Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/162/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115206409
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7115206409.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., 14750,
059 60 Tatranská Lomnica, IČO: 31 720 595, zastúpeného advokátom: JUDr. Františkom Kočkom,
Timonova č. 13, 040 01 Košice, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská č. 31,
042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Apollo
Business Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848,
o zaplatenie 53,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice
I zo dňa 19. apríla 2018, č. k. 29Cb/102/2015-152, takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 19. apríla 2018 č. k. 29Cb/102/2015-152 tak, že
žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I – teraz Mestský súd Košice (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 53,32 eur s 8,05%-ným úrokom z omeškania ročne odo
dňa 25.2.2015 až do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi priznáva plnú náhradu trov konania.

III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením.

2. Rozhodol o žalobe doručenej mu dňa 16.3.2015, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu 53,32 eur s príslušenstvom.
Dôvodil, že je vlastníkom a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov –
elektrárne s fotovoltickým zdrojom umiestnenej v obci A. na streche chovnej haly č. 2, súpisné číslo XXX,
na par. č. XXX, k.ú. A., s celkovým inštalovaným výkonom 0,02925 MW s EIC kódom 24ZVS0000981091
(fotovoltická elektráreň). Fotovoltickú elektráreň v zmysle § 6 ods. 5 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike

prevádzkuje na základe Potvrdenia o splnení oznamovacej povinnosti č. 095/2014/E-PT vydaného dňa
4.2.2014 Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal žalobcovi
v súlade s § 7 zák. o podpore Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov č. 0955/2013/POB-
OZE z 28.1.2014 a to na roky 2013 – 2028. Za účelom zabezpečenia podpory výroby elektriny z OZEÚRSO vydal dňa 28.1.2014 rozhodnutie č. 1709/2014/E-OZ, ktorým pre žalobcu schválil na roky 2014
– 2028 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 119,11 €/mWh.
Žalobca ako výrobca elektriny z OZE s právom na podporu v zmysle Zákona o podpore,

Východoslovenská energetika a.s. ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný ako prevádzkovateľ
distribučnej sústavy uzatvorili dňa 9.12.2014 Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za
odchýlku a doplatku č. PDSOZE-558-2014-15.
Dňa16.12.2014boložalobcovilistomžalovanéhozodňa15.12.2014doručenéoznámenieonemožnosti
uplatnenia si podpory na elektrinu vyrobenú z OZE pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že si nesplnil

oznamovaciu povinnosť. Uvedené žalobca neakceptoval, preto vystavil dňa 10.2.2015 v súlade so
Zmluvou o dodávke elektriny žalovanému faktúru vo výške 53,32 €.

2.1. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť argumentujúc, že k 15. augustu príslušného roka neeviduje
splnenie povinnosti žalobcu ako výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore. Zásielka
obsahujúca uvedené oznámenie sa totiž dostala do dispozičnej sféry žalovaného až dňa 16.8.2014,

pričom lehota uvedená v § 4 ods. 2 písm. c) je lehotou hmotnoprávnou.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:
- Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014 bola stanovená
na rok 2015 cena za dodávku elektriny na straty pre žalobcu vo výške 44,0150 €/mWh;

- žalobca ako výrobca, Východoslovenská energetika a.s. ako odberateľ a žalovaný uzavreli dňa
9.12.2014 Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku podľa § 269 ods.
2 zák. č. 513/1991 Zb. v platnom znení, ktorej predmetom bolo:
a) záväzok Výrobcu dodať elektrinu Odberateľovi v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore
a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení Prevádzkového poriadku PDS;

b) záväzok Odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od Výrobcu elektrinu podliehajúcu
§ 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa tejto zmluvy;
c) záväzok Odberateľa Výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu;
d) záväzok Odberateľa prevziať zodpovednosť za odchýlku Výrobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona
o podpore;

e) záväzok Výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku
v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenej elektrine
PDS v súlade s Prevádzkovým poriadkom PDS;
f) Záväzok PDS v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a spôsobom v tejto Zmluve
uvedeným zaplatiť Výrobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví (v ďalšom „ÚRSO“) vydaného Výrobcovi;
- žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny
rok 2015 z dôvodu, že nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú
nevyhnutným predpokladom na to, aby prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej
elektriny v kalendárnom roku 2015, konkrétne neboli naplnené podmienky upravené v § 4 Zákona

o podpore; - faktúrou č. VF/201500134 zo dňa 10.2.2015 splatnou dňa 24.2.2015 vyúčtoval žalobca
žalovanému dodávku elektrickej energie za január 2015 na základe zmluvy OZE-550-2014-15 v sume
53,32 €.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z., § 269

Obchodného zákonníka a žalobe vyhovel.

4.1. Ako nedôvodnú vyhodnotil obranu žalovaného, že žalobca si nesplnil povinnosti podľa zákona
č. 309/2009 Z.z. Zásielka preukazujúca splnenie povinnosti bola totiž podaná na poštovú prepravu
15.8.2014 a žalovanému doručená 16.8.2014. Vychádzal aj zo stanoviska ÚRSO zverejneného na jeho

webovom sídle, že pre splnenie oznamovacej povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení
podpory a množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu v lehote k 15.
augustu príslušného roka. Pri posudzovaní charakteru lehoty vychádzal súd prvej inštancie z § 17 zák.
č. 309/2009 Z.z., ktorý je procesnoprávnym predpisom a tiež zo zverejneného stanoviska ÚRSO.
Súd prvej inštancie dospel teda k záveru, že ide o lehotu procesnoprávnu. Do úvahy vzal aj názor

Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaní v obdobnej veci, kde sa vyjadril k otázke
charakteru lehoty a uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne,
musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote, t.j. v prospech žalobcu.4.2. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 369 Obchodného zákonníka, o výške úroku podľa § 369
ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.

5.Protirozsudkupodalvčasodvolaniežalovanýzdôvodovpodľa§365ods.1písm.e),f),h),d)ab)CSP.

5.1. Dôvodí, že základnou spornou otázkou v konaní bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z. vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu
v lokalite Ruskov a s tým súvisiaci výklad lehoty „k 15. augustu“ pre posúdenie riadneho a včasného

splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému. Zdôraznil, že zákonom o OZE bola s účinnosťou od
1.10.2010 zakotvená v § 4 ods. 2 písm. c) povinnosť pre výrobcov elektriny s právom na podporu
oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE,
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok vždy k 15. augustu
príslušného kalendárneho roka. Zákonom č. 382/2013 Z.z. (novela zákona o OZE) bolo s účinnosťou
od 1.1.2014 do znenia § 4 ods. 3 zákona o OZE zahrnuté ustanovenie, v zmysle ktorého výrobca

elektriny s právom na podporu, ktorý si nesplní povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE, si nemôže na
elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c)
na nasledujúci kalendárny rok.
V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s námietkami, že žalobca si
povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore na rok 2015 voči žalovanému nesplnil. Súd

prvej inštancie svoj právny názor o procesnoprávnej povahe lehoty zdôvodnil subsidiárnou aplikáciou
správneho poriadku na konanie v zmysle zákona o OZE a tým otázku povahy predmetnej lehoty
nesprávne právne posúdil. Subsidiárna pôsobnosť správneho poriadku by sa na vzájomné vzťahy
medzi žalobcom a žalovaným mohla vzťahovať výlučne v prípade, ak by žalovaný ako prevádzkovateľ
distribučnej sústavy mal v takomto vzťahu postavenie správneho orgánu. Žalovaný zdôraznil, že

otázka postavenia prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola predmetom preskúmavania
v súdnom konaní vedenom Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. 10SŽO/149/2015 ako
aj vo viacerých konaniach vedených krajskými súdmi a zaoberala sa ňou aj Generálna prokuratúra SR
na základe podnetu Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu na preskúmanie zákonnosti postupu
prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, ktorá rovnako ako všetky krajské súdy a Najvyšší

súd SR konštatovala, že prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je správnym orgánom a to
predovšetkým z dôvodu absencie faktickej právomoci prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy
konať a rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej
správy.
Zdôraznil, že právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, zakotvujúca povinnosť

výrobcu,ktorújetentopovinnývzákonomstanovenejlehoteriadnesplniťajejsplnenie,resp.nesplnenie
v zákonom stanovenej lehote má vplyv na existenciu nároku na reálne nadobudnutie podpory, t.j.
spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva, a to tak vo sfére samotného žalobcu ako aj
vo sfére žalovaného. Vzťah výrobcu a prevádzkovateľa distribučnej sústavy je v prvom rade vzťahom
hmotnoprávnym. Ústavný súd SR v svojom náleze sp. zn. PL.US 50/2015 zdôraznil, že vzťah medzi

výrobcom a prevádzkovateľom distribučnej sústavy je vzťahom súkromnoprávnym. V prípade, ak
súd prvej inštancie pri posudzovaní veci samej dospel k odlišnému záveru o vzájomnom postavení
dotknutých subjektov, bolo jeho povinnosťou v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetliť, aká je
povaha vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, akými úvahami sa pri jej vyhodnocovaní
riadil a o aké právne normy svoje závery opiera. Zároveň v prípade, ak súd prvej inštancie dospel

k súhlasnému záveru o súkromnoprávnej povahe vzájomného vzťahu dotknutých strán sporu, bolo jeho
povinnosťou riadne vysvetliť, z akých dôvodov a podľa akých právnych noriem sa má lehota uplatňovaná
v rámci takéhoto súkromnoprávneho vzťahu v rámci plnenia s ním súvisiacich hmotnoprávnych
povinnosti posudzovať ako lehota procesná.

5.2. Odkaz súdu prvej inštancie na publikované stanovisko ÚRSO, podľa ktorého ÚRSO povinnosť
uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c) zák. o OZE považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie
o uplatnení podpory na nasledujúci rok najneskôr 15. augusta kalendárneho roka alebo najneskôr 15.
augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu, nepovažuje za správny. Argumentuje, že ÚRSO aj
žalovaný sú povinní predmetnú lehotu posudzovať v súlade so zákonom o OZE, ktorým sa musia riadiť a

ich postavenie pri výklade lehoty je rovnocenné. Ak by ktorýkoľvek z týchto subjektov pristupoval k lehote
odlišne, nezaväzuje to druhý subjekt. Samotné ÚRSO v odpovedi žalovanému na dotaz o stanovisko v
tejto súvislosti uvádza, že vzťah medzi úradom a výrobcom elektriny a vzťah medzi prevádzkovateľom
distribučnejsieteavýrobcom,súsamostatné,navzájomnezávisléprávnevzťahy.Vzhľadomnauvedenémá za to, že súd v napadnutom rozhodnutí použil arbitrárny a ústavne nesúladný výklad právnej normy,
keď lehotu „k 15. augustu“ upravujúcu plnenie hmotnoprávnej povinnosti medzi subjektmi súkromného
práva označil v rozpore s povahou právnej normy za procesnú, s odôvodnením, že taký výklad bol

aplikovaný zo strany ÚRSO (poukázal na nález ÚS SR sp.zn. PL.ÚS. 50/2015).
Namieta, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, ako
sa vysporiadal s otázkou povahy predmetnej právnej normy, povahy právneho úkonu predpokladaného
hypotézou predmetnej právnej normy, ani povahy vzťahu strán sporu.
V ďalšom uvádza, že právna norma obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zák. o OZE má vplyv na existenciu

nároku na nadobudnutie podpory, t.j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva. V prípade
lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zák. o OZE sa jedná o lehotu hmotnoprávnu a ostáva zachovaná,
ak je adresátovi oznámenie o uplatnení podpory v stanovenej lehote reálne doručené. Oznámením
o uplatnení podpory si žalobca plní hmotnoprávnu povinnosť a zákonom stanovenú lehotu zákon
neumožňuje odpustiť.
Pri vyhodnocovaní včasnosti splnenia povinnosti žalobcu voči žalovanému v zmysle § 4 ods. 2 písm.

c) zák. o OZE súd prvej inštancie len stroho skonštatoval, že podľa ustálenej praxe, ak nie je termín
určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, že podanie bolo urobené v lehote t.j. v
prospech žalobcu. Záver vyvodil s odkazom na právny názor Krajského súdu v Košiciach v obdobnej
veci. Odvolateľovi nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri vyvodzovaní a formulácii
uvedeného právneho názoru. Záver súdu je nejasný a nesprávny, nie je zrejmé, prečo si súd prvej

inštancie takýto nesprávny záver osvojil a stotožnil sa s ním. Poukazuje tiež na skutočnosť, že súd
prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval dostatočne zdôvodneniu svojho
rozhodnutia a prezentovaniu úvah, akými k svojmu rozhodnutiu dospel. Postupoval tak nedôsledne a
takéto rozhodnutie je vydané predčasne, je neodôvodnené a nepreskúmateľné.

5.3. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, resp.
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na uzatvorenú zmluvu na dodávku
elektrickej energie a na to, že žalovaný nerozporoval dodané množstvo. Zdôraznil, že žalovaný v

priebehu konania tvrdil, že žalobca si svoju povinnosť vyplývajúcu z § 4 ods. 2 písm. c) zák. o OZE
nesplnil preto, že zásielka, na ktorú sa žalobca odvoláva sa do dispozičnej sféry žalovaného dostala až
16.8.2014. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 23.9.2016 právny zástupca žalovaného výslovne uviedol,
že je pravdou a nie je sporné, že zásielka označená RP865750455SK bola podaná 15.8.2014 a
16.8.2014 bola uložená na pošte. Žalovaný nerozporoval, že zásielka obsahujúca informácie potrebné

na splnenie informačnej povinnosti žalobcu podľa zákona o podpore vo vzťahu k elektrárni žalobcu v
k.ú. A. bola doručená žalovanému, iba tvrdil, že mu mala byť doručená 15.8.2014. Až následne právny
zástupca žalovaného začal v rozpore so skoršími vyjadreniami a dôkazmi spochybňovať obsah zásielky,
doručenej mu 16.8.2014. Skutočnosť, že žalobca 15.8.2014 odovzdal na prepravu zásielku, vyplýva
nielen z poštového podacieho hárku z 15.8.2014, ale aj z vyjadrení žalovaného a dôkazov, ktoré predložil

k odporu na preukázanie, že zásielka sa dostala do dispozície žalovaného 16.8.2014, a to z výpisu
evidenčnej knihy došlej pošty žalovaného a výpisu sledovania zásielky B. C.. Bez ohľadu na uvedené
má za to, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, neoznačil dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení včas, hoci bol o sudcovskej koncentrácii konania poučený.

6.1. K námietkam žalovaného ohľadom posudzovania lehoty, ktorá mala podľa žalovaného spôsobiť
zánik práva na podporu uvádza, že z gramatického vyjadrenia oznamovacej povinnosti stanovenej v
zák. o OZE o podpore je zrejmé, že formulácia „k 15. augustu“ nevyjadruje posledný deň lehoty, ale
vyjadruje dátum, ku ktorému má byť predpokladané množstvo dodanej elektriny dané na doručenie.

7. Žalovaný reagujúc na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojich tvrdeniach uvedených počas konania a v
odvolaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP
a § 380 CSP a dospel k záveru, že je dôvodné.9. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú
prípustnými dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod
uvádza dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j. že jej súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces; písm. e), t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností; písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci; písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd meritórne
odvolanie prejednal.

9.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

9.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť

súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré
z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS
132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane
poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a
právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného
práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

9.3. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktorévyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

9.4. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania

formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

9.5. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal

navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.11.2023 o 10:30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 200/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené na Úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.

11. Na úvod je potrebné uviesť, že o odvolaní žalovaného bolo rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach
rozsudkom č.k. 2Cob/171/2018-449 zo dňa 27.3.2019 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie bol ako
vecne správny potvrdený.
· Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením charakteru lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE ako lehoty procesnej.

· Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júna 2020 sp. zn. 2Obdo/82/2019 bolo dovolanie
žalovaného odmietnuté.
· Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 10.11.2022 č. k. 3US/439/2022-63 Ústavný súd rozhodol, že:
I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/82/2019 z 30. júna 2020
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Cob/171/2018 z 27. marca 2019 b o l o p o r u š e n

é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/82/2019 z 30. júna 2020 a rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Cob/171/2018 z 27. marca 2019 z r u š u j e a v e c v r a c

i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Rozhodol tak o ústavnej sťažnosti doručenej Ústavnému súdu 16.10.2020, ktorou sa sťažovateľka
(žalovaný) domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu. Proti namietanému uzneseniu

Najvyššieho súdu SR sa okrem vyššie uvedených práv domáhala aj vyslovenia porušenia svojho
základného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vyslovil konštatovanie, že NS SR sa právne korektným spôsobom nevyrovnal s dovolaním
sťažovateľky, ktoré uplatnila z dôvodu procesnej arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, preto
jeho rozhodnutie, aprobujúce celkom nedostatočné vysvetlenie rozsudku krajského súdu je ústavne

neudržateľné. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu konštatoval, že jeho právne posúdenie veci
(charakter lehoty) bolo zjavne nesprávne, čo znamená porušenie uplatnených práv sťažovateľky.

12. Odvolací súd tak opätovne rozhodoval o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie.

12.1. Podstatným pre posúdenie žaloby bolo vyhodnotiť, či žalobca má alebo nemá nárok na podporu.
Vo vzťahu k tomuto nároku bolo podstatné ustáliť, či žalobca podľa ním poskytnutých tvrdení a k tomu
doložených dôkazov splnil zákonnom uloženú notifikačnú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore.Pre rozhodnutie vo veci samej je teda právne významná iba skutočnosť, či žalobca doručil/nedoručil
žalovanému podanie, ktorým by splnil bez akýchkoľvek pochybností povinnosti uložené mu § 4 ZOP.
Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní bolo teda posúdenie toho, či žalobca splnil svoju

povinnosť danú mu § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie,
ktorý žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a
žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods.
1 písm. a) a c) zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu
na nasledujúci kalendárny rok a s tým súvisiace právne posúdenie charakteru lehoty k 15. augustu.

Žalobca v priebehu konania tvrdil, že túto povinnosť si splnil, a to aj napriek skutočnosti, že zásielka bola
žalovanému doručená až dňa 16.8.2014 (na prepravu daná dňa 15.8.2014).

12.2. Pri posúdení tejto lehoty odvolací súd vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR
vysloveného v Náleze sp.zn. IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31.1.2019 a z právneho názoru Najvyššieho
súdu SR vysloveného v uznesení zo dňa 27.8.2019 sp.zn. 2Obdo/18/2018, ktoré vyslovili, že lehota na

podanie oznámenia o uplatnení podpory je lehotou hmotnoprávnou, pričom právne závery vyslovené v
uzneseníNajvyššiehosúdusp.zn.2Obdo/18/2018prešliajtestomústavnosti,keďústavnásťažnosťvoči
uvedenému rozhodnutiu bola Ústavným súdom SR dňa 6.2.2020 pod sp.zn. II. ÚS 52/2020 odmietnutá.
Vsúvislostisrozhodnutímvovecisamejsadovolacísúdzaoberalzákladnouspornouotázkou,ktorábola
nastolená, a ktorá vyvstala aj v tomto konaní, a tou bol výklad lehoty k 15.8. obsiahnutej v ust. § 4 ods.

2 písm. c) Zákona o podpore OZE. Dovolací súd dospel k záveru, že logickým a gramatickým výkladom
ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať 2
úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny,
všetko k 15.8. na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s
tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti; inými slovami;

ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej
elektriny k určenému dátumu alebo naopak, nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Dovolací súd
dospel k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE, dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou,
ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15.8., je takúto lehotu potrebné

považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú. Tento záver oprel dovolací súd aj o Nález Ústavného súdu
SRsp.zn.PL.ÚS/50/2015,ktorýnespochybniteľnedospelkzáveru,žesankčnýmechanizmusvyjadrený
v ustanovení § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, má súkromnoprávny charakter, pričom spôsobuje
právne následky v oblasti hmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu hmotnoprávnej
a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá, musí mať povahu hmotnoprávnu.

12.3. Odvolací súd poukazuje v ďalšom na skutočnosť, že právny názor o hmotnoprávnom charaktere
lehoty je potvrdený aj Uznesením Najvyššieho súdu sp.zn. 1Obdo/27/2020 zo dňa 27.7.2021, ktorým
bolo odmietnuté dovolanie žalobcu (výrobcu elektriny a prevádzkovateľa zariadenia na výrobu elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie), proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/60/2019-546 zo

dňa 23.10.2019.

12.4. Odvolací súd preto na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nesplnil svoju
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE. Žalobca má vydané cenové rozhodnutie na roky
2014 - 2028, má teda právo na podporu, avšak z dôvodu nesplnenia vyššie uvedenej povinnosti stráca

možnosť uplatniť si ju pre rok 2015. Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) jednoznačne
stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu
smeruje (vôľa) a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege na
nasledujúci kalendárny rok.
Pokiaľ ide o aplikáciu § 18e ods. 1 Zákona o podpore OZE s tou sa vysporiadal Ústavný súd SR Nálezom

sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, v ktorom uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového
znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce,
pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým,
že sa jedná o súkromno-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle
§ 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE sú tak relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu,

bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky.

12.5. Zhrnúc na záver žalobca teda nepreukázal, že splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 Zákona
o podpore OZE (to, že zásielka bola daná na doručenie dňa 15.8.2014 nebolo sporné). Pokiaľ postuppodľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE nebol dodržaný, nemožno konštatovať splnenie
notifikačnej povinnosti. Výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce
uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaný vedomosť, či má výrobca

záujem uplatniť si podporu, ani to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na
straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva „dodanej“ elektriny na
nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný tak postupoval v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE a
podporu na rok 2015 žalobcovi neposkytol dôvodne. Pokiaľ postup podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
podpore OZE nebol zo strany žalobcu dodržaný, nemožno dospieť ani k záveru, že konanie žalovaného

podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE je v rozpore s dobrými mravmi a bežnými obchodnými
zvyklosťami.

12.6.Keďženebolivprejednávanejvecisplnenépodmienkynapotvrdenierozsudkusúduprvejinštancie
ani na jeho zrušenie, odvolací súd ho zmenil a žalobu zamietol (§ 388 CSP).

13. O trovách konania pred súdom prvej inštancie, trovách odvolacieho a dovolacieho konania bolo
rozhodnuté podľa § 453 ods. 3 CSP, § 396 ods. 2 CSP, § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu
má úspešný žalovaný.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

zvonu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).