Rozsudok – Rozvod ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. máj 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoP/82/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123208682
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:3123208682.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a

členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci navrhovateľky A. B., C. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E., F.. G. XXXX/XX a manžela navrhovateľky H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
ako navrhovateľka, v konaní o rozvod manželstva, na odvolanie manžela navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu v Trenčíne č.k. 31/Pc/25/2023-20 zo dňa 09. januára 2024 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trenčín rozviedol manželstvo účastníkov A. B., C. D. a H.

B., uzavreté dňa XX.XX.XXXX, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu mesta E. vo zväzku
XX, ročník XXXX na str. X pod p.č. XX a žiadnemu z účastníkov náhradu trov prvoinštančného konania
nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 23 ods. 1 – 3 Zákona o rodine, keď konštatoval, že vzťahy
medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel
a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Z vykonaného dokazovania mal
preukázané, že účastníci majú zjavne rozdielne názory na manželský život, plnenie úloh vyplývajúcich

z manželstva, vedenie spoločnej domácnosti, čo viedlo k tomu, že od apríla 2022 nežijú v spoločnej
domácnosti a ich manželstvo je prakticky len formálnym zväzkom muža a ženy, a to aj napriek tomu, že
manželnavrhovateľkynepovažujetakétomanželstvozahlbokoatrvalerozvrátené.Navrhovateľkanemá
záujem o obnovenie spolužitia, a to aj napriek návrhom manžela o poskytnutie odbornej pomoci a za
takéhoto stavu potom mal súd prvej inštancie nepochybne preukázaný rozvrat manželstva účastníkov.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 52 CMP
a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote manžel navrhovateľky. Žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie
dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie a nevyhodnotil taktiež
všetkyrozhodujúceskutočnostipotrebnéprerozhodnutievoveci.Manželkavosvojomnávrhupoukazuje
len na prvé dva a posledné štyri roky spoločného života a ako sama uvádza, všetko sa zhoršilo, keď on
ako vojak išiel do výsluhového dôchodku v roku 2020. Manželstvo trvalo prakticky 20 rokov a manželka

nespomína reálnu skutočnosť, t.j. že hoci s ním krátky čas nežije, aj počas tohto obdobia sa stretávali
a sexuálne spolu žili až takmer do dňa pojednávania v spojitosti s rozvodom. Takto sa nespráva podľa
jeho názoru žena, ktorá sa chce skutočne rozviesť, ale skôr žena, ktorá sa slobodne a dobrovoľne
nerozhoduje. V období medzi prvými dvomi a poslednými dvomi rokmi bolo manželstvo účastníkovharmonické, hádky tam neboli a manželka sa v tom čase starala hlavne o predčasne narodeného
syna, pričom on ako manžel mal na starosti finančne celkový chod domácnosti. Pokiaľ aj dochádzalo
k nezhodám v súvislosti s výchovou syna, hádky nikdy neprerástli do fyzického násilia a syna nikdy

neudrel ani len „po zadku“. Manželka a syn boli na seba silne citovo naviazaní. V prípade, ak dochádzalo
k nejakým nezhodám, tak tieto nezhody manželka riešila najprv s ním, až neskôr so synom. Mal za to, že
postupnemizlavýchovasynaksamostatnosti,aleajzodpovednosť,čobolopríčinouineskoršíchnezhôd
v manželstve. Nezhody s matkou navrhovateľky nastali až potom, keď o ňom šírila nepravdivé správy
v bytovom dome, pričom jej najčastejšia téma bola ako kúpila dcére byt, alebo že sa s manželkou hádali

a podobne. Mal za to, že je v maximálne možnej miere oporou synovi a manželke, s ktorou prakticky až
do pojednávania na súde sexuálne žili. Manželka je len pod vplyvom svojej matky a pod týmto vplyvom
i podala návrh. V ďalšom vzniesol i námietku voči sudkyni okresného súdu JUDr. Renáte Topolčanskej,
ktorá podľa jeho názoru nekonala v súlade so zákonom, keď prakticky manželstvo rozviedla na prvom
pojednávaní a on ako účastník nemal žiadnu šancu sa brániť prostredníctvom zvoleného právneho
zástupcu.

3. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení uviedla, že v žiadnom prípade nemá záujem o obnovenie
spolužitia s manželom. Počas obdobia, keď manžel požíval alkoholické nápoje, musela utekať aj so
synom I. k svojim rodičom a v súčasnej dobe chce už žiť v pokoji, kľude a chce si zariadiť život po svojom.
Je to viac ako jeden rok a pol, keď odišla zo spoločnej domácnosti, zo spoločného dvojizbového bytu, od

ktorého nemá ani kľúč a pre takýto postup sa rozhodla sama, nikto, ani rodičia ani okolie ju k takémuto
postupu nedonútili. Momentálne žije v podnájme v trojizbovom byte, kde si predĺžila nájomnú zmluvu o
ďalší rok. Syn I. má 19 rokov a rozhodol sa žiť s ňou v spoločnej domácnosti. Momentálne má prerušené
štúdium na strednej škole zo zdravotných dôvodov. Prakticky od narodenia sa o syna osobne starala
a aj napriek tomu, že mal zdravotné problémy, otec – manžel na neho mal vysoké nároky, v dôsledku

čoho vznikali medzi nimi neustále problémy.

4. Manžel navrhovateľky vo svojom ďalšom vyjadrení zotrval na svojom podanom odvolaní. Pokiaľ
navrhovateľka poukázala na to, že nemá kľúče od spoločného bytu, túto skutočnosť nepoprel, no
poukazoval na zasahovanie matky navrhovateľky do ich spoločného života, ktorá počas celého

manželstva mala kľúče od bytu a pod rôznymi zámienkami do bytu chodievala i v čase ich neprítomnosti.
Ďalším dôvodom, prečo manželku požiadal o kľúče od bytu bol ten, že manželka spolu so svojou rodinou
odnášali veci zo spoločného bytu, čo zistil pri skoršom návrate zo zamestnania. Podľa jeho názoru
nikdy v minulosti nemal neprimerané nároky na syna, lebo v čase, keď mu to pracovné povinnosti
neumožňovali, sa mu ani dostatočne nevenoval v súvislosti s prípravou do školy. Ani následne, keď

sa synovi začal viac venovať, nevyžadoval od neho neprimerane plnenie úloh a syn prakticky okrem
prípravy do školy nemal žiadne iné povinnosti, a napokon ani manželka neuviedla, v čom videla
neprimeranosť nárokov z jeho strany voči synovi. Mal za to, že súd by mal nariadiť psychologické
vyšetrenie (poprípade odborné poradenstvo) členov rodiny (manželky, manžela a syna), lebo len tak
možno preukázať, či syn a manželka chcú i naďalej zotrvať v rodine.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6.Podľaust.§23ods.1Zákonaorodinesúdmôžemanželstvonanávrhniektoréhozmanželovrozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

7. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia súd prvej inštancie postupoval správne, keď

na základe návrhu navrhovateľky skúmal, či vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo
rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel. V tomto smere vykonal i dostatočné
dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď manželstvo účastníkov rozviedol.

8. Z vyjadrení samotných manželov v priebehu prvoinštančného i odvolacieho konania mal i odvolací

súd preukázané, že v manželstve už dlhú dobu pretrvávajú nezhody vyplývajúce najmä z rozdielnych
názorov na vedenie spoločnej domácnosti, súvisiacich najmä s výchovou toho času už plnoletého syna.
K prehĺbeniu týchto názorových nezhôd došlo potom, čo manžel ukončil zamestnanie a podľa vlastného
vyjadrenia začal sa intenzívnejšie venovať výchove syna, čo napokon vyústilo až k odsťahovaniu sanavrhovateľky spolu s plnoletým synom zo spoločnej domácnosti. V situácii, keď zo strany navrhovateľky
nie je žiadny záujem na obnovení manželského spolužitia, čo vyjadrila i vo svojich písomných podaniach
v priebehu odvolacieho konania, dospel i odvolací súd k presvedčeniu, že manželstvo účastníkov neplní

žiadnu zo svojich spoločenských funkcií, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

9. Pokiaľ manžel navrhovateľky v ďalšom namietal porušenie svojich procesných práv v priebehu
prvoinštančného konania v súvislosti s neposkytnutím dostatočného časového priestoru na prípravu

obhajoby a možnosť zvolenia si právneho zástupcu, ani na túto námietku odvolací súd prihliadnuť
nemohol.
Ako vyplynulo z obsahu spisu predvolanie na pojednávanie dňa 09.01.2024 bolo manželovi
navrhovateľky doručené dňa 04.12.2023, čo potvrdil i vo svojej žiadosti o odročenie pojednávania zo
dňa 03.01.2024, doručenej okresnému súdu 05.01.2024. Za takéhoto stavu potom dospel i odvolací
súd k presvedčeniu, že odvolateľ mal dostatočný časový priestor (cca 1 kalendárny mesiac) na prípravu

obhajoby, príp. zvolenie si právneho zástupcu (toto právo nevyužil ani v priebehu odvolacieho konania)
a pripraviť sa na pojednávanie. Keďže súd prvej inštancie potom, čo správne nepovažoval dôvody pre
odročenie pojednávania, uvádzané manželom navrhovateľky za také, ktoré by odôvodňovali odročenie
pojednávania, v súlade s ust. § 183 ods. 4 CSP túto skutočnosť odvolateľovi zákonným spôsobom
oznámil, nemožno konštatovať, že by jeho postupom došlo k zásahu do procesných práv a povinností

odvolateľa.

10. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP s použitím ust.
§ 396 ods. 1 CSP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval

v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).