťahu k dosiahnutiu právneho súladu v
dovolacom konaní, v predmetnom konaní, ako aj v nadväzujúcom konaní iniciovanom intervenientom.
Žalobca svoje čiastočné späťvzatie žaloby založil na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.
Súd ich v celom rozsahu prevzal a v celom rozsahu im vyhovel, čím žalobcu 1/ procesne neproporčnezvýhodnil. Súd pritom ešte dňa 14.10.2024 vo veci samej pojednával a napriek skoršiemu späťvzatiu
poskytol aj žalobcom priestor vyjadriť sa k uplatnenému žalobnému nároku z titulu SSU. Účelovosť a
neodlučiteľnosť uplatnených nárokov z titulu SSU a nemajetkovej ujmy pritom vyplýva aj z doplneného

dokazovania priamo na pojednávaní dňa 14.10.2024, kedy žalobkyňa 2/ mala vypovedať k vzniknutej
nemajetkovej ujme z časového odstupu, pričom výpoveď až do usmernenia súdom smerovala výlučne
k nárokom z titulu SSU. Vo zvyšnej časti bola výpoveď žalobkyne 2/ smerovaná k nemajetkovej ujme
s poukazom na časové trvanie následku, k čomu sa žalovaný vyjadruje osobitne ako subjektívnemu
ukazovateľu pri hodnotenej nemajetkovej ujme z pohľadu časového odstupu. Mimosúdna dohoda dňa

23.09.2015 vo veci F. G., ako ďalší nový dôkaz predložený na pojednávaní dňa 14.10.2024, je rovnako
neaplikovateľná, pretože vo vzťahu k nároku z titulu SSU nepreukazuje moment ustálenia uplatneného
nároku žalobcu 1/ a vo vzťahu k nároku z titulu nemajetkovej ujmy objektívne neodzrkadľuje zákonom
požadované predpoklady u žalobcov, ktoré naďalej absentujú. Súd bez relevantného zhodnotenia
skutkového a právneho stavu nemôže prevziať bez náležitého odôvodnenia závery prijaté v mimosúdnej
dohode v skutkovo a právne odlišnej veci. SSU je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na to, aby

si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí
a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných škodou na zdraví. Ide o náhradu poskytovanú za
trvalé následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť
sa v ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhrada za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom,
súkromnom ale napríklad aj športovom živote, teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v

rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok
poškodenia zdravia. Súd konanie zastavil na základe neustáleného skutkového a právneho stavu, preto
žalovanémuniejezrejmékonštatovaniesúdu,že„vpredmetnomkonaníbolapreukázanázodpovednosť
žalovaného za spôsobenú škodu, škoda na zdraví žalobcu 1/ nebola sporná, bola tiež preukázaná
príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a poškodením zdravia žalobcu 1/. Priznaniu

nároku na náhradu SSU žalobcovi 1/ bránilo iba vysporiadanie sa s otázkou premlčania. Aj keby súd
dospel k záveru o premlčaní nároku na náhradu SSU, neznamenalo by to, že subjektívne právo žalobcu
1/zaniklo.Dlžníkmávždymožnosťajpouplynutípremlčacejdobydobrovoľnedlhsplniť,pretožeajvtedy
plní právne existujúci dlh, pričom v dôsledku takéhoto plnenia v súlade s § 455 ods. 1 OZ, nedochádza
na strane veriteľa k vzniku bezdôvodného obohatenia.“ Konštatovanie súdu, že v predmetnom konaní

mali byť preukázané výlučne niektoré obligatórne náležitosti žalobného nároku žalobcu 1/ k nároku z
titulu SSU, automaticky nezakladajú predpoklad pre konštatovaný záver v absolútnom preukázaní a
priznaní nároku z titulu SSU. Prijaté právne závery sú minimálne v rozpore so zásadou kontradiktórnosti
sporu, zásadou rovnosti a priečia sa právu na spravodlivý proces. Súd okrem samotného namietania
premlčania žalovaným nevie skutkovo a právne potvrdiť ani správnosť výšky nároku z titulu SSU.

Moment ustálenia vzniku nároku z titulu SSU je podmienkou pre správne určenie koeficientu, na základe
ktorého sa má samotný nárok priznať. Je otázka, ako vie súd porovnať čo i len skutkový stav veci bez
ustálenia nároku z titulu SSU s priznaným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy. Skutkovo neustálený
stav, ktorý bol medzi stranami sporný a ktorý zaťažoval žalobcu 1/, sa mal preto doplniť. Ak naopak svoj
žalobný nárok v časti SSU vzal žalobca späť, mal súd v tejto časti rozhodnúť v prospech žalovaného.

Žalovaný zároveň nevie preukázať premlčanie skutkovo neustáleného a právne nepreskúmateľného
žalobnéhonárokuztituluSSU,pretoprípadnáotázkapremlčaniabolaažsekundárnouprocesnoprávnou
skutočnosťou, ktorú mal súd v predmetnej veci riešiť. Žalovaný sa výslovne ohradzuje voči prijatým
právnym záverom súdu o dobrovoľnosti plnenia a o účelovosti tvrdení žalovaného a zotrváva na tvrdení,
že nárok žalobcu 1/ z titulu SSU je premlčaný. Súd tiež priznal spätosť ako skutkovú, tak aj právnu medzi

žalobnými nárokmi z titulu SSU žalobcom 1/ a nemajetkovej ujmy žalobcov. Súd sa mal buď zaoberať
skutkovým ustálením momentu vzniku nároku, na čo nadväzovalo objektívne ustálenie výšky tohto
nároku, ako aj posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným, kde žalovaný predpokladá právny
záver v zamietnutí žaloby ako premlčaného nároku. Alternatívne nemal do vykonania dokazovania
zasahovaťvôbecamalpostupovaťvýlučnevzmyslenavrhnutýchdôkazov.Vtakomprípadebyskutkový

stav týkajúci sa žalobného nároku z titulu SSU zostal skutkovo sporný a súdom prvej inštancie právne
nepreskúmateľný, čo by viedlo k zastaveniu súdneho konania v tejto časti, alebo zamietnutiu tejto časti
žaloby. Závery o existencii dlhu, záväzku a dobrovoľnosti plnenia na účely aplikácie ustanovenia § 455
ods. 1 OZ žalovaný v celom rozsahu odmieta, pretože nevyplývajú zo skutkového a právneho stavu veci.
Žalovaný neplnil dlh dobrovoľne, neuznal dlh čo do obsahu, neplnil záväzok, ktorý by bol v súlade zo

zákonom (exekučný právny titul bol zrušený ako nezákonný), tak aj aktívne vyvíjal procesnú obranu za
účelom dosiahnutia objektívneho a spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný rozporuje záver
súdu, že žalovaný a intervenient mali uspokojiť existujúci nárok žalobcu 1/, ktorý podľa § 559 ods. 1 OZ
mal zaniknúť splnením, prečo súd odmietol nesúhlas žalovaného so späťvzatím a nedôvodne zastavilkonanie a dôrazne odmieta, že by uspokojil nárok žalobcu 1/ z titulu SSU dobrovoľne a že by takýto
nárok ako svoj dlh uznal. Žalovaný bol nezákonným spôsobom nútený k úhrade neuznaného dlhu pod
hrozbou začatého exekučného konania.

17. Súd odignoroval komparáciu a prekrytie hodnotiacich kritérií skutkového a právneho charakteru
pre uplatnený žalobný nárok z titulu SSU žalobcom 1/, s paralelne uplatneným nárokom z titulu
nemajetkovej ujmy žalobcami. Podstatné bolo, či boli uplatnené na rovnakom skutkovom základe
(čo boli), a ako sa predmetné právne nároky svojím obsahom prekrývali, pričom, ak by aj nevznikol

vzhľadom na žalovaným namietané nedostatky nárok z titulu SSU, súd bol povinný odlíšiť, čo možno
subsumovať pod zákonné ustanovenia upravujúce titul SSU a čo pod zákonné ustanovenia upravujúce
nemajetkovú ujmu. Súd v bodoch 58. až 73. čiastočne opisuje hodnotiace kritériá, ktoré však aplikoval
ako na nárok z titulu SSU (viď bod. 56 rozsudku), tak aj na nárok z titulu nemajetkovej ujmy (viď
bod. 74 rozsudku). Odôvodnenie nároku z titulu nemajetkovej ujmy súdom je pomerne zmätočné.
Pokiaľ ide o stanovenú výšku nemajetkovej ujmy, nebol skutkový stav zistený dostatočne vzhľadom na

paralelne uplatnený nárok žalobcu 1/ z titulu SSU, ktorý nebol skutkovo a právne ustálený v otázke
momentu vzniku, od čoho sa odvíja výška tohto nároku z titulu SSU modifikujúca posúdenie nároku
z titulu nemajetkovej ujmy. Naviac samotné hodnotiace kritériá, ktoré si súd napr. pri posudzovaní
výšky nemajetkovej ujmy stanovil, sú zjavne právne nesprávne aplikované. Súd nesprávne zohľadňuje
skutočnosť o odsúdení A. D. E. ako zodpovednej zdravotníckej pracovníčky žalovaného, ktorá mala

byť odsúdená za spáchanie obdobného skutku z novembra až decembra 2009. Žalovanému nie je
zrejmé, ako trestnoprávna zodpovednosť 3. osoby v iných skutkových okolnostiach v inom časovom
období súvisí s posúdením objektívnosti určenia výšky náhrady z titulu nemajetkovej ujmy žalobcovi
1/. Súd neodôvodňuje, čo je myslené mimoriadne intenzívnou ujmou a aké kritériá sú objektívne
pre jej finančné zadosťučinenie. Súd uvádza, že zohľadnil pri stanovení výšky, trvanie samotného

súdneho konania, avšak žalovaný nie je zodpovedný za dĺžku trvania súdneho sporu a ani svojím
procesným konaním nezapríčinil prieťahy v tomto konaní. Túto skutočnosť súd prevzal z nesprávne
aplikovanéhorozhodnutiaESĽP,kdesúdnysporprebiehalmedzipoškodenýmaštátomzodpovedajúcim
za aplikovanú právnu úpravu. Súd zjavne nesprávne prevzal odporúčanie odvolacieho súdu z rozsudku
Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019, kde boli spomínané iné objektívne

kritériá, na ktorých sa mala výška nemajetkovej ujmy objektívne hodnotiť. Rovnako nie je objektívnym
hodnotiacim kritériom to, že sa životná úroveň od podania žaloby zvýšila, táto objektívna okolnosť, by
nemala byť posudzovaná na ťarchu žalovaného. Vo vzťahu ku konštatovaným skorším porušeniam
na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného nie je zrejmé, o aké konkrétne prípady a v akej
súvislosti so žalobným nárokom ako nárokom súkromného práva a nie verejného práva, má súd

objektívne spájať s posúdením výšky nemajetkovej ujmy. Ak je tým namietaná súvislosť s porušením
A. D. E., tak žalovaný odmieta akúkoľvek preukaznosť súvislosti, ktoré ani obsahovo nesúvisia s
predmetom tohto súdneho konania. Trestné konanie vedené voči A. D. E. bolo skončené uznaním A.
D. E. za vinnú, čo žalovaný nemá možnosť procesnoprávne rozporovať, avšak je z trestného konania
zrejmé,žežalobcovia(akopoškodení)savzdaliuplatnenianárokunanáhraduškodyvočiA.D.E.,keďže

im bolo zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia doktorkou adresované pred skončením
tohto trestného konania (viď rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn.: 9T/46/2017 zo dňa 17.01.2022).
Z tohto účelového rozhodnutia žalobcov je zrejmé, že res iudicata sa už rozhodlo v trestnom konaní o
nároku na náhradu škody spôsobenej trestným konaním A. D. E., kde ako zadosťučinenie žalobcovia
prijali náhradu škody v podobe písomného ospravedlnenia. Preto nie je v zmysle prekážky rozhodnutej

veci možné opätovne rozhodovať o nároku v civilnom konaní voči škodcovi, v danom rozsahu aj
nepriamo voči žalovanému v tomto konaní. Nárok na náhradu škody v trestnom konaní a nárok na
náhradu škody v predmetnom konaní sú skutkovo totožné, avšak napriek tomu, že voči zistenému
páchateľovi v trestnom konaní žalobcom postačuje z titulu náhrady škody písomné ospravedlnenie,
tak voči žalovanému ako zamestnávateľovi tohto zdravotníckeho pracovníka, žalobcovia požadujú

iný druh satisfakcie, a to finančné zadosťučinenie. Je zrejmé, že napriek prijatému zadosťučineniu
žalobcami od A. D. E. ako zodpovednému zdravotníckemu pracovníkovi žalovaného, je ich civilnoprávna
sporová aktivita zameraná voči žalovanému výlučne z dôvodu nadobudnutia finančného prospechu,
čo súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil. Táto okolnosť mala byť riešená ako predbežná otázka,
a to ako res iudicata, resp. mala byť objektívnym znižujúcim kritériom pri určovaní primeranosti výšky

náhradyškody,kdesižalobcoviavočitrestnoprávnezodpovednejfyzickejosobeuplatnilinárokvpodobe
písomného ospravedlnenia (s vlastným subjektívnym hodnotením ako dostatočným zadosťučinením)
a voči nepriamo zodpovednému zdravotníckemu zariadeniu – žalovanému ako zamestnávateľovi tejto
priamo zodpovednej fyzickej osoby požadujú neúmerne a neprimerane vysokú náhradu vyčíslenú vpeňažných prostriedkoch. Pokiaľ ide o výšku výpočtu nemajetkovej ujmy u žalobcov 2/ a 3/, tá je
dotknutá totožnými právnymi vadami spočívajúcimi v nesprávnom právnom posúdení objektívnych
okolností uplatnených nárokov, ako aj vo vzťahu k ich samotnej existencii, resp. proporcionalite, ak v

trestnom konaní boli nároky na náhradu škody uplatnené v odlišnom rozsahu. Žalovaného, rovnako
ako A. D. E. v trestnom konaní vzniknutá situácia úprimne mrzí, žalovaný vyjadruje úprimnú ľútosť
nad zistenými skutočnosťami v trestnom konaní voči A. D. E., za čo žalobcom opakovane vyjadruje
ospravedlnenie,avšaknemôžeprijaťzodpovednosťakozakaždúskutočnosť,takanizakaždúokolnosť,
ktorú si žalobcovia v predmetnom žalobnom nároku skutkovo vymedzili. Žalovaný v predmetnej veci

už skôr namietal odôvodnenosť, ako aj proporcionalitu a objektívnosť priznanej výšky nemajetkovej
ujmy vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/222/2014-480 zo dňa 09.10.2018. Súd
prvej inštancie priznal žalobcovi 2/ z titulu nemajetkovej ujmy 50.000 eur a žalobcovi 3/ 50.000
eur, preto sú závery v novom rozsudku prekvapivé. Napriek tomu, že odvolanie a spochybnenie
proporcionality, objektívnosti a odôvodnenosti výšky nemajetkovej ujmy bolo predmetom odvolacieho
prieskumu iniciovaného práve žalovaným, pričom tieto boli v odvolacom konaní (rozsudok Krajského

súdu v Trnave č.k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019) smerované k zníženiu priznania žalobného
nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, tak súd bez výraznejšieho dokazovania prekvapivo rozhodol
smerom k dvojnásobnému zvýšeniu skôr stanovenej sumy.

18. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie úspechu v spore a priznaniu trov konania vo

výroku VI. rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom
na čiastočné zastavenie konania, je povinný znášať trovy konania vo vzťahu k uplatnenému žalobnému
nároku z titulu SSU výlučne žalobca 1/. Vo vzťahu k uplatnenému nároku z titulu nemajetkovej ujmy,
sú rovnako vzhľadom na nesprávnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie povinní znášať trovy konania
žalobcovia, buď v celom rozsahu alebo minimálne v rozsahu, ktorý zodpovedá podielu neúspechu v

žalobnom nároku, pričom žalovaný predpokladá, že žalobný nárok z titulu nemajetkovej ujmy bude buď
zamietnutý v celom rozsahu, alebo bude pomerne, proporčne znížený tak, že bude z jeho výšky možné
vypočítať podiel úspechu/neúspechu žalobcov vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku. Sám súd
pritomkonštatuječiastočnýneúspechvzamietnutejčastižalobyžalobcov,pritompodieltohtoneúspechu
nebol pri percentuálnom výpočte úspechu v trovách konania zohľadnený.

19. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces žalovaný uvádzal, že súd svojím nesprávnym
procesným postupom prakticky znemožnil realizáciu procesných práv žalovaného, keď očividne
nesprávnymi, zmätočnými, vzájomne si protirečiacimi a logicky sa vylučujúcimi, skutkovými a právnymi
zisteniami vniesol do rozhodovacej činnosti ústavne neakceptovateľnú arbitrárnosť a svojvôľu;

nevysporiadal sa s relevantnou argumentáciou žalovaného (najmä s otázkou správnosti vyhodnotenia
zistených skutkových okolností, otázkou aplikácie verejnoprávnej a súkromnoprávnej ako aj
civilnoprávnej úpravy ex officio, otázkou posúdenia preukázanosti žalobných nárokov, posúdenia
nesporných tvrdení žalovaného ako aj posúdenia nesporných tvrdení žalobcu v prospech žalovaného -
nároky na náhradu škody dosiahnuté v paralelne vedenom trestnom konaní voči tretej osobe, otázkou

prenesenia dôkazného bremena na žalobcov, otázkou proporcionality, kontradiktórnosti a rovnosti strán
sporu a pod.), čím sa stal rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov; ďalej
nerešpektovaním celého obsahu zákonnej úpravy porušil ústavný princíp právnej istoty žalovaného.

20. K námietke iných vád konania žalovaný uviedol, že v prípade, ak odvolací súd bude mať za to, že

niektoré zo žalovaným uvedených dôvodov subsumovaných pod iné odvolacie dôvody (nevyporiadanie
sa s relevantnými tvrdeniami žalovaného, zmätočnosť a arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku, nesprávne
skutkové zistenia súdu, nesprávne právne posúdenie súdom, a pod...) možno považovať za tzv. inú vadu
konania, žalovaný žiada, aby boli takto posudzované. Ide pritom o také závažné vady konania, ktorých
bezprostredným a priamym následkom je nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
vo výroku I. späťvzatie žaloby v časti SSU nepripustí a žalobu v tejto časti zamietne, vo výrokoch II. až IV.
žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia voči jeho
výroku V. odvolanie tiež žalobcovia 1/ až 3/, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
t. j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodili, že pokiaľ ide
o posúdenie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, ako aj o posúdenie závažnostivzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, sú skutkové závery súdu správne, avšak takto
zistený skutkový stav odôvodňuje vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
vo vyššom rozsahu. Pokiaľ náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia by mala slúžiť na to, aby si

žalobca mohol obstarať náhradné požitky na vyrovnanie prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie
životných obmedzení, je tu daný celkom zrejmý rozdiel medzi trvalými následkami poškodenia zdravia
žalobcu 1/ a stratou akejkoľvek možnosti realizácie práva na ochranu osobnosti, realizácie akéhokoľvek
osobného, súkromného a rodinného života žalobcu 1/, ktorý vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ ide o stratu možnosti realizácie akýchkoľvek jeho osobnostných

práv. Žalobca 1/ nedokáže vôbec nijakým spôsobom realizovať osobnostné práva prislúchajúce každej
ľudskej bytosti, a to v celom rozsahu a od okamihu narodenia až do okamihu jeho smrti. Ak teda
má žalobca právo na ochranu osobnosti, právo na osobný, súkromný a rodinný život a ak je ľudskou
bytosťou, potom vzhľadom na zistený skutkový stav veci, kedy je v realizácii týchto osobnostných práv
pozbavený (neoprávneným zásahom, za ktorý zodpovedá žalovaný) v celom rozsahu a po celú dobu
svojho života, priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy, pokiaľ má byť primeraným zadosťučinením,

má predstavovať maximálnu možnú výšku náhrady, akú je možné za zohľadnenia kritérií stanovených
právnym poriadkom v čase rozhodovania súdu vôbec ľudskej bytosti priznať. Požiadavku na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu, ako v iných prejednávaných veciach, tak na jednej
stranevovzťahukzávažnostivzniknutejujmypredstavujenastranežalobcu1/(aleajnastranežalobcov
2/ a 3/) tá skutočnosť, že žalobca nemal a nemá možnosť v dôsledku neoprávneného zásahu za ktorý

zodpovedá žalovaný nikdy a v nijakom rozsahu, po celú dobu života realizovať svoje osobnostné práva,
za ktoré sa náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznáva. V tomto smere ide o maximum možných
následkov neoprávneného zásahu vo vzťahu k osobnostným právam živej ľudskej bytosti, a preto aj
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako primerané zadosťučinenie, by mala odrážať maximálnu
mieru pozbavenia osobnostných práv žalobcu 1/ a žalobcov 2/ a 3/.

23. Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu prišlo, sú tu dané (a aj súdom
prvej inštancie správne zistené) skutočnosti odôvodňujúce oproti iným obdobným veciam priznanie
vyššej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zo strany žalovaného totiž celkom jednoznačne a
preukázane neprišlo k jednorazovému vybočeniu z inak správnej činnosti poskytovania zdravotnej

spravodlivosti. Bolo preukázané, že sa nejedná len o výnimočne chybne vykonaný úkon ošetrujúceho
lekára s prijatím patričných následkov a opatrení žalovanou. Naopak, ide o až nepochopiteľné zlyhanie
všetkých riadiacich štruktúr žalovanej, a to tak predtým ako k neoprávnenému zásahu prišlo, počas
tohto obdobia, ako aj po ňom, dokonca aj po celú dobu trvania sporu vo veci. A. D. E., napriek
pochybeniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ešte predtým, ako prišlo k pôrodu žalobcu

1/ (spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví, usmrtenia) nebola zo strany žalovanej, ktorá o
týchto pochybeniach mala vedomosť žiadnym spôsobom postihnutá, v rámci pracovnoprávneho vzťahu
upozornená, neboli vyvodené žiadne závery ani vo vzťahu k jej činnosti, ani vo vzťahu k činnosti
žalovanej ako organizačného celku pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Žalovaný absolútne
nereflektovalnaužskoršiepochybeniaA.E.majúcetrestnoprávnenásledky,neprijalžiadneopatreniana

predchádzanie obdobným pochybeniam a navyše A. E. hodnotil z hľadiska výkonu jej činnosti výsostne
pozitívne. Táto absolútna neschopnosť žalovaného reagovať smerom dovnútra na vlastné pochybenia
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, vyústila aj do ďalších následných pochybení majúcich závažné
následky (viď. mal. F. G.). Žalovaný nepochopiteľne po celú dobu vedenia sporu odmieta akúkoľvek
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ a napriek opakovane

prejavenej vôli žalobcov riešiť spor zmierom a mimosúdnou dohodou, opakovane odďaľoval konanie za
účelom uzatvorenia mimosúdnej dohody, ku ktorej nikdy neprišlo, jeho konanie teda bolo iba formálne.
Žalovaný po celú dobu vedenia sporu z poškodenia zdravia žalobcovi 1/ nedokázal vyvodiť absolútne
žiadnu nápravu. Na strane žalovaného potom ide o celkom mimoriadne okolnosti, pretože tu ide o
opakované systémové zlyhanie, prejavujúce sa v úplnej neschopnosti riadiacich štruktúr žalovaného, a

to aj s odstupom rokov, akokoľvek a čo i len sčasti reagovať na pochybenia pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti a jeho neschopnosť a nedostatok akejkoľvek snahy takýmto pochybeniam predchádzať.
Okolnosti,zaktorýchkneoprávnenémuzásahudoosobnostnýchprávžalobcovprišlo,pretoodôvodňujú
mimoriadne navýšenie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože sa nejednalo o
mimoriadne vybočenie z inak správne vykonávanej činnosti, ktoré by bolo adekvátne vyhodnotené

s prijatím primeraných prostriedkov nápravy, ale naopak. Poškodenie zdravia žalobcu 1/ predstavuje
opakovaný a žiaľ aj očakávateľný následok neschopnosti a nedostatku vôle žalovaného akýmkoľvek
spôsobom reagovať na nesprávne postupy a pochybenia pri vlastnej činnosti. Žalobcovia 1/ až 3/navrhovali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. zmenil a rozhodol
v súlade s podanou žalobou.

24. K odvolaniu žalobcov a žalovaného podal písomné vyjadrenie intervenient, ktorý uviedol, že
sa stotožňuje s odvolaním žalovaného a jeho argumentáciou. Pre konanie bolo zásadné to, ako
preukážu a zdôvodnia uplatnenú výšku samotní žalobcovia, ktorí si uplatňovali individualizovaný nárok
za zásah do práva na ochranu osobnosti. Pre priznanie určitej výšky odškodnenia nepostačuje len
existencia zásahu ako takého, ale je potrebné preukazovať všetky skutočnosti vo vzťahu k uplatnenému

inštitútu. Nárok uplatnený žalobcami je v celom rozsahu nedôvodný a nepreukázaný. Súd akceptoval
vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcov bez toho, aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného a
intervenienta a zároveň nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Žalobcovia
vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne nové argumenty, ku ktorým by sa intervenient už nevyjadril.
Súd sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov dôsledne

neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nezohľadňuje osobitosti daného prípadu, čoho dôsledkom je vybočenie z rámca priznaných náhrad v
porovnateľných prípadoch. Zásah do osobnostných práv ako nehmotný prvok sa preukazuje obťažnejšie
ako iné občianskoprávne vzťahy, avšak táto skutočnosť nemá mať za následok absolútnu rezignáciu na
elementárne požiadavky preukaznosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcami

produkované tvrdenia všeobecnej povahy nie sú spôsobilé založiť podmienku priznania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy.

25. K odvolaniu žalobcov podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý uviedol, že mu nie je zrejmé,
aké konkrétne nesprávne skutkové zistenia žalobcovia v odvolacom konaní so zreteľom na napadnutý

výrok V. rozsudku napádajú. Sám však mal za to, že závery prijaté v rozsudku súdu sú predčasné,
najmä s poukazom na nerozlišovanie medzi viacerými žalobnými nárokmi žalobcov v merite veci, ktoré
sú striktne odlíšiteľné, avšak skutkovo nerozlučne založené na rovnakom základe. Žalovaný odmieta
všetky tvrdenia žalobcov v ich odvolaní a zotrváva na svojich tvrdeniach o spornosti a nepodloženosti
uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcom

1/, pričom vykonanie skutkovo nedostatočného dokazovania zaťažuje dôkazne práve žalobcov a nie
žalovaného. Z trestného konania zrejmé, že žalobcovia sa ako poškodení vzdali nároku na náhradu
škody voči A. D. E., keďže im bolo zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia doktorkou
žalovaného adresované pred skončením tohto trestného konania. Z tohto účelového rozhodnutia
žalobcov zrejmé, že o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným konaním A. D. E. sa ako res

iudicata rozhodlo už v trestnom konaní, kde ako zadosťučinenie žalobcovia prijali náhradu škody v
podobe písomného ospravedlnenia, preto nie je možné opätovne rozhodovať o tomto nároku v civilnom
konaní voči žalovanému v tomto konaní. Žalovaný rovnako odmieta ničím nepodložené a nesúvisiace
tendenčné tvrdenia týkajúce sa interných pracovnoprávnych záležitostí medzi žalovaným a A. D. E..
Rovnako tak žalovaný odmieta akúkoľvek súvislosť čiastkových tvrdení z trestných konaní. Žalovaný

sa stotožňuje zo záväznými časťami uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 232/2020 zo dňa
29.06.2022 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/93/2022 – 676 zo dňa 19.12.2022 pre toto
súdne konanie. Preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. potvrdil
a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

26. K odvolaniu žalovaného podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie, v ktorom poukázali na spôsob
vedenia sporu žalovaným a intervenientom, ako aj na životnú situáciu žalobcu 1/ od podania žaloby
XX.XX.XXXX, so zvýraznením okamihu právoplatného odsudzujúceho rozsudku A. E. v trestnom konaní
zaublíženienazdravížalobcovi1/,ktorýmbolosúdomprávoplatnerozhodnuté,žeA.E.spáchalatrestný
čin, ktorým žalobcovi spôsobila poškodenie jeho zdravia. Žalobca 1/ celý svoj život prežíva v utrpení,

jeho zdravotný stav je nepriaznivý a veľmi komplikovaný. Od pôrodu uplynulo už viac ako 13 rokov.
Zdravotný stav žalobcu, ako aj jeho prognóza sú nepriaznivé, pričom v prvom rade vďaka obetavosti a
starostlivosti jeho rodičov, žalobcov 2/ a 3/, je žalobca 1/ stále na žive, avšak vôbec nie je samozrejmé,
že sa dožije ukončenia súdneho sporu a riadneho uspokojenia všetkých jeho nárokov, ktoré sú osobnej
povahy. Poskytnuté plnenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcovi 1/ pomáha zlepšiť kvalitu

života. Žalovaný by mal mať maximálny záujem na zlepšení kvality tej časti života, ktorý ešte žalobcovi
1/ zostáva a sám iniciatívne vyvinúť maximálnu snahu, aby náhrada škody pomohla žalobcovi 1/ vtedy,
keď to potrebuje, aby bol žalobcovi 1/ zlepšený čas, ktorý na svete má a ktorý mu ostáva. Naopak,
predstavou žalovaného je, že žalobca 1/ by mal poskytnuté plnenie vrátiť (hoc právo je dané a súdnerozhodnutie je deklaratórne) a niekoľko ďalších rokov, či desaťročí ďalej, bez akejkoľvek kompenzácie
a pomoci trpieť, čakať, že raz túto cez exekučné konanie vymôže. Nie je možné žalovanému uprieť
využitie všetkých dostupných prostriedkov obrany proti žalobou uplatnenému nároku, avšak je nielen

slobodnou voľbou, ale aj zodpovednosťou žalovaného, či sa k utrpeniu žalobcu 1/, ktoré trestným činom
spôsobila jeho zamestnankyňa postaví tak, že sa mu pokúsi pomôcť a v čo najväčšej miere zmierniť
následky činu za ktorý zodpovedá, alebo či sa rozhodne využitím všetkých dostupných prostriedkov
zabrániť tomu, aby takúto pomoc bol povinný poskytnúť pod hrozbou štátneho donútenia. Z povahy
zdravotného stavu žalobcu 1/ a jeho prognóz je daná dôvodná obava, že prevažnú časť svojho života

prežije vedúc súdny spor o odškodnenie s tým, že je otázne, či sa takéhoto odškodnenia vôbec dožije.
Vo vyspelej spoločnosti by prioritným cieľom žalovaného bola snaha o zlepšenie kvality zostávajúceho
života žalobcu 1/ a nie snaha o maximálne možné oddialenie, či zmarenie uspokojenia jeho nárokov
a takéto krajne nehumánne konanie, by pre žalovaného predstavovalo reputačné riziko. Žalovaný je
naopaknázoru,žežalobca1/konáprotiprávne,keďsiplnenienáhradyškodytitulomSSUponechal.Dňa
17.12.2015 prebehlo medzi stranami osobné rokovanie, ktorého sa zúčastnili právny zástupca žalobcov,

právny zástupca žalovaného, žalovaný v zast. riaditeľom a námestníkom riaditeľa. Zo strany žalovaného
prišlo k priznaniu zodpovednosti a prejaveniu ľútosti za poškodenie zdravia žalobcu 1/ a k ponuke na
uzatvorenie mimosúdnej dohody s poskytnutím plnenia žalobcom 1/ až 3/ vo výške 480.000 eur s tým,
že vec bola predrokovaná s poisťovateľom žalovanej. Žalobcovia tento návrh žalovaného akceptovali
e-mailom zo dňa 05.01.2016. E-mailom z 27.01.2016 zaslal žalovaný žalobcom na pripomienkovanie

návrh mimosúdnej dohody v predrokovanom znení, ktoré znenie bolo obratom potvrdené. E-mailom
dňa 15.02.2016 právny zástupca žalobcov na ich výslovnú žiadosť zaslal žalovanému ako aj jeho
právnemu zástupcovi list, v ktorom ho požiadal o urýchlenie konania vo veci mimosúdnej dohody s
ohľadom na vopred prezentované stanoviská. E-mailom zo dňa 10.03.2016 bolo žalobcom oznámené,
že poisťovateľ žalovaného nepristupuje k uzatvoreniu mimosúdnej dohody a túto nie je možné uzatvoriť.

Na pojednávaní dňa 20.11.2023 žalobcovia znova uverili v prezentovanú fiktívnu snahu žalovaného
riešiť vec zmierom, avšak žiadneho zmieru, či dohody o urovnaní sa nedočkali. Celkovo tak mimosúdne
rokovania trvali 14 mesiacov, počas ktorých žalobcovia jedenkrát akceptovali návrh žalovaného, ktorý
ho však sám následne odmietol podpísať a jedenkrát žalovaný napriek prezentovanému záujmu riešiť
spor zmierom ani len nenavrhol pre neho prijateľný spôsob usporiadania sporu.

27. K odvolaniu žalovaného žalobcovia uviedli, že ním požadované rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je prípustné a predstavovalo by postup, ktorým by bolo žalobcovi 1/ odňaté právo konať pred súdom,
bola by porušená dvojinštančnosť konania a bolo by v rozpore so zákonom, pretože ak by zo strany
odvolaciehosúduprišlokzmenerozhodnutiasúduprvejinštancietak,žebyspäťvzatiežalobynepripustil

a zároveň by vo veci rozhodol tak, že žalobu zamieta, neexistovalo by meritórne rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktoré by mohlo byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu v odvolacom konaní.
Pokiaľ žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, tak žalobcovia poukázali
na to, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil

objektívne uspokojivým spôsobom. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd v celom rozsahu odignoroval tvrdenie žalovaného,
že uplatnený nárok žalobcu 1/ z titulu SSU nikdy neuznal a ani dobrovoľne nikdy neplnil, tak súd
jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, ako aj skutkový stav veci, ako bol ním v
konaní ustálený a dôkazy o ňom. Žalovaný uvádza, že plnil výlučne pod hrozbou exekúcie a za účelom
zastavenia exekučného konania s aktívnym využitím mimoriadnych opravných prostriedkov, avšak v

čase keď mu to procesne vyhovovalo o totožnom plnení tvrdil, že plnil dobrovoľne. Žalovaný pritom
plnil v časti 500 eur dňa 12.02.2020 a v časti 170.898,75 eura dňa 17.02.2020, pričom poverenie na
vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi vydané až dňa 24.02.2020, podľa upovedomenia o
vykonaní exekúcie predmetom exekúcie bola len pohľadávka v časti 56.966,25 eura a pred vydaním
upovedomenia o začatí exekúcie 28.02.2020 žalovaný plnil dňa 25.02.2020 v zostávajúcej časti

56.966,25 eura. Žalovaný v návrhu na zastavenie exekúcie z 10.03.2020 uvádzal, že upovedomenie o
začatí exekúcie (už len na neplnenú časť 56.966,25 eura) mu bolo doručené dňa 02.03.2020, a že pred
začatím exekúcie 20.02.2020 dobrovoľne uhradil na účet oprávneného sumu 56.966,25 eura. Nielenže
žalovaný v podanom odvolaní, ako aj vo vyjadrení k čiastočnému späťvzatiu uvádza tvrdenia, ktoré súv priamom rozpore s jeho skoršími tvrdeniami v návrhu na zastavenie exekúcie z 10.03.2020 o tom,
že plnil dobrovoľne, ale tieto jeho nové tvrdenia o nedobrovoľnosti plnenia sú aj fakticky nemožné.
Žalovaný nemohol plniť pod hrozbou vedenej exekúcie, nakoľko v časti plnil ešte v čase, keď exekúcia

neprebiehala. Neplnil ani za účelom zastavenia exekučného konania, nakoľko o tom, že je voči nemu
vedené, sa dozvedel až po tom, ako plnil. Že plnil dobrovoľne, tvrdí sám žalovaný v návrhu na zastavenie
exekúcie z 10.03.2020, kde tiež uvádza, že dlžnú sumu uhradil pred začatím exekúcie. V podanom
odvolaní tvrdí, že plnil pod hrozbou vedenej exekúcie a za účelom jej zastavenia, teda žalovaný uvádza
rôzne skutkové tvrdenia podľa toho, ako mu to procesne práve vyhovuje. Tvrdenia, že plnil pod hrozbou

vedenej exekúcie a za účelom jej zastavenia sú v rozpore s dátumami jednotlivých plnení a úkonov
v exekučnom konaní a dôvodom, pre ktoré žalovaný navrhoval zastavenie exekúcie, bola dobrovoľná
úhrada pred začatím exekúcie. Samotná otázka, či žalovaný plnil alebo neplnil dobrovoľne pritom
nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia vo výroku I., ktorým súd konanie zastavil.
Rovnako je v tomto smere irelevantné, či sa žalobca zúčastnil pojednávania 20.11.2023, na ktorom
súhlasil s návrhom žalovaného na odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody. Navyše

hoci žalovaný v podanom odvolaní namieta zastavenie konania pre späťvzatie žaloby v časti nároku
na SSU, sám nenavrhoval pokračovať v konaní prerušenom súdom uznesením č.k. 8C/222/2014-747 z
30.04.2024, hoci následkom by bolo zastavenie konania. V zmysle § 146 ods. 1 CSP nie je podstatná
skutočnosť, či žalovaný plnil dobrovoľne, ale či žalovaný preukázal existenciu vážnych dôvodov, pre
ktoré so späťvzatím žaloby nesúhlasí. Vážne dôvody sa strane žalovaného, či intervenienta nie sú

dané. Totiž aj v prípade záveru súdu o dôvodnosti nároku žalobcu, by musela byť žaloba zamietnutá,
nakoľko takéto rozhodnutie súdu by predstavovalo neprípustný exekučný titul na plnenie, ktoré už
bolo plnené. Pri predchádzajúcom zrušenom právoplatnom rozhodnutí súdu o nároku žalobcu 1/ na
náhradu SSU, nešlo o konštitutívne rozhodnutie, zrušením ktorého by odpadol právny dôvod tohto
plnenia a vzniklo by bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu 1/. Právo na náhradu škody na zdraví

nevzniká až rozhodnutím súdu. Preto, pokiaľ si žalobca predmetné plnenie ponechal, neznamená to,
že sa bezdôvodne obohatil, a že koná protiprávne. V súlade so zásadou procesnej ekonómie by tieto
skutočnosti ani neboli predmetom skúmania a rozhodnutia súdu ak by k zastaveniu konania v tejto
časti nedošlo, nakoľko súdu by pre rozhodnutie o zamietnutí žaloby stačilo len nesporné skutkové
tvrdenie strán spolu, že plnenie náhrady SSU už bolo žalobcovi 1/ poskytnuté. Pokiaľ sa žalovaná, či

intervenient domnievajú, že žalobca sa na ich úkor bezdôvodne obohatil, je na nich, aby sa domáhali
vydania bezdôvodného obohatenia (čo napokon intervenient učinil žalobou, o ktorej konanie prebieha
pred Okresným súdom Trnava pod sp.zn. 107C/134/2024.) Aj v prípade meritórneho rozhodnutia súdu,
ktorým by súd žalobu žalobcu 1/ o plnenie SSU zamietol, by žalovaný či intervenient museli následne
žalobcu 1/ žalovať o vydanie bezdôvodného obohatenia. Prípadné prejednanie veci a zamietnutie žaloby

z dôvodu zániku žalovaného práva plnením, by neznamenalo ani záver o tom, že toto právo nebolo dané
a neexistovalo, ani by nezakladalo exekučný titul, ktorý by ukladal žalobcovi 1/ povinnosť poskytnuté
plnenie vrátiť. Žalovaný pritom nevyužil možnosť podať vzájomnú žalobu v predmetnom konaní, hoc
nesporne na to mal dlhý časový priestor, čo by zakladalo povinnosť súdu o takejto žalobe konať. Právne
posúdenie nároku na náhradu SSU nemá vplyv na vecnú správnosť výroku I. napadnutého rozsudku.

Súd vychádzal zo skutočnosti, že žalované právo žalobcu 1/ zaniklo v celom rozsahu splnením.
Žalovaný nevyužil možnosť podať vzájomnú žalobu na plnenie voči žalobcovi 1/, kedy by súd musel vec
prejednať a rozhodnúť o nej, ani nepodal voči žalobcovi 1/ samostatnú žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia.Súdprvejinštancienemalpredvydanímrozhodnutiaozastaveníkonaniapovinnosťzisťovať
okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu a na vecnú správnosť rozsudku vo výroku I. o zastavení

konania nemá vplyv ani právne posúdenie okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu, premlčania
a výšky nároku žalobcu na SSU, ale zistenie, že žalované právo zaniklo splnením. Bolo povinnosťou
žalovaného uviesť rozhodujúce skutočnosti o ním tvrdenom premlčaní práva žalobcu na náhradu SSU
a tieto skutočnosti aj preukázať, pričom preukázaním uvedenej skutočnosti mylne zaťažuje žalobcu.
Pritom podľa znaleckého posudku znaleckej organizácie forencic.sk, Inštitút forenzných medicínskych

expertíz, s.r.o. dňa 07.10.2014 ešte hodnotenie SSU žalobcu 1/ nebolo aktuálne a uplatniteľné. Žalovaný
preto neuniesol dôkazné bremeno o ním vznesenej hmotnoprávnej námietke premlčania nároku žalobcu
1/ na náhradu SSU a preukázanie tejto skutočnosti nemá vzťah k vecnej správnosti ktoréhokoľvek z
odvolaním napadnutých výrokov rozhodnutia. Žalobca 1/ nekonal protiprávne a poskytnuté plnenie bolo
riadnym plnením dlhu žalovanej 1/ titulom náhrady škody na zdraví, ktorý bol daný aj bez deklaratórneho

rozhodnutia súdu.

28. Žalobcovia ďalej uviedli, že SSU nebolo predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie, keď SSU
žalobcu 1/ posudzoval súd do tej miery, že žalované právo zaniklo splnením. Sťaženie spoločenskéhouplatnenia žalobcu v rozsahu 12.500 bodov spočíva v nasledovných položkách poškodenia zdravia -
Hlboká duševná zaostalosť a poúrazová epilepsia - Strata reči centrálneho pôvodu - Píšťala pažeráka
- Strata pohyblivosti všetkých končatín - Strata sexuálnych funkcií. Z rozsudku vyplýva, že súd prvej

inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu 1/ na náhradu SSU mal za preukázané, že žalobca 1/ je absolútne
a trvalo ochudobnený o sféru rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho krás, o
vnímanie každodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí. Nikdy nezažije rozvíjanie sociálnych
interakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti, byť začlenený do bežného života.
Pravdepodobne nikdy nezažije citové puto s iným človekom a nespozná lásku svojich rodičov. Nie je

schopný vyjadriť svoje pocity či bolesť, ktorá je jeho okoliu skrytá. V danom prípade je teda celkom
zrejmý rozdiel medzi skutkovým vyjadrením nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu
a skutkovým vymedzením jednotlivých položiek trvalého poškodenia jeho zdravia. Pokiaľ prišlo pri
výkone činnosti A. E. ako zamestnanca žalovaného k spáchaniu viacerých trestných činov usmrtenia
a ublíženia na zdraví a žalovanému nie je zrejmé ako trestnoprávna zodpovednosť voči tretej osobe
súvisí s posúdením objektívnosti určenia výšky náhrady z titulu nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/, tak

súd prvej inštancie dostatočným a akceptovateľným spôsobom odôvodnil aplikáciu § 13 ods. 3 OZ
na zistený skutkový stav veci, a to tak vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti za
ktorých k porušeniu práva prišlo. Z podaného odvolania nevyplýva, že žalovaný namieta aj nesprávne
skutkové zistenia súdu prvej inštancie v tejto časti. Samotná dĺžka konania z procesného hľadiska nie je
sankcionovaná, avšak správanie zodpovedného subjektu, ktorý uzná svoju zodpovednosť za vznik ujmy

a v rámci svojich možností vykoná všetko preto, aby nahradil škody a kompenzoval negatívne dosahy
svojho neoprávneného zásahu, predstavuje rozdiel od správania žalovaného, ktorý svoju zodpovednosť
popiera a poškodených svojím postupom sekundárne viktimizuje a zvyšuje tak závažnosť a nepriaznivé
dôsledky ujmy spôsobenej poškodeným. Pokiaľ ide o zohľadnenie životnej úrovne voči životnej úrovni,
za ktorej boli prijaté skoršie obdobné rozhodnutia o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy,

tento postup je plne v súlade s princípom primeranosti náhrady priznávanej nemajetkovej ujmy, keď
primeranosť sa určuje v súlade so zásadou spravodlivosti v danom čase a mieste. Je samozrejmé, že
s meniacou sa životnou úrovňou sa mení aj všeobecné vnímanie toho, čo je v danom čase primerané a
spravodlivé. Žalobcovia sa voči A. E. nevzdali žiadneho práva na náhradu škody, takéto právo im nikdy
s ohľadom na § 420 ods. 2 OZ nevzniklo. Nejedná sa ani o účelové konanie žalobcov ani o res iudicata

a o žiadnom nároku na náhradu škody voči A. E. sa v trestnom konaní nerozhodlo a konštrukcia, že
tak nie je možné rozhodovať o nároku voči škodcovi v civilnom procese, a teda ani voči žalovanému
v tomto konaní, je vrcholom právnej argumentácie v podanom odvolaní. Rozsudok Okresného súdu
Trnava č.k. 8C/222/2014-486 z 9.10.2018 bol vo výrokoch III., IV. a V., týkajúcich sa nárokov náhrady
nemajetkovej ujmy 1/, 2/ a 3/ zrušený odvolacím súdom. Odvolací súd zamietajúci výrok vo vzťahu

k žalobcovi 1/ zrušil z dôvodu, že na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že nie je vylúčený
súbeh nároku na náhradu škody na zdraví a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vo vzťahu k žalobcom 2./ 3./ boli uvedené výroky zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu teda nebolo smerované k zníženiu priznania
žalobného nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k.

8C/222/2014-486 z 9.10.2018 zrušil aj v jeho zamietajúcej časti vo výroku V., ktorým bola žaloba vo
zvyšku zamietnutá. Žalobcovia teda žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a IV.
potvrdil, vo výrokoch II., III., IV. a V. zmenil v súlade s podaným odvolaním a priznal žalobcom náhradu
trov odvolacieho konania.

29. Žalobcovia 1/ až 3/ podali tiež písomné vyjadrenie k odvolaniu intervenienta, v ktorom uviedli, že
intervenientom navrhovaný výrok rozhodnutia odvolacieho súdu je v zmysle CSP nemožný, nakoľko
ak by aj odvolací súd teoreticky späťvzatie žaloby nepripustil, nie je možné, aby rozhodol meritórne
ako odvolací súd, lebo by bola porušená dvojinštančnosť konania, nakoľko by neexistovalo meritórne
rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcu 1/ na zaplatenie sumy 228.365 eur, ktoré by

bolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu. K námietkam intervenienta o arbitrárnosti napadnutého
rozsudku žalobcovia uviedli, že za vadu konania nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany. Intervenient ani žalovaný pritom nepreukázali existenciu
vážnych dôvodov, pre ktoré by súd nemal pripustiť späťvzatie žaloby. Žalovaný ani intervenient boli s
prípadným zastavením konania uzrozumení, lebo nepodali návrh na pokračovanie v konaní po jeho

prerušení súdom prvej inštancie, čo by malo zo zákona ten následok, že konanie by bolo zastavené
§163 ods. 2 CSP. Zastavením konania neprišlo k popretiu zmyslu dovolania. K plneniu nároku žalobcu
1/ titulom SSU prišlo pred rozhodnutím dovolacieho súdu. Po zrušení dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, mal žalovaný možnosť podať vzájomnú žalobu, ktorou by sa domáhal od žalobcu 1/zaplatenia už poskytnutého plnenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Rovnako tak žalovaný
či intervenient môžu voči žalobcovi 1/ podať žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom
intervenient takúto žalobu už aj podal (sp.zn. 107C/134/2024). Súd by v každom prípade musel

žalobu zamietnuť, nemohol by jej vyhovieť, lebo by tým neprípustne založil nový exekučný titul na už
splnený záväzok. Nárok žalovaného/intervenienta na vrátenie plnenia (bezdôvodného obohatenia) nie
je podmienený meritórnym rozhodnutím v predmetnom konaní, nakoľko v prípade zastavenia konania
nie je daný meritórny výrok predstavujúci prekážku už rozhodnutej veci. Súd konajúci o žalobe o
vydanie bezdôvodného obohatenia si môže otázku, či prišlo k plneniu existujúceho záväzku, alebo či sa

žalobca 1/ bezdôvodne obohatil, vyriešiť napriek rozhodnutiu o zastavení konania v prejednávanej veci
ako predbežnú, kde v súlade so zásadou procesnej ekonómie môže vyhodnocovať aj ďalšie stranami
uplatnené prostriedky procesného útoku a obrany. Naopak, ani prípadné rozhodnutie súdu o tom, že
jeho žalobu na náhradu SSU zamieta, nebude zakladať povinnosť žalobcu 1/ bezdôvodné obohatenie
vydať. Tak, či onak budú musieť žalobca, či intervenient, pokiaľ by boli názoru, že žalobca 1/ sa na
ich úkor bezdôvodne obohatil, podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a rovnako tak sa

bude musieť súd v konaní o tejto žalobe vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu 1/ v procesnom
postavení žalovaného o tom, že sa bezdôvodne neobohatil, nakoľko bol plnený existujúci záväzok na
náhradu škody. Zastavením konania pre späťvzatie žaloby preto konajúci súd nemohol odňať možnosť
žalovanej a intervenientovi konať pred súdom a zasiahnuť tak do ich základných práv na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivý proces. V súlade so zásadou procesnej ekonómie niet dôvodu nepripustiť

späťvzatie žaloby žalobcu 1/ o náhradu SSU a naopak, nie sú dané vážne dôvody na nepripustenie
späťvzatia, keď ani prípadné meritórne rozhodnutie nebude žalobcovi 1/ ukladať povinnosť vydať
bezdôvodnéobohatenieanepredídesatakďalšiemuprípadnémusúdnemukonaniu.Súdprvejinštancie
celkom jasne vyjadril, čo bolo podkladom pre jeho rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
za porušenie osobnostných práv žalobcu 1/ a uvedené skutkovo, ako aj právne odlíšil od jednotlivých

položiek trvalého poškodenia zdravia majúcich svoj výraz v bodovom hodnotení SSU vykonanom podľa
prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. Náhrada škody za sťaženie spoločenského uplatnenia je
priznávaná za jednotlivé a konkrétne položky poškodenia zdravia, ktorá existencia trvalého následku
poškodenia zdravia nemusí nevyhnutne znamenať rovnaký zásah do osobnostných práv poškodeného,
ako ich zistil súd u žalobcu 1/. Táto poskytnutá náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia (napr.

náhrada za položku strata reči centrálneho pôvodu) nie je zároveň aj primeraným zadosťučinením za
zásah do osobnostných práv poškodeného, ktorých rozsah a intenzita sa môžu prípad od prípadu
líšiť. Hoci žalobca 1/ má rovnaký nárok na odškodnenie za trvalý následok – stratu reči, ako iná takto
poškodená osoba (v rozsahu ustanoveného bodového ohodnotenia), neznamená to, že u oboch príde
aj k rovnakému zásahu do ich osobnostných práv, najmä práva na osobný súkromný a rodinný život,

a že poskytnutým plnením za odškodnenie tohto konkrétneho trvalého následku je už preventívne
poskytnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv
ktoréhokoľvek poškodeného, bez ohľadu na to, či k nemu naozaj prišlo, ako aj bez ohľadu na rozdielnu
závažnosť celkovej vzniknutej ujmy ako aj okolnosti, za ktorých k nej prišlo. K námietke neprimerane
vysokej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovia uviedli, že súd jej výšku odôvodnil tak

vo vzťahu k závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj vo vzťahu k okolnostiam za ktorých k nej prišlo,
poukázal aj na relevantnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Nemožno prehliadnuť ani to,
čo v inej obdobnej veci žalovaný považoval za primerané, ako ani to, čo sám v rámci mimosúdnych
rokovaní žalobcom navrhoval, hoc k podpísaniu mimosúdnej dohody neprišlo. Otázku primeranosti
a spravodlivosti je treba, najmä pokiaľ ide o jej finančné vyjadrenie, posudzovať vždy k okamihu

vyhlásenia rozhodnutia, nakoľko to, čo sa javilo ako primerané a spravodlivé v minulosti, už nemusí
v čase vyhlásenia rozhodnutia, za zmenených spoločenských podmienok, predstavovať primeranú a
spravodlivú nápravu a naopak. V tomto smere žalobcovia poukazujú na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 z 27.08.2019, podľa ktorého pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy každej
fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych,

resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a
pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa
pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“. Nestačí ani schématicky
priemerovať výšku priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy z iných konaní, bez zohľadnenia osobitostí
prejednávanej veci, či zmeny spoločensko-ekonomických pomerov.

30. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaného podal žalovaný písomné vyjadrenie (dupliku)
v ktorom uviedol, že odmieta subjektívne tvrdenia žalobcov smerované voči jeho osobe, žalovaný a
ani intervenient nikdy nevyvíjali žiadnu aktivitu smerujúcu k účelnému predlžovaniu súdneho konania,pričom majú rovnako záujem na tom, aby sa predmetná vec vyriešila čo najskôr. Je však v záujme
žalovaného (ako subjektu financovaného z verejných zdrojov) splniť si povinnosť každý svoj výdavok
riadne zdôvodniť a podložiť relevantnou dokumentáciou. Konanie žalovaného je založené výlučne na

racionálnych podkladoch bez subjektívneho postoja voči ktorémukoľvek zo žalobcov a má záujem
výlučne na objektívnom posúdení veci nezávislým a nestranným súdom (tu poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Nc 30/2012 zo dňa 23.05.2012). Pánom sporu (dominus litis)
sú žalobcovia, ktorí výlučne znášajú zodpovednosť za procesné úkony a ich následky v podobe
predlžovania súdneho konania, pričom už pri podaní žaloby museli počítať s tým, že súdne konanie

vzhľadom na uplatnené nároky a ich rozsah bude určitý čas trvať. K tvrdeniu o „nezákonnosti“
navrhovaného postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu žalovaný uviedol, že odvolací súd už v
súdnom konaní rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal a vrátil na ďalšie konanie, pričom v
odvolacom konaní sa uplatní civilnoprávna zásada „jeden krát a dosť“ v zmysle § 390 CSP. Žalovaný
striktne odmieta tvrdenia žalobcov, že by dobrovoľne plnil ich žalobou uplatnené nároky, pričom svoje
vyjadrenia o dobrovoľnosti plnenia smeroval výlučne vo vzťahu k zníženiu trov exekučného konania.

V dovolacom konaní bol potom procesne úspešným, čo by však nemalo žiadny, ani procesnoprávny
a ani hmotnoprávny vplyv na ďalší priebeh súdneho konania. Vady odôvodnenia priznania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré boli už skôr konštatované Krajským súdom v Trnave v rozsudku č.k.
9Co/78/2019-596 zo dňa 29. októbra 2019 a následne aj Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn.
2Cdo 232/2020 zo dňa 29.júna 2022 neboli v odôvodnení napádaného rozsudku odstránené. Žiadny

z nárokov žalobcov uplatnený v tomto konaní vyplývajúcich zo subjektívnych práv nemohol nikdy
zaniknúť, ak žalovaný nikdy takýto nárok žalobcov dobrovoľne neplnil. K namietanému premlčaniu
nároku na náhradu SSU boli práve žalobcovia zaťažení dôkazným bremenom, že ich subjektívne
právo nie je premlčané. Ak by súd procesno-formálne mal vyhovieť čiastočnému späťvzatiu žaloby
žalobcami v časti nároku z titulu SSU, konanie vo veci nároku z titulu SSU by sa v časti nároku

intervenienta na strane žalovaného presunulo do paralelne vedeného súdneho konania, pričom však
rozsah nároku a jeho výška, ako aj všetky okolnosti podstatné pre posúdenie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy by zostali nezodpovedané a neurčitého rozsahu v tomto konaní. Rovnako je potom
sporné aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov, ak je zrejmé, že žalovaný ako ani intervenient
na strane žalovaného nezapríčinili zastavenie konania. Z rozsudku nie je vôbec zrejmé ako boli

totožné skutkové okolnosti týchto nárokov súdom posúdené ako individuálne skutočnosti, tak aj v
ich vzájomnej súvislosti, pričom ich charakter k jednotlivým žalobným nárokom je právne a skutkovo
odlišný. Nárok z titulu nemajetkovej ujmy je separátnym nárokom, ktorý sú žalobcovia povinní náležite
preukázať. Vykonané dokazovanie sa prevažne zameriavalo na nároky z titulu SSU, pričom nárok z
titulu nemajetkovej ujmy bol výlučne marginálnym predmetom súdneho konania. Žalovaný poukazuje

na absenciu skutkového a právneho odôvodnenia obligatórnych náležitostí v podobe príčinnej súvislosti
medzi porušením a škodou, ako aj na absenciu skutkového a právneho odôvodnenia samotnej škody
a jej proporčného vyčíslenia v určení výšky zodpovedajúcej škode. Súd nesprávne právne vyhodnotil
skutočnosti týkajúce sa trestného konania. Žalobcovia ako poškodení, si môžu v trestnom konaní v
rámci adhézneho konania uplatňovať aj nároky voči obvinenému, ak ich v tomto konaní včas vymedzia.

Z rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn.: 9T/46/2017 zo dňa 27.01.2022 nemožno vyvodzovať
negatívne následky voči žalovanému v tomto súdnom konaní, ale naopak sú v jeho prospech tým,
že sa žalobcovia v rámci trestného konania (adhézneho konania) domáhali voči obžalovanej nároku
zodpovedajúcemu nároku z titulu nemajetkovej ujmy (morálneho zadosťučinenia) v podobe žiadosti
o písomné ospravedlnenie. Obžalovaná z trestného konania má analogicky vlastnosti subjektu, ktorý

vo vzťahu k nemajetkovej ujme má znášať spoluzavinenie so žalovaným v tomto konaní (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa 31.03.2022). Súdna prax pri určení výšky škody
musí mať ustálené aké subjektívne právo sa má chrániť. V súdnej praxi sa častokrát v civilných sporoch
pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy analogicky spomína trestnoprávna úprava zákona č. 274/2017
Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný tiež poukazuje

na právne závery prijaté v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.
decembra 2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných
veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou
ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Rozhodnutie o výške škody nemajetkovej ujmy, ktorá by mala

podľa žalobného nároku žalobcov spočívať v práve na ochranu zdravia by nemala prevyšovať výšku
škody nemajetkovej ujmy zodpovedajúcej ochrane života. Napádané rozhodnutie sa tak hrubo vymyká
akýmkoľvek predpokladom, ktoré by zodpovedali súdnej praxi v obdobných veciach so závažnejším
následkom ako bol žalobcami v konaní prezentovaný. Žalovaný poukázal na obdobné rozhodnutia,ktoré svojou závažnosťou zásahu do základných práv prevyšujú právnu ochranu žalobcami uplatneného
subjektívnehoprávaztitulunemajetkovejujmy,atorozhodnutiatýkajúcesanemajetkovejujmypriznanej
prismrtidieťaťa:a)NajvyššísúdSR,sp.zn.6Cdo/92/2015vspojenísKrajskýmsúdomBratislavasp.zn.

6Co/217/2014 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18C/76/2012 priznal za smrť dcéry 2 x
40.000 eur za zásah do práv rodičov; b) Krajský súd Nitra sp. zn. 5 Co/264/2017 v spojení s rozhodnutím
Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6C/143/2015 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť dcéry
25.000 eur za zásah do práv matky; c) Krajský súd Nitra sp. zn. 6Co/176/2016 v spojením s rozhodnutím
Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/22/2015 priznal 1x 20.000 eur za smrť plnoletého syna za zásah

do práv matky d) Krajský súd Prešov sp.zn. 17Co/212/2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu
Humenné sp. zn. 12C/60/2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť syna 2 x 20.000 eur za zásah
do práv rodičov, e) Krajský súd Prešov sp. zn. 7Co/137/2018 z 28.2.2019 priznal náhradu nemajetkovej
ujmyvovýške20.000eurzasmrťdcéry;f)KrajskýsúdBratislavasp.zn.4Co/470/2011zodňa20.2.2013
potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov po
24.895,44 eura za smrť dcéry; g) Krajský súd Trnava sp. zn. 24Co/479/2012 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Trnava sp. zn. 12C/71/2009 priznal pozostalému otcovi náhradu nemajetkovej ujmy
25.000 eur za smrť 18 ročného syna; h) Krajský súd Trnava sp. zn. 24Co/479/2012 zo dňa 13.11.2013
potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy rodičovi 25.000 eur za
smrť syna; i) Krajský súd Trnava sp. zn. 9Co/56/2019 priznal rozhodnutím zo dňa 10.9.2019 náhradu
nemajetkovej ujmy každému z rodičov po 20.000 eur za smrť (18 ročnej) dcéry a 10.000 eur bratovi

za stratu sestry; j) Krajský súd Žilina sp. zn. 9Co/61/2010 z 31.3.2010 potvrdil rozhodnutie Okresného
súdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/59/2008, ktorým bolo každému z rodičov priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy 17.000 eur za smrť dcéry; podľa odôvodnenia súd pri určení nemajetkovej ujmy vzal do úvahy,
že žalobcovia sú dobre situovaní a že zásah nemal následky v ich finančnej situácii; k) Okresný súd
Čadca sp. zn. 14C 31/2010 z 16.2.2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému z rodičov 25.000

eur za stratu dieťaťa. Nemajetková ujma priznaná pri smrti súrodenca: a) Krajský súd Prešov sp. zn.
10Co/5/2018 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť brata 1 x 10.000 eur za zásah do práv brata; b)
Krajský súd Košice sp. zn. 9Co/462/2016 priznal náhradu nemajetkovej ujmy za smrť brata 2 x 10.000
eur za zásah do práv súrodencov; c) Krajský súd Prešov sp. zn. 20 Co 183/2014 potvrdil náhradu
nemajetkovej ujmy za smrť brata 1 x 5.000 eur za zásah do práv brata. Aj vzhľadom na ustálenú súdnu

praxpovažuježalovanýodvolanímnapádanýrozsudokzaprekvapivý,ajvzhľadomnaskôrprijatézávery
odvolacieho a dovolacieho súdu v tomto súdnom konaní.

31. K vyjadreniu žalovaného a intervenienta, podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie (duplika),
v ktorom uviedli, že žalobcovia podané odvolanie odôvodnili podľa § 365 ods. 1 písm. h)

CSP, t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutkové tvrdenia
žalobcov vo vzťahu k početnosti a charakteru pochybení tak žalovanej ako aj A. E., ako ani skutočnosť
uzatvorenia mimosúdnej dohody žalovanou vo veci F. G. a výšky dobrovoľne poskytnutého odškodnenia
žalovanou, či vlastného návrhu žalovanej na mimosúdne vyrovnanie žalobcom v prejednávanej veci,
neboli v priebehu konania pred súdom prvej inštancie sporné, žalovaný skutkové tvrdenia uvádzané

žalobcami účinne nepoprel, ani neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutočnostiach. Žalobcovia sa
odvolali čo do zamietajúceho výroku vo vzťahu požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy, hoci žalovaný
sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov vyjadruje k náhrade škody. Pokiaľ ide o námietku žalovaného
res iudicata, v trestnom konaní nebolo vo vzťahu k právam poškodeného vydané žiadne meritórne
rozhodnutie. A. E. ako zamestnanec žalovanej nie je pasívne vecne legitimovaná. Nie je daná totožnosť

subjektov (A. E. – FN Trnava), a nie je daná ani totožnosť uplatneného nároku, o ktorom navyše ani
nebolo meritórne rozhodnuté. Žalobcovia súhlasia so skutkovým tvrdením intervenienta v jeho vyjadrení
z 18.12.2024, kde uvádza, že má za to, že súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov dôsledne neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality
a priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nezohľadňuje osobitosti daného prípadu. Práve

uvedené skutočnosti boli dôvodom, pre ktorý podali žalobcovia vo veci odvolanie, nakoľko majú za to,
že okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, a teda k poškodeniu
zdravia žalobcu 1/ nesprávne poskytovanou zdravotnou starostlivosťou prišlo, odôvodňujú mimoriadne
navýšenie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom poškodenie zdravia žalobcu
predstavuje následok neschopnosti a nedostatku vôle žalovaného akýmkoľvek spôsobom reagovať

na nesprávne postupy a pochybenia pri jeho vlastnej činnosti. Ak má žalobca 1/ právo na osobný,
súkromný a rodinný život a ak je ľudskou bytosťou, potom vzhľadom na zistený skutkový stav veci,
kedy je v realizácii týchto osobnostných práv pozbavený v celom rozsahu a po celú dobu svojho života,
má priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavovať maximálnu možnú výšku náhrady, akú jemožnézazohľadneniakritériístanovenýchprávnymporiadkomvčaserozhodovaniasúduvôbecľudskej
bytosti priznať.

32. K vyjadreniu žalobcov podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolací dôvod
žalobcov pozostávajúci výlučne na nesprávnom právnom posúdení súdom prvej inštancie neobstojí.
Žalovaný rozporuje skutkové tvrdenia žalobcov vo vzťahu k početnosti a charakteru pochybení tak
žalovaného, ako aj A. E., ako aj skutočnosti uzatvorenia mimosúdnej dohody žalovaným vo veci
F. G. a výšky nedobrovoľne poskytnutého odškodnenia žalovaným, či vlastného návrhu žalovaného

na mimosúdne vyrovnanie žalobcom v prejednávanej veci. Žalovaný a ani intervenient nepovažujú
vo vzťahu k svojím odvolacím dôvodom skutkový stav merita veci za dostatočne skutkovo ustálený.
Žalovaný v súvislosti s trestným konaním vedeným voči A. E. poukazoval najmä na subjektívnosť
v argumentácie žalobcov, ktorí si voči obžalovanej uplatnili nižšiu mieru zadosťučinenia, pričom voči
žalovanému sa domáhajú poskytnutia vyššej miery satisfakcie a podporne uvádzajú skutočnosti z
trestného konania, za ktoré im už bola satisfakcia poskytnutá priamo obžalovanou A. E., a to pre nich

v dostatočnej miere. Žalobcovia na jednu stranu uvádzajú, že trestné konanie má preukazovať ich
tvrdenia v civilnoprávnom konaní voči žalovanému, na druhú stranu trestné konanie podľa ich názoru
nie je totožné ani v subjektoch ani v nárokoch a k právam poškodeného nemalo byť ani vydané žiadne
meritórne rozhodnutie v trestnom konaní. Žalobcovia rovnako ako žalovaný a intervenient na strane
žalovaného namietajú primeranosť a proporcionalitu v napádanom rozsudku vydanom súdom prvej

inštancie. Odvolací dôvod žalobcov pozostávajúci na nesprávnom právnom posúdení veci súdom nie
je žalobcami vôbec odôvodnený.

33. K vyjadreniu žalovaného podali žalobcovia 1/ až 3/ písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že ak
by odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania a späťvzatie žaloby

by nepripustil, potom niet prvostupňového meritórneho rozhodnutia, ktoré by mohol odvolací súd v
odvolacom konaní preskúmavať a vydať žalovaným želané rozhodnutie o zamietnutí žaloby. Pokiaľ
žalovaný odmieta tvrdenia žalobcov, že by dobrovoľne plnil ich žalobou uplatnené nároky, tak tu nejde
o tvrdenia žalobcov, ale o citáciu tvrdení žalovaného samotného. Plnenie a dobrovoľnosť plnenia sa
týkajú iba a výlučne nároku na náhradu škody žalobcu 1/. Žalovaný v konaní podával dovolanie voči

rozhodnutiu odvolacieho súdu o priznaní náhrady škody žalobcovi 1/ vo výroku I. rozsudku odvolacieho
súdu a vo výroku III o trovách konania. Rozhodnutie dovolacieho súdu sa nedotýkalo uplatnených
nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcov 1/ - 3/, nakoľko odvolací súd v tejto časti
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Otázka, či prišlo k splneniu záväzku
dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, nie je pohľadu hodnotenia, či záväzok mohol zaniknúť, rozhodujúca.

Tvrdenie žalovaného, že „žiadny z nárokov žalobcov uplatnený žalobou v tomto konaní vyplývajúcich
zo subjektívnych práv nemohol nikdy zaniknúť, ak žalovaný nikdy takýto nárok žalobcov dobrovoľne
neplnil“ nemá oporu v právnej úprave zániku záväzkov. Pokiaľ žalovaný bol tou stranou, ktorá vzniesla
voči žalobou uplatnenému nároku hmotnoprávnu námietku premlčania, bolo jeho povinnosťou uniesť
bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno o ňou tvrdených skutočnostiach. Žalobcovia sa nevyjadrili,

že si vzhľadom na prejavenú ľútosť A. E. neuplatňujú náhradu nemajetkovej ujmy (A. E. nie je pasívne
vecnelegitimovaná),aanisanikdynevyjadrili,žetakátoúčelovoprejavenáľútosťvtrestnomkonanípred
vyhlásením odsudzujúceho rozsudku predstavuje ich pomyselnú mieru predstavy satisfakcie. Rovnako
nesprávna je argumentácia úpravou zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a judikatúrou vo
veciach náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch osobám blízkym usmrteným pri dopravných nehodách.

Pokiaľ žalovaný uvádza, že rozhodnutie o výške škody nemajetkovej ujmy, ktorá by mala podľa
žalobného nároku žalobcov spočívať v práve na ochranu zdravia by nemala prevyšovať výšku škody
nemajetkovej ujmy zodpovedajúcej ochrane života, ide o argumentáciu vyplývajúcu z nepochopenia
judikatúry, na ktorú žalovaný poukazuje. Táto nepredstavuje určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy
za ochranu života, ale za zásah do osobnostných práv osôb blízkych (neusmrtených) obetiam. Táto

náhrada nemajetkovej ujmy nevyjadruje hodnotu života obete, ale má za úlohu zmierniť negatívne
následky v osobnostnej sfére poškodeného, spôsobené stratou blízkej osoby a nijakým spôsobom
nelimituje výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v prejednávanej veci, spočívajúcej na odlišných
skutkových okolnostiach.

34. V odvolacom konaní podala napokon samostatné vyjadrenie žalobkyňa 2/, ktorá uviedla, že
vyjadreniami žalovaného a intervenienta je pobúrená a znechutená, pričom ich odvolanie je postavené
na riešení výšky škody, na vrátení sumy, ktorá bola vyplatená dobrovoľne, pričom malo tiež po dva krát
dôjsť k mimosúdnej dohode. Má za to, že žalovaný a intervenient naťahujú čas. Dôkazy jednoznačnepreukazujú,žeskutoksastal,pochybilalekárka,napriektomusavecťahá12rokov,pričomsažalobkyňa
musí prizerať na to, ako jej dieťa, ktoré sa malo narodiť zdravé, každý deň viac a viac trpí, nemá život
bez utrpenia a bolesti. Na toto sa ako rodičia pozerajú každý deň, pričom ich spoločenský, pracovný,

milenecký či manželský život skončil pred 12 rokmi chybou lekára. Syn chodí celý život rehabilitovať
a na podporné terapie, čo mu spôsobuje pôžitok, dokonca v tom má spoločenské vyžitie, tak mu aj uľaví
od bolesti a napriek tomu že nevidí a nepočuje, chodia s ním všade tam, kde sa cíti pokojný a dobre.

35. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

36. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobcov 1/ až 3,
žalovaného a intervenienta boli všetky podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi –
zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že všetky podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobcovia podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
a žalovaný a intervenient rovnako podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi podaných odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je
vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387

ods. 1 CSP.

37. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe
vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ pripustil

späťvzatie žaloby žalobcom 1/ v časti uplatneného nároku na náhradu za SSU a konanie v časti
o zaplatenie sumy 228.365 eur zastavil; žalovanému uložil zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi
1/ v sume 120.000 eur, žalobkyni 2/ v sume 100.000 eur a žalobcovi 3/ v sume 100.000 eur a vo
zvyšku žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, keď dospel k záveru, že
dôvody nesúhlasu žalovaného a intervenienta so späťvzatím žaloby v časti SSU nemožno považovať

za vážne; že bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov zodpovednosti žalovaného v zmysle
§ 415 a § 420 ods. 2 OZ za škodu na zdraví žalobcu 1/, a to osobitne pokiaľ ide o preukázanie
(v konaní medzi stranami spornej) príčinnej súvislosti medzi poskytnutím zdravotnej starostlivosti pri
vedení pôrodu žalobcu 1/ spôsobom non lege artis medicinae a poškodením jeho zdravia; pričom ten
istý skutkový dej založil v danom prípade aj nárok žalobcov 1/ až 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy,

pretože zavineným protiprávnym konaním žalovaného došlo k takému poškodeniu zdravia žalobcu 1/,
ktoré zasiahlo tiež do jeho osobnostných práv, práva na súkromný a rodinný život, a to v značnej miere,
keďže u neho možno hovoriť o tzv. sociálnej smrti, pričom vzhľadom na posudzované okolnosti prípadu
vyhodnotil súd za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 1/ v sume 120.000 eur; rovnako došlo
k mimoriadne závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ ako rodičov žalobcu 1/, pretože

poškodenie zdravia ich syna malo hlboký dopad na ich osobný, rodinný, spoločenský aj pracovný život,
ktorý je v celom rozsahu determinovaný potrebou celodennej starostlivosti o syna, pričom vzhľadom
na okolnosti prípadu súd za primeranú a spravodlivú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
100.000 eur pre každého.

38. Žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní namietali, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je
nedostatočná a žiadali ju priznať v žalobou požadovanom rozsahu. Žalovaný a intervenient na strane
žalovaného v podaných odvolaniach zhodne nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide
o posúdenie opodstatnenosti ich nesúhlasu so späťvzatím žaloby v časti nároku na náhradu za SSU,
pričom mali za to, že uviedli vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby a zastavením konania v tejto

časti, ďalej nesúhlasili so závermi súdu o súbehu nároku na náhradu škody na zdraví titulom SSU
s nárokom na ochranu osobnosti žalobcu 1/, ako aj celkovo s opodstatnenosťou nárokov žalobcov 1/ až
3/ na náhradu nemajetkovej ujmy a ich súdom priznanou výškou.39. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov podaných
odvolaní sporových strán a intervenienta dospel v danej veci k záveru, že súd prvej inštancie zistený
skutkovýstavvyhodnotilsprávne,akoajvecsprávneprávneposúdilpokiaľideopreukázanéskutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví žalobcu
1/ a náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov 1/ až 3/ za zásah do ich osobnostných práv zavineným
protiprávnym konaním žalovaného poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/ postupom non lege
artis a svoje rozhodnutie aj dostatočne, zrozumiteľne a logicky odôvodnil, pričom zobral do úvahy všetky
pre vec podstatné skutočnosti.

40. V prvom rade má odvolací súd za to, že otázka zodpovednosti žalovaného za poškodenie zdravia
žalobcu 1/ nebola už v odvolacom konaní sporná, pretože žiadna zo strán ani intervenient, závery
súdu prvej inštancie (v ods. 56. a 58. – 73. odôvodnenia) ohľadom preukázania predpokladov jeho
zodpovednosti (t. j. 1/ existencia protiprávneho úkonu – porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť
zdravotnú starostlivosť pri vedení pôrodu žalobcu 1/ v zmysle princípu de lege artis medicinae; 2/ vznik

škody na zdraví žalobcu 1/; 3/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutým
škodlivým následkom a 4/ zavinenie zdravotníckeho pracovníka – tu navyše preukázané odsudzujúcim
rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 9T/46/2017 z 27.01.2022) v podaných odvolaniach
nenamietali. Odvolací súd ohľadom naplnenia všetkých atribútov zodpovednostného vzťahu v danej
veci poukazuje tiež závery vyjadrené už v jeho skoršom rozhodnutí sp. zn. 9Co/78/2019 (ods. 40. až

50. odôvodnenia), ktoré neboli zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2Cdo/232/2020 dotknuté
a boli zopakované tiež v ďalšom jeho uznesení sp. zn. 23Co/93/2022 (ods. 68. odôvodnenia) a nevidí
dôvod sa od týchto záverov ohľadom ustálenia zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobcu
1/ odkloniť.

41. Na tomto mieste považuje odvolací súd za vhodné zdôrazniť, že zodpovednosť zdravotníckeho
zariadenia za škodu spôsobenú na zdraví pacienta, ktorá má pôvod v lekárskom zákroku, resp.
v nesprávnom spôsobe jeho vykonania – zákrok non lege artis (tu vedenie pôrodu s nedostatočným
monitorovaním plodu v I. dobe pôrodnej), sa pre protiprávnu povahu (potreba vyhodnotiť, či bola
zdravotná starostlivosť poskytnutá zdravotníckym zariadením lege artis alebo non lege artis), posudzuje

podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu (t. j. nejde
o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou podľa § 420a OZ), ktorej zavinenie sa prezumuje
a je na samotnom zdravotníckom zariadení, aby preukázalo, že spôsobenú škodu poškodenému
pacientovi nespôsobilo, resp. že ju nezavinilo (§ 420 ods. 3 OZ). V zmysle ust. § 420 ods. 2 OZ,
občianskoprávnu zodpovednosť za škodu vzniknutú pacientovi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

a výkone vyšetrovacích, diagnostických a terapeutických medicínskych úkonov nesie zamestnávateľ
– zdravotnícke zariadenie a nie zdravotnícky pracovník, ktorý škodu pacientovi svojim contra legem
konaním spôsobil. Ust. § 420 ods. 2 OZ, ktoré vylučuje zdravotníckeho pracovníka, t. j. zamestnanca
zdravotníckeho zariadenia ako osobu zodpovednú poškodenému pacientovi, samozrejme nevylučuje
individuálnu trestnú zodpovednosť konkrétneho zdravotníckeho pracovníka za konkrétny spáchaný

trestný čin, ani zodpovednosť tohto pracovníka v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Z uvedeného
vyplýva, že poškodený si uplatňuje nárok na náhradu škody voči zdravotníckemu zariadeniu, v ktorom
je zodpovedný zdravotnícky pracovník zamestnaný a nie priamo voči zdravotníckemu pracovníkovi,
ktorý nepostupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti spôsobom de lege artis medicinae, teda
správne. Primárny občianskoprávny zodpovednostný vzťah vzniká medzi poškodeným pacientom

a zdravotníckym zariadením, ktoré zamestnáva zdravotníckeho pracovníka ako svojho zamestnanca.
Z dikcie ustanovenia § 420 ods. 2 OZ vyplýva, že škoda je spôsobená právnickou osobou, t.
j. zdravotníckym zariadením (alebo fyzickou osobou – privátnym zdravotníckym pracovníkom, t. j.
súkromným lekárom), keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť, t. j. na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti a na výkon zdravotníckeho povolania použili. Použitou osobou

treba rozumieť zamestnanca – zdravotníckeho pracovníka zdravotníckeho zariadenia. Za škodu na
zdraví, ktorá bola spôsobená nesprávnym zdravotným výkonom ošetrujúceho lekára, nezodpovedá
pacientovi priamo tento lekár, ale zdravotnícke zariadenie, ktoré lekára na daný zdravotnícky výkon
použilo(rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/209/2022z26.06.2024, uverejnenýakoR24/2025
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025).

42. Poškodenie zdravia pacienta spôsobené poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom
zariadení postupom jeho zdravotníckeho pracovníka non lege artis, môže zároveň spôsobiť
neoprávnený zásah do osobnostných práv pacienta a tiež jeho blízkych príbuzných. Zásadne platí,že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie, prípadne náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust.
§ 13 OZ, je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby. V zmysle už konštantnej judikatúry súdov, pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú

sankcie podľa § 13 OZ v prípadoch, ak bol neoprávnený zásah osobnosti spôsobený niekým, kto bol
použitý právnickou, či inou fyzickou osobou na činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné
vychádzať zo zásady, že tieto občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 OZ postihujú s použitím analógie
(§ 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ) práve samotnú právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa takýto
neoprávnený zásah pripočíta (rovnaké právne závery obsahujú aj rozsudky NS ČR z 11.6.2002, sp. zn.

28 Cdo 931/2002; z 27.9.2005, sp. zn. 30 Cdo 2837/2004; z 22.6.2006, sp. zn. 30 Cdo 2712/2005; z
31.5.2007, sp. zn. 30 Cdo 1293/2007; z 11.12.2003, sp. zn. 30 Cdo 73/2003). Ak teda zamestnanec
právnickej osoby (tu lekár) konal pri vykonanom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v rámci
plnenia úloh právnickej osoby (tu zdravotníckeho zariadenia), je zásah spôsobený touto právnickou
osobou (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2012 a Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 137/07)

43. Na základe vyššie uvedeného je celkom nedôvodné tvrdenie žalovaného v odvolaní, že
žalobcovia sa vzdali uplatnenia nároku na náhradu škody voči A. D. E., keďže im trestnom konaní
ako poškodeným postačovalo zadosťučinenie v podobe písomného ospravedlnenia touto lekárkou
žalovaného adresované žalobcom pred skončením trestného konania, preto sa podľa žalovaného

v trestnom konaní už res iudicata rozhodlo o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným
konaním A. D. E., teda podľa žalovaného nie je možné opätovne rozhodovať o nároku v civilnom
konaní voči škodcovi a v danom rozsahu aj nepriamo voči žalovanému v tomto konaní; resp. že
voči páchateľovi malo žalobcom v trestnom konaní z titulu náhrady škody postačovať písomné
ospravedlnenie, avšak voči žalovanému si uplatňujú iný druh satisfakcie, a to finančné zadosťučinenie,

čo má preukazovať ich motiváciu nadobudnúť finančný prospech. Predovšetkým v zmysle trestného
rozsudku sp. zn. 9T/46/2017 (č. l. 702) nebola poškodeným priznaná žiadna náhrada škody, ale boli
v zmysle ust. § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaní so svojimi nárokmi na civilný proces, pričom
písomné ospravedlnenie obžalovanej bolo vykonané iba v rámci prejavu jej úprimnej ľútosti. Zároveň
v zmysle vyššie uvedených právno- teoretických východísk, samotná lekárka, ktorá svojím nesprávnym

zdravotnýmvýkonomškodunazdravížalobcu1/spôsobila,priamozaškodunezodpovedá,alezaškodu
na zdraví zodpovedá zdravotnícke zariadenie (t. j. žalovaný), ktoré lekárku na daný zdravotnícky výkon
(pôrod) použilo. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/.
Odsudzujúci trestný rozsudok, teda v danom prípade nepredstavuje res iudicata vo vzťahu k nárokom
uplatneným žalobcami v tomto civilnom sporovom konaní, ani im nemôže byť dané na ťarchu, že si

predmetné nároky správne uplatňujú práve voči žalovanému, ako zdravotníckemu zariadeniu, ktoré pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti danú lekárku použilo.

44. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími argumentmi žalovaného a intervenienta ohľadom
nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý pre späťvzatie žaloby v časti žalobcom 1/

uplatneného nároku na náhradu za SSU, vo výroku I. napadnutého rozsudku konanie v časti
o zaplatenie sumy 228.365 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia napriek nesúhlasu
žalovaného a intervenienta zastavil.

45. Súd prvej inštancie rozhodnutie v časti zastavenia konania odôvodnil tým, že dôvodom späťvzatia

žaloby žalobcom 1/ bolo, že suma zodpovedajúca nároku na SSU v uplatnenej výške 228.365 eur
bola zo strany žalovaného a intervenienta zaplatená na účet právneho zástupcu žalobcu 1/, čo medzi
stranami nebolo sporné, teda súd mal za to, že v tejto časti došlo k zániku uplatneného nároku splnením.
Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16Ek/284/2020 zo dňa 14.08.2020 súd zistil, že
išlo o dobrovoľné plnenie žalovaného ešte pred začatím exekúcie (tromi platbami v dňoch 12.02.2020,

17.02.2020a25.02.2020),pretoneskoršietvrdeniažalovanéhoaintervenientaonedobrovoľnomplnení,
vyhodnotil ako účelové, tiež s poukazom na to, že žalovaný ani intervenient nepodali dovolaciemu súdu
návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 29.10.2019 podľa § 444 ods. 1
CSP.Procesnúsituáciusúdvyhodnotiltak,žeakbykonanievspäťvzatejčastinezastavilapokračovalby
v konaní o tomto nároku, musel by žalobu vzhľadom na zánik záväzku splnením v tejto časti zamietnuť,

teda by sa viac ani nezaoberal otázkou premlčania predmetného nároku. Žalovaným a intervenientom
tvrdenú potrebu vyriešenia sporných otázok nepovažoval súd za danú. Podľa súdu zastaveniu konania
nebránila ani skutková a právna spätosť s obsahom vykonaného dokazovania ku všetkým žalobným
nárokom. Súd uviedol, že nárok žalobcu 1/ na náhradu SSU vo výške 228.365 eur existoval, jehopriznaniu, by bránil iba záver o jeho premlčaní, keďže v konaní bola vznesená námietka premlčania,
avšak ani to by neznamenalo, že subjektívne právo žalobcu 1/ zaniklo, lebo dlžník má možnosť aj po
uplynutí premlčacej doby dobrovoľne dlh splniť.

46. Intervenient v odvolaní namietal, že súd existenciu vážnych dôvodov, pre ktoré konanie nemožno
v uvedenej časti zastaviť, posúdil nesprávne, resp. sa s relevantnou argumentáciu žalovaného
a intervenienta náležite nevysporiadal. Dôvodil, že žalovaný a intervenient plnili výlučne na základe
povinnosti uloženej im rozhodnutím súdu, ktoré bolo následne zrušené. Časť konania, ktoré bolo

zastavené, predstavovalo predmet sporu, o ktorom malo byť opätovne rozhodnuté v zmysle záverov
zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/93/2022 zo dňa 19. decembra 2022, inak sa zmaril
účel dovolacieho konania a znemožnilo sa uplatnenie procesných práv žalovaného a intervenienta,
pretože stratili možnosť na jej nové správne a zákonné prejednanie a rozhodnutie. Právoplatné
meritórne rozhodnutie vydané vo veci samej, bude podkladom konania vedeného proti žalobcovi 1/

o vrátenie poskytnutého plnenia na základe zrušeného právoplatného rozhodnutia. V zmysle súdnej
praxe, zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu
toho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve.
Tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušenia rozsudku, ktorý ho deklaroval, takže v takomto prípade
nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení až dovtedy, kým súd opätovne nevydá rozhodnutie

o uplatnenom nároku. Preto je nárok žalovaného/intervenienta na vrátenie plnenia (bezdôvodného
obohatenia)podmienenýmeritórnymrozhodnutímvpredmetnomkonaní,tedasúdsamalďalejzaoberať
skutočnosťou, či právny dôvod plnenia spočíva na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Z
dôvodu právnej istoty, vzhľadom na dĺžku trvania sporu, doterajší priebeh, záväzný právny názor
vyslovený v rozhodnutí dovolacieho a odvolacieho súdu a sporné hmotnoprávne otázky, bolo v záujme

žalovaného a intervenienta, aby bolo vo veci rozhodnuté meritórne.

47. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd odignoroval, že žalovaný nárok žalobcu 1/ z titulu SSU nikdy
neuznalaanidobrovoľneneplnil.Plnilvýlučnepodhrozbouexekúcie,zaúčelomzastaveniaexekučného
konania a minimalizácie exekučných trov, s aktívnym využitím mimoriadnych opravných prostriedkov.

Naopak konanie žalobcov bolo zjavne účelové, keď napriek uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 232/2020 zo dňa 29.06.2022, nevrátili nedobrovoľné plnenie intervenienta. Žalobca 1/ najskôr
pokračoval v konaní ohľadom nároku z titulu SSU, zúčastnil sa pojednávania dňa 20.11.2023 a rovnako
požiadal o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody a až po viac ako 2 rokoch od
nedobrovoľného plnenia, sa účelne rozhodol zmeniť svoj názor a vzal žalobu v predmetnej časti späť.

Súd naďalej nevyriešil skutkovo spornú otázku ustálenia momentu vzniku nároku žalobcu 1/ z titulu SSU,
z ktorého konkrétneho dôvodu dovolací a odvolací súd vrátili konanie pred súd prvej inštancie na ďalšie
doplnenie dokazovania. Nie je správny záver súdu, že bol nárok žalobcu z titulu SSU dôkazne ustálený,
a to ani v hmotnoprávnej rovine, pretože jeho výška sa odvíjala práve od momentu ustálenia jeho vzniku
(momentustáleniavznikunárokuztituluSSUjepodmienkoupresprávneurčeniekoeficientu,nazáklade

ktorého sa má samotný nárok priznať), s čím súviselo aj namietané premlčanie tohto nároku, súd teda
konanie zastavil na základe neustáleného skutkového a právneho stavu. Bez ustálenia nároku z titulu
SSU, nie je možné tento porovnať s priznaným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy. Ak žalobca 1/
zobral svoj nepreukázaný žalobný nárok v časti SSU späť, mal súd v tejto časti rozhodnúť v prospech
žalovaného. Žalovaný teda rozporuje záver súdu, že žalovaný a intervenient mali uspokojiť existujúci

nárok žalobcu 1/, ktorý podľa § 559 ods. 1 OZ mal zaniknúť splnením, prečo súd odmietol nesúhlas
žalovaného so späťvzatím a nedôvodne zastavil konanie.

48. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že v predmetnej právnej veci rozhodoval súd prvej
inštancie prvý krát rozsudkom č. k. 8C/222/2014-480 zo dňa 09.10.2018, ktorým konanie v časti

o zaplatenie sumy 5.855 eur (pozn. bolestné) zastavil (výrok I.), titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 206.329,60 eura (výrok II.), titulom
náhrady nemajetkovej ujmy uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 50.000 eur (výrok
III.), a žalobcovi 3/ sumu 50.000 eur (výrok IV.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.) a ďalej výrokmi VI.
až VIII. rozhodol o trovách konania. Na odvolanie žalobcov 1/ až 3/, žalovaného a intervenienta, odvolací

súd prvým svojim rozsudkom č. k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019 prvý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody na zdraví
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 228.365 eur (výrok I.) a vo výrokoch III., IV. a V.
týkajúcich sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/, 2/ a 3/ a v závislých výrokoch o trováchkonania VII. a VIII. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(výrok II.) a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v časti sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného v rozsahu 96 % (výrok

III.). Odvolací súd v predmetnom rozsudku na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k inému okamihu
ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/, kedy bolo možné vykonať bodové ohodnotenie sťaženia jeho
spoločenského uplatnenia, na základe čoho vykonal nové určenie výšky náhrady za toto sťaženie
v priznanej sume 228.365 eur. Tromi platbami v dňoch 12.02.2020 – 500 eur, 17.02.2020 – 170.898,75
eura a 25.02.2020 – 56.966,25 eura, bola suma zodpovedajúca nároku na SSU spolu vo výške

228.365 eur zo strany žalovaného a intervenienta zaplatená na účet právneho zástupcu žalobcu 1/.
Na dovolanie žalovaného podaného proti výrokom I. a III. tohto rozsudku odvolacieho súdu (týkajúcich
sa nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia), Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2Cdo/232/2020
zo dňa 29.06.2022 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože
odvolací súd odlišným určením okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/, vstúpil do procesu
modifikácie skutkového stavu, preto mal za týmto účelom správne nariadiť pojednávanie a vykonať

dokazovanie. Následne odvolací súd druhým svojim rozhodnutím – uznesením č. k. 23Co/93/2022-676
zo dňa 19.12.2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a V. týkajúcich sa nároku na náhradu
škody žalobcovi 1/ a v závislom výroku VI. o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, a to za účelom opätovného posúdenia vznesenej námietky premlčania nároku
žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preskúmavaným rozsudkom, druhým

v poradní, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 228.365 eur titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia zastavil (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ titulom
náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 120.000 eur (výrok II.), žalobkyni 2/ sumu vo výške 100.000
eur (výrok III.), žalobcovi 3/ sumu vo výške 100.000 eur (výrok IV.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol
(výrok V.) a žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI.).

49. V danej veci teda došlo k situácii, kedy žalovaný a intervenient plnili žalobcovi 1/ sumu spolu 228.365
eur priznanú mu titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019, ktorý však bol v jeho zmeňujúcom výroku I. zrušený
uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2Cdo/232/2020 zo dňa 29.06.2022. Pohľadávka žalobcu 1/ na

náhradu škody na zdraví titulom SSU v zmysle ust. § 559 ods. 1 OZ jej splnením zanikla. Žalobca 1/ preto
zobral žalobu v časti nároku na SSU v sume 228.365 eur späť a navrhol v tejto časti konanie zastaviť,
s čím žalovaný a intervenient nesúhlasili a podali odvolanie voči čiastočne zastavujúcemu výroku I.
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

50. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 18/2016 z 09.02.2017 konštatoval, že zrušenie právoplatného
rozsudku na základe mimoriadneho opravného prostriedku zakladá samo o sebe právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku, majúceho konštitutívne účinky
(ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov), vtedy pôjde
o právny dôvod plnenia, ktorý odpadol (§ 451 ods. 2 OZ). Ak zrušeným rozsudkom bola len deklarovaná

existencia hmotnoprávneho dôvodu plnenia, teda samotné právoplatné rozhodnutie nepredstavovalo
právny dôvod plnenia, ale len formu autoritatívnej súdnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho
dôvodu, zrušenie právoplatného rozhodnutia nezakladá bez ďalšieho právo na vrátenie poskytnutého
plnenia,pretožerozhodujúceje,čiprávnydôvodplneniaspočívalnareálneexistujúcomhmotnoprávnom
základe. Vtedy o vydaní bezdôvodného obohatenia je možné rozhodnúť len potom, čo sa vyrieši, či

pohľadávka, ktorá už bola exekučne vymožená, je dôvodná. Ak by sa totiž táto pohľadávka napokon
ukázala ako dôvodná, potom by plnenie nebolo možné považovať za bezdôvodné obohatenie.

51. Rovnaký záver uvádza aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/30/2017 zo dňa 25.10.2017,
podľa ktorého o bezdôvodné obohatenie by išlo len vtedy, ak by bolo plnené na základe právoplatného

rozhodnutia súdu, ktoré nezodpovedalo skutočným hmotnoprávnym pomerom strán, teda ak by právny
dôvod plnenia nemal oporu v hmotnom práve. Najvyšší súd považoval v danej veci za významné, že
ak žalovaná na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu, ktorý bol následne zrušený,
zaplatilažalobcoviprisúdenúčiastku,bolopotrebnéuvedenúskutočnosťzohľadniťprinovomprejednaní
veci;akbolauplatňovanápohľadávkaužuhradená,malodvolacísúd,vychádzajúczostavuexistujúceho

v čase vyhlásenia jeho rozsudku, žalobu zamietnuť, a to aj vtedy ak dospel k záveru, že nárok je
opodstatnený; odvolací súd tým, že v rozpore s vyššie uvedeným priznal svojim novým rozsudkom
žalobcovi právo na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola uhradená, založil tým neprípustne exekučnýtitul na jeho opätovné vymáhanie. Zároveň toto rozhodnutie odkazuje na závery uznesenia sp. zn. 7Cdo
85/2013.

52. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014 (R 74/2019) uvádza, že ak
sa totiž domáha vrátenia plnenia ten, kto plnil povinnosť uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť jeho
návrhu na splnenie povinnosti vrátiť plnenie od toho, či právny dôvod jeho plnenia spočíval na reálne
existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom
trvánaďalej,bezohľadunato,čiprávoplatnýavykonateľnýrozsudok(ktorýtotoprávoibadeklaroval)bol

či nebol zrušený. Otázku, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti rieši
súd v konaní o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako predbežnú. Zrušením rozhodnutia, na
základe ktorého bolo plnené, by došlo k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy,
ak by právny dôvod plnenia reálne nespočíval v hmotnom práve (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 23.11.2011, sp. zn. 5 MCdo 17/2009). V tomto rozhodnutí najvyšší súd teda uzavrel, že v spore
o vydanie bezdôvodného obohatenia, mal súd ako predbežnú otázku posúdiť, či žalobcovia mali podľa

hmotného práva, teda bez ohľadu na právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol následne
zrušený, povinnosť žalovanému plniť (pre vyhovenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda
nepostačovalo iba zistenie, že platobný rozkaz bol zrušený, pozn.).

53. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí, pri posudzovaní nárokov na vydanie bezdôvodného

obohatenia, v dôsledku plnenia na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené, je potrebné
rozlišovať, či išlo o plnenie na základe rozhodnutia s konštitutívnymi alebo deklaratórnymi účinkami.
V prípade plnenia na základe rozsudku s konštitutívnymi účinkami, vedie zrušenie rozsudku samo
o sebe k odpadnutiu právneho dôvodu plnenia, čím vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Za konštitutívne rozhodnutia sa považujú napríklad rozhodnutia o nemajetkovej ujme (napr. priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého priznanie závisí od úvahy súdu), alebo tiež výroky
o trovách konania (lebo nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve a pohľadávka
na náhradu trov konania vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu). Pri konštitutívnych
rozhodnutiach je samotné súdne rozhodnutie právnym dôvodom plnenia (§ 489 OZ), preto zrušením
takéhoto rozhodnutia, odpadá aj právny dôvod plnenia. Preto kým nerozhodne súd vo veci opätovne,

tak plnenie poskytnuté na základe neskôr zrušeného konštitutívneho rozhodnutia je bez ďalšieho
bezdôvodným obohatením.

54. V prípade plnenia na základe rozsudku súdu s deklaratórnymi účinkami, otázka vzniku
bezdôvodného obohatenia nezávisí od zrušenia rozhodnutia, ale od hmotnoprávnej existencie dôvodu

na plnenie. Najčastejšími rozhodnutiami, ktorými sa žalovanému ukladá povinnosť plniť, sú deklaratórne
rozhodnutia, akým bolo aj rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v predmetnej právnej veci č. k.
9Co/78/2019-596 zo dňa 29.10.2019 v jeho výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške
228.365 eur. Nárok na náhradu škody na zdraví, tu konkrétne nárok na náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia, totiž existuje bez ohľadu na súdne rozhodnutie, vzniká splnením všetkých
predpokladov zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia za škodu na zdraví, ktoré boli v tomto konaní
jednoznačne preukázané. Nárok žalobcu 1/ na náhradu za SSU ostal v predmetnom konaní sporným
len čo sa týka jeho výšky a jeho premlčania, ktoré obe otázky súvisia s určením okamihu ustálenia
zdravotného stavu žalobcu 1/, ktorý bol medzi stranami sporným. V ďalšom konaní by preto z hľadiska

posúdenia dôvodnosti nároku žalobcu 1/ na SSU, avšak len z hľadiska jeho premlčania a správnej výšky,
bolo nevyhnutné vykonávať dokazovanie ohľadom okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/,
kedy bolo možné vykonať bodové ohodnotenie SSU. Je však nevyhnutné zohľadniť, že predmetný nárok
žalobcu 1/ zanikol v danom prípade splnením.

55. Nie je pritom relevantné, či povinný (žalovaný, resp. intervenient) plnil dobrovoľne, alebo išlo
o nútené vymoženie dlžného plnenia. Motív, prečo žalovaný plnil, úlohu nezohráva, pretože jeho
plnenie sa považuje za plnenie s úmyslom uspokojiť záväzok, ktoré vedie k zániku záväzku jeho
splnením. Ten, kto plní na základe rozsudku chce, aby jeho povinnosť týmto plnením zanikla. To, že
vnútorne nesúhlasí s existenciou tejto povinnosti, ešte nespochybňuje to, že chce, aby už záväzok

nemal. To platí aj v prípade vynútených plnení, pretože aj nimi sa dosiahne uspokojenie záväzku.
Preto ani v predmetnej veci nebolo relevantné skúmať vôľu žalovaného a intervenienta splniť dlh,
pretože podstatná bola iba ich vôľa splniť povinnosť podľa rozsudku. Nepodstatná preto bola vo
vzťahu k posúdeniu dôvodnosti nesúhlasu žalovaného a intervenienta s čiastočným späťvzatím žalobya zastavením konania, argumentácia žalovaného v odvolaní, že zo strany žalovaného a intervenienta
išlo o nedobrovoľné plnenie vykonané len pod hrozbou exekúcie, za účelom zastavenia exekučného
konania a minimalizácie exekučných trov.

56. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd síce konanie nemusí zastaviť, ak žalovaný so späťvzatím žaloby
z vážnych dôvodov nesúhlasí, avšak uhradenie žalovanej sumy nie je samo o sebe dôvodom na
nezastavenie konania. Judikatúra, v súčasnosti prevládajúca rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu
ako bolo uvedené vyššie, vychádza prioritne z toho, že pôvodne žalovaný (ten kto plnil) musí iniciovať

samostatné tzv. kompenzačné konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom sa bude
prejudiciálne zisťovať, či existoval dôvod na plnenie. V takom konaní sa potom bude po vecnej stránke
riešiť to, čo sa malo riešiť pôvodne v tomto konaní, t. j. samotný hmotnoprávny dôvod plnenia ako
prejudiciálna otázka (pozri doc. JUDr. Kristián Csah PhD., LL.M. – Bezdôvodné obohatenie pri plnení
na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, in H., vydané 23.09.2022). Dôvodnosť návrhu
na vrátenie plnenia v kompenzačnom konaní, potom závisí od toho, či plnenie spočívalo na reálne

existujúcom hmotnoprávnom základe. Ak právny dôvod plnenia podľa hmotného práva tu bol, tak potom
trvá i naďalej, bez ohľadu na to, či právoplatný a vykonateľný rozsudok, ktorý toto právo iba deklaroval,
bol zrušený. Podľa najvyššieho súdu sa v práve v kompenzačnom konaní rieši ako predbežná otázka
aj to, či tu bola povinnosť plniť podľa hmotného práva a rozsah tejto povinnosti (R 74/2019), teda
v kompenzačnom konaní súd túto otázku posudzuje samostatne.

57. Takýto záver je logický a pragmatický najmä z toho dôvodu, že ak žalobca nárok v čase podania
žaloby skutočne mal, tak plnením žalovaného, hoci na základe neskôr zrušeného rozsudku, bol tento
nárok v čase ďalšieho pokračovania konania už uspokojený, teda súdu by nezostávalo iné, ako
tento nárok zamietnuť. Nie je preto dôvodné, predovšetkým z hľadiska hospodárnosti konania, ďalej

v pôvodnom (tomto) konaní pokračovať a hľadať v ňom odpoveď na otázku, či už splnený nárok, bol
pôvodne uplatnený dôvodne, t. j. už nadbytočne v tomto konaní skúmať, či má súd žalobu zamietnuť
z dôvodu neexistencie záväzku (právneho dôvodu plnenia), alebo či ju má zamietnuť jednoducho
z dôvodu splnenia existujúceho záväzku, t. j. ak rozhodnutie o zamietnutí žaloby je v každom prípade
neodvrátiteľné.

58. Ani v predmetnej právnej veci teda nebolo dôvodné pokračovať v konaní iba kvôli zodpovedaniu
otázok (premlčanie, výška nároku na SSU), ktoré už nemôžu ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci, pretože
výrok rozhodnutia by musel byť v každom prípade zamietajúci. Takýto výrok nemá význam ani pre
žalovaného a intervenienta, ktorý sa v tomto konaní nedomôžu vydania tvrdeného bezdôvodného

obohatenia.Zároveňpokiaľsarozhodnutieodôvodnostipôvodnežalobouuplatnenéhonárokuneprejaví
vo výroku rozhodnutia (vzhľadom na zánik záväzku splnením), nepôjde vo vzťahu ku konaniu o vydanie
bezdôvodného obohatenia v tejto časti ani o otázku vyriešenú s res iudicata. Súd v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia nebude viazaný ani skutkovým stavom zisteným súdom v tomto (pôvodnom)
konaní. Neobstojí ani tvrdenie intevenienta, že sa zmarí výsledok dovolacieho konania, pretože dovolací

súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil preto, lebo odlišným posúdením určenia okamihu ustálenia
zdravotného stavu žalovaného 1/ vstúpil do procesu modifikácie skutkového stavu, bez nariadenia
pojednávania v danej právnej veci, čiže iba z dôvodu jeho procesného pochybenia. Navyše žalovaný
a intervenient uhradili predmetnú sumu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu, ako aj pred začatím
exekúcie.

59. Riešenie veci v predmetnom konaní, žalobca mohol dosiahnuť zmenou žaloby a žalovaný podaním
vzájomnej žaloby, teda vyžadovala sa príslušná aktivita tej – ktorej sporovej strany. Žalobca by mohol
mať záujem na pokračovaní pôvodného konania (v časti SSU), napríklad ak si je istý svojim meritórnym
úspechom a chce ušetriť náklady kompenzačného konania (o vydanie bezdôvodného obohatenia),

avšak vzhľadom na to, že by nemal šancu na úspech vzhľadom na už splnenie záväzku uplatneného
žalobou (ak toto plnenie nevráti), mohol v ďalšom pokračovaní tohto konania zmeniť žalobu a prispôsobiť
žalobný petit tak, že namiesto žaloby o vydanie plnenia, by žaloval určenie, že si môže pôvodne
žalované plnenie ponechať, alebo že žalovaný nemá nárok na vrátenie plnenia, kedy by odstránenie
právnej neistoty, mohlo byť dostatočne naliehavým právnym záujmom. Takúto zmenu žaloby na plnenie

na určovaciu žalobu ohľadom existencie právneho vzťahu, plnenia ktorého sa žalobca pôvodne domáhal
(§ 137 písm. c/ CSP), však v prvoinštančnom konaní žalobca nevykonal a v odvolacom konaní je zmena
žaloby neprípustná (§ 371 CSP).60. Odvrátiť zamietnutie žaloby z dôvodu splnenia záväzku, resp. zastavenie konania pre späťvzatie
žaloby z dôvodu splnenia záväzku, mohol aj žalovaný, ak by podal vzájomnú žalobu, ktorou by sa
domáhal vrátenia plnenia, na ktoré nebol právny dôvod. Vzájomná žaloba žalovaného však v tomto

konaní podaná nebola. Bolo zistené, že intervenient podal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Rozhodnutie ohľadom nároku žalobcu 1/ na náhradu za SSU, ktorá pohľadávka nepochybne zanikla
splnením, by v predmetnom konaní v prípade nepripustenia späťvzatia žaloby, bolo nevyhnutne
zamietajúce, a to už len so zreteľom na úhradu tejto pohľadávky žalovaným a intervenientom v priebehu
konania. V tomto konaní žalovaný ani intervenient dosiahnuť vrátenie, podľa nimi neoprávnene

uhradenej sumy 228.365 eur nemôžu, preto ani dôvody ich nesúhlasu s čiastočným zastavením konania
v tejto časti nemôžu byť dané, pretože súd nemá možnosť vydať taký výrok rozhodnutia, ktorý by bol
pre nich v prípadnom kompenzačnom konaní prínosný. Zamietnutie žaloby v tejto časti konania by pre
nich bez ďalšieho nebolo titulom na vrátenie už zaplateného plnenia od žalobcu 1/. Je zrejmé, že v
tomto konaní zatiaľ neboli vykonané všetky dôkazy potrebné na ustálenie dôvodnosti nároku žalobcu
1/ na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to pokiaľ ide vznesenú námietku premlčania

tohto nároku, s čím súvisí preukázanie okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/ a tiež ohľadom
správnosti výšky SSU. Avšak odvolací súd má za to, že je nehospodárne v tomto konaní predmetné
otázky riešiť, nakoľko v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia by súd takýmito závermi (ktoré by
boli iba prejudiciálne a neprejavili by sa vo výroku jeho rozsudku), ani nebol viazaný.

61. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že od účinnosti CSP (§ 228 CSP) výrok o splnení
povinnosti už nemôže mať účinok na prejudiciálne posúdenie (určenie) existencie alebo neexistencie
práva, ktoré determinuje výrok o plnení, pretože tieto funkcionality prebral medzitýmny rozsudok podľa
ust. § 214 ods. 2 CSP. Výrok o splnení povinnosti je tak prekážkou veci rozsúdenej len voči iným
(ďalším) potenciálnym výrokom o splnení povinnosti vyplývajúcej z totožného skutkového základu medzi

tými istými subjektami, nie voči neexistujúcemu meritórnemu určeniu determinujúceho práva (porov.
Števček M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 838 s.). O prekážku právoplatne rozhodnutej
veci nejde v prípadoch, ak súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne. Výrok súdneho rozhodnutia
je jedinou časťou, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje

iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Z toho vyplýva,
že žalovaný pri nezmenenej žalobe a nepodaní vzájomnej žaloby voči žalobcovi, nemôže dosiahnuť
v tomto konaní vrátenie plnenia od žalobcu 1/ a nedosiahne ani určenie, že toto plnenie bolo prípadne
neoprávnené, pričom (nevyhnutné) zamietnutie žaloby v predmetnej veci (ani ak by súd v tomto konaní
prejudiciálneposúdilotázkyokamihuustáleniazdravotnéhostavužalobcu1/aotázkupremlčanianároku

na náhradu za SSU) znamená, že iba prejudiciálne posúdenie týchto otázok v tomto konaní, by nebolo
v prípadnom ďalšom súdnom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia pre súd záväzné, v ktorom
konaní by sa opätovne posudzovala otázka existencie nároku žalobcu 1/ na zaplatenie náhrady škody
na zdraví titulom SSU zo všetkých jej aspektov.

62. Odvolací súd tak odvolacie námietky žalovaného a intervenienta v odvolaní voči výroku I. rozsudku
súduprvejinštancievyhodnotilakonedôvodné,pretožerovnakoakosúdprvejinštanciedospelkzáveru,
že dôvody nesúhlasu žalovaného a intervenienta s čiastočným späťvzatím žaloby v časti SSU v tejto
časti neboli vážne, preto súd prvej inštancie postupoval skutkovo a právne správne, keď konanie
v tejto časti zastavil a nešlo o postup, ktorým by žalovanému a intervenientovi znemožnil realizáciu

ich procesných práv tak, že by tým porušil ich právo na spravodlivý proces, ani svojim postupom
a rozhodnutím v tejto časti nezaložil inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP).

63. Pokračovanie v konaní ohľadom nároku na SSU a vykonávanie ďalšieho dokazovania v tomto

smere, pritom nebolo potrebné ani z hľadiska žalovaným v odvolaní tvrdenej potreby komparácie,
resp. tvrdeného prekrytia hodnotiacich kritérií skutkového a právneho charakteru pre nárok z titulu
SSU žalobcom 1/ a súbežne uplatneným nárokom z titulu nemajetkovej ujmy žalobcov. Žalovaný
dôvodil, že bez ustálenia nároku z titulu SSU, nie je možné porovnať skutkový stav veci s nárokom
z titulu nemajetkovej ujmy. Sám mal za to, že tieto oba nároky boli uplatnené na rovnakom skutkovom

základe. Odvolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (sp. zn. 25Co/103/2018, ako aj v predmetnej
veci vydaný rozsudok sp. zn. 9Co/78/2019) uzavrel, že je zrejmé, že v prípade nárokov na náhradu
škody na zdraví (tu titulom SSU) a na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnosti
poškodeného (§ 13 OZ), ide o odlišné, celkom samostatné nároky, pričom však nie je vylúčené, aby nazáklade jedného protiprávneho zásahu, došlo nielen k vzniku tak ujmy na zdraví, ale zároveň aj k zásahu
do osobnosti poškodeného.

64. Na to, aby v predmetnej veci súd rozhodol o dôvodnosti nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej
ujmy, nie je potrebné, aby skúmal otázky, ktoré ohľadom nároku na náhradu za SSU zostali v predmetnej
veci sporné (a to okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu 1/, rozhodujúci pre určenie koeficientu, od
ktorého sa odvíja výška tohto nároku, resp. otázku jeho premlčania), keď v konaní boli inak preukázané
všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobcu 1/, bol predložený znalecký

posudok, z ktorého vyplýva bodové ohodnotenie SSU na základe zistených diagnóz. Pre rozhodnutie
o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy nie je potrebné, aby bolo v tomto konaní s konečnou
platnosťou rozhodnuté, v akej konkrétnej výške má žalobca 1/ nárok na náhradu za SSU, resp. či je
jeho nárok premlčaný. Ako správne totiž argumentujú žalovaný a intervenient vo svojich odvolaniach,
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy musí byť založený na iných skutkových okolnostiach ako nárok na
náhradu za SSU. Skutkové okolnosti nároku na SSU žalobcu 1/ boli v konaní dokazované, pričom výška

nároku na SSU nemá vplyv na výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti
žalobcov, pretože kým náhrada za SSU má slúžiť na to, aby si poškodený (tu žalobca 1/) dokázal
kompenzovať životné obmedzenia vyvolané škodou na zdraví; náhrada nemajetkovej ujmy vo forme
primeraného finančného zadosťučinenia má slúžiť na kompenzovanie zásahov do osobnostných práv
poškodených žalobcov 1/ až 3. Preto intervenient v odvolaní nesprávne hovorí o „presahu“ nároku na

ochranu osobnosti nad nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví, pretože náhrada nemajetkovej ujmy sa
tu neposkytuje na pokrytie následkov zásahu do zdravia žalobcu 1/ nad rozsah, v ktorom tieto následky
pokrývanáhradazasťaženiespoločenskéhouplatnenia,alevzhľadomnaokolnostikonkrétnehoprípadu
(ako je to aj v predmetnej právnej veci), sa poškodený môže domáhať okrem náhrady za škodu na zdraví
zároveň (súbežne) aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý nárok je založený na odlišných

skutkových okolnostiach.

65. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je parciálnym nárokom, ktorý sa uplatňuje v rámci
náhrady škody na zdraví. Ide o nárok, ktorý je uhrádzaný jednorazovo podľa miery obmedzenia
možností poškodenej osoby uplatniť sa v bežnom živote a spoločnosti. Sťaženie spoločenského

uplatnenia sa odškodní ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre bežné
životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre
plneniespoločenskýchúloh.Náhraduzasťaženiespoločenskéhouplatneniamožnocharakterizovaťako
náhradu za preukázateľne nepriaznivé následky, ktoré trvalo a výrazným spôsobom sťažujú uplatnenie
poškodeného v osobnom živote, profesijnom živote alebo iných sférach života človeka. Náhrada za

sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo na základe lekárskeho posudku. Výpočet
výšky náhrady sa realizuje na základe objektívnej tabuľky, ktorá je prílohou zák. č. 437/2004 Z. z.
Náhrada musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom
sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

66. Občiansky zákonník potom v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť
dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie
považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť

fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv). Mnohorakosti prejavov jednotlivých stránok a zložiek osobnosti fyzickej
osoby zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do jednotlivých z týchto stránok a zložiek
osobnosti. Právo na ochranu zdravia ako také nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého
človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších stránok a zložiek ochrany jej osobnosti

(čo je výslovne naostatok uvedené aj v zákonnom výpočte v § 11 OZ), pretože má bezprostredný dopad
na kvalitu jej života.

67. Pod nemajetkovou ujmou v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta
do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne

nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je
nevyhnutné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej
nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú
sa náhrada poskytuje podľa osobitných predpisov (§ 444 OZ). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmyv peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej
dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu, prípadne optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý

následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok
zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ), je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu
náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov
(bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony

poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho
spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia).

68. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014 publikovanom v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 1/2015 ako R 1/2015 uviedol, že ustanovení § 2 ods. 1, 2,
§ 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. jednoznačne vyplýva, že zmyslom náhrady

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú
zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona
č. 437/2004 Z. z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004
Z. z.), ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je možné
vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá

sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Právna veta znie:
Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej
osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať
na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na

ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného
života poškodeného.

69. Odvolací súd sa teda v tejto otázke plne stotožnil s posúdením vykonaným prvoinštančným súdom,
ktorý uzavrel, že ten istý skutkový dej môže zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na
jej osobnostných právach a že základným rozdielom medzi týmito nárokmi je, že zmyslom náhrady
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je peňažná náhrada za ujmu spôsobenú zásahom do
telesnej integrity fyzickej osoby, pričom zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti
fyzickej osoby je poskytnúť náhradu za ujmu, ktorá sa premieta v osobnostnej sfére poškodenej osoby a

dojejpostaveniavspoločnosti,cieľomjetedavyvážiťujmunahodnotáchľudskejdôstojnostikonkrétnym
finančným vyjadrením. V praxi môže dôjsť k tomu, že práva zo zodpovednosti za spôsobenú škodu a
z porušenia osobnostných práv, si budú najmä v čiastkových nárokoch na odškodnenie bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia oproti právu na náhradu nemajetkovej ujmy konkurovať, pretože
budú založené na základe sčasti totožných a sčasti veľmi príbuzných skutkových okolnostiach.

70. V danom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej
ujmy tieto skutočnosti zohľadnil, pričom dospel k záveru, že zavinením žalovaného postupom non lege
artis, pri ktorom došlo k trvalému, ťažkému a nenapraviteľnému poškodeniu zdravia žalobcu 1/, žalovaný
bezpochyby zasiahol protiprávne tiež do jeho osobnostných práv na súkromie a rodinný život, a to

dokonca v značnej miere odôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, v danom
prípade bez ohľadu na to, či žalobcovi 1/ bol priznaný nárok na náhradu SSU. V konaní teda boli
preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah (poskytnutie
zdravotnej starostlivosti postupom non lege artis) do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ (§ 11 a §
13 OZ), ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi týmto neoprávneným zásahom a vzniknutou ujmou

(pričom občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe).
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa u žalobcu 1/ jedná o mimoriadne
intenzívnu a súčasne nezvratnú ujmu na zdraví, žalobca 1/ je absolútne a trvalo ochudobnený o sféru
rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho krás, vnímania každodennej radosti zbytia ako aj vnímania starostí. V dôsledku jeho zdravotného stavu nikdy nezažije rozvíjanie sociálnych
interakcií a nebude môcť rozvíjať svoje vedomosti a zručnosti a byť začlenený do bežného života.
Pravdepodobne nikdy nezažije citové puto s iným človekom a nespozná lásku svojich rodičov. Od

narodenia je hendikepovaný v oblasti mobility, komunikácie, ako aj sebaobsluhy. Trpí detskou mozgovou
obrnou-kvadruparetickáforma,čojeformaspostihnutímhlavy,trupu,obochhornýchidolnýchkončatín,
je nevidiaci a nepočujúci, prijíma potravu prostredníctvom sondy PEG, má najhorší druh epilepsie -
Westov syndróm. Je pripútaný na lôžku a jeho okolitým svetom sú pre neho jeho rodičia a neustále
absolvovanie rehabilitácií a vyšetrení; je plne odkázaný na starostlivosť inej osoby. Jeho darčekmi sú

stimulačné, rehabilitačné a kompenzačné pomôcky. Nie je schopný vyjadriť svoje pocity, či bolesť, ktorá
je jeho okoliu skrytá. Nemôže samostatne vykonávať úkony bežnej hygieny, obliecť sa, pripravovať si
stravu a prijímať ju prirodzeným spôsobom. Prijíma len rozmixovanú tekutú stravu, a to striekačkou cez
hadičku priamo do žalúdka. Je nevidiaci a nepočujúci. Poškodenie jeho zdravia je tak fatálne, že u neho
možno hovoriť o tzv. sociálnej smrti.

71. Intervenient mal v odvolaní za to, že súd prvej inštancie priznal nemajetkovú ujmu na pokrytie
dopadov do spoločenského a rodinného života žalobcu 1/, ktoré majú byť odškodnené cez priznanú
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s ust. zák. č. 437/2004 Z. z., resp. že
súd žalobcovi 1/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy na základe totožných tvrdení s tými, ktoré sú
rozhodujúce pre náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, čím došlo k duplicitnej náhrade tých

istých nárokov, a teda k porušeniu zásady „ne bis in idem“; v konaní preukázané skutočnosti je pritom
možné subsumovať pod náhradu škody na zdraví, ktorá sa nahrádza prioritne inštitútom sťaženia
spoločenského uplatnenia.

72. Žalovaný rovnako v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne preskúmal, či boli

v danom prípade nároky žalobcu na náhradu za SSU a na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené
na rovnakom skutkovom základe, pričom mal za to, že boli a ako sa predmetné právne nároky
svojím obsahom prekrývali. Poukazoval na to, že aj náhrada za SSU je náhradou tzv. nemateriálnej
ujmy, ktorá má slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie
prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných škodou na

zdraví. Ide o náhradu poskytovanú za trvalé následky vyvolané škodou na zdraví, ktoré nepriaznivo
ovplyvňujú možnosti poškodeného uplatniť sa v ďalšom spoločenskom živote, t.j. náhrada za dôsledky
poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom ale napríklad aj športovom živote, teda
náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych
spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia.

73. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci dospel na
základe vykonaného dokazovania, vzhľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, k správnym
skutkovým aj právnym záverom, že charakter poškodenia zdravia žalobcu 1/, odôvodňuje v danom
prípade priznanie mu nielen náhrady za škodu na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia,

ale aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za protiprávny zásah do jeho osobnostných práv, najmä
práva na súkromný a rodinný život, a to za zásah v značnej miere. Pokiaľ ide o škodu na zdraví
žalobcu,zoznaleckéhoposudkuč.108/2017znaleckejorganizácieforensic.skvypracovanéhovkonaní,
vyplynul záver, že sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu 1/ možno z hľadiska absolútneho
poškodenia duševných funkcii (rozvoj hlbokej duševnej zaostalosti, čo je jedna z najťažších duševných

porúch) hodnotiť položkou 253 – vážne mozgové alebo duševné poruchy, vrátane poúrazovej epilepsie
maximálnym počtom bodov 1560. Vedúcim prejavom postihnutia pohybových funkcií je absolútna strata
zmysluplnej pohyblivosti všetkých štyroch končatín (rozvoj trvalej imobility a neschopnosti akýchkoľvek
samoobslužných aktivít), ktorú možno analogicky hodnotiť položkou č. 307 – poúrazová kvadruplégia
počtom bodov 2600. Absolútnu stratu sexuálnych funkcií v najhoršom slova zmysle položkou č. 321a –

strata penisu do 45 rokov počtom bodov 800. Zohľadnená bola strata možnosti komunikovať s okolím,
pretože možnosť komunikovať rečou u dieťaťa predstavuje spôsob, akým môže interagovať so svojim
sociálnym okolím, pričom žalobca 1/ nemá vôbec možnosť s okolím komunikovať pre poškodenie
mozgu, ktoré je z hľadiska prognózy nezvratné, preto je potrebné priznať položku 297b – strata
reči centrálneho pôvodu po úraze – celý komplex porúch symbolických funkcií na hornej hranici

1000 bodov. Vzhľadom k nemožnosti prehĺtania tuhej stravy ani tekutín bol žalobcovi 1/ zavedený
gastrostomický katéter perkutánne (PEG), čo je možné podľa položky 303 (píšťala pažeráka) hodnotiť
počtom 300 bodov. Všetky položky vzhľadom k veku, kedy poškodený utrpel škodu na zdraví, trvalej
doživotnej invalidite v miere 100 % a vysoko nepriaznivej prognóze jeho ťažkého duševného a telesnéhopostihnutia s celoživotnou imobilitou, absolútnou nesamostatnosťou s nutnosťou odkázanosti na 24-
hodinový dozor a kompletnú opatrovateľskú starostlivosť druhých osôb, možno podľa znalcov zvýšiť na
dvojnásobok (§ 10 ods. 4 zákona), t. j. uplatnené položky 253. – hlboká duševná zaostalosť, poúrazová

epilepsia, pol. 297b. – strata reči centrálneho pôvodu, pol. 303. – píšťala pažeráka, pol. 307. – strata
pohyblivosti všetkých končatín, pol. 321a.- strata sexuálnych funkcií, boli ohodnotené spolu počtom
12.520 bodov. Z predmetného znaleckého posudku vyplýva, že ide o závažné postihnutie žalobcu 1/
v oblasti rozumových, pohybových a sexuálnych funkcií, komunikácie a vnímania. V priebehu konania,
najmä na základe výpovede jeho rodičov, lekárskych správ a vypočutej svedkyne A. I. bolo zistené,

že žalobca 1/ má ťažko narušenú mobilitu, nevidí, nepočuje, nehovorí, je kŕmený cez PEG sondu
mixovanou stravou, je ležiaci, nesedí, nedrží hlavu, má epilepsiu – Wherdov syndróm, musí byť neustále
odsávaný, nemá žiadne reflexy, ani mimiku, má inkontinenciu, je plienkovaný. Žalobca 1/ je doživotne
odkázaný na 24 – hodinovú osobnú starostlivosť inej osoby vo všetkých oblastiach života, teda sa dá
povedať, že je celkovo z hľadiska svojho prežitia absolútne odkázaný na pomoc inej osoby. Od svojho
narodenia nie je schopný sociálneho kontaktu, nemôže sa uplatniť spoločensky, kultúrne ani rodinne

a jeho prognóza je nepriaznivá. Tieto negatívne následky poškodenia jeho zdravia, sú v zmysle právnej
úpravy § 2 ods. 2 a§ 4 zák. č. 437/2004 Z. z. odškodňované náhradou za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca nie je schopný absolútne žiadneho uplatnenia
v spoločnosti. Aj preto znalci zohľadňujúc ťažké duševné a telesné postihnutie žalobcu 1/ s celoživotnou
imobilitou, absolútnou nesamostatnosťou s nutnosťou odkázanosti na 24-hodinový dozor a kompletnú

opatrovateľskú starostlivosť druhých osôb, dospeli k potrebe zvýšenia bodového ohodnotenia sťaženia
jeho spoločenského uplatnenia na dvojnásobok.

74. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu 1/, za zásah do jeho osobnostných práv nebol
uplatnený na rovnakom skutkovom základe ako jeho nárok na náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Odvolací súd má za to, že dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ sú
dané a sú iné, ako dôvody náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle znaleckého posudku.
Súd prvej inštancie tu správne zohľadnil iné závažné následky v jeho súkromnom a rodinnom živote,
spôsobené jeho trvalým, ťažkým a nenapraviteľným poškodením zdravia. Poukázal na to, že žalobca je
absolútne a trvalo ochudobnený o sféru rozvíjania medziľudských vzťahov, o poznávanie života a jeho

krás, vnímania každodennej radosti z bytia ako aj vnímania starostí. Žalobca ako ľudská bytosť nikdy
nezažil a nikdy nezažije rozvíjanie sociálnych interakcií s inými ľudskými bytosťami, ani s jeho najbližšími
rodinnými príslušníkmi, keď podľa jeho rodičov je jeho sociálna interakcia obmedzená na reakcie na
taktilné podnety, nie je schopný byť začlenený do bežného života, nadobudnúť nejaké vedomosti, či
zručnosti, ako ani zažiť pre ľudskú bytosť tak podstatné prežitky, ako je pocítiť lásku svojich rodičov,

či zažiť citové puto s iným človekom. Nie je vôbec schopný vyjadriť svoje pocity, a to ani prežívanú
bolesť. Žalobca 1/ trpí a bude sa podrobovať celoživotnej liečbe. Jeho život je obmedzený na základné
životné funkcie, utrpenie, liečbu a pomoc druhých. Tieto následky sú trvalé, neodstrániteľné, môžu byť
iba zmiernené poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy.

75. Prvoinštančný súd teda správne vyhodnotil skutočnosti v danom prípade relevantné pre vznik
nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv, ktorý na
rozdielodbolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatneniaodôvodnilodlišnýmiskutočnosťami.Žalobca
v dôsledku poškodenia zdravia stratil už v momente svojho narodenia nezvratne akúkoľvek šancu
rozvíjať svoju osobnosť, akékoľvek citové, rodinné, medziľudské vzťahy, čo podľa odvolacieho súdu

predstavuje najhorší zásah do práva na ochranu osobnosti ako takého, pretože v jeho prípade skutočne
možno hovoriť o tzv. sociálnej smrti. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, v prípade
žalobcu 1/, jednoznačne neodškodňuje celú sféru následkov zásahu tak závažného poškodenia zdravia
na osobnostných právach žalobcu. Sťaženie spoločenského uplatnenia zohľadňuje ujmy spôsobené
zásahom do telesnej integrity žalobcu, trvalé následky na jeho zdraví a obmedzenia s tým súvisiace,

avšak nezohľadňujú zásahy tým spôsobené a prejavujúce sa v jeho osobnostnej sfére v súkromnom
a rodinnom živote žalobcu, v samotnom prežívaní a kvalite celého jeho života. Preto súd prvej inštancie
správne zohľadnil, že okrem zásahu do zdravia a telesnej integrity žalobcu (odškodňované sťažením
spoločenského uplatnenia) je v danom prípade na mieste odškodniť aj nemajetkovú ujmu, ktorá
žalobcovi nastala v jeho osobnostnej sfére, zásahom do jeho súkromného a rodinného života, teda k

duplicitnému priznaniu náhrady za ten istý zásah v danom prípade rozhodne nedošlo. Žalovaný ani
intervenient vo svojich odvolaniach sami neuvádzajú, ktoré skutkové okolnosti nároku na náhradu SSU
a na náhradu nemajetkovej ujmy, sú podľa nich totožné. Intervenient pritom vo svojom vyjadrení zo dňa06.02.2017 (č. l. 240 spisu) sám uviedol, že je nepochybné, že došlo k zásahu do osobnostných práv
žalobcov, najmä práva na rodinný život.

76. Pokiaľ ide o zásah do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ ako rodičov žalobcu 1/, tu má odvolací
súd za to, že túto skutočnosť žalovaný a intervenient ani nerozporovali. Namietali len výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Tu bolo potrebné zohľadniť, že žalobcom 2/ a 3/ sa v dôsledku poškodenia
zdravia žalobcu 1/ nepochybne od základov zmenil celý život. Súd prvej inštancie správne zohľadnil,
že pre žalobcov 2/ a 3/ išlo o nečakaný, mimoriadne závažný zásah, ktorý stále pretrváva. Žalobcovia

2/ a 3/ prežívali od narodenia svojho syna beznádej a žiaľ, rozplynuli sa ich sny, plány a radosť. Celý
ich život je determinovaný potrebou osobnej 24-hodinovej starostlivosti o syna v bdelej kóme bez vidiny
zlepšenia jeho stavu. Situácia poznačila celú rodinu, nemajú normálny rodinný život, žiadne spoločné
ani spoločenské kontakty. Majú finančné problémy, obaja sa vzdali pôvodného zamestnania, pričom si
predtým budovali kariéru v policajnom zbore. Povinnosti si podelili tak, že o žalobcu 1/ sa stará výlučne
žalobkyňa 2/, ktorá spí 2 – 3 hodiny denne a žalobca 3/ sa stará o domácnosť, pričom sám uviedol,

že sa cíti ako zlomený človek. Nemajú žiadny manželský život. Netrúfajú si splodiť ďalšie dieťa. V ich
živote zostal len nepatrný priestor pre záľuby, oddych a voľnočasové aktivity. Starostlivosť o žalobcu 1/ je
psychicky a fyzicky náročná pre oboch rodičov, pričom ich syn si bude vyžadovať ich doživotnú náročnú
osobnú starostlivosť. Pravidelne s ním absolvujú rehabilitácie a iné terapie, v snahe zlepšiť kvalitu jeho
života. Žalobcovia 2/ a 3/ sa so situáciou dodnes nezmierili. Celý ich život je prispôsobený potrebám

žalobcu 1/. Poškodením jeho zdravia teda jednoznačne došlo k zásahu do ich osobného, rodinného,
pracovného i manželského života.

77. Za primeranú považuje odvolací súd aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej
inštancie žalobcom 1/ až 3/, pričom má za to, že súd prvej inštancie dôvodnosť a primeranosť práve

takto priznaných súm náhrad dostatočne vo svojom rozhodnutí odôvodnil. Intervenient a žalovaný
naopak v odvolaní namietali, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká. Podľa
intervenienta nie je zrejmé, ako súd k uvedeným sumám dospel, neriadil sa princípmi proporcionality
a nedostatočne zohľadnil jednotlivé kritériá rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom
nesprávne zohľadnil okolnosti ako dĺžka vedenia sporu (10 rokov), obdobné pochybenia žalovaného,

nezohľadnil výšku nárokov priznávaných v porovnateľných právnych veciach, ktorú považoval s
ohľadom na infláciu pre súčasnosť za nedostatočnú. Žalovaný mal za to, že hodnotiace kritériá, ktoré si
súd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy stanovil, sú nesprávne aplikované, keď žalovanému nie je
zrejmé,ako trestnoprávnazodpovednosťzdravotníckejpracovníčkyžalovaného A.D.E.,ktorámalabyť
odsúdená za spáchanie obdobného skutku z novembra až decembra 2009, t. j. v inom časovom období,

súvisí s posúdením výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/; žalovaný nevie, čo je myslené
mimoriadne intenzívnou ujmou; súd nesprávne zohľadnil trvanie súdneho konania, za ktorého dĺžku
žalovaný nezodpovedá; rovnako nesprávne súd zohľadnil zvýšenie životnej úrovne od podania žaloby
na ťarchu žalovaného; žalovanému nie je zrejmé, v akej súvislosti sú s posúdením výšky nemajetkovej
ujmy spájané skoršie porušenia na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného a o aké konkrétne

prípady ide a napokon považuje rozhodnutie súdu za prekvapivé v tom, že vo svojom prvom rozsudku
č.k. 8C/222/2014-480 zo dňa 09.10.2018 priznal žalobcom 2/ a 3/ každému z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 50.000 eur, pričom odvolací rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/78/2019-596 zo
dňa 29.10.2019 smeroval k zníženiu priznania žalobného nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalobcovia1/až3/naprotitomupovažovalipriznanésumynáhradynemajetkovejujmyzanízke,nakoľko

u žalobcu 1/ došlo protiprávnym zásahom žalovaného k pozbaveniu akýchkoľvek osobnostných práv
prislúchajúcich každej ľudskej bytosti, a to v celom rozsahu od okamihu narodenia až do okamihu
jeho smrti, preto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má predstavovať maximálnu možnú výšku
náhrady, akú je možné v čase rozhodovania súdu vôbec ľudskej bytosti priznať, a to vo vyššom rozsahu,
ako v iných prejednávaných veciach, a to aj na strane žalobcov 2/ a 3/, pretože zo strany žalovaného

preukázateľne nedošlo k jednorazovému vybočeniu z inak správnej činnosti poskytovania zdravotnej
spravodlivosti, pričom žalovaný neprijal žiadne opatrenia na predchádzanie obdobným pochybeniam,
nereflektoval na už skoršie pochybenia A. E. a nevyvodil k nej žiadne následky, čo vyústilo aj do ďalších
následných pochybení majúcich závažné následky (mal. F. G.); po celú dobu vedenia sporu odmietal
akúkoľvek zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1/ až 3/ a jeho konanie

smerujúce k uzavretiu mimosúdnej dohody bolo iba formálne.

78. Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 9Co/78/2019 v predmetnej veci
konštatoval, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovujeani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania

tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne
spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania
odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa
poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej
strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom

bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie
individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne
zdieľané predstavy o spravodlivosti, pričom nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv
sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno
exaktnekvantifikovaťavyčísliť,avšakmáodrádzaťrušiteľaodprotiprávnehokonaniaabyťtaknástrojom
prevencie; prisúdená výška náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, avšak musí

pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život,
spôsobený hrubou nedbalosťou svojich zamestnancov, predchádzať a to obzvlášť v situácii, že sa
jedná o zdravotnícke zariadenie. Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v
rozhodnutízo6.marca2007sťažnosťč.43662/98,akoivprípadeC.v.Slovenskárepublikavrozhodnutí
z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02 uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška

nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch, avšak nesmie byť zjavne neprimeraná
okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú
úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako
rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné
súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v obdobných prípadoch.

79. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadnil okolnosti, že rozhodovacia činnosť súdov v otázkach nemajetkovej ujmy
by mala pôsobiť aj preventívno-sankčne, a to s dostatočnou dôraznosťou, avšak nie likvidačne, pričom
hoci je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv objektívneho charakteru, potreba finančnej

satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu; je potrebné
prihliadať predovšetkým na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď v danom prípade bol
pôvodcom zásahu poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im
bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť kvalifikovanými zamestnancami v súlade s lekárskou
etikou, pritom žalovaný trvalo a vážne poškodil zdravie žalobcu 1/ a jeho ujmu je možné odčiniť iba

poskytnutím primeranej satisfakcie, ktorá bude zohľadňovať aj životnú úroveň v krajine a to, ako rýchlo
sa jej poškodený domohol, ako aj čiastky tejto náhrady prisúdené v obdobných prípadoch, pričom súd
prvejinštanciekonkrétnevychádzalz rozsudkuOkresnéhosúduNitrasp.zn.10C/88/2009z10.10.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013, ktorým bol pacientovi,
ktorý zostal v bdelej kóme, priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a

každému z rodičov 90.000 eur, ako aj z rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 z 07.02.2020
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021, ktorým bol pacientovi,
ktorý trpí závažnou formou hypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa,
detskou mozgovou obrnou, epilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku
a sluchu, mikrocefáliou, absenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou

imobilitou s flekčným držaním končatín a trvalo zavedeným PEG a tracheostómiou, priznaný nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 80.000 eur.

80. Konkrétne u žalobcu 1/ súd prvej inštancie zohľadnil, že ide o mimoriadne intenzívnu ujmu na
zdraví v dôsledku ktorej došlo k tzv. sociálnej smrti žalobcu 1/ a závažnosť okolností, za ktorých došlo

k neoprávnenému zásahu do jeho zdravia (poškodenie zdravia zdravotníckym zariadením), obdobie
uplynuté od podania žaloby (10 rokov), vzhľadom na čo mal súd za primeranú náhradu na zmiernenie
zásahov do jeho osobnostných práv v sume 120.000 eur, pričom zohľadnil vyššie uvedenú rozhodovaciu
prax súdov, ako aj okolnosť, že životná úroveň v krajine sa od obdobia, kedy bolo súdmi rozhodované
v porovnávaných veciach zvýšila, ako aj že priznaná výška nebude pre žalovaného likvidačná, keďže

je poistený. Do úvahy vzal aj skutočnosť, že na gynekologicko-pôrodníckom oddelení žalovaného došlo
pred tu súdeným skutkom už viac krát k obdobným pochybeniam, pričom bol aj prípad s následkom
smrti novorodenca, čo značí o tom, že žalovaný neprijal náležité opatrenia, aby k ďalším pochybeniam
nedochádzalo. Súd tiež uviedol, že je zrejmé, že hodnota ľudského života a zdravia je nevyčísliteľná,preto ani nie je možné nemajetkovú ujmu žalobcu 1/ reparovať v celom rozsahu, iba poskytnúť mu určitú
satisfakciu na jej zmiernenie. U žalobcov 2/ a 3/ súd zohľadnil, že zásah do ich osobnostných práv
bol taktiež mimoriadne závažný a naďalej pretrváva, nakoľko musia denne vnímať zdravotný stav ich

syna bez prognózy zlepšenia; od základov sa im zmenil celý život, ktorý je determinovaný predovšetkým
potrebami ich syna, rozplynuli sa ich plány a sny, preto za primerané zadosťučinenie súd považoval
sumu 100.000 eur pre každého rodiča, tiež so zreteľom na to, že od doby priznania nemajetkovej ujmy
v porovnávaných rozhodnutiach sa životná úroveň v krajine zvýšila, došlo k inflácii, v dôsledku ktorej
možno za tam priznané nároky zaobstarať menej statkov, keď predmetné konanie sa vedie neprimerane

dlhú dobu 10 rokov, počas ktorej rodine vznikali aj zvýšené výdavky.

81. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri určení výšky finančného zadosťučinenia
žalobcom 1/ až 3/ vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu a opieral sa o konkrétne a
preskúmateľné hľadiská, pričom zdôrazňuje, že skutočne zavineným protiprávnym konaním žalovaného
tu v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/, došlo k závažnému zásahu do celého spektra

osobnostných práv žalobcu 1/, ktorý bol v podstate absolútne pozbavený možnosti ich realizácie
po celý svoj život, od narodenia až do svojej smrti, nakoľko u neho neexistuje prognóza zlepšenia
zdravotného stavu, naopak, možno očakávať, že jeho zdravotný stav sa bude komplikovať. Rovnako
nie je možné pri rozhodovaní o výške jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nezohľadniť okolnosti,
za ktorých k zásahu došlo, a to pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v nemocnici, ktorá na vedenie

pôrodu použila zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa už predtým pochybenia pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti dopustil, a to s následkom ublíženia na zdraví a usmrtenia za skutok spáchaný v r. 2009
(odsúdenie A. D. E. vo veci sp. zn. 6T/85/2013), ktorá okolnosť vyplýva z odôvodnenia trestného
rozsudku sp. zn. 9T/46/2017 na č. l. 702 spisu, pričom z Dohody o vysporiadaní nárokov na náhradu
škody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy zo dňa 23.09.2015 (na č. l. 204 spisu) vyplýva, že

k pochybeniu došlo na gynekologicko – pôrodníckom oddelení žalovaného aj následne, a to v súvislosti
s pôrodom mal. F. G., kedy rovnako zdravotnícke zariadenie nezabezpečilo adekvátne monitorovanie
stavu matky a plodu, v dôsledku čoho sa dieťa narodilo so závažným a trvalým poškodením mozgu
(hypoxická ischemická encefalopatia ťažkého stupňa), čo skutočne svedčí o tom, že žalovaný na
základe predchádzajúcich pochybení, zrejme neprijal adekvátne opatrenia na svojom pôrodníckom

oddelení, teda predchádzajúce zistenie pochybení nepôsobilo na žalovaného dostatočne preventívno
– sankčne. Súd prvej inštancie pritom správne za porovnateľné prípady k predmetnej veci považoval
vec, ktorá bola predmetom rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/88/2009 z 10.10.2012 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 02.10.2013 (pacientovi, ktorý ostal v
bdelej kóme bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému

z rodičov 90.000 eur), ako aj z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 9C/58/2017 z 07.02.2020 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/94/2020 z 24.03.2021 (pacientovi, ktorý
trpí závažnou formou hypoxicko - ischemickej encefalopatie s postihnutím mozgového kmeňa, detskou
mozgovou obrnou, epilepsiou, Westa a Ohtaharovým syndrómom, poruchami spánku, zraku a sluchu,
mikrocefáliou, absenciou sacieho a prehĺtacieho reflexu, spasticitou a hypertóniou, celkovou imobilitou

s flekčným držaním končatín a trvalo zavedeným PEG a tracheostómiou bol priznaný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a každému z rodičov 80.000 eur). Neobstojí ani obrana
žalovaného, ktorý tvrdí, že nemožno prevziať závery vo veci mal. F. G., pretože sa má jednať o skutkovo
a právne odlišnú vec, avšak na druhej strane žiada, aby súd vychádzal z rozhodnutí súdov o priznaní
nemajetkovej ujmy pozostalým príbuzným usmrtených poškodených, čo je ale celkom odlišná skutková

situácia od predmetnej. V tomto prípade predmet konania nebolo možné porovnávať s prípadmi
odškodňovania pozostalých obetí usmrtených pri dopravných nehodách, resp. pozostalých súrodencov
(tu navyše ani žiadny súrodenec odškodňovaný nie je), na čo poukazoval žalovaný v jednom z vyjadrení
v odvolacom konaní, pretože ide o odlišné následky, keď žalobca 1/ sám priamo utrpel trvalé a závažné
poškodenie zdravia, ktoré obmedzilo celý jeho život na prežívanie vo vegetatívnom stave a jeho rodičia

žalobcovia 2/ a 3/ okrem toho, že došlo k neočakávanému a zásadnému zásahu do ich životov,
ktorý museli vo všetkých smeroch podrobiť potrebám žalobcu 1/ a jeho režimu, musia tiež denne od
narodenia svojho syna vnímať jeho stav a prežívať nepredstaviteľnú beznádej. Ako tiež správne uviedol
súd prvej inštancie, náhrada nemajetkovej ujmy nepredstavuje náhradu za život a zdravie človeka,
predstavuje iba určitú satisfakciu, ktorá má vzniknutú nemajetkovú ujmu zmierniť. V predmetnej veci

tiež nie je možné ponechať bez povšimnutia, že žalovaný ponúkol žalobcom za účelom jednorazového
vyrovnania všetkých nárokov, v rámci prvých mimosúdnych rokovaní v 1/2016, sumu 480.000 eur
(emailová komunikácia na č. l. 189 – 190 spisu). Tiež z Dohody o vysporiadaní nárokov na náhradu
škody na zdraví a náhradu nemajetkovej ujmy z 23.09.2015 vo veci mal. F. G., ktorý rovnako v súvislostis nezabezpečením adekvátneho monitorovania stavu matky a plodu utrpel závažné a trvalé poškodenie
mozgu, bolo maloletému, jeho bratovi a rodičom, poskytnuté celkové vyrovnanie vo výške 480.000 eur.
Ajzuvedenéhovyplýva,ževýškanáhradynemajetkovejujmypriznanásúdomvtomtokonaní,žalobcom

1/ až 3/ zodpovedá odškodňovaniu v obdobných prípadoch, pričom skutočne pri určovaní proporcionality
treba vziať na zreteľ aj životnú úroveň krajiny, ako aj dĺžku konania, na základe ktorého sa žalobca
tejto náhrady domohol. Tu pritom nejde o sankcionovanie žalovaného za dobu trvania súdneho sporu
a za to že uplatňoval prostriedky procesného útoku a obrany, ale za to, že sám nereagoval promptne
a ústretovo s cieľom tak závažnú ujmu na osobnostných právach žalobcov 1/ až 3/ zmierniť a poskytnúť

im pomoc v ich ťažkej životnej situácii. Na rozhodnutie o náhrade nemajetkovej ujmy v prípade žalobcov
1/ až 3/ nemožno ani analogicky použiť úpravu zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ktorej
podmienky a rozsah úpravy odškodňovania obetí trestných činov a ich príbuzných reflektujú okolnosť,
že finančnú náhradu tu vypláca štát, teda subjekt odlišný od škodcu. Rovnako neobstojí argumentácia
žalovaného, že predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 9Co/78/2019 malo smerovať
k zníženiu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, lebo proti prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie

č. k. 8C/222/2014-486 zo dňa 09.10.2018 podali proti výroku V. zamietajúcemu nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcu 1/ v celom rozsahu a zamietajúcemu nároky na náhradu nemajetkovej ujmy
žalobcov 2/ a 3/ nad rozsah priznanej sumy 50.000 eur odvolanie tiež žalobcovia 1/ až 3/, pričom
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy
zrušil predovšetkým z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, ako i z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky

možnosti súbehu nárokov na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia s nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy.

82. Na druhej strane však odvolací súd odvolanie žalobcov 1/ až 3/, ktorí sa v odvolaní domáhali
priznania náhrady nemajetkovej ujmy až do výšky nimi v žalobe požadovaných náhrad (u žalobcu

1/ v sume 600.000 eur, žalobkyne 2/ v sume 200.000 eur a u žalovaného 3/ v sume 200.000
eur) vyhodnotil ako nedôvodné a v odvolaní požadované výšky náhrad nemajetkovej ujmy už ako
neprimerané okolnostiam prejednávanej veci, tak ako boli ustálené vyššie, nezodpovedajúce súdnej
praxi v obdobných veciach, ako i likvidačné pre žalovaného. Je zrejmé, že v prípade žalobcu 1/
ide o maximálny možný zásah do jeho osobnostných práv, čím boli vo výraznej miere poznačené

aj životy žalobcov 2/ a 3/, avšak priznanie takejto sumy náhrady nezodpovedá ani životnej úrovni
v krajine, ani možnostiam žalovaného, na strane ktorého je potrebné zohľadniť, že je síce poistený,
avšak ide poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá by priznaním požadovaných súm mohla byť
ohrozená, pričom je potrebné opakovane zdôrazniť, že suma náhrady nemajetkovej ujmy, nepredstavuje
odškodnenie za život človeka, ale predstavuje satisfakciu zmierňujúcu vzniknutú nemajetkovú ujmu.

83. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda súd prvej inštancie rozhodol nároku a o výške náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcov 1/ až 3/ vecne správne, zistený skutkový stav správne vyhodnotil a právne
posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

84. Odvolania žalovaného a intervenienta smerovali výslovne tiež voči výroku VI. rozsudku súdu prvej
inštancie o trovách konania, kedy súd prvej inštancie priznal žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu
trov celého doterajšieho konania v rozsahu 100 %, vychádzajúc zo záveru, že v časti SSU žalovaný
a intervenient zavinili zastavenie konania, keď uspokojili predmetný nárok žalobcu 1/ a v časti nároku
žalobcov 1/ až 3/ mal súd za to, že pokiaľ boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešní čo do základu tohto

nároku, ktorého výška závisela od úvahy súdu, treba ich považovať za plne procesne úspešných.
Intervenient konkrétne odvolacie dôvody voči výroku VI. o trovách konania neuvádzal. Žalovaný ako
odvolacie dôvody uviedol, že vzhľadom na čiastočné zastavenie konania, je povinný znášať trovy
konania vo vzťahu k uplatnenému žalobnému nároku z titulu SSU výlučne žalobca 1/ a vo vzťahu k
uplatnenému nároku z titulu nemajetkovej ujmy, sú rovnako vzhľadom na nesprávnosť rozhodnutia súdu

prvej inštancie vo veci samej povinní znášať trovy konania žalobcovia, buď v celom rozsahu alebo
minimálne v rozsahu, ktorý zodpovedá podielu neúspechu v žalobnom nároku, pričom poukázal na to,
že hoci súd konštatuje čiastočný neúspech v zamietnutej časti žaloby žalobcov, podiel tohto neúspechu
pri percentuálnom výpočte úspechu v trovách konania nebol zohľadnený.

85. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2
CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie, sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej stranetrovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.Procesnýúspechvovecisaskúmačodoprávnehozákladuveciačodovýškypriznanéhonároku.

V zmysle zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie, je potom trovy konania povinná nahradiť tá
zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Náhrada týchto trov sa posudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok
sporu.Pojemprocesnézavinenie použitývust.§256 CSP,saposudzujevýlučnezprocesnéhohľadiska
a rozhodujúcimi skutočnosťami sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Pojem procesné zavinenie je
potrebné vykladať komplexne a extenzívne, pričom za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je

považovaný aj žalovaný, ktorý dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia
dôvodne podanej žaloby. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol
výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to,
čoho sa žalobca domáhal a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.

86. V predmetnej veci je nepochybné, že žalobca 1/ sa (okrem nároku na náhradu nemajetkovej ujmy)

domáhal zaplatenia náhrady za SSU vo výške 228.365 eur, ktorá suma bola žalovaným a intervenientom
na jeho strane v priebehu konania uhradená, čím predmetný nárok žalobcu 1/ zanikol splnením
a bol teda v celom rozsahu uspokojený. Žalobca sa teda domohol toho, čo (v časti nároku na SSU)
požadoval podanou žalobou. V zmysle už vyššie uvedených právno – teoretických východísk, potom
dôvodne zobral žalobu v tejto časti konania späť, pričom o prípadnej ne/existencii tohto nároku, sa

môže rozhodovať v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia. Avšak vzhľadom na to, že pre súd je
rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, bolo možné prihliadať len na tú okolnosť, že žalovaný
a intervenient splnili to, čoho sa žalobca 1/ v spore titulom náhrady SSU domáhal, z ktorého dôvodu vzal
žalobca žalobu dôvodne späť a teda žalovaný a intervenient zavinili zastavenie konania v tejto časti.

87. K časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že základným kritériom priznania
nároku na náhradu trov konania je v zmysle Civilného sporového poriadku zásada úspechu vo veci (§
255 ods. 1 a 2 CSP), pričom súd prvej inštancie správne vychádzal z názoru, že zásada úspechu vo
veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, čo je aj daný prípad
rozhodovania o nároku žalobcov 1/ až 3/ na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah

do ich osobnostnej sféry. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Nie je totiž spravodlivé a v súlade so
satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto,
aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade je

rozhodujúce, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca. Úspech sa teda skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.
Aj v tomto konkrétnom prípade je preto nevyhnutné žalobcov 1/ až 3/ čo do uplatneného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, považovať za plne procesne úspešných, pretože mali úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela

výlučne od úvahy súdu. Súd prvej inštancie preto správne považoval žalobcov 1/ až 3/ za plne procesne
úspešných, keď sa jednak domohli nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého výška závisela
od úvahy súdu a žalobca 1/ sa domohol aj zaplatenia požadovanej náhrady na SSU, v ktorej časti
ho preto rovnako treba považovať za procesne úspešného. Odvolací súd preto považuje rozhodnutie
prvoinštančného súdu aj v časti náhrady trov celého doterajšieho konania za vecne správne (§ 387 ods.

1 CSP), keďže súd prvej inštancie správne posúdil otázku zavinenia zastavenia konania v časti SSU, ako
aj plný úspech žalobcov pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Iba z formálnych dôvodov, odvolací
súd vo svojom potvrdzujúcom výroku II., z dôvodov procesnej čistoty precizoval, že žalobcom 1/, 2/ a 3/
sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému a intervenientovi spoločne
a nerozdielne, pretože mal za to, že výrok rozsudku o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1

CSP), má obsahovať aj uvedenie subjektu, proti ktorému sa nárok na náhradu trov konania priznáva
a pri pluralite týchto subjektov aj spôsob ich zaviazanosti.

88. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022 z 20.09.2022 vyplýva (právna veta), že
ústavne udržateľným je taký postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa pri rozhodovaní

o priznaní nároku na náhradu trov dovolacieho konania intervenienta riadi procesným úspechom tej
sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyplýva, že podľa ústavného súdu má nárok na náhradu trov konania vo všeobecnosti aj intervenient,pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient
zúčastňuje.

89. Nepochybne intervenient nie je sporovou stranou, avšak vychádzajúc z uvedeného uznesenia
ústavného súdu, je súd povinný v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, vyhodnotiť
účasť intervenienta na konaní, ktorý svojou účasťou v spore rovnako ako strana, popri ktorej sa konania
zúčastňoval,prispelkvznikutrovkonaniaprotistrany.Pretopokiaľintervenientvovšeobecnostimánárok
na náhradu trov konania, musí platiť aj opak, teda že je povinný sa podieľať na náhrade trov konania

protistrany v prípade jej úspechu, hoci CSP výslovne takéto ustanovenie neobsahuje (čl. 4 ods. 2 CSP).

90. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI. o trovách konania ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože súd prvej inštancie správne procesne vyhodnotil plný
procesný úspech žalobcov 1/ až 3/ v spore, avšak s formálnym precizovaním subjektov, voči ktorým
majú žalobcovia nárok na náhradu trov konania (žalovaný a intervenient) a ich solidárnej zaviazanosti

na náhradu týchto trov.

91. Odvolací súd nezistil ani pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v porušení
práva na spravodlivý proces žalovaného, resp. intervenienta, ako ani nedostatok spočívajúci
v nepreskúmateľnosti, či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Žalovaný

a intervenient pod tento odvolací dôvod podradili tvrdenie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nereaguje na ich relevantnú
argumentáciu. Odvolací súd však dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod nebol v danom prípade
naplnený. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd v odôvodnení
vyčerpávajúco opísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne
predpisy a normy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Právne závery i primerane vysvetlil. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
riadne vysporiadal so všetkou pre vec relevantnou argumentáciou sporových strán a intervenienta.
Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných

ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd z týchto dôvodov
dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nemožno považovať za opodstatnenú námietku žalovaného
a intervenienta, že rozsudok je nepreskúmateľný. Odvolací súd nezistil, že by rozhodnutie súdu prvej
inštancie vykazovalo namietané znaky nelogickosti a vnútornej rozpornosti. Rozhodnutie súdu prvej

inštancie vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Za procesnú vadu
konania nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových

strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto skutočnosť, že sa žalovaný a intervenient s názorom súdu
prvej inštancie nestotožňujú, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

92. Odvolací súd nezistil ani inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci. Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie
pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia, predstavujúce porušenie práva
žalovaného na spravodlivé súdne konanie (t. j. závažné deficity v dokazovaní v intenzite odôvodňujúcej
porušenie uvedeného práva žalovaného), ani iné konanie či postup, ktorým by porušil princíp rovnosti
sporových strán. Podľa názoru odvolacieho súdu, vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje

skutkové a právne závery prijaté súdom prvej inštancie a obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd
svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.

93. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. až V., vrátane vecne správneho závislého výroku VI. o nároku na náhradu trov konania, s

použitím§387ods.1CSPpotvrdil(stým,ženároknanáhradutrovkonaniasapriznávavočižalovanému
a intervenientovi spoločne a nerozdielne).94. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

95. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania, rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

96. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

97. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania, so zreteľom na to, že odvolanie
podali v rôznom rozsahu všetky sporové strany, ako aj intervenient, bolo nevyhnutné, aby odvolací súd

osobitne rozhodol vo vzťahu k nároku žalobcu 1/ na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a vo
vzťahu k nárokom žalobcov 1/ až 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy. V odvolacom konaní nebolo totiž
možné naďalej vychádzať zo záveru, že pokiaľ boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešní čo do základu nároku,
je potrebné ich považovať aj v odvolacom konaní za plnene procesne úspešných, pretože predmetom
odvolacieho konania sa v zmysle odvolania žalobcov osobitne stala aj len výška uplatneného nároku,

pričom odvolací súd odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ nevyhovel. V opačnom prípadne by súd absurdne,
v prípade odvolania len žalobcov proti výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, musel i v prípade
ich neúspechu v odvolacom konaní, priznať žalobcom, nárok náhradu trov odvolacieho konania proti
inak v odvolacom konaní v tejto časti úspešnému žalovanému, a to len pre ich úspech čo do základu
nároku v prvoinštančnom konaní.

98. V časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, bol odvolacom konaní plne
úspešný žalobca 1/, keďže výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie o zastavení konania v tejto časti
bol odvolacím súdom potvrdený, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v tejto časti voči žalovanému a intervenientovi spoločne a nerozdielne

v rozsahu 100 %.

99. V časti nároku žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy, však musel odvolací súd prihliadnuť na
prevažný úspech žalovaného a tým aj intervenienta na strane žalovaného v odvolacom konaní, keď
žalobca 1/ bol neúspešný v časti v odvolacom konaní požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume

ďalších 480.000 eur, avšak bol úspešný čo do potvrdenia sumy náhrady nemajetkovej ujmy už priznanej
súdom prvej inštancie 120.000 eur, v ktorej časti podali odvolanie žalovaný a intervenient; celkom teda
predmetom odvolacieho konania bola suma náhrady nemajetkovej ujmy 600.000 eur, teda neúspech
žalobcu 1/ v odvolacom konaní predstavuje 80 % (480.000 eur z 600.000 eur) a úspech 20 % (120.000
eur z 600.000 eur), čo činí čistý procesný úspech žalovaného a intervenienta v tejto časti konania

v odvolacom konaní v rozsahu 60 % (80 % - 20 %), preto odvolací súd priznal podľa § 255 ods. 2 CSP
žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ každému
v rozsahu 60 %, pričom v zmysle § 10 ods. 8 zák. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
zaposkytovanieprávnychslužiebjetarifnouhodnotouvecivtomtoprípadesuma5.000eur.Ajvzhľadom
na takto ustálenú tarifnú hodnotu veci v tejto časti, odvolací súd nezistil dôvody na aplikáciu ust. § 257

CSP, ktorého aplikácie sa ani žiadna zo sporových strán nedomáhala.

100. V časti nároku žalobkyne 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy, prihliadol odvolací súd na úspech
žalobkyne 2/ čo do potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 100.000 eur, avšak tiež neúspech, pokiaľ ide o žalobkyňou 2/ v odvolacom konaní požadovanú

náhradu nemajetkovej ujmy v sume ďalších 100.000 eur, preto vzhľadom na rovnaký pomer úspechu
a neúspechu žalobkyne 2/, žalovaného a intervenienta v tejto časti konania, rozhodol odvolací súd podľa
§ 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán ani intervenient nemá v tejto časti konania právo na náhradu
trov odvolacieho konania.

101. V časti nároku žalobcu 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy, prihliadol odvolací súd na úspech žalobcu
3/ čo do potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume
100.000 eur, avšak tiež neúspech, pokiaľ ide o žalobcom 3/ v odvolacom konaní požadovanú náhradu
nemajetkovejujmyvsumeďalších100.000eur,pretovzhľadomnarovnakýpomerúspechuaneúspechužalobcu 3/ a žalovaného a intervenienta v tejto časti konania, rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2
CSPtak,žežiadnazostránaniintervenientnemávtejtočastikonaniaprávonanáhradutrovodvolacieho
konania.

102. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

103. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -
28Co/82/2025
28Co/82/2025-
2114225344

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).