Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/191/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123219110
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123219110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom
v C., D. X, zastúpený MICHALOVČÍK, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom vo Svidníku, Makovická
20, proti žalovanému: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 48, IČO:
44 703 015, zastúpenému AB Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Lachova 32, v konaní o primerané
finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 4.9.2024
č.k. 73C/9/2023-133, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia vyhovujúcim výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zamietavým výrokom
žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči
žalovanému.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 5.000 Eur titulom
primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle zák. č. 250/2007 Z.z.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z.z., § 52 ods. 1 až 4, § 524 ods. 2 a § 529 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru,
že žaloba je opodstatnená čo do zaplatenia 2.000 Eur, preto žalobe v tejto časti vyhovel a v zostávajúcej
časti žalobu zamietol.

4. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že v prvom rade sa zaoberal námietkami vznesenými zo strany
žalovaného ohľadom miestnej nepríslušnosti súdu, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a tiež otázkou zákazu retroaktivity právnych noriem
a dospel k záveru, že tieto námietky nie sú opodstatnené.

5. Pokiaľ ide o námietku miestnej nepríslušnosti súdu uviedol, že žalovaný vstúpil do práv a povinností

pôvodného veriteľa na základe postúpenia pohľadávky, avšak žalobcovi ako dlžníkovi ostali voči
nemu zachované všetky práva dlžníka – spotrebiteľa. Konanie o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle zák. č. 250/2007 Z.z. súvisí so spotrebiteľskou zmluvou a je následkom
úspešného uplatnenia porušenia práva so spotrebiteľskej zmluvy v exekučnom konaní. Týmsú naplnené podmienky definície spotrebiteľského sporu v zmysle § 290 C.s.p., podľa ktorého
spotrebiteľský spor je sporom medzi obchodníkom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Na uvedenom závere nič nemení ani zmena procesnej

úpravy od 30.6.2024, ktorá pojem dodávateľ ešte viac zovšeobecnila na pojem obchodník. Určujúcim
právnym predpisom pre úpravu právnych vzťahov a spotrebiteľských záväzkov je Občiansky zákonník.
V zmysle definície dodávateľa (pre vzťahy vzniknuté do 30.6.2024) v ust. § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka je zakotvené, že ide o osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právo na primerané finančné

zadosťučinenie je navyše súčasťou ochrany práv spotrebiteľa a je upravené v zák. č. 250/2007 Z.z.,
teda v danom prípade je daná miestna príslušnosť súdu na výber v súlade s ust. § 19 písm. d/ C.s.p.
Táto námietka tak nie je opodstatnená.

6. V súvislosti s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorú žalovaný
oprel o to, že žalobca v konaní nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, z ktorého by vyplynulo, že si

ako žalobca na súde úspešne uplatnil voči žalovanému porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom alebo osobitnými predpismi tak, ako vyplýva z § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. súd prvej
inštancie uviedol, že ani táto námietka neobstojí. Podľa názoru súdu z formulácie § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z.z. nevyplýva tá skutočnosť, že spotrebiteľ by musel uplatniť porušenie svojho práva len
podaním žaloby a že uplatnením práva nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdnom spore,

resp. povinného v prípade exekučného konania tak, ako tomu bolo v danom prípade. V tej súvislosti
poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR o tejto otázke, konkrétne na rozsudok
sp. zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022, v ktorom sa dovolací súd zhodol s názorom Najvyššieho
súdu SR uvedenom v rozhodnutí sp. zn. 4Obdo/45/2012 a sp. zn. 3Cdo/31/2020, z ktorých vyplynulo,
že splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností ustanovenej v § 3

ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinností ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme
konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej). V danom prípade
žalobca predložil uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 16Er/4673/2011 zo dňa 4.11.2020,
ktorým bola vo výroku I. exekúcia vyhlásená za neprípustnú a vo výroku II. bola exekúcia zastavená.

V tomto exekučnom konaní žalovaný vystupoval na strane oprávneného na základe uznesenia zo dňa
5.11.2012 č.k. 16Er/4673/2011-35, ktorým súd pripustil zmenu účastníka na strane oprávneného tak, že
z konania vystúpila Československá obchodná banka, a.s. a na jej miesto nastúpil žalovaný ako povinný
v tomto exekučnom konaní. Z tohto uznesenia tiež vyplynulo, že právny vzťah medzi oprávneným
(právnym predchodcom oprávneného - ISTROBANKA, a.s.) a povinným vznikol na základe Zmluvy

o hypotekárnom úvere č. 88735-133110/4900 zo dňa 24.05.2005 (ďalej len „Zmluva“) a Dodatku č.
1 k Zmluve o hypotekárnom úvere č. 88735-133110/4900 zo dňa 28.02.2006 (ďalej len „Dodatok č.
1“), ktorý je vzťahom spotrebiteľským. Uvedená Zmluva ako aj Dodatok č. 1 obsahovali rozhodcovskú
doložku, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovskéhosúduSlovenskejbankovejasociácie,vydanýrozhodcomMgr.AdriánomBeskydomdňa

30.06.2009 sp. zn. II/2009/760, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.07.2009 a stal sa vykonateľným
dňa 01.06.2012. Povinný tzn. žalobca vystupoval v konaní aktívne, nakoľko dňa 02.10.2014 doručil
okresnémusúdunávrhnaodkladazastavenieexekúcie,ktorýodôvodniltým,žerozhodcovskýrozsudok
nie je spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd následne rozhodcovskú doložku obsiahnutú v
Zmluve a v Dodatku č. 1 posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, lebo praktickým dôsledkom

takto formulovanej rozhodcovskej doložky je, že spotrebiteľovi, tzn. povinnému bola fakticky odopretá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom a v tejto súvislosti konštatoval, že tým bola
spôsobená značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

7. Prihliadnuc na vyššie uvedené je podľa názoru súdu prvej inštancie nepochybné, že žalobca naplnil

zákonnú podmienku v ustanovení § 3 ods. 5 tretej vety spomínaného zákona a úspešne uplatnil
porušenie práva na súde, nakoľko exekučné konanie sa proti nemu viedlo titulom rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez právomoci rozhodcovského súdu, t. j. bol vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Následkom úspešného uplatnenia porušenia práva bolo vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú a zastavenie exekúcie.

8. Súd prvej inštancie tak ustálil, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby
a zároveň konštatoval splnenie zákonného predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné
zadosťučinenie, nakoľko žalobca ako spotrebiteľ uplatnil porušenie práva voči žalovanému akododávateľovi v rámci svojej obrany, v tomto prípade proti nároku, ktorý si žalovaný uplatňoval ako
oprávnený voči žalobcovi ako povinnému v exekučnom konaní.

9. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie,
ktorú zdôvodňoval tým, že Zmluvu a Dodatok č. 1 neuzatváral so žalobcom žalovaný, ale pôvodný
veriteľ ktorým bola ISTROBANKA, a. s., ktorý uvedené dokumenty pripravoval. Žalovaný tak nemohol
porušiť práva žalovaného a pasívne vecne legitimovaným mala byť Československá obchodná banka,
a. s. ako právny nástupca pôvodného veriteľa ISTROBANKA, a.s. V tejto súvislosti poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/80/2020 z 24.08.2022, podľa ktorého
„zodpovedným subjektom, od ktorého je možné požadovať primerané finančné zadosťučinenie v zmysle
§ 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nemusí byť iba jedna zo
sporových strán v súdnom konaní, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný.“

10. V súvislosti s vyššie citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu je potrebné podľa názoru súdu prvej
inštancie uviesť, že v danom konaní išlo o odlišnú skutkovú a právnu situáciu, a preto nie je možné
aplikovať právne posúdenie najvyššieho súdu v predmetnom konaní. V danom konaní svedčila pasívna
legitimácia v spore o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia pôvodnému veriteľovi, ktorý
nebol stranou sporu v základnom konaní, v ktorom bolo konštatované porušenie práva spotrebiteľa. Súd

v základnom konaní, v ktorom si postupník titulom zmluvy o postúpení uplatňoval nárok z postúpenej
pohľadávky voči dlžníkovi - spotrebiteľovi, konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi
pôvodným veriteľom a postupníkom podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bola absolútne neplatná.
Následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky nebol postupník aktívne vecne legitimovaný
v základnom konaní. Z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bol následne v konaní o

náhradu primeraného finančného zadosťučinenia pasívne legitimovaný pôvodný veriteľ. Inak povedané
postupník nemohol byť pasívne vecne legitimovaným v konaní o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná a nenadobudol tak žiadne práva
a povinnosti k pohľadávke.

11. Medzi stranami sporu v predmetnom konaní však nebolo sporné postúpenie pohľadávky medzi
pôvodným veriteľom ako postupcom a žalovaným ako postupníkom, ani platnosť uvedenej zmluvy o
postúpení pohľadávky. Vychádzajúc z platnej zmluvy o postúpení, nemožno v predmetnom konaní podľa
názoru súdu prvej inštancie aplikovať závery najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval žalovaný. Žalovaný
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky vstúpil do práv a povinností veriteľa, pričom žalobcovi ostali

voči nemu zachované všetky práva ako dlžníka - spotrebiteľa, vrátane práva domáhať sa priznania
primeraného finančného zadosťučinenia. Nebolo sporné, že na žalovaného bola pohľadávka postúpená
na základe platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, tzn. zmluvu uzatváral dobrovoľne, bol mu známy
predmetpostúpeniaavrámciexekučnéhokonaniasaaktívnebránilvočinávrhunazastavenieexekúcie,
ktorúpodalžalobcaakopovinný.Žalovanýnadobudolprávaapovinnostivsúvislostisplatnepostúpenou

pohľadávkou a bol oprávnený prijať plnenie od dlžníka a v rámci exekučného konania aj aktívne svoje
právo na získanie svojej pohľadávky s príslušenstvom vo výške 186 277,85 eur bránil. Dlžníkovi preto
nemožno uprieť právo uplatňovať si od žalovaného priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ako od zodpovedného subjektu, vo vzťahu ku ktorému sa úspešne domohol porušenia svojho práva.
Pokiaľ žalovaný bol aktívne vecne legitimovaný v základnom konaní, tzn. v exekučnom konaní na

základe platne postúpenej pohľadávky, tak ostáva zachovaná jeho vecná legitimácia aj v tomto konaní.

12. V ďalšom žalovaný namietal zákaz retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiace nenaplnenie
predpokladu vzniku škody u spotrebiteľa podľa ustanovenia § 26 ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, účinného ku dňu kedy došlo k uzavretiu zmluvy o hypotekárnom úvere medzi

žalobcom ako dlžníkom a ISTROBANKOU, a.s. ako pôvodným veriteľom.

13. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. účinného ku dňu nadobudnutia právoplatnosti Uznesenia nebol porušený zákaz
retroaktivity, nakoľko právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vzniká až okamihom

právoplatného rozhodnutia súdu, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ bol pri súdnej ochrane svojich
práv úspešný. Až týmto momentom môže spotrebiteľ prvýkrát podať žalobu o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. V tomto prípade momentom právoplatnosti výroku, ktorým bola exekúcia
vyhlásená za neprípustnú, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neprijateľnejzmluvnej podmienky, tzn. nemohol byť exekučným titulom. Tento právny názor je plne konformný s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.
zn. 9Cdo/324/2020 okrem vyššie uvedeného konštatoval, že uzavretím spotrebiteľskej úverovej zmluvy

nedochádza k splneniu podmienky spotrebiteľom o jeho úspešnom súdnom uplatnení porušených práv
a povinností.

14. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie uviedol, že zákon neustanovuje
žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť

finančného zadosťučinenia a v tej súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/389/2015, 6Cdo/127/2017 a 7Cdo/92/2021.

15. Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia zobral do úvahy predovšetkým výšku
potenciálneho bezdôvodného obohatenia žalovaného, ktoré bezprostredne hrozilo žalobcovi ako
povinnému v exekučnom konaní, a to až 226.206,56 eur. Súd zohľadnil dobu trvania exekučného

konania od podania návrhu na začatie exekúcie dňa 05.09.2011 do právoplatného zastavenia exekúcie
dňa 11.11.2020 ako aj to, že počas dvoch rokov trvania exekučného konania boli povinnému súdnou
exekútorkou zadržiavané finančné prostriedky spolu vo výške 6 500 eur a žalobca bol tak nútený žiť
s manželkou z obmedzených finančných prostriedkov. Prihliadol aj na aktívnu obranu spotrebiteľa v
exekučnomkonaní,ktorýpodalnávrhnaodkladazastavenieexekúcierovnakoakoajnato,žezadržané

finančné prostriedky sa žalobcovi napokon vrátili. Ďalším faktorom, ktorý zobral súd do úvahy bolo
reálne uplatnenie neprijateľnej zmluvnej podmienky voči žalobcovi ako spotrebiteľovi v rozhodcovskom
a v následnom exekučnom konaní, v ktorom žalovaný vymáhal pohľadávku na základe nespôsobilého
exekučného titulu a do úvahy zobral aj aktívne správanie žalovaného, ktorý sa snažil docieliť zamietnutie
návrhu na zastavenie exekúcie. Aktívnou obranou žalovaného v exekučnom konaní došlo k predĺženiu

stavu právnej neistoty žalobcu.

16. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe odvolacích súdov tak ustálil, že za primeranú je potrebné
považovaťvdanomprípadevýškufinančnéhozadosťučineniavovýške2.000,-eur,ktorásapohybujena
hornej hranici v rámci rozhodovacej praxe Krajského súdu v Košiciach, ktorú neprekročil. Za výnimočné

okolnosti, ktoré súd viedli k priznaniu finančného zadosťučinenia na hornej hranici obvykle priznávaného
finančného zadosťučinenia z hľadiska jeho satisfakčného účelu súd považoval výšku ujmy, ktorá hrozila
žalobcovi, dĺžku trvania exekučného konania a dĺžku obdobia, počas ktorého boli žalobcovi zadržiavané
finančné prostriedky v čase trvania nezákonnej exekúcie. Za výnimočné okolnosti, ktoré bral do úvahy z
hľadiska sankčného účelu boli aktívne vystupovanie žalovaného ako oprávneného v exekučnom konaní

a predlžovanie stavu právnej neistoty žalobcu. Finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi vo výške
2.000 eur zohľadňuje podľa názoru súdu jeho satisfakčnú (individuálnu a generálnu prevenciu) funkciu
ako aj sankčnú funkciu. Možno predpokladať, že primerané finančné zadosťučinenie v takom rozsahu
žalovaného v budúcnosti odradí od vymáhania pohľadávok obdobného charakteru.

17. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal plnú náhradu trov
konania, keďže bol úspešný pokiaľ ide o základ nároku a výška finančného zadosťučinenia závisela len
od úvahy súdu. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v konaní najavo nevyšli.

18. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania

v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/
a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol aby rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil miestnu príslušnosť.
Nebol to žalovaný, ktorý uzatvoril so žalobcom spotrebiteľskú zmluvu s rozhodcovskou doložkou

ako neprijateľnou podmienkou. Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou nevyporiadal a nedal
odpoveď na podstatnú argumentáciu žalovaného, že v prípade sporu o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia ide o spor, ktorý vyplýva zo zodpovednostného vzťahu dodávateľa voči
spotrebiteľovi v dôsledku uzatvorenia dotknutej spotrebiteľskej zmluvy, pri ktorej sa neskôr ukázalo,
že obsahovala rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku. Bol to práve pôvodný veriteľ,

ktorý uzatvoril zmluvu so žalobcom a tým porušil jeho práva. Jedine veriteľ je subjektom, ktorý
je zodpovedný za takéto svoje konanie. Ide o zodpovednostný vzťah a z porušenia ustanovení
osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možné túto zodpovednosť na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok postúpiť na nadobúdateľa pohľadávky, keďže tento zodpovednostný vzťahnesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou ale súvisí s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa týkajúcou
sa zodpovednostného vzťahu dodávateľa k spotrebiteľovi. V danom prípade nie je naplnená definícia
spotrebiteľského sporu v zmysle § 290 C.s.p., preto v spore rozhodol miestne nepríslušný (nezákonný)

súd. V danom prípade absentuje posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie sa
toutootázkounezaoberalvpotrebnomrozsahu.Priznanienárokunaprimeranéfinančnézadosťučinenie
voči žalovanému ju potrebné považovať za nespravodlivé, nakoľko postihuje žalovaného ako subjekt,
konaním ktorého nedošlo k porušeniu spotrebiteľských práv a povinností žalobcu. Preto nesúhlasí
s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bode 38 až 42 odôvodnenia rozsudku. Žalovaná

spoločnosť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok nevstúpila do zodpovednostného vzťahu
pôvodného veriteľa voči žalobcovi (nestala sa zmluvnou stranou dotknutej spotrebiteľskej zmluvy
obsahujúcej neprijateľnú zmluvnú podmienku), žalobcovi neostali voči žalovanej obchodnej spoločnosti
všetky práva ako dlžníka – spotrebiteľa, nakoľko žalobcovi neostalo minimálne právo domáhať sa od
žalovanej priznania primeraného finančného zadosťučinenia. V tej súvislosti sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/40/2019 zo dňa

31.3.2020, kde súd vyslovil názor, že v prípade primeraného finančného zadosťučinenia nemôže byť
žalovaným subjektom postupník pohľadávky, ktorá vznikla na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorú
postupník neuzatvoril. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/31/2020 uviedol, že súd tam vyslovil taký názor, že základné konanie musí byť konanie sporové,
kde by bol spotrebiteľ buď v pozícii žalobcu alebo žalovaného. V danom prípade ide o exekučné

konanie. Pokiaľ súd prvej inštancie v súvislosti s posúdením pasívnej vecnej legitimácie poukázal
na rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/80/2020, súd nesprávne toto rozhodnutie vyložil. Pokiaľ ide o otázku
právneho posúdenia zákazu retroaktivity, žalovaný zotrval na svojom doterajšom názore. Má za to, že
v prejednávanej veci nie je možné postupovať v zmysle zák. č. 250/2007 Z.z., keďže na posudzovaný
zodpovednostný vzťah je potrebné aplikovať zák. č. 634/1992 Zb. Tento zákon umožňoval domáhať

sa primeraného zadosťučinenia od toho, kto poškodil spotrebiteľa, nakoľko pre úspešné uplatnenie
nároku bolo nutné preukázať spôsobenie škody. Žalobca doposiaľ nepreukázal, že by mu vznikla škoda
a ani túto skutočnosť netvrdil. Navyše v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy Občiansky zákonník
neobsahoval ust. § 53 ods. 4 písm. r/. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia je potrebné vziať
na zreteľ, že v posudzovanej veci bola žalobcovi poskytnutá hypotéka, ktorú nesplatil ani čo do sumy

istiny. Súd mal preto vziať do úvahy aj tú skutočnosť. Súd mal ďalej zohľadniť, že za dĺžku trvania
exekučného konania a dĺžku obdobia, počas ktorého boli žalobcovi zadržiavané finančné prostriedky
súdnou exekútorkou zodpovedá exekučný súd. Súd mal zohľadniť nie len to, že žalobca sa aktívne bránil
vexekučnomkonanípodanímnávrhunaodkladazastavenieexekúciealeajto,ževočirozhodcovskému
rozsudku nepodal žalobu na jeho zrušenie a proti upovedomeniu o začatí exekúcie nepodal námietky

voči exekúcii. Z napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, aké spotrebiteľské práva alebo povinnosti
vo vzťahu k žalobcovi boli zo strany žalovaného porušené, resp. ohrozené. Súd sa nevyporiadal ani
s tým, že žalobca sa na úkor pôvodného veriteľa obohatil prijatím finančných prostriedkov z poskytnutej
istiny, ktoré doposiaľ nevrátil. Priznanie nároku na finančné zadosťučinenie je tak v rozpore s dobrými
mravmi. Priznaný nárok je navyše neprimeraný. Poukázal tiež na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné,

keďže nespĺňa náležitosti odôvodnenia ustanovené zákonom. Súd nezodpovedal otázky a argumenty,
ktoré boli pre vec rozhodujúce.

19. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi cestou jeho právneho zástupcu s výzvou, aby sa
knemuvlehote10dnípísomnevyjadrildňa27.11.2024.Žalobcasaktomutoodvolaniuvyjadrilpísomne,

pričom toto vyjadrenie bolo doručené súdu prvej inštancie po lehote stanovenej súdom dňa 24.1.2025,
preto odvolací súd na obsah tohto vyjadrenia neprihliadal.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)

v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru,
že odvolanie nie je opodstatnené.

21. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust.
387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.9.2025 o 9.30 hod,
v pojednávacej miestnosti č. 210/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutiaboli zverejnené dňa 18.9.2025 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

23. Žalovaný namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ C.s.p., teda
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú
naplnené.

25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver. Súd prvej inštancie sa nedopustil nesprávneho procesného

postupu, ktorým by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva, konanie netrpí vadou,
ktorábymohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Nebolozistené,žebysúdprvejinštancie
nevykonal stranami sporu navrhnuté dôkazy, pričom žalovaný v odvolaní ani neuvádza, o aké konkrétne
dôkazy by malo ísť. Žalovaný v odvolaní neuvádza ani žiadne také prostriedky procesnej obrany, ktoré
by neboli z jeho strany z objektívnych dôvodov uplatnené. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie

zodpovedá zásadám vyplývajúcim z ust. § 220 ods. 2 C.s.p., obsahuje úvahu súdu, o ktorú oprel
rozhodnutie vo veci a ktorá nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom, pričom dal relevantnú
odpoveď aj na námietky vznesené zo strany žalovaného. Nemožno tak konštatovať, že by odôvodnenie
rozhodnutia trpelo vadou nepreskúmateľnosti.

26. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd plne
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

27. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané
žalovaným v odvolaní. Žalovaný pritom uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie
námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu.

28. Výsledky dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu
dávajú dostatočný skutkový základ pre záver o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi finančné

zadosťučinenie v priznanej výške.

29. V danom prípade súd prvej inštancie správnou aplikáciou ust. § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z.
dospel k záveru, že boli splnené všetky predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi
a správne stanovil aj jeho výšku, keď úvaha súdu prvej inštancie nevybočuje z medzí a hľadísk

stanovených zákonom. Odvolací súd považuje úvahu súdu prvej inštancie ohľadom výšky priznaného
finančného zadosťučinenia za správnu.

30. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

31. Vychádzajúc z vyššie cit. zákonného ustanovenia spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Toto ustanovenie plní jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú. Jeho cieľom je odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom.
Možno ho chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojichpráv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa

ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021 vysvetlil,
že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti,

napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku
určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve
(porovnaj aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015, 6Cdo/127/2017).

32. V konaní vedenom pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/31/2020 dovolací súd
sa zaoberal riešením otázky, či nárok na primerané finančné zadosťučinenie vyvodzovaný z § 3 ods.

5 zák. č. 250/2007 Z.z. by bol daný v prípade, keď dodávateľ porušil osobitnú úpravu predstavujúcu
normy na ochranu spotrebiteľov, a to aj vo vzťahu k bezpečnosti dodávaných výrobkov. Otázkou sa
stalo, či právoplatné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, analogicky prirovnateľného k
nároku na náhradu škody a majúce pôvod v porušení práva spotrebiteľa treba považovať za zákonom
požadované úspešné uplatnenie práva. Podľa názoru najvyššieho súdu eurokonformným a k slabšej

strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa javí len taký výklad spomínaného zákonného
ustanovenia, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcim právo spotrebiteľa
na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 vety tretej zák. č. 250/2007 Z.z., je vyslovenie
sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v

akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení
rozhodnutia ako otázky predbežnej). Názor odvolacieho súdu, ktorý sa pri svojom rozhodovaní riadil
názorom o potrebe vyslovenia úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi samostatným rozhodnutím (v jeho výroku)
dovolací súd nepovažoval za správny. Na toto rozhodnutie nadväzuje aj ďalší rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 9Cdo/324/2020, z ktorého vyplynul právny názor, že z formulácie súdmi aplikovaného
ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. nevyplýva, že spotrebiteľ musí uplatniť porušenie svojho
práva len podaním žaloby a že uplatnením práva už nie je obrana spotrebiteľa ako žalovaného v súdnom
spore. Rovnako nie je rozhodujúce, v akej miere bol spotrebiteľ v spore úspešný, postačuje čo i len
čiastočný úspech. Dovolací súd považoval za dôležité pripomenúť, že cieľom spomínaného ustanovenia

je predovšetkým odradiť dodávateľov protiprávneho konania voči spotrebiteľom, nezáleží na tom, či aj
spotrebiteľ, prípadne (ne) porušil niektoré svoje povinnosti voči dodávateľovi a prípadne, v akej miere
sa tak stalo.

33. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že za úspešné uplatnenie porušenia práva alebo

povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je potrebné považovať aj úspešne uplatnené
námietky spotrebiteľa v pozícii povinného v exekučnom konaní týkajúce sa neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky, ktoré súd v exekučnom konaní posúdi ako dôvodné a ktoré v konečnom dôsledku viedli k
zastaveniu exekúcie tak, ako je tomu v danom prípade.

34. V danom prípade v rámci exekučného konania došlo k preskúmaniu neprijateľnosti rozhodcovskej
zmluvy, konkrétne rozhodcovskej doložky, z ktorého dôvodu exekučný súd zastavil exekúciu, keď
dodávateľom naformulovanú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
a pokiaľ takto formulovaná rozhodcovská doložka sa stala základom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku, tento nemôže byť exekučným titulom v exekučnom konaní, keďže ide o výkon práva v rozpore

so zákonom. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu na rozhodnutie, čo má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť rozhodcovského
rozsudku). V tomto rozhodnutí tak súd konštatoval v odôvodnení porušenie práva spotrebiteľa vo forme
existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky.

35. Nemožno sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, ktorý je toho názoru, že bol to pôvodný
veriteľ, ktorý uzatvoril zmluvu so žalobcom a tým porušil jeho práva, nakoľko sa neskôr ukázalo, že
spotrebiteľská zmluva obsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Žalovaný tak nie je zodpovedným subjektom z porušenia ustanovení osobitných predpisov na ochranuspotrebiteľa a zodpovednosť pôvodného veriteľa na neho nemožno previesť na základe uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávok, nakoľko tento zodpovednostný vzťah nesúvisí so spotrebiteľskou
zmluvou.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu, čo do úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zák.č.
250/2007 Z.z. je zákonom stanovený predpoklad naplnený nielen vtedy, ak spotrebiteľ uplatnil porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany

v exekučnom konaní, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Žalovaný po pripustení zmeny účastníka
na strane oprávneného v exekučnom konaní uznesením súdu zo dňa 5.11.2012 č.k. 16Er/4673/2011-35
nastúpil na miesto pôvodného veriteľa Československej obchodnej banky a.s. ako oprávnený. Žalovaný
tak ako oprávnený v exekučnom konaní nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcu,
ktoré sa aj po jeho vstupe do konania ďalej viedlo vo vzťahu k žalobcovi ako povinnému až do jeho
zastavenia a vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.

37. Táto skutočnosť zakladá vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného aj v tomto spore, teda v konaní
o primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaným v tomto konaní nemôže byť iný subjekt ako žalovaný,
ktorýsanazákladedobrovoľneuzavretejzmluvyopostúpenípohľadávokstaloprávnenýmzpohľadávky
voči žalobcovi a následne sa stal oprávneným v rámci exekučného konania, v ktorom po vstupe do

konania aj pokračoval a naďalej uplatňoval výkon práva. Žalovaný je tak subjektom zodpovedným,
pokiaľ došlo k porušeniu spotrebiteľských práv na strane žalobcu v exekučnom konaní. V okolnostiach
danej veci nosné dôvody neúspechu veriteľa (postupníka) v exekučnom konaní a naopak úspechu
dlžníka (spotrebiteľa) spočívali v súdom zistenej existencii neprijateľných zmluvných podmienok
v spotrebiteľskej zmluve, v dôsledku čoho došlo k zastaveniu exekúcie.

38. Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovaného, ktorý tvrdí, že pre prípad priznania
primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. sa vyžaduje, aby
základné konanie bolo sporové, teda že by spotrebiteľ bol v pozícii žalobcu alebo žalovaného. Odvolací
súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že základným konaním môže byť aj

konanie exekučné, pokiaľ sa v ňom žalobca ako spotrebiteľ bránil vo vzťahu k vedeniu exekúcie a táto
obrana sa ukázala ako opodstatnená. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom Krajského súdu v Trnave
vyjadrenom v uznesení sp. zn. 25Co/40/2019, že v prípade primeraného finančného zadosťučinenia
nemôže byť žalovaným subjektom postupník pohľadávky, ktorá vznikla na základe spotrebiteľskej
zmluvy, ktorú postupník neuzatvoril. V tej súvislosti poukazuje odvolací súd na názor NS SR vyslovený

v rozsudku sp. zn. 7Cdo/237/2021, ktorý je odlišný s týmto názorom krajského súdu.

39. Správne súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval zák. č. 250/2007 Z.z., účinný v čase
právoplatnosti rozhodnutia súdu v exekučnom konaní. Až týmto momentom vznikol spotrebiteľovi nárok
prvýkrát podať žalobu o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

40. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok
v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 3 C.s.p. v spojení s

§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnému žalovanému.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).