Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/79/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419204580
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1419204580.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek

senátu: JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: U.. Y. O.Á., A..
XX.XX.XXXX, W. Č. XXX, S., zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., Twin City Tower,
Mlynské nivy 10, Bratislava, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: U.. P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. S.I. XX,
zastúpený: Mgr. Marcel Péli, LL.M, advokát so sídlom: M. R. Štefánika 157/45, 017 01 Považská Bystrica
IČO: 42014247, o zaplatenie zmluvnej pokuty 10.950 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
bývalého Okresného súdu Bratislava IV z 30. marca 2022, č.k. 8C/70/2019-103, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

III. O výške nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozsudok súdu prvej inštancie

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
10.950 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník

uzatvorili dňa 31. júla 2015 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku
vo výške 73.000 eur bezodplatne. Zmluvné strany sa v čl. III. predmetnej zmluvy dohodli, že pohľadávka
veriteľa je zabezpečená zmluvnou pokutou vo výške 25 % z celkovo zapožičanej sumy a dlžník je ju
povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava
IV zo dňa 15.05.2019, č.k. 22C/40/2018 - 196 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
31.08.2021, č.k. 16Co/206/2019 - 268 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 73.000 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 01.01.2017 až do zaplatenia, a to na základe v konaní

preukázaného vzniku pôžičky, na základe ktorej si žalobca uplatnil časť dohodnutej zmluvnej pokuty.

3. Za tohto skutkového stavu, odkazujúc na ust. § 544 a § 657 Občianskeho zákonníka dospel súd
prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby. Skonštatoval, že v konaní vedenom na Krajskom súde vBratislave sp.zn. 22C/40/2018 bolo právoplatne rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 73.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% z priznanej sumy od 01.01.2017 do
zaplatenia, keďže bolo v konaní preukázané, že žalobca žalovanému pôžičku v uvedenej výške na

základe zmluvy o pôžičke zo dňa 31. mája 2015 reálne poskytol. Dohodnutú zmluvnú pokutu súd
prvej inštancie posúdil ako dostatočne určitú, dojednanú v súlade s § 544 OZ (dohodnutá písomne,
so špecifikovanou výškou v pevnej sume, za porušenie zmluvnej povinnosti zo zmluvy o pôžičke),
primeranú zabezpečovanej povinnosti vrátiť pôžičku v sume 73.000 eur poskytnutú bezúročne riadne a
včas, dohodnutú platne, a teda nie rozpornú s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že súd nepovažoval

zmluvnú pokutu za neprimeranú, a z toho dôvodu za neplatnú, nezaoberal sa ani žalovaným namietanou
výškou škody, ktorá žalobcovi ako veriteľovi nesplnením si povinnosti žalovaného ako dlžníka, na ktorú
bola zmluvná pokuta viazaná, vznikla. Žalovaný je osobou s právnickým vzdelaním, a preto argumenty
žalovaného, že zmluvu o pôžičke (niekoľko zmlúv) podpísal bez reálneho poskytnutia pôžičky, a tiež že
jednotlivým ustanoveniam, ktorých neurčitosť a neplatnosť namietal, pri podpise nevenoval pozornosť,
považoval za účelové, v snahe vyhnúť sa splneniu povinnosti.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v pomere 100%.

II.
Odvolanie

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že v prvoinštančnom konaní
poukazoval, že žalobca nemá nárok na plnenie týkajúce sa zmluvnej pokuty, nakoľko ustanovenie o
zmluvnejpokuteje absolútneneplatnézdôvodu,ževýškazmluvnejpokutyboladojednanáneprimerane
a v rozpore s dobrými mravmi, dôkazom čoho je aj zníženie zmluvnej pokuty žalovaným (poznámka

súdu, že žalovaný zrejme mal na mysli žalobcu a nie seba) na výšku 15 %. Zotrval na názore,
že predmetná pôžička mu nikdy reálne poskytnutá nebola, a teda žalobcom uplatňovaný nárok bol
neoprávnený v oboch konaniach. Obsah zmluvy o pôžičke bol nad prípustnú mieru v prospech jednej
zo zmluvných strán. Výška zmluvnej pokuty mala podliehať v prípade súdneho sporu posudzovaniu z
hľadiska jej primeranosti a mohlo sa tak jednať o absolútnu neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute.

Ak by bola zmluvná pokuta posúdená ako neodporujúca dobrým mravom, mohla byť posúdená ako
neprimerane vysoká, a teda by mohol byť využitý inštitút moderačného práva súdu v zmysle ustanovenia
§ 545a Občianskeho zákonníka, a to až na hranicu škody skutočne vzniknutej v dôsledku porušenia
povinnosti. Reálne však podľa jeho názoru ku vzniku škody nedošlo. Zastáva názor, že v dohode o
zmluvnej pokute absentovalo špecifikovanie povinnosti, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, a teda v

prípade zmlúv o pôžičke spojenej s dohodou o zmluvnej pokute, by malo takéto ustanovenie obsahovať
napr. „zmluvná pokuta zabezpečuje povinnosť dlžníka, vrátiť riadne a včas pôžičku veriteľovi.“ Takúto
formuláciu však ustanovenie čl. III. Zmluvy o pôžičke zo dňa 02. januára 2014, týkajúce sa dohodnutej
zmluvnej pokuty, neobsahovalo. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal tvrdeniami
žalovaného o skúmaní obsahových náležitostí dohody o zmluvnej pokute, ako aj primeranosti výšky

dohodnutej zmluvnej pokuty, odporovaniu dohodnutej zmluvnej pokuty dobrým mravom. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo podmienené len tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 22C/40/2018 bolo
rozhodnuté v neprospech žalovaného. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, prípadne, aby zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a návrh žalobcu zamietol a zaviazal ho k náhrade trov konania v rozsahu 100 %.

III.
Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu

6. Právny zástupca žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu
100%. Uviedol, že žalobca žalovanému pôžičku reálne poskytol a dohoda o zmluvnej pokute v nej
obsiahnutá je platná, ktorú si strany slobodne, vážne a určito dojednali pre prípad nesplnenia zmluvnej
povinnosti žalovaného spočívajúcej v jeho povinnosti poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiťv tam dohodnutej lehote splatnosti. Je vecou zmluvných strán a ich vzájomnej dohody, v akej výške si
zmluvnú pokutu dohodnú. V čase niekoľkých po sebe uzavretých zmlúv o pôžičke, sa aj pre žalovaného
výška zmluvnej pokuty 25 % z celkovo zapožičanej peňažnej sumy javila byť primeranou výškou k

výške peňažnej pôžičky, ktorej vrátenie zo strany žalovaného zabezpečovala, ako aj vzhľadom k tej
skutočnosti, že išlo o bezodplatný právny vzťah, teda o pôžičku bezúročnú a iné zabezpečenie splnenia
povinnosti dlžníka neexistovalo. S výškou zmluvnej pokuty žalovaný prejavil súhlas podpisom všetkých
troch zmlúv o pôžičke.

7. Podľa ustálenej súdnej praxe dojednanie o zmluvnej pokute je pre rozpor s dobrými mravmi neplatné
spravidla tam, kde dojednanie výšky zmluvnej pokuty niekoľkonásobne prevyšuje zabezpečovanú
pohľadávku, ktorej priznanie by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu
oprávneného, čo by znamenalo neúmerne prísnu a bezdôvodnú sankciu, ktorú by nebolo možné
považovať za nevyhnutnú pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty. Pre naplnenie
námietky žalovaného by sa vyžadovalo, aby dojednaná zmluvná pokuta opomínala zabezpečovací,

sankčný a kompenzačný charakter inštitútu zmluvnej pokuty, čo zjavne nie je vzhľadom na všetky
okolnosti danej veci dané v tomto prípade. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu
právnej istoty a spravidla postup podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy
len vo výnimočných prípadoch, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť
povinnú osobu, teda keď ide o šikanózny výkon práv, prípadne keď je zrejmé, že zmluvná pokuta nebola

dojednaná za účelom dosiahnutia riadneho a včasného plnenia, ale sledovala iný účel. Zdôraznil, že
pôžičky poskytol bezodplatne a povinnosťou žalovaného bolo túto vrátiť riadne a včas.

8. Žalobca v priebehu konania preukázal, že v prípade ak by žalovaný čerpal pôžičku/úver od
komerčného poskytovateľa (banky), jeho platobná záťaž by len pri bežnom bankovom úroku značne

prevýšila výšku uplatnenej sankcie. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej
sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zároveň má sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší
zmluvnú povinnosť, trestá nepriaznivým následkom v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť peňažnú
čiastku v dohodnutej výške. Dohoda o zmluvnej pokute a jej výške je zásadne vecou vzájomnej dohody
strán zmluvy a žalobca nemá možnosť uplatňovať si iné plnenie, ako to, ktoré je obsiahnuté v zmluve.

Vzniknutú situáciu žalovaný zavinil sám nesplatením pôžičky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 (totožne tiež ÚS ČR v náleze
spis. zn. I. ÚS 625/03 zo dňa 14.4.2005) uviedol: „Základným princípom výkladu zmlúv je priorita
výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá,
ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán,

povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Nie je ústavne
konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy, pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“

9.VovzťahukprimeranostizmluvnejpokutyžalobcapoukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky sp. zn. 2Cdo/172/2007, podľa odôvodnenia ktorého: „...primeranosť výšky zmluvnej pokuty je
treba posúdiť v každom prípade individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu; závery
o primeranosti, či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno preto len veľmi obtiažne zovšeobecniť
a predchádzajúce súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej
konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci."

10. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 20. júna 2022,
ktorý nevyužil možnosť sa k nemu písomne vyjadriť.

IV.

Právne posúdenie

11. Odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa ust § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§
387 ods. 2 C.s.p.).12. Odvolací súd po preskúmaní súdneho spisu konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedápožiadavkámkladenýmnaodôvodneniesúdnehorozhodnutiavzmysle§220C.s.p.,pretože
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobomopísalpriebehkonaniaastanoviskástránsporukprejednávanejveci,citovalprávnepredpisy,
ktoré aj správne aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

13. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že predmetná pôžička mu nikdy reálne poskytnutá nebola,
a preto je žalobcom uplatňovaný nárok na zmluvnú pokutu neoprávnený.

14. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby
vychádzal z právneho názoru uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 16Co/206/2019
- 268 zo dňa 31. augusta 2021, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k.
22C/40/2018 - 196 zo dňa 15. mája 2019, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť sumu
73.000 eur spolu s úrokom z omeškania (výrok II. a III.), keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca

žalovanému pôžičku v uvedenej výške na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 31.05.2015 reálne poskytol.
Rozsudok v tejto časti (výrok II. a III.) nadobudol právoplatnosť dňa 28.10.2021. Právoplatnosť je
vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia,
a teda ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. Záväznosť
rozhodnutia v predmetnej veci vyplýva pre súd z ust. § 193 C.s.p. Súd prvej inštancie preto správne

dospel k záveru, že v konaní sp. zn. 22C/40/2018 bola právoplatne vyriešená ako predbežná otázka
sporná skutočnosť medzi stranami sporu, a to reálne poskytnutie pôžičky žalobcu žalovanému vo výške
uvedenej v zmluve o pôžičke zo dňa 31.07.2015.

15. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, tak súd prvej inštancie nárok žalobcu správne vyhodnotil ako dôvodný.

Je nepochybné, že zmluvné strany si v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka
dohodli zabezpečenie pohľadávky žalobcu, ktorý žalovanému poskytol pôžičku vo výške 73.000 eur,
pre prípad porušenia zmluvných povinností (vrátenie pôžičky včas) sankciu, zmluvnú pokutu vo výške
25% z celkovo zapožičanej peňažnej sumy. Keďže si žalovaný nesplnil zmluvne dohodnutú povinnosť
vrátiť žalobcovi sumu vo výške pôžičky, a to 73.000 eur do 31. decembra 2016, došlo z jeho strany k

porušeniu zmluvy o pôžičke s následnou povinnosťou zaplatiť žalovanému zmluvnú pokutu v zmysle
čl. III. zmluvy o pôžičke.

16. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal obsahové náležitosti
dohody o zmluvnej pokute, že obsah zmluvy o pôžičke bol nad mieru prípustnú v prospech jednej

zo zmluvných strán, a že v dohode o zmluvnej pokute absentovalo špecifikovanie povinnosti, ktorú
zmluvná pokuta zabezpečuje, a že dohodnutá zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, a preto odporuje
dobrej dobrým mravom. Odvolací súd ani tejto námietke žalovaného nemôže priznať relevanciu. Účelom
zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. I podľa
názoru odvolacieho súdu dohodnutá výška zmluvnej pokuty neprekračovala účel zmluvnej pokuty,

ktorý spočíval v hrozbe dostatočne cielenou majetkovou sankciou voči dlžníkovi pre prípad, že si
nesplní svoju povinnosť zabezpečenú práve zmluvnou pokutou a v dostatočnom zabezpečení veriteľa
proti prípadným škodám, ktoré by mohli nesplnením zabezpečovacej povinnosti vzniknúť. Platí, že
dlžník v zásade nemôže úspešne namietať rozpor dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, ak
on sám mohol zabrániť vzniku nároku veriteľa na zmluvnú pokutu práve splnením si jeho zmluvnej

povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Pokiaľ ide o výšku zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie sa
náležite vysporiadal s primeranosťou výšky zmluvnej pokuty a aj ju dostatočne odôvodnil. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie výšku zmluvnej pokuty správne posúdil ako dostatočne určitú a
špecifikovanú. Zmluvné strany sa dohodli o jej konkrétnej výške 25 % z celkovo zapožičanej peňažnej
sumy 73.000 eur. V danom prípade výška zmluvnej pokuty bola fixne daná, a to 25% zo sumy 73.000 eur,

t.j. 16.790 eur. Odvolací súd konštatuje, že určenie výšky zmluvnej pokuty (§ 544 ods. 2 OZ) je zásadne
vecou vzájomnej dohody zmluvných strán. Primeranosť dohodnutej zmluvnej pokuty je treba posúdiť s
prihliadnutím k celkovým okolnostiam právneho úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval, ako i
vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti.

17. Vo vzťahu k namietanej neprimeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty súd prvej inštancie skúmal,
aké porušenie zmluvnej povinnosti zmluvná pokuta zabezpečovala. Z čl. III. Zmluvy o pôžičke vyplýva,
že zmluvná pokuta zabezpečovala splnenie povinnosti žalovaného vrátiť pôžičku žalobcovi vo výške
73.000 eur riadne a včas, ktorá bola poskytnutá žalobcom žalovanému bezúročne, čo znamená, žezmluvné strany si nedohodli ani úrok z omeškania vo výške, na aký má veriteľ právo zo zákona
v prípade omeškania dlžníka so zaplatením splatného dlhu. Súd prvej inštancie uzavrel a s týmto
právnym posúdením sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje, že výška zmluvnej pokuty, hoci bola

dohodnutápevnousumou (25%zdlžnejsumy)jeprimeranáúčelu,ktorýboldohodouozmluvnejpokute
zmluvnými stranami sledovaný, a to splnenie si povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutú bezúročnú
pôžičku v celkovej sume 73.000 eur riadne a včas. Nejedná sa o zjavný nepomer medzi dojednanou
výškou zmluvnej pokuty a zabezpečovanou pohľadávkou, a teda i podľa názoru odvolacieho súdu bola
dojednaná zmluvná pokuta primeraná a nijakým spôsobom nebola dohodnutá v rozpore s dobrými

mravmi ako neúmerne prísna a bezdôvodná sankcia, ktorú by nebolo možné považovať za nevyhnutnú
pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty.

18. Tiež je potrebné prihliadnuť na samotný fakt, že povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade
porušenia zmluvnej povinnosti vzniká bez ohľadu na to, či porušením zmluvnej povinnosti vznikla
veriteľovi škoda (paušalizovaná náhrada škody). Existencia škody a jej výšky je rozhodná len vo vzťahu

k posúdeniu primeranosti zmluvnej pokuty s ohľadom na dobré mravy, ktoré sa pri právnej úprave
zmluvnej pokuty zohľadňujú aj v osobitnom inštitúte tzv. moderačného práva súdu a rozsahu jeho
aplikácie na konkrétny prípad. Okrem škody je pritom v prípade uplatnenia moderačného práva súdom
a posúdenia primeranosti zmluvnej pokuty aj ďalšie kritérium, a to hodnota zabezpečovanej povinnosti a
jej význam pre zmluvné strany a tiež okolnosti vzniku nároku na zmluvnú pokutu (je potrebné prihliadnuť

na funkcie zmluvnej pokuty - preventívna, uhradzovacia, sankčná). Rovnaké kritériá je teda možné
analogicky použiť aj pre prípadné úplné vylúčenie zmluvnej pokuty pre rozpor s dobrými mravmi. Avšak,
ako musí súd zvážiť existenciu a závažnosť okolností subsumovaných pod inštitút dobrých mravov na
strane žalovaného, rovnako musí pristupovať aj k žalobcovi, ktorý by v prípade neúspechu v konaní
nemal možnosť domáhať sa prípadnej náhrady škody (§ 545 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka).

Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu
situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom
dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia)
toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Súd preto dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute
v danom prípade nedosiahlo intenzitu jej rozporu s dobrými mravmi.

19.Vprípade,akbyajsúdvyhodnotil,ževýškadojednanejzmluvnejpokutyjeneprimeraná,očosavšak
v predmetnej veci nejedná, z ust. § 545a Občianskeho zákonníka vyplýva pre súd možnosť na návrh
rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, čiže vo výške, v akej bola zmluvnými stranami
dohodnutá, aj keď veriteľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol nárok. Zo strany súdu ide tak o

zásah do zmluvných vzťahov a o ich modifikáciu. Dôsledkom moderačného práva je, že súd rozhodne
o záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu v tom zmysle, že zmení (zníži) výšku dohodnutej zmluvnej pokuty,
a tým záväzok na časť zmluvnej pokuty zanikne. Súd potom oprávnenej strane prizná nárok na takto
zníženú zmluvnú pokutu. Na zníženie zmluvnej pokuty však nárok nie je. Moderačné právo súdu podľa §
545a Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty vyjadrením preferencie zachovania

platnosti právneho úkonu, ak má byť táto spochybnená iba neprimeranosťou dojednanej výšky zmluvnej
pokuty (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. júna 2016 sp. zn. III. ÚS 528/2015). Aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 5Cdo/33/2022 zo dňa 31. 05.2023 uviedol, že: „jedným z
účelov a zmyslov moderačného práva súdu podľa § 545a Občianskeho zákonníka je zachovať platnosť
právneho úkonu. Z tohto dôvodu je súd povinný prednostne uplatniť svoje moderačné právo podľa

§ 545a Občianskeho zákonníka pred vyslovením absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu
dojednanej neprimerane vysokej pokuty“. O neprimeranosť zmluvnej pokuty sa však v prejednávanom
prípade nejedná a odvolací súd týmto chcel len poukázať na nesprávnosť názoru žalovaného, že
neprimeraná výška zmluvnej pokuty spôsobuje absolútnu neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute.

20. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty od žalovaného v nižšej
výške, ako bolo dohodnuté v zmluve, a to vo výške 15% zodpovedajúcej sume 10.950 eur, namiesto
sumy 16.790 eur zodpovedajúcej 25% zo zapožičanej sumy 73.000 eur, a preto nepripadá do úvahy ani
využitie moderačného oprávnenia súdu, ak by aj konštatoval neprimeranosť zmluvne dohodnutej výšky
zmluvnej pokuty, čo v danom prípade konštatované nebolo.

21. Prijatý záver o dôvodnosti žaloby žalobcu súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a
odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe žalobcu vyhovené. Zodôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil rešpektujúc zásady formálnej logiky.

22. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených,

pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, vrátane výroku
o trovách konania (druhý výrok), pretože súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p,

23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. V

predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

24. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,
c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).