Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoCsp/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216218579
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4216218579.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň

JUD.r Márie Malíkovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, IČO:
31 749 542, so sídlom Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava, zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., so
sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXX/XX, XXX XX A., 2. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XX/XXX, XXX XX A., zastúpený:
JUDr. Ľubica Bičianová, advokátka so sídlom Záhradnícka 16, 945 01 Komárno, IČO: 14 142 309, 3.
C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. H. G. XXX, o zaplatenie 33.194,37 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 9. januára 2024

č. k. 7Csp/168/2016-677, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o priznaní istiny 32.194,37 eura
s príslušenstvom, zmluvnej pokuty vo výške 548,01 eura a nesplateného zmluvného úroku vo výške
1.688,97 eur, výroku o zamietnutí ostatnej časti žaloby v časti sumy 609,13 eur a výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej 1/ a žalovanej 3/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalobcovi voči žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 9. januára 2024 č. k.
7Csp/168/2016-677 (napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaných 1., 2. a 3. zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 32.194,37 eur so zmluvným úrokom vo výške 5,5 % ročne od 28.2.2015 z istiny 33.194,32 eur
do 15.3.2023 a od 16.3.2023 a z istiny 32.194,32 eur do zaplatenia, úrok z omeškania z nesplatených
splátok splatných pred odstúpením vo výške 136,90 eur, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne od
28.02.2015 z istiny 33.194,32 eur do 15.3.2023 a od 16.3.2023 a z istiny 32.194,32 eur do zaplatenia,

zmluvnú pokutu vo výške 548,01 eur a nesplatený zmluvný úrok vo výške 1.688,97 eur, všetko v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť ďalších žalovaných. Konanie o časti návrhu žalobcu o zaplatenie istiny 3.500,23 eur
zastavil, návrh žalobcu v ostatnej časti zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 07.11.2016 domáhal voči žalovaným 1.-3. zaplatenia sumy

33.194,37 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že so žalovaným 1. uzatvoril Zmluvu o
poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1563/2009, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá
podpora vo forme úveru vo výške 38.350,00 eur pri základnej úrokovej sadzbe 3,50 % ročne s dobou
splatnosti 30 rokov. K predmetnej zmluve žalovaní 2. a 3. pristúpili so svojim ručiteľským vyhlásením.Žalovaný 1. sa dostal s plnením dlhu do omeškania, a preto mu žalobca zaslal Výzvu na úhradu zo
dňa 27.06.2014 ktorou žalovaného 1. vyzval na úhradu omeškaných splátok v sume 1.922,85 eur.
Žalobca odstúpil od zmluvy o úvere podaním zo dňa 22.12.2014, ktoré bolo žalovaným riadne doručené,

čím sa stal splatný celý dlh. V odstúpení boli žalovaní vyzvaní, aby dlžnú sumu uhradili v lehote 30
dní od doručenia odstúpenia. Dlžná suma pozostávala z istiny vo výške 35.188,47 eur, úroku ku dňu
22.12.2014 vo výške 1 688,97 eur, úroku z omeškania 136,90 eur a zmluvnej pokuty vo výške 3 488,33
eur. Žalobca si v žalobe zároveň uplatnil náklady spojené s uplatnením pohľadávky a to vo výške 609,13
eur. Z vyčísleného nedoplatku žalovaných žalobca odpočítal vykonané platby žalobcov a započítal na

úhradu zmluvnej pokuty.

3. Žalovaná 1. uviedla, že podpísala túto zmluvu a chce zaplatiť uplatnený nárok v sume 33.194,37
eur s trovami, ale v celosti to zaplatiť nevie, najradšej by to uhradila v splátkach po 500 eur. Žalovaná
3. uviedla, že žalovaný 2. je jej brat, ktorý sa s celou rodinou odsťahoval do Rakúska, on o tomto
konaní vie, a ona ho prosila, aby túto dohodou o zmieri podpísal, čo on odmietol. Ona chce vrátiť tieto

finančné prostriedky, ktoré boli vyčerpané, ale žiadala o možnosť úhrady vo forme splátok. Zástupkyňa
žalovaného 2. s navrhnutým zmierom nesúhlasila. Žalovaný 2. so žalovanými 1. a 3. nekomunikoval,
nevie, kto splácal a nesplácal, nebolo mu doručené odstúpenie od zmluvy, ani výzva ako ručiteľa na
úhradu celej dlžnej sumy. Poukázala na § 349 Obch. zák., podľa ktorého je rozdiel oproti Obč. zák. § 48
ods. 2, kedy účinky odstúpenia sú rozdielne, kým podľa Obč. zák. od začiatku zmluva zaniká, a preto

žiadala, aby súd žalobu voči žalovanému 2. zamietol. Ďalej namietala skutočnosť, že dňa 28.01.2015
došlo k riadnemu odstúpeniu od zmluvy, nakoľko žalovaný 2. od r. 2011 nebýval na adrese, ktorá je
uvedená pre doručenie, a to G. H. G. I. XX, býva na inej adrese.

4. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom dňa 06.05.2019 tak, že žalovaným 1. až 3.

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 27.085,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p. a.
od 29.01.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných a vo zvyšku súd
žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 63,6 %. Na
základe podaného odvolania žalovaného 2. odvolací súd Krajský súd v Nitre svojim uznesením sp. zn.

12CoCsp/1/2020 zo dňa 31. augusta 2021, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že z obsahu
spisu nesporne vyplynulo, že Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1563/2009 zo dňa
16.09.2009, podpísaná stranami sporu, bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
ako aj v súlade s § 12 Zákona NR SR č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania o poskytnutí

podpory. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd dospel k jednoznačnému
právnemu záveru, že žalobca - ŠFRB nespĺňa definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Je účelovým
fondom, ktorý v zmysle jednoznačnej definícii pojmu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 OZ nespĺňa
pojmové znaky dodávateľa, to znamená, že v danom prípade nie je možné zmluvu o poskytnutí podpory,
ktorú uzavrel žalobca so žalovanými považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ.

To, že predmetná zmluva nie je zmluva o spotrebiteľskom úvere ani v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z., je
nesporné, rovnako k takémuto záveru dospel aj súd prvej inštancie a táto skutočnosť nebola v konaní
ani rozporovaná. Odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru a
nenávratného príspevku bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, je preto potrebné
ju považovať za úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a aplikovať naň režim

Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti
strán zo zmluvy. Zánik zmluvy nastáva k dobe účinnosti právneho úkonu, ktorým oprávnená strana
odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník odlišuje od Občianskeho zákonníka, kde odstúpenie
od zmluvy má účinky „ex tunc“, t. j. že zmluva sa zruší od počiatku, kým pri obchodno-záväzkových
vzťahoch odstúpenie od zmluvy má účinky „ex nunc“, to znamená, že zánik zmluvy nastáva v dobe

účinnosti právneho úkonu, ktorým oprávnená strana odstúpila od zmluvy. V dobe účinku odstúpenia od
zmluvy zanikajú práva, ktoré vyplývajú priamo z obsahu zmluvy, ale nie práva, ktoré vznikli v dôsledku
porušenia zmluvy. Odvolací súd uviedol, že v preskúmavanej veci zo žaloby vyplýva, že žalovaní sa
dostali do zlej platobnej disciplíny ku dňu 12.12.2014, keď boli v omeškaní s úhradou 11 mesačných
splátok v celkovej sume 2.208,10 eura. V zmysle § 506 ObZ žalobca odstúpil od uzatvorenej zmluvy

o poskytnutí podpory vo forme úveru, a to listom zo dňa 22.12.2014 aj v súlade s článkom X. bod
10.3. písm. b/ úverovej zmluvy, pričom stanovil žalovaným 30-dňovú lehotu na uhradenie dlžnej sumy,
ktorá pozostávala z nesplatenej istiny, ako aj z nesplateného zmluvného úroku a zmluvne dohodnutých
sankcií.Žalobcapredložildôkazyodoručeníodstúpeniaodzmluvy,ktoréboložalovanej1.doručenédňa15.01.2015, žalovanému 2. dňa 28.01.2015 a žalovanej 3. dňa 09.01.2015. Doručenie odstúpenia od
zmluvy rozporoval žalovaný 2., uviedol, že odstúpenie od zmluvy mu nebolo doručené, on žije dlhodobo
v zahraničí, doručenku za neho musel podpísať niekto iný. Súd prvej inštancie sa jeho námietkami

dostatočne nezaoberal. Žalobca doručoval všetky písomnosti žalovanému 2. na adresu G. H. G. XX.
Z fotokópií doručeniek na listinách s označením Odstúpenie od zmluvy nevyplýva, že žalovaným bolo
doručované odstúpenie od zmluvy, podpísaná je aj doručenka od žalovaného 2. s adresou G. H. G.
XX. Z registra obyvateľov SR však vyplýva, že žalovaný 2. má od 14.09.2011 uvedenú adresu bydliska
Komárno. Z týchto skutočností je zrejmé, že odstúpenie od zmluvy nebolo žalovanému 2. doručované

na správnu adresu a preto vzniká pochybnosť o platnom doručení žalovanému 2. K účinnosti odstúpenia
od zmluvy dôjde až doručením jednostranného právneho úkonu žalobcu poslednému z povinných strán
(poslednému zo žalovaných) a nasledujúcim dňom začína plynúť 4-ročná premlčacia doba.

5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca so žalovaným 1. uzatvoril zmluvu o
poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1563/2009, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá

podpora vo forme úveru vo výške 38.350,00 eur pri základnej úrokovej sadzbe 3,50 % ročne s dobou
splatnosti 30 rokov. K predmetnej zmluve žalovaní 2. a 3. pristúpili so svojim ručiteľským vyhlásením.
Žalovaný 1. sa dostal s plnením dlhu do omeškania, a preto mu žalobca zaslal Výzvu na úhradu zo dňa
27.06.2014 ktorou žalovaného 1. vyzval na úhradu omeškaných splátok v sume 1.922,85 eur. Žalovaný
1. bol k dátumu 12.12.2014 v omeškaní s 11 splátkami v sume 2.208,10 eur, čím došlo k splneniu

podmienky ustanovenia čl. X bod 10.3 písm. b/ Zmluvy o úvere oprávňujúcej žalobcu k odstúpeniu od
zmluvy o úvere. Žalobca návrhom zo dňa 20.11.2014 uplatnil na tunajšom súde nárok na zaplatenie
sumy - nedoplatku žalovanej 1. v sume 1.994,10 eur v konaní 6C 753/2015, v ktorom strany uzavreli
súdny zmier o povinnosti žalovanej 1. zaplatiť 1.994,10 eur s príslušenstvom v splátkach. Vzhľadom
k viacnásobnému porušeniu článku X. bod 10.2 zmluvy o úvere žalobca pristúpil k zvýšeniu úrokovej

sadzby na úroveň 5,5 %. Žalobca odstúpil od zmluvy o úvere podaním zo dňa 22.12.2014, ktoré bolo
žalovanému 1. doručené dňa 15.01.2015, žalovanému 2. bolo doručené dňa 28.01.2015, ale najneskôr
doručenou žalobou ako príloha žaloby dňa 10.04.2017 a žalovanému 3. doručené dňa 09.01.2015, čím
sa stal splatný celý dlh. V odstúpení boli žalovaní vyzvaní, aby dlžnú sumu uhradili v lehote 30 dní od
doručenia odstúpenia. Celková suma nedoplatkov žalovaných v odstúpení bola 37.014,34 eur. Žalovaní

v priebehu konania vykonali čiastočné platby v sume 3.900,32 eur, z ktorých plnení žalobca započítal na
istinu 1.000 eur dňa 15.03.2023 z dôvodu označenia plnenia na istinu, a zvyšok na vyčíslenú zmluvnú
pokutu. Dlžná suma pozostávala z istiny vo výške 32.194,37 eur, z nezaplatených zmluvných úrokov vo
výške 1.688,97 eur, zmluvný úrok vo výške 5,5 % ročne od 28.2.2015 z nezaplatenej istiny 33.194,32
eur do 15.03.2023 a od 16.3.2023 z nezaplatenej istiny 32.194,32 do zaplatenia, úroku z omeškania z

nesplatenýchsplátoksplatnýchpredodstúpenímvovýške136,90eur,úrokzomeškaniavovýške8,05%
ročne od 28.02.2015 z nezaplatenej istiny 33.194,32 eur do 15.03.2023 a od 16.03.2023 z nezaplatenej
istiny 32.194,32 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 548,01 eur.

6. Podľa Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru uzavretej podľa ustanovení zákona č. 607/2003

Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, číslo: 401/1563/2009
článok II. bod 2.1. predmetom zmluvy bolo poskytnutie podpory vo forme úveru na výstavbu bytu v
rodinnomdomepodľaprojektovejdokumentácieschválenejvstavebnomkonanípodľa„zákonaoŠFRB“
a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe žiadosti dlžníka č. 1563/Ž/2009 zo dňa 29.5.2009 a
overenej Mestským úradom v Komárne. Podľa článku V. bod 5.2 Zmluvy prvá až 359. splátka úveru je

vyčíslená vo výške 172,21 eur. To všetko za predpokladu riadneho a včasného splácania poskytnutého
úveru. Podľa článku VIII. bod 8.2. Zmluvy odstúpenie od zmluvy veriteľ zasiela poštou doporučenou
zásielkou do vlastných rúk na poslednú známu adresu dlžníka a ručiteľov. Za posledne známu adresu
sa považuje adresa dlžníka a ručiteľov v databáze veriteľa. Vyššie uvedené platí pre všetky písomnosti
zasielané veriteľom. Podľa článku X. bod 10.1 Zmluvy v prípade, ak dlžník neuhradil 3 a viacero splátok

poskytnutého úveru, veriteľ je oprávnený zvýšiť zmluvne dohodnutú úrokovú sadzbu o 0,5 % p. a. pre
celý zostatok úveru. Podľa článku X. bod 10.2. Zmluvy v prípade, ak dôjde k nedodržaniu lehoty na
výstavbu - max 24 mesiacov - zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ môže zvýšiť úrokovú sadzbu
poskytnutého úveru, za každých aj začatých 6 mesiacov po prekročení lehoty výstavby, o 0,5 % p. a.
pre celý zostatok úveru. Podľa článku X. bod 10.3 písm. b) Zmluvy veriteľ je oprávnený odstúpiť od

tejto zmluvy najmä v nasledujúcich prípadoch: b) v prípade omeškania dlžníka s úhradou 3 a viacerých
splátok. Podľa článku XI. Bod 11.2. Zmluvy veriteľ a dlžník sa dohodli, že v prípade ak dôjde k porušeniu
akejkoľvekpovinnostidlžníkavyplývajúcejmuzozmluvyaknáslednémuodstúpeniuodzmluvyzostrany
veriteľa, je dlžník povinný uhradiť nesplatenú istinu úveru, nesplatený úrok z úveru a zmluvnú pokutu vovýške 10 % zo súčtu nesplatenej istiny úveru a nesplateného úroku z úveru a to do 30 dní od doručenie
odstúpenia od zmluvy V prípade, že odstúpenie od zmluvy veriteľom nastalo z dôvodu uvedeného v
čl. X. bod 10.3. písm. a) je dlžník okrem uvedených úhrad povinný uhradiť veriteľovi taktiež zmluvne

dohodnutú pokutu podľa zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov. Podľa článku XIV. bod 14.3. Zmluvy práva a povinnosti zmluvných strán
sa riadia predovšetkým „zákonom o ŠFRB“ a ostatnými právnymi predpismi, a to najmä: Obchodným
zákonníkom, Občianskym zákonníkom, Zákonom o katastri nehnuteľnosti, Zákonom o Správe majetku
štátu a pod.

7.Súdprvejinštancieuviedol,žesariadilprávnymnázoromodvolaciehosúduvyjadrenéhovzrušujúcom
uznesení a mal za preukázané, že Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 401/1563/2009 zo dňa
16.09.2009, podpísaná stranami sporu, bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
ako aj v súlade s § 12 Zákona NR SR č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania o poskytnutí
podpory. Dospel k záveru, že žalobca - ŠFRB nespĺňa definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Je

účelovým fondom, ktorý v zmysle jednoznačnej definícii pojmu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 OZ
nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, to znamená, že v danom prípade nie je možné zmluvu o poskytnutí
podpory, ktorú uzavrel žalobca so žalovanými považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.
OZ. To, že predmetná zmluva nie je zmluva o spotrebiteľskom úvere ani v zmysle zák. č. 129/2010 Z.
z. je nesporné.

8. Ďalej vec právne posúdil podľa § 497, § 344, 506, § 349 ods. 1, § 365 ods. 1, § 303, § 306, § 310, §
293,§294,388,§397,§301,§302,§369ods.1,2Obchodnéhozákonníkaadospelkzáveru,žežaloba
je dôvodná. Medzi stranami konania bol uzatvorený platný právny úkon založený na zmluvnom type
úverovejzmluvypodľaObchodnéhozákonníka.Stranyvuzatvorenejzmluvejasneformulovalivzájomné

práva a povinnosti. Povinnosťou žalobcu bolo poskytnúť podľa podmienok zmluvy úver žalovanej 1. a
povinnosťou žalovanej 1. bolo poskytnuté finančné prostriedky podľa dohodnutých podmienok vrátiť. K
uvedenejúverovejzmluvenáslednepristúpiliručitelia–žalovaní2.a3.svojimiručiteľskýmivyhláseniami
a brali na seba povinnosť uspokojiť veriteľa v prípade, ak to nesplní dlžník. Žalovaná 1. porušila svoju
povinnosť vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy v tom, že dohodnuté splátky riadne a v čas nezaplatila

a to ani napriek doručenej výzve veriteľa. K náprave nedošlo ani po tom, čo žalobca podal návrh na
zaplatenie omeškaných splátok v konaní sp. zn. 6C/773/2015. Súd považoval za dôvodné následné
odstúpenie od úverovej zmluvy pre porušenie zmluvných povinností žalovanou v rade1). Nakoľko
predmetný právny vzťah sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, súd konanie žalobcu v časti
odstúpenia od zmluvy ako i následného vyčíslenia nedoplatku podľa zmluvne stanovených podmienok

považoval za dôvodné. Žalovaná v rade 1) a ani žalovaná v rade 3) skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom
nároku a ani jeho výšky v spore nerozporovali. Ich námietky sa týkali iba príslušenstva pohľadávky a
to z dôvodu, že sú vysoké a nevedia ich zaplatiť. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca
mal záujem so žalovanými uzatvoriť aj mimosúdnu dohodu, ktorú žalovaní v rade 1) a aj žalovaný v
rade 3) prijali. Návrh dohody odmietol žalovaný v rade 2), nereagoval. Námietky žalovaného v rade

2) sa netýkali vyčíslenia žalobcom uplatnených nárokov titulom odstúpenia od úverovej zmluvy, ale sa
týkali nedoručenia odstúpenia od úverovej zmluvy podľa úverových podmienok žalovanému v rade 2) a
vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu voči žalovanému v rade 2). Vzhľadom na skutočnosť, že
súd mal preukázané tvrdenia žalobcu v časti uplatneného nároku ako aj jeho výšky (v spore rozporovaný
nebol), teda skutočnosti tvrdené žalobcom považoval za nesporné, nakoľko ich žalobca listinnými

dôkazmi preukázal, zaviazal žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy spoločne a nerozdielne tak ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.

9. K námietkam žalovaného 2. súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom prípade si zmluvné
strany v uzatvorenej úverovej zmluve už v záhlaví dohodli, že zmluva o poskytovaní podpory vo

forme úveru je uzavretá podľa ustanovení zákona č. 607/2003 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania
v znení neskorších predpisov a § 497 a nasl. Zákona č. 513/1991 Zb. - Obchodného zákonníka
v znení neskorších predpisov. Ďalším dôkazom o dohode o aplikácií Obchodného zákonníka je i
článok XIV bod 14.3., kde po zákone č. 607/2003 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania je dohodnuté
použitie Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, Zákona o katastri nehnuteľností, Zákona

o Správe majetku štátu a pod. Poukázal aj na komentár k § 262 Obchodného zákonníka v zmysle
ktorého podmienkou, ktorú ustanovuje zákon v odseku 2, je požiadavka písomnej formy takejto dohody.
Zákon písomnú formu vyžaduje aj v tom prípade, ak pre zmluvu, ktorej sa má voľba pôsobnosti
Obchodného zákonníka týkať, sa písomná forma nevyžaduje. Súd prvej inštancie mal za preukázané,že strany konania dohodli aplikáciu obchodného zákonníka, dôsledkom čoho súd nároky vyplývajúce
z uzatvorenej zmluvy posudzoval podľa Obchodného zákonníka a nie podľa Občianskeho zákonníka.
Samotná istina uplatnená žalobcom vyplýva z platobnej histórie a súčasne boli zohľadnené čiastočné

platby vykonávané žalovanými. Samotný zmluvný úrok uplatnený žalobou a jeho následné zvýšenie ako
sankcia za nedodržanie zmluvných podmienok vychádza z čl. I. v spojitosti s čl. X. bod 10.1 a 10.2.
Pri rozhodovaní o uplatnenej zmluvnej pokute súd v prvom rade vychádzal z obsahu zmluvy, kde v
čl. XI. Zmluvné strany dohodli platnú zmluvnú pokutu a aj spôsob jeho určenia. Po splnení zákonných
a zmluvných podmienok súd mal za to, že i v tejto časti nárok žalobcu je dôvodný. Vykonané platby

žalovanými žalobca započítal práve na predmetnú položku z dôvodu, že pri vykonaní čiastočných platieb
žalovaní neurčili, na ktorú položku platbu vykonávajú okrem platby v sume 1.000 eur dňa 15.03.2023,
kedy platba bola určená na istinu.

10. K námietke žalovaného 2. týkajúcej sa nedoručenia odstúpenia od úverovej zmluvy žalobcom, súd
poukázal na to, že adresu, na ktorú žalobca doručoval odstúpenie žalovanému 2., určil žalovaný 2. v

úverovej zmluve v čl. VIII bod 8.2. Oznámenie žalobcovi o zmene tejto adresy žalovaný 2. nepreukázal.
Žalovaný 2. v čase doručenia odstúpenia sa zdržiaval v zahraničí, kde vykonával svoje pracovné
povinnosti. Z toho sa dá ustáliť, že odstúpenie od úverovej zmluvy doručované žalobcom sa nedostalo
do dispozičnej sféry žalovaného 2. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovanému 2. sa odstúpenie
od zmluvy dostalo do jeho dispozičnej sféry najneskôr doručením žaloby (10.04.2017), ktorého tvoril

prílohu. Súd poznamenal, že zo zákona nevyplýva povinnosť veriteľa doručiť odstúpenie od úverovej
zmluvy aj ručiteľom. V predmetnom prípade táto povinnosť vyplýva iba z obsahu uzatvorenej úverovej
zmluvy. Tým, že žalobca túto povinnosť splnil až doručením samotnej žaloby, ktorého prílohou bolo
odstúpenie, súd mal za to, že splnil dohodnutú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalovaný 2. žalobcovi zmenu adresy neoznámil, čím porušil zmluvnú podmienku. Doručenka o doručení

odstúpenia do vlastných rúk od žalovaného 2. sa vrátila žalobcovi podpísaná, ktorý podpis vizuálnym
porovnaním sa zhoduje s podpisom žalovaného 2. na úverovej zmluve. Z vyššie uvedeného dôvodu
nemožno vyčítať žalobcovi nesplnenie zmluvnej podmienky - doručenie odstúpenia riadne a včas.

11. K námietke premlčania nároku žalobcu na odstúpenie od úverovej zmluvy, resp. premlčania nároku

voči žalovanému 2. súd prvej inštancie uviedol, že na posúdenie predmetného právneho vzťahu treba
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Nakoľko premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka
je štvorročná neboli splnené zákonné podmienky na úspešné uplatnenie tejto námietky.

12. Výroková časť rozsudku týkajúca sa čiastočného zastavenia konania v časti 3.500,23 eur sa

týka vykonaných platieb zo strany žalovaných v priebehu konania, ktoré žalobca započítal v prospech
uplatnenej pohľadávky. V tejto časti svoj návrh zobral späť podľa § 145 ods. 2 CSP.

13. Súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol v časti uplatnenej istiny 1.000 eur, ktorú vykonanú platbu
žalovaným dňa 15.02.2023 započítal na istinu a to v časti uplatneného nároku príslušenstva pohľadávky,

t. j. dohodnutých úrokov ako i zákonných úrokov z omeškania. Žalobca napriek započítaniu plnenia v
sume 1.000 eur, túto skutočnosť nezohľadnil pri vymedzení svojho nároku na príslušenstvo. Preto súd
v tejto časti návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

14.Okremistiny,úrokov,zmluvnejpokutyaúrokovzomeškania,žalobcapožadovalajnáhradunákladov

spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 609,13 eur, avšak v tomto ohľade súd nevzhliadol nárok
žalobcu za preukázaný, a preto ho nepovažoval v tejto časti za dôvodný. Mal pritom za to, že výzva,
ktorou žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie pohľadávky a Odstúpenie od zmluvy pred tým, než
podalnávrhnasúd,boliúkony,ktorébezprostrednenesúviselisnáslednýmsúdnymkonaním.Tietotrovy
vznikli strane sporu korešpondenciou pred začatím súdneho konania. Náklady uplatnené v predsúdnom

štádiu sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené, aby sa dali úspešne uplatniť
aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Spojitosť týchto trov s určitým
konaním musí preukázať ten, kto sa domáha ich náhrady. V zmysle uvedeného však žalobca žiadny
dôkaz neprodukoval.

15.Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255odsek1CSPspoukazom
na § 262 odsek 1 CSP a žalobcovi úspešnému v konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.16. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný 2/ v časti vyhovujúceho výroku a výroku
o trovách konania. Žiadal v uvedenej časti rozsudok zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať
mu nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vyporiadal s jeho

námietkou, že mu nebolo do vlastných rúk doručené odstúpenie žalobcu od zmluvy, ktoré mal prevziať
dňa 28.01.2015 a nebola mu doručená ani písomná upomienka, že dlžník nespláca splátky úveru riadne
a včas. Nemal preto vedomosť o tom, že žalovaná 1. nespláca úver, dozvedel sa o tom až po doručení
žaloby zo súdu, hoci podľa čl. IX.9.1.4 zmluvy bolo povinnosťou žalobcu doručiť ručiteľom písomnú
upomienku v prípade, že dlžník nespláca splátky úveru riadne a včas. Uviedol, že z pracovných dôvodov

sa dlhodobo zdržiaval a aj v súčasnosti zdržiava v zahraničí, kde žije a pracuje. Z Vŕbovej nad Váhom sa
odsťahoval ešte v roku 2011 a od 14.09.2014 je prihlásený k trvalému pobytu v Komárne. Zamestnávateľ
mu písomne potvrdil, že v deň, keď mu malo byť doručené odstúpenie od zmluvy, bol v Rakúsku v práci.
Doručenku musel za neho podpísať niekto iný. Jeho tvrdenia potvrdila aj žalovaná 3., ktorá uviedla, že
v roku 2015 už nebýval u nich, oni preberali za neho poštu, aj keď splnomocnenie nemali. Tvrdila, že
na doručenke nie je jej podpis, ani podpis žalovaného 2. K dôvodom súdu prvej inštancie o doručení

odstúpenia od zmluvy spolu so žalobou a o nesplnení si povinnosti žalovaným 2. neohlásením zmeny
adresy žalobcovi, žalovaný 2. uviedol, že ručitelia neobdržali exemplár zmluvy, aby vedeli aké povinnosti
im zo zmluvy vyplývajú a ani neboli účastníkmi zmluvy, iba podpísali zmluvu, zmluva nadobudla platnosť
a účinnosť dňom podpísania obomi zmluvnými stranami. Ručenie je jednostranný písomný právny úkon
ručiteľa, teda oni ako ručitelia pristúpili k predmetnej zmluve ručiteľským vyhlásením. K rozhodnutiam NS

SR sp. zn. 4Cdo 106/2018, 8Cdo/9/2019, 7Cdo/199/2019 uviedol, že je uzrozumený s tým, že najvyšší
súd v nich konštatoval, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom, na realizáciu podpory štátu
v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa
§ 52 ods. 3 OZ a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú
charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 OZ. Dal do pozornosti skutočnosť, že NS SR

v týchto rozhodnutiach vyslovil záver len ohľadne otázky, že zmluvy uzatvorené žalobcom pri realizácii
podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy. NS SR ani v jednom
rozhodnutí sa nezaoberal otázkou, či vzhľadom na to možno automaticky dospieť k záveru o čisto
obchodnom charaktere týchto zmlúv s potrebou aplikácie noriem obchodného práva. Otázkou možnosti
aplikácie ustanovení obchodného zákonníka na daný právny vzťah sa zaoberal NS SR vo svojich

rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo/164/2020, 8Cdo/64/2019 a dospel k záveru, že žalobca pri poskytovaní
podpory vo forme úverov nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, a teda ho nemožno
považovať za podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka. V danom prípade žalobca
poskytoval podporu na základe a za podmienok upravených zákonom č. 607/2003 Z. z. o ŠFRB. Fond
pri poskytovaní podpory vo forme úveru, neuzatváral zmluvu podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Nešlo o typický úver v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver poskytovaný na základe
osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 607/2003 Z.z. Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní
úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa
bude spravovať Obchodným zákonníkom. Žalovaný 2. poukázal na to, že v danom prípade je v záhlaví
uvedené, že zmluva je uzavretá podľa zákona č. 607/2003 Z. z. a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,

pod zmluvnými stranami je uvedené, že strany sa dohodli na poskytnutí úveru podľa ustanovení zákona
č. 607/2003 Z. z., v čl. XII bod 12.1. je uvedené, že pre uplatnenie náhrady škody platia ustanovenia
Občianskeho zákonníka, z čl. XIV. bod 14.3. vyplýva, že práva a povinnosti zmluvných strán sa riadia
predovšetkým zákonom o ŠFRB a ostatnými právnym predpismi a to najmä Obchodným zákonníkom,
Občianskym zákonníkom, zákonom o katastri nehnuteľností, zákonom o správe majetku štátu a pod.

Z uvedeného nie je zrejmé, kedy a kde sa uplatní Obchodný zákonník a kedy Občiansky zákonník. Podľa
jeho názoru nároky z predmetnej zmluvy je potrebné posudzovať podľa občianskeho zákonníka, čo má
vplyv aj na posúdenie premlčania nároku na odstúpenie od zmluvy. Pre prípad, že by došlo k platnému
odstúpeniu od zmluvy, zastával počas celého konania názor, že žalobca má právo domáhať sa iba
bezdôvodného obohatenia podľa zásad vyplývajúcich z § 451 a § 457 OZ.

17. K odvolaniu žalovaného 2/ sa vyjadril žalobca, žiadal rozsudok v častiach napadnutých žalovaným
2/ ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že záväzkovým vzťahom medzi ním a žalovaným 2/ je zmluva
o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, čo je jasne uvedené v záhlaví zmluvy. Poukázal
na to, že pred odstúpením od zmluvy poslal žalovaným niekoľko výziev na úhradu dlhu na omeškaných

splátkach, v ktorých bol zahrnutý aj žalovaný 2/. Napriek vedomosti o možnosti žalobcu odstúpiť od
zmluvy, žalovaní riešili situáciu iba čiastočnými úhradami, ktoré sa započítavali na predchádzajúce
omeškané splátky. Od zmluvy odstúpil podaním zo dňa 22.12.2014, čím sa celý dlh stal splatným.
Odstúpenie žalovaná 1/ prevzala dňa 15.01.2015, žalovaný 2/ dňa 28.01.2015 a žalovaná 3/ dňa09.01.2015. Poukázal na čl. VIII. Ods. 8.2. zmluvy, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy zasiela veriteľ
poštou doporučenou zásielkou do vlastných rúk na posledne známu adresu dlžníka a ručiteľov. Za
posledne známu adresu sa považuje adresa dlžníka a ručiteľov uvedená v databáze veriteľa. Vyššie

uvedené platí pre všetky písomnosti zasielané veriteľom. Konštatoval, že on svoju povinnosť splnil,
doručil odstúpenie od zmluvy na posledne známu adresu žalovaného 2/, bola mu od pošty vrátená
doručenka s vlastnoručným podpisom žalovaného 2/. Žalovaný 2/ podpisom zmluvy potvrdil, že sa s ňou
oboznámil, teda aj nadobudol vedomosť o jeho informačnej povinnosti voči žalobcovi. Ďalej žalobca
uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že podpis na doručenke nie je jeho podpisom a v čase doručenia

nebol na poslednej známej adrese trvalého pobytu, táto skutočnosť je v rozpore so skutočným stavom,
ktorý vyplýva z predložených dokladov – doručenky. K postavenia ručiteľa žalobca poukázal na § 307
Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak sa na ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý z nich
za celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník. Žalobca ďalej
poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/164/2020 a 8Cdo/64/2019, kde NS SR dospel k názoru, že
nároky vyplývajúce z obchodnoprávnej povahy úverovej zmluvy je potrebné posúdiť podľa Občianskeho

zákonníka z dôvodu, že si zmluvné strany v úverovej zmluve nedohodli, že ich záväzkový vzťah, ktorý
nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 Obchodného zákonníka sa nespravuje Obchodným zákonníkom
s poukazom na § 262 Obchodného zákonníka. Žalobca uviedol, že v danej veci v záhlaví úverovej
zmluvy je uvedené, že je uzatvorená podľa zákona o ŠFRB a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
V bode 14.3. zmluvy je tiež po zákone o ŠFRB jasne dohodnuté použitie Obchodného zákonníka. Pokiaľ

ide o vznesenú námietku premlčania žalovaným 2/, poukázal žalobca na § 397 Obchodného zákonníka,
ktorý stanovuje premlčaciu dobu 4 roky.

18. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie i žalobca v časti výroku o zamietnutí návrhu v ostatnej
časti, namietal nedostatočné zdôvodnenie rozsudku v bode 49. odôvodnenia. K nákladom spojeným

s uplatnením pohľadávky v sume 609,13 eura uviedol, že si ich uplatnil v zmysle § 121 ods. 3 OZ
a ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov a podľa jeho názoru úkon
právnej služby – odstúpenie od úverovej zmluvy zo dňa 22.12.2014, bol účelne vynaloženými nákladmi
na to, aby mohlo byť úspešne uplatnené jeho právo na súde. V dôsledku odstúpenia od zmluvy sa celý
dlh stal splatným. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3 M Obdo 2/2010, v ktorom sa uvádza, že

príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo
súdneho konania. Taktiež poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji
proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Záverom uviedol, že v tzv. predsúdnom konaní
vykonallentakéúkony,ktorébolinevyhnutnénaúčelnéuplatnenieabráneniejehoprávaspoukazomna
§506Obchodnéhozákonníkaakoajzákonač.374/2014Z.z.opohľadávkachštátu.Žiadal,abyodvolací

súd v napadnutej časti rozsudok zmenil tak, že mu prizná náklady spojené s uplatnením pohľadávky
v sume 609,13 eur.

19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2. tak, že odvolanie považuje za nedôvodné. Poukázal na
to, že žalobca opiera celý svoj nárok o ustanovenia Obchodného zákonníka a v súvislosti s nákladmi

spojenými s uplatnením pohľadávky poukazuje na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, hoci výšku
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky upravuje § 369c ods. 1 Obchodného
zákonníka.

20. K vyjadreniu žalovaného 2/ sa vyjadril žalobca, podľa jeho názoru nárok na náklady spojené

s uplatnením pohľadávky v súvislosti s odstúpením od zmluvy, nebolo možné uplatňovať v zmysle
Obchodného zákonníka s poukazom na § 369c ods. 1, ktorý hovorí o paušálnej náhrade nákladov.
Paušálna náhrada nákladov je súčasťou príslušenstva pohľadávky. Vzhľadom na dikciu § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka je možné konštatovať, že ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky,
a preto paušálna náhrada spojená s uplatnením pohľadávky je príslušenstvom pohľadávky. Aj napriek

nepresnémuobsahovémuvymedzeniupaušálnejnáhradynákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávky
má veriteľ právo aj na náhradu ďalších nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (napr. výdavky,
ktoré mu vzniknú pri súdnom vymáhaní). Podľa dôvodovej správy bol inštitút nákladov spojených
suplatnenímpohľadávkyvzmysle§369cods.1Obchodnéhozákonníkazavedenýscieľomtranspozície
smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných

transakciách a má predstavovať paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ako
tzv. interných administratívnych a monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania
zmluvných záväzkov. Medzi tieto náklady však nepatria súdne, správne, rozhodcovské poplatky, náklady
na právne služby. Preto si nemohol uplatniť náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle 369cods. 1 Obchodného zákonníka, ale tieto si uplatnil v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Poukázal na vyššie uvedenú Smernicu.

21. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia
a doplnil, že žalobca v odstúpení od úverovej zmluvy presne nešpecifikoval konkrétne splátky, pre ktoré
jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. A položil otázku či možno takýto právny úkon považovať
v zmysle § 37 ods. 1 OZ za platný.

22. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu ani odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok), odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí

vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle § 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.

26. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej
úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,

vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane
rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľom vznášané
tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo

a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
odvolateľmi v ich odvolaniach. Odvolatelia v odvolaniach neuviedli žiadne také skutočnosti, skutkové či
právne, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vyporiadal, pokiaľ boli pre danú vec relevantné.

27. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého

súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil; súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil, prípadne 0odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, a dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne
kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom
kontrolysprávnostipostupusúduprivydávanísúdnychrozhodnutí,ktorépretomusiabyťpreskúmateľné.

Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a
slobôd ako aj z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý
proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami aúvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Ak rozsudok neobsahuje zákonné náležitosti, v
konečnom dôsledku je takýto rozsudok nepreskúmateľný. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale
tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

28. Vo vzťahu k argumentácii sporových strán odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty (k tomu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09).

29. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie dodáva, že sporové strany majú v konaní bremeno

tvrdenia a bremeno dôkazu. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a
označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť
tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto

skutočnosti preukázané, strana uniesla tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

30. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí úveru podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 57/5206/96 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou 1/.
Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na účel v súlade so zákonom č. 607/2003 Z.z. o Štátnom

fonde rozvoja bývania (ďalej len „ zákon o ŠFRB“). Voči žalovaným 2/ a 3/ si nárok uplatnil titulom
ručiteľskéhozáväzku.Žalobcanazákladezmluvyoposkytnutíúveru,poskytolžalovanej1/úvervovýške
38.350,00 eur pri základnej úrokovej sadzbe 3,50 % ročne s dobou splatnosti 30 rokov. Žalobca výzvou
zo dňa 27. 06. 2014 vyzval žalovaných, aby uhradili dlh na omeškaných splátkach v sume 1.922,85
eura, čo však neurobili. Ku dňu 12.12.2014 boli žalovaní v omeškaní s 11 splátkami v celkovej výške

2.208,10 eura, čím došlo k splneniu podmienky ustanovenia článku X. bod 10.3. písm. b/ zmluvy o úvere,
oprávňujúcej žalobcu požadovať okamžité vrátenie celého zostatku úveru vrátane prislúchajúceho
úroku. Žalobca od zmluvy o úvere odstúpil podaním zo dňa 22.12.2014, čím sa stal splatným celý dlh.

31. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobcom je Štátny fond rozvoja bývania (ďalej

len „ŠFRB“), ktorý je zriadený na základe zákona číslo 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania
v znení neskorších predpisov. 16.4.Zákon o štátnom fonde rozvoja bývania upravil podmienky pre
poskytovaniepodporyštátunarozširovanie,zveľaďovaniebytovéhofonduavytvorilsystémekonomickej
podpory rozvoja bývania a sústredení zdrojov pre tento účel v Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý
bol ním zriadený (§ 1 ods. 1). Postavenie ŠFRB zostalo nezmenené aj po viacerých novelách (nový

zákon č. 607/2003 Z.z. účinný od 1. apríla 2004, zákon číslo 150/2013 Z.z. účinný od 01. 01. 2014),
nezmenený zostal aj účel tohto fondu. ŠFRB neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti,
ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ak
ide o fyzickú osobu. Podpora sa poskytuje za zvýhodnených podmienok uvedených v zákone. ŠFRB
je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond. Znamená to, že prostriedky, ktorými disponuje, sú používané

najmä na podmienky poskytovania podpory vo forme úverov za zvýhodnených podmienok, oproti
podmienkam trhovým. Prostriedky možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom
rozsahu.Zuvedenéhovyplýva,žeŠFRBjeosobitnýsubjektzriadenýzákonom,prostredníctvomktorého
štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patria aj zmluva o
úvere. Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka,

nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky.
ŠFRB nemôže pri poskytovaní podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu,“ ale je povinný
dodržať zákonom stanovené pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný
s ním zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok, uzavrieť. Zákonodarca vylúčil,
aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov, upravených zákonom

číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov v
znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 3 písm. p/). Rovnako je ŠFRB vylúčený aj z právnej úpravy
úverov na bývanie upravených zákonom číslo 90/2016 Z.z. (§ 1 ods. 4 písm. i/). Je preto potrebné
prijať záver, že na takto zákonom regulované uzatváranie zmluvy o úvere nemožno vychádzať privýklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. Žalobca je inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický
nástroj bytovej politiky štátu. Podporu zo ŠFRB možno poskytnúť iba špecifickej skupine žiadateľov za
zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie, než podmienky, za ktorých by

vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. ŠFRB, ako účelový fond zriadený zákonom,
si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone.
ŠFRB nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, je osobitným subjektom zriadeným zákonom
na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá
postavenie dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy

pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru je úverovou zmluvou v zmysle § 497 Obchodného
zákonníka, ktorá je v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym
obchodom, pre ktorý je rozhodujúcim znakom forma vzťahu, a nie jeho subjekty. Preto sa nevyžaduje,

aby išlo o výlučné vzťahy medzi podnikateľmi. Uvedené ustanovenie má kogentnú povahu, teda vylučuje
dohodu strán pre použitie iného právneho predpisu. Rovnako je vylúčená aplikácia Občianskeho
zákonníka, pretože v danom prípade nejde o spotrebiteľský záväzkový vzťah. Pri spotrebiteľskom
záväzkovom vzťahu sa vyžaduje, aby zmluvnými stranami bol spotrebiteľ a dodávateľ. Z definície
dodávateľa podľa Občianskeho zákonníka však plynie záver, že musí ísť o osobu, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy, koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v rozhodnom čase). Žalobca je osoba
zriadená podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja a bývania v znení neskorších
predpisov, ako účelový fond na financovanie štátnej podpory výstavby bytov a ubytovní, dodatočného
zateplenia bytových domov a rodinných domov, stavebných úprav bytových domov, odstránenia

statických chýb bytových domov a dokončenia rozostavaných objektov bývalej komplexnej bytovej
výstavby, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového
fondu. Z uvedeného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že žalobca nevykonáva obchodnú,
resp. podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ktorý by následne prerozdeľoval. Finančné
prostriedky,sktorýmižalobcahospodári,súokreminéhoajfinančnéprostriedkyEurópskejúnieadotácie

zo štátneho rozpočtu, ktoré ani na obchodnú a podnikateľskú činnosť nemôžu byť použité. Samotné
hospodárenie žalobcu sa v zmysle zákona o ŠFRB riadi schváleným rozpočtom, ktorý je napojený na
rozpočet Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré zároveň vykonáva aj správu
tohto fondu. Za samotné hospodárenie s prostriedkami fondu zodpovedá minister (§ 6 ods. 4 zákona o
ŠFRB), pričom prostriedky fondu sú vedené na osobitnom účte v Národnej banke Slovenska. Samotné

použitieprostriedkovfonduprísneupravujezákon(§4),pričomtietoprostriedkysúvedenénaosobitných
účtoch v Štátnej pokladnici a kontrolu hospodárenia s prostriedkami fondu vykonáva Ministerstvo financií
SR (rozsudok NS SR 4Cdo 106/2018).

33. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca - ŠFRB nespĺňa definíciu dodávateľa podľa §

52 ods. 3 OZ. Je účelovým fondom, ktorý v zmysle jednoznačnej definícii pojmu spotrebiteľskej zmluvy
v zmysle § 52 OZ nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, to znamená, že v danom prípade nie je možné
zmluva o poskytnutí podpory, ktorú uzavrel žalobca so žalovanými považovať za spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 a nasl. OZ. To, že predmetná zmluva nie je zmluva o spotrebiteľskom úvere ani v zmysle
zák. č. 129/2010 Z. z. je nesporné.

34. Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru je úverovou zmluvou v zmysle § 497 Obchodného
zákonníka, ktorá je v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym
obchodom, pre ktorý je rozhodujúcim znakom forma vzťahu, a nie jeho subjekty, preto sa nevyžaduje,
aby išlo o výlučné vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere

sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod, vylučuje
dohodu strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, teda
voľbu práva. Ide o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy,
ktoré vznikajú pri zabezpečovaní záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy strany nemôžu dohodou vylúčiť (rozsudok

NS SR z 18. mája 2000 sp. zn. 4Obo 115/99). Preto pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú
Obchodným zákonníkom si strany ani nemôžu dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom
(napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
je ustanovením kogentným, t.j. nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho normatívneho účinkudohodu zmluvných strán (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 120/2010). Z čl. XII. zmluvy o poskytnutí
podpory, bodu 12.3. vyplýva, že práva a povinnosti účastníkov sa riadia predovšetkým zákonom
124/1996 Z. z. v znení noviel a ostatnými právnymi prepismi upravujúcimi vzťahy k ŠFRB.

35. Obchodný zákonník ustanovuje všeobecnú a ucelenú úpravu odstúpenia od zmluvy v prípade
porušenia zmluvných povinností, prípadne hrozby takéhoto porušenia v obchodných vzťahoch. Úprava
odstúpeniaodzmluvyobsiahnutávObčianskomzákonníkusanaobchodnévzťahynepoužije.Narozdiel
od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy spôsobuje zánik

zmluvy od začiatku (ex tunc), účinky odstúpenia od zmluvy v obchodných vzťahoch nastávajú okamihom
odstúpenia (ex nunc). Jedným z možností odstúpenia od zmluvy je prípad, ak takéto porušenie nastane
v dôsledku omeškania dlžníka alebo veriteľa, čo je považované za základný dôvod. Obchodný zákonník
rozlišuje dva režimy odstúpenia od zmluvy, a to v závislosti od toho, či omeškanie dlžníka alebo
veriteľa spôsobuje podstatné porušenie zmluvy (§ 345), alebo nepodstatné porušenie zmluvy (§ 346),
pričom priamo zákon vymedzuje, čo pokladá za podstatné porušenie. S týmto rozlišovaním ďalej spája

rôzne právne následky, pričom odstúpenie od zmluvy v oboch režimoch má zodpovednostný (sankčný)
charakter. Odstúpením od zmluvy podľa Obchodného zákonníka zmluva a s ňou aj všetky práva a
povinnosti zmluvných strán zanikajú okamihom, kedy bol prejav oprávnenej strany o odstúpení od
zmluvy doručený druhej strane s výnimkami ustanovenými v § 351 ods.1 Obchodného zákonníka.
Pokiaľ ide o následky porušenia zmluvy, nemá však odstúpenie od zmluvy spätné účinky. Všetky právne

následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, zostávajú zachované. Platí
to aj pre úroky, úroky z omeškania, a to aj so zreteľom na ich odškodňovaciu funkciu. Podľa názoru
odvolacieho súdu odstúpením od zmluvy veriteľovi nezaniká právo na úroky, či úroky z omeškania.
Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa taktiež spravujú
Obchodným zákonníkom. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy, účastníci nemôžu dohodou

vylúčiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Obo 115/99, 5Cdo 120/2010).

36. Odvolací súd, pri posudzovaní platnosti odstúpenia od zmluvy podľa ustanovení Obchodného
zákonníka (§ 344 a nasl.), dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca preukázaním
doručenia výzvy ako aj odstúpenia od zmluvy žalovaným 1/, 2/, 3/ splnil podmienky pre konštatovanie

platného odstúpenia od zmluvy o úvere. Následne, v dôsledku tohto platného odstúpenia, vzniklo
žalobcovi právo požadovať úroky z predmetného úveru, dohodnuté v zmluve, až do zaplatenia. Uvedený
právny záver podporilo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo/159/2003,
v ktorom okrem iného uviedol, že odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo
zmluvy,okremvýnimiekvymedzenýchvustanovení§351ods.1Obchodnéhozákonníka.Všetkyprávne

následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, však zostávajú zachované.
Platí to aj pre úroky z omeškania, na ktoré vzniklo veriteľovi právo za dobu od splatnosti peňažného
záväzku do zániku zmluvy.

37. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o tom, že v daný právny vzťah, práva, povinnosti

a nároky z neho je možné posúdiť iba podľa ustanovení Obchodného zákonníka a svoj záver podrobne
a relevantne zdôvodnil.

38. Žalovaný 2/ v odvolaní opätovne namietal platnosť odstúpenia od zmluvy, keďže tvrdil, že podpis
na doručenke o doručení odstúpenia od zmluvy nie je jeho a že v čase doručovania sa nachádzal

v zahraničí. K dôvodom uvedeným súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva, že žalobca doručoval
žalovanému 2/ odstúpenie od zmluvy na adresu uvedenú v úverovej zmluve, pretože nemal vedomosť
o zmene bydliska žalovaného 2/ a nemal povinnosť overovať si jeho bydlisko v registri obyvateľov.
Žalovaný 2/ pristúpením k zmluve o úvere titulom ručiteľského záväzku, prevzal na seba povinnosť
oznámiť žalobcovi zmenu osobných údajov, t. j. i zmenu adresy. Pokiaľ zmenu adresy žalobcovi

neoznámil, žalobca postupoval správne, keď doručoval žalovanému 2/ odstúpenie od zmluvy na adresu
uvedenú v úverovej zmluve. Keďže doručenka sa mu vrátila podpísaná, správne považoval odstúpenie
od zmluvy za doručené aj žalovanému 2/. Ak žalovaný 2/ tvrdí, že podpis na doručenke nie je jeho,
bolo jeho povinnosťou svoje tvrdenie preukázať hodnoverným dôkazom, avšak v tomto smere žiadne
dokazovanie nenavrhol. Potvrdenie zamestnávateľa nie je dôkazom, že podpis na doručenke nie je jeho.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i v prípade, ak by žalobca doručoval odstúpenie
od zmluvy žalovanému 2/ na novú adresu v Komárne (v prípade, že by mu bol žalovaný 2/ oznámil
zmenu bydliska), zásielka by sa s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote vrátila žalobcovi nedoručená,keďže žalovaný tvrdil, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí. V zmysle ustanovení úverovej zmluvy by sa
nedoručená zásielka zasielaná na aktuálnu adresu žalovaného 2/ považovala za doručenú.

39. K odvolaniu žalobcu voči zamietnutiu žaloby v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že
úkon právnej služby – odstúpenie od zmluvy nesúvisí priamo s uplatnením pohľadávky na súde. Ide
o úkon žalobcu, ktorým nastala splatnosť celého dlhu. V prípade, ak na základe zosplatnenia celého dlhu
by nedošlo zo strany žalovaných k úhrade dlhu, až potom by mohlo na strane žalobcu dôjsť k úkonom

(právnej služby), ktoré by boli výslovne spojené s uplatnením pohľadávky na súde v predsúdnom štádiu.
Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali
úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok, odlišný od trov konania. Charakter
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky má aj odmena za poskytnutú právnu pomoc, zaplatená
pred uplatnením samotnej pohľadávky na súde, a to aj v prípade, keď k uplatneniu pohľadávky na súde
nedošlo z dôvodu dobrovoľného plnenia povinným. Za účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením

pohľadávky podľa uvedeného ustanovenia možno považovať len také náklady, ktoré musela strana
nevyhnutne vynaložiť, aby mohla riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde.

40. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto
pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu. Môžu sa totiž vyskytovať i

situácie, za ktorých tieto náklady nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo
bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom,
pričom v tom zmysle poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR z 25.07.2012, sp. zn. I. ÚS 988/12
a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.04.2014, sp. zn. 2Sži 6/2014. Pojem „účelný” je nevyhnuté
chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov, nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými, či

nadmernými nákladmi. Uviedol, že keďže žalobca je štátny orgán, resp. právnická osoba zriadená
štátom, správu ktorého vykonáva Ministerstvo výstavby a verejných prác SR, je povinný pri výkone
svojejčinnostirešpektovaťurčitépravidlá-transparentnézásadyvyužívaniaprávnychslužiebadvokátov
zo strany štátu, vrátane ich výberu a odmeňovania. Pri využívaní externých právnych služieb štátom
(štátnym orgánom) je potrebné vychádzať z toho, že štát (štátny orgán) si má zadovážiť a využívať

externé právne služby advokátov len v prípade nevyhnutnosti a účelnosti, nakoľko štát má mať
(musí mať) k dispozícii dostatočný odborný (profesionálny) personálny aparát a v prípade potreby
je povinný tento personálny aparát doplniť. Pri využívaní právnych služieb advokátov sa tak vo
všeobecnosti proklamuje nevyhnutnosť (t. j. nevyhnutná potreba zabezpečenia právnych služieb
advokátov,ktorénieještátnyorgánschopnýsámvpotrebnomčasovomhorizonteefektívne,hospodárne

a účinne zabezpečiť) a účelnosť ich využitia (nejde o zbytočné, neefektívne, nekvalitné, nepožadované
alebo nepodstatné právne služby), pričom táto nevyhnutnosť a účelnosť sa preukazuje tzv. testom
nevyhnutnosti (čl. 3 ods. 2).

41. V čase poskytnutia úkonov právnej služby - výzva na úhradu dlhu a odstúpenie od úverovej zmluvy,

nebola pohľadávka žalobcu ešte splatná ako jednorazový dlh, a teda ani vymáhateľná, v dôsledku
čoho tieto úkony právnej služby nemožno považovať za vynaložené v príčinnej súvislosti s vymáhaním
pohľadávky ako takým. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené úkony právnej služby svojou povahou,
obsahom a ani rozsahom nie sú tak odborne (právne) náročné alebo zložité, že by ich nebol schopný
vykonať samotný žalobca. Ich vykonanie v zastúpení advokátom nie je možné v žiadnom ohľade

považovať za nevyhnutné ani potrebné a už vôbec nie za účelné a hospodárne, pričom takýto postup
je zároveň aj v rozpore s požiadavkou vhodnosti a primeranosti ich vynaloženia, keďže ide o nanajvýš
jednoduché úkony a preto ich nemožno považovať za náklady nevyhnutne (účelne) vynaložené s
uplatnením pohľadávky na súde. V skutočnosti išlo o také jednoduché právne úkony, ktoré patria do
bežnej odbornej činnosti žalobcu v súvislosti s plnením jeho úloh, vymedzených vyššie uvedeným

osobitným predpisom, ktorým bol žalobca súčasne zriadený.

42. Vzhľadom všetkým uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie v odvolaniach napadnutých častiach, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
vyhovujúcom, zamietajúcom a súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdil.

43. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní procesne neúspešný v časti vyhovujúceho výroku vočižalovanej 1/ a žalovanej 3/, ktorým však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto im odvolací
súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni. Žalobca bol v odvolacom konaní
voči žalovanému 2/ úspešný v časti súdom prvej inštancie priznaných súm v celkovej výške 34.431,35

eura (32.194,37+548,01+1.688,97) a žalovaný 2/ bol v odvolacom konaní úspešný v časti zamietnutia
sumy 609,13 eura, teda žalobca bol neúspešný iba v nepatrnej časti, preto mu odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).