Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112201036
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Soňa Pekarčíková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1112201036.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a

členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcov: 1/ Ing. D. E., narodený
XX. E. XXXX, F. K. XXX/XX, XXX XX A. D., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán,
s.r.o., Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227, 2/ E. H., narodený X. D. XXXX, X. E. XXX/
XX, XXX XX J.K., zastúpený JUDr. Soňa Vlhová, advokátska kancelária, s.r.o., GBC I, Galvaniho 7,
821 04 Bratislava, IČO: 50 854 593 a Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., Nám. Ľ. Štúra
2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227, 3/ D. S., narodený XX. E. XXXX, H. XXXX/X, XXX XX T. T., 4/
Ing. D. R., narodený X. C. XXXX, F. XXX/XX, XXX XX A. D., žalobcovia 3/ a 4/ zastúpení spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 861 227,
proti žalovanému: Deutsche Leasing Slovakia, spol. s r. o., Prievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 35 813
474, zastúpenému advokátskou kanceláriou bnt attorneys-at-law, s.r.o., Cintorínska 7, 811 08 Bratislava,
IČO: 35 886 978, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenom na Mestskom súde Bratislava III
pod sp. zn. B1-27Cb/8/2012, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.
2Cob/162/2020-744 zo dňa 26. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcov z a m i e t a .

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcom na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) ako súd prvej inštancie rozsudkom, č. k.
27Cb/8/2012-604 zo dňa 30. januára 2020 žalobu zamietol a zaviazal žalobcov 1/ až 4/ spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalovanému 100 % trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali
zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komory sp. zn. Rsp V-59/2009 zo dňa 19. decembra 2011, doručeného 30. decembra 2011, ktorým
rozhodcovský súd zaviazal žalobcov zaplatiť žalovanému spoločne a nerozdielne sumu 1 405 690,15
eura s príslušenstvom z titulu ručenia za záväzky spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. zo zmluvy
o finančnom leasingu č. 027104040 uzavretej medzi žalovaným (leasingový prenajímateľ) a AQUADOL
SLOVAKIA, s.r.o. (leasingový nájomca) dňa 7. júna 2006, predmetom ktorej bolo financovanie kúpy
plniacej linky. Kúpna zmluva, na základe ktorej nadobudol AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. vlastnícke
právo k predmetu financovania, bola uzavretá 27. marca 2006 medzi KRONES AG ako predávajúcim a

AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. ako kupujúcim. Podanú žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že:
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, keďže rozhodcovský spor vznikol v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania vočispoločnosti AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a pohľadávka zanikla i voči ručiteľom, nakoľko záväzok úpadcu
voči žalovanému zanikol, zaniklo i právo veriteľa ho vymáhať;
b) rozhodcovská zmluva a rozhodcovská doložka je neplatná;

c) rozhodlo sa vo veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, pričom žalobcovia túto okolnosť
v rozhodcovskom konaní namietali;
d) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, čo žalobcovia vidia v odmietaní
nimi navrhovaných dôkazov, žiadostí a námietok, neumožnení vyjadriť sa k predloženým dôkazom;
e) došlo k ďalším vadám rozhodcovského konania, a to k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia a s

tým súvisiacemu porušeniu práva žalobcov na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu, porušenie
zásady zákonnosti (zmena v obsadení senátu rozhodcovského súdu), rešpektovania dobrých mravov
a pravidiel poctivého obchodného styku.

3. Súd prvej poukázal na § 21 ods. 2 a ods. 3, § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“) a vo veci samej skúmal, či boli

preukázané dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku tvrdené žalobcami pri ich podradení pod
konkrétne taxatívne zákonom vymedzené dôvody v § 40 ZoRK. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobe nie je možné vyhovieť. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá môže byť predmetom
rozhodcovského konania, jednalo sa o spor na plnenie pohľadávky uplatnenej z titulu ručenia žalobcov
ako fyzických osôb za záväzky spoločnosti, na ktorej majetok bola povolená reštrukturalizácia. V

danom prípade sa nejednalo o spor vzniknutý v rámci reštrukturalizačného konania, resp. o spor
vyvolanýreštrukturalizačnýmkonanímalebosnímsúvisiaci.Knámietkenedostatkuprávomocizdôvodu
neplatnosti rozhodcovskej doložky dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
platnej rozhodcovskej zmluvy (doložky). V súlade s § 21 ZoRK boli žalobcovia povinní námietku vzniesť
v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej a žalobcovia platnosť rozhodcovskej

doložky pri prvom úkone nenamietali. K námietke, že v rozhodcovskom konaní sa rozhodlo vo veci,
na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že správca
konkurznej podstaty v rámci reštrukturalizačného konania poprel pohľadávku a veriteľ sa jej určenia
nedomáhal v incidenčnom konaní, nie je prekážkou uplatnenia nároku na zaplatenie pohľadávky
voči ručiteľom. Rovnako súd prvej inštancie dospel k záveru, že argumentácia žalobcov o porušení

zásady rovnosti účastníkov konania v rozhodcovskom konaní neobstojí, keďže žalobcovia mali možnosť
predložiť všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a bolo im umožnené vyjadriť sa ku všetkým
predloženým dôkazom. Napadnutý rozhodcovský rozsudok neporušuje zásadu rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania a v širšom kontexte ani základné právo účastníka konania (žalobcov) na
spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. O odvolaniach žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd Bratislave (ďalej aj
„odvolací súd“) rozsudkom, č. k. 2Cob/162/2020-744 zo dňa 26. marca 2024 tak, že opravil označenie
žalobcov 1/, 2/ a 3/ v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.), opravil obchodné meno a sídlo
právneho zástupcu žalobcu 2/ v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie (výrok II.), potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie (výrok III.) a priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 4/ zaviazaným spoločne a
nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok IV.).

5. Podľa odvolacieho súdu je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku vecne správne. Odvolací
súd zdôraznil, že všeobecné súdy nie sú vo vzťahu k rozhodcovským súdom v postavení súdov

odvolacích. Vo vzťahu k všeobecným súdom zákonodarca umožnil a upravil len obmedzený prieskum
rozhodcovských rozsudkov, v rámci ktorého možno takýto rozsudok napadnúť žalobou na jeho zrušenie
na všeobecnom súde len z dôvodov taxatívne vymedzených v § 40 ods. 1 ZoRK spočívajúcich v
dodržiavaní zákonnosti. V súvislosti s odvolaním žalobcov považoval odvolací súd za potrebné s
prihliadnutím na zásadu viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcu z § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“) poukázať na
skutočnosť, že žalobcovia v zásade len zopakovali obsah argumentácie uplatnenej v rámci procesnej
obrany pred rozhodcovským súdom a procesného útoku pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd
prvej inštancie správne vysporiadal. Odvolací súd podotkol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Argumentácia žalobcov v konaní pred
súdom prvej inštancie, ako aj obsah odvolacích dôvodov uplatnených v konaní pred odvolacím súdom,
má v prevažnom rozsahu charakter argumentácie vo veci samej, i keď v snahe túto subsumovať a
modelovať ako dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZoRK. Súd prvej inštancie vodôvodnení rozsudku v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie uviedol, akými úvahami sa
spravoval, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých
vzájomných súvislostiach. Rovnako zrozumiteľné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia

veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená.

6. K námietke žalobcov, že rozhodcovský rozsudok bol v rozpore s § 1 ods. 3 ZoRK vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania z dôvodu, že rozhodcovské konanie vzniklo v

priebehu konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania odvolací súd dospel rovnako ako súd prvej
inštancie k záveru, že jednoznačne nejde o spor s vyňatím arbitrability rozhodcovského súdu podľa
§ 1 ods. 3 ZoRK. Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), konanie
o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom
alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZKR), konanie o vylúčenie veci

zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKR), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods.
3 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26
ZKR, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného
plánu (s poukazom na 6Ndc 33/2011).

7. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcov spočívajúcou v tom, že pohľadávka,
ktorej zaplatenie bolo predmetom rozhodcovského konania, zanikla z dôvodu jej úspešného popretia
správcom podľa § 124 ods. 5 ZKR. Zánik vymáhateľnosti pohľadávky voči veriteľovi, hoc aj z dôvodov
popretia pohľadávky správcom a nepodania žaloby o určenie pravosti pohľadávky, nespôsobuje
nemožnosť vymáhania pohľadávky voči ručiteľom. Odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci

pohľadávka žalovaného nezanikla, ale stala sa nevymáhateľnou voči dlžníkovi. V prípade, že by prišlo
k jej zániku, záväzok je splniteľný ručiteľmi, teda ani prípadný zánik pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
v prejednávanej veci by nespôsobil zánik ručiteľského záväzku žalobcov.

8. K námietke žalobcov ohľadne neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky

odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou, či žalobcovia uplatnili
námietkunedostatkuprávomocirozhodcovskéhosúdupreneexistenciualeboneplatnosťrozhodcovskej
zmluvy, pričom dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že žalobcovia túto námietku v konaní
pred rozhodcovským súdom neuplatnili včas, pri prvom úkone vo veci. Procesná obrana žalobcov v
konaní pred rozhodcovským súdom tvrdenou neplatnosťou leasingovej zmluvy, dohody o pristúpení,

všeobecných podmienok a ani ručiteľských vyhlásení, nemôže nahradiť neuplatnenie námietky
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone v konaní pred rozhodcovským súdom.
Ani argumentácia žalobcov, že nemohli uplatniť námietku nedostatku právomoci pri prvom úkone
vo veci, nakoľko sa o neplatnosti leasingovej zmluvy, dohody o pristúpení, všeobecných podmienok
a ručiteľských vyhlásení dozvedali až postupne, po predložení dokumentov žalovaným a pri prvom

úkone vo veci samej ich ešte nemali k dispozícii podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. Právomoc
rozhodcovského súdu bola založená ručiteľskými vyhláseniami, ktoré sú právnymi úkonmi samotných
žalobcov v postavení ručiteľov a v ktorých žalobcovia výslovne vyhlásili, že sa oboznámili s leasingovou
zmluvou, prílohou zmluvy boli všeobecné podmienky, preto tvrdenie žalobcov, že sa o týchto úkonoch
dozvedali postupne až po ich predložení žalovaným v rozhodcovskom konaní, považuje odvolací

súd za účelové. Žalobcovia okrem tohto tvrdenia neuviedli a nepreukázali žiadne objektívne dôvody
zmeškania uplatnenia námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktoré by
mal rozhodcovský súd posudzovať ako spôsobené príčinou, ktorú považuje za dostatočnú a z tohto
dôvodu pripustiť uplatnenie námietky.

9. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov
odvolací súd opätovne zdôraznil, že ide o námietky vo veci samej, ktoré podliehajú posúdeniu v
konaní pred rozhodcovským súdom, pričom z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že
sa námietkami žalobcov (žalovaných v rozhodcovskom konaní) zaoberal. Všeobecný súd nie je
vo vzťahu k rozhodnutiu rozhodcovského súdu súdom odvolacím, preto vyhodnotenie dôkazov a

právne závery z toho rozhodcovským súdom prijaté nie sú dôvodom pre zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd neskúma
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a nevykonáva prieskum z hmotnoprávnej stránky. Súd
posudzuje len zákonnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk, pre ktoré je možné podať žalobu ozrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 ZoRK. Ak by aj všeobecný súd zistil vecnú
nesprávnosť rozhodcovského rozsudku, takáto okolnosť nie je dôvodom na jeho zrušenie. Rovnako
je potrebné posudzovať aj odvolaciu námietku žalobcu 2/, podľa ktorého sa mal rozhodcovský súd

zaoberať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu podľa § 39a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúcim úžeru z
dôvodu neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty.

10. K námietke neplatnosti ručiteľských vyhlásení pre nedostatok súhlasu jedného z manželov podľa §

145 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uviedol, že za právne úkony týkajúce sa spoločných
vecí sa podľa ustálenej súdnej praxe nepovažuje ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973).
Odvolací súd poukázal na dlhodobo ustálenú súdnu prax týkajúcu sa platnosti dispozície s predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva alebo výkonu jeho správy (napr. R 46/1966, R 104/1967, R 61/1973, R
71/1994, 4Cdo 123/2008, 4Cdo 234/2010), z ktorej vyplýva záver, že medzi vybavovanie vecí týkajúcich
sa spoločných vecí nepatrí o. i. ani prevzatie ručenia (R 1/1998).

11. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie nezistil ani porušenie zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania. Zo spisu rozhodcovského súdu vyplýva, že žalobcom boli
doručené všetky listinné dôkazy, ktorými žalovaný v konaní preukazoval dôvodnosť uplatneného nároku,
súčasťou spisu rozhodcovského súdu sú všetky dôkazy, ktoré žalobcovia (v rozhodcovskom konaní

žalovaní) predložili na svoju obranu. Odvolací súd poukázal na § 27 ods. 1 ZoRK, v zmysle ktorého
rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu
sporu. Rozhodcovský súd vykonáva dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré sú sporné a výber dôkazu
a jeho vykonanie smeruje k ich objasneniu. Preto nie je procesným pochybením, ak rozhodcovský
súd nevykonal dôkazy, ak vec považoval za objasnenú. Z ustanovenia § 27 ods. 1 ZoRK, ako aj

skutočnosti, že všeobecný súd nie je vo vzťahu k rozhodcovskému súdu súdom odvolacím, potom
vyplýva, že nielen samotný výber dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu, ale aj
spôsob,akýmrozhodcovskýsúddôkazyvyhodnotil,nemôžebyťdôvodomprezrušenierozhodcovského
rozsudku. V prípade námietky nedoručenia dohody medzi spoločnosťou AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a
žalobcom o demontáži predmetu leasingu spoločnosťou ecomac Gebrauchtmaschinen GmbH, odvolací

súd konštatoval, že táto je súčasťou spisu rozhodcovského súdu. Odvolací súd mal za to, že ani
v prípade porušenia ustanovenia § 26 ods. 5 veta druhá ZoRK sa nejednalo o listinu, o ktorú sa
rozhodcovský súd opieral pri svojom rozhodovaní, preto odvolací nevzhliadol nedoručenie dohody o
demontáži predmetu leasingu za taký kvalifikovaný nedostatok konania pred rozhodcovským súdom,
ktorý by mal za následok porušenie zásady rovnosti.

12. Žalobcovia vo svojich odvolaniach podľa odvolacieho súdu neargumentovali žiadnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré by mali za následok
zmenu zisteného skutkového stavu alebo právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Z konania
pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom nevyplýva iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený

právny záver a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie zisteného
skutkového stavu veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380
CSP dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol v celom rozsahu, je
vecne správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách
konania potvrdil.

13. Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu jeho tretieho a štvrtého výroku podali dovolanie
žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“), prípustnosť ktorého odvodzujú od § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1
CSPateda,žesúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstranám,abyuskutočňovaliimpatriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená, resp. ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

14. Žalobcovia v priebehu celého sporového konania opakovane poukazovali na absolútnu neplatnosť

ručiteľských vyhlásení s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) sp. zn. I. ÚS 26/2010. Podľa dovolateľov podstatou právneho názoru ústavného súdu je to, že
za úkony týkajúce sa spoločných vecí teda nemožno považovať iba také úkony, ktorých predmetom
musí byť striktne vlastníctvo, t. j. s priamym vzťahom k spoločným veciam, ale aj také, ktoré môžumať účinky vo sfére spoločných vecí. Nejde pritom o izolovaný právny názor, ale je podporený ďalšími
rozhodnutiami ústavného súdu (napríklad III. ÚS 588/2021). Odvolací súd sa podľa dovolateľov žiadnym
spôsobom nevysporiadal s uvedenou relevantnou rozhodovacou činnosťou, keď iba bez dodatočnej

argumentácie vo vzťahu k uvedenému nálezu, odkazuje na judikatúru všeobecných súdov, proti ktorej
pritom uvedené nálezy mieria. Táto skutočnosť sama o sebe zakladá vadnosť rozhodnutia, konkrétne
jeho odôvodnenia, nakoľko odvolací súd neposkytol dostatočné odpovede na rozhodujúcu právnu
otázku a ignoroval existenciu rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na ktorú dovolatelia poukazovali,
čím založil namietanú vadu zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP).

15. Odvolací súd sa týmto dopustil aj nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko túto dôležitú právnu
otázku posúdil v rozpore s právnym názorom ústavného súdu. Rozhodujúcou právnou otázkou je
otázka, či je pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyhnutné, aby išlo o priamy či
bezprostrednývzťahprávnehoúkonukspoločnýmveciampatriacimdobezpodielovéhospoluvlastníctva
manželov, alebo stačí, že ide o vzťah sekundárny, resp. o vzťah účinkov alebo možných dôsledkov

tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Argumentácia odvolacieho súdu vo vzťahu k tejto
otázke je neudržateľná a nesprávna, nakoľko za úkon týkajúci sa spoločných vecí považuje iba taký,
ktorého bezprostredným predmetom sú spoločné veci. Účelom ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je však predísť tomu, aby k výraznému zásahu do majetkovej sféry manželov mohlo dôjsť
aj takým úkonom, s ktorým druhý manžel nesúhlasí, hoci ich to môže napríklad pripraviť aj o takmer

celý majetok. Nakoľko ide o potenciálny zásadný zásah do majetkovej sféry manželov (bezpodielového
spoluvlastníctva), zákonodarca takýto úkon podriadil podmienke súhlasu druhého z manželov. Ani
z textácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že úkon sa musí priamo týkať
spoločných vecí. Zákon totiž hovorí iba o podmienke „týkania sa spoločných vecí“, a to nie nevyhnutne
„priamo“ či „bezprostredne“. Spoločných vecí sa pritom nepochybne týka aj vyhlásenie ručiteľa, v zmysle

ktorého by sa následne veriteľ mohol domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z takýchto spoločných
vecí. Dovolatelia podotkli, že v predmetnom prípade bola hodnota lízingu 3 milióny eur, čo nepochybne
nespadá do rámca „bežných vecí“. Podľa dovolateľov mal odvolací súd reflektovať nielen rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov, ale aj aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, čo však neurobil.
Z hľadiska prípustnosti dovolania ide podľa dovolateľov o právnu otázku, ktoré je v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu riešená rozdielne. Judikatúra ústavného súdu potvrdzuje, že do rámca ustálenej
rozhodovacej praxe možno zaradiť aj rozhodovaciu prax ústavného súdu (III. ÚS 91/2021).

16. Dovolatelia ďalej namietali porušenie princípu rovnosti a poukázali na skutočnosť, že im nebola
doručená dohoda medzi spoločnosťou AQUADOL a žalobcom zo dňa 17. septembra 2009 o demontáži

predmetu leasingu. Dovolatelia odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva zdôraznili,
že strany konania musia mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi aj stanoviskami, a majú
právo sa k nim vyjadriť, pričom samotný účinok obsahu podania nie je dôležitý - je totiž na stranách,
aby sa rozhodli, či sa k podaniu vyjadria. To platí aj pre prípady podaní, ktoré dokonca neprinášajú
nové argumenty. O to viac to platí v prípade dôkazného prostriedku, v prípade ktorého je práve na

strane sporu, aby sama posúdila aký význam má pre vec, a či a ako sa k nemu vyjadrí. Odvolací súd
však k tejto otázke pristúpil tak, že nakoľko rozhodcovský súd to nepovažoval za dôležité, nebolo to
dôležité ani pre žalobcov. Svojvoľne tak prejudikoval, že ani vyjadrenie žalobcov k nemu by nebolo
podstatné a teda nemalo význam na priebeh ani záver sporu, čo považujú dovolatelia za nesprávne
a neudržateľné. Žalobcovia v rozhodcovskom konaní nemali rovnakú možnosť vyjadriť sa k všetkým

predloženým dôkazom, pričom súdy nižších inštancií tento nedostatok aprobovali, čím založili vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a zároveň sa odvolací súd dopustil nesprávneho právneho
posúdenia § 17 ZoRK v spojení s § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK. Nesprávne právne posúdenie spočíva v
tom, že odvolací súd uvedené ustanovenia interpretoval tak, že o relevantné porušenie zásady rovnosti
ide v prípade nedoručenia dôkazného prostriedku (listiny) na vyjadrenie sa protistrane iba vtedy, ak

ide o taký dôkazný prostriedok (listinu), na ktorom rozhodcovský súd priamo založil svoje rozhodnutie.
Dovolatelia zastávajú právny názor, že pre konštatovanie porušenia zásady rovnosti podľa § 40 ods.
1 písm. g) ZoRK v spojení s § 17 ZoRK nie je rozhodujúce samotné posúdenie povahy či významu
uvedeného dôkazného prostriedku (listiny), ale fakt, že strane nebol doručený a teda strana prišla o
možnosť sa k nemu vyjadriť.

17. Žalobcovia v priebehu konania tiež namietali, že v prejednávanej veci ide o rozhodcovský rozsudok
vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania v zmysle § 1 ods. 3 písm.
d) ZoRK, v zmysle ktorého v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknúv priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania. Zákonná úprava teda používa slovné spojenie
„spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania“. Naproti tomu súdy nižších
inštancií vo svojich rozhodnutiach operovali s pojmami spory „vyvolané“ či „súvisiace“ s konkurzným

či reštrukturalizačným konaním. Podľa dovolateľov odvolací súd nesprávne odkazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 6Ndc
33/2011. V uvádzanom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom nerieši otázka interpretácie, či ide o spor
vzniknutý v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania tak, ako to uvádza ZoRK. Otázka, či ide o
spor vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzným či reštrukturalizačným konaním je pritom celkom zjavne

otázkou rozdielnou od toho, či ide o spor, ktorý vznikol v priebehu konkurzného či reštrukturalizačného
konania. Spor, ktorý vznikol v priebehu konkurzného či reštrukturalizačného konania totiž nemusí byť
sporom, ktorý je konkurzným či reštrukturalizačným konaním vyvolaný a ani s ním priamo súvisieť.
Ide tu o zjavné a jednoznačné použitie rozdielnych pojmov/výrazov rozličnými právnymi predpismi,
pričom je úplne štandardným metodologickým východiskom pri interpretácii právnych predpisov, že ak
zákonodarca používa rozdielne pojmy či rozdielne slovné spojenia, vychádza sa z toho, že odkazuje

na rozdielne skutočnosti. Žalobcovia považujú za neudržateľné, svojvoľné a bez zákonnej opory, aby
odvolací súd reagoval na ich argumentáciu, že ide o spor vzniknutý v priebehu konkurzného, resp.
reštrukturalizačného konania tak, ako to uvádza ZoRK, odpovedal tak, že jednoznačne nejde o spor
vyvolaný konkurzom. Odvolací súd de facto odpovedal na niečo iné, než čo žalobcovia namietali, a na
žalobcami vznesenú námietku tak vôbec neodpovedal. To zakladá nedostatočnosť odôvodnenia a vadu

zmätočnosti, nakoľko odvolací súd neodpovedal na podstatnú námietku žalobcov, a teda ide o vadu
uvedenú v § 420 písm. f) CSP. Implicitne možno podľa dovolateľov dedukovať, že odvolací súd § 1 ods. 3
písm. d) ZoRK interpretoval tak, že týmto ustanovením sa majú na mysli iba konania, ktoré boli vyvolané
konkurzom. Ide tak zároveň aj o nesprávne právne posúdenie - zákonodarcom použité slovné spojenie
„konania, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania“ je totiž nepochybne širšie,

a zahŕňa akékoľvek spory, ku ktorým dôjde v priebehu konkurzného či reštrukturalizačného konania.
Právnu otázku, či § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK zahŕňa akékoľvek spory, ku ktorým dôjde v priebehu
konkurzného konania či reštrukturalizačného konania odvolací súd posúdil nesprávne, keď uzatvoril, že
zahŕňa len spory vyvolané konkurzom, čím založil vadu nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Na základe v dovolaní uvedených skutočností dovolatelia navrhli, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok zrušil v rozsahu výrokov III. a IV. a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

19. Dovolatelia tiež navrhli, aby dovolací súd odložil právoplatnosť napadnutého rozsudku do
právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Rozhodcovským rozsudkom boli žalobcovia

zaviazaní na zaplatenie sumy 1 405 690,15 eura. Je zrejmé, že ide o vysokú sumu, ktorej
vymáhanie by zásadným spôsobom zasiahlo do majetkových pomerov žalobcov. Keďže vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku bola odložená do právoplatného skončenia predmetnej veci a dovolatelia v
tomto dovolaní poukazujú na zásadné nedostatky napadnutého rozhodnutia, dovolatelia majú na to, že
v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na odloženie právoplatnosti napadnutého

rozsudku.

20. K dovolaniu žalobcov sa na výzvu súdu vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok
je vecne správny a správne odôvodnený. Dovolanie žalobcov je podľa žalovaného zjavne nedôvodné.
Žalovaný poukázal na to, že žalobcovia podali dovolanie aj proti výroku o trovách konania, avšak

neuviedli žiadny dôvod dovolania, ktorý by sa akokoľvek týkal tohto výroku. Skutočnosť, že výrok o
trovách konania je závislým od výroku vo veci samej, automaticky neznamená, že tento výrok sa
tiež môže napadnúť dovolaním. Dovolanie proti výroku o trovách konania je preto podľa žalovaného
neprípustné.

21. Argumentácia žalobcov týkajúca sa toho, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, a že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s ich
námietkou, je podľa žalovaného nesprávna. Výklad ustanovenia § 1 ods. 3 ZoRK odvolacím súdom je
podľa žalovaného správny. V prvom rade žalovaný zdôraznil, že predmetný spor (ktorý bol predmetom
rozhodcovského rozsudku) nielenže nevznikol počas konkurzného alebo reštrukturalizačného konania,

ktoré by sa týkalo strán sporu, ale takéto konanie ani nezačalo v priebehu trvania sporu. Skutočnosť, že
na hlavného dlžníka bol vyhlásený konkurz (alebo dokonca začalo konkurzné konanie), je nepodstatná,
nakoľko hlavný dlžník (spoločnosť AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o.) nebol žalovaným subjektom. Spor
medzi hlavným dlžníkom a žalovaným nebol predmetom rozhodovania pred rozhodcovským súdom.Predmetom sporu bol spor medzi žalovaným a žalobcami ako ručiteľmi. V druhom rade žalovaný
zdôraznil, že žalobcovia nesprávne stotožňujú vznik sporu s podaním žaloby na rozhodcovskom súde.
Podľa žalovaného spor medzi žalovaným a žalobcami vznikol v momente, keď žalovanému v čase, kedy

boli na to povinní (tento vyplýva z rozhodcovského rozsudku), nesplnili svoj záväzok. Účelom výluky
uvedenej v § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK je len to, aby sa v rozhodcovskom konaní neuplatňovali spory,
ktorých uplatňovanie upravuje osobitný predpis, a to zákon o konkurze a reštrukturalizácii.

22. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovia sa domáhajú neplatnosti ručiteľského vyhlásenia z

dôvodu, že nejde o bežnú vec týkajúcu sa spoločných vecí manželov a druhý manžel na daný úkon nedal
súhlas. Ich dovolacia otázka sa však nijako netýka prípadnej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi (t.
j. výkladu § 39 Občianskeho zákonníka). Podľa žalovaného nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010
nedal jednoznačnú odpoveď na to, či sa predmetný úkon má posúdiť podľa ustanovení o relatívnej
neplatnosti úkonu podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo podľa ustanovení o rozpore s
dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd poukázal na to, že najvyšší súd mohol

určitým spôsobom vyložiť § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak následne poukázal tiež na to, že
najvyšší súd v podstate mohol zotrvať na svojej judikatúre (t. j. neaplikovať § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka na výlučné záväzky jedného z manželov), avšak v takom prípade mal posúdiť daný vzťah cez
prizmu dobrých mravov podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia túto druhú možnosť (posúdenie
cez prizmu dobrých mravov) v dovolaní nenamietajú. Podľa žalovaného dovolanie v tejto časti nie je

prípustné, nakoľko odvolací súd rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu v
tejto otázke. V tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/27/2017,
v ktorom zosumarizoval ustálenú súdnu prax k predmetnej právnej otázke. Ustálená prax najvyššieho
súdu je taká, že úkon ručiteľského vyhlásenia nepredstavuje úkon, na ktorý sa vzťahuje § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Prípadné ojedinelé opačné rozhodnutie najvyššieho súdu by neznamenalo,

že došlo k „zrušeniu“ ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené nemožno
konštatovať,žebytátootázkanebolavpraxidovolaciehosúduvyriešená,anito,žebybolarozhodovaná
rozdielne; ako už aj bolo uvedené vyššie, prípadne ojedinelé opačné rozhodnutie najvyššieho súdu ešte
neznamená, že otázka je rozhodovaná rozdielne, ak najvyšší súd v následných rozhodnutiach vôbec
nenadviazal na toto ojedinelé rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu nie sú splnené podmienky prípustnosti

dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.

23. Podľa žalovaného nie je správna ani argumentácia žalobcov, že za súčasť rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu treba považovať aj rozhodovaciu činnosť ústavného súdu. Táto skutočnosť je okrem
iného zrejmá aj z toho, že ústavný súd nie je orgánom určeným na výklad práva. Týmto povolaným

orgánom je výlučne najvyšší súd. Zároveň nie je zrejmé, ako môže byť nález ústavného súdu, na
ktorý poukazujú žalobcovia, súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ak ústavný súd predmetnú
otázku nevyriešil, ale stanovil určité možné alternatívy, t. j. nechal ju na vyriešenie najvyššiemu súdu.
Podľa žalovaného samotná skutočnosť, že žalobcovia uzatvorili ručiteľské vyhlásenia vylučuje, aby sa
žalobcovia domáhali neplatnosti, nakoľko, ak by išlo o dôvod, ktorý by takúto neplatnosť založil, tento

dôvod spôsobili sami. Takýto výkon práv je v rozpore s dobrými mravmi. Takejto neplatnosti by sa
prípadne mohli domôcť manželky žalobcov, ak by sa cítili dotknuté (a zároveň by aj skutočne existoval
rozpor s dobrými mravmi).

24. Z pohľadu žalovaného je z dovolania tiež zrejmé, že žalobcovia odkazujú na aplikáciu § 145 ods.

1 Občianskeho zákonníka len v kontexte inštitútu ručenia, a nie rozhodcovskej doložky. Neplatnosť
právneho úkonu, ktorého súčasťou je aj rozhodcovská doložka, nespôsobuje neplatnosť rozhodcovskej
doložky. Rozhodcovská doložka sa výlučne týka rozhodovania osobného sporu medzi žalobcami
a žalovanými, a na túto doložku (rozhodcovskú zmluvu) nemožno nijako aplikovať § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a ani ustanovenia o neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko

rozhodcovská doložka sama o sebe v žiadnom prípade nemôže zasiahnuť do práv druhého manžela.
Navyše, ak by aj rozhodcovská doložka bola neplatná, túto námietku boli povinní žalobcovia vzniesť pri
prvom úkone pred rozhodcovským súdom, čo nespravili, pričom v takom prípade túto otázku už nemôže
skúmať súd v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Skutočnosť, či ručiteľské vyhlásenie
bolo platné alebo nebolo platné, patrilo do pôsobnosti rozhodcovského súdu, pričom i prípadná

nesprávnosť takéhoto posúdenia nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tiež je podľa
žalovaného potrebné poukázať na to, že žalobcovia odkázali na aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v rámci podaného odvolania proti prvostupňovému rozsudku vo vzťahu k neexistencii platnej
rozhodcovskej doložky. Hoci v rámci podaného odvolania poukazovali na to, že ručiteľské vyhlásenieje neplatné, žalobcovia (v odvolaní) nespochybňovali rozhodcovský rozsudok preto, že rozhodcovský
súd posúdil ich ručiteľské záväzky ako platné, ale preto, že dôvod tejto neplatnosti vzťahovali aj na
rozhodcovskú doložku, pričom touto svojou argumentáciou odôvodňovali údajnú nesprávnosť záverov

prvostupňového súdu o platnosti rozhodcovskej doložky a právomoci rozhodcovského súdu. V rámci
podaného dovolania sa však snažia rozšíriť túto argumentáciu na neplatnosť inštitútu ručenia, pričom
prakticky túto argumentáciu v rámci podaného dovolania obmedzili len na neplatnosť inštitútu ručenia.
Nič z podaného dovolania nenasvedčuje, že by žalobcovia touto argumentáciou stále rozporovali
platnosť rozhodcovskej doložky a závery odvolacieho súdu týkajúceho sa toho, že bola daná právomoc

rozhodcovského súdu. V tomto smere dovolanie dokonca presahuje rozsah žaloby, v ktorom nežiadali
zrušiť rozhodcovský rozsudok z dôvodu, že rozhodcovský súd rozhodol o ich povinnosti pre neplatný
ručiteľský záväzok, ale žiadali ho zrušiť pre neexistujúcu/neplatnú rozhodcovskú doložku. Žalobcovia
podľa žalovaného nevymedzili dovolací dôvod tak, že by spochybňovali závery odvolacieho súdu
o platnosti rozhodcovskej doložky, resp. o právomoci rozhodcovského súdu (z dôvodu uzatvorenej
rozhodcovskej doložky, resp. včasného nenamietania právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť

rozhodcovskej doložky).

25. Za nesprávnu považuje žalovaný aj argumentáciu žalobcov ohľadne porušenia princípu rovnosti
v rozhodcovskom konaní. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobcovia nie sú oprávnení napádať skutkové
zistenia súdov nižších inštancií v rámci dovolania. Na pojednávaní dňa 28. októbra 2010 mali žalobcovia

možnosť vyjadriť sa ku všetkým predloženým dôkazom, nakoľko na tomto pojednávaní mali vedomosť
o predmetnom podaní žalovaného. Nie je preto možné konštatovať, že žalobcom sa neposkytla
rovnaká možnosť na uplatnenie ich práv a na ich ochranu. Pokiaľ ide o návrh žalobcov na odklad
právoplatnosti rozsudku, podľa žalovaného žalobcovia svoje tvrdenia, ktorými tento návrh odôvodňujú,
nijako nekonkretizujú a nepreukazujú, pričom žalovaný tieto tvrdenia rozporuje. Žalovaný preto navrhol,

aby dovolací súd návrhu na odklad právoplatnosti rozsudku nevyhovel.

26. V závere vyjadrenia k dovolaniu žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol,
prípadne zamietol a aby mu priznal voči žalobcom právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podali
včas žalobcovia, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpení
podľa § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru že tento

mimoriadny opravný prostriedok žalobcov je potrebné zamietnuť, pretože nie je dôvodný.

28. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je
proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017).

29. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti podľa CSP. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je ďalším odvolaním a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (1Cdo/113/2012,
4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov

vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte
narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Dovolací súd pristupuje k preskúmaniu samotnej dôvodnosti
dovolacích dôvodov výlučne za predpokladu, že sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré je
dovolací súd povinný preskúmať prednostne.

30. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosťdovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

31. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP sú: a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň

znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv v spojení so súdnou
ochranou práva. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky,
poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový
stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V kontexte dovolacích námietok dovolateľov najvyšší
súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri
vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo

stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými
úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní

33. Pod pojmom nesprávny procesný postup, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania

veci, ktorá znemožnila strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu
možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho
nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a
garancie spravodlivej súdnej ochrany.

34. Dovolací súd dodáva, že vyššie citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a
dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva na
spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu musí dosahovať požadovanú mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na

spravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend
nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný
prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako
aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov,
ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023).

35. Podstatou prvej námietky dovolateľov proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu je
namietanáabsenciavysporiadaniasasnimioznačenýmirozhodnutiamiústavnéhosúdu(I.ÚS26/2010,
III. ÚS 588/2021). Dovolateľom sa v tejto súvislosti javí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je
nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k právnej otázke ohľadne absolútnej neplatnosti ich ručiteľských

vyhlásení, keďže odvolací súd sa nezaoberal nimi označenými rozhodnutiami ústavného súdu a v nich
uvedenými právnymi názormi. Podľa dovolateľov z týchto rozhodnutí v rozpore so závermi súdov nižších
inštancií vyplýva, že za úkony týkajúce sa spoločných vecí nemožno považovať iba také úkony, ktorýchpredmetom musí byť striktne vlastníctvo, ale aj také, ktoré môžu mať účinky vo vzťahu k spoločným
veciam (teda aj ručiteľské vyhlásenia).

36. Najvyšší súd najskôr vo všeobecnosti uvádza, že sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že
všeobecné súdy vo vzťahu k rozhodcovským súdom nie sú v postavení súdov odvolacích. Konanie pred
všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa ZoRK s poukazom na ustálenú
judikatúru na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za opravné konanie.
Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského

súdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je
v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu
a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe
rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa
ZoRK (k tomu pozri R 56/2020 a R 8/2023). Odvolací súd správne poukázal na to, že konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku je len obmedzeným prieskumom rozhodcovských rozsudkov z dôvodov

taxatívne vymedzených v § 40 ods. 1 ZoRK. Súdy nižších inštancií sú povinné mať na zreteli dôvody
na zrušenie rozhodcovského rozsudku počas celého konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
keďže predmet a rozsah prieskumu v tomto konaní je obmedzený taxatívnym výpočtom dôvodov
podľa § 40 ods. 1 ZoRK. Dovolací súd osobitne zdôrazňuje, že považuje za neprípustný zásah do
právomoci rozhodcovského súdu, ak príslušný súd zruší rozhodcovský rozsudok len z dôvodu jeho

vecnej nesprávnosti bez jasnej identifikácie aspoň jedného z dôvodov na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 ods. 1 ZoRK.

37. V nadväznosti na námietky dovolateľov najvyšší súd uvádza, že prípustnosť a dôvodnosť
dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP môže založiť arbitrárnosť (svojvoľnosť) alebo zjavná

neodôvodnenosť rozhodnutia všeobecného súdu. Podľa ústavného súdu je arbitrárnosť alebo zjavná
neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia daná najčastejšie rozporom súvislostí právnych argumentov a
skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS

209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita
musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(II. ÚS 302/2019). V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním
vydanéhorozhodnutia,aspravidlatakajjehoprotiústavnosť.Akniesútotižzrejmédôvodytoho-ktorého
rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v

rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom
vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného
postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

38. Náležitosti odôvodnení rozsudkov upravujú tiež procesnoprávne predpisy. Podľa § 220 ods. 2 CSP

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Podľa § 393 ods. 2 prvá veta CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný
obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán
v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu

prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté.

39. Dovolací súd viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) preto ďalej skúmal, či odvolací
súd v napadnutom rozsudku dal jasné odpovede na všetky pre konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku relevantné skutkové a právne otázky súvisiace s námietkami dovolateľov tak, aby bolo

zabezpečené právo žalobcov na spravodlivý proces v dostatočnej miere. Nahliadnutím do napadnutého
rozsudku dovolací súd zistil, že odvolací súd sa pred tým, ako pristúpil k samotnému skúmaniu
platnosti ručiteľských vyhlásení, zaoberal najskôr prípustnosťou námietky žalobcov ohľadne neplatnosti
ručiteľských vyhlásení (a rozhodcovskej doložky) z hľadiska dôvodu na zrušenie rozhodcovskéhorozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK. Svoj názor vo vzťahu k prípustnosti tejto námietky žalobcov
formuloval v bode 33. tohto rozsudku.

40. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že námietka žalobcov ohľadne neplatnosti
ručiteľských vyhlásení, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, sa v čase podania žaloby
viazala na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK. Súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu
správne zaoberal otázkou, kedy žalobcovia uplatnili námietku nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní, pričom dospel

k skutkovému zisteniu, že žalobcovia námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy neuplatnili v súlade s § 21 ods. 2 ZoRK včas, t. j. pri prvom úkone
vo veci. Vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 3MObdo/5/2013 zo dňa 29. mája 2014
odvolací súd skonštatoval, že keďže žalobcovia neuplatnili námietku nedostatku právomoci včas, t. j.
pri prvom úkone rozhodcovského súdu vo veci samej, zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy/

rozhodcovskej doložky všeobecným súdom podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK neprichádzalo s poukazom
na § 21 ods. 2 ZoRK do úvahy.

41. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobcovia v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku
nie sú oprávnení namietať neplatnosť ručiteľského vyhlásenia a rozhodcovskej doložky z dôvodu,

že námietku nedostatku právomoci pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) neuplatnili v
rozhodcovskom konaní včas, je pre rozhodnutia súdov nižších inštancií vo veci samej v tomto konaní
kľúčový. Všetky ďalšie vyslovené úvahy o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení žalobcov
boli zo strany súdov nižších inštancií vyslovené nadbytočne, keďže skúmanie tejto otázky by bolo
pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku relevantné výlučne za predpokladu, že by bola

konštatovaná prípustnosť tejto námietky. Inými slovami otázka platnosti, resp. neplatnosti rozhodcovskej
doložky a s tým súvisiacej platnosti, resp. neplatnosti ručiteľského vyhlásenia by mala pre konanie o
zrušenierozhodcovskéhorozsudkuvýznamvýlučnezapredpokladu,žebysúdynižšíchinštanciídospeli
k záveru, že námietka nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť rozhodcovskej
doložky bola v rozhodcovskom konaní podaná včas.

42. Najvyšší súd preto poznamenáva, že námietky dovolateľov smerujú k spochybneniu dostatočnosti a
preskúmateľnostiodôvodneniasúdnehorozhodnutiavčastiprerozhodnutievovecisamejnadbytočných
úvah odvolacieho súdu o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení. Polemika dovolateľov s
názormi odvolacieho súdu na platnosť ručiteľských vyhlásení nemá dopad na rozhodnutia súdov vo

veci samej s poukazom na kľúčový záver súdu obsiahnutý v bode 33. napadnutého rozsudku, podľa
ktorého sú námietky neplatnosti ručiteľských vyhlásení pre účely konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku neprípustné. Dovolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (6Cdo/145/2011). Pokiaľ aj súd dá odpoveď na otázku nastolenú účastníkom
konania, ktorá však nemá pre meritórne súdne rozhodnutie podstatný význam, prípadné nedostatočné
odôvodnenie takejto odpovede bez ďalšieho nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.

f) CSP, ak odpovede na rozhodujúce skutkové a právne otázky konajúci súd odôvodnil dostatočne.

43. Dovolací súd sumarizuje, že vyššie uvedené námietky dovolateľov spochybňovali len dostatočnosť a
preskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozsahu nadbytočných úvah odvolacieho súdu
o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení. Najvyšší súd preto vychádzajúc z obsahu námietok

dovolateľov uplatnených v dovolaní nevzhliadol v tejto časti prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
f) CSP.

44. Súdy nižších inštancií podľa dovolateľov založili vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP ďalej
tým, že aprobovali nedostatok rozhodcovského konania, v ktorom žalobcovia nemali rovnakú možnosť

vyjadriť sa ku všetkým predloženým dôkazom. Žalobcom nebola v rozhodcovskom konaní doručená
dohoda medzi obchodnou spoločnosťou AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a žalovaným o demontáži
predmetu leasingu zo dňa 17. septembra 2009. Dovolatelia poukázali na to, že odvolací súd sám posúdil
význam tohto dôkazného prostriedku a zhodnotil, že pre rozhodnutie rozhodcovského súdu nešlo orozhodujúci dôkaz a tým prejudikoval, že vyjadrenie žalobcov k jeho obsahu by nemohlo zmeniť situáciu.
V odôvodnení rozhodnutia dovolatelia vzhliadli svojvôľu, nakoľko podľa ich názoru bolo na žalobcoch
ako strane sporu, aby sami posúdili, aký význam má dôkazný prostriedok pre vec, a či a ako sa k

nemu vyjadria. Napadnuté rozhodnutie je podľa dovolateľov z týchto dôvodov neudržateľné a prístup
odvolacieho súdu zasahuje do samotnej podstaty rovnosti a kontradiktórnosti.

45. K predmetným námietkam dovolateľov najvyšší súd uvádza, že vada zmätočnosti podľa § 420 písm.
f) CSP môže byť založená iba v príčinnej súvislosti s nesprávnym procesným postupom odvolacieho

súdu, resp. súdu prvej inštancie nenapraveným v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nemôže založiť nesprávny procesný postup rozhodcovského súdu v
rozhodcovskom konaní. Napriek tomu, že rozhodcovské konanie a konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sú vzájomne previazané, nejde o totožné konanie. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že konanie
o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu opravným konaním
(pozri R 56/2020 a R 8/2023). Pokiaľ teda dovolatelia zamýšľali podaným dovolaním namietať porušenie

princípu rovnosti a princípu kontradiktórnosti konania rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní,
dovolací súd predmetnou námietkou nezaoberal, nakoľko ňou nebol napadnutý procesný postup súdov
nižších inštancií v civilnom sporovom konaní.

46. Zamerajúc sa na sporové konanie prebiehajúce pred súdmi nižších inštancií dovolací súd konštatuje,

že námietky dovolateľov z časti smerujú k spochybneniu tej časti napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorej nevzhliadol relevantné porušenie princípu rovnosti v rozhodcovskom konaní. Samotné
vyhodnotenie, či zo strany rozhodcovského súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania podľa § 17 ZoRK a naplneniu dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 písm. g) ZoRK, bolo otázkou zisťovania skutkového stavu a následne otázkou právneho

posúdenia predmetných ustanovení súdmi nižších inštancií. Najvyšší súd pripomína, že správnosťou
skutkových zistení, vrátane správnosti konajúcimi súdmi vykonaného hodnotenia dôkazov a tvrdení, sa
v rozsahu uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nemohol zaoberať,
nakoľko je viazaný skutkovými závermi odvolacieho súdu (§ 442 CSP), ako je aj povinný nezasahovať
do konajúcimi súdmi vykonaného hodnotenia dôkazov, pokiaľ procesný postup smerujúci k zisteniu

skutkového stavu (dokazovanie), či procesný postup hodnotenia dôkazov alebo tvrdení dovolateľa
nezasahuje do je jeho práva na spravodlivý proces (napr. svojou arbitrárnosťou alebo zjavnou
nelogickosťou realizovaného procesného postupu). Nesprávne právne posúdenie veci podľa ustálenej
judikatúry taktiež nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (pozri R 24/2017). V nadväznosti na uvedené
sa dovolací súd rešpektujúc zákonom upravený rozsah dovolacieho prieskumu nezaoberal na podklade

dovolateľmi vymedzenej vady zmätočnosti správnosťou skutkových zistení ohľadne porušenia princípu
rovnosti v rozhodcovskom konaní, a ani správnosťou právneho posúdenia týchto skutkových zistení.

47. K namietanej svojvôli a neudržateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd
uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti venujúcej sa námietke nedoručenia dohody o

demontáži predmetu leasingu spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia právom
na spravodlivý proces. Žalobcovia dostali zo strany odvolacieho súdu presvedčivú, jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď,zakýchdôvodovodvolacísúdnevzhliadolporušeniezásadyrovnostivrozhodcovskomkonaní
(pozri bod 38. napadnutého rozsudku). Dovolací súd bez toho, aby skúmal správnosť skutkových
a právnych záverov súdov nižších inštancií, uzatvára, že odvolací súd nepostupoval svojvoľne, ani

nelogicky, keď pri hodnotení zásahu do princípu rovnosti sporových strán z pohľadu ustanovenia § 40
ods. 1 písm. g) ZoRK zohľadnil relevanciu dôkazného prostriedku, s ktorým žalobcovia nemali možnosť
sa počas rozhodcovského konania oboznámiť, pre rozhodnutie vo veci samej. Napadnutý rozsudok je
preto pre účely dovolacieho prieskumu potrebné považovať za udržateľný.

48. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že iba samotný nesúhlas dovolateľov s riadne odôvodnenými
závermi konajúcich súdov ohľadne toho, či bola alebo nebola porušená zásada rovnosti v
rozhodcovskom konaní významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 420 CSP, resp. § 431 CSP.
Podanie dovolania s poukazom na dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f), obsahom ktorého
je len vyjadrenie nespokojnosti a polemika s odôvodnenými závermi súdov nižších inštancií, bude mať

vždy za následok konštatovanie nedostatočného vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa § 431 CSP s
následkom odmietnutia dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.49. Dovolatelia podaným dovolaním ďalej napádajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia,
nakoľko odvolací súd podľa ich názoru dostatočne neodpovedal na ich námietku, že predmetný
spor nemohol byť s poukazom na § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK prejednaný v rozhodcovskom konaní.

Nahliadnutím do napadnutého rozsudku dovolací súd zistil, že odvolací súd sa k námietke vyňatia
arbitrability vyjadril nasledovne: „K odvolacej námietke nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho
právneho posúdenia veci, a to uplatneného dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40
ods. 1 písm. a) ZoRK, spočívajúceho podľa odvolateľov v tom, že rozhodcovský rozsudok bol v
rozpore s § 1 ods. 3 ZoRK vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania

z dôvodu, že rozhodcovské konanie vzniklo v priebehu konkurzného, resp. reštrukturalizačného
konania vedeného voči spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA s.r.o., odvolací súd dospel rovnako ako
súd prvej inštancie k záveru, že jednoznačne nejde o spor s vyňatím arbitrability rozhodcovského
súdu podľa § 1 ods. 3 ZoRK. Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konanie o
určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom

alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZKR), konanie o vylúčenie veci
zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKV), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods.
3 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26
ZKV, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného
plánu (NS SR, spis. zn. 6Ndc 33/2011 zo dňa 09.11.2011).“

50. Najvyšší súd dáva za pravdu dovolateľom, že odvolací súd zjavne vykladá ustanovenie § 1 ods.
3 písm. d) ZoRK tak, že za spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania
považuje spory vyvolané konkurzom. Na rozdiel od dovolateľov dovolací súd nezistil, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo v tejto časti nepreskúmateľné alebo nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd

bez toho, aby hodnotil vecnú správnosť alebo nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi nižších
inštancií, uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku
považuje za zrozumiteľné, jasné, presvedčivé a vnútorne bezrozporné, spĺňajúce parametre zákonného
rozhodnutiapodľapožiadaviekkladenýchnakvalitusúdnehorozhodnutiaprávomnaspravodlivýproces.
Nič nenasvedčuje nepreskúmateľnosti, protirečivosti alebo arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku, a preto ho dovolací súd považuje pre účely dovolacieho konania za udržateľné. Z pohľadu
dovolacieho súdu sa javí, že z dovolania žalobcov v tejto časti je zrejmá v zásade len ich nespokojnosť
s výkladom § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK poskytnutým odvolacím súdom. Samotná polemika s rozhodnutím
súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu, či nesúhlas s právnym záverom súdu
významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 420 písm. f) CSP, resp. § 432 ods. 1 CSP, keďže

vo svojej podstate ani nesmerujú k spochybneniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska jeho celkovej
preskúmateľnosti, ale k spochybneniu právneho posúdenia veci (pozri R 24/2017).

51. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti dovolací súd uzatvára, že z podaného dovolania
nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP, nakoľko nie je dôvodné sa

domnievať, že by konajúce súdy postupovali procesne nesprávne a tým porušili právo žalovaného na
spravodlivý proces.

K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

52. Dovolatelia odôvodňujú prípustnosť podaného dovolania tiež s poukazom na ustanovenie § 421
ods. 1 CSP. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). O tom, či je daná prípustnosť dovolania

podľa§421CSP,rozhodujedovolacísúdvýlučnenazákladedôvodovuvedenýchdovolateľom(porovnaj
§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie
prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky,

a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

53.Dovolacísúdzaoberajúcsavprvomradetým,čijedovolacídôvodnesprávnehoprávnehoposúdenia
veci podľa § 432 CSP vymedzený dostatočným spôsobom, uvádza, že v prípade dovolania podanéhopre nesprávne právne posúdenie veci môže byť jeho prípustnosť založená na viacerých dôvodoch, t.
j. na odklone od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na neexistencii rozhodovacej praxe,
resp. na rozdielnosti tejto praxe, keďže dovolací súd nie je viazaný konkrétne označeným dôvodom

prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej
otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej právne posúdenie považuje dovolateľ
za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý konkrétny prípad prípustnosti dovolania (§ 421 ods. 1
CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne
podľa jeho obsahu, keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu

podľaustanovenia§432CSPniejeuvedenietoho,včomdovolateľvidíprípustnosťpodanéhodovolania
(I. ÚS 51/2020).

54. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj otázka

procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k tomu viď
aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu)
je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj
dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej
otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

Tento záver vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo
samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia
právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej
vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad
jej „zovšeobecnenia“.

55.Dovolacísúdpripomína,žeajkeďjedovolateľomvdovolanívymedzenáprávnaotázka,jepovinnýsa
ďalej zaoberať aj tým, či nastolená otázka spĺňa kritériá právnej otázky, ktorú má dovolací súd vo svojom
rozhodnutí riešiť, nakoľko táto musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a teda musela
byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená,

že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať
vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným
sporom,čižetaké,ktorévôbecnebolipredmetomposudzovaniazostranyodvolaciehosúdu.Prípustnosť
dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp.
jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018).

56. Najvyšší súd vychádzajúc z obsahu podaného dovolania konštatuje, že dovolatelia v súvislosti
s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP vymedzili tri otázky, pričom jednu z nich
formulovali nasledovne:

Je pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyhnutné, aby išlo o priamy, či bezprostredný
vzťah právneho úkonu k spoločným veciam patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
alebo stačí, že ide o sekundárny, resp. o vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu
vo sfére spoločných vecí?

57. Dovolací súd k tejto otázke uvádza, že dovolateľmi položenou otázkou sa odvolací súd síce
zaoberal, avšak napriek tomu táto otázka nemôže byť považovaná za kľúčovú pre rozhodnutie vo
veci samej, a teda nemôže byť posúdená ani ako otázka zakladajúca prípustnosť dovolania podľa §
421 ods. 1 CSP. Odpoveď na dovolateľom položenú otázku nemôže meritórne rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako ani napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ovplyvniť, preto podľa najvyššieho súdu

ide o otázku hypotetickú. Už vyššie dovolací súd konštatoval, že ťažiskovým (kľúčovým) zistením a
argumentom pre zamietnutie žaloby dovolateľov bolo konštatovanie, že žalobcovia neuplatnili námietku
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu včas, t. j. pri prvom úkone rozhodcovského súdu vo veci
samej, a preto zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy/rozhodcovskej doložky všeobecným

súdom podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK neprichádzalo s poukazom na § 21 ods. 2 ZoRK do úvahy.
Dovolateľmivymedzenánámietkanesprávnehoprávnehoposúdeniaveciodvolacísúdompretosmeruje
proti nadbytočným úvahám odvolacieho súdu o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení.
Dovolatelia pri formulácii predmetnej právnej otázky zjavne opomenuli skutočnosť, že odvolací súdnepripustil možnosť namietať neplatnosť ručiteľských vyhlásení podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK v
konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím všetkým ďalším úvahám o platnosti, resp. neplatnosti
ručiteľských vyhlásení vo svojej podstate pripísal hypotetickú povahu.

58. Vzhľadom na uvedené dovolací súd sumarizuje, že rozhodujúcou (kľúčovou) otázkou, od ktorej
vyriešenia záviselo meritórne rozhodnutie o zamietnutí žaloby, nebola otázka platnosti, resp. neplatnosť
ručiteľských vyhlásení, ale otázka, či dovolatelia uplatnili v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu v súlade s § 21 ods. 2 ZoRK. Otázka platnosti, resp. neplatnosti

rozhodcovskej doložky a ručiteľských vyhlásení by sa stala pre meritórne rozhodnutie kľúčovou len
v prípade, že by súdy nižších inštancií skutkovo ustálili, že dovolatelia uplatnili námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu včas. Keďže súdy nižších inštancií k takémuto záveru nedospeli,
dovolací súd uzatvára, že dovolanie nie je v časti prvej otázky prípustné, nakoľko otázka dovolateľa je v
kontexte prejednávaného sporu otázkou, od ktorej vyriešenia rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo.

59. Dovolatelia ďalej vzhliadli nesprávne právne posúdenie otázky výkladu § 1 ods. 3 písm. d)
ZoRK, podľa ktorého v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu
konkurzného a reštrukturalizačného konania. V tejto súvislosti možno z podaného dovolania vyvodiť
nasledovnú otázku:

Zahŕňa slovné spojenie „spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania“ podľa § 1
ods. 3 písm. d) ZoRK akékoľvek spory, ku ktorým dôjde v priebehu konkurzného, či reštrukturalizačného
konania?

60. Otázkou namietanej non-arbitrability prejednávaného sporu sa odvolací súd zaoberal. Z

napadnutého rozsudku je zjavné, že non-arbitrabilitu sporu prejednávaného v rozhodcovskom konaní
nevzhliadol, nakoľko v spore medzi žalobcami a žalovaným vedenom v rozhodcovskom konaní nešlo o
spor vyvolaný konkurzom (pozri bod 31. napadnutého rozsudku). Pozornosti dovolacieho súdu neuniklo,
že žalobcovia zodpovedanie vymedzenej právnej otázky považovali za dôležité z dôvodu, že spor
medzi nimi a žalovaným vznikol v priebehu konkurzného konania vedeného proti dlžníkovi - obchodnej

spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o., za ktorého záväzky sa ručiteľskými vyhláseniami zaviazali
ručiť. Keďže dovolatelia vymedzili vyššie uvedenú právnu otázku v súvislosti s konkurzným konaním
vedeným proti spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o., najvyšší súd sa domnieva, že dovolatelia
uznávajú, že ustanovenie § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK o vylúčení arbitrability rozhodcovského súdu sa
aplikuje len v prípade existencie relevantnej súvislosti medzi konkurzným alebo reštrukturalizačným

konaním a sporom, ktorý vznikol v priebehu tohto konania. Vzhľadom na uvedené dovolací súd pred
samotnýmzodpovedanímprávnejotázkyskúmal,čimedzikonkurznýmkonanímvedenýmprotidlžníkovi
- spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a sporom vedeným pred rozhodcovským súdom existovala
relevantná súvislosť, na podklade ktorej by bolo možné konštatovať, že od vyriešenia dovolateľmi
vymedzenej právnej otázky záviselo meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu.

61. Najvyšší súd za rozhodujúcu v tejto otázke považuje skutočnosť, že žalovaný si v rozhodcovskom
konaní uplatnil svoju pohľadávku len voči ručiteľom. Vplyv právneho postavenia dlžníka na záväzok
ručiteľa najvyšší súd už riešil a konštatoval, že ak niekto ručí za záväzky právnickej osoby, záväzok
ručiteľa nezaniká zánikom tejto osoby, a to ani vtedy, keď jej záväzky neprechádzajú na právneho

nástupcu (porovnaj 5Obo/6/2012). Dovolací súd je názoru, že ak nemá zánik dlžníka - právnickej
osoby vplyv na ručiteľský záväzok, a maiori ad minus nemôže mať ani vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka vplyv na existenciu alebo vymáhateľnosť tohto dlhu od ručiteľov. V nadväznosti na uvedené
najvyšší súd nevzhliadol v prejednávanom spore relevantnú súvislosť medzi označeným konkurzným
konaním a rozhodcovským konaním, ktorého prieskum realizovali súdy nižších inštancií na základe

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Od otázky výkladu § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK nezáviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, keďže relevantná súvislosť medzi konkurzným konaním
vedeným proti spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA s.r.o. a sporom vedeným rozhodcovským súdom, v
ktorom si žalovaný uplatnil pohľadávku voči ručiteľom, nebola daná. Dovolanie na podklade vymedzenej
(hypotetickej) právnej otázky preto dovolací súd nepovažuje s poukazom na § 421 ods. 1 CSP za

prípustné.

62. Na okraj najvyšší súd z dôvodu opatrnosti uvádza, že ak bolo zámerom dovolateľov
predložiť také právne posúdenie § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK, podľa ktorého by súvislosť medzikonkurzným a reštrukturalizačným konaním a sporom, ktorý vznikne v priebehu tohto konkurzného
a reštrukturalizačného konania, pre účely posúdenia non-arbitrability nemusela byť vôbec daná,
takýto široký výklad predmetného ustanovenia neprichádza do úvahy. Dôsledkom uplatnenia takéhoto

právneho výkladu by bol absurdný záver, že akékoľvek prebiehajúce konkurzné alebo reštrukturalizačné
konanie spôsobuje non arbitrabilitu sporu, čím by bola vylúčená právomoc rozhodcovského súdu
vo všetkých sporoch. Ustanovenia ZoRK by sa stali v takomto prípade obsoletnými a v praxi
neuplatniteľnými.

63. Ďalšou otázkou, od ktorej dovolatelia odvodzovali prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP,
možno podľa dovolacieho súdu z obsahu podaného dovolania vymedziť nasledovne:

Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku (§40 ods. 1 písm. g) ZoRK), ak rozhodcovský súd
strane nedoručil listinný dôkaz, a tým jej odoprel možnosť sa k nemu vyjadriť, aj vtedy, ak rozhodcovský
súd na tomto dôkaze nezaložil svoje rozhodnutie?

64. Na rozdiel od predchádzajúcich otázok podľa najvyššieho súdu nemožno vymedzenú právnu otázku
považovať za hypotetickú, keďže pokiaľ by dovolací súd ustálil, že konaním rozhodcovského súdu došlo
k porušeniu princípu rovnosti, bolo by nutné konštatovať, že súd prvej inštancie žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku zamietol a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci. Právne posúdenie položenej právnej otázky má teda priamy
dopad na meritórne rozhodnutia súdov nižších inštancií. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolací
súd konštatuje, že táto právna otázka nebola doposiaľ predmetom dovolacieho prieskumu a najvyšší
súd preto dospel k záveru, že dovolanie podané dovolateľmi je v tejto časti prípustné podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

65. Pre vyriešenie rozporu medzi právnym názorom odvolacieho súdu a právnym názorom dovolateľov
a pre účely posúdenia dôvodnosti podaného dovolania je z hľadiska dovolacieho súdu potrebné ustáliť,
či majú všeobecné súdy v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe podanej žaloby z
dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK pri námietke porušenia

kontradiktórnosti konania s poukazom na § 17 ZoRK v spojení s § 26 ods. 5 ZoRK prihliadať na
obsah a relevantnosť predloženého dôkazu pre meritórne rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo, či
každé porušenie princípu kontradiktórnosti s poukazom na § 26 ods. 5 ZoRK bez ohľadu na obsah
a relevantnosť predloženého dôkazu pre meritórne rozhodnutie rozhodcovského súdu je dôvodom na
zrušenie rozhodcovského rozsudku.

66. Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že zrušenie rozhodcovského rozsudku by malo
byť ponímané ako najkrajnejší prostriedok a určite by k nemu nemalo dochádzať v každom prípade, keď
niektorá zo strán nie je spokojná s výsledkom rozhodcovského konania pred rozhodcovským súdom
(pozri Hučková, R. Rozhodcovské konanie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2013).

Rozsah kontroly rozhodcovského konania musí byť starostlivo uvážený tak, aby na jednej strane nebolo
popreté pravidlo, že v konaní pred rozhodcom má byť poskytnutá ochrana, a na strane druhej, aby tým
neboli zotreté výhody rozhodcovského konania, a teda aj jeho praktická využiteľnosť. Účelom inštitútu
zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť ešte v inom konaní než v konaní o výkon rozhodnutia
súdny prieskum toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci rozhodcom

(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3227/07).

67. Pri posudzovaní dovolateľmi položenej právnej otázky, majúc na zreteli judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva uvedenú v podanom dovolaní, najvyšší súd poznamenáva, že Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojej recentnej judikatúre zhrnul rozhodovaciu činnosť vo vzťahu k princípu

kontradiktórnosti konania v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 163/2022 nasledovne: „Ústavný súd vo vzťahu k
už uvedenej námietke rovnako pripomína, že v podobných prípadoch aj na strane Európskeho súdu
pre ľudské práva prevládal najskôr formalistický prístup, podľa ktorého bola kontradiktórnosť vnímaná
absolutisticky a povinnosť zaslať vyjadrenie protistrane bola daná bez ohľadu na obsah doručených
vyjadrení, teda aj v prípade ak neobsahuje žiadne nové skutkové a právne argumenty. Klasickým sa

v tomto prístupe stal rozsudok vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku (rozsudok, č. 18990/91, 18. 2.
1997), kde ESĽP okrem iného uviedol, že pri posudzovaní otázky rešpektovania práva na spravodlivosť
konania nezohráva rolu to, či stanovisko, ku ktorému sa strana nemala možnosť vyjadriť, malo nejaký
vplyv na rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu (ods. 27). Takisto nebolo podstatné, či danévyjadrenie obsahovalo nejaké nové skutočnosti alebo argumenty; keďže bolo na účastníkovi konania,
aby sám posúdil, či dané podanie vyžaduje z jeho strany komentár (ods. 29). Tieto princípy aplikoval
ESĽP aj v ďalších rozhodnutiach, napr. Werz proti Švajčiarsku, rozsudok, 17. 12. 2009, č. 22015/05,

ods. 53-55; S. H. proti Fínsku, rozsudok, 29. 7. 2008, č. 28301/03, ods. 34-36, Antunes a Pires proti
Portugalsku, rozsudok, 21. 6. 2007, č. 7623/04, ods. 33-36; ešte formalistickejšie napr. Ferreira Alves
proti Portugalsku (č. 4), rozsudok, 14. 4. 2009, č. 41870/05, ods. 28 - 30; Ferreira Alves proti Portugalsku
(č.5),rozsudok,14.4.2009,č.30381/06,ods.32-34,HudákováadalšíprotiSlovensku,rozsudok,27.4.
2010, č. 23083/05, ods. 28 a 29, Trančíková proti Slovenskej republike, rozsudok z 13. 1. 2015, ods. 43 -

47(pozriajKmec,J.,Kosař,D.,Kratochvíl,J.,Bobek,M.Evropskáúmluvaolidskýchprávech.Komentář.
1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012). Neskôr začal ESĽP k otázke posudzovania kontradiktórnosti
pristupovať menej rigidne a pripustil, že je potrebné zohľadniť aj to, či vyjadrenie protistrany obsahovalo
také skutkové alebo právne argumenty, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok sporu, alebo či zvolené právne
riešenie dávalo vôbec nejaký priestor na diskusiu (pozri Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3.
7. 2009, ods. 26). Tento prístup sa prejavil v ďalšej rozhodovacej činnosti ESĽP (napr. Stepinska proti

Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004, č. 1814/02, § 17 - 20; P. D. proti Francúzsku, rozsudok z 20. 12.
2005, č. 54730/00, ods. 31 - 35; Salé proti Francúzsku, rozsudok z 21. 3. 2006, č. 39765/04, ods. 17
- 20; Fougere proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 10397/03, oddiel B; Société Diffusion
Pédagogique Calédonienne proti Francúzsku, rozhodnutie z 12. 10. 2006, č. 26814/02, oddiel 1; Verdú
Verdú proti Španielsku, rozsudok z 15. 2. 2007, č. 43432/02, ods. 25 - 28; Eisenfeld a Duker proti

Taliansku a Flatov proti Taliansku, rozhodnutie z 2. 9. 2008, č. 541/08 a 625/08, oddiel B; Ringier Axel
Springer Slovakia, a. s. proti Slovensku, rozhodnutie zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, ods. 89 - 91; Čičmanec
proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. 6. 2016, ods. 60 - 65). Ústavný súd v tejto súvislosti vo
vzťahu k už uvedenej otázke uzatvára (zohľadňujúc recentnú rozhodovaciu činnosť ESĽP, pozn.), že
princíp kontradiktórnosti konania, ktorý je nesporne obsahom práva na spravodlivý proces, nemožno

chápať formalisticky, ale je potrebné dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe
ktorých možno dospieť k záveru, či v konkrétnom prípade bola možnosť strany sporu zaujať stanovisko k
vyjadreniu protistrany naozaj reálne zmarená, a tým jeho pozícia objektívne oslabená (I. ÚS 145/2021).
K tomuto materiálnemu výkladu zásady kontradiktórnosti konania sa v poslednom období priklonil i
ESĽP (Puškárová proti Slovensku zo 7. 5. 2019, sťažnosť č. 19356/14, Nerušil proti Slovensku zo 7.

5. 2019, sťažnosť č. 37016/15 a naposledy vo veci Sarkocy proti Slovensku z 22. 9. 2020, sťažnosť č.
36446/17). Pri posudzovaní porušenia princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ku ktorému
dochádza nedoručením vyjadrenia účastníka konania (strany sporu) protistrane, je potrebné zohľadniť
obsahový význam neoboznámeného vyjadrenia (napr. rozsudok ESĽP z 18. 10. 2007 vo veci Asnar proti
Francúzskej republike, sťažnosť č. 12316/04; rozsudok ESĽP z 3. 7. 2008 vo veci Vokoun proti Českej

republike, sťažnosť č. 20728/05) (I. ÚS 50/2022).“

68. Nadväzujúc na poňatie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako krajného prostriedku
nápravy taxatívne vypočítaných pochybení rozhodcovských súdov v rozhodcovských konaniach a
zohľadňujúc aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu vo vzťahu k

princípukontradiktórnostikonaniasadovolacísúdvprejednávanejveciprikláňakmenejformalistickému
nahliadaniu na porušenie ustanovenia § 26 ods. 5 ZoRK ako dôvodu na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK. Najvyšší súd si je vedomý, že z prísne formálneho hľadiska
je odôvodnené prijať záver, že akýmkoľvek nedoručením listinného dôkazu protistrane na vyjadrenie
v súlade s § 26 ods. 5 ZoRK dôjde k zásahu do princípu kontradiktórnosti konania a tým aj k zásahu

do princípu rovnosti účastníkov konania. Dovolací súd však poukazuje na to, že všeobecný súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.
Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je
vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch

právneho štátu (porovnaj I. ÚS 155/2017). Dovolateľmi preferované právne posúdenie dôvodu na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK má podľa dovolacieho súdu znaky
prílišného formalizmu.

69. Dovolací súd je preto názoru, že akékoľvek porušenie princípu kontradiktórnosti nie je spôsobilé

odôvodniť zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK. V konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku je v súlade s účelom, zmyslom a systematikou ZoRK, aby príslušné súdy
skúmajúce naplnenie dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRKzohľadňovali závažnosť porušenia § 26 ods. 5 ZoRK so zreteľom na dôležitosť, resp. relevantnosť
predloženého, ale protistrane nedoručeného dôkazu pre meritórne rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Najvyšší súd vo vzťahu k vyššie uvedenému zdôrazňuje, že práve s akcentom na účel, zmysel a

najmä systematiku ustanovení ZoRK by bolo nanajvýš nelogické, ak by pripustil dovolateľmi navrhovaný
výklad ust. § 26 ods. 5 ZoRK v tom zmysle, že súd musí bez ohľadu na obsah listiny, resp. jej
dopadu na výsledok sporu, doručovať každú takúto listinu (alebo iné informácie) všetkým účastníkom
rozhodcovského konania (veta druhá ust. § 26 ods. 5 ZoRK ), zatiaľ čo z tretej vety toho istého
ustanovenia jednoznačne vyplýva, že v prípade listiny akou je dokonca i znalecký posudok by platila

iná, ako dovolateľmi naznačovaná situácia, a síce povinnosť doručovať túto listinu všetkým účastníkom
konania iba v prípade, že o túto listinu sa súd môže opierať pri svojom rozhodovaní, teda iba v prípade,
že táto je pre rozhodnutie vo veci relevantná. Napokon ZoRK i v ust. § 27 ods. 1 veta druhá ustanovuje,
že rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu
sporu.
Opačnýprístuppreferovanýdovolateľmibyviedolvintenciáchprejednávanéhosporulenkbezúčelnému

predlžovaniu rozhodcovského konania, čo nie je v súlade so systematickou koncepciou konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku ako krajného prostriedku nápravy závažných pochybení, ku ktorým
došlo v rozhodcovskom konaní, ani v súlade s koncepciou rozhodcovského konania ako prakticky
využiteľného a rýchleho prostriedku slúžiacemu na účinnú ochranu práv žalobcu.

70. Z pohľadu najvyššieho súdu odvolací súd vec správne právne posúdil, ak v intenciách prejednávanej
veci nevzhliadol porušenie ustanovenia § 26 ods. 5 ZoRK ako dôvod na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK s poukazom na to, že žalobcovia namietali porušenie princípu
kontradiktórnosti konania rozhodcovským súdom vo vzťahu ku dôkazu, na ktorom nebol rozsudok
rozhodcovského súdu založený.

71. Dovolací súd sumarizuje, že pri skúmaní naplnenia dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK sa neprikláňa k formalistickému nazeraniu na porušenie princípu
rovnosti, ale preferuje v súlade s aktuálnou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva vo vzťahu k princípu kontradiktórnosti konania menej rigidný prístup. Keďže zrušenie

rozhodcovského rozsudku je krajným prostriedkom nápravy pochybení v rozhodcovskom konaní, je
dôvodné pri posudzovaní porušenia princípu rovnosti v rozhodcovskom konaní z pohľadu naplnenia
dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK prihliadať aj na
relevanciu, resp. závažnosť tohto porušenia a tiež na to, či odstránenie tohto procesného pochybenia
je spôsobilé ovplyvniť meritórne rozhodnutie rozhodcovského súdu. Najvyšší súd preto uzatvára, že

odvolací súd vec správne právne posúdil a dovolanie žalobcov nie je v tejto časti dôvodné.

Záver

72. Dovolací súd na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že dovolanie

žalobcov podané s poukazom na dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné.
Keďžepodanédovolaniespoukazomna§421ods.1písm.b)CSPbolozčastiprípustné,avšakdovolací
súd na základe meritórneho prieskumu zistil, že odvolací súd vec správne právne posúdil, dovolací súd
dovolanie žalobcu podľa § 448 CSP zamietol ako nedôvodné.

73. Vo vzťahu k návrhu dovolateľov na odklad právoplatnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
konštatuje, že z podaného návrhu nemal za osvedčené dôvody hodné osobitného zreteľa.
Najvyšší súd preto nezistil splnenie predpokladov na odloženie právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
v súlade s § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu
o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

74. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

75. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.