Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. október 2023

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: KK-2C/143/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414203536
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Baštová

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2023:8414203536.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudkyňou JUDr. Luciou Baštovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. X, XX XXX D., E., právne zastúpeného JUDr. Jaroslavom Sidorom, advokátom, so sídlom
Zdravotnícka 4373/6, 058 01 Poprad, IČO: 35 508 124 proti žalovanej: F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
XXX XX G. XXX, H. I., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Kyselákom, advokátom, so sídlom Pražská
140, 261 01 J. K., H. I. o vzájomnom návrhu s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 60.265,91 eur
od 31.01.2019 do zaplatenia, v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 12.064,44 eur titulom úroku z omeškania s úhradou
peňažnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu na základe rozsudku Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 2C/84/2008 zo dňa 25.01.2013, v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania vyplývajúcich zo sporu vedenom na

Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2C/84/2008.

V. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa vzájomným návrhom, ktorý súd rozsudkom sp. zn. 2C/84/2008 zo dňa 25.01.2013
vylúčil na samostatné konanie, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 60.265,914
eur, ktoré predstavovalo zhodnotenie nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva strán v spore sp. zn. 2C/84/2008 (vydanie bezdôvodného obohatenia
spočívalo v zhodnotení spoluvlastníckeho podielu žalovanej investíciami žalobcu) spolu s úrokom

z omeškania po pripustení zmeny petitu uznesením zo dňa 26.07.2021 vo výške 5,05 % ročne zo sumy
60.265,91 eur od 25.01.2013 do zaplatenia; zaplatenia úroku z omeškania titulom omeškania žalovanej
s úhradou vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12.064,44 eur (5,5 % ročne
zo sumy 139.500,- eur od 01.07.2013 do 28.01.2015) a náhrady trov konania.

2. Rozsudkom č. k. 2C/143/2014-77 zo dňa 25.10.2016 súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi
z titulu zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti sumu 60.265,91 eur v lehote 7 dní od právoplatnosti

rozsudku a úrok z omeškania 5,05% ročne zo sumy 60.265,91 eur od 1.5.2013 do zaplatenia; ďalej z
titulu omeškania s úhradou peňažnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu na základe rozsudku
2C/84/2008 zo dňa 25.1.2013 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 12 064,44 eur v lehote 7 dní
od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %.3. Krajský súd Prešov rozsudkom č. k. 18Co/128/2017-143 zo dňa 17.12.2018 po odvolaní žalovanej
potvrdil rozsudok vo výroku I. v časti zaplatenia sumy 60.265,91 eur v lehote 7 dní od právoplatnosti

rozsudku žalovanou žalobcovi a zrušil rozsudok vo výroku I. v časti úroku z omeškania vo výške
5,05% ročne zo sumy 60.265,91 Eur od 01.05.2013 do zaplatenia, vo výroku II. a III. a v rozsahu zrušenia
vrátil vec. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2019. Proti rozsudku krajského súdu podala
žalovaná dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 1Cdo/105/2020-214 zo
dňa 31.03.2021, právoplatným dňa 29.04.2021 odmietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

4. Krajský súd Prešov k dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že pokiaľ išlo o
priznaný úrok z omeškania z bezdôvodného obohatenia, v tej časti zrušil rozsudok z toho dôvodu, že je
potrebné sa zaoberať jednoznačne otázkou, kedy došlo k omeškaniu žalovanej vo
vzťahu k žalobcovi. V tomto smere sa odvolací súd nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že to
bolo okamihom právoplatného zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Keďže žalovaná

mala záporné vyjadrenie nároku žalobcu, vykonávali sa dôkazy znaleckým dokazovaním. Potom bolo
potrebné zvážiť, či nárok na úrok z omeškania je vôbec daný zo strany žalobcu a ak áno, potom je
potrebné reagovať skôr na to, od kedy žalovaná mala ustálený rozsah nákladov a kedy mala vedomosť
o tom, aký nárok bude žalobcovi priznaný. Podľa názoru odvolacieho súdu je to až moment vyhlásenia
rozsudku a zatiaľ žalobcovi žiaden úrok z omeškania nepatrí.

4.1 Druhý výrok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania, ktorý je výrokom súvisiacim,
keďže ide o otázku úspechu v konaní, zrušil z toho dôvodu, že v priebehu konania bolo
preukázané, že nárok na úrok z omeškania, ktorý vyplýval z úhrady peňažnej náhrady za spoluvlastnícky
podiel žalobcu na základe rozsudku 2C/84/2008 z 25.01.2013, bol rozšírený v tomto

konaní. Existuje v súdnom spise dôkaz o tom, že rovnaký nárok uplatnil žalobca aj voči žalovanej pred
Okresným súdom Přibram pod sp. zn. 10C/126/2016. Z doteraz vykonaného dokazovania nevyplýva,
akým spôsobom bolo rozhodnuté na OS Příbram a ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
akým spôsobom sa súd prvej inštancie s touto skutočnosťou vyporiadal. Či ide o prekážku litispendencie,
resp. nie je to znamená, že je potrebné zistiť, v akom štádiu sa nachádza konanie pred Okresným súdom

Přibram. Dôležité je, či o ňom súd prvej inštancie už v Českej republike rozhodol a či je právomocný súd
Slovenskej republiky rozhodovať o nároku žalobcu na úhradu úrokov z omeškania.

4.2 Záverom uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude vyporiadať sa s nárokom žalobcu na úrok z
omeškania titulom zhodnotenia nehnuteľnosti, teda vo vzťahu k výroku I., či vôbec vznikol takýto nárok,

ak áno, odkedy a v akej výške a potom aj vo vzťahu k výroku II. treba zistiť stav pred Okresným súdom
Přibram v konaní 10C/126/2016 a vyporiadať sa aj s tým, či je daná právomoc súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutí o tomto nároku.

5. Predmetom sporu po rozhodnutí krajského súdu ostal nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania

z vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavovalo zhodnotenie nehnuteľnosti, ktorá bola
predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán v spore sp. zn. 2C/84/2008, po
pripustení zmeny petitu uznesením zo dňa 26.07.2021 vo výške 5,05 % ročne zo sumy 60.265,91 eur
od 25.01.2013 do zaplatenia; zaplatenie úroku z omeškania titulom omeškania žalovanej s úhradou
vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12.064,44 eur (5,5 % ročne zo sumy

139.500,- eur od 01.07.2013 do 28.01.2015) a náhrada trov konania, a to v zmysle IV. výroku rozsudku
sp. zn. 2C/84/2008 zo dňa 25.01.2013, aj trov konania vyplývajúcich zo sporu vedenom na Okresnom
súde Kežmarok pod sp. zn. 2C/84/2008.

6. Podľa § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,Občiansky zákonník“) kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z
neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

7. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať oddlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok
z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

8. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

9. Podľa Oddielu 2, článku 6, bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní

a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I.) osobu s bydliskom na
území členského štátu možno tiež žalovať pri vzájomnom nároku vyplývajúcom z tej istej zmluvy alebo
skutočnosti ako pôvodný nárok na súde, ktorý koná o pôvodnom nároku.

10. Z obsahu spisu mal súd preukázané, že medzi stranami sporu prebiehalo pod sp.
zn. 2C/84/2008 konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalobkyňou v tomto

konaní bola F. B. a žalovaným A. B.. Obaja boli podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti zapísanej na liste
vlastníctva č. XXXX, k. ú. B., každý v podiele 1 k celku. Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k.
2C/84/2008-418 zo dňa 25.01.2013 súd zrušil podielové spoluvlastníctvo sporových strán, výlučnou
vlastníčkou nehnuteľnosti sa stala žalobkyňa a zároveň jej bola uložená povinnosť, vyplatiť žalovanému
na jeho podiel sumu vo výške 139.500,- eur, v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozsudku. Rozsudok v I., II. a III. výroku nadobudol právoplatnosť dňa 01.05.2013 a v IV. výroku,
ktorým súd vzájomný návrh žalovaného vylúčil na samostatné konanie nadobudol právoplatnosť dňa
15.04.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/141/2013 zo
dňa 26.03.2014.

11. Ďalej mal súd preukázané, že žalobca, ktorý v pôvodnom konaní o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bol žalovaným, v tomto konaní uplatnil dňa 28.10.2010 nárok,
kde požadoval zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v tzv. širšom zmysle. Na tieto
účely bol vypracovaný aj znalecký posudok, v ktorom znalec jednoznačne dospel k záveru, že prebehla
rozsiahla rekonštrukcia nehnuteľnosti patriacej do podielového spoluvlastníctva sporových strán za roky

1999 až 2004 v dvoch etapách a konkrétne práce, resp. konkrétne finančné vyjadrenie
tohto zhodnotenia nehnuteľnosti obsahuje znalecký posudok K. D. D., ktorý v priebehu konania
bol k dispozícii obidvom sporovým stranám. Zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
vznikol tomu z podielových spoluvlastníkov, ktorý už nie je spoluvlastníkom alebo výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti, nárok na vyplatenie zhodnotenia, resp. sumy, ktorá zodpovedá tomuto zhodnoteniu. Teda

dňom 01.05.2013 (právoplatnosťou rozsudku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva)
vznikol právoplatne žalobcovi nárok na vyplatenie zhodnotenia. Pokiaľ išlo o konkrétnu sumu (výšku),
ktorú žiadal žalobca, na túto sumu bolo vykonané znalecké dokazovanie a po ňom upresnený nárok
žalobcu s tým, že výsluch D. B. potvrdil listinné dôkazy, ktoré mal k dispozícii konajúci súd a znalkyňa.

12. Keďže súd mal právoplatne ustálené, že nárok žalobcu na vyplatenie zhodnotenia voči žalovanej
vznikol dňa 01.05.2013, mal následne podľa rozsudku odvolacieho súdu ustáliť, či žalobcovi vznikol aj
nárok na úrok z omeškania titulom zhodnotenia nehnuteľnosti a ak áno, od kedy a v akej výške, keďže
podľa názoru odvolacieho súdu je to až moment vyhlásenia rozsudku a zatiaľ žalobcovi žiaden úrok
z omeškania nepatrí.

13. Žalobca mal za to, že jeho nárok je aj v tejto časti dôvodný, a to s poukazom na to, že je
neoddeliteľným od ostatných nárokov súvisiacich so zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva. Na
pojednávanídňa25.01.2013súdvyhlásilrozsudok,ktorýmzrušilavyporiadalpodielovéspoluvlastníctvo
k nehnuteľnosti a nárok na vyplatenie zhodnotenia vylúčil na samostatné konanie. Podľa neho už v tomto

štádiu konania bol ustálený rozsah nákladov znaleckým posudkom K. D. a žalovaná mala vedomosť
o výške zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti, a preto minimálne od vyhlásenia rozsudku je žalovaná
v omeškaní so zaplatením zhodnotenia spoluvlastníckeho podielu na spoločných nehnuteľnostiach.
Žalovaná namietala, že nárok žalobcu nie je dostatočne určitý, keďže z neho nie je zrejmé, o akú čiastku
ide v prípade, ak by sa dala kapitalizovať, avšak na druhej strane si bola vedomá toho, že doposiaľ úrok

z omeškania zo sumy 60.265,91 eur žalobcovi nezaplatila. Zároveň poukázala na to, že podala návrh
na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 2C/143/2014 vo vzťahu k rozsudku Okresného
súdu Kežmarok sp. zn. 2C/143/2014 zo dňa 25.10.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešovsp. zn. 18Co/128/2017 zo dňa 17.12.2018, konanie je vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
KK-1C/10/2023 a je potrebné počkať na rozhodnutie o tomto návrhu.

14. Podľa názoru súdu a ustálenej súdnej praxe, omeškanie dlžníka nastáva vtedy, ak dlžník svoj dlh
riadne a včas nesplní a neexistujú žiadne relevantné okolnosti, ktoré by bránili jeho splneniu (omeškanie
veriteľa). Nastáva automaticky, priamo zo zákona a nevyžaduje sa žiadny právny úkon zo strany veriteľa.
Dlžník sa dostáva do omeškania uplynutím času určeného na plnenie. Omeškanie dlžníka spôsobuje
zmenu v obsahu záväzku, tak pokiaľ ide o oprávnenia veriteľa, ako aj o povinnosti dlžníka a vznik

nárokov zo zodpovednosti za omeškanie. Jedným z týchto nárokov sú úroky z omeškania. Úroky
z omeškania sú v zmysle citovaného ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákonným
dôsledkom omeškania so splnením peňažného dlhu. Nárok na úroky z omeškania pri meškaní s plnením
peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania možno priznať
iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Základným predpokladom vzniku nároku na
úroky z omeškania je teda existencia omeškania s plnením peňažného dlhu a základným predpokladom

takéhoto omeškania je existencia pohľadávky, t. j. práva na peňažné plnenie, a jej zročnosť (splatnosť).

15. V tomto konkrétnom prípade, ako už súd vyššie uviedol, nárok žalobcu na vyplatenie zhodnotenia
vznikol konštitutívne dňom 01.05.2023, z čoho vyplýva, že nárok na úroky z omeškania z výšky
priznaného zhodnotenia nemohol začať plynúť dňom 25.01.2013, ako to uviedol žalobca tvrdiac, že

už v tomto štádiu konania bol ustálený rozsah nákladov znaleckým posudkom K. D. a žalovaná mala
vedomosť o výške zhodnotenia spoločnej nehnuteľnosti, pretože nie je možné, aby sa žalovaná dostala
do omeškania prv, než vôbec vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie zhodnotenia. Súd má za to, že
žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania až splatnosťou hlavného záväzku, t. j. až
uplynutím lehoty na zaplatenie zhodnotenia vo výške 60.265,91 eur, ktoré zhodnotenie bolo právoplatne

priznané rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k. 2C/143/2014-77 zo dňa 25.11.2016 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Prešov č. k. 18Co/128/2017-143 zo dňa 17.12.2018, právoplatným
dňa 23.01.2019. Až právoplatnosťou tohto rozsudku bola konštitutívne ustálená výška zhodnotenia
nehnuteľnosti, t. j. konkrétna suma 60.265,91 eur, ktorú mala žalovaná zaplatiť žalobcovi za zhodnotenie
ich spoločnej nehnuteľnosti v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku, t. j. do 30.01.2019. Uplynutím

tejto lehoty, t. j. až splatnosťou hlavného záväzku sa žalovaná dostala do omeškania s jeho plnením
a keďže ako sama uviedla pohľadávku žalobcovi doposiaľ neuhradila, jej omeškanie trvá od 31.01.2019
až doposiaľ.

16. V súlade s citovanou právnou úpravou súd preto I. výrokom zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 60.265,91 eur od 31.01.2019 do zaplatenia, pretože mal za
to, že žalobcovi vznikol nárok nielen na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 60.265,91 eur, ktorá už bola
priznaná predchádzajúcimi rozsudkami, ale aj na zaplatenie úrokov z omeškania v súlade s nariadením
vlády SR č. 87/1995 Z. z. o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu

(základná úroková sadzba ECB v období vzniku omeškania platná od 13.03.2016
predstavovala 0,00 %). V prevyšujúcej časti súd nárok žalobcu vo vzťahu k úrokom z omeškania III.
výrokom rozsudku zamietol.

17. K argumentu žalovanej, že podala návrh na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 2C/143/2014

vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2C/143/2014 zo dňa 25.10.2016 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/128/2017 zo dňa 17.12.2018, a je preto potrebné
počkať na rozhodnutie súdu o tomto návrhu, súd uvádza, že po nahliadnutí do spisu sp. zn.
KK-1C/10/2023 zistil, že žalovaná navrhuje obnovu predmetného konania z dôvodu, že podľa nej vyšli
najavo nové skutočnosti, nové dôkazy, ktoré nemohli byť použité v pôvodnom konaní pred súdom

prvej inštancie a môžu viesť k zamietnutiu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vyplatenia zhodnotenia
nehnuteľnosti. Súd uznesením č. k. KK-1C/10/2023-68 zo dňa 04.07.2023 v osobe vyššieho súdneho
úradníka konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Uznesenie nie
je právoplatné, pretože žalovaná proti nemu podala sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať zákonný sudca.

Podľa názoru súdu samotné podanie žaloby na obnovu konania nie je dostatočným dôvodom na to, aby
súd „vyčkal“ na rozhodnutie o tomto návrhu, pretože do času, kým nedôjde k právoplatnému povoleniu
obnovy konania, nie je dôvod spochybňovať právoplatnosť rozhodnutia napadnutého obnovou konania.
Inak povedané, ak by súd konajúci o návrhu na obnovu konania právoplatne povolil obnovu konania, ažvtedy by súd zvážil aj možnosť prerušenia tohto konania podľa § 164 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov, z dôvodu, že prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Je preto možné uzavrieť, že podanie návrhu

na obnovu konania samo o sebe nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť návrhom napadnutých
rozsudkov.

18. Podľa odvolacieho súdu úlohou súdu prvej inštancie vo vzťahu k II. výroku bolo zistiť stav konania
pred Okresným súdom Příbram pod sp. zn. 10C/126/2016 a vyporiadať sa s právomocou súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie o tomto nároku.

19. Zo žiadosti Okresného súdu Příbram zo dňa 03.08.2016 na čl. 59 spisu mal súd preukázané, že
žalobca podal dňa 07.07.2016 na tomto súde žalobu voči žalovanej F. B., v ktorej si uplatnil voči nej
rovnaký nárok, ako pred Okresným súdom Kežmarok dňa 10.06.2016. Uznesením Okresného súdu
Příbram č. k. 10C/126/2016-47 zo dňa 16. prosince 2016 na čl. 162 spisu mal súd

preukázané, že konanie na Okresnom súde Příbram bolo podľa § 96 ods. 1 a 2 o. s. ř. zastavené, pretože
žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.08.2017. Z
uvedeného vyplýva, že neexistuje prekážka litispendencie ani res iudicata, pre ktorú by súd nemohol
o nároku žalobcu rozhodnúť v tomto spore.

20. Súd následne zisťoval, či je právomocný rozhodnúť o nároku žalobcu na úhradu úrokov z omeškania
titulom omeškania žalovanej s úhradou vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške
12.064,44 eur. Podľa v tom čase aplikovateľného nariadenia Brusel I. ustálil, že v súlade s článkom
6, bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v
občianskych a obchodných veciach (Brusel I.) má v tomto spore osobitnú právomoc, nakoľko osobu s

bydliskom na území členského štátu (žalovanú) možno tiež žalovať pri vzájomnom nároku vyplývajúcom
z tej istej zmluvy alebo skutočnosti ako pôvodný nárok na súde, ktorý koná o pôvodnom nároku, t. j.
úrok z omeškania vyplýval z pôvodného nároku žalobcu na vyplatenie vyporiadavacieho podielu za
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré konanie prebiehalo na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 2C/84/2008, a preto mohol žalobca žalovať žalovanú aj na tomto súde, čím je

daná právomoc aktuálne Okresného súdu Poprad (viď § 2 bod 22 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach
a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z.z. a č. 757/2004 Z.z.), podľa
ktorého došlo k spojeniu Okresného súdu Kežmarok s Okresným súdu Poprad, pričom Okresný súd
Poprad má pracovisko v meste Kežmarok).

21. Žalobca zotrval na svojom nároku na zaplatenie úroku z omeškania titulom omeškania žalovanej
s úhradou vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12.064,44 eur (5,5 % ročne zo
sumy 139.500,- eur od 01.07.2013 do 28.01.2015), nakoľko rozsudok, ktorým bola žalovaná zaviazaná
zaplatiť vyporiadavací podiel vo výške 139.500,- eur do dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti,

nadobudol právoplatnosť dňa 01.05.2013 a vykonateľnosť dňa 01.07.2013, pričom žalovaná zaplatila
túto sumu až v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Dušanom Sopkom pod EX 38/14
dňa 28.01.2015 (viď aj vyúčtovanie vymáhaného nároku v exekučnom konaní EX 38/14-48 vyhotovené
súdnym exekútorom Mgr. Dušanom Sopkom na čl. 42 spisu, z ktorého vyplýva, že žalovaná ako
povinná uhradila dňa 28.01.2015 na účet žalobcu ako oprávneného okrem iného aj pohľadávku vo výške

139.500,- eur), v dôsledku čoho sa s jej plnením dostala do omeškania od 01.07.2013 do 28.01.2015,
čo je 576 dní a pri úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne zodpovedá sume 12.064,44 eur.

22. Žalovaná v priebehu sporu predložila súdu rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
2C/43/2018 zo dňa 02.07.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/43/2020

zo dňa 28.09.2021, v ktorom konaní sa domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Kežmarok v spore sp. zn. 2C/84/2008 pri vyznačení doložky právoplatnosti
rozsudku zo dňa 25.01.2013, keď právoplatnosť na rozsudku vo vzťahu k III. výroku, ktorým jej bola
uložená povinnosť zaplatiť vyporiadavací podiel žalobcovi (tam žalovanému) bola vyznačená až dňa
22.05.2014 spätne ku dňu 01.05.2013, a teda v čase vyznačenia právoplatnosti (dňa 22.05.2014)

bol rozsudok v III. výroku taktiež vykonateľný. Mala za to, že rozhodnutie v spore vedenom na
Okresnom súde Stará Ľubovňa je v príčinnej súvislosti s týmto konaním a práve v dôsledku vyznačenia
právoplatnosti takýmto spôsobom, keď jej bola odňatá možnosť splnenia povinnosti riadne a včas
(predajom nehnuteľností a následným vyplatením žalobcu) v súdom stanovenej lehote na plnenie, sanemohla dostať do omeškania s plnením žalobcovi, keďže súdom uložená dvojmesačná lehota na
plnenie povinnosti jej nikdy nebola poskytnutá, rozsudok sa stal vykonateľným exekučným titulom, na
podklade ktorého sa začalo následne exekučné konanie, a preto žalobcovi nárok na úroky z omeškania

nevznikol.

23. Okresný súd Stará Ľubovňa a odvolací súd jej žalobe vyhoveli a zaviazali žalovaného - Slovenskú
republiku - Ministerstvo spravodlivosti SR na zaplatenie sumy 29.795,73 eur žalobkyni- F. B. v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku dôvodiac, že súd prvej inštancie správne posúdil význam

vyznačenia doložky právoplatnosti súdom vo vzťahu k oprávneniu žalobkyne ako vlastníka nakladať
so svojim vlastníctvom a splniť si súdom uloženú povinnosť, a to už
spätne ku dňu právoplatnosti rozhodnutia, s poukazom na deklaratórny charakter záznamu práv k
nehnuteľnosťami na základe súdneho rozhodnutia do katastra nehnuteľnosti. Záznam do katastra
nehnuteľností v prípade rozhodnutia štátneho orgánu nemá, na rozdiel od vkladu, právotvorný charakter,
ale má len evidenčnú povahu. V prípade nevyznačenia doložky právoplatnosti ako úradného osvedčenia

o právnej skutočnosti, bolo pre žalobkyňu ťažko predstaviteľné disponovať s nehnuteľnosťou a predať
ju za účelom splnenia súdom uloženej povinnosti. Proti rozsudku Krajského súdu Prešov podala
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol uznesením sp. zn. 9Cdo/48/2022 zo dňa 28.02.2023, ktorým rozsudok Krajského
súdu v Prešove z 28.09.2021, sp. zn. 22Co/43/2020 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na

ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2023.

24. Ako už bolo vyššie uvedené, I. výrokom rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k.
2C/84/2008-418 zo dňa 25.01.2013 bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo k
nehnuteľnostiam medzi žalobcom a žalovanou s tým, že tie boli II. výrokom prikázané do výlučného

vlastníctva žalobkyne (tu žalovanej), oproti jej povinnosti vyplatiť žalovanému (tu žalobcovi) ako
druhému spoluvlastníkovi na úplné vyporiadanie jeho podielu sumu vo výške 139.500,- eur, a to do 2
mesiacov od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a posledným IV. výrokom bol vylúčený vzájomný návrh
žalovaného na samostatné konanie, pričom voči tomuto výroku podal žalovaný odvolanie.

25. Z obsahu rozsudkov, na ktoré poukázala žalovaná vyplýva, že viackrát požiadala Okresný súd
Kežmarok o vyznačenie doložky právoplatnosti, čo tento odmietol s
odôvodnením, že proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 2C/84/2008-418 zo dňa 25.01.2013
bolo podané odvolanie žalovaným (tu žalobcom) a právoplatnosť bude vyznačená až po tom, čo vo
veci rozhodne Krajský súd v Prešov. Krajský súd uznesením č. k. 4Co/141/2013-479 zo dňa 26.03.2014

odvolanie odmietol pre jeho neprípustnosť a v dôsledku tohto súdneho rozhodnutia došlo k vyznačeniu
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 2C/84/2008-418 zo dňa 25.01.2013 v jeho
výrokoch I. až III., (teda vrátane výroku o uložení povinnosti žalobkyni vyplatiť žalovanému náhradu vo
výške 139.500 eur), spätne ku dňu 01.05.2013. V IV. výroku rozsudok nadobudol právoplatnosť spätne
ku dňu 15.04.2013.

26. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej prezentovanými v konaní pred Okresným súdom Stará
Ľubovňa, a to, že vyrovnací podiel mienila vyplatiť z predaja vyporiadavaných nehnuteľností, pretože
v konaní sp. zn. 2C/84/2008 túto skutočnosť nikdy netvrdila, naopak uviedla, že sama disponuje
finančnou čiastkou a je schopná vyplatiť žalovaného do dvoch mesiacov, bez ohľadu na to, či príde

k predaju nehnuteľnosti. Právny zástupca žalovanej sa podľa neho najneskôr dňa 18.07.2013, kedy
mu bolo doručené odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2C/84/2008
dozvedel, že odvolaním bol napadnutý len IV. výrok rozsudku o vylúčení veci na samostatné
konanie. Rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty na podanie odvolania a žalovaná ani
žalobca nepodali odvolanie proti III. výroku rozsudku. Ak jej odmietol vyznačiť okresný súd doložku

právoplatnosti, mohla požiadať o jej vyznačenie odvolací súd, čo neurobila. Takéto jej správanie nemôže
byť na jeho ťarchu a nemôže spochybňovať ani jeho nárok na úrok z omeškania. Navyše sama žalovaná
vo vyjadrení k odvolaniu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa uviedla, že vedela o tom, že
rozsudok bol v ostatných výrokoch právoplatný a vykonateľný a aj napriek tomu jej súd odmietol vyznačiť
doložku právoplatnosti a vykonateľnosti. Je pravdou, že táto skutočnosť bránila vykonaniu záznamu

v katastri nehnuteľnosti, ale nebránila jej v splnení povinnosti uloženej III. výrokom. Navrhol vykonať
dokazovanie pripojením spisov Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2C/84/2008, sp. zn. 5Er/384/2014
a vyžiadať vyjadrenie odvolacieho súdu k žiadosti žalovanej o vyznačenie doložky právoplatnosti podľa
§ 62 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadkupre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení
neskorších predpisov.

27. Podľa vyjadrenia Krajského súdu Prešov zo dňa 25.04.2022 na čl. 268 spisu, krajský súd v zbernom
spise neeviduje žiadosť žalovanej F. B. o vyznačenie právoplatnosti.

28. Po prerušení konania do právoplatného skončenia konania vedeného Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 9Cdo/48/2022 (súd konanie prerušil uznesením zo dňa 15.07.2022, nakoľko mal

za to, že v konaní pred dovolacím súdu sa rieši otázka súvisiaca s tým, či sa žalovaná v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu dostala do omeškania so zaplatením vyrovnacieho podielu, resp.
či vedela, že rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, nakoľko žalobca podal
odvolanie len voči IV. výroku rozsudku o vylúčení veci na samostatné konanie) bolo súdu doručené
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/48/2022 zo dňa 28.02.2023, ktorým
dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28.09.2021 sp. zn. 22Co/43/2020 a vec vrátil

Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.04.2023. Súd
vzhľadom na závery dovolacieho súdu mal za to, že v konaní je možné pokračovať a rozhodnúť, a to aj
napriek tomu, že žalovaná trvala naďalej na tom, že nezavinila administratívnu chybu súdneho aparátu
pri vyznačení doložky právoplatnosti rozsudku, a preto je potrebné vyčkať na rozhodnutie Krajského
súdu Prešov.

29. K nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania titulom omeškania žalovanej s úhradou
vyporiadavacieho podielu v spore sp. zn. 2C/84/2008 vo výške 12.064,44 eur (5,5 %
ročne zo sumy 139.500,- eur od 01.07.2013 do 28.01.2015) súd uvádza, že vzhľadom na vykonané
dokazovanie je tento v celom rozsahu dôvodný. Z obsahu spisu mal súd nepochybne preukázané,

že rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2C/84/2008 zo dňa 25.01.2013 v jeho III. výroku,
ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi za vyporiadenie podielu sumu vo výške
139.500,- eur nadobudol právoplatnosť dňa 01.05.2013 a vykonateľnosť uplynutím dvoch mesiacov od
jeho právoplatnosti, t. j. dňa 01.07.2013. Nakoľko žalovaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozsudku povinnosť ním uloženú vo vzťahu k žalobcovi nesplnila, ale urobila tak až v exekučnom

konaní dňa 28.01.2015 (čl. 42 spisu), vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 5,50 % ročne (v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. o 5 percentuálnych bodov
vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu, pričom základná úroková sadzba ECB v období vzniku omeškania platná od
08.05.2013, ku dňu 02.07.2013 predstavovala 0,5 %) s úhradou vyporiadavacieho podielu vo výške

139.500,- eur od 02.07.2013 (nie však od 01.07.2013, pretože v tento deň ešte nebola žalovaná
v omeškaní) do 28.01.2015, čo predstavuje sumu 12.064,44 eur (pozn. súdu, podľa výpočtu úrokov
z omeškania v súdnom registri je táto suma 12.086,82 eur, a keďže suma uplatnená žalobcom bola
nižšia, súd mu priznal ním požadovanú sumu). Priznaniu tejto sumy, ako už bolo vyššie uvedené,
nebránilo ani zastavenie konania pred Okresným súdom Příbram, ani konanie vedené pred Okresným

súdom Stará Ľubovňa, aktuálne pred Krajským súdom Prešov pod sp. zn. 22Co/25/2023.

30. K tvrdeniam žalovanej v konaní pred Okresným súdu Stará Ľubovňa, z dôvodu ktorých sa nemohla
dostať do omeškania s úhradou vyporiadavacieho podielu žalobcovi súd uvádza, že samotná žalovaná
v konaní sp. zn. 2C/84/2008 tvrdila, že je schopná a ochotná žalobcu v primeranej lehote vyplatiť,

a preto navrhla, aby nehnuteľnosti boli prikázané do jej výlučného vlastníctva s tým, že bude povinná
v primeranej lehote žalobcu z čiastky zodpovedajúcej jeho podielu z titulu vysporiadania podielového
spoluvlastníctva podľa hodnoty určenej znalcom, ktorého ustanoví súdu vyplatiť (viď str. 2 rozsudku zo
dňa 25.01.2013). Aj keď tvrdila, že žiadala okresný súd o vyznačenie doložky právoplatnosti, súd mal
preukázané, že napriek tomu, že tak mohla urobiť, krajský súd o vyznačenie doložky právoplatnosti

nikdy nepožiadala (viď čl. 268 spisu). Z jej správania, keď aj sama nepodala proti rozsudku odvolanie,
hoci ona bola zaviazaná povinnosťou plniť, pričom je nelogické, aby žalobca proti jej povinnosti podával
odvolanie, je nepochybné, že vedela, že je povinná žalobcovi zaplatiť sumu za vyporiadanie v lehote
uvedenej v rozsudku. Na tom nič nemení ani skutočnosť nemožnosti vykonania záznamu v katastri
nehnuteľnosti a ňou tvrdeného predaja nehnuteľností.

31. Súd vo vzťahu k argumentom žalovanej v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/48/2022 zo dňa 28.02.2023, s ktorým sa stotožňuje
a podľa ktorého cit.: „Predaj nehnuteľnosti bol totiž nie výlučným, ale len jedným z viacerých možnýchspôsobov, ktoré si mohla žalobkyňa zvoliť na splnenie svojej povinnosti. Žalobkyňa, ktorá sama návrh
na vysporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti podala s tým, že sa rozhodla dobrovoľne
prevziať na seba povinnosť vyplatiť odstupujúceho spoluvlastníka v lehote 2 mesiacov, si musela byť

vedomá dôsledkov tohto svojho konania. Keďže zo súdneho rozhodnutia vyplývala výlučne povinnosť
žalobkyne vyplatiť odstupujúceho spoluvlastníka (nie spôsob realizácie tejto povinnosti), skutočnosť,
že sa žalobkyňa rozhodla ,,vsadiť všetko na jednu kartu“ a spoľahla sa na to, že finančné prostriedky
zabezpečí práve predajom nehnuteľnosti a to v lehote 2 mesiacov, bola vecou jej vlastného rozhodnutia,
za ktoré musí niesť zodpovednosť. Z výpovede žalobkyne pred súdom prvej inštancie tiež vyplynulo,

že žalobkyňa mala nejakú finančnú hotovosť, avšak zo zistených skutkových okolností je zrejmé, že ju
nevyužila na splnenie svojej povinnosti a to ani len čiastočne.... Pri výsluchu pred súdom prvej inštancie
žalobkyňa uviedla, že svoju povinnosť si nesplnila preto, lebo si bola istá, že pán L. nehnuteľnosť kúpi
(viďzápisnicazpojednávaniadňa30.apríla2018).Takýtopostojžalobkynesavšakvzhľadomnazistené
skutkové okolnosti (viď bližšie bod 16 tohto rozhodnutia) javí ako ľahkovážny. Žalobkyňa nekonala s
primeranou opatrnosťou, nesprávne vyhodnotila situáciu a spoliehala sa výlučne na to, že nehnuteľnosť

predá a vyplatí odstupujúceho spoluvlastníka v lehote 2 mesiacov. Žalobkyňa v konaní neprodukovala
žiadne dôkazy, že by sa pokúsila uzavrieť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve s potenciálnym záujemcom,
dokonca ani to, že s ním v tomto čase viedla rokovania, či si obstarala finančné prostriedky cestou
úveru alebo pôžičky, prípadne aspoň čiastočne svoj záväzok splnila z vlastných zdrojov, nekontaktovala
odstupujúceho spoluvlastníka a hoci si bola vedomá svojej povinnosti z rozsudku, bola viac ako rok

nečinná, všetky ňou prezentované aktivity začala realizovať až potom, ako zistila, že je voči nej
vedené exekučné konanie. Nedá sa totiž prehliadnuť okolnosť, že sama žalobkyňa si bola vedomá,
že rozsudok je právoplatný, z tohto dôvodu aj opakovane žiadala o vyznačenie doložky právoplatnosti
a vykonateľnosti na Okresnom súde Kežmarok, napriek tomu nepodnikla žiadne kroky, ktoré by viedli
k splneniu jej povinnosti...... Faktom tohto sporu je, že žalobkyňa nikdy nedisponovala finančnou

hotovosťou,ktorúsanapriektomuzaviazalanazákladesúdnehorozhodnutiavyplatiť.Faktomjeajto,že
s nehnuteľnosťou nemohla disponovať po dobu nevyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti
na rozhodnutí súdu, čo ju však nezbavovalo povinnosti z neho vyplývajúcej. A faktom zostáva, že
existenciu skutočného záujemcu o kúpu nehnuteľnosti, ako ani inú aktivitu, ktorá by preukázateľne
smerovala k splneniu uloženej povinnosti a ktorej uskutočneniu by tvrdený nesprávny úradný postup

súdu zabránil, žalobkyňa dostatočne nepreukázala.“

32. Po oboznámení sa s pripojeným exekučným spisom tohto súdu sp. zn. 5Er/384/2014 súd poukazuje
aj na uznesenie Okresného súdu Kežmarok č. k. 5Er/384/2014-27 zo dňa 03.09.2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 20CoE/28/2015-59 zo dňa 27.08.2015, ktorým odvolací súd

odmietol odvolanie proti I. výroku a potvrdil uznesenie vo výrokoch II., III. a IV., a v ktorom vo vzťahu
k tým istým argumentom žalovanej uviedol, cit.: „Súd má za to, že odvolanie voči poslednému výroku
rozsudku nemalo vplyv na právoplatnosť zvyšných výrokov. Napadnutý výrok predstavoval rozhodnutie,
ktorým sa upravuje vedenie konania, na rozdiel od ostatných, ktoré sú meritórnymi rozhodnutiami vo
veci. Právoplatnosť rozhodnutia v rozsahu nenapadnutých výrokov teda nastala riadne, dňa 01.05.2013

a v tomto rozsahu sa rozsudok stal vykonateľným dňa 01.07.2013. Z tohto dôvodu sa súd plne stotožňuje
s názorom súdu prvého stupňa, že návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 30.05.2014 nebol podaný
predčasne, nakoľko odo dňa, kedy sa predmetný rozsudok stal vykonateľným, uplynuli viac ako dva
mesiace.“

33. Pre úplnosť súd uvádza, že viackrát bolo či už v tomto konaní alebo v konaní pred Okresným
súd Stará Ľubovňa zdôraznené, že právoplatnosť je len vlastnosť súdneho rozhodnutia a rozsudok
nenadobúda právoplatnosť až dňom, kedy sa účastník konania dozvedel o jeho právoplatnosti a ani
dňom vyznačenia doložky právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ale objektívne dňom, ktorý vyplýva zo
súdneho spisu. Suma sumárum právoplatnosť nastane nezávisle na vôli súdu, či účastníkov konania

okamihom, keď sú splnené zákonné podmienky, a keď ho už nemožno napadnúť odvolaním, pričom
doložka právoplatnosti je len úradným osvedčením právoplatnosti. Je preto možné uzavrieť, že žiadna
zo strán sporu nepoprela, že vedela, že rozsudok v ostatných výrokoch, okrem výroku IV., nadobudol
právoplatnosť, pretože boli splnené všetky zákonné podmienky, keďže rozsudok bol stranám sporu
doručený a ani jedna strana proti ostatným výrokom rozsudku nepodala odvolanie.

34. Vzhľadom k tomu, že súd všetky argumenty žalovanej vyhodnotil ako nedôvodné a mal preukázané,
že sa dostala do omeškania s vyplatením vyporiadavacieho podielu žalobcovi, II. výrokom rozsudku
vyhovel nároku žalobcu a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 12.064,44 eur titulom úroku zomeškania s úhradou peňažnej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobcu na základe rozsudku
Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2C/84/2008 zo dňa 25.01.2013, v lehote 7 dní od právoplatnosti
rozsudku.

35. Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36.Podľa§257Civilnéhosporovéhoporiadkuvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujú
dôvody hodné osobitného zreteľa.

37. O náhrade trov konania vyplývajúcich zo sporu vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp.
zn. 2C/84/2008 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd rozhodol IV. výrokom podľa
§ 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov

konania vzhľadom na charakter sporu, keďže išlo o vzájomné vyporiadanie
majetkových právnych vzťahov medzi stranami sporu. Spor o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom, ktorý sa môže začať na návrh ktoréhokoľvek
podielového spoluvlastníka, pričom nie je možné konštatovať, že úspech v konaní mal ten, kto podal
návrh na začatie konania. Rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pokiaľ súd

návrhu vyhovie, je rozhodnutím v záujme všetkých účastníkov. Pri zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva sa každému z podielových spoluvlastníkov dostane jeho podielu buď vo forme veci,
ku ktorej sa vyporiadava podielové spoluvlastníctvo, alebo formou finančnej náhrady. Takýto záver je
ústavne udržateľný aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 573/20717
zo dňa 15.11.2017 a súd vzhľadom na obdobnú právnu úpravu k náhrade trov konania poukazuje aj na

Stanovisko pléna Ústavního soudu sp. zn. Pl. ÚS-st. 59/23 z 13.09.2023, z ktorého cituje: „V řízení o
zrušení a vypořádání spoluvlastnictví, majícím povahu iudicii duplicis, není-li žaloba zamítnuta, zpravidla
nelze určit, který účastník měl ve věci plný úspěch (§ 142 odst. 1 o. s. ř.). Je proto obecným východiskem
pro rozhodování o nákladech řízení souladným s ochranou vlastnického práva podle čl.
11 odst. 1 a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, aby žádný

z účastníků neměl právo na náhradu nákladů řízení vůči jinému účastníku, ledaže by pro to byly dány
zvláštní důvody.“

38. O náhrade trov tohto konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 257 Civilného sporového
poriadku. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto

ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania
zavedením moderačného absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť
natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v
medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli z použitia všeobecných

zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského
moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné
osobitného zreteľa.

39. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o

ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 Civilného
sporového poriadku preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady

rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym,
osobnýmaďalšímpomeromvšetkýchstránkonaniaajepotrebnévziaťdoúvahynielenpomerytoho,kto
by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové

pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku
sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..40. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257
Civilného sporového poriadku len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu

nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989). 12Co/4/2022 6

41. Súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že medzi sporovými stranami, ktoré sú v
príbuzenskom vzťahu, existoval spoluvlastnícky vzťah, pričom z priebehu sporového konania bolo
zrejmé, že medzi sporovými stranami s najväčšou pravdepodobnosťou už dlhodobejšie pretrváva

negatívny postoj, ktorý sa premietol aj do predmetného sporového konania. V tejto súvislosti poukazuje
súd na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 158/2015, v zmysle ktorého
cit.: „Súd je povinný inak na prvý pohľad priliehavé rozhodnutie o trovách konania modifikovať tak,
aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako prostriedok prejavu svojho negatívneho vzťahu
k protistrane. Pokiaľ však ide o inštitút náhrady trov konania použitý skôr ako prostriedok prejavu
vzájomnej nevraživosti než náhrada reálnych nákladov, ktoré účastník v konaní vynaložil, nemôže

súd takúto okolnosť nechať nepovšimnutú a svojim rozhodnutím prispieť k tak nežiaducemu účelu.
Naopak práve cez aplikáciu § 150 ods. 1 OSP je povinný inak na prvý pohľad priliehavé rozhodnutie o
trovách modifikovať tak, aby primárne neslúžilo niektorému z účastníkov ako prostriedok prejavu svojho
negatívneho vzťahu k protistrane. To zvlášť tým, kde sú takéto negatívne vzťahy krajne nežiaduce,
teda v rodine... Záver súdu o tom, či ide o výnimočný prípad o či sú dané v konkrétnej

veci dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci vrátane posúdenia všetkých pomerov účastníkov. Právna úprava nevylučuje vidieť
dôvody hodné osobitného zreteľa ani vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi, či ich príbuzenskom
vzťahu.“ Súd je toho názoru, že uvedené závery Ústavného súdu je možné aplikovať aj na predmetný
prípad, a preto dôvody hodné osobitného zreteľa je možné vidieť nielen vo vzájomnom, síce

už vyporiadanom spoluvlastníckom vzťahu sporových strán, ktoré sú navyše v príbuzenskom vzťahu,
ale aj v ich negativistickom postoji, ktorý sa prejavuje aj v inštitúte náhrady trov sporového konania
a aj v podávaní ďalších návrhov (viď návrh na obnovu tohto konania), t. j. v neustálych sporoch medzi
nimi. Zohľadňujúc uvedené má súd za to, že je v súlade so zásadou spravodlivosti súdneho konania
aplikovanie ust. § 257 Civilného sporového poriadku na predmetný prípad, a preto pre dôvody hodné

osobitného zreteľa V. výrokom nepriznal trovy konania žiadnej zo sporových strán. Súd má tiež za to,
že nepriznanie trov konania výraznejším spôsobom neovplyvní majetkovú situáciu sporových strán a
nebude mať na ich pomery zásadnejší dopad. S poukazom na názor vyslovený v rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 113/2019, súd nevyzýval strany na vyjadrenie sa k
potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 od doručenia na Okresný súd Poprad.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.