Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. september 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 73C/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123219110
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marcela Grancová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7123219110.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice v konaní pred sudkyňou Mgr. Marcelou Grancovou v spore žalobcu: A. B., narodený

XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., zastúpený MICHALOVČÍK, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 55 943
659, so sídlom Makovická 20, Svidník, proti žalovanému: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., IČO: 44 703
015, so sídlom Mlynské nivy 48, Bratislava, zastúpený Andrej BALÁŽIK, advokát, IČO: 54 429 021, so
sídlom Lachova 32, Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 eur, a to
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 09.11.2023 žalobca žiadal, aby súd rozhodol tak, že uloží žalovanému
povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16Er/4673/2011

sa domáhal ochrany svojich spotrebiteľských práv a to v súvislosti s rozhodcovským rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie vydaným rozhodcom Mgr. Adriánom
Beskydom dňa 30.06.2009 sp. zn. II/2009-760, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2009 a
stal sa vykonateľným dňa 01.08.2009. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 04.11.2020 sp.
zn. 16Er/4673/2011 právoplatným dňa 11.11.2020 vo výroku I., ktorým bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a právoplatným dňa 27.11.2020 vo výroku II., ktorým bola exekúcia voči nemu ako
povinnému zastavená.

3. Žalobca poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 04.11.2020 sp.
zn. 16Er/4673/2011 v ktorom súd konštatoval, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, lebo praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej
doložky je, že spotrebiteľovi, teda povinným, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom. Pre povinných to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu,
pred rozhodcovským súdom, ktorého si oprávnený (právny predchodca) už predformuloval v zmluve

a na výbere ktorého spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd záverom dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnejzmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

4. Žalobca ďalej uviedol, že mu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, a to z toho
dôvodu, že sa úspešne domáhal svojich spotrebiteľských práv voči žalovanému ako dodávateľovi.
Poukázal na to, že sa proti nemu viedla nezákonná exekúcia a už len samotné zabezpečovacie
úkony exekútora zásadne zasiahli do života povinného (spotrebiteľa), ale aj do života jeho rodiny. Čo
sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, táto otázka je podľa žalobcu definovaná

meritórnym rozhodnutím v základnej veci, t. j. uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 04.11.2020
sp. zn. 16Er/4673/2011 a jeho odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané
finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na rozsah porušeného práva a nezákonne vykonávanej exekúcie,
v rámci ktorej bola vymáhaná suma až 83 870,56 eur si žalobca voči žalovanému uplatňuje právo
na finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur. Ďalej v žalobe poukázal na to, že primerané
finančné zadosťučinenie má funkciu sankčnú a odradzujúcu ako aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje

obohateniespotrebiteľavovýškepriznanéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniaprotidodávateľovi
za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol na súde úspešný. Poukázal na to, že aj
keď výška primeraného finančného zadosťučinenia sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou
kritéria, z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského
práva zo strany dodávateľa. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je práve

táto jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia. Žalobca zároveň uviedol, že prostredníctvom splnomocneného zástupcu
- Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS žiadal súdnu exekútorku JUDr. Evu Ondrejkovú
o konečné vyúčtovanie exekúcie, avšak doposiaľ nedisponuje informáciou aká suma bola v predmetnej
nezákonnej exekúcii v prospech žalovaného vymožená.

5. Žalobca pripojil k žalobe nasledovné listinné dôkazy: Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.
16Er/4673/2011 zo dňa 04.11.2020 spolu s doložkou právoplatnosti, Žiadosť o zaslanie konečného
vyúčtovanie exekúcie – EX 1046/2011 zo dňa 25.10.2023.

6. Žalovaný sa k doručenej žalobe vyjadril písomným vyjadrením doručeným súdu dňa 13.12.2023.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú v celom rozsahu s tým, že uplatnený nárok
žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Dňa 24.05.2005 uzatvoril žalobca ako dlžník s pôvodným veriteľom
ISTROBANKA, a.s., IČO: 31 331 491 (ďalej len „ISTROBANKA, a.s.“), zmluvu o hypotekárnom úvere
č. 88735-133110/4900 zo dňa 24.05.2005 (v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 28.02.2006), ktorá obsahuje

okreminéhoajrozhodcovskúdoložku,vzmyslektorejakékoľveksporyzprávnychvzťahovvyplývajúcich
z tejto zmluvy o hypotekárnom úvere, resp. akékoľvek prípadné spory zo zmlúv súvisiacich s týmto
obchodom, budú predložené na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu Asociácie bánk so sídlom
v Bratislave. Dňa 01.07.2009 došlo k zániku pôvodného veriteľa ISTROBANKA, a. s., v dôsledku
zlúčenia s právnym nástupcom Československá obchodná banka, a. s., IČO: 36 854 140 (ďalej len

„ Československá obchodná banka, a. s.“) Na základe návrhu oprávneného Československá obchodná
banka, a. s., na vykonanie exekúcie voči žalobcovi, doručeného súdnemu exekútorovi dňa 05.09.2011 a
exekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúduSlovenskejbankovej
asociácie, vydaný rozhodcom Mgr. Adriánom Beskydom dňa 30.06.2009, sp. zn. II/2009-760, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2009 a stal sa vykonateľným dňa 01.08.2009 a poverenia na

vykonanie exekúcie č. 5802 088565*, vydaného Okresným súdom Košice I dňa 01.06.2012, bola
vykonaním exekúcie voči žalobcovi poverená súdna exekútorka JUDr. Eva Ondrejková. Okresný súd
Košice I ako exekučný súd uznesením č. k. 16Er/4673/2011-35 zo dňa 5.11.2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 31.05.2014, pripustil zmenu účastníka na strane oprávneného tak, že z konania
vystúpila Československá obchodná banka, a. s., a na jej miesto nastúpila žalovaná obchodná

spoločnosť. Následne Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 16Er/4673/2011 zo dňa 04.11.2020
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

7. Žalovaný namietol miestnu nepríslušnosť súdu prvej inštancie, nakoľko nejde o spotrebiteľský spor,
ani o konanie v spore týkajúcom sa spotrebiteľského rozhodcovského konania. Žalovaný ďalej namietal

aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že uznesenie Okresného
súdu Košice I zo dňa 04.11.2020 sp. zn. 16Er/4673/2011 nie je dôkazom o úspešnom uplatnení
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi,
nakoľko žalobca v uvedenom konaní bol v procesnom postavení povinného, tzn. uplatňoval prostriedkyprocesnej obrany, no nemal postavenie žalobcu a teda si prostredníctvom prostriedkov procesného
útoku nemohol nič uplatňovať a ani si neuplatňoval tak ako to predpokladá § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Podľa názoru žalovaného, žalobca nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, z ktorého by

vyplývalo, že by si ako žalobca na súde úspešne uplatnil voči žalovanej obchodnej spoločnosti porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom a osobitnými predpismi. Z uvedeného dôvodu žalobca
nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby voči žalovanej obchodnej spoločnosti. Žalovaný
ďalej namietol aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Poukázal na to, že z ustanovenia § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že pre úspešné uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučinenie na súde je potrebné, aby v tomto konaní bolo zo strany spotrebiteľa ako žalobcu tvrdené
a následne preukázané, že existuje súdne rozhodnutie, ktorým sa spotrebiteľ ako žalobca úspešne
domáhal ochrany svojho práva proti porušiteľovi práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa. Žalovaný v takomto súdnom rozhodnutí musí byť totožný so žalovaným voči
ktorému má smerovať žaloba o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Nakoľko uznesenie
vydané v rámci exekučného konania nie je dôkazom o úspešnom uplatnení porušenia práva alebo

povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa, nakoľko žalobca v uvedenom konaní nemal
postavenie žalobcu. Ďalej z predmetného uznesenia vyplýva, že za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa zodpovedá pôvodný veriteľ ISTROBANKA a. s., a nie
žalovaná obchodná spoločnosť, keďže pôvodný veriteľ uzavrel so žalobcom spotrebiteľskú zmluvu
a to zmluvu o hypotekárnom úvere č. 88735-133110/4900 zo dňa 24.05.2005 v znení jej dodatku č. 1

zo dňa 28.02.2006, vo vzťahu ku ktorej okresný súd uvedeným uznesením určil, že v posudzovanej
spotrebiteľskej zmluve obsiahnutá rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, a teda je táto
rozhodcovská doložka neplatná. Predmetná zmluva o hypotekárnom úvere v znení jej dodatku č.
1 bola teda pripravená pôvodným veriteľom a na jej príprave sa žalovaná obchodná spoločnosť
nepodieľala a nemala možnosť ju meniť, resp. dopĺňať. Vzhľadom na uvedené žalovaná obchodná

spoločnosť nebola a ani nemohla byť porušiteľom žalobcových práv ako ani povinnosti pôvodného
veriteľa. Žalovaná obchodná spoločnosť nie je nositeľkou subjektívnej povinnosti vyplývajúcej žalovanej
obchodnej spoločnosti z hmotného práva, o ktorej sa v konaní rozhoduje, t. j. vo vzťahu k žalobcovi
nezodpovedá za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa.

8. Žalovaný ďalej poukázal na to, že pokiaľ má primerané finančné zadosťučinenie sankčnú povahu
ajehoúčelomjeodradiťnečestnéhododávateľaodporušovaniaprávspotrebiteľov,takvposudzovanom
prípade primerané finančné zadosťučinenie žalovanú obchodnú spoločnosť nemá od čoho odradiť,
nakoľko žalovaná obchodná spoločnosť neporušila akékoľvek práva žalobcu ako spotrebiteľa. Navyše
porušenie práv žalobcu žalovanou obchodnou spoločnosťou doposiaľ nebolo žalobcom ani tvrdené.

Žalovaný ďalej konštatoval, že vzhľadom na to, že nedošlo k porušeniu práv žalobcu zo strany žalovanej
obchodnej spoločnosti, ktorých ochrany by sa žalobca úspešne domáhal a domohol na všeobecnom
súde, no najmä žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal vznik škody – „poškodenie“ tak ako to
predpokladá ustanovenie § 26 ods. 3 posledná veta zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
(v znení účinnom v rozhodnom období kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy o hypotekárnom úvere č.

88735-133110/4900 zo dňa 24.05.2005 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 28.02.2006, t.j. od 25.11.2004 do
30.06.2007 v zmysle novelizácie zákona o ochrane spotrebiteľa zákonom č. 616/2004 Z. z.) sa priznanie
finančného zadosťučinenia javí ako nedôvodné. Navyše suma 5 000 eur nekorešponduje okolnostiam
veci, ale naopak predstavuje neopodstatnené a neprimerané obohacovanie sa. Žalovaný ďalej poukázal
na skutočnosť, že okresný súd v rámci uznesenia vydaného v exekučnom konaní len konštatoval

existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky v podobe rozhodcovskej doložky, avšak ku porušeniu práva
žalobcu došlo už uzatvorením samotného právneho úkonu a to zmluvy o hypotekárnom úvere. V čase
uzatvorenia zmluvy o hypotekárnom úvere bola ochrana spotrebiteľa upravená v zákone č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, pričom zákonodarca v tomto čase nezakotvoval
v ustanoveniach tohto zákona právo na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení

práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi za
rovnakých podmienok ako je tomu v súčasnosti. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia pre
prípad porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi v súčasnosti platnom znení bol do právnej úpravy Slovenskej republiky zakotvený až zákonom
č. 264/2006 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2006. Otázku retroaktivity v tomto prípade

neriešia ani prechodné a záverečné ustanovenia tohto zákona. Právna úprava platná v čase uzavretia
zmluvy o hypotekárnom úvere nepriznávala spotrebiteľovi rovnaké alebo obdobné právo požadovať
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá ako takéto právo vyplýva zo v súčasnosti platnéhoa účinného zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.) Rozdielom v právnej úprave
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je, že podľa predchádzajúcej právnej úpravy bolo
potrebné pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie aby došlo k poškodeniu (vzniku

škody) spotrebiteľa nerešpektovaním práva alebo povinnosti ustanovenej na ochranu spotrebiteľa,
kým podľa súčasnej právnej úpravy je potrebné, aby išlo o také porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, ktoré je spôsobilé privodiť ujmu.
Pokiaľ inštitút uplatnenia nároku na primerané finančné zadosťučinenie v súčasnosti platnom znení
nebol zakotvený do právneho systému Slovenskej republiky v čase, kedy k porušeniu práva spotrebiteľa

došlo, nie je možné taktiež úspešne uplatniť takýto nárok, pričom v opačnom prípade by súd porušoval
jednu zo základných zásad právneho poriadku a to zásadu zákazu retroaktivity právneho predpisu.
V danom prípade ide pravú retroaktivitu, ktorá je nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu,
ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práva právnej istoty. O skutočnosti, že ide o pravú
retroaktivitu svedčí predovšetkým to, že až zákonom č. 264/2006 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon
č. 634/1992 Zb. došlo k zavedeniu inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia (v znení, ktoré je

platné a účinné aj v súčasnosti), ktorého uplatnenie by evidentne zasahovalo do právnych vzťahov, ktoré
vznikli pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 264/2006 Z. z. Zároveň ani v prechodných a záverečných
ustanoveniach zákona č. 634/1992 Zb. nie je žiadna zmienka o tom, aby sa na právne vzťahy vzniknuté
pred účinnosťou tejto novely mohli aplikovať a vzťahovať uvedené ustanovenia zákona. Navyše v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy o hypotekárnom úvere Občiansky zákonník neobsahoval ustanovenie

§ 53 ods. 4 písm. r) upravujúce podmienky, kedy je rozhodcovská doložka považovaná za neprijateľnú
a z prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.01.2008, kedy nadobudol účinnosť predmetný
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení „ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj
právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“, vyplýva, že žalobcom

uplatňovaný nárok na primerané zadosťučinenie vznikol žalobcovi už v čase uzatvorenia predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy, kedy pre neexistenciu § 53 ods. 4 písm. r) nemohlo dôjsť k porušeniu práv
žalobcu ako spotrebiteľa z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky.

9. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 13.03.2024 uviedol, že nemožno mať žiadne pochybnosti

o tom, že spor vyvolaný žalobcom je sporom spotrebiteľským v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. Aj zodpovednostný vzťah dodávateľa voči spotrebiteľovi a teda aj samotnú zákonnú zodpovednosť
dodávateľa ako atribút právnej povinnosti a následok jej porušenia voči spotrebiteľovi treba bezpochyby
vnímať ako súčasť spotrebiteľského vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Pokiaľ ide o námietku
aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalovaného poukazuje žalobca na to, že ustanovenie § 3 ods. 5

zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v platnom znení je ustanovením s tzv. „relatívne neurčitou
hypotézou“ pričom toto ustanovenie výslovne neupravuje kritéria pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia s výnimkou – primeranosti jeho výšky. Predmetné ustanovenie zákona priznáva nárok
na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi, ktorý úspešne uplatnil porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej nielen uvedeným zákonom, ale aj osobitnými predpismi, pričom za osobitné

predpisy je potrebné považovať nielen zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách, tiež aj ustanovenia zákona č. 40/1964 zbierky Občianskeho zákonníka, najmä
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ale aj iné právne predpisy, čo je zrejmé napr. z § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi zakladajúcej právo spotrebiteľa

na primerané finančné zadosťučinenie je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa
aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej (bližšie
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.05.2022 sp. zn. 3Cdo/31/2020). Obdobnou
otázkou, na akú si žalovaný odpovedá nesprávne, a teda zjednodušiac, že len spotrebiteľ, ktorý si v

základnom konaní v postavení žalobcu úspešne voči dodávateľovi uplatnil porušenie spotrebiteľských
práv, si môže uplatniť aj právo na primerané zadosťučinenie, sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku z 13.12.2022, sp. zn. 9Cdo/324/2020, v rámci vymedzenej dovolacej otázky v
znení: „1. Je možné spotrebiteľovi priznať primerane´ finančne´ zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods.
5 zákona o ochrane spotrebiteľa aj v prípade, že spotrebiteľ je v spore žalovaný?“, pričom vyvodil

záver, podľa ktorého: „Z formulácie súdmi aplikovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniťˇ porušenie svojho práva len podaním žaloby a že
uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdnom spore. Dovolací súd i v
tomto prípade považuje za správne nadviazať na metodológiu výkladu práv spotrebiteľa v uznesenínajvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/31/2020 o eurokonformnom výklade práva zohľadňujúcom postavenie
spotrebiteľa ako slabšej strany spotrebiteľského vzťahu. Dovolací súd preto vychádza z takého výkladu
slovného spojenia „úspešného uplatnenia porušenia práva“ v ustanovení § 3 ods. 5 vety tretej, ktoré

je v prospech spotrebiteľa, a pri ktorom preto nezáleží, v akom procesnom postavení sa spotrebiteľ
nachádza, t.j. či je v spore žalobcom alebo žalovaným.“ Žalobca teda považuje námietku ohľadom
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o námietku pasívnej vecnej legitimácie
ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení je potrebné
vykladať tak, že pasívne legitimovaným v spore o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

je zodpovedný subjekt, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie. Hoci to
žalovaný popiera, žalovaný už počas vedenia súdneho konania sp. zn. 16Er/4673/2011, vstúpil do
postavenia oprávneného, a teda nepochybne vstúpil aj do postavenia po jeho právnych predchodcov
(Československá obchodná banka, a. s., a ISTROBANKA, a.s.). Na druhej strane žalovaný takýto vstup
sám potvrdzuje - časť C odôvodnenia vyjadrenia žalovaného zo dňa 13.12.2022. Žalovaný tak vstúpil
nielen do ich hmotnoprávneho postavenia vo vzťahu k žalobcovi, na základe zmluvy o hypotekárnom

úvere z 28.02.2006 v znení jej dodatku č. 1, ale aj do súvisiacich zodpovednostných vzťahov. Navyše bol
toajprávežalovaný,vovzťahukukomubolavýslovnesúdnymrozhodnutímvosobitnomsúdnomkonaní
vedenom na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 16Er/4673/2011, vyhlásená exekúcia za neprípustnú,
pričom exekúcia bola zároveň aj zastavená. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 08.2022, sp. zn. 7Cdo 80/2020 (rozhodnutie publikované v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 47/2022): „Zodpovedným
subjektom, od ktorého je možné požadovať primerane´ finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5
tretia veta zákona cˇ. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
cˇ. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí bytˇ iba jedna zo sporových strán
v súdnom konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný.“ Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalobcu považuje žalobca za nedôvodnú. K zákazu retroaktivity žalobca uviedol, že za rozhodujúci
moment pre vznik práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie je nutné považovať moment
úspešného uplatnenia porušenia práva podľa ustanovenia § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, ktoré je v prospech spotrebiteľa. Tento moment nastal až
právoplatnosťou rozhodnutia súdu v osobitnom konaní, v danom prípade právoplatnosťou Uznesenia

Okresného súdu Košice I zo dňa 04.11.2020, sp. zn. 16Er/4673/2011, ktorým bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú (výrok I.), dňom 11.11.2020, a ktorým bol zároveň exekúcia zastavená (výrok II.), dňom
27.11.2020. K tejto otázke rovnako zaujal stanovisko aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku
z 13.12.2022, sp. zn. 9Cdo/324/2020, podľa ktorého: „Dovolací súd prioritne považuje za nevyhnutne
´ v nadväznosti na tvrdenie žalovanej o tom, že súdy nárok na primerane´ finančné zadosťučinenie

neposudzovali podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa v čase uzavretia úverovej zmluvy 16.
januára 2009, ustáliť, či ustanovenie § 3 ods. 5 vety tretej zákona o ochrane spotrebiteľa ohľadom
práva na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, (ne)bolo súdmi aplikovane´ v správnom
intertemporálnom znení. V danom prípade dovolací súd považuje za potrebne´ uviesť, že právo na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vzniká okamihom právoplatného rozhodnutia súdu,

z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich práv i povinnosti´ úspešný; teda
v danom prípade okamihom právoplatnosti (4. júla 2014) rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 20Co
39/2013 zakladajúceho okamih, kedy možno prvýkrát objektívne podaťˇ žalobu o priznanie primeraného
zadosťučinenia na súd (actio nata). Uzavretím spotrebiteľskej úverovej zmluvy nedochádza k splneniu
podmienky spotrebiteľom o jeho úspešnom súdnom uplatnení porušených práv alebo povinnosti´.“

Pokiaľ ide o primeranosť finančného zadosťučinenia žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30.06.2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021 (rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 48/2022) v znení právnej vety: „Pre priznanie práva na
zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle
§ 3 ods. 5 tretia veta zákona cˇ. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady cˇ. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom
primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na
okolnosti každého jednotlivého prípadu.“ Podľa názoru žalobcu sa však ako jediné objektívne kritérium
pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia javí výška škodlivého následku vyjadrená
v peniazoch, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobí alebo mienil spôsobiť porušením spotrebiteľského

právaapredovšetkýmztohtoobjektívnehokritériabymalsúdpriúvaheovýškeprimeranéhofinančného
zadosťučinenia vychádzať.10. Žalobca navrhol, aby súd v tomto súdnom konaní vyžiadal od súdnej exekútorky JUDr. Evy
Ondrejkovej informáciu, prípadne správu o stave exekúcie vedenej zo strany žalovaného ako
oprávneného proti žalobcovi ako povinnému najmä na účely zistenia výšky vymoženej sumy v rámci

neprípustnej exekúcie, ktorá bola vedená pod sp. zn. EX 1046/2011.

11. Žalovaný vo vyjadrení doručenom dňa 30.04.2024 uviedol, že spor vyvolaný žalobcom na
základe podanej žaloby nie je spotrebiteľským sporom, keďže právo na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vzniká až okamihom právoplatného rozhodnutia súdu, z ktorého vyplýva, že

spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich práv i povinností úspešný. Preferovanie zvýšenej procesnej
ochrany spotrebiteľa pri prístupe k osobitnej miestnej príslušnosti súdu má povahu neodôvodneného
a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti
zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže neodôvodnene stavia žalovaná obchodnú spoločnosť
z hľadiska miestnej príslušnosti súdu do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti druhej strane. V tomto
spore žalobcu proti žalovanej obchodnej spoločnosti nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym

dôvodom je spotrebiteľská zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona (o ochrane spotrebiteľa).
Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
25Co/40/2019zodňa31.03.2020,zktoréhovyplýva,žeprávožiadaťprimeranéfinančnézadosťučinenie
má spotrebiteľ od toho kto zodpovedá za porušenie práv tohto spotrebiteľa alebo svojich povinností

ako dodávateľa; pretože postupník, aktuálny veriteľ žalobkyne, neuzatvoril so žalobkyňou predmetnú
zmluvu, nebol to on kto nedodržal povinnosti uložené mu zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch tým, že v zmluve neuviedol výšku úrokov a poplatkov, čo žalobkyni zakladá nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto nie je žalobkyňa oprávnená si vymáhať primerané finančné
zadosťučinenie od žalovaného, ale zodpovedným subjektom zostáva pôvodný účastník záväzkového

vzťahu so žalobkyňou, t.j. Poštová banka a. s.

12. Žalovaný poukázal na to, že nároky z neprijateľnej zmluvnej podmienky uplatňoval právny
predchodca žalovanej obchodnej spoločnosti, nie samotný žalovaný, ktorý vstúpil až do exekučného
konania s účinnosťou až ku dňu 31.05.2014, na základe postúpenia pohľadávky (v rámci balíka

pohľadávok), a to po rozhodnutí súdu o zmene v osobe oprávneného. Žalovaná obchodná spoločnosť
nemôže byť braná na zodpovednosť tak za znenie úverovej zmluvy ako ani za uplatnenie nárokov z
neprijateľných zmluvných podmienok. Žalovaná obchodná spoločnosť si neuplatňovala voči žalobcovi
pohľadávku v rozhodcovskom konaní na podklade exekučným súdom vyhodnotenej neprijateľnej
zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky. Zároveň platí, že nadobudnutím pohľadávky zo zmluvy

o hypotekárnom úvere č. 88735-133110/4900 voči žalobcovi žalovanou obchodnou spoločnosťou na
základe zmluvy o postúpení išlo o prípad singulárnej sukcesie. Preto žalovaný nevstúpil do prípadných
zodpovednostných vzťahov právneho predchodcu žalovaného vyplývajúcich mu vo vzťahu k žalobcovi
ako spotrebiteľovi zo zákona o ochrane spotrebiteľa, resp. ostatných osobitných predpisov, ako by
tomu bolo za situácie, ak by išlo o prípad univerzálnej sukcesie. „Zodpovedným subjektom, od ktorého

je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí byť iba jedna zo sporových strán v súdnom konaní,
v ktorom bol spotrebiteľ úspešný.“ (viď. bližšie rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. augusta 2022, sp.
zn. 7Cdo/80/2020) – primerané finančné zadosťučinenie bolo priznané práve voči Slovenskej sporiteľni,

a.s., ktorá uzavrela zmluvu so spotrebiteľom, a nie voči obchodnej spoločnosti CASH COLLECTORS
SK s.r.o., ktorý uplatnil nárok voči spotrebiteľovi na súde.

13. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 CoCsp/37/2023
zo dňa 25.10.2023: „Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia

dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju zamietol. Mal za to, že v čase uzatvorenia
zmluvy bola ochrana spotrebiteľa právne zakotvená v zákone č. 634/1992 Z. z.. Zákonodarca v
tomto čase však nezakotvoval v ustanoveniach citovaného zákona práva na uplatnenie primeraného
finančného zadosťučinenia pri porušení práva alebo povinnosti ustanovenej citovaným zákonom. Inštitút
primeraného finančného zadosťučinenia pre prípad porušenia práv spotrebiteľa bol zakotvený až

zákonom č. 246/2006 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 07. 2006. Otázku retroaktivity v tomto
prípade neriešili prechodné a záverečné ustanovenia. Nakoľko tento inštitút nebol v čase uzatvorenia
zmluvy zakotvený v právnom systéme SR, neoblo možné si tento nárok úspešne uplatniť“. V zmysle
uvedenéhodo24.11.2004vôbecnebolozákonomumožnenéžiadaťprimeranéfinančnézadosťučinenie,od25.11.2004do30.06.2006bolomožnéžiadaťprimeranéfinančnézadosťučinenieodtohoktopoškodil
spotrebiteľa, t.j. zákon vyžadoval spôsobenie ujmy spotrebiteľovi a jej preukázanie. Až od 01.07.2007
sa nevyžaduje spôsobenie ujmy na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na

uvedené v prejednávanej sporovej veci nie je možné postupovať podľa aktuálneho zákona o ochrane
spotrebiteľa, keďže sa na predmetný právny vzťah nevzťahuje, ale zmluvný vzťah založený zmluvou
zo dňa 24.11.2004 sa musí posudzovať podľa vtedy platného a účinného zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa. Žalovaný poukázal aj na okolnosti prípadu, a to v tom zmysle, že žalobcovi bola
poskytnutá hypotéka, ktorú nesplatil ani čo do sumy poskytnutých finančných prostriedkov. Samotná

skutočnosť, že právny predchodca žalovanej obchodnej spoločnosti si nesprávne uplatnil nároky cestou
rozhodcovského konania (v súčasnosti vyhodnotenej) rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky, už samo o sebe dostatočne sankcionovalo veriteľa pohľadávky voči žalobcovi, keďže sa mu
nevrátili poskytnuté finančné prostriedky. Exekučný súd nerozhodol o nezákonnosti exekučného titulu
v procese rozhodovania o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, ale až s odstupom niekoľkých rokov,
čímsaúplneznemožniloveriteľovipohľadávkyvočižalobcovi,prípadneuplatneniesvojhonárokucestou

všeobecného súdu z dôvodu s tým spojeného premlčania jeho pohľadávky. Úlohou súdov je zabezpečiť,
aby ich rozhodnutia boli spravodlivé. Nie je však možné za spravodlivé považovať stav, ak právny
predchodca žalovanej obchodnej spoločnosti poskytol žalobcovi ako dlžníkovi finančné prostriedky, ten
mu ich nevrátil, pričom právnemu predchodcovi žalovanej obchodnej spoločnosti vznikli navyše trovy
konaní (rozhodcovského ako aj exekučného), a ešte by mal zaplatiť žalobcovi ako dlžníkovi primerané

finančné zadosťučinenie. Žalobca sa v tejto veci na úkor právneho predchodcu žalovanej obchodnej
spoločnosti ako veriteľa jednoznačne obohatil už poskytnutím finančných prostriedkov a ich následným
nevrátením. Preto pokiaľ si žalobca ešte uplatňuje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ide jednoznačne o uplatňovanie práv v rozpore s dobrými mravmi a takémuto konaniu nie je možné
poskytnúť právnu ochranu.

14. Súd vykonal dňa 04.09.2024 pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu
a oboznámením listinného dôkazu predloženého žalobcom na pojednávaní, a to Príkazu na začatie
exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 25.10.2019 vo veci vedenej u súdnej exekútorky
JUDr. Evy Ondrejkovej vo veci sp. zn. EX 1046/201 a oznámenia súdnej exekútorky, JUDr. Evy

Ondrejkovej zo dňa 19.07.2024. Súd vykonal dokazovanie aj listinnými dôkazmi obsiahnutými v súdnom
spise, ktoré doručoval stranám sporu, a preto ich v súlade s ustanovením § 204 nevykonal čítaním
a oboznamovaním na predmetnom pojednávaní. Vychádzajúc z uvedeného súd a zistil tento skutkový
a právny stav:

15. Z výpovede žalobcu vyplýva, že hypotekárny úver s pôvodným veriteľom uzatvoril jeho syn, ktorý
ho aj splácal, avšak syn zomrel a žalobca vediac, že úver nedokáže splácať najprv na stretnutí v banke
uviedol, že úver prevziať nechce, dom má banka predať a z toho uhradiť úver. V banke ho však
presvedčili, že ak úver nedokážu s manželkou splácať tak sa to nejako vyrieši, dom sa predá a dlh sa
vyrovná. Žalobca nepracoval, nakoľko sa nevedel vyrovnať so smrťou syna a úver nesplácal v plnej

výške. Banka mu oznámila, že dom predajú, s čím súhlasil a znalkyňa ho ocenila na cca 150.000 eur.
Dražbu robili asi trikrát, tvrdiac že ho nedokážu predať, čomu žalobca nerozumel, nakoľko išlo o dom,
ktorý mal 350 m2 a predával sa za 150 000 eur. Následne ho informovali, že dom predali za 58.000
eur, s čím nesúhlasil a potom čo sa bol o tomto informovať, oznámili mu, že bol robený nový znalecký
posudok už len na sumu 110.000 eur. Banka s touto sumou súhlasila a bolo mu povedané, že týmto

je úver splatený. Neskôr mu prišiel list s tým, že banka žiada ešte 80.000 eur. Niečo takéto žalobca
nečakal, išlo v podstate o rozdiel v cene. O nejaký čas mu písala súdna exekútorka list, v ktorom ho
žiadala o 226 000 eur, keď exekútorku kontaktoval tá mu povedala, že má zaplatiť, lebo tak rozhodol súd.
Jeho manželke zablokovali účet a poslali list do práce, aby jej zadržiavali časť mzdy. Žalobca uviedol, že
prežil dvojročnú traumu, nakoľko žili zo 400 eur, hlavný problém videl v tom, že žalovaný si nabil vysoké

úroky a z 80 000 eur zrazu vzniklo 220 000 eur a malo to ísť aj vyššie. Peniaze v tomto konaní žiada
kvôli tomu, že ide o zadosťučinenie za traumu, v ktorej žili dva roky. Keď zaplatil za nájom, ledva ostalo
niečo na živobytie a keby im rodina nepomohla, tak nevie čo by bolo. Súdna exekútorka nevymohla
žiadne peniaze, finančné prostriedky blokovala, neposúvala ich oprávnenému a potom čo som v konaní
vyhral, tieto zadržané prostriedky mu vrátila. Na bankovom účte išlo o sumu približne 1 500 eur a suma,

ktorá bola blokovaná zamestnávateľom bola okolo 5 000 eur. V závere výpovede žalobca upresnil, že
syn úver splácal, ale on už nie, nakoľko keď syn zomrel, nedokázal robiť. Syn splácal sumu 18.000 Sk
mesačne a keď to s manželkou podpísali a dvakrát za sebou nezaplatili, zosplatnili celý úver, čo bola tá
„pomoc“, o ktorej banka hovorila ak nebudú vedieť úver splácať.16. Z Uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 16Er/4673/2011 zo dňa 04.11.2020 vyplynulo, že
ním bolo rozhodnuté v I. výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v II. výroku bola exekúcia

zastavená. V exekučnom konaní vystupoval na strane opráveného žalovaný, ktorý do konania vstúpil na
základe uznesenia sp. zn. 16Er/4673/2011-35 zo dňa 05.11.2012 namiesto Československej obchodnej
banky, a.s. Povinnými v exekučnom konaní boli žalobca a jeho manželka, E. B.. Z obsahu uznesenia
vyplynulo, že dňa 02.10.2014 doručil žalobca návrh na odklad a zastavenie exekúcie, v ktorom namietal,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý však nie je spôsobilým exekučným titulom.

Oprávnený, teda žalovaný, nesúhlasil s návrhom žalobcu ako povinného a zotrval na tom, že ide
o spôsobilý exekučný titul. Zdôraznil, že ex offo kontrrola už prebehla, nakoľko súd si už vyžiadal
hypotekárnu zmluvu a podľa názoru povinného súd v exekučnom konaní nie je oprávnený preskúmavať
konanie pred rozhodcovským súdom. V odôvodnení okresný súd konštatoval, že povinnosť exekučného
súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného poriadku, kde exekučný
súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom

na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný
sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Ďalej uviedol, že konanie o výkon
rozhodcovského rozsudku je potrebné zastaviť, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo,
avšak vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je
treba prihliadať v každom okamihu exekúcie. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa exekučného
titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/164/1996, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí R 58/1997). Právny vzťah medzi
oprávneným (právnym predchodcom oprávneného - ISTROBANKA, a.s.) a povinnými, ktorý vznikol

na základe Zmluvy o hypotekárnom úvere č. 88735-133110/4900 zo dňa 24.5.2005 a Dodatku č. 1. k
Zmluve o hypotekárnom úvere č. 88735-133110/4900 zo dňa 28.2.2006 je vzťahom spotrebiteľským
a teda ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je
bez právneho významu právna forma zmluvy, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t. j. právnickou
osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úveru ako podnikanie ) a spotrebiteľom (t.

j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok
Súdneho dvora Asturcom C- 40/08) sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská
doložka obsiahnutá v Zmluve o úvere ako aj v Dodatku č. 1 ku Zmluve o úvere zo dňa 28.02.2006,
predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v čl. XIV. Zmluvy o úvere a Dodatku č.
1 k Zmluve o úvere. Podľa bodu 1 tohto ustanovenia zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory z
právnych vzťahov vyplývajúcich z tejto zmluvy o hypotekárnom úvere, resp. akékoľvek prípadné spory
zo zmlúv súvisiacich s týmto obchodom, budú predložené na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému
súdu Asociácie bánk so sídlom v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“). Klient a spoludlžník svojimi

podpismi na tejto zmluve o hypotekárnom úvere vyjadrujú svoj súhlas s rozhodcovskou zmluvou podľa
tohto bodu. Podľa bodu 2 tohto ustanovenia Klient vyhlasuje, že berie na vedomie Štatút a Rokovací
poriadok rozhodcovského súdu, s ktorými sa oboznámili. Podľa bodu 3 tohto ustanovenia rozhodcovský
nález bude pre zmluvné strany záväzný. Podľa bodu 4 tohto ustanovenia klient nie je povinný prijať
návrh rozhodcovskej zmluvy podľa bodu 1 tohto článku, čo vyznačí pripojením príslušnej klauzuly na

mieste na k tomu určenom pod svojim podpisom. V prípade neprijatia rozhodcovskej zmluvy je pre
riešenie sporov vecne príslušný súd, v obvode ktorého má ISTROBANKA sídlo. Súd zastáva názor, že
predmetnározhodcovskádoložkajeneprijateľnoupodmienkouvspotrebiteľskejzmluve,lebopraktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi, teda povinným, je fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinných to znamená povinnosť

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, pred rozhodcovským súdom, ktorého si oprávnený (právny
predchodca) už predformuloval v zmluve a na výbere ktorého spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je
spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Súd záverom dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského
súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.

j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o
nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky na vykonanie exekúcie. Súd vzhľadom na zistenie,
že exekúcia je vedená na podklade rozhodnutia, ktoré predstavuje nulitný právny akt, a teda nie sú
splnené podmienky na vykonanie exekúcie, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil v súlades vyššie citovanými ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného
do 31.3.2017.

17. Zo žiadosti o zaslanie konečného vyúčtovania exekúcie – EX 1046/2011 zo dňa 25.10.2024 vyplýva,
že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v zastúpení žalobcu požiadali súdnu exekútorku
o zaslanie konečného vyúčtovania exekučného konania, v ktorom žiadali uviesť výšku vymoženej
pohľadávky oprávneného, výšku vymožených trov oprávneného a výšku vymožených trov exekútora.

18. Z Oznámenia súdnej exekútorky JUDr. Evy Ondrejkovej zo dňa 19.07.2024, ktorý doručila na výzvu
súdu, aby doručila správu o stave exekúcie, z ktorej bude zrejmá výška vymoženej sumy v exekúcii
vyplýva, že predmetná exekúcia bola zastavená súdom a predložila ako prílohu uznesenie Okresného
súduKošiceIsp.zn.16Er/4673/2011zodňa04.11.2020,ktorýmbolaexekúciavyhlásenázaneprípustnú
a bola zastavená, ktoré už je súčasťou súdneho spisu.

19. Z Príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov zo dňa 25.10.2019 v exekučnom
konaní vedenom u súdnej exekútorky pod sp. zn. EX 1046/2011 vyplýva, že bol adresovaný
zamestnávateľovi povinnej, tzn. manželky žalobcu. Vymáhaná čiastka ku dňu 25.10.2019 predstavovala
spolu sumu 226 206,56 eur, z toho pohľadávka oprávneného s príslušenstvom bola vo výške 186 277,85
eur, trovy exekúcie 33 193,92 eur, 20 % DPH vo výške 6 638,79 eur, hotové výdavky vo výške 80,00 eur

a 20% DPH vo výške 16,00 eur. Príkaz bol doručovaný zamestnávateľovi, oprávnenému a povinnému.

20. Súd nevykonal dokazovanie opakovaným dožiadaním súdnej exekútorky JUDr. Evy Ondrejkovej
o oznámenie výšky vymoženej sumy v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 1046/2011, nakoľko
strany sporu netrvali na jeho vykonaní.

21. Podľa ustanovenia § 19 písm. d) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, popri
všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode má adresu
trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v sporoch
týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.

22.Podľaustanovenia§290ods.1CSP,spotrebiteľskýsporjespormedziobchodníkomaspotrebiteľom
vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

23. Podľa ustanovenia § 524 ods. 2 zákona č. 40/1969 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), s

postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

24. Podľa ustanovenia § 529 ods. 1 OZ, námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase
postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.

25. Podľa ustanovenia upravujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.07.2024, § 879x
prvá veta OZ, ustanovenia tohto zákona sa použijú na právne vzťahy vzniknuté po 30. júni 2024.

26. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 30.06.2024, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

27. Podľa ustanovenia § 52 ods. 3, 4 OZ v znení účinnom do 30.06.2024, dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

28. Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného ku dňu
právoplatnosti výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže

na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmyspotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

29. Podľa ustanovenia §2 písmeno e) zákona o ochrane spotrebiteľa, dodávateľom podnikateľ, ktorý
priamo alebo prostredníctvom iných podnikateľov dodal predávajúcemu výrobok a ktorého činnosť
neovplyvňuje vlastnosti výrobku

30.Žalovanývkonanívzniesolviaceronámietok,atonámietkumiestnejnepríslušnostisúdu,nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, namietal aj zákaz
retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiace nenaplnenie predpokladu vzniku škody u spotrebiteľa
podľa ustanovenia § 26 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu kedy
došlo k uzavretiu zmluvy o hypotekárnom úvere medzi žalobcom ako dlžníkom a ISTROBANKOU, a. s.
ako pôvodným veriteľom a napokon aj samotnú výšku a účel uplatneného nároku.

31. Tunajší súd považoval žalovaný za miestne nepríslušný na rozhodovaní o veci, nakoľko podľa jeho
názoru on ako žalovaný neuzavrel so žalobcom ako spotrebiteľom žiadnu zmluvu ani inak nevstúpil do
práv a povinností pôvodného veriteľa a predmetom konania už nie je zmluvný vzťah medzi dodávateľom
a spotrebiteľom, ale zodpovednostný vzťah.

32. K uvedenej námietke súd uvádza, že na základe postúpenia pohľadávky vstúpil žalovaný do
práv a povinností veriteľa, pričom dlžníkovi ostali voči nemu zachované všetky práva ako dlžníka –
spotrebiteľa. Konanie o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia súvisí so spotrebiteľskou
zmluvou a je následkom úspešného uplatnenia porušenia práva z uvedenej spotrebiteľskej zmluvy

spotrebiteľom, v danom prípade žalobcu ako spotrebiteľa voči žalovanému ako aktuálnemu veriteľovi,
v exekučnom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené sú splnené podmienky definície spotrebiteľského
sporuvzmysle§290CSP,podľaktoréhospotrebiteľskýsporjespormedziobchodníkomaspotrebiteľom
vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Na uvedenom nič
nemení ani zmena procesnej úpravy od 30.06.2024, ktorá pojem dodávateľ ešte viac zovšeobecnila na

pojem obchodník. Súd poukazuje na to, že určujúcim právnym predpisom pre úpravu právnych vzťahov
aspotrebiteľskýchzáväzkovjeObčianskyzákonník.Vzmysledefiníciedodávateľa(prevzťahyvzniknuté
do 30.06.2024) vo vyššie citovanom ustanovení § 52 ods. 4 OZ, ide o osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pod
plnením zákonodarca myslí akékoľvek štádium trvania spotrebiteľského záväzku, v rámci ktorého sa

plní spotrebiteľská zmluva, t. j. uplatňujú sa vzájomné práva a povinnosti z nej plynúce a poskytujú sa
vzájomnéplneniamajúcevnejprávnyzáklad.Zdikciezákonavyplýva,žecharakterdodávateľasamôže
v priebehu trvania spotrebiteľského záväzku meniť v tom zmysle, že pri uzatváraní zmluvy vystupuje
jedna osoba, napríklad veriteľ a pri plnení zmluvy vystupuje v pozícii dodávateľa iná osoba, napríklad
postupník, ktorý nebol účastný pri vzniku zmluvy, ale titulom postúpenia pohľadávky mu plynú práva

a povinností spojené so záväzkom. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je navyše súčasťou
ochrany práv spotrebiteľa a je upravené v zákone o ochrane spotrebiteľa, a teda je daná miestna
príslušnosť na výber v súlade s § 19 písm. d) CSP.

33. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu odôvodňoval žalovaný tým, že žalobca

v tomto konaní nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, z ktorého by vyplývalo, že si ako žalobca na
súde úspešne uplatnil voči žalovanému porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom alebo
osobitnými predpismi, tzn. tak ako to predpokladá § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Uznesenie
Okresného súdu Košice I sp. zn. 16Er/4673/2011 nie je podľa názoru žalovaného dôkazom o úspešnom
uplatnení porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej osobitným zákonom o ochrane spotrebiteľa

a osobitnými predpismi, nakoľko žalobca bol v procesnom postavení povinného, uplatňoval prostriedky
procesnej obrany, ale nakoľko nemal postavenie žalobcu nemohol nič uplatňovať a ani si neuplatňoval
tak, ako to predpokladá § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

34. Vyššie uvedený argument žalovaného neobstojí, nakoľko z formulácie § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho práva len podaním žaloby a že
uplatnením práva nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdnom spore, resp. povinného v prípade
exekučného konania, ktoré sa proti nemu vedie.35. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky o tejto právnej otázke konkrétne na rozsudok sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022,
v ktorom dovolací súd poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.

4Obdo/45/2012 z 24.06.2013, v zmysle ktorého pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky
týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem
spotrebiteľa. Ďalej v predmetnom rozsudku poukázal na ďalšie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/31/2020, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. 30/2023 v ktorom najvyšší súd
uviedol, že „eurokonformný a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretový je taký výklad,

pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí
v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky
predbežnej).“ Najvyšší súd následne konštatoval, že vychádza z takého výkladu slovného spojenia

„úspešného uplatnenia porušenia práva“ v ustanovení § 3 ods. 5 vety tretej, ktoré je v prospech
spotrebiteľa a pri ktorom nezáleží v akom procesnom postavení sa spotrebiteľ nachádza, t.j. či je v spore
žalobcom alebo žalovaným.

36. V danom prípade žalobca predložil uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 16Er/4673/2011 zo

dňa 04.11.2020 (ďalej len „Uznesenie“), ktorým bola vo výroku I. exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a vo výroku II. bola exekúcia zastavená. V predmetnom exekučnom konaní vystupoval na strane
oprávneného, žalovaný na základe uznesenie sp. zn. 16Er/4673/2011-35 zo dňa 05.11.2012, ktorým súd
pripustil zmenu účastníka na strane oprávneného tak, že z konania vystúpila Československá obchodná
banka, a.s. a na jej miesto nastúpil žalovaný. Povinným v exekučnom konaní bol žalobca.

37. Z Uznesenia vyplýva, že právny vzťah medzi oprávneným (právnym predchodcom oprávneného
- ISTROBANKA, a.s.) a povinným vznikol na základe Zmluvy o hypotekárnom úvere č.
88735-133110/4900 zo dňa 24.05.2005 (ďalej len „Zmluva“) a Dodatku č. 1 k Zmluve o hypotekárnom
úvere č. 88735-133110/4900 zo dňa 28.02.2006 (ďalej len „Dodatok č. 1“) je vzťahom spotrebiteľským,

pričom uvedená Zmluva ako aj Dodatok č. 1 obsahovali rozhodcovskú doložku na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie, vydaný rozhodcom Mgr. Adriánom Beskydom dňa 30.06.2009 sp. zn. II/2009/760,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2009 a stal sa vykonateľným dňa 01.06.2012. Povinný tzn.
žalobca vystupoval v konaní aktívne, nakoľko dňa 02.10.2014 doručil okresnému súdu návrh na odklad

a zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil tým, že rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným
titulom. Okresný súd následne rozhodcovskú doložku obsiahnutú v Zmluve a v Dodatku č. 1 posúdil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej
doložky je, že spotrebiteľovi, tzn. povinnému bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom a v tejto súvislosti konštatoval, že tým bola spôsobená značná nerovnováha

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

38. Prihliadnuc na vyššie uvedené je nepochybné, že žalobca naplnil zákonnú podmienku v ustanovení
§ 3 ods. 5 tretej vety zákona o ochrane spotrebiteľa a úspešne uplatnil porušenie práva na
súde, nakoľko exekučné konanie sa proti nemu viedlo titulom rozhodcovského rozsudku, ktorý bol

vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu, t. j. bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Následkom úspešného uplatnenia porušenia práva bolo vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a zastavenie exekúcie.

39. Súd z uvedeného dôvodu konštatuje, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby

a zároveň konštatuje splnenie predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie,
nakoľko tento je splnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou
proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany, v tomto prípade proti nároku, ktorý si
žalovaný uplatňoval proti žalobcovi v exekučnom konaní.

40. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného spočívajúcou v nedostatku pasívnej vecnej legitimácie,
ktorú zdôvodňoval tým, že Zmluvu a Dodatok č. 1 neuzatváral so žalobcom žalovaný, ale pôvodný
veriteľ ktorým bola ISTROBANKA, a. s., ktorý uvedené dokumenty pripravoval. Žalovaný tak nemohol
porušiť práva žalovaného a pasívne vecne legitimovaným mala byť Československá obchodná banka,a. s. ako právny nástupca pôvodného veriteľa ISTROBANKA, a.s. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/80/2020 z 24.08.2022, podľa ktorého
„zodpovedným subjektom, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle

§ 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí byť iba jedna zo
sporových strán v súdnom konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný.“

41. V súvislosti s vyššie citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že v danom

konaní išlo o odlišnú skutkovú a právnu situáciu, a preto nie je možné aplikovať právne posúdenie
najvyššieho súdu v predmetnom konaní. V danom konaní svedčila pasívna legitimácia v spore
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pôvodnému veriteľovi, ktorý nebol stranou sporu
v základnom konaní, v ktorom bolo konštatované porušenie práva spotrebiteľa. Súd v základnom
konaní, v ktorom si postupník titulom zmluvy o postúpení uplatňoval nárok z postúpenej pohľadávky voči
dlžníkovi – spotrebiteľovi, konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi pôvodným veriteľom

a postupníkom podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bola absolútne neplatná. Následkom neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky, nebol postupník aktívne vecne legitimovaný v základnom konaní. Z
dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, bol následne v konaní o náhradu primeraného
finančného zadosťučinenia pasívne legitimovaný pôvodný veriteľ. Inak povedané postupník nemohol
byť pasívne vecne legitimovaným v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná a nenadobudol tak žiadne práva a povinnosti
k pohľadávke.

42. Medzi stranami sporu v predmetnom konaní však nebolo sporné ani postúpenie pohľadávky
medzi pôvodným veriteľom ako postupcom a žalovaným ako postupníkom, ani platnosť uvedenej

zmluvy o postúpení pohľadávky. Vychádzajúc z platnej zmluvy o postúpení, nemožno v predmetnom
konaní aplikovať závery najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval žalovaný. Žalovaný na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky vstúpil do práv a povinností veriteľa, pričom žalobcovi ostali voči nemu
zachované všetky práva ako dlžníka – spotrebiteľa, vrátane práva domáhať sa priznania primeraného
finančného zadosťučinenia. Nebolo sporné, že na žalovaného bola pohľadávka postúpená na základe

platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, tzn. zmluvu uzatváral dobrovoľne, bol mu známy predmet
postúpenia a v rámci exekučného konania sa aktívne bránil voči návrhu na zastavenie exekúcie, ktorú
podal žalobca ako povinný. Žalovaný nadobudol práva a povinnosti v súvislosti s platne postúpenou
pohľadávkou a bol oprávnený prijať plnenie od dlžníka a v rámci exekučného konania a aktívne svoje
právo na získanie svojej pohľadávky s príslušenstvom vo výške 186 277,85 eur bránil. Dlžníkovi preto

nemožno uprieť právo uplatňovať si od žalovaného priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ako od zodpovedného subjektu, vo vzťahu ku ktorému sa úspešne domohol porušenia svojho práva.
Pokiaľ žalovaný bol aktívne vecne legitimovaný v základnom konaní, tzn. v exekučnom konaní, na
základe platne postúpenej pohľadávky, tak ostáva zachovaná jeho vecná legitimácia aj v tomto konaní.

43. V ďalšom žalovaný namietal zákaz retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiace nenaplnenie
predpokladu vzniku škody u spotrebiteľa podľa ustanovenia § 26 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu kedy došlo k uzavretiu zmluvy o hypotekárnom úvere medzi
žalobcom ako dlžníkom a ISTROBANKOU, a.s. ako pôvodným veriteľom.

44. V tejto súvislosti súd konštatuje, že aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia právoplatnosti Uznesenia nebol porušený zákaz retroaktivity,
nakoľko právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vzniká až okamihom právoplatného
rozhodnutia súdu, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich práv úspešný,
až týmto momentom môže spotrebiteľ prvýkrát podať žalobu o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. V tomto prípade momentom právoplatnosti výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky,
tzn. nemohol byť exekučným titulom. Tento právny názor je plne konformný s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyššieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Cdo/324/2020 okrem
vyššie uvedeného konštatoval, že uzavretím spotrebiteľskej úverovej zmluvy nedochádza k splneniu

podmienky spotrebiteľom o jeho úspešnom súdnom uplatnení porušených práv a povinností.

45. Pre úplnosť súd poukazuje na obsah vyjadrenia žalovaného – dupliky, keď v rámci nej síce namietal
zákazretroaktivity,alezároveňvčastinámietkymiestnejpríslušnostisámžalovanýuviedol,žeuzavretímspotrebiteľskej zmluvy nedochádza k vzniku práva spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, keďže právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vzniká až okamihom
právoplatného rozhodnutia súdu, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich práv

a povinností úspešný.

46. Tak, ako súd už vyššie uviedol úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle
režimu § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vzniká spotrebiteľovi právo žiadať primerané
finančné zadosťučinenie od toho kto za to zodpovedá. Je to jediný predpoklad, ktorý uvedené zákonné

ustanovenie vyžaduje. Na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Pokiaľ ide o rozsah
finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Je preto vecou
úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti v rámci jednotlivých prípadov, stanovil rozsah

finančného zadosťučinenia (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/389/2015,
6Cdo/127/2017, 7Cdo/92/2021).

47. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej v rozsudku z 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017 uviedol,
že vyššie uvedené zákonné ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.

Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom.
Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany
svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú.
Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany
v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho

stupňa ochrany.

48. Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia zobral súd do úvahy predovšetkým výšku
potenciálneho bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré bezprostredne hrozilo žalobcovi ako
povinnému v exekučnom konaní, a to až vo výške 226 206,56 eur. Súd zohľadnil dobu trvania

exekučného konania od podania návrhu na začatie exekúcie dňa 05.09.2011 do právoplatného
zastavenia exekúcie dňa 11.11.2020 ako aj to, že počas dvoch rokov trvania exekučného konania boli
povinnému súdnou exekútorkou zadržiavané finančné prostriedky spolu vo výške 6 500 eur a žalobca
bol tak nútený žiť s manželkou z obmedzených finančných prostriedkov. Prihliadol aj na aktívnu obranu
spotrebiteľa v exekučnom konaní, ktorý podal návrh na odklad a zastavenie exekúcie rovnako ako na

to, že zadržané finančné prostriedky sa žalobcovi napokon vrátili. Ďalším faktorom, ktorý zobral súd
do úvahy bolo reálne uplatnenie neprijateľnej zmluvnej podmienky voči žalobcovi ako spotrebiteľovi v
rozhodcovskom a v následnom exekučnom konaní, v ktorom žalovaný vymáhal pohľadávku na základe
nespôsobilého exekučného titulu a do úvahy zobral aj aktívne správanie žalovaného, ktorý sa snažil
docieliť zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie. Aktívnou obranou žalovaného v exekučnom konaní

došlo k predĺženiu stavu právnej neistoty žalobcu.

49. Súd prihliadal aj na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu v územnom
obvode mestského súdu s totožným predmetom konania, z ktorej vyplýva rozpätie priznávaného
finančného zadosťučinenia v rozpätí od 300 eur do 2 000 eur nasledovne:

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoCsp/8/2023 zo dňa 31.05.2024 bol potvrdený
rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo spotrebiteľovi priznané finančné zadosťučinenie vo výške
2 000 eur. V danom prípade je suma 2 000 eur 25,74 % z ujmy preukázateľne vzniknutej žalobcovi,
ktorému boli realizované zrážky zo mzdy vo výške 7 769,45 eur.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5CoCsp/6/2023 zo dňa 28.12.2023, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
do sumy 300 eur a prevyšujúcu časť výroku zmenil odvolací súd tak, že žalobu zamietol. V danom
prípade súd prihliadol na rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoCsp/86/2022 zo dňa 21.12.2023 bol potvrdený
rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľke vo výške
900 eur. V danom prípade suma finančného zadosťučinenia predstavovala necelých 20% zo sumybezdôvodného obohatenia vo výške 4 624 eur, ktoré musel žalovaný žalobkyni – spotrebiteľke vydať
v základnom konaní, ktoré mu predchádzalo.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11CoCsp/42/2022 zo dňa 28.06.2023, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľke
vo výške 500 eur. V danom prípade boli ohrozené majetkové práva žalobkyne vo výške 2 560,89 eur,
pričom všetky prostriedky sa jej nevrátili.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoCsp/16/2022 zo dňa 09.02.2023, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
vo výške 600 eur. V danom prípade súd vyhodnotil výšku finančného zadosťučinenia ako primeranú
vzhľadom na bezdôvodné obohatenie žalovaného vo výške 972.85 eur, ktoré mu bolo prisúdené
v základnom konaní.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3CoCsp/18/2022 zo dňa 09.02.2023, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
vo výške 800 eur. V danom prípade sa žalovaný na úkor spotrebiteľa obohatil v celkovej výške 10 646,49
eur.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2CoCsp/70/2022 zo dňa 29.12.2022, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
vo výške 500 eur. V danom prípade išlo o sumu prevyšujúcu 50 % zo sumy, o ktorú sa chcel žalovaný
na úkor spotrebiteľa obohatiť.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6CoCsp/49/2022 zo dňa 11.10.2022, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi
vo výške 500 eur. V danom prípade išlo o sumu prevyšujúcu 50 % zo sumy, o ktorú sa chcel žalovaný
na úkor spotrebiteľa obohatiť.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Co/274/2019 zo dňa 23.10.2019 bol potvrdený
rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi vo výške
300 eur. V danom prípade trval protiprávny stav u žalobcu približne 4 roky a v základnom konaní mu
bola priznaná suma 1 754,97 eur titulom bezdôvodného obohatenia žalobcu.

50. Súd konštatuje, že ním priznané finančné zadosťučinenie je na hornej hranici v rámci rozhodovacej
praxe Krajského súdu v Košiciach, ktorú ale neprekročil. Za výnimočné okolnosti, ktoré súd
viedli k priznaniu finančného zadosťučinenia na hornej hranici obvykle priznávaného finančného
zadosťučinenia z hľadiska jeho satisfakčného účelu, súd považoval výšku ujmy, ktorá hrozila žalobcovi,
dĺžku trvania exekučného konania a dĺžku obdobia počas ktorého boli žalobcovi zadržiavané finančné

prostriedky v čase trvania nezákonnej exekúcie.

51. Za výnimočné okolnosti, ktoré súd bral do úvahy z hľadiska sankčného účelu boli aktívna
vystupovanie žalovaného ako oprávneného v exekučnom konaní a predlžovanie stavu právnej neistoty
žalobcu.

52. Finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi vo výške 2.000 eur zohľadňuje podľa názoru súdu
tak jeho satisfakčnú (individuálnu a generálnu prevenciu) funkciu ako aj sankčnú funkciu. Možno
predpokladať, že primerané finančné zadosťučinenie v takom rozsahu žalovaného v budúcnosti odradí
od vymáhania pohľadávok obdobného charakteru.

53. Súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, nakoľko finančné zadosťučinenie v priznanom rozsahu
považoval v kontexte vyššie uvedených okolností za primerané.

54. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

55. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.56. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

57. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca
bol úspešný pokiaľ ide o základ nároku, nakoľko súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, ktorého
výška závisela od úvahy súdu. Z uvedeného dôvodu súd vychádzal z toho, žalobca bol v spore plne

úspešný. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v konaní najavo nevyšli.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na
Mestský súd Košice. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V
odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania