Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/102/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121517077
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121517077.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r.
o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.
r. o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému V.Q. Q., narodenému XX. B. XXXX, Z.
XX, R., zastúpenému advokátom Mgr. Ondrejom Barnom, Stropkov, Námestie SNP 538/16, o zaplatenie
1.828,27 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov, pod sp. zn. SK-3Csp/21/2022,

o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove 8. februára 2024 sp. zn. 9CoCsp/2/2024,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovanému n e priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 12.
októbra 2023 č. k. 3Csp/21/2022-152 výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Predmetom sporu bola žaloba, ktorou sa žalobkyňa od
žalovaného domáhala zaplatenia 1.828,27 eura s príslušenstvom. Poukázal na právnu argumentáciu §
497, § 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZoSÚ“), § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 524, § 525
ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o bankách“). Vykonaným
dokazovaním mal preukázané uzavretie spotrebiteľskej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„Flexipôžička“ č. 007307011040717 zo dňa 04. 07. 2017, na základe ktorej Všeobecná úverová banka,
a. s. (banka) poskytla žalovanému úver vo výške 2.000 eur. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné

podmienky.

1.1. Prvoinštančný súd sa v prvom rade zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného mal súd preukázanú. Žalovaný však vzniesol námietku nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, argumentujúc nesplnením podmienok platného postúpenia pohľadávky v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Predmetnú námietku posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú.

Uviedol, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému
subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, po predchádzajúcej písomnej
výzve. Z uvedeného dôvodu súd skúmal, či právny predchodca žalobcu dodržal zákonom upravený
postup, či k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo platne. Nebolo sporné, že žalovaný úver riadne
a včas nesplácal, neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy,
a tak právny predchodca žalobcu treťou upomienkou - pokusom o zmier zo dňa 26. 02. 2019 oznámil

žalovanému, že ku dňu 26. 02. 2019 dlhuje pohľadávku celkom 128,26 eura. Zároveň vyzval žalovaného
na okamžité zaplatenie dlžnej sumy, s tým, že ho upozornil, že v opačnom prípade bude požadovať, abyvrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve o
úvere. Z výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 10. 04. 2019 mal súd
preukázané, že právny predchodca žalobcu následne oznámil žalovanému, že v súlade s príslušnými

ustanoveniami všeobecných obchodných podmienok a zmluvy o úvere vyhlásil predčasnú splatnosť
úveruvrátanepríslušenstva,sozostatkom1.951,16eura.Doručeniepísomnejvýzvy,ktorápredchádzala
vyhláseniu predčasného splatenia celého úveru, žalobca nepreukázal. V konaní predložil len poštový
podací hárok, resp. výpis z informačného systému pošty. Nebolo však jednoznačné, že takáto výzva sa
dostala do dispozičnej sféry žalovaného, preto žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

1.2. V ďalšom rozsahu súd konštatoval neplatnosť právneho úkonu, ktorým malo dôjsť k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 10. 04. 2019
neobsahujeinformáciu,nezaplatenímktorejsplátkybolisplnenépredpokladynavyhláseniemimoriadnej
splatnosti úveru, pritom od splatnosti takejto splátky začína plynúť premlčacia doba, poznanie ktorej je
nevyhnutné pre obranu žalovaného. Právny úkon neobsahujúci informáciu nezaplatením ktorej splátky

boli splnené predpoklady na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je potrebné považovať za neurčitý,
nejasný a preto neplatný v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel
súd k záveru, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou z dôvodu neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky. V danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, resp. pohľadávky, ktorá sa nestala splatnou pred termínom konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru. Za daného stavu súd žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších
predpisov Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) výlučným úspechom žalovaného v spore.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 8. februára

2024 sp. zn. 9CoCsp/2/2024 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods.
1 ako vecne správny potvrdil a stranám nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V
celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie
správnosti uviedol, že súd prvej inštancie však prieskume splnenia zákonných predpokladov platného
predčasného zosplatnenia nemal preukázané doručenie výzvy dlžníkovi - spotrebiteľovi podľa § 53

ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani určitosť právneho úkonu predčasného zosplatnenia, keďže v ňom
obsahovo absentuje uvedenie konkrétnej splátky úveru, pre ktorú právny predchodca žalobcu pristúpil k
predčasnému zosplatneniu. Ďalej zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom spore vyriešiť,
je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Poukázal, že
právnym predchodcom žalobcu bola banka, a to Všeobecná úverová banka, a. s., ktorá so žalovaným

mala uzatvorenú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Išlo preto o bankový spotrebiteľský úver,
kde na jednej strane podľa § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka vystupoval dodávateľ - právny
predchodca žalobcu a na druhej strane spotrebiteľ - žalovaný. Na to, aby takáto banková pohľadávka
mohla byť platne postúpená na žalobcu, je potrebné, aby boli splnené predpoklady vyplývajúce z § 92
ods. 8 zákona o bankách, kde sa špeciálne ustanovujú podmienky aj s poukazom na zabezpečenie

bankového tajomstvapri postupovaní takejto pohľadávky na iné (nebankové) subjekty. Spôsobilým
predmetom postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, môže byť iba pohľadávka alebo jej časť,
ktorá je už splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient
banky je napriek výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú
zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť kumulatívne splnené v

čase postúpenia pohľadávky. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa
takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu
postúpenia pohľadávky. Na absolútnu neplatnosť postúpenia súd musí prihliadnuť aj bez námietky z
úradnej povinnosti, pretože postúpenie pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, je neplatná cessia
ex tunc a jej neplatnosť sa nedá žiadnym spôsobom zhojiť. Poukázal, že v prejednávanej veci žalobca

síce preukázal vyhotovenie hmotnoprávneho úkonu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, avšak
doručenie do dispozičnej sféry žalovaného preukázané žalobcom nebolo. Nepostačuje len preukázanie
podania tejto hmotnoprávnej listiny na poštovú prepravu. Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávny úkon,
ktorým sa v spotrebiteľských veciach preukazuje splnenie prvej podmienky pred aplikáciou ust. § 565
Občianskeho zákonníka o zosplatnení dlhu, je požiadavka, aby bolo možné písomnosť považovať za

doručenú, aby sa adresát, teda žalovaný mal objektívnu možnosť s touto listinou oboznámiť. Takáto
situácia nastane v prípade, pokiaľ sa zásielka doručí žalovanému a tento ju prevezme, ale aj vtedy,
pokiaľ žalovaný bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle veriteľa v ňom
vyjadrenej, to znamená, akonáhle sa dostane prejav tejto vôle do sféry dispozície žalovaného. To, žetakýto hmotnoprávny úkon bol podaný na poštovú prepravu neznamená, že sa dostal do sféry dispozície
žalovaného, že bolo možné, aby sa žalovaný s takýmto úkonom oboznámil. Chýba doklad o doručovaní
tejto listiny žalovanému. Tento prejav je podstatný pre naplnenie podmienok splatnosti úveru a doručenie

oznámenia o splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
ktoré bolo doručené k rukám žalovaného. Preto pre účely posúdenia platného postúpenia pohľadávky
absentuje splnenie prvého predpokladu, ktorý ustanovuje § 92 ods. 8 zákona o bankách, a to splatná
pohľadávka. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru
listomzodňa10.04.2019,ktoréhodoručeniežalovanémupreukázaldoručenkou(č.l.60spisu).Žalobca

síce v konaní predložil písomnú výzvu zo dňa 26. 02. 2019 s označením Tretia upomienka - pokus o
zmier(č.l.59spisu),ktorouupozornildlžníkanauplatnenieprávaveriteľapodľa§53ods.9Občianskeho
zákonníka, ak dlžnú sumu okamžite neuhradí, nepreukázal však, že by sa takéto upozornenie dostalo
do jeho dispozičnej sféry. Predloženie elektronického podacieho hárku nie je dôkazom o tom, že došlo
k doručeniu zásielky - výzvy aj do dispozičnej sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere,
t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na prepravu. Nestačí teda v spore preukázať

podanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry
dlžníka ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.
Pre preukázanie uvedeného je totiž potrebné, aby žalobca preukázal, že listina došla do dispozičnej
sféry dlžníka, a to buď doručenkou alebo kópiou vrátenej listovej zásielky neprevzatej spotrebiteľom v
odbernej lehote. Nositeľom dôkazného bremena o možnosti dlžníka oboznámiť sa s obsahom podania

je žalobca. Pokiaľ ide o printscreeny sledovania doručenia zásielok cez Slovenskú poštu, podľa názoru
odvolacieho súdu ide o vykázanie administratívnej činnosti Slovenskej pošty bez ohľadu na to, kto v
skutočnosti prevzal poštovú zásielku. Za správnosť postupu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
pritom zodpovedal právny predchodca žalobcu, ktorý podľa obsahu spisu a s ohľadom na vyššie
uvedené nepostupoval dôsledne, oproti doručeniu výzvy (oznámenia) o predčasnom zosplatnení úveru

zo dňa 10. 04. 2019. V prípade rovnocennej listiny z pohľadu § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
totižto žalobca v konaní predložil doručenku o doručení písomnosti s uvedením dátumu prevzatia a
vlastnoručného podpisu adresáta. Dovolací súd poukázal, že v danom prípade neboli splnené všetky
zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka
právneho predchodcu žalobcu sa nestala splatnou pred postúpením, čo znamená neplatné postúpenie

pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka, § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 92
ods. 8 zákona o bankách, a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu.

2.1. Odvolací súd konštatoval, že podací hárok ako dôkaz o doručení zásielky do dispozičnej sféry
tak, že poštový podací hárok resp. výpis z informačného systému pošty, nie je dôkaz o doručení výzvy

žalovanému pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, na základe ktorého by bolo jednoznačné,
že výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobca napadá tento záver súdu prvej inštancie,
následne argumentuje tým, že podací hárok preukazuje doručovanie do dispozičnej sféry adresáta, je
potrebné rozlišovať preukázanie doručovania - teda podanie zásielky na poštovú prepravu a samotné
doručenie zásielky resp. dôjdenie do dispozičnej sféry adresáta. Žalobca nezdôvodnil ako preukazuje

podací hárok doručenie (nielen doručovanie) do dispozičnej sféry adresáta hmotnoprávneho úkonu
podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Námietky žalobcu tak postrádajú vecné argumenty.

2.2. S poukazom na nesplnenie zákonných podmienok pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, čoho následkom bolo neplatné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8

zákona o bankách a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, pre ktoré nedostatky
musela byť žaloba zamietnutá, odvolací súd sa už nezaoberal obsahovými náležitosťami výzvy podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pretože
aj keby táto odvolacia námietka bola dôvodná, nezmenilo by to výsledok tohto sporu, teda zamietnutie
žaloby v celom rozsahu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP (rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená) a § 420 písm. f) CSP (odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces).3.1. Dovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobkyňa nastolila k vyriešeniu právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu;

konkrétne v otázke, či doručenie do disppozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje
účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu
sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011, sp. zn. 1ObdoV/63/2005 z 30. apríla 2007 a judikované
rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 4/2021, ktorého právna veta znie: „Ustanoveniu §
53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v

spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia
zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ Argumentovala aj uznesením sp. zn. 4Cdo/90/2023
z 29. novembra 2023, ktoré na dané rozhodnutia v podstatnom odkázala, na základe čoho uzavrela, že
ide o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). Uviedla, že všeobecnou
požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je to, aby adresát mal objektívnu
možnosť sa s touto oboznámiť a pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje

za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť
sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície.

3.2. Žalobkyňa sa nestotožnila ani so záverom odvolacieho súdu, že z dôvodu neurčitosti (výzvy -
upozornenia) ako právneho úkonu, v dôsledku čoho je jednostranný právny úkon veriteľa neplatný,

možno hovoriť o absencii kvalifikovanej výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ a teda, že neboli splnené
podmienky v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 OZ pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru. V nadväznosti
na uvedené sformulovala právnu otázku: ,,či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v §
53 ods. 9 OZ a § 565 OZ súčasne v podaní, ktorým toto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu
splátku pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky,

pre nesplnenie ktorej došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ
náležitosťou takéhoto právneho úkonu, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto
právneho úkonu“. Mala za to, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu aj v otázke: „pre ktorú splátku je veriteľ oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky,
ak je dlžníkom spotrebiteľ v prípade, ak došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. §

53 ods. 9 OZ.“ V tejto súvislosti poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Cdo/123/2022 ktorý poskytol odlišné posúdenie otázky na obnovenie práva vyhlásiť predčasnú
splatnosť, keď konštatoval: „Veriteľ má právo vyhlásiť predčasnú splatnosť dlhu deň po tom, keď sa
niektorá splátka dostane do omeškania aspoň tri mesiace. (...) Napokon, toto právo sa mu zo zákona
obnovuje pri každej ďalšej nezaplatenej splátke, ktorá sa dostane do omeškania viac ako tri mesiace

a pri každej splátke je potrebné po troch mesiacoch a jednom dni omeškania začať počítať novú
premlčaciudobunapotenciálnezosplatnenýdlh...“Správnosťtýchtointerpretačnýchprístupovnajvyššej
súdnej inštancie majú potvrdzovať aj rozhodnutia súdov nižšej inštancie, napr. uznesenie Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/39/2022: ,,podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie požadoval
od žalobcu nad rámec dikcie zákona špecifikáciu splátky, s ktorou bola žalovaná v omeškaní. Zo

znenia § 53 ods. 9 a ani zo znenia § 565 Občianskeho zákonníka vôbec nevyplýva, že v upozornení
spotrebiteľanamožnosťuplatneniaprávapodľa§565Občianskehozákonníkaalebovsamotnejžiadosti
o zaplatenie celej pohľadávky, je nutné uviesť konkrétnu splátku, s ktorou je veriteľ v omeškaní a pre
ktorú požaduje zaplatenie celej pohľadávky,“ Tiež podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
11CoCsp/9/2021 z 21. 09. 2022: „...Odvolací súd pripomína, že súdna prax zaujala stanovisko tiež k

obsahovým náležitostiam výzvy na plnenie pred postúpením pohľadávky a oznámenia o zosplatnení
úveru podľa ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ so záverom, že z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne
vyplývať upozornenie, že ak dlžník dlžnú sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky (pozri
napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 169/2020).“

3.3. Dovolateľka zopakovala, že postupca využil svoje právo zosplatniť pohľadávku a podaním
„Oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie“ z 20. júla 2017 upozornil žalovanú, že si
toto právo dňom doručenia aj uplatňuje a vyzval ju k úhrade pohľadávky. Postupca toto svoje právo
využil v súlade s § 53 ods. 9 zák. OZ (t. j. po omeškaní s platením splátok po dobu troch mesiacov a
po upozornení žalovaného na možné uplatnenie tohto práva v podaní z 19. júna 2017 označenom ako

„Výzva pred mimoriadnou splatnosťou“, v ktorom bola žalovaná taktiež vyzvaná k dobrovoľnej úhrade
omeškaných splátok) a zároveň v súlade s ustanovením § 565 OZ pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu
práva podľa ustanovenia § 565 OZ predchádzala. Záverom zduplikovala, že keďže postupca neporušil
žiadnu zákonnú povinnosť, došlo k platnému postúpeniu pohľadávky; nedošlo k porušeniu žiadneho zustanovení § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 92 ods. 8 zákona o bankách a preto žalobkyňa
v konaní disponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Žiadala rozsudky súdov nižších inštancií zrušiť a vec
vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

3.4. Žalobkyňa akcentovala, že veriteľ nie je povinný vedieť správne právne posúdiť, pre nesplnenie
ktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ a jeho úlohou je len
sledovať splnenie týchto podmienok a ak toto právo uplatní po splnení týchto podmienok, je tento
úkon jednoznačne platný a to bez ohľadu na to, či veriteľ stanovil „splátku“ pre nesplnenie ktorej

sa domnieva, že došlo k uplatneniu tohto práva, nakoľko toto nevyplýva z právnych predpisov a
je šikanózne, keďže veriteľ je povinný skutkovo vymedziť stav, avšak právne posúdenie (pričom
určenie, pre nesplnenie ktorej splátky napokon došlo k uplatneniu uvedeného práva je výlučne právnym
posúdením) je už výhradne vecou súdu. Obdobne vo veciach, v ktorých sa riešilo, pre ktorú splátku
bol veriteľ oprávnený zosplatniť úver a od kedy je potrebné počítať začiatok premlčacej doby v
spotrebiteľských veciach, bolo rozhodnuté aj v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 7Cdo/268/2020, 4Cdo/201/2022, 1Cdo/53/2021, 4Cdo/231/2021, 9Cdo/368/2021, 4Cdo/23/2021,
2Cdo/332/2021, 6Cdo/71/2022, 2Cdo/272/2021, 1Cdo/61/2022, 4Cdo/250/2021, 4Cdo/262/2021,
2Cdo/298/2021, 4Cdo/221/2022, 6Cdo/64/2021, 9Cdo/98/2022, 1Cdo/143/2022, 6Cdo/87/2023, ktoré
podľa názoru žalobcu predstavujú ustálenú judikatúru dovolacieho súdu a od ktorej sa odvolací súd
odklonil. Tiež poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov.

3.5. Žalobkyňa ďalej s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu je názoru, že ak
postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 10. 04. 2019 - toto svoje právo uplatnil v súlade s ust.
§ 565 OZ a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre
nezaplateniesplátkysplatnejdňa15.12.2018(t.j.splátky,ktorávyhláseniumimoriadnejsplatnostiúveru

predchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní
spotrebiteľa(žalovaného)splatenímsplátokpodobudlhšiuako3mesiace,pričomspotrebiteľ(žalovaný)
bol nesporne na toto oprávnenie veriteľa upozornený (podaním zo dňa 26. 02. 2019). V posudzovanom
prípade teda došlo v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru

pre nesplnenie splátky splatnej dňa 26. 06. 2019. Je bez právneho významu, ak by veriteľ v uvedenom
podaní „určil“ inú splátku, resp. prípadne aj priamo túto splátku, nakoľko uvedené je bez pochýb právnym
posúdením a to je výlučne vecou súdu. Uzavrela, že postupca využil právo podľa § 565 OZ a vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote nie kratšej ako 15 dní v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojitosti
s ustanovením § 565 OZ - a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti, v dôsledku

čoho nemožno prijať iný právny záver ako ten, že v súdenom prípade došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, nedošlo k porušeniu § 525 OZ, k postúpeniu došlo po tom čo sa stal predčasne splatným
a teda nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto je žalobca v konaní
aktívne vecne legitimovaným.

3.6. Dovolateľka uzavrela, že vada zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP) spočíva v tom, že odvolací súd
odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne a nepredvídateľne, nakoľko jeho právne
závery v odôvodnení sú v rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi
závermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom
neprispieva k princípu právnej istoty. Uviedla, že nerozumie dôvodom, pre ktoré odvolací súd neuznal

poštový podací hárok (v kombinácií so zmluvnými stranami dohodnutou fikciou doručenia zásielok) ako
relevantný dôkaz o tom, že právny predchodca žalobkyne žalovanému doručoval písomnosť. Odvolací
súd bez reálneho odôvodnenia neakceptoval poštový podací hárok ako dôkaz o doručení písomnosti do
dispozičnej sféry žalovaného a zároveň neuviedol dôvody, pre ktoré tento dôkaz vyhodnotil spôsobom,
že žalobkyňa doručenie do dispozičnej sféry nepreukázala. Žiadala rozsudky súdov nižších inštancií

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

10. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
zmätočné, nekonzistentné a nepredvídateľné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nakoľko právne

závery odvolacieho súdu sú v extrémnom rozpore s doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako
aj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, čo žiadnym spôsobom neprispieva k
princípu právnej istoty. Jedná sa o nepredvídateľné a nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo
(ak vôbec) poskytuje odpoveď na základnú otázku konania ohľadom preukázania doručovania do
dispozičnej sféry adresáta prostredníctvom podacieho hárku, resp. doručovania ako takého.

11. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou
práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 44/2022) uviedol, že arbitrárnosť sa
v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným
porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci,
hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom
pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu

neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry
ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnenímnárokovaobranouprotitakémuuplatneniu(napr.IV.ÚS115/03).Pritomuvedenénedostatky
musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť
alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikáciaprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo
ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Základné právo na
súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu)
vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania (strany sporu) zásadne nemôže
bez ďalšieho implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania
(strana sporu) uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (m. m. IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ním tvrdenej

vade zmätočnosti.

13. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať

aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom
prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov
a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak

argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.

14. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je

veľmipestrý.Procesnéelementytohtoprávazdôrazňujú„stanovenýpostup“,tedadodržanieprocesných
pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť
súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2, ods. 3 CSP. Z

odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované
chápanie dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46

ods. 1 ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).16. V prejednávanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil nepreskúmateľnosť, nepredvídateľnosť či arbitrárnosť (ktorú
žalobkyňa naznačuje) predmetného rozhodnutia napadnutého dovolaním. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na
spravodlivý proces.

17. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2
CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových
a právnych otázok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé podstatné skutkové
tvrdenia žalobkyne, ako aj opis dôkaznej situácie v konaní, odkaz na právnu úpravu ako aj jej aplikácia
na zistený skutkový stav.

17.1. Súd prvej inštancie k aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne najskôr osobitne zdôraznil, že
písomná výzva banky dlžníkovi je obligatórnym predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo
jej časti na inú osobu. Skonštatoval, že žalobkyňa nepredložila súdu doručenku, prípadne obálku s
doručenkou po vrátení zásielky adresátovi, ktorá by preukazovala doručenie výzvy pred mimoriadnou

splatnosťou do dispozičnej sféry žalovaného; z obsahu spisu mal zrejmý iba údaj o odoslaní zásielky
žalovanému podľa poštových podacích hárkov. Súd prvej inštancie zreteľne upriamil pozornosť na
skutočnosť, že ak mala byť výzvou v zmysle § 53 ods. 9 OZ posledná výzva na zaplatenie z 26.
februára 2019, žalobkyňa síce preukázala jej odoslanie žalovanému, ale nepreukázala, že by sa
dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Súd prvej inštancie logicky vychádzal z toho, že pokiaľ aj

žalobkyňa v zosplatnení z 10. apríla 2019 uviedla, že napriek predchádzajúcim písomným výzvam
nebola zo strany žalovaného evidovaná úhrada splatnej pohľadávky zo zmluvy, uvedené konštatovanie
v oznámení o zosplatnení úveru nemôže nahradiť skutočné preukázanie doručenia samostatnej výzvy
predchádzajúcej zosplatneniu úveru v zmysle § 53 ods. 9 OZ, na základe ktorej by mal veriteľ vyzvať
dlžníka na úhradu omeškaných splátok a zároveň ho upozorniť na možnosť zosplatnenia úveru.

Reflektujúc na tieto závery ďalej prvoinštančný súd akcentoval, že opomenutím postupu podľa § 53
ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ, nemohlo dôjsť k platnému vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru, čo v spojení s § 39 OZ zakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a teda
nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne. Vychádzajúc z týchto úvah napokon uzavrel, že
žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok, vyžadovaných zákonom pre postúpenie pohľadávky,

keď nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ do
dispozičnej sféry žalovaného. Nedodržanie zákonom stanoveného postupu znamená, že veriteľ využil
právo na zosplatnenie pohľadávky v rozpore so zákonom a na takého zosplatnenie nemožno prihliadať.
Následkom neplatného zosplatnenia pohľadávky je neplatné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu.

17.2. Odvolací súd podrobne ozrejmil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, zhrnul odvolacie
námietky žalobkyne, vysvetlil, akým spôsobom skutkové tvrdenia a argumenty žalobkyne posúdil a aké
právne normy aplikoval na zistený skutkový stav. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (ako aj z
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie) je zrejmé, akým spôsobom boli vyhodnotené zákonné
predpoklady platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi žalobkyňou a Tatra bankou, a.

s. a z toho vyplývajúci nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Odvolací súd uvažoval v tom
zmysle, že nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky, ako to vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/129/2010, 5Cdo/36/2020), keďže rozhodujúce je objektívne
hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa. Až vtedy môžu nastať
právne účinky prejavenej vôle. Odvolací súd princíp doručovania právnych úkonov ako podmienku ich

účinnosti kvalifikoval tak, že táto vyplýva nielen z § 45 OZ, ale je jednou z hlavných zásad súkromného
práva. Mal za neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych
vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne
objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou
osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť

do jej dispozičnej sféry). Náležite poukázal na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa
mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle,
že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle
sa považuje za účinný. Nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil, alev prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Z
uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval za primerané, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

17.3. Odvolací súd mal za nesporné, že súd prvej inštancie vyhodnotil podací hárok ako dôkaz o
doručení zásielky do dispozičnej sféry tak, že poštový podací hárok resp. výpis z informačného systému
pošty, nie je dôkaz o doručení výzvy žalovanému pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, na
základe ktorého by bolo jednoznačné, že výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobkyňa

napadá tento záver súdu prvej inštancie, následne argumentuje tým, že podací hárok preukazuje
doručovanie do dispozičnej sféry adresáta, pričom je potrebné rozlišovať preukázanie doručovania -
teda podanie zásielky na poštovú prepravu a samotné doručenie zásielky resp. dôjdenie do dispozičnej
sféry adresáta. Žalobkyňa nezdôvodnila ako preukazuje podací hárok doručenie (nielen doručovanie)
do dispozičnej sféry adresáta hmotnoprávneho úkonu podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S
poukazom na nesplnenie zákonných podmienok pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, čoho následkom bolo neplatné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, pre ktoré nedostatky musela byť
žaloba zamietnutá, odvolací súd sa už nezaoberal obsahovými náležitosťami výzvy podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka a uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pretože aj keby
táto odvolacia námietka bola dôvodná, nezmenilo by to výsledok tohto sporu, teda zamietnutie žaloby

v celom rozsahu.

18. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a
záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní
vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne (rozsudkom) vo veci samej rozhodol. A

keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vytvára v spätosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie
organickú a kompletizujúcu jednotu, jeho odôvodnenie spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393
CSP týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania
podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho
súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná

skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutísúdovobochnižšíchinštanciíanestotožňujesasnimi,nemôžesamaosebeviesťkzaloženiu
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

19. Z obsahu dovolania je celkom zrejmé, že žalobkyňa sa svojou argumentáciou existencie vady
zmätočnosti snaží spochybniť aj právne posúdenie sporu odvolacím súdom (rovnaké námietky uvádza
aj pri nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 CSP), ktorá však aj v
prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku,
nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R

24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).

20. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady

(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).

21. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa
odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne

okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli
inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolateľ povinný
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť a
označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odkloniloodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,uviesť,akobymalabyťtátootázkasprávne
riešená. Žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,
či „doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje účinky riadneho
doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ“. Takto formulovaná otázka sama v sebe obsahuje istú
vnútornú rozpornosť, pretože jej prvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, konštatuje

preukázanú skutočnosť (doručenie preukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje
skutočnostiam preukázaným v konaní tak, ako ich zistil odvolací súd. Z obsahu dovolania však možno
ustáliť to, že žalobkyňa sa nestotožňuje s právnymi závermi súdov nižších inštancií ohľadne preukázania
doručenia výzvy na plnenie žalovaného, nakoľko v dovolaní tvrdí, že doručenie výzvy preukázala
poštovým podacím hárkom, z čoho možno vyvodiť jej nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu,
že podací hárok nepreukazuje doručenie výzvy, teda nepreukazuje skutočnosť, že sa výzva dostala

do dispozičnej sféry žalovaného. Podľa názoru žalobkyne sa mal odvolací súd odkloniť od právnych
záverov vyslovených v rozhodnutiach dovolacieho súdu R 4/2021, 5Cdo/129/2010, 4Cdo/90/2023,
1ObdoV/63/2005, 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017 a rozhodnutia ústavného súdu I. ÚS 174/09.

23. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzali nižšie súdy pri
posúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že
jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite

viac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v
zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací
súd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti
väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,

akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2
ods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa
odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená

týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi
právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby
účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci
právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a
vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí

jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti
druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,
aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom
zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav
vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne

oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné
bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom
doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Za podstatné
považoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento
prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie

prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných
rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s
preukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom
rozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú
v priamom protiklade s tvrdeniami žalobkyne v dovolaní.

24. Rovnako ani v rozhodnutiach najvyššieho súdu (5Cdo/129/2010, 1ObdoV/63/2005), dovolací súd
nevyslovil také právne posúdenie veci, ktoré by mohlo akokoľvek spochybniť právne závery vyslovené
odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd sa v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/129/2010zaoberal otázkou účinného doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady nájomcovi a v tejto
súvislosti konštatoval potrebu objektívnej možnosti nájomcu sa s týmto vyhlásením oboznámiť, avšak
bez nutnosti túto objektívnu možnosť aj skutočne využiť. Predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu sp.

zn. 1ObdoV/63/2005 bola zase otázka, či pri doručovaní pozvánky na valné zhromaždenie boli dodržané
podmienky § 129 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako aj podmienky upravené v spoločenskej
zmluve. Čo sa týka rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017 a I. ÚS 174/09, v nich bola riešená
otázka odoslania podania, a nie jeho doručenia, preto odkaz dovolateľky na uvedené rozhodnutia je bez
právnej relevancie z hľadiska ňou tvrdeného odklonu.

25. Dovolací súd záverom opakovane uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho
súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu prax súdov v civilnom konaní. Podľa toho
je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania a pokiaľ

dovolateľ uplatňuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, mal by v dovolaní uviesť, ktorý
z predpokladov vymedzených v tomto ustanovení je naplnený a prečo. Dovolateľ je povinný jasne a
zrozumiteľne vymedziť relevantnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu a uviesť, v čom sa odvolací
súd odchýlil od tejto relevantnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prejednávanej veci však
žalobkyňa takto nepostupovala a odlišnú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej by sa mal

odvolací súd odchýliť, nevymedzila. Rozhodnutia dovolacieho súdu, o ktoré žalobkyňa opiera dôvodnosť
dovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože
v nich dovolací súd nevyslovil také právne závery, od ktorých by sa v prejednávanej veci odvolací súd
odchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je prípustný, pretože
neexistuje dovolateľom tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu. Dovolací súd opakovane uvádza, že žalobkyňa v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom
spôsobuje účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Súdy nižšej inštancie však boli
názoru, že doručenie výzvy - upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ nemali za preukázané. Ako už bolo
vyššie uvedené, dovolateľkou formulovaná právna otázka obsahuje vnútornú rozpornosť, pretože jej

prvá časť, ktorú možno nazvať hypotetickým predpokladom, tvrdí preukázanú skutočnosť (doručenie
preukázané podacím hárkom), ktorá však vôbec nekorešponduje skutočnostiam preukázaným v tomto
konaní tak, ako ich zistili súdy nižších inštancií.

26. Dovolací súd ešte v súvislosti s možnými úvahami o existencii tzv. ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (R 71/2018) upriamuje pozornosť na skutočnosť, že v skutkovo a právne obdobných
veciach sa predmetnou otázkou dovolací súd zaoberal v celej plejáde vzájomne, na seba nadväzujúcich
rozhodnutiach: sp. zn. 5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021,
7Cdo/70/2023, 4Cdo/186/2024, 1Cdo/166/2024, v dôsledku čoho je možné v nich vyslovené právne
názory považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát

sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými v týchto rozhodnutiach a v okolnostiach
posudzovanej veci na ne v celosti poukazuje. Na margo dovolateľkou preferovaného uznesenia sp.
zn. 4Cdo/90/2023 z 29. novembra 2023, podľa ktorého „právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa
nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému doručila, keď neakceptoval podacie hárky o ich podaní
na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie výziev preukazovala,

nie je správny“ dovolací súd, teraz už v kontexte vyššie menovanej recentnej judikatúry najvyššieho
súdu uvádza, že povinnosť predložiť vec veľkému senátu (§ 48 CSP) nevzniká, ak senát, nasledujúc
ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa dostáva do rozporu s iným, ojedinele vysloveným
právnym názorom, hoci aj v rozhodnutí toho istého senátu. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho
súdu (5Cdo/133/2023, 1Cdo/68/2023, 3Cdo/39/2023, 2Cdo/182/2022, 9Cdo/295/2021, 7Cdo/70/2023,

4Cdo/186/2024, 1Cdo/166/2024) vo vzťahu k preskúmavanej veci vyplýva, že otázkami nastolenými
dovolateľkou v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 432 ods. 1 CSP sa dovolací súd zaoberal a
zaujal k nim jednotné stanovisko (rozhodovacia prax dovolacieho súdu už viacej nie je rozdielna). Vec
prejednávajúci senát najvyššieho súdu tak zdieľa názor súladný s absolútne väčšinovým názorom praxe
dovolacieho súdu, že predloženie samotného podacieho hárku samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k

dôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o
úvere,t.j.nepreukazuje,akýbolosudzásielkypojejodovzdanínapošte.Ajkeďnadoručovaniezásielky
prostredníctvom poštového doručovateľa nemá odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ
jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v sporepreukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej
sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej
obsahom.

27. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP
a to konkrétne: ,,či je veriteľ povinný za dodržania podmienok uvedených v § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ
súčasne v podaní, ktorým toto právo uplatňuje uvádzať, pre ktorú konkrétnu splátku pristúpil k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti pohľadávky, t. j. či je skutkové vymedzenie splátky, pre nesplnenie ktorej došlo

k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ náležitosťou takéhoto právneho
úkonu, ktorej prípadné neuvedenie by spôsobovalo neplatnosť tohto právneho úkonu“. Dovolací súd
zdôrazňuje, že k posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne
spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené
predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o otázku zásadného právneho významu, od

ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým,
zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania.
Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania
a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma. Pre posúdenie, či ide o právnu

otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je
výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

27.1. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické a ani akademické otázky.

Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti
jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP. S poukazom na nesplnenie zákonných
podmienok pre zosplatnenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, čoho následkom bolo
neplatné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie na strane žalobcu, pre ktoré nedostatky musela byť žaloba zamietnutá, odvolací súd sa
už nemusel nezaoberať obsahovými náležitosťami výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
a uplatnením práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, pretože aj keby táto odvolacia námietka
bola dôvodná, nezmenilo by to výsledok tohto sporu, teda zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Preto
predložená dovolacia otázka žalobkyňou nebola otázka kľúčová - nezávisel od nej výsledok sporu.

27.2. Dovolací súd podčiarkuje, že v rámci dovolacieho konania je preto podstatné, aby otázka, ktorú
dovolateľ nastoľuje, nebola iba akademického charakteru, ale aby mala reálny dopad na rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd uzatvára, že predmetná dovolacia otázka nastolená žalobkyňou je akademická

a v tom prípade dovolací súd ju nemôže riešiť, pretože by sa tým zbytočne zaoberal právnym
problémom, ktorý nemá žiaden význam pre konkrétnu vec. Je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom
civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť
teoretické či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných
strán. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky

spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

28. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne

posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako
dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

29. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.