Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123209186
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123209186.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., prechodne bytom E. XXXX/XX, XXX XX D., pr. zast. JUDr.
Branislav Kahanec, advokát, so sídlom Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1. F. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. I. XXXX/XX, XXX XX J. a 2. I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX
XX D., obaja pr. zast. Mgr. Oto Saloky, advokát, so sídlom Hlavná ul. č. 94, 080 01 Prešov, o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 34C/183/2023-56 zo dňa 22.08.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením zo dňa 14.04.2025 č.k. 34C/183/2023-113, s
upresnením dátumu narodenia žalovaného v 1. rade 15.12.1946.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto
rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Určuje, že Kúpna zmluva uzatvorená dňa 25.9.2023 medzi predávajúcim F. G., nar. XX.XX.XXXX,

bytom H. I. XX, XXX XX J. a kupujúcim I. B., nar. X.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX D., predmetom
ktorej bol prevod spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam zapísaných na (-) LV č. XXX pre
katastrálne územie D. ako pozemok parcela registra J. L. XXX/X, o výmere 366 m2, druh pozemku
záhrada, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 17/252; (-) LV č. XXXX pre katastrálne územie D. ako
pozemok parcela registra J. L. XXX, o výmere 545 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16; (-) LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. ako pozemok
parcela registra J. L. XXX/X, o výmere 386 m2, druh záhrada, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16;

(-) LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. ako pozemok parcela registra J. L. XXX, o výmere 382 m2,
druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16; (-) LV č. XXXXX
pre katastrálne územie D. ako stavba rodinný dom so súpisným číslom XXXX, postavený na pozemku
parcela registra J. L. XXX, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16; je neplatná.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 140 Občianskeho zákonníka,
§ 40a Občianskeho zákonníka a § 116 Občianskeho zákonníka.3. Súd prvej inštancie vec skutkovo odôvodnil tak, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.10.2023
domáhal voči žalovaným určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a nahradenia trov konania. Žalobu odôvodnil
tým, že je spoluvlastníkom nasledovných nehnuteľností s jemu prislúchajúcou výškou spoluvlastníckych

podielov, a to týchto nehnuteľností:
(-) zapísaných na LV č. XXX pre katastrálne územie D. - pozemok parcela registra J. L. XXX/X, o výmere
366 m2, druh pozemku záhrada (ďalej aj ako „D. XXX/X“), so spoluvlastníckym podielom žalobcu vo
výške 17/1260;
(-) zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie D. - pozemok parcela registra J. L. XXX, o výmere

545 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie (ďalej aj ako „D. XXX“), so spoluvlastníckym
podielom žalobcu vo výške 1/80;
(-) zapísaných na LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. - pozemok parcela registra J. L. XXX/X, o
výmere 386 m2, druh záhrada (ďalej aj ako „D. XXX/X“), so spoluvlastníckym podielom žalobcu vo výške
1/80;
(-) zapísaných na LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. - pozemok parcela registra J. L. XXX, o

výmere382m2,druhpozemkuzastavanáplochaanádvorie(ďalejajako„D.XXX“),sospoluvlastníckym
podielom žalobcu vo výške 1/80;
(-) zapísaných na LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. - stavba rodinný dom so súpisným číslom
XXXX postavený na D. XXX (ďalej aj ako „Rodinný dom“), so spoluvlastníckym podielom žalobcu vo
výške 1/80;

(ďalej spoločne aj ako „Nehnuteľností“). Žalovaný 1. bol podielovým spoluvlastníkom Nehnuteľností so
spoluvlastníckymi podielmi k ním prislúchajúcimi v tejto výške: (-) na D. XXX/X so spoluvlastníckym
podielom vo výške 17/252; (-) na D. XXX so spoluvlastníckym podielom vo výške 1/16; (-) na D. XXX/
X so spoluvlastníckym podielom vo výške 1/16; (-) na D. XXX so spoluvlastníckym podielom vo výške
1/16; (-) na Rodinnom dome so spoluvlastníckym podielom vo výške 1/16. Žalovaný 1. previedol kúpnou

zmluvouzodňaXX.X.XXXX(ďalejajako„Kúpnazmluva“)nažalovaného2.jehospoluvlastníckepodiely
na Nehnuteľnostiach. (pozn. žalobca Kúpnu zmluvu najprv identifikoval tak, že v čase podania žaloby
prebiehalo vkladové konanie na E. M. D., J. E., D. L. N./XXXX. Následne žalovaný vo svojom vyjadrení
Kúpnu zmluvu identifikovali dňom jej uzavretia a predložili aj jej fotokópiu. Vkladové konanie k dňu
vyhlásenia toho rozsudku už bolo skončené a príslušné spoluvlastnícke podiely na Nehnuteľnostiach

boli v katastri nehnuteľností zapísané v prospech žalovaného 2.). Keďže žalovaný 1. ako podielový
spoluvlastník pred uzatvorením Kúpnej zmluvy nevyzval žalobcu aby si uplatnil jeho zákonné predkupné
právo a previedol svoje spoluvlastnícke podiely na Nehnuteľnostiach na žalovaného 2., došlo k
porušeniu žalobcovho predkupného práva. Podanou žalobou sa teda žalobca dovolal neplatnosti Kúpnej
zmluvy. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe doručenom dňa 30.11.2023 uviedli, že nárok uplatnený žalobcom

neuznávajú a žalobu považujú za nedôvodnú. Predkupné právo žalobcu nebolo Kúpnou zmluvou
porušené, keďže žalovaní sú prvostupňoví bratranci (matka žalovaného 1. a otec žalovaného 2. rade
boli súrodenci). Žalovaní z hľadiska rodinných väzieb sa stýkali, stretávali sa pri rôznych rodinných
príležitostiach, komunikovali spolu počas rokov ako rodina. Preto sa obaja žalovaní vo vzťahu k sebe
navzájom považujú za rodinu, teda za blízke osoby v zmysle § 116 za bodkočiarkou zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“),
čo vyjadrili aj v Kúpnej zmluve, a to v jej článku I. bode 3. Dovolávanie sa neplatnosti Kúpnej zmluvy
zo strany žalobcu je tak nedôvodné a neúčinné. Žaloba je tak zjavne samoúčelná, podaná iba preto,
že žalobca má možnosť takú žalobu podať, avšak podaná žaloba nesleduje legitímny cieľ, určenie
neplatnosti Kúpnej zmluvy by totiž právne postavenie žalobcu nijako nezmenilo. Žalovaný 1. nemal

záujem byť ďalej spoluvlastníkom Nehnuteľností, a preto ich predal svojmu prvostupňovému bratrancovi
ako osobe, ktorú považuje za svoju rodinu. Bral pritom ohľad aj na skutočnosť, že žalovaný 2. sa spolu
so svojou rodinou dlhé roky o Nehnuteľností osobne stará, udržiava ich a chráni pred znehodnotením,
zabezpečilajpsanastráženieNehnuteľností,tedasaajdlhodobozasluhovalouchovanieNehnuteľností
na vlastné náklady. Žalobca podanou žalobou nič nezíska, jeho postavenie spoluvlastníka sa nijako

nezmení, preto ani nemá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ani ho však netvrdí. Žalobca v
replike (§ 167 ods. 3 CSP) uviedol, že žalovaný zámerne previedol Nehnuteľnosti na žalovaného 2. aj
napriek tomu, že si bol vedomý, že žalobca mal záujem ich nadobudnúť. Z príslušných listov vlastníctva
jednoznačne vyplýva, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom Nehnuteľností. Žalovaný 1. mal
teda zákonnú povinnosť ponúknuť žalobcovi jeho spoluvlastnícky podiel pred prevodom vlastníckeho

práva žalovanému 2. V tejto súvislosti žalovaný 1. uvádza, že svoju zákonnú povinnosť neporušil z
dôvodu, že išlo o prevod blízkej osobe podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Žalobca toto tvrdenie
kategoricky odmietol a poukázal na to, že preto, aby mohli byť osoby považované za blízke podľa § 116
Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou je nevyhnutné splniť prísne kritériá stanovené judikatúrou avýkladom. V prvom rade je nevyhnutné preukázať rodinný alebo obdobný pomer medzi dvomi osobami.
Žalovaní existenciu tohto preukázali. V druhom rade je nevyhnutné preukázať dôvodné pociťovanie
ujmy vzniknutej jednej z osôb ako ujmy vlastnej. Pociťovanie ujmy niekoho iného, ako ujmy vlastnej je

podmienkou subjektívnou, nestačí však iba tvrdenie osôb, že ujmu iného pociťujú ako vlastnú. Práve
dôvodnosť tohto pocitu explicitne vyjadrená v § 116 Občianskeho zákonníka vnáša do posudzovania
vzájomného vzťahu dvoch osôb prvok objektívnosti. Z tvrdení žalovaných pritom v žiadnom prípade
nevyplýva, že by ich vzťah bolo možné posudzovať ako vzťah blízkych osôb spĺňajúci objektívne
kritériá vyžadované Občianskym zákonníkom. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že objektívny prvok vzťahu

blízkych osôb je naplnený napríklad v prípade, že tieto osoby dlhodobo žijú v spoločnej domácnosti,
o ktorú sa spoločne starajú a pod.. Žalovaní v duplike (§ 167 ods. 4 CSP) uviedli, že žalobca na
skutkové tvrdenia a argumentáciu žalovaných o rodinných vzťahoch reagoval iba vágnym a formálnym
popieraním, vlastné skutkové tvrdenia neprednáša žalobca vôbec. Je zrejmé, že žalobu podal preto,
lebo mu zákon takú príležitosť a možnosť dáva, avšak je zrejmé, že podanou žalobou žalobca skutočne
nemá čo získať, jeho právne postavenie v spoluvlastníckom vzťahu by sa nijako nezmenilo ani v prípade,

že by mal súd žalobe vyhovieť. Žalovaný 1. odmietol, že si mal byť vedomý, že žalobca mal záujem
Nehnuteľností nadobudnúť. Toto tvrdenie žalobcu je nepravdivé, ide o fabuláciu, žalovaný 1. žalobcu
nepozná, žalobca je preňho celkom cudzí človek. Medzi žalovanými je vzájomne postoj taký, že by jeden
druhému nechcel uškodiť, rovnako tiež vzájomné vnímanie rodinného zväzku medzi nimi. Objektívny
prvok je vecou posúdenia súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä vy´sluchov žalovany´ch

účastníkov napadnutej Kúpnej zmluvy, prípadne aj ďalších príbuzny´ch. Z LV č. XXX pre katastrálne
územie D. vyplýva, že žalobca je spoluvlastníkom D. XXX/X so spoluvlastníckym podielom o veľkosti
17/1260 a žalovaný 2. spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti so spoluvlastníckym podielom o veľkosti
17/252 (vo vzťahu k titulu nadobudnutia: J. O. N./XXXX,N. D. F. XX.XX.XXXX - P. O. XXXX/XX). Z LV
č. XXXX pre katastrálne územie D. vyplýva, že žalobca je spoluvlastníkom D. XXX so spoluvlastníckym

podielomoveľkosti1/80ažalovaný2.spoluvlastníkomtejtonehnuteľnostisospoluvlastníckympodielom
o veľkosti 1/16 (vo vzťahu k titulu nadobudnutia: J. O. N./XXXX,N. D. F. XX.XX.XXXX - P. O. XXXX/
XX). Z LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. vyplýva, že žalobca je spoluvlastníkom D. XXX/X so
spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/80 a žalovaný 1. bol spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti so
spoluvlastníckympodielomoveľkosti1/16.ZLVč.XXXXXprekatastrálneúzemieD.vyplýva,žežalobca

je spoluvlastníkom D. XXX so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/80 a žalovaný 2. spoluvlastníkom
tejto nehnuteľnosti so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/16 (vo vzťahu k titulu nadobudnutia: J. O.
N./XXXX,N. D. F. XX.XX.XXXX - P. O. XXXX/XX). Z LV č. XXXXX pre katastrálne územie D. vyplýva, že
žalobca je spoluvlastníkom Rodinného domu so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/80 a žalovaný
2. je spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/16 (vo vzťahu k titulu

nadobudnutia: J. O. N./XXXX,N. D. F. XX.XX.XXXX - P. O. XXXX/XX). Z Kúpnej zmluvy mal súd za
preukázané, že titulom Kúpnej zmluvy previedol žalovaný 1. na žalovaného 2. spoluvlastnícke podiely:
(-) k D. XXX/X o veľkosti 17/252, (-) k D. XXX o veľkosti 1/16, (-) k D. XXX/X o veľkosti 1/16, (-) k
D. XXX o veľkosti 1/16, (-) k Rodinnému domu o veľkosti 1/16. Skutočností ohľadom vlastníctva (stav
zápisu v katastri) a veľkostí spoluvlastníckych podielov na Nehnuteľnostiach, ako aj následného prevodu

spoluvlastníckych podielov žalovaného 1. na žalovaného 2., neboli zároveň medzi stranami sporné. Súd
považoval za nesporné aj to, že žalovaní sú bratrancami (matka žalovaného 1. a otec žalovaného 2. rade
bolisúrodenci),nakoľkotožalobcaaninepopieral.Zvýsluchužalovaného1.vyplýva,žežalovaný2.jeod
žalovaného 1. o 8 rokov mladší, a že ho pozná pomaly od kedy sa narodil. Jeho otec chodil do Prešova,
mamka žalovaného 1. sa starala o rodičov, chodila tam každý deň, oni boli starí, brala žalovaných, keď

skončili školu. Hrali sa spolu v pieskovisku. Keď mamka žalovaného 1. zomrela, tak jedine žalovaný 2.
prišiel na pohreb. Keď sa žalovaný 1. ženil, žalovaný 2. mal 17 rokov, bol na svadbe. Poslednú dobu sa
žalovaní nestretávali často, ale si zatelefonovali občas. V minulosti si nijak výnimočne nepomohli, keďže
nijakú výnimočnú pomoc žiaden z nich nepotreboval. Zo spoločných aktivít majú žalovaní spoločný
záujemnaNehnuteľnostiachvD..Stretávajúsatakýmspôsobom,ženemajúveľačasu,súdôchodcovia,

chodia na záhrady a majú veľa iných povinností. Z výsluchu žalovaného 2. vyplýva, že žalovaný 1.
je pre nich vzor, ktorý sa vedel v živote popasovať, a ktorý vedel pomôcť, bol priateľský. Aj keď sa
dlhší čas nevideli, nemá to žiadny význam. Vždycky, keď niečo žalovaný 2. potreboval pomôcť, zavolal
žalovanému 1., nebol žiadny problém tam, spolupracovali ako rodina.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že v zmysle zisteného skutkového a právneho stavu súd
takto vec právne posúdil a rozhodol nižšie uvedeným spôsobom a na základe nižšie uvedených úvah.
V citovanej právnej norme je vyjadrené zákonné predkupné právo podielových spoluvlastníkov, ktorého
podstatou je povinnosť podielového spoluvlastníka, ktorý sa rozhodne previesť svoj podiel, ponúknuťho najprv ostatným podielovým spoluvlastníkom ako oprávneným z predkupného práva. Zákonné
predkupné právo má vecnoprávny charakter a obmedzuje podielového spoluvlastníka pri nakladaní s
jeho podielom, s ktorým inak môže, a to aj bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov, voľne disponovať.

Žalobca je spoluvlastníkom Nehnuteľností so spoluvlastníckymi podielmi (-) na D. XXX/X o veľkosti
17/1260, (-) na D. XXX o veľkosti 1/80, (-) na D. XXX/X E. veľkosti 1/80, (-) na D. XXX o veľkosti 1/80, (-)
na Rodinnom dome o veľkosti 1/80. Žalovaný 1. bol spoluvlastníkom Nehnuteľností so spoluvlastníckymi
podielmi (-) na D. XXX/X o veľkosti 17/252, (-) na D. XXX o veľkosti 1/16, (-) na D. XXX/X o veľkosti 1/16,
(-) na D. XXX o veľkosti 1/16, (-) na Rodinnom dome o veľkosti 1/16; ktoré Kúpnou zmluvou previedol na

žalovaného 2, a to bez toho, aby svoje spoluvlastnícke podiely pred tým akýmkoľvek spôsobom ponúkol
ostatným spoluvlastníkom Nehnuteľností. V prvom rade sa súd zaoberal prípustnosťou žaloby o určenie
neplatnosti Kúpnej zmluvy s ohľadom na námietky žalovaných, že žalobca na takomto určení nemá
naliehavý právny záujem a navrhovaným určením nič nezíska a jeho postavenie spoluvlastníka sa nijako
nezmení. Vo vzťahu k uvedeným námietkam žalovaných súd poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia
predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Civilný sporový poriadok účinný

od 1. júla 2016 (na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016) žalobu
o určenie právnej skutočnosti (ktorou je aj žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu) pripúšťa len
vtedy, ak určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. V niektorých prípadoch hmotné
právo (osobitný predpis) pripúšťa žaloby na určenie právnej skutočnosti, ktorou je neplatnosť (prípadne
neúčinnosť) právneho úkonu alebo neplatnosť konania, ktoré je „podobné" právnemu úkonu (dražba,

rozhodnutie valného zhromaždenia). Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť
sú právnymi skutočnosťami ( § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Civilný sporový poriadok vychádza zo
zásady, že sa má určiť aktuálny právny stav. Preto pre výnimky podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP je
spoločné to, že priamo osobitný právny predpis, resp. právna norma, vo svojej dikcii priznáva oprávnenej
osobe právo domáhať sa na súde určenia tejto právnej skutočnosti. Žalobný návrh znejúci na určenie

právnej skutočnosti, ktorý nevyplýva z osobitného právneho predpisu, je potrebné považovať za vadný.
V danom prípade sa dovolací súd nestotožnil so zužujúcim výkladom ustanovenia § 137 písm. d) CSP,
prezentovanýmžalovaným2/,t.j.žeoprávneniedomáhaťsaurčeniaprávnejskutočnosti(tedaajurčenia
neplatnosti zmluvy) musí byť v osobitnom právnom predpise výslovne (expressis verbis) vymedzené
ako oprávnenie podať žalobu o neplatnosť určitého právneho úkonu/zmluvy. Inak povedané z textu

právnejnormymusívyplývaťmožnosťpodaniažalobyourčenieprávnejskutočnosti,čovdanomprípade
nebolo naplnené. Podľa dovolacieho súdu osobitným právnym predpisom, z ktorého vyplýva oprávnenie
žalobcu domáhať sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy (právnej skutočnosti) je v hmotnoprávnej
rovine daného prípadu ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 140
Občianskeho zákonníka (obdobne viď uznesenie z 15. októbra 2019 Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 10Co/211/2019, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 28. februára 2019 sp. zn. 9Co/201/2018,
uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2020 sp. zn. 10Co/35/2019, uznesenie Krajského súdu
v Trnave z 30. júna 2021 sp. zn. 10Co/26/2020). To, že zo samotného textu predmetnej právnej normy
nevyplýva výslovne možnosť podania žaloby nepovažoval dovolací súdu z hľadiska uplatnenia práva
za významné. Je potrebné si uvedomiť, že text ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, ako aj §

140 Občianskeho zákonníka bol formulovaný zákonodarcom dávno predtým, ako vstúpil do platnosti a
účinnosti Civilný sporový poriadok. V zmysle dôvodovej správy k ustanoveniu § 137 písm. d) CSP „medzi
osobitné predpisy podľa písm. d) patria napríklad Zákonník práce, zákon o dobrovoľných dražbách a
pod." Z uvedeného vyplýva, že ani samotný zákonodarca v Civilnom sporovom poriadku nevymenúva
taxatívnym spôsobom právne predpisy „..napríklad...a pod.", v zmysle ktorých možno podať žalobu o

určenie právnej skutočnosti. Nemožno preto striktne formalisticky lipnúť na tom, aby text právne normy
prijatý skôr celkom slovne zodpovedal neskoršiemu právnemu predpisu, t. j. Civilnému sporovému
poriadku (Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4Cdo/238/2022 zo dňa 24. januára 2024). Spoluvlastni
´k, ktory´ je opra´vneny´ z predkupne´ho pra´va (§ 140 Obcˇianskeho za´konni´ka), ma´ pri porusˇeni
´ povinnosti´ zo strany spoluvlastni´ka, ktory´ je povinny´ z predkupne´ho pra´va, na vy´ber, cˇi: a/ sa

bude zˇalobou doma´hatˇ vyslovenia relati´vnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastni
´ka na tretiu osobu (§ 40a Obcˇianskeho za´konni´ka); jeho zˇaloba musi´ v takomto pri´pade smerovatˇ
vocˇi vsˇetky´m u´cˇastni´kom zmluvy o prevode spoluvlastni´ckeho podielu, pri ktorej bolo porusˇene´
jeho predkupne´ pra´vo, lebo ti´ su´ pasi´vne legitimovani´, b/ sa bude doma´hatˇ vocˇi nadobu´datelˇovi
(tretej osobe ako singula´rnemu pra´vnemu na´stupcovi po^vodne´ho podielove´ho spoluvlastni´ka),

aby mu nadobudnuty´ spoluvlastni´cky podiel ponu´kol na ku´pu za rovnaky´ch podmienok, za ktory
´ch ich ku´pil od po^vodne´ho podielove´ho spoluvlastni´ka; ak nadobu´datelˇ jeho vy´zve nevyhovie,
ma´ opra´vneny´ spoluvlastni´k pra´vo doma´hatˇ sa na su´de zˇalobou vocˇi nadobu´datelˇovi, aby bol
nahradeny´ prejav vo^le nadobu´datelˇa; zˇalobe vyhovuju´ce rozhodnutie su´du nahradi´ v tomto pri´pade chy´baju´ci zmluvny´ prejav nadobu´datelˇa (§ 161 ods. 3 O.s.p.), c/ sa uspokoji´ s ty´m, zˇe mu
zosta´va predkupne´ pra´vo, avsˇak uzˇ vocˇi nadobu´datelˇovi. Za´kon v uvedeny´ch ustanoveniach
ponecha´va opra´vnene´mu spoluvlastni´kovi volˇbu, cˇi vo^bec, pri´padne ktore´ z ty´chto riesˇeni´ zvoli

´ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo/262/2009 zo dňa 28. okto´bra 2010). V zmysle vyššie
citovaných rozhodnutí súd klasifikoval podanú žalobu ako žalobu podľa § 137 písm. d) CSP (žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpis). Z
tohto dôvodu jej procesnou podmienkou nie je preukázanie naliehavého právneho záujmu ako podľa §
137 písm. c) CSP (žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak

je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva
z osobitného predpisu). Z citovaných rozhodnutí ďalej vyplýva, že žalobca je oprávnený si vybrať, aký
právny nárok z porušenia predkupného práva si uplatní. Námietku žalovaných, že určenie neplatnosti
Kúpnej zmluvy právne postavenie žalobcu nijako nezmení, považuje súd za nedôvodnú, nakoľko každé
jedno určenie neplatnosti predstavuje tzv. reparáciu stavu (vracia sa stav do pôvodného). Je teda na
rozhodnutí žalobcu, či sa bude domáhať neplatnosti Kúpnej zmluvy alebo bude od žalovaného 2. žiadať

prevedenie spoluvlastníckych podielov za rovnakých podmienok ako ten nadobudol od žalovaného 1.
Na doplnenie súd uvádza, že ak by aj bolo potrebné v tomto prípade preukazovať naliehavý právny
záujem, tak ten by bol daný, ako vyplýva napr. aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Cdo 46/2013,
podľa ktorého nemožno súhlasiť s argumentom, že ak dôjde k porušeniu predkupného práva oprávnená
už nemá naliehavý právny záujem na podaní žaloby o neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40a

OZ. Takýto názor totiž nemožno odvodiť ani výkladom z ustanovenia § 40a OZ v spojení s § 80 písm.
c/ O.s.p. ale ani z inej právnej úpravy. Vo všeobecnosti treba prisvedčiť záveru, že žaloba o určenie
neplatnosti právneho úkonu pre porušenie predkupného práva (§ 40a OZ) môže obstáť z pohľadu
naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p i vtedy, ak už došlo k porušeniu predkupného
práva. (Obdobne aj podľa Uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 18Co/166/2016 zo dňa 25. Októbra

2017). Keďže súd dospel k záveru o prípustnosti tohto typu žaloby, a zároveň z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný 1. previedol jeho spoluvlastnícke podiely na Nehnuteľnostiach na žalovaného 2.,
ktorý v čase prevodu nebol spoluvlastníkom Nehnuteľností, tak bolo potrebné zodpovedať otázku, či sa
na žalovaného 2. vzťahuje výnimka v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka, a teda či je vo vzťahu k
žalovanému 1. osobou blízkou v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník vytvára svojou definíciou blízkej osoby dve kategórie blízkych osôb. V prvom rade
ide o taxatívne vymenované osoby, ktorými sú príbuzní v priamom rade, súrodenec a manžel. Druhou
kategóriou sú osoby vymedzené nie na základe príbuzenského či manželského pomeru k osobe, ale
na základe ich subjektívneho vzťahu k osobe. Pôjde teda o osoby, ktoré by ujmu dotknutej osoby
dôvodne pociťovali ako vlastnú. Kým pri prvej kategórii blízkej osoby nie je potrebné preukázať nič okrem

existencie objektívneho vzťahu - príbuzenského v priamom rade, súrodeneckého, či manželského, pri
druhejkategóriijenutnépreukázaťistúkvalitatívnuobjektívnuúroveňvzťahumedzidotknutýmiosobami.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní sú bratrancami (matka žalovaného 1. a otec žalovaného
2. rade boli súrodenci). Pre určenie toho, či predkupné právo žalobcu bolo porušené, bolo potrebné
zodpovedať otázku, či žalovaných možno kategorizovať pod tzv. osoby sebe navzájom blízke podľa

§ 116 za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka. Aby mohlo ísť o tzv. druhú kategóriu blízkych osôb,
tak v prvom v prvom rade musí medzi nimi (-) jestvovať rodinný alebo obdobný pomer a kumulatívne
platí, že (-) ujmu, ktorú by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Pri rodinnom pomerom pôjde najmä o príbuzných v nepriamom (pobočnom) rade, ako sú teta, strýko,
sesternica, bratranec a pod. Dôvodné pociťovanie ujmy ako vlastnej. Podmienka pociťovania ujmy

inej osoby ako ujmy vlastnej svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného vzťahu, ktorý tieto osoby
medzi sebou majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, to znamená, že nestačí, ak jedna z osôb
by pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť aj opačne. Pociťovanie ujmy niekoho
iného, ako ujmy vlastnej je podmienkou subjektívnou, nestačí však iba tvrdenie dotknutých osôb, že
ujmu iného pociťujú ako svoju vlastnú. Práve „dôvodnosť“ takéhoto „pocitu“, ktorá je explicitne vyjadrená

v ustanovení § 116 vnáša do posudzovania vzájomného vzťahu prvok objektívnosti. Posudzovať by sa
malo, či si osoby vzájomne prejavujú záujem, či si pomáhajú, ak žijú v spoločnej domácnosti, skúmajú
sa pomery, v akých spoločne žijú a pod. Napriek objektivizujúcemu prvku „dôvodnosti“ pociťovanej
ujmy ako vlastnej je splnenie tejto podmienky veľmi individuálne a je potrebné ho skúmať v každom
jednotlivom prípade individuálne. Súd sa teda musí zaoberať vzťahom posudzovaných osôb komplexne

- z hľadiska objektívneho a z hľadiska spoločenskej morálky (ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ,
J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C.
H. Beck, 2019). Podmienka rodinného pomeru bola splnená, keďže žalovaní sú bratrancami. Druhá
podmienka, dôvodné pociťovanie ujmy ako vlastnej, však splnená nebola. Z výsluchov žalovanýchvyplýva, že medzi nimi je štandardný rodinný vzťah, aký býva medzi bratrancami v zdravých rodinných
vzťahoch. Vzťah bol intenzívnejší, keď boli deti, keď sa stretávali u babky. Aktuálne sa nestretávajú
často, keďže sú dôchodcovia, chodia na záhrady a majú veľa iných povinností. Zväčšená intenzita ich

vzťahu sa prejavuje len vo vzťahu k Nehnuteľnostiam (v otázke starostlivosti o ne a pod.). Vzhľadom k
tomu, že zákonodarca explicitne nezahrnul do definície blízkej osoby podľa § 116 Občianskeho
zákonníka, taktiež bratranca, prípadne iné osoby v pobočnom rade, jasne nasvedčuje tomu, že preto,
aby mohli byť bratranec, považovaný za blízke osoby, musí byť ich vzťah s posudzovanou osobou
výnimočný. Súd vyhodnotil vzťah medzi žalovanými tak, že tento nie je takej kvality a intenzity, žeby

navzájom medzi sebou pociťovali ujmu, ktorá sa stala druhej osobe, ako ujmu vlastnú. Aj keď si
žalovaní vzájomne prejavujú záujem, či si pomáhajú, tak je to v takej kvalite, v akej to býva v zdravo
fungujúcej rodine medzi bratrancami. Ich vzťah sa nevymyká štandardnému vzťahu medzi bratrancami
a nejaví žiadne znaky výnimočnosti. K otázke žalovaných ako blízkych osôb vymedzenej vyššie
poukazuje súd aj na túto judikatúru: Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej
veci má zásadný význam v podstate len to, či skutkový a právny záver uvedený v napadnutom

rozsudku týkajúci sa toho, či medzi žalovaným v 4. rade ako obdarovaným, a žalovanou v 1. rade,
ako aj právnou predchodkyňou žalovaných v 2. a 3. rade ako darcami, bol v čase darovania vzťah
blízkej osoby v zmysle § 116 veta druhá za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného
ustanovenia blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere
rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela

jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Podmienkou preukázania týchto zákonom
ustanovených podmienok je súčasne splnenie podmienky, že tieto iné osoby sú navzájom v pomere
rodinnom, napr. príbuzní v nepriamom rade: bratranec - sesternica, strýko, resp. teta - neter či synovec,
alebo v pomere obdobnom, (napr. pomer zošvagriných osôb). Táto podmienka bola v preskúmavanej
veci jednoznačne splnená. Blízkymi osobami sa však stávajú tieto ďalšie osoby len za splnenia ďalšej

podmienky a to, že vzájomný pomer je osobne, predovšetkým citovo natoľko intenzívny, že by ujmu,
ktorá by utrpela jedná z nich, druhá pociťovala dôvodne ako vlastnú ujmu. V takom prípade zákon
považuje vzťah spoluvlastníka k osobe blízkej za významnejší, ako vzťah k spoluvlastníkovi, v dôsledku
čoho neobmedzuje spoluvlastníka pri dispozícii z jeho podielom vo vzťahu k osobe blízkej predkupným
právom (Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 9Co/40/2012 zo dňa 9. apríla 2013). Odvolací súd

poukazujenato,žeblízkouosobouvzmysleust.§116Občianskehozákonníkasújednakosoby,ktorésú
navzájom blízke (príbuzní v priamom rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa za určitých podmienok
považujú za blízke (t.j. iné osoby). To znamená, že iné osoby sú blízkymi osobami za splnenia dvoch
podmienok, a to že sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak ujmu, ktorú utrpela jedna
z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Z uvedeného vyplýva, že blízkymi osobami môžu

byť jednak príbuzní, ktorí nie sú blízkymi osobami už z dôvodu príbuzenstva, t.j. príbuzní v bočnom rade
tretieho a ďalšieho stupňa (strýc, teta, bratranci, atď.) a jednak osoby žijúce v spoločnej domácnosti,
ktoré s ním nie sú príbuzné, ale ak vytvorili spolužitím v spoločnej domácnosti vzťah obdobný rodinnému
vzťahu. Vzájomný pomer medzi uvedenými osobami musí byť osobne, najmä citovo natoľko intenzívny,
aby bolo možné urobiť záver, že by ujmu jednej z týchto osôb druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú.

Skutočnosť, či jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu a či to pociťuje
dôvodne, prislúcha uvážiť a rozhodnúť súdu. V tomto smere môžu byť relevantné napríklad okolnosti,
aký vzájomný styk majú osoby, o ktoré ide, či žijú v spoločnej domácnosti (hoci to samo o sebe nie je
určujúce), aké sú v takej domácnosti pomery, aký majú tieto osoby o seba záujem a ako si pomáhajú
vzájomne v závažných prípadoch, v núdzi, v chorobe či v starobe a pod. Keďže ust. § 116 veta za

bodkočiarkou Občianskeho zákonníka v časti v ktorej viaže hodnotenie vzájomného vzťahu iných osôb
v pomere rodinnom alebo obdobnom ako osôb sebe navzájom blízkych na podmienku, že ujmu, ktorú
utrpela jedna z nich, by druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, patrí k právnym normám s relatívne
neurčitou hypotézou, tj k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, je
ponechané súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu

právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností (Rozsudok Krajského súdu v
Nitre č. k. 7Co/93/2020 zo dňa 24. jún 2021). Na základe vyššie uvedených skutočností a právnych
noriem vyplýva, že uzatvorením Kúpnej zmluvy žalovaní porušili zákonné predkupné právo žalobcu
podľa § 140 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaní nie sú vo vzájomnom vzťahu k sebe osobami
blízkymi podľa § 116 Občianskeho zákonníka, a teda sa na nich nevzťahuje výnimka podľa § 140

Občianskeho zákonníka. V zmysle takto uvedeného potom súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil,
že Kúpna zmluva, ktorou žalovaný 1. previedol predmetné spoluvlastnícke podiely na Nehnuteľnostiach
na žalovaného 2. je neplatná.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP s tým, že žalobca mal v spore plný úspech, a preto má vo vzťahu k žalovaným nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja žalovaní, ktorí uviedli, že v prvom rade
uvádzajú, že v plnom rozsahu trvajú na svojich doterajších námietkach voči žalobe žalobcu, túto
považujú za šikanóznu a samoúčelnú, ktorá postavenie žalobcu v spoluvlastníckom vzťahu nijako
pozitívne neovplyvní, žalobca nezvolil vhodný typ žaloby na ochranu svojich domnelých práv. Súd prvej

inštancie sa v napadnutom rozsudku posudzoval prípustnosť žaloby podanej žalobcom, ktorú posúdil
ako prípustnú podľa ust. § 137 písm. d) CSP bez potreby preukazovať naliehavý právny záujem žalobcu,
následne súd posudzoval vzťah žalovaných ako blízkych osôb, ktorý vyhodnotil ako nevýnimočný vzťah
bratrancov, bežný v rodinách, a preto súd rozhodol, že predkupné právo žalobcu porušené bolo a
žalobe vyhovel. So závermi súdu prvej inštancie a dôvodmi jeho rozhodnutia sa nemožno za danej
situácie a vzhľadom na vykonané dokazovanie stotožniť a akceptovať ich. V prvom rade, v bode 18.

odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že „z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalovaný 1. previedol jeho spoluvlastnícke podiely na Nehnuteľnostiach na žalovaného 2., ktorý v
čase prevodu nebol spoluvlastníkom Nehnuteľností.“ Tento skutkový záver súdu prvej inštancie však
nie je správny a nevyplýva z vykonaného dokazovania. V bodoch 6.1 až 6.5 odôvodnenia rozsudku
súd prvej inštancie konštatuje skutkový stav vo vzťahu k zápisom na LV č. XXX, XXXX, XXXXX,

XXXXX Q. XXXXX pre k. ú. D., pričom správne konštatuje iba spoluvlastnícke podiely žalobcu, u
žalovaného v 2. rade súd konštatuje iba podiely nadobudnuté od žalovaného v 1. rade, čo je však
v rozpore so zápismi na týchto LV a v rozpore so skutočnosťou, nakoľko v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy medzi sporovými stranami bol žalovaný v 2. rade stále spoluvlastníkom parcely J. L. XXX
na LV č. XXXX a rodinného domu so súp. č. XXXX na LV č. XXXXX pre k. ú. D., a to od roku

2007, resp. 2013, pričom vo vzťahu k týmto a aj k ostatným dotknutým nehnuteľnostiam, vedeným
na LV č. XXX, XXXXX Q. XXXXX pre k. ú. D., uzavrel dňa XX.XX.XXXX, A.. XX.XX.XXXX ako
obdarovaný darovacie zmluvy so svojimi sestrami R. C. a I. C. na ich podiely na nehnuteľnostiach.
Nie je teda správny a neobstojí záver súdu, že žalovaný v 1. rade previedol svoje spoluvlastnícke
podiely žalovanému v 2. rade ako nevlastníkovi dotknutých nehnuteľností. Súd prvej inštancie teda

v tomto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Následne súd prvej inštancie vec aj nesprávne
právne posúdil, keď žalobe žalobcu bezvýhradne vyhovel s poukazom na súdom citované rozhodnutia,
pričom sa nijako nevysporiadal s argumentáciou žalovaných vyplývajúcou z rozsudku NS SR sp. zn.
4Cdo/83/2019 zo dňa 26.02.2020, že žalovaný v 1. rade nemá záujem zotrvávať v spoluvlastníctve a
svoj podiel nepreviedol v tomto prípade tretej osobe, ale inému spoluvlastníkovi. V zmysle uvedenej

konštantnej judikatúry možno vyvodiť záver, že jediná situácia, kedy by žaloba na určenie neplatnosti
mohla mať úspech je vtedy, pokiaľ by ostatní spoluvlastníci, ktorých predkupné právo bolo dotknuté,
nemali záujem nadobudnúť prevádzaný spoluvlastnícky podiel, súčasne by mali za cieľ zabrániť tretej
osobe vo vstupe do spoluvlastníckeho vzťahu. V takomto prípade žalobcovia znášajú dôkazné bremeno
ohľadne preukázania naliehavého právneho záujmu pre určenie neplatnosti zmluvy, rovnako ako

dôkazné bremeno preukázania naliehavého právneho záujmu, z akého dôvodu chcú zabrániť novému
nadobúdateľovi získať spoluvlastnícky podiel. Pokiaľ oprávnení spoluvlastníci neponúknu alternatívne
riešenie, kto by mal na miesto povinného nastúpiť, nemožno s najväčšou pravdepodobnosťou vyhovieť
návrhu na rozhodnutie súdu určovacím výrokom. Nemožno totiž na povinnom spravodlivo požadovať,
aby v spoluvlastníckom vzťahu zotrval, ani nemožno vynucovať zdržanie sa prevodu spoluvlastníckeho

podielu z dôvodu zasahovania do jednej zo základných zložiek vlastníctva (spoluvlastníctva) a to
práva s vecou (podielom) nakladať. V ostatných prípadoch, kedy zostávajúci spoluvlastníci budú
mať o podiel na veci záujem, nič nebráni tomu, aby sa domáhali na nadobúdateľovi prevodu tým,
že priamo podajú žalobu o nahradenie prejavu vôle, pričom otázka relatívnej neplatnosti bude v
rámci súdneho konania riešená ako predbežná otázka.). Je pravdou, že v princípe zákon ponecháva

tomu, koho predkupné právo malo byť porušené, možnosť zvoliť si medzi dovolaním sa relatívnej
neplatnosti voči zmluvným stranám alebo domáhať sa ponukovej povinnosti voči nadobúdateľovi,
avšak vzhľadom na to, že zavedenie CSP malo predísť reťazeniu sporov a samoúčelným žalobám,
žalobca v danom prípade nezvolil vhodný typ žaloby na ochranu svojich domnelých práv, čo žalovaní
s poukazom na vyššie uvedené namietali. V tejto súvislosti žalovaní poukazovali aj na právny

názor citovaný v mnohých rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove: „Za najdôležitejšiu funkciu
predkupného práva je považovaná právna istota ostatných spoluvlastníkov alebo inak znemožnenie
vstupu spoluvlastníkom nepohodlnej tretej osobe do spoluvlastníctva. Predkupné právo spoluvlastníkov
tiež posilňuje ich postavenie vo vzťahu k spoločne vlastnenej veci. Okrem toho predstavuje prevenciuprávnych sporov, pretože zjednocuje vlastníctvo k veci a zmenšuje počet spoluvlastníkov. Inštitút
predkupnéhoprávaspoluvlastníkovvšakneslúžilenakoprevenciaprávnychsporov,aleajakoprevencia
mimoprávnych tenzií. Navyše zjednocovaním vlastníctva (zmenšovaním počtu spoluvlastníkov) sa

zvyšuje samotná aktivita spoluvlastníctva. Nakoniec predkupné právo spoluvlastníkov vyvažuje niektoré
kľúčové nevýhody spoluvlastníctva. Právna rovnováha zabezpečovaná týmto inštitútom na jednej strane
rešpektuje právo každého spoluvlastníka previesť svoj podiel a na strane druhej rešpektuje oprávnený
záujem ostatných spoluvlastníkov. “ V danom prípade žalovaný v 2. rade nebol pri nadobúdaní
spoluvlastníckychpodielovodžalovanéhov1.radetreťouosobou,aleinýmpodielovýmspoluvlastníkom

dotknutých nehnuteľností, pričom zo zápisu na všetkých dotknutých listov vlastníctva je zrejmé, že na
nich sú ako podieloví spoluvlastníci (v čase podania žaloby a aj doteraz) 3 skupiny osôb - žalovaný
v 1. rade a jeho synovia S. B. a I. B. (medzi ktorých ako svojich dedičov žalovaný v 2. rade už
rozdelil časť svojich podielov na dotknutých nehnuteľnostiach), následne nebohý H. B. (po ktorom už
inicioval dedičské konanie o novoobjavenom majetku práve žalovaný v 2. rade, minulý mesiac, pretože
žiaden z jemu známych oslovených dedičov sa k tomuto úkonu nemal), a marginálni spoluvlastníci

žalobca, jeho brat T. B. a ich matka Q. B. (ktorej daroval žalobca všetky svoje spoluvlastnícke podiely,
ktoré za posledný takmer rok a pol poskupoval od iných spoluvlastníkov, tiež bez predchádzajúceho
učinenia ponuky na uplatnenie predkupného práva komukoľvek z ostatných vtedajších spoluvlastníkov).
Súd prvej inštancie sa s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/83/2019 zo
dňa 26.02.2020 nijako nevysporiadal, uspokojil sa iba s tým, že žaloba žalobcu je prípustná podľa

ust. § 137 písm. d) CSP. Pritom tu je zrejmý aj vnútorný rozpor rozhodnutia súdu prvej inštancie,
lebo z bodu 18. odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd vyvodil záver o prípustnosti žaloby aj na
základe nesprávneho záveru, že žalovaný v 2. rade v čase prevodu nebol podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností, a preto súd prvej inštancie následne pristúpil k posudzovaniu príbuzenského vzťahu
žalovaných ako blízkych osôb. Teda úsudok súdu, že žalovaný v 2. rade v čase prevodu spoluvlastníkom

nebol, bol podmienkou pre následné skúmanie a posudzovanie vzťahu žalovaných podľa ust. § 116 OZ.
A contrario, ak by súd správne skonštatoval, že žalovaný v 2. rade nadobúdal podiely žalovaného v 1.
radeakospoluvlastník,zjavnebysazaoberalvhodnosťouzvolenejžalobyžalobcu,ajvosvetleprávneho
názoru NS SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo/83/2019, a túto ako nevhodný prostriedok na ochranu jeho
práv zamietol, pretože zmyslom takej žaloby je zabrániť vstupu tretej osoby, to jest cudzej, nevlastníka),

do spoluvlastníckeho vzťahu. Vzhľadom na formuláciu odôvodnenia rozhodnutia v bode 18. vykazuje
následné odôvodnenie rozsudku znaky arbitrárneho rozhodnutia. Pre oboch žalovaných bolo správanie
sa žalobcu nepríjemné, vypovedali pred súdom v strese a v citovom rozrušení, čo malo vplyv na
úroveň a kvalitu ich výpovede, následne na posúdenie ich vzájomného vzťahu súdom prvej inštancie.
Do budúcna ani žalovaný v 2. rade nechce byť so žalobcom v akomkoľvek právnom vzťahu, nieto

v spoluvlastníckom. Vzhľadom na vyššie uvedené a za daných skutkových okolností, keď žalovaný
v 2. rade nadobúdal sporné podiely ako podielový spoluvlastník dotknutých nehnuteľností, pričom
spoluvlastníci majú nárok, ak sa nedohodnú inak, na vykúpenie podielu odchádzajúceho spoluvlastníka
podľa pomeru výšky svojich podielov, neobstojí také rozhodnutie súdu, ktorým rozhodne o neplatnosti
kúpnej zmluvy v celom rozsahu, teda aj v rozsahu, v ktorom nadobúdajúci spoluvlastník nadobudol

podielodchádzajúcehospoluvlastníkadovýškysvojhopodielu.Vzhľadomnavyššieuvedenénapadnutý
rozsudok je založený na nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, z čoho následne
vyplýva aj nesprávne právne posúdenie veci samej súdom prvej inštancie, preto je potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť alebo zmeniť. Výrok II. rozsudku o nároku na náhradu trov konania žalovaní napádajú
ako výrok závislý od výroku vo veci samej, pričom súd prvej inštancie ani nevymedzil, či má žalobca mať

nárok na náhradu trov konania spoločne a nerozdielne voči žalovaným, alebo inak. Vzhľadom na vyššie
uvedené žalovaní navrhujú, aby napadnutých výrokoch odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie sp.
zn. 34C/183/2023-56 zo dňa 22.08.2024 zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným prizná spoločný a
nerozdielnynároknanáhradutrovkonaniapredsúdomprvejinštancieprotižalobcovi,aabyodvolacísúd
priznal žalovaným spoločný a nerozdielny nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.

Alternatívne žalovaní navrhujú, ak odvolací súd nezmení napadnuté výroky rozsudku, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 34C/183/2023-56 zo dňa 22.08.2024 zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
pričom žalovaní si uplatňujú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

7. Voči odvolaniu žalovaných podal vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie poskytol
relevantné odpovede na najpodstatnejšie otázky tohto sporu. Vo vzťahu k dôvodom odvolania
žalovaných uvádza žalobca, že žalovaný v 2. rade nebol v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa
XX.XX.XXXXpodielovýmspoluvlastníkomnehnuteľnostízapísanýchnaLVXXX,LVXXXXXaK.XXXXXk.ú. D.. Všetky podiely, ktoré vlastní žalovaný v 2. rade aktuálne, okrem podielu 4/40, ktorý zdedil
po svojom otcovi respektíve, ktorý mu sestry darovali nadobudol tak, že bolo porušené predkupné právo
ostatných podielových spoluvlastníkov. Záujem o kúpu spoluvlastníckych podielov žalovaného v 1. rade

žalobca prejavil, avšak žalovaný v 2. rade sa spoliehal na to, že ak podiely kúpi rýchlo a bez žalobcu
tak to nechá tak a nebude sa brániť. Žalovaný v 2. rade mu dodnes bráni v riadnom užívaní predmetnej
nehnuteľnosti. K jeho vyjadreniam, že sa o ňu stará a udržiava ju chce uviesť, že nehnuteľnosť
je v zanedbanom stave a vyžaduje nevyhnutné opravy, aby nedochádzalo k ďalším škodám. Tak
ako to uviedli žalovaní vo svojom odvolaní zákon ponecháva tomu koho predkupné právo malo byť

porušenémožnosťzvoliťsimedzidovolanímsarelatívnejneplatnostiprávnehoúkonualebodomáhaním
sa ponukovej povinnosti voči nadobúdateľovi. Keďže však príslušný Okresný úrad katastrálny odbor
rozhoduje o zmluve vždy ako o celku a žalovaný v 2. rade nebol podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV XXX, K. XXXXX a K. XXXXX k.ú. D. voľbou žalobcu bolo zamedziť
takémuto stavu, a preto si ako prostriedok obrany zvolil žalobu, ktorou sa domáha určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní aj správne skutkovo a právne vyhodnotil

rodinný vzťah medzi žalovanými, že sa jedná o bratrancov a tento vzťah nie je takej kvality a intenzity, že
by navzájom medzi sebou pociťovali ujmu, ktorá sa stala druhej osobe ako ujmu vlastnú. So zreteľom
na vyššie uvedené navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho
konania.

8. Vo veci podali následne odvolaciu repliku žalovaní v 1. a 2. rade. Uviedli, že majú za to, že žalobca
využil svoje vyjadrenie v odvolacom konaní ako opätovný pokus o osočovanie žalovaného v 2. rade
účelovými a nepravdivými skutkovými tvrdeniami. V zásade sa vo svojom vyjadrení venoval starostlivosti
onehnuteľnosť,atokonkrétnedomsosúpisnýmčíslomXXXX,pričomuvádzalskutočnosti,ževzhľadom
na dlhoročnú rozdrobenosť vlastníctva a nezáujem takmer všetkých ostatných spoluvlastníkov o údržbu

nehnuteľnostiainvestovaniedonichžalovanýv2.radevykonávalibanajnutnejšieopravynehnuteľnosti,
aby ich sanoval v rámci svojich možností, pričom najmä bola z jeho strany opravená časť strechy domu,
komín i vstupná brána, oplotenie vnútornej aj vonkajšej strany. Pri nezáujme ostatných spoluvlastníkov
o nehnuteľnosti je pochopiteľné, že nákladnejšie opravy bude možné na nehnuteľnostiach urobiť
po usporiadaní vlastníctva k čomu žalovaný v 2. rade už viac ako rok zjavne činí právne kroky.

9. Na základe oznámenia Slovenskej advokátskej komory zo dňa 23. apríla 2025 (sp. zn,
252/1287/2024), ktoré žalobca priložil k vyjadreniu - Príloha č, 1, bolo proti právnemu zástupcovi
žalovaných. G. E. U., začaté disciplinárne konanie z dôvodu porušenia povinností pri výkone advokácie.
Zásadnou skutočnosťou, ktorú zdôraznil bolo, že uvedený advokát sa aktívne a opakovane podieľal

na právnych úkonoch, ktorými žalovaný v 2. rade nadobudol viaceré spoluvlastnícke podiely k
nehnuteľnosti, ktorá ako funkčný celok pozostáva z rodinného domu a priľahlých pozemkov evidovaných
na listoch vlastníctva č. XXX, XXXX, XXXXX, XXXXX Q. XXXXX, katastrálne územie D.. Všetky
tieto prevody spoluvlastníckych podielov- bližšie opísané v podanej sťažnosti na uvedeného advokáta
adresovanej Slovenskej advokátskej komore - Príloha č 2, boli realizované bez toho, aby boli ponúknuté

jemu ako spoluvlastníkovi alebo ostatným spoluvlastníkom, čím došlo k sústavnému porušovaniu
zákonného predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR už výslovne
potvrdil, že v prípade porušenia zákonného predkupného práva sa môže oprávnený spoluvlastník
domáhať neplatnosti celej zmluvy - a to aj v prípade, že kupujúcim je iný existujúci spoluvlastník,
nielen tretia (cudzia) osoba. Tento výklad plne podporuje jeho žalobu o určenie relatívnej neplatnosti

všetkých právnych úkonov, ktorými žalovaný v 2. rade nadobudol uvedené podiely bez rešpektovania
predkupného práva. Takýto prístup lepšie chráni spoluvlastníkov pred neželanou koncentráciou podielov
v rukách jedného subjektu. Právna istota v rámci podielového spoluvlastníctva vyžaduje, aby konanie,
ktoré vedie k cielenému oslabeniu práv ostatných spoluvlastníkov prostredníctvom obchádzania
predkupného práva, bolo právne napravené. V opačnom prípade by bolo možné predkupné právo

fakticky zrušiť prostredníctvom série účelových prevodov. Nejde teda len o nárok na konkrétny
spoluvlastnícky podiel, ale o ochranu integrity spoluvlastníckych vzťahov ako celku a predchádzanie
zneužitiu práva zo strany žalovaného v 2. rade. Navrhované riešenie napĺňa účel predkupného práva
- zabezpečuje ochranu oprávnených spoluvlastníkov pred jeho obchádzaním a bráni vzniku situácie,
v ktorej jediný subjekt bez súhlasu ostatných získa väčšinovú alebo výlučnú kontrolu nad spoločnou

vecou. Navrhoval preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn.
34C/183/2023, ako vecne správny a zákonný v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobcovi voči
žalovaným náhradu trov odvolacieho konania.10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného

odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie

uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaných
v 1. a 2. rade nie je dôvodné.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností

prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.
Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92.

15. Na zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami
uplatnené odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.

16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1

CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne

zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými
stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť
dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

18. Nosným odvolacím dôvodom je skutočnosť, že nie je správny skutkový záver súdu prvej inštancie,
že žalovaný v 1. rade previedol svoje spoluvlastnícke podiely žalovanému v 2. rade ako nevlastníkovi
dotknutých nehnuteľností. Predmetný nesprávny čiastkový skutkový záver však nie je spôsobilí privodiť
iné skutkové a právne závery z pohľadu odvolacieho konania a to s ohľadom na nižšie uvedené závery
odvolacieho súdu.

19. K základnej/nosnej odvolacej námietke žalovaných považuje odvolací súd za podstatné uviesť, že
možnosť žalobcu domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu vyplýva priamo zo zákona a to
ust. § 40a v spojení s § 140 Občianskeho zákonníka. Podaná určovacia žaloba v zmysle § 137 písm.
c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)

je tak procesne prípustná. V prípade porušenia predkupného práva má ten, koho predkupné právo
bolo porušené, možnosť domáhať sa, aby mu nadobúdateľ vec ponúkol na predaj, môže si ponechať
svoje predkupné právo zachované alebo sa môže domáhať relatívnej neplatnosti právneho úkonu,
ktorým bolo predkupné právo porušené v zmysle ust. § 40a a ust. § 140 Občianskeho zákonníka.
V posudzovanej veci si žalobca zvolil poslednú možnosť. Vo vzťahu k otázke, či sa žalobca môže

domáhať určenia relatívnej neplatnosti celého právneho úkonu alebo len jeho časti podľa pomeru
spoluvlastníckych podielov k spoluvlastníckym podielom ostatných spoluvlastníkov sa odvolací súd
prikláňa k záveru, že relatívna neplatnosť sa týka celého právneho úkonu a nielen jeho časti. Princípy
platiace pre iný spôsob realizácie predkupného práva a to kúpu prevádzaného podielu oprávneným
spoluvlastníkom, nie je možné vzťahovať aj na uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu v

dôsledku porušenia predkupného práva. Zmyslom určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu v
prípade porušenia predkupného práva totiž je navrátenie do predošlého právneho stavu, t. j. stavu pred
prevodom. Toto by však nebolo možné dosiahnuť vtedy, ak by sa mohli spoluvlastníci, ktorých predkupné
právo bolo porušené, domáhať určenia neplatnosti len časti právneho úkonu. V dôsledku porušenia
predkupného práva by tak v danom spore došlo k nedôvodnej výhode v prospech žalovanej strany sporu

spočívajúcej v tom, že žalovaná strana ako jedna z podielových spoluvlastníkov by mala možnosť v
prípade predaja spoluvlastníckeho podielu v budúcnosti vykúpiť väčšiu časť spoluvlastníckeho podielu
ako v prípade, ak by bol neplatný celý právny úkon.20. Sekundárnym oprávnením z porušenia predkupného práva je teda právo oprávneného na reparáciu
protiprávneho stavu do právneho stavu, aký tu bol pred jeho porušením, t. j. navrátením do pôvodného
stavu, k čomu slúži inštitút dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 40a

Občianskeho zákonníka. Správnosť tohto záveru o neplatnosti celého právneho úkonu (kúpnej zmluvy)
je podporená aj ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej
dôjdením dovolania sa neplatnosti právneho úkonu ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí
relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnávať
k absolútnej neplatnosti (rozhodnutie najvyššieho súdu z 20. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo/136/2009 a z

31. augusta 2010 sp. zn. 5Cdo/211/2009).

21. Súd prvej inštancie správne určil za neplatnú celú kúpnu zmluvu, nakoľko je potrebné vychádzať z
rozsahu jej predmetu a nie z pomeru podielov na nehnuteľnosti. V danej veci nie je možné aplikovať
rozhodnutie najvyššieho súdu z 12. mája 2009 sp. zn. 2Cdo/91/2008, keďže toto vychádza z odlišných
skutkových okolností. Predmetom konania v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu bolo oprávnenie

spoluvlastníka v zmysle § 140 v spojení s § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom predmetom
tohto sporu je nárok vyplývajúci z § 40a v spojení s § 140 Občianskeho zákonníka. Podľa konštantnej
judikatúry sa vymenované nároky navzájom vylučujú (uznesenie NSSR z 26. mája 2010 sp. zn.
2Cdo/28/2009), teda právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v uvedenom rozhodnutí sa nemôžu
týkať súdenej odlišnej veci.

22. Zároveň odvolací súd poukazuje na závery rozhodnutia NSSR sp.zn. 8Cdo/208/2019, R 5/2022
v ktorom sa okrem iného uvádza: „ Aj napriek tomu, že oprávnený spoluvlastník má možnosť
výberu z uvedených právnych možností, ich kumulácia je vylúčená (rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 2Cdo/91/2008). V prípade rôznych súdnych žalôb musí súd vždy uprednostniť riešenie

neplatnosti právneho úkonu, s ktorým expressis verbis počíta aj samotný zákonodarca v § 40a
Občianskeho zákonníka. Ostatné spôsoby nápravy odvodené od porušenia zmluvného predkupného
práva predstavujú len komplementárny (individuálny) spôsob ochrany oprávneného vlastníka. Dokonca
v prípade žaloby o nahradenie prejavu vôle nadobúdateľa pri prevode spoluvlastníckeho podielu za
porušenie predkupného práva, je možné aj odstúpenie od zmluvy, keďže jej platnosť a právne účinky

zostávajú zachované [bližšie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
sp. zn. I. ÚS 131/2018]. Základný rozdiel medzi uvedenými spôsobmi spočíva v rozsahu poskytnutej
ochrany oprávnenému vlastníkovi. Kým v prípade úspešnosti žaloby o relatívnu neplatnosť právneho
úkonu sa na tento právny úkon hľadí, akoby k nemu nedošlo, t. j. dochádza k navráteniu veci do
pôvodného stavu („restitutio in integrum“), ostatné prostriedky nápravy poskytujú právnu ochranu len tej

konkrétnej osobe, ktorá sa jej dovoláva, teda sa nevzťahuje aj na ostatných „nečinných“ oprávnených
spoluvlastníkov. Slovami ústavného súdu: „Momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti
zmluvy o prevode podielu (vyslovením relatívnej neplatnosti) nastáva stav, ako keby právny úkon nebol
urobený. Znamená to, že táto možnosť nápravy porušenia predkupného práva spôsobu navrátenia
vlastníckych práv do pôvodného stavu pred uzavretím relatívne neplatnej zmluvy, včítane práv a

povinností vyplývajúcich z predkupného práva.“ (IV. ÚS 324/2011). Podobne tak uvádzajú aj rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/48/2009, 5Cdo/211/2009, 1Cdo/216/2009. Dovolaním sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu, čo aj len jedným z oprávnených spoluvlastníkov, sa tento právny úkon
stáva neplatným od počiatku. Z tohto dôvodu sa už ani nemožno s úspechom dovolávať žaloby o
nahradenie prejavu vôle od nadobúdateľa, ak o nej súčasne prebieha iný civilný spor. Nedeliteľnosť

relatívnej neplatnosti právneho úkonu (zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu) je potrebné odvodiť
od samotného zmyslu a účelu predkupného práva spoluvlastníka (uvedeného vyššie) a spôsobu jeho
realizácie. Ak je viac oprávnených spoluvlastníkov z predkupného práva, zákonodarca predpokladá
dohodu spoluvlastníkov o jeho výkone, hoci podrobnosti bližšie nešpecifikuje. Spoluvlastníci sa môžu
dohodnúť, že predkupné právo využije len niektorý z nich alebo i viacerí. Len ak sa oprávnení

spoluvlastníci nedohodnú na výkone predkupného práva, vzniká im právo vykúpiť podiel pomerne podľa
veľkosti podielov (§ 140 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného je zrejmé, že realizácia predkupného
práva oprávnenými vlastníkmi má (v ideálnom prípade) minimálne tieto fázy: - fáza ponuky povinného
spoluvlastníka na odkúpenie podielu oprávneným spoluvlastníkom (formu zákonodarca nepredpisuje,
avšak ak ide o nehnuteľnosť, ponuka musí mať písomnú formu), ponuka musí byť učinená všetkým

spoluvlastníkom, - dohodovacia fáza medzi oprávnenými spoluvlastníkmi, v priebehu ktorej oprávnení
vlastníci vyjadria svoj záujem, resp. nezáujem o uplatnenie predkupného práva a vzdajú sa svojho
predkupného práva (primerane aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/13/2018). Ak prejavia
záujem o predkupné právo viacerí, avšak nevedia sa na jeho výkone dohodnúť, majú právo vykúpiťpodiel pomerne podľa veľkosti svojich podielov, - akceptácia ponuky oprávneného spoluvlastníka/
oprávnených spoluvlastníkov zo strany povinného spoluvlastníka (prijatie ponuky a následne vyplatenie
cenypodieluoprávnenouosobou/oprávnenýmiosobami),prípadnejejneakceptácia.Aktedasúdvysloví

právny úkon za relatívne neplatný, otvára sa realizácia predkupného práva od prvej fázy, t. j. ponuky
až po jej akceptáciu či neakceptáciu. Tohto konania sa môžu zúčastniť všetci oprávnení spoluvlastníci
bez ohľadu na to, či podali žalobu o neplatnosť právneho úkonu na príslušnom súde. Aj tí oprávnení
spoluvlastníci, ktorí dali jednoznačne najavo svoj nezáujem o predkupné právo, sa môžu dohodnúť
na výkone predkupného práva v prospech toho oprávneného spoluvlastníka, ktorý o jeho využitie

záujem má. Zákonodarca stabilnou právnou úpravou predkupného práva spoluvlastníkov dal najavo
záujem uchovať tento inštitút v slovenskom práve, pretože ho považuje za vhodný a výhodný pre
ochranu oprávnených spoluvlastníkov, tak ako je tomu v rade iných zahraničných právnych úpravách
(napr. Švajčiarsko, Nórsko, Španielsko, Portugalsko). Napriek tomu, že dodnes platné znenie § 140
Občianskeho zákonníka bolo aj spoločným československým právnym predpisom, aktuálna česká
právna úprava v podstate zrušila tento inštitút, pričom sa dlhodobo odlišovala aj judikatúra českých

súdov od judikatúry slovenských súdov (bližšie aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 186/2012).
Z tohto dôvodu už neprichádza do úvahy ani nazeranie na aplikačné problémy inštitúty predkupného
práva výlučne prizmou českej súdnej judikatúry. S poukazom na uvedené má dovolací súd za to, že
iba úplná relatívna neplatnosť právneho úkonu môže naplniť účel a zmysel predkupného práva a plne
zaručiť ochranu oprávnených spoluvlastníkov pri prevode spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd tak

správne uzavrel, že dovolanie sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy žalobcami 1/, 2/ má za následok
neplatnosť celej kúpnej zmluvy, nakoľko je potrebné vychádzať z rozsahu jej predmetu a nie z pomeru
podielu žalobcov 1/, 2/ na dotknutej nehnuteľnosti. Dovolanie tak neopodstatnene smeruje proti takému
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 CSP).“

23. Aj keď ďalšia skutočnosť nebola nosným odvolacím dôvodom, odvolací súd považoval za vhodné
vyjadriť sa aj otázke posudzovanej súdom prvej inštancie a to možnosti uplatnenia výnimky v zmysle
ust. § 140 OZ. Ohľadne uplatnenia zákonnej výnimky na žalovaného v 2. rade, ktorá sa má zohľadniť
v zmysle ust. § 140 OZ, teda či je vo vzťahu k žalovanému v 1. rade osobou blízkou v zmysle ust. §
116 OZ odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na hmotnoprávne a následné procesné posúdenie (v

procese dokazovania o vzájomnom vzťahu žalovaných) tejto otázky súdom prvej inštancie v odsekoch
číslo 18 až číslo 28 odôvodnenia rozhodnutia. Všetky tu uvedené závery súdu prvej inštancie sú právne
a aj skutkovo správne posúdené a vyplýva z nich právne logický záver, že v konaní pred súdom prvej
inštancie nebolo preukázané, že by žalovaní v rozhodnom čase boli vo vzájomnom vzťahu k sebe
osobami blízkymi podľa ust. § 116 OZ a teda sa nich nemôže vzťahovať výnimka normovaná ust. §

140 OZ.

24. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho
súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č. 20772/92. Avšak na
zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v potrebe podania odpovede na uplatnené

odvolacie námietky, sa odvolací súd podľa vyššie uvedeného posúdenia s týmito odvolacími námietkami
žalovaných vysporiadal.

25. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu
pokiaľ ide o napadnutý rozsudok, na základe ktorého správne zistil podstatný skutkový stav a vo veci

aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu
(okrem vyššie špecifikovaného nesprávneho záveru o „nevlastníkovi“) a odôvodnenie rozhodnutia má
podklad v zistení skutkového stavu. Na správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa
nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti
právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

26.Súdprvejinštancietedazistilvoveciskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.

27. Odvolací súd tak považoval odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade za nedôvodné, a preto napadnutý
rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil procesným
postupom v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP. Následne vo výrokovej časti odvolací súdzohľadnil aj vydané opravné uznesenie a rovnako zohľadnil nesprávne uvedenie dátumu narodenia
žalovaného v 1. rade uvedeného súdom prvej inštancie, preto prvý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu
končí upresnením dátumu narodenia žalovaného v 1. rade, a to na deň 15.12.1946.

28. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

29. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade v plnom rozsahu s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací

súd na základe vyššie uvedenej úvahy zároveň nevidel dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia
§ 257 CSP.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).