Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4623200945
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:4623200945.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov

JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B.,
narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Topoľčany, dieťa matky: E. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX, F., zastúpená
splnomocnencom: JUDr. Barbora Čierna, advokátka so sídlom J. Mazúra 4418/14, Martin a otca: G.
B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Zuzana
Valaská, advokátka so sídlom Škultétyho 6, Topoľčany, o návrhu matky na zmenu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností, o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.

54P/59/2023-463 zo dňa 31.01.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV. a v závislom výroku VI. o trovách konanip
o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkomnapadnutýmodvolaním,takmatkymaloletéhoakoajotcamaloletého,súdprvejinštancie
výrokom I. zmenil rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 10P/52/2019-51 zo dňa 16.05.2019 tak, že
maloletého zveril do osobnej starostlivosti otca, s účinnosťou od 25.08.2023. Výrokom II. zaviazal matku

prispievať na výživu maloletého sumou 180,- eur mesačne, ktorú bude povinná platiť vždy do 15. dňa v
mesiaci vopred k rukám otca s účinnosťou od 25.08.2023. Výrokom III. súd prvej inštancie povolil matke
zročné výživné za čas od 25.08.2023 do 31.01.2025 v sume 1.900,- eur zaplatiť v splátkach po 100,- eur
mesačne spolu s bežným výživným do rúk otca, pod následkom straty výhody splátok. Výrokom IV. súd
prvej inštancie upravil styk matky s maloletým tak, že je oprávnená stýkať sa s maloletým každý nepárny
víkend od soboty od 11:00 hod. do nedele do 17:00 hod., počas Vianoc každý párny rok od 24.12. od
11:00 hod. do 26.12. do 17:00 hod. a každý nepárny rok od 30.12. od 11:00 hod. do 01.01. do 17:00 hod.,

a každý rok v júli od 15.07. od 11:00 hod. do 22.07. do 17:00 hod., pričom matka je oprávnená si maloleté
dieťa v určený deň a hodinu prevziať v mieste bydliska otca a je povinná maloleté dieťa po ukončení
styku v stanovenú hodinu otcovi na tom istom mieste odovzdať. Matka je povinná v lehote minimálne 48
hodín pred začiatkom styku otcovi prostredníctvom zaslania SMS potvrdiť, že k realizácii styku v daný
deň dôjde. Otec je povinný maloleté dieťa na styk s matkou riadne pripraviť a tento jej umožniť. Výrokom
V. stanovil, že v ostatných častiach zostáva uvedený rozsudok nezmenený. Výrokom VI. určil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a výrokom VII. rozhodol, že súd vracia rodičom zvyšok

nespotrebovaných záloh, ktoré sú evidované v položke registra číslo D14-259/2024 a D14-287/2024, a
to matke v sume 49,64 eur a otcovi v sume 49,64 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 26, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 63 ods. 1, 2,
§ 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 a § 24 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a § 121 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilný

mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Vecne dôvodil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že od rozvodu rodičov sa zmenili pomery. Hoci bol maloletý pôvodne zverený matke, neskôr sa rodičia
dohodli na jeho zverení do starostlivosti otca, keďže matka už osobnú starostlivosť nevládala vykonávať.
Súd túto dohodu akceptoval, čo potvrdil aj nariadením neodkladného opatrenia, ktorým maloletého
dočasne zveril otcovi. Od toho času sa otec o maloletého osobne stará, pričom jeho starostlivosť bola

vyhodnotená ako komplexná, zabezpečujúca všetky potreby dieťaťa, od základných až po plnenie
povinnej školskej dochádzky a rozvoj v oblasti edukácie a psychomotoriky. Keďže starostlivosť otca
bola veľmi pozitívne hodnotená znalkyňou, kolíznym opatrovníkom aj školou a otec má vytvorené aj
vhodné materiálne podmienky, návrhu matky na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca
vyhovel, lebo bol presvedčený, že je to v najlepšom záujme maloletého A.. Pri určení vyživovacej
povinnosti matky v sume 180,- eur mesačne vychádzal z jej priemerného čistého mesačného príjmu

769,- eur, pričom prihliadol na vek a odôvodnené potreby maloletého a s použitím Metodiky pre výpočet
výživného dospel k záveru, že je v možnostiach a schopnostiach matky výživné v tejto výške platiť.
Osobitne prihliadol na špecifické potreby maloletého, ako nutnosť užívania liekov, výživových doplnkov,
špeciálne stomatologické ošetrenia a osobitné školské potreby a pomôcky. Vyživovaciu povinnosť určil
so spätnou účinnosťou od vykonateľnosti neodkladného opatrenia, t.j. od 25.08.2023, a určil zročné

výživné v sume 1.900,- eur, pričom zohľadnil dobrovoľné príspevky matky vo výške 100,- eur mesačne
od februára 2024. Matke bolo povolené zročné výživné zaplatiť v splátkach, pod následkom straty
ich výhody. Poznamenal, že otec si svoju vyživovaciu povinnosť plní čiastočne aj dennou osobnou
starostlivosťou, na čo je súd povinný prihliadať. Styk maloletého s matkou upravil v súlade s dohodou
rodičov, ktorú považoval za prospešnú pre dieťa, a ktorá sa už aj realizovala. Návrh matky na určenie

miesta preberania a odovzdávania dieťaťa v meste G. nepovažoval za dôvodný, pričom sa plne stotožnil
so závermi a odporúčaniami znalkyne a stanoviskom kolízneho opatrovníka. Zdôraznil, že maloletý A.
má diagnostikovaný detský autizmus, čo vyžaduje maximálne citlivé zaobchádzanie a aby, pokiaľ to nie
je nevyhnutné, nedochádzalo k zmenám v jeho životnej rutine a zaužívaných rituáloch. Keďže najlepší
záujem dieťaťa je na prvom mieste rozhodujúcich kritérií, určil ako miesto preberania a odovzdávania

bydlisko otca, aby sa tak čo najmenej menil zaužívaný životný rytmus maloletého. O trovách konania
rozhodol v súlade s § 52 CMP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II., III. a IV. podala v zákonnej lehote
odvolanie matka z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“). Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch II., III., IV. zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nenamietala úpravu styku počas vianočných sviatkov
a letných prázdnin, namietala však úpravu bežného víkendového styku, nakoľko bola toho názoru, že
je v najlepšom záujme maloletého A., aby bol s ňou v širšom, ako súdom prvej inštancie upravenom
rozsahu,atokaždýnepárnytýždeňužodpiatkuod18:00hod.aždonedeledo18:00hod.,pričommiesto

odovzdania a prevzatia malo byť pri obchodnom dome Lidl v G., teda v polovici cesty medzi D. a A..
Poukázala na skutočnosť, že samotný otec vo svojom skoršom vyjadrení navrhol úpravu styku od piatku
do nedele, z čoho podľa nej vyplývalo, že si je vedomý, že syn takýto rozsah styku zvládne. Uviedla, že
pre ňu je náročné cestovať v piatok po pracovnej dobe v čase dopravnej zápchy takmer 100 km do D. a
následne späť, nakoľko ju šoférovanie po tme vyčerpáva a ohrozuje tým nielen seba, ale predovšetkým

syna. Ďalej argumentovala, že je nespravodlivé, aby len ona znášala náklady spojené s realizáciou
styku, ktoré vyčíslila na približne 20,- eur za každú cestu, a na ktoré súd pri určení výživného neprihliadol.
V tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu ČR, podľa ktorej majú byť negatíva spojené
so stykom na väčšiu vzdialenosť, vrátane finančnej stránky, času a energie, rovnomerne rozvrhnuté
medzi oboch rodičov. Na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že súd nesprávne rozhodol,

keď určil, že súčasný režim styku od soboty od 11:00 hod. do nedele do 17:00 hod. a povinnosť
matky vyzdvihovať a odovzdávať dieťa v mieste bydliska otca, je v najlepšom záujme maloletého.
Argumentovala, že záujem maloletého dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom a súd má rešpektovať
právo dieťaťa na zachovanie vzťahu a udržovanie pravidelného styku s obidvomi rodičmi. Poukázala na
nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého by súdy nemali ku znaleckým posudkom pristupovať nekriticky,

ale mali by ich hodnotiť v súvislosti s ostatnými dôkazmi. Nesúhlasila s tvrdením znalkyne, že nemôže
očakávať ústretovú spoluprácu otca, ani s vyjadrením kolízneho opatrovníka o nevhodnosti zaväzovať
otca, aby dieťa vozil do G., nakoľko je podľa nej nevyhnutné prehlbovať citovú väzbu matky so synom.
Tvrdila, že súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nebral do úvahy najlepší záujem dieťaťa.Uviedla, že z dokazovania bolo preukázané, že má vytvorené vhodné podmienky, a pripomenula, že
práve ona naučila maloletého základným hygienickým návykom, socializovala ho a neexistuje žiadny
lekársky záznam o tom, že by sa o dieťa nestarala. Namietala tiež výšku výdavkov na vitamíny uvedenú

v rozsudku (90,- eur mesačne), pričom podľa jej informácií od otca sú tieto náklady podstatne nižšie.
Doplnila, že synovi taktiež kupuje vitamíny, oblečenie, hračky a jej rodina ho podporuje napríklad
zakúpením rehabilitácií. Pokiaľ ide o finančnú stránku, súdom určené splátky zročného výživného vo
výške 100,- eur označila za neprimerane vysoké a presahujúce jej možnosti a schopnosti. Vyčíslila, že
po uhradení výživného, splátky a nákladov na bývanie by jej na živobytie ostala suma približne 289,- eur.

Z tohto dôvodu navrhla, aby súd povolil splácať zročné výživné v splátkach po 30,- eur mesačne a určil
bežné výživné vo výške 100,- eur. Napokon namietala aj dátum začiatku platenia výživného 25.08.2023,
nakoľko maloletý bol podľa nej v otcovej starostlivosti až od 03.09.2023.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku II. a naň nadväzujúceho výroku III. podal v
zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Navrhol, aby Krajský súd

v Trnave zmenil napadnutý rozsudok tak, že zaviaže matku prispievať na výživu maloletého sumou
200,- eur mesačne, ktorú bude povinná platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca s
účinnosťou od 25.08.2023. Zároveň navrhol, aby nedoplatok na výživnom za čas od 25.08.2023 do
právoplatnosti rozhodnutia bolo matke povolené zaplatiť v splátkach po 100,- eur mesačne spolu s
bežným výživným do rúk otca, pod hrozbou straty výhody splátok. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne
vyhodnotil preukázané skutočnosti a dostal sa do logického rozporu pri hodnotení dôkazov. Nestotožnil
sa s právnym názorom súdu, že suma výživného určená na 180,- eur mesačne je primeraná a určená
s prihliadnutím na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Ďalej argumentoval, že súdu listinnými dôkazmi
preukázal svoje výdavky v súvislosti so starostlivosťou o maloletého A., ktorý má špecifické požiadavky

na opateru a svoje potreby. Bol toho názoru, že výška výživného 180,- eur nezodpovedá princípu
participáciepovinnéhorodičanavýdavkochdieťaťaanereflektujenaosobitostiposudzovanéhoprípadu.
Poukázal na to, že hoci súd v odôvodnení konštatoval, že prihliadal na odôvodnené potreby dieťaťa,
z preukázaných dôkazov vyplýva, že len podiel A. na bývaní je 125,20 eur, strava minimálne 100,-
eur a ŠKD 50,- eur, čím sa už de facto dostáva výdavkami nad sumu určenú súdom ako výživné zo

strany matky. Mimo tieto výdavky uviedol aj ďalšie dôvodné výdavky na ošatenie a obuv (cca 100,- eur),
cestovné do a zo školy (50,- eur), lieky a vitamíny (90,- eur), poistku (39,25 eur) a hygienu. Okrem toho
mal aj ďalšie nepravidelné výdavky na vstupy do soľnej jaskyne, fyzioterapiu, hipoterapiu, kupovanie
kníh, rozvojových hračiek a podobne. Otec ďalej poukázal na to, že A. nie je bežným zdravým dieťaťom,
ale nehovoriaci autista, v dôsledku čoho bolo nutné ošetriť stav jeho chrupu v celkovej anestéze, keďže

ani nevie naplno otvoriť ústa. Uviedol, že výdavky na zubné ošetrenie môžu dosiahnuť až 2.000,- eur,
pričom je nevyhnutné ho absolvovať aspoň raz ročne. Z tohto dôvodu žiadal, aby súd zaviazal matku k
povinnostiprispieťnatietošpecifickévýdavkyrovnýmdielom.Tvrdil,žehocisúdkonštatoval,žeprihliada
na zvýšené výdavky na lieky, v skutočnosti určená suma výživného nepokrýva ani pravidelné výdavky,
ani predvídateľné náklady na zubné ošetrenie. Uviedol, že on sám požadoval výživné 200,- eur mesačne

a kolízny opatrovník dokonca 210,- eur mesačne, pričom matka začala na výživu dieťaťa prispievať až
päť mesiacov po jeho zverení otcovi. V spojitosti s určením výživného otec spochybnil matkin príjem,
ktorý dostávala za prácu na dohodu o pracovnej činnosti. Poukázal na to, že vykonávanie práce na
dohodu má byť len mimoriadnym inštitútom a matka napriek možnostiam získania lepšie plateného
zamestnania na tejto pozícii zotrvávala. Bol toho názoru, že matka ťažila z toho, že on je schopný

dosiahnuťslušnýpríjemaoA.saukážkovostará,čímjejakobyodpadlaťarchastarostlivostiavýživného.
Takýto prístup matky považoval za konanie bez opory v zákone a v rozpore so záujmami dieťaťa. Vo
vzťahu k majetkovým pomerom matky poukázal na jej životný štýl, ktorý podľa neho nezodpovedal ňou
deklarovanému nízkemu príjmu. Uviedol, že matka mala pravidelné výdavky na skrášľovacie procedúry,
absolvovala dovolenku na Makarskej riviére a viaceré výlety, pričom voľne užívala motorové vozidlá

vo vlastníctve jej partnera. Skonštatoval, že životný štandard matky je vyšší, než je jej deklarovaný
príjem. Poukázal tiež na skutočnosť, že matka v septembri 2023 predala vozidlo určené pre potreby
maloletého dieťaťa, z čoho jej po vrátení dotácie ÚPSVaR zostala k dispozícii suma 4.880,44 eur.
Spochybnil tvrdenie o vrátení údajnej pôžičky jej partnerovi a dospel k záveru, že z predaja vozidla
určeného na potreby dieťaťa profitovala. Rovnako naďalej spochybňoval aj údajné pôžičky, ktoré mala

matke poskytovať jej matka, p. H., v súvislosti s opaterou A.. Na základe uvedeného bol toho právneho
názoru, že bolo a je v možnostiach a schopnostiach matky dosahovať vyšší príjem, než deklarovaný.
Argumentoval, že matkou deklarovaný príjem a jej výdavky sú v rozpore, ktorý svedčí o tom, že jejživotný štandard je vyšší, a preto je v jej možnostiach poskytovať maloletému dieťaťu so špecifickými
potrebami vyššie, než súdom určené výživné.

5. Otec vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že matka napadla výroky rozsudku týkajúce
sa bežného a zročného výživného a úpravy styku. Vo vzťahu k výživnému odkázal na svoje vlastné
odvolanie, v ktorom žiadal jeho zvýšenie. Skonštatoval, že matka svoj návrh na zníženie výživného
na 100,- eur mesačne nezdôvodnila žiadnou právnou či skutkovou argumentáciou, len odkazom na jej
majetkové pomery. Poukázal na to, že životný štandard matky, ktorá podľa neho používa vozový park jej

partnera,žijevjehorodinnomdomeajepodielovouspoluvlastníčkounehnuteľností,akoajjejschopnosti
dosahovať vyšší zárobok, sú podkladom na určenie vyššieho výživného. Jej návrh, preto podľa neho,
nemal oporu vo vykonanom dokazovaní, v ktorom otec preukázateľne podložil svoje výdavky na
starostlivosť o maloletého A.. Pokiaľ matka napadla výšku splátok zročného výživného, zdôraznil, že
si bola vedomá svojej povinnosti platiť výživné, no napriek tomu v období od augusta 2023 do januára
2024 žiadne výživné nezaslala, čím jej dlh narástol. Uviedol, že peniaze na výživné mala z predaja

vozidla určeného na prepravu syna, ktoré predala bez vedomia otca. Návrh matky uhrádzať zročné
výživné v splátkach po 30,- eur mesačne označil za neprimeraný, nakoľko by jeho splácanie trvalo vyše 5
rokov. Argumentoval, že splatenie dlhu na výživnom nemôže byť pôžičkou splácanou neprimerane dlhé
obdobie a on ako otec, ktorý za matku v celosti dieťa vyživoval a poskytoval mu ukážkovú starostlivosť,
nemôže byť nútený čakať na splátku bezúročne taký dlhý čas. V kontexte s uvedeným s jej odvolaním

proti výške výživného a splátkam nesúhlasil, nakoľko podľa neho nemalo oporu v zákone, vo vykonanom
dokazovaní a nebolo v záujme dieťaťa či rovnoprávneho postavenia rodičov vo vzťahu k povinnostiam
voči spoločnému maloletému dieťaťu. Ďalej namietal proti odvolaniu matky v časti úpravy styku, pričom
uviedol, že mal dojem, že matka si svoj záujem zamieňa so záujmom dieťaťa. Pripustil, že v septembri
2023 navrhoval úpravu styku od piatku do nedele, avšak za podstatný zlom považoval stretnutie na súde

dňa 04.10.2023, kde došlo k dohode o obmedzenom režime stretávania z dôvodov na strane matky,
ktorej širšia úprava styku nevyhovovala. Uviedol, že matka vtedy odmietla jeho ponuku s odôvodnením,
že si po syna nemôže prísť v piatok z dôvodu pracovného času, hoci podľa neho pracovala len 10
hodín týždenne a mohla si čas zariadiť. Tvrdil, že matka mala opakovane možnosť vziať si syna skôr
alebo počas prázdnin, no nevyužívala ju, a preto je jej tvrdenie v odvolaní o záujme tráviť so synom

viac času nepochopiteľné. Argumentoval, že keďže od dohody rodičov ubehla doba skoro 1,5 roka,
dieťa si na zaužívaný styk zvyklo a nie je dôvod ho meniť, o to viac, že znalkyňa sa jasne vyjadrila proti
zmenám v živote dieťaťa, ktoré každú, hoc aj banálnu zmenu, znáša zle. Uviedol, že po styku s mamou
býva A. rozladený a rozhodený, a hoci mu v styku nebráni, je potrebné si uvedomiť, že dieťa sa musí
podriaďovať zmenám, o ktoré nestojí a ktoré narúšajú jeho potrebný fixný svet. Pokiaľ matka odkazovala

na nálezy Ústavného súdu ČR, zdôraznil, že ich nemožno aplikovať bez zreteľa na osobitosti prípadu
a poukázal na to, že okolnosť väčšej vzdialenosti zapríčinila sama matka svojím presťahovaním sa do
okolia A. bez jeho súhlasu. Tvrdil, že matkou citovaný nález sa vzťahuje práve na prípady, kedy jeden
z rodičov dieťa protiprávne premiestnil, a v takých prípadoch má k odovzdávaniu dochádzať v mieste
pôvodného bydliska dieťaťa, teda v D.. Doplnil, že situácia sa oproti minulosti, kedy on vyzdvihoval syna

v G., kardinálne zmenila. Otec je teraz osobou, ktorá dieťaťu poskytuje všetku starostlivosť, ktorá je
vzhľadom na jeho postihnutie značne náročnejšia, a zároveň je zamestnaný na plný úväzok. Považoval
za nemiestne, aby bol v takejto fyzicky aj psychicky náročnej situácii zaviazaný k ďalšej povinnosti voziť
A. na styk mimo D., čo by mu ubralo čas na nákupy, upratanie či vlastný oddych. Navrhol, aby Krajský
súd napadnutý výrok IV. o styku potvrdil ako vecne správny a vo výrokoch II. a III. o výživnom vyhovel r

6. Matka v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca a k vyjadreniu otca uviedla, že v plnom rozsahu
nesúhlasí s odvolaním otca. Tvrdila, že nie je v jej možnostiach a schopnostiach platiť ním požadované
výživné vo výške 200,- eur a splácať zročné výživné v splátkach po 100,- eur. Pridržiavala sa svojich
tvrdení uvedených vo vlastnom odvolaní. Argumentovala, že súdu riadne zdokladovala svoj príjem a

svoje možnosti nájsť si inú prácu, pričom jej nemôže byť vyčítané, že súčasný trh práce jej neponúka
vyšší príjem. Uviedla, že je potrebné zohľadniť, že niekoľko rokov nepracovala z dôvodu osobnej
starostlivosti o maloletého A. a nemá dostatočné pracovné skúsenosti. Otec si podľa nej zjavne
neuvedomuje, ako sa cítila, keď bola na maloletého niekoľko rokov sama a on jej posielal výživné 200,-
eur pri jeho vtedajšom príjme cca 2.000,- eur, pričom situáciu zvládala len vďaka finančným pôžičkám od

svojej matky. Ďalej uviedla, že jej bolo opakovane vyčítané, že mohla so synom tráviť viac času, avšak
navštevovať ho na jeden deň v priebehu týždňa bolo pre ňu finančne neúnosné a nebolo by to ani v
záujme dieťaťa narúšať jeho zaužívaný režim nepravidelnými návštevami. Poukázala na to, že maloletý
teraz trávi v školskom zariadení podstatne viac času (do 14:30 hod.), ako keď bol v materskej škôlke v jejstarostlivosti (do 11:30 hod.), čo umožňuje otcovi pracovať a dosahovať dostatočný príjem. K tvrdeniam
otca o jej životnej úrovni uviedla, že letná dovolenka a pobyty v Poľsku boli darom od jej priateľa a
nemusia sa opakovať. Z predaja vozidla podľa nej žiadnym spôsobom neprofitovala, naďalej má pôžičky,

ktoré musí splácať a za synom môže chodiť len vďaka tomu, že jej partner požičiava svoje vozidlo.
K presťahovaniu do A. uviedla, že otec mal niekoľko rokov možnosť súdnou cestou riešiť toto údajne
protiprávne premiestnenie, no neurobil tak, z čoho je zjavné, že sa nedostatočne podieľal na výchove a
starostlivosti. Výslovne nesúhlasila s tvrdením otca, že maloletý sa musí podriaďovať zmenám, o ktoré
nestojí, nakoľko podľa nej počas konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by syn nestál o to,

aby trávil čas s matkou, s ktorou má blízky citový vzťah. Skonštatovala, že sa o syna neprestala zaujímať
a chce byť prítomná v jeho živote, čo v konečnom dôsledku môže aj otcovi priniesť odbremenenie.

7. Otec v písomnom podaní zotrval na obsahu svojho odvolania a oponoval tvrdeniam matky, ktoré
podľa neho neboli dôkazne podložené. Uviedol, že v konaní na prvostupňovom súde listinne preukázal,
že matka má v okolí svojho pobytu možnosť nájsť si pracovné príležitosti so schopnosťou zabezpečiť

si vyšší príjem, čím bola podľa neho jej argumentácia o trhu práce vyvrátená. Pripomenul, že pred
narodením syna pracovala ako robotníčka a je schopná zastávať akúkoľvek pozíciu vyžadujúcu si
manuálnu prácu. Nepopieral, že A. v opatere matky vyrastal, avšak jej prístup k jeho rozvoju označil
za svojský a laxný. Tvrdil, že po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti s ním navštívil všetky potrebné
odborné vyšetrenia a terapeutka v psychologickom centre, ktorá si A. pamätala, bola sklamaná z jeho

zaostalosti a nenapredovania, čo sa markantne zlepšilo až v jeho opatere. Vyjadrenie matky, že sa
o napredovanie syna v škole nezaujímal, označil za lož. Za alarmujúce považoval tvrdenie, že sa v
minulosti o A. nezaujímal, keďže obaja rodičia potvrdili, že sa pravidelne stretávali a je nelogické, aby
matka takéto slová vyslovovala na margo osoby, ktorej sama navrhla dieťa zveriť. Za nepravdivé označil
aj tvrdenie, že matka žila s A. niekoľko rokov sama, nakoľko po rozvode sa k nej nasťahoval brat jej

terajšieho partnera a neskôr sa presťahovala k priateľovi. Rovnako nesúhlasil, že matka vozila A. do D.,
aby sa s ním stretával; podľa neho ho vozila svojej matke, kde ho nechala a on si ho odtiaľ vyzdvihoval.
Narážky na výšku výživného plateného v minulosti považoval za neadekvátne, keďže matka nikdy
nežiadala o jeho zmenu a on nad jeho rámec hradil výnimočné výdavky, napríklad na stomatologické
ošetrenia. Ďalej porovnal náročnosť starostlivosti a uviedol, že kým matka mohla v čase, keď bol A. v

škôlke, vybavovať svoje záležitosti, on musí v čase, keď je A. v škole, reálne pracovať a domáce práce
vykonávať už za prítomnosti dieťaťa. Uviedol, že predstavy matky o jeho majetku sú mylné, nakoľko
nevlastní garáž a po prevzatí starostlivosti o syna vlastní už len jednu motorku. K dovolenkám dodal, že
on bol na dovolenke vo Vysokých Tatrách spolu s A.. Na záver poukázal na to, že od rozhodnutia súdu
v januári 2025 si matka vzala syna trikrát na jednu noc, teda jednu noc v každom mesiaci.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolania boli
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami – matkou a aj otcom maloletého (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia

použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez
viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolaní (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady
konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez
potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§385ods.1CSPacontrario)adospelkzáveru,žetakodvolaniematky,akoaniodvolanie

otca nie sú dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto potrebné potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 CSP)

9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, v časti výroku II. o výške bežného výživného a v časti výroku III. o výške a spôsobe úhrady
zročného výživného, ktoré napadli obaja rodičia, a v časti výroku IV. týkajúcej sa úpravy styku matky s

maloletým, ktorý napadla matka.

10. Podľa § 24 ods. 5 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,

vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.11. Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

12. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

13. Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý

z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.

14. Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

15. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané

majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

16. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

18. Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie
pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne

vysvetlil dôvody, na základe ktorých rozhodol o úprave styku matky s maloletým a určil výšku vyživovacej
povinnosti matky voči maloletému. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu súdu dávalo možnosť
sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).
Pre potrebu vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami rodičov maloletého odvolací súd
považuje za potrebné uviesť nasledovné.

20. Predmetné konanie začalo na súde prvej inštancie z podnetu matky, ktorá sama najprv navrhla, aby
súdvovecisamejrozhodolozverenímaloletéhodostarostlivostiotca,pričompôvodnenenavrhovalaani
konkrétnyrežimjejstykusmaloletýmaneskôrsavrámcitohtokonaniataktiežmatkadomáhalazverenia
maloletého do starostlivosti otca neodkladným opatrením, čomu súd v rámci tohto konania vyhovel

neodkladným opatrením vykonateľným 25.08.2023 (uznesenie č.k. 54P/59/2023-41 z 25.08.2023).
Matka tento svoj postup odôvodnila syndrómom vyhorenia na jej strane s tým, že otca s návrhom na
zmenu zverenia maloletého oslovila, s čím on súhlasil. Podstata nezhody medzi rodičmi je v dvoch
oblastiach.Vprvejjevspojenásotázkouvdopravymaloletéhozaúčelomrealizáciejehostykusmatkou,
kedy matka chce, aby ho otec doviezol na polcestu medzi D. (kde s maloletým býva) a A. (kde býva

matka), pričom tou polcestou je mesto G., matka konkrétne navrhovala parkovisko pri predajni Lidl.
Argumentovala tým, že takto sa to realizovalo aj v čase, keď bol maloletý v jej starostlivosti a ona si
pre neho chodievala do G., kde si ho preberala po ukončení styku s otcom. Rovnomerné podieľanie sa
na doprave maloletého za účelom realizácie styku podopierala aj rozhodnutiami tak Ústavného súdu
ČR ako aj Ústavného súdu SR. Na otázku dopravy je potom naviazaný aj rozsah bežného styku matky

smaloletým,keďžeotecvzásadenemáproblémstým,abysamatkastretávalasmaloletýmužodpiatku
popoludnia, ak si pre neho bude chodiť do D.. Odmieta ho však voziť do G., keďže to bola matka, kto sa
odsťahoval z D. do A. po rozvode aj s maloletým, čím skomplikovala realizáciu styku maloletého s otcom,
a preto bolo spravodlivé od nej požadovať, aby sa podieľala na nákladoch na dopravu maloletého tým,že v čase, kedy bol v jej starostlivosti jej ho otec po ukončení styku nevracal v A., ale v G.. Teraz, keď
sa už o maloletého stará on, nevidel dôvod na to, aby on sanoval matkou spôsobenú vzdialenosť medzi
jej bydliskom a bydliskom maloletého. Matka pritom sama uvádzala, že ňou navrhovaný širší styk je

z jej strany možné realizovať len za predpokladu, že otec maloletého privezie do G., nakoľko nie je
schopná(anepovažujetoanizabezpečné),abyšoférovalavpiatokpopoludnídoD.zaúčelomprevzatia
maloletého a potom to isté absolvovala zase v nedeľu.

21. Ak je teda požiadavka matky na širší víkendový styk podmienená požiadavkou matky, aby miestom

prevzatia a odovzdania maloletého bolo mesto G., súd prvej inštancie za takto nastavenej situácie ani
nemal inú možnosť ako upraviť víkendový styk v rámci bežného roku od soboty od 11:00 do nedele
do 17:00. Odvolací súd dáva za pravdu otcovi v jeho argumentácii, že odvolávanie sa matky na
spravodlivosť pri podieľaní sa na zavážaní maloletého na styk s matkou neobstojí, a to práve z dôvodu,
že to bola matka, kto sa v minulosti rozhodol zmeniť svoje bydlisko tak, že sa presťahovala z miesta
dovtedajšiehoobvykléhopobytumaloletéhodonovéhomiestavzdialenéhopribližne100km(cca.hodinu

a štyridsať minút jazdy autom). Jej požiadavka by bola namieste (a to aj s ohľadom na ňou odkazovanú
rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít), ak by to bol otec, kto zmenil bydlisko dieťaťa, kto sa
odsťahoval a kto tak skomplikoval otázku dopravy. Bola to však matka a to už v čase, kedy mala
maloletého v starostlivosti a musela si toho byť vedomá aj v čase, kedy sama otcovi navrhovala, aby
prevzal starostlivosť o maloletého. Za týchto okolností by bolo naopak nespravodlivé požadovať od otca,

ktorý popri starostlivosti o maloletého pracuje, aby musel maloletého voziť na matkou požadovaného
miesto, kde by ho matke odovzdal. Odvolací súd nesúhlasí ani s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vystavuje matku neprimeraným finančným nákladom. Jedna cesta autom do D. a späť sa pohybuje
nákladmi okolo sumy 20,- až 25,- eur, čo nemožno považovať za náklad, ktorý by zásadným spôsobom
matky vytváral prekážku na styk s maloletým. Znovu pritom v tomto prípade neexistuje ani zákonný,

ani spravodlivý dôvod, aby sa na týchto nákladoch za konkrétnych okolností podieľal otec. Z celého
konania je pritom zrejmé, že táto otázka má jednoduché riešenie, proti ktorému otec v konaní zásadne
neprotestoval, a ktoré nie je ani v rozpore so závermi znaleckého dokazovania (znalkyňa len upozornila
nadôležitosťpristupovaťkzmenámvrežimemaloletéhocitlivosohľadomnadiagnostikovanýautizmus).
Toto riešenie je síce spojené s hľadaním priestoru na strane matky v takej miere, aby si dokázala

v piatok popoludní vyriešiť otázku vyzdvihnutia maloletého v mieste jeho bydliska. Kým matka sama
takýto priestor nevidí (čo je z jej odvolania zrejmé), ani odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie,
nevidí priestor na úpravu styku maloletého s matkou už od piatkového popoludnia.

22. Druhou oblasťou, v ktorej je medzi rodičmi nezhoda, je otázka výživného, kedy matka za dostatočné

výživné považuje sumu 100,- eur mesačne a otec trvá na výživnom v sume 200,- eur mesačne.

23. Matka v odvolaní spochybňuje výdavky maloletého na vitamíny v hodnote 90,- eur mesačne, podľa
nej tieto nemôžu dosiahnuť ani sumu 50,- eur mesačne. Uvádza, že vitamíny maloletému zakúpila
aj ona, kúpila mu aj oblečenie, aj hračky, kupujú mu ich aj jej rodinní príslušníci, ktorí podporujú aj

rehabilitácie maloletého. Odvolací súd k tomuto uzatvára, že s ohľadom na skutočnosť, že o maloletého
sa prakticky celý mesiac stará otec, výživné vo výške 180,- eur mesačne by bolo od matky, s ohľadom
na jej ustálený príjem cca 769,- eur mesačne, primerané požadovať, aj keby mal maloletý len základné
výdavky na stravu (okolo 100,- eur mesačne), bývanie (okolo 125,- eur) a školu (okolo 50,- eur za
školský klub detí). Maloletý má pritom samozrejme ďalšie výdavky, jednak na oblečenie, na hygienu,

na zdravotnú starostlivosť, vrátane dentálnej. Matke to musí byť zrejmé už aj preto, že už v roku 2019
v máji sama uzatvorila rodičovskú dohodu, v rámci ktorej považovala za primerané výživné vo výške
200,- eur mesačne, pričom od roku 2019 došlo k nárastu spotrebiteľských cien, maloletý už nie je
škôlkarom, ale školákom na prvom stupni. Vyživovaciu povinnosť matky tak v tomto prípade nelimitujú
na sume 180 eur,- oprávnené potreby maloletého, limitujú ju možnosti matky, ktoré sú výrazne nižšie

ako možnosti otca a určené výživné predstavuje podiel okolo 24 % na netto príjme matky. S ohľadom na
skutočnosť, že úhrada výživného má prednosť pred uspokojovaním osobných potrieb matky neobstojí
argumentácia, že po úhrade výživného spolu so splátkou zročného výživného ostane matke nedostatok
finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o úhradu zročného výživného, už samotná skutočnosť, že súd
umožní povinnému rodičovi zročné výživné splácať v akýchkoľvek menších splátkach, ako je celá

suma zročného výživného, je zvýhodnením v prospech povinného rodiča ide na úkor rodiča, ktorý
musel v minulosti náklady výživy maloletého dieťaťa znášať sám. V konkrétnom prípade matka
nehradila 5 mesiacov žiadne výživné a potom len ňou určených 100,- eur mesačne. V dôsledku
tohto jej prístupu vznikol dlh na zročnom výživnom v celkovej výške 1.900,- eur, ktorého splácanievsumách30,-eurmesačnebytrvalo64mesiacov.Takýtorozvrhsplácaniazročnéhovýživnéhobynielen
neprimerane zvýhodňoval matku oproti otcovi, ale by bol aj v príkrom rozpore so záujmom samotného
maloletého. Odvolací súd považuje rozvrhnutie splácania zročného výživného v splátkach vo výške

100,- eur mesačne za rozumný kompromis medzi možnosťami matky a záujmom maloletého na plnení
jeho oprávnených potrieb. Pokiaľ ide o začiatok povinnosti matky prispievať na výživu maloletého,
dátum 25.08.2023 je dátumom vykonateľnosti neodkladného opatrenia zverujúceho maloletého do
starostlivosti. Tento dátum je tak správnym začiatkom povinnosti matky hradiť k rukám otca výživné na
maloletého, a to bez ohľadu na skutočnosť, že matka maloletého otcovi odovzdala až neskôr. Uvedené

platí o to viac, že vydanie predmetného neodkladného opatrenia vykonateľného 25.08.2023 navrhovala
samotná matka.

24. Zároveň vo vzťahu k odvolacím námietkam otca platí, že otec si musí byť vedomý rozdielu
medzi jeho možnosťami a možnosťami matky. Jeho príjem pohybujúci sa okolo 2.667,- eur mesačne je
diametrálne odlišný od príjmu matky pohybujúceho sa okolo 769,- eur netto mesačne. Napriek tomu,

že výrazný rozdiel tu bol aj v čase, kedy bol maloletý v starostlivosti matky, otec sa podieľal na výžive
maloletého výživným vo výške len o 20,- eur vyšším, ako bolo výživné určené matke súdom prvej
inštancie. Nie je potom zrejmé, prečo otec považuje výživné určené súdom prvej inštancie matke za
nedostatočné. Z dokazovania nevyplýva, že by sa matka vzdala výhodnejšieho zamestnania. Matka
sa o maloletého starala od rozvodu manželstva až do septembra 2023, odkedy sa o neho stará otec.

Dovtedy poberala opatrovateľský príspevok v súvislosti s osobnou starostlivosťou. Je zrejmé, že výška
dosahovaného príjmu zamestnanca na trhu práce súvisí s jeho kvalifikáciou, vzdelaním, pracovnými
skúsenosťami a podobne. Hoci sa priemerná mzda aktuálne pohybuje okolo 1 500,- eur brutto, čo
by v netto vyjadrení predstavovalo sumu okolo 1.143,- eur, je potrebné tiež uviesť, že na takúto mzdu
v Slovenskej republike nedosiahne ani polovica pracujúcich. Vyčítať teda matke, ktorá hľadá priestor

na uplatnenie na trhu práce, že sa málo snaží, by nebolo s ohľadom na jej predchádzajúcu osobnú
starostlivosť o maloletého korektné. Skutočnosť, že matka predala vozidlo, ktoré financovala za pomoci
dotácie z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, nie je spôsobilá budovať materiálne možnosti matky.
Jej pomery sa v zásade nezmenili oproti obdobiu predtým, ako vozidlo zaobstarala. Jeho predaj spojený
s vrátením zodpovedajúcej časti dotácie nepredstavuje majetkový profit, ktorý možno považovať za

príjem zvyšujúci možnosti matky. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré zahŕňalo
aj oboznámenie sa s výpismi z bankového účtu matky za dva roky, nevyplýva žiaden vysoký životný
štandard matky, na ktorý otec v odvolaní poukazoval, ani to, že by uprednostňovala uspokojovanie
vlastných potrieb pred potrebami maloletého. Ani skutočnosť, že matka dedením nadobudla so svojím
bratom rodinný dom, v ktorom má doživotné právo užívania ich matka, nestavia matku do takej

majetkovej situácie, ktorá by jej umožnila získať príjem či už z prenájmu alebo odpredaja nehnuteľnosti.
Nakoľko teda konečná výška výživného nie je závislá len od výšky oprávnených potrieb maloletého,
ale je limitovaná aj možnosťami matky ako povinnej, odvolací súd považuje výživné vo výške 180,- eur
mesačne za výživné stanovené v primeranej výške.

25. Odvolací súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s každou odvolacou námietkou odvolateľov.
Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá
ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán
(porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009
a pod.). Týmto sa riadil tak súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, ako aj odvolací súd pri posúdení

odvolania tak matky maloletého ako aj jeho otca.

26. Vychádzajúc z uvedeného tak odvolací súd uzavrel, že v preskúmavanej veci odvolacie argumenty
rodičov maloletého neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože
závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich

vzájomnej súvislosti, sú správne. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho výrokoch II., III. a IV. za
použitia ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a spolu s nimi aj odvolaním dotknutý
závislý výrok o trovách konania.

27. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 52 a § 57 CMP v spojení s § 396 ods.1 CSP

tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Účastníci konania si nárok na náhradu
trov konania neuplatnili, toto konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, pričom súd
nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly
mimosporového konania.28. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého,
styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať
návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.