Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. október 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 74Ek/2037/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122376431
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Rošková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6122376431.5

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika - Kancelária Národnej
rady Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Alexandra Dubčeka 1, 812 80 Bratislava-Staré Mesto,
IČO: 00 151 491, právne zastúpený: Mičinský & Partners s.r.o., so sídlom Francisciho 2358/2, 811 08
Bratislava – Staré mesto, IČO:51 296 969, proti povinnému: A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
E. F. XX, XXX XX E. F., právne zastúpený: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so

sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:47 244 895 o vymoženie sumy
vo výške 1.133,00 EUR s príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Jaroslav Delfini, so
sídlom Exekútorského úradu Pražská 4, 040 11 Košice pod sp. zn. 395EX 626/22, o sťažnosti povinného
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa 07. 10. 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2037/2022
zo dňa 07. 10. 2025 z a m i e t a.

II. Oprávnenému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa 07. 10. 2025 n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdu dňa 22. 07. 2022 domáhal
od povinného vymoženia sumy 1.133,00 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu -

rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/267/21/K zo
dňa 26. 10. 2021, (ďalej len „exekučný titul “), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 02. 2022 a
vykonateľnosť dňa 22. 03. 2022.

2. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 25. 07. 2022 poverenie, ktorým dňa poveril vykonaním
predmetnej exekúcie súdneho exekútora - JUDr. Jaroslav Delfini, so sídlom exekútorského úradu

Pražská 4, 040 11 Košice, ktorý ju vedie pod sp. zn. 395EX 626/22, (ďalej len „súdny exekútor“). Povinný
podal návrh na zastavenie exekúcie.

3. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa 22. 09. 2023 návrh povinného na
zastavenie exekúcie zamietol podľa § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom

od 01. 04. 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) a nepriznal povinnému náhradu trov právneho
zastúpenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že upovedomenie o začatí exekúcie bolo doručené
povinnému Obchodným vestníkom dňa 05. 05. 2023. Exekútor zverejnil upovedomenie o začatí
exekúcie v Obchodnom vestníku po dodržaní zákonnej trojmesačnej lehote a neúspešnom doručovaní
upovedomenia o začatí exekúcie prostredníctvom poštového podniku. Podľa záveru vyššieho súdneho
úradníka, povinný podal návrh na zastavenie exekúcie dňa 11. 08. 2023, teda po lehote uvedenej v

§ 61k ods. 2 Exekučného poriadku a z toho dôvodu vyšší súdny úradník neskúmal dôvody uvedené
povinným v návrhu na zastavenie exekúcie. Vyšší súdny úradník tiež uviedol, že skutočnosti, ktoré vtomto návrhu boli uvedené nie sú takými, ktoré nemohol bez vlastnej viny uplatniť skôr, resp. nenastali
v čase po vzniku exekučného titulu.

4. Povinný podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa
22. 09. 2023. Sudca uznesením sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa 03. 10. 2025 zrušil uznesenie sp. zn.
74Ek/2037/2022 zo dňa 22. 09. 2023 pre nedostatočne zistený skutkový stav a nepreskúmanie splnenia
zákonných podmienok doručovania upovedomenia o začatí exekúcie prostredníctvom oznámenia v
Obchodnom vestníku. Vyšší súdny úradník považoval návrh na zastavenie exekúcie za podaný po

zákonom stanovenej lehote, a vychádzal z doručovania prostredníctvom Obchodného vestníka, hoci
na takýto postup neboli splnené podmienky a z toho dôvodu nesprávne určil začiatok lehoty. Začiatok
lehoty vychádza zo správneho doručovania - upovedomenie o začatí exekúcie bolo doručené právnemu
zástupcovi povinného dňa 23. 08. 2023. Lehota na podanie návrhu na zastavenie exekúcie tak začala
plynúť od tohto dátumu. Povinný podal návrh na zastavenie exekúcie dňa 11. 08. 2023, teda ešte pred
účinným doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Nakoľko na základe uvedeného nesprávneho

záveru sa vyšší súdny úradník ďalej v napadnutom uznesení vecne nezaoberal samotnými námietkami
povinného, sťažnostný súd zrušil napadnuté uznesenie.

5. Vyšší súdny úradník následne uznesením sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa 07. 10. 2025 návrh
povinného na zastavenie exekúcie zamietol podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku (výrok I.)

a nepriznal oprávnenému nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 03. 08. 2022 bolo doručené v súlade so zákonom
do elektronickej schránky právneho zástupcu povinného dňa 23. 08. 2023, po predchádzajúcich
neúspešných pokusoch o doručenie na adresy povinného a po nesprávnom doručovaní prostredníctvom
Obchodného vestníka č. 86/2023. K námietke nedoručenia exekučného titulu zo dňa 26. 10. 2021, vyšší

súdny úradník uviedol, že zásielka bola doručovaná doporučene do vlastných rúk dňa 18. 02. 2022 a
neprevzatím v lehote sa považuje za doručenú (§ 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok)), nakoľko povinný v čase doručovania nemal aktivovanú elektronickú schránku
(aktivovaná bola až dňa 23. 02. 2023). Rozhodnutie teda nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.
K námietke nedostatku aktívnej legitimácie, vyšší súdny úradník konštatoval, že podľa čl. 11 ods.

3 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov (ďalej len „Ústavný zákon“) návrh na výkon rozhodnutia podáva Výbor pre nezlučiteľnosť
funkcií, ktorý však nemá právnu subjektivitu, je len organizačnou zložkou Národnej rady Slovenskej
republiky. Z toho dôvodu návrh na vykonanie exekúcie podala Kancelária NR SR ako orgán, ktorý
koná za štát. Podľa vyššieho súdneho úradníka označenie oprávneného bolo správne a námietka

je nedôvodná. K námietke preklúzie podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon
o priestupkoch“) konštatoval, že je neopodstatnená. Konanie Výboru sa riadi Ústavným zákonom a
subsidiárne správnym poriadkom podľa článku 11a Ústavného zákona. Ústavný zákon neodkazuje
na zákon o priestupkoch, pričom skutky sankcionované podľa čl. 9 až 11 Ústavného zákona nie sú
výslovne označené za priestupky (§ 2 ods. 1 zákona o priestupkoch). Z toho dôvodu sa ustanovenia

zákona o priestupkoch neuplatnia, a to ani analogicky. Okrem toho uviedol, že ustanovenie § 20 zákona
o priestupkoch je procesnou preklúziou výlučne pre konania o priestupkoch a nemá dopad na výkon
peňažnej pokuty uloženej na základe ústavného zákona. Ustanovenie § 20 zákona o priestupkoch sa
preto neuplatní. Podľa vyššieho súdneho úradníka je rozhodnutie Výboru právoplatné, vykonateľné a
predstavuje platný exekučný titul a nakoľko nezistil žiaden dôvod na zastavenie podľa § 61k ods. 1

Exekučného poriadku, návrh povinného na zastavenie exekúcie bol zamietnutý.

6. Povinný podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.
Namietal doručovanie exekučného titulu, ako aj upovedomenia o začatí exekúcie „kade tade“, pritom
mal aktivovanú elektronickú schránku od počiatku. Navrhol súdu, aby si súd sám oficiálne vyžiadal

potvrdenie od príslušnej inštitúcie spravujúcej elektronické schránky v rámci portálu G. a to písomným
dopytom o tom, od kedy je, prípadne od kedy bola aktívna „elektronická schránka povinného“ a to
písomným dopytom na prevádzkovateľa ústredného portálu, ktorým je Národná agentúra pre sieťové
elektronické služby ( NASES). Navrhol to s poukazom na tzv. Perna test (Perna proti Taliansku č.
48898/99,RozsudokVeľkéhosenátuzo6.mája2003,doplnenýkoncepciouvzmysleRozsudkuVeľkého

senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. decembra 2018, č. 36658/05). Okrem toho
uviedol, že upovedomenie bolo doručené do elektronickej schránky právnemu zástupcovi, a nie priamo
povinnému a teda takéto doručovanie nespĺňa podmienky v zmysle § 61b ods. 1 a ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 168/2023 zo dňa 14. 06. 2023. Povinnýzdôraznil, žeupovedomenieozačatíexekúciesamusídoručiťpovinnémudovlastnýchrúk,ustanovenia
Civilného sporového poriadku upravujúce tzv. „náhradné doručenie“ sa nepoužijú. Podľa povinného
exekučný poriadok vylučuje doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie iba do elektronickej schránky

právnemu zástupcovi povinného. Vzhľadom na vyššie uvedené, povinný zastáva názor, že sa exekúcia
vedie nezákonne, v rozpore so základnými zásadami a princípmi exekučného konania. Podľa povinného
nedoručenie upovedomenia o začatí exekúcie spôsobom ustanoveným Exekučným poriadkom môže
mať za následok porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 46 ods.
1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 266/2010 zo dňa 21.09.2010.

7. Okrem toho povinný namietal, že oprávnený nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu
na začatie exekučného konania. Poukázal na článok 11 ods. 3 Ústavného zákona, podľa ktorého na
podanie návrhu na výkon rozhodnutia je oprávnený orgán, ktorý vykonáva konanie podľa článku 9
ods. 1 Ústavného zákona. V zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) Ústavného zákona na podanie návrhu

na výkon rozhodnutia je oprávnený Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií. Nestotožnil sa s názorom vyššieho súdneho úradníka v bode 29. odôvodnenia, že Výbor
nie je samostatnou právnickou osobou a nemá právnu subjektivitu a považuje ho za nesprávny
a nerešpektujúci zákonnú normu. Podľa povinného je ústavný zákon (konkrétne článok 11 ods. 3
Ústavného zákona v spojení s článkom 9 ods. 1 Ústavného zákona) špeciálna norma (lex specialis)

upravujúca konkrétny okruh konaní a konkrétne postavenie subjektov Výboru vo vzťahu k výkonu
rozhodnutia (exekúcii) plynúcemu z konania o konflikte záujmov. Aj keby bol Výbor len organizačnou
zložkouNRSRbezvšeobecnejprávnejsubjektivity,tátošpeciálnanormamuvýslovneapriamopriznáva
aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na výkon rozhodnutia. Právna subjektivita Výboru je daná
priamonormouÚstavnéhozákonaapretonemôžebyťpotlačenávšeobecnýmiúvahamioorganizačnom

usporiadaní NR SR. Podľa povinného aj keby sa akceptovala argumentácia o právnej subjektivite
Výboru finančný postih z konfliktu záujmov nie je pohľadávka Kancelárie NR SR, ide o pohľadávku
štátu, potom by mal byť ako oprávnený označený subjekt, ktorý spravuje pohľadávku v zmysle
predpisov o správe majetku štátu, nie Kancelária NR SR, ktorá je len organizačným a administratívnym
zabezpečením. Povinný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 92/2004 ako aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 205/2009. Povinný tvrdil, že nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie oprávneného je dôvod na zastavenie exekúcie, ktorá je od počiatku nezákonná.

8. V sťažnosti povinný namietal aj to, že je potrebné aplikovať zákon o priestupkoch konkrétne § 20
zákona o priestupkoch a teda právo na vymoženie, resp. výkon peňažnej pohľadávky zanikol. Podľa

povinného má rozhodnutie výboru (pokiaľ ukladá povinnosť na úhradu peňažnej pohľadávky) po
materiálnej stránke rovnaký obsah a dôsledky ako sankcia spočívajúca v peňažnej pokute. Z toho
dôvodu niet žiadnych pochýb o tom že rozhodnutie výboru je rozhodnutím o uložení peňažnej
pokuty, čo je nepochybne sankciou (t.j. administratívno-správnym trestom) a na predmetné konanie
podľa Ústavného súdu bolo nevyhnutne aplikovať zásady správneho trestania. Zároveň poukázal

na konštantnú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktoré uviedli, že trestanie za
správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Okrem toho
uviedol, že v zmysle článku 11a Ústavného zákona sa na konanie orgánu uvedeného v článku 7 ods.
5 podľa článku 9 až 11 primerane použijú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní,
teda primerane sa aplikujú ustanovenia správneho poriadku. Podľa § 30 ods. 1 písm. j.) Správneho

poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak tak ustanoví osobitný zákon. Povinný je toho názoru,
že Výbor ako správny orgán mal konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov (konanie podľa článku 9 Ústavného zákona) zastaviť. Rozhodnutie bolo vydané v rozpore
s princípmi materiálneho právneho štátu, v rozpore so základnými zásadami správneho trestania,
ktoré bolo vzhľadom na charakter Rozhodnutia výboru nevyhnutné aplikovať aj v tomto konaní podľa

Ústavného zákona a zároveň rozhodnutie výboru porušuje základné práva a slobody povinného ako
účastníka konania Poukázal na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“), ktorý upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Povinný poukázal na
judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“), ktorý dospel k záveru, že akékoľvek
verejnoprávne ustanovenia sankčnej povahy nemožno posudzovať podľa ich označenia, ale podľa

ich obsahu a účelu. Platí teda, že aj pri postihu fyzických a právnických osôb za správne delikty je
potrebnévychádzaťzprincípovzakotvenýchvtomtočlánkumedzinárodnejzmluvy.Povinnýkonštatoval,
že peňažná pokuta má nepochybne represívny a odstrašujúci charakter ( nie len kompenzačný) a je
primárne zameraná na potrestanie protiprávneho správania, čím sa neoddeliteľne približuje k trestnémupostihu. Povinný uviedol, že s citovaným článkom 6 súvisí aj článok 7 Dohovoru, ktorý upravuje
pravidlo ukladania trestov výlučne na základe zákona. Účelom odporúčania Výboru ministrov R (91)
o správnych sankciách bolo vymedziť princípy pre vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti

a tým garantovať ochranu súkromnej osobe. Tieto princípy sa majú uplatňovať v správnom konaní,
ktorého výsledkom je rozhodnutie o uložení správnej sankcie fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá sa
správala v rozpore s platnými právnymi predpismi. Odporúčanie R ( 91) zakotvuje princípy, ktoré by
sa mali uplatňovať v rámci hmotnoprávnej i procesnoprávnej úpravy administratívnoprávneho trestania
právnickýchafyzickýchosôbzasprávnedeliktyuniverzálne,t.j.bezohľadunato,oakúprávnukategóriu

správneho deliktu podľa vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu Rady Európy. Medzi tieto
princípy patrí princíp legality, zákaz spätnej pôsobnosti zákonného ustanovenia, princíp ne bis in dem
a princíp postihu za protiprávne správanie v primeranej lehote, v zmysle článku 6. ods. 1 Dohovoru
( „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná). Povinný konštatoval,
že správny delikt je vec trestného charakteru v zmysle článku 6 Dohovoru. ESĽP v prípade Čanády
vs. SR zo 16. novembra 2004 konštatoval, že: „všeobecný charakter právnych ustanovení upravujúcich

priestupky podľa zákona o priestupkoch spolu so zastrašujúcim a trestajúcim účelom sankcie ukladanej
za ich porušenie, postačuje na preukázanie toho, že na účely článku 6 Dohovoru sú priestupky svojou
povahou trestné.“ Poukázal na to, že Najvyšší súd a ESĽP v nadväznosti uviedli, že nie je podstatná
klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné činy podľa vnútroštátneho práva ( napr.
H. a I. proti Slovenskej republiky z 2. septembra 1998, rozhodnutie NS SR zo dňa 22. mája 2008, sp.

zn. 8 Sžo 6/2008, rozhodnutie NS SR zo dňa 18. mája 2011, sp. zn. 2 Sžo 523/2010, rozhodnutie NS
SR zo dňa 29. novembra 2012, sp. zn. 5Sžf 85/2011, rozhodnutie NS SR zo dňa 12. februára 2009,
sp. zn. 8 Sžo 139/2008, rozhodnutie NS SR zo dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 6Sžo 51/2011 a mnohé
ďalšie) Poukázal na rozsudok zo dňa 12. marca 2009, kde Najvyšší súd dospel k záveru, že: „trestanie
za správne delikty ( priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb-

podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je
potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi
trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú
určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzene – právnymi princípmi.“ Povinný
poukázal na § 20 zákona o priestupkoch: priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli

dva roky, rozhodnutím výboru bola uložená peňažná sankcia za porušenie článku 8 Ústavného zákona
(v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie ) a bolo povinnosťou súdneho exekútora
a exekučného súdu skúmať, či právo na vymoženie peňažnej pohľadávky nie je v zmysle osobitného
predpisu prekludované. Povinný poznamenal, že funkciu člena dozornej rady vykonával v období od
03. 04. 2017 do 16. 04. 2020, porušenia v zmysle článku 8 Ústavného zákona sa musel dopustiť v období

dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie, preto z toho dôvodu je relevantným obdobie
od 16. 04. 2018 do 16. 04. 2020. Ak by sa dopustil porušenia článku 8 Ústavného zákona v krajnom
prípade, v deň skončenia funkcie, t.j. 16. 04. 2020, tak by sa právo na vymoženie peňažnej pohľadávky
prekludovalodňa16.04.2022.Oprávnenýpodalnávrhnazačatieexekučnéhokonaniadňa25.07.2022,
po lehote určenej na vykonanie, resp. vymoženie peňažnej pohľadávky. Teda právo na vymoženie, resp.

výkon peňažnej pohľadávky je prekludované. Povinný opakovane poukázal na článok 6 Dohovoru,
že je nevyhnutné aplikovať princíp postihu za protiprávne správanie v primeranej lehoty. S použitím
analógie bolo nevyhnutne aplikovať § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch, a teda peňažnú pohľadávku
nevykonávať, ak od porušenia povinnosti uplynuli dva roky. Poukázal na to, že vyšší súdny úradník bol
príliš formalistický, keď v priamom rozpore s konštantnou judikatúrou ESĽP a Najvyššieho súdu SR,

uviedol, že sa nejedná o priestupok, nakoľko nie je uvedený v Ústavnom zákone a že nemožno aplikovať
zákon o priestupkoch, nakoľko nie je odkaz v Ústavnom zákone. Podľa povinného mal vyšší súdny
úradník vecne posúdiť charakter pokuty. Podľa povinného, ak špeciálna právna norma ( v tomto prípade
ústavný zákon) neobsahuje úpravu preklúzie, je nevyhnutné ju z dôvodu zachovania ústavných práv
a medzinárodných záväzkov (článok 6 Dohovoru) analogicky aplikovať z najbližšej relevantnej právnej

úpravy, ktorou je zákon o priestupkoch. Povinný žiadal rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka v celom
rozsahuzrušiť,prípadnezmeniťtak,žesúdexekučnékonanieprotipovinnémuzastavujeažiadalpriznať
náhradu trov konania.
9. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho

súdneho úradníka.10. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

11. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

12. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

13. Podľa § 245 CSP, v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na
povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

14. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

15. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

16. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

17.Podľa§11ods.1zákonč.305/2013Z.z. oelektronickejpodobevýkonupôsobnostiorgánovverejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), elektronická schránka sa

zriaďuje tomu, kto je v právnom postavení
a) orgánu verejnej moci,
b) právnickej osoby,
c) fyzickej osoby,
d) fyzickej osoby podnikateľa,

e) zapísanej organizačnej zložky,
f) subjektu medzinárodného práva,
g) organizačnej zložky alebo organizácie podľa § 12 ods. 6,
h) inom než podľa písmen a) až g), ak tak ustanoví osobitný predpis.

18. Podľa § 12 ods. 1 zákona o e-Governmente, elektronická schránka sa zriaďuje bezodplatne.

19. Podľa § 12 ods. 2 zákona o e-Governmente, každému je možné zriadiť len jednu elektronickú
schránkuprejednoprávnepostavenie.Akjemajiteľelektronickejschránkysúčasneosobouvoviacerých
právnych postaveniach, zriaďuje sa mu elektronická schránka pre každé z týchto právnych postavení.

20. Podľa 12 ods. 3 veta prvá zákona o e-Governmente, každý, komu bola zriadená elektronická
schránka, je jej majiteľom.

21. Podľa § 12 ods. 4 písm. c) zákona o e-Governmente, elektronickú schránku zriadi správca modulu

elektronických schránok v deň, keď fyzická osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky, dosiahne 18.
rok veku, ak ide o elektronickú schránku fyzickej osoby, ktorá nie je podnikateľom.

22. Podľa § 13 ods. 1 zákona o e-Governmente, aktiváciou je, ak ide o
a) elektronickú schránku orgánu verejnej moci, právnickej osoby a zapísanej organizačnej zložky,

proces, ktorým sa umožní využívanie elektronickej schránky na elektronické doručovanie podľa tohto
zákona a ktorý začína úkonom správcu modulu elektronických schránok a končí prvým prístupom
oprávnenej osoby do elektronickej schránky, najneskôr však uplynutím desiateho dňa odo dňa
vykonania úkonu správcu modulu elektronických schránok,

b) inú elektronickú schránku ako podľa písmena a), úkon správcu modulu elektronických schránok,
ktorým na žiadosť majiteľa elektronickej schránky umožní využívanie elektronickej schránky na
elektronické doručovanie podľa tohto zákona.23. Podľa § 13 ods. 3 zákona o e-Governmente, aktiváciu podľa odseku 1 písm. b) vykoná správca
modulu elektronických schránok na žiadosť majiteľa elektronickej schránky, a to bezodkladne po
doručení žiadosti.

24. Podľa § 29 ods. 1 zákona o e-Governmente, elektronické podanie a elektronický úradný dokument
sa doručuje elektronicky, pričom miestom na elektronické doručovanie je elektronická schránka, ktorá
je aktivovaná. Elektronické doručovanie elektronického podania a elektronického úradného dokumentu
sa vykoná spôsobom podľa tohto zákona, ak osobitné predpisy pri spôsobe doručovania elektronickými

prostriedkami neustanovujú inak; ustanovenie prvej vety tým nie je dotknuté.

25. Podľa § 31 ods. 2 zákona o e-Governmente, ustanovenia o elektronickom doručovaní sa nepoužijú
a doručovanie sa spravuje ustanoveniami o doručovaní podľa osobitných predpisov, ak
a. osobitný predpis ustanovuje, že sa doručuje výlučne v listinnej podobe, alebo
b. sa doručuje osobám vo výkone trestu odňatia slobody, vo väzbe,osobám umiestneným

vzariadeniachprevýkonústavnejstarostlivostiaochrannejvýchovyalebotomu,ktopožívadiplomatické
výsady a imunity, ak orgán verejnej moci vie, že doručuje takej osobe.

26. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny
poriadok“), dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy a predvolania, sa doručujú do vlastných rúk

adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.

27. Podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných
rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že
písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný,

doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát
nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za doručenú dňom vrátenia
nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel.

28. Podľa § 89 ods. 1 CSP, strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený

zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 92 ods. 1, ods. 2 CSP, zástupcovi, ktorého si strana zvolila, udelí písomne splnomocnenie
buď na celé konanie, alebo len na určité úkony. Splnomocnenie udelené na celé konanie a
splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo také splnomocnenie

udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana.

30. Podľa § 110 ods. 1 CSP, ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje
sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Písomnosť sa doručuje aj strane, ak strana má osobne v konaní
niečo vykonať alebo ak o tom súd rozhodne s ohľadom na povahu veci. Výzva na zaplatenie súdneho

poplatku, ako aj procesné poučenia vydané súdom sa doručujú iba zástupcovi.

31. Podľa § 61b ods. 1 Exekučného poriadku, upovedomenie o začatí exekúcie sa doručí oprávnenému
a povinnému. Povinnému sa doručí do vlastných rúk; ak je povinným fyzická osoba, ustanovenia § 111
ods. 3 a § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku sa nepoužijú.

32. Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) Ústavného zákona, konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) vykonáva výbor, ak ide o verejných funkcionárov
uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. a) až n), p), r), u) až zp).
33. Podľa čl. 11 ods. 3 Ústavného zákona, na podanie návrhu na výkon rozhodnutia je oprávnený orgán,
ktorý vykonáva konanie podľa čl. 9 ods. 1.

34. Podľa článku 11a Ústavného zákona, Na konanie orgánu uvedeného v čl. 7 ods. 5 podľa čl. 9 až
11 sa primerane použijú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní.
35. Podľa § 2 ods. 3 písm. b) zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky, Národná rada vykonáva svoju pôsobnosť aj tým, že zriaďuje výbory, osobitné kontrolné výbory
a komisie národnej rady, určuje ich počty a volí a odvoláva ich predsedov a členov.

36. Podľa § 143 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky, kancelária je štátna rozpočtová organizácia. Plní odborné, organizačné a technické úlohy
spojené so zabezpečovaním činnosti národnej rady, jej výborov, osobitných kontrolných výborov akomisií vrátane parlamentnej dokumentácie a tlačovej služby; plní tiež úlohy spojené s činnosťou
Parlamentnej rady Slovenskej republiky. Na zabezpečenie činnosti národnej rady v záležitostiach
Európskej únie Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky môže zriaďovať pracoviská v zahraničí.

37. Podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania
uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak
sa na priestupok vzťahuje amnestia.

38. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že
skutkový stav veci bol zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny
záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými
v sťažnosťou napadnutom uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie
obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, pre ktoré nie je možné exekúciu na
základe návrhu povinného zastaviť, reagujúc predovšetkým na dôvody uvedené v sťažnosti.

39. K námietke povinného, že exekučný titul a upovedomenie o začatí exekúcie mu neboli doručené
do aktivovanej elektronickej schránky, súd uvádza, že doručovanie písomností do elektronickej
schránky upravuje zákon o e-Governmente. Podľa § 11 ods. 1 zákona o e-Governmente, elektronická
schránka sa zriaďuje orgánu verejnej moci, právnickej osobe, fyzickej osobe, podnikateľovi, subjektu

medzinárodného práva, organizačnej zložke alebo organizácii tým, o ktorých to ustanoví osobitný
predpis. Elektronická schránka sa fyzickej osobe – občanovi SR zriaďuje automaticky v deň, keď
táto osoba dosiahne 18. rok veku života. Od zriadenia elektronickej schránky je potrebné odlíšiť jej
aktiváciu, ktorá umožňuje využívať elektronickú schránku na doručovanie elektronických úradných
dokumentov orgánov verejnej moci. Podľa § 13 ods. 1 a 2 zákona o e-Governmente sa elektronické

schránky orgánov verejnej moci, právnických osôb a organizačných zložiek aktivujú automaticky spolu
so zriadením schránky. V prípade fyzických osôb a fyzických osôb oprávnených podnikať aktiváciu
vykoná správca modulu elektronických schránok na žiadosť majiteľa elektronickej schránky, ktorá sa
podáva prostredníctvom aktivačnej funkcie elektronickej schránky, a to ku dňu uvedenému v žiadosti,
najskôr tretí pracovný deň po doručení žiadosti (§ 13 ods. 3 zákona o e-Governmente). Doručovanie

do elektronickej schránky je preto vylúčené v prípadoch, ak elektronická schránka adresáta nie je
aktivovaná (tieto situácie sa budú týkať spravidla fyzických osôb a fyzických osôb oprávnených
podnikať), pokiaľ osobitný predpis určuje, že písomnosti sa musia doručovať len v listinnej podobe, a
napokon pokiaľ sa doručuje osobám vo výkone trestu odňatia slobody, vo väzbe, osobám umiestneným
vzariadeniachprevýkonústavnejstarostlivostiaochrannejvýchovyalebotomu,ktopožívadiplomatické

výsady a imunity.
40. Za účelom overenia, či mal povinný aktivovanú elektronickú schránku, súd požiadal Národnú
agentúru pre sieťové a elektronické služby o poskytnutie informácie listom zo dňa 17. 07. 2024, v ktorom
sa pýtal: „Odkedy mal povinný aktivovanú elektronickú schránku: rc://sk/8102288821_urban_ondrej
a to aj na doručovanie, resp. či mal povinný v nejakom období od 22. 07. 2022 do súčasnosti

deaktivovanú schránku na doručovanie písomností ?“ Dňa 19. 07. 2024 bola súdu doručená odpoveď
od Národnej agentúry pre sieťové a elektronické služby: „Elektronická schránka (ďalej len „ES“)
fyzickej osoby rc://sk/8102288821_urban_ondrej je aktivovaná na doručovanie odo dňa 23.2.2023
14:48 hod. Pred týmto dátumom uvedená ES aktivovaná na doručovanie nikdy nebola.“. Vzhľadom
na vyššie uvedené, povinný mal elektronickú schránku aktivovanú na doručovanie od 23. 02. 2023

14:48 hod., pričom k jej aktivácii nemohlo dôjsť automaticky (bez jeho vedomia), tak ako je to v prípade
právnických osôb. Podľa návodu na aktiváciu zverejneného na stránke G. proces aktivácie v sebe
zahŕňa celý komplex úkonov zo strany žiadateľa o aktiváciu (nejedná sa o jedno jednoduché kliknutie).
K dôkazu, ktoré predložil povinný – snímke obrazovky (printscreen), súd uvádza, že týmto dôkazom
nepreukázal, že mal aktivovanú elektronickú schránku pre právne postavenie fyzickej osoby, konkrétne

rc://sk/8102288821_urban_ondrej. Súd konštatuje, že je potrebné rozlišovať aktivovanú elektronickú
schránku pre právne postavenie fyzickej osoby, teda na rodné číslo a pre právne postavenie právnickej
osoby alebo fyzickej osoby – podnikateľa a teda pod identifikačným číslom, nakoľko podľa § 12 ods. 2
zákona o e-Governmente, každému je možné zriadiť len jednu elektronickú schránku pre jedno právne
postavenie. Existencia elektronickej schránky na iné právne postavenie ako fyzickú osobu však vôbec

nebola pre rozhodnutie podstatná, keďže exekučný titul bol vydaný voči fyzickej osobe (s dátumom
narodenia). Povinný súdu nepreukázal opak a neuniesol tak k svojmu tvrdeniu dôkazné bremeno.
41. K námietke nedoručenia exekučného titulu zo dňa 26. 10. 2021 do elektronickej schránky povinného,
súd poukazuje na to, že podľa správy Národnej agentúry pre sieťové a elektronické služby malpovinný aktivovanú elektronickú schránku až odo dňa 23. 02. 2023. Z uvedeného dôvodu Výbor pre
nezlučiteľnosť funkcií nemohol doručovať rozhodnutie do elektronickej schránky povinného, keďže
v čase doručovania (27. 01. 2022) elektronická schránka povinného nebola aktivovaná. Výbor pre

nezlučiteľnosť funkcií preto postupoval správne, keď rozhodnutie doručoval v súlade s § 24 ods. 1 a 2
správneho poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia sa písomnosť považuje za doručenú dňom vrátenia
nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel. Na základe podacieho
čísla zásielky: SK031531499SK vyplýva, že rozhodnutie Výboru č. VP/267/21/K zo dňa 26. 10. 2021
bolo povinnému riadne doručované doporučenou zásielkou do vlastných rúk v súlade s § 24 ods. 1

správneho poriadku. Povinný si zásielku neprevzal v úložnej lehote, preto sa rozhodnutie považuje za
doručené dňom jej vrátenia odosielateľovi (§ 24 ods. 2 správneho poriadku). Rozhodnutie Výboru č.
VP/267/21/K zo dňa 26. 10. 2021 je teda právoplatné a vykonateľné.

42. Vo vzťahu k námietke povinného ohľadom nedoručenia Upovedomenia o začatí exekúcie zo
dňa 03. 08. 2022 do aktivovanej elektronickej schránky, súd uvádza, že súdny exekútor sa pokúsil

o doručenie viacerými spôsobmi. Keďže povinný v čase doručovania upovedomenia o začatí exekúcie
nemal aktivovanú elektronickú schránku, tak súdny exekútor doručoval v listinnej podobe na adresy
povinného: E. F. XX - zásielka vrátená ako nedoručená dňa 26. 08. 2022, Havlíčkova 16, Bratislava
- zásielka vrátená ako nedoručená dňa 29. 09. 2022, Toplianska 14, Bratislava - zásielka vrátená
ako nedoručená dňa 02. 12. 2022, opätovne Slanská Huta 77 - zásielka vrátená ako nedoručená

dňa 17. 02. 2023 a opätovne Havlíčkova 16, Bratislava - zásielka vrátená ako nedoručená dňa
06. 04. 2023. Uvedené doručovanie súdny exekútor preukázal doručenkami. Dňa 02. 05. 2023 podal
súdu žiadosť o zverejnenie upovedomenia o začatí exekúcie v Obchodnom vestníku podľa § 61b
ods. 3 Exekučného poriadku a následne dňa 05. 05. 2023 zverejnil v Obchodnom vestníku pod číslom
86/2023 upovedomenie o začatí exekúcie. Súd konštatuje, že súdny exekútor pochybil pri doručovaní

Upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 03. 08. 2022 prostredníctvom Obchodného vestníka, nakoľko
už v čase doručovania prostredníctvom Obchodného vestníka mal povinný aktivovanú elektronickú
schránku (od 23. 02. 2023). Toto pochybenie však bolo napravené účinným doručením upovedomenia
do elektronickej schránky právneho zástupcu povinného dňa 23. 08. 2023 (na základe plnomocenstva
zo dňa 09. 08. 2023).

43. K námietke povinného, že upovedomenie o začatí exekúcie malo byť doručované jemu a nie jeho
právnemu zástupcovi. Súd k tomu uvádza, že podľa § 200 Exekučného poriadku prvej vety sa na
exekučné konania použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje
inak. Civilný sporový poriadok upravuje v § 89 a nasl. zastúpenie strany zástupcom, ktorého si

zvolí. Zástupca môže na základe takéhoto plnomocenstva uskutočňovať v mene zastúpeného všetky
procesné úkony, na ktoré je oprávnená samotná zastúpená sporová strana. Prípadné zamlčané (v
splnomocnení neuvedené) dojednania v rámci vnútorného vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným,
ktoré limitujú alebo vylučujú zástupcu z realizácie niektorých úkonov, nemajú právne účinky voči súdu a
iným tretím osobám. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár.

2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 351) Rovnako jednoznačne je upravené aj doručovanie
súdnychrozhodnutí,čiinýchpísomností,keďcitovaný§110CSPurčujepovinnosťdoručovaťpísomnosti
výhradneprávnemuzástupcovistranykonania,pokiaľsajednáplnomocenstvoudelenénacelékonanie.
Podľa § 92 ods. 2 CSP splnomocnenie udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi
nemožnoobmedziť.Zcitovanejprávnejúpravyvyplýva,žesplnomocnenieudelenéadvokátovinemožno

obmedziť a je ex lege udelené na celé konanie. Zo spisu vyplýva, že povinný udelil právnemu
zástupcovi (URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária) široko koncipované plnomocenstvo
na celé konanie, ktoré výslovne zahŕňa aj prijímanie doručovaných písomností. Za týchto okolností
súdny exekútor nepochybil, keď upovedomenie o začatí exekúcie doručil výlučne právnemu zástupcovi
povinného do jeho elektronickej schránky dňa 23. 08. 2023; takéto doručenie je v súlade s § 61b ods.

1 Exekučného poriadku v spojení s 110 ods. 1 CSP a je účinné. Doručovanie písomnosti aj zástupcovi
aj samotnému účastníkovi konania by mohlo prichádzať do úvahy v prípade, ak má účastník niečo v
konaní osobne vykonať (napr. ustanoviť sa k znalcovi, vypovedať na pojednávaní a pod.) alebo ak o tom
rozhodne súd s ohľadom na povahu veci. Za predpokladu, že o takéto situácie nejde, je doručovanie aj
zástupcovi aj účastníkovi nesprávne, pretože v prípadoch kedy od doručenia písomnosti plynie lehota

na vykonanie určitého procesného úkonu (napr. podanie odvolania), môže takéto doručovanie vyvolať
mylný dojem, že účastníkovi plynie lehota odo dňa, keď bola písomnosť doručená jemu, avšak táto
lehota plynie odo dňa doručenia písomnosti jeho zástupcovi, pretože písomnosť sa mala doručiť len
zástupcovi účastníka. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J. a kol., Civilný sporový poriadok. Komentár.2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 444). Na podporu svojho tvrdenia súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 532/2025-17 zo dňa 24. 09. 2025: „Napokon kľúčovým argumentom pre
právne posúdenie veci je skutočnosť, že v zmysle právnej úpravy splnomocnenie udelené advokátovi

nemožno obmedziť (§ 92 ods. 2 prvá veta CSP), a teda splnomocnenie udelené advokátovi je ex lege
udelené na celé konanie.“

44. K námietke povinného, že oprávnený nie je aktívne vecne legitimovaný, súd uvádza, že aktívna
vecná legitimácia je pojmom procesného práva a vo všeobecnosti znamená možnosť domáhať sa

ochrany práva na súde. Aktívna vecná legitimácia na podanie (procesného) návrhu na súde vychádza z
práva hmotného, kedy len subjekt, ktorý je v skutočnosti držiteľom hmotného práva, môže byť v konaní
pred súdom úspešný. Nedostatok práva v zmysle hmotnoprávnych ustanovení právneho poriadku vyústi
do zamietnutia, resp. nevyhovenia procesnému návrhu dotknutej osoby. Takejto osobe totiž právo
nesvedčí. Vecná legitimácia sa na začiatku sporu (exekučného konania) tvrdí, pričom to, či označené
subjekty sú skutočne oprávnené, resp. povinné z exekučného titulu, vyplynie zo skutočností súdu

doložených a/alebo preukázaných. Vecná legitimácia je základným predpokladom pre začatie a ďalšie
vedenie súdneho konania. Vecnej legitimácii v exekučnom konaní v zmysle § 35 ods. 1 Exekučného
poriadku zodpovedá procesné postavenie účastníkov konania - povinný a oprávnený. Vymedzenie ich
postavenia v exekučnom konaní je len procesné; rozhodujúce je to, kto sa v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za oprávneného a koho uvedie ako povinného, bez ohľadu na to, či tomu zodpovedá

právny a skutkový stav (aktívna alebo pasívna vecná legitimácia). Vykonanie exekúcie ale prichádza do
úvahy len v prospech toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že
povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (aktívna exekučná legitimácia), a len proti
tomu, kto je označený ako povinný v exekučnom titule (pasívna exekučná legitimácia).

45. V prejednávanej veci bolo sporné, či oprávnený Slovenská republika- Kancelária Národnej rady
Slovenskej republiky je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na výkon exekúcie, nakoľko Ústavný
zákon uvádza, že na podanie návrhu na výkon rozhodnutia je oprávnený orgán, ktorý vykonáva konanie
podľa článku 9 ods. 1 Ústavného zákona a v zmysle článku 9 ods. 1 Ústavného zákona je týmto
orgánom Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že Výboru pre

nezlučiteľnosť funkcií bola zverená iba rozhodovaciu právomoc, avšak bez toho, aby mu bola priznaná
vlastná právna subjektivita, teda oprávnenie konať vo vlastnom mene, či byť samostatným účastníkom
konania. Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií je len organizačnou zložkou, ktorá nemôže vystupovať
v exekučnom konaní. Súd poukazuje na § 2 ods. 3 písm. b) zákona č. 350/1996 Z- z. o rokovacom
poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, podľa ktorého Národná rada vykonáva svoju pôsobnosť

aj tým, že zriaďuje výbory. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií
je organizačnou zložkou Národnej rady Slovenskej republiky, nie samostatným právnym subjektom.
Okremtohosúdpoukazujena§143ods.1zákonač.350/1996Z-zorokovacomporiadkuNárodnejrady
Slovenskej republiky, že zabezpečovanie činnosti národnej rady a jej výborov spojených s odbornými,
organizačnými a technickými úlohami zabezpečuje kancelária, ktorá je štátna rozpočtová organizácia.

Súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/3/2016 zo
dňa 13. 12. 2017: „Z článku 7 ods. 7 ÚZ síce vyplýva povinnosť pre orgán, ktorému sa podávajú
oznámenia, čiže Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR, poskytnúť informácie o týchto oznámeniach
každejosobespôsobomavrozsahuustanovenomzákonomoslobodnomprístupekinformáciám,avšak
je potrebné pripomenúť,že Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií nie je samostatnou právnickou osobou,

pričom je kontrolným a iniciatívnym orgánom Národnej rady Slovenskej republiky.“ Vzhľadom na vyššie
uvedené, oprávnený: Slovenská republika- Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je aktívne
legitimovaný na podanie návrhu na výkon exekúcie.

46. K námietke povinného o aplikácii § 20 zákona o priestupkoch, súd uvádza, že sa stotožňuje

s názorom vyššieho súdneho úradníka, že sa na predmetné konanie zákon o priestupkoch a konkrétne
§ 20 ods. 1 zákona o priestupkoch nevzťahuje. Zmyslom a účelom Ústavného zákona je zabezpečiť
právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení
vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom v súvislosti s
výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne zneužívaniu postavenia s

ňou spojeného na osobný prospech. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov je preveriť plnenie Ústavného zákona. Konanie vo veci ochrany verejného záujmu a
zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis upraveným priamo Ústavným zákonom, v rámci
ktorého oprávnený orgán (Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií) rozhoduje o právach, právom chránenýchzáujmoch a povinnostiach verejných funkcionárov vyplývajúcich verejným funkcionárom predovšetkým
z čl. 4 až čl. 8 Ústavného zákona. Vo verejnom práve, do ktorého patrí konanie podľa Ústavného
zákona možno analógiu použiť len vo výnimočných prípadoch. Inými slovami, ak Ústavný zákon

neustanovuje prekluzívnu lehotu, nemožno ju „dovytvárať“ použitím iného právneho predpisu, v tomto
prípade zákona o priestupkoch. K aplikácii judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, súd uvádza, že
Ústavný súd výslovne konštatoval, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva o administratívnom
trestaní sa na konania podľa Ústavného zákona priamo nevzťahuje, nakoľko ide o inú kategóriu
zodpovednosti- verejnoprávnu ústavnú zodpovednosť. Na podporu svojich záverov súd poukazuje na

uznesenieÚstavnéhosúdusp.zn.II.ÚS803/2015-10zodňa02.12.2015,vktoromsauvádza:„Ústavný
súd považuje za potrebné vyjadriť sa k tejto argumentácii navrhovateľky osobitne, a to predovšetkým z
hľadiska aplikovateľnosti všeobecných zásad priestupkového konania na konanie o ochrane verejného
záujmu a zamedzenie rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný
súd si je vedomý skutočnosti, že v rozhodovacej činnosti v praxi ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci
sa môžu vyskytnúť situácie, v ktorých bude musieť uplatniť pri svojom rozhodovaní analógiu legis,

resp. aj analógiu iuris. Nedostatky právnej úpravy prejavujúce sa v tom, že právny predpis určitú
skutkovú otázku neupravuje vôbec, resp. upravuje neúplne, totiž teória práva umožňuje preklenúť
výkladom argumentum per analogiam. Výklad argumentum per analogiam legis (analógia zákona),
ktorého uplatnenia sa navrhovateľka domáha, spočíva v tom, že na skutkovú podstatu zákonom
neriešenú sa použije analogicky ustanovenie iného zákona upravujúceho podobnú (porovnateľnú)

skutkovú podstatu. Zatiaľ čo vo sfére súkromného práva je uplatnenie analógie akceptovateľné zjavne v
širšom rozsahu, než vo sfére verejného práva (kam patrí aj ústavné právo upravujúce konanie o ochrane
verejného záujmu, pozn.), kde možno analógiu použiť len v celkom výnimočných prípadoch. Zmyslom
a účelom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov upraveného
normami ústavného práva je preverovať plnenie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pričom

je žiaduce, aby bol tento ústavný zákon dodržiavaný v každom momente aktívneho výkonu verejnej
funkcie a zároveň aby bolo jeho dodržiavanie aj priebežne kontrolovateľné. V záujme preverenia
dodržiavania ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je preto nutné vyžadovať, aby každý
verejnýfunkcionár,naktoréhosavzťahujeosobnápôsobnosťtohtoústavnéhozákona,podávalpísomné
oznámenie riadne a včas, pretože v opačnom prípade by jeho aktívny výkon funkcie nebol preverený,

čím by došlo k popretiu účelu tohto ústavného zákona (k tomu pozri aj m. m. PLz. ÚS 1/2010 a III.
ÚS 471/2011). Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má pri výkone pôsobnosti a právomoci vyplývajúcich
mu z ústavného zákona postavenie orgánu verejnej moci sui generis. Taktiež konanie vo veci ochrany
verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je konaním sui generis, ktoré je upravené ústavným
zákonom o ochrane verejného záujmu (konkrétne čl. 9 a nasl. ústavného zákona), v rámci ktorého

výbor v konečnom dôsledku rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
verejných funkcionárov vyplývajúcich im predovšetkým z čl. 4 až čl. 8 ústavného zákona (m. m. II.
ÚS 188/2014). V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu zakladá osobitný druh verejnoprávnej zodpovednosti verejných funkcionárov uvedených v
čl. 2 ods. 1 ústavného zákona, na uplatňovanie ktorej nemožno mechanicky vzťahovať judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa zásad „administratívneho trestania“ (IV. ÚS 115/08),
a teda ani všeobecné zásady priestupkového konania ustanovené v právnom poriadku Slovenskej
republiky, ako sa domáha navrhovateľka.“ Rovnako rozhodol Ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS
115/08-16 zo dňa 10. apríla 2008: „Zároveň ústavný súd zastáva názor, že ústavný zákon č. 357/2004
Z. z. zakladá osobitný druh verejnoprávnej zodpovednosti verejných funkcionárov uvedených v čl. 2

ods. 1 tohto ústavného zákona, na ktorej uplatňovanie nemožno mechanicky vzťahovať judikatúru
ESĽP týkajúcu sa zásad „administratívneho trestania“ ani navrhovateľkou označené odporúčanie Rady
Európy. Podľa názoru ústavného súdu je mechanizmus uplatňovania uvedeného druhu verejnoprávnej
zodpovednosti ustanovený v právnom predpise najvyššej právnej sily (ústavný zákon) z tohto hľadiska
nespochybniteľný a vzhľadom na verejný záujem sledovaný ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. aj

dostatočne legitímny a kompatibilný s ústavou.“

47. K neaplikácii ustanovenia § 20 zákona o priestupkoch, súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 369/2021 zo dňa 20. 10. 2021, v ktorom ústavný súd uviedol: „Napriek tomu ústavný
súd považuje za žiaduce pripomenúť, že v označenom rozhodnutí z 2. marca 2017 tiež poznamenal, že

pre ukladanie sankcií podľa ústavného zákona by bolo vhodné ustanoviť primerané premlčacie doby, tak
ako to je u iných verejnoprávnych deliktov (pozri prvú vetu § 20 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo § 87 Trestného zákona). Ak však
ústavný zákon v platnom a účinnom znení neustanovuje lehotu, uplynutie ktorej by malo za následokzánik sankčnej zodpovednosti za nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanovenej
ústavným zákonom, tak je potrebné túto skutočnosť vykladať v súlade s účelom ústavného zákona o
ochrane verejného záujmu.“ Podobne rozhodol aj Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 789/2016-60

zo dňa 02. 03. 2017, v uznesení sp. zn. I. ÚS 473/2023-20 zo dňa 11. 10. 2023, ako aj v uznesení sp.
zn II.ÚS 148/2022-48 zo dňa 14. 12. 2022.

48. Okrajom súd uvádza, že povinný si nesprávne vykladá ustanovenie § 20 zákona o priestupkoch,
nakoľko toto ustanovenie ukladá dvojročnú prekluzívnu lehotu na prejednanie priestupku a nevzťahuje

sa na výkon peňažnej pohľadávky na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Ustanovenie
§ 20 zákona o priestupkoch teda neupravuje premlčanie ani zánik práva na výkon uloženej sankcie, ale
výlučne procesnú preklúziu možnosti viesť konanie o priestupku, teda hranicu, dokedy možno priestupok
prejednať. Pod pojmom „prejednať“ použitým v citovanom ustanovení je potrebné rozumieť celé správne
konanie o priestupku od jeho začatia až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, nie následnú fázu
výkonu rozhodnutia.

49. Súd tiež uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného
súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami povinného, ktoré v tomto štádiu konania nie
sú právne relevantné a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti povinného (pozri
napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).

50. Na základe vyššie uvedené tak súd nemohol inak ako sťažnosť povinného podanú proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2037/2022 zo dňa 07. 10. 2025 zamietnuť v celom
rozsahu.

51. O trovách sťažnostného konania súd rozhodoval podľa § 199d a nasl. Exekučného poriadku v

spojení s § 255 CSP. Pretože súd sťažnosť povinného zamietol, nárok na náhradu trov konania
o sťažnosti by súd priznal oprávnenému ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu
vyplýva, že oprávnenému žiadne trovy v súvislosti s konaním o sťažnosti povinného nevznikli (z dôvodu
hospodárnosti mu sťažnosť nebola zaslaná na vyjadrenie), súd v súlade s princípom uvedeným v
článku 17 CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol tak, že oprávnenému náhradu trov konania

o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).