Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120208162
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1120208162.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek
senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: Ing. J. C., bytom U. XX, XXX
XX I. I., narodený XX.XX.XXXX, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom
Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, o určenie neplatnosti záväzku, o uloženie povinnosti,
o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-38Cb/44/2020 - 128 zo

dňa 30.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-38Cb/44/2020 - 128 zo dňa
30.11.2023 v napadnutom výroku II. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) uznesením č.k.
B1-38Cb/44/2020 - 128 zo dňa 30.11.2023 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) konanie zastavil (výrok
I.) a rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník
(výrok II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „CSP“).

3. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou
súdu dňa 08.05.2020 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd určí zmluvný záväzok žalobcu ručiť za

kontokorentný úver č. XXXX/XX/XXXX poskytnutý žalovaným spoločnosti ESEA SK, s. r. o., so sídlom
Haškova 39, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 31 614 396 (ďalej aj ako „spoločnosť ESEA SK, s.r.o.“),
za neplatný, a to s účinnosťou od 01.04.2020 a zaviaže žalovaného v lehote 15 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku zmeniť zabezpečenie predmetného úveru č. XXXX/XX/XXXX tak, aby ďalšie
ručenie za úver žalobcom bolo vylúčené. Žalobca si uplatnil aj náhradu trov konania titulom súdneho
poplatku vo výške 49,75 eura.

Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že dňa 25.10.2023 žalobca súdu doručil podanie, v ktorom navrhol,
aby súd konanie zastavil z dôvodu, že zanikol predmet sporu. Uvedenú skutočnosť preukazoval listom
žalovaného zo dňa 21.09.2023, ktorým žalovaný žalobcovi oznámil, že spoločnosti ESEA SK, s.r.o.
bola protokolárne vrátená blankozmenka č. 762/8537/09, ktorú žalobca avaloval na základe zmluvy o
kontokorentnom úvere č. XXXX/XX/XXXX v spojitosti s Dohodou o vyplňovacom zmenkovom práve č.

XXXX/XX/XXXX zo dňa 27.10.2009. Ďalej žalovaný v predmetnom liste uviedol, že žalobca už nie jevoči nemu záväzkovoprávne viazaný a zabezpečenie pohľadávok ČSOB, a.s. voči spoločnosti ESEA
SK, s.r.o. bolo nahradené iným typom zabezpečenia.

Vzhľadom na predmetné podanie žalobcu súd prvej inštancie oznámil stranám sporu, že toto podanie
vyhodnotil ako späťvzatie žaloby a z toho dôvodu nie je ich účasť na pojednávaní nariadenom na
deň 30.11.2023 potrebná. Žalobca na toto oznámenie súdu zareagoval písomným podaním zo dňa
02.11.2023, v ktorom uviedol, že späťvzatie žaloby neurobil a ani ho urobiť neplánuje, a to hlavne
vo vzťahu k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody z dôvodu zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ďalej uviedol, že jeho podanie zo dňa 25.10.2020 nie je späťvzatím
žaloby a že jeho otázka smerovala len k predmetnosti vytýčeného pojednávania a navrhol súdu, aby
rozhodol bez pojednávania.

Súd prvej inštancie vzhľadom na podania žalobcu zo dňa 25.10.2023 a zo dňa 02.11.2023 pojednávanie
vytýčené na deň 30.11.2023 nezrušil, pretože považoval za potrebné žalobcu k predmetným podaniam

vypočuť a zistiť, čo týmito podaniami sleduje a ako navrhuje, aby súd o nich rozhodol. Stranám sporu
preto oznámil, že sa pojednávanie uskutoční.

Na pojednávanie konané dňa 30.11.2023 sa na predvolanie súdu dostavili žalobca a poverený zástupca
žalovaného. Súd prvej inštancie pred otvorením pojednávania vo veci samej vypočul žalobcu ohľadom

jeho podaní zo dňa 25.10.2023 a 02.11.2023, pričom rovnako umožnil vyjadriť sa aj žalovanému.
Žalobca na pojednávaní uviedol, že pre zaniknutý predmet sporu navrhuje súdu konanie zastaviť a
navrhol rozhodnúť o trovách konania. Zástupca žalovaného so zastavením konania súhlasil, náhradu
trov konania si neuplatnil, a navrhol súdu, aby žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný bol
toho názoru, že žaloba bola žalobcom podaná nedôvodne a že neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť

voči žalobcovi. Bol toho názoru, že žaloba žalobcu by nebola prípustná a dôvodná, pretože právo na jej
podanie žalobcovi v zmysle § 137 písm. d) CSP nevyplýva z osobitného predpisu. Z uvedených dôvodov
považoval aj trovy konania vzniknuté žalobcovi účasťou na súdnom pojednávaní dňa 30.11.2023 za
neúčelne a nehospodárne vynaložené. Žalobca s týmto vyjadrením žalovaného nesúhlasil a navrhoval,
aby mu súd náhradu trov konania priznal.

Na základe uvedeného, súd prvej inštancie z dôvodu, že žalobca navrhol súdu, aby konanie zastavil
a žiadal, aby súd rozhodol o náhrade trov konania, vyhodnotil podanie žalobcu zo dňa 25.10.2020,
aj vzhľadom na jeho vyjadrenie na pojednávaní dňa 30.11.2023, podľa jeho obsahu v zmysle § 124
CSP ako späťvzatie žaloby z dôvodu, že odpadol predmet sporu. K odpadnutiu predmetu sporu došlo

správaním sa žalovaného, ktorý žalobcovi oznámil, že spoločnosti ESEA SK, s.r.o. bola protokolárne
vrátená blankozmenka č. 762/8537/09, ktorú žalobca avaloval na základe zmluvy o kontokorentnom
úvereč.XXXX/XX/XXXXvspojitostisDohodouovyplňovacomzmenkovompráveč.XXXX/XX/XXXXzo
dňa 27.10.2009 a že žalobca už nie je voči nemu záväzkovoprávne viazaný a zabezpečenie pohľadávok
ČSOB, a.s. voči spoločnosti ESEA SK s.r.o. bolo nahradené iným typom zabezpečenia. Keďže k

späťvzatiu žaloby došlo skôr ako súd vyhlásil uznesenie o otvorení pojednávania vo veci samej, súd
zastavil konanie bez ohľadu na súhlas či nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby. Súhlas žalovaného
so zastavením konania v danom prípade súd v zmysle § 146 ods. 1 CSP nepotreboval, žalovaný sa
však napriek tomu na pojednávaní vyjadril, že so zastavením konania súhlasí.

Pri rozhodovaní o trovách konania v súvislosti so zastavením konania súd prvej inštancie zdôraznil, že
v súlade s § 256 ods. 1 CSP je v zásade vždy povinný skúmať, ktorá procesná strana z procesného
hľadiska zavinila zastavenie konania. Poukazoval na to, že podľa ustálenej judikatúry platí, že ak bola
žaloba vzatá späť z iného dôvodu ako pre správanie žalovaného (napr. ak žalovaný zaplatil žalovanú
sumu po začatí konania), z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil žalobca, ktorý je povinný

podľa § 256 ods. 1 CSP nahradiť žalovanému náhradu trov konania. Uviedol, že v predmetnom spore
žalobca žiadal konanie zastaviť, nakoľko mu žalovaný po podaní žaloby na súd oznámil, že spoločnosti
ESEA SK, s.r.o. protokolárne vrátil blankozmenku č. 762/8537/09, ktorú žalobca avaloval na základe
zmluvy o kontokorentnom úvere č. XXXX/XX/XXXX v spojitosti s Dohodou o vyplňovacom zmenkovom
práve č. XXXX/XX/XXXX zo dňa 27.10.2009 a že žalobca už nie je voči žalovanému záväzkovoprávne

viazaný a zabezpečenie jeho pohľadávok voči spoločnosti ESEA SK bolo nahradené iným typom
zabezpečenia, čím zanikol predmet sporu medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedeného dôvodu mal súd
prvej inštancie za to, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku procesného zavinenia žalovaného, keď
až po podaní žaloby žalobcom rozhodol o uvoľnení žalobcu z ručenia za úver a nahradil zabezpečenieúveru iným typom zabezpečenia. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto uzneseniu žalovaný podal dňa 19.12.2023 včas odvolanie v rozsahu výroku II. o náhrade
trov konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhoval, aby odvolací súd uznesenie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žiadnej zo strán sporu neprizná nárok na náhradu
trov konania.

Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o náhrade trov konania
riadne neodôvodnil a uviedol len konštatáciu o jeho procesnom zavinení a vôbec sa nevysporiadal s
jeho námietkami vznesenými na pojednávaní konanom dňa 30.11.2023, ktoré zásadným spôsobom
spochybňovali správnosť záveru súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na
ustanovenie § 137 písm. d) CSP s tým, že žalobca nebol oprávnený podať predmetnú žalobu, nakoľko

z osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti (vylúčenia) z ručiteľského
záväzku zo zmenky. Za právne významné považoval, že žalobca sa v predmetnom prípade zmenkovo
zaviazal a zákon č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako
„ZZŠ“) nepripúšťa domáhať sa „oslobodenia“ spod zmenkového ručenia (avalu). Zdôraznil, že súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania tieto skutočnosti vôbec nezohľadnil. Taktiež

zdôraznil, že vystúpenie žalobcu zo spoločnosti dlžníka neznamená, že mal právo a žalovaný povinnosť
„oslobodiť ho spod zabezpečenia“, nakoľko by išlo o znegovanie inštitútu zmenkového zabezpečenia.
Predmetnážalobabolapretopodľažalovanéhonielenprocesneneprípustná,alekeďženeporušilžiadnu
právnu povinnosť, nebolo jej možné vyhovieť ani po jej meritórnom prejednaní. Zdôraznil, že skutočnosť,
že nakoniec žalobcovej žiadosti pro klientsky vyhovel, je bez právneho významu a nemôže mať vplyv

na procesný úspech žalobcu v konaní v podobe priznania nároku na náhradu trov konania. Mal za
to, že súd prvej inštancie postupoval prísne formalisticky, čo v právnom štáte nemožno akceptovať.
Žalovaný taktiež namietal, že žalobcovi nemohli ani vzniknúť náklady (trovy) v súvislosti s cestou na
pojednávanie konané dňa 30.11.2023, ktoré nebolo ani meritórne otvorené a bolo aj neúčelné, nakoľko
žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa 25.10.2023. Preto súd prvej inštancie nemal ani z tohto

dôvodu žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania s tým, že možnou aplikáciou ustanovenia §
257 CSP sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Taktiež mal za to, že v dôsledku protichodných
tvrdení v podaniach zo dňa 25.10.2023 a 02.11.2023, to bol žalobca, ktorý „zavinil“, že nedošlo k
zrušeniu nariadeného pojednávania, a preto žalovaný nemôže byť zaviazaný, aby refundoval žalobcovi
tieto náklady v súvislosti s nezrušeným pojednávaním, na ktorom súd prvej inštancie konanie zastavil.

Žalovaný zdôraznil, že napriek tomu, že vo veci nedošlo k vydaniu meritórneho rozhodnutia, súd prvej
inštancie nemohol rezignovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania na vecno-právne
súvislosti s podaním žaloby. Mal za to, že nemohol procesne zaviniť zastavenie konania, keďže žaloba
samotná bola procesne neprípustná a neporušil žiadnu právnu povinnosť, a preto napadnuté uznesenie
trpí zjavnými skutkovými a právnymi vadami.

5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 18.01.2024 a uviedol, že vo svojich
vyjadreniach navrhoval, aby žalovaný vykonal zmenu v zabezpečení úveru tak, aby reflektoval zánik
jeho ručenia v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
aj ako „Obchodný zákonník“), v zmysle jeho výpovede zo zmluvy a v zmysle jeho osobnostných práv

a slobôd. Mal za to, že takáto zmena je v súlade so ZZŠ a žalovaný z titulu svojho postavenia vedel
zmenu v zabezpečení úveru vykonať. Uviedol, že zánik jeho ručenia a právna neistota, do ktorej ho
žalovaný dostal, ho prinútil, aby sa žalobou domáhal určenia neplatnosti zmluvy v časti o zabezpečení
úveru, ktorá je procesne správna a vyplýva z právnych predpisov. Argumentoval, že vystúpenie zo
spoločnosti podľa § 118 ods. 2 Obchodného zákonníka má za následok prechod ručenia za úver

nadobúdateľa obchodného podielu, a teda zánik ručenia žalobcu, preto žiadal žalovaného, aby zmenil
spôsob zabezpečenia úveru spoločnosti tak, aby tam nefiguroval ako ručiteľ. Žalovaný taktiež ignoroval
jeho výpoveď zo zmluvy v časti zabezpečenia pohľadávky doručenú mu dňa 25.10.2019 a túto zamietol
listom zo dňa 01.04.2020, ktorý bol žalobcovi doručený až po uplynutí výpovednej doby. Týmto konaním
ho žalovaný dostal do právnej neistoty, ktorá trvala od júla 2016 až do vyviazania z ručenia a bez

určenia neplatnosti zmluvy v časti o zabezpečení úveru, by bolo jeho postavenie právne neisté. Žalobca
taktiež namietal, že mu žalovaný spôsobil škodu tým, že nemohol realizovať svoj podnikateľský zámer.
Ďalej uviedol, že žalovaný ho z ručenia vyviazal nie pro klientským postupom a poukazoval na postup
žalovaného pri jeho vyviazaní z ručenia po tom, ako podal návrh na preskúmanie postupu žalovanéhoNárodnou bankou Slovenska. Zdôraznil, že jeho podanie zo dňa 02.11.2023 nebolo späťvzatím žaloby,
a to tiež v súvislosti s možným vymáhaním spôsobenej škody a náhrady trov konania a k späťvzatiu
žaloby pristúpil až na pojednávaní, keď mu konajúci súd potvrdil zánik predmetu sporu tým, že žalovaný

žalobcu vyviazal z ručenia. K rozsahu žalovaným podaného odvolania žalobca uviedol, že žalovaný sa
domáhal revízie rozhodnutia o trovách konania (výrok II.), mal však za to, že na to, aby odvolací súd
rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie musel by zmeniť aj rozhodnutie
o zastavení konania, čo považoval za snahu žalovaného zrušiť stav veci. Uviedol, že predmetnou
žalobou sa domáhal ochrany svojich práv a výsledkom malo byť konštatovanie súdu, že žalovaný

konal v rozpore so všetkými uvedenými štandardami. Výsledkom takéhoto rozhodnutia súdu by bolo
aj následné domáhanie sa náhrady škody za sedem rokov rukojemníctva a právnej neistoty, ktoré
tieto škody žalobcu generovali. S poukazom na uvedené žalobca navrhoval, aby odvolací súd potvrdil
výrok súdu prvej inštancie o zastavení konania, ako aj o trovách konania a aby rozšíril rozhodnutie o
konštatovanie protiprávneho konania žalovaného s následkom škôd veľkého rozsahu a žalobcovi priznal
náhradu škody, ktorej výšku určí znalecký posudok doručený žalovanému po právoplatnosti uznesenia

odvolacieho súdu.

6. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa žalovaný vyjadril v odvolacej replike zo dňa 05.03.2024, v
ktorej uviedol, že žalobca mylne spája ručenie spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným s
jeho primárnym a neodvodeným záväzkom zo zmenky. Zdôraznil, že nemožno stotožňovať zákonné

ručenie (§ 118 ods. 2 Obchodného zákonníka) so záväzkom vyplývajúcim zo zmenkového ručenia.
Opätovne zdôraznil, že hmotnoprávny základ podanej žaloby nebol daný a žalovaný neporušil žiadnu
právnu povinnosť, nakoľko nebol povinný reflektovať zánik účasti žalobcu v spoločnosti. Povinnosť
žalobcu na zaplatenie zmenkovej sumy nemala vplyv na jeho postavenie v spoločnosti. Argumentoval,
že vystúpenie zo spoločnosti neznamená právo žalobcu a povinnosť žalovaného na „oslobodenie

spod zabezpečenia“. Zmenkové ručenie nemožno ani jednostranne vypovedať. Súdom prvej inštancie
uloženú povinnosť náhrady trov konania preto považoval za absurdnú. Žalovaný mal za to, že sa
nemožno stotožniť s takým právnym záverom, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania,
je irelevantný právny základ žaloby, ak súd nerozhodoval v merite veci. Zdôraznil, že žiadosti žalobcu
vyhovel z dôvodu, že nemal záujem na vedení predmetného súdneho sporu, avšak tento jeho ústupok

mu nemôže byť na škodu v podobe priznania nároku na náhradu trov konania žalobcovi. Ak by
totiž nevyhovel žiadosti žalobcu, žalobu by bolo potrebné zamietnuť pre jej procesnú neprípustnosť a
absenciu hmotnoprávneho základu, v dôsledku čoho by to bol práve žalovaný, ktorému by patril nárok
na náhradu trov konania.

7. K replike žalovaného sa žalobca vyjadril v odvolacej duplike zo dňa 27.03.2024, v ktorej v
plnom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. Sumarizoval, že dňa 26.07.2016 prestal byť
spoločníkom spoločnosti ESEA SK, s.r.o. a žalovaný niekoľko rokov ignoroval jeho požiadavku na
vyviazanie ho z ručenia za úver poskytnutý spoločnosti, s ktorou už žalobca nemal nič spoločné, preto
svoje ručenie vyplývajúce zo zmluvy o kontokorentnom úvere banke riadne vypovedal. Výpoveď bola

žalovanému doručená dňa 25.10.2019 a dňa 31.03.2020 uplynula výpovedná doba, pričom banka mu
doručila svoje stanovisko až dňa 07.04.2020 a ignorovala v ňom jeho riadne a účinné odstúpenie od
zmluvy. Keďže žalovaný dostal žalobcu do stavu právnej neistoty a svojim konaním mu spôsoboval
ujmu v osobnom aj profesionálnom živote, rozhodol sa jeho naliehavý právny záujem riešiť žalobou
o určenie neplatnosti zmluvy v časti o zabezpečení úveru, pričom išlo o jeho vyviazanie z ručenia.

Vzhľadom na prieťahy v konaní žalobca nechal preskúmať postup žalovaného Národnou bankou
Slovenska, ktorá mu listom zo dňa 12.10.2023 oznámila, že ho žalovaný uvoľní zo záväzkovo-právneho
vzťahu s bankou formou písomnej dohody, pričom žalovaný ho dňa 22.09.2023 vyviazal z ručenia za
úver jednostranným úkonom, a to po siedmych rokov a dvoch mesiacoch a trval na osobnom prevzatí
oznámenia žalobcom, ku ktorému došlo dňa 22.09.2023. Pojednávanie v predmetnom spore bolo

nariadené na deň 30.11.2023. V podaní zo dňa 25.10.2023 sa súdu prvej inštancie dopytoval, či tento
jednostranný úkon žalovaného nie je zánikom titulu a teda, či pojednávanie je nutné a v podaní zo dňa
02.11.2023zdôraznil,žetotopodanienebolospäťvzatímžaloby.Žalobcataktiežzdôraznil,žezastavenie
konaniavďakazánikutitulu-prejednostrannýúkonžalovaného,jelogickéanespochybniteľné.Rovnako
zotrval na argumentácii, že žalovaný mal povinnosť reflektovať zánik účasti žalobcu v spoločnosti, ako

aj skutočnosť, že zmluvu o kontokorentnom úvere riadne a účinne vypovedal a trval na svojom vyjadrení
k odvolaniu vrátane záverečného petitu.8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného bolo
podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359 a § 362 ods. 1 prvá veta CSP), viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru,

že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdiť.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

11. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

12. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08.05.2020
domáhal, aby súd určil, že záväzok žalobcu ručiť za kontokorentný úver č. XXXX/XX/XXXX poskytnutý
žalovaným spoločnosti ESEA SK, s.r.o., IČO: 31 614 396 je neplatný s účinnosťou od 01.04.2020
a aby uložil žalovanému povinnosť zmeniť zabezpečenie predmetného úveru č. XXXX/XX/XXXX tak,

aby ďalšie ručenie za úver žalobcom bolo vylúčené. Podaním zo dňa 25.10.2023 žalobca uviedol,
že z dôvodu nečinnosti súdu prvej inštancie sa obrátil na Národnú banku Slovenska, aby riešila
konanie žalovaného. Bol presvedčený, že z tohto dôvodu ho žalovaný jednostranným úkonom vyviazal
z ručenia dňa 22.09.2023, pričom mal za to, že žalovaný tak uznal svoje protiprávne konanie a
týmto dňom titul sporu zanikol. Následne započal predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

z dôvodu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na Ministerstve spravodlivosti
Slovenskejrepubliky.Uviedol,žekeďžehožalovanývyviazalzručeniajednostrannýmprávnymúkonom,
pre zaniknutý predmet sporu je zrejme vytýčené pojednávanie bezpredmetné, pričom rozhodnutie o
zastavení konania a náhrade trov konania navrhoval vykonať aj bez pojednávania a dopytoval sa,
či súd prvej inštancie trvá na pojednávaní aj napriek týmto skutočnostiam. K predmetnému podaniu

žalobca ako prílohu predložil jemu adresovaný list žalovaného zo dňa 21.09.2023 (č.l. 107 s. spisu), v
ktorom mu žalovaný oznámil, že dňa 21.09.2023 bola spoločnosti ESEA SK, s.r.o. protokolárne vrátená
blankozmenka 762/8537/09, ktorú žalobca avaloval na základe zmluvy o kontokorentnom úvere č.
XXXX/XX/XXXX v spojitosti s Dohodou o vyplňovacom zmenkovom práve č. XXXX/XX/XXXX zo dňa
27.10.2009, a teda vzhľadom na uvedené už žalobca nie je záväzkovoprávne viazaný voči žalovanému.

Zabezpečenie pohľadávok žalovaného voči spoločnosti ESEA SK, s.r.o. bolo nahradené iným typom
zabezpečenia. Podaním doručeným súdu dňa 02.11.2023 žalobca dôrazne upozorňoval, aby jeho
otázka ohľadom nutnosti účasti na pojednávaní nebola zamieňaná za stiahnutie žaloby v plnom rozsahu.
Uviedol, že ním vyslovená domnienka, že predmet sporu zanikol (vyviazaním z ručenia jednostranným
úkonom žalovaného) nie je späťvzatím žaloby a jeho otázka smerovala k predmetnosti vytýčeného

pojednávania a v ďalšom navrhoval, aby súd prvej inštancie rozhodol spôsobom, ktorý prináleží len
súdu a aby vzal do úvahy, že žalovaný pristúpil k vyviazaniu z ručenia až po jeho intervencii u Národnej
banky Slovenska. Na pojednávaní konanom dňa 30.11.2023, pred jeho meritórnym otvorením, žalobca
navrhol konanie zastaviť a rozhodnúť o trovách konania. Uviedol, že banka ho vyviazala z ručenia, preto
odpadol predmet konania. Žalovaný na pojednávaní súhlasil so zastavením konania a k náhrade trov

konania uviedol, že v konaní by bol úspešný aj v prípade, ak by predmet sporu nezanikol a žalobcovi
žiadne trovy konania nevznikli a pojednávanie považoval za neúčelné a nehospodárne.

13. Napadnutým uznesením následne súd prvej inštancie konanie zastavil a rozhodol, že žalobca má
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na ustanovenie § 256

ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný po začatí konania rozhodol o uvoľnení žalobcu z ručenia za úver a
zabezpečenie úveru nahradil iným typom zabezpečenia, čím z procesného hľadiska zavinil zastavenie
predmetného konania.

14. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či odvolacie námietky žalovaného sú dôvodné.

15. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania zohľadniť aj to, že žaloba žalobcu bola od počiatku procesne neprípustná s poukazom
na § 137 písm. d) CSP a taktiež nedôvodná, nakoľko žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť aZZŠ v žiadnom ustanovení nepripúšťa, aby sa ručiteľ domáhal „oslobodenia“ spod zmenkového ručenia
(avalu) s tým, že žiadosti žalobcu vyhovel len „pro klientsky“, preto trpí napadnuté uznesenie zjavnými
skutkovými a právnymi vadami, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,

že pri rozhodovaní o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je súd v zmysle § 256 CSP
vždy povinný skúmať, ktorá strana sporu z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania.

V danom prípade z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že
žalovaný ho vyviazal z ručenia, a teda odpadol predmet sporu a v konaní by nebolo o čom rozhodovať.

Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že záväzok žalobcu ručiť,
je neplatný a uloženia povinnosti žalovanému, aby zmenil zabezpečenie predmetného úveru tak, aby
ďalšie ručenie zo strany žalobcu bolo vylúčené. Z listu žalovaného zo dňa 21.09.2023 vyplynulo, že
žalovaný zabezpečenie pohľadávok z kontokorentného úveru voči spoločnosti ESEA SK, s.r.o. nahradil
iným typom zabezpečenia, než ručenie zo strany žalovaného.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda
zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím
súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov
konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorá zo strán sporu z procesného hľadiska zastavenie konania

zavinila. Kritérium procesného zavinenia treba vždy posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu
medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou,
pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Súd je pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania teda povinný skúmať dôvod, pre ktorý bola žaloba vzatá
späť.

Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania pri zastavení konania taktiež súd meritórne
nepreskúmava prípustnosť alebo dôvodnosť podanej žaloby a keďže v spore nebolo súdom meritórne
rozhodnuté, neskúma sa ani úspech strany sporu v konaní. Zastavenie konania je procesným
rozhodnutím a pri rozhodovaní o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je súd v zmysle §

256 CSP v zásade vždy povinný skúmať, ktorá strana sporu z procesného hľadiska zavinila zastavenie
konania. Pojem zavinenie je v uvedenom prípade potrebné interpretovať vo vzťahu k príčinnej súvislosti
medzi správaním strany sporu a prejavom vôle spočívajúcom v späťvzatí žaloby (k tomu viď napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 196/09).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že dôvodom späťvzatia žaloby v danom prípade
bolo nepochybne konanie žalovaného, ktorý po začatí predmetného konania, zabezpečenie pohľadávok
z kontokorentného úveru voči spoločnosti ESEA SK, s.r.o. nahradil iným typom zabezpečenia, než bolo
ručenie zo strany žalovaného, a teda v zásade plnil v intenciách podanej žaloby. V predmetnej veci tak
bolo preukázané a z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené správaním

žalovaného, ktorý sa v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky žalobcu a teda je
daná súvislosť a procesné zavinenie žalovaného medzi jeho správaním vo vzťahu k petitu (žalobnej
požiadavke) a pre uvedený záver je z procesného hľadiska irelevantné, že žalovaný mal podľa svojho
tvrdenia vyhovieť požiadavke žalobcu len z dobrej vôle („pro klientsky“). Odvolací súd preto dospel
k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov

konania skúmal procesné zavinenie na zastavení konania, ktoré v zmysle vyššie uvedených záverov
dôvodne pripísal žalovanému a taktiež v prípade zastavenia konania nebol daný dôvod posudzovať a
skúmaťotázkuprocesnejprípustnostia/aleboexistenciuhmotnoprávnehozákladuadôvodnostipodanej
žaloby. Odvolací súd preto uvedenú odvolaciu námietku žalovaného posúdil ako nedôvodnú.

16. Odvolací súd ďalej uvádza, že pri posúdení podaného odvolania, viazaný odvolacími dôvodmi,
nevzhliadol ani dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní
namietal, že pri rozhodovaní o trovách konania bol daný priestor na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP z
dôvodu, že pojednávanie konané dňa 30.11.2023 bolo neefektívne, žaloba bola procesne neprípustná a
neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť, odvolací súd zdôrazňuje, že aplikácia § 257 CSP predstavuje

výnimku pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, kedy súd neuplatní princíp úspechu, resp.
princíp zavinenia, pričom však aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétnehoprípaduamusímaťvždyvýnimočnýcharakter.Zákonprerozhodnutieonepriznanínáhrady
trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to existenciu dôvodovhodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Túto normu ale nie je možné interpretovať tak,
že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K
dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej

procesnej situácii, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej
situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej
normy nie sú dané dôvody.

S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že okolnosť vykonania pojednávania dňa

30.11.2023, ako ani ním namietaná neprípustnosť a nedôvodnosť žalobcom podanej žaloby, ktorá však
z dôvodu zastavenia konania nebola zo strany súdu meritórne prejednaná, nepredstavujú dôvod hodný
osobitného zreteľa alebo výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala použitie ustanovenia § 257 CSP
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Taktiež takýmto dôvodom bez ďalšieho nie je ani
skutočnosť, že žalovaný sám a dobrovoľne, podľa svojho tvrdenia „pro klientsky“, vyviazal žalobcu zo
zmenkového ručenia. Zároveň žalovaný v konaní, ako ani v odvolaní nepreukázal, resp. vôbec netvrdil,

že rozhodnutie o trovách konania zohľadňujúce princíp procesného zavinenia na zastavení konania, by
nepriaznivo ovplyvnilo jeho majetkové, sociálne, osobné alebo iné pomery a neuviedol žiadne ďalšie
skutočnosti, ktoré by mali byť dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP súdom.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v danom prípade z obsahu súdneho spisu

vyplynulo, že žalovaný sa po začatí konania v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej
požiadavky žalobcu, a teda z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania a zároveň nezistil v
danej veci existenciu okolností hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich výnimočný postup súdu pre
nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Súd prvej inštancie tak vec správne skutkovo aj
právne posúdil, keď pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval ustanovenie § 256 ods.

1 CSP zohľadňujúc princíp zavinenia na zastavení konania a uzavrel, že toto zavinenie je potrebné
pripísať žalovanému. Odvolací súd preto túto odvolaciu námietku žalovaného posúdil ako nedôvodnú.

17. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania riadne neodôvodnil, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého uznesenia v

časti rozhodovania súdu o nároku na náhradu trov konania je jasné, zrozumiteľné a určité a vyplýva
z neho myšlienkový postup súdu prvej inštancie, ktorým odôvodnil aplikáciu ustanovenia § 256 CSP
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie stručne, ale jasne a výstižne
odôvodnil, z akého dôvodu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval zásadu
procesného zavinenia na zastavení konania a odôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru,

že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalovaný a teda, prečo priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu žalobcovi.

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými

dôvodmiuplatnenéhonávrhu,akoajšpecifickýminámietkamistranysporu.Porušenímuvedenéhopráva
sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v
rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane
uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý
proces, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne

dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci,
prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že
rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obdo/87/2021 zo dňa 30.09.2022). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu
námietku žalovaného za nedôvodnú.

18. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu,

odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade žalovaný zavinil
zastaveniekonania,keďpopodanížalobyžalobcomnasúdsavrelevantnomrozsahuzachovalvzmysle
žalobnej požiadavky a zabezpečenie svojich pohľadávok z kontokorentného úveru voči spoločnosti
ESEA SK s.r.o. nahradil iným typom zabezpečenia, než bolo zmenkové ručenie žalobcu. Vychádzajúcz uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na
plnú náhradu trov konania voči žalovanému v zmysle § 256 ods. 1 CSP a uznesenie súdu prvej inštancie
netrpí skutkovými ani právnymi vadami, ktoré by zakladali dôvodnosť žalovaným podaného odvolania.

19. Na základe uvedeného, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o
nároku na náhradu trov konania ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

20.Záveromodvolacísúddodáva,žežalobcavovyjadreníkodvolaniuzodňa18.01.2024argumentoval,

že na to, aby odvolací súd mohol rozhodnúť o odvolaní voči výroku II. napadnutého uznesenia o
nároku na náhradu trov konania, musel by rozhodnúť aj o výroku I. napadnutého uznesenia o zastavení
konania. Vo vzťahu k uvedenému vyjadreniu žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 379
CSP je viazaný rozsahom podaného odvolania, okrem prípadov zákonom stavených v písm. a) až c)
predmetnéhoustanovenia.Vdanomprípadeodvolateľ(žalovaný)určilrozsahodvolania,atovočivýroku
II. napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania.

Od rozhodnutia o tomto napadnutom výroku nezávisí žiadny iný výrok napadnutého uznesenia, ktorý
odvolanímneboldotknutý,tedaanivýrokI.,ktorýmsúdprvejinštanciekonaniezastavilaktorývdôsledku
toho, že voči nemu nebolo podané odvolanie v zákonnej lehote, nadobudol právoplatnosť. Odvolací
súd preto rešpektujúc ustanovenie § 379 CSP a viazaný rozsahom podaného odvolania, v intenciách
odvolacích dôvodov preskúmaval len napadnutý výrok II. uznesenia súdu prvej inštancie o nároku na

náhradu trov konania.

21. K žalobcovej požiadavke uvedenej v predmetnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 18.01.2024, aby
odvolací súd „rozšíril rozhodnutie o konštatovanie protiprávneho konania žalovaného s následkom škôd
veľkého rozsahu a priznal žalobcovi náhradu škody, ktorú určí znalecký posudok doručený žalovanému

po právoplatnosti uznesenia odvolacieho súdu“, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 371 CSP, v
zmysle ktorého žalobu v odvolacom konaní už nemožno meniť. Konanie o pôvodnej žalobe bolo súdom
prvej inštancie právoplatne zastavené a predmetom odvolacieho prieskumu v zmysle § 379 CSP bol iba
výrok o nároku na náhradu trov konania (výrok II. napadnutého uznesenia). Odvolací súd tak na návrh
žalobcu na „rozšírenie rozhodnutia“ neprihliadol.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v
celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením.

23. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).