Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 25C/188/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116216685
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Melicherčíková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7116216685.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Martou Melicherčíkovou v právnom spore žalobcu: Mesto Košice,

Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00691135 proti žalovaným: v 1. rade A. B., nar. XX. X. XXXX, bytom C.
X, D. v 2. rade E. F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D., zastúpení advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, IČO: 35514892 o zaplatenie finančnej náhrady za bezdôvodné obohatenie takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 731,10 EUR s úrokom z omeškania:
- 5 % ročne zo sumy 380,90 EUR od 8.4.2016, do zaplatenia,
- 5 % ročne zo sumy 350,20 EUR od 15.7.2016 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná v 2. rade je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 731,10 EUR s úrokom z omeškania:
- 5 % ročne zo sumy 380,90 EUR od 8.4.2016 do zaplatenia,
- 5 % ročne zo sumy 350,20 EUR od 15.7.2016 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobu v prevyšujúcich častiach zamieta.

IV. V konaní o zaplatenie 3.282,56 EUR žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi priznáva nárok na

náhradu trov konania vo výške 10 %.

V. Určuje, že nehnuteľnosti v kat. úz. G. H., I. D. – G., I. D. E., zapísané v katastri nehnuteľnosti
na LV č. XXXXX ako parc. reg. „C“ č. 6095 vo výmere 235 m2 a parc. reg. „C“ č 6096 v časti 64
m2, ktorej zodpovedá podľa Geometrického plánu č. 110/2018 zo dňa 9.10.2018, vyhotoveného Ing.
Jozefom Kaščákom – GeoReal, overeného Okresným úradom Košice, Katastrálnym odborom pod č.
G1-1006/2018 dňa 9.10.2018, novovytvorená parcela reg. „C“ č. 6096/2 o výmere 64 m2 patria v 1 do
dedičstva po A. B., nar. X.XX.XXXX a v 1 do dedičstva po J. B., K. D., nar. X.XX.XXXX.

VI. V konaní o vzájomnom návrhu žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu
trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 26.7.2016 sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.641,28 EUR tak voči
žalovanému v 1. rade, ako aj voči žalovanej v 2. rade, s príslušenstvom a trov konania na tom základe,
že je vlastníkom pozemkov, parc. reg. C - KN č. 6095 o výmere 235 m2, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria a parc. reg. C – KN č. 6096 o výmere 734 m2, druh pozemku: záhrady, v kat. úz.

G. H., I. D. – G., lokalita L., zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX. Na parcele reg. M. –
D. N. XXXX je postavená stavba súp. č. 960 – dom, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. a 2 rade,
v spoluvlastníckych podieloch o veľkosti 1 z celku, pričom vlastníctvo k stavbe je evidované na LV č.
XXXXX. K pozemku parc. č. 6095 je prihradený susedný pozemok, parc. C – D. N. XXXX.Žalobca listom zo dňa 5.10.2015 vyzval žalovaných na rokovanie ohľadom majetkoprávneho
usporiadania pozemkov v jeho vlastníctve, nakoľko vykonanou ohliadkou zistil, že pozemky užívajú
žalovaní. Tí na opätovnú výzvu žalobcu zo dňa 29.12.2015 namietali, že pozemky užívajú v rovnakej

výmere ako ich rodičia, preto bolo pre nich prekvapujúce, že by mali byť majetkom Mesta Košice. Listom
zo dňa 29.2.2016 žalobca vyzval žalovaných na zaplatenie finančnej náhrady za užívanie predmetných
nehnuteľností bez právneho titulu v rokoch 2014, 2015 z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vyčíslil
vovýške1.313,02EURprekaždéhoznich.Napriekkomunikáciistránsporukdohodenedošlo,zktorého
dôvodu žalobca vyzval žalovaných na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za ďalšie obdobie – prvý

polrok 2016, za ktoré obdobie žiadal od každého zo žalovaných sumu 328,26 EUR. Vychádzal z obvyklej
ceny nájmu vo výške 2,036 EUR/m2 ročne a pri parcele č. 6096 vo výške 1,137 EUR/m2 ročne,
stanovenej Znaleckým posudkom č. 23/2015 E. O. H., podľa ktorého všeobecná hodnota pozemku
v lokalite Podhradová (Suchodolinská ulica), druh pozemku: zastavané plochy a nádvorie predstavovala
59,35 EUR/m2 a Znaleckým posudkom E. H. C. č. 25/2015, všeobecná hodnota pozemkov v uvedenej
lokalite druh pozemku: záhrada, predstavovala sumu 33,15 EUR/m2, pričom žalobca argumentoval

tým, že žalovaní sa na jeho úkor bezdôvodne obohacujú užívaním pozemkov v jeho vlastníctve bez
právneho dôvodu, pozemok majú ohradený, medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny
vzťah zakladajúci nárok na plnenie. Finančnú náhradu za obdobie rokov 2014 a 2015 žalobca vyčíslil
sumou 2.626,04 EUR a za 1. polrok 2016 sumou 328,28 EUR prislúchajúcou na každého so žalovaných
v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1 z celku.

2. Žalovaní v priebehu konania podali vzájomnú žalobu, ktorou sa na podklade ust. § 134 ods. 1 a
3, § 129 Občianskeho zákonníka domáhali určenia, že nehnuteľnosti v kat. území G. H., Obec D. -
G., I. D. E., zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX ako parcela registra „C“ č. 6095 vo
výmere 235 m2 a parcela registra „C“ č. 6096 v časti 64 m2, ktorej zodpovedá novovytvorená parcela

registra „C“ č. 6096/2 vo výmere 64 m2 podľa geometrického plánu č. 110/2018 zo dňa 9.10.2018
vyhotoveného Ing. Kaščákom - GeoReal, overeného Okresným úradom Košice, katastrálnym odborom
pod č. G1-1006/2018 dňa 9.10.2018, patria v jednej polovici do dedičstva po A. B., nar. X.XX.XXXX,
zomrelom dňa 5.12.2001 a v jednej polovici do dedičstva po J. B., K. D., nar. X.XX.XXXX. Vzájomnú
žalobu skutkovo odôvodnili tým, že ich rodičia pridelený pozemok užívali v presvedčení, že im vlastnícky

právom patrí a za tento pozemok platili daň z nehnuteľností, že po smrti otca A. B., zomrelého dňa
5.12.2001nazákladeosvedčeniaodedičstvesp.P.XXX/XXXX/XXP.dňa11.1.2005,vydanéhonotárkou
JUDr. Magdou Drgoňovou ako súdnou komisárkou, nadobudla polovicu domu stojaceho na parcele reg.
„C“ č. 6095 manželka poručiteľa - matka žalovaných J. B., pričom druhá polovica domu jej pripadla z
tituluvyporiadaniabezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovvdedičskomkonaní,neskôrnehnuteľnosť

darovala žalovanej v 2. rade darovacou zmluvou, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený
pod č. V - 6613/2007 zo dňa 30.7.2007. Žalovaná v 2. rade následne darovacou zmluvou, ktorej vklad
do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 30.3.2011, darovala polovicu predmetnej nehnuteľnosti
žalovanému v 1. rade.

3. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd rozhodol rozsudkom dňa 10.6.2021, keď žalovaných
v 1. a 2 rade každého z nich zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 1.264,46 EUR s príslušenstvom,
konanie v prevyšujúcich častiach zastavil, t. j. v časti späťvzatia žalobného návrhu, vzájomnú žalobu
zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 54 %.

4. V dôsledku odvolania Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 28.4.2023 sp. zn. 11Co/35/2021
rozsudok zrušil, okrem výroku o zastavení konania v prevyšujúcej časti, t. j. okrem III. výroku rozsudku
a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že žalovaní odvolacími

námietkami nastolili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť posúdenia súdom prvej inštancie
otázky oprávnenosti a dobromyseľnosti držby sporného pozemku z hľadiska naplnenia zákonných
dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním zo strany právneho predchodcu
žalovaných. Súd prvej inštancie túto žalovanými už v priebehu prvoinštančného konania formulovanú
otázku v rámci ich procesnej obrany proti nároku uplatneného žalobou a nároku nimi uplatneného

v konaní vzájomnou žalobou zodpovedal v ich neprospech s vysvetlením, že v okolnostiach prípadu
nevzhliadol skutočnosť, predstavujúcu právny dôvod dobromyseľnej držby ich právnym predchodcom.
Odvolací súd považoval za potrebné uviesť na pravú mieru, že platná právna úprava nepredpokladá
pre oprávnenú držbu žiaden titul; vyžaduje len, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnostiv dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí. Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že je tu taký
(domnelý) právny titul, ktorý má podľa platného práva za následok prevod alebo prechod vlastníctva,
aj keď v skutočnosti takého titulu niet. Presvedčenie o existencii takéhoto domnelého vlastníckeho

titulu pritom musí mať objektívny základ, so zreteľom na všetky okolnosti, a teda musí spočívať na
ospravedlniteľnom skutkovom omyle, výnimočne vzhľadom na uplatňovanie pravidla, že neznalosť
zákona neospravedlňuje, aj na omyle právnom. V právnej praxi za ospravedlniteľný právny omyl
považujú napr. prípady, kedy presvedčenie o vlastníctve bolo vyvolané nejasným znením zákona,
alebo nesprávnym predpokladom o právnom postavení subjektov alebo právnom statuse predmetov

občianskoprávnych vzťahov. Z textu zákona vyplýva, že oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom
omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne
s odvolateľmi odkázal na záver formulovaný Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. II.ÚS 484/2015-46
zo dňa 14.11.2018, ktorý je vystavaný na fakticite oprávnenej držby a pocite neškodenia oprávneného
držiteľa, podľa ktorého pri posudzovaní dobromyseľnosti držby treba skúmať to, či držiteľ objektívne
mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivo nadobudol a nemôže byť rozhodujúce, že pritom

nesplnil zákonné podmienky (v posudzovanom prípade uzavretie dohody o zriadení práva osobného
užívania). Odvolací súd zdôraznil, že ústavný súd v tomto rozhodnutí marginalizoval právne podmienky
prevodu nehnuteľností predovšetkým z dôvodu prítomnosti špecifík veci a dĺžky uplynulého času. Tie
podľa jeho vysvetlenia ...“vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba
tak môže byť považovaná za oprávnenú“. Mal na zreteli tiež neprítomnosť signálov zneužitia inštitútu

vydržania, napr. nedôveryhodných dokumentov, či svedectiev.

6. V dôsledku vyššie uvedených právno-teoretických východísk v posudzovanej veci odvolací súd
uviedol, že je potrebné pre záver o prítomnosti oprávnenej držby žalovaných, resp. ich právnych
predchodcov k spornému pozemku zodpovedať základnú otázku a síce, či tu je daná okolnosť objektívne

zakladajúca ich presvedčenie, že sú vlastníkmi dotknutého pozemku. Z pohľadu odvolacieho súdu, na
rozdiel od súdu prvej inštancie na takto položenú otázku odpovedal kladne. Vychádzajúc z judikatúry
Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že formálny nedostatok, prípadne neznalosť zákona nemôže byť
dôvodom, pre ktorý by bolo možné považovať držiteľa za nedobromyseľného, ale je potrebné vychádzať
z fakticity dobrej viery, v posudzovanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odvolacími

námietkami a relevantnými argumentmi žalovaných svedčiacimi v prospech záveru o oprávnenej držbe
a dobromyseľnosti držby ich právneho predchodcu A. B., nar. X.XX.XXXX (ako jednej zo zákonných
podmienok vydržania), ktorému sporný pozemok parc. č. 10801/134 v kat. úz. D. vo výmere 299
m2 na jeho žiadosť bol pridelený do osobného užívania podľa § 205 ods. 1 Občianskeho zákonníka
rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru, finančného odboru v Košiciach č. j. K-1540/67

zo dňa 27.4.1067, a to za účelom výstavby rodinného domu, preukázateľne zaň zaplatil správcom
požadovanú sumu 598,- Kčs, keď v tom čase tento pozemok vo vlastníctve Československého štátu
a v Správe Mestského národného výboru Košice, ktorý žiadateľovi A. B. vydal stavebné povolenie
na výstavbu rodinného domu na tomto pozemku, právny predchodca žalovaných následne pozemok
dlhodobo a nikým nerušene užíval, riadne platil za pozemok daň z nehnuteľností vyrubovanú mu

žalobcom. Podľa výsledkov doterajšieho dokazovania okolnosť, či sa právny predchodca žalovaných
skutočne ujal kvalifikovanej držby prideleného pozemku, začal vykonávať faktickú moc nad vecou
a nakladať s ňou ako vlastnou, nebola spochybnená.
So zreteľom na zistené skutkové okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu právny predchodca
žalovaných A. B. mohol byť objektívne presvedčený o svojom práve osobného užívania pozemku,

ktorý nadobudol od štátu (vlastníka) poctivým spôsobom, riadne zaň zaplatil a aj napriek tomu, že
k pridelenému pozemku nebola uzatvorená dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku
registrovaná štátnym notárstvom, jeho držbu bolo možné považovať za dobromyseľnú „ so zreteľom
na všetky okolnosti“ a následne po splnení aj ostatných zákonom stanovených predpokladov vydržania
mohol nadobudnúť vlastnícke právo k nemu.

7. Nakoľko pochybenia súdu prvej inštancie vzhľadom na povahu a rozsah ich procesných dôsledkov
nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako
preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

Podľa názoru odvolacieho súdu v ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým
odstrániť nedostatky doterajšieho postupu a rozhodovania, zabezpečiť pre svoje skutkové závery
arozhodnutiedostatočnýskutkovýpodkladprocesnepredpokladanýmspôsobomapostupovaťvkonaní
v súlade s ústavnými zásadami tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv účastníkov. V tomtopostupe sa vysporiada s otázkou dobromyseľnosti držby pozemku právnym predchodcom žalovaných
ako jednej z podmienok vydržania a náležite vyhodnotí okolnosti, z ktorých žalovaní dobrú vieru držiteľa
odvodzujú a posúdi aj ostatné zákonné podmienky vydržania sporného pozemku a nadobudnutia

vlastníckeho práva týmto spôsobom, so zreteľom na špecifiká prejednávanej veci a dlhodobý faktický
stav nepretržitej držby právnymi predchodcami žalovaných v intenciách judikatúry Ústavného súdu
SR a v nej formulovaného ústavne konformného výkladu § 134 v spojení s ust. § 130 Občianskeho
zákonníka, rešpektujúceho podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania – Nález Ústavného súdu
SR sp. zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018.

8. Tak ako bolo konštatované v rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 10.6.2021, z predložených
listinných dokladov, ktoré sú súčasťou žalobného návrhu, ako aj ich aktualizácie je zrejmé, z výpisu
z katastra nehnuteľností, LV č. XXXXX, že výlučným vlastníkom parcely č. 6095 o výmere 235 m2
zastavané plochy a nádvoria je Mesto Košice, rovnako je výlučným vlastníkom parc. č. 6096 o výmere
734 m2, záhrady, o čom svedčí totožný list vlastníctva.

9.PodľavýpisuzLVč.XXXXXokresD.E.,obecKošice-Sever,kat.úz.Severnémestobolopreukázané,
že žalovaní v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, domu so súpisným číslom
XXX postaveného na parc. č. 6095 a to každý v 1/2-vici k celku. Uvedené parcely sú znázornené na
katastrálnej mape - čl. 10 spisu.

10. Žalobca predložil súdu znalecký posudok č. 23/2015 znalca Ing. Jána Moravského, ktorý stanovoval
všeobecnú hodnotu pozemku parc.č. 8354/22 v kat. úz. G. H., I. D. E. pre účel prevodu vlastníckeho
práva. Znalec v znaleckom posudku stanovil jednotkovú hodnotu pozemku hodnotou 59,35 EUR/m2.
Súčasťou žaloby je aj znalecký posudok č. 25/2015 E. H. C. vo veci zistenia všeobecnej hodnoty

nehnuteľnosti v kat. úz. G. H., okres D. - G., I. D. E., evidovanej na LV č. XXXXX a na geometrickom
pláne 24/2014 a to pozemok novovytvorená parcela č. 7132/262, nachádzajúcej sa v intraviláne mesta
Košice v lokalite - ul. Cesta pod Hradovou. Znalec pri tejto parcele, druh pozemku záhrada, stanovil
jednotkovú hodnotu pozemku sumou 33,15 EUR/m2.

11. Žalovaní predložili súdu Rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania Okresného
národného výboru, finančný odbor v Košiciach zo dňa 27.4.1967, č.j. K 1540/67, na základe ktorého
finančný odbor Okresného národného výboru v Košiciach pridelil podľa § 205 ods. 1 Občianskeho
zákonníka A. B., nar. X.XX.XXXX na jeho žiadosť zo dňa 27.4.1967 pozemok parc.č. 10801/134 kat. úz.
D.vovýmere299m2,ktorýbolvovlastníctveČeskoslovenskéhoštátu avspráveMestskéhonárodného

výboru Košice do osobného užívania k výstavbe rodinného domu. Pozemok mal byť zastavaný
najneskoršie do konca roku 1969. Podľa tohto rozhodnutia po jeho právoplatnosti vzniklo menovanému
občanovi právo, aby s ním Mestský národný výbor v Košiciach, pokiaľ medzitým menovaná organizácia
prevedie pozemok do jeho správy, uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania k uvedenému
pozemku. Uvedené rozhodnutie stratilo platnosť, ak právo z neho vyplývajúce nebolo oprávneným u

hore uvedenej organizácie uplatnené do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti. Uvedené
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.4.1967.

12. Žalovaní predložili aj rozhodnutie Mestského národného výboru v Košiciach, odboru výstavby zo dňa
2.5.1968, ktorým tento výbor povolil stavbu - novostavbu rodinného domku A. B. na ulici Podhradová v

obci Košice, katastrálne územie mesta Košíc na parcele č. 10801/134 pozostávajúcej z piatich izieb s
príslušenstvom. Stavebník bol povinný pri stavbe dodržať podmienky v tomto rozhodnutí uvedené.

13. Tak ako bolo konštatované a vyššie uvedené, žalovaní podaním zo dňa 15.1.2019 poukazujúc na
predložené listinné doklady a tvrdené skutočnosti podali vzájomnú žalobu vo veci, ktorou žiadali, aby súd

určil, že nehnuteľnosti v kat. úz. G. H., I. D. - G., I. D. E. zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX
ako parcela registra „C“ č. 6095 vo výmere 235 m2 a parcela registra „C“ č. 6096 v časti 64 m2, ktorej
zodpovedá podľa geometrického plánu č. 110/2018 zo dňa 9.10.2018 vyhotoveného Ing. Kaščákom
- GeoReal, overeného Okresným úradom Košice, katastrálnym odborom pod č. G1-1006/2018 dňa
9.10.2018, novovytvorená parcela registra „C“ č. 6096/2 vo výmere 64 m2, patria v jednej polovici do

dedičstva po A. B., nar. X.XX.XXXX a v jednej polovici do dedičstva po J. B., K. D., nar. X.XX.XXXX.

14. Vzájomnú žalobu odvodzovali na základe tvrdených skutočností, keď A. B., otec žalovaných zomrel
X.XX.XXXX a na základe osvedčenia o dedičstve vyhotoveného notárkou JUDr. Drgoňovou ako súdnoukomisárkou pod sp. P. XX B. XXXX/XX zo dňa 11.1.2005 nadobudla polovicu domu stojaceho na parcele
registra „C“ č. 6095 manželka poručiteľa - matka žalovaných, pričom druhá polovica predmetného domu
jej pripadla z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v tomto dedičskom konaní.

Neskôr uvedenú nehnuteľnosť darovala žalovanej v 2. rade darovacou zmluvou, ktorej vklad bol
povolený do katastra nehnuteľnosti pod sp. zn. V - 6613/2007 zo dňa 30.7.2007, darovacou zmluvou,
ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený 30.3.2011 darovala žalovaná v 2. rade polovicu
predmetnej nehnuteľnosti žalovanému v 1. rade. Rodičia žalovaných nielenže pridelený pozemok užívali
v presvedčení, že im vlastníckym právom patrí ale za tento pozemok platili daň z nehnuteľností.

Vzájomná žaloba bola podaná podľa ustanovenia § 134 ods. 1, a ods. 3 Občianskeho zákonníka a §
129 Občianskeho zákonníka.

15. Tvrdené skutočnosti podložili listinnými dokladmi a to výpisom z LV č. XXXXX preukazujúce
spoluvlastnícke právo žalovaných k predmetnej nehnuteľnosti, teda k domu súp. č. 960 a to na základe
darovacích zmlúv, žalovaný v 1. rade nadobudol spoluvlastnícky podiel v 1/2 na základe rozhodnutia o

povolení vkladu darovacej zmluvy zo dňa 30.3.2011, žalovaná v 2. rade na základe darovacej zmluvy
zo dňa 30.7.2007. Predložili aj platobný výmer na daň z nehnuteľností na rok 2007, na rok 2004,
geometrický plán E. O. D. zo dňa 9.10.2018 týkajúci sa rozdelenia parcely č. 6096 záhrady o výmere
734 m2.

16. Strany sporu mali záujem na mimosúdnom riešení sporu, k tomu nakoniec nedošlo, keďže žalobca
predmetný pozemok, parcelu reg. „C“ – KN č. 6096 kat. úz. Severné mesto odporučil vysporiadať ako
celok.

17. Žalobca teda nemal záujem na avízovanom mimosúdnom vyriešení sporu, keďže žalovaní užívajú

nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, čo je zrejmé aj z toho, že pozemok majú ohradený, a ten užívajú
bez právneho dôvodu, z ktorého dôvodu žalobca má nárok na bezdôvodné obohatenie. Výšku
bezdôvodného obohatenia požadoval za roky 2014, 2015 a prvý polrok 2016. Pri stanovení výšky
nájomného vychádzal z predložených znaleckých posudkov o výške nájmu v rôznych častiach mesta,
vyčíslil ju podľa posudku v blízkej lokalite, kde žalovaní žijú. Samotný vzor výpočtu uviedol v žalobe.

Samozrejme, že zohľadnil zastavanú plochu a záhradu, keď v znaleckom posudku Ing. Moravského,
lokalita L., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria je stanovená všeobecná hodnota pozemkov
hodnotou 59,35 EUR/m2 a zo znaleckého posudku Ing.Vašku za záhradu vyplýva táto hodnota
sumou 33,15 EUR/m2. Keďže žalovaných vyzývali samostatnými prípismi na úhradu bezdôvodného
obohatenia, z uvedeného dôvodu aj príslušenstvo požadovali od rôznych dátumov.

18. Podľa právnej zástupkyne žalovaných skutočnosť, že žalovaní užívajú predmetné nehnuteľnosti,
nebola sporná, reálny stav je v súlade so stavom právnym, trvala však na vyjadrení zo dňa 26.4.2017.
Časť, ktorá bola pridelená rozhodnutím Mestského národného výboru dňa 27.4.1967 a ktorá predstavuje
pozemok vo výmere 299 m2, na túto časť podľa jej názoru žalobca nemá nárok a v tejto časti trvala na

vzájomnom návrhu, keďže mala za to, že právni predchodcovia žalovaných nehnuteľnosť v uvedenej
výmere vydržali napriek tomu, že nebola uzatvorená dohoda, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu
nebola sporná.

19. Po predložení znaleckých posudkov žalovaná strana oznámila, že výpočet nájomného podľa

znaleckých posudkov nerozporujú, trvali však na vzájomnej žalobe a žiadali započítať vydržanie
pozemku v zmysle predložených dokladov. Žalovaní potvrdili, že nemajú vedomosť o tom, aby na
základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 27.4.1967 bola následne
uzatvorená dohoda o osobnom užívaní pozemku ich právnym predchodcom. Žalovaná strana protinávrh
ohľadom vydržania opierala o rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 484/2015. Súčasne vzniesla

námietku premlčania voči nároku žalobcu za obdobie dvoch rokov pred podaním žaloby, keďže žalobca
požadoval bezdôvodné obohatenie za celý rok 2014, námietka premlčania sa týkala obdobia od začiatku
roku 2014 do 29.7.2014.

20. Na základe vznesenej námietky premlčania žalobca podaním zo dňa 22.9.2020 zobral žalobu

voči každému zo žalovaných späť v časti istiny 376,82 EUR a v časti úrokov z omeškania v rozsahu
prevyšujúcom úroky z omeškania vypočítané vo výške 5 % ročne zo sumy 937,10 EUR od 8.4.2016
do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 327,36 EUR od 15.7.2016 do zaplatenia. Opätovne sa
vyjadril k námietke vydržania, keď uviedol, že oprávneným držiteľom je len taký držiteľ veci, ktorý je sohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Vo všetkých ostatných
prípadoch potom ide o držiteľa veci neoprávneného, pričom podľa právnej úpravy neoprávnený držiteľ
nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k veci právnym titulom vydržania. O oprávnenú držbu teda

nikdy nejde v prípade, ak držiteľ veci ( napr. osoba, ktorá namiesto vlastníka vykonáva vo vzťahu k
držanej veci vlastnícke práva aj povinnosti ) vedel, že nie je jej vlastníkom. Dokonca o oprávnenú
držbu nepôjde ani v prípadoch, ak by sa síce držiteľ mylne domnieval, že je vlastníkom držanej
veci, avšak pri vynaložení náležitej starostlivosti by zistil, že vlastníkom veci nie je. V tomto smere
príkladmo poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 7.5.2002 sp. zn.

22Cdo/1843/2000, podľa ktorého pri hodnotení dobrej viery je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemal resp. nemohol mať, počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí alebo že je subjektom
práva, ktorého obsah vykonáva. Rovnako sa vyjadril k Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS

484/2015, ktorý nález predložila protistrana a z ktorého jednoznačne vyplýva, že je potrebné skúmať
či držiteľ, v danom prípade právny predchodca žalovaných, objektívne mohol byť presvedčený o
tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Za situácie, keď právny predchodca žalovaných
disponoval rozhodnutím okresného národného výboru z roku 1967 o pridelení pozemku do osobného
užívania, ktoré úplne nepochybne obsahovalo poučenie o tom, že rozhodnutie stráca platnosť ak právo

z neho vyplývajúce nebude oprávneným u príslušnej organizácii uplatnené do troch mesiacov odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti, pričom žalobca (pravdepodobne žalovaní) žiadnym spôsobom uplatnenie
takéhoto práva nepreukázal, nemožno dospieť k záveru o stave dobromyseľnosti právneho predchodcu
žalovaných a to aj s prihliadnutím na citovanú časť nálezu ústavného súdu.

21. Na návrh právneho zástupcu bol vypočutý žalovaný v 1. rade A. B.. Ten potvrdil, že spolu so
žalovanou v 2. rade sú deti právneho predchodcu, ktorému v roku 1967 bol predmetný pozemok
pridelený na základe rozhodnutia okresného národného výboru v Košiciach. Keďže sa narodil v roku
1972, ku skutočnostiam, za akých došlo k prideleniu pozemku, ani prečo otec postup uvedený v tomto
rozhodnutí nedodržal, uviesť nevedel. Nevedel preukázať ani skutočnosť, či bola uzatvorená dohoda o

osobnom užívaní pozemku. So žalovanou v 2. rade boli v domnení, že ide o ich pozemok, až keď prišlo
oznámenie od žalobcu ohľadom vysporiadania pozemku, uvedené skutočnosti overovali, kedy zistili, že
skutočne nie sú vlastníkmi záhrady ani pozemku pod domom. Situáciu boli ochotní riešiť, boli si vedomí
určitého nedoplatku, avšak okrem výmery pozemku, ktorá im bola pridelená na základe uvedeného
rozhodnutia. Otec za pozemok zaplatil 500 korún. Uvedenú nehnuteľnosť užíva s rodinou, keďže sestra

sadlhodobozdržiavaažijevzahraničí,vGrécku.Nehnuteľnosť,ktorejjespoluvlastníkomboladarovaná
viacerými úkonmi, otec daroval svoju polovicu mame, tá sa stala výlučnou vlastníčkou donmu, ktorý pred
smrťou darovala sestre, čo bolo v roku 2007, následne sestra mu v roku 2011 darovala polovicu tejto
nehnuteľnosti. Ani pri týchto úkonoch si žalovaný nevšimol, čo je predmetom darovania.

22. Právna zástupkyňa žalovaných predložila doklad o zaplatení sumy 598 Kčs zo dňa 27.4.1967, táto
platba bola uhrádzaná Mestskému národnému výboru v Košiciach, pričom účelom platby bol stavebný
pozemok.

23. V zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v danej veci potrebné sa prvotne vysporiadať s otázkou

vzájomného návrhu žalovaných a teda s otázkou oprávnenej držby žalovaných, resp. ich právnych
predchodcov k spornému pozemku, a to k parc. č. 10801/134 v kat. úz. D., vo výmere 299 m2,
ktorý pozemok bol pridelený do osobného užívania právnemu predchodcovi žalovaných, A. B., nar.
X.XX.XXXX, rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru, finančného odboru v Košiciach zo
dňa 27.4.1967, a to za účelom výstavby rodinného domu, a to s poukazom na Nález Ústavného súdu

SR sp. zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018.

24. Tak ako uviedol odvolací súd, vydržanie je v právnej teórii a rozhodovacej praxi považované za jeden
zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne
určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne

účinky aj právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto
právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo
len domnelé. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo
ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnejprávnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nadobúdateľ pri zachovaní
obvyklejopatrnostinemoholvedieť,aleboaktuvýnimočnetitulvôbecniejeanadobúdateľjesozreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ jej oprávneným držiteľom a pri
splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so
stavom právnym (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2cdo 65/2015 zo dňa 31.3.2016).
Pokiaľ teda súd pri rozhodovaní sporu dôjde k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako
spôsob nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie všetkých

podmienok vydržania. Základnými podmienkami vydržania ako pôvodného (neodvodeného) spôsobu
nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia
vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej
doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť
splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k nadobudnutiu práva
vydržaním.

25. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnenosť držby. Za držiteľa sa
považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť
o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera
(dobromyseľnosť), ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám

osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už
môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je,
treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého
účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom

na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú
vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec
právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá
viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť,

teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený
držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že
mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie
len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (Zborník IV. stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a

súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vyd. v Prahe 1986, str. 428).

26. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

27. Právny názor podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia odvolacieho súdu je záväzný pre
súd prvej inštancie. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť, ktorá v žiadnom prípade neznamená
zásah do nezávislosti sudcu definovanej v čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Výkon súdnej moci je zverený
všeobecným súdom, ktoré v rozhodovacej činnosti postupujú podľa záväzných predpisov procesného
práva. Súdny systém je jednotný a jednotlivé stupne súdov plnia v inštančnom postupe tie úlohy, ktoré

sú im týmito predpismi zverené. Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je vzácne
jednotná pri posudzovaní zákonného príkazu rešpektovania právneho názoru súdu vyššej inštancie,
či ide o viazanosť prvoinštančného súdu rozhodnutím odvolacieho súdu, alebo viazanosť odvolacieho
súdu rozhodnutím dovolacieho súdu. Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym
názorom odvolacieho súdu nemusí uplatniť. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny skutkových

zistení, z ktorých vychádzal odvolací súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože
je napr. potrebné aplikovať inú právnu normu. Vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu sa pripúšťa
odchýlenie od záväzného právneho názoru aj vtedy, keď došlo v inom konaní k odlišnému vyriešeniu
prejudiciálnej otázky, z ktorej odvolací súd vychádzal. Ďalším dôvodom, ktorým sa môže odôvodniť
nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššej inštancie, je zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po

zrušení rozhodnutia. Akýkoľvek odklon od záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom
je nevyhnutné dôkladne odôvodniť.28. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva
k pozemku vydržaním zo strany právneho predchodcu žalovaných. V tomto smere poukázal na Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, ktorý je súčasťou spisu, podľa ktorého pri

posudzovaní dobromyseľnosti držby je nutné skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom,
že držanú vec poctivo nadobudol a nemôže byť rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky, čo
v posudzovanom prípade znamenalo uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania. Odvolací
súd zodpovedal na základnú otázku, a to či je v danom prípade daná okolnosť objektívne zakladajúca
presvedčenie žalovaných, resp. ich právnych predchodcov, že sú vlastníkmi dotknutého pozemku, keď

uviedol, že na túto otázku možno odpovedať kladne. Formálny nedostatok nemôže byť dôvodom, pre
ktorý by bolo možné považovať držiteľa za nedobromyseľného, ale je potrebné vychádzať z fakticity
dobrej viery. Odvolací súd v posudzovanej veci sa stotožnil s odvolacími námietkami žalovaných
svedčiacimi v prospech záveru o oprávnenej držbe a dobromyseľnosti držby ich právneho predchodcu
A. B., nar. X.XX.XXXX, t. j. otca žalovaných, ktorému bol sporný pozemok parcela č. 10801/134 v kat. úz.
D., vo výmere 299 m2 na jeho žiadosť pridelený do osobného užívania podľa § 205 ods. 1 Občianskeho

zákonníka rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru, finančného odboru v Košiciach zo dňa
27.4.1967, a to za účelom výstavby rodinného domu. Právny predchodca žalovaných preukázateľne
zaplatil za pozemok správcom požadovanú sumu 598 Kčs, keď v tom čase tento pozemok vo vlastníctve
Československého štátu a Správe Mestského národného výboru žiadateľovi A. B. vydal stavebné
povolenie na výstavbu rodinného domu. Právny predchodca žalovaných následne pozemok nerušenie

dlhodobo a nikým nerušene užíval, riadne platil za pozemok daň z nehnuteľnosti vyrubovanú mu
žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu a výsledkov vykonaného dokazovania okolnosť, či sa právny
predchodca žalovaných skutočne ujal kvalifikovanej držby prideleného pozemku, začal vykonávať
faktickú moc nad nehnuteľnosťou a nakladať s ňou, ako s jeho vlastnou spochybnená nebola. Preto
právny predchodca žalovaných A. B. mohol byť objektívne presvedčený o svojom práve osobného

užívania pozemku, ktorý nadobudol od štátu poctivým spôsobom, riadne zaň zaplatil aj napriek tomu,
že k tvrdenému pozemku nebola uzatvorená dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku,
registrovaná Štátnym notárstvom, jeho držbu je možné považovať za dobromyseľnú so zreteľom na
všetky okolnosti a následne po splnení aj ostatných zákonom stanovených predpokladov vydržania
mohol nadobudnúť vlastnícke právo k nemu.

29. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a pod dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

30. Ustanovenia § 134 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce originálny spôsob nadobúdania
vlastníctva nadväzujú na ustanovenia § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že
nadobudnutie vlastníctva vydržaním je závislé na naplnení predpokladov oprávnenej držby v zmysle
ustanovení § 129 OZ. Ustanovenia § 134 OZ ako bolo vyššie uvedené však stanovujú aj ďalšie
predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva, ktorými v súhrne sú

- držba je oprávnená
- uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej držby
- predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, je spôsobilý na vydržanie
- ten, kto je držiteľom je subjektom spôsobilým na vydržanie.

31. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

32. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení inštitút vydržania vypustil a vydržanie vôbec

neupravoval,pretovobdobíod1.4.1964do31.3.1983nemohlodôjsťknadobudnutiuvlastníckehopráva
k veci jej vydržaním, zákon č. 131/1982 Zb. účinný od 1.4.1983 opätovne zaviedol do právneho poriadku
inštitút vydržania. Išlo o osobitnú právnu úpravu, ktorá síce zaviedla inštitút vydržania, avšak netypickým
spôsobom aj z iného dôvodu, nakoľko ak išlo o pozemok, ktorý bol v nepretržitej držbe občana 10 rokov
a išlo o pozemok, ku ktorému by bolo možné zriadiť právo osobného užívania, vlastníctvo nadobudol

štát a občan nadobudol iba právo, aby s ním štát uzavrel dohodu o osobnom užívaní pozemku. Súčasný
právny stav bol zavedený zák. č. 509/1991 Zb. (účinný od 1.1.1992).33. Podľa ust. § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo
občanovi právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto
zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva,

vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o
pridelení pozemku do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od
účinnosti tohto zákona, právo zanikne. Ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, nie je dotknuté právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia ( § 451 a nasl.).

34. Treba poznamenať, že podľa znenia tejto právnej úpravy sa započítanie času pre trvanie oprávnenej
držby pred 1.1.1992 sa netýkalo držby pozemkov v prípade, ak občan bol v dôsledku uzavretia dohody
o osobnom užívaní detentorom (užívateľom) tohto pozemku, a to z dôvodu, že režim k týmto pozemkom
bol upravený osobitne, a to prechodnými ustanoveniami § 482, ktoré osobám, ktorým patrilo právo
osobného užívania založili vlastníctvo (spoluvlastníctvo). Tým, u ktorých boli inak splnené podmienky na
uzavretie dohody o osobnom užívaní, avšak k takejto dohode ešte nedošlo, vzniklo im právo na uzavretie

kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého by sa inak týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného
užívania podľa vyššie cit. zák. ust. § 872 ods. 5 OZ. Toto právo však zaniklo, ak nebolo uplatnené
do jedného roka od účinnosti zákona. Ako však vyplýva aj z judikatúry súdov, tento záver vyplývajúci
z gramatického výkladu právnej úpravy aplikačná prax vždy nerešpektovala a rozhodovala odlišne.
Právnaúpravavzákoneč.509/1991Zb.umožnilanadobudnúťvlastníctvokveci,akjumádobromyseľný

držiteľ nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.

35. Na základe vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu i vyššie citovaných ustanovení zákona
možno uzavrieť, že právni predchodcovia žalovaných boli oprávnenými držiteľmi a teda ich držbu

bolo možné považovať za dobromyseľnú na základe vyššie uvedených skutočností. V danom prípade
zákonom stanovená doba oprávnenej držby začala plynúť najneskôr 1.1.1992, t. j. od účinnosti zák.
č. 509/1991 Zb. a uplynula 1.1.2002. Po smrti A. B. táto zákonom stanovená doba oprávnenej držby
plynula jeho manželke, t. j. právnej predchodkyni žalovaných, po ktorú dobu držba prideleného pozemku
nebola žalobcom spochybnená.

36. V danom prípade tak boli splnené všetky zákonné podmienky vydržania – oprávnenosť držby,
uplynutie zákonom určenej vydržacej doby i spôsobilý predmet vydržania.

37. Keďže rodičia žalovaných, ktorí pridelený pozemok užívali v presvedčení, že im vlastnícky právom
patrí, za tento pozemok platili daň z nehnuteľnosti, súd posúdil, že právni predchodcovia uvedený
pozemok, t. j. parcelu reg. „C“ č. 6095 o výmere 235 m2, ako aj časť parcely reg. „C“ č. 6096 v časti
64 m2 podľa Geometrického plánu č. 110/2018 zo dňa 9.10.2018 vyhotoveného E. D. overeného
Okresným úradom Košice, Katastrálnym odborom dňa 9.10.2018, ako novovytvorená parcela reg. „C“

č. 6096/2 o výmere 64 m2, ktorá výmera zodpovedá výmere, ktorú vydržali, súd vyhovel vzájomnej
žalobe žalovaných a určil, že nehnuteľnosti v kat. úz. G. H., I. D. – G., I. D. E., zapísané v katastri
nehnuteľnosti na LV č. XXXXX ako parcela reg. „C“ č. 6095 vo výmere 235 m2 a parc. reg. „C“ č. 6096
v časti 64 m2, ktoré zodpovedá podľa Geometrického plánu č. 110/2018 zo dňa 9.10.2018 vyhotoveného
Ing. Jozefom Kaščákom – GeoReal, overeného Okresným úradom Košice, katastrálnym odborom pod

č. G1-1006/2018 dňa 9.10.2018, novovytvorená parcela reg. „C“ č. 6096/2 o výmere 64 m2 patria v 1
do dedičstva po A. B., nar. X.XX.XXXX a 1 do dedičstva po J. B., K. D., nar. X.XX.XXXX, keďže A. B.
zomrel X.XX.XXXX a J. B. zomrela dňa X.X.XXXX, č.k. 15D/87/2008.

38. Pokiaľ žalobca namietal vydržanie spornej nehnuteľnosti poukazujúc na rozhodnutia NS SR, tak

ako uviedol, právne závery dovolacieho súdu korešpondujú s jeho doterajším „doplňujúcim stanoviskom
k námietke vydržania“, ktoré uviedol v podaním zo dňa 22.9.2020, súd poznamenáva, že uvedenými
námietkami žalobcu sa zaoberal v rozsudku zo dňa 10.6.2021, keď vzájomný návrh žalovaných zamietol
z dôvodu, že tí, resp. ich právni predchodcovia nemohli byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
dobromyseľní, a teda neboli oprávnenými držiteľmi vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľností,

ktorý rozsudok bol odvolacím súdom zrušený a ktorý otázku oprávnenej držby a dobromyseľnosti držby
žalovaných, resp. ich právnych predchodcov posúdil v uznesení zo dňa 28.4.2023.39. Podľa § 147 CSP vzájomnú žalobcu je súd povinný prejednať spolu so žalobou, pokiaľ nerozhodne
v zmysle § 147 ods. 4, tzn. vzájomnú žalobu môže vylúčiť na samostatné konanie, ak nie sú splnené
podmienky na spojenie veci.

40. Podľa § 451 ods. 1, Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

41. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

42. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

43. Právna úprava bezdôvodného obohatenia upravená v Občianskom zákonníku vychádza zo zásady,
že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. To, komu je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať vyplýva z konkrétneho právneho dôvodu, na základe ktorého záväzok
vydať bezdôvodné obohatenie vzniká. Z uvedeného je zrejmé, že sa vyžaduje, aby bezdôvodné

obohatenie bolo získané na úkor iného. To v konečnom dôsledku znamená, že musí byť daná príčinná
súvislosť medzi majetkovým prospechom jednej strany a majetkovou ujmou strany druhej.
Pokiaľ ide o plnenie bez právneho dôvodu, čo nastalo v danom prípade, charakteristickým znakom pre
jeho plnenie je skutočnosť, že niekomu bolo niečo dané, alebo bolo v prospech niekoho konané, pričom
touto činnosťou došlo k nadobudnutiu majetkových hodnôt, prípadne nedošlo k zníženiu majetkových

hodnôt obohateného, ku ktorému by inak došlo.

44. Žalovaní nenamietali ročnú jednotkovú cenu nájmu v zmysle znaleckých posudkov, a to Znaleckého
posudku č. 23/2015 znalca Ing. Moravského a Znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca E. C., ani
náhradu nájomného za jeden rok. Vzhľadom na vyhovenie vzájomnej žaloby, predmetom nájmu bola

iba parc. č. 6096, keďže parc. č. 6095 o výmere 235 m2, ako aj časť parcely 6096, o výmere 64 m2
boli predmetom vydržania, a to vo výmere 670 m2. Keďže medzi stranami sporu nebola sporná ročná
výška nájmu za m2 – 1,137 EUR/m2, súd priznal žalobcovi bezdôvodné obohatenie za obdobie od
29.7.2014 do 30.6.2016, t. j. 1. rok, 11 mesiacov a 1 deň. Výška bezdôvodného obohatenia za jeden
rok predstavuje 761,79 EUR (670 m2 x 1,137 EUR/m2), za 1 mesiac výška bezdôvodného obohatenia

činí 63,48 EUR, za 11 mesiacov 698,30 EUR, a za 1 deň 2,11 EUR. Za uvedené obdobie, t. j. 1 rok,
11 mesiacov a 1 deň tak výška bezdôvodného obohatenia predstavuje čiastku 1.462,20 EUR (761,79
EUR + 698,30 EUR + 2,11 EUR), na ktorú sumu zaviazal na polovicu tak žalovaného v 1. rade, ako aj
žalovanú v 2. rade, t. j. každého po 731,10 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

45.Podľa§517ods.1Občianskehozákonníkadlžník,ktorýsvojdlhriadneavčasnesplní,jevomeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

46. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

47. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v platnom znení, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

48. Žalovaní sa dostali do omeškania každý zo sumy 380,90 EUR dňom 8.4.2016, keďže výzvou na

zaplatenie zo dňa 29.2.2016 boli vyzvaní, aby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy zaplatili žalobcovi
bezdôvodné obohatenie, ktorú výzvu prevzali 8.3.2016, vo zvyšnej sume sa dostali do omeškania od
15.7.2016, t. j. zo sumy 350,20 EUR, keďže druhá výzva na zaplatenie zo dňa 1.7.2016 obsahovalalehotu 3 dní, kedy mali žalovaní uhradiť na účet žalobcu bezdôvodné obohatenie za I. polrok roku 2016,
ktorú výzvu obaja prevzali 11.7.2016.

49. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania žalovaných s
plnením peňažného dlhu, t.j. k 8.4.2016 a 15.7.2016 predstavovala 0,00 %, t.j. zákonná výška úrokov
z omeškania predstavovala 5% (0,00% zvýšených o 5 percentuálnych bodov).

50. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo

sumy 380,90 EUR od 8.4.2016 do zaplatenia, v rovnakej výške zo sumy 350,20 EUR od 15.7.2016 do
zaplatenia.

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu t.j. strane

ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa
zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti ( petitu ) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana,
ktorá mala plný úspech vo veci má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,
ktorá vo veci úspech nemala.

53. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

54. V konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia žalobca uplatnil žalobou nárok na zaplatenie sumy
3.282,56 EUR, pričom jeho nárok mu bol priznaný vo výške 1.462,20 EUR (späťvzatie v časti 753,64

EUR z dôvodu vznesenej námietky premlčania). Žalobca bol tak úspešný v 45 % a jeho neúspech
predstavoval 55 %. Z uvedeného dôvodu neúspech prevyšuje úspech žalobcu, z ktorého dôvodu súd
priznal žalovaným pri tomto nároku náhradu trov konania vo výške 10 %.

55. V konaní o vzájomnej žalobe boli žalovaní plne úspešní, z ktorého dôvodu im súd priznal nárok na

náhradu trov konania v plnej výške.

56. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Mestský súd Košice v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, v troch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z. č. 160/2015
Z.z., ďalej iba CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť iba
dôvodmi uvedenými v § 365 ods.1 CSP:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnejobrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav
veci ( §62 ods.1 Civilného mimosporového poriadku, z. č.161/2015 Z.z., ďalej iba CMP).

Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§62 ods.2 CMP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.