Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. máj 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Ca/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119468199
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viktória Špyrková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6119468199.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Viktóriou Špyrkovou v spore

žalobcu: LITA, autorská spoločnosť so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zast.:
Advokátska kancelária Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o. so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava, IČO:
54 167 370, proti žalovanému: HI Kongres Hotel Žilina s.r.o. so sídlom Športová 2, Žilina, IČO: 47 504
781, zast.: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie
1.328,82 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 328,82 Eur spolu s úrokom vo výške 5% ročne zo sumy
1 328,82 Eur od 11. 12. 2019 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške k rukám jeho právneho zástupcu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Dňa 27.12.2019 bola Okresnému súdu Banská Bystrica doručená žaloba, ktorou sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.328,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 1.328,82 Eur od 11.12.2019 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovaného. Žalobca má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. k. MK
- 1587/2016 - 232/10421 vydaného dňa 18.08.2016 (ďalej len „oprávnenie“) postavenie organizácie

kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z. z., Autorského zákona (ďalej aj ako „AZ“). V
zmysle oprávnenia žalobca vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,
fotografickým dielam, dielami výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
V zmysle oprávnenia, písm. o) vykonáva žalobca kolektívnu správu v odbore: použitie vyššie uvedených
diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

1.2. Žalovaný bol v období od 01.01.2018 do 22.04.2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia
A. B. C. na adrese D. X, C., pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva
hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z. do kategórie hotel 4 ***. Žalovaný v období od
01.01.2018 do 22.04.2018 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos,
a to prostredníctvom 133 kusov zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho
zariadenia, 4 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v iných priestoroch ubytovacieho
zariadenia a 1 ks zvukovoobrazového zariadenia nad 120 cm umiestneného v iných priestoroch

ubytovacieho zariadenia. Žalobca mal za to, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných
autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný
prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného
prenosu, a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný podľa žalobcu uzatvoril príkaznú zmluvus Asociáciou hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej aj len ako "AHRS“), ktorou splnomocnil AHSR,
aby v mene žalovaného vysporiadala s organizáciami kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti
vyplývajúce z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. V

prílohe príkaznej zmluvy žalovaný taktiež uviedol, v ktorom svojom ubytovacom zariadení vykonáva
verejný prenos a prostredníctvom akého počtu technických zariadení. Z uvedeného vyplýva, že samotný
žalovaný uznal vykonávanie verejného prenosu a rozsah technických zariadení, ktorým ho vykonával,
pričom si bol vedomý nutnosti vysporiadať práva a povinnosti z toho vyplývajúce voči organizáciám
kolektívnej správy. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie

signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný
prenos diel. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 306/05, sp. zn.
C - 162/10 a rozhodnutie sp. zn. C - 136/09.

1.3. Žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra,
autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité
ako preexistenčné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania; ide aj o
autorov prekladu a úpravy dialógu pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií
a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov
alebo diel, ktoré sú priamo súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä

scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv
so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj
zahraničných autorov z celého sveta. Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov
práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2018 žalobca zastupoval na základe zmlúv o
zastupovaní 2714 slovenských nositeľov práv. Žalobca súdu predložil príkladmo 22 zmlúv o zastupovaní

slovenských nositeľov práv, v zmysle ktorých vykonáva správu práv ku všetkým dielam, ktoré daní
autori vytvorili do dňa uzatvorenia zmluvy o zastupovaní, ako aj ku všetkým dielam, ktoré autori
vytvoria po uzatvorení zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej
správy, žalobca zastupuje v Slovenskej republike všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých uvedené
organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. Žalobca v zmysle § 79 AZ udeľuje

súhlas na používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami, a to v zmysle §
164 ods. 1 AZ aj za tých autorov a nositeľov práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o
zastupovaní.

1.4. Žalovaný bol podľa žalobcu povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so

žalobcom na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, ktorú
však neuzatvoril. Žalovaný nezískal súhlas autorov ktorých žalobca zastupuje, a napriek tomu s
týmito dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami. Žalovaný sa tak dopúšťal
neoprávneného používania diel a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov
práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu. Žalobca sa vo svojom mene a na účet autorov, ktorých zastupuje,

domáhal v zmysle § 58 ods. 1 písm. i) AZ v spojení s § 63 ods. 2 písm. d) AZ vydania bezdôvodného
obohatenia podľa § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka vo
výške odmeny, ktorá by za získanie licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva
duševného vlastníctva. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli
poskytovanélicencieinýmpoužívateľomazaakúpoužívateliazískavalilicenciu.Žalobcauzatvorilvroku

2018 celkovo 747 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná
odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Zvyčajná licenčná
odmena podľa Sadzobníka licenčných odmien žalobcu v roku 2018 predstavovala 29,50 eur na jedno
zvukovoobrazové zariadenie umiestnené na izbách v hoteli ***, 68 Eur za zvukovoobrazové zariadenie
v iných priestoroch a 135 Eur za veľkoplošnú obrazovku (nad 120 cm) v iných priestoroch. Žalobca si

preto od žalovaného uplatnil za obdobie od 01.01.2018 od 22.04.2018 sumu zvyčajnej odmeny pri 133
ks zvukovoobrazových zariadení na izbách, 4 ks zvukovoobrazových zariadení v iných priestoroch a 1
veľkoplošnej obrazovke v celkovej výške 1.328,82 eur, ktorú si uplatnil u žalovaného aj predloženou
výzvou.

2. K žalobe pripojil žalobca Oprávnenie na výkon kolektívnej správy č. k. MK - 1587/2016 - 232/10421
zo dňa 18.08.2016, zobrazenie internetových stránok žalovaného, Príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi
žalovaným ako príkazcom a Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky ako príkazníkom dňa
22.08.2017, zobrazenie internetových stránok Ministerstva kultúry Slovenskej republiky s evidenciouorganizácií kolektívnej správy, zoznam partnerských organizácií v rámci kolektívnej správy žalobcu,
zmluvu o obojstrannom zastupovaní zo dňa 28.10.2010 spolu s prekladom, Sadzobník odmien žalobcu
za používanie literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických a audiovizuálnych

diel účinný od 01.01.2017, 22 zmlúv o zastupovaní autorských práv uzatvorených medzi žalobcom
a autormi v období od roku 2004 do roku 2014, zoznam nositeľov práv zo Slovenskej republiky
zastupovaných žalobcom v roku 2018 a výzvu na zaplatenie sumy 1.328,82 eur adresovanú dňa
03.12.2019 žalovanému spolu s potvrdením o doručovaní. Následne žalobca predložil súdu CD nosič,
na ktorom sa nachádzal zoznam vysielaných diel od 01.01.2018 do 22.04.2018, štatistika vyplácania

licenčných odmien autorom v období od 01.01.2018 od 22.04.2018 a rámcové hromadné licenčné
zmluvy uzavreté v roku 2018.

3.1. Súd vo veci vydal dňa 24.03.2020 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote
odpor. V odpore namietol aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu z dôvodu, že účastníkmi konania na strane
žalobcu nie sú všetky osoby patriace podľa hmotného práva do takzvaného nerozlučného núteného

spoločenstva na strane žalobcu a aktívna vecná legitimácia je zo strany žalobcu nedostatočne tvrdená a
nevyplýva zo žalobcom predložených dôkazov. Zákonodarca podľa žalovaného v § 175 ods. 1 AZ uložil
organizáciám kolektívnej správy povinnosť v prípadoch, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany
vo forme verejného prenosu, vykonávať kolektívnu správu práv k týmto predmetom ochrany spoločne
(ide o takzvanú obligatórnu spoločnú kolektívnu správu práv). Organizácie kolektívnej správy sú teda

povinné spoločne rokovať a uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi predmetov ochrany, pokiaľ ide o
použitietýchtopredmetovochranyformouverejnéhoprenosuasúčasnesúpovinnéspoločneuplatňovať
nároky nositeľov práv voči neoprávneným používateľom. V opačnom prípade by išlo o obchádzanie
zmyslu a účelu obligatórnej spoločnej kolektívnej správy práv. Ak sú predmetom súdneho konania práva,
ktoré sú z hmotnoprávneho hľadiska spoločné a zákon vo vzťahu k nim nepripúšťa, aby sa ich domáhal

len niektorý z oprávnených subjektov, tak ide o nedielne práva, ktoré môžu uplatňovať výlučne všetky
oprávnené subjekty spoločne a súčasne. Ak sú predmetom súdneho konania také práva, ktoré zakladajú
na strane žalobcu nerozlučné spoločenstvo a navyše zo zákona nútené spoločenstvo, musia byť na
strane žalobcu všetci nositelia práva.

3.2. Žalobca podľa žalovaného ďalej nepreukázal, že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých
predmetov ochrany, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva na
účet ich nositeľov práve žalobca. Ustanovenie § 79 ods. 1 AZ sa podľa žalovaného vzťahuje
výlučne len na uzatváranie rozšírených licenčných zmlúv organizáciami kolektívnej správy aj za
nezastúpených nositeľov práv, ale nevzťahuje sa na možnosť organizácie kolektívnej správy domáhať

sa vydania bezdôvodného obohatenia na účet nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy
nezastupuje. Pre zastupovanie nositeľa majetkového práva spočívajúceho v možnosti požadovať
vydanie bezdôvodného obohatenia sa vychádza z ustanovenia § 164 ods. 2 AZ.

3.3. Žalobca podľa žalovaného netvrdil a nepreukázal existenciu verejného prenosu za žalované

obdobie v rozsahu, ktorý by zodpovedal bezdôvodnému obohateniu práve v takej výške, ako si žalobca
voči žalovanému uplatňuje. O verejnom prenose pritom podľa recitálu 27 smernice číslo 2001/29 a
rozhodnutíESDspisováznačkaC-306/05,C-162/10aC-136/09možnohovoriťiba,aksúkumulatívne
splnené 3 podmienky: umiestnenie funkčného TV prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie TV
prijímača na televízny signál umožňujúci vnímať vysielanie, existencia novej verejnosti (ubytovaní hostia

na izbe). Žalobca sa obmedzil výlučne na tvrdenie, že žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenie, v
ktorom má inštalované TV prijímače určitého počtu. To však automaticky a bez ďalšieho neznamená, že
by v ubytovacom zariadení boli ubytovaní hostia v rozsahu obsadenosti celého ubytovacieho zariadenia,
ažehostiaboliubytovanívovšetkýchizbáchubytovacíchzariadeníapočasceléhožalovanéhoobdobia.
Ak totiž na izbe ubytovacieho zariadenia nie je nikto ubytovaný, nie je podľa žalovaného pre takúto

izbu splnený tretí predpoklad verejného prenosu. A kde niet verejného prenosu, nemôže byť použitia
diel, a teda ani bezdôvodného obohatenia. Rozsah bezdôvodného obohatenia je možné zistiť výlučne
dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v
žalovanom období. Žalobca relevantné dokazovanie smerujúce k preukázaniu skutočnej obsadenosti
ubytovacieho zariadenia žalovaného v žalovanom období nenavrhol. Žalobca vôbec nevzal do úvahy tú

skutočnosť, že obsadenosť bytového zariadenia nemusí byť konštantná, ale sa môže meniť. Podľa § 24
ods. 1 z. č. 253/1998 Z. z. sú právnické osoby, ktoré poskytujú služby na základe zmluvy o ubytovaní,
povinné viesť knihu ubytovaných, ktorá obsahuje údaje o ubytovanom a dobu ubytovania. Nemôže ísťna ťarchu žalovaného, že žalobca, hoci nemohol relevantný dôkaz navrhnúť už v samotnej žalobe, tak
neurobil, a preto nevie preukázať svoj údajný nárok čo do základu ani čo do výšky.

3.4. Žalobca sa výšku obvyklého licenčnej odmeny snažil podľa žalovaného preukázať aj licenčnými
zmluvami uzatvorenými s inými používateľmi, pričom licenčné odmeny v týchto zmluvách vychádzajú
z individuálneho sadzobníka odmien vytvoreného žalobcom, ktorý nie je spôsobilým dôkazom na
preukázanie výšky obvyklej licenčnej odmeny, a to práve s poukazom na skutočnosť, že správa
majetkových práv, odbor verejného prenosu má byť spoločná (vykonávaná všetkými organizáciami

kolektívnej správy spoločne a nie jednotlivými organizáciami kolektívnej správy). Organizácie kolektívnej
správy preto boli povinné vytvoriť jeden spoločný sadzobník a rovnako boli povinné spoločne uzatvárať
licenčné zmluvy s používateľmi. Žalobca existenciu jedného spoločného sadzobníka nepreukázal a
žalovaný popiera jeho existenciu. Žalovaný zároveň namietol, že sadzby uvedené v sadzobníku žalobcu
sú neprimerane vysoké, a to až v takej miere, že ich uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý
je v rozpore s dobrými mravmi a z toho titulu nesmie požívať právnu ochranu. Sadzby sú žalobcom

stanovované nielen jednostranne, ale aj netransparentne. Nie je možné nijakým spôsobom zistiť, či
sú vzhľadom na rozsah žalobcom spravovaných majetkových práv a vzhľadom na rozsah diel, ktoré
mali byť údajne žalovaným v žalovanom období údajne použité, primerane vysoké, a či zohľadňujú
ekonomickú hodnotu licencie, ktorú žalovaný skutočne potreboval. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ
C - 177/16 organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží preukázať či

ceny sú primerané. Žalobca primeranosť výšky svojich „sadzobníkových“ odmien nielenže netvrdil, ale
ani neposkytol k žalobe žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné túto primeranosť posúdiť, hoci žalobcovi
ako organizácii kolektívnej správy táto povinnosť vyplýva z európskeho práva. Otázka primeranosti
výškysadzobníkomodmienžalobcujeod16.12.2016predmetomposudzovaniaoznámeniaopodozrení
na zneužívanie dominantného postavenia žalobcu podaného Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej

republiky.

4.1. Žalobca v reakcii na odpor žalovaného vo svojom písomnom podaní zo dňa 28.07.2020
uviedol, že si neuplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos predmetov
ochrany spravovaných inými organizáciami kolektívnej správy, ale len nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia vzniknutého použitím predmetov ochrany spravovaných len žalobcom. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je nárokom každého nositeľa práv, do ktorého práv sa neoprávnene
zasiahlo. Daných nárokov sa môže domáhať dokonca aj každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému
samostatne alebo v zmysle § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona môže tento nárok vo svojom
mene uplatniť aj organizácia kolektívnej správy. Pokiaľ žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním

verejného prenosu do práv tisícom nositeľov práv vo vzťahu k desiatkam tisícov samostatných
predmetov ochrany, a to dokonca nositeľov práv, ktorým patria práva k druhu odlišným predmetom
ochrany, nejde v žiadnom prípade o nedielne práva a svoje nároky nositelia práv v žiadnom prípade
nie sú povinní uplatňovať spoločne, ani sa nevyžaduje účasť všetkých nositeľov práv celého sveta
na riadne uplatnenie svojich nárokov. Právna úprava dohody o spoločnej správe žiadnym spôsobom

neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri existencii dohody o spoločnej správe vykonávala
kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene. Autorský zákon v § 165 ods. 1 písm. d) naopak
priamo ukladá organizácii kolektívnej správy, aby s používateľom, ktorý prejaví záujem o uzatvorenie
hromadnej licenčnej zmluvy, viedol v dobrej viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok
rokovania o uzatvorení zmluvy a následne za daných podmienok aj zmluvu s používateľom uzatvoril.

Pokiaľ teda používateľ požiada o uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom, je
povinný takú zmluvu žalobca uzatvoriť, a to aj popri existujúcej dohode o spoločnej správe s ostatnými
organizáciami kolektívnej správy.

4.2. Používatelia mali od roku 2016 a majú možnosť vysporiadať si svoje povinnosti vyplývajúce z

uskutočňovaniaverejnéhoprenosubuďuzatvorenímhromadnýcharozšírenýchhromadnýchlicenčných
zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy alebo uzatvorením zmluvy s ktoroukoľvek
organizáciou kolektívnej správy, keďže tieto sú splnomocnené poskytnúť používateľom licenciu na
dané použitie za všetky ostatné organizácie kolektívnej správy. Žalovaný je členom Asociácie hotelov
a reštaurácií Slovenska, ktorá žalovaného na základe príkaznej zmluvy zastupuje voči organizáciám

kolektívnej správy (vrátane žalobcu) vo veci vysporiadania práv a povinností z používania predmetov
ochrany chránených autorským zákonom. Žalobca uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej
správy v Slovenskej republike dohodu o spoločnej správe. Žalovaný, a to aj prostredníctvom AHRS, mal
možnosť získať licenciu v režime dohody o spoločnej správe od všetkých organizácií kolektívnej správy.Žalovaný prostredníctvom AHRS aj viedol rokovania o uzatvorení zmluvy v režime dohody o spoločnej
správe,avšaknakoniecsarozhodolzmluvuvrežimedohodyospoločnejspráveneuzatvoriť,keďžedaný
postup bol zo strany AHRS vyhodnotený ako nevýhodný. Žalovaný tak následne prostredníctvom AHRS

rokoval o uzatvorení individuálnych zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy a uzatvoril
s organizáciami SOZA a SLOVGRAM samostatné zmluvy mimo režimu dohody o spoločnej správe,
k čomu žalobca predložil ako dôkaz informácie z internetovej stránky AHRS. AHRS v mene svojich
členov uzavrela so žalobcom za rok 2017 dohodu o urovnaní, ktorou boli urovnané povinnosti členov
vyplývajúcich z verejného prenosu predmetov ochrany spravovaných žalobcom, pričom pri uzatvorení

danej dohody bol plne rešpektovaný sadzobník žalobcu. V roku 2017 teda žalovaný uznal oprávnenosť
nároku žalobcu a možnosť ich vysporiadania so žalobcom aj popri existencii dohody o spoločnej správe.

4.3. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobca a ostatné organizácie kolektívnej správy v Slovenskej republike
boli povinné vytvoriť jeden spoločný sadzobník odmien, žalobca poukázal na skutočnosť, že povinnosť
vytvoriť jeden spoločný sadzobník odmien bola stanovená v Autorskom zákone až v jeho znení účinnom

od01.01.2019.Vrozhodnomobdobívroku2018Autorskýzákonnestanovovalžiadnupovinnosťvytvoriť
jeden spoločný sadzobník odmien. Žalobca zároveň poukázal na to, že aj zo samotného znenia §
174 ods. 2 písm. e) Autorského zákona účinného od 01.01.2019 vyplýva, že samotný zákonodarca
predvídal možnosť samostatného výkonu kolektívnej správy organizácie kolektívnej správy v rovnakom
čase, ako je uzatvorená dohoda o spoločnej správe, nakoľko zákonodarca výslovne predvída existenciu

aj samostatných sadzobníkov jednotlivých organizácií kolektívnej správy.

4.4. Žalobca spolu so žalobou predložil výpis z internetovej stránky samotného žalovaného z obdobia
roku 2018, na ktorej žalovaný jednoznačne vyhlasuje, že ubytovacie zariadenie žalovaného poskytuje
ubytovanie v izbách vybavených TV prijímačom. Z uvedených dôkazov je teda podľa žalobcu zrejmé,

že žalobca preukázal umiestnenie TV prijímačov s príjmom na izbách ubytovacieho zariadenia
žalovaného vyhláseniami samotného žalovaného z jeho vlastnej webovej stránky v roku 2018. Zo
samotnej povahy veci podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný poskytoval klientom funkčné televízne
prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel, na ktorý boli určené a boli riadne vybavené aj televíznym
signálom. Napriek tomu, že skutočnosť existencie novej verejnosti v ubytovacom zariadení žalovaného

nebola sporná, žalobca navrhol vykonať dokazovanie oboznámením všetkých mesačných výkazov o
činnosti ubytovacieho zariadenia za obdobie od 01.01.2018 od 22.04.2018 týkajúcich sa ubytovacích
zariadení prevádzkovaných žalovaným. Zároveň navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na predloženie
knihy ubytovaných za obdobie od 01.01.2018 do 22.04.2018 týkajúcich sa ubytovacích zariadení
prevádzkovaných žalovaným.

4.5. Výška bezdôvodného obohatenia v zmysle § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka je
určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte
aplikovateľnej právnej úpravy je tak irelevantné preukazovať konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho

zariadenia. Relevantné je preukázať, aká bola zvyčajná licenčná odmena, teda odmena, za akú by
žalovaný pri legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom období získal predchádzajúci súhlas
nositeľov práv na použitie predmetov ochrany verejným prenosom. Žalobca poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ spisová značka C - 367 / 2015. Zo zmlúv, ktoré žalobca založil do spisu a z
ktorých vyplýva výška zvyčajne licenčnej odmeny, je nesporné, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia

nebolo kritérium, ktoré bolo vo zvyčajnej ročnej odmene zohľadňované. Žalobca poukázal na rozdiel
medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, kde sa rozlišuje medzi licenčnou
odmenou a takzvanou primeranou odmenou. Zatiaľ čo autori vopred udeľujú súhlas na použitie ich diel
licenčnou zmluvou za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorskými právami udeľujú
súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok na takzvanú primeranú odmenu, teda na odmenu

za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licencia vo svojej podstate
znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany. Žalobca ako organizácia kolektívnej
správy udeľuje rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu, t.j. právo do budúcna
používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní
licencie reálne využíva udelené právo používať predmety ochrany na dohodnutý účel, je pre splnenie

povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu
nepodstatné.Jenapoužívateľovi,doakejmierytotoprávovyužívaažalobcaaninekontrolujevyužívanie
tohto práva používateľom. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany, a nie povinnosť
používať predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmet ochrany,a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Žalobca poukázal na ustanovenie § 69 ods. 6 Autorského
zákona, podľa ktorého ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá
právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak. Pokiaľ žalovaný uvádza,

že žalobca nezohľadnil obsadenosť ubytovacieho zariadenia a konal tak v rozpore so zákonom, tak
žalovaný zrejme odkazuje na znenie § 169 ods. 2 písm. e) Autorského zákona účinné od 01.01.2019,
teda znenie, ktoré sa neuplatňuje na rozhodné obdobie roku 2018.

4.6. Žalobca ďalej uviedol, že práve preto, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv

autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany
takmer nemožné alebo nadmieru náročné zisťovať a kontrolovať používanie predmetov ochrany a
uplatňovať svoje práva individuálne, a na druhej strane, kedy je pre používateľov získavať individuálne
súhlasy nositeľov práv prakticky nemožné, respektíve neprimerane náročné a spojené so značnými
ekonomickýminákladmi,jevprávnejúpraveSlovenskejrepubliky,alenielenvprávnejúpraveSlovenskej
republiky založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a inštitút rozšírenej

hromadnej licenčnej zmluvy. Žalobca súdu predložil štatistiku vysielania základných slovenských
televíznych staníc s uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu
žalobca, a ktoré boli obsahom verejného prenosu v rozhodnom období. Žalobca predložil súdu aj
štatistiku vyplácaných licenčných odmien v prospech nositeľov práv za použitie žalobcom spravovaných
diel v rozhodnom období verejným prenosom. Žalobca taktiež riadne a dostatočne preukázal rozsah

žalobcom zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky a zo zahraničia. Žalobca teda riadne
preukázal, že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu,
následkom čoho má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Výška bezdôvodného
obohatenia je v zmysle § 458 a § 442 a ods. 2 Občianskeho zákonníka určená ako suma zodpovedajúca
najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do

tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia je irelevantné preukazovať skutočné použitie
všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Relevantné je preukázať, že na legálne uskutočňovanie
verejného prenosu bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú
zmluvu, že žalovaný licenčnú zmluvu neuzatvoril a používal predmety ochrany spravované žalobcom
neoprávnene, čo žalobca preukázal. Následne je relevantné preukázať, aká bola zvyčajná licenčná

odmena, teda odmena, za akú by žalovaný pri legálnom vykonávaní verejného prenosu v rozhodnom
obdobízískalpredchádzajúcisúhlasnositeľovprávnapoužitiepredmetovochrany,atobezohľadunato,
ktoré všetky konkrétne diela ktorých všetkých konkrétnych nositeľov práv by použil, nakoľko pri verejnom
prenose, ktorý je predmetom tohto konania, sa súhlas na použitie diel získava rozšírenou hromadnou
licenčnou zmluvou, čím používateľ získava súhlas na použitie všetkých žalobcom spravovaných

predmetov ochrany bez konkrétnej špecifikácie všetkých jednotlivých diel a autorov.

4.7. Žalobca podľa svojho tvrdenia preukázal, že uzatvoril v roku 2018 celkovo 747 rozšírených
hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola licenčná odmena dohodnutá
podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenu zvyčajnou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej

odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti
takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Žalobca poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky II. ÚS 101/2011 z 24.03.2011. V ďalšom žalobca opísal kritériá pri
tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany. Žalobca zároveň uviedol, že v rámci
výkonu zákonného dohľadu nad žalobcom Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky voči žalobcom

predloženému sadzobníku a jeho odôvodneniu nenamietalo, ani žalobcovi neuložilo žiadnu sankciu
za porušenie zákonných povinností žalobcu ako organizácie kolektívnej správy. V roku 2016 sa
podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien zaoberal aj
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, ktorý podnet odmietol a nezačal konanie. Voči žalobcovi
nebolo na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky vedené žiadne konanie. Medzi žalobcom a

žalovaným bol vedený aj ďalší skutkovo a právne takmer identický spor z neoprávneného používania
diel v roku 2015, ktorý bol ukončený mimosúdnou dohodou o urovnaní uzatvorenou medzi žalobcom
a žalovaným, ktorou sa žalovaný zaviazal uhradiť okrem iného aj istinu vo výške zvyčajné licenčnej
odmeny určenej podľa sadzobníka žalobcu, a ktorú žalobca k podaniu priložil. Žalobca poukázal na
rozhodnutia odvolacích súdov v obdobných veciach.

5. Dňa 05.10.2020 bol súdu doručený návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného
skončenia správneho konania vedeného proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej
republiky pod číslom SK 0011/OZDPaVD/2020. Návrh žalovaný odôvodnil tým, že dňa 23.07.2020 bolovoči žalobcovi začaté správne konanie vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa §
8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, predmetom ktorého je otázka primeranosti výšky sadzobníkov
ich odmien žalobcu. Ak je spôsob a rozsah uplatňovania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

jednou z foriem zneužitia dominantného postavenia zo strany žalobcu, tak je jasné, že ide o konanie
v hospodárskej súťaži zakázané, ktoré nesmie požívať právnu ochranu a súd potom musí žalobu vo
veci samej zamietnuť. Konanie zakázané v hospodárskej súťaži je súčasne nekalosúťažným konaním,
a teda aj konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu
a súčasne ide aj o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré v súlade s konštantnou judikatúrou

Najvyššieho súdu rovnako nepožíva právnu ochranu. Inými slovami, ak by aj žalobcom uplatňovaný
údajný právny nárok bol preukázaný čo do všetkých predpokladov jeho vzniku, súd mu nesmie ani
podľa § 265 Obchodného zákonníka ani podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka poskytnúť právnu
ochranu, čo má viesť k strate sporu na strane žalobcu. Keďže riešenie otázky, či zo strany žalobcu
prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, patrí výlučne do právomoci iného
orgánuverejnejmoci,žalovanýbolnázoru,ževpredmetnejvecijedanýdôvodnaobligatórneprerušenie

konania.

6. Žalobca k návrhu na prerušenie konania uviedol, že nepopiera, že bolo začaté správne konanie
na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky (PMÚ SR). Avšak predmetom tohto súdneho konania
je vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorú žalobca

preukázal zmluvami s inými prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení v danom období. Výsledkom
konania pred PMÚ SR nebude výpočet ani určenie zvyčajnej licenčnej odmeny ani výpočet a určenie
primeranej licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu. PMÚ
SR vo svojom rozhodnutí nemôže určiť, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, nakoľko
nie je cenovým orgánom, ktorý by bol oprávnený stanovovať ceny tovarov alebo služieb. Ani prípadný

výsledok správneho konania pred PMÚ SR nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.
Poukázal na viaceré rozhodnutia prvostupňových a odvolacích súdov v obdobných prípadoch. Podľa
žalobcu výklad žalovaného, na základe ktorého by sa pri zistení akéhokoľvek porušenia akejkoľvek
právnej povinnosti žalobcom mala odmietnuť právna ochrana existujúceho a preukázaného právneho
nároku žalobcu vzniknutého úmyselným bezdôvodným obohacovaním sa žalovaného, je neprípustným

rozširovaním inštitútu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako výnimočného prostriedku korektívu tvrdosti
práva. Aj odvolávanie sa na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byť podľa žalobcu vo svojej
podstate zneužitím práva, a teda samé o sebe rozporné s dobrými mravmi. Pokiaľ bezprávne konanie,
vedomé a úmyselné bezdôvodné obohacovanie sa žalovaného na úkor žalobcu je preukázané, nemôže
sa žalovaný zneužívajúcim výkonom práva dožadovať ochrany svojho protiprávneho konania odkazom

na dobré mravy.

7. Uznesením č. k. 14Ca/75/2019 - 193 zo dňa 18.01.2021 súd návrh žalovaného na prerušenie
konania zamietol. Súd konštatoval, že závislou otázkou zmysle § 162 ods. 1 písmeno 2 písm. a)
Civilného sporového poriadku nie je akákoľvek skutková či právna otázka, ale je nevyhnutné vykladať

ju v intenciách § 193 Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedeného je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku
alebo za zániku spoločnosti. V predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáhal splnenia záväzku zo
zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie, sa žiadna z týchto právnych otázok neobjavila.

Pokiaľ by aj Protimonopolný úrad Slovenskej republiky konanie žalobcu posúdil ako odporujúce
pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky spáchania a páchateľa správneho deliktu by
pre toto konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie o uplatnenom na nároku priamo nezávisí od
posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného. Takisto nie je možné konštatovať, že takéto konanie
má vplyv prípadne na výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré je oprávnený posúdiť súd v rámci tohto

konania. Splnenie si povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie a právne otázky, ktoré sa
budú v rámci takéhoto nároku riešiť, nie sú závislé ani na prípadnom konštatovaní PMÚ SR o tom, že
konanie žalobcu odporuje pravidlám hospodárskej súťaže.

8. Dňa 09.05.2024 bolo súdu doručené podanie žalovaného, v ktorom opakovane namietol aktívnu

vecnú legitimáciu žalobcu. Poukázal na rozhodnutie PMÚ SR sp. zn. 2023/DOZ/POK/R/30 zo dňa
19.10.2023, v ktorom úrad rozhodol, že žalobca si v rokoch 2015-2019 uplatňoval neprimerané ceny
pri poskytovaní licenčných služieb používateľom autorských diel v odbore verejný prenos, čím zneužil
svoje dominantné postavenie. Žalovaný súdu predložil rozhodnutie PMÚ SR č. 2022/DOZ/POK/2/12 zodňa 23.02.2022 a potvrdzujúce rozhodnutie Rady PMÚ SR č. 2023/DOZ/POK/R/30 zo dňa 19.10.2023.
Rozhodnutie PMÚ SR je podľa žalovaného pre výsledok tohto sporu podstatné a záväzné. PMÚ
SR konštatoval, že v období rokov 2015-2019 žalobca zneužil dominantné postavenie uplatňovaním

neprimeraných cien. Žalobcom uplatňovaná zvyčajná odmena bola neprimerane vysoká, a to až
tak, že bola v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže a jej uplatňovanie zo strany žalobcu bolo
zneužitím dominantného postavenia, ktoré je zo zákona zakázané. Podľa žalovaného výpočet výšky
bezdôvodného obohatenia vychádza z praktiky, ktorá je zneužitím dominantného postavenia. Súd je
podľa žalovaného viazaný v zmysle § 193 CSP rozhodnutiami PMÚ SR a Rady PMÚ SR, a preto

má povinnosť posúdiť žalobcom uplatnený nárok aj prizmou dobrých mravov. Žalobca totiž výšku
bezdôvodného obohatenia odvodzoval od ceny, ktorej zvyčajnosť založil on sám. PMÚ takúto cenu
označil za rozpornú s pravidlami hospodárskej súťaže, a z tohto dôvodu za ex lege zakázanú. Podľa
žalovaného ak má veriteľ právo na uspokojenie pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia,
no toto právo sa uplatňuje spôsobom alebo v rozsahu, ktorý je zákonom zakázaný (má podklad
v zneužití dominantného postavenia v podobe neprimeraných vien), tak potom súd nesmie takémuto

nároku poskytnúť ochranu, pretože zákaz zneužívania dominantného postavenia a zákaz uplatňovania
šikanóznychpeňažnýchnárokov,ktorýchvýškamápodkladvsprávaní,ktoréjezneužitímdominantného
postavenia, sú silnejšie ako oprávnenie žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške zvyčajnej odmeny. Žalovanému nemôže byť kladené na ťarchu, že odmietol uzatvoriť so žalobcom
licenčnú zmluvu, ktorej podmienky vychádzali zo zneužívania postavenia žalobcu. Ak používateľ

odmietne uzatvoriť s organizáciou kolektívnej správy licenčnú zmluvu, ktorej obsah je z pohľadu poctivej
hospodárskej súťaže zakázaný, nie je on subjektom, kto primárne zasahuje do práv autorov, ale je to
samotná organizácia kolektívnej správy, ktorá v dôsledku zneužívania dominantného postavenia dopustí
vznik stavu, že používatelia zmluvy obsahujúce neprimerané zmluvné podmienky odmietajú uzatvárať.
Žalovaný ďalej opakovane namietal, že žalobca pri určení výšky nezohľadnil reálnu obsadenosť

ubytovacieho zariadenia. Žalobca si teda uplatňoval teoretický (hypotetický) prospech, a nie objektívne
vzniknuté bezdôvodné obohatenie. Poukázal pritom na rozhodnutie Úřadu pro ochranu hospodářské
soutěže České republiky sp. zn. ÚHOS-R0002/2020/HS zo dňa 23.11.2020 a rozhodnutia Okresného
súdu Banská Bystica sp. zn. 19Ca/4/2017, 19Ca/6/2017 a 19Ca/7/2017.

9. Súd vo veci nariadil pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil žalovaný ani jeho právny zástupca,
ktorí ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti.
Súd prejednal vec v ich neprítomnosti. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe aj
skutkových tvrdeniach vo svojich písomných podaniach. Nad rámec uviedol, že žalovaný aj v roku 2017
neoprávnene používal predmety ochrany, avšak svoje povinnosti si vysporiadal uzatvorením dohody

o urovnaní prostredníctvom asociácie hotelov AHRS, kedy vydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie
vo výške podľa počtu zvukovo-obrazových zariadení tak, ako je to v tomto konaní a v súlade so
sadzobníkomžalobcu.Predmetomtohtokonaniajeibaobdobieskrátené,tedaniecelýrok2018,pretože
v tomto období používal síce celý rok žalovaný predmety ochrany, avšak podal prostredníctvom AHRS
žalobu o určenie obsahu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a zároveň skladal finančné prostriedky

do notárskej úschovy, čím nadobudol postavenie oprávneného používateľa. K rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ca/4/2017, 19Ca/6/2017 a 19Ca/7/2017 žalobca uviedol, že tieto
boli zrušené odvolacím súdom z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. K argumentu žalovaného
o nezohľadnení kritéria obsadenosti hotela žalobca uviedol, že používatelia v roku v roku 2018
získavali licencie za licenčné odmeny, pri ktorých nikdy nebola zohľadňovaná obsadenosť ubytovacieho

zariadenia, a preto takéto kritérium nemá relevanciu ani pre vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
výška sa odvíja výlučne od zvyčajnej odmeny.

10. Súd po oboznámení sa s tvrdeniami oboch strán sporu v konaní nepovažoval za sporné, že žalovaný
bol v rozhodnom období prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia, v ktorom bolo v rozhodnom

období umiestnených spolu 138 ks televíznych prijímačov pre potreby ubytovaných hostí. Rovnako
nepovažoval za sporné, že žalobca je a bol v rozhodnom období organizáciou kolektívnej správy, ktorá
vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým,
hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielami výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to aj v odbore: použitie uvedených diel

uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Sporným bol rozsah zastupovania žalobcu,
a to vo vzťahu k zastupovaným subjektom a jednak vo vzťahu k predmetom ochrany. Spornou bola
rovnako výška obvyklej odmeny pri uzatváraní licenčných zmlúv v rozhodnom období.11. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením s predloženými listinnými dôkazmi, a to:
Oprávnením žalobcu na výkon kolektívnej správy práv, výpisom partnerských organizácií kolektívnej
správy, Sadzobníkom odmien za používanie literárnych, dramatických, hudobnodramatických,

choreografických a audiovizuálnych diel účinný od 01. 01. 2017, zmluvami žalobcu uzavretými
s jednotlivými autormi, zoznamom nositeľov práv zastupovaných žalobcov v roku 2018, výzvou žalobcu
na uhradenie dlžnej sumy adresovanou žalovanému dňa 03. 12. 2019 spolu s potvrdením o doručovaní,
rozhodnutím Protimonopolného úradu SR zo dňa 23. 02. 2022 a zo dňa 19. 10. 2023. Podania v rámci
správneho konania nepovažoval súd za dôkazy v tomto sporovom konaní, preto s nimi neoboznamoval.

12. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že žalobca v roku 2018 zastupoval 2714 nositeľov
autorských práv, pričom predložil súdu 22 zmlúv o zastupovaní autorských práv uzavretých s rôznymi
autormi v rokoch 2004-2015, ktoré obsahovali dojednanie o tom, že žalobca bude zastupovať
nositeľa pri použití diel vytvorených ku dňu uzavretia zmluvy aj v budúcnosti aj verejným prenosom,
a zároveň predložil zoznam všetkých zastupovaných autorov, resp. nositeľov autorských práv, s ktorými

mal uzatvorené zmluvy o zastupovaní. Žalovaný nepoprel zastupovanie ani jedného konkrétneho
z uvedených autorov alebo nositeľov autorských práv. Žalobca zároveň preukázal aj uzavretie
Zmluvy o obojstrannom zastupovaní, resp. správe autorských práv na príslušných územiach so
spoločnosťou ALCS, The Authors´ Licensing and Collecting Socitey Limited so sídlom v Londýne,
a predložil zoznam ďalších 63 partnerských organizácií, s ktorými mal uzatvorené zmluvy o zastupovaní.

Žalovaný ani tu nepoprel uzavretie zmluvy s konkrétnymi spoločnosťami. Súd tak mal preukázané,
že žalobca v rozhodnom období zastupoval 2714 nositeľov práv v Slovenskej republike a ďalších
zahraničných autorov, ktorých zastupujú organizácie kolektívnej správy, s ktorými žalobca uzavrel
zmluvu o zastupovaní.

13. Súd mal ďalej preukázané a nebolo ani sporné, že žalobca uzatvoril s množstvom používateľov
autorských diel (podľa žaloby 747) hromadné licenčné zmluvy, podľa ktorých sa používatelia zaviazali
žalobcovi zaplatiť licenčnú odmenu podľa platného Sadzobníka odmien zohľadňujúc typ prevádzky
a počet technických zariadení poskytnutých používateľom. Žalobca dokonca predložil súdu aj zoznam
diel vysielaných slovenskými televíziami v rozhodnom období.

14. Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 185/2015 Z. z., Autorského zákona v znení účinnom do 10.10.2018 (ďalej
len ako „AZ“), dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 19 ods. 3 AZ za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave

neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.

16. Podľa § 19 ods. 4 AZ použitím diela je najmä a) spracovanie diela, b) spojenie diela s iným dielom,
c) zaradenie diela do databázy podľa § 131, d) vyhotovenie rozmnoženiny diela, e) verejné rozširovanie
originálu diela alebo rozmnoženiny diela 1. prevodom vlastníckeho práva, 2. vypožičaním, 3. nájmom,

f) uvedenie diela na verejnosti 1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela, 2.
verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela.

17. Podľa § 27 ods. 1 AZ verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými
prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho

bez tohto prenosu vnímať nemohli.

18. V zmysle definície verejného prenosu podľa § 27 ods. 1 AZ je verejným prenosom aj sprístupnenie
televízneho vysielania neurčitému počtu ľudí v prevádzke hotela. Súd poukazuje na uznesenie Súdneho
dvoraEurópskejúniez18.marca2010voveciOrganismosSillogikisDiacheirisisDimiourgonTheatrikon

kai Optikoakoustikon Ergon proti Divani Akropolis Anonimi Xenodocheiaki kai Touristiki Etaireai, vedenej
pod sp. zn. C-136/09, v ktorom siedma komora SD EÚ vyložila článok 3 ods. 1 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s
nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len ako „smernica“) tak, že prevádzkovateľ hotela
tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje

na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice. Súd pritom
zdôrazňuje, že slovenská právna úprava ochrany autorských práv je súladná s právom Európskej únie,
a preto je ustanovenie § 27 ods. 1 AZ potrebné vykladať v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice EP
a rady 2001/29/ES, a teda v zmysle jeho výkladu Súdnym dvorom Európskej únie.19. Žalovaný nepoprel, že poskytoval hosťom hotela v rozhodnom období možnosť sledovania
televízneho vysielania prostredníctvom 138 technických zariadení (TV prijímačov). Tým došlo k použitiu

autorských diel žalovaným v zmysle § 19 ods. 4 písm. f) bod 3 AZ. V zmysle uvedeného výkladu je
bezpredmetné, či k vysielaniu na jednotlivých izbách skutočne došlo, teda je irelevantné, aká bola reálna
obsadenosť hotela a koľkí z ubytovaných hostí reálne vysielanie sledovalo. Podstatnou a relevantnou je
skutočnosť, že žalovaný ako prevádzkovateľ hotela takúto možnosť neurčitému počtu hostí v rozhodnom
období poskytoval. A táto skutočnosť bola v konaní preukázaná. Súd pritom poukazuje aj na podstatu

licencie na používanie diela.

20. Podľa § 65 ods. 1 AZ licenčnou zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej
len „licencia“). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob použitia diela podľa § 19 ods. 4, rozsah licencie,
čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho určenia a odmenu alebo spôsob jej určenia, ak
sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.

21. Ako správne uviedol žalobca vo svojom vyjadrení, podstatou licencie je súhlas autora na použitie
diela a na druhej strane získanie oprávnenia nadobúdateľom práva dielo použiť v dohodnutom rozsahu
a dohodnutým spôsobom. Ide o dojednanie práva do budúcna, nie je možné pri uzatvorení zmluvy
vopred určiť, ku koľkým použitiam diela reálne dôjde. Ako správne argumentoval žalobca, jedná sa

o právo nadobúdateľa, nie jeho povinnosť, ktoré nadobúdateľ môže, ale nemusí využiť a sám si môže
určiť, v akom rozsahu toto právo využije, pokiaľ nepresiahne dojednaný rozsah. S tým korešponduje
aj ustanovenie § 69 ods. 6 AZ, podľa ktorého ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec alebo licenciu
nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak.
V každom prípade však nikto nie je oprávnený použiť autorské diela bez súhlasu ich autorov získaného

vopred a v prípade ich použitia dochádza z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu na úkor autorov
diel, resp. nositeľov autorských práv k dielam.

22. Podľa § 58 ods. 1, písm. i) AZ autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu
hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

23. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) AZ nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať
vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

24. Podľa § 458a zák. č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej

len ako „OZ“), ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné
obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.

25. Podľa § 442a ods. 2 OZ pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť
predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške

odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva;
to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

26. Na základe vyššie uvedeného a preukázaných skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný sa
v rozhodnom období bezdôvodne (bez právneho titulu) obohatil na úkor nositeľov autorských práv

k dielam, ktoré boli sprístupnené žalovaným neurčitému počtu hostí v rozhodnom období v jeho
prevádzke hotela Holiday Inn Žilina. Výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá podľa § 442a OZ
výške odmeny, ktorá by bola zvyčajná za získanie licencie na použitie diel v čase neoprávneného
zásahu do týchto práv. Ustanovenie § 442a OZ teda hovorí o zvyčajnej odmene, t. j. o odmene, ktorá
bola v rozhodnom období za obdobné použitie diel obvykle dojednaná a uhrádzaná (viď uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 101/2011). Žalovaný pritom používal v rozhodnom
období verejným prenosom veľké množstvo diel veľkého počtu autorov, ktorí sa práve pre potreby správy
svojich práv používaných veľkým počtom používateľov nechávajú zastupovať organizáciami kolektívnej
správy, ktoré spravujú autorské práva viacerých autorov k ich početným dielam v zásade rovnakého
druhu za účelom uľahčenia komunikácie medzi autormi a používateľmi ich diel a za účelom lepšej

kontroly používania autorských diel a koncentrácie právnych úkonov do jednej zmluvy aj zo strany autora
aj zo strany používateľa diel.27. Podľa § 141 ods. 2 AZ správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt správy alebo
organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a 147 ustanovené inak.

28. Podľa § 144 ods. 3 AZ organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov práv vo vlastnom
mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.

29. Podľa § 165 ods. 1 AZ organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere a za primeraných
a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie predmetu ochrany, s

osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať súhlas na použitie
predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36 ods. 3 (ďalej len
„používateľ“) rokovania o uzavretí a) licenčnej zmluvy, b) hromadnej licenčnej zmluvy, c) kolektívnej
licenčnej zmluvy, d) zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť ustanovenia
šiestejhlavydruhýatretíoddieldruhejčastitohtozákonaokrem§81aleboe)zmluvyonáhradeodmeny.

30. Podľa § 78 ods. 1 AZ hromadnou licenčnou zmluvou môže udeliť organizácia kolektívnej správy
nadobúdateľovi súhlas na použitie viacerých diel nositeľov práv zastupovaných podľa § 164, ku ktorým
vykonáva správu majetkových práv.

31. Podľa § 79 ods. 1 AZ organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa

§ 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej
správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu,
ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým
vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní
podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.

32. Podľa § 165 ods. 8 AZ ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne na uzavretí zmluvy podľa
odseku 1 alebo ak nepredloží používateľovi návrh zmluvy podľa odseku 4, môže používateľ požadovať,
aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny a nahradenia vôle uzavrieť takúto zmluvu určil súd. Súd
pri určení obsahu zmluvy podľa odseku 1 písm. a) až c) prihliada na druh predmetu ochrany, spôsob,

rozsah, účel jeho použitia a na čas, v ktorom sa predmet ochrany bude používať.

33. Podľa § 165 ods. 9 AZ používateľ môže použiť predmety ochrany, ktoré mali byť predmetom zmluvy
podľa odseku 1 písm. a) až c) odo dňa podania návrhu na začatie konania podľa odseku 8, ak a)
sa dohodne s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných prostriedkov za použitie týchto

predmetov ochrany na osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky vedený organizáciou
kolektívnej správy podľa § 169 ods. 6 alebo b) preukáže organizácii kolektívnej správy 1. záručnou
listinou vznik bankovej záruky za splnenie záväzku na zaplatenie peňažných prostriedkov za použitie
týchto predmetov ochrany, 2. notárskou zápisnicou uloženie peňažných prostriedkov za použitie týchto
predmetov ochrany do notárskej úschovy, 3. uznesením súdu prijatie peňažných prostriedkov za použitie

týchto predmetov ochrany do úschovy súdu alebo 4. zmluvou o vinkulácii peňažných prostriedkov na
účte v banke alebo pobočke zahraničnej banky vznik vinkulácie na splnenie záväzku na zaplatenie
peňažných prostriedkov za použitie týchto predmetov ochrany.

34. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ten preukázal, ako už bolo vyššie uvedené, že

je organizáciou kolektívnej správy podľa § 144 AZ, ktorá zastupovala v rozhodnom období 2.714
slovenských nositeľov práv a ďalších nositeľov práv zo zahraničia pri spravovaní ich autorských
práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielami výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to v odbore:
použitie vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Žalobca je

teda organizáciou kolektívnej správy autorských práv, ktorá môže v zmysle § 78 ods. 1 AZ uzatvárať
s používateľmi autorských diel hromadné licenčné zmluvy, príp. rozšírené hromadné licenčné zmluvy
podľa § 79 ods. 1 AZ.

35. Pokiaľ žalovaný mienil v rozhodnom období používať diela autorov, ktorých zastupoval žalobca,

bol žalovaný povinný uzavrieť licenčnú, resp. hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom. Žalovaný
tak ale neurobil. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou navrhovanej odmeny za používanie diel, mal
možnosť podať žalobu podľa § 165 ods. 8 AZ. Za splnenia ďalších podmienok by tak mohol používať
predmety ochrany (autorské diela) aj bez uzavretia licenčnej zmluvy. Bez uzavretia zmluvy alebopodania žaloby však nemal žalovaný oprávnenie používať autorské diela. Ich verejným prenosom došlo
k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného.

36. Podľa § 169 ods. 4 AZ organizácia kolektívnej správy je povinná a) vyberať v súlade s týmto
zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady
odmien a dodatočné odmeny a b) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne
vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.

37. Keďže zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor nositeľov autorských práv,
ktorých zastupoval v rozhodnom období žalobca, je oprávnený žalobca domáhať sa od žalovaného
vydaniatohtobezdôvodnéhoobohateniaformoupeňažnejnáhrady,ktorejvýškavychádzazustanovenia
§ 442a OZ. V rozhodnom období uzatváral licenčné zmluvy s používateľmi autorských diel, ku ktorým
spravoval autorské práva, žalobca. Žalobca súdu preukázal výšku odmeny, ktorú dojednával a vyberal

od používateľov autorských diel v rozhodnom období. Tu súd považuje za potrebné podotknúť, že
žalobca uzatváral s nositeľmi práv výhradné zmluvy o zastupovaní a v zmysle § 165 ods. 1 AZ je
povinný navrhovať podmienky pre používateľov autorských diel nediskriminačne, preto je pochopiteľné
a podľa názoru súdu aj súladné so zákonom, že cenové podmienky používania diel boli stanovené
jednotne pre všetkých používateľov (teda jednotným sadzobníkom) pri zohľadnení druhov prevádzok

a počtu technických prostriedkov šírenia verejného prenosu. Žalovaný nepreukázal, že by existovali iné
organizácie kolektívnej správy, ktoré by uzatvárali obdobné licenčné zmluvy s používateľmi autorských
diel. Súd preto vychádzal iba z cien preukázaných predloženými hromadnými licenčnými zmluvami,
ktoré vychádzali z jednotného sadzobníka žalobcu, s ktorým druhé zmluvné strany súhlasili. Podstatnou
pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia bola preto skutočnosť, v akej výške boli dojednávané

odmeny za licencie v rozhodnom období. A túto skutočnosť žalobca preukázal. Ustanovenie § 442a OZ
neumožňuje súdu skúmať primeranosť zvyčajnej odmeny. Túto môže skúmať súd práve v konaní podľa
§ 165 ods. 8 AZ. Preto pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou navrhovanej odmeny, mohol sa domáhať
nahradenia prejavu vôle – uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy, pri ktorej by súd rozhodoval aj o výške
odmeny. Keďže tak neurobil a napriek tomu používal autorské diela bez licenčnej zmluvy, vystavil sa

sám do pozície, kedy musí niesť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, ktorého výška sa odvíja
podľa zákona od ostatných uzavretých licenčných zmlúv v rozhodnom období.

38. Žalovaný odkazoval vo svojom poslednom vyjadrení na rozhodnutie PMÚ SR v správnom konaní
podľa zák. č. 187/2021 Z. z., v ktorom PMÚ SR rozhodol, že žalobca zneužil svoje dominantné

postavenie na trhu tým, že v rokoch 2015-2019 uplatňoval neprimerané ceny pri poskytovaní licenčných
služieb používateľom autorských diel, za čo mu uložil pokutu vo výške 57.939 Eur. Je pravdou, že súd
je podľa § 193 Civilného sporového poriadku viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol
spáchaný správny delikt. V tomto prípade však rozhodnutie PMÚ SR nemá vplyv na rozhodnutie súdu
v tomto konaní. Ako už bolo uvedené, súd v tomto konaní neskúmal a ani nemohol skúmať primeranosť

výšky odmeny dojednanej medzi žalobcom a používateľmi autorských diel, ale výšku obvyklých odmien
v danom období. Súd nemá v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia možnosť moderovať výšku
obvyklých odmien. Túto má práve v prípade konania podľa § 165 ods. 8 AZ. Pokiaľ zo strany používateľa
došlo k používaniu autorských diel bez udelenia licencie, nemá súd možnosť spätne moderovať výšku
obvykle dojednanej odmeny. Súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že iná obvyklá výška odmeny

v rozhodnom období nebola preukázaná a žalovaným ani tvrdená.

39. Pokiaľ sa žalovaný bránil v konaní proti pohľadávke poukazom na dobré mravy, tu sa súd stotožňuje
s názorom, že je potrebné sa pozrieť na vzťah medzi žalobcom a žalovaným komplexne. Počiatkom
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bol začatie používania autorských diel, ku ktorým autorské práva

spravuje žalobca, zo strany žalovaného. Žalovaný sa teda prvý dopustil protiprávneho konania, keď
bez právneho titulu začal používať tieto autorské diela. A hoci žalobca zneužil podľa rozhodnutia PMÚ
SR svoje dominantné postavenie na trhu, keď ponúkal poskytnutie licencie za neprimerane vysoké
ceny, toto neoprávňovalo žalovaného používať diela autorov zastupovaných žalobcom, resp. nositeľov
autorských práv bez odmeny pre nositeľov práv, resp. žalobcu. Preto nielen žalobca, ale aj žalovaný sa

dopustili konania v rozpore so zákonom. Zároveň z rozhodnutia PMÚ SR nie je možné dovodiť, že by
celá výška odmeny uplatňovanej žalobcom bol v rozpore so zákonom. Za rozpornú so zákonom nie je
podľa názoru súdu možné považovať odmenu v primeranej výške, ale iba jej časť, ktorá spôsobuje jej
neprimeranosť. Žalovaný však počas celého konania tvrdil, že v rozpore s dobrými mravmi je potrebnépovažovať vymáhanie celej odmeny. S týmto názorom nie je možné sa stotožniť. Nositelia práv mali za
používanie diel právo na odmenu, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej odmeny.

40. V neposlednom rade súd nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že žalobca bol povinný vymáhať
práva nositeľov autorských práv, ktorých zastupuje, iba spoločne s ostatnými organizáciami kolektívnej
správy (nerozlučné či nútené spoločenstvo podľa § 77, pres. § 78 CSP).

41. Podľa § 174 ods. 1 AZ organizácia kolektívnej správy sa môže dohodnúť s inou organizáciou

kolektívnej správy na spoločnom výkone kolektívnej správy práv v odboroch kolektívnej správy práv
podľa oprávnení týchto organizácií kolektívnej správy a v rozsahu všetkých predmetov ochrany, ku
ktorým tieto organizácie vykonávajú kolektívnu správu práv (ďalej len „dohoda o spoločnej správe“), ak
§ 175 neustanovuje inak.

42. Podľa § 175 ods. 1 AZ organizácie kolektívnej správy vykonávajúce kolektívnu správu práv v

príslušných odboroch kolektívnej správy práv uzatvoria dohodu o spoločnej správe, ak dochádza k
použitiu predmetov ochrany a) technickým predvedením predmetu ochrany alebo verejným prenosom
v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia; to nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a
sprístupňovanie verejnosti alebo b) vyhotovením rozmnoženiny podľa § 42 a 43.

43. Je pravdou, že zákon stanovuje organizáciám kolektívnej správy vykonávajúcim kolektívnu
správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv povinnosť uzatvoriť dohodu o spoločnej
správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany technickým predvedením predmetu ochrany
alebo verejným prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia. Zákon však
nespája nesplnenie tejto povinnosti so sankciou neplatnosti alebo neúčinnosti zmluvy uzatvorenej

medzi používateľom a organizáciou kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv
a už vonkoncom neoprávňuje prevádzkovateľov hotelov používať autorské diela bez súhlasu nositeľa
autorských práv, resp. organizácie kolektívnej správy, ktorá nositeľov autorských práv zastupuje.
Z povinnosti uzavrieť dohodu medzi organizáciami kolektívnej správy o spoločnej správe práv nevyplýva
oprávnenie kohokoľvek používať autorské diela. Primárne právo na odmenu za používanie diel náleží

samotným autorom, resp. nositeľom autorských práv. Keďže by bolo objektívne nemožné alebo značne
obtiažne, aby žalovaný ako záujemca o používanie diel uhrádzal odmenu za používanie diel priamo
nositeľom autorských práv a žalobca zároveň preukázal, že zastupuje veľké množstvo nositeľov
autorských práv pri používaní rôznych druhov diel verejným prenosom, je žalobca aktívne vecne
legitimovaný vymáhať na účet nositeľov autorských práv, ktorých zastupuje, vydanie bezdôvodného

obohatenia zo strany žalovaného spočívajúceho v používaní autorských diel.

44.Nazákladevyššieuvedenéhosúddospelkzáveru,žežalobajevcelomrozsahudôvodná,žalobcaje
aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného na
účet nositeľov práv, ktorých zastupuje, a to vo výške, ktorú preukázal ako zvyčajnú odmenu, pričom súd

nepovažoval vymáhanie takéhoto bezdôvodného obohatenia za rozporné s dobrými mravmi, nakoľko to
bol žalovaný, kto používal autorské diela bez právneho titulu bez snahy uzatvoriť dohodu so žalobcom
a uhradiť mu za používanie diel aspoň sumu, ktorú považoval za primeranú. Iná suma obvyklej odmeny
pritom nebola ani tvrdená ani preukázaná. Súd preto považoval nárok žalobcu za preukázaný.

45. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

46. Keďže v prípade bezdôvodného obohatenia čas plnenia nie je dohodnutý ani určený zákonom
ani rozhodnutím súdu, žalovaný bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie prvého dňa po tom, čo ho

o plnenie žalobca požiadal. Žalobca súdu predložil výzvu k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa
03.12.2019, ktorou vyzval žalobcu na zaplatenie sumy 1.328,82 Eur do 5 dní odo dňa doručenia výzvy.
Výzva bola žalovanému doručená dňa 05.12.2019. Žalovaný bol povinný uhradiť žalobcovi túto sumu do
10.12.2019. Odo dňa 11.12.2019 bol s plnením v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 OZ tak žalobcovi vznikol
nárok na úroky z omeškania vo výške 5% ročne (§ 3 nar. vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.;

úroková sadzba ECB v prvý deň omeškania predstavovala 0%) zo sumy 1.328,82 Eur od 11.12.2019
do zaplatenia. Súd preto žalobe aj v časti príslušenstva vyhovel.47. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.
z., Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“) aj o trovách konania, a to podľa 255 ods. 1
CSP. Keďže bol žalobca v tomto konaní v celom rozsahu, úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy konania v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b)
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/95 Z. z. a noviel – Exekučného poriadku.