Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120202625
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3120202625.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.
Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v právnej veci žalobkyne A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D., E. XXX/X, právne zastúpenej Mgr. Sylviou Kohútovou, advokátkou so sídlom Trenčín, Palárikova 7,
proti žalovanej Strednej športovej škole, so sídlom Trenčín, Kožušnícka 71/2, IČO: 00 515 159, právne
zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom Trenčín,

Piaristická 6667, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou a určenie, že pracovný
pomer trvá, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 22. februára 2023 č. k. 4Cpr/4/2020-1489 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým medzitýmnym rozsudkom vo výroku I. určil, že skončenie
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou č. 2019/36 zo dňa 28.08.2019, dohodou
uzatvorenoudňa12.02.2020,jeneplatnéapracovnýpomernaďalejtrvá.VovýrokuII. určil,žeskončenie

pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou č. 2013/10 zo dňa 22.08.2013 v znení dohody o
zmene podmienok pracovnej zmluvy č. 1 zo dňa 05.08.2014, dohodou uzatvorenou dňa 12.02.2020
je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa čl. 2 (in fine)
zákona č. 311/2001 Z. z. – Zákonník práce (ďalej len „ZP“), čl. 9, § 13 ods. 3, § 15, § 60 ods. 1, 2,
3 ZP, § 37 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v školskom roku 2019/2020 mala žalobkyňa na

žalovanej škole 2 pracovné pomery. Bola zamestnaná ako tréner atletiky na 1-ičný úväzok v rozsahu
18,75 hod. týždenne, a to na základe pracovnej zmluvy č. 2013/10 zo dňa 22.08.2013 a jej dodatkov.
Zároveň bola zamestnaná aj ako športový metodik, na 1-ičný úväzok v rozsahu 18,75 hod. týždenne
pri pracovnom čase 37,5 hodiny, a to na základe pracovnej zmluvy č. 2019/36 zo dňa 28.08.2019.
Na zaznamenávanie dochádzky v elektronickom systéme žalovanej mala žalobkyňa pridelené 2 čipy,
na každý úväzok jeden. Žalobkyňa bola v rovnakom období zamestnaná aj na Spojenej škole sv. J.
Bosca v Novej Dubnici ako učiteľ telocviku, kde pracovala na plný úväzok v rozsahu 22 hodín týždenne.

Dňa 12.02.2020, t.j. v inkriminovaný deň dopoludnia, žalobkyňa riadne vyučovala na Spojenej škole
sv. J. Bosca v Novej Dubnici. Toto pracovisko opustila o 13,37 hod. V rovnaký deň mala žalobkyňa
dochádzkovom systéme žalovanej športovej školy zaznamenaný príchod o 9:45 hod. a odchod o
13:16 hod., a to čipom prináležiacim k úväzku športového metodika. Tieto záznamy do dochádzky
vykonala dcéra žalobkyne, ktorá na žalovanej škole v tom čase študovala. V mesiaci február 2020
prebiehala na žalovanej škole finančná kontrola zo strany zriaďovateľa - Trenčiansky samosprávny kraj.

V tejto súvislosti sa kontrolórka TSK F. E. dňa 12.02.2020 telefonicky skontaktovala so žalobkyňou,
a to cez pevnú linku Spojenej školy sv. J. Bocsa v Novej Dubnici. Krátko na to, dňa 12.02.2020
v čase o 12,19 hod., bola žalobkyňa telefonicky predvolaná k riaditeľke žalovanej školy. Na tomtostretnutí, v kancelárii riaditeľky žalovanej školy, došlo k podpísaniu dohody o skončení pracovného
pomeru športového metodika, ako aj dohody o skončení pracovného pomeru trénera atletiky stranami
sporu, s tým, že oba pracovné pomery mali skončiť dňom 13.02.2020. Dňa 14.02.2020 predložila

žalovaná žalobkyni návrh novej dohody o pracovnej činnosti na funkciu trénera atletiky, ktorý však
žalobkyňa neakceptovala. Dňa 24.03.2020 doručila žalobkyňa žalovanej oznámenie o nesúhlase so
skončením pracovných pomerov žalobkyne založených pracovnou zmluvou č. 2013/10 a pracovnou
zmluvou č. 2019/36 dohodami o skončení pracovného pomeru zo dňa 12.02.2020 a o tom, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. Predmetom sporu bolo to, že žalobkyňa namietala neplatnosť dohôd o skončení

pracovného pomeru, ktoré boli uzatvorené medzi stranami sporu dňa 12.02.2020, predovšetkým pre
vady vôle na jej strane. Tvrdila, že nemala žiaden záujem skončiť pracovný pomer športového metodika
a už vôbec nemala záujem ukončiť pracovný pomer trénera atletiky. Nepopierala, že jej dochádzku na
žalovanej škole v elektronickom systéme evidovala jej dcéra. Tvrdila však, že funkciu metodika (od
septembra 2019) mohla a mala na základe ústnej dohody so zamestnávateľom vykonávať z domu a nie
na pracovisku, pretože dopoludnia pracovala v škole v G. H. a popoludní trénovala atletiku u žalovanej. Z

uvedeného dôvodu sa dochádzka metodika /so súhlasom resp. na základe pokynu riaditeľky žalovanej/
mala evidovať len formálne, a to v dopoludňajších hodinách. Žalobkyňa evidenciou dochádzky poverila
svoju dcéru, ktorá na žalovanej škole študovala a ktorá v inkriminovaný deň dopoludnia žalobkyňu
zaevidovala v dochádzkovom systéme žalovanej školy čipom patriacim k úväzku metodika. Skončeniu
pracovných pomerov žalobkyne malo bezprostredne predchádzať zistenie kontrolórky resp. pracovníkov

TSK, že žalobkyňa je dňa 12.02.2020 zaevidovaná v dochádzkovom systéme žalovanej školy v Trenčíne
a pritom vyučuje (supluje hodinu slovenčiny) v I. J. I. K. L. v Novej Dubnici. Riaditeľka žalovanej preto
vzniknutú situáciu musela zriaďovateľovi nejakým spôsobom vysvetliť a vyriešiť. Dňa 12.02.2020 si preto
riaditeľkatelefonickypredvolalažalobkyňuksebedokancelárieavrámcitohtostretnutiadošlokpodpisu
dohôdoskončenípracovnéhopomeružalobkynenafunkciušportovéhometodika,akoajtréneraatletiky.

Žalobkyňa tvrdila, že na stretnutí v kancelárii riaditeľky pri podpise predložených dohôd o skončení
pracovného pomeru /ktoré jej riaditeľka prezentovala ako „výpoveď dohodou“/ nekonala slobodne, ale
konala pod nedovoleným nátlakom zo strany riaditeľky školy. Za formu nedovoleného nátlaku pred
podpisom dohôd o skončení pracovného pomeru považovala vyhrážky riaditeľky žalovanej školy, ktorá
jej konkrétne hrozila nutnosťou vrátenia mzdy za niekoľko mesiacov spätne, ďalej oznámením porušenia

pracovnej disciplíny inému zamestnávateľovi žalobkyne - I. J. I. K. L. M. G. H., spôsobením problémov
aj tomuto zamestnávateľovi (hoci ten nijak neporušil pracovno-právne predpisy ani sa ho dianie u
žalovanej netýkalo) a ďalšími krokmi, ktoré bude musieť voči žalobkyni vyvodiť. Riaditeľka žalovanej
žalobkyňu zastrašovala niečím, čo presahuje jej kompetenciu, pričom žalobkyňa si možné dôsledky
nedokázala v tej rýchlosti ani predstaviť a riaditeľke uverila. Za týchto okolností, pod veľkým psychickým

tlakom v krátkom čase žalobkyňa podpísala nielen dohodu o skončení pracovného pomeru športového
metodika,aleajtréneraatletiky. Žalovanánaopaktvrdila,žestretnutiežalobkyneariaditeľkyžalovaného
dňa 12.02.2020 na ktorom došlo k podpisu dohôd o skončení pracovných pomerov žalobkyne sa
nieslo v pokojnej atmosfére, nikto nekričal, nezvyšoval hlas, neplakal ani iným podobným spôsobom
neprejavoval emócie. Žalobkyňa sa dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku alebo vyhrážky rozhodla a

podpísala obe dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa pri tomto stretnutí výslovne uviedla,
že ona chce ďalej pôsobiť v Novej Dubnici, kde stále pracuje a žiadnym spôsobom nechce tejto škole
ublížiť. Svedkom celého stretnutia mali byť A. A. J. a F. N. A., ktoré v tom čase pracovali na sekretariáte
riaditeľky a celý rozhovor si vypočuli. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k presvedčeniu, že
k uzatvoreniu oboch dohôd o skončení pracovného pomeru žalobkyne dňa 12.02.2020 došlo za takých

okolností, ktoré vylučujú záver o ich platnosti ako právnych úkonoch. V rade prvom bolo preukázané,
že v školskom roku 2019/2020 bola evidencia dochádzky zamestnancov prostredníctvom čipov zdrojom
nielen technických problémov, ale aj výrazného stresu a nespokojnosti u zamestnancov žalovanej. V
prípade trénerov, ktorí vykonávali svoju činnosť aj na športoviskách rozmiestnených v rôznych častiach
mesta Trenčín (lodenica, Brezina, Sihoť) riaditeľka školy trvala na povinnosti pred tréningom a po

jeho skončení zaevidovať čipom svoju prítomnosť v dochádzkovom systéme nachádzajúcom sa v
budove školy na Kožušníckej ulici, alebo v priľahlom internáte. Prakticky to znamenalo pre trénerov
trénujúcich mimo areál školy nutnosť premiestňovať sa v čase dopravnej špičky do Zámostia a späť,
čo bolo veľkou stratou času. Na strane druhej z vyjadrenia žalovanej vyplynulo, že napr. zamestnanci
nesmeli mať bez písomného súhlasu zamestnávateľa evidované hodiny nadčas. Do dochádzky sa

preto z rôznych dôvodov bežne zasahovalo, na čo boli na škole oprávnené viaceré osoby, o.i aj
sekretárka riaditeľky. Podľa názoru súdu, dochádzka u žalovaného s veľkou pravdepodobnosťou verne
neodrážala prítomnosť alebo neprítomnosť zamestnancov na pracovisku, avšak v prípade potreby
bola „bičom na nepohodlných zamestnancov“, čo bol podľa názoru súdu do určitej miery aj prípadprejednávanej veci. V prípade žalobkyne bola povinnosť zaznamenať začiatok a koniec pracovného
času čipom výslovne upravená len v náplni práce trénera atletiky podpísanej dňa 01.07.2019 (bod
4.) tvoriacej prílohu pracovnej zmluvy, kde sa výslovne uvádza, že porušenie uvedeného bodu sa

považuje za porušenie pracovnej disciplíny. V pracovnej náplni športového metodika zo dňa 02.09.2019
povinnosť zaznamenávať dochádzku čipom uvedená nebola vôbec. Bolo preukázané, že 12.02.2020
t.j. v inkriminovaný deň dopoludnia, bola žalobkyňa zaevidovaná v dochádzkovom systéme ako športový
metodik. Keďže povinnosť zaznamenávať pracovný čas čipom ako športový metodik nemala v pracovnej
zmluve upravenú /a žalovaný neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že by žalobkyni takáto povinnosť

vyplývala z iného interného predpisu/ nie je možné podľa súdu prvej inštancie učiniť záver o porušení
pracovnej disciplíny žalobkyňou a už vôbec by nešlo o porušenie závažné. Riaditeľka školy však ako
dôvod, pre ktorý si predvolala žalobkyňu na osobné stretnutie (vedúce k podpisu sporných dohôd
o skončení pracovného pomeru žalobkyne) uviedla práve skutočnosť, že žalobkyňa bola súčasne
odčipovanána2školáchnaraz(vSpojenejškolesv.J.BoscavNovejDubniciaakometodikužalovanej),
čo malo predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny a byť jednoznačným dôvodom pre

ukončenie oboch pracovných pomerov žalobkyne u žalovanej. V skutočnosti tak riaditeľka žalovaného
uviedla žalobkyňu do omylu ohľadne existencie okolností resp. pracovnoprávneho dôvodu, na základe
ktorých by zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Súd pritom považoval za
preukázané aj to, že medzi žalobkyňou a žalovanou existovala dohoda o tom, že žalobkyňa nie je
povinná vykonávať prácu športového metodika prezenčne v určenom čase na pracovisku žalovaného,

ale bola oprávnená vykonávať túto prácu z domu resp. externe. Túto skutočnosť potvrdila nielen bývalá
zástupkyňa školy pani O., ktorá bezprostredne bola pri dojednávaní tohto pracovného pomeru a presne
vedela za akých podmienok bol uzatvorený, ale potvrdil to aj tréner A. I.. Rovnako aj riaditeľka školy
vo svojej výpovedi uviedla, že sa zo žalobkyňou rozprávali, že niektoré činnosti metodika môže robiť
z domu, nie však všetky (napr. komunikáciu s trénermi). Uvedený záver súdu nepriamo potvrdzuje

i to, že v náplni práce športového metodika zo dňa 02.09.2020 nie je vôbec zmienka o evidovaní
pracovného času čipom, hoci v tomto období sa evidovanie dochádzky čipom na žalovanej škole
intenzívne presadzovalo. Pokiaľ ide o priebeh samotného stretnutia riaditeľky žalovaného a žalobkyne
na ktorom došlo k podpisu sporných dohôd o skončení pracovného pomeru, bolo preukázané, že
toto stretnutie sa nemohlo uskutočniť o 13:15 hod. ako tvrdila žalovaná, ale mohlo sa uskutočniť

najskôr o 14:15 hod. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že samotné stretnutie „sa nieslo v pokojnej
atmosfére, nikto nekričal, nikto neplakal, nikto neprejavoval emócie...“ a tento „rozhovor si vypočuli
aj 2 pracovníčky sekretariátu A. J. a N. A.“, žalovaná v tomto prípade podľa názoru súdu neuniesla
dôkazné bremeno. Ani jedna zo svedkýň totiž neuviedla nič konkrétne, pokiaľ ide o samotný obsah
rozhovoru žalobkyne s riaditeľkou školy, hoci obe tvrdili, že dvere k riaditeľke boli otvorené. Vo vzťahu

k samotnému obsahu rozhovoru riaditeľky žalovanej so žalobkyňou bezprostredne predchádzajúcemu
podpísaniu predložených dohôd o skončení pracovného pomeru, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že neexistoval žiadny relevantný dôvod - závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne,
pre ktorý by žalovaný ako zamestnávateľ mal v inkriminovaný deň právo skončiť pracovný pomer so
žalobkyňou. Žalobkyňa bola síce odčipovaná v dochádzkovom systéme ako metodik, túto povinnosť

však podľa súdu nemala písomne uloženú. Hoci podľa rozvrhu hodín (ktorý predložila žalobkyňa),
mala mať žalobkyňa v daný deň t.j. v stredu dopoludnia tréning v čase od 10:00 - 11:00 hod., bolo
preukázané, že žalobkyňa dopoludnia v Novej Dubnici suplovala slovenčinu. Podľa vyjadrenia svedkyne
O., na doobedné tréningy žalobkyňa mala chodiť a chodila len vtedy, ak v G. H. nemala v danom čase
suplovanie alebo iné povinnosti, čo preukázateľne bol prípad uvedeného dňa. V prvom rade strany

zhodne uviedli, že riaditeľka školy žalobkyni prezentovala zriaďovateľom zistené odčipovanie sa na 2
školách naraz, ako tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré musí - najlepšie hneď - dôjsť
k skončeniu oboch pracovných pomerov žalobkyne na ich škole, inak by z toho mali veľké problémy
minimálne ony dve. Riaditeľka žalovanej týmto spôsobom žalobkyňu zavinene uviedla do omylu ohľadne
existencie závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré bolo jedinou rozhodujúcou skutočnosťou a

jediným dôvodom pre ukončenie pracovných pomerov žalobkyne. Možno preto ustáliť, že k uzavretiu
predmetných dohôd žalobkyňou došlo následkom omylu vyvolaného zamestnávateľom t.j. žalovanou
stranou. Už len táto skutočnosť, podľa názoru súdu, zakladá dôvod neplatnosti uvedených právnych
úkonov v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka, pretože nebyť presvedčivého tvrdenia riaditeľky, že
odčipovanie sa v dochádzke na 2 školách súčasne predstavuje (veľmi) závažné porušenie povinností

žalobkyne s potenciálne ďalekosiahlymi následkami tak pre riaditeľku, ako aj pre žalobkyňu a zrejme
aj pre školu v Novej Dubnici, žalobkyňa by nikdy predmetné dohody o skončení pracovného pomeru
nepodpísala. V tomto smere nie je bez významu, ani to, že pre žalobkyňu ako zamestnanca, bola celá
situácia absolútne nečakaná a vopred nepredpokladateľná, preto jej nemožno v tomto smere pričítaťžiadne zavinenie. V rade druhom, riaditeľka žalovanej školy tvrdila, že žalobkyni na tomto stretnutí
ponúkala, aby ostala pracovať u nich na plný úväzok, lebo sú s jej prácou veľmi spokojní a aby skončila
pracovný pomer v Novej Dubnici. Tým de facto poprela skutočnú vôľu žalovanej ukončiť predmetné

pracovné pomery so žalobkyňou. Je totiž v rozpore s elementárnou logikou zamestnancovi na jednej
strane tvrdiť, že je nutné skončiť jeho pracovný pomer, pretože veľmi závažne porušil pracovnú disciplínu
a na strane druhej, vyzdvihovať jeho kvality a navrhovať mu, aby zostal u zamestnávateľa pracovať
na iný, v tomto prípade dokonca väčší úväzok. Žalovaná týmto spôsobom sama spochybnila vážnosť
vlastného prejavu vôle pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru, a to minimálne pokiaľ ide

o pracovný pomer týkajúci sa trénera atletiky. V rade treťom, podľa žalobkyne riaditeľka žalovaného jej
situáciu odprezentovala tak, že pokiaľ nepodpíše skončenie pracovného pomeru dohodou, presnejšie
„výpoveď dohodou“, budú /kvôli zaevidovanej dochádzke žalobkyne na 2 školách naraz/ mať problémy
aj v Spojenej škole v G. H., a to nielen žalobkyňa, ale aj tamojšia škola - pošlú tam inšpekciu a pod.
Zároveň sa žalobkyni vyhrážala tým, že bude musieť kvôli tomu vracať mzdu, čo pre žalobkyňu ako
vdovu a samoživiteľku 2 detí bolo zvlášť hrozivé. Žalobkyňa pred týmto stretnutím vôbec netušila, že by

malo dôjsť k skončeniu jej pracovných pomerov u žalovanej, pretože si všetky svoje pracovné povinnosti
vždy riadne plnila a ako trénerka bola so svojimi zverencami úspešná až na medzinárodnej úrovni.
Navyše nikdy predtým nebola v situácii, že by s ňou zamestnávateľ chcel skončiť pracovný pomer. Je
preto zrejmé, že v priebehu cca 20 minút, čo celé stretnutie trvalo, ťažko mohla byť schopná situáciu
racionálne a logicky vyhodnotiť a adekvátne zareagovať. Žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že sa pod

vplyvom všetkých týchto okolností dostala na pokraj psychického zrútenia a plaču, preto predložené
listiny podpísala, aby sa z kancelárie riaditeľky dostala preč. V danej chvíli mala pocit, že tie dohody musí
podpísať, inak odtiaľ nemôže odísť. Mimoriadne zlé psychické rozpoloženie žalobkyne bezprostredne
po tomto stretnutí potvrdila bývalá zástupkyňa - pani O., ku ktorej žalobkyňa priamo od riaditeľky išla.
Tá mala od žalobkyne bezprostrednú vedomosť o tom, že riaditeľka sa žalobkyni vyhrážala narobením

problémov u druhého zamestnávateľa v Novej Dubnici, ako aj tým, že bude musieť vracať peniaze. Zlé
psychické rozpoloženie žalobkyne a uplakanosť postrehol aj kolega E., s ktorým sa v daný deň okolo
15. hodiny stretla pri výťahu, aj kolega I., ktorému s plačom telefonovala na popoludňajší tréning. Z
týchto dôvodov sa tvrdenia žalobkyne javia podstatne pravdepodobnejšie a bližšie pravde, než tvrdenia
žalovanej strany o priam idylickom priebehu skončenia pracovných pomerov žalobkyne. Žalovaná

sa týmto spôsobom podľa názoru súdu dopustila vo vzťahu k žalovanej bezprávnej vyhrážky, keďže
pred podpisom dohôd o skončení pracovného pomeru na žalobkyňu vyvíjala psychický nátlak tým, že
hrozila niečím, čo nebola oprávnená urobiť (čokoľvek oznamovať druhému zamestnávateľovi žalobkyne,
robiť problémy tomuto zamestnávateľovi alebo od žalobkyne požadovať vrátenie peňazí). Ak by k
tomu aj bola oprávnená, tak si prostredníctvom takýchto vyhrážok vynucovala niečo, k čomu takáto

vyhrážka použitá byť nemohla. V kontexte s tým, že žalobkyňa je vdovou a matkou samoživiteľkou 2
detí, použité vyhrážky museli pôsobiť na žalobkyňu s o to väčšou intenzitou. Žalovaný zamestnávateľ
v podstate zneužil životnú situáciu žalobkyne vo svoj prospech. Tieto skutočnosti podľa presvedčenia
súdu vylučujú slobodu prejavu vôle žalobkyne pri uzatváraní oboch dohôd o skončení pracovného
pomeru zo dňa 12.02.2020 a spôsobujú ich neplatnosť aj podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

O mimoriadne bezohľadnom a bezcharakternom prístupe žalovaného zamestnávateľa a reálnosti jeho
hrozieb žalobkyni totiž svedčí aj to, že v priebehu tohto konania žalovaná podala trestné oznámenie na
žalobkyňu a jej dcéru o.i. pre zločin podvodu, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť v spolupáchateľstve
so svojou dcérou, a to vyššie uvedeným spôsobom zaznamenávania dochádzky. Poberaním mzdy
mala spôsobiť žalovanej škole škodu vo výške 11.943,25 €. Žalovaná sama týmto spôsobom síce

nepriamo, ale do veľkej miery potvrdila pravdivosť tvrdení žalobkyne ohľadne hrozieb prezentovaných
riaditeľkou dňa 12.02.2020, spočívajúcich minimálne v povinnosti vrátiť peniaze. V tomto konaní
pritom nebol produkovaný absolútne žiaden dôkaz o tom, že by žalobkyňa svoju prácu u žalovanej
nevykonávala riadne, prípadne vôbec. Práve naopak, išlo o veľmi úspešnú, resp. špičkovú trénerku
atletiky, ktorej zverenci dosahovali v tom čase významné športové úspechy aj na medzinárodnej úrovni.

Preto bola až tragikomická snaha žalovanej resp. jej právnej zástupkyne podsúvať súdu, že žalobkyňa /
ktorej zverenci mali medailové umiestnenia na vrcholných podujatiach/ do práce na nechodila, prácu
nevykonávala, v dochádzke ju odčipovávala jej dcéra a za celý tento čas neoprávnene poberala mzdu.
Z vykonaného dokazovania navyše vyplynulo aj to, že ku skončeniu pracovných pomerov žalobkyne
došlo vo veľmi turbulentnom období, kedy mali s riaditeľkou školy pracovné konflikty tréneri viacerých

športov. Žalobkyňa sa dňa 10.02.2020 tiež podpísala pod podnet zamestnancov školy adresovaný
zriaďovateľovi, ktorým sa domáhali prešetrenia postupov riaditeľky žalovanej (o.i. evidovania dochádzky,
podmienok pre výkon trénerskej činnosti), ktorý mal byť dňa 13.02.2020 prerokovávaný na osobnom
stretnutí na TSK. Úzka časová súvislosť medzi podaním podnetu a skončením pracovného pomeružalobkyne, a to na základe de facto vykonštruovaného porušenia pracovnej disciplíny, svedčí v každom
prípadevneprospechzamestnávateľa.Ukončeniepracovnýchpomerovžalobkynezavyššieuvedených
okolností a zisteným spôsobom bolo v každom prípade manažérskym zlyhaním riaditeľky žalovanej

školy. Z pohľadu práva nebolo v súlade s čl. 2 ZP, podľa ktorého výkon práva a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom nikto nesmie tieto práva a
povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Nebolo v súlade ani s čl.
9 ZP, podľa ktorého zamestnávatelia nesmú znevýhodňovať a poškodzovať zamestnancov preto, že
zamestnanci uplatňujú svoje práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Postup zamestnávateľa v

tomto prípade jednoznačne odporuje dobrým mravom, preto nemôže požívať žiadnu právnu ochranu,
ktorá naopak prislúcha žalobkyni ako zamestnancovi. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel
k presvedčeniu, že skončenie oboch pracovných pomerov žalobkyne u žalovanej dohodou o skončení
pracovného pomeru zo dňa 12.02.2020 nemôže byť považované za platné a preto rozhodol, tak ako je
uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Týmto medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol
len o základe nároku podľa § 214 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
d), e), f) h) CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nesprávny, riadne neodôvodnený,

nepreskúmateľný a arbitrárny. Za vyslovene arbitrárne a čisto subjektívne a z vykonaného dokazovania
vôbec nevyplývajúce považoval závery súdu prvej inštancie, že dochádzka u žalovaného s veľkou
pravdepodobnosťou verne neodrážala prítomnosť alebo neprítomnosť zamestnancov na pracovisku,
avšak v prípade potreby bola „bičom na nepohodlných zamestnancov“. Žalovaný zdôraznil, že súd
prvej inštancie si neuvedomil zásadnú podstatu celej prejednávanej veci, a to, že je rozdiel medzi

tým, ak sa zamestnanec zabudne odčipovať (napr. si čip omylom zabudne doma), ale prácu si riadne
odvedie a prípadom žalobkyne, ktorú podvodným spôsobom čipovala jej vlastná dcéra „akože je v práci
žalovaného,“ pritom žalobkyňa vykonávala v rovnakom čase prácu pre iného zamestnávateľa, dokonca
v inom meste, za ktorú poberala aj mzdu. Keď na to žalovaný poukazoval, tak ho súd prvej inštancie
zosmiešňoval (viď napr. tvrdenia o tragikomickej snahe mňa žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu

v odôvodnení samotného rozsudku). Poukázal na to, že súd prvej inštancie evidentne nepochopil
podstatu prejednávanej veci a namiesto vecného a racionálneho prístupu k prejednávanej veci uplatnil
prístup emotívny, založený na domnienkach a dohadoch. V danom prípade boli uzavreté dohody o
skončení pracovných pomerov na základe vôle oboch strán týchto dohôd. Každá strana sa mohla
slobodne rozhodnúť či za danej situácie dohody o skončení pracovných pomerov uzavrie. V tomto smere

je úplne nerozhodné či existovali alebo neexistovali podmienky pre okamžité skončenie pracovného
pomeru alebo pre výpoveď. Žalobkyňa bola preukázateľne usvedčená z podvodného konania, kedy
sa do dochádzky žalovaného ako zamestnávateľa zapisovala v rozpore s reálnym stavom veci
prostredníctvom svojej dcéry, a teda nie osobne, a dokonca v tejto dobe ani v práci reálne nebola a prácu
pre žalovaného nevykonávala. Čo je ešte závažnejšie, žalobkyňa podvodným spôsobom vykazovala

prítomnosť na pracovisku v čase, kedy vykonávala prácu pre iného zamestnávateľa. Takéto konanie
je pre žalovaného ako zamestnávateľa neakceptovateľné. Je len pochopiteľné, že zamestnávateľ dal
žalobkyni jasne najavo, že „nemôže sedieť na dvoch stoličkách“ na plný pracovný úväzok a že sa
musí žalobkyňa rozhodnúť, pre koho bude pracovať. Uzavreté dohody o skončení pracovných pomerov
jasne deklarujú, ako sa žalobkyňa rozhodla a že dala prednosť inému zamestnávateľovi. Na základe

týchto skutočností sú uzavreté dohody o skončení pracovných pomerov v súlade s právom a platné,
bez ohľadu na to, že žalobkyňa neskôr svoje rozhodnutie prehodnotila. To, čo súd prvej inštancie
dokazoval v konaní, absolútne nesúvisí s podstatou veci a svojím postupom úplne zneprehľadnil a
skomplikoval celú prejednávanú vec až do tej miery, že si sám neuvedomil, že v konečnom dôsledku
rieši dvojstranný právny úkon a náležitosti jeho platnosti a nie jednostranný právny úkon zamestnávateľa

a splnenie podmienok, za ktorých mohol k nemu pristúpiť. Typickým nelogickým postupom je vyžiadanie
si dochádzky všetkých zamestnancov žalovaného, na čo nebol najmenší dôvod. Dochádzka ostatných
zamestnancov s tým vôbec nesúvisela. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol,
že v pracovnej náplni športového metodika zo dňa 02.09.2019 povinnosť zaznamenávať dochádzku
čipom uvedená nebola vôbec, v tejto súvislosti súd prehliadol jednak bod 3.1 uvedenej pracovnej

zmluvy, a to, že miestom výkonu práce je Stredná športová škola a športoviská patriace pod SSS,
kde vykonáva tréner SSS svoju činnosť, bod 7.3 tejto zmluvy, a to že zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce dohodnuté v pracovnej zmluve osobne, v určenom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu. Taktiež súd prvej inštancie nepostrehol bod 9.2 danej pracovnejzmluvy, podľa ktorého práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z tejto zmluvy sa spravujú
ustanoveniami Zákonníka práce, Zákona o výkone práce vo verejnom záujme, Zákona o odmeňovaní
a ostatnými súvisiacimi všeobecne záväznými predpismi. Pritom podľa § 52 ods. 4 Zákonníka práce

na výkon domáckej práce alebo telepráce sa vyžaduje dohoda zamestnávateľa so zamestnancom v
pracovnej zmluve, pričom bolo preukázané, že takáto dohoda v prípade žalobkyne uzatvorená nebola.
V danom prípade žalobkyňa po celý čas poukazovala na rôzne okolnosti a v tomto smere produkovala
tvrdenia, ktoré nesúvisia s posudzovaním platnosti dohôd o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ ide jej
domnienky o bezprávnej vyhrážke, v tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 21Cdo 1332/2001, aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a
torozhodnutieNSSR4Cdo306/2009zodňa27.04.2011arozhodnutieNSSR2Cdo145/2011.Žalovaný
dôvodil, že samotná obrana žalobkyne je vnútorne rozporná, založená na skutočnostiach, ktoré nie
sú pravdivé a z hľadiska právneho je aj úplne neopodstatnená. Skutočnosť, že dohody o skončení
pracovného pomeru boli uzavreté v normálnej, kľudnej atmosfére, ako dôsledok racionálneho uváženia
všetkých zúčastnených, potvrdili nielen žalovaný a svedkovia, ale aj samotná žalobkyňa. Tvrdenie

žalobkyne, že bola v strese a v šoku je ničím nepodloženým a čisto účelovým tvrdením, ktorá naviac
nemá žiadny právny význam na posúdenie platnosti uzavretých dohôd. Žalobkyňa mala povinnosť
riadne pracovať pre žalovaného na základe vyššie uvedených pracovných zmlúv či už ako športový
metodik alebo ako tréner atletiky, pričom v žiadnej z týchto pracovných zmlúv nie je dohodnutý výkon
domáckej práce. Samotná žalobkyňa, ako aj ňou navrhnutá svedkyňa a kamarátka H. O., potvrdili, že

v stredu žalobkyňa mávala aj dopoludňajšie tréningy. V stredu dňa 12.02.2020 žalobkyňa do práce
vôbec neprišla, ale odčipovala ju jej dcéra, študentka žalovaného „akože v práci je“ zatiaľ čo žalobkyňa
vykonávala prácu pre iného zamestnávateľa v Novej Dubnici. Spôsob, akým súd prvej inštancie viedol
toto pojednávanie, dokazovanie a ako nerovnako zaobchádzal so stranami konania považoval žalovaný
priamo za ohýbanie práva. Žalovaný nadobudol pocit, že súd prvej inštancie viedol spor jednostranne a

nebral do úvahy jeho argumenty a tomuto ukladal neprimerané povinnosti. Ako príklad žalovaný uviedol,
že na pojednávaní dňa 03.09.2021 súd prvej inštancie uložil žalovanému do 10 pracovných dní predložiť
kompletný výpis z dochádzkového systému týkajúci sa všetkých zamestnancov školy za obdobie
september 2019, január 2020 a september 2020 v 2 vyhotoveniach pre súd. Súd nebral do úvahy
jeho námietky, že mal na začiatku školského roka enormné množstvo povinností, dokonca nesúhlasil s

tým, aby túto evidenciu predložil právny zástupca žalovaného elektronickou formou, tak ako je advokát
povinný doručovať podania súdu. Žalovaný na úkor ostatných povinností požadovaný kompletný výpis z
dochádzky pripravil a doručil v rozsahu 2.296 strán osobne do podateľne Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom dňa 13.09.2022. Súd prvej inštancie napriek tomu, že žalovaný si riadne a včas splnil túto
súdom uloženú povinnosť, uvedenú dochádzku vôbec nezaslal žalobkyni, túto jej doručil až na ďalšom

pojednávaní dňa 04.02.2022, teda po 4,5 mesiacoch od jej predloženia. Rovnako za prejav nerovnakého
zaobchádzania so stranami sporu považoval tiež tú skutočnosť, že na pojednávaniach, kde súd prvej
inštancie vyslovil právny názor na pojednávaní dňa 03.09.2021, ako aj na pojednávaní dňa 04.02.2022,
že žaloba žalobkyne sa súdu javí ako nedôvodná, tento právny názor už nezaprotokoloval do zápisnice.
Súd prvej inštancie sa neustále vyjadroval na adresu žalovaného, a to ešte bez riadne vykonaného

dokazovania, že neverí tomu, že sa všetci zamestnanci u žalovaného zapisovali do dochádzky a
pod., doslovne súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 03.09.2021 uviedol na adresu žalovaného: „Ja
Vám neverím, že Vám nejaký hokejový tréner ide zo Sihote v Trenčíne sa začipovať Za Mosty do
Vašej školy, niekde do nejakého internátu“. Na adresu žalobkyne sa súd prvej inštancie po celý čas
vyjadroval úplne opačne, napr.: „Osobne si nemyslím, že by ste si nejako vymýšľali alebo niečo, to nie.“

Uvedené žalovaný považuje za absolútne neprimerané a neadekvátne reakcie zo strany konajúceho
súdu, ktorý mal viesť konanie nestranne a objektívne a nie vyslovovať svoje subjektívne domnienky,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zaujímavosťou je, že pokiaľ súd prvej inštancie zmenil
svoj predbežný právny názor a tento už bol v prospech žalobkyne, tento predbežný právny názor hneď
aj zaprotokoloval do zápisnice. Taktiež mal za to, že súd v danom konaní neskúmal len neplatnosť

dohôd o skončení pracovných pomerov žalobkyne, ale nad rámec uvedeného skúmal spôsob vedenia
dochádzky u žalovaného, čo s danou vecou nesúvisí. Rovnako súd prvej inštancie len jednostranne
vykonával dôkazy, ktoré považoval za dôkazy v prospech žalobkyne, opakované návrhy žalovaného
na doplnenie dokazovania, napr. doplnenie dokazovania vyžiadaním si evidencie dochádzky žalobkyne
od jej zamestnávateľa - Spojenej školy sv. Jána Boscu v Novej Dubnici za školský rok 2019/2020, t.j.

od 01.09.2019 do 13.02.2020 nechával nepovšimnuté, pričom hrozí, že s odstupom času ich nebude
možné zabezpečiť a vykonať. Tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že: „keďže povinnosť zaznamenávať
pracovný čas čipom ako športový metodik žalobkyňa nemala v pracovnej zmluve upravenú /a žalovaný
neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že by žalobkyni takáto povinnosť vyplývala z iného internéhopredpisu/ nie je možné učiniť záver o porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou a už vôbec by nešlo o
porušenie závažné“. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie považoval za absurdné. Ak by žalobkyňa nemala
povinnosť zaznamenávať svoj pracovný čas čipom ako športový metodik, prečo ju potom čipovala ako

športového metodika jej vlastná dcéra? Nad touto elementárnou otázkou sa súd I. inštancie evidentne
nezamyslel, a preto jeho rozhodnutie a odôvodnenie jeho rozhodnutia postráda základnú logiku a racio.
Pritom samotná žalobkyňa na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 03.09.2021 uviedla, že mala
dva čipy, jeden pre metodičku a jeden pre trénerku a klamala, že ju v zmysle dohody s pani riaditeľkou
odčipovávala jej dcéra, čo riaditeľka žalovaného na uvedenom pojednávaní rázne poprela. Na otázku

súdu prvej inštancie na uvedenom pojednávaní, kto vedel o tom, že sa žalobkyňa v škole odčipováva
prostredníctvom dcéry žalobkyňa uviedla, že o tom nevedel asi nikto. Na základe uvedeného tak bolo
jednoznačne preukázané, že žalobkyňa mala dva čipy na zaznamenávanie jej dochádzky, a to ako
trénerky a ako športovej metodičky. Ak by sa ako športová metodička vôbec nemusela čipovať, t.j.
zaznamenávať svoju dochádzku u žalovaného, tak by ju predsa vôbec nemusela čipovať jej dcéra, ktorú
by nemusela týmto spôsobom navádzať na minimálne takéto nečestné konania. Pritom svedkyňa H. O.

v tejto súvislosti uviedla, že ona vedela o tom, že žalobkyňa mala od určitého času aj čip metodičky.
Svedkyňa tiež uviedla, že žalobkyňa zo strany žalovaného home office písomne schválený nemala,
vedela tiež o tom, že tréneri atletiky trénovali ráno aj popoludní, pričom žalobkyňa podľa nej trénovala
popoludní a v stredu aj dopoludnia. Svedok A. I. na výslovnú otázku súdu prvej inštancie, či vedel o tom,
akým spôsobom žalobkyňa eviduje dochádzku na funkciu metodika uviedol, že čipovať sa musel každý,

taksamuselačipovaťajona.Nakaždýúväzokmalzamestnanecjedenčip.Tvrdeniesúduprvejinštancie
o tom, že „súd pritom považuje za preukázané aj to, že medzi žalobkyňou a žalovanou existovala dohoda
o tom, že žalobkyňa nie je povinná vykonávať prácu športového metodika prezenčne v určenom čase
na pracovisku žalovaného, ale bola oprávnená vykonávať túto prácu z domu resp. externe, čo potvrdila
nielen bývalá zástupkyňa školy pani O., ako aj tréner A. I.“, tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Mal za to, že výpoveď svedkyne H. O., súd prvej inštancie účelovo vytrhol z kontextu, pretože táto
svedkyňa sa vyjadrovala, ako sa funkcia športového metodika vykonávala v minulosti, výslovne uviedla:
„B. C. so mnou túto činnosť vykonávala aj v minulosti s tým, že každá z nás mala na funkciu metodika
polovičný úväzok. Ja som v tom čase učila len v škole, ale ona mal úväzok aj v Dubnici, preto sme
sa dohodli tak, že by túto činnosť robila formou ako sa dnes hovorí home office.“ Následne, keď bola

svedkyňa súdom prvej inštancie dopytovaná či má konkrétnu vedomosť ohľadom dohody o evidencii
dochádzky žalobkyne v súvislosti s výkonom funkcie metodika, táto uviedla, že žiadnu vedomosť nemá a
znova vysvetľovala, ako to bolo v minulosti. Svedok A. I. na výslovnú otázku súdu prvej inštancie či vedel
o tom, akým spôsobom žalobkyňa eviduje dochádzku na funkciu metodika, svedok uviedol, že čipovať
sa musel každý, tak sa musela čipovať aj ona. Na každý úväzok mal zamestnanec jeden čip. Žalovaný

nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o tvrdenie, že
samotné stretnutie sa nieslo v pokojnej atmosfére, nikto neplakal, nikto neprejavoval emócie. Žalovaný
zdôraznil, že výsluch svedkýň A. J. a N. A. sa súdom prvej inštancie uskutočnil dňa 15.07.2022, t.j. cca
2-5 roka od uskutočnenia stretnutia, na ktorom žalobkyňa podpísala dohody o skončení jej pracovných
pomerov. Pritom pani A. J. bola najskôr na materskej a rodičovskej dovolenke a v čase jej výsluchu

pred súdom prvej inštancie dňa 15.07.2022 bola vo vysokom štádiu ďalšieho tehotenstva. Považoval
za prirodzené, že po 2,5 roku si svedkyne A. J. a N. A. nepamätali detaily stretnutia so žalobkyňou dňa
12.02.2020 a bol toho názoru, že by bolo veľmi zvláštne ak by si po 2,5 roku pamätali detaily stretnutia,
na ktorom sa nič mimoriadne neudialo. Tvrdenia súdu prvej inštancie o tom, že je nepravdepodobné,
že ak dvere do kancelárie riaditeľky boli otvorené, že si svedkyne po 2,5 roku presne nepamätali obsah

rozhovoru medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovaného, je úplne iracionálne. Pokiaľ súd prvej inštancie
uviedol, že považuje svedeckú výpoveď svedkyne A. J. za najmenej vierohodnú, s týmto tvrdením súdu
prvej inštancie sa nestotožnil. Zároveň poukázal aj na neštandardný postup súdu prvej inštancie, kedy
výpoveď každého svedka prediktovával do zápisnice, len v prípade svedkyne A. J. umožnil právnej
zástupkyni žalobcu klásť jednu otázku za druhou v rýchlom slede, bez diktovania súdom I. inštancie,

otázky sa stále dokola opakovali za účelom vytvorenia tlaku na svedkyňu a súd I. inštancie to ponechal
úplne bez povšimnutia (napriek námietkam jeho právneho zástupcu). Svedkyňa uviedla, že si úplne
presne nepamätá na deň 12.02.2020, napriek tomu súd prvej inštancie umožnil kladenie stále otázok
smerujúcich k tomu, že sa predsa musí rozpamätať. Je úplne prirodzené, pokiaľ príde k oslabeniu
pamäťovej stopy svedka, s poukazom na odstup času viac ako 2,5 roka (pričom žalobkyňa väčšinu tohto

času strávila na materskej a rodičovskej dovolenke), zvlášť, keď sa z pohľadu svedkyne A. J. na stretnutí
riaditeľky žalovaného so žalobkyňou nič mimoriadneho neudialo. Pritom keď pri ďalšom svedkovi o
rovnakú možnosť požiadala jeho právna zástupkyňa, t.j. klásť svedkovi jednu otázku za druhou bez
prerušovania protokoláciou, súd prvej inštancie takúto možnosť nepripustil s tým, že by nemal kto takútovýpoveď prepísať, lebo je s tým veľa práce. Takýto postup súdu prvej inštancie považoval za porušenie
zásady rovnosti zbraní strán konania. V bode číslo 61 odôvodnenia súd uviedol, že v inkriminovaný
deň 12.02.2020 podľa rozvrhu hodín, ktorý predložila samotná žalobkyňa, mala v stredu dopoludnia

viesť tréning u žalovaného v čase od 10:00 hod. do 11:00 hod,, ale vraj bolo preukázané, že žalobkyňa
u svojho druhého zamestnávateľa v Novej Dubnici suplovala slovenčinu. Táto skutočnosť v konaní
pred súdom I. inštancie vôbec preukázaná nebola, a to práve zavinením súdu prvej inštancie, ktorý
nedostatočne zistil skutkový stav, keď odmietol doplniť dokazovanie vyžiadaním si skutočnej dochádzky
žalobkyne od jej zamestnávateľa v Novej Dubnici. Pokiaľ mala nejaké suplovanie alebo nemohla,

vždy dala dopredu vedieť. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa v stredu
12.02.2020 doobeda svoj atletický tréning u žalovaného riadne neodviedla, nikomu dopredu nedala
vedieť, že do práce nepríde, požiadala svoju dcéru, aby odčipovala jej prítomnosť na pracovisku, ktorá
sa pomýlila a neodčipovala ju ako trénerku, ale ako metodičku. Žalovaný mal za to, že je jednoznačne
závažnýmporušenímdisciplíny,akzamestnanecpodvádzatýmspôsobom,žehovprácivelektronickom
dochádzkovom systéme zaznamená, tzv. odčipuje jeho rodinný príslušník a on sa na pracovisku vôbec

nenachádza, prácu neodvedie a paradoxne v rovnakom čase vykonáva prácu pre iného zamestnávateľa
v inom meste. Žalovaný tak mal právo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny, a toto žalobkyni aj uviedol na stretnutí dňa 12.02.2020. Žalobkyňu
tak neuviedol do žiadneho omylu, ako sa snaží tvrdiť súdu prvej inštancie, ktorý si nekriticky a úplne
nelogicky osvojil tvrdenia žalobkyne, ktorej po celý čas trvania konania pred súdom prvej inštancie

prejavoval svoje sympatie, čo sa ani nesnažil tajiť. Žalovaný zdôraznil, že sa nedopustil žiadnej
bezprávnej vyhrážky voči žalobkyni, tvrdenia žalobkyne o tom, že jej žalovaný údajne uviedol, že jej
narobí problémy u druhého zamestnávateľa a pod. sú ničím nepreukázaným subjektívnymi tvrdeniami
žalobkyne. Žalovaný žalobkyni len uviedol, že jej správanie, kedy jej dcéra zaznačí dochádzku v
elektronickom dochádzkovou systéme a ona sa reálne na pracovisku nenachádza, ale vykonáva v

tom čase prácu pre iného zamestnávateľa v inom meste, považoval za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pre ktoré by s ňou mohol okamžite skončiť pracovný pomer. Žalovaný poukázal aj na úplne
nepatričné hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Zdôraznil, že svedkom môže byť len
tá osoba, ktorá bezprostredne svojimi zmyslami vnímala skutočnosti, ktoré sú podstatné pre predmet
konania. Svedkyňa O. nebola osobne prítomná dňa 12.02.2020 pri stretnutí žalobkyne s riaditeľkou

žalovaného, a preto jej informácie ohľadom tohto stretnutia sú len sprostredkované od jej kamarátky
- žalobkyne, ako osobne potvrdila na otázku právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní pred
súdom prvej inštancie dňa 15.07.2022. Svedkyňa O. nepočula rozhovor medzi žalobkyňou a riaditeľkou
žalovaného, nebola svedkom žiadneho nátlaku, všetko má len sprostredkovane od svojej kamarátky.
Za úplne nemiestne až nenáležité považoval tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že „Skutočnosť bola

podľa presvedčenia súdu taká, že žalobkyňa ako zamestnanec svoju prácu vykonávala absolútne
profesionálne, do práce chodila po celý čas presne tak, ako na tom bola so žalovaným zamestnávateľom
roky dohodnutá a podľa všetkého aj dochádzku zaznamenávala tak, ako to zamestnávateľ žiadal
a potreboval mať vykázané“. V danom prípade ide o hypotetickú domnienku súdu prvej inštancie,
ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, dokonca je v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi,

nakoľko pokiaľ ide o prácu športového metodika, túto vykonávala žalobkyňa na základe pracovnej
zmluvy č. 2019/36 zo dňa s účinnosťou od 02.09.2019, takže tvrdenia súdu prvej inštancie o tom, že
žalobkyňa do práce chodila po celý čas presne tak, ako na tom bola so žalovaným zamestnávateľom
roky dohodnutá, je úplne mimo vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie sa aj v ďalšej časti
odôvodnenia svojho medzitýmneho rozsudku uchýlil k ničím nepoloženým tvrdeniam, keď poukazoval

na podnet zamestnancov na prešetrovanie riaditeľky žalovaného. Súd prvej inštancie v tejto časti totiž
úmyselne neuviedol to, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania, a to, že tento podnet na riaditeľku
žalovaného bol v celom rozsahu neopodstatnený. V danom prípade je úplne nerozhodné či podvodné
zapísanie sa žalobkyne do evidencie dochádzky žalovaného ako zamestnávateľa je závažné porušenie
pracovnej disciplíny alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to z toho dôvodu, že

v danom prípade nedošlo ku skončeniu pracovných pomerov žalobkyne výpoveďou ani okamžitým
skončením pracovných pomerov. Jeho názor je taký, že konanie žalobkyne je neakceptovateľné. V
danom prípade však v konečnom dôsledku, po vzájomnej dohode zamestnávateľa a zamestnanca, sa
žalovaný so žalobkyňou dohodol na skončení pracovných pomerov dohodou. Tieto dohody boli uzavreté
riadne, prejavenou vôľou zamestnávateľa a zamestnanca a v danom prípade je úplne irelevantné

posudzovať, či boli alebo neboli splnené podmienky aj na skončenie pracovných pomerov žalobkyne
inými spôsobmi. Iným spôsobom ku skončeniu pracovných pomerov žalobkyne nedošlo, a preto úvahy
súdu prvej inštancie o tom, aká údajne mala byť prax ohľadom dochádzky žalovaného alebo domnienkyo manažérskych schopnostiach štatutára žalovaného sú čistou špekuláciou bez reálneho vplyvu na
právne posúdenie veci. Uplatnil si náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že s názorom žalovaného
o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia sa nestotožňuje. Podľa názoru žalobkyne, súd prvej inštancie
zásadným spôsobom vysvetlil dôvody podstatné pre jeho rozhodnutie a toto považoval za logické,
zrozumiteľné, presvedčivé a správne. V konaní nebolo absolútne sporné, že by žalobkyňa nevykonávala
riadne prácu metodika, resp. že by ju nevykonávala vôbec, ako sa snažil žalovaný o tom presvedčiť

súd v odvolaní, keď tvrdil, že žalobkyňu podvodným spôsobom čipovala dcéra, akože je v práci u
žalovaného, a pritom žalobkyňa vykonávala v rovnakom čase prácu pre iného zamestnávateľa. Fakt, že
prácu metodika žalobkyňa vykonávala riadne a osobne potvrdila svedkyňa F. O. ako zástupca pre šport a
tuto skutočnosť žalovaný ani nerozporoval. Z uvedeného dôvodu bolo aj odmietnuté trestné oznámenie.
Prokurátor dokonca v odôvodnení rozhodnutia, ktorým zamietol sťažnosť žalovaného voči rozhodnutiu
policajta, uviedol, že zamestnávateľ(teda žalovaný ) musí mať vytvorené viacstupňové kontrolné

mechanizmy na preverovanie práce zamestnancov, a preto aj prípadné tvrdenia zamestnávateľa o
nevedomosti, ako si zamestnanci vykonávajú svoju prácu, by bolo potrebné hodnotiť ako nevierohodné.
Žalobkyňa vyjadrila názor, že pokiaľ by aj nevykonávala riadne prácu, bolo absurdné, že žalovaný by
na takéto konanie svojho zamestnanca neprišiel sám po dobu 5,5 mesiaca, obzvlášť v prípade, keď'
mal vedomosť o inom pracovnom záväzku žalobkyne, čo bolo potvrdené aj výpoveďou svedkyne F. O..

Podľa žalobkyne, žalovanému unikla skutočnosť, že už v žalobe namietala neplatnosť dohôd o skončení
pracovných pomerov práve
zdôvoduvádvôleúčastníkovdohody.Vtejtosúvislosťsastotožnilasjudikátom,naktorýpoukazovalsúd
prvejinštancievodôvodnenírozhodnutia-RozsudokNajvyššiehosouduČeskérepubliky,sp.zn.21Cdo
214/2007 zo dňa 11.12.2007. Žalobkyňa vo svojich písomných podaniach poukazovala na skutočnosť,

že na stretnutí v kancelárii riaditeľky žalovaného, táto síce neaplikovala priame fyzické donútenie
podpisu dohôd, ale použila bezprávnu vyhrážku, teda psychické donútenie – vis compulsiva, v dôsledku
ktorého bola vôľa žalobkyne uzavrieť dohody deformovaná. Konkrétne išlo o hrozby : a) vzniku škody v
dôsledku nutnosti vracania vyplatenej mzdy za obdobie 5 mesiacov, oznámenia protiprávneho konania
orgánom činným v trestnom konaní a podanie trestného oznámenia nielen na samotnú žalobkyňu, ale

aj jej dcéru, c) narobenie problémov druhému zamestnávateľovi žalobkyne, k čomu nebol žalovaný
oprávnený. Žalovaný postup súdu, ktorý doplnil dokazovanie vyžiadaním dochádzky zamestnancom
žalovaného za niektoré mesiace, označil za nesprehľadnenie a skomplikovanie prejedávanej veci.
Žalobkyňa bola toho názoru, že práve doplnením dokazovania v tomto smere došlo k objasneniu
praktík v zaznamenávaní dochádzky u žalovaného, kedy ako na to poukazovala aj žalobkyňa vo

svojich podaniach, aj iní tréneri zaznamenávali svoju prítomnosť na pracovisku prostredníctvom iných
osôb, napr. hokejoví tréneri prostredníctvom vrátnika, čo potvrdili aj svedkovia F. O. a Súlety v ich
výpovediach. Rozdiel bol však v tom, že žalobkyňa tak robila s vedomím a súhlasom riaditeľky
žalovaného, až do času, kým sa stala nepohodlnou pre riaditeľku. V konečnom dôsledku po tom, ako
sa súd rozhodol vykonať dokazovanie vyžiadaním dochádzky zamestnancov žalovaného, pristúpila

riaditeľka žalovaného k naplneniu jej hrozby o trestnom stíhaní žalobkyne a povinnosti vracať mzdu
a podala trestné oznámenie. Podľa žalobkyne bolo evidentné, že keď sa konanie začalo uberať iným
smerom, než žalovaný predpokladal, pokúsil sa opäť vytvoriť na žalobkyňu psychický tlak a vyvolať
strach z výsledku iniciovaného trestného konania. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že súd viedol
spor jednostranne a žalovanému ukladal neprimerané povinnosti, pretože jedinou povinnosťou, ktorú

žalovanému uložil bolo predložiť výpis z dochádzky, ktorá je vedená v elektronickej podobe, a túto
stačilo vytlačiť. Zo zvukového záznamu výpovede svedkyne F. O. dňa 15.07.2022 vyplývalo, že F. O.
vypovedala o tom, že informovala riaditeľku žalovaného, že na funkciu metodika navrhuje žalobkyňu a
spýtala sa riaditeľky, či by súhlasila, aby túto činnosť vykonávala formou home officu, tak ako doteraz
(čas od 0:19 do 0:20:20 zvukového záznamu), pretože ju nemôže vykonávať prezenčne. Žalovaný

nahrávkou zvukového záznamu z tohto pojednávania disponuje (v spise sa nachádza jeho žiadosť
ovydanienahrávky)asámzámerneuvádzaltvrdeniavytrhnutézkontextu.Jesícepravdou,žesvedkyňa
F. O. uviedla, že nemá vedomosť ohľadom dohody riaditeľky so žalobkyňou o evidencii dochádzky,
resp. uviedla, že sa o povinnosti čipovať sa vôbec s riaditeľkou nerozprávali, ale jednoznačne potvrdila,
že riaditeľka žalovaného mala vedomosť o pracovnom záväzku žalobkyne na škole v G. H. a o tom, že

nemôže vykonávať prácu metodika prezenčne, priamo od F. O.. Za podstatnú okolnosť tiež považovala,
ako dlho trvalo stretnutie u riaditeľky v súvislosti s nezrovnalosťami vo výpovede riaditeľky žalovaného.
K námietkam žalovaného voči posudzovaniu výpovedi svedkýň J. a A. súdom prvej inštancie uviedla, že
sa stotožnila s názorom súdu, ktorý vyhodnotil výpoveď svedkyne J. za najmenej vierohodnú. Žalovanýnamietal, že svedecké výpovede podali obe svedkyne po cca 2,5 roku od uskutočnenia stretnutia a
podľa vyjadrenia samotného žalovaného by bolo veľmi zvláštne, ak by si svedkyne pamätali detaily
stretnutia, obzvlášť, keď' sa na ňom, podľa názoru žalovaného, nič zvláštne nestalo. Obe svedkyne

si ale veľmi živo spomínali na to, že dvere do kancelárie riaditeľky boli počas stretnutia otvorené,
dokonca si pamätali, že sa opýtala žalobkyne, či si nedá kávu, čo je celkom detailný opis. Žalobkyňa
súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že sa žalovanému nepodarilo uniesť dôkazné bremeno o tom,
v akom duchu sa viedlo stretnutie riaditeľky žalovaného so žalobkyňou, a teda, či bol na žalobkyňu
vyvinutý nátlak, alebo riaditeľka použila bezprávnu vyhrážku. Skutočnosť, či žalobkyňa suplovala

slovenčinu u iného zamestnávateľa v danom čase nebola podľa žalobkyni sporná. Za domnienky
považovala žalobkyňa tvrdenie žalovaného o tom, že sa jej dcéra pomýlila a čipovala žalobkyňu ako
metodičku a nie ako trénerku. V rámci dokazovania potvrdila svedkyňa O., že žalobca činnosť metodika
vykonával pre žalovaného už aj v školskom roku pred nástupom riaditeľky do funkcie, a to na 1
úväzok. Funkciu trénera žalobkyňa pre žalovanú vykonávala niekoľko rokov. Žalobkyňa nesúhlasila
s tvrdením žalovaného, že nebolo rozhodné, ako prezentovala riaditeľka žalobkyni porušenie pracovnej

disciplíny jeho zaznamenaním dochádzky v systéme dňa 12.02.2020, práve naopak tým, že riaditeľka
oznámila žalobkyni, že závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu (aj keď zaznamenávala
dochádzku metodika v systéme na pokyn riaditeľky a s jej vedomím, že sa v tom čase nachádza u iného
zamestnávateľa), a najmä spôsob akým to urobila, významne ovplyvnila jej rozhodnutie podpísať pre ňu
nevýhodné dohody o skončení pracovného pomeru. Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100%.

4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že s vyjadrením žalobkyne zásadne
nesúhlasí a bol toho názoru, že žiadnym vyjadrením žalobkyne nie je možné napraviť, zhojiť ani

odstrániť elementárne pochybenia súdu prvej inštancie. Rovnako ako v odvolaní namietal nedostatky
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že v prípade, ak súd pri odôvodňovaní
rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti. Žalovaný v priebehu celého súdneho konania spochybňoval, že žalobkyňa riadne
vykonávalaakúkoľvekprácu,pretožežalobkyňupodvodnýmspôsobomčipovalajejvlastnádcéra„akože

je v práci u žalovaného,“ pritom žalobkyňa preukázateľne vykonávala v rovnakom čase prácu pre
iného zamestnávateľa, dokonca v inom meste, za ktorú poberala aj mzdu od tohto zamestnávateľa.
Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že žalovaný mal vedomosť o inom pracovnom úväzku žalobkyne, čo bolo
údajne potvrdené výpoveďou svedkyne F. O., k tomu žalovaný uviedol, že samotná riaditeľka uviedla,
že o ďalšom úväzku žalobkyne u iného zamestnávateľa mala vedomosť, avšak žalovaný nevedel,

že žalobkyňa u iného zamestnávateľa, v inom meste pracuje na plný pracovný úväzok (riaditeľka
žalovaného výslovne na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 03.09.2021 uviedla, že nevedela,
že ona má na škole v G. H. plný úväzok, domnievala som sa, že ide o nejaký čiastočný). Toto nebolo
preukázané ani svedeckou výpoveďou svedkyne F. O.. Táto svedkyňa uviedla, že k presnému rozvrhu
žalobkyne sa vyjadriť nevie a ani o evidovaní dochádzky žalobkyne nemala žiadnu vedomosť. K tvrdeniu

žalobkyne o použití bezprávnej vyhrážky a psychickom donútení žalovaný uviedol, že k tomuto nedošlo
a v konaní pred súdom prvej inštancie to ani preukázané nebolo, išlo len čisto o domnienky žalobkyne.
V tejto súvislosti preto žalovaný zopakoval to, čo už uviedol vo svojom odvolaní. Ďalej uviedol, že
ak ktokoľvek, nielen žalovaný realizuje svoje podozrenie z trestného konania inej osoby obrátením
sa na orgány činné v trestnom konaní so žiadosťou o prešetrenie, nie je v žiadnom prípade možné

považovať za bezprávnu vyhrážku. Pokiaľ svedkovia O. a I. údajne potvrdili, že takéto konanie aj
iní tréneri zaznamenávali svoju prítomnosť na pracovisku prostredníctvom iných osôb, napr. hokejoví
tréneri prostredníctvom vrátnika, na čo žalobkyňa poukazuje v kontexte svojej dochádzky, žalovaný
zdôraznil, že je podstatný rozdiel medzi prípadom, ak sa zamestnanec zabudne odčipovať (napr. si čip
omylom zabudne doma) alebo ho výnimočne odčipoval vrátnik, ale prácu si riadne odviedol a prípadom

žalobkyne, ktorú podvodným spôsobom čipovala jej vlastná dcéra „akože je v práci u žalovaného,“
pritom žalobkyňa vykonávala v rovnakom čase prácu pre iného zamestnávateľa, dokonca v inom meste,
za ktorú poberala aj mzdu. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení vyjadruje aj k neprimeranej povinnosti
žalovaného predložiť dochádzku súdu, čo bagatelizuje slovami, že ju „stačilo vytlačiť.“ Žalobkyňa si
podľa žalovaného neuvedomila, že sa táto dochádzka týkala všetkých zamestnancov žalovaného za tri

odlišné(nieposebeidúce)mesiacevdvochrokoch,čoozajnebolojednoduchélentakvytlačiť.Žalovaný
opakovane zdôraznil, že pre posúdenie platnosti dohôd o skončení pracovných pomerov žalobkyne
bolo úplne irelevantné, či sa stretnutie žalobkyne s riaditeľkou žalovaného uskutočnilo o 13:15 hod.
alebo o 14:15 hod. Vyjadril názor, že ak by súd prvej inštancie riešil vec objektívne a nestranne avyžiadal by si reálnu dochádzku žalobkyne od jej zamestnávateľa v Novej Dubnici, ako to žalovaný
opakovane navrhoval, nemusel by potom špekulatívne uvádzať, kedy sa mohlo alebo nemohlo toto
stretnutie uskutočniť. Žalovaný síce predložil verejne dostupný rozvrh žalobkyne u jej zamestnávateľa v

Novej Dubnici, ale nebolo preukázané, či žalobkyňa reálne v deň 12.02.2020 odučila všetky hodiny, či
neodišla skôr z práce, či jej napr. posledná hodina neodpadla, pretože súd prvej inštancie flagrantným
porušením svojej povinnosti riadne zistiť skutkový stav veci a k tomu vykonať potrebné dokazovanie,
nezistil skutkový stav a uchýlil sa len k domnienkam a špekuláciám. K výsluchu svedkýň A. a J. a
postupu súdu prvej inštancie pri ich výsluchu, ako aj výsluchu ďalších svedkov sa žalovaný detailne

vyjadril vo svojom odvolaní a na všetkých týchto tvrdeniach zotrval. Samotná žalobkyňa, ako aj ňou
navrhnutásvedkyňaakamarátkaH.O.,potvrdili,ževstredužalobkyňamávalaajdopoludňajšietréningy.
Žalobkyňa sama vypovedala, že v stredu ráno mala vo svojom rozvrhu u žalovaného tréning, tento
však neodviedla a svoju neprítomnosť na pracovisku neospravedlnila, práve naopak do práce vôbec
neprišla, ale odčipovala ju jej dcéra, študentka žalovaného „akože v práci je“, zatiaľ čo žalobkyňa
vykonávala prácu pre iného zamestnávateľa v Novej Dubnici. V tomto smere, ak žalobkyňa uvádzala, že

to žalovaný nepreukázal, tak negatívna skutočnosť sa nepreukazuje, bolo na žalobkyni, aby preukázala,
že sa vopred ospravedlnila, že svoj tréning, ktorý má v stredu doobeda aj v rozvrhu neodviedla, a
ospravedlnila to relevantným dôvodom, toto však žalobkyňa ani len netvrdila. Svedkyňa O. sa v tomto
smere vyjadrovala len vo všeobecnosti, nie konkrétne ku dňu 12.02.2020. K vyjadreniu žalobkyne
žalovaný tiež uviedol, že práca žalobkyne ako metodika pred uzatvorením pracovnej zmluvy č. 2019/36

zo dňa 28.08.2019 nebola predmetom dokazovania na súde prvej inštancie a v tomto smere nebolo
vykonané ani žiadne dokazovanie, a tak súd nemal z akých podkladov čerpať svoje závery. Na základe
uvedeného žalovaný považoval argumentáciu žalobkyne v jej vyjadrení zo dňa 21.04.2023 za právne
irelevantnú a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 100%.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný

záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalovaný sa vo vzťahu
k žalobkyni dopustil bezprávnej vyhrážky pri podpise dohôd o skončení pracovného pomeru, keď na

žalobkyňu vyvíjal psychický nátlak tým, že hrozil niečím, čo nebol oprávnený urobiť, a to oznamovať
niečo druhému zamestnávateľovi žalobkyne, robiť problémy tomuto zamestnávateľovi a od žalobkyne
požadovať vrátenie peňazí. Tieto skutočnosti podľa názoru súdu prvej inštancie vylučujú slobodu
prejavu vôle žalobkyne pri uzatváraní dohôd o skončení pracovného pomeru zo dňa 12.02.2020
a spôsobujú ich neplatnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu tiež k uzavretiu

dohôd o skončení pracovného pomeru žalobkyne došlo následkom omylu vyvolaného žalovaným tým,
že žalovaný prezentoval žalobkyni zaznamenanie dochádzky sa na dvoch školách zároveň naraz, ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré musí dôjsť - najlepšie hneď - k skončeniu oboch
pracovných pomerov žalobkyne na jeho škole. Táto skutočnosť zakladá dôvod neplatnosti uvedených
právnych úkonov aj podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru,

že skončenie oboch pracovných pomerov žalobkyne u žalovaného dohodou o skončení pracovného
pomeru zo dňa 12.02.2020 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.

7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého medzitýmneho

rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
žalovaného dodáva nasledovné:8. Podľa § 15 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) v znení účinnom
v čase uzatvorenia dohôd o skončení pracovného pomeru, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so
zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

9. Podľa § 60 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzatvorenia dohôd o skončení
pracovného pomeru, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru,
pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a
zamestnanecuzatvárajúpísomne.Vdohodemusiabyťuvedenédôvodyskončeniapracovnéhopomeru,

ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných
zmien. Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

10. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

11. Ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje pri právnom úkone náležitosti vôle a jej
prejavu pri právnom úkone, a to, že vôľa musí byť slobodná a vážna a prejav vôle určitý a zrozumiteľný.
O slobodnú vôľu nejde vtedy, ak bola utvorená pod vplyvom bezprávnej vyhrážky (vis compulsiva), alebo
iného psychického nátlaku, pretože vôľa v tomto prípade nie je prejavom priania konajúceho, ale jeho
dôvodného strachu. Každý psychický nátlak však nie je možné považovať za neprípustný. O bezprávnu

vyhrážku ide len vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená
vykonať (napr. hrozbou skončenia pracovného pomeru, hrozbou vzniku škody a pod.), alebo vyhráža sa
tým, čo by síce bola oprávnenou vykonať, nesmie tak však urobiť na vynútenie konkrétneho právneho
úkonu (ide napr. o vyhrážanie oznámením protiprávneho konania príslušným orgánom, ktorý nesúvisí
s predmetným právnym úkonom).

12. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalobkyňa mala u žalovaného v školskom roku 2019/2020 dva
pracovné pomery, keď bola zamestnaná ako tréner atletiky na polovičný úväzok v rozsahu 18,75 hod.
týždenne, a to na základe pracovnej zmluvy č. 2013/10 zo dňa 22.08.2013 a jej dodatkov, pričom
zároveň bola zamestnaná aj ako športový metodik, na polovičný úväzok v rozsahu 18,75 hod. týždenne

pri pracovnom čase 37,5 hodiny, a to na základe pracovnej zmluvy č. 2019/36 zo dňa 28.08.2019.
Žalobkyňa bola v tomto období zamestnaná aj na Spojenej škole sv. J. Bosca v Novej Dubnici ako
učiteľka telocviku, kde pracovala na plný úväzok v rozsahu 22 hodín týždenne. U žalovaného mala
žalobkyňa na zaznamenávanie dochádzky v elektronickom systéme pridelené dva čipy, jeden na každý
pracovný úväzok. Dňa 12.02.2020 žalobkyňa vykonávala prácu na Spojenej škole sv. J. Bosca v Novej

Dubnici a zároveň v ten istý deň bola prítomnosť žalobkyne zaznamenaná v dochádzkovom systéme
žalovaného s príchodom o 9:45 hod. a odchodom o 13:16 hod. na základe čipu prináležiacemu k
úväzku športového metodika. Záznam prítomnosti žalobkyne do dochádzky žalovaného vykonala dcéra
žalobkyne, ktorá na škole žalovaného v tom čase študovala. V mesiaci február 2020 prebiehala na
žalovanej škole finančná kontrola zo strany zriaďovateľa – Trenčiansky samosprávny kraj. V tejto

súvislosti sa kontrolórka TSK F. E. dňa 12.02.2020 telefonicky kontaktovala so žalobkyňou, a to cez
pevnú linku Spojenej školy sv. Jána Bosca v Novej Dubnici. Následne na to dňa 12.02.2020 bola
žalobkyňa telefonicky predvolaná k riaditeľke žalovanej školy, pri ktorom stretnutí došlo k podpísaniu
dohody o skončení pracovného pomeru športového metodika, ako aj dohody o skončení pracovného
pomeru trénera atletiky stranami sporu (ďalej len „dohody o skončení pracovného pomeru“), na základe

ktorých sa pracovné pomery žalobkyne u žalovaného mali skončiť dňom 13.02.2020.

13. V konaní bolo teda preukázané, že dňa 12.02.2020 bola žalobkyňa zaevidovaná ako prítomná
v práci u žalovaného v súvislosti s výkonom práce športového metodika, hoci v tom čase v skutočnosti
vykonávala prácu pre iného zamestnávateľa na Spojenej škole sv. J. Bosca v Novej Dubnici. Evidenciu

do dochádzky žalovaného čipom uskutočnila dcéra žalobkyne. Na druhej strane, podľa názoru
odvolacieho súdu, z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobkyňa v minulosti vykonávala prácu
pre žalovaného riadne a osobne, a to napriek tomu, že žalovaný v podanom odvolaní namietal
riadny výkon práce žalobkyne, najmä v súvislosti s jej dochádzkou. Skutočnosť, že do 12.02.2020
nebolo pochýb o tom, že by žalobkyňa pre žalovaného vykonávala prácu riadne, bola potvrdená okrem

iného aj výpoveďou svedkyne F. O., pričom toto v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný nijako
nerozporoval a dokonca aj na pojednávaní dňa 03.09.2021 riaditeľka žalovaného E. E. F. E. P., E., A.
uviedla, že s prácou žalobkyne boli spokojní, čím nepochybne podľa názoru odvolacieho súdu myslela
oba pracovné pomery. O tom, že žalobkyňa až do dňa 12.02.2020 vykonávala pre žalovaného prácuriadne svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný už po dvoch dňoch od ukončenia pracovného pomeru so
žalobkyňou, vyzval žalobkyňu a ponúkol jej možnosť uzatvorenia dohody o pracovnej činnosti na dobu
určitú od 17.02.2020 do 30.06.2020 na pozíciu tréner atletiky, čo svedčí o tom, že s prácou žalobkyne

ako trénera atletiky bol zrejme spokojný.

14. Žalovaný práve skutočnosť, že v uvedený deň 12.02.2020 žalobkyňa nebola fyzicky prítomná na
jeho pracovisku, a to v čase, keď bola evidovaná jej dochádzka ako športový metodik, posudzoval ako
tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného

pomeru.Podľanázoruodvolaciehosúdu,vširšomkontexte,zastavukeďbolopreukázané,žežalobkyňa
dovtedy, t. j. do dňa 12.02.2020 vykonávala riadne prácu pre žalovaného (keď neboli ani na dochádzku
žalobkyne sťažnosti) a keď žalovaný vedel aj o inom pracovnom pomere žalobkyne, sa javí dôvod, ktorý
žalovaný posúdil ako závažné poručenie pracovnej disciplíny, ako účelový s cieľom skončiť pracovný
pomer s nepohodlnou zamestnankyňou potom, čo táto v čase bezprostredne predchádzajúcom dňa
10.02.2020 podpísala podnet zamestnancov školy adresovaný zriaďovateľovi, ktorým sa domáhali

prešetrenia správnosti postupov riaditeľky žalovanej. Skutočnosť, že žalovaný vedel o inom pracovnom
pomere žalobkyne vyplývala zo samotnej výpovede riaditeľky žalovaného.

15. Odvolací súd konštatuje, že v konaní rozsiahlym dokazovaním okrem vyššie uvedeného nebolo
preukázané, že by žalobkyňa mala povinnosť evidovať svoju prítomnosť v práci ako športový metodik.

Z pracovnej zmluvy športového metodika zo dňa 02.09.2019 toto nevyplývalo (táto jej povinnosť
vyplývala len z náplne práce trénera atletiky podpísanej dňa 01.07.2019), hoci žalobkyňa mala čip aj
pre evidenciu ako športový metodik. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že túto povinnosť žalobkyňa mala a táto jej
vyplývala z bodu 3.1 pracovnej zmluvy (miesto výkonu práce), z bodu 7.3, podľa ktorého je zamestnanec
povinný vykonávať podľa pokynov zamestnávateľa práce dohodnuté v pracovnej zmluve osobne,

v určenom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu, z bodu 9.2, podľa ktorého sa práva a povinnosti
spravujú ustanoveniami Zákonníka práce a inými všeobecne záväznými predpismi, najmä s odkazom na
ustanovenie § 52 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého na výkon domáckej práce alebo telepráce
sa vyžaduje dohoda zamestnávateľa so zamestnancom v pracovnej zmluve, odvolací súd s týmito
tvrdeniami žalovaného nesúhlasí, keď tieto nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ako uviedol aj

súd prvej inštancie, bývalá zástupkyňa školy F. O. (ktorá bola pri dojednávaní pracovného pomeru
športového metodika) potvrdila, že existovala dohoda medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovaného o tom,
že žalobkyňa túto funkciu nemusí vykonávať prezenčne. Rovnako tak tréner A. I. vypovedal, že od
žalobkyne vedel, že je s pani riaditeľkou dohodnutá tak, že prácu športového metodika môže robiť
z domu a aj riaditeľka školy vo svojej výpovedi uviedla, že sa zo žalobkyňou rozprávali, že niektoré

činnosti metodika môže robiť z domu, nie však všetky.

16. Ak teda zamestnávateľ povinnosť zamestnanca jasne a zreteľne nestanovil tak, aby nebolo pochýb
o tom, čo je obsahom takejto pracovnej povinnosti, nemožno na úkor zamestnanca vykladať nesplnenie
takej povinnosti. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že evidencia prítomnosti zamestnancov

u žalovaného nebola riadne dodržiavaná a problematické aspekty evidencie dochádzky, najmä trénerov,
bolipredmetomajpodnetunaVÚCnaprešetreniepostupovriaditeľkyžalovaného.Zvýpovedesvedkyne
H. O. vyplývalo, že síce od septembra 2019 platila povinnosť čipovania aj pre trénerov a konala sa
ohľadne toho aj porada vedenia s trénermi, no v prípade, že sa niekto nemohol alebo sa zabudol
odčipovať, bol na jeho úseku poverený pracovník, ktorý bol oprávnený zasiahnuť do dochádzkového

systému a dochádzku mu vyznačiť. Ako následok nedodržania tejto povinnosti svedkyňa uvádzala,
že im bolo prezentované, že to môže byť predmetom kárneho opatrenia (nie teda, že by išlo o také
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru). Svedkyňa tiež uvádzala, že čipovanie najmä pre trénerov z vysunutých pracovísk bolo
problematické, lebo bolo potrebné ísť po skončení tréningu zo vzdialených športovísk sa odčipovať do

školy na Kožušnícku ulicu. Podľa svedkyne, niektorí kolegovia si to zľahčovali a odčipovával ich vrátnik.
Aj riaditeľka žalovaného k výpovedi svedka I. na pojednávaní konanom dňa 15.07.2022 uvádzala, že na
prax niektorých trénerov s čipovaním sa prišlo, za čo dostali kárne opatrenie.

17. V prípade žalobkyne, keď ako športový metodik mohla vykonávať so súhlasom riaditeľky žalovaného

niektoré činnosti aj z domu, skutočnosti týkajúce sa evidencie dochádzky dňa 12.02.2020 nebolo
možné posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny na tejto pozícii (športového metodika),
a to napriek tomu, že žalobkyňa bola odčipovaná ako prítomná na pracovisku žalovaného v čase,
kedy vyučovala u iného zamestnávateľa. Už vôbec nebolo možné posudzovať takéto konanie akodôvod, pre ktorý by žalovaný mohol so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný pomer trénera atletiky,
keď v súvislosti s výkonom tejto práce povinnosť prítomnosti na pracovisku nebola nijako porušená.
Pri absencii konkrétnej povinnosti vyznačovania dochádzky určitým spôsobom, je tak podľa názoru

odvolacieho súdu, vzhľadom na zistený skutkový stav, nevyhnutný taký záver, že žalobkyňa dochádzku
zaznamenávala tak, ako to zamestnávateľ žiadal a potreboval mať pre svoje účely vykázané, ako
správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Žalobkyňa aj na pojednávaní dňa 03.09.2021 na otázku súdu
o tom, kto vedel, že sa odčipováva prostredníctvom dcéry uviedla, že tak to fungovalo od septembra
2019 s tým, že sa chodila každý mesiac na sekretariát pýtať na to, či je v tomto smere všetko v poriadku.

Svedok I. na pojednávaní dňa 15.07.2022 uviedol, že s čipovaním bol veľký problém, že zamestnanec
riešil len to, či je správne začipovaný. Ďalej uvádzal, že evidencia dochádzky cez čipy sa stala zbraňou
na nepohodlných zamestnancov, pričom iným zamestnancom sa tolerovalo čipovanie aj cez vrátnika.

18. Podstatná časť námietok žalovaného vychádzala z toho, že vo vzťahu k žalobkyni sa žalovaný
nedopustil žiadnej bezprávnej vyhrážky a tvrdenia žalobkyne o tom, že jej žalovaný údajne uviedol, že jej

narobí problémy u druhého zamestnávateľa a pod. boli podľa neho ničím nepreukázanými subjektívnymi
tvrdeniami. Namietal, že žalobkyni len uviedol, že jej správanie, kedy jej dcéra zaznačí dochádzku v
elektronickom dochádzkovou systéme a ona sa reálne na pracovisku nenachádza, považuje za závažné
porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré by s ňou mohol okamžite skončiť pracovný pomer, pričom však
odmietol, že by sa žalobkyni nejako vyhrážal.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutočnosti tvrdené žalobkyňou o psychickom nátlaku majúceho
intenzitu bezprávnej vyhrážky boli vykonaným dokazovaním preukázané, keď v dôsledku takéhoto
nátlaku mali podpísané dohody o skončení pracovného pomeru atribút nedostatku slobody vôle. Tá
spočívala v tom, že riaditeľka žalovaného zamestnávateľa žalobkyni na stretnutí dňa 12.02.2020 uviedla

také následky, ktoré by prípadne (ak by nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou) mohli
nastať, ktorými na žalobkyňu vyvíjala psychický nátlak pri podpise dohôd o skončení pracovného
pomeru. Tieto skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu, boli preukázané z výpovedí žalobkyne,
riaditeľky žalovaného a z výpovedí svedkov (svedok Sulety, svedok E.), ale najmä z výpovede svedkyne
H. O..

20. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 03.09.2021 uviedla, že na stretnutí dňa 12.02.2020 jej
riaditeľka povedala, že jej musí dať výpoveď, nakoľko je odčipovaná na dvoch školách naraz. Riaditeľka
bola pri komunikácii s ňou odmeraná a poukazovala na to, že z toho budú negatívne následky aj v škole
v G. H., kam pošle inšpekciu a bude potrebné vracať finančné prostriedky. Riaditeľka žalovaného

na tomto pojednávaní vypovedala, že celé stretnutie prebiehalo kľudne (čo žalobkyňa nepopierala –
pozn. odvolacieho súdu), pričom žalobkyňa jej uviedla, že nechce robiť škole v G. H. problémy, pretože
je tam spokojná. Ďalej riaditeľka uvádzala, že sa so žalobkyňou rozprávali o tom, že jej konanie je
hrubým porušením pracovných povinností s tým, že následky by boli zlé pre obe dotknuté strany, t. j.
riaditeľku a žalobkyňu ako zamestnanca. Z týchto výpovedí, podľa názoru odvolacieho súdu, vyplývalo,

že na žalobkyňu bol vyvíjaný nátlak v tom smere, aby tieto dohody o skončení pracovného pomeru
podpísala, práve s ohľadom na nepriaznivé následky, ktoré môžu nastať. Ako však bolo uvedené
aj vyššie, zaznamenanú dochádzku čipom žalobkyne ako metodičky dňa 12.02.2020 nebolo možné
posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď žalobkyni táto povinnosť z pracovnej
náplne nevyplývala.

21. I keď riaditeľka žalovaného pri výsluchu na pojednávaní bližšie nekonkretizovala, aké následky
žalobkyni uvádzala, z výpovede žalobkyne a ďalších svedkov, najmä svedkyne H. O. vyplývalo, že išlo
o následky, ktoré by mohla žalobkyňa mať na ZŠ v G. H. spočívajúce v tom, že tejto škole riaditeľka
žalovaného narobí problémy, pošle im inšpekciu a pod., (hoci tento zamestnávateľ nijako neporušil

pracovno-právne predpisy) resp. že bude musieť žalobkyňa vracať peniaze. Aj z výpovede riaditeľky
žalovaného vyplývalo, že žalobkyni záležalo na tom, aby mohla ďalej pracovať na škole v G. H.,
že sa tam cíti dobre. Napokon tento pracovný pomer žalobkyne bol na plný úväzok. Okrem toho,
bolo potrebné brať do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa je vdovou a samoživiteľkou dvoch dcér. Strata
zamestnania, resp. možné problémy, ktoré riaditeľka žalovaného žalobkyni avizovala, mohli žalobkyňu

výrazne ovplyvniť, a preto sa tvrdenia žalobkyne, že sa pod vplyvom všetkých týchto okolností dostala na
pokraj psychického zrútenia javia ako presvedčivé. V takej situácii je pochopiteľné, že vôľa žalobkyne pri
podpisovaní dohôd o skončení pracovného pomeru bola ovplyvnená nátlakom, ktorý bol na ňu vyvíjaný
a takáto vôľa nebola slobodná. V tomto smere podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani námietkažalovaného o tom, že svedkyňa O. nebola prítomná pri stretnutí žalobkyne a riaditeľky žalovaného.
Svedkyňa O. totiž uvádzala, že nemala dôvod žalobkyne neveriť, keď jej táto bezprostredne povedala,
čo bolo obsahom tohto stretnutia. Súd taktiež nemal dôvod pochybovať o výpovedi tejto svedkyne.

Napokon, žalovaný na pojednávaní dňa 15.07.2022, na ktorom vypovedala táto svedkyňa, sa vo vzťahu
k výpovedi tejto svedkyne nevyjadril, a teda vierohodnosť svedkyne nespochybnil a nenamietal ani jej
výpoveď samotnú. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vo vzťahu k tejto svedkyni namietal, že súd pri hodnotení
dôkazov jej výpoveď vytrhol z kontextu a v dôsledku toho nesprávne svedeckú výpoveď vyhodnotil,
odvolací súd takéto pochybenie súdu prvej inštancie nezistil.

22. Navyše, ako uviedol aj súd prvej inštancie, v priebehu tohto konania žalovaný podal trestné
oznámenie na žalobkyňu a jej dcéru, a to pre zločin podvodu, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť
v spolupáchateľstve v súvislosti so spôsobom zaznamenávania dochádzky, pričom žalobkyňa mala
poberaním mzdy spôsobiť žalovanej škole škodu vo výške 11.943,25 eur. Tým žalovaný do istej miery
potvrdil, že na žalobkyňu vyvíjal nátlak tak, ako to tvrdila žalobkyňa, teda aj tým, že bude musieť vracať

peniaze, čo bolo v situácii, v akej sa žalobkyňa nachádzala, obzvlášť neúnosné. Ak žalovaný namietal,
že podanie trestného oznámenia nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, odvolací súd s týmto
názorom žalovaného súhlasí, avšak v predmetnej veci bolo potrebné takýto postup posudzovať ako
skutočnosť, ktorá podporuje tvrdenie žalobkyne o bezprávnej vyhrážke zo strany žalovaného. Nie teda,
že by podaním trestného oznámenia sa žalovaný dopustil vo vzťahu k žalobkyni bezprávnej vyhrážky.

23. Odvolací súd sa vzhľadom na vykonané dokazovanie stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,
že žalovaný sa vo vzťahu k žalobkyni dopustil bezprávnej vyhrážky, keď pred podpisom dohôd
o skončení pracovného pomeru na žalobkyňu vyvíjal psychický nátlak tým, že hrozil niečím, čo nebol
oprávnený urobiť (čokoľvek oznamovať druhému zamestnávateľovi žalobkyne, robiť problémy tomuto

zamestnávateľovi, alebo od žalobkyne požadovať vrátenie peňazí), ak by k tomu aj bol oprávnený, tak
si prostredníctvom týchto vyhrážok vynucoval niečo, k čomu takáto vyhrážka použitá byť nemohla.

24. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie o tom, že z výpovedí svedkýň J.
a A. (pracovníčky sekretariátu) nevyplývalo, čo konkrétne bolo obsahom rozhovoru medzi žalobkyňou

a riaditeľkou žalovaného. Obe svedkyne uvádzali, že si na okolnosti tohto stretnutia už moc aj
s odstupom čase nespomínajú a v daný deň sa pri tomto stretnutí nič výnimočné nestalo. Odvolací
súd v tomto súhlasí aj s názorom žalovaného, že vzhľadom na odstup času 2,5 roka je prirodzené,
že si svedkyne nepamätali všetky detaily tohto stretnutia. Namietaný postup súdu, kedy umožnil
klásť svedkovi otázky bez protokolácie za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností, bol v tomto

prípade primeraný a neznamenal porušenie princípu rovnosti, ak toto nebolo umožnené právnemu
zástupcovi žalovaného v prípade iného svedka, ako namietal žalovaný. Je to súd, ktorý rozhoduje o tom,
akým spôsobom bude vedený výsluch svedka a o tom, akým spôsobom a v akom rozsahu sa tento
zaznamená. Nie je účelom zápisnice o pojednávaní, aby v tejto bolo zapísané všetko, čo odznelo na
pojednávaní,alelenjehopodstatnýobsah. Právnemuzástupcovižalovanéhovždyboloumožnenéklásť

otázky, ktoré považoval za potrebné svedkovi položiť. Ďalej je potrebné poukázať na to, že minimálne
sekretárka J. (keď pripravovala dokumenty) vedela o tom, že má dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru
so žalobkyňou. Pokiaľ by teda boli otvorené dvere, ako tvrdili svedkyne, javí sa ako nepravdepodobné,
že by nepočuli konkrétny obsah rozhovoru, ako uviedol aj súd prvej inštancie. V tomto smere preto aj
podľa názoru odvolacieho súdu ako menej vierohodná pôsobila výpoveď svedkyne J., keď tá na jednej

strane uvádzala, že si na okolnosti rozhovoru žalobkyne s riaditeľkou žalovaného už moc nepamätá,
avšak na otázky žalovanej strany odpovedala presne a na otázky právnej zástupkyne žalobkyne obšírne
(ako by na tieto nebola pripravená).

25. Obe svedkyne (J. a A.) uvádzali, že rozhovor sa skutočne niesol v pokojnej atmosfére, ako tvrdil

žalovaný. Táto skutočnosť, ale podľa názoru odvolacieho súdu ešte nevylučuje to, že na žalobkyňu
bol vyvíjaný psychický nátlak, ako tvrdila a ako to vyplývalo aj z výpovedí iných svedkov. Toto tieto
svedkyne svojou výpoveďou nevyvrátili, ale na druhej strane ani nepotvrdili bezprávnu vyhrážku, keď
obsah rozhovoru, ktorý cez otvorené dvere museli počuť si bližšie nepamätali. Námietky žalovaného
k hodnoteniu výpovede týchto svedkýň súdom prvej inštancie však neboli dôvodné, keď z týchto

výpovedí nebolo konkrétne vo vzťahu k bezprávnej vyhrážke nič podstatné zistené a v tomto zmysle
ani hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne J. ako menej vierohodné nemalo vplyv na posúdenie
predmetnej veci.26. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že nátlak na žalobkyňu mal intenzitu
bezprávnej vyhrážky, v dôsledku čoho absentovala sloboda vôle žalobkyne pri podpisovaní dohôd
o skončení pracovného pomeru, ktoré z tohto dôvodu nie sú platnými právnymi úkonmi podľa § 37 ods.

1 Občianskeho zákonníka, ako uviedol aj súd prvej inštancie.

27. K námietke žalovaného, že tento žalobkyňu neuviedol do omylu, má odvolací súd za to, že žalobkyňa
v dôsledku nátlaku zo strany riaditeľky žalovaného konala aj v omyle v zmysle ustanovenia § 49a
Občianskeho zákonníka, ktorý bol tiež dôvodom pre vyslovenie neplatnosti uvedených právnych

úkonov. V konaní bolo preukázané, že riaditeľka školy žalobkyni prezentovala zriaďovateľom zistené
zaznamenanie dochádzky na dvoch školách naraz ako tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre
ktoré musí dôjsť – najlepšie hneď k skončeniu oboch pracovných pomerov žalobkyne u žalovaného.
Riaditeľka žalovaného uviedla týmto spôsobom žalobkyňu do omylu v tom, že sú splnené podmienky
pre okamžité skončenie pracovných pomerov zo strany zamestnávateľa, ktoré boli jedinou rozhodujúcou
skutočnosťou a jediným dôvodom pre ukončenie oboch pracovných pomerov zo strany žalobkyne.

Za tohto stavu možno vyvodiť, že k uzavretiu predmetných dohôd žalobkyňou došlo následkom omylu
vyvolaného žalovaným. V tomto smere odvolací súd odkazuje na bod 62. napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na uvedené, bol preto záver
súdu prvej inštancie o neplatnosti dohôd o skončení pracovného pomeru v zmysle § 49a Občianskeho
zákonníka správny.

28. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej namietal, že skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie dokazoval v
konaní, absolútne nesúviseli s podstatou veci a súd svojím postupom skomplikoval celú prejednávanú
vec. Ako typický nelogický postup súdu uvádzal vyžiadanie si dochádzky všetkých zamestnancov
žalovaného, na čo podľa žalovaného nebol najmenší dôvod, keď dochádzka ostatných zamestnancov

s prejednávanou vecou vôbec nesúvisela.

29. Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou žalovaného uvádza, že preukázanie okolností evidovania
prítomnostizamestnancovžalovanéhosúviselisprejednávanouvecou.Sporysochranouslabšejstrany,
a teda aj individuálne pracovnoprávne spory sú charakterizované práve príklonom k vyšetrovaciemu

princípu tak, aby boli zistené všetky skutočnosti podstatné pre posúdenie danej veci. Zamestnanec
totižto zvyčajne nedisponuje prístupom k dôkazným prostriedkom. Okolnosti evidovania dochádzky
žalobkyne a ostatných zamestnancov bolo potrebné dokazovaním ozrejmiť, aby bolo jasné, za akých
okolností žalovaná prejavila vôľu ukončiť so žalobkyňou pracovné pomery, a to aj vzhľadom na
posúdenie, či konanie žalovanej nebolo psychickým nátlakom na žalobkyňu resp. či žalovaná neuviedla

žalobkyňu pri uzatváraní dohôd o skončení pracovného pomeru do omylu. O bezprávnu vyhrážku totiž
ide len vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená vykonať, a teda
napr. v predmetnej veci otázka okamžitého skončenia pracovného pomeru, ak by na to neboli splnené
podmienky. Pokiaľ teda, aj súd prvej inštancie vyžadoval od žalovaného dochádzku zamestnancov,
postupoval v súlade s vyššie uvedeným princípom v individuálnom pracovnom spore a takýto postup

súdu nemožno označiť za postup, ktorým by súd bezdôvodne zaťažoval žalovaného, ktorý mal v
tomto konaní jasné postavenie silnejšej strany. Preto odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku
žalovaného o tom, že bolo úplne irelevantné posudzovať, či existovali alebo neexistovali podmienky pre
okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď.

30. K námietke žalovaného o nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď súd odmietol doplniť
dokazovanie vyžiadaním si skutočnej dochádzky žalobkyne od jej zamestnávateľa v Novej Dubnici je
potrebné uviesť, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola v inkriminovaný deň dopoludnia -
12.02.2020 zaevidovaná v dochádzkovom systéme žalovaného ako športový metodik, pričom zároveň
vtomčasebolanapracovisku uzamestnávateľavNovejDubnici.Žalobkyňanepopierala,ževčase,keď

bola odčipovaná ako prítomná na pracovisku u žalovaného, bola na vyučovaní na škole v Novej Dubnici,
preto preukazovanie tejto nespornej skutočnosti nebolo potrebné. Dokazovanie ohľadne dochádzky
žalobkyne na škole v Novej Dubnici by preto bolo vo vzťahu k posúdeniu danej veci nadbytočné.

31. Žalovaný za prejav nerovnakého zaobchádzania so stranami sporu považoval tiež tú skutočnosť,

že na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie, kde súd vyslovil právny názor na pojednávaní dňa
03.09.2021, ako aj na pojednávaní dňa 04.02.2022, že žaloba žalobkyne sa súdu javí ako nedôvodná,
tento právny názor už nezaprotokoloval do zápisnice; pričom po zmene predbežného právneho názoru,
ktorý bol v prospech žalobkyne, tento hneď aj zaprotokoloval do zápisnice. Odvolací súd má zapotrebné uviesť, že táto skutočnosť nepredstavuje porušenie práva rovnakého zaobchádzania, ako
namieta žalovaný. Súd prvej inštancie v predmetnej veci uviedol svoje predbežné právne posúdenie
veci, ktoré nie je možné považovať za úkon súdu, ktorý by bol reakciou na úkony jednotlivých strán

v tom zmysle, že by tento mal byť na prospech raz žalobkyne a raz žalovaného. Povinnosť uvádzať
predbežné právne posúdenie veci na pojednávaní vyplýva súdu z ust. § 181 ods. 2 Civilného sporového
poriadku vtedy, ak by tak súd už nepostupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Súd si túto povinnosť
splnil. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 643/2022, ktorý
uviedol, že účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom a

jeho predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP je zefektívnenie, zrýchlenie
a zjednodušenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju
povinnosť splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní.

32. Napokon, pokiaľ žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne
odôvodnené a toto je tak vo svojej podstate nepreskúmateľné, odvolací súd aj túto námietku žalovaného

vyhodnotil ako nedôvodnú. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozsudok
náležite odôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia má všetky náležitosti
vyžadované uvedeným ustanovením. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nepochybne
vyplýva, na základe akých úvah s prihliadnutím na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k
právnemu názoru vyslovenému v rozhodnutí vo veci samej. Súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho

rozhodnutia dbal aj na to, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé.

33. Nakoľko námietky žalovaného odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, odvolací súd napadnutý
medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodnutie súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).