Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215211088
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1215211088.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobkyne LiNi s.r.o.,
so sídlom 908 71 Moravský Svätý Ján 7, IČO: 47 574 101, zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanej
EURO-ŠTUKONZ a.s., so sídlom Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 972 297, zastúpenej

Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o
zaplatenie 8 897,50 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 1Cob/47/2022-573 z 30. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .

II. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 23Cb/161/2015-486 z 26.
októbra 2021 zamietol žalobu a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k.

1Cob/47/2022-573 z 30. marca 2023 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Odvolací súd konštatoval vecnú
správnosť odvolaním napadnutého rozsudku (v poradí druhého - poznámka dovolacieho súdu) s tým, že
súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery a
svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil spôsobom súladným s § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Konanie pred súdom prvej

inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil
žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

3. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že medzi stranami sporu bola dňa 25. novembra 2014 uzatvorená
Dohoda o urovnaní záväzkovo-právnych vzťahov a vyporiadaní záväzkov (pokonávka) zo dňa 25.
novembra 2014 (ďalej aj „dohoda o urovnaní“ alebo „dohoda“), pričom žalobkyňa sa domáhala úhrady

8 897,05 eura s príslušenstvom titulom zádržného na podklade čl. I. 21 bod I.1 a bod I.2 a článku III.
bod III.4.1 dohody o urovnaní. Odvolací súd zdôraznil, že žaloba bola podaná dňa 29. apríla 2015,
t. j. ešte pred odstúpením žalobkyne od dohody o urovnaní, ktorú žalobkyňa doložila ako prílohu
žaloby. Žalovaná v konaní predložila odstúpenie žalobkyne od dohody o urovnaní zo dňa 18. mája
2015, v ktorom žalobkyňa ako dôvod odstúpenia uviedla, že vzhľadom na to, že žalovaná si riadne
a včas nesplnila svoj záväzok uvedený v čl. III. 4.1 dohody o urovnaní, žalobkyňa podľa čl. V bod

V.1 využíva svoje zmluvné (i zákonné) právo a od dohody odstupuje. Až následne v podaní zo dňa
9. mája 2016, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené 11. mája 2016, žalobkyňa argumentovala, žedohodu o urovnaní podpísala pod nátlakom a bez existencie slobodnej vôle, čo spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť v zmysle § 37 zákona č. 60/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) v spojení s § 39 OZ. Podstatným pre rozhodnutie bolo preto

v prvom rade posúdenie platnosti dohody o urovnaní, t. j. či nie je neplatná z dôvodu absencie vôle
štatutárnych zástupcov žalobkyne, konkrétne z dôvodu absencie slobody vôle konateľov žalobkyne pri
jej uzatváraní, kedy žalovaná mala dosiahnuť jej uzavretie použitím bezprávnej vyhrážky. Ak by totiž
dohoda nebola platná, bolo by nevyhnutné posúdiť splatnosť a dôvodnosť zaplatenia zádržného zo
strany žalovanej v súvislosti so započítacím prejavom žalovanej. V prípade platnosti dohody o urovnaní

by zase bolo nevyhnutné posúdiť platnosť odstúpenia od zmluvy žalobkyňou zo dňa 18. mája 2015 a
v tomto kontexte nárok žalobkyne. Súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku č. k. 23Cb/161/2015-338
z 13. novembra 2018 dospel k záveru, že dohoda o urovnaní bola uzatvorená v rozpore so zákonom,
morálkou, pravidlami slušnosti, pričom žalobkyňa bola do tohto úkonu nútená. Odvolací súd vo svojom
predchádzajúcom zrušovacom uznesení č. k. 1Cob/51/2019-447 zo 16. júla 2020 vyslovil právny názor,
žeskutočnostiuvádzanésúdomprvejinštancienebolivkonanípreukázanéasúdprvejinštancieodkázal

na právne závery vyslovené ohľadom platnosti totožnej dohody o urovnaní v konaní pred Okresným
súdom Bratislava II sp. zn. 22Cb/281/2015, ako aj v konaní pred odvolacím Krajským súdom v Bratislave
sp. zn. 1Cob/187/2018.

4. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom za účelom doplnenia dokazovania a opätovného

posúdenia platnosti dohody o urovnaní, nariadil pojednávanie na 13. júla 2021, na ktorom pripustil dôkaz
výsluchom svedka Y. L., pričom nevykonal výsluchy konateľov žalobkyne Ondreja Jurigu a Vladimíra
Jurigu z dôvodu, že zápisnice z ich výsluchov, vykonaných v konaní pred Okresným súdom Bratislava II
sp.zn.22Cb/281/2015,užbolisúčasťousúdnehospisu.Žalobkyňavtejtosúvislostivodvolanínamietala
ničím neodôvodnené odmietnutie súdu prvej inštancie vykonať navrhovaný dôkaz výsluchom svedka

L., napriek skutočnosti, že v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zaznela jasná požiadavka na
vysporiadanie sa s otázkou platnosti dohody o urovnaní. Podľa jej názoru žalovaná alibisticky neposkytla
údaje o svojom bývalom zamestnancovi a súd prvej inštancie mal povinnosť dohľadať svedka cez
Register obyvateľov. Odvolací súd zdôraznil, že súd nie je viazaný návrhmi strán na dokazovanie a je
tedanajehoúvahe,čivykonávšetkystranaminavrhovanédôkazy,atovpriamejsúvislostisokolnosťami

prejednávanej veci, najmä rozsahom zisteného skutkového stavu, ako aj dostupnosťou navrhovaného
dôkazu. Súd prvej inštancie, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, pripustil navrhovaný dôkaz,
pričom žalobkyňu zaviazal, aby v lehote 30 dní oznámila adresu trvalého pobytu svedka, ako aj jeho
dátum narodenia. Po márnom uplynutí tejto lehoty sa súd prvej inštancie sám pokúsil zistiť adresu
pobytu svedka. Z odpovede na lustráciu svedka v Registri obyvateľov (č. l. 477 spisu) odvolací súd

zistil, že zadaným podmienkam vyhovovalo viacero záznamov, a to v takom veľkom počte, že prekročili
kapacitu obmedzenia maximálneho počtu nájdených záznamov. Súd prvej inštancie o tejto skutočnosti
informoval strany na pojednávaní konanom dňa 26. októbra 2021, pričom za situácie, že žalobkyňa
v určenej lehote nedoručila žiadne údaje na svedka, navrhovaný dôkaz nevykonal. S poukazom na
uvedené sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobkyne, že súd prvej inštancie odmietol vykonať

navrhnutýdôkaz.Zdôraznil,žejepotrebnérozlišovaťmedzisituáciou,kedysúdodmietnevykonaťdôkaz
a situáciou, kedy dôkaz nie je možné vykonať z objektívnych, prípadne subjektívnych dôvodov na strane
jednej zo strán. Žalobkyňa, ktorá navrhovala výsluch svedka, nezabezpečila žiadne údaje, z ktorých
by bolo možné svedka identifikovať pre účely predvolania na pojednávanie a ani účasť tohto svedka
nezabezpečila. Týmto si podľa názoru odvolacieho súdu nesplnila svoju povinnosť označiť dôkazy, resp.

predložiť prostriedky procesného útoky včas v zmysle čl. 8 v spojení s § 154 CSP. Žalobkyňa mala
pritom dostatok času na predkladanie dôkazov, preto postup súdu prvej inštancie v súlade s čl. 17
CSP nemožno hodnotiť ako porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukázal na odseky 88 a 89 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej
inštancie vysvetlil, z akého dôvodu výsluchy svedkov nevykonal. Keďže súd prvej inštancie využil aj

možnosť nájdenia svedka v Registri obyvateľov, je nedôvodná tiež námietka žalobkyne, že tak neurobil.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol skutkový stav zistený dostatočne pre prijatie záveru o nedôvodnosti
podanej žaloby.

5. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o platnosti predmetnej dohody o

urovnaní. Poukázal na to, že už vo svojom predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí vyslovil právny
názor, že vzhľadom na stav vykonaného dokazovania sa dohoda o urovnaní javí ako platná. Keďže v
konaní nedošlo k žiadnej zásadnej zmene skutkového stavu, odvolací súd na svojom právnom závere
o platnosti dohody zotrval. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, žezákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obchodný zákonník“
alebo „ObZ“) neobsahuje osobitnú právnu úpravu urovnania vzájomných pohľadávok a záväzkov,
v dôsledku čoho bolo potrebné dohodu o urovnaní, uzatvorenú medzi podnikateľmi, posudzovať v

zmysle § 261 ods. 9 ObZ podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o tzv. novácii a v ostatnej časti
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Keďže v Obchodnom zákonníku absentuje osobitná úprava
náležitostí právnych úkonov v rámci obchodných záväzkových vzťahov, je nevyhnutné (§ 1 ods. 2
veta druhá ObZ) posudzovať platnosť právnych úkonov aj v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v
Občianskom zákonníku (§ 34, § 37, § 39 OZ), s výnimkou ustanovenia § 49 OZ, ktorého aplikáciu

Obchodný zákonník výslovne vylučuje (§ 267 ods. 2 ObZ). Jednou z náležitostí platného právneho
úkonu je existencia vôle, ktorá je slobodná, vážna, zrozumiteľná a bez omylu. Rovnako právny úkon
nesmie svojím obsahom alebo účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať, alebo sa priečiť dobrým
mravom. Opomenúť nemožno ani ustanovenie § 266 ods. 1, 3 ObZ, podľa ktorého je nevyhnutné prejav
vôle vykladať nielen podľa úmyslu konajúcej osoby, ale je potrebné vziať zreteľ aj na všetky okolnosti
súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, prípadne následného správania strán,

pokiaľ to povaha veci pripúšťa. Žalobkyňa v priebehu konania ako aj v odvolaní tvrdila, že dohoda o
urovnaní je neplatná, keďže bola uzatvorená v dôsledku psychického nátlaku (finančného vydierania) zo
strany žalovanej, ktorá dosiahla uzatvorenie dohody použitím bezprávnej vyhrážky. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukázal na závery súdu prvej inštancie, ktorý sa podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal
s platnosťou dohody o urovnaní. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k uzavretiu dohody o

urovnaní pod nedovoleným nátlakom žalovanej. Zdôraznil, že uzavretie akejkoľvek dohody v obchodno-
záväzkových vzťahoch je vždy výsledkom rokovania medzi ponukou a dopytom, pričom z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že uzavretiu dohody predchádzali najmenej dvojmesačné rokovania. Žalobkyňa
tak mala dostatok času si uzavretie dohody premyslieť. Rovnako bolo pred súdom prvej inštancie
preukázané, že žalobkyňa mala možnosť spojiť sa so svojím právnym zástupcom a poradiť sa, pričom

napriek jeho odporúčaniam dohodu nepodpísať, sa rozhodla konať opačne. Žalobkyňa sa tak sama, po
zvážení reálnych možností zmluvných strán, slobodne rozhodla pristúpiť ku kompromisnému riešeniu
a vysporiadať si vzájomné sporné práva a záväzky. Podľa názoru odvolacieho súdu je prirodzené,
že výsledkom dohody nie je úplné uspokojenie a deklarovanie všetkých práv určitej strany, pretože
vzdanie sa určitých práv vyvažuje práve výhoda spočívajúca v skutočnosti, že strany si už nebudú ďalšie

práva z urovnaných vzťahov uplatňovať a dôjde k rýchlejšiemu plneniu oproti prípadnému vymáhaniu
pohľadávok v súdnom spore. Pokiaľ aj žalovaná nesúhlasila s časťou práv uplatňovaných žalobkyňou,
resp. si uplatňovala akékoľvek (podľa žalobkyne vymyslené a nedôvodné) protinároky, takéto konanie
nemožno vyhodnotiť ako neoprávnený psychický nátlak, či bezprávnu vyhrážku, v dôsledku ktorej by
bola žalobkyňa pozbavená slobodnej vôle dohodu nepodpísať. Ani tvrdenia žalovanej, že nezaplatí,

nemožno podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiť ako bezprávnu vyhrážku. Žalobkyňa sa sama v rámci
svojho rozhodovania kompromisne priklonila k možnosti získať aspoň časť nevyplatených peňažných
prostriedkov, čo malo umožniť riešiť základné financovanie jej ďalšej podnikateľskej činnosti, a to napriek
tomu, že jej právny nárok bol podľa jej názoru nesporný. Žalobkyňa mala možnosť sa s dohodou
oboznámiť, mala dostatok času na jej preštudovanie, vedela v časom predstihu, že žalovaná si uplatňuje

protinároky, mohla s dohodu nesúhlasiť, túto nepodpísať a využiť právne možnosti vedúce k vymoženiu
dlžných súm, ktoré právny poriadok poskytuje. Podľa názoru odvolacieho súdu teda nebola preukázaná
absencia vôle žalobkyne, resp. jej konateľov pri uzatváraní dohody a použitie bezprávnej vyhrážky
zo strany žalovanej. Uvedené závery nie sú v rozpore ani so žalobkyňou predloženou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“), keďže išlo o skutkovo

odlišné okolnosti v sporoch týkajúcich sa fyzických osôb. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s
názorom žalovanej, ako aj súdu prvej inštancie, že významnou skutočnosťou objasňujúcou úmysel strán
bolo aj správanie strán priamo po právnom úkone, kedy žalovaná riadne na základe dohody plnila a
žalobkyňa plnenia nenamietala. Žalobkyňa dokonca od dohody odstúpila pre omeškanie žalovanej, kedy
dohodu o urovnaní považovala za platnú. Uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalobkyňa nikdy

nekonala tak, ako keby dohodu považovala za neplatnú, čo podľa názoru odvolacieho súdu nesvedčí o
jej „vnútornom“ pocite, že bola k podpisu psychicky donútená.

6. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku o neplatnosti dohody pre rozpor s dobrými mravmi
(§ 39 v spojení s § 3 OZ) s poukazom na to, že v danom prípade išlo o obchodný záväzkový

vzťah dvoch rovnocenných podnikateľských subjektov, pričom dohoda bola nepochybne výsledkom
určitého kontraktačného procesu. Zdôraznil, že ustanovenie § 43 OZ ukladá (obom) účastníkom zmluvy
dbať na to, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku
rozporov. Okolnosť, že návrh zmluvy (oferta) vypracovala žalovaná, môže byť relevantná napríklad zhľadiska výkladu jednotlivých zmluvných dojednaní, nie však z hľadiska vyvodzovania nerovnovážneho
postavenia zmluvných strán. Pokiaľ zmluvná strana, ktorej je oferta určená, s jej obsahom nesúhlasí,
nemusí ju prijať. Ak však bola oferta bez výhrad akceptovaná a došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy,

tak obe zmluvné strany vzájomne dohodnuté práva a povinnosti zaväzujú (princíp pacta sunt servanda).
Rozpor s dobrými mravmi nemožno vidieť ani v prebiehajúcom trestnom konaní voči Ing. Milošovi
Stopkovi (predsedovi predstavenstva žalovanej - poznámka dovolacieho súdu), keďže v konaní nebolo
preukázané, že by bol právoplatne odsúdený pre trestný čin súvisiaci s uzatvorením dohody o urovnaní
a ani to, že by závery trestného stíhania mali sami o sebe vplyv na platnosť dohody. Rozpor s dobrými

mravmi nemožno badať ani v skutočnosti, že by išlo o nerovný obchodnoprávny vzťah, kedy žalovaná
odmietala zaplatiť určitú časť (podľa jej názoru nedôvodných) pohľadávok žalobkyne a že by nebola
dohodnutá úplná reciprocita vzájomných práv, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že v rámci
obchodných záväzkových vzťahov by zásada zmluvnej voľnosti nemala byť podriadená zásade rovnosti
zmluvných strán, ktorej prejavom by mala byť aj vyváženosť zmluvy, pokiaľ ide o práva a povinnosti
strán. V konaní nebolo preukázané bezprávne vyhrážanie žalovanej, preto nejde automaticky o konanie

v rozpore s dobrými mravmi. Každá zo strán sporu ako podnikateľský subjekt nesie podnikateľské
riziko spojené s prípadným omeškaním úhrad za poskytnuté plnenia a riziko prípadného vymáhania
pohľadávok súdnou cestou. V prípade, ak si žalobkyňa nevymáhala pohľadávku súdnou cestou, ale
sa rozhodla uzavrieť dohodu o urovnaní, keďže druhá strana existenciu pohľadávok spochybňovala,
je zrejmé, že sa časti svojich práv vzdá. Ak by bolo skutočnou vôľou žalobkyne dosiahnuť zaplatenie

všetkých pohľadávok, tak v prvom rade nemala podpisovať dohodu o urovnaní, ale mala prípadne žiadať
od žalovanej uznanie dlhu. Uvedené zjavne nekorešpondovalo nielen s vôľou žalobkyne, ktorá v konaní
uviedla, že jej vôľou bolo získať aspoň časť finančných prostriedkov, ale ani s vôľou žalovanej, preto
nemožno hovoriť ani o simulácii právneho úkonu. Žalobkyňa si bola zjavne vedomá toho, že nezíska
platbu za všetky sporné pohľadávky, avšak získa ich rýchlejšie bez nutnosti vymáhania súdnou cestou.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa neposkytla súdu prvej inštancie také skutkové tvrdenia a
dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, aký právny úkon, resp. aká skutočná vôľa oboch strán mala byť
simulovaná práve dohodou o urovnaní. Pokiaľ mala byť simulovaná vôľa žalobkyne získať zaplatenie
celej dlžnej sumy od žalovanej, tak v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa bola donútená podpísať
dohoduourovnaní.Pretoakžalobkyňanesúhlasilas„naoko“navrhnutýmidiskontami,resp.započítaním

zmluvných pokút, nemala dohodu o urovnaní podpísať.

7. Žalobkyňa namietala neplatnosť dohody o urovnaní tiež z dôvodu, že sa v rozpore s § 585 ods.
1 OZ vzdala akýchkoľvek práv, ktoré by jej mohli vyplývať zo zmlúv o dielo uzatvorených na základe
objednávok uvedených v tabuľke č. I dohody, teda aj práv, ktoré jej v čase podpísania dohody neboli

známe. K uvedenému odvolací súd poznamenal, že pokiaľ by aj dohoda o urovnaní bola v danej časti
neplatná, nemalo by to vplyv na pohľadávku žalobkyne v zmysle bodu III.4.1 a povinnosť žalovanej plniť,
ako ani na dohodnuté započítanie v zmysle bodu III.5 dohody o urovnaní. Keďže iné námietky, týkajúce
sa napr. právneho posúdenia splatnosti zádržného, alebo platnosti odstúpenia od dohody o urovnaní zo
strany žalobkyne v odvolaní vznesené neboli a ostatné námietky sa týkali právneho posúdenia záverov

súdu prvej inštancie ohľadom zaplatenia zádržného pre prípad neplatnosti dohody o urovnaní, odvolací
súd sa nimi v dôsledku viazanosti odvolacími dôvodmi, ako aj pre nadbytočnosť nezaoberal. Odvolací
súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k

veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový
stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100 %, keďže bola v odvolacom konaní plne úspešná.

9. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzovala z
ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla dovolaním napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby dovolací súd sám vo veci rozhodol
tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3 806,29 eura s príslušenstvom a nahradiť
trovy prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Súčasťou dovolania bol
aj návrh na odklad právoplatnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (444 ods. 2 CSP), ktorýžalobkyňa odôvodnila tým, že konajúce súdy rozhodli v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít a zároveň došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Odkladom
právoplatnosti sa podľa jej názoru predíde možnému vzniku škody, kedy by ako neúspešná strana

sporu musela žalovanej nahradiť trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Poukázala tiež na
to, že z dôvodu hospodárskej krízy spôsobenej pandémiou koronavírusu má jej spoločnosť existenčné
problémy, ktoré naďalej pretrvávajú, a preto uloženie povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania,
ktorých výška (vzhľadom na predmet sporu) nebude nepatrná a súčasne aj konečné konštatovanie o
strate nároku žalobkyne na zaplatenie celej dlžnej istiny, ako aj úrokov z omeškania, by bolo zjavne

nespravodlivé a nezákonné, ak by dovolací súd jej návrhu na odklad právoplatnosti nevyhovel.

10. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 431 v spojení s § 420 písm. f) CSP žalobkyňa (ďalej aj
„dovolateľka“) odvolaciemu súdu vytýkala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keďže
sa nevysporiadal s jej (odvolacou) argumentáciou, respektíve sa obmedzil len na konštatovanie vecnej
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a vôbec sa nezaoberal tým, že súd prvej inštancie konal v

rozpore s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, čo žalobkyňa namietala s poukazom na konkrétne
rozhodnutia. Odvolací súd podľa názoru dovolateľky len prebral právne názory súdu prvej inštancie bez
toho, aby ozrejmil, prečo sú na danú situáciu aplikovateľné. Odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s
argumentáciou žalobkyne, ktorá sa týkala absencie slobody a vážnosti vôle, rozporu s dobrými mravmi a
simulovaného právneho úkonu, pričom jeho vyjadrenia môžu byť akceptovateľné len v teoretickej rovine,

avšak bez akejkoľvek aplikovateľnosti na daný skutkový stav. Odvolací rozsudok neobsahuje žiadne
odôvodnenie,týkajúcesažalobkyňouuplatnenýchodvolacíchdôvodovpodľa§365ods.1písm.b),d),f),
h) a e) CSP. Nevysporiadanie sa s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní, nezdôvodnenie, akými
úvahami sa odvolací súd riadil pri rozhodovaní a ako vec právne posúdil (t. j. riadne neodôvodnenie
rozhodnutia), je porušením práva žalobkyne na spravodlivý proces.

11. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces videla dovolateľka tiež v tom, že súd prvej inštancie
nevykonal ňou viacnásobne navrhovaný dôkaz výsluchom svedka Y. L., čo odôvodnil (podľa jej názoru)
neprípustným argumentom technických obmedzení na strane súdu a odvolací súd tento jeho nesprávny
procesný postup „odobril“, keď dôkaz odmietol vykonať s poukazom na koncentračnú zásadu. Podľa

názoru dovolateľky sa jedná o tzv. opomenutý dôkaz, pričom z aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu
SR vyplýva, že dovolací súd skúma procesný postup súdu a jeho súlad s právom na spravodlivý
proces aj v kontexte dodržiavania pravidiel v procese dokazovania. V zmysle judikatúry NS SR totiž
procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených
návrhoch (dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť

prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu založiť len troma
dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je
navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého
dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou
potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku

ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46
ods.1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces,
čižetátodôkaznávada(tzv.opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydaného
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. Ako teda judikoval Najvyšší

súd SR, sú len tri argumenty, na základe ktorých môže súd nevyhovieť dôkaznému návrhu, pričom
technické obmedzenia na strane súdu spomínané nie sú. Ak sa súd rozhodol vykonať vyššie uvedený
dôkaz a tento následne nevykonal z dôvodu, že v centrálnom registri obyvateľov sa načítalo príliš veľa
záznamov, tak takéto odôvodnenie podľa názoru dovolateľky nie je možné považovať za dostačujúce
a ani v súlade s právom žalobkyne na spravodlivý proces. Dovolateľka nesúhlasila s argumentáciou

odvolacieho súdu, podľa ktorej si nesplnila svoju povinnosť označiť dôkazy (prostriedky procesného
útoku) včas s poukazom na to, že výsluch menovaného svedka navrhovala (a to dokonca niekoľko
krát) ešte predtým, ako bola vec súdu prvej inštancie vrátená a tento vo veci opätovne rozhodoval.
Rovnako sa nestotožnila ani s ďalším odôvodnením odvolacieho súdu, ktorým ospravedlňoval postup
súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 197 ods. 2 CSP, z ktorého podľa jej

názoru vyplýva povinnosť súdu predvolať svedka z adresy evidovanej v Registri obyvateľov Slovenskej
republiky, ak nie je v možnostiach strany riadne označiť svedka. Vyjadrila presvedčenie, že výsluch
svedka L. bol esenciálny z hľadiska naplnenia požiadavky skúmať (ako prejudiciálnu otázku) platnosť
dohody o urovnaní.12. Podľa názoru dovolateľky je prípustnosť jej dovolania daná aj v zmysle ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a) CSP, keďže odvolací súd sa pri riešení právnej otázky spočívajúcej v posúdení platnosti

dohody o urovnaní odklonil od právnych názorov, ktoré boli konštatované vo viacerých rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil tým, že predmetnú dohodu neposúdil
ako absolútne neplatný právny úkon (pre jej rozpor s § 37 a 39 OZ v spojení s § 1 ods. 2 a § 261 ods.
9 OBZ), a to v dôsledku: (i) nedostatku slobodnej a vážnej vôle žalobkyne takúto dohodu o urovnaní
uzatvoriť, (ii) jej rozporu s dobrými mravmi, (iii) priameho rozporu obsahu dohody o urovnaní s § 585 ods.

1 OZ (v nadväznosti na § 1 ods. 2 a § 261 ods. 9 OBZ), pričom tiež (iv) neposúdil, že zo strany žalobkyne
išlo v rámci uzatvárania dohody o urovnaní o simulovaný právny úkon a dohodu nesprávne posúdil ako
platný právny úkon, hoci na to neboli splnené hmotnoprávne podmienky. Ide teda v skutočnosti o viaceré
právne otázky, pri posudzovaní ktorých sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe NS SR, a to
bez bližšieho zdôvodnenia.

13. V súvislosti s tvrdenou absenciou slobody vôle dovolateľka namietala, že v konaní dostatočným
spôsobom preukázala, že vôľa jej konateľov pri uzatvorení dohody o urovnaní nebola slobodná, keď
za nedostatok slobody vôle je nutné považovať konanie vyvolané nedovoleným nátlakom druhého
účastníka zmluvy, čím sa rozumie aj bezprávna vyhrážka (vis compulsiva). Podľa názoru dovolateľky
je zrejmé, že žalovaná si vynútila podpísanie dohody o urovnaní v takom znení, v akom ju pripravila,

keď zneužila svoju ekonomickú prevahu, ktorú mala nad žalobkyňou a ktorú získala v dôsledku toho,
že žalobkyňa si svoje povinnosti zhotoviteľa splnila, avšak zo strany žalovanej jej nebolo poskytnuté
protiplnenie. Pokiaľ žalobkyňa chcela získať finančné prostriedky od žalovanej, tak musela pristúpiť
na podpísanie dohody o urovnaní v takom znení, v akom jej bola predložená na podpis. V kontexte
uvedeného je zrejmé, že ak by žalobkyňa nemala strach o svoje obchodné záujmy v dôsledku

neuhradeniafaktúrzavykonanépráce,takbydohoduourovnanívpredloženomznenínikdyneuzavrela,
keďže jej podpísaním zjavne konala ku svojmu neprospechu. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací
súd pri riešení právnej otázky, spočívajúcej v potrebe posúdenia dohody o urovnaní ako absolútne
neplatného právneho úkonu z dôvodu absencie slobody vôle na strane žalobkyne, odklonil od záverov
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/208/2010. Túto právnu otázku mal odvolací súd správne

vyriešiť tak, že mal objektívne okolnosti vylučujúce slobodu vôle, ktoré zároveň tvorili pohnútku konajúcej
dotknutejosoby(žalobkyne),ktorákonalaksvojmuneprospechu,posúdiťakoabsolútneneplatnýprávny
úkon (dohodu o urovnaní) trpiaci absenciou slobody vôle.

14. Podľa názoru dovolateľky v jej prípade rovnako absentovala vážnosť vôle uzatvoriť dohodu o

urovnaní, v dôsledku čoho túto nemožno považovať za platný právny úkon. Podľa ustálenej judikatúry
súdov nie je právny úkon urobený vážne (skutočne) vtedy, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci
nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle spájajú normy
občianskeho práva. S prihliadnutím na vyššie opísaný skutkový stav a predložené dôkazné prostriedky,
ako aj okolnosti uzatvorenia dohody o urovnaní je podľa názoru žalobkyne zrejmé, že v čase uzatvárania

dohody o urovnaní nemala vážnu a ani slobodnú vôľu takýto právny úkon urobiť, keďže konala
neslobodne a podľa pokynov žalovanej, ktoré boli výlučne v jej neprospech. Nedostatok vážnosti a
slobody vôle žalobkyne musel byť pritom zrejmý aj žalovanej, ktorá uvedenú situáciu využila vo svoj
prospech, zneužijúc tak svoju ekonomickú prevahu nad žalobkyňou, ktorú však získala na základe
protiprávneho konania. Dovolateľka v tejto súvislosti namietala odklon odvolacieho súdu od záverov

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/223/2016 (ZSP 12/2017). Odvolací súd mal túto právnu
otázku správne vyriešiť tak, že pri zdanlivom prejavení vôle, ktorá však bola v úplne inej kvalite než jej
prejav, mal dohodu o urovnaní posúdiť ako absolútne neplatný právny úkon trpiaci absenciou vážnosti
vôle.

15. Podľa názoru dovolateľky je dohoda o urovnaní absolútne neplatná aj pre rozpor jej obsahu s
dobrými mravmi. Tento rozpor videla v konaní žalovanej, ktorá bezprávnym vyhrážaním sa žalobkyni,
spočívajúcim v odmietnutí úhrady akýchkoľvek faktúr, donútila žalobkyňu podpísať dohodu o urovnaní
ako spoločný simulovaný právny úkon, a to za absencie slobodnej a vážnej vôle žalobkyne.
Opätovne poukázala na to, že vôľa jej konateľov uzatvoriť dohodu o vyrovnaní bola motivovaná

výlučne protiprávnym konaním žalovanej, čo vyplýva nielen zo skutkových tvrdení žalobkyne, ale aj
z vykonaného dokazovania, konkrétne zo zápisníc o pojednávaní obsahujúcich výpovede svedkov,
z ktorých je zrejmé, že žalovaná svoje záväzky voči žalobkyni riadne neplnila a žalobkyňa, resp.
jej konatelia boli nútení rôznymi spôsobmi (úvermi, zmenkami) zaobstarávať peňažné prostriedky nasvoju podnikateľskú činnosť. Tiež bolo jednoznačne preukázané (potvrdili to svojimi výpoveďami obaja
konatelia žalobkyne), že žalobkyňa by za normálnych pomerov, t. j. ak by nemala dôvodný strach o
svoje obchodné záujmy, dohodu o urovnaní nikdy nebola uzavrela. Odvolací súd „nepostrehol“, že

žalobkyňa sa dostávala do druhotnej platobnej neschopnosti a túto situáciu riešila rôznymi úvermi od
svojich obchodných partnerov. Zároveň bolo preukázané, že žalobkyňa zmluvné sankcie uplatňované
žalovanou neuznávala a s ich započítaním v dohode o urovnaní súhlasila len preto, že žalovaná tým
podmieňovala akékoľvek platby. Žalovaná teda zneužila svoju ekonomickú prevahu nad žalobkyňou,
ktorú získala tým, že žalobkyňa si svoje povinnosti zhotoviteľa splnila, avšak protiplnenie (odmena

za riadne vykonané dielo) jej zo strany žalovanej poskytnuté nebolo. Odvolací súd nezohľadnil ani
to, že autorom dohody bola žalovaná (táto skutočnosť medzi stranami nebola ani sporná), ktorá
žalobkyni neumožnila vykonať akúkoľvek úpravu vopred pripravenej dohody o urovnaní. Dovolateľka
tiež dala do pozornosti dovolacieho súdu, že podnikateľské aktivity spoločnosti Euro-Building, a.s.
(dnes Eubirac a.s.), s ktorou žalovaná uzatvorila zmluvu o postúpení pohľadávok, pričom obe
spoločnosti majú rovnakého štatutárneho zástupcu (Ing. Miloša Stopku), sú v súčasnosti riešené z

trestnoprávneho hľadiska, čo podľa jej názoru svedčí o konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi
a zvýrazňuje pravdivosť tvrdení žalobkyne o arogantnom správaní sa žalovanej, ktorá bezprávnymi
vyhrážkami donútila žalobkyňu podpísať dohodu o urovnaní. Argumentáciu odvolacieho súdu v bode 34
napadnutého rozsudku, v ktorej poukázal na správanie sa žalobkyne po podpísaní dohody o urovnaní,
od ktorej následne odstúpila, označila za irelevantnú s poukazom na to, že v čase, keď od dohody

„odstúpila“, bola dohoda o urovnaní absolútne neplatným právnym úkonom. Zdôraznila, že toto jej
„odstúpenie“ je potrebné posudzovať v kontexte fakticky nerovného obchodnoprávneho vzťahu medzi
sporovými stranami a jej zúfalou snahou zaobstarať si aspoň časť plnenia, na ktoré bola žalovaná
povinná. Tým, že odvolací súd neposúdil protiprávne konanie žalovanej, ktorá bezprávnym vyhrážaním
sa neuhradením faktúr (na ktorých úhradu bola povinná) donútila žalobkyňu (nie slobodne a vážne)

podpísať dohodu o urovnaní ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa názoru dovolateľky
odchýlil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na rozsudok
NS SR sp. zn. 4Obo/20/2007 z 18. februára 2008, rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo/17-18/2015 z 29. marca
2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2018 z 18. februára 2010 a tiež niektoré rozhodnutia českých
najvyšších súdnych autorít (Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky),

ktorých aplikácia, vzhľadom na požiadavku ústavno-konformného výkladu, je možná aj na prejednávanú
vec. Správne mal odvolací súd túto právnu otázku vyriešiť tak, že mal bezprávne vyhrážanie a hrubý
nátlak na žalobkyňu za situácie, keď sa vinou žalovanej (odmietaním úhrady faktúr) dostávala do
druhotnej platobnej neschopnosti, posúdiť ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré
spôsobilo absolútnu neplatnosť dohody o urovnaní.

16. Odvolací súd mal dohodu o urovnaní posúdiť ako neplatný právny úkon aj z dôvodu jej rozporu s
ustanovením§585ods.1OZvspojenís§574ods.2OZ,§39OZ,§1ods.2OBZa§261ods.9OBZ,t.j.
preto, že žalobkyňa sa vopred vzdala práv, ktoré len mali v budúcnosti vzniknúť a o ktorých nemala a ani
nemohla mať subjektívnu vedomosť. V tomto prípade odvolací súd nezohľadnil ustálenú rozhodovaciu

prax dovolacieho súdu (najmä uznesenie NS SR sp. zn. 6MObdo/4/2008 z 5. júna 2009 a rozsudok NS
SRsp.zn.4Co/4/2009,4Co/5/2009z31.marca2010),podľaktorejobsahomdohodyourovnanínemôže
byť právo, ktoré má vzniknúť v budúcnosti. Odvolací súd mal správne posúdiť predmetnú dohodu o
urovnaní ako absolútne neplatný právny úkon, keďže jej obsahom bolo právo, ktoré malo vzniknúť v
budúcnosti a žalobkyňa sa tohto práva, ktoré nepoznala (a ani nemohla poznať) vopred vzdala.

17. Napokon dovolateľka namietala tiež odklon odvolacieho súdu od právnych záverov vyplývajúcich z
rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/144/2010 z 30. marca 2011. Podľa jej názoru bola dohoda o urovnaní
a v rámci nej „naoko“ dohodnuté diskonty, či „akože“ dohodnuté započítania zmluvných pokút takýmto
simulovaným právnym úkonom, ktorý je podľa § 37 ods. 1 OZ v spojení s § 39 OZ a § 12 ods. 2

OBZ absolútne neplatný, pretože žalobkyňa na ne nikdy nedala skutočnú, vážnu a slobodnú vôľu.
Opätovne poukázala na to, že bola ekonomicky vydieraná žalovanou (čo bolo v konaní preukázané),
preto tieto fiktívne a neexistujúce záväzky boli v predmetnej dohode o urovnaní simulovaným právnym
úkonom, pričom dissimulovaným právnym úkonom bola „zvyšná časť dohody o urovnaní“ ako tzv.
zastieraný právny úkon, zodpovedajúci realite, lebo išlo o reálne dlžné faktúry, ktoré bola žalovaná

povinná uhradiť žalobkyni za vykonané diela (o. i. aj faktúra č. 140020, na základe ktorej je daný nárok
žalobkyne na úhradu sumy 19 716,50 eura). „Naoko“ boli dohodnuté iba nikdy neexistujúce diskonty
a započítania nikdy neexistujúcich zmluvných pokút, ktoré žalovaná svojím bezprávnym vyhrážaním
donútila žalobkyňu predstierane (simulovane) uznať. Uvedené bolo nad všetku pochybnosť preukázanédokazovaním na súde prvej inštancie, avšak odvolací súd túto právnu otázku opomenul v napadnutom
rozsudku riešiť, resp. ju vyriešil v rozpore s konštantnou judikatúrou dovolacieho súdu (okrem rozsudku
sp. zn. 3Cdo/144/2010 dovolateľka v tejto časti dovolania citovala aj z rozsudku NS SR sp. zn.

1Cdo/113/2008 z 27. mája 2010). Podľa názoru dovolateľky išlo v danom prípade o spoločnú simuláciu,
ktorú charakterizuje uzrozumenie oboch strán (t. j. vedomosť oboch účastníkov o simulácii) a chýbajúca
vôľa byť právnym úkonom viazaný.

18. V závere dovolania žalobkyňa poukázala na to, že súd sa pri rozhodovaní určitej veci nemusí

stotožniť s judikátom Najvyššieho súdu SR vydaným v skutkovo a právne podobnej veci, je však
nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení
rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s tým alebo oným judikátom.
Keďže v danom prípade odvolací súd svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, bola
dovolateľka toho názoru, že odvolací sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorú reprezentujú
ňou uvádzané rozhodnutia vyšších súdnych autorít, čím je preukázateľne daný dovolací dôvod podľa §

432 ods. 1 v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

19. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie žalobkyne odmietnuť a žalovanej priznať nárok
na náhradu trov dovolacieho konania. Namietala, že dovolateľka vo vzťahu k nedostatku odôvodnenia
rozhodnutia neuviedla žiadne konkrétne argumenty, pričom hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie

a dovolacím súdom (správne malo byť zrejme odvolacím súdom - poznámka dovolacieho súdu)
nespadá pod kasačný prieskum dovolacieho súdu. Rovnako ani skutočnosť, že sa súdy nižšej inštancie
nestotožnili s názorom žalobkyne, automaticky nezakladá nedostatok odôvodnenia. Podľa jej názoru
sa odvolací súd dopodrobna vysporiadal s dôvodmi rozhodnutia a nad potrebnú mieru vysvetlil svoje
úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu (body 35 - 40 napadnutého rozsudku). Odvolací súd tiež konštatoval,

že odvolacie dôvody nekorešpondujú s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (odkaz na nesúvisiace
objednávky a judikatúru NS SR), pričom uvedené môže podľa názoru žalovanej platiť aj pre žalobkyňou
podané dovolanie. Ďalej žalovaná poukázala na obšírnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, podľa
ktorej nevykonanie dokazovania nespadá pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Vo vzťahu k
dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP namietala, že podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie

v danej veci neprípustné, keďže výška pohľadávky 3 806,29 eura je menej ako 10-násobok minimálnej
mzdy a vo zvyšku žalovanej pohľadávky bolo konanie právoplatne zastavené rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II č. k. 23Cb/161/2015-338 z 13. novembra 2018. Preto nepovažovala za potrebné sa
podrobnejšie vyjadrovať k dovolacím námietkam žalobkyne.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v
dovolacom konaní v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP
a contrario) sa najskôr zaoberal tým, či je dovolanie žalobkyne procesne prípustné.

21. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala predovšetkým z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Túto tzv. vadu zmätočnosti videla v nedostatočnom odôvodení napadnutého rozsudku, keď

odvolací súd sa vôbec nezaoberal uplatnenými odvolacími dôvodmi a obmedzil sa len na konštatovanie
vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorého právne závery prebral bez toho, aby ozrejmil,
prečo sú na danú situáciu aplikovateľné. Zdôraznila, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s
judikatúrou najvyšších súdnych autorít, čo namietala už v podanom odvolaní s poukazom na konkrétne
rozhodnutia, avšak odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá sa týkala

absencie slobody a vážnosti vôle, rozporu s dobrými mravmi a simulovaného právneho úkonu, pričom
jeho vyjadrenia môžu byť akceptovateľné len v teoretickej rovine, avšak bez akejkoľvek aplikovateľnosti
na daný skutkový stav. Zároveň súdom oboch inštancií vytýkala, že nevykonali ňou navrhovaný dôkaz
výsluchom svedka Y. L., bývalého zamestnanca spoločnosti EURO-BUILDING, a.s. (personálne a
majetkovo prepojenej so žalovanou), ktorého navrhovala vypočuť k správaniu žalovaného voči svojím

zmluvným partnerom, k otázke šikanózneho uplatňovania si nezákonných zmluvných pokút voči svojim
obchodným partnerom pri finalizácii jednotlivých častí diel s cieľom vynútenia si zľavy z ceny diela proti
vôli subdodávateľov žalovaného, ako aj k postupu uzatvárania dohody o urovnaní zo dňa 25.11.2014
medzi žalobcom a žalovaným. Podľa jej názoru sa jedná o tzv. opomenutý dôkaz.22. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym

poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP sa rozumie nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v
zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale
aj ústavnoprávneho rámca a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky

zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné
prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán
v konaní a iné.
23. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj
právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho konania, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

24. Požiadavka riadneho odôvodnenia sa vzťahuje na každé súdne rozhodnutie, pričom odôvodnenie
rozhodnutia musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o
opravnom (riadnom alebo mimoriadnom) prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje zákonné náležitosti,
ide o rozhodnutie nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu na
spravodlivý proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti

rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.

25. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí spĺňať určité obsahové požiadavky vymedzené
ustanovením § 393 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný
obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán

v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal, ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací
súd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd
sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

26. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne
trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia
súdu. Aj odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne

závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preukázané len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom
vymedzení predmetu konania podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil/
nepodriadil zistený skutkový stav. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP môže v odôvodnení svojho
rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, avšak aj v takom prípade je v zmysle § 387 ods. 3 CSP povinný
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať sa s kľúčovými tvrdeniami a argumentmi, uvedenými v
odvolaní (III. ÚS 314/2018, II. ÚS 120/2020).

27. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu vyššie uvedené požiadavky spĺňa, keďže odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku
neobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2
CSP), ale na zdôraznenie správnosti doplnil aj ďalšie dôvody a zároveň sa vysporiadal aj s (podľa jehonázoru) kľúčovými tvrdeniami a argumentmi, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
Dovolaciemu súdu nie je zrejmé, ktorý z uplatnených odvolacích dôvodov mal ostať odvolacím súdom
nepovšimnutý, pričom dovolateľka svoju námietku nevysporiadania sa odvolacieho súdu s odvolacími

dôvodmi nijako nekonkretizovala. Dovolací súd nesúhlasí ani s tvrdením dovolateľky, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku predstavuje len akýsi zhluk konštatácií bez akejkoľvek výpovednej hodnoty a
aplikácií na stav žalobkyne, respektíve, že vyjadrenia odvolacieho súdu môžu byť akceptovateľné iba
v teoretickej rovine, avšak bez akejkoľvek aplikovateľnosti na daný skutkový stav. Odvolací súd sa
v odsekoch 34 a 35 odôvodnenia podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, z ktorých žalobkyňa

vyvodzovala neplatnosť dohody o urovnaní, a to tak pokiaľ ide o tvrdený nedostatok slobodnej a
vážnej vôle žalobkyne (resp. jej konateľov) pri uzatváraní spornej dohody, rozpor obsahu dohody s
dobrými mravmi, ako aj (nie celkom zrozumiteľnou) argumentáciou žalobkyne o dohode o urovnaní
ako simulovanom a súčasne dissimulovanom právnom úkone. V odseku 37 odôvodnenia sa odvolací
súd vyjadril k namietanému rozporu dohody s ustanovením § 585 ods. 1 OZ, keď konštatoval, že
pokiaľ by aj dohoda bola v určitej časti (ktorej sa týkali výhrady dovolateľky) neplatná, nemalo by to

vplyv na pohľadávku žalobkyne v zmysle bodu III.4.1, ani na dohodnuté započítanie v zmysle bodu
III.5 dohody o urovnaní (teda to, čo bolo predmetom sporu). Odôvodnenie napadnutého rozsudku
neobsahuje len všeobecné teoretické konštatácie typu právny úkon je neplatný, ak..., ale konkrétne
odpovede odvolacieho súdu na argumentáciu žalobkyne v podanom odvolaní. Uvedená argumentácia
spočívala v tvrdení, že žalovaná pod hrozbou neuhradenia žiadneho zo svojich záväzkov nanútila

žalobkyni uzavretie pre ňu nevýhodnej dohody o urovnaní, v rámci ktorej malo dôjsť (o. i.) k započítaniu
reálnych pohľadávok žalobkyne oproti nedôvodným a vymysleným pohľadávkam žalovanej. Odvolací
súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých úvah dospel k záveru, že konatelia žalobkyne
prejavili slobodnú a vážnu vôľu predmetnú dohodu o urovnaní uzavrieť, a to aj napriek odporúčaniu
ich právneho zástupcu, aby tak nerobili, a tiež prečo nemožno hodnotiť ako bezprávnu vyhrážku to, že

žalovanásčasťouuplatňovanýchnárokovnesúhlasila,resp.siuplatňovalaprotinároky(podľažalobkyne
vymyslené a nedôvodné) a ani vyjadrenie žalovanej, že (v opačnom prípade) nezaplatí. Je tiež zrejmé,
že dôležitú úlohu v úvahách súdov oboch inštancií zohralo správanie sa žalobkyne po uzavretí spornej
dohody, predovšetkým to, že žalovaná väčšinu svojich záväzkov v zmysle dohody splnila a žalobkyňa
tieto plnenia od nej prijala a tiež, že žalovaná istina 8 897,50 eura má svoj podklad v dohode o urovnaní,

od ktorej žalobkyňa odstúpila až v priebehu konania na súde prvej inštancie a rok po jej podpísaní z
dôvoduomeškaniažalovanejsúhradoužalovanejsumy,pričomažnáslednezačalanamietaťneplatnosť
dohody o urovnaní.

28. Okolnosti prejednávanej veci sú špecifické v tom, že (ne)platnosť rovnakej dohody o urovnaní

bola posudzovaná tiež v inom spore medzi rovnakými stranami, ktorý sa viedol na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 22Cb/281/2015 a následne v odvolacej inštancii na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 1Cob/187/2018. Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 1Cob/187/2018-284 z 5. marca
2020 dospel k záveru o platnosti predmetnej dohody o urovnaní, pričom žalobkyňa rovnako namietala
neplatnosť dohody z dôvodu jej uzatvorenia v dôsledku psychického nátlaku zo strany žalovanej,

respektíve s použitím bezprávnej vyhrážky. Táto skutočnosť však podľa názoru Krajského súdu v
Bratislave nebola v konaní sp. zn. 22Cb/281/2015 preukázaná. S poukazom na uvedené odvolací súd
vo svojom predchádzajúcom zrušovacom uznesení č. k. 1Cob/51/2019-447 zo 16. júla 2020 uložil súdu
prvej inštancie opätovne sa zaoberať prejudiciálnou otázkou platnosti predmetnej dohody o urovnaní v
nadväznosti na právny názor odvolacieho súdu prezentovaný v konaní sp. zn. 1Cob/187/2018. Súd prvej

inštancie následne zameral svoje dokazovanie na preukázanie tvrdení žalobkyne, ktorými odôvodňovala
neplatnosť dohody o urovnaní.

29. Jedným z dôkazov, ktoré súd prvej inštancie zamýšľal vykonať po vrátení veci odvolacím súdom
na ďalšie konanie, bol výsluch svedka Y. L., bývalého zamestnanca spoločnosti EURO-BUILDING,

a.s. (personálne a majetkovo prepojenej so žalovanou), ktorého žalobkyňa navrhovala vypočuť k
okolnostiam, za ktorých došlo k uzatvoreniu dohody o urovnaní. Tento dôkaz dovolateľka označila
za esenciálny z hľadiska naplnenia požiadavky odvolacieho súdu skúmať (ako prejudiciálnu otázku)
platnosť predmetnej dohody. Tvrdila, že súd prvej inštancie dôkaz nevykonal s poukazom na to, že
priebeh uzatvárania dohody o urovnaní mal za dostatočne preukázaný z už vykonaného dokazovania a

tiežpreto,ženebolomožnézistiťpresnúadresusvedka.Nevykonanietohtodôkazužalobkyňanamietala
už v odvolaní, pričom odvolací súd uviedol, že žalobkyňa nezabezpečila žiadne údaje, z ktorých by
bolo možné ňou navrhovaného svedka identifikovať pre účely predvolania na pojednávanie a ani účasť
tohto svedka nezabezpečila, čím si podľa názoru súdu nesplnila svoju povinnosť predložiť prostriedkyprocesného útoku včas v zmysle čl. 8 v spojení s § 154 CSP. Voči uvedenému dovolateľka namietala,
že poukaz odvolacieho súdu na zásadu koncentrácie a hospodárnosti konania je nenáležitý, pretože
žalobkyňa tento dôkaz navrhovala, a to dokonca opakovane už pred vrátením veci súdu prvej inštancie.

Rovnako nesúhlasila ani s ďalšími argumentami, ktorými odvolací „odobril“ nesprávny procesný postup
súdu prvej inštancie, keďže Civilný sporový poriadok jasne upravuje postup v prípade, ak nie je v
možnostiach strany riadne označiť svedka. V tejto súvislosti poukázala na znenie tretej vety § 197
ods. 2 CSP, podľa ktorej platí, že ak nie je adresa svedka strane známa, súd svedka predvolá z
adresyevidovanejvregistriobyvateľovSlovenskejrepubliky.Zdôraznila,ževzmysleaktuálnejjudikatúry

Najvyššieho súdu SR procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen
o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí
odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu však
nemožno odôvodniť technickými obmedzeniami na strane súdu.

30. Zo spisu vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 13. júla 2021 súd prvej inštancie vyzval

právneho zástupcu žalobkyne na vyjadrenie, či trvá na navrhnutom výsluchu svedka Y. L., pričom
právny zástupca odpovedal kladne, s poukazom na obsah zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu.
Následne súd odročil pojednávanie na termín 26. októbra 2021 s tým, že právni zástupcovia strán
oznámia súdu osobné údaje svedka Y. L., t. j. adresu trvalého pobytu a dátum narodenia. Deň pred
konaním odročeného pojednávania právny zástupca žalobkyne zisťoval, či súd predvolal žalobkyňou

navrhovaného svedka s poukazom na to, že žalobkyňa nedisponuje informáciami ohľadom jeho dátumu
narodenia alebo bydliska. Súd prvej inštancie odpovedal, že svedok nebol predvolaný, keďže sa
nepodarilo zistiť bližšie údaje osoby. Na č. l. 476 spisu sa nachádza úradný záznam súdu prvej inštancie
zodňa26.októbra2021,podľaktoréhosúddňa8.septembra2021vykonallustráciuvregistriobyvateľov
Slovenskej republiky na osobu Y. L.. Nakoľko však súd nedisponuje žiadnym bližším údajom ako dátum

narodenia alebo bydlisko tejto osoby, odpoveď Registra obyvateľov bola, že „zadaným podmienkam
vyhovuje viacero záznamov. Ich počet prekročil obmedzenie na maximálny počet nájdených záznamov.“
Na pojednávaní dňa 26. októbra 2021 súd prvej inštancie oboznámil prítomných právnych zástupcov
sporových strán s výsledkami lustrácie. Právny zástupca žalobkyne navrhol, aby súd opätovne uložil
právnemu zástupcovi žalovanej povinnosť predložiť identifikačné údaje svedka s poukazom na to, že

svedok pracoval v objekte žalovanej ako SBS, a teda musí existovať nejaká zmluva, na základe ktorej
by bolo možné tohto svedka identifikovať. Právny zástupca žalovanej uviedol, že žalovaná v zmysle
uloženej povinnosti z ostatného pojednávania uskutočnila lustráciu vo svojom informačnom systéme,
avšak vzhľadom na to, že v roku 2020 prechádzala na nový informačný systém, neboli tieto údaje už
dohľadateľné. Rovnako ani z archívu nevedela zabezpečiť žiadne zmluvy vzťahujúce sa k osobe Y.

L.. Následne súd oboznámil obsah listinných dôkazov založených v spise a po vyhlásení dokazovania
za skončené vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania. Svoj postup v súvislosti s nevykonaním navrhovaného výsluch svedka vysvetlil
v odseku 89 odôvodnenia rozsudku, kde poukázal na to, že strana sporu, ktorá navrhuje vykonanie
dokazovania výsluchom svedka, je povinná vo svojom návrhu tohto svedka riadne označiť tak, aby

ho bolo možné identifikovať a dokazovanie vykonať. Žalobkyňa však svedka označila iba menom a
priezviskom, pretože (ako uviedla) ďalšími údajmi, ktoré by mohli svedka identifikovať, nedisponovala.
Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že ani ona takýmito údajmi nedisponuje.
Vzhľadom na to, že žalobkyňa nebola schopná zabezpečiť účasť svedka na pojednávaní, súd sa pokúsil
zistiť adresu svedka, z ktorej by ho bolo možné predvolať prostredníctvom registra obyvateľov. Pre veľký

počet osôb s rovnakým menom a priezviskom evidovaných v registri obyvateľov však adresu ani iné
údajesvedkanebolomožnézistiť.Keďžežalobkyňanebolaschopnáriadneoznačiťosobusvedka,ktorej
výsluch navrhla, súd jeho výsluch nemohol vykonať a ani nevykonal.

31. Civilný sporový poriadok, ktorým sa predmetné konanie riadi s účinnosťou od 1. júla 2016 (§ 470

ods. 1 CSP), zvýšil procesnú zodpovednosť strán (o. i.) v procese dokazovania. Dôkazom toho je aj
explicitne normovaná povinnosť strany, ktorá výsluch svedka navrhuje, zabezpečiť jeho prítomnosť na
pojednávaní podľa § 197 ods. 1 CSP. Ak nemožno takto postupovať, podľa § 197 ods. 2 CSP má
strana právo požiadať súd o predvolanie svedka. Ustanovenie § 197 ods. 2 CSP zároveň upravuje
náležitosti, ktoré musí obsahovať návrh strany na výsluch svedka, a to meno, priezvisko, prípadne

dátum narodenia svedka, adresu, z ktorej možno svedka predvolať, a označenie skutočností, ktoré majú
byť výsluchom svedka preukázané. Podľa názoru dovolateľky mali súdy oboch inštancií postupovať v
rozpore s ich povinnosťou vyplývajúcou zo znenia tretej vety § 197 ods. 2 CSP, podľa ktorej platí, žeak nie je adresa svedka strane známa, súd svedka predvolá z adresy evidovanej v registri obyvateľov
Slovenskej republiky.

32. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie (v odseku 89 odôvodnenia)
a aj odvolací súd (v odseku 33) dostatočne vysvetlili, prečo nebol vykonaný žalobkyňou navrhovaný
výsluch svedka Y. L.. Nebolo to (ako sa mylne domnieva dovolateľka) z dôvodu technických obmedzení
na strane súdu a ani z dôvodu uplatnenia zákonnej koncentrácie konania podľa § 154 CSP, keďže naozaj
nešlo o situáciu, kedy by žalobkyňa uplatnila prostriedok procesného útoku oneskorene v zmysle § 154

CSP, t. j. po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Skutočným dôvodom, pre ktorý súd
prvej inštancie navrhovaný dôkaz výsluchom svedka Y. L. nevykonal (teda nie odmietol vykonať, ako
správne zdôraznil odvolací súd) bola skutočnosť, že žalobkyňa nezabezpečila prítomnosť tohto svedka
na pojednávaní (§ 197 ods. 1 CSP) a ani nepodala návrh na výsluch svedka s predpísanými zákonnými
náležitosťami, ktoré by umožnili osobu svedka náležite identifikovať (§ 197 ods. 2 veta druhá CSP).
Označenie svedka len menom a priezviskom celkom zjavne nepostačuje na riadnu identifikáciu fyzickej

osoby, teda takú, aby ju nebolo možné zameniť za inú fyzickú osobu rovnakého mena a priezviska.
Podľa názoru dovolacieho súdu je ustanovenie § 197 CSP potrebné interpretovať ako celok, a nie z
neho vytrhávať jednotlivé vety. Z vyššie uvádzanej úpravy § 197 CSP vyplýva, že súd svedka predvolá
na pojednávanie iba vtedy, ak strana, ktorá navrhla jeho výsluch, nevie zabezpečiť jeho prítomnosť
na pojednávaní. Aj v takom prípade je však strana navrhujúca výsluch svedka povinná (v návrhu na

výsluch svedka) identifikovať osobu svedka takými údajmi, na základe ktorých bude možné svedka
predvolať, či už z adresy uvedenej stranou alebo z adresy evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej
republiky. Súd nie je povinný v rámci procesu dokazovania vykonávať vo vzťahu k osobe svedka
a ani k jeho skutočnému pobytu žiadne ďalšie šetrenia, pretože procesná zodpovednosť preukázať
svoje tvrdenia zaťažuje výhradne stranu sporu, ktorá ten-ktorý dôkaz navrhla. Z vyššie uvedeného

nepochybne vyplýva, že dôvodom pre nevykonanie tohto dôkazu neboli technické problémy na strane
súdu, ale nesplnenie povinností žalobkyne podľa § 197 CSP. Zároveň je tiež zrejmé, že nešlo o tzv.
opomenutý dôkaz, teda situáciu, kedy by súdy neprípustne nevyhoveli dôkaznému návrhu strany sporu.

33. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je v zmysle §

420 písm. f) CSP prípustné, keďže dovolateľkou namietaný nesprávny procesný postup súdov oboch
inštancií nebol dovolacím súdom zistený.

34. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Žalovaná v tejto súvislosti namietala, že podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie v danej
veci neprípustné, keďže výška pohľadávky 3 806,29 eura je menej ako 10-násobok minimálnej mzdy
a vo zvyšku žalovanej pohľadávky bolo konanie právoplatne zastavené. Podľa § 422 ods. 1 písm. a)

CSP platí, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Je
pravdou, že predmetom odvolacieho konania bolo len zaplatenie istiny 3 806,29 eura s príslušenstvom,
keďže III. výrokom rozsudku č. k. 23Cb/161/2015-338 z 13. novembra 2018 súd prvej inštancie zastavil
konanie v časti istiny 5 091,21 eura a predmetný výrok nebol napadnutý odvolaním. Avšak v zmysle §

422 ods. 2 CSP zároveň platí, že na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku
1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Predmetná žaloba bola na súde prvej
inštancie podaná 29. apríla 2015, t. j. za účinnosti nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 297/2014 Z.
z., ktorým bola (s účinnosťou od 1. januára 2015) stanovená minimálna mzda na rok 2015 vo výške 380
eur [§ 1 písm. a)], pričom desaťnásobok tejto sumy predstavuje 3 800 eur. Dovolaním napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení 3 806,29 eura (bez príslušenstva) teda prevyšuje 10-násobok
minimálnej mzdy, z čoho vyplýva, že prípustnosť dovolania je možné vyvodzovať z ustanovenia § 421
ods. 1 CSP.

35. Odvolací súd podľa názoru dovolateľky založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení

dohody o urovnaní ako platného právneho úkonu, keď sa zároveň argumentačne nevysporiadal
s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, na ktoré žalobkyňa poukázala v podanom odvolaní.
Žalobkyňa tieto rozhodnutia, resp. závery z nich vyplývajúce uvádzala na podporu svojich tvrdení, že
vôľa jej konateľov pri uzatváraní dohody nebola slobodná a vážna, resp. že išlo o simulovaný právnyúkon, že obsah dohody je v rozpore s dobrými mravmi a že sa jej uzavretím vopred vzdala práv, ktoré
mali ešte len vzniknúť a o ktorých v čase uzavretia dohody nemala a ani nemohla mať vedomosť.
Dovolateľka teda stotožňuje nesprávne právne posúdenie veci, resp. nesprávne riešenie právnej

otázky, ktorá bola rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie danej veci, s nedostatočným odôvodnením
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Ide však o dve odlišné situácie. Totiž, ak by rozhodnutie
odvolacieho súdu skutočne neobsahovalo vysvetlenie, na základe akých úvah dospel odvolací súd
k záveru, že žalobkyňou tvrdené skutočnosti nezakladajú neplatnosť dohody o urovnaní, išlo by o
rozhodnutie nepreskúmateľné, a teda o nesprávny procesný postup odvolacieho súdu zakladajúci

tzv. vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. V takom prípade by sa totiž žalobkyni odoprela
možnosť podrobiť tieto závery vecnej kritike v rámci prípadného dovolania. Následne ani dovolací súd
by nemohol uskutočniť meritórny dovolací prieskum takéhoto zmätočného odvolacieho rozhodnutia,
pretože dovolací súd môže preskúmavať len tie právne závery, ktoré sú v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyjadrené. V posudzovanom prípade však odvolací súd v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia dal odpoveď na všetky (pre rozhodnutie danej veci) relevantné

argumenty žalobkyne, v dôsledku čoho žalobkyni nič nebránilo v rámci uplatnených dovolacích dôvodov
namietať aj nesprávne právne posúdenie veci. V takom prípade však bola v zmysle § 432 ods. 2 CSP
povinná uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a tiež v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia. Formálne dovolateľka tieto zákonné požiadavky aj splnila, keď dokonca
v rámci každej právnej podotázky uviedla, ako mala byť odvolacím súdom vyriešená správne. Avšak

v skutočnosti odôvodnenie uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 432 v spojení s § 421 ods. 1
písm. a) CSP neobsahuje žiadnu polemiku s konkrétnymi úvahami odvolacieho súdu. Dovolateľka
fakticky len opakuje tie isté argumenty, ktoré uplatnila už v podanom odvolaní a na ktoré odvolací súd
náležitým spôsobom reagoval. Takto koncipované dovolanie neumožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
je dovolanie žalobkyne dôvodné, pretože nie je zrejmé - vo väzbe na konkrétne argumenty odvolacieho

súdu - v čom by podľa názoru dovolateľky mala spočívať nesprávnosť právnych záverov odvolacieho
súdu.

36. Pokiaľ ide o dovolateľkou označené rozhodnutia, dovolací súd len pre úplnosť poznamenáva, že
do pojmu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 71/2018) nepatria rozhodnutia odvolacích

senátovNSSR,anirozhodnutiasúdovinýchštátov(vtomtoprípadeČeskejrepubliky).Aplikáciezáverov
totožných rozhodnutí sa žalobkyňa domáhala už v podanom odvolaní, pričom odvolací súd v odseku
34 odôvodnenia skonštatoval, že jeho závery o nepreukázaní absencie vôle konateľov žalobkyne pri
uzatváraní dohody o vyrovnaní a použitia bezprávnej vyhrážky žalovanej nie sú v rozpore s predloženou
judikatúrou NS SR, keď v prípade označených rozhodnutí išlo o skutkovo odlišné okolnosti v sporoch

týkajúcich sa fyzických osôb. Dovolací súd súhlasí s tým, že ani jedno z rozhodnutí NS SR ako súdu
dovolacieho,naktoréžalobkyňaupriamilapozornosťsúdovvsúvislostistvrdením,žedohoduourovnaní
uzavrela v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 OZ (4Cdo/306/2009, 3Cdo/223/2016) nebolo vydané v
skutkovo a právne obdobnej veci, v rámci ktorej by sa posudzovala platnosť dohody o urovnaní uzavretej
medzi podnikateľmi. Uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 z 18. februára 2010, ktorým dovolateľka

argumentovala vo väzbe na namietaný rozpor obsahu dohody s dobrými mravmi, bolo vydané v spore
o ochranu osobnosti, kde sa vôbec neaplikovali ustanovenia OZ o platnosti právnych úkonov. Navyše
žalobkyňou citované časti odôvodnenia rozhodnutí NS SR obsahujú len všeobecné závery o tom,
kedy je právny úkon v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka neplatný pre absenciu
slobodnej a vážnej vôle konajúcej osoby, či pre rozpor jeho obsahu s dobrými mravmi, prípadne, kedy

je zastieraný (simulovaný) právny úkon (ne)platný (1Cdo/113/2008, 3Cdo/144/2010). Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nejakej inej
interpretácii ustanovení § 37 ods. 1, § 39 a § 41a ods. 2 OZ, než aká vyplýva z označených rozhodnutí.
Jediné rozhodnutie NS SR ako súdu dovolacieho, v rámci ktorého bola posudzovaná platnosť dohody o
urovnaní v spore medzi dvoma podnikateľskými subjektami (obchodnými spoločnosťami), predstavuje

uznesenie sp. zn. 6MObdo/4/2008 z 5. júna 2009, ktoré dovolateľka označila s poukazom na námietku
neplatnosti dohody o urovnaní pre jej rozpor s ustanovením druhej vety § 585 ods. 1 OZ (Dohoda,
ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol
pomýšľať). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé (ods. 37), že odvolací súd nerozporuje
právny názor vyjadrený v označenom rozhodnutí, že obsahom dohody o urovnaní nemôže byť právo,

ktoré má vzniknúť až v budúcnosti, avšak poukazuje na to, že v danom prípade by do úvahy prichádzala
len čiastočná neplatnosť dohody o urovnaní, pričom pohľadávka žalobkyne v zmysle bodu III.4.1 a ani
dohodnuté započítanie v zmysle bodu III.5 dohody by týmto neboli dotknuté. Dovolanie žalobkyne na
tieto závery odvolacieho súdu nijako nereflektovalo.37. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie a
ani odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobkyne (dovolateľky) na spravodlivý proces v zmysle

§ 420 písm. f) CSP z dôvodov, ktoré tvrdila v dovolaní. Zároveň v časti uplatneného dovolacieho dôvodu
podľa § 432 v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je dovolanie odôvodnené tak, ako to vyžaduje
zákon (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c) a
písm. f) CSP.

38. Keďže dovolanie žalobkyne bolo odmietnuté, dovolací súd už nerozhodoval o jej návrhu na odklad
právoplatnosti dovolaním napadnutého rozsudku, keď zároveň nezistil žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 444 ods. 2 CSP, ktoré by taký postup odôvodňovali.

39. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho
konania(§453ods.1vspojenís§255ods.1CSP).Ovýškenáhradytrovdovolaciehokonaniarozhodne

súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.